Do roku 1990 prebiehala politická opozičná interakcia veľmoci nazývaná ako studená vojna. Studenou vojnou sa to nazýva z dôvodu priameho nevojenského politického konfliktu medzi dvomi najväčšími ideológiami sveta. Išlo najme o ideologický konflikt. Boli zároveň víťaznými veľmocami v 2 svetovej vojne. Ide o USA a ZSSR. Tieto dve veľmoci povojnového sveta, spolu s spriaznenými štátmi na seba viac ako 40 rokov cerili zuby. Namierené rakety všetkého druhu, námorníctvo, letectvo na vzájomné ciele vystihovalo túto dobu vojensky. Predbiehali sa v tom, kto ma silnejšiu armádu. Celý konflikt bol najme o ideológií. Kapitalistická ideológia západného bloku vedená Spojenými Štátmi, ktorá je založená na súkromnom vlastníctve a peniazoch, vlády viacerých strán, proti socialistickej ideológii spoločného štátneho majetku, vlády jednej strany, socializačných výhod, bezplatnej starostlivosti východného bloku pod vedeným Sovietskeho Zväzu. Toto je všetkým dosť známe, preto to čo bolo pred 1990 rokom rozoberať nechcem. Zámerom tohto článku je iný pohľad na udalosti hlavne po roku 2000.

Akým smerom sa svet uberá.

Po páde železnej opony, ako sa popisuje hranica medzi východným a západným blokom, si ľudia vydýchli. Nastalo obdobie uvolnenia. Ľudia dúfali, že svet bude lepší. Cele deväťdesiate roky to aj tak vyzeralo. Vstup do EU, NATO mnohým prišlo, ako dobrý nápad. Slovenskú korunu sme vymenili za Euro. Stali sme sa členmi Vyšehradskej štvorky. Vlady sa menili, aj situácia vo svete sa menila. V posledných rokoch však dochádza veľkým otrasom vo svetovej politike. Za veľkú hrozbu pre západnú demokraciu, ako nám sa to dnes podáva, je Rusko a Čína.

Čína ako socialisticky štát, vlády jednej strany, s implementovanými prvkami kapitalizmu tvorí politicko – hospodársky hybrid dvoch ideológií. Tieto dve ideológie vládli svetom polovicu 20. storočia. Spojili nespojiteľné do životaschopného jedného celku, ktorý zdá sa veľmi dobre prosperuje. Ekonomika Číny prekvapivo rastie až do dnes. To logicky nehrá do kariet západnému kapitalizmu. Preto vnímať vplyvy rôznych organizácií podporovanými západom. Určitá skupina ľudí nechce dopustiť, že niečo, čo sa zdalo nemožné, stalo sa skutočnosťou. Dokazujú svetu to, čo zrejme nikto nečakal. V deväťdesiatych rokoch po rozpade Sovietskeho Zväzu a pádu socializmu post sovietskych krajinách všetci čakali, že socializmus je mŕtvy. Socializmus ako taký v iných podobách, ešte prežíva aj na Kube a v Severnej Kórei. Tie tu rozoberať dnes nechcem. Chcem poukázať na niečo iné.

Narozdiel od Číny ako som spomenul, so Sovietskym Zväzom v roku 1991 skončil aj socializmus v tejto oblasti. Nástupnícke štáty neprijali túto ideológiu. Najsilnejším priamym nastupovaním štátnym zriadením je Ruska Federácia, zoskupenie 21 štátov. Po politických otrasoch a nestabilite v deväťdesiatich rokoch je situácia odlišná. Nástupom V. Putina na prezidentský post, došlo k stabilizácii krajiny a postupom času rastu ekonomiky. Veľkou hrozbou zo strany Ruska v deväťdesiatich rokoch bola mocenská nestabilita, ktorá viedla k rozkrádaniu majetku a priemyslu. Napokon vidíme to tu u nás. Na rozdiel od Ruska, my Slováci nemáme ako koho ohroziť, ak tak sami seba. Najme rozkrádanie zbrojného priemyslu bol obrovský problém. Rusko ako nástupným štátom po ZSSR disponuje jadrovou silou porovnateľnou s USA. Výzbroj v mnohých ostatných oblastiach nezaostáva. Jadrové ponorky, silne loďstvo nedostatočne udržiavané. Veľké množstvo tankov a ťažkej techniky. Toto všetko spolu s ľahkými a ručnými zbraňami bolo do roku 2000 rozpredávané a rozkrádané. Dodnes sú vo svete vojnové konflikty, v ktorých sa tieto zbrane používajú. Odhaduje sa, že ešte dnes je 100 000 samopalov vzoru AK-47 nazývaných podľa konštruktéra tejto zbrane Kalašnikov. Najväčšou hrozbou sú však jadrové zbrane. Jadrový materiál a terorizmus, ktorý dnes vládne svetom je nebezpečná kombinácia. Nemusím popisovať, čo by sa stalo keby v Paríži, Londýne, či New Yorku vybuchla takáto nálož. Treba dodať, že dnešnej jadrové zbrane sú až 200 krát silnejšie, ako bomba ktorá vybuchla nad Hirošimou, ktorú celé mesto zrovnala zo zemou. Čo by to znamenalo v metropole s niekoľkými miliónmi obyvateľov si asi vieme ako tak predstaviť. Obetí by mohlo byť porovnateľne s prvou svetovou vojnou. Tak prečo je potom Rusko hrozbou?

Čo sa skutočne deje vo svete?

Dnes počujeme s každej strany, aj s medií, akou hrozbou je Rusko. Neraz sa spomenie aj Čína, či Severná Kórea. KLDR je jadrový, a raketový strašiak. Čína sa už tiež radí medzi jadrové veľmoci. Mnohé iné štáty vlastnia nejaké tie jadrové rakety stredného a ďalekého doletu. Prečo potom západne veľmoci ukazujú prstom na Rusko? Veď Ruský arzenál jadrových zbrani je pod kontrolou. Môžu byť len radi. Samozrejme princíp hrozby vzájomného zničenia tu je vždy. No nemyslím si, že by niekto chcel začať takúto vojnu, pri ktorej by došlo k zničeniu planéty. Pri nestabilnom politickom mocenskom režime v akomkoľvek štáte hrozba útoku jadrovými zbraňami nie je vylúčená nikdy. Je to taký kostlivec v skrini atómového veku. Napokon celá studená vojna sa niesla v tomto znení.

Počas celej studenej vojny sa vyhrážala jedna strana druhej. Oba tábory sa vzájomne sledovali. Sledovanie lietadlami, družicami, ponorkami, sa stala každodenná samozrejmosť, aby druhá strana nerobila, niečo čo môže ohroziť ich vlastnú bezpečnosť aj bezpečnosť sveta. Po rozpade východného bloku vládla optimistická nálada. Zbrojiť sa až tak veľmi nebude. Skončili šialene preteky v zbrojení. Podpisovali sa dohody o odzbrojení MAAE a podobné dohody nám dávali nádej. Čo sa teda deje dnes?

Hra na kočku a myš.

Zdá sa že hra na kočku a myš je tu opäť. Je však otázka, kto je tu kočka a kto myš. Dnes tri najväčšie mocnosti máju veľký arzenál rakiet. Veľké množstvo rakiet stredného a ďalekého doletu po páde Sovietskeho Zväzu ostalo Rusku. Odhaduje sa len 6 – 7 tisíc jadrových hlavíc. Spojene štáty americké máju obdobne množstvo. Či jedna, alebo druhá strana priznala všetko nevie s istotou nik. Veď každý má nejaké tie vojenské tajomstvá. To čo už vie verejnosť to je už staré, strategický nezaujímavé. Zaujímavým hráčom v tejto oblasti je aj Čína. Vieme, že ako niekoľko iných štátov vlastnia už pár rokov aj jadrové zbrane. Toto priznali. Už aj vieme, že máju technológiu rakiet s dostrelom na Orbit. Dokážu zostreľovať družice. Čína je v súčasnosti komunisticko-kapitalistický hybrid, kde vláda jednej strany rozhoduje o všetkom a ktorá všetko stráži. Vzhľadom na to, že jej politická štruktúra je veľmi tajnostkárska, nevieme presne, čo a koľko toho má. Dokáže posielať družice, taikonautov (čínsky kozmonaut) do vesmíru. Čínskeho draka nie je dobre podceňovať.

Už v roku 2005 čínsky technici mali bežne dotykové telefóny. Spolupracoval som s nimi na dvoch projektoch. Bolo to v čase, keď na Slovensku sme mačkali tlačítka na mobiloch ako divý, a boli sme s toho čo dokáže mobilný telefón s farebným displejom. Foťačík na mobile bolo u nás v tedy waw. O par rokov začali tieto technológie prenikať viac na západ. K nám sa dotykový telefón dostal až v roku 2010. Nepodceňujme priatelia cenu nepoznaného. Ľahko sa nám je smieť na fotkách z Ázie, kde v nejakej odľahlej oblasti jednoduchý roľník v poli zaliatom vodou sadí ryžu. Alebo vidíme zábery, kde s vyradeného auta, vyrobia podivný traktor, či vozidlo naložené vyššie než nákladne auto. Nepodceňujte to. Čo ak je to taktika na odpútanie konkurencie, či nepriateľa. Jedného dňa sa môže vedľa ryžového pola otvoriť zem, alebo otvoriť strechy chatrč, a vyletia rakety. Určite je každému jasné,že v dobe satelitov špionážnych lietadiel, by nepostavil raketové silo vo veľkomeste s terčom na streche. To dá logiku. Technológie idú míľovými krokmi dopredu. Dnes každý každého sa snaží nejak sledovať.

Dnes sa Rusko považuje za hrozbu. Z obľubou nám to tvrdia media. To nie je nič nové. Bolo tomu tak pred 1 sv. vojnou, počas existencie ZSSR, a je tomu aj dnes. Prečo je tomu tak? Preto, že Rusko sa nedá len tak. Sú hrdý národ. Po páde Sovietskeho zväzu dosť utrpelo. Prebralo však aj záväzky, a veľkú zodpovednosť. Rusi nie sú národ, ktorý by chceli ovládať svet, ale ani sa len tak dať podmaniť. Trpiaci pod náporom vojen, aj pod vplyvom komunizmu si dosť vytrpeli. Veľa získali, ale aj veľa stratili. Zabúda sa na jeden podstatný historický fakt. Boli zatiahnutý do vojny s nemeckom proti svojej vôli. Nemci čakali už len na zámienku. Už vtedy chceli svoj životný priestor. Prečo sa o tom mlčí? Lebo to dnes nie je politicky vhodné. Sme s nimi v EU a Nato. Počas prvej a druhej svetovej vojny sa Nemci hnali do Ruska. Nie opačne. Revolúcia v 1917 vznikla vďaka korupcií, hladu a neschopnosti cárskej autokratickej vlády zvládať nápor vojny. Rusko malo silnú armádu, patrilo medzi vyspelé ríše sveta. Nedostatok munície, nezhody vo velení spôsobilo úpadok morálky v armáde, aj medzi obyvateľstvom. Rusi boli hladný. A to je vždy zlé. Streľba do štrajkujúcich robotníkov a žien! Ešte horšie. Bezprávie, utrpenie, hlad. Recept na revolúciu. Veľké straty na východnej fronte. Pri rozkaze strieľať na vlastných námorníkov, to bol jeden zo zlomov. Povolaná jednotka vystrelila do vzduchu. Odmietli poslušnosť. Nemáte armádu, nemáte moc. Následne bola v priebehu pár dní Cárska vláda zvrhnutá. Cár abdikoval. Nezhody a napätie využili samozrejme Nemci. Využili revolucionárov v exile vo Švajčiarsku. Hlavnými aktérmi boli Lenin a Trockij. Nezabúdajme, kto stvoril komunizmus. Rusi zvíťazili aj v druhej svetovej vojne. Víťazstvo nebolo ľahké. Za podpory spojencov sa dostali až do Berlína.

Zóna Ukrajina.

Na Ukrajine je horúca geopoliticka zóna. Nám sa tu rozpráva s medií o zlom Rusku. Ako tajne podporuje separatistov. Či je to správne, alebo nie podporovať svojich? To tu nejdem rozoberať. Anexia Krymu je ďalšia stránka oveľa väčšej hry. Nikita Sergejevič Chruščov predseda rady ministrov ZSSR, a odovzdalo Prezídium Najvyššieho sovietu ZSSR, 19. februára 1954 odovzdal Krym vtedajšej Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Stalo sa tak pri príležitosti 300. výročia pripojenia Ukrajiny k Rusku. Mal ukrajinský pôvod. Po páde Sovietskeho zväzu sa geopolitika situácia výrazne zmenila. Dnes ekonomika Ruska od pádu sovietskeho zväzu po dlhej dobe stagnácie rastie. Putin zabránil rozkradnutiu podnikov, nerastných zdrojov, a pôdy do cudzích rúk. Zabránil aj rozkrádaniu zbraní, a hlavne treba spomenúť rozkrádanie jadrového materiálu. Hold niekedy treba aj tvrdá ruka. Kto má zdravý úsudok, vie že jadrový arzenál v nesprávnych rukách je najhoršie čo môže byť. Predstavme si jadrovú nálož v rukách teroristu. Odpáleniu v Paríži, či v Londýne, miliónové metropole. Jeden výbuch a obetí by bolo zrovnateľných so štyrmi rokmi 1. svetovej vojny. Rusko, ako následnícky štát po rozpade ZSSR v niektorých post sovietskych krajinách malo rozmiestnené silá s raketami. Aj Ukrajine boli osadené raketové silá. Ukrajina v tej dobe bola ekonomicky aj politický nestabilným štátom.

Krymská republika

Krym historicky patril Rusku. V tejto republike žije veľké množstvo Rusov, Ukrajincov aj Krymských Tatárov. Rusov je percentuálne asi najviac. Zlá politická a ekonomická situácia Ukrajiny dala priestor na vyhlasenie referenda. Ono tu ide ale o niečo iné. Rusko už v minulosti bolo jedno s mala krajín, ktoré malo priamy prístup do všetkých oceánov a morí na všetky štyri svetové strany. Na severe má prístup do Severného mora a baltského v Murmanskú a v Polarném. Na juhu Čierneho mora, cez prístav Sevastopol, a tým aj prístup do stredozemného mora. Na východe sa nachádza Tichomorská flotila v Vladivostoku. Pridelením Krymu k Ukrajine, prišlo Rusko o čiernomorský prístav. Po rozpade Sovietskeho zväzu si tento prístav prenajímala od Ukrajiny. Platilo sa najme ropou a plynom. Problém nastal vtedy, ako sa Ukrajinská vláda začala viac na západ, a kamarátiť so Spojenými štátmi. Netreba nikomu hovoriť, že nie len Rusi a Ukrajina majú záujem o vplyv v Čiernom mori. V Čiernom morí Ruske záujmy môže ohrozovať najme Turecko. Že je Turecko odveký rival, to je známe. Rusko je však krajina s ktorou treba rátať. S prítomnosti loďstva iných armád, Rusi nikdy nebudú nadšený. Majú bohate skúsenosti zo špehovania a vojenských konfliktov, či už s nemeckom ako aj s Tureckom. Prehraté vojny ničia národy aj civilizácie. Vyhraté vojny zvyčajne posilnia odhodlanie posilniť svoj vplyv a obranu. Oni sa len tak nedajú ani dnes.

Čo povedať na záver

Cárska absolutistická moc bola tyranská, diktátorská, tyranská. Do novej doby vedeckotechnickej revolúcie a tým sociálno-spoločenského vývoja sa takýto spôsob vlády nehodil. Nový komunistický štát sa stal vydedencom, ktorý nechcel nik uznať. Dôvody netreba popisovať. Kapitalizmus a socializmus nejdú k sebe. Každý však zabúda na to, že cesta ku komunizmu, alebo fašizmu vedie cez bezprávie, vykorisťovanie, tyraniu. Ich pád rovnako. Rôzne civilizácie vyrastali na troskách niečoho čo sa rozpadlo, padali rovnako na morálnom a sociálnom rozvrate spoločnosti. Každá spoločnosť aj akákoľvek silná sa rozpadá z vnútra. Ľudstvo sa nevie poučiť. Po ťažkom začiatku, občianskej vojne, a po 2. svetovej vojne víťazili nad fašizmom. Prežívali kult osobnosti. S vydedencov víťazi. Sovietsky zväz prežil takmer cele 20. storočie. Dal vzniknúť iným socialistickým štátom. Hýbal svetom tak, ako málokto. Čína však ako jediná pochopila, ako môže prežiť socializmus v globálnom svete. Toto sa Rusom nepodarilo. V každom prípade treba s nimi rátať. Tým, že boli vždy ohrozovaný konfliktmi z vonku dobre vedia, že sa treba udržať v strehu. Dávajú to jasne vedieť. Sankcie kvôli Krymu im výrazne neuškodili. Čo im nedodáme my, kúpia si inde. Doplatiť sme mohli len my. Čím viac sa bude na Rusko útočiť, tým viac bude ruský medveď na pozore.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *