Aforizmy

Karl Kraus

A f o r i z m y

 

Spisovateľ Karl Kraus (1874 – 1936) pochádzal z českého Jičína, žil vo Viedni. Jeho súborné dielo, ktoré vyšlo na rozhraní osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia vo vydavateľstve Suhrkamp, obsahuje 20 zväzkov, a to 8 zv. esejí, kritických článkov, satirických pamfletov, analýz jazyka médií, aforizmov, zväzkov básní, dva zväzky drám vrátane hlavného autorovho diela Posledné dni ľudstva (Die letzten Tage der Menschheit), satirickej tragédie o prvej svetovej vojne, ktorú vydal v preklade P. Zajaca a J. Štrassera Tatran. Viac zväzkov tohto súborného vydania tvoria publicistické články najmä z časopisu Die Fackel (Fakľa), ktorý Kraus založil a vydával v rokoch 1899 – 1936 a do ktorého prispievali poprední rakúski spisovatelia ako Werfel, Trakl, Wedekind, ale aj spisovatelia z cudziny, stal sa kritickou tribúnou pohnutých čias nástupu nacizmu, prototypom formovania kritickej verejnosti, kritiky jazyka verejnej komunikácie, ako o tom svedčia aj Krausove glosy, aforizmy a eseje, ktoré vďaka spisovateľovmu mimoriadnemu nadaniu dodnes neprestávajú pôsobiť inšpiratívne. Spisovateľ už vtedy stopoval zjavné i skryté prepojenia politiky, burzy a honby za bohatstvom. Nielen aforizmy, ale aj epigramy svedčia o moci a bezmocnosti slova, s ktorou sa neraz musel konfrontovať takpovediac na vlastnej koži, ako o tom svedčí tristostranové číslo Fakle z roku 1934, ktoré mohlo vyjsť až roku 1952 (pod názvom Die dritte Walpurginsnacht – Tretia Valpurgina noc).

V. Š.

Škaredosť súčasnosti majú spätne pôsobiace sily.

 

Tvoriví ľudia sa neraz vzpierajú tvorivosti druhých. Preto sa často stavajú k svetu odmietavo, aj keď neraz jeho nedokonalosti podnecujú.

 

Skutočný umelec sa nedá strhnúť pýchou k spokojnosti so sebou.

 

Väčšina spisovateľov je až natoľko neskromná, že ustavične hovorí o veci aj vtedy, keď by mala hovoriť o sebe.

 

Čo žije z látky, zomiera ešte pred látkou, čo žije v jazyku, žije spolu s jazykom.

 

Bezmyšlienkový človek si myslí, že má myšlienku vtedy, keď ju má a môže ju obliecť do slov. Nechápe, že popravde ju má až vtedy, keď má slovo, do ktorého myšlienka vrastá.

 

Jazyk je matka, nie dcéra myšlienky.

 

Pretože myšlienku chytám za slovo, prichádza.

 

Hlupák, čo prechádza popri záhradách sveta a bez ospravedlnenia, priznáva, že je.

 

Malým je dôležitejšie, keď niekto nedefinuje svoje dielo ako veľké, než to, či je veľké.

 

Velikášstvo nie je, keď sa niekto povyšuje, ale keď sa pokladá za takého, akým je.

 

Vzdelanie je to, čo väčšina dostáva, mnohí dávajú ďalej a nemnohí majú.

 

Ak by poznanie bolo vecou ducha, ako je potom možné, že prechádza toľkou hlušinou do ďalších hlušín bez toho, aby v nich zanechalo čo len stopu.

 

Viem celkom presne, aké myšlienky neprechádzajú prahom môjho vedomia.

 

Vedieť rozlíšiť pravosť v umení od podvodu je obťažné. Podvod rozpoznávame nanajvýš podľa toho, že zámerne predstiera pravosť. Pravosť podľa toho, že publiku od nej nedá ublížiť.

 

Dnes sa nedá rozlíšiť zlodej od ukradnutého: nemajú nijaké cennosti.

 

Nikdy nebola cesta od umenia k publiku taká dlhá ako dnes. Ale nikdy neexistovali toľké umeliny, ktoré sa píšu a čítajú samy od seba, akoby ich mohli písať a chápať všetci a iba sociálna náhoda rozhoduje, kto z tej hordy Hunov idúcej proti duchu vystúpi ako spisovateľ alebo ako čitateľ.

 

Moderní psychológovia, ktorí posúvajú hranice nezodpovednosti, majú v nej vlastné miesto.

 

Dobré názory sú bezcenné, záleží iba na tom, kto ich má.

 

Satiru, ktorej rozumejú cenzori, oprávnene zakazujú.

 

Meravá litera zákona? Život sám meravie na písmená, a čo znamená pri takomto stave meravá litera zákonnosti?

 

Vážnosť života sa stáva hračkou dospelých. Ibaže sa nedá porovnať so zmysluplnosťou veci v detskej izbe.

 

Filozof vychádza z vedomostí a myslí na každodenný život, básnik vychádza z každodennosti a myslí na vedomosti.

 

Myšlienky nepodliehajú clu. Preto mávame opletačky.

 

Skutočné ukrutnosti neobmedzí nijaká moc.

 

Zdravý ľudský rozum hovorí, že predsa len postupuje spolu s umelcom až po určitý bod. Umelec by však mal takýto sprievod odmietnuť hneď na začiatku.

 

Na básnikovi možno pozorovať symptómy, na základe ktorých ho komerčný radca môže pokladať za zrelého na internovanie.

 

Sú ľudia, ktorí sa mi vyhýbajú ako divej zveri. Nemali by to robiť, priveľmi sa od seba vzďaľujeme. Sú to oni, od ktorých utekám rýchlejšími nohami než krotké domáce zvieratá.

 

Nepravý človek neverí pravosti.

 

Ten, čo sa dobýja do otvorených dverí, sa nemusí obávať, že mu prichlopia okná.

 

Je hotové nešťastie, že na svete je viac hlúposti, ako potrebuje zlo, a viac zlého, než spôsobuje hlúposť.

 

Idea, ktorá sa bezprostredne preberá a redukuje na populárnu mienku, je nebezpečná.

 

Demokracia znamená aj možnosť stať sa otrokom bôžikov.

 

Vybral a preložil VINCENT ŠABÍK

6/2017

 

 

František Rojček

Epigramy

 

Sloboda

Má aj túto podobu –

berie ľuďom slobodu.

 

Zaručene

Do problémov

sa zaručene dostaneš

bez problémov.

 

Filmy

Mnohé filmy

sú čiernobiele,

aj keď sú farebné.

 

Kniha života

Nepíšme ju tak,

aby vznikol brak!

 

Mnohí

Mnohí sú

v nebi

už na zemi.

 

Soľ nad zlato

Áno, aj soľná baňa

môže byť zlatá.

 

Zlé knihy

Čím sú hrubšie,

tým sú horšie.

 

Ukážka z pripravovaného rukopisu Mám to na malíčku, 2/2017

 

LECHÁREŇ

– Kamarát, čo si robil včera večer?

– Čítal som.

– Čo? Ty máš pokazený televízor?

 

Školské okienko

– Kto bol Ľudovít Štúr?

– Zachránil nám slovenčinu.

 

Včera nám odpadla slovenčina. Dnes sa ale prebrala.

 

– Ktorú spisovnú slovenčinu používame dodnes?

– Priamu reč.

 

Na margo

Jesenné práce: Najviac toho zorú / ľudia bez názoru: T. Janovic.

Burina je opozíciou prírody proti vláde záhradníkov: O. Kokoschka.

Nad listami divákov: Vďačné publikum sú vŕby v bútľavom tichu jesene: P. Oravec.

Najväčšími atrakciami Tatranského národného parku sú kamzík a – Slovák: S. Radič.

Posledná jeseň, ktorú si užijeme, bude jeseň života: A. Nonym.

 

Žiako/voloviny

Slovná zásoba sa na rozdiel od zásob v komore neustále zväčšuje.

Jedným z najdôležitejších druhov poézie je próza.

Andrej Sládkovič miloval Marínu, ale pretože bola potom tučná a vydala sa za iného, dal prednosť Detvanovej Elene.

Balada je epický žáner ľudskej spoločnosti.

Ruský spisovateľ I. S. Turgenev ako prvý pocítil, že jeho súčasníci sú prehnití.

Dialóg je, keď dvaja hovoria. Monológ je, keď nadáva len jeden a ostatní počúvajú.

Ivan Krasko bol muž nakazený básnictvom.

Hamlet je najväčšia osobná tragédia Williama Shakespeariho.

Básne sú verše, ktoré sa recitujú, ale nečítajú.

Keď sa dívam v televízii na detektívku, zabitého poznám skôr ako páchateľa.

 

– Pán šéfredaktor, môžete použiť niečo z mojej ostatnej zásielky?

Bystrík Šikula: – Áno, isteže, známku na odpoveď.

 Milan Lechan, 11/2016

 

MIROSLAV DANAJ

Rozumieť láske

 

V okamihu, keď máš pocit, že rozumieš láske, si na začiatku omylu.

Skutočná láska v nás zostáva aj vtedy, keď odišla.

Ak si ešte neprišiel na to, prečo si ťa zlatokopka nevšimla napriek tomu, že si múdry, dobrý a krásny, je to preto, že si tuctový ako väčšina intelektuálov.

Tetovanie krásnej ženy chce niečo povedať, ibaže nie tebe, ale niekomu inému.

Život ti spočíta omyly, s ktorými už nič neurobíš.

Neklop na dvere mŕtvej lásky, mohla by ti otvoriť tá, ktorá ju zabila.

Ak neveríš v spravodlivosť, ľahšie zvládneš jej následky.

Aj tvoje najväčšie lásky, okrem tej pred oltárom, majú väčšie lásky, ako si ty.

Život je spravodlivý, krátky a pocity ho nezaujímajú.

Tvoje sentencie nezmenia na živote nič, ale aspoň na pár minút zaujmú čitateľa.

Aj v najstarších ruinách opustených domov bývala kedysi láska.

Sú lásky, ktoré s hrmotom rozbijeme, a potom ich po zvyšok života potichu zliepame.

Najkrajšou láskou by bola tá, ktorú sme nestratili.

1/2016, ukážka