Anketa

Anketa k 170. Výročiu Slovenských pohľadov

  1. V tomto roku si pripomíname 170. Výročie vzniku Slovenských pohľadov, jedného z najstarších literárnych časopisov v Európe, ktorý roku 1846 založil Jozef Miloslav Hurban. Ako hodnotíte obdobie jeho trvania a na ktorú jeho etapu by ste chceli osobitne upozorniť?

 

  1. O Slovenských pohľadoch sa právom hovorí, že od svojho vzniku odrážali a reflektovali život slovenského národa v meniacom sa dobovom kontexte a kultúrno-spoločenských podmienkach. Udržuje časopis aj dnes kontinuitu a píše parspro toto ďalšiu kapitolu národných dejín v stredoeurópskom priestore?

 

  1. Odstup od minulosti prináša súčasnosť, odstup od súčasnosti prinesie budúcnosť. Ako vidíte budúcnosť Slovenských pohľadov z aspektu ich historického a súčasného vývoja? K čomu by sa mal časopis vracať, čo by mal sledovať a kam by mal smerovať?

 

LADISLAV HRUBÝ

 

1. Už keď si len zoberieme vznik Slovenských pohľadov v roku 1846 a dáme ho do súvisu so súčasným rokom 2016 v novom storočí a tisícročí, otvorí sa pred nami dejinná hĺbka so všetkými tými udalosťami, čo formovali našu modernú spoločnosť, jej kontúry počas takmer dvoch storočí. Časopis literatúry, umenia a vedy prešiel historickým aj spoločenských vývojom a zachoval sa dodnes. Ťažko pritom povedať, ktoré obdobie bolo najdôležitejšie. Všetky etapy počas existencie časopisu mali svoju váhu, raz boli Slovenské pohľady zaznávané, odsunuté kamsi na okraj kultúrno-spoločenského i politického záujmu, inokedy sa im darilo plniť kultúrnu a spoločenskú funkciu. Neraz sa o periodikum zvádzali tvrdé boje, chceli ho mať aj tam, aj tam. To, že časopis napokon prežil, kým mnohé iné známe periodiká zanikli, poukazuje na jeho permanentnú schopnosť svedčiť o dobe i kultúre aj o tvorivosti toho-ktorého obdobia.

2. Určite každá etapa vývinu časopisu bola iná. Už som spomínal, že Slovenské pohľady prešli dvoma historickými i časovými rozhraniami (prelomami 19. a 20. storočia a takisto 20. a 21. storočia). Hneď v čase svojho vzniku sa ocitli na listine nechcených, a preto nemali prežiť. Lenže ak pre niektorých bol časopis doslova problémový, pre iných prinášal nádej a možnosť reflektovať dobu. Od začiatku totiž časopis slúžil národnému životu Slovákov v Uhorsku, kde to veru nevyzeralo na ružovú záhradu. Ani po prerušení vydávania nerezignoval na situáciu, a keď sa našli ďalší schopní organizátori národného a kultúrneho života, obnovil svoju činnosť. V stredoeurópskom priestore existuje a rozvíja sa do súčasnosti.

3. Slovenské pohľady majú aj dnes svoje nezastupiteľné miesto, svoje opodstatnenie. Som presvedčený, že viac než inokedy môžu pomôcť kultúre ako takej, pretože táto sa v mnohom rafinovane mení na nekultúru, ba nadobúda črty barbarských spôsobov. Kde nie sú hodnoty, tam sa stráca človek, lebo hodnoty a slobodná práca sú podmienkou existencie človečenstva, civilizácie. Sme v období globalizácie, a preto sa treba na problémy pozerať v globálnych súvislostiach. Celá tá globálnosť sa totiž aj v kultúre odvíja od svojich základov, od jej regionálnych prejavov, ktoré potom pôsobia komplexne. Som rád, že sa Slovenské pohľady venujú a určite aj naďalej budú venovať, okrem iného, aj literárnemu a kultúrnemu životu v regiónoch, mladej literatúre a umeniu a rovnako, čo v prevažnej miere patrilo medzi priority časopisu počas takmer celej jeho existencie, literatúre zahraničných Slovákov.

11/2016

 

ETELA FARKAŠOVÁ

 

1. Neodvažujem sa kompetentne (a už vôbec nie komplexne) posudzovať jednotlivé historické podoby časopisu, jeho úspechy a straty počas 170-ročnej existencie. Nie je to podľa mňa ľahká úloha, ktorá by sa dala zodpovedať niekoľkými vetami či odsekmi, pretože pri takomto posudzovaní by bolo dôležité detailnejšie zohľadňovať v každom období aj vonkajšie podmienky, za akých časopis rástol a vyvíjal sa (niekedy aj stagnoval). Predsa si však myslím, že najdôležitejšou etapou v histórii časopisu bola etapa jeho založenia, to predstavovalo nesmierne odvážny a z hľadiska emancipačného a sebauvedomovacieho procesu slovenského národa aj nesmierne závažný počin, vďaka ktorému sa môžeme hrdiť jedným z najstarších literárnych časopisov v Európe (napadá mi, či sa tento kultúrno-historický fakt dostáva do povedomia napríklad našej dnešnej žiackej a študentskej generácie…). Aj vďaka Slovenským pohľadom získala kodifikovaná slovenčina výbornú živnú pôdu, na ktorej mohla rásť, rozvíjať sa a obohacovať. Zo skutočnosti, že časopis prežil napriek mnohým historickým nepriazňam, by sme mohli čerpať energiu pri prekonávaní problémov a ťažkostí v súčasnosti, keď opätovne (hoci z iných dôvodov) treba obhajovať právo kultúry na existenciu, brániť ju proti pretlaku tvrdej ekonomizácie života.

2. V časopise aj dnes nachádzam zreteľnú tendenciu zachovať zakladateľský program: reflektovať slovenskú kultúru (spoločnosť) v aktuálnych podmienkach, prispievať k rozpoznávaniu jej problémov, k hľadaniu ich riešení. Prioritou by naďalej malo ostať dôkladné a kritické reflektovanie našej súčasnej situácie v literatúre, kultúre, ale aj reflektovanie spoločenských problémov zasahujúcich svojím vplyvom literárny (kultúrny) život.

Sústredenosť na súčasnosť by v nijakom prípade nemala vylučovať návraty k histórii, naopak, pre porozumenie súčasnosti je dôležité permanentné „kritické čítanie“ a prehodnocovanie minulosti. Verím v silu kontinuity, takže za dôležité pokladám premýšľať o jednotlivých udalostiach a javoch v kontexte všetkých troch časových dimenzií: nemožno posudzovať prítomnosť (a pochopiť ju) bez zohľadnenia histórie ani projektovať budúcnosť bez poznania minulosti a prítomnosti.

3. Pre budúcnosť SP pokladám za nemenej dôležité to, aby sa na stránkach časopisu naďalej, ba ešte výraznejšie pestovalo prepojenie slovenskej literatúry s inou európskou (svetovou) literatúrou, oceňujem tento súčasný trend, no privítala by som ešte väčšie zastúpenie rozhovorov s osobnosťami iných literatúr (nie však na úkor rozhovorov s osobnosťami nášho literárneho a kultúrneho života), takisto častejšie (v rámci možností) ukážky z pozoruhodných diel iných literatúr. Podnetné a pre nadväzovanie živých kontaktov užitočné by mohli byť dohovory s podobne zameranými časopismi v rámci strednej alebo celej Európy o výmene materiálov (ako prvý mi napadá časopis Matice srbskej, ale, samozrejme, len v okolitých krajinách jestvuje široké spektrum podobne orientovaných literárnych mesačníkov, ktoré by mohli byť z tohto hľadiska zaujímavé a prínosné).

Rovnako oceňujem pozornosť, aká sa venuje v súčasnosti podporovaniu kontaktov so zahraničnými Slovákmi, navrhovala by som (v rámci možností) rozšíriť záber na ich literárne dianie aj mimo Vojvodiny (či celej Dolnej zeme), hľadať možnosti vzájomne obohacujúcej kooperácie.

Sumarizujúc by som to vyjadrila takto: časopis Slovenské pohľady by nás mal podnecovať k takému „vedeniu a videniu“, vďaka ktorému by sme prehlbovali poznanie vlastnej literatúry (kultúry) a jej histórie, no zároveň by sme koncepčne a systematicky rozvíjali väzby našej literatúry (kultúry) na európsky, respektíve svetový literárny (kultúrny) kontext ako jeho rovnocenných súčastí.

10/2016

 

LADISLAV ŠIMON

  1. Iste impozantné obdobie trvania jedného literárneho mesačníka provokuje otázku, či to bol za celý ten (dlhý) čas taký istý časopis. Odpoveď nie je veľmi zložitá; napokon je iba prirodzené, že popri kontinuite sa musela prejavovať, niekedy aj manifestovať diskontinuita. Hodnotenie jednotlivých fáz prináleží analytikom, teda (literárnym?) historikom, ale na druhej strane tak či onak zakaždým obsahuje aktuálny osteň. V nasledujúcich riadkoch budem hovoriť za seba, vychádzajúc z vlastných zážitkov a skúseností. Mne zostali v pamäti najmä šesťdesiate roky minulého storočia – a nielen preto, že to boli roky mojej intenzívnej prispievateľskej aktivity. Tá sa náhle skončila spolu so vstupom vojsk Varšavského paktu na naše územie a následnou „konsolidáciou“ znamenajúcou umŕtvenie nášho kultúrneho života, z ktorého sme sa – podľa môjho skromného názoru – ešte celkom nespamätali. Ešte vždy nemáme pocit, že sa pohybujeme v celkom slobodnom kultúrnom priestore, ale sa skôr motáme v sieti rôznych animozít a konfliktíkov, kým podstatnejšie veci akoby nám unikali. Niežeby pred polstoročím bolo všetko ideálne a že by sa vtedy na verejnosti boli prejavovali iba jednotlivci pokropení nebeskou rosou. Lenže aj v labyrinte bol zrejmý pohyb, ktorý mi teraz chýba. Bolo to obdobie myslenia a mysliacich ľudí mučivo hľadajúcich východiská zo súradníc času, v ktorom sa ocitli bez vlastného pričinenia. Slovenské pohľady hrali v týchto citeľných, ale aj citlivých procesoch výraznú úlohu. Pod vedením vtedajšieho šéfredaktora Milana Ferka sa zrazu ako šibnutím čarovnéhoprútika premenili na európsku revue, v ktorej naše domáce reálie a hodnoty nevyčnievali z kontextu, ale ani v ňom nezanikali. Pravda, okolnosti sa ukazovali ako priaznivé – po období „temna“ päťdesiatych rokov bolo treba doháňať zameškané a napájať sa na aktuálne svetové prúdenia. Každý, kto má chuť a vôľu, si môže inkriminované ročníky znova prelistovať – určite v nich nájdeprekvapujúco aktuálne informácie. V každom čísle sa napríklad objavovali „antidialógy“, ktoré s predstaviteľmi slovenského literárneho života nekonvenčne viedol Július Vanovič. Kto si prečítal aktuálne číslo Slovenských pohľadov, cítil sa v „strede diania“, aspoň toho literárneho, ale nezriedka aj širšieho, spoločenského. Často si kladiem otázku, či sa také čosi môže zopakovať, či to nebolo načisto jedinečné, zriedkavá hviezdna chvíľa. Slovenské pohľady však v tom neboli samy. Na Slovensku vychádzala (podchvíľou priebojná) Mladá tvorba i publicisticky odvážny Kultúrny život, etablovala sa Revue svetovej literatúry, pribudol ambiciózny Romboid a k dispozícii boli mnohé české periodiká – Literární noviny, Plamen, Host do domu, Orientace, Tvar, Sešity –, jednotlivé kraje si vydávali „vlastné“ literárne časopisy, často poplatné oficiálnej ideológii a bité cenzúrou, ale predsa len prinášajúce aj svieže a originálne príspevky.
  2. Od čoho závisí úroveň literárneho časopisu, akým sú Slovenské pohľady? Jeho vydavateľom je v súčasnosti Matica slovenská. Ide o kultúrny spolok národného zamerania alebo o kultúrnu inštitúciu nárokujúcu si reprezentatívnosť v rámci určitej kultúry či „kultúrneho okruhu“? S uvedenými otázkami sú spojené ďalšie a za nimi sa skrýva celá paleta problémov príznačných pre našu súčasnú kultúru – pre jej zameranie, obsah, organizačné formy, zámernosť či spontánnosť – a v neposlednom rade pre jej ideologické podhubie (ak už na tomto mieste nebudeme analyzovať jej finančné zabezpečenie). To všetko súvisí s postavením kultúry v našej dnešnej spoločnosti. Všimnime si, ako bola zastúpená kultúra v programoch politických strán pred nedávnymi voľbami. Nijako. Ak je na chvoste školstvo, kultúra je ďaleko za chvostom. Našim politickým stranám vlastne nestojí za reč, pritom musí byť mysliacim a trochu dopredu vidiacim ľuďom jasné, aká dôležitá pre život pospolitosti je každodenná kultúra i „kultúra každodennosti“, prejavujúca sa napríklad v čistote a úprave okolia, ale aj vo formách komunikácie a medziľudských vzťahov. Nenadarmo sa hovorí (i keď to dnes nie je veľmi v móde) o kultúrnejších a menej kultúrnych národoch. Kultúra by mala ako taká všestranne povznášať, ale často registrujeme úpadok. Jeden literárny časopis iste nemôže vziať na svoje plecia všetky hriechy sveta, ba ani len tie slovenské. Ale mal by si to aspoň naprogramovať. Otázka, či majú byť Slovenské pohľady lepším či horším, viac a či menej muzeálnym magazínom, alebo živým (nielen literárnym) fórom, je iste existenčná. Uvedomujem si, že pomerne rozsiahly priestor treba využívať predovšetkým na šírenie (aj umeleckých) hodnôt, na ktorých záleží, ale okrem toho a vôbec nie navyše je dôležitý aj publicistický, nie jednostranný a jednostrunný, ale komplexný aspekt, nielenže nevylučujúci, ale priamo vyžadujúci živú výmenu názorov. K takejto méte sa treba uvedomelo prepracovať, nevylučovať, ale skôr sústreďovať. Pokiaľ to viem postrehnúť, súčasná redakcia Slovenských pohľadov sa o to usiluje, treba jej pomôcť a podporiť ju. Je veľa dôvodov, aby sme spoločne bili na poplach.
  3. Otázka návratov je iste špecifická. Ak hovoríme o minulosti, hovoríme vlastne o prítomnosti. A o budúcnosti. Účelom návratov nemá byť uspokojovanie osobných okrajových ambícií, ale hľadanie pravdy. Určitému inštrumentalizovaniu sa pritom, pravda, nevyhneme. Ale vždy by mal platiť základný estetický zákon miery. To by však nemalo brániť myšlienkovým i formálnym experimentom, bez ktorých sa umenie nezaobíde. Kde inde ako v časopise by sa takéto texty mali a mohli objavovať, kde inde by sa malo rozvíjať kritické myslenie? Návraty áno, ale asi nie samoúčelné. Návraty áno, ale kritické kstarým a prekonaným predsudkom. Návraty áno, ale nie šírenie nových deformácií, krátkych spojení a unáhlených záverov. O budúcnosti Slovenských pohľadov si netrúfam hovoriť. Ale bol by som rád, keby nejaká bola. Napríklad aby sa dožili aspoň 200 rokov. Čo na to poviete?

7 – 8/2016

JAROSLAV REZNÍK 

  1. Už som to bol raz napísal, ale rád to zopakujem: Slovenské pohľady sú inštitúcia! A rovnako rád zdôrazňujem: Je to najstarší literárny časopis v Európe. Ak mal svoje časové prestávky, bolo to v obdobiach, keď múzy museli mlčať. Zrodil sa z pragmatickej úvahy, no s podložím bijúceho slovenského srdca Jozefa Miloslava Hurbana v čase, keď bolo treba podporiť spod zeme sa tlačiacu kvetinku slovenčiny. J. M. Hurban ako zostavovateľ prvého tlačeného opusu v predkladanom návrhu spisovnej slovenčiny – 2. ročníka almanachu Nitra – pochopil, že slovenčinu treba podporiť ešte viac. Že ju treba podržať aj prostredníctvom umeleckého a intelektuálneho slova. A tak Štúrove Slovenské národné noviny i s Orlom tatránskym dostali v noši Slovenských pohľadov skvelého pomocníka a verného spoločníka. Chce sa mi dodať, že sa stali tretím ťahúňom v slovanskej trojke so slovenským cieľom. No nielen to. Zabúda sa, že Slovenské pohľady zostali slovenskej inteligencii ako jediné literárne, intelektuálne, ale do istej miery aj politické útočisko v prvých troch rokoch po revolúcii, po Slovenskom povstaní 1848 – 1849. No a navyše – zanechali nám krásny národný symbol, trvácny národný odkaz, veď čo môže byť krajšie, ako keď „synovia a vnuci idú v stopách predkov“. Viem, že v roku storočnice od úmrtia Svetozára Hurbana Vajanského, Hurbanovho syna, si tento odkaz ešte mnohokrát pripomenieme.
  2. Vo vajanskovsko-škultétyovskom období sa Slovenské pohľady stali výkladnou skriňou našej literárnej kultúry, ale aj teoretického intelektuálneho myslenia a popularizátorom iných umeleckých žánrov. Spisovateľská cesta do širšieho kultúrneho povedomia skoro zásadne viedla cez Slovenské pohľady. Do istej miery sa stávali nielen elitným, ale aj elitárskym časopisom. Takými boli aj v rokoch mojich prvých klopaní na dvere slovenskej literatúry. Blok básní v Slovenských pohľadoch z roku 1967 som považoval – a nielen ja – za viac ako rovnocenný so samostatným básnickým debutom z predchádzajúceho roka. Hovorím to preto, lebo niekedy mám pocit, že dnes sa na stránky Slovenských pohľadov občas dostanú aj literárni elévi (bez rozdielu veku), čo nepoznajú nielen Štrausove Základy slovenskej verzológie, ale ani Pišútove Počiatky básnickej školy Štúrovej. Slovenské pohľady boli vždy slovenské. Dnes by sme mohli módne po americky povedať, že vždy hájili a obhajovali slovenské záujmy. Až na jednu výnimku. A to bol hustý čas, keď sa lámal chlieb slovenskej štátnosti. „Začiatkom deväťdesiatych rokov sa Slovenské pohľady otvorili univerzálnym spoločensko-politickým otázkam a slovenská literatúra prestala byť v centre ich záujmu,“ napísal Valér Mikula v Slovníku slovenských spisovateľov z pražského nakladateľstva Libri v roku 2000. Sčasti sa to udialo ešte za šéfredaktorovania Rudolfa Chmela a potom Jána Štrassera. Ono by to nebola až taká chyba a dalo by sa to aj prijať, keby vo svojom „spoločensko-politickom univerzalizme“ neboli prešli na celkom otvorenú protislovenskú platformu. Úplne proti duchu celých dejín Slovenských pohľadov. Jednoducho, ako rak vriacej vody sa báli slovenskej samostatnosti. Vrcholom bolo publikovanie fejtónovo poňatého výsmešného článku Martina Šimečku o slovenčine, o slovenskom jazyku. To zburcovalo viacerých fundovaných oponentov na čele so spisovateľom Milanom Ferkom, ktorí načasovanou právnickou kľučkou jednoducho vyfúkli dočasným samozvancom značku Slovenských pohľadov a vrátili ich tam, kam patria historicky i morálne – do Matice slovenskej. Pripomínam to preto, aby sa na celú záležitosť nezabudlo. Životná skúsenosť nás totiž učí, že najskôr zabúdame na to, čo sa stalo predvčerom.
  3. Priznám sa, že s mindrákom starnutia za pravým uchom mám strach o budúcnosť Slovenských pohľadov. Neuveriteľná dravosť a neskrývané predátorstvo prvotnoodporného kapitalizmu sú schopné ekonomicky zlikvidovať Maticu slovenskú a s ňou aj Slovenské pohľady. No dokiaľ sa to nestane, a ja dúfam, že nikdy, Slovenské pohľady by si mali nielen udržať, ale aj rozvíjať a znásobovať svoju proslovenskú líniu. Tú líniu, z ktorej vznikli a vďaka ktorej pretrvali a pretrvávajú aj na začiatku tohto tisícročia. Vznikli z podhubia humanizmu a demokracie, dnes by sme povedali, že aj z výkrikov o ľudských a národných právach. Človečina a slovenčina susedia a dotýkajú sa plecami. Z toho som si na básnické potreby odvodil novotvar – slovo „slovečina“. Prosím, neopravujte mi to. „Slovečina“ je človečina s jadrom slovenskosti. Je to slovenčina s jadrom človečiny – ľudskosti. V tomto zmysle by sa Slovenské pohľady mali venovať už v blízkej budúcnosti otázkam ekumenizmu. A to z absolútne suverénnej pozície, že sme prvým kresťanským a vôbec prvým národom na svete, ktorý povýšil národný princíp nad konfesionálny a predostrel svoj ekumenizmus z dnes už dobre viditeľného slovenského balkóna Európy. Spravili to bernolákovci a štúrovci a Matica slovenská to potvrdila svojou historickou pečaťou. Veľmi prosím, nelámme ju! Kresťanská Európa nás práve dnes potrebuje v tejto polohe.

6/2016

ANTON HYKISCH 

  1. Pri slabom historickom povedomí priemerného slovenského človeka je 170. výročie časopisu naozaj impozantné. Osobitný význam získava práve printovou podobou. Napriek všetkému technickému pokroku printová podoba informácie naďalej ostáva primárna. Práve rýchly vývoj, neustála zmena nosičov informácií, spôsobuje nové problémy. Hmotná podoba klasickej knihy a časopisu budepre historika zajtrajška vítaná, lebo predstavuje porovnateľný štandard s minulými storočiami.Slovenské pohľady ako mesačník neboli natoľko závislé od denných udalostí, ale vďaka dlhšej periodicite nestrácali kontakt so súčasnosťou. Tvoria tak dobrý základ pre poznanie duchovného vývoja Slovenska a Slovákov za posledných 170 rokov. Pomerne presne zrkadlili kultúrne a politické premeny slovenského života. Vnútorná skladba každého čísla (programový úvodník, ukážky novej tvorby v poézii a v próze, esej či kultúrna publicistika a nakoniec recenzie) ostala nemenná a umožňuje tak dlhodobo sledovať zmeny národného života. Myslím si, že ročníky Slovenských pohľadov sú dosť vernou kronikou kultúrneho vývoja Slovenska a Slovákov. Každé spoločenstvo potrebuje možnosť spätne si pozrieť film svojho života. Túžba po zviditeľnení samého seba – selfie – je vlastná väčšine ľudstva. Slovenské pohľady svojím spôsobom plnili – a plnia – takúto úlohu sebapoznania a sebavidenia. Slovenský národ, v dejinách často spochybňovaný blízkymi či vzdialenými susedmi, takéto sebapoznanie veľmi potrebuje. Potom tých 170 rokov je bilanciou skoro šokujúcou: od nepodarenej revolúcie takmer bezmenného národa, ktorý sa usiloval o akúsi matnú autonómiu v cudzom súštátí, až po vlastný štát v integrovanej Európe ohrozovanej civilizačnými premenami na prahu tretieho tisícročia! Zliezli sme veľmi strmý historický pahorok a Slovenské pohľady boli pri tom.
  2. Názor o kontinuite som čiastočne vyjadril už v prvej odpovedi. Hlavnou devízou meniacich sa redakcií Slovenských pohľadov ostáva hranica nadčasovosti a nadstraníctvapri sledovaní slovenského kultúrneho života. Slovenské pohľady nikdy neboli časopisom vyhranenej umelecko-ideovej skupiny ani bojovníkom určitého politického smeru. Pravdaže, redakcia sa nemohla vyhnúť dobovej klíme ani rituálnym úklonom panujúcemu politickému režimu (pozri obdobie 1939 – 1944 alebo rokystalinizmu). Ani pri viac-menej vynútenej kolaborácii však nikdy neskĺzli na službu podenkovým politickým cieľom. Akási podvedomá úcta k nadčasovejším národným hodnotám prevláda vo všetkých ročníkoch. Túto líniu by som definoval ako mierne progresívny konzervativizmus. Myslím si, že túto kontinuitu pohľadu na vývoj slovenského života by si Slovenské pohľady mali zachovať aj pre ďalšie obdobia.
  3. Na prahu 21. storočia by bolo iluzórne si myslieť, že printový mesačník s trápne obmedzeným počtom čitateľov bude mať nejaký rozhodujúcejší vplyv na kultúrny a duchovný vývoj Slovenska. Predsa by sme však nemali rezignovať a strácať pôdu pod nohami. Úlohu Slovenských pohľadov by som prirovnal k teplomeru, klasickému nástroju, ktorý má svoje miesto aj v technologizovanej medicíne našich čias. Teplomer pomerne jednoduchým spôsobom signalizuje zmenu stavu organizmu od štandardu k chorobnej zmene. SP môžu ostať časopisom len malej skupiny čitateľov, ale musia si zachovať a rozvíjať svoju úlohu indikátora zdravia či nadchádzajúcej choroby národného organizmu. Správu o katastrofe zvyčajne nepodávajú milióny ľudí, ale odvážni jednotlivci či malé skupiny. SP by si mali zachovať osvedčenú mieru pohľadu, ktorým je nadhľad z pozície „mierne progresívneho konzervativizmu“, indikátora vnútornej teplotnej rovnováhy národného organizmu. Slovenské pohľady by mali nástojčivejšie hľadať príčiny, prečo sme prežili, tak ako sme prežili, minulých nielen 170 rokov, ale aj uplynulých 1000 rokov. Objasňovať zložitú cestu hodnôt, ich trvácnosť a premenlivosť, zmeny ich škrupiny aj pevnosť jadra. Bez hodnôt, bez štandardov, ako úspešne prežiť, sa nemôžeme zdravo rozvíjať. Tento malý národ na okrajovom pásme západoeurópskej civilizácie (reči o „srdci“ Európy sú iba zbožné bájky) postihnutej vnútornou i vonkajšou krízou sa bude musieť sakramentsky oháňať, aby zotrval a prežil. Nadchádza čas veľkých výziev, ktoré málokto očakával a predvídal. V čase zlyhávania lídrov veľkých národov Európy a sveta nebude ľahké rozpoznať, čo robiť a ktorým smerom vykročiť. Neklesá len počet odberateľov Slovenských pohľadov na úroveň spred 170 rokov. Aj celý národ môže poklesnúť na ledva dvojmiliónovú hranicu ako v časoch starého mocnárstva. Hrozí nám demografická kríza, ktorá siaha na podstatu všetkých národov a štátov Európy. Zápas o prežitie bude zápasom o hodnotách, čoho sa držať, pred čím sa vystríhať. Krehký teplomer národa– Slovenské pohľady– by mal častejšie a hlbšie siahať do hlbín nášho organizmu.V literatúre to značí menej sa bavkať, menej sa čľapkať v suteréne, viac hľadieť nahor, vyhnúť sa epidémii, hľadať východiská. Aj za pomoci Slovenských pohľadov. K tomu želám redakcii aj čitateľom mnoho úspechov.

5/2016

JOZEF ŠPAČEK 

  1. Už samotný fakt, že Slovenské pohľady existujú s malými prerušeniami vo vydávaní 170 rokov, je viac ako veľavravný. Určite sú práve Slovenské pohľady tým najdôležitejším časopisom, ktorý nielen odrážal slovenský život literárny, ale aj vyjadroval a ovplyvňoval naše myslenie nielen o literatúre. Najviac by som vyzdvihol tri obdobia rôznej dĺžky trvania – medzivojnové „krčméryovské“, potom šesťdesiate roky 20. storočia až cirka do roku 1972 (roku 1971 som tu uverejnil svoju prvú poviedku, čo bol pre mňa veľmi silný povzbudzujúci impulz) a posledné krátke obdobie 1988 – 1992. Ale nič nebráni tomu, aby sa i súčasné Pohľady inšpirovali práve spomenutými časovými úsekmi, no nielen tými.
  2. Časopis v tomto ohľade kontinuitu rozhodne udržuje, niekedy možno až trocha úzkostlivo. Ale netreba mať obavy z trendov multikulturality. Práve v kontakte či konfrontácii so snahami o vyššiu mieru kozmopolitizmu, svetoobčianstva či multikultúrnosti sa môže výrazne posilniť význam našich národných dejín a nášho existovania v stredoeurópskom priestore. Práve na stránkach Slovenských pohľadov by sa však mali väčšmi prejaviť i ďalšie naše nespochybniteľné osobnosti, ktoré nám majú rozhodne čo povedať.
  3. Budúcnosť časopisu je spätá s naliehavosťou obsahu publikovaných príspevkov a ich čitateľskou príťažlivosťou. Takisto s tým, ako fundovane sa budú vyjadrovať jednotliví autori k nesmiernemu množstvu tém, spätých s minulosťou či súčasnosťou, a nemožno vylúčiť ani budúcnosť. Tu by som zdôraznil potrebu zvýšiť úroveň a náročnosť zo strany literárnej kritiky, prezentovanej na stránkach Pohľadov, a rozšíriť kritický diapazón na výtvory celého spektra najmä súčasnej slovenskej literatúry, hoci sa aktuálna redakcia o tento trend usiluje. Ako som uviedol v prvej odpovedi, vo vyzdvihnutých obdobiach dominovali osobnosti, ku ktorých odkazu by sa mal časopis vracať. V správnom nadviazaní na myšlienkový potenciál, prejavený na stránkach časopisu v týchto obdobiach, by sa nám aj jasnejšie vyjavovalo ďalšie smerovanie časopisu, tak dlho a potrebne u nás pôsobiaceho.

4/2016

MÁRIA BÁTOROVÁ

  1. Slovenské pohľady sú druhým najstarším literárnym časopisom, ktorý na rozdiel od francúzskeho, ktorý existoval už v používanom a etablovanom jazyku, vznikol v novokodifikovanom – slovenskom – jazyku ako platforma obrovského tvorivého potenciálu, ktorý sa za pár rokov aj ukázal v plnej rozvinutosti najvyššieho žánru – poézie. Zakladateľské generácie bernolákovcov (prvá kodifikácia jazyka 1787) a následne štúrovcov dokázali konštitutívnu úlohu jazyka, dokázali, že na tomto území žije špecifický tvorivý duch, previazaný vzdelanostnou úrovňou na svetový kultúrny kontext. Potvrdili to v krátkom časovom rozpätí a len z vlastných skromných zdrojov. Životaschopnosť slovenskej kultúry nemožno spochybniť, a na to upozornil časopis Slovenské pohľady, ktorý má v rámci Európy unikátne prvenstvo!
  2. Po roku 1918 zaujal miesto šéfredaktora Slovenských pohľadov prvotriedny, vo svetových trendoch umenia zorientovaný vzdelanec, ktorý trávil dlhý čas osobne v Paríži, vo Švajčiarsku a iných krajinách, ktorého dejiny literatúry zbytočne označili ako tradicionalistu a človeka kontinuity, a tým aj v prvej Československej republike obnovené Slovenské pohľady dostali túto nálepku. Akoby kontinuita bola prekážkou modernej literatúry a kvality umenia! V období druhej svetovej vojny sa dokonca hovorí v dejinách o „reakčných Slovenských pohľadoch“. Parspro toto možno spomenúť v nich publikované vynikajúce protivojnové poviedky Olovený vták od Margity Figuli (1940), Pach od Dominika Tatarku (1943) a mnohé iné vzácne texty. Miestami dostával časopis čudné prezývky, napr. v nedávnej minulosti „ukradnuté Slovenské pohľady“. Generalizácie tohto druhu, ktoré sa rady používajú, dodnes zasahujú mnohé oblasti kultúry, nielen časopisy, a svedčia nie o objekte, ale o autorovi podobných výrokov, o jeho nediferencovanom myslení.
  3. Ako človek kontinuity sa aj ja vrátim na ich začiatok, aj keď situácia v kultúre je dnes nepomerne komplikovanejšia a mnohorozmernejšia ako pri založení časopisu, jeho budúcnosť je v dodržaní aspektov, ktoré boli určujúce pre jeho zakladateľov: malo by ísť o „pohľady na literatúru, umenie a vedu“.

3/2016