Ceny, oslavy, výročia

Cena Fra Angelica

 

Cenu Fra Angelica, patróna umelcov, za rok 2017 udeľovala Konferencia biskupov Slovenska 23. 2. 2017 v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v troch kategóriách: za slovesné, za výtvarné a za hudobné umenie. Za slovesné umenie – prínos do kresťanskej kultúry – získali túto prestížnu cenu dvaja literáti Mária BátorováVincent Šabík.

Publikujeme tu krátke laudáciá, ktoré odzneli pri tejto príležitosti:

Prof. PhDr. Mária Bátorová, DrSc., členka Učenej spoločnosti SAV, pracuje v Ústave svetovej literatúry SAV a na PedF UK. Je prvá žena v slovenskej literatúre, ktorá vo svojom odbore dosiahla najvyšší titul vedecký (2000) aj pedagogický (2006). V rokoch 1995 – 1998 pôsobila ako hosťujúca docentka na univerzite v Kolíne nad Rýnom (NSR). Publikovať v knižnej podobe a naplno a slobodne skúmať mohla až po roku 1989. Odvtedy publikovala osem odborných monografií o tabuizovaných témach slovenskej literárnej histórie a osem beletristických kníh (román, výber z poézie, poviedky kombinované s básňami), ako aj množstvo odborných článkov doma aj v zahraničí po nemecky a po anglicky. V roku 2014 vyšiel jej šesťstostranový výber z esejí Medzi ideálom a ničotou. Beletristické práce boli, čiastočne alebo kompletne, preložené do deviatich jazykov. Bátorová systematicky zaraďuje novovytvorenou komparatistickou metódou slovenskú literárnu modernu do kontextu svetovej literárnej moderny. Spolu s arcibiskupom J. Ch. Korcom napísala knihu S Kardinálom o kultúre. Z jej pera sú aj prvé štúdie po roku 1989 o tzv. katolíckej moderne. Venuje sa tabuizovaným témam, autorom-disidentom, ktorí boli proskribovaní v päťdesiatych alebo sedemdesiatych rokoch 20. storočia (monografie o J. C. Hronskom, P. Straussovi, D. Tatarkovi, dve z toho vydané aj v zahraničnom univerzitnom vydavateľstve Peter Lang, s distribúciou do celého sveta). Je členkou domácich aj zahraničných vedeckých a spisovateľských spoločností a klubov (Spolku slovenských spisovateľov, exprezidentka PEN klubu a súčasná predsedníčka Klubu nezávislých spisovateľov) a je držiteľkou mnohých vedeckých aj literárnych ocenení. Je matkou syna a dcéry a starou matkou štyroch vnúčat.

Márii Bátorovej pripadla na záver úloha poďakovať sa za ocenených: krátko ďakovala porote, že si všimla ich prácu, ďalej tým, ktorí priviedli, každý svojím spôsobom, ocenených k umeniu – rodičom, tým, ktorí sprevádzajú ocenených na tejto ceste a podporujú ich – partnerom, Bohu, ktorý vedie ich kroky po tejto ceste, a Duchu Svätému, ktorý riadi ich myšlienky a tvorivý proces. A takisto všetkým zúčastneným, ktorí prišli prežiť tento nádherný večer spolu s nimi.

 

Laudácio Jozefa Leikerta na Vincenta Šabíka

Profesor Vincent Šabík je vzácny človek. Polyhistor, mysliteľ, akých na Slovensku veľa nemáme. Verejnosti je známy ako excelentný literárny vedec, teoretik a kritik, germanista a prekladateľ, esejista a filozof. Vytvoril jedinečné a obdivuhodné dielo, ktorým ovplyvnil dejiny modernej slovenskej literatúry a filozofie.

Cesta bytia Vincenta Šabíka – či presnejšie cesta bytia jedného intelektuála – je siahodlhá a veľmi kľukatá. O Vincentovi Šabíkovi by sme mohli dlho hovoriť ako o lokálpatriotovi, ale aj ako o stúpencovi univerzalizmu, ktorý predpokladá, nie vylučuje, kultúrne diferenciácie, pretože globálne v nich stále žije. Celý život globálne žije z lokálneho, prisvojuje si pevné hodnoty a nebojí sa povedať o nich, že sú lokálne, že ich globalizmus nevytváral. Cez svetovú literatúru objavuje slovenskú literatúru, ktorá žije z národnej a tá čerpá z podnetov pri objavovaní človeka a jeho reality.

Vincent Šabík si bytostne uvedomuje, odkiaľ pochádza a kam prichádza, čo preňho znamenali a znamenajú ľudia, ktorí mu „prekrížili“ cestu. Najmä tí, čo v ňom podnietili a pomohli mu kryštalizovať nezávislosť ducha. Vďaka nim sa ani v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď vstupoval do literárnej vedy, nikomu nepodarilo zničiť jeho vedecké myslenie založené na kresťanskom personalizme. Úprimne hľadal podstatu pravdy, nadväzujúc na učenie v tom období „zakázané“, čím sa sám vnútorne obohacoval.

Zastával viaceré významné funkcie: bol napríklad tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov, riaditeľom a neskôr šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, riaditeľom Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, šéfredaktorom časopisu Revue svetovej literatúry, zakladateľom a prvým šéfredaktorom Literárneho týždenníka, redaktorom Katolíckych novín. Neskôr sa stal univerzitným profesorom a dlhé roky pôsobil na Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Nikdy však žiadnu z funkcií nevnímal ako stupeň ku kariére, vždy bol poctivým služobníkom kultúry, čo si vyžadovalo nemalé obete. Bremeno naložené na plecia statočne znášal v presvedčení, že je to nadosobná služba literatúry.

Celoživotným motívom k tvorivej vedeckej práci bol Vincentovi Šabíkovi „pedagogický étos“. Nikdy ho neopustil ani pocit „zázračnosti objaviteľského vedomia“, ktorý ho dlho viedol k opozícii voči rigidnej totalizácii kultúry, ale neskôr sa v ňom rozzvučal vzdor vlastného bytia, ktoré si nechcelo dať zobrať vlastný priestor. Skúsený Šabíkov duch hľadal a našiel východisko z bezmocnosti a závislosti – v preňho najmilšom druhu umenia – v knihe, ktorou otváral priestor na výmenu hodnôt. Vznikli hodnotné vedecké diela, ktoré menili tvorcu na spolutvorcu pomerov. Diela, ktoré majú nadčasovú hodnotu a presviedčajú o správnosti cesty hľadania.

Vincent Šabík sa tohto roku dožíva osemdesiatich rokov. Pred desiatimi rokmi na kolokviu o jeho živote a diele ho Ján Chryzostom kardinál Korec označil za najprenikavejšieho kultúrneho filozofa, analytika a literárneho vedca u nás, ktorý desiatky rokov obohacuje vzdelancov ojedinelými kritickými pohľadmi na kultúru nielen na Slovensku, ale aj v Európe a vo svete. Jeho písomné prejavy – ako povedal – sa vyznačujú rozhľadom, šírkou i hĺbkou záberu tak výrazne, že je zážitok ponárať sa do nich. „Čas je prúd – pomíňajúci, spomínajúci, pamätajúci. V ňom sa rozvíja myslenie a premýšľanie i vyjadrenie pravdy. V tomto duchu sa hovorí o tisícročnej práci rozumu a o tisícročnom rozvíjaní kultúry národov a sveta. Podstatnou vecou je to, že pravá kultúra poukazuje na hlbšie rozmery človeka, spoločnosti a ich života, ako sa javí na povrchu,“ povedal Ján Chryzostom Korec.

Dielo Vincenta Šabíka nie je ani zďaleka uzatvorené, pán profesor má viac vedeckých plánov, ktorých výsledkom budú nielen štúdie, ale isto aj knihy. Múdre, poučné, apelujúce. Pri životnom jubileu viacerí básnici Vincentovi Šabíkovi venovali verše. Báseň Milana Rúfusa končila slovami: „Vkladám ťa do rúk Božej ochranky – dlho ži ešte.“ Aj my prosíme o ochrannú ruku Najvyššieho. Slovensko potrebuje múdrych ľudí. Slovensko potrebuje Vincenta Šabíka.

5/2017

CENY SLOVENSKÝCH POHĽADOV ZA ROK 2015

Cena za prózu: Viera Švenková

Autorka uverejnila počas roka v Slovenských pohľadoch dve prózy, a to v marcovom a októbrovom čísle. Obe (Hra o perly a Hviezda nášho dvora) majú spoločného menovateľa, ktorým sú chvíle – z hľadiska jesene života Švenkovej postáv skôr okamihy – pred jeho blížiacim sa koncom. Okamihy, keď sa treba tešiť z posledných zábleskov vedomia blízkeho človeka nezadržateľne nad ním strácajúceho kontrolu (Hra o perly), prípadne mu urobiť radosť, na ktorú už čoskoro možno nebude čas (Hviezda nášho dvora). Hádam netreba dodávať, že v oboch prípadoch ide o nenápadných, utiahnutých a krajne osamotených ľudí (Alzheimerova choroba, domov dôchodcov), ktorí sa dostávajú do centra autorkinej pozornosti vďaka jej súcitu a láskavosti, ale aj trpkému humoru a irónii. Autorka prehodnocuje a upozorňuje na posledné „perly“ ľudského života, čo zostali jej hrdinom: minúty, keď obetavý muž zazrie na tvári milovanej ženy úsmev z čias ich spoločnej mladosti alebo gaštan v jej rukách, ktorý na okamih prebudí ženino odchádzajúce vedomie (Hra o perly), minúty, keď otec s dcérou pripravia sestre a tete krátke výslnie na, obrazne povedané, posledných lúčoch babieho leta (Hviezda nášho dvora).

Cena za poéziu: Štefan Moravčík

O veršoch Štefana Moravčíka v marcovom, júnovom a novembrovom čísle Slovenských pohľadov možno povedať, že sú intímnym denníkom básnika z nedávneho tvorivého obdobia, z dní, v ktorých doň zaznamenal báseň. Báseň je zázrak, šťastný, krásny a vzácny okamih, v ktorom sa sústredí básnikova skúsenosť a poznanie, obraznosť a imaginácia v hlbokom prieniku do podstaty vecí. Aj keď sú to neraz skúsenosti, na ktoré by človek – básnik a jeho čitateľ – najradšej zabudol, z poznania zamrazí. Oboje nás očisťujú a oslobodzujú, prinášajú nám pokoj a vnútorné zmierenie. V Moravčíkových nových veršoch, ako inak, nájdeme obnaženú hru so slovom a skryté hry medzi mužom a ženou, smutno-smiešnu tvár lásky a špatno-krásnu tvár erotiky, no aj hľadanie východísk zo slepých uličiek starých chýb a omylov, únikov z drsných snov, sivých myšlienok a sivých dní, odkrývania odvrátenej strany a dna vecí v prítomnosti prísnych ranných bohov a diabolského smiechu (voľne parafrázované). V čase rozlúčok a opätovných návratov, beznádeje a chlapských postojov, nedeľných zvonov a vtáčieho spevu. Tak pociťujem a vnímam najnovšiu poéziu Štefana Moravčíka. Ako trpkú vo svojej kráse a krásnu vo svojej trpkosti. Úprimnú, odvážnu, hlbokú. Sviatok poézie.

 Cena za preklad: Peter Čačko

Peter Čačko pretlmočil v decembrovom čísle Slovenských pohľadov čitateľom poviedku Měrky Mětowej, lužickej autorky z Budyšína, s názvom Nečesaný advent. Poviedku s predvianočnou atmosférou, ktorú poznačí hraničná situácia – prepustenie čerstvého päťdesiatnika s odrastenými deťmi zo zamestnania. Čas ľudského zbližovania sa tak stáva časom vzďaľovania, pocitov izolácie, nepotrebnosti a samoty. Jednako časom zvýšenej vnímavosti a citlivosti, čo hrdinovi umožňuje všímať si veci, ktoré by za iných, priaznivejších okolností možno prehliadol. Čas, ktorý mu po päťdesiatke začal plynúť rýchlejšie, sa teda, naopak, spomaľuje. A spolu s ním aj čitateľovi, ktorý v texte neprehliadne, čo je v živote najdôležitejšie. Rodinná súdržnosť, ktorá v poviedke v náznaku víťazí nad opustenosťou a neoberá hrdinu o nádej. Príbeh sa však stáva naším nielen vďaka svojej myšlienke a predvianočnej atmosfére, ale aj vďaka Čačkovmu prekladu do modernej slovenčiny, prirodzenému udomácneniu cudzej predlohy v slovenskom kontexte.

Cena za literárnu kritiku a históriu: Dalimír Hajko

Štúdia Dalimíra Hajka Dilemy Laca Novomeského, ktorú autor uverejnil v októbrovom čísle Slovenských pohľadov, približuje jednu z najvýraznejších osobností slovenskej poézie, ľavicového básnika a člena skupiny DAV. Hajko poukazuje na Novomeského celoživotné úsilie o harmóniu v živote a tvorbe, jeho vieru v dobro, zmysel pre spravodlivosť a silné sociálne cítenie. Novomeský úprimne veril ideám komunistického hnutia, ktoré malo zaručiť sociálnu spravodlivosť, no jeho viera v ne často narážala na ich odlišné uplatňovanie v praxi a menila sa u autora na sklamanie a zlú skúsenosť. Hajko si všíma Novomeského rozporný vzťah k moci, dilemy v otázkach týkajúcich sa zmyslu tvorby a poslania básnika v spoločnosti, v jeho chápaní revolúcie a úsilí o harmóniu. Jednotu osobného a spoločenského u Novomeského nachádza v sile jeho poézie, kde sa spája poetické so sociálnym, racionálne s emocionálnym a pravda s krásou, v neposlednom rade v jeho občianskej statočnosti a styčných plochách s osobnosťami s odlišnou svetonázorovou a politickou orientáciou (Milan Rastislav Štefánik).

Cena za esej a publicistiku: Jozef Banáš

V eseji o Levovi Nikolajevovičovi Tolstom s názvom Tolstoj v marcovom čísle Slovenských pohľadov Jozef Banáš portrétuje velikána ruského a svetového literárneho realizmu nielen preto, aby pripomenul jeho osud v celej svojej zložitosti a protirečeniach, ale aj preto, aby upozornil na spisovateľov nepriamočiary a neľahký vývin pri hľadaní pravdy, zmyslu ľudského života a jeho dôstojnej existencie. Na Tolstého kritiku kapitalistického západu i ruského nevoľníctva, protirečení medzi náboženskými dogmami a skutočným životom ich hlásateľov, kritiku pokrytectva a pretvárky. V úvodníku v letnom dvojčísle s názvom Kaviareň Banáš nešetrí novodobých dogmatikov, mediálnych a internetových „majiteľov pravdy“ vyhlasujúcich sa za spoločenskú elitu, čo osočuje a škandalizuje všetkých, ktorí ju naozaj majú a neboja sa ju vysloviť, lebo nestratili schopnosť myslieť a majú odvahu prevziať za ňu zodpovednosť. Žijeme v slobodnom štáte? pýta sa autor úvodníka medzi riadkami a my poznáme na jeho rečnícku otázku odpoveď.

Bystrík Šikula, SP 2/2016