Články

Minulosť, ktorá je stále so mnou

Poctivé svedectvo z osobných archívov slovakistky Niny Šulginy

(Devín, Almanach spoločnosti Ľudovíta Štúra v Moskve No 1, 2/2016)

 

Almanach Devín s vročením 2016 sa k nám dostal v roku 2017. O to podmanivejšia je faktografická, senzačne sviežo osobná výpoveď Niny Šulginy. Dve desaťročia prekladala tvorbu Vincenta Šikulu, Petra Jaroša, Margity Figuli, Alfonza Bednára. V súvislosti s prekladom Feldekovej prózy Van Stiphout rozoberá, prečo bol prototypom Ján Johanides.

V zozname prekladov ruskej slovakistky sú diela Antona Hykischa, Andreja Ferka, Dušana Mitanu, Ruda Slobodu a Evy Maliti. Nezabúda na svoju „milú nádhernú prekladateľku Tolstého Ruženu Dvořákovú-Žiaranovú“. Srdečne spomína na Vojtecha Mihálika a jeho manželku Vierku Handzovú. V čase nastupujúceho trhu preložila Čachtickú pani od Joža Nižnánskeho, no nemala nijaký komerčný úspech.

Nina Šulgina nielen poznala autorov, ale sama prešla takmer všetky miesta, o ktorých jej autori písali. Prešla svet Vinca Šikulu, Jarošovej Tisícročnej včely, Oravu Margity Figuli, Banskú Štiavnicu Antona Hykischa. Srdečne sa hlási k priateľstvu so „svojimi“ autormi. Je to poctivá výpoveď napríklad o slovenskosti Vincenta Šikulu a jej zaujatie až dojímavo vrcholí výpoveďou o Rudovi Slobodovi a prekladom jeho poslednej poviedky, ktorú napísal dva dni pred samovraždou.

Boli to časy, ako píše Nina Šulgina, keď knihy slovenských a českých autorov zažívali v Rusku svoj hviezdny čas. Vychádzali v popredných vydavateľstvách v stotisícových nákladoch v rovnakom pomere česká, ako aj slovenská literatúra. Bola to súčasť nevídaného rozmachu prekladovej literatúry. Vyslanie okupačných vojsk v roku 1968 „spôsobilo obrovskú ranu svätej veci zblíženia našich národov a kultúr“. Tragédiu, „pochopiteľne, ostro prežívali prekladatelia profesionálne, ako aj osobne zviazaní s Československom“. Táto dnes takmer výhradná prekladateľka Milana Kunderu hovorí, že záchranou „bola neočakávaná okolnosť: osud spisovateľov v Čechách a na Slovensku sa vyvíjal rozdielne“. Ak vydávanie známych českých spisovateľov bolo kategoricky zakázané a ich knihy odstránili z knižníc, „na Slovensku sa to všetko dialo podstatne mäkšie, väčšina slovenských spisovateľov pokračovala, mohla pracovať, písať a vydávať. A zatiaľ čo do našich tlačových orgánov došlo zo Zväzu českých spisovateľov odporúčanie (presnejšie povolenie) vydávať len troch českých prozaikov (Jána Kozáka, predsedu Zväzu spisovateľov, Věru Adlovú a Jiřího Křenka) a šiestich básnikov, vedenie Zväzu slovenských spisovateľov (ZSS) sa zachovalo dostatočne múdro a lojálne a nevystavilo slovenských spisovateľov osudu českých kolegov. Okrem toho Zväz slovenských spisovateľov vítal preklad ktoréhokoľvek spisovateľa, ktorého ako hodného na vydanie považujú v Rusku.“

Vincent Šikula a Vincent Šabík. Vzápätí za vedením Zväzu slovenských spisovateľov v 1969 prišla do Moskvy veľká delegácia slovenských prozaikov, básnikov a kritikov „s jediným ušľachtilým zámerom obnoviť naše kultúrne vzťahy, ktoré sa usilovali rozrušiť ľudia nemajúci nič spoločné s kultúrou“. Pani Nina bola tlmočníčkou delegácie, v ktorej boli dvaja Vincenti, „Vincent Prvý písal a Vincent Druhý, kritik a literárny vedec, objasňoval čitateľom to, o čom písal Vincent Prvý, lebo sa stávalo, že ten nemohol alebo jednoducho nechcel vysvetľovať, vyjasňovať to, čo napísal v tvorivom zápale; Vincent Šabík sa tak vlastne stal mojím sprievodcom Šikulovou tvorbou a vlastne celou slovenskou literatúrou“. S mimoriadnou vďačnosťou spomína na V. Šabíka, ktorý jej napríklad za čerstva dal na preklad Tisícročnú včelu, „hymnus radosti zo života, lásky, duševného zdravia a predovšetkým pracovitosti a trpezlivosti, znášanlivosti slovenského človeka, mohutný národný epos“.

Poviedky mladého slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu sa zapáčili v redakcii časopisu Inostrannaja literatura. „Od tých čias sa Šikula stal autorom tohto časopisu a ja jeho prekladateľkou. Bolo to v roku 1971. Bol to začiatok, vtedy sa stal v Rusku známym. Pritom na príklade jeho literárneho osudu môžeme usúdiť, nakoľko preklady autorov píšucich v jazyku ,malých‘ krajín neuveriteľne rozširujú okruh ich čitateľov. A aj teraz, takmer po polstoročí, môžem bez zbytočnej skromnosti povedať, že v popularite, obľube Šikulu, v uverejňovaní množstva jeho diel je aj moja nemalá zásluha. Zamilovala som si jeho krištáľovo priezračnú prózu. Len niekedy a nie nadlho som sa odpútala na iné preklady. Bola som mu profesionálne verná takmer dve desaťročia.“

„Za štyridsaťpäť rokov mojej prekladateľskej práce sa nikto zo slovenských a českých spisovateľov, a nebolo ich málo, nestal pre mňa takým blízkym ako tvorca a ako človek, ako bol Vinco. Nasledovala som ho takmer dvadsať rokov, kráčala som mu doslova v pätách, prekladajúc takmer všetko, čo napísal.

„Šťavnatý prúd Šikulovho jazyka, jeho slovesné majstrovstvo, virtuozita, nespútanosť lexiky a syntaxe mi poskytli možnosť prejaviť môj jazykový potenciál, moje nadšenie pre ľudový jazyk tak, ako mi to, bohužiaľ, potom už neposkytol nijaký iný text. V tom čase som bola často v styku s Vincom, nezriedka som bývala na Slovensku. Dlho žil na Hamrštíle, tak sa volal jeho dom nad Modrou, kde žil sám alebo s rodinou, ženou Annou a dvoma drobnými deťmi. Stávalo sa, že som tam nocovala. Dlho, občas až za polnoc, sme besedovali, hovoril vlastne iba on, Vinco. No keď už išiel spať, vždy nakoniec povedal: ,Ako dobre sme si my s tebou pohovorili.‘“

Treba pripomenúť ešte jeden faktor, ktorý mi pomáhal prekladať jeho prózu: darilo sa mi byť na takmer všetkých miestach, kde sa odohrával dej jeho kníh. Nebolo to iba západné Slovensko, odkiaľ je rodom, no aj stredné Slovensko, presnejšie ten istý Liptov a Turiec, ktorými sa potĺkal jeho beznohý vojak.

Anton Hykisch, Andrej Ferko. Novelu Andreja Ferka Proso a román Antona Hykischa Čas majstrov vyšli v roku 1989 v Raduge. V Rusku sa historický román vždy tešil veľkej obľube, a román slovenského autora nebol výnimkou. Román zasvätený dynastii znamenitých štiavnických majstrov v rozmedzí 15. a 16. storočia vydali v náklade 50 000 exemplárov a pomerne rýchlo sa vypredal. Proso od Andreja Ferka bolo pre mňa štýlom príťažlivé a na sovietske pomery nezvyčajné témou a tvrdou realitou. V roku 2011 ma Andrej Ferko šokoval novou knihou Najsmutnejší príbeh lásky s podnázvom Román o zakázanej láske v grotesknom časovom priestore strednej Európy v čase troch vojen – prvej, druhej a privatizačnej. V istom zmysle slova to je nový variant shakespearovskej drámy.

S Ľubom Feldekom a jeho ženou Oľgou, spisovateľkou s výzorom hollywoodskej hviezdy, a pritom matkou piatich detí, sa priatelím do dnešných čias. Ľubo mi z času na čas posiela svoje reportáže, ktoré pravidelne píše pre denník Sme (po rusky teda My), a keď sú zaujímavé pre nášho čitateľa, niekedy sa mi ich darí uverejniť v našich periodikách. Tak napríklad v jednom z čísel Ex Libris (čo je pravidelná týždenná príloha o literatúre a knihách denníka Nezavisimaja gazeta) sme vedno s Ľubom Feldekom oslávili deň narodenia Bulata Okudžavu. Naše priateľstvo sa neprerušilo ani v deväťdesiatych rokoch, keď sa rodina Feldekovcov pre nich v málo priaznivej situácii na rodnom Slovensku nútene musela presťahovať na nejaký čas do Prahy. Och, ako sa len nepodobal dom na okraji Prahy na bratislavskú vilu so svetlomodrou vodou v bazéne s obrovskou čerešňou pred bránkou! Ba aj samotní obyvatelia pražského obydlia sa mi zdali bez niekdajšieho espritu, lesku, bez radosti a im vlastného humoru. Praha im bola cudzia a oni boli cudzí jej. Ako som sa len potešila, keď som po nejakom čase opäť stretla tento vynikajúci pár v Klube spisovateľov v Bratislave! Je to tak, kde si sa narodil, tam aj patríš…

Dušan Mitana, Rudolf Sloboda. Nakoniec sa začala venovať dvom slovenským spisovateľom, ktorí písali zreteľne výrazne v duchu psychologického románu: Dušan Mitana a Rudolf Sloboda. „Dušan Mitana je vynikajúci rozprávač, románopisec, hlboký psychológ, zaujímavý spolubesedník, mysliaci autor a môj dávny druh. Preložila som jeho román Koniec hry (1987 vyšiel v Inostrannej literature a v Raduge a v roku 2011 ako audiokniha) a niekoľko poviedok. Aj zriedkavé stretnutia mi pomohli lepšie poznať a pochopiť jeho literatúru. Je to človek krehkej psychiky, málo odolného duševného zdravia, náchylný k depresii, sebapitvaniu, niekedy dokonca k myšlienkam na samovraždu. Raz rozprával o ,zatmení mysle‘ (temnom bezumí) trvajúcom niekoľko mesiacov, nemohol pracovať, nemal síl dokonca ani na to, aby vstal z postele. ,Bože,‘ modlil sa vtedy, ,spas ma od samovraždy.‘“

Rudo Sloboda a okrem iného jeho román Rozum je pre pani Ninu podnetom povedať: „Nikto zo slovenských spisovateľov nie je pre mňa taký ,ruským‘ ako Rudo.“ Ale pripomína nielen Dostojevského, Tolstého, ale aj Prousta a Camusa.

 

(Celý pozoruhodný text vzácnej spomienky výnimočnej slovakistky má necelých 40 000 znakov. Bez nároku na úplnosť, skôr ako upozornenie, aby ruský originál nezapadol, vybral a preložil Dušan Kerný.)

10/2017

 

Ján Čomaj

Príbeh o kalendári Jána z Lefantoviec

(K 85. narodeninám profesora Matúša Kučeru)

 

Kučerova kniha o Karolovi IV. a obraze českých dejín sa vypredala, preložili ju do poľštiny, dostal na to zmluvu a onedlho aj šek, na ktorý si mohol v Živnostenskej banke vyzdvihnúť tuzexové bony. Doma bolo veselo. Nakúpili si fajnovú švajčiarsku čokoládu, holandské kakao, frankfurtské párky, akúsi parádnu fľašku a rifle, ale boli aj takí, čo tam kupovali celkom iné veci: tranzistory, práčky, televízory aj autá. Obrat mali najmä tuzexové predajne na východnom Slovensku, kam prichádzali od príbuzných v Amerike tvrdé valuty. V niektorých dedinách sa za bony stavali celé ulice. Letel vtip: Prišla babka zo Šariša do košického tuzexu a pýta sa: Mace rifľe? Nemace? Ta mi dajce mercedes.

Českí historici zazerali. Kučerov pohľad na Karola IV. ich nehneval len preto, že autorom bol Slovák, ale že sa touto knihou poškvrnil posvätný piedestál. Starí kronikári zväčša poctivo zapisovali, čo sa dialo, ale historiografia ich záznamy selektovala. Napríklad keď mŕtveho kráľa posadili v stane a vydávali si v jeho mene falošné dokumenty o majetkoch, to sa dá nájsť len v prameňoch, sotva už v dejepise. Alebo keď sa mladý kráľ pri korunovácii od veľkej trémy poondial, kronikár to poznačil, historici nie. Matúšova neveľká úcta k českým kráľom – či nazvime to prostorekosť – ich dráždila. Zato historici na Morave žičili Matúšovi Kučerovi, boli vrcholne spokojní, ako charakterizoval ich vzťahy so západným Slovenskom tých čias. Len drobný príklad: cenili si, že Matúš nezabudol ani na také malichernosti, ako si na Záhorí, ba i v okolí Bratislavy a Trnavy vážili moravských miškárov.

Pozorný čitateľ Kučerových diel si môže v tejto knihe všimnúť istú zmenu jeho literárneho postupu, ľahší štýl v porovnaní s predchádzajúcimi štúdiami. Už to nie je dejepis, skôr esej, miestami až reportáž. Tejto forme sa potom právom hovorí literatúra faktu. Pritom neustupuje z nárokov na odbornosť – všade, kde to neruší text, cituje prameň, v slovenskom preklade. Teraz i v nasledujúcich knihách upozorňoval vydavateľov, aby to vytlačili kurzívou, čitateľ sa tak ľahšie zorientuje. Hoci týmito odvolaniami pribrzďoval rozprávanie, narušoval napätie deja, ukázal, že nepíše povesti. To uznávali aj historici: nezanedbáva úctu k prameňu – a tým je vierohodnejší.

Približne v tom čase podpísal zmluvu s Východoslovenským vydavateľstvom v Košiciach na knihu o Matúšovi Trenčianskom. Bol rozpísaný, tému ovládal, žiadalo sa mu odovzdať čitateľom získaný plastický obraz jedného slovenského mocnára v uhorských podmienkach. Nakriatol ho na to bývalý spolužiak Miťo Jáger, jeden z vedúcich pracovníkov vydavateľstva. Chcel povedať všetko, čo sa o jeho trenčianskom menovcovi povedať dalo. Pripravoval sa dlho, niekoľko mesiacov strávil v Budapešti, aby preskúmal historický fond, ktorý tu archívy o tejto postave uhorských dejín ukrývali. Bol to malý slovenský kráľ, muž, ktorého plným právom hovorili pán Váhu a Tatier.

Náhoda žičí pracovitým. V Budapešti sa Kučerovi podaril malý objav: maďarský historik, ktorý písal zemepis bývalých uhorských stolíc a medzi nimi aj trenčianskej, kedysi v čase prvej Slovenskej republiky kúpil niekoľko listín od súkromného zberateľa. Tie úradné dokumenty Matúš Kučera v Budapešti našiel. Boli asi sedemsto rokov staré, vznikli – dnes by sme povedali – v kancelárii Matúša Čáka Trenčianskeho. Keďže ich obsah bol na vkus maďarských archivárov až priveľmi slovenský, zaradili ich do fondu akéhosi rodu Pineyovcov či Vineyovcov, sám nevie, ako sa rod v skutočnosti volal, lebo ho maďarskí historici písali raz tak, raz tak. To ani nie je podstatné. Dôležité je, že tie listiny tam našiel. Presnejšie ich fotokópie. Počas maďarskej revolúcie v roku 1956, keď pri frontálnom útoku sovietskych tankov na mesto začalo horieť aj jedno krídlo štátneho archívu, dokumenty ľahli popolom. Zachovali sa však na celuloidovom páse. Pomohli vytvoriť tú drobnokresbu, ktorá ho charakterizuje, ktorú si pestuje a ktorou vyčnieva – obchod, školstvo, kultúra vzťahy medzi všetkým tým. Štúdium v budapeštianskych archívoch mu všeličo dopovedalo – ako Matúš Čák Trenčiansky žil, vládol, zápasil s cirkevnou mocou, konkrétne s nitrianskym biskupstvom a pápežskou kúriou. Dokonca už nebohý profesor Húščava mu dal raz výpisky, ktoré si robil ešte za študentských čias vo vatikánskom archíve. Výpisky svedčili o tom, že pápežská kúria bola pobúrená správaním Matúša Čáka k cirkvi a tá celkom vážne uvažovala, že ho oženia s nejakou pobožnou a cirkvi oddanou šľachtičnou – a hneď mu vybrali španielsku princeznú. Mala Matúša Čáka skrotiť, naučiť poslušnosti a priblížiť k cirkvi. Istý čas žil dokonca pod cirkevnou kliatbou. Opát kláštora na Skalke pri Trenčíne si zrejme z tej kliatby nerobil ťažkú hlavu, keď chodil každý týždeň cez Váh do hradnej kaplnky slúžievať omšu. Matúš (mojtínsky) si podrobne zmapoval aj tú časť života Matúša (trenčianskeho), keď ukázal cirkvi dlhý nos, neprejavil o španielsku princeznú nijaký záujem, ale zbehol na Moravu, kde svojím šarmom opantal jednu zo slečien rodu Štenbergovcov, a domov si doniesol manželku z dobrej famílie. Aby sa pri návštevách u svokrovcov cítil ešte slobodnejšie a istejšie, obsadil svojím vojskom priľahlé moravské hrady Bánov, Uherský Ostroh a Veselí, aj s územím, ktoré k nim patrilo, a všetko pričlenil k svojmu rozľahlému panstvu. Na vrchole moci ovládal štrnásť žúp a vlastnil vyše päťdesiat hradov a ich panstiev, v Zadunajsku aj Vyšehrad, netušiac, že práve v jeho hrade sa raz bude podpisovať Vyšehradská zmluva štyroch krajín Európskej únie. Takže nebol len pánom Váhu a Tatier.

úryvok, 10/2017

 

VINCENT ŠABÍK

Triumfálny návrat svetového literáta

Sándora Máraiho do rodiska

 

 

„V recepcii literárneho diela S. Máraiho

sme už vari natoľko pokročili, že by mohlo

 dôjsť k dialógu, ku ktorému vyzýva.“

Martin Hatala

 

Čitateľ a interpret literárneho textu predstavuje jeho receptívny a hermeneutický rozmer (chápania a výkladu), pól, ktorý môže byť nielen objavujúci, oživujúci, inovujúci, ale, pravdaže, aj redukujúci, skresľujúci jeho významy, v každom prípade však vracia do hry jeho autora, v prípade Máraiho, rodáka z Košíc, vôbec uvádzajúci na scénu v pôvodnej funkcii autorstva, ktorú postštrukturalisti už chceli odpísať, v prípade Máraiho sa dnes, naopak, vyhrocuje, jeho napätia medzi kontextami doby, života, dejín, dnes aj organizovane cielenej komunikácie, ktorá donedávna fakticky u nás absentovala, a to napriek tomu, že spisovateľ pochádza z východoslovenskej metropoly, kde sa narodil a vyrastal na prelome 19. a 20. storočia v časoch medzi lokálnym a európskym prozápadne orientovaným svetoobčianstvom. Hoci rodné mesto Košice opustil ako 16-ročný, zostali trvalou súčasťou jeho imaginácií tak ako maďarčina fundamentom jeho protirečivej identity, ktorá výrazne spoluurčuje celé jeho rozsiahle literárne dielo.

Ak hovoríme o návrate spisovateľa – z literárno-jazykového hľadiska maďarského a prekladateľsko-vydavateľského hľadiska svetového – nielen do rodného mesta post mortem v rámci inštancie organizovaného podujatia kultúrnej politiky Európskej únie EHMK (Európske hlavné mesto kultúry 2013), nepochybne ide o sofistikovane náročne a nákladne organizované podujatie na úrovni literárnej komunikácie (vydanie vyše tucta prekladov autorových kníh v jazyku, ktorý nihilizoval, ako aj jeho nositeľov, Slovákov, teda potenciálnych čitateľov, s ktorými vôbec nerátal, nekomunikoval, neadresoval im svoje posolstvá, lebo ich pokladal za nehodných, nevzdelaných páriov, ktorým ideológia meštianstva, ako ju preferoval, pripisovala celkom určité spoločenské postavenie sluhov – na náklady ministerstva kultúry ich štátu, ktorý apriori vylučoval opakovanými postojmi roku 1918, 1938 a 1947 – nemá obdobu v dejinách kultúrnej politiky celého ľudstva. Čo už potom povedať o inštalácii sochy literárneho kráľa od P. Gáspára na Zbrojničnej ulici v Košiciach s inscenovanou ikonografiou pripomínajúcou prvú korunováciu arpádovského Štefana za uhorského panovníka v Bíni veľkomoravskými šľachticmi Huntom a Poznanom, ktorá sa ukázala ako osudová! Ak časopis Týždeň v súvislosti s podujatiami EHMK konštatuje nedostatky reflexie zo slovenskej strany, určite nechýbajú stratégie zo strany glorifikátorov veľkomešťana z Košíc (Kassa – Kaschau).

Vzostup literáta píšuceho po maďarsky s americkým občianstvom som si všímal ešte na prelome osemdesiaty ch rokov v znamení konca bipolárneho sveta a inscenácií konca studenej vojny a nástupu globalizmu, teda ešte pred prípravou kandidatúry východoslovenského mestečka Kassa – Kaschau na hlavné Európske mesto kultúry ako vydavateľský pracovník, ktorý sa doslova vyžíval na svetových dimenziách knižnej kultúry, ako ju dodnes predstavuje knižný veľtrh vo Frankfurte nad Mohanom, ktorý každoročne prezentuje (medzi 1. – 10. októbrom) aj vybrané národné kultúry a ich osobnosti. Tak sa na scénu postupne dostával aj emigrant Márai, ktorý 1948 definitívne opustil Budín, putoval po Európe a Amerike ako „osamelý bežec“, istý čas žil ešte s manželkou a adoptovaným synom. Takto nemecký trojzväzkový slovník zahraničných spisovateľov (Lexikon fremdsprachiger Schriftsteller z roku 1967) nijakého Máraiho ešte nepozná. Takmer paralelný reprezentačný francúzsky Dictionaire des Literature z roku 1968 Máraiho už eviduje ako maďarského spisovateľa buržoáznej orientácie, ktorý žije v emigrácii, inšpiruje sa psychoanalýzou S. Freuda a kritikou úpadku meštianskej kultúry T. Manna, charakterizuje ho ako écrivain raffine: V Maďarsku sa prebúdza záujem o Máraiho dielo koncom osemdesiatych rokov pod vplyvom politiky Moskvy, ale aj obnovovania „veľkochrámu maďarskej kultúry“. V nemeckej jazykovej oblasti napriek ojedinelým prekladom od tridsiatych rokov dlho zostáva nahezu unbekannt (takmer neznámy). Až talianske vydavateľstvo Adelphi začalo roku 1999 iniciovať preklady aj v Nemecku (ako prvý preklad sa uvádza román Die Glut – Láva, vydalo ho vydavateľstvo Piper) ako dielo maďarského spisovateľa nemeckého pôvodu, ktoré malo zaujať popri erotickom pátose záľubou v kulinárstve (guláš) a podobnými skurilitami. Signifikantné je, že ešte aj po vzniku samostatnej Slovenskej republiky nemeckí recenzenti v súvislosti s Máraim píšu o „ungarische Kleinstadt Kaschau“, ktoré sa stávali známym vďaka „maďarskému géniovi pravdy“. Noviny spisovateľa predstavujú v novom tisícročí, teda post mortem, ktorý ako novinár začal písať po nemecky (mienkotvorný časopis Die Zeit, 14. sept. 2000), Klaus Happrecht hovorí o „zmvŕtvychvstaní Sándora Máraiho“die Auferstehung, komentuje autobiografický román Bekenntnisse eines Bürgers, teda Vyznania občana, ktorý vyšiel v náklade 500 exemplárov, predalo sa však iba 300 kusov, teda – ako píše recenzent – nijaký „úspech disidenta medzi maoistickým hlukom a disidentstvom“. Jeho orientáciu na maďarčinu vysvetľuje nie bezkonfliktným spolunažívaním kultúr v duálnej monarchii, preto sa ambiciózny novinár pokúšal presadiť po maďarsky, opustil nemčinu a po slovensky hovoril womöglich wenig (podľa možnosti čo najmenej), pritom sa učil po francúzsky, čo bolo módne, neskôr po anglicky, taliansky. Od Thomasa Manna si osvojil triednu identitu „mešťana“„meštianstva“, ale jeho pojem „občana“, ktorý často používa aj vo vzťahu k rodným Košiciam, má celkom iný význam ako demokratický, takisto aj pojem „vlasti“, ktorý stotožňuje s literárnym jazykom, médiom, pre ktoré sa rozhodol, aby si zaistil publikovanie a preferenciu, silnú podporu, preto písanie po maďarsky ešte u neho neznamená identitu „Maďara“, Máraiho totožnosť je „multihybridne“ chápaná emotívna projekcia, najmä ako identita mediálna, výrazová. Hoci je rodom, geneticky švábsky Nemec (Grosschmid), ktorý v rámci konkrétnych spoločensko-politických pomerov etatizácie Maďarov akceptoval maďarčinu ako jazyk literárnej komunikácie, to ešte neznamená, že sa totálne cíti Maďarom alebo Košičanom, veď rovnako uteká z Košíc ako z Budapešti, pretože odmieta sa s výkyvmi integrovať do dobovej kultúry v znamení extrémnej ideológie, diferencovane mení aj svoju európsku identitu medzi francúzsku, taliansku a anglickú, ktorú kritizuje a odmieta ako zradcovskú po prvej svetovej vojne, o americkej, ktorá ho prichýlila ako emigranta, si takisto nemyslí nič dobré, o čom napokon svedčí sebaodstrel pištoľou, keď sa po páde marxizmu americká civilizácia stala víťaznou dominantou globálne. Nedal sa ani len pochovať v rodných Košiciach, ktoré tak miloval, a svoj popol dal porozsýpať po Pacifiku: viac než iba symbolický obraz jeho mentality. Jeho maďarskú identitu popiera aj žijúci londýnsky príbuzný Otto von Grosschmid v liste, ktorý poslal na uverejnenie do slovenského časopisu Kultúra v nemčine (tu vyšiel pod názvom Márai nebol Maďar, Kultúra 2008, č. 14, 9. júla, s. 9). Grosschmidov list autenticky objasňuje, ako a prečo si spisovateľ zvolil maďarčinu ako preferovaný jazyk uhorského meštianstva, keď sa po vyrovnaní dostali k moci maďarskí etatisti. Dodal by som, že o metamorfózach mentality Máraiho-tínedžera výrazne svedčí publikovaná fotografia v uniforme uhorského honvéda so šabľou po boku a najmä hrdopyšným výrazom tváre.

Publicista Harpprecht, autor článku o zmŕtvychvstaní maďarského spisovateľa nemeckého pôvodu, ako prvý v pohnutých časoch transformácie sveta naznačuje maďarské stratégie využitia disidenta Máraiho v USA a Európe, počnúc spomenutým knižným veľtrhom vo Frankfurte, keď sa hneď traja budapeštianski vydavatelia začali zaujímať o vydanie jeho spisov v maďarčine (už za Horthyho sa koncom štyridsiatych rokov pripravovalo desaťzväzkové vydanie spisov – Márai Sándor vállogatott munkái). Ako hovorí ešte živý Márai, Zväz spisovateľov ho pozval, aby sa vrátil domov, že mu postavia pomník. Spisovateľ, ktorý očakával „obrat ducha“, sa údajne vyjadril posmešne („o obcikávaní pomníkov psíkmi“), pozvanie odmietol. O tri mesiace si siahol na život ranou do hlavy – nositeľky ducha (fenomén smrti patrí medzi jeho preferované témy, treba dodať, že medzi najprotirečivejšie).

Maďarská kultúrna a štátna reprezentácia sa jeho odchodom nedala odradiť a začala nielen propagovať, ale aj využívať hit o geniálnom maďarskom literátovi na všetkých úrovniach. Ako píše nemecká novinárka Eve-Marie Kallenová, dostala pozvánku na konferenciu o materinskom jazyku Maďarskej spoločnosti pre pestovanie kontaktov medzi Maďarskom a jeho menšinami, aby sa zúčastnila na výlete po stopách veľkého spisovateľa Máraiho v Košiciach, čiže Kassa – Kaschau (ako o tom píše obšírne v reportáži Stabilitas loci, ktorú uverejnili noviny Freitag, 17. mája 2002, č. 21, s. 17). Takto sa nemecká novinárka z Hamburgu za sprievodu informovaných znalcov Máraiho biografie zoznamuje s troma mestami Felvidéku, dnešného východného Slovenska: Kassa, rodisko maďarského spisovateľa, Jászó (Jasov), kláštor premonštrantov, v ktorom chodil do školy, a napokon Stoósz (Štós), bydlisko a knižnica komunistu Zoltána Fábryho ako Máraiho kontrastu. Košice sa prezentujú ako historické veľdielo maďarsko-nemeckej spolupráce s doplnkom Židov a Slovákov. Jazyk reportáže – ako naznačuje latinská „stabilitas“ – obnovuje „zaberanie vlasti“, huntfoglaláš, Landnahme. Prvá prezentácia provinčného mesta, jeho samosprávy zatajuje, ako nemecký banícky Stoss poukazuje na zanedbávanie údržby budov kláštora, ktoré dal postaviť Béla IV., ale nemecký čitateľ sa konečne dozvie z prvej ruky o útlaku maďarskej menšiny, ktorý vyhnal Máraiho. Na svojej ceste „Západ –Východ“ sa novinárka – ako píše – presvedčila, ako Maďari „visia na svojom kultúrnom pôvode“, až jej to pripadalo „nacionalistické“, no napokon sa ani nečuduje, keď ju presvedčili, ako je maďarská menšina na Slovensku utláčaná („wie die ungarische Minderheit in der Slowakei unterdrückt wird, v tom čase sa v Nemecku rozvíjala aj protislovenská stratégia s Rómami).

Od osemdesiatych rokov ubehlo pár desaťročí, kým sme si postupne mohli urobiť obraz o spisovateľovi Máraim a jeho diele, jeho pôsobení (od Györgya Aczéla Súmrak meštianskeho sveta v zrkadle Sándora Máraiho, 1983, cez monografiu Rónayho Lászlóa Márai Sándor, 1990, Encyklopédiu života a diela S. Máraiho, ktorú vydalo Petőfiho Múzeum v Budapešti s Bibliografiou roku 2003, 911 s., výstavu Spoveď Európana, október 2005 v Košiciach ako svetovú udalosť, až po sprístupnenie knižných prekladov jeho vlastného diela v slovenčine v rámci projektu Európskeho hlavného mesta kultúry 2013). Naivne som ešte navrhol Nitru, ktorá ako prvé slovenské mesto nadväzovala kontakty so Západom a udržala si relatívnu autonómnosť aj po vzniku Uhorského kráľovstva a pod jej vplyvom sa na dvore kráľa Štefana v Ostrihome, podľa ruského znalca S. Lichačova, hovorilo po staroslovensky – „vitézi“ dopomohli Arpádovcom k moci. Keď sa potom už roku 2004 zjavila socha hlavného symbolického aktéra Sándora Máraiho od P.Gáspara s prázdnou stoličkou, ktorá má pôsobiť ako výzva na rozhovor (paradoxne od samotára, ktorý sa s ľuďmi inakšie zhováral iba „písaním“, ako sám Márai zdôrazňuje aj v Denníku I, keď spisovateľa definuje ako „chorobnú bytosť s divokými úmyslami“).

úryvok, 10/2017

 

Ján Kačala

Pripomíname si jazykovedné dielo Andreja Radlinského

 

Naši národní činitelia v minulosti boli nútení zapájať sa do mnohých oblastí kultúrnej a spoločenskej činnosti zároveň: popri základnej kňazskej alebo učiteľskej práci pôsobili aj ako publicisti a redaktori, tvorcovia učebných a iných vzdelávacích textov, vydavatelia časopisov, almanachov, ako ľudovýchovní pracovníci, organizátori kultúrneho a spoločenského života. Nevyhnutnou zložkou ich spoločenskej angažovanosti bola jazykovedná a v nej najmä kodifikačná činnosť, keďže jazyková otázka bola v našom národe dlhodobo vnímaná ako výsostne politická a v niektorých obdobiach doslova národnozáchranná. Takúto širokospektrálnu národnú angažovanosť možno plne vzťahovať aj na životné osudy a na dielo Andreja Radlinského, ktorého dvojsté výročie narodenia sme si pripomínali 8. júla toho roku. Vyštudoval za katolíckeho kňaza, ale v našich národných dejinách je známy aj ako redaktor vládnych Slovenských novín (od roku 1849 vo Viedni), zakladateľ a vydavateľ časopisu Cyril a Metod (od roku 1850 v Banskej Štiavnici, od roku 1859 mal časopis osobitnú prílohu Priateľ školy a literatúry) a od roku 1852 redigoval aj Katolícke noviny, ktoré vychádzajú podnes. V päťdesiatych rokoch účinkoval ako redaktor Zemského zákonníka v Budíne. Roku 1861 sa stal farárom v Kútoch a tu pôsobil až do smrti roku 1879. Za vyvrcholenie jeho verejnej organizačnej práce vo vtedajších podmienkach Slovenska možno pokladať založenie Spolku svätého Vojtecha roku 1869, ktorého stanovy boli schválené v nasledujúcom roku a ktorý v našich národných dejinách mal nezastupiteľnú úlohu a takisto trvá dodnes. Už z týchto údajov vidieť, že Andrej Radlinský pri viacerých svojich životných krokoch preukázal okrem iného aj neobyčajný zmysel pre perspektívnosť a trvanlivosť chystaných podujatí.

Široká a pritom aj protirečivá bola i Radlinského jazykovedná činnosť. Angažoval sa v nej vo vedomí, že starostlivosť o riešenie jazykovej otázky je pre samo jestvovanie a ďalší vývin slovenského národa bytostne dôležitá, pričom stav jazykovej otázky u Slovákov v štyridsiatych rokoch 19. storočia, keď aj sám vstupoval do verejného života, bol neobyčajne komplikovaný a protirečivý a bez dobrej vôle a ochoty na múdre kompromisné prístupy až nevyriešiteľný. Jazyková situácia na Slovensku v štyridsiatych rokoch 19. storočia bola naozaj veľmi zložitá, jestvovalo tu totiž niekoľko jazykových prúdov, ktoré boli nielen dôsledkom predchádzajúceho nepriaznivého národno-politického vývinu Slovákov, ale aj trpkého očakávania nepriaznivých perspektív. Slovenské národné spoločenstvo bolo totiž rozštiepené na prívržencov a podporovateľov viacerých jazykových útvarov, pričom do oficiálnej podpory týchto útvarov vstupovala konfesionálna otázka, t. j. (aj) jazykové rozdelenie vtedajšej slovenskej spoločnosti na katolíkov a evanjelikov a angažovanosť cirkevných kruhov do podporovania istého jazykového útvaru.

Základná deliaca čiara v jazykovej otázke na Slovensku v štyridsiatych rokoch 19. storočia viedla práve medzi katolíkmi a evanjelikmi. Katolícka časť spoločnosti totiž od ustanovenia bernolákovského spisovného jazyka roku 1787 používala ako spisovný jazyk bernolákovčinu, kým evanjelická časť slovenskej spoločnosti aj ďalej zostávala pri češtine, v rámci ktorej sa na Slovensku vyvinulo tiež viacero menších prúdov. V súvise s postavením bernolákovčiny v prvej tretine 19. storočia sa žiada pripomenúť, že jej literárne pozície boli silné nielen v náučných spisoch, v publicistických prejavoch a v pastoračnej praxi katolíckych duchovných; opierala sa aj o neobyčajnú duchovnú autoritu básnického génia Jána Hollého s jeho historickými eposmi zo slávneho veľkomoravského obdobia slovenských dejín, básnickou oslavou slovenskej prírody, príležitostnými básňami a prekladmi z antických poetov: básnikovo dielo bolo napísané a uverejnené práve v bernolákovčine.

Naznačené prúdy pri používaní češtiny boli najmenej tri: 1. Už klasickým bohoslužobným aj písaným literárnym jazykom evanjelickej cirkvi na Slovensku bola biblická čeština, kodifikovaná v tzv. Kralickej Biblii z ostatnej tretiny 16. storočia a na Slovensku používaná s početnými slovakizmami; jej hlavným strážcom bol profesor na bratislavskom evanjelickom lýceu Juraj Palkovič. 2. Okrem nej sa v bežnom písomnom styku používala živá čeština, ktorá sa od oficiálnej kodifikovanej podoby bola už hodne vývinovo vzdialila. 3. Ďalším prúdom bola tzv. staroslovenčina, ktorej autorom a propagátorom bol básnik Ján Kollár a ktorá nebola ničím iným ako v istých bodoch slovenskými prvkami systematicky upravená biblická čeština. Jej kodifikáciu predstavil práve Andrej Radlinský svojou prácou Pravopis slovenský s krátkou mluvnicí z roku 1850.

Tento nepriaznivý stav v používaní jazyka či jazykov na Slovensku sa rozhodol rázne rozriešiť roku 1843 Ľudovít Štúr svojím konceptom vlastného spisovného jazyka Slovákov, v čom nasledoval Bernolákov príklad, ale už jazyka založeného na najrozšírenejšom, stredoslovenskom nárečovom základe, a v tom Bernolákovu spisovnú slovenčinu popieral.

A ako sa v tejto spletenej jazykovej situácii na Slovensku orientoval a zorientoval Andrej Radlinský? Ako súhrnný úvodný poznatok treba uviesť predovšetkým to, že vo svojej jazykovednej angažovanosti prešiel zložitým vývinom a na isté obdobie sa postupne stal podporovateľom a aktívnym prívržencom takmer všetkých uvedených jazykových prúdov. Aj preto sa jeho jazykovedné stanovisko hodnotí ako rozporné či nerozhodné. Konkrétne v Encyklopédii slovenských spisovateľov (2. zväzok, Bratislava 1984), kde sa Andrejovi Radlinskému venuje celostranové personálne heslo (na s. 58), sa píše: „V desaťročí 1850 – 1860 nezastával v otázke spisovnej slovenčiny pevné stanovisko, bola to preňho skôr otázka politického taktizovania.“ Na začiatku svojej verejnej činnosti sa staval proti Štúrovým návrhom na formu spisovnej slovenčiny a podporoval skôr Hattalove názory na podobu slovenského spisovného jazyka, ktoré boli vo viacerých jazykových aj pravopisných otázkach zhodné s Hodžovými postojmi a voči pôvodnému Štúrovmu konceptu v mnohom vyznievali kriticky. Ako katolícky kňaz napríklad pri svojich kázňach v prvej polovici štyridsiatych rokov používal bernolákovčinu a verejne sa zasadzoval za dohodu bernolákovcov a štúrovcov o jednotnom spisovnom jazyku na Slovensku. Prejavilo sa to aj jeho aktívnou účasťou na zasadnutí celonárodného spolku Tatrín roku 1847 v Čachticiach. Svoju angažovanosť v jazykových otázkach zreteľne prejavil tým, že prvé dva zväzky svojej známej zbierky kázní s názvom Poklady kazateľského rečníctva vydal na konci štyridsiatych rokov 19. storočia v tej podobe spisovnej slovenčiny, ktorú presadzoval Martin Hattala s opretím o spomínané Hodžove kritické postoje. Tým sa toto Radlinského dielo stalo akousi predzvesťou neskoršej reformovanej slovenčiny, ktorá vzišla zo schôdzky vedúcich predstaviteľov štúrovcov a bernolákovcov roku 1851.

úryvok, 10/2017

Emil Holečka

FASCINÁCIA POÉZIOU

 

Aj keď písal poéziu bez toho, aby vedel, kam ho tá-ktorá báseň zavedie, ešte vždy sa nájdu znalci, ktorí vedia o súvislostiach básne viacej ako jej autor. Zvlášť potom, keď už s nimi nemôže polemizovať; to sa na Slovensku nosí, pripisovať človeku, čo si myslel, ako to myslel… Naučili sme sa zametať svoje hriechy pred cudzí prah.

Ak sa však poznáte s autorom a on vám dá príležitosť bližšie nazerať do tajomstiev, tkanív a anastomóz, ktoré stoja za jeho človekom z mäsa a kostí, potom si na každé slovo, ktoré o ňom poviete, žiadate čas na uváženie. Zvlášť ak tým autorom je Miroslav Válek.

Obdivujem tých, ktorí sa vedia pokonať s tvorbou básnika bez toho, aby si uvedomili, kam siahajú. To, čo nám totiž Miroslav Válek zanechal ako svoj citový názor na svet, je živá, nadčasová poézia.

Nebudem operovať tvrdeniami, používať pero ako skalpel, písať recenziu ako chirurgické pobavenie. Mňa si získali úvahy, zamyslenia nad príbehmi v pozadí, nad zážitkami vloženými do obrazov, ktoré nás nenechávajú pokojnými. Knižky poézie Miroslava Válka nie sú vínami z rozbabraných súdkov, sú ako vyzreté víno, ktoré sa nepije, ale ochutnáva; pomaly, pohárik za pohárikom, hlt za hltom, ako báseň za básňou, verš za veršom. Sú ako Skalický rubín, ktorý mal rád. Aby presiahol aj naše očakávania, musíme si nájsť nielen čas, ale aj správnu chvíľu, aby sme si s ním porozumeli. Je vo Válkovej poézii čosi ako „klaret“, čosi ako malvázia?

Válkova poézia nestavia len na našom poznaní, neotvára nám len popísané dlane, ale aj rozpísané srdce. Akoby od nás žiadala, aby sme boli účastní na Peknom dni. Na takom, aký je namaľovaný na rovnomennom obraze Albína Brunovského.

O tvorbe a živote Miroslava Válka sa dá hovoriť dlho, takmer donekonečna. Pre mňa je už v tejto chvíli zamýšľania nad obsahom jeho poézie podstatné toto: Válek sa nešanuje ako básnik ani ako občan. Ako človek, jeden z nás, len tak, akoby mimochodom, miluje džez a tanec, je parketovým levom; hrá pingpong, ako odušu; zbiera liečivé rastliny, nevie sa odtrhnúť od prírody; chytá ryby, ktoré rozdáva priateľom; má fazónu veľkého šachistu, číta hru; študuje počítačové systémy, pýta sa ich – kde je človek? Pokúša sám seba. Má svojich sedem záľub – hriechov. Tým siedmym je poézia. A v nej je vynálezcom pohľadov, objaviteľom súvislostí. Ako pôrodník, ktorý cíti pôrodné bolesti svojej doby, lebo prináša nepochopiteľné veci a od vecí má odstup. Je to výkon totálnej poézie, v ktorej básnik nasadzuje všetko proti všetkému; aj seba proti sebe, aby našiel pokoj, ktorého sa mu nedostáva. Žičím mu. Má Abecedu i Slovo, Vodu ako fundament života, Obrazáreň ako základ citovej komunikácie… Má všetko, stačí, aby sme si rozkázali.

Viac než seba – vidí v sebe iných. Ako lásku? Tá ho doslova prenasleduje. Lebo jeho lásky, od Dotykov až po Milovanie v husej koži, žili a umierali s ním. Tak ako vo viacvýznamovej básni Len tak. Celý život sa mu vracia obraz ženskej krásy, jeho prvej manželky, ktorú mu vzala smrť. Kto to vie a kto mu to nechce priznať?

Práve tam, kde mi nestačíme s dychom, v ňom už milión bežcov beží maratónsky beh. Básnik sa nasadzuje za nás. Do básne, za báseň, proti nej i proti sebe. Ustavične si dohovára – cudzí osud nech ťa bolí viac než vlastný, v živote i básni. Je to vytrvalý a sentimentálny pôrodník, ktorý cíti, „zem chodí všade so mnou“. Uvedomuje si, že tak ako ho neobchádzajú veci a vecičky tohto sveta, nemôže zabúdať na zvonenie, po ktorom sa berú zošity, ani on, vyprevádzajúci Novomeského do zášeria.

Zápas sa nedá hrať z tribúny, kde je každý múdry, preto si oblieka dres a vybieha na trávnik, aby pochopil aj dejiny trávy. Až sakramentsky si uvedomuje, že jeho dresom je koža.

Bubnuje, posiela do hry kone, ženské telo stavia ako kaplnku, ohýba železo, sám cestuje v smutnej rannej električke alebo s nami pláva ako vzducholoď či Robinson, má Zem pod nohami a vidí ju ako hlavu oddelenú od trupu, klíči a dozrieva ako slama na klobúky, ide ku koreňom, varí z čistej vody, láska v zuboch biele vypínače, lebo – ako mi v istej chvíli vážneho rozhodovania povedal: „Iný obraz nie je iný svet.“

Boli sme si blízki. Preto po svojom vnímam každé jeho slovo, pokúšanie transcendentálnych sfér, jeho ustavičné návraty, takmer hamletovskú osudovosť; aj bez odvolávania sa na meno ho vyslovoval medzi riadkami. Na všetkých hradbách videl ducha aj Hamletovho otca.

Je celkom prirodzené, že sa nevyhneme ani tomu, čo nás pri čítaní a interpretácii Válkovej poézie omína, spomaľuje – vnútorné rozpory a protirečenia, teda podstata. Válek, tak ako o čosi neskôr Tužinský, vedel, že čo je bez rozporov, je aj bez možností. Na rozdiel od nás mladších vedel nielen to, čo treba povedať, vedel aj ako, kedy a s kým. Poznal nadčasovosť estetického vyjavenia i časovú premenlivosť politickej pravdy. Vedel, že ak chce, aby ustúpil protivník, musí toto gesto urobiť najskôr on, aby získal argumentačný náskok. Skúsme si v tomto zmysle prečítať Slovo; nie preto, aby sme z jarma, ktoré na seba autor navliekol, vyslobodili jeho, ale uvoľnili seba, súčasnosť. Alebo si myslíme, že poézia nemá zápasiť o morálku? To máme odmietnuť Françoisa Villona, plejády básnikov pred ním aj po ňom, celú testamentovú poéziu? Ale báseň je vždy viac či menej testamentová, vždy obsahuje aj čosi ako poslednú vôľu. Ak by sa nám protivil Válkov slovník, ktorý prijal z dielne ľudu, odkrytý zámer Slova, komu by sa básnik prihováral? A len tak a mimochodom, zameňme v dedikácii tam uvedený subjekt (ktorého sa vo vnútri textu pýta, či ho učí stať sa človekom) ktorýmkoľvek súčasným spoločenstvom, politickým subjektom alebo nedajbože cirkvou. Urobme tento pokus a čítajme Slovo v takto postavenom kontexte. Všímajme si v ňom nie okolnosti, za ktorých bolo napísané, ale jeho nadčasovosť, lebo v nej je posolstvo Slova, ktorému pri citovaní i recitovaní nadšene tlieskali ľudia dožadujúci sa vyššieho princípu mravného.

Tvorivý a bojovný básnik musí vstúpiť do všetkého, lebo je opanovaný veľkým nepokojom, len ním sa preňho stáva príťažlivým. Aj preto lomcuje sebou, nezamlčuje a ani nevie zamlčať o sebe to podstatné – som zraniteľný, som z mäsa a kostí, odmietam abstraktný model s konkrétnymi krídlami, nie som anjel (ani v živote, ani v básni). Akokoľvek by toto bolestivé priznanie obmedzilo motoriku kohokoľvek z nás, Válkovi sa stalo hybnosťou vrcholných čísel jeho poézie, jeho konfrontácie so životom.

Spomeňme si na kľúčové slová básne Len tak. Je to výzva: „Poďme domov!“ Ale ako môžeme ísť spolu, keď každý z nás je doma inde?! Kde je ten spoločný (podľa mňa povinný) priestor, kde sa prezrádza strom stromu? Je to svet, kde sa každý nový strom stáva starou túžbou po nebi? Válek sa rozdáva, cez paralelnú vertikálnu líniu nám odkazuje, že láska v nás zostáva, aj keď sa s nami sporí, aj keď sa (na inom mieste) jablko (zo skrine) skotúľa na zem.

Niečo ako láska, niečo ako soľ. Nuž áno, povedal by som za autora uvedených veršov, niečo bytostne prítomné ako dar rozprávkových rozmerov, lebo nadčasový básnik sa nebojí priznať: nikto nevie, čo je poézia. Nevie to Válek, nevieme to ani my. Preto ju hľadá s nami, priťahuje nás k spoločnému ozrejmovaniu.

Miroslav Válek vnímal vyslovené ako hudobné vety. Kým v srdci bol – ako mi povedal v najneočakávanejšej chvíli, pri prideľovaní posledných štátnych bytov – „sentimentálny ako tá krava“, v myslení bol rýchly a neúprosný, mal fotografickú pamäť ako komputer. Preto je každá jeho báseň novým pokusom, preto som mu mohol povedať, že sme veční začiatočníci. Neodmietol toto postavenie. Hoci bol ako básnik mimoriadne citlivý, ako človek plný túžob aj zraniteľný, bol aj mimoriadne tolerantný, najmä k pohľadom nastupujúcich generácií. Nevystavoval sa na obdiv, ani vtedy nie, keď sa ma opýtal, lebo sa pýtal a dodnes sa pýta za všetkých: zaslúžime si premeny, zaslúžime si fascinácie poéziou?

Môžeme sa len domnievať, ako by odpovedal na otázku, či on spáva s poéziou, alebo poézia s ním. Ako ho poznám, zrejme by odpovedal spresnením tejto otázky: A kto koho zvedie – muž ženu, alebo žena muža? A po chvíli rybárskeho mlčania by dodal: Žena zvedie muža, aby ju zviedol; len tak, mimochodom, ako keď prší.

Nemôžem inak, musím sa pristaviť pri kľúčovej básni Válkovej tvorby – Skľúčenosť. Nevnímam len jej monumentálnosť, bezprecedentne ju radím aj k najvýznamnejším básnickým výpovediam modernej (a nielen slovenskej) poézie. Stretávajú sa v nej všetky podstatné motívy Válkovho citového a filozofického nazerania na svet. Je to báseň, ktorá sa dožaduje interpretácie viacerými podávateľmi výkladu. Keby som bol maliarom, namaľoval by som Skľúčenosť ako osvietenú sovu, v súlade s jej posolstvom: „Život je iba prenášanie lampy v tmavej miestnosti: vždy trocha svetla z trocha inej strany, ale je to stále tá istá tvár.“ Ak sme tú svoju nenašli dnes, neprehliadnime, že „je predsa možné, že sa len uskutočňuje, čo už bolo myslené, nepovedané sa opakuje, zabudnuté sa vracia“.

Je toho veľa na spadnutie. O chvíľu nás prebudí zvonenie a my budeme vracať zošity. Táto nadväznosť je významná pre každého, kto chce pochopiť živú báseň, báseň medzi nami. O modernej slovenskej poézii totiž platí: kto si ju chce osvojiť až prisvojiť, nemôže obísť Miroslava Válka, ktorý, povedané s Vladimírom Mináčom, je jedným z najväčších… básnikov v najširších priestoroch aj mimo nášho jestvovania. Áno, Válek svojím dielom prekročil naše medze, grunty i chotáre. Má pravdu každý, kto sa osobne stretol s básnikom a pripomína, že mnohí z nás ani len netušia, s kým máme tú česť, koho sme tu mali. A čo zostáva? Áno, Miroslav Válek nemá hrob; má len hrobárov, ktorí žijú z toho, čo robia. Válek, vedomý si nepominuteľnosti tých „žičlivcov“, namiesto pomníka zanechal nám fascináciu poéziou a ruky, na ktorých smieme plakať.

Ani na sklonku života, keď som videl, ako statočne dupe do zeme, trasie hlavou ako čierny dub, nevyhýbal som sa jeho pohľadom. Ani vtedy nie, keď mi na rozlúčku, z ktorej akoby ma chcel uvoľniť, povedal: „Pochybujte, pochybujte o všetkom.“ Dodnes sa vraciam k jeho slovám, dodnes sa s ním skľúčený pýtam: Je jedna smrť? Nie je tisíc smrtí?

9/2017

Ján Švantner

S RÚFUSOM K ĽUDSKOSTI A K PRAVDE

 

V čase alternatívnych faktov a pravdy, meniacej sa zo dňa na deň podľa toho, v čích záujmoch je vyslovovaná, v čase, keď sa slovo stalo nástrojom manipulácie a odcudzilo sa svojmu pôvodnému určeniu, stratiac tak základný komunikačný i ľudský rozmer, o čom svedčí okrem iného brutálny posun v pomenúvaní a chápaní základných a nemenných vecí ľudských, ako je napr. raz a navždy dané rodové rozlíšenie muža a ženy, a nakoniec v čase, keď sa účelovosť ľudského postoja a konania, chápaná v zúženom zmysle životného pragmatizmu bez najmenšieho presahu, stala normou ľudskej existencie v každodennom zápase o holé prežitie, teda v našej najsúčasnejšej súčasnosti sú prístupové cesty k básnikovi Rúfusovho formátu a významu sťažené a zanesené špinou komerčného úspechu, ktorý mätie a zatemňuje mysle, ale zároveň sú i jedinou skutočnou možnosťou, ako obnoviť vnútorný fond autentického poznania, a to práve cez prizmu básne, ktorá neodpúšťa, ako napísal básnik, a ktorej spravodlivosť sa napĺňa, aj keď zostáva nepovšimnutá.

V tomto kratšom exkurze sa pokúsim viesť šípku poznávacieho pohybu naprieč Rúfusovým dielom tak, aby sa vynorili podstatné oporné body Rúfusovej úctyhodnej básnickej stavby, ktorá síce vychádza z autorovej intimity (napr. z intimity detstva), ale ktorá je nakoniec organicky zakomponovaná do ľudského a spoločenského bytia ako jeho nezameniteľná a nenahraditeľná súčasť.

Ak vieme, že básnické dielo predstavuje komplexný súbor hodnôt, vieme aj to, že tieto hodnoty sú v štruktúre diela vzájomne previazané na základe funkcií, ktoré dielo spĺňa v nerozčleniteľnej jednote materiálnej a duchovnej existencie umeleckého fenoménu. Dialektika trvania a plynutia je v tvorbe tohto básnika prítomná a je daná básnikovým celoživotným úsilím uchopiť podstatu skutočnosti, čo vyplýva z jeho presvedčenia, že „úlohou umenia je dostať sa cez tieto povrchové varianty k podstate“. (Pozri esej Literatúra a národ.) Aj keď je to skôr vyznanie ako programové vyhlásenie, je nesporné, že ontologický aspekt zobrazovanej alebo básnicky vytváranej skutočnosti je nepretržite prítomný v Rúfusovom autorskom vedomí a vytvára konštantu v procese jeho tvorby. Je to pól trvania, vôkol ktorého plynú javy reality v celej svojej mnohorakosti, pominuteľnosti a zároveň jedinečnosti. To je druhý pól, ktorý je v dialektickom vzťahu k predstave o nemennej (večnej) a stvoriteľskej entite, pričom ani sám básnik si nemôže byť istý, kedy a cez aký jav sa jej dotkol. Vynára sa tu označenie meta ta phusika, ktoré pôvodný editor Aristotelových spisov prisúdil tomu, čo nasledovalo po prírodnej filozofii, teda po fyzike. Áno, metafyzika sa ozýva z pozadia Rúfusovho básnického videnia a výkladu sveta, aj keď je to ten najčistejší a najprirodzenejší spôsob bez umelých prímesí, pretože vychádza z básnikovej túžby a zároveň zo životnej a umeleckej nevyhnutnosti. Je v nenápadnom, no zato zásadnom kontraste so sterilnou pseudometafyzikou určitej časti dnešnej veršovej produkcie, ktorá balansuje na hrane šarlatánstva a slabomyseľnosti s veľkým výhľadom do postmodernej ničoty a ničotnosti. Pravda, presah Rúfusovho básnického vidu do sveta ľudským zmyslom nedostupného je spojený s básnikovou kresťanskou vierou, čo ho zákonite včlenilo do hlbokej tradície európskej kultúry. Transcendentálny rozmer Rúfusovej poézie však nepoukazuje iba na tradíciu, ale je i jej hybnou silou v prieniku do čoraz hlbších vrstiev skutočnosti. Bez tohto podkladu by nebola mohla vzniknúť tretia dimenzia Rúfusovej poézie a bola by ohraničená líniou empirickej skúsenosti (vrátane zmyslového zážitku) a javov ľudského a prírodného sveta. Ale to sa nestalo a Rúfusova báseň, v ktorej sám autor vidí tajomstvo a zjavenie, trvá na pomedzí medzi Božím dielom a ľudským údelom. A ak ďalej vieme, že báseň je svojím ustrojením špecifický slovesný komunikát, obrátený k ľudskému spoločenstvu, vieme aj to, že jej jazykový (materiálny) status nemožno oddeliť (bez rizika vulgarizácie a znehodnotenia) od posolstva, ktoré nesie, čo znamená, že prekonaná dichotómia obsahu a formy nemá opodstatnenie.

V Rúfusovej poézii je hranica medzi výrazom a jeho skutočnostným korelátom taká jemná, že sa zdá, akoby básnik opakoval ono biblické: A Slovo telom sa stalo… (Ján 1, 14). Odkazov a ozvien z Nového zákona je v Rúfusovej poézii viac, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Najzreteľnejšie sa táto črta prejavila v básni Vianoce 1951, kde je odkaz na Evanjelium podľa Jána takmer doslovný: „K svojim prišiel — svoji ho neprijali.“ Z tohto hľadiska, t. j. z hľadiska vzťahu básnického výrazu k skutočnosti (v širokom zmysle tohto pojmu), Rúfus nešiel po stopách avantgardy, ktorá programovo presunula ťažisko na výraz, ktorý sa postupne vyslobodzoval z pút konvenčného vzťahu slova a vecí a stal sa samostatným plenérom novej básnickej estetiky. Rúfusova poetika sa vyvíjala iným smerom. Hľadanie úsporného a zároveň obsažného výrazu ho priviedlo k presvedčeniu, že jazyk je pre básnika skúšobným kameňom pravdy. Vo chvíli tvorenia sa autor stáva jeho súčasťou a je to on, kto sa v úlohe objaviteľa i služobníka musí podriadiť zákonitostiam fenoménu, ktorý ho presahuje nielen ako nadindividuálny nástroj spoločenskej komunikácie, ale najmä ako spojivo medzi ohraničenou konkrétnosťou ľudských vecí a tajomnou a nevyčerpateľnou silou.

Treba pripomenúť, že Rúfusov tvorivý koncept, vyrastajúci z podložia, ktoré som v krátkosti načrtol, nevznikol umelo a vopred, ale že je zákonitým výsledkom autorského vývinu, v ktorom sú funkčne skĺbené mnohé faktory literárnej i neliterárnej povahy. Napriek zjavnému faktu, že Rúfus je autor poučený a vo veciach literatúry dôkladne podkutý (Stanislav Šmatlák ho kedysi nazval človekom literatúry), nemožno jednoznačne konštatovať, že je to poeta doctus, keďže vždy od prvej chvíle Rúfusovho tvorivého precitnutia až po koniec dlhej a nikdy neprerušenej básnickej cesty v ňom prevládalo hlboké vnútorné zaujatie, vlastné iba rodeným básnikom.

Rúfusova schopnosť kritickej reflexie, čo je jeden zo znakov autorovho hĺbkového ponoru do vecí literatúry v jej najpodstatnejšej, to znamená ľudskej a kultúrnotvornej funkcii, bola podmienená jeho subjektívnou nevyhnutnosťou, spočívajúcou v hľadaní a nachádzaní zmyslu svojej tvorby, ktorú tento autor nikdy nechápal ako nezáväznú hru bez zákonitých súvislostí. Z toho vyplýva, že Milan Rúfus mal silne vyvinutý aj zmysel kritickej sebareflexie, na základe ktorej mohol prenikať do špecifických otázok básnickej tvorby so všeobecnou platnosťou.

úryvok, 9/2017

Mária Bátorová

Pozitívna deviácia ako životný postoj

(K jubileu širokospektrálnej osobnosti Vincenta Šabíka)

 

Goethe, Hegel, Herder, Nietzsche, Max Weber, H. Böll, Max Frisch, R. Musil, G. Grass, H. R. Jauss, J. Habermas atď. – mohli by sme pokračovať v súvislosti s počiatočnou výskumnou činnosťou germanistu V. Šabíka.

S nemeckou kultúrou je slovenská odpradávna spätá, od počiatku najmä prostredníctvom aktu a prínosu kresťanstva, ktoré prichádza k nám zo Západu a nesie „latinku“ a ktoré sa potom spája s foneticky príbuznou rečou byzantského Cyrila a Metoda. Intervencia nemeckého elementu pokračuje, aj keď misia Cyrila a Metoda bola úspešná, lebo rozšírili a zakorenili kresťanstvo vo vlastnom jazyku a aj prvé písomnosti a kultúra, ktoré boli pápežom Hadriánom III. uznané ako štvrtý kultúrny jazyk, nás zaraďujú medzi najstaršie kultúry Európy. Na toto nadväzovalo bernolákovské národné obrodenie a následne celá generácia štúrovcov sa školila na nemeckých univerzitách, preniesla nadšene nemeckú romantickú filozofiu do svojej malej krajiny Horného Uhorska, ktorú navždy zveľadila kodifikáciou vlastného jazyka, Herderovými demokratickými myšlienkami rovnosti a nezávislosti.

Ako všetko aj tieto skutočnosti sa dajú vidieť dvojstranne, totiž nie ako prínos, ale ako zbytočná separácia a sklon k nacionalizmu, novodobo ako spájanie s nacizmom. Ja ako germanistka to viem. Poznám ten záhadný tón, keď sa vás niekto spýta: „A to už doma ste hovorili po nemecky?“ Našťastie môžem odpovedať „Nie“, takisto ako Vincent Šabík, narodený v „čisto“ slovenskej požitavskej dedinke Verešvár, dnes Červený Hrádok.

Neviem, čo viedlo Šabíka k štúdiu germanistiky, no isté je, že ako germanista to v socializme nemal ľahké (veď napríklad mnohí učitelia po vojne sa museli preškoliť na iný predmet, ak chceli učiť, taká silná averzia bola proti nemeckému jazyku).

Na postave takého intelektuála, ako je V. Šabík, by sa dalo rekonštruovať obdobie socializmu. Jeho spomienky a svedectvá by pomohli rozmotať a zachytiť pravdivý obraz času, ktorý sme všetci viac-menej žili a evidovali. Podľa neho napríklad inštitúcie skôr chránili, najhorší boli jednotlivci-udavači, „kostolníci“, ako im Šabík hovorí, ktorí si zapisovali a udávali. V. Šabík totiž je zástanca „pozitívnej deviácie“, ktorý nie veľmi súhlasí s demonštratívnym disidentstvom a úplným dištancom od vládnucej a manipulujúcej strany, a zdôvodňuje to tým, že byť v procese je aj šanca napomáhať zmierňovanie jeho ostrosti a aj niečo konkrétne a pozitívne v prospech kultúry robiť. Tento postoj je rovnako legitímny a oprávnený ako disidentský. Diferenciačný moment je tu znova najmä zneužitie moci, prípadne funkcií, ktoré človek v tom-ktorom období má. Ak by po roku 1989 bolo na Slovensku nastalo „očisťovanie“ od komunistických činovníkov, tak ako to bolo v Čechách, V. Šabík by sa nebol ako bývalý šéf vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1970 – 1974), pracovník Slovenského ústredia knižnej kultúry (1974 – 1986) a riaditeľ Ústavu umeleckej kritiky (1986 – 1991), teda v rokoch konsolidácie a perestrojky, vyhol úplnému vylúčeniu z kultúrneho diania. Namiesto toho založil časopis a stal sa už v čase „perestrojky“ prvým šéfredaktorom reformného časopisu Literárny týždenník (1988 – 1990). Konečne otvorený svet myšlienok? História nikdy nie je dostatočne trpezlivá a presná… Tu by sme potrebovali „sudcu“, ktorý by spočítaval fakty, štatisticky a presne by vyratúval povedzme Šabíkove ideologické chyby z obdobia konsolidácie a nástupu reformy. Myslím, že takých, ktorí by to radi urobili, by sme našli medzi jeho súčasníkmi. Ja sa však dnes do tejto roly nestaviam. Spomínam si na situáciu z roku 1989, keď som ako kádrovo postihnutá nebola ešte členkou žiadnej spisovateľskej organizácie, ale v procese bol môj vstup do Klubu nezávislých spisovateľov, a spolu s ostatnými mladými som protestne opustila oficiálny Zjazd slovenských spisovateľov a išla založiť novú spisovateľskú organizáciu Obec spisovateľov (jej čestným predsedom sa vtedy stal Milan Hamada, ktorý sám seba v odborných debatách v Literárnovednom ústave SAV ešte dlho potom klasifikoval ako „marxistu“, výkonným predsedom Ján Štrasser a jeho tajomníčkou sa stala Stanislava Chrobáková). Na tomto zasadnutí, zakladajúcom novú Obec spisovateľov, došlo k pokusu o zrušenie Literárneho týždenníka (rečnili k tomu viacerí). Zachránil ho Martin Šimečka, zrejme neinformovaný o nasledujúcich plánoch činnosti Obce spisovateľov, pretože objektívne hovoril o kvalitách a činnosti tohto literárneho časopisu a obhájil tým jeho existenciu.

Tak pozrime sa na to, čo najskôr v oblasti germanistiky a potom všeobecne v literárnej vede a pre kulturológiu V. Šabík urobil a čo konkrétne priniesol. Treba povedať, že jeho činnosť ako germanistu sa pohybuje od evidencie nových kníh na nemeckom trhu a informácií o nich (chodieval na veľtrhy do Frankfurtu) cez vydavateľsko-edičnú, receptívno-prekladateľskú a vedeckú činnosť. Niečo ostalo v rukopisoch, ale mnohé uzrelo svetlo sveta.

Záujem Šabíka bol systémový a za každých podmienok si vyberal kvalitné témy na spracovanie. Dôležité pre takúto prácu boli aj osobné kontakty najmä v západnom Nemecku a Švajčiarsku. Paradoxne ťažší bol pre Šabíka kontakt s DDR.

Niektoré „hviezdne“ vystúpenia tu pars pro toto treba spomenúť, napr. medzinárodnú konferenciu v Sársku a príspevok V. Šabíka o R. Musilovi a jeho prekladoch do slovenčiny. Zásadnú štúdiu o R. Musilovi a jeho filozofii utopizmu, ktorú český germanista prof. L. Václavek vyzdvihol ako vrchol československého intelektualizmu šesťdesiatych rokov na medzinárodnej konferencii v roku 1993 v Brne (Robert Musil in der Tschechoslowakei. In: Robert Musil – Mitteleuropäer, Brno, FFMU, 1994, s. 104). Preložil zbierku Musilových poviedok pod titulom Tri ženy s obsažnou záverečnou štúdiou (1994). Na tejto štúdii možno charakterizovať spôsob, metódu práce V. Šabíka: ide v prvom rade o veľmi poctivú evidenciu, základný výskum, teda vecné poznatky o autorovi (tu sa prejavuje jeho lektúra a biobibliografické skúsenosti z pracoviska SAV), ďalej je jeho prístup k téme výrazne antropologický, teda využíva poznatky zo života autora na vysvetlenie istých literárnych postupov Musila („utópia iného stavu“, „utópia exaktnosti“, utópia esejizmu“ atď.). Možno sa oprávnene nazdávať, že Šabík si vybral práve tohto autora, pretože Musil zápasil s tou istou bariérou vo svojom čase ako jeho interpret. Šabík to vyjadril v musilovskej štúdii mimovoľne takto: „Problematický vzťah medzi možnosťami životnej reality človeka a objektívnou skutočnosťou tvorí vnútornú tému takmer celej Musilovej novelistickej tvorby…“ (s. 107). Šabík si v súvislosti s Musilom a jeho románom Muž bez vlastností položil zaujímavú otázku o slovenských filiáciách a motívoch explicitne spomenutých v tomto románe (Slowakische Motive in R. Musils Werk Der Mann ohne Eigenschaften). Navrhoval i preklad románu Muž bez vlastností, ale to sa nepodarilo. Preložil však ako prvý Petra Altenberga, venoval sa dielu Adorna, H. Brocha: jediný preložil jeho Metodologickú novelu, navrhoval aj „Schlafwandlerov“, čo sa takisto nepodarilo. Podarili sa však iné v tom čase vzácne preklady: Šabík uviedol Ingeborg Bachmanovú v Revue svetovej literatúry (1966), prvý raz vyšiel v slovenskom preklade Samuel Beckett Čakanie na Godota s úvodom Milana Hamadu, za čo nasledovali sankcie: výpoveď Šabíka z práce. V RSL publikoval a komentoval autorov ako T. Bernhad, F. Kafka, A. Muschg, H. Bingel, P. Celan, K. Krolow, M. Benze, T. Adorno, H. E. Nosack, G. Grass, J. Bobrowski a iných. Preložil dve diela Maxa Frischa (1967, 1989).

Šesťdesiate roky boli, ako vidieť, namáhavé, ale plodné, všeličo sa dalo vytiahnuť na svetlo, napríklad duchovné poklady ako Pierre Teilhard de Chardin alebo Paul Tillich.

Preložil aj Petra Bamma a jeho Alexandra Veľkého, ako i vedeckú publikáciu Základy modernej literárnej vedy od Maxa Wehrliho (1965) alebo diela Güntera Grassa (Psie roky, uvedené v roku 1965 v SP). Sumárne preložil z nemeckého jazyka 15 kníh a desiatky menších textov do časopisov. No nielen to: pre slovenské časopisy prinášal nové myšlienky cez nejedno interview so známymi osobnosťami, s ktorými sa osobne stýkal: s H. E. Nossackom (H. Nossack spomína slovenského germanistu Vincenta Šabíka päťkrát), G. Lenzom, Martinom Walserom, H. Benderom, W. Höllererom a inými.

Teoretické štúdie o Musilovi sme už spomenuli, k nim sa radia rozsiahle štúdie o H. Brochovi, M. Frischovi a iných Šabíkovi blízkych autoroch, ako bola Christa Wolfová, Johannes Bobrowski a iných, uvedené prevažne ako doslovy v knihách prekladov. Najmä však treba spomenúť štúdiu Ku koncepcii pluralizmu interpretačných metód germanistiky.

K vrcholkom Šabíkovej organizačnej činnosti treba rátať na frankfurtskom fóre presadenú 1. antológiu slovenskej prózy v nemeckom jazyku v spolupráci so známym Franzom Petrom Künzelom, ktorá vyšla v roku 1969 pod názvom Verspätete Tränen (podľa titulu jednej z Bednárových noviel).

Téza o „pozitívnej deviácii“ sa, ako vidieť, naplnila v práci germanistu V. Šabíka. Okrem „partizánčiny“, ako tomu Šabík hovorí, keď spolu s Jozefom Marušiakom pripravili z Lenina citáty, ako komunisti šikanujú odborníkov (za čo bola podľa svedectva Šabíka roku 1969 rozpustená redakcia Revue svetovej literatúry, ktorú sám konštituoval), sa, ako sme uviedli, dalo obohatiť slovenský knižný a časopisecký trh o mnohé hodnoty z oblasti po nemecky hovoriacich krajín Rakúska, Švajčiarska aj Nemecka. Vincent Šabík si neustále dopĺňal vedomosti, zvyšoval si kvalifikáciu aj po revolúcii 1989 (PhDr. na FFUK v roku 1973, PhD. Na FFUK v Bratislave v roku 1992, habilitácia v roku 1995 na UKF v Nitre, profesúra na FF UKF v roku 2001). V produktívnych rokoch po roku 1989, keď pracoval v Ústave literárnej komunikácie UKF v Nitre, vydal knihu Literárne regenerácie (Bratislava 1998), v ktorej sa odráža široké spektrum literárnovedného záujmu tohto literárneho vedca o slovenskú literárnu problematiku z poprevratového desaťročia.

V posledných rokoch obohatil myšlienkový svet o mnohé tézy a závery v oblasti kulturológie. Myslíme tu na knihu Diskurzy o kultúre (2001), ktorá je seizmografom spoločensko-politicko-kultúrnych procesov. Šabík sleduje a zachytáva utvárajúce sa dejiny súčasnosti, názorové spektrum česko-maďarsko-poľské a cez časopis Merkur a iné politologické nemecké, francúzske a anglické časopisy i pre Európu podstatné federalizačné Habermasove úsilia. Sám seba definuje ako proeurópsky orientovaného občana a zároveň Slováka (s. 176).

V rozsiahlom 30-stranovom texte inauguračného spisu sa vyrovnáva s postmodernou, a aj keď je zástancom „interpretačného pluralizmu“ a dištancuje sa od „hermeneutického esencializmu“, vyslovuje tézu, že „estetický diskurz je apriorne hermeneutický“ (s. 14). Rozlišuje medzi dvoma protipólmi: „hermeneutickým absolutizmom“ (zmysel diela je vždy daný autorom a dielom) a „hermeneutickým nihilizmom“ (zmysel diela neexistuje a rozhoduje o ňom recepcia a kontexty subjektu).

Treba zdôrazniť, že slovenská kultúra nemá momentálne takú širokospektrálnu osobnosť, ako je Vincent Šabík. Naša doba, ktorá nemá čas na vlastné dôkladné naplnenie, pokrivkáva za týmto mysliteľom, nesadá si s ním za stôl k diskusiám a uvažovaniu o riešeniach, pretože na rozdiel od tohto literárneho vedca a kulturológa ostatní prestali veriť v možnosť ovplyvňovať verejné udalosti a riešenia, čiže ich aj definovať a zamýšľať sa nad nimi. Tejto výsady intelektuála sa však Vincent Šabík nikdy nevzdal.

9/2017

Andrijan Turan

Mlčanie a výkrik

(Umenie a afektovaná póza v dnešnom americkom a slovenskom filme)

 

Podivný lesk a bieda dvoch vzdialených kinematografií

 

Nielen medzi slovenskými filmovými fanúšikmi sa hovorí, že americká kinematografia je už roky zameraná na to, aby svoje filmy hlavne úspešne vyvážala a predávala, a tak postupne skoro úplne a dobrovoľne rezignovala na to, aby bol film aj čímsi viac než oddychovou zábavkou, ktorej podkladom môže byť aj slaboduchý komiks, love story ako z piatackého pamätníčka, sci-fi, kde zaútočia podlé príšery (no opitý hrdina napokon zem zachráni), či dobrodružstvo desperádov, z ktorých je jeden neunaviteľný, druhý nepriestrelný a tretí taký šarmantný, že dostane pod perinu aj šéfku slovenských feministiek. Na Slovensku s jeho malými zdrojmi a často aj malými ambíciami je situácia trošku iná a takmer každý dokončený film je tu považovaný (už len preto, že sa ho podarilo nakrútiť…) za kultúrny úspech a udalosť, hoci môže ísť aj o čistý, mimoriadne nepodarený, komerčný produkt, ktorý sa chce predávať podobne ako hrnčeky, tričká, leporelá či toaletný papier, na ktorých je toto tiežumenie predtým a potom promované. Ak totiž porovnáme tieto dva filmové projekty, z ktorých jeden nebol nikde promovaný, a aj napriek minimálnej diváckej a mediálnej pozornosti a ohlasu je a bude čímsi viac než filmom a umením a ten druhý, ktorý len s ťažkosťami možno nazvať filmom, núkal sa odvšadiaľ ako otravný poisťovacie agent, ktorého vykopnete dverami a vlezie k vám cez okno, a pritom si naň mnohí recenzenti ani nedovolili napísať (v rámci nejakej falošnej či zaplatenej solidárnosti, kde je všetko slovenské aspoň ako-tak dobré len preto, že je to naše…), čo si o ňom myslia, zistíme, že skutočné umenie je ešte vždy „poznačené“ istou prirodzenou stigmou skromnosti, pokory a úctivého nenásilia voči divákovi, ktorý napokon sám zistí, určí a rozhodne, ktorý z filmov mu dal čosi, čo mu zostalo v srdci ako spomienka na čas a chvíľku, keď mal pocit, že sa dotýkal nekonečnosti.

  

Mlčanie

(alebo Filozofická historická freska, plná bolesti, viery, strachu aj osobnej oddanosti k životu v pravde)

 

Mlčanie (USA, Taiwan, Mexiko, 2016)

réžia: Martin Scorsese, scenár: Jay Cocks, Martin Scorsese, hrajú: Andrew Garfield, Adam Driver, Liam Neeson, Issei Ogata, Tadanobu Asano, Ciarán Hinds, Šin’ja Cukamoto, Jósuke Kubozuka, Rjó Kase, premiéra na Slovensku: 16. 2. 2017

 

Martin Scorsese sa po chvíľami pochabej drogovej komédii o amerických finančných pirátoch Vlk z Wall Street (2013) nadchol nečakane drsným historickým príbehom knihy z roku 1966 z pera japonského katolíka spisovateľa Šúsakua Endóa, ktorú čítal pred dvadsiatimi rokmi, a tak sa rozhodol pre jej neľahkú adaptáciu. S komplikovanou predlohou sa sám trápil už od roku 2006, no vo finále si prizval na pomoc skúseného scenáristu Jaya Cocksa, ktorý mu tento mučivý a depresívne pôsobiaci príbeh pomohol previesť do filmovej reči. Scorseseho nielen vizuálne, ale aj herecky mimoriadne pôsobivá historická dráma Mlčanie sa odohráva v Japonsku v 17. storočí a filmár sa v nej na pozadí náboženského konfliktu medzi západným a východným svetom veľmi sugestívnym spôsobom pokúsil poodkryť princípy existencie kultúry a morálky dvoch úplne odlišných kultúr, ktoré sú v nezmierniteľnom konflikte, čo čiastočne vyrieši až čas.

V období, keď je v Japonsku kresťanstvo považované za jeden z najväčších zločinov proti vlasti a vrcholia celoštátne krvavé perzekúcie, prichádzajú do krajiny dvaja mladučkí portugalskí kňazi plný viery, ideálov a mravnej sily – Rodrigues (Andrew Garfield) a Garupe (Adam Driver) –, aby vypátrali nezvestného otca, staršieho kňaza Ferreiru (Liam Neeson). Ten sa podľa nezaručených správ, čo prenikli cez oceán pod tlakom miestnej moci, odvrátil od katolíckej viery. To je pre mladíkov, pre ktorých je tento cnostný muž a ich bývalý učiteľ vzorom, čosi nepredstaviteľné, nepochopiteľné až absurdné, a aby zistili pravdu, sú dobrovoľne ochotní ísť do obrovskej neistoty a riskovať všetko, aj holé životy, len aby sa konečne dozvedeli pravdu. Počas misie sú čoskoro prezradení miestnym Judášom, zajatí a čelia neľudským agresívnym praktikám tyranského inkvizítora Inoueho. Musia podstúpiť jeho obludný „ceremoniál zapierania Krista“, ktorým sa snaží prevychovať obyvateľstvo a zlomiť všetkých, ktorí by akokoľvek koketovali s cudzou vierou. Mladíci oddaní Bohu a svojmu ťažkému poslaniu tak prechádzajú tou najťažšou osobnou skúškou viery a oddanosti, keď je ich zapretie Boha vykúpené smrťou tých, ktorým nanovo priniesli nádej a vieru. Ich dobrý a múdry Boh sa strašnému pozemskému utrpeniu a previerkam viery len mlčky prizerá a na akékoľvek modlitby a výzvy nereaguje, a čo je pre mníchov najhoršie – mlčí.

V 17. storočí si Japonci ešte nemohli sami a slobodne zvoliť inú vieru. Táto najhoršia „zrada“ bola trestaná krutým a nepredstaviteľne dlhým mučením a strašnou smrťou. Chudobní, špinaví a negramotní roľníci boli kresťanmi, ktorým chýbali kazatelia, a tak sa väčšina japonských kresťanov (podobne ako v iných primitívnych kultúrach, kde povedzme v kulte Cargo domorodci uctievali lietadlo, čo videli na oblohe a potom si ho ako modlu vyrobili z prútia…) utiekala najviac k zástupným symbolom viery. Títo kresťania nachádzali silu a zázrak viery v krížoch či v ružencoch, úplne neznalí zákonov náboženstva a slova Biblie. Aj napriek kresťanstvu tajne a oddane veria a útechu nachádzajú v slepej viere v posmrtný raj, ktorý každého z nich určite už čaká a ktorý im sľúbili poslední preživší misionári.

Kňazi Rodrigues a Garupe v Japonsku čelia najväčšej výzve svojho života a veľkým osobným mučivým pochybnostiam. Je skutočne viac zostať za každú cenu verný Bohu, ktorý, zdá sa, v nehybnom tichu tejto cudzej a nehostinnej krajiny ani neexistuje, alebo je správne ho ihneď zaprieť, z donútenia prijať iné zvyky a zachrániť takto aspoň životy jednoduchých dedinčanov? Martin Scorsese je veľký režisér a veľký filozof, keď opäť úplne otvorene polemizuje o tom, akú úlohu hrá duchovno v pozemskom živote, rozpráva o rozume, potom o moci, manipulácii, pochybnostiach, strachu, ľudskom zlyhaní a viere, ktorá hraničí až s fanatizmom. V najsilnejších obrazoch filmu napokon ukazuje novodobých japonských mučeníkov, ktorí tak ako Kristus zomierajú na krížoch, zalieva ich more, a oni stále žijú, pričom more symbolizuje čas, večnosť, pominuteľnosť ľudského života, ale aj osobnú silu, vieru a odhodlanie jednoduchých ľudí, ktorí v utrpení hľadajú naplnenie a možno aj zmysel posledných chvíľ života. Scorsese však hovorí o náboženstve aj ako o nebezpečnej zbrani inej civilizácie a kultúry, ktorá sa snaží agresívne expandovať a ktorá tak vytvára celkom prirodzený a pochopiteľný zdroj nenávisti a neprekonateľných nezhôd medzi dvoma národmi. Japonsko chce vlastne len zachrániť svoju stáročnú osobitú kultúru pred inváziou Západu, ktorý po jeho tisícročných tradíciách barbarsky šliape a nezáleží mu na ničom inom len na moci, zisku, peniazoch, prírodných zdrojoch, a na to, aby vplyv získal a upevnil, použije hoci aj náboženstvo, ktoré môže ľahko a rýchlo relativizovať všetky tunajšie tisícročia zaužívané tradície a hodnoty.

Martin Scorsese v Mlčaní zreteľne nadväzuje na estetiku starých japonských filmov a vzdáva svojimi emocionálne pôsobivými obrazmi, ktoré priam dýchajú prírodou, hold prekrásnej a monumentálne pôsobiacej krajine, ktorá zo všetkého najviac môže našincovi pripomínať praveký eden. Ako autor je silný nielen vo vynikajúcom vedení hercov, kde aj tá najmenšia scéna je v kontexte filmu nevyhnutná a dopĺňa presne mozaiku filmu, ale aj vo výborných dialógoch, kde umožňuje divákovi, aby si postupne vytvoril a obhájil svoj názor. V príbehu nijako „nenadržiava“ ani kresťanom, ani ich trýzniteľom, každý z nich má totiž svoju „jasnú“ pravdu, a ako a prečo sa postavíte na niečiu stranu, je len vec vášho rozhodnutia a osobných sympatií a antipatií. Mlčanie vás ešte dlho po záverečných titulkoch bude nútiť premýšľať nad hranicami vašej aj cudzej viery, ku ktorej sa hrdinovia utiekajú, neochotní ustúpiť dokonca ani pred smrťou.

Režisér Scorsese sa v tejto snímke oblúkom vracia ku kontroverzne prijatým biblickým motívom, zobrazeným už v roku 1988 vo filme Posledné pokušenie Krista – pri jeho premietaní vybuchovali a horeli kiná a v časti sveta bol a je doteraz zakázaný. Hrdinov príbehu hodil do najťažšej možnej situácie a ich životné hodnoty vystavuje hraničnej previerke, kde nemôžu nijako vyhrať. Spochybňuje, skúša, vábi, ponúka a vzápätí vzkriesi ich vieru v Boha, ktorá sa neukazuje ako dostatočne silná ani odolná. Mladíci sú postavení zoči-voči smrti a my postupne pochopíme, že nemôžu vyhrať, hoci sami pred sebou možno nezlyhali. Utrpenie dedinčanov naivne veriacich v existenciu Boha je ich previerkou morálky a lásky k nemu, no predovšetkým k iným rovnako pochybujúcim a možno aj hriešnym ľuďom, ktorí sú aj napriek omylnosti a nestálosti najvyšším princípom existencie ľudstva. Pre Scorseseho je symbolické, že jednu z hlavných úloh dostáva vo filme dedinčan, čo je obrazom viacnásobného Judáša a zradcu, ktorý sa vždy za cenu vlastnej záchrany zriekne nielen viery, ale ešte predá aj kohokoľvek z najbližších a dokonca je ešte schopný žiadať kňazov o milosť a požehnanie. „Stúp, je to len pro forma,“ nabáda a núti paranoidný podlý inkvizítor kňaza, ale aj dedinčana, aby pošliapal naivný obrázok s Ježišom Kristom a zachránil sa takto jednoducho pred trestom smrti. A my na konci filmu zisťujeme, že tento rituál sa potom stáva pre kňaza, ktorý zlyhal, akýmsi zvráteným opakom omše. Inkvizítor mu po tom, ako zlyhal a zaprel, už absolútne neverí, pohŕda ním a núti ho tento rituál podstúpiť zas a znova. Rozhovory medzi Rodriguesom a inkvizítorom či Ferreirom ukazujú konkrétnu podstatu náboženstva, ktoré je zároveň zrejmým svetonázorom, ako aj názorným spôsobom uvažovania o svete a vzťahoch v ňom, ktoré vám urobí presne toľko nepriateľov ako aj priateľov. Vo svete čoraz väčšmi zaslepenom politickou rivalitou, zásadami a presadzovaním moci ukazuje Scorsese jediného slabého a zlomeného človeka, ktorý sa v zápase o zdanie slobody opiera hoci aj o božské ticho, len aby prežil.

Mlčanie je pomalý, neobyčajne náročný, ťažký, hĺbavý a filozoficky náročný film, ktorý vami hlboko otrasie a bude vám klásť po niekoľko dní ešte veľa ťažko zodpovedateľných otázok a primálo konkrétnych odpovedí. Jeho režisér totiž ráta s tým, že ho nebudete vnímať len chladným rozumnom, ale aj otvoreným a spýtavým srdcom. Scorseseho zámerom nebolo diváka povzbudiť ani nejako potešiť vo viere či živote, ale chce zapáliť jeho myseľ a zotrvať v nej s mnohými vetami a biblicky silnými obrazmi. Tento svoj neľahký cieľ určite u mnohých aj dosiahol. Pretože ten, čo verí, je vždy pozorujúcim pochybovačom plným otázok, ktoré si musí zodpovedať celým svojím životom, čo nemusí byť naplnený len osobným úspechom či šťastím, no aj tak môže byť užitočný, správny, jedinečný a naplnený svetlom. Možno až od Boha…

 

Výkrik

(alebo 112 zbytočne stratených minút života)

 

Cuky a Luky film (Slovensko 2017)

réžia Karol Janák, scenár: Petra Polnišová, Zuzana Šebová, Zuzana Marianková, Juraj Brocko, hrajú: Petra Polnišová, Zuzana Šebová, Diana Mórová, Lukáš Latinák, Viktor Vincze, Zuzana Porubjaková, Števo Martinovič, premiéra: 20. 4. 2017

 

Film Cuky a Luky by chcel rozprávať príbeh priateľstva Cuky (Petra Polnišová), neuznanej videobloggerky s túžbou po sláve, a Luky (Zuzana Šebová), celebrity na výslní, ktorá má všetko okrem jedinej jedného – lásky. Aby Luky získala muža svojich snov, musí z „primitívky“ z ľudu vytvoriť miss. Čo sa však stane, keď tou ženou bude práve expertka na trapasy Cuky?…

Tak toto je skoro celý detailne prerozprávaný podklad scenára, ktorý si napísali samy dve hlavné predstaviteľky plus dvaja začínajúci režiséri, všetko, samozrejme, scenáristi amatéri, ktorí poskladali príbeh tak, aby si divák prvoplánovo vysvetlil správanie postáv. Film by chcel byť takzvanou bláznivou komédiou, čiže –preložené do normálnej slovenčiny – bez väčších ambícii vypovedať čokoľvek podstatné, nad čím by ste sa zamysleli na viac ako desať sekúnd. Tvorcovia tajne dúfali, že sa na ňom budú hlavne mladší, ktorí boli cieľovou kategóriou, tak strašne smiať, až v kine popolievajú prísediacich tínedžerov svojim mega nápojom, lež prerátali sa, je to číry a už po pár minútach úplne ľahko odčítateľný a, žiaľ, aj nudný trapas. Film sa, našťastie, nedostal až na úroveň bláznivých amerických (tiež)komédií, kde sú najväčšou zábavou vylúčené telesné tekutiny, prdenie a grganie, no úrovňou trápnosti vydávanej za humor či čistými prejavmi citov sa k nim na dotyk priblížil. Trošku premýšľavejší divák, ktorý vyjde z kina, nebude zrejme vôbec chápať, kto môže byť taký (s)prostomyseľne odvážny, že dá na podobne scenáristicky „pripravený“ film peniaze, a ktorý amatér zvolil interiéry filmu, keďže chvíľami to vyzerá ako zle natočená reklama na Bory, KFC či iných sponzorov, ktorí musia byť okato priznaný. To, čo sa vo filme núka ako herecké výkony, je často na úrovni amatérskeho dedinského divadla a práca režiséra pôsobí, akoby film riadil väčšiu polovicu času prostredníctvom videohovoru z Prahy.

Film by chcel byť satirou na povrchný svet celebrít, televíznych súťaží a ľudí, ktorí sú nezdravo naviazaní na sociálne siete, kde vo facebookových lajkoch vidia zmysel a potvrdenie svojej existencie, a preto aj siaha po gýčovitej obraznosti – jej hlavné predstaviteľky sú často oblečené ako z lacného flámu. No nejde o satiru ani o komédiu, ani o veselohru, ale ani o film, keďže nemá žiadnu gradáciu, nič, čo by sa dalo nazvať príbehom, teda ak za príbeh nepovažujeme 40-riadkové slohové cvičenie stredoškoláka, do ktorého by sa dal zhrnúť celý sujet filmu…

Osobitý humor dvojice Šebová + Polnišová, ktorý zafungoval v televíznych skečoch, vo filme takmer neexistuje, postavičky nemajú (vlastne ani nemôžu mať) plastické charaktery, ale iba plastový priestorový rozmer odlepujúcej sa nálepky z predného skla auta, nevraviac o exkluzívnej „hereckej účasti“ nehercov a mediálnych hviezd, ako je, Evelyn, L. Bílá, M. Lasica, S. Skrúcaný, ktorí sa vo filme váľajú v torte na zemi, povedia jednu vetu, robia drepy, či divej ošípanej, ktorej hojná účasť na plátne má zrejme v publiku vyvolávať mexické vlny smiechu. Herci alebo kričia, alebo prehrávajú, v hysterických diskotékovo nasvietených výstupoch či meravých sólových exhibíciách, ktoré dej nikde neposunú ani nevylepšia, vyznievajú úplne samoúčelne, a ak by sa celková stopáž snímky skrátila aj o 25 minút, filmu by to nijako neublížilo a divák by si iba vydýchol. Humor snímky je postavený len na situačných gagoch, ktoré sú, žiaľ, často veľmi pochybne vypointovanou a veľmi slaboduchou snahou o vtip. Na jachtavom poštárovi sa zasmeje asi len šesťročný školák, umelé dýchanie divej svini je absurdná nechutnosť, nie zábava, tak ako „samovražedné prežieranie sa“ od žiaľu opekaným kuraťom v KFC. Nevraviac o tom, že ak ukazujú babičku ležiacu v nemocnici v kóme, ktorej sa „žartovnou náhodou“ od kulmy zapálila hlava a potom ju polejú vodou, skratujú elektrickým prúdom, aby po rokoch kómy ožila, nie sú ani trošku vtipní, ale určite úchylní a mali by sa zamyslieť minimálne nad mierou svojej empatie k seniorom, ak nie nad svojou diagnózou.

Tvorcovia na jednej strane odsudzujú a parodujú povrchný svet tzv. celebrít a ich intrigánstvo zastúpené moderátorkou Štrausovou či celebritou Luky, na druhej strane ako sympatickú a dokonca skoro poľutovaniahodnú osobu núkajú dokonale nemožnú „mestskú prostorekú primitívku“ Cuky závislú od fastfoodu a mobilu, ktorá má asi dobré srdce (čo je jej jediný klad), lebo zachráni život divej svini a nepreberie kamarátke frajera (ktorý je však jej bývalým obdivovateľom, v čom je celá a jediná absurdne vykonštruovaná „zápletka“ filmu), čím by mala byť, ktovieprečo, sympatická. Žáner bláznivej komédie zrejme povoľuje a posväcuje to, že film nemusí mať hrdinu, ktorý by mohol komukoľvek v ktorejkoľvek časti čokoľvek povedať, ide len o to, aby sme nejako vysvetlili vražednú nenávisť hlavného mužského idola, prípadne sa dvakrát zasmiali, zapili litrom koly kilo pukancov a hlavne zaplatili za lístok.

Zhrnuté a podčiarknuté: herečky Polnišová a Šebová sa v tomto filme dotkli dna a mohli by sa už konečne venovať tomu, čo vedia najlepšie – teda divadlu, a nestrápňovať sa pre peniaze v podobnom projekte, ktorý už tri dni po premiére zapadol prachom. Humor Cuky a Luky bol, je a bude podenková slovná zábavka, ktorá pobavila divákov televíznej relácie Kredenc pred dvoma rokmi. Teraz je to už len otravné variovanie vymyslených absurdít, nad ktorými sa hurónsky smeje asi len ich ideový otec Daniel Dangl. No pre diváka je tých 113 minút, čo dobrovoľne strávil v kine, zbytočne strateným časom života, ktorý by strávil užitočnejšie, ak by sedel na lavičke v parku zaliatej slnkom.

 

Film by mohol pomôcť pochopiť svet a našu úlohu v ňom

Porovnávať filmy MlčanieCuky a Luky film sa navonok zdá ako porovnávať jonatánku s nahnitými plánkami, ležiacimi tak mesiac na zemi, no môže to byť užitočné hlavne preto, aby sme si uvedomili, že ešte vždy je na našej slobodnej vôli a rozume, aby sme sa vyhli tomu, čo môže byť masívnou reklamou vyhlasované za tzv. ľahkú ľudovú zábavu. Pritom ide o prvoplánovú primitívnu zlátaninu skečovitých obrazov a nesúrodých scénok, ktoré vznikli (tak ako celý film) len vďaka popularite dvoch postavičiek zo zábavnej televíznej relácie. Nie je ťažké smiať sa na ľudskej hlúposti, je jej okolo nás napokon, žiaľ, stále dosť (či čoraz viac), oveľa zásadnejšou vecou je, že režisér Janák nielenže niektoré scény zrežíroval, akoby ani nikdy nenatočil svoj absolventský film, ale nedokázal v protiklade k nesympatickým afektovaným a prázdne životy žijúcim hrdinom ponúknuť ani jedného „normálneho“ či ľudsky pôsobiaceho človeka, ktorého existencia vo filme by mala zmysel. Do zbierky správne nastajlovaných afektovaných kreatúr a intrigánov je ponúknutá ako sympatická, ľudský pochopiteľná a príjemná postava obtlstnutej mestskej primitívky, ktorá si účty, mobil, šaty a byt platí asi z lajkov na facebooku. Poľutovaniahodná idiotka, od ktorej by ste si v MHD odsadli, pretože páchne tou najlacnejšou voňavkou z trhu, a ktorá sa doma sebaľútostivo rozplače pri treťom balíčku nedojedených čipsov, lebo si spomenula, ako dopadla na stužkovej…

Isteže, Scorsese nenakrútil komédiu a to, že jeho hrdinovia smrdia potom, špinou, krvou, vlastným močom a smrťou, je takmer cítiť z plátna. V Mlčaní síce neprináša ani sekundu smiechu, odľahčenia, nadhľadu a ťaživo hovorí o histórii, ktorá 95 % nášho národa nikdy nezaujímala, no aj tak som mal po tých ťažkých troch hodinách v kine silný a krásny pocit, že som sa dozvedel čosi dôležité o človeku, nové a podstatné aj o viere, osobnom odhodlaní, morálke, pokrytectve, sile presvedčenia či nenávisti, ktorá robí z ľudí bytosti bez zľutovania. A to mi vôbec nepripadalo ako stratený čas!

7 – 8/2017

Ivan Halász

Premeny mesta v literatúre

 

Anton Hykisch a atómové Levice

 

Významný súčasný slovenský spisovateľ Anton Hykisch sa síce narodil v roku 1932 v blízkej Banskej Štiavnici v rodine úradníka, no stredoškolské štúdium v roku 1951 nakoniec dokončil na levickom gymnáziu. V štúdiách pokračoval v Bratislave na Vysokej škole ekonomickej. Jeho celý pomaturitný život sa teda už viaže na hlavné mesto Slovenska. Hykischova osobná skúsenosť s Levicami bola teda kratšia a povrchnejšia než v prípade levického „rodáka“ Féju, ktorý videl svoje rodisko podstatne intímnejšie.

Na druhej strane si treba uvedomiť, že Banská Štiavnica a Levice geograficky nie sú až také vzdialené. Preto trochu prekvapuje odstup, ktorý si slovenský „severan“ Hykisch drží od „južanských“ Levíc, o ktorých obyvateľoch jeden z jeho cezpoľných hrdinov píše: „V tvojej vitalistickej južnoslovensko-maďarsko-turecko-tatárskej-byzantskej duši šerosvit nevyvoláva očistu, ale skôr opak.“ Pritom vzdialenosť medzi oboma lokalitami nepresahuje 40 kilometrov a Levice tradične slúžili ako brána k štiavnickým banským mestám, ktoré mali počas tureckých nájazdov chrániť s pomocou svojho hradu vybudovaného ešte po tatárskom vpáde.

Atómovom lete ani Hykisch nenazýva Levice ich vlastným menom. Dej jeho románu z roku 1988 sa odohráva v meste Pohronce a výstavba novej atómovej elektrárne prebieha v blízkych Žitňanoch, t. j. v skutočných Mochovciach. Všetky okolité mestá sú však pomenované už svojím pôvodným menom, len Jaslovské Bohunice sa tu spomínajú ako Hronce. Veľké sídliská Rybníky, ktoré v Leviciach vyrástli pre potreby budovateľov atómky, v románe figurujú pod menom Močiare I až III. Hotel Atóm v centre mesta nesie románové meno Elektrón, rovnako sú zmenené mená jednotlivých pohostinstiev. Inak autor pomerne presne opísal štruktúru mesta a rozloženie jeho obyvateľstva v charakteristických častiach: starší a novší boháči žijú v zástavbe nových rodinných domov naľavo od centra (táto časť sa v skutočnosti nazýva Cigánkou), starousadlíci rozličných národností, konfesií a profesií žijú v Novej osade vybudovanej v medzivojnovom období. Ulice sú tu skutočne ľudovou slovesnosťou očíslované podobne ako v New Yorku. Za touto časťou sa začínajú veľké panelové sídliská so zmiešaným osadenstvom.

Sociálne sú Levice z konca 20. storočia primerane socialistickej modernizácii podstatne homogénnejšie, než akými boli pred necelými sto rokmi. Stará stavovská spoločnosť s jej diferencovanými mentalitami zmizla. Určité majetkové rozdiely prirodzene existovali aj naďalej, ale nemali ešte kontúry zamrazených štruktúr. Hykisch spomína aj novoprišelcov v Leviciach – počnúc prvorepublikovými českými úradníkmi a žandármi, resp. ich potomkami, pokračujúc slovenskými povojnovými osadníkmi až po staviteľov atómky zo všetkých kútov bývalého Československa. Najexotickejšie asi pôsobia v meste sovietski odborníci na atóm žijúci v hoteli Elektrón, ako aj kubánske robotníčky z miestnej textilky, ktoré sem prišli v rámci RVHP. Autor však neexponuje v románe sociálne alebo etnické konflikty. Konfliktnú povahu tu majú maximálne medziľudské rodinné vzťahy, problémy na pracovisku a hlavne je tu zobrazená oprávnená obava ľudí (hlavne Kláry Chladovej) z katastrofy podobnej černobyľskej. Táto otázka koncom osemdesiatych rokov 20. storočia skutočne rezonovala medzi miestnymi i cezpoľnými. Levice sa totiž výstavbou novej elektrárne podľa mnohých veľmi priblížili tejto eventualite.

 

Kontinuita a diskontinuita, stálice a premenlivé fakty

 

Féja i Hykisch napriek časovému odstupu 30 rokov medzi napísaním svojich románov a skoro 80 rokov v prípade opisovanej skutočnosti písali o tom istom mieste, preto sa v ich dielach vyskytujú mnohé prvky, ktoré predstavujú kontinuitu, iné zase majú diskontinuitný charakter a zobrazujú pretrhané väzby v živote danej komunity. Najväčšmi sa, prirodzene, medzi poslednými rokmi starého Uhorska a predposledným rokom štátneho socializmu v Československu zmenili sociálne a politické pomery, ako aj formy spoločenskej komunikácie. Skoro úplné malomestské sociálne tablo, ktoré vo svojom diele namaľoval čitateľom Féja, bolo v čase zrodu Atómového leta už dávno minulosťou. Podobne ako dominantne poľnohospodársky a remeselnícky charakter Levíc, ktorý radikálne zmenila socialistická industrializácia. Komplikovanejšia je otázka perspektívy, resp. uhla pohľadu na mesto, ako aj otázka etnicity väčšiny miestneho obyvateľstva.

Asi najzaujímavejším výsledkom porovnania oboch literárnych diel je rozdiel geografickej a kultúrnej perspektívy zobrazenej v Piesni nad kolískou a v Atómovom lete. Pre Féju znamenali Levice integrálnu súčasť modernizujúceho sa Uhorska a zároveň typický príklad domácky milého, trochu zastaraného a už upadajúceho, a preto nesmierne melancholického hornouhorského malomesta. Malomesta, ktorého spoločnosť zásadne mení a čiastočne aj ničí proces už spomínanej komplikovanej a hlavne protirečivej modernizácie.

Féja, ktorý okrem Levíc žil a pôsobil počas aktívneho života ešte v Ostrihome, Budapešti a v dolnozemskej Békešskej Čabe, len na jednom mieste konfrontoval mentálny svet svojho rodiska s nížinným dolnozemským svetom. Podľa jeho názoru hornozemské (čiže v uhorských pomeroch viac-menej severské) malomestá boli na rozdiel od prísnych a rigoróznych dolnozemských miest útulnými kútikmi, v ktorých žili milí a žoviálni ľudia. Napriek tomu boli takpovediac mŕtvymi sídlami. Na Dolnej zemi totiž celé masy bojovali za prežitie a pod ich zdanlivým pokojom existovali silné vnútorné pnutia. Všetko toto na severe chýbalo – tunajšiemu životu udávali tón enervované džentrícko-meštianske stredné vrstvy, život tu prebiehal s presnosťou švajčiarskych hodiniek, no vyššiu kultúru skoro všetci zásadne odmietali. Kto v niečom predsa len prevýšil svoje okolie, ten časom logicky upadol do beznádejnej melanchólie. Na rovinatom maďarskom juhu teda Féja videl viac života, energie, spontánnosti a živelnosti. Preto mu aj skrytou formou predpovedal väčšiu budúcnosť. Tento postoj pravdepodobne súvisel so sympatiami Féju k roľníckemu spôsobu života a k idealizovanej sedliackej romantike.

Maďarský autor v prípade svoje rodisko konfrontoval aj so slovenským krajom na okolí Detvy, kde ako katolícky kňaz pôsobil jeden z jeho príbuzných, a preto tu mal možnosť stráviť letné prázdniny. Féja ako hlavný znak odlišnosti vyzdvihol horský charakter detvianskeho kraja, ako aj vyložene slovenský charakter celého regiónu. Podľa jeho spomienok tu po maďarsky okrem kňaza hovorila len miestna štvorčlenná kostolno-úradnícka honorácia – kaplán, kantor, notár a podnotár. Celý manuálny personál fary však tvorili Slováci – slúžka Žofka, kočiš Martin, bíreš Ondro a pastier husí Jožo. Oficiálne bol síce kraj súčasťou Uhorska, ale uhorská (vo Féjovej interpretácii teda vlastne maďarská) štátna moc ako keby tu ani neexistovala a celá oblasť žila podľa vlastného rytmu a patriarchálnych pravidiel. Napriek tomu tento kraj Féja nepokladal za cudzí, dokonca v narážkach spomenul, že aj jeho zemiansky rod pochádza vlastne z podobného vrchárskeho kraja v Turci, z okolia obce Raková, a do Levíc sa dostal okľukou cez Košice. Napriek tomu si autor nikdy nepripustil, že by aj on mohol mať slovenské korene.

Slováci síce preňho predstavovali integrálnu súčasť krajiny, ale neboli totožní s Maďarmi, ktorých vlasťou bolo Uhorsko. Féja však už nebol Uhrom, ale intenzívne národne cítiacim Maďarom. Aj „jeho“ Levice boli vyložene maďarským mestom bez národnostných problémov. Pred rokom 1918 niekoľkostoročný väčšinovo maďarský charakter mesta bol inak faktom, a to napriek tomu, že podľa prvého československého sčítania obyvateľstva z roku 1919 tu žilo skoro 29 % Slovákov. Prirodzene po zmene štátnej príslušnosti sa tieto pomery začali meniť, ale mesto ešte aj po druhej svetovej vojne malo skôr maďarský charakter.

Piesni nad kolískou sa kde-tu objavujú Slováci a slovenské postavy, no len ojedinele. Féja spomína napríklad krškanských Slovákov, ktorí tradične chodili píliť drevo do levických lepších domácností. Túto etnicko-profesnú skupinu preto veľmi naplašilo, keď si syn miestneho profesora priniesol z Budapešti motorovú pílu, ktorou začal ohrozovať ich existenciu, preto mu pohrozili, že ho zbijú a jeho mašinu hodia do blízkeho Pereca. K tejto dráme nakoniec nedošlo, lebo vypukla prvá svetová vojna a skoro všetci zainteresovaní museli narukovať. Opis vzťahu levických mešťanov a krškanských drevorubačov je síce napriek patriarchálnej štylizácii a hierarchii viac-menej idylický, až idealizovaný.

V kapitole o „prindišoch“ zase spomína advokáta Ferenca, resp. Františka Vlčka (v maďarskom origináli Vlcskó), ktorý sa prisťahoval do Levíc, kde si otvoril advokátsku kanceláriu a ako nový advokát na trhu sa bratríčkovaním snažil nájsť klientelu medzi miestnou maloburžoáziou a sedliakmi z okolitých dedín. Veľký úspech mal hlavne medzi slovenskými sedliakmi, pred ktorými hral podľa Féju slovenského „šovinistu“, ale len na dedine, lebo pred levickou honoráciou sa snažil vystupovať ako „divoký Maďar“. Keďže žil v opozičnom volebnom obvode, aj on robil korteša pre Stranu nezávislosti, čo sa však usiloval kompenzovať častou návštevou katolíckeho kostola. Po zmene mocenských pomerov v roku 1919 vďaka pozemkovej reforme získal menší veľkostatok a snažil sa byť zadobre s novými úradmi. Ako však píše Féja, agilný advokát „dvoril Benešovi, ale čakal Horthyho“. Doma sa preto neodvážil angažovať v menšinových maďarských organizáciách, o to väčšieho menšinového martýra hral počas svojich častých návštev v Budapešti, kde žili všetci jeho synovia s už pomaďarčeným menom. Budapešť bola vtedy totiž „Eldorádom všetkých veľkohubých pseudovlastencov“. Po novej zmene pomerov v roku 1938 sa mu Maďarsko odvďačilo – Vlčko, alias Vlcskó sa stal verejným notárom.

Etnicky a mentálne úplne iné Levice videl pred sebou Anton Hykisch, keď po spisovateľskej návšteve výstavby atómovej elektrárne v Mochovciach začal v roku 1986 písať svoj román Atómové leto. Pravda, medzitým ubehlo už spomínaných pohnutých 80 rokov. Charakter mesta sa – aj vďaka povojnovej výmene obyvateľstva, neskoršej industrializácii a nakoniec aj výstavbe atómovej elektrárne – úplne zmenil. Podľa sčítania ľudu z roku 1991, ktoré bolo najbližším sčítaním obdobiu zrodu románu, v meste žilo 33 962 obyvateľov, z toho 28 062 Slovákov, 5 143 Maďarov, 408 Čechov, 162 Rómov a 18 občanov inej národnosti. Dominancia Slovákov bola teda už nesporná. Tento trend potvrdili aj výsledky sčítania obyvateľstva z roku 2001. Vtedy v meste žilo 36 538 obyvateľov, z toho sa k slovenskej národnosti prihlásilo až 84,8 % obyvateľov.

Hlavný Hykischov hrdina inžinier Igor Chlad je levický starousadlík, ktorého otec býval v Novej osade, teda v časti Levíc, ktorá vznikla v medzivojnovom období a dodnes predstavuje jednu z charakteristických štvrtí mesta s rodinnými domami. Autor nerieši inžinierovu etnicitu ani znalosť maďarčiny, ale podľa krstného mena i priezviska možno dedukovať, že išlo o Slováka. Jeho žena, vzdelaná a krásna Klára, pochádzala z Horehronia a mala skôr severanský charakter, čo Hykisch výslovne aj zdôraznil. Levice so svojím často zdôrazňovaným južanským koloritom a temperamentom, ako aj veľkými letnými horúčavami sú jej cudzie. Igor tento problém nerieši, lebo je doma. Hykisch pochádzajúci z neďalekej Banskej Štiavnice celkovo vymedzuje Levice na juh a pritom používa väčšinu literárnych klišé a kódov, ktoré pri opise slovenského juhu používa slovenská literatúra. Juh je teda sparný, plodný, bujarý, temperamentný, inokedy zase trochu ospalý, v zime zablatený a väčšinou listnatý (teda nie ihličnatý). Jeho typickým stromom sú agáty, ovocím zase marhule, dyne a vinič.

Hykischov juh sa začína pri Slovenskej bráne na Hrone, neďaleko mestečka Tlmače a centra Tekova: „Pred tisíckou rokov tam za Slovenskou bránou, na severe pozdĺž Hrona sa rozprestierali nepriestupné a hlboké lesy, neobjavené Slovensko. Kdeže je tvoje rodisko, Klárika moja, mňa počali ešte na území limes Romanorum, som potomok Rimanov, nie barbar. Môj rodný Tekov…“ Z tohto citátu akoby vyplýval kontrast medzi dávno civilizovaným juhom a barbarským hornatým severom, no Hykischov obraz je komplikovanejší. Jeho juh pôsobí ako prechodné územie so zmiešanou populáciou, kde sa krížia rozličné vplyvy a kultúrne kódy. Obec Mochovce (v románe Žitňany), ktorá bola vysťahovaná pre výstavbu atómky, bola podľa Hykischa „maďarsko-slovenským gulášom“. Pri opise vilkovej štvrti mesta Levice/Pohronce autor používa expresívne slová: „Za týmito bielymi múrmi sú teda tie vypreparované manželky, nie v temných dierach romantických viníc. Tu sú zdravé devy z okolitých obcí, Slovenky i Maďarky, i rozkošné miešanky, frcnuté cigánskou, mongolskou, avarskou, tureckou, židovskou či arménskou krvou, hojný rad plodonosných, odchovaných ešte donedávna na zdravom mlieku, kaši, chlebe a zelenine, bez chemikálií a radiácie.“ Okrem Slovákov a Maďarov tu ešte žijú Tirpáci – takto totiž po určité obdobie levickí starousadlíci paušálne označovali slovenských povojnových presídlencov z Maďarska. Autor si spomenul aj na vyvraždenú židovskú komunitu, ktorá v jeho románe už nedostala nijakú úlohu. Trochu zvláštne (a možno i nevhodne) pôsobí jeho veta pri opise sociálneho charakteru Novej osady: „Sú tu domy aj niekdajších Blumov, Popperov, Gebauerov, Friedmannovcov, Kohnovcov, splynovaných v Osvienčime alebo pariacich sa v izraelských kibucoch.“

Hykischove Levice, alias Pohronce, však už nie sú dominantne maďarské, ale skôr etnicky zmiešané mesto, v ktorom sa stretávajú rozličné historické a kultúrno-mentálne nánosy. Nápisy na obchodoch sú ešte dvojjazyčné (čo sa inak odvtedy už zmenilo), v meste ešte často možno počuť maďarčinu alebo aspoň skomolenú levickú slovenčinu. O tomto hybridnom fakte svedčia aj maďarsky, slovensky a nemecky znejúce mená starousadlíkov v Novej osade, pričom nezriedka sa písali slovensky znejúce mená maďarskou transkripciou a naopak (napríklad rodiny Skolnyíkovcov a Školníkovcov).

Najkontinuálnejšou hodnotou a prvkom v oboch analyzovaných dielach sú levické vinohrady a vzťah k vínu. Ich úloha v živote mesta a jeho občanov je paradoxná a tak trochu úsmevná zároveň. Napriek tomu, že Levice nepatria a nikdy nepatrili medzi známe vinárske oblasti stredoeurópskeho regiónu, miestny život je skutočne nepredstaviteľný bez viníc a vína, a človeka až udivuje, nakoľko sa v tejto oblasti skoro nič nezmenilo za posledné storočie.

Už vo Féjových Leviciach bolo vlastníctvo vinohradu a viničného domčeka (podľa miestnych hajlochu alebo hajloku) symbolom príslušnosti k mestu a jeho starousadlíkom. V tomto smere sa veľa nezmenilo ani v „atómových“ Leviciach. I v súčasnosti, keď sa tu chce niekto trvale mentálne usadiť, časom si musí vyriešiť tento problém a získať aspoň kus pôdy na záhradku alebo niekoľko koreňov viniča. S určitou dávkou nadsadenia možno konštatovať, že bez vinohradu sa len ťažko možno stať skutočným Levičanom. V levickom kraji existuje skoro súvislý niekoľkokilometrový pás viníc, ťahajúci sa od slovenských obcí Rybník a Čankov krížom cez mesto až po maďarské dediny smerom na juh (ide tu predovšetkým o obec Mýtne Ľudany). Tento pás pretína aj etnickú deliacu líniu, ktorá sa už po stáročia ťahá v tomto regióne. Vinice a vinohradníctvo zbližujú miestnych Maďarov i Slovákov kultúrne i mentálne.

Podľa Féju takmer každý poriadny miestny občan mal vinicu s malou prešovňou. Sem sa chodilo nielen pracovať, ale hlavne odpočívať a zabávať. K hajloku zväčša patrila aj priateľská spoločnosť, pijanské piesne a humorné prekáračky miestnych staršinov. Pitie vína sa začínalo popoludní vo vinohrade a často trvalo hlboko do noci. Niekedy však miestni pijani v noci pokračovali v „urbánnejšom“ prostredí miestnych kaviarní, krčiem, hostincov alebo tzv. špekulaniek. Miestni obyvatelia vo viniciach neholdovali vo svojich prešovniach výlučne starogréckemu bohovi vína Bakchusovi, lež niekedy aj bohyni lásky Venuši.

Toto by ešte ako-tak bolo v poriadku, väčším problémom a nepríjemnejším dôsledkom blízkosti viníc bola veľká spotreba vína. Podľa Féju sa totiž obracanie pohárikov postupne stalo jedinou radosťou ľudí, ktorých život zavial do podobných málo motivujúcich regiónov a pomáhal jemným závojom zakryť celkovú beznádejnosť malomestského života.

Viničné stolové spoločnosti niekedy vytvárali silnejšie putá než sobáš pred oltárom a občas mali dokonca ničivejšie účinky ako inštitúcia manželstva. Na druhej strane niekedy dobré manželstvo pomohlo skrotiť aj vínne orgie. Tak to bolo aspoň v prípade spisovateľom-sociografom bližšie nemenovaného okresného sudcu, ktorý sa oženil síce pomerne neskoro, ale relatívne šťastne. Asi preto sa jeho novopečená manželka už po niekoľkých mesiacoch spolužitia priateľkám víťazoslávne mohla pochváliť, že jej manžel Ďusi znížil svoju dennú dávku vína z piatich na tri litre. Celé mesto potom prirodzene s obdivom konštatovalo nadľudský výkon mladej manželky a uznanlivo sledovalo znovuobjavený asketický spôsob ženíchovho života.

Vinohrad pod kopcom mala aj rodina Igora Chlada, ktorý takisto utekal do vinice pred každodenným stresom. Nosil sem k otcovi i malých synov, ktorí si potom podobne ako väčšina miestnych detí z levických panelákov kompenzovali nedostatok prírody a čerstvého vzduchu práve vo vinohradoch na úpätí prvých kopcov predštiavnického pohoria sopečného pôvodu. Na tých južných svahoch miestnych kopcov, ktoré predstavujú prvú vyvýšeninu medzi pridunajským Štúrovom a Levicami, sa totiž najlepšie darí kyslastým levickým bielym vínam. Vinica Chladovcov preto zohrávala paralelne úlohu útočiska pred veľkým svetom, privátneho rekreačného strediska, ako aj možnosti prilepšiť si v egalitárskych pomeroch starého režimu.

 

Povojnové Levice Antona Hykischa

 

Anton Hykisch teda venoval neskorosocialistickým Leviciam celý román, ktorému neboli cudzie sociografické prístupy. V prípade tohto autora však treba spomenúť ešte jedno dielo, v novele Waldemar (1950 – 1952) totiž s odstupom desaťročí opísal svoje gymnaziálne roky prežité v Leviciach. Hoci Hykisch pochádzal z Banskej Štiavnice, kde aj začal svoje stredoškolské štúdium, po neúspešnom pokuse o nelegálny prechod hraníc na začiatku komunistickej diktatúry bol určitý čas vo väzbe a po oslobodení skončil v Leviciach, kde sa jeho otec, bývalý notár, stal zamestnancom Okresného národného výboru. V poviedke, ktorá má autobiografické črty, síce hlavný hrdina vystupuje pod menom Andrej, no je skoro nemožné nevšimnúť si presahy medzi autorovou osobnou skúsenosťou a literárnym dielom.

V novele, na rozdiel od Atómového leta, autor priamo spomína Levice a ich jednotlivé časti (napríklad štvrť Káka, potok Perec), pripomína pečené kačice a husacie štvrtky ako miestnu špecialitu. Väčšina jeho postáv sú Slováci alebo majú aspoň slovenské mená. Kde-tu sa síce zjavia náznaky faktu, že Levice počas druhej svetovej vojny patrili k Maďarsku, a občas sa v diele vynorí aj maďarské meno. Také meno mal starý dekan Medve, ktorému podľa ironizujúceho Hykischa „… k šťastiu chýba akurát ,ď‘.“ Dekan Medve „v Leviciach prežil výmenu obyvateľstva aj reslovakizáciu a teraz po víťaznom Februári s vráteným občianstvom akože slobodne dýchal ako občan maďarského pôvodu v ľudovodemokratickej Československej republike. Slúžil v milosrdnej latinčine omše tiché i spievané. Kázne – teraz vznešene zvané homílie – o prečítanom evanjeliu vedel rovnako presvedčivo podať po slovensky i po maďarsky tým prízvukom predvojnových inteligentov.“ Medve prijal nového kaplána Blažeja Hrnčiara zo Spiša priateľsky a s dobre mierenými radami, ako prežiť nástup komunizmu a jeho proticirkevnú každodennosť. Aj v tomto diele je jemný náznak južanskosti Levíc, kde sa sneh dlho neudrží. Inak autor v tomto diele neexponuje ani národnostné pomery, ani regionálne charakteristiky. Predsa len toto dielo napísal z pohľadu stredoškoláka a prežil tu len niekoľko rokov.

 

Medzi Féjovými a Hykischovými Levicami existovalo niekoľko veľmi zaujímavých a pohnutých období, ktoré si však ešte nenašli svojich kronikárov. Určitú výnimku predstavuje Newhontská trilógia od levického rodáka Lajosa Grendela, ktorej prvá časť zachytáva pohnuté obdobie rokov 1944 – 1968. Dielo (dostupné rovnako po maďarsky i slovensky) je síce venované totožnému regiónu, ale Levice sú v ňom prítomné len v sprostredkovanej forme. New Hont je totiž symbolom viacerých malých miest tekovsko-hontského pomedzia a južného Slovenska. Zásluhou Grendela a jeho trilógie je podchytené aj tranzičné obdobie po roku 1989 z pohľadu južanského malomesta (v druhej časti trilógie). Ani tu však nejde vyložene o Levice. Určite by bolo zaujímavé prečítať si podobné dielo aj o medzivojnových Leviciach. Beletristický opis medzivojnových desaťročí na úrovni horeuvedených diel sa však ešte nezrodil. Možno preto, lebo išlo tak trochu o prechodné obdobie, keď sa Levice už takpovediac začali vyčleňovať z maďarského literárneho kontextu, no nestali sa ešte súčasťou kontextu slovenského. Nemožno vylúčiť ani to, že išlo len o náhodu. To neznamená, že sa podobné dielo („tablo“) nemôže ešte zrodiť, ale určite už nebude pochádzať z pera osoby, ktorá mala osobnú skúsenosť. Prirodzene, aj to môže mať svoje výhody.

6/2017, ukážka

 

 

Ľubomír Podušel

Albín Brunovský a jeho Záhrada snov…

 

„Umelec musí byť vnútorne presvedčený, že cesta, ktorou sa vydal, je preňho tá správna. A kým sa mu podarí dospieť tam, kam chce, uplynú nespočetné hodiny dní i prebdených nocí v ateliéri s rydlom v ruke a s bolesťou v chrbte. Sprevádzané momentmi radosti a pocitom úspechu, no najmä chvíľami plnými nepokoja, keď má človek dojem, že to, čo hľadá, je niekde na dosah, a vtom sa tá predstava rozplynie ako sen. Umelec je ako tvrdohlavý chlapec, ktorý úporne naháňa pestrého motýľa…“

Albín Brunovský

 To, že hodnota tvorby nezaniká v čase ani s časom, ale je nad ním, teda aj interpretácia tvorby má právo na prehlbovanie a prekračovanie dosiahnutého stupňa poznania, ktoré bolo a je zakódované v našom vedomí, platí naďalej. Je to fakt, na ktorý sa snaží upriamiť pozornosť výstava výtvarných diel Albína Brunovského usporiadaná v Galérii Nedbalka v Bratislave (2017). Výstava nemá ambície byť či priblížiť sa retrospektíve alebo rekapitulácii umelcovej celoživotnej tvorby. Vzhľadom na jej osobitosť, diapazón, rozsah, zaužívané spôsoby umelecko-historickej interpretácie a prozaický dôvod, akým je mapovanie umelcovho diela, jeho sústredenie na jedno miesto, by to nebolo ani možné (platí to v každom takomto prípade). Napokon, na kompletné „spracovanie“ Brunovského tvorby na pôde komplexného výstavného „projektu“, t. j. sumarizovania a priblíženia umelcovho celoživotného výtvarného odkazu v podobe samostatnej výstavy, sa ešte len čaká. Skrátka, čakáme na vyčerpávajúcu prezentáciu výtvarného odkazu grafika, maliara, ilustrátora, „svetobežníka“, umelca s veľkým U, pochádzajúceho zo Záhoria, ktorý zasiahol do vývinu slovenského výtvarného umenia prelomovým spôsobom, najmä pokiaľ ide o jeho štýlotvorné, výrazové a významové kontexty. Napriek tomu (alebo práve preto) je akýkoľvek relevantný umelecko-historický pokus o jeho teoretické „ postihnutie“ vítaný a treba ho pokladať za potrebný. Krok pri objasňovaní meandrov, zákutí, osobitosti a rozsahu umelcovej tvorby – svoju úlohu v tejto súvislosti zohrala Brunovského monografická výstava usporiadaná pod názvom Theatrum Mundi v Slovenskej národnej galérii v Bratislave roku 1996. Inak povedané, vždy ide o krok dopredu pri rozširovaní poznania o všetkom, čo s danou umeleckou tvorbou súvisí, resp. o zmenu orientácie v hľadaní ciest alebo cesty, ktoré viedli a vedú k prehlbovaniu jej poznania. Je to premisa: iba na základe dosiahnutého stavu poznania možno formulovať východiská a spôsoby, ako ho ďalej prehlbovať, meniť. O to sa pokúsila aj výstava tvorby Albína Brunovského (Záhrada snov) v Galérii Nedbalka v Bratislave. Koncipovaná s ohľadom na základné, dominantné črty Brunovského tvorby, prezentované prostredníctvom grafických listov a obrazov pochádzajúcich zo zbierkových fondov galérie. Tvorby, ktorú formovali a posúvali ďalej v odkaze na roky štúdia – príklad českých grafikov a maliarov Júliusa Mařáka (1832 – 1899) a Maxa Švabinského (1873 – 1962), secesný symbolizmus, vizionársky expresionizmus Vincenta Hložníka a slovenský nadrealizmus cez pokusy s aplikáciou metafyzickej maľby, deriváty francúzskeho surrealizmu, európsky a svetový magický realizmus až po vlastný – sugestívny – typ fantazijného realizmu, imaginatívnej poetiky, ktorú uplatňoval a rozvíjal vo svojej grafike a maľbe až do smrti. Brunovského dielo ostáva pred nami – prostredníctvom tejto výstavy – naďalej otvorené ako rozčítaná kniha. Je to výpoveď, ktorá pretrváva v čase i priestore. Iste, Brunovského osobité „výtvarné zjavenie“ sa nezrodilo len tak z ničoho. Predchádzalo mu povestné objavovanie stále nových spôsobov výpovede, keď sa svet umenia topil v záplave izmov, striedali sa manifesty, prichádzali a odchádzali rôzne postavy a postavičky dobových aktérov umenia opradené mýtmi, na pohľad skromné, nenápadné, no pritom neobyčajne dôležité. K tomu treba pripísať „revitalizáciu starých hodnôt v umení“ – renesančnú tabuľovú maľbu, manierizmus, extatickú barokovú scénu –, a vynorí sa takmer plastický obraz toho, čo viedlo a zvádzalo Albína Brunovského k zápasu o nový „model skutočnosti“. Priniesol dovtedy nepoznaný rozmach fantázie, myšlienok v obrazových kompozíciách, ktoré z neho urobili umelca s osobitou mierou imaginácie a poetického nazerania na svet. Učarili mu pritom možnosti kombinácie grafických a maliarskych techník, spolu s uplatnením výrazného kresliarskeho talentu. V prácach z obdobia šesťdesiatych rokov až po záverečné diela z osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Albín Brunovský patrí vďaka tomu k ojedinelým zjavom slovenskej výtvarnej scény. Právom je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov imaginatívneho umenia na Slovensku.

Dôkazom tohto názoru a z toho vyplývajúceho výtvarného prúdenia sú jeho grafické listy, obrazy, kresby a ilustrácie. Stelesňujú kvalitu umeleckej tvorby a fakt, že obraz, grafika, kresba a podobne znamená neustále vyrovnávanie – súvzťažnosť energie línie, farby a tvaru prevtelenú do obsahovej výpovede diela. Ich súhra nielen odkrýva, ale aj ponúka, osvetľuje dušu stvárňovaného motívu. Akoby sa tým u Brunovského v jeho grafických listoch a obrazoch „vyjavovalo“ čosi prapôvodné, no zároveň dobové z nášho jestvovania. A tiež čosi nadčasové, večné, kde sa skutočná realita prevteľuje, mení na niečo neskutočné, „nadreálne“, čo sa nedá vystihnúť, opísať slovami. Napriek tomu (alebo vďaka tomu) tušíme a objavujeme v týchto dielach pravdu o sebe: o krajine, človeku, osudoch, fatálnej ľudskej púti dejinami a z nich sa odvíjajúcej histórii smerujúcej a zároveň sa približujúcej súčasnosti. Bol to práve Albín Brunovský, kto stál (a stojí) na rozhraní hraničných pólov poeticko-imaginatívnej línie slovenského výtvarného umenia. Platí to i dnes, keď slovenské umenie – tak ako nie raz predtým – zvádza zápas o potvrdenie vlastnej identity v súkolesí národnej tradície a európskej výtvarnej kultúry.

Albín Brunovský zomrel v roku 1997. Tí, čo sme ho poznali a vedeli o jeho zdravotnom stave v posledných mesiacoch či týždňoch, sme prijali správu o umelcovom úmrtí so smútkom aj určitou úľavou. Po všetkom, čo prežil a s čím sa musel vyrovnávať v záverečných rokoch svojho života. S úctou k nemu a jeho dielu. Zomrel človek, bez ktorého si dejiny slovenského výtvarného umenia, osobitne umenia 20. storočia, nemožno predstaviť. Paradoxne, v tom istom roku zomrel aj Brunovského vysokoškolský profesor Vincent Hložník (1919 – 1997), u ktorého študoval v rokoch 1955 – 1961, navyše, od roku 1966 bol jeho asistentom v oddelení knižnej tvorby bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení (neskôr po ňom prevzal vedenie „grafickej špeciálky“ na škole). Do tretice: v tom istom roku sa uskutočnila putovná retrospektíva výstava Brunovského tvorby v Japonsku, krajine, kde si jeho umenie veľmi vážia. Zatiaľ čo doma sa, žiaľ, na sklonku života stretol s iným prístupom. Dokonca niektorí výtvarní teoretici, kritici umenia a výtvarní umelci sa interpretácii a objektivizovanému hodnoteniu jeho tvorby alibisticky vyhýbali. Aj preto treba privítať, že sa k nám Albín Brunovský symbolicky po 20 rokoch od smrti vracia. Prostredníctvom vybratej kolekcie diel prezentovanej v podobe samostatnej výstavy v bratislavskej Galérii Nedbalka. Je to tak správne. Okrem iného preto, že na to má právo…

O Albínovi Brunovskom sa toho dosiaľ nenapísalo (v odbornej spisbe ani periodickej tlači) málo ani veľa. Azda aj preto sa niekomu môže zdať, že ďalšie slová vyslovené na jeho adresu sú len potvrdením predchádzajúcich. Iste, platí to v konkrétnych súvislostiach, napr. biografických údajov (čo je prirodzené), ale aj tých, čo vyvierajú zo zásobnice uplatňovaných umenovedných (ak chceme axiologických) záverov. Avšak nie všetko, s čím sa stretávame, je potvrdením alebo opakovaním známych vyslovených právd. Týka sa to predovšetkým interpretácie tvorby, ktorá má právo prekračovať dosiahnutý stupeň poznania. Napriek osobitému charakteru každej z predchádzajúcich výstav Albína Brunovského a nimi prezentovaného rozsahu umelcovej tvorby, ako aj spôsobom jej umelecko-historických interpretácií. V prípade tejto výstavy nešlo ani tak o klasické kurátorské priblíženie jeho tvorby, ponúkajúce možnosti na jej rovnako klasické recenzovanie, ale skôr o pripomenutie hĺbky významu a významu hĺbky tvorby grafika a maliara na pozadí vybratých diel. Tie disponujú nielen atraktívnosťou a hodnotovým posolstvom, okázalosťou zvádzajúcou boj na trhu s umením, s jeho konzumnou a komercionálnou stránkou (do tej miery, že nie raz málokto vie, čo ešte možno považovať za skutočný originál a čo za predmet dopytu na báze plagiátov, resp. prácu epigónov a napodobovateľov), no v prvom rade autenticitou.

Do úvahy teda neprichádza „recenzovanie“ umelcových grafických listov a obrazov, ale pokus o vstup do ich sveta, sveta nimi prinášaného, pripomenutie odkazu maliara, grafika o ktorého sa dnes bijú Záhoráci a Bratislavčania, hoci mu niektorí nevedeli pred rokmi prísť na meno. Nie je to tak dávno, čo niektorí z našich ambicióznych „umeleckých kritikov“ v snahe zapáčiť sa začali útočiť proti všetkým a všetkému, čo malo v umení svoj význam v minulosti, s cieľom diskreditovať tvorbu realizovanú v inom čase, bez ohľadu na to, čo priniesla, o čom hovorí, aké boli a ostali jej posolstvá. Noví „samosudcovia z ľudu“ veľmi rýchlo opúšťali všetko, čo uctievali predtým a naoko vyznávali, stali sa z nich z noci do rána pravoverní kajúcnici, konformisti, ktorí svoju orientáciu dávali otvorene najavo, sypúc si popol na hlavu pod heslom očistnej sebareflexie. Koľkí z nich koľkokrát už v priebehu jednej, dvoch alebo všetkých troch tretín vlastného života vykonali takýto „očistný“ akt!? Najskôr dôslední bojovníci za spoločenské dobro, neskôr s aureolou sebakritiky bojovníci za jedinca, proti všetkému, čo zaváňalo akým-takým spoločenstvom, sebareflexívni kajúcnici a takisto (zrazu) hlbokoveriaci cirkevníci s konformistickými záujmami, ktorí premýšľajú hlavne o tom, čo a ako by sa dalo v prvom rade dobre a rýchlo speňažiť. Albín Brunovský nepatril nikomu z takýchto „obdivovateľov a prijímateľov“ umenia. Pretože nemusel, nepotreboval to. A nepotreboval by to ani dnes, keby žil v tomto čase – medzi nami. Našťastie platí rokmi overená pravda, pripomínaná Vladimírom Mináčom (1922 – 1996) že „… osobnosti ostali osobnosťami, lebo žijú, sú bytostne späté s pravdou, ktorú majú hovoriť, chcú hovoriť a hovoria ju“. Hoci so starým dobrým kantovským cieľom nezávisle od zmeny spoločenských pomerov. Albín Brunovský bol a ostal sám sebou. Grafik a maliar, ktorý vyoral hlbokú brázdu do dejín slovenského výtvarného umenia, prenikajúceho vďaka nemu do zahraničia. To je objektívny fakt. Napokon, mnohí jeho umenie brali na vedomie, súhlasili s ním, dokonca sa predbiehali vo vychvaľovaní každého nového umelcovho diela v hlbokom predklone pred „majstrom“, ktorého neváhali odmietnuť a pourážať, len čo sa „zmenili pomery“. Zrazu sa rýchlo predbiehali v ambícii čo najskôr ukázať prstom na neho a iných a volať: Ukrižuj ho! Aby ich niekto nepredbehol a neobrátil prst na nich. Išlo o trápne, obmedzené, nenávistné, prihlúpe, obludné a hysterické „štvanie“ tzv. neúchylne spravodlivých novodobých Savonarolov, aktérov prenasledovania ľudí, ktorým sami nebezpečným konaním otrávili život. Ostrie prepadových čiat a súdnych tribunálov zacielené na svoje „obete“ malo vlastný cieľ: motivovať vynášanie ortieľov na verejnosť vo vzťahu k „označeným“! Bez obhajcov a možnosti obhajovať a obhájiť sa, vysloviť vlastný názor… Nevyslovil ho ani Albín Brunovský. Asi sa už nikdy nedozvieme, čo ho viedlo k tomu rozhodnutiu, dnes to už ani nie je dôležité. Videl dopredu, pochopil, že v atmosfére hystérie a masovej straty zmyslu pre reálne posudzovanie situácie nemá význam robiť nič také. Mal pravdu. Priemernosť bola rozhodujúcim parametrom na „jazýčku váh“. Ako vieme, špina sa vždy vyplaví a pravda napokon vypláva na povrch ako olej na vodu. Priemernosť ostane priemernosťou. Na tom sa nič nedá zmeniť. Hoci niektorí z tých, o ktorých bola reč, už lovia v iných vodách. Brunovského si nevšímajú alebo sa ho boja. Koniec koncov, na Slovensku to bolo vždy tak: udavačstvo, donášanie a ohováranie patrili k výnosným remeslám. Ale osobnosti – napriek všetkému – ostanú osobnosťami. A tí, čo podtínali a podtínajú nohy, zistili, kam môžu a kam nemôžu siahať ich perfídne konšpirácie.

Albín Brunovský bol a ostal osobnosťou. Vo svojej tvorbe nadviazal na odkaz predchodcov, hlavne Vincenta Hložníka. Sústredil sa na dokonalé zvládnutie grafických techník (predovšetkým leptu, litografie, kameňorytiny). Súčasne priniesol rozvoj fantázie, imaginácie. Súviselo to s tým, že generačne patril k vlne básnikov označovaných ako Trnavská skupina, s ktorými ho takpovediac až do smrti viazalo priateľstvo. To znamená, že jednou z podstatných a charakteristických čŕt jeho tvorby je brilantná technická úroveň, ktorej základy získal už na Strednej umeleckopriemyselnej škole a potom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1963 mu učaril lept a možnosti jeho kombinácie s inými technikami. To bola prvá doména umelcovej grafickej tvorby. Ako je známe, do roku 1971 leptal Albín Brunovský do zinkových platní, od tohto roku výhradne do medených dosiek. Od roku 1975 všetky dosky pred odtlačením nechával pooceľovať. Jeho druhou doménou bola technika litografie, kde uplatnil svoj výnimočný kresliarsky talent. Do tretice to bola maliarska tvorba, ktorá vykazuje osobité znaky, zvlášť ak ide o technické a technologické možnosti, prácu s farbou, používanie jednotlivých farebných vrstiev a lazúr, spôsob práce s farbami – uplatňovanie osobitého koloritu založeného na prioritnom postavení jednej farby (modrá, zelená, červená, žltá). Badať to, počnúc prvými obrazmi namaľovanými v roku 1969 na nepravidelných doskách perzského orecha kombináciou akvarelovej, temperovej a olejovej farby s pastelom, ceruzkou a tušom a končiac záverečnými dielami z deväťdesiatych rokov minulého storočia, ktoré realizoval podobnou technikou na vybrúsenom (niekoľkonásobne vrstvenom) kriedovom podklade. Nebolo by správne, keby sme v tejto súvislosti nepoukázali na fakt, že celý rozsah jeho grafickej a maliarskej tvorby nachádzal svoje paralelné vyúsťovanie v umelcových knižných ilustráciách, ktoré tvoril po celý život.

Tematické rozpätie Brunovského tvorby, jeho kresieb, litografií, grafických listov, obrazov je široké – od námetov čerpajúcich z rodného kraja cez mytologické témy, námety z histórie alebo inšpirované historickými legendami až po vymyslené scény a kompozície, t. j. fantazijné motívy, v ktorých sa Albín Brunovský uplatnil ako ojedinelý, osobitý zjav na slovenskej výtvarnej scéne 20. storočia. Práve preto je právom považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov imaginatívneho umenia na Slovensku, priraďovaného k línii tzv. fantazijného realizmu alebo (nového) magického realizmu v Európe. Z diváckeho hľadiska sa stali atraktívnymi najmä umelcove maľby na dreve. V období rokov 1969 – 1974 vytvoril 26 takých malieb – pre hotel Bôrik v Bratislave. Skončili v Matici slovenskej, odkiaľ boli prevezené do Oravskej galérie v Dolnom Kubíne, kde sú dosiaľ najvýznamnejšou maliarskou kolekciou Albína Brunovského na Slovensku. Niektoré z nich sú vystavené aj na tejto výstave. Verejnosť tak má možnosť prvý raz po rokoch stretnúť sa v Bratislave s kolekciou umelcových obrazov, doplnených o zápožičky zo štátnych a súkromných zbierok.

Albín Brunovský, napriek dosahu všetkých možných inšpiračných podnetov a vplyvov na jeho dielo, ostáva jednou z najvýraznejších postáv slovenského výtvarného umenia 20. storočia a výtvarného umenia na Slovensku. Výstava v Galérii Nedbalka v Bratislave má ambície to potvrdiť. Hoci jeho celoživotné dielo – ako už bolo povedané – na svoju komplexnú prezentáciu ešte len čaká. Alebo práve preto.

5/2017

 

Ján Švantner

Prameň živej vody

 

Datovanie básní Paula Verlaina (1844 – 1896) by mohlo vyvolať dojem, že sú to verše zasunuté hlboko v čase, ktorý s našou súčasnosťou má sotva niečo spoločné, a že je to skôr iba spomienka na archaické obdobie modernej európskej poézie, navždy už vzdialené dnešnému elektronickému postmodernizmu, v ktorom sa akosi samočinne ukladajú znaky do riadkov, do vonkajšej podoby zdanlivej básne, ktorá však vychádza ako mnohé iné súčasné javy zo sebaklamu, aby nakoniec vyústila do falošnej ilúzie a duchovnej prázdnoty. Ale cesta späť, cesta do dilúvia, v ktorom zaniká duchovná ľudská tvorivosť, vedie práve cez onen zradný odstup, získaný v ničivom pocite z technického pokroku, v ktorom je ukrytý optický klam vhodný iba do technokraticky zúženého a zúboženého sveta.

Ešte v polovici minulého storočia bola poézia na európskom kontinente magickou silou, a hoci s ňou boli spojené neprekonateľné protirečenia medzi každodenným čiernym chlebom, nevyhnutným na prežitie, a tou vzácnou zázračnou chvíľou, v ktorej akoby zastal čas práve vďaka básnikom z verlainovského rodokmeňa, básnická tvorba bola relevantnou protiváhou k meštiackym dobrým mravom, čiže k ničím nekrytým hodnotám, ak len za hodnotu nepovažujeme pokrytectvo a všadeprítomnú a nikdy nie dosť uspokojenú materiálnu žiadostivosť. Hudobný skladateľ, spevák a básnik Léo Ferré, ktorý zhudobnil a sám interpretoval Buadelairove, Rimbaudove, Verlainove a Apollinairove básne, napísal v predslove Verlainových Saturnských básní (Poèmes saturniens, Livre de Poche, 1961) pamätné slová: „Zaživa sú básnici bití, vysmievaní a väznení. Keď umrú, kdekto sa rýpe v ich živote, najradšej svinským rypákom, a hrabe sa v ňom z tej stránky, ktorá sa bežne nazýva hriech. Verlaine, aký výborný terč pre týchto návštevníkov večerných hostín zvláštneho druhu!“ Netreba opakovať známe fakty, úkazy a súvislosti, svedčiace o nerovnom postavení básnika v meštiackej spoločnosti, ktorej základom bol a zostáva kolobeh tovaru, reálne vyjadrený v ziskoch a stratách, v bohatstve a biede… Protiklad básnického génia a jeho nositeľa, človeka živoriaceho na spoločenskej periférii, Úbohého Leliana (anagram Paula Verlaina – Pauvre Lelian), je najzreteľnejšie zhmotnený práve v jeho osude.

Dnes je obraz básnikovho položenia sofistikovane zastretý a navyše je znečistený prívalom kultúrneho surogátu, šíreného prostredníctvom médií ako vírus v infekčnom prostredí. Ale to neznamená, že sa jadro rozporu, v ktorom je spoločnosť sama so sebou, zmenilo alebo nebodaj zmizlo. Výrazne sú však poklesnuté, a to do mútnej hlbočiny až na dno, primárne ľudské i spoločenské hodnoty a ich pôvodné kritériá sa v prostredí svojvôle a tendenčnej účelovosti, čo je len iné pomenovanie skrytého apriorizmu, tak zmenili, že vypadli zo seriózneho rámca kultúrneho vývoja. To všetko spôsobilo brutálny posun vo vnímaní a cítení človeka, ktorý stráca schopnosť mentálneho dotyku s poéziou. Okrem toho podľa zákonov tzv. voľného trhu, ktorý však nie je taký voľný, ako sa zdá, ale je skôr manipulovaný podľa potrieb tzv. elít, čiže najväčších svetových hráčov na doskách, ktoré znamenajú vždy iba peniaze na prvom mieste, básnická tvorba je artiklom z obchodného hľadiska nezaujímavým, a tak postupne vytláčaným do zabudnutia, do tmy, predovšetkým do tmy ľudského vedomia. Prvosienky tohto vskutku blahodarného procesu už vystrkujú lístky v podobe celkového otupenia ľudského spoločenstva, ktoré znútra chradne a mení sa na odpudzujúce hryzovisko, starostlivo obložené falošným leskom kedysi vznešených a zmysluplných slov. Postmoderná spoločnosť pokročila v tomto negatívnom vzťahu k umeniu ešte ďalej, keď objavila účinnú zbraň, akou je ignorácia a ostrakizácia nežiaducich javov, medzi ktorými je umelecká tvorba (v klasickom význame) najväčšou prekážkou pre úspešný globálny proces ľudského znecitlivenia.

úryvok, 5/2017

VINCENT ŠABÍK

Koncepcia globálneho myslenia spisovateľa Antona Hykischa

 

„Duch totiž prebádava všetko.“

apoštol Pavol

 

Anton Hykisch má dnes už nezastupiteľné miesto v dejinách slovenskej literatúry ako popredný reprezentant inovatívnych úsilí Generácie 56 (ak by sme pripomenuli historický slogan živý ešte v pamätných šesťdesiatych rokoch 20. storočia, pretože sa s nimi spája). Ak si v súvislosti s jeho jubileom pripomíname už aj jeho biografiu, širšie curriculum (záujem o žurnalistiku, štúdium ekonómie, knihovníctvo, história, vydavateľská práca, jazyky…), podmieňujú nielen široký záber prístupu k písaniu naratívnych foriem a žánrov, ale aj jeho formy komunikácie s kultúrnou verejnosťou doma i v zahraničí vôbec, jeho pôsobenie diplomata, teda intelektuála ako homo politicus (téma, ktorá ma zaujíma od čias školského zoznamovania so slovenskými osobnosťami ako Ľudovít Štúr, Milan Rastislav Štefánik a potom aj pri prehlbovaní kontaktov s európskou kultúrou a literatúrou).

Ak ešte francúzsky spisovateľ Stendhal, jakobínsky revolucionár, ktorý slúžil Napoleonovi ako dôstojník, protirečivo presadzoval l’art pour l’art, teda čisté umenie dištancujúce sa od konkrétneho života, keď politiku v literatúre prirovnával k výstrelu z pištole počas koncertu, Antonovi Hykischovi sú bližší spisovatelia, ktorí sa neváhajú miešať politikom do remesla, a to aj tej najexponovanejšej formy – diplomacie (ako napr. Paul Claudel, Pablo Neruda a podobne). V exponovaných situáciách sa Hykisch angažoval aj v kultúrnopolitických aktivitách spisovateľskej organizácie, na zahraničné fórum neváhal vystúpiť začiatkom deväťdesiatych rokov (1992) na známom kolokviu v Berlíne, kde sa vtedy pretriasala už expandujúca otázka slovenskej separácie, teda rozpadu ČSSR, ktorá – ako vieme – sa organizovane zameriavala proti anonymovi iba gramaticky existujúceho (Česko)-Slovenska. (Pamätám si, ako sa o nás nelichotivo vyslovoval inak múdry kancelár Helmuth Schmidt.) Celé bremeno tejto „besedy“, ktoré bolo na pleciach spisovateľa Hykischa, náš delegát zvládol. V takomto duchu aktívne pôsobil v rámci konštituovania samostatného slovenského štátu pri prekonávaní predsudkov slovenského politického aj duchovného dozrievania ako poslanec parlamentu. Takto chápal aj pozíciu spisovateľských novín Literárneho týždenníka ako aktívneho účastníka procesu dozrievania slovenského historického vedomia a povedomia v rámci československého kontextu – ako dielo slovenskej inteligencie (pozri Hykischov príspevok v Literárnom týždenníku 19. januára 1990). To je aj východisko objemnej monografie spisovateľa Antona Hykischa o globalizácii zo slovenského hľadiska – analyticko-syntetická štúdia procesu globalizácie s prihliadaním na konzekvencie pre mladý štát, jeho kultúru, politiku, ekonomiku, vôbec udržanie, zachovanie, vzostup, ako by sme mohli dešifrovať intencie knižného vydania prednášok autora diela so signifikantným názvom Nebojme sa sveta – Sprievodca globálnym myslením (Lizard, Bratislava, 2002) bazírujúceho na poznatkoch a skúsenostiach diplomata, no jedným dychom treba dodať: ktorého nadpriemerné kapacity ens rationis sú schopné nielen absorbovať rezultáty poznania a myslenia intelektuálov širokej historických i aktuálnych reprezentácií, ale najmä samostatne uchopiť fenomén globalizácie, ktorý sa dostal do popredia po prevratnej zmene bipolárneho sveta na unipolárny 1989, jeho štruktúru a dimenzie, aplikácie širokej procesuálnej dynamiky. Tu vstupujú do hry špecifické dispozície spisovateľa: jazyk a reč, pomenúvanie javov, zvýznamňovanie, sémantika a vôbec formulačné nadanie a jeho zmysel pre subtílnosti, ako ho naznačuje už sám titul knihy, ktorý – ako vieme – v jej architektúre hrá úlohu vstupnej brány, portálu, ktorého sémantické gesto iniciuje celkom určité chápanie vecí. Povzbudivá výzva smeruje až kamsi k iniciatíve štúrovcov a poľskému pápežovi Jánovi Pavlovi – národný a kresťansko-katolícky kontext pre autora nie je iba sekundárny. Ak sa nemecký spisovateľ Jean Paul pokúšal definovať médium knihu ako rozšírený list nielen abstraktnému čitateľovi, ale aj konkrétnym adresátom, v tomto zmysle nás oslovuje aj Hykischovo posolstvo. Iný nemecký spisovateľ – Markus Kutter – rozlišuje tri druhy kníh: príručky, snáre a maskáče – metaforické pomenovanie naznačujú charakteristické funkcie: príručná nás chce orientovať v realite života a sveta; snáre ponúkajú fiktívne príbehy, eskapizmus; tretí typ za maskou ponúka navonok otvorenosť, a to aj čitateľovi. Hykischova kniha sa sama definuje ako „sprievodca“, ponúka čitateľom orientáciu, otvára problémy „globálneho komplexu“, no neuspokojuje sa iba s vonkajšou deskripciou, ba ani s kritikou, chce najmä aktivizovať „myslenie“, jeho predpoklady, potenciály, ľudský subjekt, vnímajúci, poznávajúci a reflexívny ľudský subjekt, rozširovanie jeho vedomia, ale aj prehlbovanie, schopnosť reflektovať javy a ich konzekvencie, aplikovať (globálne na lokálne, ale aj lokálne na globálne súvislosti), analyzovať a syntetizovať jednotlivé a čiastkové, nepodliehať pasívne presile tlakov vonkajších síl, vedieť diferencovať ich negatívne a pozitívne konzekvencie a mobilizovať vlastný tvorivý potenciál, byť agensom diania, hoci presahuje všetky očakávané a predpokladané možnosti a predstavy, systémové pravdepodobnosti. Substanciálne myslenie autora prednášok o komplexe globalizácie, nielen formálne zhrnutých do knižnej podoby, sa vyznačuje zjavným pedagogickým étosom sledujúcim dnes zanedbávané „výchovné“ ciele očividne v zmysle princípu „učenia a bádania“ (Lehre und Forschung), ktorý presadzoval filozof Wilhelm von Humboldt ako ideál univerzitného vzdelávania, aj keď ho spisovateľ necituje, jeho senzibilná inteligencia, kultivácia ho uplatňuje, a to nielen v tejto knihe, kde v kontextoch globalizmu nadobúda čoraz väčšiu naliehavosť. Práve týmto didaktickým traktovaním fenoménu globalizácie sa Hykischova kniha odlišuje od slovenských publikácií, ktoré paralelne reflektujú problém (napr. Globalistika od profesora Ivaničku, Chmelárova Rozprava o zjednotení ľudstva, kolektívny autorský zborník Víchor globalizácie a podobne). Hykisch otvára kľúčové aspekty procesu globalizácie nielen ako módneho javu, ale komplexne ako procesu, ktorý sa kryštalizuje historicky, štruktúrne a futurologicky, radikálne sa prejavuje od zániku bipolárneho sveta anno mirabilis 1989, keď globálny trhový systém kapitálu prevzal moc nad celou planétou a určuje transformáciu nielen trhového mechanizmu, finančníctva, štýlu politiky, štátu, ale aj kultúry, vzdelávania, životného prostredia, vôbec hodnôt, najmä a predovšetkým sociálnych vzťahov. Vychádza z dialektiky globálne – lokálne s prihliadaním na konzekvencie pre náš mladý štát a jeho rozvoj: uprostred strednej Európy na rozhraní Západu a Východu spisovateľ Hykisch takto podnecuje a tvorivo rozvíja vlastné myslenie ako spôsob poznávania, úsilie, cestu, proces zameraný na bytie a existenciu človeka, jeho život a existenciu hic et nunc, teda nie abstraktného, ale definovaného antropologicky, historicky, kultúrne, nábožensky, na jeho význam a zmysel, chápanie sveta. Z tohto hľadiska by sme knihu Nebojme sa sveta mohli definovať ako výzvu k mysleniu, úvod, motiváciu rozvíjať, prehlbovať a transcendovať vlastné vedomie na báze poznatkov, skúseností, ktoré sprostredkúva, interpretuje, aplikuje.

Transformácia bipolárneho sveta na unipolárny roku 1989, ktorou sa skončila studená vojna dvoch protikladných systémov, hoci má dlhodobo pôsobiace konzekvencie, dodnes sa nestala predmetom dostatočne komplexného výskumu pôsobenia globálnych síl, ktoré – ako vidieť – nemožno chápať lineárne a monokauzálne, isté však je, že unipolárny svet nemôže fungovať harmonicky a vyrovnane. Hykischov projekt preto ukazuje na rodiacu sa multipolaritu. Na protirečivý návrat „besov“ kapitalizmu už poukazuje kniha popredného novinára a analytika Pavla Dinku, ale pálčivosť témy potvrdzuje aj kniha Západ verzus Východ od Augustína Mariana Húsku, Juraja Chovana-Reháka a Františka Vnuka, ktorú nedávno prezentoval Literárny týždenník (č. 25 – 26, 2016).

úryvok, 5/2017

ĽUBOŠ JURÍK

Slováci, kde je vaša vlasť?

Marián Mark Stolárik: Kde je môj domov? Slovenské prisťahovalectvo do Severnej Ameriky (1870 – 2010). Preložil Dalibor Mikuláš. Vydala Žilinská univerzita, Fakulta humanitných vied, 2015, počet strán 331

Kniha pôvodne vyšla ako Where is My Home? Slovak Immigration to North America (1870 – 2100), Bern: Peter Lang, 2012

 

Marián Mark Stolárik sa síce narodil v Martine (1943), ale už po vojne sa jeho rodičia s celou rodinou vysťahovali do Kanady, presnejšie, ušli pred komunistickým režimom. Dlhé roky pôsobil Marián Stolárik – upravil si meno na Mark – ako historik vo Filadelfii, neskôr univerzitný profesor na Katedre slovenských dejín a kultúry na Ottawskej univerzite. Profesor Stolárik sa venoval najmä téme prisťahovalectva do Severnej Ameriky, pričom dôraz kládol najmä na vysťahovalectvo Slovákov. Je autorom viacerých kníh a stoviek odborných článkov a štúdií.

Stolárikova obsiahla publikácia s názvom Kde je môj domov? je komplexným obrazom slovenského vysťahovalectva do Severnej Ameriky, najmä do Spojených štátov. Nikto iný nezozbieral a nenapísal takú podrobnú štúdiu o osude Slovákov, ktorí hľadali lepší, iný život za hranicami svojej vlasti, za hranicami krajiny, kde sa narodili, no ktorá k nim nebola ani trochu prajúca a milosrdná: ani v prvých rokoch vysťahovalectva v 19. storočí, ani v ďalších rokoch rakúsko-uhorskej monarchie, prvej republiky, v povojnových rokoch, po februárovom komunistickom prevrate roku 1948, v rokoch päťdesiatych, takisto po okupácii Česko-Slovenska v auguste 1968, no ani neskôr, v rokoch osemdesiatych… prakticky až do súčasnosti. Všetky tieto obdobia spracoval Marián Mark Stolárik s dôslednosťou historika a kreatívnosťou spisovateľa. Pritom je pozoruhodné a na tejto knižke objavné, že historické udalosti, pohyb dejín a vývoj vysťahovalectva opisuje Stolárik na pozadí individuálnych osudov vlastnej rodiny.

Moderné dejiny slovenského národa, prinajmenšom od druhej polovici 19. storočia, sú nevyhnutne spojené s vysťahovalectvom, a to najmä do Spojených štátov amerických. Už v čase rakúsko-uhorskej monarchie sa začal hromadný exodus Slovákov, ktorí utekali do Ameriky za lepšími sociálnymi podmienkami, ale aj pred rastúcim maďarizačným útlakom. Sociálne pomery na slovenskom území vtedajšieho Uhorska boli vskutku biedne až hrozivé, v niektorých oblastiach – na Orave, Kysuciach, na východnom Slovensku – ľudia doslova živorili, nemali prístup k vzdelaniu a nijaké vyhliadky na lepší život. Východisko z krajnej núdze hľadali v práci za oceánom. Amerika sa tak stala symbolom nádeje, ale aj postupnou školou politického sebauvedomovania národa. Slovenskí vysťahovalci, ktorí pracovali v prevažne robotníckom prostredí (vo veľkých priemyselných aglomerátoch – Pittsburgh, Cleveland, Detroit), sa dostávali do styku s už vtedy jestvujúcimi štruktúrami robotníckych spolkov, neskôr odborov, sami sa do týchto aktivít zapájali, resp. sami aktívne vytvárali podporné krajanské spolky. O tieto skúsenosti sa neskôr delili s rodákmi aj po návrate na Slovensko, hoci len postupne, no predsa nezadržateľne menili spoločenskú situáciu. Čísla a fakty sú v tomto prípade neúprosné: do Spojených štátov sa postupne vysťahovalo viac ako pol milióna Slovákov, a tak možno o USA hovoriť ako o akejsi alternatívnej vlasti nášho národa.

Aj Imrich Stolárik s rodinou v zložitom období ešte pred februárom 1948 emigroval najprv do Rakúska, neskôr sa dostal do Kanady a nadviazal tak na vysťahovalecké skúsenosti a tradície svojho otca i starého otca. Pravda, to už boli iné historické a politické súvislosti. Marián Mark Stolárik opisuje atmosféru a okolnosti, ktoré predchádzali vzniku Slovenského štátu, ale aj – a to veľmi otvorene a dôveryhodne – pomery priamo počas existencie prvej samostatnej Slovenskej republiky, ktorá vznikla na Hitlerov nátlak. M. M. Stolárik sa ako vskutku objektívny historik (sám toto obdobie prežíval iba ako malé dieťa) vyjadruje nielen k negatívnym udalostiam a fatálnym omylom Slovenského štátu, ale aj k pozitívam, ktoré toto obdobie prinieslo Slovákom, najmä pokiaľ išlo o hospodársku prosperitu a relatívnu politickú stabilitu. Po skončení vojny sa rodina Stolárikovcov ocitla vo vtedy ešte rozdelenom Rakúsku, v americkej zóne. Obec Aurolzmünster sa na niekoľko povojnových rokov stala domovom aj Mariána Stolárika, tu prežil zaujímavé a svojím spôsobom hodnotné detské roky, keď sa s rovnako starými rakúskymi priateľmi delil o chlapčenské zážitky a dobrodružstvá. A hoci je Marián M. Stolárik uznávaný historik, jeho opis tohto obdobia je vzrušujúcim čítaním, hodné pera skvelého beletristu. Veľké spoločenské pohyby sa premietajú do osobných skúseností, Stolárikov výklad a opis dejín nekopíruje osudy a činy veľkých politikov, známych osobností, ktoré stáli na čele vlád či na čele armád, ale autor si všíma príbehy jednoduchých ľudí, ktorých poznal, s ktorými sa stretol a ich rozprávanie si zaznamenal. A to sa vzťahuje predovšetkým na jeho rodinu, ako aj na neho samého.

Po nútenom pobyte rodiny Stolárikovcov v Rakúsku a strastiplnom čakaní na odchod za oceán sa naši exulanti predsa len dočkali a odcestovali do Severnej Ameriky, aby sa usadili v Kanade. Pred čitateľom sa odvíja ďalšia kapitola slovenského vysťahovalectva, a to nielen skrze individuálne osudy jednotlivých rodinných členov, ale je tu aj – napríklad – podrobný súhrn a hodnotenie tlače, ktorú Slováci vydávali v Kanade. Neskôr sa obľúbeným stalo rozhlasové vysielanie v slovenčine, ktoré pretrvalo až do konca 20. storočia. Aj štruktúra tlače je obrazom rôznorodých ideových prúdov našich krajanov v Kanade, resp. USA, pretože sa delila podľa konfesionálnych záujmov, podľa presvedčenia či sociálneho postavenia. Mark Stolárik sa takisto podrobne venuje krajanským spolkom, ktoré vznikali v rôznych častiach Severnej Ameriky, pomáhali novým prisťahovalcom a časom si – tie spolky – nahonobili veľmi slušný majetok. Súčasťou života Slovákov bola aj ich účasť v cirkevných zboroch, keďže do zámoria odišli aj kňazi, ktorí potom zakladali farnosti a od ktorých sa odvíjal spoločenský život Slovákov. Tak ako pri prehľade tlačených periodík, pri prehľade a opise podporných a svojpomocných spolkov Marián M. Stolárik podrobne približuje čitateľovi aj pôsobenie kňazov medzi Slovákmi, či už kňazov katolíkov alebo evanjelikov. Časom sa zo slovenských prisťahovalcov do Severnej Ameriky stávala aj nezanedbateľná a dobre organizovaná politická sila, ktorá ovplyvňovala nielen život slovenských komunít, ale snažila sa ovplyvňovať aj dianie na Slovensku, resp. Československu. Autor podrobne opisuje misiu predstaviteľov Matice slovenskej v Spojených štátoch, ako aj návštevu amerických Slovákov na Slovensku, ozrejmuje výstupy z týchto rozhovorov, ktoré mali neskôr zásadný vplyv na osudy slovenského národa v moderných dejinách.

Súbežne s týmito historickými udalosťami sledujeme ďalej individuálne osudy členov rodiny Marka Stolárika. Je priam dojemné čítať, ako ťažko sa Slováci prebíjali životom, ako ťažko a s koľkým odriekaním – no aj s presvedčením, že život môže byť lepší – si hľadali prácu, ako ťažko sa stavali na nohy a hľadali vytúžený americký sen. Vôbec to nebolo jednoduché a autor to ani v najmenšom nezľahčuje. Spomína si na svoje mladé roky v Kanade, na to, ako musel tvrdo – popri štúdiách na základnej i strednej škole – pracovať, ako roznášal po domácnostiach noviny, robil na stavbe, dostal sa až do noblesného hotela Banff Springs, kde dostával minimálnu mzdu, no kde sa mohol zoznámiť s inou tvárou Ameriky: so svetom boháčov, milionárov, no aj s úsilím študentov, ktorí si museli privyrábať na štúdiá. Podobný osud mali tisícky Slovákov, ktorí žili v Severnej Amerike, aj Imrich Stolárik, Mariánov otec, ktorý opustil Slovensko viac ako 40-ročný a ktorý mal v bývalej vlasti solídne spoločenské postavenie, musel prijať ťažkú manuálnu prácu, aby mohol uživiť rodinu. Štefan Furdek, rímskokatolícky kňaz, ktorý pôsobil v Clevelande, varoval slovenských intelektuálov, aby do Ameriky neodchádzali, pretože tam ťažko nájdu uplatnenie. Bola to pravda, aj keď časom sa slovenskej inteligencii podarilo nájsť si primeranú prácu a neskôr sa ich deti presadili aj vo vysokej hierarchii americkej spoločnosti. Príbeh Imricha Stolárika je však najmä silným posolstvom o húževnatosti slovenských vysťahovalcov, o ich nezlomnej viere, že sa v Amerike presadia. Imrich Stolárik sa postupne prepracoval z ťažkej nádenníckej práci až na funkciu štátneho zamestnanca – čo zaisťovalo definitívnu sociálnu istotu – a popritom sa s veľkou vehemenciou venoval spolkovému životu Slovákov, bol autorom stoviek článkov do krajanských časopisov. Je aj čiastočným popretím Furdekových slov o exulantoch-intelektuáloch, pretože Imrich Stolárik pôsobil aj vo vysokých funkciách v Kanadskej slovenskej lige či v cirkevných spolkoch, kde bohato uplatňoval svoje vedomosti a skúsenosti. Nehovoriac o tom, že do exilu z rôznych dôvodov odchádzalo aj početné množstvo slovenskej inteligencie – či už mali motiváciu ideovú, politickú, morálnu (aj ekonomickú), alebo nesúhlasili s jestvujúcim režimom, boli vystavení riziku prenasledovania.

Marián Mark Stolárik s veľkou erudíciou a presvedčivo opisuje roky svojho štúdia v Kanade aj prekvapujúco netolerantné prostredie v školách – na základnej i strednej – v Ottawe, kde sa miestni študenti veľmi odmietavo (až brutálne) správali k prisťahovalcom, šikanovali cudzincov, čo vyvracia mýtus o akejsi tolerancii a otvorenej náruči tejto krajiny. Na druhej strane však vyzdvihuje spolupatričnosť Slovákov, ktorí si pomáhali za každých okolností a vzájomne sa podporovali. Až dojemne pôsobí opis svadby Marka Stolárika s jeho vyvolenou Aničkou Ivančovou v Oshawe v Ontáriu, na ktorej sa zúčastnilo štyristo krajanov… Priam ako dobrodružný román sa číta opis cesty mladomanželov Stolárikovcov na Slovensko v auguste 1968 – Marián M. Stolárik tu začal pracovať na zbieraní archívnych materiálov o vysťahovalcoch – a v Prešove ho zastihla okupácia vojsk Varšavskej zmluvy! Aj napriek tejto dramatickej okolnosti začal pracovať v archíve, pričom sa však nevyhol sliedeniu a vypočúvaniu všadeprítomnej Štátnej bezpečnosti. Po auguste 1968 sa spustila ďalšia vlna emigrácie Čechov a Slovákov na Západ a s ňou aj iné sociálne a ideové zloženie našich exulantov.

Autor knihy veľkú pozornosť venuje aj tej skupine a činnosti slovenských vysťahovalcov, ktorí mali iné ideologické zmýšľanie ako národovci alebo nábožensky orientovaní Slováci: myslenie marxistické, socialistické, komunistické. Objektívne a vecne dokumentuje pôsobenie Slovákov, ktorí sa hlásili k robotníckym ideám, ktorí sa od konca 19. storočia prakticky až po osemdesiate roky 20. storočia snažili presadzovať a propagovať idey, ktoré boli ovplyvnené marxizmom, neskôr komunizmom. Presadzovať tieto myšlienky v prostredí kapitalistického, demokratického systému nebolo pre týchto ľudí ľahké, pretože narážali na realitu dvoch rozdielnych svetov. To neraz spôsobovalo ich rozkolísanosť a často aj alibizmus, priam schizofréniu či prílišnú závislosť od oficiálnych doktrín, ktoré produkovali ideologické centrá vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Názory marxistov (alebo socialistov či komunistov) sa však postupne menili podľa toho, ako sa strácal vplyv ideológov z Kremľa a ako sa menila situácia v strednej a východnej Európe. Historické udalosti v česko-slovenských dejinách (napr. obdobie rokov po februári 1948 alebo okupácia Československa 1968) sa ľavicová tlač v Kanade a najmä v USA snažila ospravedlňovať či prinajmenšom interpretovať typicky zmanipulovaným spôsobom a na udalosti po novembri 1989 už rezignovala a prestala obhajovať ľavicové hodnoty, resp. postupne zanikla.

Autor sa opakovane vracia k činnosti cirkvi. Duchovným, spoločenským, kultúrnym centrom boli (a sú) kostoly a farnosti, prevažne katolícke, ale aj evanjelické a gréckokatolícke. Prakticky všade, kde sa usadili Slováci, vznikali farnosti a veriaci si zväčša z vlastných zdrojov stavali kostoly, v ktorých sa slúžili bohoslužby v slovenčine. Do Severnej Ameriky prichádzali slovenskí kňazi, ktorí mali podporu nielen medzi veriacimi, ale aj u cirkevnej vrchnosti. Okrem bohoslužieb sa v kostoloch uskutočňovali aj tradičné cirkevné obrady, svadby, krstenie novorodencov, spovede, ale aj pohrebné úkony. Farníci organizovali aj divadelné predstavenia, rôzne spoločenské akcie, zábavy, pikniky, spoločné výlety, dodržiavali tradície a zvyky z pôvodnej vlasti. Cirkev zohrala v histórii slovenských vysťahovalcov pozitívnu úlohu, aj pokiaľ ide o zachovanie národnej identity.

úryvok, 4/2017

Ľubomír Feldek

PROSTOREKÝ PUŠKIN

(K 180. výročiu básnikovej smrti)

 

1

Ktorý svetový básnik je do slovenčiny najprekladanejší? Každý skúsenejší čitateľ poézie pozná na túto otázku odpoveď. Je to Alexander Sergejevič Puškin (6. júna 1799 – 10. februára 1837). Návštevník Slovenskou národnou knižnicou zastrešeného Slovanského múzea A. S. Puškina v Brodzanoch (mimochodom: ide o unikátne, jediné takéto múzeum mimo územia Ruska) si môže tváre významnej skupiny Puškinových slovenských prekladateľov pozrieť zoskupené na jednom paneli. Riaditeľka múzea Alexandra Lukáčová bola taká láskavá, že mi poslala ich zoznam. Sú to: Ján Kollár, Ľudovít Štúr, Karol Kuzmány, Andrej Sládkovič, Janko Kráľ, Janko Jesenský, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Braxatoris-Sládkovičov, Laco Novomeský, Ján Smrek, Milan Rúfus, Ivan Kupec, Ján Ferenčík, Ján Buzássy, Helena Križanová-Brindzová, Andrej Mráz, Rudo Brtáň, Zora Jesenská, Andrej Červenák, Ján Komorovský, Ján Štrasser a Ľubomír Feldek. Ak dobre rátam, je to 22 prekladateľov, ku ktorým by mal ešte pribudnúť prvý prekladateľ ukážok z Eugena Onegina Svetozár Hurban Vajanský, prvý prekladateľ celého Eugena Onegina Samo Bodický, vďaka antológii Kniha ruskej poézie aj Ján Zambor, a časom pribudnú iste aj ďalší.

K tomuto zoznamu treba pridať poznámku, že prekladom Puškina sa začínajú dejiny moderného (t. j. čas svojho vzniku svojím významom prekračujúceho) slovenského básnického prekladu. Tým prvým moderným prekladateľom je totiž Janko Jesenský, a to najmä vďaka prekladom Puškina a Jesenina.

Nečudo teda, že na Slovensku využívame každú príležitosť, aby sme si Puškina pripomenuli – takou príležitosťou je aj rok 2017, rok 180. výročia Puškinovej smrti.

V doslove k svojim prekladom z Puškinovej poézie, vydaným pod názvom Severná ruža (Slovenský spisovateľ 1995), som o Puškinovej smrti napísal:

„Na scéne sa objavuje d’Anthès, devätnásťročný francúzsky barón, adoptívny syn holandského vyslanca Hekkerena. Dvorí Puškinovej žene Natálii a Puškin ho 5. novembra 1836 vyzve na súboj. Vyslanec Hekkeren sa usiluje situáciu zachrániť, 10. januára sa v Hekkerenovej réžii Georges d’Anthès dokonca narýchlo ožení s Natáliinou sestrou Jekaterinou a stáva sa Puškinovým švagrom. Nepomôže to však. Puškin trvá na súboji…“

Tu som sa zrejme pomýlil. Puškin vraj po d’Anthèsovom sobáši napísal Hekkerenovi príkry list, po ktorom sa situácia otočila a na súboji vraj tentoraz trval d’Anthès.

Vieme, ako sa to skončilo. Dohodnutý deň súboja bol 8. február 1837. Hodina: piata popoludní. Miesto súboja: pri Čiernej riečke. Puškin mal vraj v ten deň vynikajúcu náladu. Doma si spieval, zabával sa so svojimi štyrmi deťmi, napísal dva listy a dokončil aj článok pre časopis Sovremennik. Popoludní odišiel z domu a o štvrtej hodine sa stretol v cukrárni so sekundantom Danzasom. Vypili len akúsi limonádu a pobrali sa na miesto súboja. Bol pekný deň, pätnásť stupňov pod nulou, trochu fúkalo, miesto súboja však bolo pred vetrom chránené krovím. Prvý vystrelil dʼAnthès a mieril presne – náboj skončil v Puškinovej brušnej dutine. Puškin padol, no ešte sa vládal oprieť, nadvihnúť a vystreliť – a aj on mieril presne. DʼAnthès mal však šťastie – Puškinov náboj zasiahol gombík na jeho uniforme a nijako vážne mu neublížil. Krvácajúceho Puškina dopravili domov a privolaný lekár Dr. Arendt usúdil, a ani pred Puškinom to neskrýval, že šanca na prežitie je nulová. Natálii to však Puškin nepovedal. Tajil pred ňou aj bolesti, hoci boli také hrozné, že sa v noci pokúšal o samovraždu. Ráno bolesti trochu ustúpili, no zase sa vrátili, no básnik ich znášal statočne. Večer 9. februára sa rozlúčil s rodinou a priateľmi. Odolával ešte jednu noc a agónia nastala až v ďalší deň okolo obeda. Zomrel o trištvrte na tri popoludní. Správa o jeho smrti sa rýchlo rozniesla po celom Peterburgu – vraj sa potom za niekoľko dní predalo niekoľko tisíc výtlačkov Eugena Onegina. Tak sa začala Puškinova obrovská posmrtná sláva, ktorá trvá až dodnes.

Hoci sa aj po Puškinovi rodili v Rusku veľkí básnici a hoci takisto oni sa stávali legendami aj preto, že ich životy sa končili tragicky, legenda Puškin dodnes dominuje nad všetkými ostatnými ruskými básnickými legendami.

Príčin, prečo je to tak, je viac. Hlavnou je dielo – Puškinov všestranný talent sa prejavil v poézii, próze aj dráme, a napriek tomu, že zomrel taký mladý, nielenže sa stal vrcholným zjavom obdobia romantizmu, ale dnes žasneme aj nad tým, s akým predstihom v niektorých svojich dielach pomáhal na svet už aj realizmu. Puškin sa navyše narodil do prelomových čias po Francúzskej revolúcii. Absolvoval najmodernejšiu vtedajšiu školu v Rusku – cárskoselské lýceum. Tam – práve v puberte – zažil aj ruské víťazstvo nad Napoleonom, čo v ňom prebudilo nielen vlastenecký cit, ale aj demokratické nádeje. Už ako osemnásťročný napísal ódu Вольность (Voľnosť), ktorá sa stala politickým vyznaním jeho generácie a po porážke povstania v roku 1825 našli pri domových prehliadkach jej odpis takmer u každého z dekabristov. Dodnes sú verše osemnásťročného Puškina jednou z najdokonalejších definícií slobody a právneho štátu: Svedčí o tom najmä tento úryvok:

 

                     Strasť národov, tá neťaží

                     iba tam panovnícke šije,

                     kde Zákon stojí na stráži

                     a Sloboda s ním v zväzku žije,

                     kde chráni každého ich štít,

                     kde každý občan rovnako má

                     dlaň na ich meči, nimi dvoma

                     smie bez výnimky krivdu biť,

 

                     kde každý trestuhodný čin

                     trestajú spravodlivo zhora

                     a podplatiť ich nieto čím,

                     strach s mamonom ich nepokoria.

                     Králi! Vám zákon dal ten trón

                     aj veniec – nie je od prírody,

                     zákon vás dvíha nad národy –

                     no podliehate pod Zákon.

 

                     Tam plemenu sa nedarí,

                     kde zákon spí! Vždy tam je po ňom,

                     kde národy či vladári

                     si, čo chcú, robia so zákonom!…

 

2

To, že sa stal Puškin nesmrteľným klasikom a čítankovým autorom, prinieslo aj nevyhnutné skreslenie jeho obrazu v očiach potomstva: čoraz ťažšie si vedelo predstaviť, že Puškin bol rebel, ktorého každé slovo si kedysi všímala cárska cenzúra. Veď v totalitnom Stalinovom systéme, ktorý bol oveľa obludnejší než cárske samoderžavie, to bol už básnik povolený, povinný, každý žiak vedel naspamäť tú jeho patetickú báseň Я памятник себе воздвиг нерукотворный (Nadľudský pomník som si postavil) a iba málokto si uvedomoval, že keby ju napísal za Stalinovej éry, dal by ho Stalin za ňu bez váhania zastreliť, pretože by sa spoznal v jej pointe:

 

Веленью божию, о муза, будь послушна,

                     Обиды не страшась, не требуя венца,

                     Хвалу и клевету приемли равнодушно

                     И не оспоривай глупца.

 

(Len božským vnuknutiam sa podrob, moja múza.

                     Neboj sa potupy a veniec nežiadaj.

                     Chválu aj klebetu zniesť tvoje uši musia –

boj s idiotom radšej vzdaj.)

 

Podobne ako na prostoreké politikum Puškinovej poézie čas prináša nový pohľad aj na jeho prostorekú erotickú poéziu. Už za Puškinovho života – najmä za čias mladosti – vznikala iba pre užší okruh jeho obdivovateľov. Neskôr sa síce stala vlastníctvom širšej čitateľskej obce, no ustavične bola kdesi „pod čiarou“ – do tzv. serióznych výberov z Puškinovej poézie (a tobôž do čítaniek) mala cestu zahatanú. Kritika sa s dešpektom vyjadrovala o jeho veselých básnických poviedkach Граф Нулин (Gróf Nulin) či Домик в Коломне (Domček v Kolomne) a iba občas sa niekde objavila jeho študentská báseň От всенощной вечор идя домой (Idúcky z polnočnej sa škriepia ženy):

 

                     Idúcky z polnočnej sa škriepia ženy,

                     Antipovna do Marfy púšťa sa,

                     len tak jej slová v ústach dubasia:

                     „Veď počkaj! Dobre mám ja uložený

                     v hlave ten večer, keď si šalela

                     s krstňaťom Vaňkom za tým vaším plotom.

                     Poriadne ti dá za to do tela

                     tvoj manžel, keď sa dopočuje o tom.“

                     „Preskočilo ti?“ Marfa odpovedá.

                     „Vaňka? Veď to je ešte šarvanec.

                     S tebou svat Trofim nocou dňom tú vec

                     robí a všetci susedia to vedia.

                     Čuš, kmotra chýr ty vari lepší máš?

                     Keď tárať chceš, si ľahšiu tému vyber!

                     Nájsť by si chcela v cudzej piz.. íver,

                     a brvno vo vlastnej si nevšímaš.

 

                                                                    1815

 

Nečudo potom, že ani slovenskí prekladatelia nevenovali Puškinovej prostorekej erotickej poézii dostatočnú pozornosť.

Aj to je dôvod, prečo som sa rozhodol ponúknuť slovenským čitateľom pri príležitosti tohtoročného Puškinovho jubilea svoj preklad jeho u nás málo známej alebo celkom neznámej básne Царь Никита и сорок его дочерей (Cár Nikita a jeho štyridsať dcér). Veď za to, že som si ju všimol, i ja vďačím iba tomu, že ma na ňu upozornil môj priateľ Saša Koreňkov, ktorý bol mojím poradcom aj vtedy, keď som pred dvanástimi rokmi prekladal výber z Jeseninovej lyriky Neodovzdaná lýra (Columbus 2005) ten preklad bol zhodou okolností odmenený Puškinovou medailou. Báseň Cár Nikita a jeho štyridsať dcér Puškin napísal v roku 1822 – čiže v období svojho vyhnanstva v Kišiňove. Medziiným je to aj svedectvo, že ani vo vyhnanstve nestrácal bodrý tón, vtip a záujem o ženskú krásu – ten nestratil ani neskôr, keď ho v roku 1823 preložili do Odesy. Dozorom nad Puškinom bol vtedy poverený gróf Voroncov, gubernátor v Odese – flirt s jeho manželkou sa stal príčinou ďalšieho Puškinovho vyhnanstva a zostreného policajného dozoru v dedine Michajlovskoje. A to si vraj mohol gratulovať, že ho (po Voroncovovej písomnej sťažnosti cárovi) neposlali na Sibír.

Niet teda nijakých pochýb, že Puškinova prostoreká erotická poézia bola vždy nerozlučnou sestrou jeho slobodomyseľnej občianskej lyriky.

 

V článku citované verše preložil Ľubomír Feldek

4/2017

Ján Bábik

Múzy za mrežami

(I. časť)

 

Keď podrobne skúmame dejiny slovenskej literatúry od najstarších čias až podnes, zistíme, že mnoho spisovateľov bolo väznených, ba dokonca popravených za svoje názory, politické presvedčenie a náboženské vyznanie. Prenasledovanie sa zvyšovalo najmä v období vojen a totalitných režimov, ktoré pošľapávali slobodné myslenie. Iste zaujímavý je postreh, že málo slovenských spisovateľov bolo väznených za činy vyslovene kriminálnej povahy, krádeže, lúpeže, vraždy, znásilnenie, pohlavné zneužitie a podobne. V niektorých prípadoch, najmä v päťdesiatych rokoch 20. storočia, sa popri protištátnej činnosti, vyzvedačstve, sabotážach pridávali k falošným vykonštruovaným obvineniam aj žaloby za rozkrádanie štátneho majetku.

V tejto práci som sa snažil zaznamenať všetky väznenia i popravy slovenských spisovateľov z politických dôvodov, neprihliadal som na ich náboženské vyznanie či politické presvedčenie (ani to totalitné), rozhodujúcim faktorom pre mňa bolo, že ich uväznili. Do štúdie som zaradil nielen spisovateľov, prekladateľov a novinárov, ktorí v podstate pravidelne publikovali svoje literárne a publicistické diela a vyslúžili si miesto v slovníkoch a encyklopédiách slovenských spisovateľov, ale aj politických väzňov, ktorí nie sú spisovatelia v pravom zmysle slova, ale vydali o svojej tragédii silné svedectvo vo forme pamätí, prípadne napísali za mrežami možno nie po umeleckej stránke dokonalé a hodnotné diela, ale so silnou výpovednou hodnotou. Musím ešte konštatovať, že slovenská literárna história zatiaľ nespracovala komplexne problém väznených spisovateľov, zaoberala sa len čiastkovo niektorými prípadmi, z najnovších dejín najmä tzv. buržoáznymi nacionalistami. Smutné je, že niektorí spisovatelia väznení v päťdesiatych rokoch nemajú vo svojom hesle v slovníku ani zmienku o tom, že boli za mrežami, dokonca ich tieto slovníky ani nespomínajú, hoci sú autormi niekoľkých kníh alebo prekladov. Tento príspevok je časťou mojej rozsiahlejšej štúdie o väznených a popravených spisovateľoch a zameriavam sa v nej na obdobie päťdesiatych rokov minulého storočia s presahom do rokov šesťdesiatych, ktoré možno označiť ako najtvrdšie, pokiaľ ide o prenasledovanie spisovateľov v mierovom období.

Vlna represálií sa začala ešte pred nástupom komunistického režimu, pretože Slovensko v istom zmysle predbehlo dobu. Na Slovensku bol totiž „malý február, ale náš“, ako neskôr pripomínali slovenskí komunisti, už v októbri 1947, čiže štyri mesiace pred oficiálnym komunistickým prevratom v Prahe. Komunistickej strane Slovenska sa rozličnými politickými intrigami a spravodajskými hrami podarilo značne oslabiť silu Demokratickej strany, aktérky veľkolepého volebného víťazstva z mája 1946. Viacerí členovia a prívrženci Demokratickej strany boli nútení podať demisiu, zmenil sa pomer síl v Slovenskej národnej rade a v Zbore povereníkov a niektorí členovia a sympatizanti Demokratickej strany boli zatknutí. Čiže päťdesiate roky ako symbol násilia a teroru sa na Slovensku začínajú už v jeseni 1947. A v slovenskej literatúre vieme aj presný dátum, 25. september toho roku. V ten deň zatkli hneď dvoch slovenských spisovateľov – prvým je dnes v podstate neznámy spisovateľ Alexander Vaško, vtedy náčelník topoľčianskej vojenskej posádky.

Alexander Vaško napísal v tridsiatych a štyridsiatych rokoch niekoľko dobrodružných a sci-fi románov. Obžalovali ho z prípravy protištátneho prevratu a bol odsúdený na doživotie. Na základe amnestie v roku 1960 ho prepustili z väzenia, ale naďalej ho sledovala ŠtB. V roku 1968 emigroval s rodinou cez Rakúsko do Kanady. Usadil sa v meste Sarnia, kde v roku 1978 zomrel. Tesne pred smrťou začal písať svoj životopis. Opísal v ňom brutálne vyšetrovacie metódy, ktorým bol vystavený, i roky strávené za mrežami.

Druhým spisovateľom, ktorého uväznili 25. septembra 1947, bol Imrich Kružliak. V čase zatknutia bol šéfom kabinetu na Povereníctve výživy. Mal šťastie, po niekoľkých mesiacoch ho prepustili, ale ako neskôr povedal: „… keď ma prepustili z väzenia, po tých skúsenostiach, po tej univerzite politickej, som si povedal, ja na tomto ľudovodemokratickom Slovensku, ktoré sa už vtedy premieňalo na Slovensko komunistické, nemám čo hľadať, tak som odišiel do exilu.Imrich Kružliak strávil v exile štyridsať rokov, pôsobil ako redaktor v rozhlasovej stanici Rádio Slobodná Európa a v roku 1987 sa stal predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí.

V septembri 1947 sa vo väzení ocitol aj neúnavný bádateľ v archívoch Vševlad Jozef Gajdoš. Jeho prípad nesúvisel so spravodajskou hrou komunistov proti Demokratickej strane. V čase zatknutia Vševlad Jozef Gajdoš učil na štátnom gymnáziu v Nových Zámkoch. Podľa obžaloby jeho študenti po poprave Jozefa Tisa pripravili tzv. ilegálne tlačivá – fotografie a texty –, Gajdoš o tom údajne vedel, a neudal ich, resp. nezakročil. Po 27 mesiacoch vyšetrovacej väzby bol 27. decembra 1949 postavený pred súd a obvinený z protištátnej činnosti a vytvorenia protištátnej organizácie Slovenská národná obnova. Súd ho bez vypočutia svedkov odsúdil na deväť rokov. Rozsudok o rok potvrdil Najvyšší súd.

V septembri 1947 bol uväznený aj archivár a literárny historik Vendelín Jankovič. Po dvoch rokoch vyšetrovania bol odsúdený na päť rokov väzenia, ktoré si odsedel v Leopoldove. Po prepustení mal problémy zamestnať sa, pracoval na vysunutom pracovisku Matice slovenskej v Trnave, odkiaľ ho z kádrových dôvodov v roku 1959 vyhodili. Začal pracovať v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave, kde sa pričinil o spracovanie dejín ochrany slovenských pamiatok.

To však bol len prológ k omnoho rozsiahlejším represáliám. Skutočný nástup tyranie nastal až po februári 1948. Režim vtedy posielal do väzenia ako na bežiacom páse všetky vrstvy obyvateľov. Presvedčených odporcov komunizmu, ktorí proti nemu aktívne bojovali, ale aj tých, ktorí síce s komunizmom nesympatizovali, ale boli ochotní ho akceptovať, radových členov komunistickej strany, ba dokonca aj jej vysokých funkcionárov a tvorcov a vykonávateľov represálií, príslušníkov ŠtB, vyšetrovateľov, prokurátorov i sudcov politických procesov. Vo väzniciach, priamo v celách sa stretávali ľudia s protichodnými názormi a osudmi. Tak spolu sedeli povstalci s gardistami, účastníci odboja s esesákmi, ale aj vysokí komunistickí funkcionári s tzv. triednymi nepriateľmi, cirkevní hodnostári a fanatickými ateistami.

úryvok, 4/2017

SLAVO KALNÝ

Prípad Magnólia

Úplatkár

Usrkávam, uchlipkávam si z vodky a som rád, že v tomto hoteli ma už nik nepozná, že ani ja tu nikoho nepoznám. Možno tu už ani niet svedka tamtých rokov, nijaký známy, čo si ku mne prisadne a začne vŕtať do spomienok. Hoci sa tu premelie more ľudí, prehliadka tvárí mi už nič nevraví. Verím, že tentoraz nik nevyvolá „rekonštrukciu prípadu“ podozrivej samovraždy a nik sa ani nepokúsi čmárať po živote môjho priateľa.

Môj kamarát a spolužiak Ivan Š. piešťanskú Magnóliu staval, zariaďoval, zaľudňoval spolupracovníkmi. Iba vďaka nemu bol hotel nastokrát aj mojím azylom, keď ma vykopli z práce, keď mi bolo nanič alebo sa mi zachcelo vypadnúť z domu, zakaždým som prikvitol sem a bolo mi dobre.

Márnosť, ale čo tu hľadám dnes? Čo ma sem pritiahlo práve dnes? Hotelu i tejto halovej kaviarni sa cieľavedome roky vyhýbam a zrazu sem vpadnem, ani neviem prečo. S Ivanom sme sa kedysi potrebovali. Zdôveroval sa mi aj s tým, čo nepovedal nikomu inému. Ale v čase, keď ma najväčšmi potreboval, nepodržal som ho. Zlyhal som aj v tých dňoch, keď mu šlo o život.

Zdôveroval sa mi, ako s ním začínajú babrať, ako ho sledujú špicli a fízli, ako mu zatvárajú čašníkov, len aby pri vyšetrovaní svojho direktora udali a režimisti mali dôvod na jeho odvolanie. Jeho pocity som bagatelizoval, zahrával do autu s humorom, lebo Ivan bol priveľmi inteligentný, aby sa uspokojil s obligátnym: Nemáš pravdu, nič sa nedeje… a vôbec, vymýšľaš si!

Brnkal som aj na inú strunu. A čo keby ťa aj odvolali, čo sa stane? Ty sa predsa nestratíš, naopak, získaš! Nájdeš si lepšie platené miesto za menšiu drinu a zodpovednosť.

Nemal to jednoduché. Visel na vlásku. Stačilo raz sa potknúť, a letí!

Oponuje: Letím, aj keď sa potkne iný. Keby mi na tomto hoteli nezáležalo, keby som s ním nezrástol, nepovažoval ho za svoj, dávno tu nie som.

Od rána do noci si na nohách, kontroluješ skladníka, vodičov, recepciu, strkáš nos do hrncov i za barové pulty, kelnerkám súkaš pokuty za milimeter rúžu na šáločke, veď aj ty snoríš, špicľuješ.

Na tvoje reči nemám náladu.

Tak potom vážne, Ivan: Máš predsa meno, a tento hotel najmä vďaka tebe medzinárodný cveng. Ani partajníci nepadli na hlavu, vedia, koho tu majú. A máš tu aj mňa. O svinstvách je povolené písať aj v tomto režime.

Rozosmial sa a vraví: Ty chceš o tom písať, keď písať nesmieš? Alebo poznáš noviny, ktoré by to uverejnili?

Mal pravdu, nik sa o tom ani nepokúsil napísať. A keďže pravda bola stále neznáma, desiatky hotelových hostí, konškoláci, kamaráti i nekamaráti, ba možno aj niektorí zamestnanci podnes veria, že jeho nezmyselná samovražda bola iba zbabelým únikom pred vyšetrovaním a priznaním.

Podozrievali ho, že od solventnej zahraničnej klientely bral úplatky. Nemôže nebrať, keď berú všetci! Kam dáva tie peniaze? Boli presvedčení, že v zahraničí má dolárové konto a zrejme aj kdesi na Slovensku si stavia vilu alebo kupuje dom. Bodaj by na to nemal, keď je kráľom šabovania!

Sprvu som ani nevedel, čo značí šabovanie, nepoznal som slang brandže. Šabovanie je akási neviditeľná hra, medzihra i súhra, nepísaný zákon, na základe ktorého čašníci, barmanky, ale aj recepcia musia z predpokladaných tringeltov a prípadných úplatkov za nadštandardné služby „dobrovoľne“ odovzdať povinné percentá svojmu direktorovi. Robí tak väčšina šéfov, prečo by mal byť výnimkou akurát direktor vychyteného hotela v kúpeľnom meste?

 

Päťdesiatka

Spomínam si, že aj na oslavu Ivanovej päťdesiatky som prišiel neskoro. Keď som vošiel do sály pri terase, doznieval posledný prípitok. Stihol som zaregistrovať eleganciu stolovania, kvety i perfektné oblečenie personálu. Na eleganciu a noblesu v hoteli si potrpel. Zakýval som mu rukou, akože prepáč, usmiali sa mu oči, nato vstal, zazvonil o pohár a svojsky ma predstavil: Vážené dámy, páni, dovoľte privítať medzi nami môjho priateľa. Okrem presnosti má všetky cnosti. Keďže už v gympli rád rečnil, dáme mu slovo. Prosím!

Hoci prípitky mi nerobili bohvieaké starosti, neočakávané vyzvanie bez náležitej spoločenskej aklimatizácie ma zaskočilo. Medzi hosťami som videl niekoľkých direktorov interhotelov, zopár kúpeľných lekárov, šéfov personálu, našťastie, prišli aj spolužiaci a známy profesor Scherer z hotelovej školy. Na neho sa budem pozerať, on bude mojím barometrom, uvidím, ako bude reagovať na prípitok. Ale čo povedať, keď nemám nič pripravené, a pritom chcem byť originálny, chcem, aby moje slová zarezonovali a ja ako rečník nepohorel?

Vážená spoločnosť, verím, že doposiaľ tu odznelo veľa úprimných prípitkov na úspechy a zdravie nášho oslávenca. Aby sme sa neopakovali, ja želám svojmu priateľovi smrť. (V spoločnosti to nepríjemne zašumelo aj bez dramatickej pauzy.) Ale do hrobu, milý Ivan, ťa môžeme uložiť iba v truhle zhotovenej z dosák storočnej magnólie. Pretože takú nemáme, na počesť nášho jubilanta, dámy a páni, navrhujem dnes o polnoci zasadiť pred hotelom magnóliu.

Ktosi sa usmial, ktosi aj zatlieskal, no väčšina na mňa spýtavo hľadela: Čo si chcel povedať? Narušiť tradíciu prípitkov, alebo sa frajersky predviesť? Môj spoločenský barometer profesor Scherer zdvihol palec, akože okej, no zároveň pokrčil plecami. Prvý sa spamätal Ivan a môj prípitok gavaliersky akceptoval: Môj kamarát sa nezaprel. Prezentoval sa ako vždy – originálne. Vďaka!

Ešte toho večera som sa od hlavného v kaviarni pána Jozefa dozvedel, čo sa odohralo koncom týždňa dolu v bare. V tých súvislostiach môj vinš musel vyznieť ako neférový, až bláznivý. Potrundžený líbyjský pilot sa chcel v bare pred svojou miestnou amantkou vytiahnuť, roztĺkol zrkadlo a fľašou od šampanského chcel zdemolovať aj luster. Hoci direktor vedel, o koho ide, a predpokladal aj jeho adekvátnu imunitu, požiadal príslušníkov VB o zákrok. Esenbáci napriek protestom líbyjských dôstojníkov nachmeleného pilota odviedli.

Vtedy sa zrejme rozdrnčali telefóny, lebo do „záchrannej akcie“ sa zapojila líbyjská ambasáda v Prahe, ministerstvo obrany a vojenský okruh v Trenčíne. Príkazy boli jednoznačné: Zadržaného okamžite prepustiť. Náčelník VB sa musí ospravedlniť. Prípad z baru nespomínať, zaretušovať!

Lenže „poškodený“ pilot sa dožadoval ospravedlnenia aj od direktora hotela. Tentoraz však kosa narazila na kameň: Nie, nemám sa vám čo ospravedlňovať. Džentlmensky sa môžeme pozhovárať, keď uhradíte škodu. Účet dostanete do týždňa.

Ale, ale, pán hotelier, ste predsa fachman. Odhadnite si škodu, a ja vám ju okamžite zaplatím.

Za inventár zodpovedá kolegyňa z baru. Škodu musí najprv vyčísliť a potom spísať zápisnicu.

Čo tu chcete spisovať? Akú škodu, akú sumu? Ráčte sa pozerať sem: Z mojej ruky nepršia stokoruny, ale doláre. Ja ich budem takto spúšťať a vy si ich môžete zbierať. Až poviete dosť…

Neurážajte, stačilo!

Slečna je inteligentnejšia. Pozrite sa, ako ich usilovne zbiera.

Ivona, okamžite vstaňte!

Nemám ich zbierať, ani keď si to hosť želá?

Zbierať môžete, ale zmetákom. A na lopatku!

O polhodinu má direktor telefonát z okruhu. Volá generál: Vážený, ak ešte raz strčíte nos do vnútorných vecí armády, zatočíme s vami inak. Neodvedú vás žandári, ale naši kontráši. Človeče nešťastný, neviete sa dovtípiť, že my zodpovedáme za ich bezpečnosť? Že za výcvik platia vo valutách, o akých sa vám v tom vašom poondiatom hoteli ani nesníva? Spamätajte sa a premýšľajte aj politicky!

úryvok, 4/2017

Dalimír Hajko

Humor a radosť zo života v diele J. M. Hurbana

(s osobitným zreteľom na Cestu Slováka k bratom slovanským na Morave a v Čechách)

 

Zmysel pre humor Jozef Miloslav Hurban nepochybne mal, hoci sa uňho prejavoval rôzne – v odlišných situáciách a v rozličných štádiách jeho životnej cesty. Hurban bol nesporne špecifickým typom osobnosti, ktorá – ako kedysi výstižne poznamenal Milan Pišút – vyrástla „zo zvláštnych pomerov a okolností nášho života. Život si ho vyžiadal. On sám vždy odôvodňoval svoje vystupovanie potrebami slovenského ľudu, ktorý sa všetkými prostriedkami usiloval priviesť k povedomiu jeho ľudských práv. Jeho iniciatívnosť a schopnosť rýchlo meniť myšlienku v čin, húževnatosť v práci a bojovnosť výborne dopĺňali Štúra teoretika“ (Pišút, 1938, s. 29). A otvorená veselosť, priamosť, duševná i fyzická vitalita, ktoré boli pre Hurbana charakteristické najmä v mladšom a strednom veku, sa stali univerzálnou formou jeho prístupu k realite.

Hurbanov zmysel pre humor a pocit radosti zo života boli vždy priamo úmerné jeho činom, jeho húževnatosti a bojovnosti. Vynikali najmä v mladosti, plnej nádejí a túžob, v dospelom, zrelom veku získavali skôr odtieň trpkej irónie alebo satirického videnia slovenského sveta a nádych kritiky ľudí v ňom, aby napokon v starobe nadobudli charakter trpkosti, málo vľúdneho sarkazmu poznačeného bolesťou, nedôverou, niekedy až tichým zúfalstvom. Vlastnosti, ktoré neskôr v úplne iných súvislostiach americký bádateľ Junius Stenseth pripisoval dánskemu mysliteľovi Sørenovi Kierkegaardovi, možno s pozoruhodnou presnosťou bez obáv aplikovať aj na Jozefa Miloslava Hurbana: patrí k nim predovšetkým „odvaha zrodená z poctivosti, pokora zrodená zo sebakritiky, horlivosť pre reformy zrodená z pozorovania spoločenskej priemernosti a – čo je najdôležitejšie – nesmierny rešpekt voči úctyhodnému Bohu, ktorý bol základom všetkého spomenutého“ (Stenseth, 2007, s. 60). Všetky tieto osobnostné črty môžeme u Hurbana identifikovať vo vrchovatej miere.

Hurbanovo dielo je živým dôkazom názoru, ktorý francúzsky filozof Henri Bergson vyslovil v svojej eseji o smiechu: „Život sa nám javí ako istý vývoj v čase a istá zložitosť v priestore. Keď o ňom uvažujeme v čase, je to nepretržité napredovanie bytosti, ktorá neprestajne starne, to znamená, že sa nikdy nevracia a nikdy neopakuje“ (Bergson, 1966, s. 62). Hurban sa neopakoval: šiel stále vpred, viac než do minulosti hľadel do budúcnosti. Amplitúda humorného videnia sveta a radostného vnímania životných zápasov stúpala a klesala s Hurbanovou aktivitou v oblasti spoločenských, národných a kultúrnych bojov, s jeho angažovanosťou v spoločenskom dianí. A najmä v súvislosti s reálnosťou nádejí, ktoré do týchto zápasov vkladal.

O diele Jozefa Miloslava Hurbana možno síce povedať, že „osobitné miesto v jeho tvorbe majú humoresky a satiry“ (Winkler, 1987, s. 8), teda aj veselá a radostná struna života, predsa len by sme ho však – aspoň prvoplánovo – asi nezaradili medzi popredných nositeľov veselosti a radosti zo života v slovenskej kultúre 19. storočia. Hlavné línie Hurbanových aktivít sa totiž tiahnu cez polia revolučných zápasov o potvrdenie identity slovenského národa, cez úsilia o kodifikovanie slovenského jazyka a cez pochmúrne tiesňavy teologických a náboženských sporov, vyznačených v polemickej cirkevnej spisbe. A zaiste je ľahké predstaviť si, že máločo v rámci týchto zápasov mohlo svojmu aktérovi a často hlavnému pôvodcovi prinášať radosť, smiech a dobrú náladu. Ani v doterajších dejinách slovenskej literatúry rozličnej vedeckej a svetonázorovej proveniencie nedominuje autorská postava Jozefa Miloslava Hurbana ako tvorcu predovšetkým humoristickej a satirickej prózy, hoci je, pochopiteľne, aj táto stránka jeho autorských úsilí pravidelne v rozličnej miere zaznamenávaná.

Hurban bol človek neobyčajne vitálny, aj ku každodenným povinnostiam pristupoval s vervou a vytrvalosťou. Svedčí o tom, samozrejme, predovšetkým jeho bojovnosť a zdravá útočnosť vo veciach národa a ľudu, proti jeho nepriateľom, proti mocným; ako keby poznal strach mocných pred smiechom a rešpektoval napríklad Stendhalov postreh o Napoleonovi, podľa ktorého „vtipkovanie bolo jedinou vecou na svete, z ktorej mal Napoleon strach“ (Stendhal, 1958, s. 46). Ale svedčí o tom azda aj jeho otcovská plodnosť (jeho manželka Anička Jurkovičová porodila dovedna deväť detí, hoci nie všetky sa dožili dospelosti) a úprimná úcta k ženám, k silným slovenským ženám, ktoré okrem iného dali vzniknúť spolku Živena a ktorých „vzdychy“ a iniciatívy – ako napísal Hurban pri príležitosti výstavy slovenských výšiviek – „idú vždy k nebu, za milého, za vieru, za brata a pobratima, za matku a pokoj duše zosnulých“. Práve práca slovenských žien, ich vytrvalosť, vernosť a odvaha boli pre Hurbana novým tromfom, „vyhodeným voči všetkým, čo chceli, chcú alebo budú chcieť vytrieť náš národ z počtu národov. A tento tromf vyhodila slávna Živena… A preto Živene vo tri vrhy »Sláva«!“ (Hurban, 1887, in Winkler, 1987, s. 239). Ako keby parafrázoval verš nemeckej hymny („Deutsche Frauen, deutsche Treue…“) a chcel povedať: slovenské ženy, slovenská vernosť…

To všetko sú veci vážne, určite nie na smiech, sú dôležité aj z hľadiska verejného života. Ale predsa: už v prvom jeho knižne vydanom diele Cesta Slováka k bratřím slovanským na Moravě a v Čechách nájdeme dostatok dôkazov o veselom jadre jeho povahy, o túžbe po radosti z prostých vecí, o tiahnutí k optimistickému pohľadu na svet, ktoré nepotrebovalo dráždivé prvky situačnej komiky, nevyžadovalo si nijaké bizarné situácie ani smiešne správanie iných, ale ktoré vyvieralo zo samej podstaty tvorcovej osobnosti: „Ale tu som už nepotreboval nikoho na rozveselenie, lebo skvele ma zabávala moja myseľ, tvoriac si nové obrazy, myšlienky, idey. Parný voz sa začal hýbať a odrazu sa rozletel a hrmivým rachotom sa sťa strela rútil rozkošnými rovinami. O niekoľko chvíľ sme ušli aj živlom, lebo dažďom obťažené oblaky pozerali za nami rozbehnutými. Krajiny, mestá a dediny utekali a strácali sa, sťaby ich bol ktosi čarovnou mocou na iné premieňal. Áno, naozaj poznávam – myslel som si sám v sebe –, že rozum nás vedie priamo k Bohu, vynáša k nebeským výšinám“ (Hurban, 1960, 18).

Mladého Hurbana udivoval celý svet, všetko nové okolo neho, nielen ľudia, zvyky, obyčaje, ale aj stroje a ich využitie na prospech človeka. S úprimným údivom a potešením hľadí na výdobytky novej techniky v storočí pary… „Tu takú ohromnú ťarchu, taký dlhý rad vozov, také nesčíselné množstvo ľudí, také nesmierne veľké bremeno strhuje so sebou a schvacuje rýchlosťou vetra — biedna para. Hľa, tu máme rozumom uskutočnené tie staré rozprávky a povesti nášho slovenského ľudu o veľkej rýchlosti Šemíkov, tátošov, čarodejníc atď. Božská idea rýchlosti zverená ľudskému rozumu je tu rozumom stelesnená.“

úryvok, 4/2017

MAGDA BALOGHOVÁ

O Konválii

 

Čože to bola v Mladých letách za slávnosť či otvorenie výstavy? Všetky usmiate oči aj tváre upreté na dievčatko. Môže mať tri-štyri rôčky, vypäté telíčko, smelý hlások – také kusisko Čin-Čina uložené v čiernovlasej hlavičke! Recituje odušu. Vedľa mňa Mašenka Haľamová – pozrieme na seba, a už sme sa prichytili: obom sa nám gúľajú slzy. Mašenka deti nemá a ja, ktovie, či budem mať. Čerstvá vydavateľská elévka, o ktorej je pán Ferdinand Gabaj presvedčený, že ma výmyselná šéfredaktorka Lýdia Kyseľová zamestnala ako pokusnú čitateľku. (Chodieval na debaty, krájal jabĺčka, vyhŕňal mi všetky jadierka, vraj majú najviac vitamínov.) Darmo som skončila vysokú, vyzerám na slabých štrnásť. To len pani Mašenka rýchlo uhádla, že dušu mám trošku väčšiu ako telo. Už sme dievčatku zatlieskali, naokolo trma-vrma a mňa si pani Mašenka odvedie kúsok bokom. A vyrozpráva mi príbeh lásky krásneho františkána a mladučkej dievčiny. Viete, kto bol Rudolf Dilong? Nuž, sotva sme o ňom v škole počuli – nebyť Milana Rúfusa, čo občas odprednášal všeličo, čo nebolo priamo v študijnom pláne. Hľadiac ponad nás, tvorila sa mu z prednášky hneď esej, no akoby sa obával, že beztak nám to do hláv nedôjde. Možno Dilonga spomenul on, možno nie, no meno poznám. Básnik. Nikdy som od neho nič nečítala… Pani Mašenka má v očiach živé obrázky: sotva o tri roky starší básnický kolega, krásny, lietajúci v sutane na motorke. Zaľúbený františkán. Po vojne emigroval. To dievčatko, Deniska, je jeho vnučka. Kotova dcéra. To už je ľahšie – Jozef Kot, Mladá tvorba, knižky poviedok… (Len to už hlava nevydá, či tam bola vtedy s mamou, či s babičkou.)

Ktovie, prečo niektoré napohľad banálne okamihy ostávajú v pamäti nadlho – akoby čakali, že sa rokmi na ne nadviaže, že sa budú vyjasňovať, dostanú zmysel alebo sa dočkajú pokračovania ako rozvíjajúci sa príbeh. Aspoň za to možno ďakovať pribúdajúcim rokom…

Nuž, tá podľa mňa nešťastná, hoci aj cudzia láska zostala vo mne ako tŕň…

Veď som o nej aj tak počúvala: o osudovom šťastí, ba aj bolesti, čo môže byť mocnejšia ako predsavzatia, večné sľuby, ba aj mocnejšia než smrť. Pani Mašenka o tom niečo vie, hoci až o dvadsať rokov mi vyrozpráva o tragickej láske svojej matky – pre jej milého, tiež kňaza, ale evanjelického, silnejšej ako smrť. To až potom sa jej krásna, zranená matka, zatiaľ dievčina, sebaobetavo vydá do haľamovského domu a nad starou Bibliou, nezabúdajúc na tú živú bolesť, zanechá svojmu dieťaťu v podčiarknutých riadkoch odkazy ponad čas…

Ako by si dnes na oboch príbehoch zgustol bulvár! Vtedy sa v Mladých letách ešte aj všelijaké ľúbostné pikantnosti – a čo ich bolo v spisovateľskej obci! – rozprávali, čo aj ako klebietky, v úzkostlivej intimite, a predsa žičlivo a tak, aby o tom nikto priveľmi zvedavý nevedel… Lebo veď láska sa môže aj stať… (Ktože to spieva: Stala sa nám láska…?)

A šli roky. Mašenka Haľamová, civilne Mária Pullmannová, sa s vydavateľským stolom rozlúčila, no my sme sa nerozlúčili.

Aj redaktorskú istotu som nadobudla, aj deti sa mi narodili. Prvých päť zo sedemdesiatych rokov (ach, jaj, no už minulého storočia) sme bývali neďaleko Ľudovej štvrte. Skoro každý deň kočíkujem po Letnej a netuším, že príbeh, čo si tak navždy pamätám, sa rozvíja celkom blízko, za ktorýmsi plôtikom…

O Rudolfovi Dilongovi sa začalo písať, hoci zmeškané čítanie diela som nedobehla.

Rok 1993 – v Slovenských pohľadoch jeho intímne, prvý raz po polstoročí uverejnené Listy žene. Preplakala som celú noc. Iba som si živo predstavila rozpoloženie duše zasvätenej Bohu. Večné sľuby, zrieknutie sa sveta, telesnej lásky. Vedomie hriechu, že to všetko sa porušilo. Lenže: „Nestiahnem k spánku vlhké brvy, / ty žena moja si a vieš, / že dieťa z mojej tajnej krvi / v postieľke s Tebou plače tiež –Lebo najdôležitejšia zo všetkého je láska. Kto by si ten hymnus nepamätal?

Možno prežívam kus sentimentality. Možno by ma to bez Mašenkinho rozprávania bolo obišlo. Ale veď prečo neprecítiť cudzí osud? Odvtedy sa na každej svätej omši za Rudolfa Dilonga pomodlím. Dodnes. Len nikomu by som nevedela vysvetliť prečo…

Čo všeličo sa popísalo po novinách. Aj že mal až tri dcéry.

A zasa prešli roky. Už som i ja preč z Mladých liet. Dva roky pri mame skoro ako vo františkánskej reholi. Osamote. Ďaleko od rodiny. Iba s knihami. Oveľa citlivejšie vnímam každý závan krásy. Nuž potešil ma článoček v Katolíckych novinách, kde si už stará rehoľná sestra Alma Gallová, OSF, spomína na návštevy u Dilonga: na prvé pri kláštornej bráne, keď hľadala spovedníka (šikovný ženský ťah, habit-nehabit!) i na posledné – to už bol zahľadený do večnosti…

(Samozrejme, že sa hneď hrabem vo svojom denníku-občasníku. Teraz, keď skoro nedýcham nad knihou.)

„Zajtra, 1. augusta, uplynie storočnica od narodenia Rudolfa Dilonga a na fotografii v Katolíckych novinách ho vidím takého, ako o ňom rozprávala Mašenka Haľamová: v rozviatej sutane, v klobúku, na motorke. Celá dvojstrana (KN, roč. 12, č. 31, s. 24 – 25) je venovaná jubileu ,kniežaťa básnikov‘ a ,askéta mystických hĺbok‘. A či nežasnúť, ako iba Boh môže projektovať ľudské životy? To vravím z vlastných presvedčujúcich zážitkov, ale čo iné si o tom môže myslieť spomínajúca rehoľná sestra Alma Gallová, OSF? Poetka, o ktorej sa v perexe uvádza, že bola s básnikom Rudolfom Dilongom v ,dlhoročnom priateľskom vzťahu‘. Pokúšam sa predstaviť si stretnutie pri bráne františkánskeho kláštora v Bratislave, keď ,mladý šikovný františkán‘ sedemnásťročnej maturantke, hľadajúcej svojho spovedníka, otvára bránu so slovami: ,Čo ty tu, kuriatko, robíš?‘ Zmiatlo ju to, priznáva sa, lebo si myslela, že je už ctihodná sestra. Jej zveril Rudolf Dilong boľavé dôvernosti svojho sirotského života, ona jemu svoje dievčenské básne. Ako jej bolo, keď mu ,priniesla s trasením srdca prvú báseň, prečítal si ju a povedal: – Nenahneváš sa, keď ju roztrhám? Vy ženy ste zamladi staré. Píšete o bolesti, máte písať o radosti, niečo sa vám nepodarí, už ste z toho celé preč.‘ A ako čítal iných? Sestrička si zachovala, čo jej povedal pri rozbore básne Jána Smreka: ,Čokoľvek napíšeš, píš veľmi citlivo, to bude pravda. Lebo možno ani Smrek nevie, čo tam napísal.‘ A že iba Božia žičlivosť môže všetko vyvažovať, preklenúť akúkoľvek vzdialenosť a otvárať kláštorné múry, za ktorými potom niekdajší mladý františkán v hlbokej odovzdanosti prežíval obetu eucharistie a veľa obetoval disciplíne duchovného života, bol Rudolf Dilong požehnaným básnikom. Nuž predsa: ,… jeho veľkého básnického ducha nemohli spútať ani kláštorné pravidlá. Keď ho navštívila múza, svet naokolo neexistoval. Nepočul dokonca ani časté a pravidelné zvonenie na modlitby. Ako by i mohol? V momente, keď ho prepadli básnické inšpirácie, nakvapkal si do uší vosk.‘

A tie hranice krajín a času? Ešte poslal básnickej sestre pohľadnicu z Ríma s podpisom František. A trvalo tridsať rokov, čo sa z ,kuriatka‘ stala členka generálnej správy a v roku 1977 navštívila kláštor v Pittsburghu. Požiadala o stretnutie s pátrom Rudolfom Dilongom. ,Keď vošiel, nadýchol sa: – Si to ty? – Tak sme sa objali, že mi hádam aj kosti prašťali. Povedal: – Ty si ma našla?‘ Posledný raz navštívila sestra Alma svojho básnického brata rok pred smrťou. ,Bola som v jeho izbe. Dali sme si kávu, ruky sa mu už veľmi triasli a hovoril: – Bože, aký je ten svet malý. Tak ty si tu už tretíkrát.‘ Aké nezabudnuteľné museli byť slová o rodnej Orave, ktorá je najkrajšia na svete: ,Domov mám v sebe, v srdci. Tu nie som doma.‘ Vedľa spomienky v novinách je báseň Večerná modlitba, v nej absolútna pokora básnika františkána.“

Ešte chvíľočku čakajme…

V Matici vyšlo niekoľko kníh povojnových emigrantov, zväčša literátov, čo na slovo nerezignovali ani na druhej strane sveta. Neskutočné čítanie – presne také mám rada: história a literatúra naživo, z vlastnej kože. Každý hlas zaujímavý. V knižnici dvakrát Šprinc, dvakrát Okáľ, Strmeň, Žarnov…

A zasa desaťročie preč. Akoby stačilo prekliknúť v počítači.

Syn ma volá na Bibliotéku. Ále, nie, nejdem, zasa by som tam pomíňala! (To, že by mi hlavne bolo smutno, lebo som dávno von z toho milého frmolu v stánkoch, aj že ten mladoletácky už nie je to, čo býval, radšej nepriznám.) A čo by si si tam chcela kúpiť? Toho Dilonga? (Ako uhádol?! Nikdy predtým som s ním o knihe nehovorila, veď i ja len dva dni viem, že vyšla, a už ju zháňam!) To som vedel! – Bol v Slovarte, po Pištáčika so svojimi ilustráciami, čo sa z nich tak teší, keď Konváliu priniesli z tlačiarne. A vraj: Hovorím Šeršenke – to je kniha presne pre moju mamu! Nechcem, aby mi ju kúpil – načakala by som sa, kým sa stretneme, rozlietaný je na všetky strany. V našom kníhkupectve bude skôr. Máš ho vidieť! Týždeň som chodila dvakrát denne. Neprišla. Konečne v pondelok – lenže nemôžu mi ju predať, nie je zaevidovaná v počítači. Príďte v stredu. Je toto možné?! (Nech nezavolajú v utorok, ohováram ich na všetky strany.)

Už leží vedľa. Konvália Zakázaná láska Rudolfa Dilonga. Prečítaná. Dojatie, ako keď recitovalo to dievčatko. To ona, už zrelá žena, Denisa Fulmeková, uznávaná autorka viacerých kníh, vyrozprávala ten príbeh lásky dopodrobna. S krutosťou času, čo bol proti. Nebyť vojny a prenasledovania – oboch –, bolo by všetko inak? Nie, nedáva si otázky, čo by bolo, keby… Vecné, dokumentmi podložené rozprávanie. Dobové pramene, rodinný archív. Prozaička a novinárka v rovnováhe. Nedokázala som knihu odložiť. Sviatok ako už dávno nie.

Na začiatku bola láska. Zakázaná. Možno aj trošku ľahkomyseľná – ako mladosť. Zakázaná celým svetom: mladučká Židovka a katolícky kňaz. Rehoľník. Ju zo života odpísal Židovský kódex. Štát plný nadšenia, odhodlaný prosperovať, odpísal celú vrstvu svojich občanov. (Práve možno všetko vidieť na výstave v SNG: Sen a skutočnosť.) Neraz šlo doslova o život. Darmo je dávno pokrstená. Treba ju zachraňovať na najvyšších miestach – chlapsky zaklope na najneprístupnejšie dvere: bola by hanba, keby jeho milú s jeho dieťaťom deportovali. Odlúčenie. Front. Jej zmena identity. Úkryty s dcérkou na rukách. Utrpenie oboch. Ani po vojne sa nič neskončilo: zasa jej môže srdce puknúť – má v náručí dievčatko s jeho očami a on ju opustil. Oklamal. Sklamal. Aj jemu, emigrantovi, horí pod nohami zem. Akoby nebola, neexistovala, nesmela byť „láska v troch osobách“ (požičiavam si od Jany Šrámkovej). Rozprávanie plné ženského zaujatia – keby nebolo, hádam to autorke neodpustím…

Roky odlúčenia. Prebolelo? A potom nemôžem nežasnúť nad súdržnou láskou celej širokej rodiny už vydatej Valérie. On, čo sa odvždy na lístočkoch aj listoch podpisuje Dušan, je zrazu v spoľahlivej medzigeneračnej sieti: ani nepomyslia, že by ho neprijali, ak by sa chcel vrátiť z emigrácie. Lebo láska je aj odpustenie. Pritúlili by ho vo vlastnej rodine. Šťastného, veď stále píše: Mám Vás…

Len po formovaní v takom ovzduší mohla vzniknúť táto kniha a to malé dievčatko, jeho vnučka, si ju v podvedomí muselo skladať hádam aj dávno pred zvládnutím abecedy. Lebo na takúto knihu je bezpodmienečná pamäť srdca. V istých okamihoch dôležitejšia ako dobre zachovaný rodinný archív.

„Prečo by som si vymýšľala, keď tento príbeh stojí na pozadí môjho vlastného života,“ píše (s. 33) a bojí sa, či bude dosť objektívna, „keďže neochvejne stojím na jej strane“ (s. 63). No vie byť láskavá aj k nemu: „Dobre, dožičme mu...“ (pekné chvíle v Bavorsku). A je spravodlivá: „Pre mňa Dilongov obraz nemusí byť posvätný, naopak, slabosti a chyby ho predsa vždy poľudšťovali. A keď si kdesi prečítam, že práve tie sa v jeho životopise až príliš často zdôrazňujú, musím sa smiať – aj cirkevníci ho chceli mať, práve tak ako jeho dcéra, nepoškvrneného a zázračne oslobodeného od každého tieňa“ (s. 73).

Emigroval, veď čo aj mohol čakať od nového režimu, ktorý sa vyrovnával s exponentmi Slovenského štátu a či od cirkvi: mrazí názor z kláštora, keď oznamujú Valériinmu bratovi jej pravdepodobnú smrť – vraj i tak dobre, lebo by s dieťaťom ich spolubratovi robila len ťažkosti. Ktorá strana bola neľútostnejšia – civilná, či cirkevná?…

V rozprávaní pribúdajú fakty, opreté o zachované dobové dokumenty, spomienky, listy, pamäť aktérov. Nuž, Denisa Fulmeková môže – a robí to decentne a bez senzácií – opravovať heslo Rudolf Dilong v Slovníku slovenských spisovateľov. Samozrejme, že nakúkam do toho, čo zahŕňa spisovateľov 20. storočia (LIC/SNK 2008). Áno, pripisuje sa mu aj Muškát aj Môj sen o láske. Ktože by vtedy, keď vyšli, ba i neskôr, pochyboval o autorstve? Ria Valé – vtipná, francúzsky elegantná prešmyčka mena Valéria. Slovná hračka. Veď ani blízky – a celý život verný – kláštorný druh Svetloslav Veigl neveril, že by Dilong v rozjímavej cele naozaj opravoval básne mladučkého dievčaťa. Ale veď Vali asi nebola jediná, ktorej veršíky čítal – spomeňme si na sestričku Almu, čo sa pri básnikovej nedožitej storočnici v Katolíckych novinách priznáva, že mu tie svoje s drobnou dievčenskou ľsťou prepašovala do rúk pri kláštornej bráne… A Dilong sa k MuškátuSnu o láske nehlási, v roku 1944 poprel pseudonym – a nie pre malú vec: „Veď také čisté verše som mohol písať aj pod vlastným menom, nebolo by mi treba ani za čo sa skrývať, ani za čo hanbiť. Mystifikované veci nemám rád“ (kniha, s. 30).

Spravodlivé by bolo teraz – po takom dlhánskom čase – priznať Vali, Valérii Reiszovej, alias Márii Kušnierovej, chvíľku Valérii Rajecovej, neskôr Valérii Krivdovej v Slovníku slovenských spisovateľov 20. storočia heslo Ria Valé – s odkrytým pseudonymom. Bola prinajmenej výrazným hlasom ľúbostného dvojspevu, možno naplno znejúcim len chvíľku, no nepochybne mnohé roky inšpirujúcim, ba možno aj životodarným pre mnohé z vyše stovky kníh Rudolfa Dilonga. Nebola by s jednou, dvoma zbierkami v slovníku vôbec osamotená.

Mohla by to byť nečakaná, no logická pointa tejto krásnej knihy.

Čistej a napohľad i na dotyk ušľachtilej. Napísaná je citlivou ženskou dušou.

Kníh o láske sa na pulty valia haldy. Koľké z nich sú skoro chvastavo poopisované podprahové avantúry. Až sa veľmi bojím, aby táto nezapadla v ich hrubej hlušine ako biela jarná stonka v lístí. Kto však pôjde s čistým srdcom okolo, musí ju nájsť.

3/2017

Peter Cabadaj

PIRÁTKA SNOV

(Uplynulo 100 rokov od narodenia poetky Henny Fiebigovej-Sivákovej)

 

Slovenská literárna história ponúka prípadným záujemcom dostatok atraktívnych tém, ktoré stále čakajú na svoje objavenie a komplexné spracovanie. Do tejto kategórie patrí bezpochyby aj „ženský prúd“ katolíckej moderny. Dosiaľ prevládalo zaužívané stereotypné tvrdenie, že modernu tvorili výlučne muži – v drvivej väčšine katolícki kňazi. Nie je to však pravda, aj keď na druhej strane platí konštatovanie, že takmer všetky dámy, o ktorých bude v nasledujúcom texte zmienka, z rozličných dôvodov upadli do nemilosrdného zabudnutia.

 

Poézia príslušníkov slovenskej katolíckej moderny – osobitne františkánskych básnikov Rudolfa Dilonga a Svetloslava Veigla – zásadným spôsobom inšpirovala tvorbu niekoľkých žien. Patrili medzi ne Mária Jančová, Maruša Jusková, Helena Riasnická, Ria Valé (Valéria Reiszová), Elena Kamenická, Nora Preusová či Henny Fiebigová. Od narodenia posledne menovanej uplynulo 2. februára 2017 sto rokov.

Vymenované poetky pochádzali z rôznych literárnych prostredí (Orava, Spiš, Nitra, Trnava, Malacky), no inšpiračne čerpali z „dilongovského žriedla“, ako to uvádza Lea Mrázová – editorka výberu Z mladej ženskej poézie (1941), do ktorého zaradila verše Márie Jančovej, Maruše Juskovej, Henny Fiebigovej, Heleny Riasnickej, Hany Záhorskej a Nory Preusovej. Zaujímavosťou je, že všetky tieto ženy boli učiteľky. „Do štyroch koncov sveta roztrúsené po Slovensku veselo zápasia so svojím prostredím. Dosiaľ veľmi šťastne sa zapojili do prúdov, ktoré obohacujú ich vývin. Nemožno si nič krajšieho želať, len aby ich boj o ,krásne slovo‘ bol i naďalej tak svedomitý, ako bol doteraz.

Je to utešené, keď je raz zem úrodná a vyhodí na povrch toľko rozochvených básnických talentov ženských“ (L. Mrázová, november 1940). V spomínanej pozoruhodnej antológii, ktorú vydal Akčný výbor Katolíckej jednoty v Bratislave, má Fiebigová uverejnených päť básní: Detstvo, V jeseni, Zo zázemia, Pozdrav a Za ďatelinovou clonou.

 

Básne ponorené do lyrického smútku

Hoci sa Henny Fiebigová narodila v Budapešti, detstvo so štyrmi súrodencami (bola z nich najstaršia) prežila v Trnave, odkiaľ pochádzal jej otec. V slovenskom Ríme študovala na učiteľskom ústave a podľa vlastných slov už v prvom ročníku napísala päťdesiat básní. Ako mimoriadne aktívna členka literárneho krúžku Štefana Moysesa získala za svoje verše aj prvé ocenenie. Umiestnila sa na druhom mieste v súťaži začínajúcich tvorcov, pričom od organizátorov dostala odmenu v podobe obrazu Pána Ježiša… Keď zmaturovala, ihneď začala učiť, neskôr sa venovala vychovávateľskej činnosti. Pôsobila v Trnave, na východnom Slovensku (Slemence, Ruskovce), v Bábe, Beluši, Bratislave…

Popri vášnivom čítaní kníh a turistike odmalička inklinovala aj k hudbe. Osem rokov chodila do hudobnej školy (husle), kde ju pedagogicky formoval Mikuláš Schneider-Trnavský. Tento prísny kantor a uznávaný skladateľ si talentovanú dievčinu obľúbil a neskôr dokonca zhudobnil jej báseň Mikuláš. Nebola teda náhoda, že precítený verš považovala Fiebigová za prirodzený dôsledok kultu hudby ako nepojmového umenia, prostredníctvom ktorého sa môže človek najbezprostrednejšie kontaktovať s transcendentnom. Mimochodom, práve zvukovo bohaté rýmy a celé reťazce zvukových zhôd a hier charakterizujú druhú vlnu poetizmu v slovenskej literatúre.

 

Uspi mi oči nebom

sestrička sestra biela

Dnes úsmev u mňa nebol

hviezda ním zahorela

 

Ulož mi prsty do sna

vkreslia ma na oblaky

Tam ma už cesta pozná

čakajú mladé maky

 

Podvihni oheň z čela

nech sála k horám k vánkom

Sestrička sestra biela

modlím sa uspávankou

 

Fiebigovej básnické juvenílie, zreteľne inšpirované a ovplyvnené Paľom Ušákom Olivom, sú spojené s trpkými skúsenosťami z detských liet. Po desaťročiach v naznačenej súvislosti uviedla, že v tom období často bývala smutná. „Ani neviem prečo. Rodičia ma mali radi, aj sestry uršulínky, ku ktorým som chodila do základnej školy. Vtedy však na TBC zomreli dve moje spolužiačky, najlepšie kamarátky. Často som chodila k ich hrobom na cintorín. Keď som si založila zošit s básňami, prvé som venovala im. Boli to také detské verše, strašne smutné a úprimné.“

Krehké, do lyrického smútku, bolesti a plachosti ponorené abstraktné básne uverejňovala autorka od prvej polovice tridsiatych rokov minulého storočia postupne v literárnych a kultúrnych časopisoch Rozvoj, Nová žena, Živena, Slovenské pohľady a Elán. Pripravená kniha veršov však v dôsledku nepriaznivých vonkajších faktorov svetlo sveta neuzrela. Intenzívne duševné poryvy – najmä nostalgiu za detskými istotami a pocity ohrozenia priateľského vzťahu – transformovala poetka najčastejšie do personifikovaných kvetov. Okrem „pevca oblakov“ Paľa Olivu zaujala mladá Fiebigová svojou tvorbou aj ďalších čelných protagonistov katolíckej moderny – Rudolfa Dilonga, Janka Silana a Svetloslava Veigla. Všetci títo majstri slova pomohli nielen jej, ale i ďalším vyššie spomenutým poslucháčkam učiteľských ústavov „ašpirovať na rolu autorky“. Celkovú kamarátsku, družnú klímu ich konfesionálneho okruhu umocňovala takisto skutočnosť , že sa vzájomne oslovovali ako bratia a sestry.

 

Fantáziou si vydobýjala slobodu

Obdobie, v ktorom Fiebigová vstupovala do slovenskej literatúry a kultúry, bolo poznačené ostrou ideovou konfrontáciou nadrealistickej, respektíve surrealistickej iracionality s katolícko-spirituálnou.

Uvedená okolnosť zrejme spôsobila, že časť súvekej kritiky a publicistiky vnímala jej poéziu ako závan surrealistického ovzdušia, v ktorom sa studený atmosférický tlak hviezd snúbi so symbolmi a kontúrami pozemského básnického pulzovania. Fialky, maky, margaréty, ďatelina, oleandre, smaragdy… Aj taký bol prírodný tematický arzenál mladej tvorkyne, ktorá dokázala hrou rôznych asociácií pôsobivo narábať nielen s priestormi širokej odmeranosti ireálna, ale aj s dušou či imagináciou dievčensky krehkou, miestami až chorobne smutnou. Zvolené básnické symboly ale nekorešpondujú s rafinovaným žonglérstvom a umelo vyvolaným estetickým účinkom výrazových prostriedkov surrealizmu. Práve naopak! Fiebigovej mikrokozmos je popri všetkej beznádejnej uzavretosti a chlade umeleckým úsilím o „jemné, plávajúce a voľne sa nadnášajúce poetično“.

Literárna vedkyňa Andrea Bokníková vo fundovanej analytickej štúdii K autoštylizáciám slovenských poetiek 20. storočia (2010) trefne uvádza, že vo Fiebigovej „obrazovom svete nenájdeme ani náznak kopírovania zmyslovo vnímateľného sveta, ale ani myšlienkovej reflexie a citového výlevu“. Vzápätí teoretička dodáva, že sa autorka prezentovala opisnou fantazijnou lyrikou, „pri ktorej je nápadná až bezdejovosť a prebieha v nej samopohyb obrazov v imaginárnom svete. Jeho súčasťou sú síce pomenovania kvetov – rozvinuté do pestrej palety –, ale vzniká paradoxný dojem prírody vrastenej do neživej snovej krajiny.“

Rôzne okolnosti a celkový vývin spoločenských pomerov viedli v konečnom dôsledku k skutočnosti, že po roku 1945 sa Henny Fiebigová úplne vytratila z oficiálneho domáceho literárneho kontextu. Písať ale neprestala a plynutím času zásadným spôsobom prehlbovala, v duchu postulátov a odkazu katolíckej moderny, duchovno-spirituálny rozmer svojho diela. Knižne debutovala ako 85-ročná(!) výberom z vlastnej básnickej produkcie Všade Ťa vidím (Lúč, 2002). Ide o vôbec prvú zbierku mariánskej poézie od ženskej autorky. Verše majú zväčša prosebný, ďakovný či pozdravný charakter. Poetka sa ako matka vrúcne utieka k nebeskej Matke, aby jej v širších súvislostiach a mnohorakých tematických obmenách vyjadrila svoj hlboký obdiv a úctu.

„Piráti krásy“ Paľo Oliva a Janko Silan kedysi označili spriaznenú dušu a svoju básnickú kolegyňu za „pirátku snov“. Akoby tým chceli dať svetu na známosť, že v jej prípade išlo o autorku, ktorá „vydobýja fantáziou slobodu, nespútanú energiu zo slov bežného života, z konvenčného jazyka“. Spomínaní básnici, ako aj všetci priatelia a literárni spolupútnici Henny Fiebigovej-Sivákovej sú už dávno na pravde Božej. Najstaršia slovenská spisovateľka a posledná žijúci príslušníčka katolíckej moderny ich do večnosti nasledovala 28. apríla 2016. Zomrela v požehnanom veku 99 rokov v Domove dôchodcov v Holíči. Pochovaná je v Bratislave.

3/2017

VINCENT ŠABÍK

Zmerať sa s vlastnými dejinami

 

„Ak sa chceme zmerať s vlastnými dejinami, nevyhneme sa konfrontácii s časopisom, ktorý ich spoluvytváral.“

Vladimír Mináč

 

Ak si jubilejne pripomíname trvanie časopisu, už sám termín tlačového periodika naznačuje spätosť s fenoménom času, ktorý je osudový pre človeka a ľudskú spoločnosť. Pri príležitosti jubilea Slovenských pohľadov sa ako najnápadnejší moment nanucuje aspekt diskontinuity a kontinuity, pretože tento najstarší slovenský a dnes už aj najstarší európsky literárny časopis (dlho mu konkurovala francúzska Revue des Deux Mondes„importante revue française od roku 1829, ktorá si neudržala postavenie v „živej literatúre – grand role dans la littérature vivant, porovnateľnú s naším periodikom). Pravda časovej diskontinuity – tých tridsaťpäť rokov medzi hurbanovsky otcovskými a synovskými Slovenskými pohľadmi – poukazuje na historické podmienky slovenskej kultúry a literatúry, ktoré sa diferencovane prejavujú aj neskôr, keď sa vonkajšia časová kontinuita udržala. „Výšky a plytčiny“ sú nevyhnutným sprievodným javom všetkých ľudských úsilí, neinak kultúrnych a literárnych. Ich protirečivé výzvy patria k opodstatnenosti obnovovania kontinuity tvorivého ducha aj nášho jubilejného média Slovenské pohľady. Dôležitá je kontinuita celku tradície, ktorá je bytostne spätá s novou fázou obrodzovania slovenského národa, jeho emancipácie a suverenizácie v európskych kontextoch formovania moderných národov a ich kultúr, ako ju iniciovali štúrovci, ktorí už v plnej miere chápali dôležitosť mediálnej komunikácie tvorivej inteligencie so spoločnosťou na vzostupe historického procesu čo ako kľukatého a protirečivého.

Mináčovská konfrontácia alebo sokratovský dialóg s minulosťou vždy určuje našu vlastnú prítomnosť, a to oboma smermi, pólmi: z hľadiska vývinu, recepcie a podielu na rezultátoch a ich zúročovania, alebo z hľadiska neschopnosti dialógu, nihilizácie plodov, odkazu, jeho odmietania, medzigeneračných predsudkov – diskontinuity, ktorú spôsobuje strata či absencia „slovenského pohľadu“ (na svet, človeka, literatúru, na slovenskú spoločnosť, na náš časopis, čo sa už od deväťdesiatych rokov minulého storočia osobitne radikalizuje, a to najmä od návratu Slovenských pohľadov pôvodnému vydavateľovi – Matici slovenskej). Len si pripomeňme zloženie redakcie na prelome vtedajšieho decénia a s ním spojený prevrat spoločenského systému. Keď ešte patrili starému unitárnemu ZSS, „slovenský pohľad“ vtedy poriadne pokrivkával.

V mesačníku Slovenské pohľady sa opakovane zjavuje rubrika so signifikantným názvom Slovensko a jeho život literárny od renomovaných editorov a spolupracovníkov, ktorá poukazuje na špecifické miesto časopisu v literárnom živote Slovenska. Túto originálnu formu sebareflexie začal zakladateľský šéfredaktor Jozef Miloslav Hurban (od roku 1846), opakovane sa takto prihovoril za novú generáciu pri obnovení vydávania 1881 Svetozár Hurban Vajanský. Zakladatelia stavajú na „živom slove“ (pripomínajúcom la littérature vivant francúzskej revue), ktoré otvára národ budúcnosti (také majú byť „slovenské pohľady“). Neskôr v takejto retrospektívnej a programovej úvahe pokračujú osobnosti ako Štefan Krčméry, Andrej Mráz, Alexander Matuška, Ján Števček, Milan Ferko… Storočnicu časopisu širšie bilancuje Rudolf Chmel v monografii Dejiny v dejinách (Slovenský spisovateľ, 1981). Priamo i nepriamo sa „magazín“ stáva objektom početných konfrontácií Vladimíra Mináča. Ako dlhoročný spolupracovník Slovenských pohľadov som sa s časopisom vyrovnával v prejave Zaostrovanie pohľadov (pri príležitosti 150. výročia), neskôr v úvahe Umenie dedičstva (Národná kultúra ako rezonančný priestor, MS, 2014).

Do Slovenských pohľadov som začal pravidelne prispievať roku 1963, počnúc 10. číslom som tu uverejňoval texty prevažne o zahraničných literatúrach, o literárnej kritike (Základné pojmy poetiky 20. storočia, č. 10, s. 151; Nedokončené plány Alberta Camusa, č. 10, s. 150 – 151; Úlohy moderného románu, č. 10, s. 149; Nový román Heinricha Bölla, č. 11, s. 137 – 138; O najmladšej americkej poézii, č. 11, s. 138; Sovietsky hlas o modernom románe, č. 11, s. 139; Nespokojnosť so súčasnou francúzskou literatúrou, č. 11, s. 139; Pre a proti Robbe Grilletovi, č. 12, s. 147). Táto malá ukážka konkrétnych tém poukazuje na „otváranie okien“ do Európy a sveta, ako to umožňovalo uvoľňovanie rigidného izolacionizmu studenej vojny. Orientáciu na svetové literárnokritické myslenie neskôr zdôvodňujem v úvahe O potrebe medzinárodnej perspektívy v literárnej kritike (1967, č. 7, s. 76 – 77), redakcia mi preto poskytla samostatnú rubriku Kapitoly zo svetovej literárnej kritiky, v rámci ktorej sme predstavovali autorov a ich konceptuálne texty (R. Wellek, R. Barthes, M. Tummell, L. S. Vygotskij, G. Blöcker, I. A. Richards, S. E. Hyman, W. Höllerer). Redakcia napokon pod tlakom zvonka projekt zastavila (do roku 1970 mi priestor poskytol Romboid, ktorý pod rovnakou hlavičkou ešte vydal 15 autorov).

Slovenské pohľady sa na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov nielen otvárali svetu estetického myslenia, ale aj sprístupňovali texty autorov svetovej literatúry (napríklad F. Kafku, uvádzam aspoň jediného, ktorého sme vôbec nepoznali). Časopis sa stával aj fórom novej literárnej generácie slovenskej prózy a poézie, ktorá sa nielen zbavovala dobových schematizmov, ale hľadala aj vlastné prístupy k realite, nový obraz človeka a spoločnosti, k literárnemu jazyku (za seba uvediem čo len vlastný článok Pohybu tvaruÚloha jazyka a štýlu v mladej slovenskej literatúre, 1964, č. 3, s. 52 – 56, ktorý tak pobúril starších reprezentantov).

Slovenské pohľady som čítal popri Kultúrnom živote už ako gymnazista, do Pohľadov som ako vysokoškolák poslal aj prvé texty (preklad eseje nemeckého básnika Richarda Dehmela a kritiku grafickej úpravy spisov českého kritika F. X. Šaldu, ktorého som si objavil ešte na strednej škole a po maturite som už odoberal na dobierku jeho Kritické prejavy, ktorých knižnú úpravu som si trúfol kritizovať v duchu myšlienky veľkého Šaldu –„kniha ako umelecké dielo“). Bolo to za šéfredaktorstva Alexandra Matušku, ktorý mi podpísal prvé vydanie profilových esejí, ktoré vyšli v Smrekovej Komornej knižnici, ale jeho redaktor Jozef Bžoch mi prvé príspevky neuverejnil. Matuška sa pri príležitosti 80. Pohľadov v polovici šesťdesiatych rokov dosť zatrpknuto vyslovuje o svojom účinkovaní v tomto memoriálnom literárnom časopise (mimochodom, na grafickú úpravu obálky jubilejných 80. Slovenských pohľadov sa mi vtedy podarilo získať priateľa Eliáša Havettu).

Slovenské pohľady šesťdesiatych rokov Matuška odovzdal do správy spisovateľa Milana Ferka, ktorý už organizoval redakčný život na základe skúseností z Mladej tvorby. Spolu s redakciou, najmä výkonným zástupcom šéfredaktora prozaikom a prekladateľom Jozefom Kotom, ktorý sa okrem iných zaslúžil najmä o preklad Jamesa Joycea, vytvorili na tie časy nebývalý priestor pre slovenskú zahraničnú literatúru, myslenie, umenie, čo vyvolávalo nemalé kontroverzie s príslušníkmi staršej generácie. Ich rekonštrukcia by si vyžadovala podrobnejšiu analýzu (pripomeňme polemické vystúpenie Vladimíra Mináča Hory svetové – myš slovenská, Kultúrny život, 1964, č. 16; Malé vztyčovanie prstov, tamže, č. 19, a podobne). Jadrom sporov renomovaného spisovateľa je azda otázka modernizácie, ako ju nastoľuje už v Mladej tvorbe príspevok O modernosti, svetovosti a iných veciach (MT, 1958, č. 4). Literárny historik Ivan Kusý otváranie sa svetu neskôr v rámci normalizácie hodnotí ako regres, krok späť (Slovenské pohľady, 1981, č. 6, s. 25).

Zástanca koncepcie sporu v otázkach literárnych, ale najmä ideologických Mináč si podáva odporcov menovite, ale vyhrocuje polemiku najmä všeobecne, keď napríklad hovorí o „literárnom terore“ (Slovenských pohľadov). Nikto tak toto kolektívum nezameral na osobu šéfredaktora Milana Ferka ako literárny kritik Michal Chorváth v svojej desaťstranovej Analýze Slovenských pohľadov za rok 1958 – 1960, ktorú dňa 16. 10. 1969 predniesol výboru Zväzu slovenských spisovateľov. Analytik konštatuje, že časopis „úplne“ stratil svoju funkciu periodika slovenskej literatúry a slovenského života, nadmerne sa zameriava na zahraničné literatúry a výtvarné umenie, opustil „ideový základ socialistického časopisu“, ba napokon „skĺzol na protisocialistickú a protikomunistickú platformu“. Za to nesie zodpovednosť i komunistická strana, pretože nekonala, ale najmä šéfredaktor, ktorý z Pohľadov urobil „skupinový časopis“. Politicky zodpovedá aj za to, že Pavlovi Števčekovi dal rubriku Na okraj „hysterických“ bezvýznamností. (Táto rubrika v prvých štyroch číslach, v ktorej Števček komentuje normalizačnú politiku, bola v skutočnosti dôvodom na odvolanie Milana Ferka, Chorváth sa mal stať šéfredaktorom, náhradným sa stal prof. Ján Števček, potom Škamla, Reisel a pod.).

Nielen knihy majú svoje osudy, ale aj časopisy. Habent sua fata acta diurna!

 

Príspevok odznel na vedeckej konferencii k 170. výročiu založenia Slovenských pohľadov dňa 4. 10. 2016.

2/2017

FAZIĽ ISKANDER

Vnútri slobody možno nájsť formy neslobody

(Z názorov Faziľa Iskandera)

 

Preklady Iskanderových diel nájdeme vo všetkých európskych jazykoch, tak v slovenčine, ako aj v češtine je ich však poriedku, málo. Na ukážku sme vybrali pre Iskanderov štýl typický text Dumajúci o Rusku a Američan a za priehrštie názorov autora.

 

V eseji Básnici a cári ruský spisovateľ Faziľ Abdulovič Iskander napísal, že „ideálny štát je taký, na ktorý si spomenieme iba raz v roku, a to v deň podávania daňových priznaní.“ V Rusku je však literatúra tradične spolitizovaná, je to teda jej nedostatok? Na názor spisovateľa sa spytovala redakcia ruského denníka Gazeta.

Samotný autor pripomienku štátu len raz v roku považuje za metaforu, nie za ideál. Podľa neho spolitizovanie ruskej literatúry je spojené s konkrétnym zápasom dobra a zla. Aj keď politizácia, samozrejme, býva rozličná, v zásade by sa mala literatúra vzďaľovať od politiky, držať si od nej odstup. To preto, lebo zlo nie je predovšetkým v systéme vládnutia, ale väzí hlbšie, spočíva v samotnom človeku, v jeho duši. A tým sa treba predovšetkým zaoberať. Tak ako to robili Tolstoj a Dostojevskij.

Autor, ročník 1929, to hovorí po osobnej skúsenosti, veď v roku sa 1979 zúčastnil na zostavení disidentského almanachu Metropol. Za to mal roky znemožnené publikovať. Navyše oslepol na jedno oko. Aby mal z čoho žiť, vymenil moskovský byt za podmoskovskú chatku a tam vytvoril diela, ktoré mu priniesli veľkú popularitu a uznanie. S láskavým humorom opísal život na Kaukaze a vytvoril originálnu satiru sovietskeho života od Stalinových pitiek v jeho rodnom Abcházsku až po zničujúcu satiru poľnohospodárskych plánov Stalinovho nástupcu Chruščova, pritom sa sám nikdy nepovažoval za disidenta, priečilo sa to jeho naturelu, jeho životnému štýlu práve tak ako tvorbe. Množstvo vyjadrení či podobenstiev vošlo do hovorového ruského jazyka. Povestná hláška ruského predsedu vlády Černomyrdina – „Chceli sme len to najlepšie, no dopadlo to ako vždy…“ – pramenila zo slov Iskanderovho horalského Sandra z Čegemu o Leninovi, „mužovi, ktorý chcel len to najlepšie, ale všetko mu vypálilo naopak“.

Ruská literatúra nových pokolení priniesla veľa zaujímavých kníh, ktoré odrážajú novú skutočnosť. Nová skutočnosť podľa Iskandera v mnohom zničila predchádzajúcu predstavu o tom, že literatúra sa nepíše pre peniazom. Priveľa autorov píše o to, čo si neskúsený čitateľ najväčšmi žiada. Perá nášho pokolenia k sebe ako magnet priťahoval duchovný cieľ – borbu s totalitarizmom. Teraz podľa Iskanderovho názoru mladí autori taký cieľ nemajú, hoci „ak sa dobre prizrieme, dobre nahliadneme do slobody, v jej vnútri možno nájsť formy neslobody, a s nimi sa treba boriť a tak to robiť do nekonečna“…

V Iskanderových dielach sa odráža najmä konflikt medzi štátnym zriadením a národnou existenciou, jestvovaním národa. Všetko tu umiestnil najmä do príbehov malej horskej abcházskej dedinky Čegem. Na otázku, či jestvuje tento konflikt v súčasnej Ruskej federácii, autor odpovedá: No, v tej obrovskej surovosti, krutosti stalinských čias to už nikdy nezažijeme. Aspoň v to dúfam. Vtedy ten systém vtrhol do úplne pokojných domov, udržiaval ľudí v neľudskom strachu, ba povedal by som, že vtedajší aplauz tyranovi odrážal skutočné ohromenie, lenže to bolo ohromenie z hrôzy. Konflikt súvisel s abcházskymi zvláštnosťami, no v širšom poňatí to bol konflikt, zrážka medzi patriarchálnym životom a krutou civilizáciou, ktorá tam vtrhla. Vo všeobecnosti to bol vlastne konflikt medzi patriarchálnym a civilizáciou vôbec. Teraz to už nejestvuje, no v živote národa sa nakopilo mnoho iných problémov a daj Boh, aby sa vyriešili mierovo.

Najznámejšie dielo Sandro z Čegemu sa po prvý raz v úplnosti objavilo v USA a potom v Japonsku. Potom čo sa začala perestrojka, Iskander chodil aj do zahraničia na stretnutia s čitateľmi. Označil ich za radostne smutné, pretože na ne prichádzali najmä tí, ktorí odišli z Ruska či ZSSR. Najmä v Amerike a v Nemecku. Publikum bolo veľmi pozorné, nadšene ho vítalo, pozorne počúvalo, smialo sa, sčasti to bola nostalgia, vyzeralo to, ako keby jeho čitatelia odišli do zahraničia.

Faziľ Iskander písal výlučne po rusky, ale v jeho diele sa stretávajú dve kultúry – ruská a abcházska, znalosť abcházskeho jazyka –, ale keď písal, usiloval sa o čo najkrajší ruský výraz, a v tej chvíli na abcházsky jazyk či výraz, podľa vlastných slov, nepomyslel.

Z denníka Gazeta, 5. marca 2004, vybral a preložil Dušan Kerný

 

Dumajúci o Rusku a Američan

Vestibul solídneho moskovského hotela. V popredí sedia v kreslách a konverzujú dumajúci o Rusku a Američan. V pozadí sedí chrbtom k nám neznámy človeka niečo hovorí Američanovej žene. Je očividné, že vlastné rozprávanie veľmi zaujíma jeho samého aj Američanku. Rozprávačovi sa občas roztrasú plecia, Američanka si prikladá k očiam vreckovku a z času na čas zamieri k baru v rohu vestibulu a nosí rozprávačovi upokojujúce poháriky tuhého nFápoja(alkoholického/-ých). Na konci scény odovzdá rozprávač Američanke akýsi obraz, dostane zaň peniaze a odchádza z hotela. V hale sa mihajú rôzni ľudia. Niektorí popíjajú v bare, debatujú so svojimi spoločníkmi i vzdialenými obchodnými partnermi cez mobilné telefóny. Zreteľne počujeme iba rozhovor Američana a dumajúceho o Rusku.

− Čo sa robí v Rusku?

− Dumá sa o Rusku.

− Pýtam sa, čo sa robí v Rusku?

− Odpovedám: „Dumá sa o Rusku.“

− Nerozumeli ste mi. Pýtam sa, čo robíte v Rusku! Čím sa zaoberáte? Či je nejaká činnosť, čo robíte?

− V Rusku premýšľajú o Rusku. To je hlavná činnosť Ruska.

− Dobre teda! Ak je hútanie o Rusku prvoradá činnosť Rusov, je nejaká druhoradá práca? Sú v Rusku nejakí iní ľudia okrem tých, čo dumajú o Rusku?

− Ach tak, na tých ostatných sa pýtate. To ste mali hneď povedať. V Rusku mnohí dumajú o Rusku a ostatní kradnú.

− Všetci ostatní?

− Áno, všetci ostatní.

− To nie je možné! Žeby všetci okrem dumajúcich o Rusku kradli?!

− Prečo by to nemohlo byť? Tak to je: U nás to všetci vedia.

− A nikto proti tomu nebojuje?

− Nie.

− Prečo?

− Nemá kto bojovať.

− Ako to, že nemá kto? To je predsa šialenstvo!

− Tí, čo premýšľajú o Rusku, nemajú čas bojovať. A tí, čo kradnú, nemajú predsa čas, aby bojovali sami so sebou. Ale to neznamená, že v Rusku sa veľmi veľa kradne. Ide o to, že v Rusku premnohí dumajú o Rusku.

− Koho je teda v Rusku viac: tých, čo dumajú o Rusku, alebo tých, čo okrádajú Rusko?

− To sa nedá vyčísliť.

− Prečo?

− Pretože tí, čo premýšľajú o Rusku, ničím iným sa nemôžu zaoberať. A tí, čo kradnú, sú celkom zaneprázdnení kradnutím, preto nemajú čas zratúvať tých, čo kradnú.

− Ale veď tí, čo kradnú, to môžu robiť v čase, keď nekradnú.

− Taký čas nemajú.

− Prečo?

− Pretože tí, čo kradnú v prestávkach medzi kradnutím, takisto dumajú o Rusku. To znamená, že ani oni nemajú čas.

− Takže tí, čo kradnú, sa v čase, keď nekradnú, pridávajú k tým, čo dumajú o Rusku?

− Presne tak!

− Ale prečo?!

− Po prvé, keď sa zlodeji pripoja k tým, čo premýšľajú o Rusku, nedajú sa odlíšiť od tých, čo dumajú o Rusku. A po druhé, premýšľať o Rusku je pre nich zaujímavé. Dumanie o Rusku ich privádza do blaženého stavu. Čím tuhšie rozmýšľajú o Rusku, tým väčšmi narastá ich presvedčenie o nevyhnutnosti kradnúť. Pozdvihuje to ducha!

− V takom prípade tí, čo dumajú o Rusku, by v čase oddychu od premýšľania o Rusku mohli porátať, koľko ľudí dumá o Rusku a koľko ľudí okráda Rusko. Aká-taká rovnováha musí predsa byť. Inak krajina zahynie.

− Takisto nemajú čas. Lebo tí, čo dumajú o Rusku v čase, keď oddychujú od hútania, si rovnako prilepšujú kradnutím.

− Ako, aj oni kradnú?

− Nie, keď dumajú o Rusku, nekradnú! Božechráň! Ale vo voľnom čase podkrádajú. Veď treba žiť! Navyše podkrádaním sa spájajú s tými, čo kradnú, a stávajú sa neviditeľnými. V Rusku bolo vždy oveľa nebezpečnejšie dumať o Rusku ako kradnúť. Taká je tradícia. Tým sa vlastne aj maskujú. Ale predovšetkým dumajú o Rusku.

− Z toho vyplýva, že v Rusku všetci dumajú o Rusku?

− Veď tým som začal.

− Ale z toho takisto vyplýva, že v Rusku všetci kradnú. Vrátane tých, čo dumajú o Rusku?

− A čo im iné ostáva? Veď štát sa o tých, čo dumajú o Rusku, nestará, a žiť sa musí. Majú ženy a deti, ktoré od detstva začínajú premýšľať, či dumať o Rusku, alebo okrádať. V poslednom období sa otcovia ešte hlbšie zamýšľajú nad osudom Ruska.

− No a keby sa štát staral o tých, čo dumajú o Rusku, tak by asi prestali podkrádať?

− Sotva. Tí, čo kradnú, by rýchlo prišli na to, že dumať o Rusku je výhodnejšie ako okrádať, a rekvalifikovali by sa na dumajúcich o Rusku.

− Tak by sa tým mala zaoberať nejaká komisia, aby všetko bolo čestné!

− Nemožné. Miesta prideľujú tí, čo kradnú. No a oni označia svojich – tých, čo kradnú – za dumajúcich o Rusku, a dostanú štátnu podporu.

− Dobre. Podrobne to rozoberme. Pochopil som, že tí, čo sú v Rusku dole, podkrádajú. A tí, čo sú hore, nadkrádajú, tak je to?

− Nezmysel. Hneď vidieť, že ste cudzinec a nemáte cit pre jemnôstky nášho jazyka a našej psychológie. Podkrádať − to je ľudské, skromné, dokonca vzbudzujúce rešpekt toho, koho okrádajú. Ale podľa Vás podkrádať pravdepodobne znamená nasilu vyťahovať to, čo je naspodku.

− Čo to teda je?

− Podkrádať znamená, že sa musí brať ohľad na svedomie. Kradnú a plačú, kradnú a plačú.

− Odrazu?!

− Veď to je to, že odrazu!

− A tí, čo sú hore, tí nenadkrádajú? Čo vlastne robia?

− Jasné, že nie! „Nadkrádajú“ – to znie povýšenecky. „Nadkrádajú“ znamená, že opovrhujú tými, čo podkrádajú. To im nedovolíme. My sme hrdí a urážliví ľudia. „Nadkrádať“ – veď také slovo ani nemáme v jazyku. Hrdý jazyk! Hore u nás kradnú!

− Aký je teda rozdiel medzi tými, čo kradnú hore, a tými, čo dole?

− Obrovský. Hore kradnú surovo. A dole mäkko podkrádajú. Kradnú a plačú.

− Súčasne?!

− Súčasne. Ba čo viac, náš národ je taký svedomitý, že niekedy začne dokonca plakať, skôr ako začne kradnúť. Ešte nekradne, ale už plače. Niekedy je to zjavné aj na ulici. Hneď vidieť, chudák ide podkrádať. Ľúto mu je človeka, ktorého sa chystá podkradnúť. Stáva sa, že sa na ulici stretnú známi, poplačú si spolu a rozídu sa rôznymi smermi podkrádať.

To len v Rusku ľutuje človek človeka, ktorého okradol. Pociťuje k nemu bratskú náklonnosť. Veď veľmi dobre vie, že ukradnuté u blízkeho blízky voľakedy ukradol u iného. A okamžite ľutuje všetkých troch. Nad tým musíš zaplakať!

Koľko ľútostivých je v Rusku! Sme zbožný národ! A keďže, koniec koncov, všetci podkrádajú Rusko, vrátane tých, čo kradnú hore, všetci ľutujú Rusko. Žiadny národ vo svete neľutuje svoju krajinu tak ako my!

U nás dokonca keď policajt na ulici vidí plačúceho človeka, ktorý sa chystá kradnúť, ľutuje aj jeho, aj toho, ktorého sa chystá obrať. A od ľútosti aj sám začne plakať! Niekedy ani nechápeš, či policajt plače nad svojím zlodejstvom, alebo ľutuje toho, čo ide kradnúť.

− Tak sa mi vidí, že ma chcete obalamutiť! Akosi som nevidel plačúcich policajtov ani slzy roniacich zlodejov, hoci som v Moskve už mesiac! V podchodoch v metre som videl žobrákov, niekedy kvíliacich, aj to falošne. Ale to, o čom hovoríte, som nevidel.

− Ani nikdy neuvidíte, pretože ste cudzinec. Lebo my, ako povedal náš veľký klasik, my väčšinou plačeme svetu neviditeľnými slzami.

− Dobre. To nie je podstatné. Z vašich slov je však jasné, že v Rusku kradnú aj tí, čo kradnú, aj tí, čo dumajú o Rusku. Nevidím medzi nimi rozdiel. Vy vidíte?

− No áno, cudzinec nás nikdy nepochopí! Je to obrovský, zásadný rozdiel! A my na tom trváme! Tí, čo dumajú o Rusku, podkrádajú vtedy, keď nedumajú o Rusku. A to je zriedkakedy! A tí, čo kradnú, dumajú o Rusku vo voľnom čase medzi kradnutím. Aj to je zriedkakedy. Takže to je kolosálny rozdiel! Dôležité je, ako človek využíva svoj pracovný, nie voľný čas.

− Neuveriteľné! U nás na západe je zvykom, že nás unavuje práca a pri rozhovore oddychujeme. Ale tu v Rusku som neustále unavený z rozhovorov! Poviem to na rovinu: som z vás unavený.

− Samozrejme. Nie ste zvyknutý! Vy máte − život. My – metafyziku. Vy ste sa naučili pracovať bez rozmýšľania. My premýšľať bez roboty.

− Dobre teda. Aká je najtypickejšia črta dumajúcich o Rusku?

− Najtypickejšia črta dumajúcich o Rusku je principiálna neochota venovať sa praktickej činnosti a zároveň neprestajnej chuti dávať praktické rady vláde. Vláda nás ale aj tak vôbec nepočúva, no my jej aj tak neprestávame dávať rady.

 

V Moskve oznámili vytvorenie Medzinárodnej ceny Faziľa Iskandera. Iniciátorom je ruské centrum PEN klubu. Predsedom poroty je aj na Slovensku z nedávneho pobytu známy prozaik Jevgenij Popov, jeden z autorov známeho disidentského literárneho Metropolu z čias ZSSR. Podľa slov J. Popova „ dielo Iskandera má svetový význam a svetový ohlas, a preto môže byť svojbytným majákom pre nových, mladých tvorcov“. V porote je aj poetka Antonina Iskanderová-Chlebnikovová, vdova po autorovi abcházsko-perzských rodičov, ktorý tvoril v ruskom jazyku.

 

Preložil Dušan Kerný, 1/2017

 

MICHAL HARPÁŇ

Slovenská vojvodinská literatúra v Slovenských pohľadoch (1989 – 2015)

 

Rok 1989 sa zvyčajne chápe ako medzníkový v celkovom slovenskom kultúrnom živote, čo vlastne bolo výsledkom ideologických a politických zmien. Najčastejšie sa na to používa syntagma pád totality a s tým súvisela aj celková situácia v konfigurácii slovenskej literatúry. Peter Zajac v štúdii Slovenská povojnová medzi integráciou a dezintegráciou (Zajac, 1993) uvádza niekoľko zložiek slovenskej literatúry, z ktorých iba oficiálna literatúra, prevažne v súlade s oficiálnou ideológiou, mohla byť publikovaná v štátnych časopisoch a vydavateľstvách, ale okrem tejto literatúry bola aj exilová literatúra, literatúra priečinková (viacerí spisovatelia počas totality písali, no nepublikovali, bez ohľadu na to, či nechceli, alebo by sa napísané priečilo totalitárnym normám), napokon aj literatúra disentu. Zajac síce nepíše ešte o jednej zložke slovenskej literatúry, a to krajanskej, resp. menšinovej slovenskej literatúre. Po Nežnej revolúcii prestali existovať dôvody na exil, spisovatelia z priečinkov vytiahli diela napísané prevažne v sedemdesiatych rokoch zúrivej normalizácie, rovnako sa do literatúry vrátili aj disentoví autori – popredný disident Dominik Tatarka sa nedočkal pádu totality, zomrel 10. mája 1989.

Akosi mimo celku slovenskej literatúry zostala teda literatúra krajanov, menšinová literatúra; ide predovšetkým o literárnu tvorbu Slovákov v Maďarsku, v Rumunsku a v Srbsku, vo Vojvodine. Aj z domácej, aj z krajanskej strany boli snahy inkorporovať slovenskú krajanskú literatúru do celoslovenského literárneho kontextu. Určité výsledky už sú, ale ešte vždy je dosť toho, na čom treba pracovať. Teda uverejňovať slovenskú krajanskú literatúru, písať o nej v slovenských časopisoch – aj v Slovenských pohľadoch.

K zmene na čele Slovenských pohľadov došlo už roku 1988, keď po Vladimírovi Reiselovi šéfredaktorstvo prevzal Rudolf Chmel (1988 – 1990), po ňom Ján Štrasser (1991 – 1993). Vtedy časopis ešte vychádzal vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, potom časopis preberá Matica slovenská so šéfredaktorom Milanom Ferkom (1993 – 1994; kuriózne je, že prvé tri čísla vyšli ešte paralelne Štrasserove aj Ferkove). Po Ferkovi šéfredaktor bol Štefan Moravčík (1994 – 2011) a po ňom nastúpil Bystrík Šikula (2012).

Od roku 1989 ubehlo dosť rokov, ktoré boli pre slovenskú vojvodinskú literatúru otvorenejšie aj menej otvorené, dokonca aj celkom zatvorené – sú ročníky, keď sa v nijakom čísle nezjavila ani jedna báseň, próza, odborný alebo vedecký text slovenských autorov z Vojvodiny či text autorov zo Slovenska o tejto literatúre.

Hneď na začiatku tohto obdobia treba upozorniť na 8. číslo 1989, teda ešte pred Nežnou revolúciou, v ktorom sú až štyri texty z literatúry vojvodinských Slovákov, čo nebývalo tak často ani predtým, ani potom. Ako prvý treba uviesť rozhovor Na slovo s Víťazoslavom Hroncom, ktorý počas návštevy v Novom Sade pripravili vtedajší zástupca šéfredaktora Slovenských pohľadov Ján Štrasser a člen redakcie Valér Mikula (1989, 8, 63 – 74).Na začiatku rozhovoru bola reč o Hroncovej Antológii slovenskej poézie 20. storočia a o slovenskej poézii vôbec, o paralelách medzi súčasnou srbskou a súčasnou slovenskou poéziou a Hronec otvorene vyhlásil, že srbská poézia je na vyššej úrovni (ako jeden z príkladov uviedol básnika Vaska Popu rumunského pôvodu, ktorý sa stal nielen popredným srbským básnikom, ale aj básnikom európskeho a svetového mena). Rozhovor sa týkal, samozrejme, aj statusu a poslania slovenskej vojvodinskej literatúry a mnohých iných otázok a problémov. Za rozhovorom boli uverejnené štyri básne Paľa Bohuša: Odkaz, Stretnutie vo vlaku, Stonožka, Prednosť (1989, 8, 75 – 78), nasledovala štúdia Michala Harpáňa Román v povojnovej literatúre juhoslovanských Slovákov (1989, 8, 79 – 93), ktorá vyšla v úplnom znení pod názvom Hľadanie románu v časopise Nový život roku 1988; tu je uverejnená v znení skrátenom redakciou Slovenských pohľadov. Harpáň píše o dovtedajších povojnových románoch (tri romány Miroslava Kriváka, po jednom Janka Čemana, Pavla Grňu a Jána Labátha). Na konci je recenzia knihy Jána Kmeťa Od predkov k potomkom (1987) z pera Alexandra Šimkoviča (O zmysle kontinuity; 1989, 8, 138 – 139). (Treba spomenúť, že v tomto čísle je predstavená aj slovenská literatúra v Maďarsku, básne Márie Fazekašovej a Alexandra Kormoša, články Oldřicha Kníchala a Gregora Papučeka a Peter Andruška napísal článok o literárnom časopise Slovákov z Maďarska SME.)

Michal Harpáň je aj autorom štúdie Maľovanie čajom ako románový intertext (1991, 1, 44 – 48), ktorá je interpretáciou románu Milorada Pavića Krajinka namaľovaná čajom (Predeo slikan čajem) a bola ako referát prednesená v novembri 1989 v Starej Turej, venovanej životným jubileám Jána Števčeka a Pavla Mazáka.

Jeden z najzaujímavejších textov pre Slovenské pohľady napísal Tomáš Čelovský – Zápisník (1992, 5, 144 – 149). Zápisník je jedna z rubrík Slovenských pohľadov, v ktorej sa autori striedajú. Zápisník Tomáša Čelovského je zložený z desiatich relatívne krátkych tematických častí (žánrovo ich je ťažké zaradiť: nie je to číra publicistika ani fabulárna próza, ani termín literatúra faktu tomu nie veľmi zodpovedá, nazval by som to novým termínom dostatočne širokým, aby sa doň zmestilo aj písanie Tomáša Čelovského – naratív). O čom teda Tomáš Čelovský rozpráva vo svojom Zápisníku? Keď ho písal, už žil v Bratislave, kam sa z rodnej Vojvodiny uchýlil pred hrozbou mobilizácie v rozpútanej vojne, ktorej sa, údajne, srbské vojsko a občania nezúčastnili. Základný autorský postoj Čelovského naratívov je totiž irónia, vzťahujúca sa na svieže udalosti (literárne, kultúrne, politické) jednak v Juhoslávii (ktorú autor len nedávno opustil) a jednak na Slovensku (kde sa len takisto nedávno usadil).

Žánrovo podobná predchádzajúcemu textu Tomáša Čelovského je prozaická mozaika Straka a vták ohnivák (1992, 3, 96 – 102). Prívlastok „prozaická“ signalizuje, že je v tejto mozaike viac epickej narácie ako v predchádzajúcom Zápisníku. Dokopy je tam 12 krátkych naratívnych textov, najdlhší na jednej strane, najviac ich je polstranových a sú medzi nimi aj iba niekoľkoriadkové. Niektoré sú i datované, najviac rokom 1991, ale aj rokmi 1911, 1993, 1897; nevidieť autorský zámer takého datovania, pravdepodobne ide o postmodernú naratívnu stratégiu. Straka a vták ohnivák je teda vyslovene postmoderný text, pre ktorý je príznačná žánrová hybridizácia. Tu sa ešte výraznejšie prejavuje kritický autorský zámer v znamení humoru, irónie, satiry, burlesky, nonsensu, sarkazmu. Vyrozprávané príbehy a udalosti patria do juhoslovanskej, potom do slovenskej vojvodinskej, celoslovenskej, ba aj svetovej zážitkovej paradigmy. Naratívne východisko v určitej parabolickej súvislosti je aj tu v niektorých príbehoch vtip, síce nie taký výrazný ako v Zápisníku (keď prvý poľovník Juhoslávie súdruh Tito vystrieľal celý remeň nábojov do kŕdľa divých kačiek a ani jedna nepadla, druhý poľovník konštatoval, že je to zaujímavé, kačky sú mŕtve, a letia). Ale keď si odmyslíme ironický a ironizujúci náter príbehu, napríklad v Poviedočke z rodinného života (prvorodený syn prichádza sám matke vdove gratulovať na meniny, motor parádneho dieselového mercedesa nevypína, lebo sa nemieni zdržiavať, ako dar prináša modernú metlu, mama sa jeho príchodu i metle potešila), pred nami je téma odcudzených detí, typická pre realistickú naratívnu paradigmu.

V roku 1990 pod názvom Retiazka – Miniantológia minipoviedok je uverejnených 40 súčasných slovenských autorov minipoviedok, medzi nimi aj minipoviedky Víťazoslava Hronca Zrýchlený tep (1990, 12, 32 – 33) a Martina Prebudilu Celkom náhodná výstava (1990, 12, 56). Víťazoslavovi Hroncovi potom uverejnili poviedku Tma jak v rohu (1991, 3, 19 – 23), potom poviedku So širokými nechtami (1992, 10, 47 – 60), nasledovalo prozaické pásmo zo šiestich osobitne pomenovaných častí V husej koži (1993, 7,68 – 75).

Pokiaľ ide o poéziu, Paľovi Bohušovi uverejnili básne pod spoločným názvom Zbytočne ju voláš nocou(Odkaz, Stretnutie vo vlaku, Stonožka, Prednosť; 1989, 8, 75 – 78), potom básne Zadný vchod, Môj braček Malthus, Ekologická elégia, Prečo je Eskimák blažený (1992, 10, 43 – 46). Nasledujú dve Bohušove básne, Žalm 23 Hlavná výhra I, II (1993, 1, 69 – 70), a hneď za nimi básnikova autobiografická esej Pôvod a dôvod (Krátka životopisná črta; 1993, 1, 71 – 74),v ktorej píše: „Závažným činiteľom, tak sa aspoň mne vidí, pri vstupnej časti vlastného životopisu je okolnosť, že sa moje prvé a vari aj najdôležitejšie narodeniny odohrali v lone Panónie, teda na dne mora, hoci aj suchého, kde sa miesto morských rias a chalúh krotko vlnia žitá a kukurice a namiesto rýb nízko poletujú cíbiky a pipíšky. Nedostatok nebotyčných končiarov, ktorý ma sprevádzal celým detstvom až do dospelosti, pociťoval som v rovnakej miere, v akej obyvatelia Tibetu či iných horských krajín pociťujú nedostatok nedozerných rovín.“ Podobným esejistickým štýlom píše o detstve a mladosti, o štúdiách medicíny v Bratislave, o obvinení z velezrady v prospech titovskej Juhoslávie a o piatich rokoch núteného pobytu „v Ústavoch nápravných zariadení, ktoré prostorekí a hrubí imperialisti nazývajú i väznicami“. Vymenúva básnikov, ktorých má rád (Villon, O. Nash, Petőfi, Tuwim, „v neposlednom rade majster Ján Smrek“). Na konci eseje uvádza 16 titulov svojich básnických zbierok – 16., vtedy rukopisná zbierka pod titulom Ale nuž; pravdepodobne išlo o zbierku publikovanú pod názvom Jednosmerný rebrík (1996). Keď básnik Paľo Bohuš zomrel (22. 9. 1997),v prvom čísle roku 1998 časopis uverejnil širší výber z jeho básní pod spoločným názvom Nikam a späť (1998, 1, 13 – 19); na začiatku je básnikova fotografia, nasledujú básne Hľadanie slova, Vrabec, Slávik, Rieka, Spoločný let, Hriešne myšlienky, Súboj, polčas hry, Iba zem, Moľa. Za Bohušovými básňami je zaradená esej Olivera Bakoša Básnik a jeho vec (1998, 1, 20 – 27) a esej-nekrológ od Michala Harpáňa Zomrel básnik (1998, 1, 28 – 29). Podkladom Bakošovej filozoficky zameranej eseje je Bohušova báseň Motyka a Michal Harpáň v eseji-nekrológu cituje verše z Bohušových básní Žalm 23Pokoj.

Michal Ďuga publikoval šesť básní (Tiché volanie, On a ona, Po rokoch, Chvíle čakania, Len ona, Povedz a zamlč; 1991, 8, 122 – 127), neskôr básne Krajina divých jabloní, Na križovatke (1), Na križovatke (2), Smrť (1), Smrť (2), Jablko, Nádej, Túžba, Plameň, Hľadanie básne, Skutočná báseň (2010, 11, 48 – 55). Pod spoločným názvom Mladá slovenská poézia z Vojvodiny sú uverejnené básne Kataríny Hricovej (Výzva k dokonaniu nedokonalého slovesa nesmieť, Pa/ne/nská báseň, Ako /z/ra/d/ná rosa, Platonická choroba 4; 1992, 5, 103 – 105), Zuzany Strehovskej (Povolanie, Istota, ***;1992, 5, 105) a Jaroslava Čiepa (Irónia, ***, Predaj; 1992, 5, 106 – 107). Na začiatku je redakčná poznámka, po uvedení rokov narodenia a rodiska je údaj, že všetci traja študujú slovenčinu v Slovakistickom ústave Filozofickej fakulty v Novom Sade, samostatné zbierky básní ešte nevydali a publikujú v Novom živote a ďalších slovenských periodikách. Martin Prebudila uverejnil rozsiahlejšie básnické pásmo Biele ráno s plamennou parochňou (1992, 11, 1992, 110 – 115), Zlatko Benka cyklus básní pod spoločným názvom Keď po hrdinstve (1997, 4, 14 – 18) – po stručnom biobibliografickom úvode nasledujú básne Strieborná niť, Vo víchre, List a inovať, Neznámy jazyk, Plánovanie pevnosti, Čarodejný vrch. Pokračovanie v publikovaní Benkových básní, takisto pod spoločným názvom Keď po hrdinstve (2) (Pyramídy, Púšť, Totem a odtlačok, Chlapec, Babylon, Sedemtisíc rokov; 1999, 6, 31 – 35), bolo v čísle, v ktorom časopis protestoval proti bombardovaniu Juhoslávie – sú tam texty slovenských autorov a texty srbských autorov zaoberajúcich sa problematikou Kosova, medzi ktorými je aj vyhláška Zlatka Benku zaslaná poštou: „Keď ide o Slovákov v Juhoslávii, povedal by som len toľko, že horšie nateraz nikdy nebolo…“ Tri básne neskôr uverejnila Viera Benková: Studňa a voda, Pigment spomínania, Hlasy zeme (2014, 12, 77 – 78).

Recenzie nových kníh slovenskej dolnozemskej literatúry a vôbec literárnokritické texty o nej prevažne písali autori zo Slovenska. Alexander Šimkovič dôkladne preštudoval texty v knihe Od predkov k potomkom a stručne sa k nim vyjadruje (1989, 8, 138 – 140). Sám sa zaoberal najmä staršími dolnozemskými autormi (Ján Čajak) a správne definoval Kmeťove názory a postoje: „Literatúra vojvodinských Slovákov sa v Kmeťovej interpretácii javí ako literatúra sebavedomá, uvedomujúca si svoju identitu a špecifickosť, schopná samostatne rozvíjať spoločné kultúrne dedičstvo. Autor tento postoj dokumentoval na tých miestach, kde sa priamo dotýkal obdobia, v ktorom naše vzájomné vzťahy boli následkom tzv. rezolúcie Informbyra (1948) prerušené na celé desaťročia. Ukázala sa jednak nevyhnutnosť uspokojovať kultúrne potreby tohto etnika z vlastných zdrojov, jednak užitočnosť návratov k pokrokovým tradíciám.“

Sláva Manhardtová pod názvom Antológia „juhopoviedok“ píše recenziu o antológii prózy juhoslovanských Slovákov Hlboké koľaje (1988), ktorú zostavil Michal Harpáň. Stručne sa zmieňuje o jednotlivých poviedkach a autoroch, podľa nej kniha „podáva pomerne celistvý obraz o tom, ako sa ,juhopoviedkaʻ modifikovala vo výraze i v téme“. Zo starších autorov najväčšmi sa jej pozdával Ján Čajak ml. s poviedkou Báťa Ondriš Pazúrik, „ktorá je nekompromisnou sondou do života a filozofie eticky zdeformovaného človeka“. Podľa recenzentky „esteticko-formálnu nevýraznosť“ si zachovávajú poviedky Janka Čemana, Pavla Čániho, Daniela Pixiadesa, Miroslava Kriváka a Pavla Grňu. Veľmi na ňu zapôsobil úryvok z novely Jána Kopčoka Jazvy: „Poviedka plnokrvných obrazov a kontrastných symbolov je založená na striedaní dvoch časových pásiem. Protagonista si sprítomňuje zažité hrôzy: vyvoláva ich prítomnosť stromu, na ktorý vidí z nemocničnej izby a ktorý je dejotvorným i expresionistickým až surrealistickým prvkom.“ Podobne na ňu zapôsobili modernejšie poviedky v antológii (Juraj Tušiak, Viera Benková, Víťazoslav Hronec, Zlatko Benka). O všetkých autoroch nepíše, a to v závere vysvetľuje: „Nie je únosné a ani zaujímavé hovoriť o všetkých poviedkach v knihe, ktorá podáva verný obraz o takmer storočnom vývine tohto žánru. Chcela som upozorniť len na tie, ktoré sa vymykajú z priemeru, už či smerom hore alebo nadol.“

Jana Čupová napísala krátku recenziu knihy próz Viery Benkovej Dom z roku 1987 (1989, 6, 135 – 137). Zdôrazňuje, že sa titul knihy zhoduje so základným motívom všetkých textov: „S domom a domovom na dolnozemskej rovine súvisia autorkine spomienky na detstvo a mladosť, ale aj príbehy najsúčasnejšie i tie z minulého storočia.“ Recenzentka v próze Viery Benkovej vidí realistické východiská a metonymický princíp tvorby, a iba „keď autorka začína trochu experimentovať a uplatňovať aj metaforický model poetiky, texty nadobúdajú pozoruhodnejšiu ideovo-estetickú svojbytnosť“. Podľa Čupovej metonymický princíp je príznačný pre črty dejovo situované do minulosti a v udalostiach bližšie situovaných do súčasnosti tento princíp začína ubúdať pred princípom metaforickým.

Martin Kasarda pod názvom Inde (1990, 8, 136 – 137) uverejnil nekonvenčnú recenziu antológie mladých slovenských básnikov žijúcich v Juhoslávii s názvom Súčasne (1990), ktorú zostavil Víťazoslav Hronec a vyšla vo vydavateľstve Smena v Bratislave. Začína sa takto: „Ajhľa, krajania! Vitajte v pramatke Vlasti slovenskej. Asi taký dojem vo mne vyvstal z láskyplného a nežnohladiaceho prívetu, zároveň sebahaniaceho i náruč rodnú otvárajúceho.“ Ale obavy boli zbytočné, lebo šiestim básnikom (Miroslav Demák, Jozef Klátik, Michal Ďuga, Zlatko Benka, Miroslav Dudok, Jaroslav Supek) bolo „malicherné hrabanie sa vo vlastnom národniarstve“ cudzie. Jeho pripomienka sa týka generačného určenia, podľa neho nejde o mladú, ale o strednú generáciu. Upozorňuje na paralely s konkretistami a trnavskou skupinou. Kasardove miniportréty šiestich básnikov v tejto antológii sú trefné. Ako kontrapunkt predchádzajúcim piatim básnikom sa Jaroslav Supek, ironik „par excellence, vymyká predstave básnika, vo svojich textoch sa hrá s čitateľom, žmurká ne neho a nakoniec mu vyplazí jazyk“.

Ladislav Čúzy je autorom recenzie výberu z básnickej tvorby Víťazoslava Hronca Podiel na jablku (zostavil František Lipka, 1990). Titul recenzie Poodkrytie dvierok (1991, 2, 134 – 135) je v znamení zviditeľňovania slovenskej vojvodinskej literatúry na Slovensku. Po úvodných slovách o tejto literatúre a krátkych biografických údajoch o básnikovi stručne charakterizuje typológiu Hroncovej poézie: „Hroncovej poézii dominuje intelektuálny zobrazovací princíp. Zložitá obraznosť prehlbuje filozofickosť básnického odkazu, neraz je síce originálna, ale často pôsobí vykonštruovane.“ Recenzent vôbec stále zdôrazňuje filozofické pozadie Hroncovej poézie, no bez interpretatívneho podloženia básnickým textom, ktoré vlastne v recenziách ani nie je zvykom. V závere, samozrejme, víta vydanie výberu z Hroncovej poézie na Slovensku.

Pod názvom Hľadanie spoločnej poetiky (1991, 10, 133 – 134) Ladislav Čúzy napísal aj recenziu Hroncovej literárnokritickej monografie Generácia vo vlastnom tieni (1990). Hronec v nej analyzuje a interpretuje poéziu a poetiku básnikov Miroslava Demáka, Miroslava Dudka, Michala Ďugu, Zlatka Benku a Jozefa Klátika. Čúzy určite nepoznal celkové dielo týchto básnikov, iste mal poruke antológiu Súčasne, no všimol si, že „Hronca neustále prenasleduje túžba môcť hovoriť o generácii ako o literárnom zoskupení, ale sám svojimi rozbormi viac-menej potvrdzuje vágnosť tohto termínu, pretože poetiky jednotlivých predstaviteľov, a najmä ich neskorší vývin, boli veľmi rôznorodé“. Napriek ďalším výhradám Čúzy v závere kladne hodnotí Hroncovu knihu: „Knižka Generácia vo vlastnom tieni je pre slovenského čitateľa bohatým zdrojom poznania tvorivých aktivít jedného literárneho zoskupenia po slovensky píšucich básnikov v juhoslovanskej Vojvodine. Je ukážkou bádateľského prístupu autora a podnetom na ďalšie prehlbovanie poznania slovenskej literatúry vznikajúcej mimo územia našej republiky.“

úryvok, 1/2017

MÁRIA BÁTOROVÁ

Slovenské pohľady – naša hrdosť a naša hanba

 

Pokúsim sa odôvodniť zmysel tohto vážneho paradoxu, ktorý, žiaľ, má svoje opodstatnenie. Predstavme si, že by sa tu teraz hovorilo po anglicky, bol by to štátny jazyk aj v školách a celá kultúra a vzdelanie by sa diali v tomto jazyku. Slovenský jazyk by sa používal len v domácnostiach, ale hovorili by ním aj vzdelanci, tak ako kedysi v 19. storočí vo svojich sídlach vo vtedajšej časti Uhorska, v Hornom Uhorsku. Bola to reč, v ktorej a cez ktorú sa plynulo tiahla tradícia tejto krajiny, starodávnej kultúry a jej hodnoty, stmeľujúce celý kresťanský európsky kontext, v ktorom sme my prirodzene začlenení: teritoriálne aj mentálne. Skúsme si predstaviť, že by si tu dnes, povedzme v čase anglickej jazykovej hegemónie, niekto zmyslel vydávať LITERÁRNY časopis v slovenčine, v tom už len domácom „kuchynskom“ jazyku. Zo svojich vlastných, nie veľkých prostriedkov. Vtedy – pri vzniku Slovenských pohľadov v roku 1846 – ešte s nádejou na víťazstvo v revolúcii 1848, no po nej, keď sa „v osamelých havranov zmenil kŕdeľ sokolov“, už bez akejkoľvek nádeje a napriek všetkému! Uvažujem, z čoho mohol Jozef Miloslav Hurban – šéfredaktor – čerpať duchovnú silu na tento čin. Vieme, ako ťažko sa prenášajú tradície, a aby sa zachovali, rodičia musia byť dôslední vo výchove. J. M. Hurban zvládol okrem verejnej činnosti aj výchovu svojich detí. Z nich najmä Svetozár Hurban Vajanský prevzal po otcovi štafetu. V časoch, keď pokračovala asimilácia obyvateľov Horného Uhorska a katolícka inteligencia si trojdielnym mimoriadne ilustrovaným dielom uctila Slovenské učené tovarišstvo (založené v roku 1792 ako prvý spolok po uvedení „tolerančného patentu“ osvieteného Jozefa II.) a priniesla aj prvú kodifikáciu slovenského jazyka od Antona Bernoláka, slovár päťjazyčný atď., vtedy syn Jozefa Miloslava Hurbana Svetozár Hurban Vajanský spolu s Jozefom Škultétym obnovili Slovenské pohľady, v ktorých o. i. recenzne recipovali aj spomínaný výpravný a veľmi hodnotný sumár kultúrnej a vedeckej činnosti na Slovensku – Učené tovarišstvo. Vajanský sám sa stal „inštitúciou“, ktorá zastupovala a kumulovala v iných krajinách diferencované kultúrne a štátne inštitúcie.

V čase bernolákovcov, štúrovcov aj v druhej polovici 19. storočia, ako toľkokrát predtým i potom, študovali naši intelektuáli podporovaní bohatými sponzormi na vynikajúcich univerzitách (tak sa stal slovenský roľnícky chlapec Matej Bel Veľkou ozdobou Uhorska, Ján Szelepcsényi – sirota zo Slepčian – vicekráľom na viedenskom dvore, kde diplomaticky vyjednal mier s Turkami… Mohli by sme pokračovať, lebo toto sú naše dejiny! Takto si ich treba uvedomovať(!), zapájali našu kultúru a naše vedomie do globálneho vzdelanostného kontextu, ktorému sa dnes v humanitných vedách hovorí „Republika listov“… Na výskum kontaktov – listových aj osobných – vzdelancov od osvietenstva má Amerika granty – skúmajú sa archívy, korešpondencia… A čomu sa vedecky venuje Ústav slovenskej literatúry? Američania totiž k týmto malým národom strednej Európy neprídu! Nikto to za nás skúmať nebude. My to musíme robiť, ak chceme poukázať na svoju účasť v dobovom vzdelanostnom diskurze iných národov!

Pozrime sa teda bližšie, na čom spočíval pôvodný Hurbanov koncept druhého literárneho časopisu v Európe.

Štúrovci, ako je známe, študovali v Halle práve v období veľkých nemeckých filozofov Wilhelma Friedricha Hegla (zomrel v roku 1831) a Johanna Gottfrieda Herdera (zomrel v roku 1803). Z Heglovej filozofie čerpali z toho najlepšieho, čo tento filozof priniesol, z dialektiky. Odráža sa to v kľúčovej básni slovenského romantizmu v skladbe Marína od A. Sládkoviča: „Marínu ľúbiť v peknej otčine, otčinu drahú v krásnej Maríne a obe v jednom objímať.“ Pravdaže, túto skladbu J. M. Hurban, ktorý bol ženatý s Annou Jurkovičovou, nerecenzoval, pretože bola o láske k žene. Aj sám Sládkovič sa po rozhovore so Štúrom musel „zamyslieť nad sebou“ a napísať básnickú skladbu Detvan.

Z Herdera čerpali všetci štúrovci najmä nádej na slávu Slovanov. Vo svojej hlavnej práci Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit (Myšlienky k filozofii dejín ľudstva, 1784 – 1791) prisúdil Slovanom významné miesto – ako „Grékom nového veku“. Bol za zdôrazňovanie národných jazykov, tradícií a ľudového umenia. Obhajoval právo národov na sebaurčenie.

Z poradia pojmov vymenovaných v podtitule časopisu, teda: Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literaturu možno určiť ideové priority redaktora J. M. Hurbana. Prvý článok sa nazýva Veda a Slovenskje pohladi. V ňom redaktor vysvetľuje, čo rozumie pod pojmom veda (citáty budú teraz už v preklopenej podobe do súčasného jazyka so zachovaním niektorých charakteristických slov): „Veda nie je viazaná na žiadnu školu a Akadémiu, (…) živí sa zo všetkých, dáva život všetkým, ba je aj roztriedená vo všetkých, len nie všetci ju vidia: bez takejto vedy nie je možný žiaden pokrok k dokonalosti. Kráľovstvo vedy presahuje všetky medze a hranice, (…) večne sa obživuje z obnovujúceho sa ducha človečenstva. Na tejto ceste sú pre rozum, ktorý všetko triešti, poznačené isté body ,vnútorných faktorov – obratov duchaʻ, ktoré rozum musí poznať a zapamätať si ich. (…) Podstatou toho ducha je Biblia – Starý a Nový zákon. Historické skutky na svete pochodia z ducha, ktorý racionalizmus nechápe.“

Hurban vníma pochybovanie ako základnú vlastnosť vedy. Uvedomuje si najmä vzťah medzi vedou a praxou: „Skutky historické sú uskutočnená veda svojho veku.“ Veda a duch sú v jeho predstave jedno: „Duch teda, ktorý toto všetko riadi a vo všetkom tom kraľuje, len zas duchom môže byť poznania, chápania, skúsenosti; keď sa iba rozumu, t. j. tej moci všetko trieštiacej a nad čiastkami rozobranými súd držiacej a celku nechápajúcej, držať budeš, potom nikdy tomu duchu pravdy v celku bývajúcemu neporozumieš, nikdy vedy mať nebudeš!“

Vedu vníma ako praktickú silu, schopnú meniť svet: „Veda vychováva človeka k národnosti, národ k človečenstvu. Ona je mater všetkých dejov duchovných, aké sa v sláve zjavili na divadle umenia, života, štátov a národov. (…) Ona sa odmieňa zas vychovávaním človečenstva.“

Tieto filozofické premisy, že Boh – duch – veda sú vo všetkom, pochodia od Herdera, ktorý podľa súdobých prírodovedeckých teórií bol presvedčený, že Boh nie je len substancia, ale je to predovšetkým sila, a to v najvyššom význame slova. Vesmír je realizáciou ideového Božieho plánu, preto je všetko dianie zákonité, účelné a príčinne pochopiteľné. Píše o tom vo svojej Metakritike (1792). Bral odtiaľ argumenty na polemiku s Kantovou teóriou poznania. Celá príroda má jednotnú výstavbu, na čom založil poznávanie analógiou. Človek sa vyznačuje univerzálnosťou. V diele Briefe zur Beförderung der Humanität (Listy k požiadavke humanity, 1793 – 1797) sa vyslovuje za zlepšenie podmienok života pre všetky vrstvy obyvateľstva. Pokiaľ ide o estetické kritériá umenia, polemizuje s Kantom a jeho „nezávislou estetikou“, žiada historický prístup k umeniu, teda skúmanie podmienok, za ktorých umelecké dielo vzniká.

Rovnaké požiadavky nachádzame v explikáciách vedy a výskumu u J. M. Hurbana. Vedu viaže s duchom a s vierou, ktorá je dôležitá nielen pre masy národov, ale aj pre intelektuálov, na naplnenie ich sily a intencie konať pre ľudstvo – teda nadosobné skutky. Hurban myslí na sociálne rozdiely: „… tu moria a loďstvo svetoplavného kupectva, tam cesty národov, hodností a vyznačenia, tu paláce zlaté zdedeného blahoslavenstva, tam zlaté prestoly a súdne stolice národov, tu v prachu skľúčení, v pote tváre ťažko živoriaci človek, (…) otrocké masy národov…“

Človeka, ktorý stojí uprostred toho všetkého, povoláva k povinnosti, „prebrodiť sa cez to k Bohu“: „Nie tá viera nečinná a len občakávajúca, ale tá zjavná a vedou oslávená, tá viera činná, vydobývajúca, ktorá v bojoch nesie zástavu pokoja…“

Tu nachádzame explikáciu pojmu „čin“, ktorý vysvetľuje, ako dokázala štúrovská generácia v krátkom čase – len za päť rokov – pre Slovákov vytvoriť a konštituovať všetky znaky samostatného existencieschopného národného spoločenstva. Tejto filozofie činu si boli vedomí štúrovci a na každom poste každý z nich vydal vo svojej činnosti maximum. J. M. Hurban založil a do júna 1851 vydal päť zväzkov časopisu Slovenské pohľady (272 strán), kde sa venuje (často aj kriticky) slovenskému prostrediu: Slovensko klebetno a malo-kramársko, ale aj Princíp národa slovenskjeho, Tatri – vťelená idea Slovenska (imagológia), história Slovenska od Veľkej Moravy, filológia a literatúra, mnohé jednotlivé portréty (Palacký, Jungmann, Šafárik, Kollár…). Ale aj osveta a bežný život (Voleňja evanjelickích farárou), reflexia života v slovanských literatúrach – českej, bulharskej, ruskej (Venedi, Anti, Sclavi). Venuje sa časopisectvu (Časopisectvo spojeno so životom vzďelaních národou).

Záver: V období socializmu, keď sa pojem duch nesmel ani spomenúť, sa kresťanské základy nášho kultúrneho a vedeckého života nemohli vedecky spracovávať. Dnes sa v Ústave slovenskej literatúry (a nevedno, či v Matici slovenskej) nikto tejto téme nevenuje, aby sa zdôraznili hodnoty, na ktorých stála naša prvá kodifikovaná kultúra. Výroky J. M. Hurbana sa berú ako starina. Rovnako duchovná stránka vedy – autor ňou zdôraznil duchovný zdvih naviazaný na súdobý európsky vedecký a filozofický diskurz, ktorý cez Slovenské pohľady tak priamo zasiahol našu kultúru. To, aká bola situácia v iných okolitých kultúrach, aký rádius pôsobnosti a recepciu mal časopis atď., bolo by treba heuristickým prieskumom skúmať a porovnať, aby Slovenské pohľady vynikli vo svojej podstate a prínose v priestore európskych kultúr. Je to výskumná téma na veľkú dizertáciu. Keby Maďari, Česi, Poliaci, Ukrajinci, ktokoľvek, mali vo svojej histórii v poradí druhý európsky literárny časopis, ktorý vychádza dodnes, vedel by o tom celý kultúrny svet!

 

Príspevok odznel na vedeckej konferencii k 170. výročiu založenia Slovenských pohľadov dňa 4. 10. 2016.

1/2017

EVA FORDINÁLOVÁ

Hurban Vajanský – redaktor Slovenských pohľadov

 

Slovenské pohľady sú unikátnym javom v slovenskej žurnalistickej spisbe. Unikátnym z viacerých dôvodov, ale prioritou v nich je fakt, že sú skutočne a vedome slovenskými pohľadmi v širokospektrálnom rozmere, nielen umelecko-literárnom.

V súvislosti s témou príspevku musím zdôrazniť, že mi ide o „nový“ pohľad na Slovenské pohľady, ktorý bol počas ich existencie buď v úplnosti dosahu nepochopený, alebo „starostlivo zamaskovaný“. Prioritou Slovenských pohľadov bol „vedomý pohľad do národnej duše“. A cez jej optiku „pohľad na vedu, umenie a literatúru“ skutočne slovenskými očami.

Vo vzťahu Vajanský a Slovenské pohľady nemožno hovoriť bez pochopenia tohto základného, „rodového“ faktu pre „endemickú“ prioritu pri ich vydávaní (resp. obnove ich vydávania). Posolstvom Slovenských pohľadov pre slovenskú kultúrnu societu je jednoznačne odhaliť duchovný princíp národného historického vývinu – ako jedinečnosť jeho prínosu do európskej i svetovej kultúry najmä z dnešného pohľadu: prečo je naša kultúra (pohľady) osobitá v svetovej globalizácii, a teda aký prínos ponúka.

V tomto kontexte treba upozorniť na kontinuitu filozofického posolstva redaktorov „otca a syna“ Pohľadov od roku 1846 – a obnovených 1881.

Úvodnej štúdii Jozefa Miloslava Hurbana Veda a slovenské pohľady sa pri celkovom hodnotení Slovenských pohľadov až do súčasnosti našou literárnou históriou nevenovala pozornosť zodpovedajúca jej významu. Ale v nej je kľúč k ich opodstatnenosti. Štúdia vychádza zo slovenskej duchovnej filozofickej tradície: prijatia spoznania „nerozumného rozumu“ a „zákona duchovného“ (Proglas) udržiavajúceho sa v duchovnosti, filozofii našej ľudovej kultúry (duchovnosť ako národný archetyp).

Teda „veda“ v slovenskom pohľade „má byť najčistejšie vychovávanie človeka aj človečenstva, má byť obsiahnutím univerza (zvýr. E. F.) nielen nazeraním vonkajším (roz. zmyslami), ale predovšetkým vnútorným, intuíciou (roz. jasnozrivosťou, inšpiráciou, duchom). Má skúmať nielen „telo“ sveta, ale aj jeho dušu. Teda ide o syntézu „rozumu“ (v dnešnom chápaní) v usmerňovaní „duchovnom“, dozrieť od „poznania“ k „múdrosti“, k vyššej inteligencii prežiarenej duchom.

Podľa Hurbana je hlavnou prekážkou na ceste k pochopeniu takejto univerzálnej vedy duchovná neprebudenosť a civilizácia „zavitá v poduškách luxusu, rozkoše a pohodlia“, ktorej „Mefisto zobral schopnosť viery, a tým aj prieniku do duchovna ako podmienky pochopenia celostnej vedy“.

„Západniarsky“ (roz. „nerozumný“, hmotný) rozum „má sekajúcu, rozdeľujúcu povahu, vytvára separátne systémy, ktorým chýba zjednocujúci duch (zvýr. E. F.), ale skutočná veda má sprostredkovať „poznanie ľudského ducha vyššími duchovnými túžbami“, má byť priestorom harmónie, jednoty, tolerancie. Vzdelanie vedie iba k špecializácii, múdrosť cez pochopenie vzťahov špecializácií k pochopeniu celku. Preto Hurban vyzýva: Nám treba viery pre vedu a vedy pre vieru. A toto ako základ veľkého života namieriť do budúcnosti.

Také majú byť slovenské pohľady: práve úloha sprostredkovať svetu poznanie univerzálnej (zvýr. E. F.) vedy, založenej na ľudskosti, stojí pred slovenskými vzdelancami, ich schopnosťou syntézy rozumu a ducha: „Tu je naša obrovská šanca zastať pred svetom vo svetle úcty.“

Slovenská výzva pre Európu a svet! Slovenské pohľady na svet. V tom je ich základ a posolstvo. A na ne nadviazal aj S. Hurban Vajanský pri obnovení ich vydávania, hoci v rozdielnych historicko-spoločenských pomeroch priamo v úvodníku prvého čísla Slovensko a jeho život literárny. Je to „výpožička“ z rovnomennej rozsiahlej otcovej eseje, ktorú vydával v svojich porevolučných Pohľadoch. A z otcovej úvodnej state prvého čísla Slovenských pohľadov cituje: „Výsledok bádania a mudrovania dlhovekého, v našom čase k jasnejšiemu povedomiu prišlý, je ten, že len ten má právo k skutočnosti, k stávaniu a životu, čo sa ospravedlnilo pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey, tejto verejnej, obecnej sveta mravnosti. – Slová tieto stoja napísané v prvom čísle Hurbanových Slovenských Pohľadov, ktoré uzreli svetlo sveta na Vzkriesenie Krista r. 1846, a boli symbolom vzkriesenia slovenského povedomia.“

Obnovenie vydávania Slovenských pohľadov vstúpilo, ako sme upozornili, do podstatne rozdielnej sociosféry, než bola v predrevolučnom čase meruôsmych rokov a po nich, po totálnej porážke maďarského vojska pri Világoši. A hoci sa nádeje slovenského dobrovoľníckeho vystúpenia nenaplnili čo i len ocenením jeho zásluh cisárskym dvorom, predsa sa len eliminovala najväčšia hrozba slovenského národného života po vyhlásení Maďarskej republiky 14. apríla 1849 (práve v deň úmrtia Jána Hollého, čo často naši vlastenci pripomínali). Čiže podmienky pre opodstatnenosť optimistického výhľadu do budúcnosti predsa len neboli nereálne.

„Vajanskovské“ Slovenské pohľady vstúpili do podstatne rozdielneho časopriestoru. Predovšetkým – ide o čas po rakúsko-maďarskom vyrovnaní (1867), v eskalujúcom maďarizačnom tlaku na kultúrno-politický slovenský národný život, a perspektívy do budúcnosti boli čoraz temnejšie. Preto paralela pomerov, možností a výsledkov Vajanského v úvodnej stati Slovenských pohľadov ozrejmuje obsah tejto 35-ročnej časovej priehlbne, nádeje, výsledky: „… my nehodní epigóni púšťame Slovenskom nový beh Pohľadov v úplnom poznaní svojej slabosti a veľkosti svojej úlohy. Ideálne, junácky a skoro by sme mohli povedať optimisticky (zvýr. E. F.) hľadeli na svet a seba otcovia naši, takže skoro žasneme nad ich smelými pohľadmi. (…) Oni mali tvoriť a oni hovoria o tvorbách, oni mali kriesiť mŕtvoly a oni hovoria o živote, oni mali v rukách počiatky spisby a oni hovoria o slovenskej literatúre, oni mali budiť myšlienky a oni hovoria o fillozofii.“

Situácia, celkové pomery sú podstatne rozdielne, ale činy sa nerodia z beznádeje, opak je pravdou – zákon akcie a reakcie. (Aristoteles: „Na prítomnosti je príjemná činnosť, na budúcnosti nádej.“) Tlak núti k protitlaku: „Nie sme padlí na mysli a dedičstvo silnej nádeje a nezvratnej viery prešlo i na nás. Ale duch nášho času má kritický náter, a preto sa obraciame k horeuvedeným riadkom (roz. citovanie Hurbanovej úvodnej state – právo na vstávanie k životu ospravedlnené pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey, obecnej mravnosti sveta) s otázkou, či slovenský národ má právo k skutočnosti, k stávaniu a životu, či obstojí pred súdnou stolicou ducha, myšlienky, idey.“

Čiže základnou, spájajúcou ideou zostáva „súdna stolica ducha, myšlienky“. V nej korení poslanie Slovenských pohľadov.

Vajanský objasňuje aj historickú opodstatnenosť tejto národnej filozofie svojbytnosti: „Slovenský národ obýva svoje teritórium od nepamäti a prežil mnoho dočasných okupantov“, a preto „o vlastnom panstve cudzej národnosti nad slovenskou nemôže byť reč, iba od najnovších čias víťaznej maďarizácie“ (roz. po rakúsko-maďarskom vyrovnaní).

Vajanského však väčšmi znepokojuje rozklad vnútorných národných síl, resp. proces, ktorý už jednoznačne naznačil Mikuláš Dohnány (posledný redaktor prvých Slovenských pohľadov) v svojej Histórii povstania národa slovenského z r. 1848 (Skalica 1950): odcudzenie zemianstva, šľachty národnému životu. Tento problém považuje Vajanský za „kľúčový“: „Jasné povedomie dvojnej histórie našej nevznikol iba maďarizáciou, ale aj odnárodnenou (latinizovanou) šľachtou. A tým sa história zemianstva stala niečím iným ako história národa.“ Pritom zemianstvo akoby bolo jediné v stave reprezentovať národ: „Meštiactvo, z veľkej čiastky nemeckí prisťahovalci, nemalo žiadneho národného zmyslu (…), masa národa môže byť zachovávateľkou národnosti, ale nikdy nie nositeľkou veľkých národných podaní, a tak tento najširší a najpočetnejší stav nemohol nič inšie, ako zachovať jazyk a mrav a ako mocná zoskupenina zachovať aspoň slovenské meno.“

„Slobodná a majetná trieda“ uprednostňovala latinčinu, neskôr maďarčinu, lebo otvárala „cestu k hodnostiam a úradom. Zanedbávala svoj rodný jazyk, ktorý sa stal behom času neváženým a bezcenným, a tak teda literárne nevyrobeným, pravým jazykom pospolitým.“

A „odtrhnutosť zemianstva od národnej pravdy“ malo aj svoje morálne zhubné dôsledky – morálny rozklad, ktorý Vajanský odkrýval už v svojich literárnych prácach – v poviedkach a novelách.

No predsa: „Nám dostal sa chudobný legát, ktorý ale obrátený a múdro úrokovaný môže narásť. Keď i nevrátila sa väčšina predných a vzdelaných ľudí do lona slovenskej matky, vrátili sa vysokí duchovia, ktorí vedeli poňať národnú pravdu a vyzdvihnúť ju na štít.“ V tom je základ Vajanského ideológie „čírej slovenskosti“, ktorú rozvinie aj v románovej tvorbe, aj v žurnalistike (predovšetkým v široko koncipovanej eseji Nálady a výhľady roku 1897 v Národných novinách): do vedenia národa treba postaviť slovenskú národne cítiacu inteligenciu z hlbokých národných koreňov: „Pri absolutnom chybení všetkých podmienok nutných na zdvihnutie národa chytili sa apoštolovia slovenskí do práce ducha (zvýr. E. F.) a predbehli na duševných dostihoch iné kmene slavianske. Ako tie pramene z tatranských skál, ticho, bez umelého dvíhania, vyvierali u nás veľké idey tajne, čerstvo, zdravým šumiacim prúdom.“

Preto Vajanský hrdo poznamenáva: „Keď povážime tú spustu, ktorú zanechal za sebou latinizmus, keď povážime zúrenie jeho dedičov (maďarizáciu – pozn. E. F), ktorý nemilosrdne rozťahuje údy na úkor slovenského živlu, vtedy musíme vyznať, že slovenský národ má ,právo k ascendit ante conspectum Deiʻ (povzniesť svoj hlas pred Božiu tvár – narážka na zákon z roku 1547, podľa ktorého sa toto právo pripisuje iba maďarskej šľachte), trebárs sme tlačení národne viac ako naši predkovia majetkovo, trebárs každé naše zdvihnuté hlavy z prachu ťahá za sebou búšenie čakanom po tyle biednej hlavy, predsa vždy ešte prúdi v našich Tatrách život, ktorý utvoril si čestnú literatúru, zobrazujúcu túžby náho národa.“

Vajanský konkretizuje: „Kollár, Šafárik, Štúr, Hollý, Sládkovič, Chalupka, Botto, Žello, Pauliny, Kuzmány (zaujímavé, že obišiel Janka Kráľa – pozn. E. F.) a mohol by som krásny rad mien uviesť, sú už literárnymi typmi, uznanými za hranicami Slovenska.“

H. Vajanský nepriamo naráža aj na fakt, že rodom slovenské talenty nachádzali uplatnenie v inej literatúre, ale napriek tomu „pri všetkej svätokrádeži našich duševných síl predsa povstávajú mladé, nové, ktoré, bohdá, dokážu sa ukázať na krásnom poli spisovného účinkovania“. A táto nádej ho oprávňuje k optimizmu: „Keď sa národ slovenský v útiskoch, nemajúcich páru na zemi, zobrať vedel k produkovaniu toľkých hlbokých umov, srdce človeku poskočí pri myšlienke, ako vysoko vyletí duch slovenský s uvoľnenými už krídlami!“ A teda nech „clamor Slavorum ascendit ante conspectum Dei“ (nech hlasné volanie Slovákov sa povznáša pred Božiu tvár).

Vajanský si uvedomoval, že našou národnou kultúrnou doménou zostáva burcujúce slovo (zvýr. E. F.), preto naliehavo vyzýva aj on: „Život náš literárny musí biť ešte rýchlejšou tepnou. Lebo on je jediným (zvýr. E. F.) nateraz životom. Poďte, veľkí duchovia otcov našich, a dýchnite na nás vánok svojich sladkých úst! Na vašom živom slove (zvýr. E. F.) chceme tužiť ducha nášho (zvýr. E. F.), aby sme mohli obstáť pred súdnou stolicou myšlienky“ (zvýr. E. F.).

A na podklade „živého slova nášho ducha“ redaktor vytyčuje ciele: „My chceme vydobiť to, čo nám zobral marazmus slabého pokolenia, zrada šľachty, bezmyšlienkovitosť meštianstva a zapustlosť sedliactva, snúbiť naše duše s národnou pravdou (zvýr. E. F.), ktorá trebárs zanedbávaná a bitá velikášmi, žila a žije v národe.“ A skutočne oduševnene, inšpirujúco vyznieva záverečná výzva úvodu obnovených Slovenských pohľadov: „My chceme bojovať proti falši, mocne dorážajúcej na povšedný život, a bleskami našej svätej pravdy odháňať jej tmy a hmly. Nech sa stane skutkom Slovensko Slovenskom a jeho literárny život nech pripravuje širokú cestu slávnemu životu politickému (zvýr. E. F.), ktorý nám kynie v blízkej budúcnosti.“

Tento úvod bol koncipovaný koncom decembra 1880 a zároveň napovedá, prečo sa Vajanský rozhodol pôvodný otcov názov – Slovenské pohľady na vedu, umenie a literatúru – obohatiť aj pohľadom na „politiku“. Pretože práve tento pohľad je životne aktuálny – a je obohatený všetkými troma predchádzajúcimi atribútmi. Skutočne, najdôležitejšou politickou zbraňou sa stáva kultúra. S koreňmi v kultúre ľudovej, čiže pevne zakorenená v slovenskom národnom živote.

Nekompromisnú národno-duchovno-kultúrnu orientáciu, ktorá je prioritou jeho redaktorskej práce, Vajanský (presnejšie ešte Svetozár Hurban) prejavil už v príspevku Škola a život do Národných novín – a ich redaktor Viliam Pauliny-Tóth ho použil ako úvodník (roč. IV., č. 77, 1. júla 1873). Autora podpísal pseudonymom Vajanský, ktorý Svetozár Hurban prijal a používal v celoživotnej činnosti. Jeho kritika mieri na „oportunistov, ktorí namiesto toho, aby niečo tvorili, všetko kazia“. V mladosti sa oduševňovali za národ, ale vo verejnom živote „malátnejú a zatarasia sa za priehrady manželstva, úradu alebo obchodu, oheň v nich hasne, bruško rastie, deti nevedia po slovensky, všetko kritizujú a rozvracajú“.

Preto záver je radom rečníckych otázok do národného svedomia: „Kde si, ty rezký, mládenecký duch našich otcov? Kde si, ty ľúbezná harmónia všetkých ľudských síl, rozvaha a rezká kritika spojená s hlbokou iskrennou oduševnosťou ku svojeti a s vydávaním svedectva slovenskej pravdy? Kde si, ty milostná pieseňka, čo šumela si v duši dvadsaťročného šuhaja a čo doposiaľ šumíš v dušiach mužov, prekročivších životom polstoletia, čo šumíš v dušiach našich mládencov v šedinách (zvýr. S. H.), v ktorých tisícoraké olovené starosti nesklonili a neodtrhli od národa, ktorých záživný plameň len s ich poslednou hodinkou vyhasne?“

Táto výzva vyznieva priam ako motto pre úvodník v prvom čísle Slovenských pohľadov o osem rokov neskôr.

Prvý ročník Slovenských pohľadov Vajanský vydával a redigoval s Jozefom Škultétym. Na titulnej strane prvého čísla pri mene redaktorov použil prvý raz verejne svoj budúci, trvalo s ním doživotne spojený pseudonym, ale ešte akoby nesmelo, v zátvorke: Svetozár Hurban (Vajanský), Jozef Škultéty; aj úvodník ešte podpísal ako Svetozár Hurban, ale svoje dve básne už v tomto prvom čísle podpisuje iba ako Vajanský.

V rokoch 1882 – 1889 redigoval Pohľady sám, ale leitmotív jeho úsilia zostáva nezmenený: kultúrnosť, morálna sila, duchovno-národná dvojjedinosť, nadkonfesionálna spolupráca ako spájanie národných síl, reakcia na gradujúcu maďarizáciu. Preto je priam zákonité, že politická problematika získava prioritu.

Slovenské pohľady vychádzali dvojmesačne, s úvodníkmi, ktorých autorom bol väčšinou Vajanský: Slovensko a jeho život literárny, Židovská otázka na Slovensku, Náš dnešný stav. Jozef Škultéty je autorom iba jediného – Národné znovuzrodenie slovenské. Reprezentačným však zostáva predovšetkým skutočne „úvodný“ úvodník Slovensko a jeho život literárny.

Úvodník Slovenské zemianstvo sa v podstate zaslúžil o neskoršie zjednodušujúce hodnotenie Vajanského riešenia problematiky národného života pomocou zemianstva (čo sa premietlo aj do hodnotenia jeho poviedkovej, novelovej a románovej tvorby). Vajanský však pripomína: „Duch slovenský našiel si nádoby mimo neho (roz. zemianstva, E. F.).“ Pripomína jeho historický význam (podobne ako Dohnány v svojej Histórii povstania slovenského), ale aj jeho súčasný stav: „Hynie hmotne, tratí vplyv, význam“ a mravne sa rozkladá. Záverečný rezultát je jednoznačný: „My sme veľmi pokojní nad svojím budúcim životom, avšak srdce stíska sa bôľom nad stratou toľkých síl, ktoré nám predsa budú chýbať, a tomu, ku komu sa pripojili, nesú zárodok rozkladu.“ Výsledkom je zistenie, že národné uvedomenie sprostredkúvajú slovenskí vzdelanci.

Vajanský získaval redakčné skúsenosti prácou v Sitnianskeho Orle, ale už práve tu si uvedomoval dôležitosť literatúry, aby sa rodný, pospolitý jazyk, ktorý sa stal postupom času neváženým a bezcenným, opäť stal „literárne vyrobený“. Obom redaktorom Pohľadov išlo o „využitie tradícií pre nové ciele, pre víťazstvo nových realistických tendencií spojených s umeleckou náročnosťou“ (Kusý, I.: Zrelý Vajanský. Bratislava: 1992, s. 32). Preto natoľko inšpiračne zapôsobilo zaradenie rozpomienok Ľudovít Štúr J. M. Hurbana hneď do prvého čísla obnovených Slovenských pohľadov.

(Obsah prvého čísla poskytuje zaujímavý obraz o tematickom zacielení časopisu: 1. Slovensko a jeho život literárny. Svetozár Hurban; 2. Polárna pieseň. Báseň od Vajanského; 3. Kulíkovská bitva. Obraz historický. Autor neuvedený; 4. Žena dvoch mužov. Dedinská poviedka od Sama Bodického; 5. K světlu! Báseň od Adolfa Heyduka; 6. O methode dejepisu Slovenska. Dr. J. L. Píč; 7. Obrázky z Bosny. Podáva Dr. I. Br. Zoch; 8. Šumena. Báseň svatojanská od Vajanského; 9. Slavianske nárečia. Z článku Vladimíra Lamanského; 10. Ľudovít Štúr. Píše Dr. Jozef Miloslav Hurban; 11. V jasku. Poviestka od Jána Závaru; 12. Čara. Báseň od Jána Čakovského; 13. Filologické rozhovory. Od Jaroslava Vlčka; 14. Beseda.)

Aj keď pri prvom ročníku mali podiel obaja redaktori, možno vypozorovať Vajanského vedúcu úlohu: úvodníkom aj publikovaním svojich dvoch básní, aj, o čom nemožno pochybovať, získaním otcovho súhlasu publikovať jeho rozpomienky na Ľudovíta Štúra. A napokon aj úplným prevzatím redakcie Slovenských pohľadov v ďalších ročníkoch. V nich sa zreteľne prejavilo, prečo k pôvodnému názvu – časopis pre literatúru, vedu a umenie – pribudlo aj pre politiku.

Celková situácia na Slovensku si v tomto „druhom období“ Slovenských pohľadov vyžadovala vyzývanie k spoločensko-politickej aktivite v súlade s Národnými novinami, na ktorých vydávaní mal Vajanský takisto výdatný podiel. V podstate by výzva z prvého „pohľadového“ úvodníka – „Musíme hýbať údami, keď nechceme, aby zmeraveli!“ – mohla byť mottom oboch týchto periodík, a to aj napriek rozhodnutiu Slovenskej národnej strany prejsť do politickej pasivity (s čím Vajanský ako jediný z jej výboru nesúhlasil), lebo: „Boj je ťažký, ako každý boj pravdy proti lži a brutálnemu násiliu.“ (Treba pripomenúť, že rozhodnutie SNS pre pasivitu bolo v súlade s dohodou rovnako národne orientovaných strán v Srbsku a Chorvátsku pre bezprecedentné zmanipulovanie volieb roku 1872, o ktorom sa zjavili informácie aj v európskej tlači.)

Nasledujúce ročníky, druhý až štvrtý, ktoré Vajanský už redigoval sám, pokračujú v trende aktivovania slovenskej inteligencie aj za cenu ubúdania príspevkov práve z oblasti „literatúry, vedy a umenia“, ale nemožno prejsť nevšímavo aj fakt, že práve v týchto oblastiach slovenská kultúra prechádzala krízou (prechod k realizmu nebol bezproblémový) a Vajanský nemienil z náročných umeleckých pozícií ustupovať (hoci napokon bol prinútený, ak nechcel Pohľady zapĺňať iba svojimi poviedkami a novelami: no výdatne si vypomáhal aj kvalitnými prekladmi kvalitných ruských autorov, najmä Turgeneva).

Oblasť umenia „utrpela“ menej aj zásluhou Vajanského záujmu o výtvarné umenie: Slovenské pohľady sa stali aj „ilustrovaným“ časopisom – s uprednostňovaním výtvarných diel zobrazujúcich slovenské motívy. Oblasť vedy reprezentovalo pravidelné uverejňovanie portrétov našich významných osobností a články s námetmi z histórie (touto problematikou sa detailnejšie zaoberal Ivan Kusý: Zrelý Vajanský, kapitola Redaktor Slovenských pohľadov, s. 28 – 52).

Napriek nedostatku kvalitných literárnych príspevkov zostáva trvalou zásluhou Slovenských pohľadov pod redaktorskou „taktovkou“ S. H. Vajanského vstup Hviezdoslavovej Hájnikovej ženy na slovenskú kultúrnu scénu, ale aj prvých prác Martina Kukučína a Antona Bielika. Pre našu prózu je však dôležitý aj vstup na pokračovanie redaktorovho „najkrajšieho románu“ (J. Vlček) Suchej ratolesti, ktorá napriek kladnému prijatiu dosiaľ nebola dostatočne docenená. A samozrejme – už „historickú“ hodnotu Slovenským pohľadom dodáva (s krátkou prestávkou) Hurbanov životopisný Ľudovít Štúr.

Vajanský pre veľkú zaneprázdnenosť (aktívna publicistická činnosť v Národných novinách, členstvo vo vedení Slovenskej národnej strany aj práca na románe Na rozhraní, hoci ho napokon nedokončil) prestal byť redaktorom Slovenských pohľadov na konci roku 1889 a stal sa ním Jozef Škultéty (1890 – 1916). Vajanský však do nich prispieval naďalej.

Celkove možno Vajanského ako redaktora Slovenských pohľadov označiť za dôstojného pokračovateľa svojho otca: aj vo vysokých nárokoch na kvalitu slovenskej kultúry, v nekompromisnom postoji k „čírej slovenskosti“, aj v presadzovaní skutočne „slovenských pohľadov“ na literatúru, vedu, umenie – a najmä politiku na základnej platforme: „My chceme vedu pre vieru a vieru pre vedu“ s realistickým prístupom. My na to máme!

Azda najzreteľnejšie sa S. H. Vajanský vyslovil o predstave svojej koncepcie Slovenských pohľadov a o ich poslaní na poslednej strane prvého čísla v ozname Pozvanie ku predplatnému na SLOVENSKÉ POHĽADY, časopis pre literatúru, vedu, umenie a politiku. Výzvu odcitujem celú nielen pre spoznanie smerovania Vajanského ako redaktora, ale v podstate pre jej aktuálnosť aj v súčasnosti: „V hlbokom presvedčení, že literárny ruch na Slovensku, ako jediný spôsob, ktorým môžeme dávať znak života a tej vôle, že chceme žiť, musí prísť do čerstvého prúdu, odhodlali sme sa predstúpiť pred slovenské obecenstvo v nádeji, že nás neopustia ako spisovateľské, tak i podporujúce národné sily. Nie naše sebavedomie, ani preceňovanie síl ponúklo nás k takémuto, môžeme povedať, smelému činu, smelému vzhľadom na dnešné okolnosti, ale tá, skoro by sme riekli nepovedomá, živelná predtucha budúcej úlohy slovenského národa, ku ktorej treba bezspornej prípravy, trebars tak slabými rukami podujatej, ako sú naše, ďalej tá okolnosť, že nachádzame sa v službe národnej v tom najužšom zmysle slova.

Slovenská a slavianská pravda, to je ten ideál, za ktorým túžiť a ktorému slúžiť chceme. Boh nám pomáhaj!“

S oprávnenou radosťou konštatujem, že aj súčasné Slovenské pohľady na literatúru, umenie a vedu sú dôstojným pokračovateľom hurbanovsko-vajanskovskej línie, hoci opäť v zmenených podmienkach: v pokračujúcom trende svetovej globalizácie „zviditeľňujú“ osobitý slovenský prínos do nej a „povznášajú slovenské volanie pred Božiu tvár“. Boh nám pomáhaj!

 

Príspevok odznel na vedeckej konferencii k 170. výročiu založenia Slovenských pohľadov dňa 4. 10. 2016.

1/2017

Tomáš WINKLER

Hurbanove Slovenské pohľady

(1846 – 1847, 1851 – 1852)

 

„Zato aj moje pomenovanie Slovenské pohľady jest velice dobré vyznačenie toho, čo ja vlastne chcem. Keď sa ako Slováci poobhliadame po svete, veď až potom uvidíme, čo budeme robiť.“

Jozef Miloslav Hurban

 

Začiatkom roka 1846 dozrie v Hurbanovi myšlienka vydávať „vedobný slovenský časopis“. Ale uvedomuje si, že je sám ako prst, ďaleko od priateľov, „osudom sem do kúta zahodený, kde dostatok nemôže nahradiť väčšie spojenia, akými mestá sa vyznačujú“, ako píše švagrovi Svobodovi. Hneď ako skrsne v ňom tento nápad, už „vychádzajú iskry ducha na svet“ – tvorí dňom i nocou. Podniká kroky na založenie časopisu. Superintendent Seberíni mu dá „znamenité“ svedectvo, ale Sztromský odmieta dať akékoľvek odporúčanie. Ako dôvod uvedie, že nezodpovedne napísal svoj Cestopis a takisto Predmluvu do Červenákovho Zrcadla. A to Sztromský ešte nemal v rukách Hurbanovu Uniu, ktorá sa začiatkom roka dostala k prvým čitateľom.

Ale teraz už Hurban nepotrebuje svedectvo – ani dobré, ani zlé –, pretože Slovenské pohľady nebude vydávať ako časopis, „ale všeho dva-tri diely do roka“, a na to nepotrebuje nijaké povolenie, len cenzora. Tak bude môcť vystupovať samostatne, nie po boku Štúrovom. Hurban dúfa, že sa „moje venkovské okolnosti časom zmenia a budem môcť opustiť hlbockú samotu“. Túži dokázať ešte viac. Keby mal tú možnosť, akú má teraz Štúr vo svojich Slovenských národných novinách, ukázal by, čo vie. Nijako sa mu totiž nepozdáva Štúrovo redaktorstvo a vôbec „naši ľudia v Bratislave“ sa mu vidia málo životní, veľa rozprávajú o minulosti namiesto toho, aby „ukázali, čo má byť“. Ale Lajko, ako Hurban na túto chvíľu nazve Štúra, „s jeho hlúpymi úvodnými článkami darmo rozmrzí pokolenie a nič nevystaví“. Zato Hurban už presne vie, ako budú vyzerať jeho Slovenské pohľady. Ich koncepcia vychádza z jeho životných skúseností, zo života. Túžba študovať v Nemecku nebola motivovaná len vôľou zdokonaliť sa vo filozofii, ale aj túžbou „poobhliadať sa“ po svete, vidieť, ako pracujú iné národy. Teda konfrontovať malý slovenský svet s cudzinou. Zárodok tejto myšlienky vznikol skôr. Vydávaním Pohľadov sa toto predsavzatie malo spredmetniť v ich koncepcii. Švagrovi Svobodovi píše: „Zato aj moje pomenovanie Slovenské pohľady jest velice dobré vyznačenie toho, čo ja vlastne chcem. Keď sa ako Slováci poobhliadame po svete, veď až potom uvidíme, čo budeme robiť.“

Hurban dobre vedel, čo sa dá a čo sa nedá robiť v našich podmienkach. Už nemá pred sebou Heglovu filozofiu, teraz sa väčšmi pridržiava Mickiewiczovho proroctva, lebo „jeho videnie sám život je“. O svojej povahe píše Samovi Bohdanovi Hroboňovi do Liptovskej Sielnice: „Ja, ako ma znáš, nie som synom školy; už ako žiak nemal som s ničím viac dobrodenia, ak s ohňom mojím, mojimi túžbami ducha a v tomto som pokračoval…“

Hurban je praktik, „nie syn školy“ – a teraz by sa mohol dopĺňať v súzvuku s iným mužom, ktorý je opačného založenia. Ale s ním, so Štúrom, môže byť nateraz len v odpore. Výhradu proti Štúrovi nemá jednu, ale hneď viac. Pochybuje o jeho schopnostiach viesť noviny, nespokojný je s jeho „hlúpymi úvodnými článkami“, s jeho taktizovaním voči katolíckemu duchovenstvu, lebo doň „zadiera“, a to všetko preto, lebo „naskrze nezná slovenského života“. Takéto Štúrovo počínanie Hurbana roztrpčuje. Už nie je ochotný mu o tom písať ani mu poradiť, „veď nič nedá na rady priateľov“. Rozhodol sa však, že mu to povie verejne. Verí, že keď takýchto hlasov bude viac, možno Ľudovít bude inakšie uvažovať. Preto sa Hurban obracia na priateľov v Liptove, na dobráckeho Sama Bohdana Hroboňa, aby aj odtiaľ zazneli hlasy nespokojnosti, mienené už nie ako rady, ale ako „napomenutia“. Hurban sa chystá do Bratislavy, aby Štúrovi okrem toho i sám povedal, čo si myslí, a tam „darmo hubou vŕzgať nebudem“.

Svoj názor napíše aj inde. Vo svojich dojmoch z korytnických kúpeľov, hneď pri prvom poháriku korytnickej vody, ktorý mu „udrel do nosa, do očí a do uší, do všetkých zmyslov“, spomenie si na Štúra a jeho pomocníkov v Národných novinách, lebo on, Hurban, bude teraz písať „len krátko, aby tak nepochodil ako daktorí spisovatelia Novín a Orla, ktorí – neboráci – pre svoje dlhšie články dobre že neboli ukameňovaní“.

Už sa zdalo, že Štúr zmení taktiku, že „premieňa kožu“, ale to bol len Hurbanov dojem, lebo Štúr je „zaraz na starom“. Dobre by bolo, keby boli teraz blízko seba, lebo už sa nesie chýr, že proti slovenčine sa kdekto chystá vystúpiť, a nielen proti nej, ale aj proti Štúrovým Národným novinám. Hurban sa dozvie od Štúra, že tým, kto sa hotuje na výpad, nie je nik iný ako Ján Kollár. Vieme, že na jar, azda koncom mája 1846, sa Hurban stretol so Štúrom na hlbockej fare, ale či si povedali úprimné slovo, nevedno.

Aby za novou slovenčinou bol pred nastávajúcimi bojmi čo najväčší zástup, iste zo Štúrovho popudu redaktor novín Peter Kellner-Hostinský navštívil Hurbana v Hlbokom na fare a spolu sa vybrali za Hollým do Dobrej Vody s úmyslom využiť jeho autoritu na získanie tých katolíckych farárov, ktorí zotrvali pri bernolákovčine. Tento mostík k slovenčine má podporiť aj nová Nitra, ktorá už v polovici marca 1846 uzrie svetlo sveta a je ako „dar drahým krajanom slovenským, obetovaná od Jozefa Miloslava Hurbana“. Ale je tam aj dedikácia Hollému, „zásluhami o cirkev a národ jasne sa ligotajúcemu kňazovi a básnikovi, okrase a sláve Slovákov“

Prichádza Hurbanova príležitosť, čas sporov a zápasov, teší sa na ne, privoláva ich: „Oj, ja som teraz velice dobrej vôle, nekúpi odo mňa nikto nič. Osobne ale na nás vyhodiť sa majúce strely – my odhodíme ich od seba.“ A keď sa mu už koncom mája 1846 dostal do rúk Kollárov spis Hlasové o potřebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky, aj Štúr zvolal: „Boj teda nastal!“

Hurban je dobrý taktik, vie zrátať sily na všetkých frontoch, a teraz zisťuje, že ich strana má prevahu: „Ale my sa im len smejeme, lebo oni neskoro prichádzajú k boju: my sme zaujali školy, literatúrou život, duchom precitlivejších ľudí na Slovensku, talenty budúcnosti sú naše, takže vec u nás čo deň, to deň viac víťazí.“

Ale práve vo chvíli, keď sa chystá rozhodujúci boj, Hurban sa musí brániť na dve strany. Už začiatkom roka, keď mu vyšla Unia, superintendent Seberíni, inakšie priaznivo naklonený slovenským veciam, napísal: „Vy máte veľkú budúcnosť pred sebou! Hrozné pravdy ste popísali!“ A žičlivý Seberíni aj pokračuje, akými zbraňami protivník zasurmuje. Hurban sa dozvie, že Šimka, ktorého si vzal na mušku, „už čert berie“ a dotknutí sa cítia ďalší. Vie, že od tejto chvíle ho budú „licitovať“ po konventoch, ale berie to na ľahkú váhu, lebo je presvedčený, že sa zo všetkého „vyseká“.

Začiatkom mája už má pripravené prvé číslo Slovenských pohľadov, prepisuje ho pre cenzúru, a tam dostanú „po nose“ všetci odporcovia slovenčiny. Roboty má kopu, našťastie už má pomocníka nielen v cirkevných veciach, ale aj pri prepisovaní – kaplána Ľudovíta Šuleka. Hurban nikdy nebol väčším optimistom ako v polovici roka 1846. Švagrovi Svobodovi píše: „Ide to tuná hodne rezko a svižko. Slovensko terajšie – a Slovensko pred tromi rokmi sú veci celkom rozdielne, sama rozdielnosť storočných princípov, čo deň, to deň sa všetko v jedno steká a zlieva, (…) je nám ozaj čo sveta žiť.“ Aj slovenské knihy sa „na úchytky míňajú“, čo nikdy nemohol povedať Palkovič so svojou češtinou ani Fejerpataky s „polovičatosťou mrzutou“. Tisíc zväzkov Unie sa mihom rozchytalo, Nitru, hoci vyšla len nedávno, už takisto nemá doma a Škultétyho Beda a rata sa minula za tri týždne, i keď bolo vytlačených 3 000 kusov.

V tomto čase sa napraví aj Hurbanov vzťah k Štúrovi. Hurban mu prepáči aj to, čo sa mu nepáčilo v Slovenských národných novinách a v Orlovi a pred očami má len záujem o spoločné dielo – o slovenčinu. Nateraz podľa Hurbana i napriek Štúrovmu „chvastúnstvu“ väzí v ňom predsa veľká osobnosť. „Materiál má Štúr veľký, dialektiky nemá, ctižiadosť má, presvedčujúcej moci nemá: ale pravda veci našej, ktorú on vedie, teraz je navzdor toho mocná a znamenitá,“ píše Hurban v liste na Moravu švagrovi Svobodovi.

Hurban veľa očakáva od svojich Pohľadov, ktoré už-už môžu každým dňom vyjsť, lebo verí, že mu zlepšia pozíciu, posunú ho dopredu. Sú tam silné veci – jedna z najpresvedčivejších obrán slovenčiny. Treba čakať len na tlačiara v Skalici, aby sa konečne tieto riadky dostali na svetlo.

Štúr naliehal na Hodžu, aby v polovici leta zvolal tatrínske zhromaždenie, lebo v tom čase by sa na ňom zišlo hojne obecenstva. Hodža ho však odložil až na 16. – 17. septembra 1846. Hovorilo sa tu najmä o slovenčine, o pravopise, ako sa dohodli na Hurbanovej fare. Ale hovorilo sa aj o podporovaní študentov, zbieraní starožitností, o vydávaní a rozširovaní slovenských kníh. Nehovorilo sa o Hurbanových Slovenských pohľadoch, lebo ešte sa len schyľovalo na vyjdenie prvého čísla. Štúrovi sa nepáčilo, že ho na tejto „sednici“ „z mnohých nepravdivých vecí a úmyslov potvárajú a obviňujú“. Naráža tu aj na Kollára, ktorý zorganizoval ďalší útok proti slovenčine, vo viacerých seniorátoch presadzoval, aby sa držali bibličtiny a nekupovali slovenské knihy a časopisy. Bolo vymenované „osobitné vyslanstvo“, ktoré má vo Viedni u panovníka vymáhať povolenie Tatrína; bol v ňom aj Hurban.

Niekedy v tom čase, teda keď sa Hurban vrátil z Viedne do Hlbokého, koncom septembra alebo začiatkom októbra, vyšlo prvé číslo Slovenských pohľadov. Štúr dostane z Oravy od Ctiboha Zocha list – „súd“ na Hurbanove Pohľady –, aby ho uverejnil vo svojich novinách. Keď sa Hurban a Štúr stretnú, Štúr mu ukáže Zochov posudok na Pohľady. Hurban sa len usmeje, naskytla sa príležitosť konečne vysloviť svoju mienku o Štúrových novinách, to, čo mu chcel povedať už dávno, povie mu práve teraz. Štúr túto kritiku neprijme, vieme od Hurbana, že „Lajko ale náš sa jeduval“. Nebola to len obyčajná výmena názorov, padli i ostrejšie slová. Hurban o tom píše: „Ja som sa už tiež pohádal s ním.“ Zatiaľ sa s tým zveril len svojmu švagrovi Svobodovi, čo žije na Morave, aby si trochu odľahčil. I keď sa tvári bezstarostne, neznesie kritiku od toho, kto nedá na dobré rady a napomenutia, naopak, stavia sa do pozície neomylného. Hurbana navyše popudzuje Štúrov sľub, ktorý uverejnil v posledných číslach Národných novín roku 1846, že slovenský pravopis sa zblíži s českým. Ale „v okamihu“ bol hneď na starom, lebo všetko odvolal. Prijal len –l namiesto -u v minulom čase a -ov namiesto -ou (domov – domou), ale podľa Hurbana „tým len bláznom uhovel a sám sa vydal nekonzekvencii, veď už sa smejú z neho aj naši, aj Česi“. Štúrov ústupok české noviny spočiatku vítali s radosťou, ale čoskoro zbadali, že to bol len „chlapčenský kúsok“.

Slovenské pohľady na vedy, umenia a literatúru od „zodpovedného redaktora a vydavateľa“ Jozefa Miloslava Hurbana vyšli prvý raz koncom septembra alebo začiatkom októbra 1846, ako sme uviedli vyššie. Hurban svoj úvodník Veda a Slovenskje pohľadi zaplnil úvahami o zmysle vedeckého poznania pre slovenskú a slovanskú spoločnosť. Svojím časopisom chcel „kriesiť život čistejší a kresťanskejší, vyšší v národe našom, menovite učiť vedu, umenia, literatúru, jednak poznávať duokladnejšie, jednak tvoriť ich vystavovaním ideálu vedy slovanskej“. Osvedčil sa, že chce Pohľadmi vynahradiť nedostatok časopisov, „s akým napospol chudobnejší vzdelanci slovenskí sa potýkajú“. Najviac rubrík chcel venovať vede, umeniu a literatúre, spravodajstvu, filozofii, jazykovede, etnografii, histórii, ale aj prírodovedným disciplínam.

Ako vidieť, Hurban nechcel byť popri Štúrovi len obyčajným ceremonialistom, akým bol za študentských čias Kalinčiak. Konečne sa Štúrovi vyrovnal v schopnostiach, ba i v praktických otázkach bol šikovnejší ako on. Hurban si je vedomý svojej prevahy a chcel, aby o nej vedeli aj ostatní. Je mu jasné, že Štúr zo svojej vedúcej pozície neodíde, i keď bol zvolal na tatrínskej sednici, keď ho kritizovali: „Nebudem vám viac viesť vaše veci, robte, čo viete, a voľte si inších.“ A potom ešte dodal: „Každý len na seba myslí.“

Keď sa od začiatku vydávania Štúrových novín dvíhajú nespokojné hlasy proti jeho viacerým názorom a keď sa postupne vytvára opozícia (Gerometta, Hodža, Kuzmány, Lichard, Francisci a Janko Kráľ), k žalobám a ponosám sa pripája aj Hurban. Pravda, netrúfa si postaviť sa na čelo nespokojencov – on je, ako sám vraví, medzi nimi „posledným“. Dúfa však, že ho život časom vynesie hore, na najvyššie miesto. Potom už nie Štúr a štúrovci, ale Hurban a hurbanovci budú nakrátko, ale o to prudšie hýbať slovenským životom.

Začiatkom roka 1847 začína Štúr v Slovenských národných novinách uverejňovať spomínanú Zochovu recenziu na Slovenské pohľady. Píše sa v nej, ako si Hurban predsavzal, že bude na svet pozerať „okom a duchom slovenským“, ale ako badá Zoch, „my vidíme z celého plánu samé teoretizovanie, časopis nepraktický“.

Je to príkre odsúdenie a Hurbanova reakcia naň je rovnako prudká. Neznesie kritiku z novín, čo sa od prvého čísla vyznačujú meravým postojom k životu, pre ktorý sa mnohí od nich odvrátili. Hurban vie dobre, že Štúr stratil veľa predplatiteľov. Zároveň si uvedomuje, že sám precenil svoje sily, keď chce iba vlastnými očami pozerať na celý svet, aj to len tu z Hlbokého. Po Zochovej kritike v tichosti rozmýšľa o novej koncepcii svojho časopisu, chce v ňom uverejňovať zábavno-poučné príspevky. Od tejto premeny si zároveň sľubuje, že takto si získa hojnejšie obecenstvo.

Zochova kritika teda zabrala, i keď za ňou Hurban vidí Štúra: „Štúr sa na mňa krivým okom díva a zdá sa, že ma akosi nerád vidí samostatne vystupujúceho, on by rád, aby Pohľady boli len jeho pobočníkom, ale toho nedosiahne.“

Hurban už nechcel kráčať za Štúrom, netúži byť jeho pobočníkom. Má svoje predstavy, myšlienky, koncepciu. Dovŕšil tridsať rokov a neláka ho byť večným žiakom. Túži po samostatnosti. Prišiel konečne čas, aby ju dosiahol? Už má za sebou veľa práce, aby sa pustil na vlastné krídla, ale v skutočnosti sa nevie odpútať od Štúra.

Medzitým sa rozhýbe mechanizmus, ktorý pomáhal aj Hurban dávať do chodu. Štúr zo všetkých strán dostáva listy plné nespokojnosti s vedením slovenských národných vecí, ktoré pretekajú cez jediné slovenské noviny, čo by mali odzrkadľovať túžby slovenského života.

Na jar 1847 dostane Štúr list od Francisciho, v ktorom ostro kritizuje jeho redaktorstvo, žiada ho, aby vytýčil „princíp liberálnodemokratický“, držal sa ho na každom kroku a aby poskytol širší priestor pre literatúru. Nesúhlasí s rigoróznosťou Štúrovou, ktorý „ani ku pocte mužov našich“ nechce prijať básne, a „tým menej zaľúbené“. Aj Janko Kráľ už prv napísal Štúrovi list „impertinentný, grobiansky“, ba podľa mienky Štúrovej píše tak, „ako keby z duba spadol“. Ján Kalinčiak, ktorý sa so Štúrom dostal do sporu pre lásku k dievčine, neváhal vyčítať mu jeho „intoleranciu“ a „diktatúru“.

Hurban pri stretnutiach so Štúrom i v listoch o tom zväčša mlčí. Keď Štúr spomenie, ako ho cenzúra „na kantári drží“, že mu v rukopisoch škrtajú všetko „rezkejšie“, a tak z mnohých článkov „špik povyťahujú“, Hurban sa, naopak, pochváli, že skalický cenzor je benevolentnejší a v Pohľadoch mu prejde aj smelšie slovo. Štúr, ktorý bol zavalený starosťami, nič netuší o Hurbanovom nepokoji. Je pravda, aj ostrejšie si vymenili názory, ale Štúr sa napriek tomu cíti Hurbanovi zaviazaný za jeho vernosť v neistých časoch, keď sa mnohí od neho odvracali. Preto v kritických časoch, keď ide Hurbanovi o chlieb, o faru pre jeho Uniu, Štúr je ochotný zastať sa Hurbana: „… podliaci by sme boli, keby sme všetko, čo môžeme, za nášho muža neurobili.“

Nevedno, či zo Štúrovho popudu alebo z náklonnosti Hostinského k Hurbanovi napísal Hostinský priaznivú kritiku na Pohľady, argumentujúc najmä faktmi samého redaktora Pohľadov. Ale akákoľvek bola tvrdá Zochova kritika, ani Zoch nemohol Hurbanovi uprieť, že národnú vec, na ktorej nám tak mnoho záleží, vie výborne, obratne na všetky strany brániť!

Rok 1847 sa však napriek nepríjemnostiam začína pre Hurbana dobre, sám si pochvaľuje, že ešte takého „šťastného počiatku roka nemal“. Priaznivé správy prichádzajú zo všetkých strán, ale najlepšie z Viedne „o veciach našich pospolitých“. Jeho jasnosť súhlasí so schválením Tatrína. Hurban však nevie, či sú tieto správy pravdivé. Čo sa týka Štúra, ten mu robí starosti so svojimi redakčnými praktikami. Už sa bol skôr dopočul, že veľa čitateľov novín odpadlo. Ale noviny treba držať za každú cenu, nech sú hocijaké, hlavná vec, že sú slovenské. Ak sa Štúr nezmení a nebude dbať na dobre mienené rady, podľa Hurbanovej predpovede „Štúr nám zatne bezpochyby najväčšiu ranu“.

Do Hurbanovej rodiny na hlbockej fare pribudol potomok, Hurban si rozdeľuje čas medzi rodinu a časopis. Na svet sa prihlásil syn Svetozár a Hurban sa teší, že bude mať pokračovateľa. S Pohľadmi má veľa práce, veď ich zväčša zapĺňa sám. Už v prvom čísle zahryzol do tvrdého chlebíka. Celý časopis dal do služieb slovenčiny už aj preto, lebo bol nespokojný „s veľkými Štúrovými longopetíciami“ a jeho spôsobmi obrany. Hurban „vec vychytil“ a kde-tu aj „ostrejšie pohovoril“. Je to polemik, má iskru aj štýl a vie vždy trafiť do cieľa. Jeho obrana slovenčiny je zo všetkých obrán najpresvedčivejšia. Slovenský život a novú spisovnú reč bránil najmä v polemikách s Jánom Kollárom. Bol ostrým Kollárovým protivníkom, no nikdy nerozbíjal česko-slovenskú jednotu. Odmietol však podceňovanie slovenčiny a tvrdil, že keď Slováci sa chcú vzdelať, „musia najprv svoju reč mať vzdelanú“.

Vďaka Pohľadom nemusí brať ohľad na nikoho, svoj názor povie tak, ako to cíti a kedy chce. Pohľady mu slúžia aj na iné. V nich „zmrví“ svojich protivníkov – a nie je ich málo. Hurban si usilovne ostrí pero, lebo „lámka veliká sa chystá po Slovensku“.

Druhý zväzok Slovenských pohľadov, ktorý vyšiel na Nový rok 1847, sa nesie naďalej v znamení obrany spisovnej slovenčiny a národného účinkovania štúrovcov. Hurbanovi sa podarilo k časopisu získať nových autorov – Eugena Geromettu a Sama B. Hroboňa. Publikovaním Geromettovho príspevku sa mu podarilo získať na svoju stranu katolíkov aj evanjelikov, odporúčal totiž spojenie budínskeho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej s novozaloženým, a ešte vždy úradne nepotvrdeným Tatrínom.

Tretí zväzok Slovenských pohľadov pripravoval Hurban tak, aby vyšiel v júli roku 1847. Úradná vrchnosť zakázala ďalšie vydávanie tohto časopisu. Dňa 7. mája 1847 Cenzorské kolégium v Budíne konštatovalo, že sa Slovenské pohľady z nepravidelného zborníka menia na pravidelný časopis, preto pokarhalo jeho skalického cenzora Ambróza Ernyeya za nedodržiavanie predpisov. Postup kolégia schválila Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne a Uhorská dvorská kancelária vo Viedni, ktoré zakázali ďalšie vydávanie Pohľadov.

Hurban si čo najskôr chcel vybaviť najvyššie povolenie, získal odporúčania na vydávanie časopisu od superintendentov Jána Seberíniho a Pavla Jozeffyho i Jána Lottnera, farára a vicearcidiakona kysucko-novomestského. Žiadosť podal 10. októbra 1847, ale Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada neodporúčala vyhovieť Hurbanovej žiadosti, i keď nový tlačový zákon v marci 1848 by už vydávanie Pohľadov umožňoval. Hurban pre iné naliehavosti doby od vydávania časopisu ustúpil. Navyše musel brániť svoj kňazský chlebík.

V Novom Meste nad Váhom, kde sa 28. júla 1847 konal nitriansky seniorálny konvent, chystalo sa na Hurbana veľa protivníkov. Veď jeho Unia pretriasala všetkých teológov – od kandidátov teológie až po najvyšších cirkevných hodnostárov. Keď je Hurban v najväčšej núdzi, pomôže mu Štúr. Sám Hurban neskôr dosvedčil, že Ľudovít sa začal zaujímať o teologické otázky a po Hurbanovom boku „povstať túžbou horel“.

K hriešnej Hurbanovej Unii pribudne ešte ďalší spis, ktorý je priamou odpoveďou na brožúru Zayovu a hornozelenického farára Karola Adamiša Nepředpojeté náhledy o unii evanjeliků A. a H. vyznání v kralovství uherském, ktorá otvorene polemizuje s Uniou. Hurban túto brožúru nemilosrdne strhal, napísal o nej elaborát, odtlačil ho v Pohľadoch a navyše dal vytlačiť tisíc separátnych výtlačkov. Kým ostatní autori vystupovali proti Unii anonymne, napr. Chalupka, Hurban sa nemieni za nikoho schovávať. Čaká sa, že mu neposlušný zobáčik zavrie sám Zay, ale ten sa teraz zachová veľkoryso, keď povie: „Ja som si vzal slobodu písať proti Hurbanovi, musím mu nechať slobodu úplnú písať proti mne.“

Hurbana bránia aj ďalší: Hodža, Karol Štúr, Kalinčiak. O všetkom však rozhodol hlas Ľudovíta Štúra. Hurbanovi zachránili faru i chlieb. Ale zobrali mu Pohľady, nemá si kde vyliať svoj hnev. V rukopise má veľa príspevkov, s ktorými sa po nociach trápil v hlbockej samote. Zostáva mu však nádej, že sa zvrtne doba a on znova chytí pero do rúk a ďalej bude písať „na svoj spôsob“ a vo svojich novinách.

Nedobrovoľne mu odpadlo veľa práce, a tak má čas, dokonca veľa času. Využije pekné jesenné počasie a s Jozefom Viktorinom, ktorý sa roku 1847 stal katolíckym farárom v Senici, podniknú väčšiu cestu na Moravu. Tá cesta je prvým dotykom s Čechmi po prudkých polemikách a jej cieľom je zistiť ich skutočnú mienku. Hurban tu má svojich známych, s ktorými udržiava spojenie spred ôsmich rokov, vie teda, že nie všade sa stretne s priaznivým prijatím, ale napriek tomu neváha navštíviť i odporcov slovenčiny. Šembera v Brne nič nezakrýval, otvorene dal najavo svoju pochybovačnosť, no milo ho prekvapil učený Klácel. Ten s porozumením sledoval vývin udalostí na Slovensku.

Kým si Hurban na svojej jesennej ceste po Morave hovie v pohode, Štúr vystupuje ako poslanec na Uhorskom sneme v Bratislave, ktorý začal zasadať 7. 11. 1847. Slovenské národné noviny už pred začatím snemu uverejňovali sériu článkov, v ktorých sa formoval slovenský národný program. Ako svedčia historici, tieto články boli koncipované s Hurbanovým súhlasom. Ale nemáme ani jeden doklad o tom, ako často sa so Štúrom stretával, o čom hovorili. Vieme len, že Hurban s Viktorinom častejšie ako inokedy navštevovali Bratislavu, aby sa presvedčili, ako sa vyvíjajú slovenské veci.

1/2017, úryvok

IRENEY BALÁŽ

Bob Dylan, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru 2016

 

V roku 2016 Kráľovská akadémia vied v Štokholme po prvý raz udelila Nobelovu cenu za literatúru hudobníkovi a spevákovi – Bob Dylanovi.

Nie je vlastne až také jednoznačné, že iba hudobníkovi. Samotný laureát tejto významnej literárnej ceny totiž sám seba považuje za spievajúceho básnika z čias slávnych trubadúrov, ktorý vtedajšiu štýlovú lutnu zamenil za modernejší nástroj svojej doby – gitaru a fúkaciu harmoniku.

Bob Dylan, vlastným menom Robert Allen Zimmerman, sa narodil 24. mája 1941 do židovskej rodiny v mestečku Duluthe v americkom štáte Minnesota. V období dospievania odmietal svoje židovstvo. Založil a rozpustil niekoľko rokenrolových skupín a hľadal únik z dusného a konvenčného konformizmu mesta, v ktorom žil. A ako sám vtedy hovorieval, čakal na chvíľu, keď totálne popretŕha všetky reťaze morálky a konvencie, a po slávnej Route 61 vyrazil do mesta Minneapolis. Táto priveľmi konvenčná bibliografia však podceňuje jeho osobitý zmysel pre židovskú komunitu, ktorý v podvedomí pociťoval, až keď dospel. Takisto sa nedarí zdôrazniť, aký bol vyberavý pri voľbe svojich hudobných a filmových hrdinov v detských rokoch. Samozrejme, že aj katolícke vplyvy by hádam mohli byť kľúčovým faktorom úspešného muzikantského ťaženia na vrchol jeho hudobného uznania.

Určitú úlohu zohrala jeho neistota ohľadom toho, kedy a ako má opustiť „ním“ vyznačené hranice malomeštiackej Ameriky, ktoré bytostne odmietal a ktoré ho nesmierne gniavili. Či vtedy, keď sa Robert Zimmerman stal Bobom Dylanom, Elstonom Gunnom alebo ktoroukoľvek inou z jeho neznámych identít? Najmenej zo všetkého sa však darí vysvetliť, prečo by si mal Robert Zimmerman zmeniť identitu a prečo by si mal želať znovuobjaviť samého seba a tým definitívne zamietnuť svojrodinný údel. Nepokúšal sa iba dištancovať od svojho malomeštiackeho pôvodu, ktorý však nemal nič spoločné s pôvodom jeho predkov? Vyskytol sa dokonca dohad, že meno Dylan si dal podľa svojho obľúbeného básnika Dylana Thomasa.

Jedna z jeho prvých nahrávok mala názov podľa Jacka Kerouaca Mexico City Blues. Veľa čítal, napr. Allena Ginsberga či Lawrencea Ferlinghettiho, až nakoniec zakotvil u folkového speváka Woodyho Guthrieho…

A nasledoval New York, kde jeho folková hviezda zažiarila naplno v povestnej kultovej kaviarni Cafe Wha? v umeleckej štvrti Greenwich Village… O rok neskôr vyšla jeho najznámejšia pieseň tejto doby Blowin’ In The Wind (Iba vietor to vie, a mlčí). Najprv ju nahralo na platňu trio Peter, Paul & Mary. Pesnička mala mimoriadny ohlas a hneď sa stala hitom a súčasne hymnou folkového hnutia. A tak sa Dylanovi konečne otvorila cesta k úspechu a sláve. Piesne spieval spôsobom odvodeným z černošského hovoreného blues a južansko-oklahomského preťahovania spevu podľa Woodyho žiaka Jacka Elliotta.

Bob Dylan svoje piesne vždy interpretoval vo vypätých poetických obrazoch, ktoré spájali tradíciu alžbetínskych vizionárov s fantáziou francúzskych symbolistov a amerických bardov beat-generation. Na svet okolo seba sa díval pohľadom chlapcov a dievčat vyrastajúcich v atmosfére amerických veľkomiest na počiatku šesťdesiatych rokov. Boli to rozhorčené, rebelantské, ba priam popudlivé protesty proti súčasnej Amerike dospelých. Spomeniem iba niektoré: Only a Pawn In Their Game (Iba pešiak v ich hre), With God on Our Side (S Bohom na našej strane) alebo Masters of War (Vojnoví mocipáni). V jeho piesňach takisto zaznievala zatrpknutá, ale veľmi pôsobivá milostná poézia, napríklad v Don’t Think Twice, It’s All Right (Nelám si hlavu, je to v poriadku). Niekedy i akési komentáre k málo povzbudivému pohľadu na labyrint nášho sveta – Positively 4th Street (Vyložene štvrtá ulica).

Tým, čo Dylan spieval a vyjadroval, stal sa popredným hovorcom folkovej a neskôr aj celosvetovým predstaviteľom tejto zľudovenej vlny. A súčasne idolom mládeže, keďže veľmi transparentne vyjadroval ich pocity, obavy a pochybnosti. Svoje názory skoro vždy formuloval v poeticky symbolických kryptografických obrazoch na obaloch platní.

Práve už spomenutou trojrozmernosťou Dylan prekračoval vtedajšie predstavy o tom, ako sa má spevák, hudobník a zároveň básnik správať. A je úplne jedno, či to bolo v časoch jeho mladosti alebo teraz, vo frenetickom chaose digitálneho veku odcudzenia, ktoré teraz už prebieha aj v imaginárnom, nehmatateľnom a nepocitovom kyberpriestore nášho sveta.

Na záver by sa dalo povedať: The Times They Are A Changin’ (Časy sa menia), ako spieva Bob Dylan na svojej prvej platni…

A tak sa neskutočné stalo skutočným: Laureátom Nobelovej ceny za literatúru 2016 sa stal básnik a hudobník Bob Dylan, alias Robert Zimmerman… Alias, alias!

 

Správa z tlače:

 Už uplynul pomaly týždeň od správy, že najprestížnejšiu literárnu cenu dostane po prvýkrát hudobník. Bob Dylan odvtedy odohral už dva koncerty, no zatiaľ sa k novinke verejne nevyjadril. V Las Vegas, kde hral prvý večer po oznámení o Nobelovej cene, promptne vytlačili plagát s gratuláciou, cez víkend na festivale Desert Trip to zaňho okomentovali The Rolling Stones. „Ešte nikdy sme nestáli na jednom pódiu s držiteľom Nobelovej ceny,“ zhodnotil Mick Jagger. „Bob je náš Walt Whitman.“

(19. októbra 2016)

12/2016

DUŠAN KERNÝ

Ruský Európan a Slovensko

(Sonda k 125. výročiu narodenia /1891/ a 50. výročiu smrti /1967/ Iliu Erenburga)

 

Sála Černínskeho paláca na pražskom Loretánskom námestí, až v roku 1934 premenená na pracovňu ministra zahraničných vecí štátu, ktorého hlavným mestom je Praha, má dlhú pamäť. Medziiným aj na ruského sovietskeho spisovateľa Iliu Grigorieviča Erenburga. V roku 1935 bol v Prahe a „znenazdajky“ ho pozval Edvard Beneš, vtedajší minister zahraničných vecí. „Fašistický mor prekračoval hranice bez víz,“ spomína po rokoch Erenburg, keď píše, ako ho Beneš zaviedol k nástennej mape, „sme obkľúčení, Československo je v smrteľnom nebezpečenstve.“

Pre nás je to zaujímavé nielen spomienkami na Karla Čapka, ten mu vtedy povedal, že „nastáva doba triumfu hlúposti“, na potulky pražskými kaviarňami a vinárňami s neúnavným Vítězslavom Nezvalom, počúvaním žartovných historiek Marie Majerovej o Haškovi, autorovi Švejka, či karikatúrami Erenburga sediaceho na kufroch od Adolfa Hoffmeistra. „Fašisti alebo polofašisti rýchle premenili Európu na spleť džungle, chorvátski fašisti prepadávali svojich srbských stúpencov, v Rumunsku sa železná garda vyhrážala Maďarom, v Maďarsku horthyovci vraždili roľníkov a zaprisahávali sa, že získajú (rumunské) Sedmohradsko, v Benátkach sa už bežne zdravilo fašistickým pozdravom – vztýčenou pravicou. Cestujúci má dojem, že v Európe je vojna,“ píše Erenburg.

Celé rozprávanie má pre nás osobitnú príchuť. Podľa Erenburgových spomienok mu Beneš vyčítal, že má tak rád Slovensko a kritizuje vzťah Prahy k slovenskej kultúre. „Ale naša vládna politika nie je taká zlá,“ ohradzoval sa Beneš. „Vedel som, že je lepšie mlčať, pretože sa práve vyjednáva medzi Prahou a Moskvou, ale neudržal som sa a pustil som sa (kvôli Slovensku) do sporu,“ spomína neskoršie Erenburg.

Erenburg toho o Slovensku napísal toľko, že ani po rokoch sa Ondrej Marušiak či iní návštevníci jeho bytu v prestížnom centre Moskvy nespytovali na podrobnosti oného sporu s Benešom o Slovensku. Ale je to viac ako pozoruhodné svedectvo. Veď už vtedy pokladal minister a neskorší prezident štátu za dôležité hovoriť o politike voči Slovensku s občanom ZSSR, o ktorom bolo zrejmé, že o tom bude písať a v Moskve či inde hovoriť a o ktorom bolo známe, že veci zasadzuje do širokých európskych súvislostí. Ako vyzeral onen spor, ktorý nebol len o Slovensku?

Na Slovensko sa vrátil Erenburg znovu v roku 1936. Malo to súvis s tým, že v roku 1934 Jozefovi Visarionovičovi Stalinovi navrhol premeniť a rozšíriť medzinárodnú organizáciu revolučných spisovateľov na protifašistický okruh intelektuálov (na zápas proti fašizmu a na podporu ZSSR), a J. V. Stalin to odobril.

Vráťme sa však v čase do roku 1928. To nám pomôže pochopiť zdroj rozličností Beneš – Erenburg v názore na Slovensko, spor, ktorý sa odohrával v impozantnej scenérií starého paláca a sály – pracovne ministra mladého európskeho štátu.

Vo svetovej literatúre ťažko nájsť toľko pochopenia a srdečných slov o slovenských literátoch, obyvateľoch Slovenska, o slovenskom roľníkovi a Slovensku vôbec, ako napísal ruský sovietsky spisovateľ Ilia Grigorievič Erenburg. Azda, ba určite nikto nenapísal s takým zanietením a pochopením pre Slovensko a Slovákov také cestopisné črty ako ruský svetobežník, vydávali sa ešte mnohé desaťročia po ich vzniku. Nikto tak nepísal, nikto sa sem toľko nevracal, nikto na Slovensku toľko nepostrehol a neovplyvnil ako Ilia Grigorievič. Dlhé desaťročia nikto nebol takým pozorným poslucháčom svojich sprievodcov po Slovensku, jeho jazyku a dejinách. Pozorovateľom, čo si mnohé nielen zaznamenal, ale aj uverejnil ako vlastné zistenia. A napriek tomu je to jediný taký autor, ktorého texty o Slovensku nie sú dodnes v plnej miere do slovenského jazyka preložené. Treba si položiť otázku prečo.

Priam notoricky najznámejšie je, že Ilia Erenburg prišiel na Kongres slovenských spisovateľov v roku 1936 do Trenčianskych Teplíc, aby „ponúkol Slovákom účasť v antifašistickom hnutí, keďže pracoval na sekretariáte Medzinárodného združenia protifašistických spisovateľov“.

Prečo práve Slovákom?

Prečo prišiel práve do malých zastrčených kúpeľov na stretnutie s predstaviteľmi literatúry, o ktorej sa Európa ešte len dozvie? O desaťročia neskôr Erenburg – dnes vieme, že skreslene – napíše, že kongres sa zišiel z iniciatívy DAV-u a davistov, ktorí presvedčili plénum kongresu, že je nevyhnutné vstúpiť do protifašistické združenia. O kongrese píše takisto nepresne: boli tam „spisovatelia rozličného zamerania, niektorí sa potom pridali ku katolíckym separatistom, ktorí stavili na víťazstvo Hitlera, iní bojovali v Povstaní ako partizáni“. O samotnom Povstaní píše s odstupom desaťročí rovnako spakruky: „Slovenské národné povstanie pripravil ÚV KSČ.“

Prečo v onom roku 1936 meral cestu z cudziny do Trenčianskych Teplíc? Čo tejto ojedinelej ceste predchádzalo? Prečo to robil Erenburg, ktorý roky pred prvou svetovou vojnou strávil vo Francúzsku, v Paríži a dvadsiate roky minulého storočia strávil vo väčšine európskych štátov, precestoval Nemecko, Britániu, Poľsko, Švédsko, Nórsko, Dánsko, Taliansko, Grécko, Turecko a už vtedy mal zrejme namierené do Španielska? Prečo toľko pozornosti Slovensku, jeho životu a pomerom, viac ako Prahe, Čechám, ktoré navštívil a poznal tam mnoho spisovateľov?

Možno je za všetkým len náhoda, fakt, že kedysi jestvovalo spojenie medzi Viedňou a Bratislavou, premávala električka, ktorú využil, keď narýchlo opúšťal Rakúsko v roku 1934. Vtedy už ako spravodajca Izvestijí písal o krvavých nepokojoch, povstaní robotníkov v Rakúsku, boli to prvé ruské vojnové reportáže z Európy. Španielsko s jeho občianskou vojnou, posledná veľká udalosť, ktorá sa stala spoločnou ľavici z celého sveta, bola pred dverami dejín, vypukne onedlho a Erenburg bude pri tom. Už v auguste 1936 je v Barcelone, v septembri v Madride.

Časť organizátorov rakúskeho krvavo potlačeného povstania, robotníckej vzbury 1934 sa prebila a s veľkými stratami našla útočisko v Československu. Sem vyviezli aj dokumenty, ktoré potom Erenburg použil v (päťdielnej) sérii čŕt Občianska vojna v Rakúsku 1934 pre denník Izvestija. Bratislava bola prvým a dobrým zázemím, cez ňu unikal z Rakúska. Hlavný dôvod spočíval v tom, že Bratislavu, Slovensko veľmi dobre poznal z predchádzajúcich stretnutí. Svedčia o tom výrečne jeho cestopisné črty Rok 1928 na Slovensku.

V Bratislave sa vtedy nedalo inak, len zájsť do viechy, k vínku, spisovateľom a k pesničkám o Jánošíkovi. Tak dajako sa stalo, že jeho sprievodcom, zrejme prvým kontaktom, ako inak, bol mladý právnik Vladimír Clementis – a zrejme to rozhodlo. Erenburg prijíma pozvanie stráviť na Slovensku dlhší čas v lete. Tak sa aj stalo a Erenburg pod spoločným názvom Rok 1928 na Slovensku o tom napísal sedemdielny seriál cestopisných čŕt. Dnes by sme povedali, že aj politologických sond. V úplnosti vlastne neboli u nás uverejnené ani po rokoch. V roku 1976 na základe ruského vydania z roku 1954 a 1966 vychádza po slovensky spoločné československé vydanie v Smene, Máji a Našom vojsku. Je to výber Európske križovatky z dielne špičkových prekladateliek-rusistiek. Pokiaľ sa nezačítame do už na tie časy pozoruhodného doslovu Ondreja Marušiaka, nič nám neprezrádza, prečo Mikuláš Šimko tiež prispel prekladom, zostavil výber. Až keď nazrieme do deväťzväzkovej ruskej pôvodiny vydanej rok pred autorovou smrťou, konkrétne do siedmeho zväzku, vidíme nielen to, čo chýba, ale aj prečo.

Sovietsky ruský spisovateľ Ilia Erenburg je spätý s prvým veľkým pokusom slovenskej inteligencie, slovenských spisovateľov ujasniť si kultúrne smerovanie, kultúrnu orientáciu Slovenska. Svedčí o tom iniciatíva z januára 1929 uverejnená v druhom, po konfiškácii opravenom vydaní DAV-u. DAV s dátumom 1. január 1929 pod skromnou skratkou do (Daniel Okáli). V dobovej slovenčine uverejňuje DAV preklad state Ilu Erenburga. Nie je to len prvé zoznámenie s týmto Erenburgovým textom v slovenčine. Je to zároveň textovo i graficky spojené s výzvou DAV-u na celoslovenskú anketu.

Erenburg má vtedy už za sebou vydanie románu (ale aj preklady) Neobyčajné dobrodružstvá Julia Jurenita (1922), Lásky Jeanny Neuillovej (1924), ako aj chýrnych a dodnes prekladaných (naposledy ešte v skvelom preklade N. Ďurinovej v 2007) Trinásť fajok (originál 1923). Spisovateľovi Erenburgovi sa zdá, že „Slovensko je jedinou krajinou v Európe, kde ruský pútnik je niečo obdobné ako Amerikán v Paríži, trebárs neoplýva ani dolármi…Slováci keď sa dozvedeli, že sme Rusi, stali sa dobrosrdečnejšími a zhovorčivejšími, také je čaro našej krajiny… kultom Rossije bola vychovávaná všetka slovenská inteligencia minulého storočia, o tom hovoria nápisy mohýl v Turčianskom Svätom Martine, názvy ulíc, katalógy knižníc, kde ruskí spisovatelia sú na prvom mieste a všetko je romantické, zľahka naivné – zľahka prislepé rusofilstvo starikov bez rozdielu vzdelania“.

Podľa Erenburga „deti týchto rojkov spoznali Rossiju… nový zmysel vkladaný v to meno drahé zamladi, meno Moskva, pretvoril celé slovenské rusofilstvo, učinil ho opäť skutočným, zviazal lásku k Rusku s láskou k súčasnu… láska mladého Slovenska k dnešnému Rusku preto nie je slepá“, tak znie preklad (zrejme Daniela Okáliho) Erenburgovho textu. DAV s ním začínal prvé číslo roka 1929.

úryvok, 12/2016

LADISLAV ČÚZY

Poézia ako impulz politickej koncepcie

udovít Štúr je vo verejnosti azda najznámejší ako spoluzakladateľ modernej slovenčiny, ale aj ako vášnivý diskutér a bojovník na Uhorskom sneme, teda v dnešnom chápaní ako politik. Napísal množstvo politických, ale aj iných článkov, ktorými presviedčal politických protivníkov, ale aj neprebudených Slovákov o potrebe oživenia slovenského národného života. Prakticky každá Štúrova aktivita podporovala tento cieľ.

Už počas štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu sa pokúšal venovať poézii. Jeho poézia je zaujímavým dokladom o formovaní poézie v intenciách vznikajúceho romantizmu. Umeleckou kvalitou však Štúrova básnická tvorba nedosiahla kvality jeho najznámejších súčasníkov. Do určitej miery, aj keď azda nepriamo, poéziu prepojil so svojimi politickými aktivitami. Štúrova literárna tvorba, presnejšie jeho básnická tvorba, je azda najmenej známou súčasťou jeho aktivít. Azda oprávnene, azda nie. S poéziou sa zoznamuje spolu so svojimi spolužiakmi pri štúdiu na lýceu a paralelne pri práci v Spoločnosti česko-slovanskej. V rámci tejto spoločnosti poslucháči lýcea tvorili literárne texty, ktoré si vzájomne posudzovali a najlepšie z nich uverejňovali v Pamätniciach Spoločnosti. Prvým výrazným výsledkom tohto úsilia mladých študentov bolo vydanie almanachu Plody v roku 1836, tento almanach už Ľudovít Štúr redigoval a uverejnil v ňom aj svoje prvé básne. V tomto čase celkom logicky písal, tak ako všetci ostatní študenti, po česky. V rámci svojho študentského pôsobenia napísal relatívne veľké množstvo zväčša príležitostných básní, v ktorých prejavil básnický talent, ale zároveň sú tieto básne aj dôkazom jeho myšlienkového a čiastočne aj estetického hľadania. Z množstva básní z tohto obdobia sa však nezrodila žiadna básnická zbierka. Štúrova raná básnická tvorba nebola poetologicky a ani myšlienkovo vyhranená, ale ako sa neskôr ukázalo, aj keď poéziu po roku 1840 písal Ľ. Štúr už len zriedkavo, stala sa vážnym argumentom pre rozvíjanie jeho národnoobrodeneckej aktivity.

V roku 1838 odišiel Ľudovít Štúr dokončiť štúdiá do Halle. Z tohto obdobia pochádza aj jeho najznámejší cyklus básní Dumky večerní. Štúr sa vrátil z Halle v roku 1840, aby pokračoval na bratislavskom lýceu v pedagogickej práci. Medzitým sa odohrala v jeho osobnom živote (ale aj z hľadiska poézie) dôležitá udalosť. Na ceste z Halle sa zamiloval do sestry českého vydavateľa Jaroslava Pospíšila Márie Pospíšilovej. Tento vzťah dal podnet k vzniku troch ľúbostných básní svojského charakteru.

Tridsiate roky boli z hľadiska literárneho vývinu zložité. Na pozadí veľkých básnických skladieb Jána Hollého a diela Jána Kollára začali sa objavovať v tvorbe poslucháčov bratislavského lýcea básne subjektívnejšieho lyrického ladenia, ktoré akoby predznamenávali v slovenskej literatúre nástup romantizmu. Táto atmosféra ovplyvnila aj texty Štúrových dumiek.

Dumky večerní sú cyklom trinástich námetovo rôznorodých básní, ktoré Štúr uverejňoval postupne v časopise Květy, ktorý redaktorsky viedol Jaroslav Pospíšil. Cyklus vyšiel v rokoch 1838 – 1840.

Žánrové označenie týchto básní ako dumky vysvetlil sám Štúr. Dumkou rozumel „báseň s historickým námetom“ a na inom mieste definíciu doplnil, že duma v „maloruskom nárečí znamená pieseň alebo povesť, najčastejšie truchlivého obsahu“. Jeho konkrétne básne zaradené do tohto cyklu definíciu potvrdzujú. Dumky sú námetovo rôznorodé, dominuje im melanchólia, smútok motivovaný pocitmi ohrozenia národa a objavujú sa v nich aj sociálne motívy. Dumky sú označené číslami a sú bez názvov.

Po formálnej stránke Štúr v cykle najčastejšie využil jedenásťslabičnú oktávu, ale objaví sa tu aj báseň napísaná stichickou formou.

Najsubjektívnejšou dumkou je dumka č. I. Atmosféra tejto básne už pripomína romantickú atmosféru. Je evokáciou lúčenia osamelého lyrického subjektu s rodným krajom, ale zároveň s detstvom. Štúr pri evokovaní pocitového stavu lyrického hrdinu využíva vo viacerých básňach historické pozadie, najmä evokuje smútok nad zašlou slávou národa. Sú tu alúzie najmä na zašlú slávu Veľkej Moravy a evokovanie čias vlády Matúša Čáka. Štúr často využíva prírodnú scenériu na označenie konkrétneho priestoru, pričom sa básnické posolstvo posúva do spoločenskej roviny. Napríklad dumka č. V. V jej závere konštatuje nemenné postavenie vrchu Rokoš (vrch neďaleko Uhrovca), ktorý bol „dávné stařiny svědkem“ v protiklade s osobným pocitom smútku nad dobovým postavením národa.

Dumky sú meditácie a len raz sa v nich zjaví výraznejšie národne orientované apelatívne zakončenie. Stalo sa tak v VI. dumke.

 Před věky Nitra vznešená

na kraj slavný hleděla,

teď nemůže – ponížená

své již oči zavřela.

 

Ale čas se opět změní,

den zas jasný zasvitne,

kraj se otců rozzelení,

Nitra ze sna procitne.

 

Okrem prvej dumky sú ostatné viac-menej objektivizovanou štylizáciou básnikových nálad odvíjajúcich sa od pocitu národného ohrozenia a sociálnej nespravodlivosti.

Najznámejšie Štúrove básne (Vzpomenutí, Toužba a Rozžehnání), ktoré napísal na podnet svojej lásky k Márii Pospíšilovej, sú takisto výsledkom objektivizácie individuálneho pocitu ich autora, ale predsa len sú oveľa subjektívnejšie ako predchádzajúce básne.

Báseň Vzpomenutí je prejavom umierneného ľúbostného vyznania. Štúr svoje city naznačuje za pomoci paralely so zimnou atmosférou Tatier a Krkonôš. Evokuje obraz zimných Tatier, ktoré sa mu v danej chvíli menia „v české Krkonoše“. Záporný pocitový efekt zimnej evokácie nevľúdnej prírody je vystriedaný vyjadrením individuálneho pocitu lásky, ale zároveň problematizovaný posledným skepsu vyjadrujúcim veršom:

Marie! Tatry se již sněhem lesknou

a po dolinách sever rejdy tropí:

brzo přivezeť on již zimu tesknou,

před níž příroda smutně oči sklopí;

ale v mém srdci, vzdor celé přírodě,

plápol se vzmáha, jejžto si znítila,

onť léto nese; však to v Tvé svobodě,

by traplivá v něm jeseň se zrodila.

 

Báseň je možné chápať ako Štúrovo vyznanie lásky Márii Pospíšilovej, báseň Rozžehnání je jeho racionálne zdôvodnenou rozlúčkou. Štúr básnicky vysvetľuje Márii nutnosť rozchodu, ktorý je motivovaný uprednostnením práce pre národ pred individuálnou láskou.

Myšlienka je vyjadrená už v prvom šesťverší básne, ostatné sú viac-menej len jej rozvíjaním:

Zapomni, drahá, zapomni jinocha,

nade nímž mraky bouřlivé se shání,

zapomni, drahá, zapomni na hocha,

an ti posílá bolné požehnání:

na vše světa zapomene slasti,

jenom nikdy ne, jen nikdy o vlasti.

 

Báseň Rozžehnání vyšla v Květoch v októbri 1841.

V nasledujúcom období sa Štúr venoval „dôležitejším“ činnostiam. Tieto aktivity vyústili až v jeho účasti v Slovenskom povstaní v rokoch 1848 – 1849.

úryvok, 11/2016

 

IVAN MRVA

Náš 170-ročný jubilant, konská železnica Bratislava – Trnava – Sereď

V tom istom roku, ako vyšlo prvé číslo Slovenských pohľadov,začala sa prevádzka na konskej železnici z Bratislavy do Trnavy. Bolo to práve 1. júna 1846. O päť mesiacovotvorili aj úsek Trnava – Sereď. Hoci už panovala všeobecná mienka, že kone za krátky čas vystrieda para, bolo si treba počkať takmer tri desaťročia. Napriek tomu aj konská železnica za dlhéobdobie prevádzky vykonala veľké služby. Zrýchlila dopravu osôb medzi Trnavou, Pezinkom a Bratislavou a tovaru medzi seredským prístavom na Váhu a dunajským v Bratislave. Železnica viedla slovenským krajom a využívali ju najmä Slováci, medzi nimi aj poprední národovci. Ľudovít Štúr počas svojho pobytu v Modre viackrát cestoval z Pezinka do Bratislavy. Žiaľ, poslúžila mu aj na mýtmi opradenej poslednej ceste za srbským kniežaťom Obrenovičomz Pezinka do Bratislavy a odtiaľ parným vlakom do Ivanky a späť v decembri 1855. Pavol Mudroň ešte ako študent bratislavskej právnickej akadémie viackrát cestoval konkouza Štúrom do Pezinka a potom už len šesť kilometrov do Modry. Aby ušetril pár grošov, nešiel do Šenkvíc, odkiaľ tiež bolo treba cestu merať pešo.

V máji 1854 sa Mudroň odviezol do Trnavy, keď sa vybral na odhalenie pamätníka Jánovi Hollému v Dobrej Vode. V januári 1856 konskú železnicu využil aj študent Jozef Ľudovít Holuby, aby sa v mene bratislavských študentov lýcea v Modre poslednýraz rozlúčil s Ľudovítom Štúrom. Za Bachovho absolutizmu redakcia Slovenských pohľadov sídlila v Trnave a z Bratislavy či opačne bolo treba častejšie cestovať. Aj preto konská železnica tak trocha súvisí s jubileom Slovenských pohľadov a národným hnutím. Pravda, poslúžila aj trom stovkám bratislavských národných gardistov, ktorí sa pod vedením Henricha Justihopo nej rýchlo prepravili do Trnavy, odkiaľ vyrazili na myjavské kopanice potlačiť septembrové povstanie. O necelé dva týždne sa opití ľahkým víťazstvom viezli späť aj s ukoristenými slovenskými zástavami.

Povestnú prešporskúkonku môžeme označiť za akúsi predohru k dopravnej revolúcii, ktorá sa v Uhorsku i na Slovensku začala práve v čase, keď do Trnavyprvýrazzavítal dvojzáprahom koní ťahaný železničný vagón.

Doprava tovarov i osôb bola pre Slovákov životne dôležitá. Bez obilia z dolnozemských rovín by obyvateľstvo mnohých hornatých oblastí sotva dokázalo vyžiť. Osadníci na úrodnej Dolnej zemi zas potrebovali stavebné i palivové drevo, šindle a množstvo iných drevených výrobkov zo slovenských lesov, železo, klince, podkovy, reťaze, lemeše i čeriesla na pluhy a ďalší materiál z našich hút, ale i vápno, kamene, súkno, plátno, hlinený riad a množstvo iných vecí. Rozľahlé dolnozemské lány potrebovali najmä počas žatvy pracovité ruky. Doviezť ľudí i tovar na úrodný juh nie na plti, ale na voze, aby bolo možné odviezť si domov obilie, kým sa nerozvinula železničná sieť, bola úloha furmanov. Stav ciest v Uhorsku bol až do konca 19. storočia katastrofálny a do polovice storočia aj nebezpečný, a tak práca diaľkových furmanov si vyžadovala tvrdú náturu. Cez rieky nebolo mostov, vysoký vodný stav znemožnil použitie brodov i prievozov na niekoľko dní aj týždňov. Mosty drevenej konštrukcie väčšia voda strhla a niekedy trvalo roky, ba desaťročia, kým sa dali do poriadku. Jeden príklad nezaškodí. Na starej ceste spájajúcej Kremnicu a Banskú Štiavnicu roku 1871 voda odplavila starý drevený most cez Hron priTrnavej Hore. Nový postavili až roku 1925. Polstoročie zostali dediny na ľavom brehu odrezané od cesty i železnice.

Nevyhnutné opravy povrchu hlavných ciest, odvodnenie, vykopanie priekop a podobné úpravy mali na starosti stolice. Práce do roku 1848 vykonávali poddaní v rámci povinných verejných prác. Neplatená, a teda neefektívna poddanská robota, ľahostajnosť zodpovedných úradníkov zapríčinili katastrofálny stav verejnej cestnej siete. Najhoršia situácia, paradoxne, panovala v rovinatých oblastiach Slovenska a najmä na Dolnej zemi. Do sypkej sprašovej pôdy sa rýchlo vyjazdili hlboké koľaje. V prípade dažďa alebo topenia snehu sa cesty zmenili na more bahna a dlho zostávali len ťažko prejazdné. Furmani celé dni čakali, kým sa stav zlepší, často vysedávali v hostincoch a krátili si chvíle popíjaním. Keď sa im minulo krmivo pre kone alebo voly, museli si ho obstarať, a tak sa doprava značne predražovala. Niekedy pre nezjazdnú cestu tovar zložili v hostinci alebo u známeho a vrátili sa domov. Namiesto zárobku utrpeli škodu. Už za Márie Terézie vyšlo nariadenie pre furmanov, aby si na kolesové obruče nasadili širšie pásy z plechu alebo drevené násady. To malo znížiť rozbrázdenie ciest hlbokými koľajami. Málo to pomáhalo, v našom Uhorsku sa nariadenia ťažko uvádzali do života. Napriek rôznym nástrahám furmanstvopatrilo medzi dobré živobytia,takže na tento druh remesla sa špecializovali rodiny, ba celé obce. V tomto smere vynikli najmä Liptovské Revúce, kde bol tento druh obživy veľmi rozšírený. Revúcki povozníci vynikali spoľahlivosťou a ich záprah pozostávajúci zo štyroch niekedy aj šiestich koní rýchlosťou. V okolí banských miest sa za najlepších považovali takzvaní „prešporskí furmani“, zabezpečujúci dopravu tovarov do Bratislavy aj Viedne. S obdivom o nich píše slovenský publicista Ján Čaplovič v diele Gemälde von Ungarn (Obrázky z Uhorska) z roku 1829. Dvestokilometrovú vzdialenosť od Zvolena zvládali prekonať po hrboľatých cestách rýchlo a bezpečne s nákladom prevyšujúcim aj 100 centnárov (päť a pol tony). Hoci nevedeli písať ani čítať, mali dokonalú evidenciu o prevážaných tovaroch a všetko bezpečne doručili. Najšikovnejší povozníci si zorganizovali rodinné firmy a zamestnávali príbuzenstvo i susedov. Povoznícke remeslo aj firma sa dedili z otca na syna. Na konci 18. storočia zaznamenali veľký vzostup Cabanovcizo Seliec pri Banskej Bystrici. Mali dvadsať vozov a 80 koní. Keď rodina zbohatla, synovia šli študovať. Kňazom sa mal stať Martin Caban, ale pre náhlu otcovu smrť musel opustiť seminár a viesť rodinný podnik. Až jeho najstarší syn Ondrej Caban (1813 – 1860) úspešne zvládol teologické štúdium a nielenže bol vzorným kňazom, ale aj slovenským rodoľubom. Chýrnym povozníkom v tom istom období bol aj Figura na Spiši, vlastniaci špedičnú firmu. Slovenskí diaľkoví furmani mali veľkú výhodu najmä vďaka materinskému jazyku. Dohovorili sa v Poľsku, na Morave i v Čechách, v Chorvátsku, na Balkáne aj v Rusku. Maďar, ak neovládal slovenčinu, mohol furmančiť len na maďarskom etnickom území. Preto bolo povozníctvo predovšetkým doménou Slovákov. Furmani však nemohli konkurovať rýchlejšej a lacnejšej železnici, a tak s rozvojom železničnej dopravy postupne odumrel tento dôležitý zdroj príjmov mnohých rodín. So zapadajúcou slávou furmanstva sa rozširovala v nejednej obci bieda a jej verný sprievodca alkoholizmus. To bol aj prípad Liptovských Revúc, ktoré na sklonku 19. storočia veľmi upadli. A tak parná lokomotíva okrem pokroku priniesla ajbiedu do slovenských krajov, kde prekvitalo furmanstvo.

Angličan GeorgeStephenson skonštruoval svoju prvú mašinu už roku 1813. Dvanásť rokov nato prešiel jeho nový stroj s menom Locomotion39-kilometrovú trať zo Stocktonu do Darlingtonu priemernou rýchlosťou 10 kilometrov za hodinu, ťahajúc pritom 44 menších vagónov s tovarom i cestujúcimi. Ešte v tom istom roku prenikli správy o tejto novinke aj do Uhorska. Noviny MagyarKurir napísali: „Akýsi Angličan menom Stephenson vynašiel takú mašinu, ktorú poháňa oheň a vriaca voda. Kto chce, nech tomu uverí.“V období, keď sa šírili len neurčité správy o novom spôsobe dopravy aj v konzervatívnom Uhorskom kráľovstve, objavilo sa viac projektov na zlepšenie dopravných pomerov. Inžinier JohanGeorgBodenmerknavrhoval postaviť celú sieť visutej železnice, skôr dráhy, ktorú by ťahali kone. Vďaka podpore progresívne zmýšľajúceho palatína Jozefa Habsburského v septembri 1825 vybudoval asi poldruhakilometový úsek v Pešti. Pre časté poruchy sa tento spôsob dopravy neosvedčil.Už v roku 1829 dosiahla Stephensonova Raketa (Rocket) na svoječasy „neuveriteľnú rýchlosť“ – 30 míľ (48 km). Bol to začiatok dopravnej revolúcie, ktorá v priebehu storočia zmenila tvár sveta. Podľa anglického vzoru aj so štandardným koľajovým rozchodom (1435 mm) používaným i dnes si prvú trať postavilo Francúzsko (1827), USA (1829), Belgicko a Nemecko (1835), Rakúsko a Kuba (1837) a Rusko (1838). Už v polovici 19. storočia celková dĺžka železničných tratí na svete prekročila 50-tisíc kilometrov a skúšobné lokomotívyišli rýchlosťou vyše 120 km za hodinu. Ani Uhorsko nechcelo zaostávať. Dlhý snem v rokoch 1832 – 1836 prijal zákon umožňujúci súkromným podnikateľom stavať železnice a poskytoval im rôzne výhody. Zároveň určil aj dvanásť hlavných železničných smerov, väčšina mala vychádzať z Pešti. Súkromný kapitál sa však do výstavby tratí nehrnul, a preto sa veľkolepé plány plnili so značným oneskorením.

V roku 1839 prišlo podnikateľské konzorcium so zámerom postaviť konskú železnicu z Bratislavy cez Pezinok do Trnavy. Od začiatku 19. storočia zabezpečovali pozemné spojenie predovšetkým poštové vozy, ktoré dopravovali zásielky, tovar aj cestujúcich. V Bratislave, ktorá v týchčasoch bola ešte snemovým a korunovačným mestom, no jej sláva pomaly hasla, sa sústreďovalo väčšie množstvo poštových spojov ako inde. Do mesta prichádzali v pravidelné dni a ich stanovištia boli obvykle v rôznych hostincoch, kdesi cestujúci zahovárali miesto vo voze. Záujemca o cestu do Viedne sa obvykle popoludnídostavil do hostinca U troch zelených stromov a rezervoval si miesto v poštovom dostavníku na druhý deň naráno. Rýchlou poštou bolo možné dopraviť sa do hlavného mesta monarchie za 6 hodín.Ak bol záujem väčší, vypravili z Bratislavy aj viac kočiarov. Podobne fungovali spoje do Pešti, ktoré obvykle jazdili cez Ráb a Komárno. Cesta trvala viac ako 20 hodín a miesto v kočiari si cestujúci musel rezervovať v hostincoch U troch zelených stromov alebo U bielej labute. Z Devína a Devínskej Novej Vsi prichádzali kočiare colného úradu a tridsiatkovej stanice každý utorok a piatok pred obedom a popoludní sa vracali späť. Záujemca o odvoz musel prísť do tabakového obchodu U Číňana naproti Dómu sv. Martina, aby mal zaistené miesto. Z Modry a Pezinka prichádzal poštový voz v pondelok a utorok ráno a odchádzal o druhej popoludní. Záujemcovia o prepravu týmto smerom sa dostavili do hostinca U koruny na Schöndorfskej (dnes Obchodnej) ulici. Tu si bolo možné rezervovať aj miesto v poštovom voze do Šamorína, ktorý sem prichádzal pravidelne v utorok a piatok. Poštový voz smerom na Skalicu odchádzal každý štvrtok a stanovisko mal v hostinci U zlatej ruže.Cestujúcich do Trnavy a v kúpeľnej sezóne aj do Piešťan a Trenčína prijímaliv hostinci U zlatej husi. Sem týždenne prichádzal na dostavníku aj trnavský lotériový posol. Pošta zabezpečovala tri razy do týždňa pravidelnú dopravu do Šoprone a do Günsu(Kőszeg, Kysak), kam sa cestujúci mohol odviezť len raz za dva týždne. Za takejto situácie pri zložitom zabezpečovaní miesta v dostavníkoch obyvateľstvo plán na výstavbu železnice privítalo s radostným očakávaním. Investori rátali, že spojenie medzi Bratislavou a Trnavou bude vysoko rentabilné a prostriedky sa čoskoro vrátia. Bratislavská stolica patrila v prvej tretine 19. storočia medzi hospodársky najrozvinutejšie v celom Uhorsku. V roku 1840 mala plochu 4370 štvorcových kilometrova 295 048 obyvateľov. S hustotou takmer 70 obyvateľov na štvorcový kilometer bola na druhom mieste v rámci vtedajšieho Uhorska,hneď po Varaždínskej stolici. Z hľadiska geografického jej prevažne rovinatú plochu rozdeľoval hrebeň Malých Karpát na dve časti. Severovýchodné hranice sa opierali o brehy Váhu a južné viedli po Dunaji. Oba toky boli splavné a intenzívne sa využívali na potreby lodnej dopravy. V Bratislavskej stolici sa nachádzalo 277 dedín, 34 privilegovaných mestečiek a päť kráľovských miest, čo bol v rámci jednej stolice najvyšší počet v celej krajine. Národnostne tu dominovali Slováci počtom 124 864 pred Maďarmi (105 931) a Nemcami (48 128). Pestré bolo aj náboženské zloženie: 247 064 katolíkov, 24 251 evanjelikov a 7608 reformovaných či evanjelikov helvétskeho vyznania. Následkom prisťahovania z Haliče rýchlo rástol aj počet židov, ktorých napočítali 16 125. Na území Bratislavskej stolice žilo 27 000 osôb šľachtického pôvodu, z nich viac ako 6-tisíc malo hlasovacie právo. Ďalšiu privilegovanú spoločenskú skupinu predstavovali mešťania v slobodných kráľovských mestách – počtom 57 830. Nešľachtických obyvateľov poddanského stavu bolo spolu 178 294, zvyšok tvorili nádenníci, sluhovia, učni, tovariši, dočasne i trvalo žijúci na území stolice. V roku 1846, keď sa zisťovali aj iné štatistické údaje, sa v stolici sa narodilo 3673 detí a zomrelo 3249 osôb, takže prirodzený prírastok bol len 324, no pre neúrodný rok sa v dôsledku podvýživy úmrtnosť dosť zvýšila. Výstavbou trate by vzrástol význam Bratislavy ako dopravného uzla aj vzhľadom na čoraz sa zvyšujúcu lodnú prepravu po Dunaji. Mesto bolo metropolou západného Uhorska. Hoci presťahovaním miestodržiteľstva a Uhorskej komory do Budína za panovania Jozefa II. (1780 – 1790) Bratislava stratila pôvodné postavenie, naďalej tu zasadal snem a konali sa korunovácie. Práve krajinské snemy, ktoré sa tu odohrávali od roku 1825 v pravidelných cykloch každé tri roky, menili Bratislavu na hlavné mesto uhorskej politiky, kam sa dostavilo okolo 500 snemových vyslancova desiatky magnátov s početným sprievodom. Otvoriť i uzavrieť snem prišiel panovník s rodinou a celým dvorom, snemové rokovania sledovali zahraniční vyslanci a množstvo zvedavcov. V Bratislave trvalo sídlili aj funkcionári a úradné orgány Bratislavskej stolice a schádzali sa stoličné zhromaždenia. Roku 1842 v meste stálo 2460 domov a v nich žilo 38-tisíc obyvateľov, podľa náboženského vierovyznania 25-tisíckatolíkov, 9160 evanjelikov augsburského vyznania, 126 kalvínov (evanjelici helvétskeho vyznania), 14 pravoslávnych a 3700 židov. Aj národnostné zloženie bolo pestré:27-tisíc Nemcov, 4-tisíc Maďarov, 2800 Slovákov. Od začiatku 19. storočia sa čoraz dôraznejšie presadzovala maďarizácia, čo nezostalo bez vplyvu na nemaďarských obyvateľov. Štatistika z roku 1842 zaznamenala 4200 pomaďarčených Slovákov alebo Nemcov. Mesto bolo živým obchodno-priemyselným centrom, služby ponúkalo 20 hostincov, vyše 800 obchodov a obchodných miestností, pracovalo tu 24 prevažne textilných alebo potravinárskych fabrík. Viac ako 1300 osôb malo evidovanú remeselnícku a obchodnícku živnosť alebo ponúkalo rôzne služby. Len pekárskych majstrov bolo 41, obuvníkov 70 a krajčírskych majstrov 82. Bratislava bola mestom, kam prichádzalo množstvo mladíkov z celého Uhorska za vzdelaním. Právnici študovali na Kráľovskej právnickej akadémii s filozofickou a právnickou fakultou, bolo tu vyššie katolícke gymnázium aj známe evanjelické lýceum. Ako námestník profesora Juraja Palkoviča na lýceu pôsobil Ľudovít Štúr a pod jeho dohľadom sa od roku 1837 rozvíjal Slovenský ústav, ktorý stmeľoval mladých národovcov. Na dunajskom nábreží každý deň pristávali nákladné aj osobné lode. Mesto malo od roku 1830 pravidelné lodné spojenie s Viedňou aj Pešťou. Koncom tridsiatych rokov bolo odtiaľto možné pohodlne sa plaviť až do prístavu Galac neďaleko dunajskej delty, odkiaľ premávali parníky až do Istanbulu. Slobodné kráľovské mesto Trnava bola druhým najvýznamnejším sídlom v Bratislavskej stolici a dlho aj duchovným centrom krajiny. Rozpustením jezuitského rádu roku 1773, odsťahovaním Trnavskej univerzity do Budína 1777 a odchodom kapituly a arcibiskupa do Ostrihomu roku 1819 veľa stratila zo svojho niekdajšieho lesku. V roku 1842 stálo v meste 850 domov so 6800 obyvateľmi – 2600 Slovákov, 2200 Nemcov, 1000 Maďarov a 1000 pomaďarčených. Mesto pre množstvo kostolov, kláštorov a duchovných osôb bolo nazývané aj malý Rím. Okrem deviatich chrámov tu stála synagóga, lebo popri 6380 katolíkoch a 280 evanjelikoch obyvateľstvo spestrovala asi stovka židov. V Trnave bolo katolícke gymnázium, kňazský seminár, pekné mestské divadlo a 470 mešťanov s hlasovacím právom, ktorí sa živili remeslami a obchodom najmä s obilím a dobytkom. Zvyšok obyvateľstva tvorili sedliaci a želiari, lebo mesto malo rozsiahly a úrodný chotár, ba aj štyri poddanské dediny. Spomedzi remeselníkov vynikalo 16 súkenníckych majstrov, ktorí vyrábali obľúbené modré súkno. Okrem remeselníckych dielní a obchodov hospodárstvo oživoval cukrovar, likérka a fabrika na výrobu octu. Štyri výročné trnavské jarmoky lákali obchodníkov i kupujúcich z celej krajiny. Výstavbu konskej železnice podporovali aj hlavní funkcionári Bratislavskej stolice – župan Ferdinand Pálfi a župný administrátor Ferdinand Leopold Pálfi, jeho syn a dedič županskej hodnosti. Rodu Pálfiovcov patrili bratislavské, svätojurské, pezinské, červenokamenské panstvo, teda väčšina územia, kadiaľ plánovaná trať mala prechádzať. Adruhá vetva rodu vlastnila stupavské, devínske, malacké a smolenické panstvo. Väčšina kvalitných lesných porastov v Malých Karpatoch patrila práve Pálfiovcom a v tomčase už štyristotisícová Viedeň potrebovala každú zimu veľké množstvo paliva. Konská železnica by uľahčila dopravu bukových siahovíc do Bratislavy a odtiaľ do Viedne. Navyše,Pálfiovci disponovali lacnou(dokonca bezplatnou) pracovnou silou, keďže povinnosťou poddaného sedliaka, ktorý obrábal väčšiu výmeru pôdy, bolo aj pripraviť svojmu zemskému pánovi jednu siahu palivového dreva. Konská železnica mohla voziť z pálfiovských panstiev na bratislavské trhy aj iné produkty, napríklad obilie, múku, víno či remeselné výrobky, teda všetko, čo sa každoročne vyprodukovalo v kraji pod Malými Karpatmi. Železnica by výrazne pomohla prevozu tovarov so seredského prístavu, kam denne priplávali desiatky pltí naložených spracovaným drevom, šindľom, vozovými kolesamiči iným tovarom z horných končín Slovenska. Už skutočnosť, že obyvatelia Viedne dodnes nazývajú bryndzu liptovským syrom (LiptauerKäse), potvrdzuje, odkiaľ sa tento chutný potravinársky produkt do hlavného mesta monarchie dovážal.

Miestodržiteľstvo stavbu povolilo, no už vo veľkom predstihu určilo pevnú tarifu, ktorá sa nemala zmeniť nasledujúcich sto rokov: za jednu míľu (8,9 km) osobnej prepravy v prvej triede sa platilo 15 grajciarov, v druhej 10 a v tretej 8 grajciarov. Cesta z Bratislavy do Trnavy tak vyšla v prvej triede na zlatý a 25 grajciarov, čo bol už veľmi dobrý dvojdenný zárobok. Ak sumu prerátame cez zlatý štandard, lístok vyšiel na viac ako 30 eur,[i]cez strieborný niečo cez 10 eur. Cestovanie konkou bolo určené len lepšie situovaným vrstvám. Za 100 funtov nákladu sa mali platiť dva grajciare za uhorskú míľu. Konštrukcia zvršku zodpovedala konskej prevádzke, tvorili ho dubové dosky uložené v smere koľajníc, aby mohli kone po koľajisku bezpečne klusať, a k nim boli piatimi klincami prichytené 280 cm dlhé a len 13 mm vysoké železné koľaje.

Prvý úsek konskej železnice Bratislava – Rača – Svätý Jur dokončili pomerne rýchlo. Dňa 27. septembra 1840 trať slávnostne uviedlido prevádzky. Záujemcov o prvú jazdu bolo veľa, a tak museli z Bratislavy vypraviť viac vozov.

 11/2016, úryvok

KATARÍNA BEDNÁROVÁ

Nielen Saint-ExupéryhoCitadela ešte raz

V minulom roku vyšla reedícia diela CitadelaAntoinadeSaint-Exupéryho(Spolok sv. Vojtecha, Trnava) v preklade Jána Švantnera. Málokedy sa na Slovensku v dnešnom čase stane, že prekladateľ i čitateľ sa môžu tešiť z reedície prekladu, nota bene prekladu vynikajúceho diela vážneho charakteru, pri ktorého čítaní treba premýšľať, postupovať pomaly a trpezlivo. Zdôrazňujem to zámerne, pretože Citadelamá charakter veľmi vážny. Patrí k tomu, čo tak ľahkovážne a povrchne nazývame „dobrá“, resp. „kvalitná“ literatúra. Žiadala by sa digresia na tému, čo je dobrá literatúra, aká má byť, či ešte vôbec existuje v érehomofestivus, ako vidí človeka francúzsky spisovateľ, literárny teoretik a filozof Philippe Murray v čase, keď prevláda axiológia konzumu, zábavy, ani nie hedonizmu, skôr konzumnej jednoduchosti, umelého a rýchleho odstraňovania prekážok: všetko dosiahnuť ľahko a rýchlo. Z tohto pohľadu atribút „kvalitný“ už trochu zaváňa merkantilizmom. Iba na margo–ako by sa Saint-Exupérypostavil k faktu, že figúru a emblém Malého princa si uzurpoval kreatívny a zábavný priemysel a zbavil knihu duchovnej podstaty, skomercializoval často v dosť bizarných a zneúcťujúcich podobách písacích potrieb, notesov, hrnčekov a záložiek, darčekových predmetova muzikálovvýsostne intímne literárne dielo. O takýto druh popularity by Saint-Exupéry určite nestál a nesúhlasil by s použitím knihy v podobe, ktorá sa (snobsky dôležito) tvári ako šíriteľka kultúry. V Citadele v 194. kapitole (s. 347) Saint-Exupérypíše: „,Darovať kultúru,‘ hovorieval môj otec, ,znamená darovať smäd. Ostatné príde samo od seba.‘ Ale ty zásobuješ presýtené bruchá sériovými nápojmi. Láska je volaním lásky, tak aj kultúra.Spočíva v smäde samom.“Zostáva len dodať, že Malý princ sa premenil v rukách nezodpovedných na priveľmi bublinkový a presladený nápoj.Citadele sa to, dúfajme, nestane. Na plechovku, ktorá sa dá otvoriť stiskom prsta, je príliš tvrdá a odolná. Napokon, túto odolnosť si nesie aj v názve. Je to skutočná konzerva, akou kniha má byť – obsahom aj stálou prítomnosťou v kníhkupectve, v knižnici. Stáleprítomnou a všadeprítomnou potravou, ktorá sa nepokazí a nepokazí ani žalúdok, naopak, zasýti duchovne hladného. Treba však opustiť tento zneucťujúco ironizujúci tón, pretože naozaj ide o vážnu a ľudsky a literárne dôležitú knihu.

Citadela je výsledkom dlhého a bolestného sebautvárania človeka Saint-Exupéryho, sebapoznávania a sebapremáhania. Je reflexiou o bytí. Myšlienkovým a duchovným fundamentom autorovej románovej literárnej tvorby. Je omnoho viac, je premýšľaním o témach, ktoré sa v týchto dielach objavujú, je celoživotnou tvorbou, sumou bytia a úvah o bytí ľudskom a Božom. Saint-Exupéry písal Citadelu približne od roku 1936 paralelne s ďalšími knihami, ktoré vyšli ešte za jeho života: Zem ľudí, Vojnový pilot a Malý princ. Nebolo mu však dané Citadelu dopísať, nedokončený rukopis našlipo autorovej smrti odložený kdesi v kufri. Neúplný zredigovaný text vyšiel prvýkrát v roku 1948, celý rukopis až o desať rokov. Saint-Exupéryho sestra Simone sa vyjadrila v tom zmysle, že autor mal v úmysle text skrátiť, vrátiť sa k niektorým témam, aby ich upresnilči, lepšie, ilustroval, jednotlivé kapitoly chcel preskupiť podľa prísne stanoveného plánu, no ten by sadnes dal zrekonštruovať už len veľmi ťažko. Ťažko si aj v súčasnostipredstaviť, ako by vyzerala finálna podoba textu, keby ju do tlače pripravoval sám autor – u Saint-Exupéryho predstavovala konečná redakcia často aj nový prepis diela.

Text Citadelyje zostavený z 219 nerovnomerne obsiahlych kapitol bez názvu – úvah, reflexií, odkazov, krátkeho rozprávania. Sám názov je viacznačný – slovo citadela znamená opevnené vyvýšené miesto, ktoré ochraňuje mesto. Miesto, kde sa obraňujú a uchovávajú isté myšlienky, systém myslenia organizovaný tak, aby zaštiťoval jeho princípy. V Exupéryhotexte ide predovšetkým o stavbu citadely ako pevnosti ľudskej duše, ľudského spoločenstva, duchovna, pevnosti vystuženej bezvýhradnou láskou k Bohu. Autor vybudoval veľmi silnú metaforu formovania ľudskej bytosti, sebautvárania a sebaosvojovania. Text je podaný v prvej osobe a podľa náčrtov rukopisu, ako Saint-Exupéryhočítanie v roku 1936 počúval francúzsky spisovateľ PierreDrieu La Rochelle, ide o rozprávanie berberského panovníka (kráľa, náčelníka?), ktorého otca „z krvi orlov“ zavraždili.Rozprávač je hĺbavý a múdry. Múdrosť získal od otca: ten ho vychovával, vzdelával a snažil sa mu pritom odovzdať učenie predkov, vštepiť úctu a rešpekt k ľuďom a ku skutočnosti. Časť rozprávačovej múdrosti pramení v osobných skúsenostiach, obyčajných,výnimočných, dobrých aj zlých. Všetky úvahy vedú k pochopeniu, čo je človek, ako žije, resp. ako má žiť, ako funguje a mal by fungovať zďaleka nie ideálny svet a ľudstvo v ňom. Úsilie pochopiť je vyjadrené aj formu skrytého dialógu s mŕtvym otcom rozprávača. Gnómy, maximy, postrehy, úvahy o mravnosti, zásady spravodlivého panovania, obraz osvietenej ľudskej bytosti – to všetko sú reflexie, ktoré majú syna iniciovať do dospelosti, do postavenia panovníka, jeho práv a povinností.

Pri čítaní Citadely nás prvý okamžitý vnem vovádza do zvláštnej krajiny: exotickej, púštnej, akoby mýtickej a v niečom podobnej orientálnej rozprávke, v čase minulom i aktuálnom. Ak rozlúštime tento dekor, dostaneme sa k čítaniu politických významov fungovania prísne hierarchizovanej spoločnosti, ktorú má panovník svojou autoritou, osvietením viesť k spravodlivosti. Ešte hlbšou rovinou je rovina filozofická a spirituálna, ktorá nabáda ľudského ducha k pozornosti a strehu. Tu sa odvíjajú myšlienky o zásadných témach povýšenia človeka a ducha, ľudského údelu, zmyslu života a vecí, puta medzi ľuďmi a Bohom.Z tohto pohľadu sa pred čitateľom odvíjajú dva svety – nekoherentný a pominuteľný svet animálny, ku ktorému prináležíme telom, a svet Boží, ku ktorému nás vedie duch. Ľudský život je nepretržitým úsilím organizovať surovú hmotu – nútiť hlinu, aby nadobudla zmysel, ktorý spája veci, aby nadobudla tvar a vytrvala. Veľkosť sa meria schopnosťou vytvárať zmysel a prekonať tak údel smrteľnosti hľadaním Boha, ktorý je kľúčom v jedinečnom význame všetkého, čo existuje.

V Citadele nájdeme témy humanistického a spirituálneho poslania. Možno zostaviť celý tematický inventár motívov a kľúčových slov, ktoré autor opakovane reflektuje. Literárna kritika tento textoznačuje ako bibliu-báseň alebo lyrický spev biblickej inšpirácie. Je to filozofický esejistický text s presahmi k rozprávaniu, ktoré je však podané formou nesujetovej prózy – sú v ňomiba náznaky príbehu, fabuly, ktorú si musíme v podstate vytvoriť sami. O príbeh-slovo, ktoré dnes devalvujeme ako všemocné, lebo v našom čase každý a všetko má svoj príbeh– o ten pravý literárny kontinuálny príbeh ani nejde. Citadelu môžeme otvoriť kdekoľvek ako Bibliu v čase úzkosti. Úzkosť prežíval aj Saint-Exupéry, keď písal poznámky k Citadelev pohnutom čase pred vypuknutím druhej svetovej vojny aj v nej. Čerpal z vlastnej konkrétnej a meditatívnej skúsenosti, premýšľal o hodnotách humanizmu, o úlohe panovníka, resp. moci, o kvalite a charaktere civilizácie, o zmysle života v marazme dejín. Vybudoval svojím textom veľký výkričník upozorňujúci, že text je aj výstraha.

V čase, keď preklad Citadely vyšiel prvý raz,v roku 2001 vo vydavateľstve Hevi, knihu recenzoval už Boris Mihalkovič, Vlastimil Kovalčík, Jozef Čertík a iní. Bolo by zbytočné púšťať sa do ešte hlbších analýz tohto diela, ktorého preklad si vyžaduje sústredenie filozofa, predstavivosť básnika, znalosť Biblie a biblického štýlu. O tom, že slovenský preklad v podaní Jána Švantnera je skvelý, niet pochýb. Zaznievajú v ňom svojou silou biblické prikázania, podobenstvá a proroctvá, litánie a modlitby, paralelizmy, metafory a prirovnania – celý arzenál obraznosti básnického textu, v ktorom sa prelína sakrálne s profánnym. Zrada však môže spočívať v interpretácii diela, nie vo výraze a v jazyku: v tom, že v diele je málo interpretačných oporných bodov, ktoré hojnejšie poskytuje sujetová próza a zreteľnejší príbeh budovaný s logickými textovými konektormi. Zrada je aj v tom, že často sa jednotlivé kapitoly začínajú akoby od nuly, nevedno, na čo nadväzujú. Ďalšie zase paradoxne významovo na seba nadväzujú či reagujú ako vzdialené echo: znak fragmentárneho písania, neuzavretostikompozície. A to je v preklade vždy problematické. Nechcem sa púšťať do porovnávacej analýzy originálu a prekladu. Jednak preto, že text Citadely neprešiel konečnou redakciou z peraSaint-Exupéryho, teda je nedokončený. Tento fakt otvára bránu interpretácie širšie, než je zvyčajné. A jednak preto, že verím Jánovi Švantnerovi básnikovi-prekladateľovi, verím pravde jeho prekladu.

Ján Švantner patrí medzi tých zriedkavých prekladateľov, v ktorých osobe sa spája básnik, erudovaný teoretik (hoci sa tomuto označeniu sám bráni) a mysliaci, preciťujúci a pociťujúci hľadajúci človek, ktorý prekážky zdoláva úporne a pomaly, nepodlieza. Sám v inej súvislosti hovoril o namáhavom vysekávaní vlastného chodníka a o potrebe ustrážiť si čisté videnie (Čas prázdnejslobody, Slovenské pohľady 2004). A to prispieva k tomu, že je prekladateľ systematik: okrem časopisecky vydaných prekladov Paula Valéryho a PierraJeanaJouva má na prekladateľskom knižnom konte iba niekoľkomien, ale zato mien, ktoré zavážili v dejinách literatúry, ktoré zavážili silou slova a estetickou hodnotou. Patrí k nim surrealistický básnik „na svoj spôsob“JeanCocteau(Obrazy a sny, 1984), teoretik NicolasBoileau-Despréaux (Básnické umenie, 1990), CharlesBaudelaire (Kvety zla, 1993), Jean-PaulSartre (Existencializmus jehumanizmus, 1997), nedávno zosnulý YvesBonnefoy (Kam preniká vietor, 2005), StéphaneMallarmé (Hliadka osamenia, 2010), Paul Claudel (Päť veľkých ód, 2013) a, samozrejme,AntoinedeSaint-Exupéry (Citadela, 2001, 2015). Je fascinujúce sledovať, ako si Ján Švantner pomaly, dôkladne a systematicky kliesni cestu k prekladaným básnikom. Napĺňa presne to, čo má na mysli AntoineBerman, francúzsky teoretik prekladu, keď hovorí, že preklad je akt literárnej kritiky: keďže kritika a preklad sú štrukturálne príbuzné, prekladateľ koná ako kritik na každej úrovni textu. A na to je potrebná prejavená erudícia literárneho historika a kritika, aj človeka poučeného v teórii prekladu, vnímanie, čítanie a interpretácia básnika. Ak sa bližšie pozrieme na genézu prekladu Citadely, zistíme, že sa (pravdepodobne) začala kritickou analýzou Exupéryho diela v čase krátko po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, keď J. Švantner uverejnil článok Výzva zvaná Saint-Exupéry (Romboid 1973), pokračovala úvahou už o Citadelev Revue svetovej literatúry (1992) pod názvomVíťazstvo nad púšťou (v človeku),až napokon J. Švantnerpublikoval celý preklad v roku 2001. Nevieme, aký dialóg viedol prekladateľ s autorom ešte medzi tým, sám v tichu. Podobne možno skúmať postupne sa vytvárajúci vzťahk PauloviClaudeloviod prekladu ClaudelovhoListu abbé Brémondovi o básnickej inšpirácii (Tvorba 1992) vyúsťujúci do prekladu jeho poéziev roku 2007 (Tvorba, Duch a voda) a 2008 (Slovenské pohľady, K storočnici Piatich veľkých ód) až k úplnému prekladu Piatich veľkých ód, ktorý vyšiel knižne v roku 2013. Aj Miloš Tomčík v analýze prekladu Kvetov zla (1993) vyslovil názor, že Baudelairom sa Švantner prekladateľsky a interpretačne zaoberal už v osemdesiatych rokoch. Prekladateľ zakaždým kráča po dlhej a komplikovanej ceste. J. Švantnero nej skryto i otvorene hovorí vo svojich rozhovoroch, ale najmä v erudovaných doslovoch k prekladom, ktoré sú neobyčajne cenné už preto, že majú ambíciu pozdvihnúť čitateľa prekladu, vzdelávajú ho, ale najmä majú cenu z hľadiska dejín prekladu, formulovanej poetiky prekladu, dá sa v nich čítať spôsob interpretácie textu, sledovať analýza poetiky originálu a hľadanie vlastného prekladateľského výrazu. Ale aj formovanie a uchopenie básnického univerza, ktoré má v prekladateľovom myšlienkovom svete pevné kontúry, vývinovú a tvarovú koncíznosť baudelairovsko-mallarméovsko-valéryovskej línie cez Rimbauda a Verlaina, o ktorej Švantner hovorí v súvislosti s vývinovou líniou modernej francúzskej poézie. Jej vyvrcholením sú pre preňhoPierreJeanJouve, YvesBonnefoy, ale predovšetkým Paul Claudel ako predstaviteľ symbolisticko-spiritualistickej vetvy.

Paul Claudelsa udomácnil v slovenskej kultúre dávnejšie básnickými prekladmi J. Harantu, P. Gašparoviča Hlbinu, E. B. Lukáča, K. Strmeňa,Slavkoviana, v súčasnosti divadelnými prekladmi M. Jurovskej, L. Franeka, J. Krčméry-Vrteľovej vo vynikajúcom výbere ťažiskových Claudelových textov (Divadelný ústav 2007) a naposledy básnickými prekladmi J. Švantnera z roku 2013 (Literárna nadácia Studňa). V druhej polovici augusta zneli Claudeloveódydvojjazyčne spolu s inscenovaným čítaním drámy Výmenav preklade M. Jurovskej Banskou Štiavnicou, kde Ján Švantner časť roka žije: konal sa tam 14. ročník frankofónneho literárneho festivalu Cap à l’Est. Tohtoročná pocta patrila PauloviClaudelovi aprekladateľovi Jánovi Švantnerovi.

U Exupéryho čítame, že „byť človekom znamená byť práve zodpovedným“. J. Švantner básnik a prekladateľ je zodpovedný sám k sebe, keď neuhýba a nepoľavuje vo vlastnej tvorbe ani v dialógoch, ktoré vedie so svojimi prekladanými autormi, neodchyľuje sa od svojho smeru, od svojich princípov a presvedčenia; je zodpovedný k svetu a k ľuďom, keď vytrvá a participuje – nielen v zmysle estetickej literárnej participácie na procesoch života, ľudského sveta, ako napísal V. Šabík v doslove k výberu Švantnerovej poézie Vyznania a piesne z roku 2006. Aj v zmysle kontinuálneho apelu a poukazovania na degradáciu slova, stavu kultúry a ľudských hodnôt.

11/2016

LADISLAV ČÚZY

Poézia ako impulz politickej koncepcie

 

Ľudovít Štúr je vo verejnosti azda najznámejší ako spoluzakladateľ modernej slovenčiny, ale aj ako vášnivý diskutér a bojovník na Uhorskom sneme, teda v dnešnom chápaní ako politik. Napísal množstvo politických, ale aj iných článkov, ktorými presviedčal politických protivníkov, ale aj neprebudených Slovákov o potrebe oživenia slovenského národného života. Prakticky každá Štúrova aktivita podporovala tento cieľ.

Už počas štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu sa pokúšal venovať poézii. Jeho poézia je zaujímavým dokladom o formovaní poézie v intenciách vznikajúceho romantizmu. Umeleckou kvalitou však Štúrova básnická tvorba nedosiahla kvality jeho najznámejších súčasníkov. Do určitej miery, aj keď azda nepriamo, poéziu prepojil so svojimi politickými aktivitami. Štúrova literárna tvorba, presnejšie jeho básnická tvorba, je azda najmenej známou súčasťou jeho aktivít. Azda oprávnene, azda nie. S poéziou sa zoznamuje spolu so svojimi spolužiakmi pri štúdiu na lýceu a paralelne pri práci v Spoločnosti česko-slovanskej. V rámci tejto spoločnosti poslucháči lýcea tvorili literárne texty, ktoré si vzájomne posudzovali a najlepšie z nich uverejňovali v Pamätniciach Spoločnosti. Prvým výrazným výsledkom tohto úsilia mladých študentov bolo vydanie almanachu Plody v roku 1836, tento almanach už Ľudovít Štúr redigoval a uverejnil v ňom aj svoje prvé básne. V tomto čase celkom logicky písal, tak ako všetci ostatní študenti, po česky. V rámci svojho študentského pôsobenia napísal relatívne veľké množstvo zväčša príležitostných básní, v ktorých prejavil básnický talent, ale zároveň sú tieto básne aj dôkazom jeho myšlienkového a čiastočne aj estetického hľadania. Z množstva básní z tohto obdobia sa však nezrodila žiadna básnická zbierka. Štúrova raná básnická tvorba nebola poetologicky a ani myšlienkovo vyhranená, ale ako sa neskôr ukázalo, aj keď poéziu po roku 1840 písal Ľ. Štúr už len zriedkavo, stala sa vážnym argumentom pre rozvíjanie jeho národnoobrodeneckej aktivity.

V roku 1838 odišiel Ľudovít Štúr dokončiť štúdiá do Halle. Z tohto obdobia pochádza aj jeho najznámejší cyklus básní Dumky večerní. Štúr sa vrátil z Halle v roku 1840, aby pokračoval na bratislavskom lýceu v pedagogickej práci. Medzitým sa odohrala v jeho osobnom živote (ale aj z hľadiska poézie) dôležitá udalosť. Na ceste z Halle sa zamiloval do sestry českého vydavateľa Jaroslava Pospíšila Márie Pospíšilovej. Tento vzťah dal podnet k vzniku troch ľúbostných básní svojského charakteru.

Tridsiate roky boli z hľadiska literárneho vývinu zložité. Na pozadí veľkých básnických skladieb Jána Hollého a diela Jána Kollára začali sa objavovať v tvorbe poslucháčov bratislavského lýcea básne subjektívnejšieho lyrického ladenia, ktoré akoby predznamenávali v slovenskej literatúre nástup romantizmu. Táto atmosféra ovplyvnila aj texty Štúrových dumiek.

Dumky večerní sú cyklom trinástich námetovo rôznorodých básní, ktoré Štúr uverejňoval postupne v časopise Květy, ktorý redaktorsky viedol Jaroslav Pospíšil. Cyklus vyšiel v rokoch 1838 – 1840.

Žánrové označenie týchto básní ako dumky vysvetlil sám Štúr. Dumkou rozumel „báseň s historickým námetom“ a na inom mieste definíciu doplnil, že duma v „maloruskom nárečí znamená pieseň alebo povesť, najčastejšie truchlivého obsahu“. Jeho konkrétne básne zaradené do tohto cyklu definíciu potvrdzujú. Dumky sú námetovo rôznorodé, dominuje im melanchólia, smútok motivovaný pocitmi ohrozenia národa a objavujú sa v nich aj sociálne motívy. Dumky sú označené číslami a sú bez názvov.[1]

Po formálnej stránke Štúr v cykle najčastejšie využil jedenásťslabičnú oktávu, ale objaví sa tu aj báseň napísaná stichickou formou.

Najsubjektívnejšou dumkou je dumka č. I.[2] Atmosféra tejto básne už pripomína romantickú atmosféru. Je evokáciou lúčenia osamelého lyrického subjektu s rodným krajom, ale zároveň s detstvom. Štúr pri evokovaní pocitového stavu lyrického hrdinu využíva vo viacerých básňach historické pozadie, najmä evokuje smútok nad zašlou slávou národa. Sú tu alúzie najmä na zašlú slávu Veľkej Moravy a evokovanie čias vlády Matúša Čáka. Štúr často využíva prírodnú scenériu na označenie konkrétneho priestoru, pričom sa básnické posolstvo posúva do spoločenskej roviny. Napríklad dumka č. V.[3] V jej závere konštatuje nemenné postavenie vrchu Rokoš (vrch neďaleko Uhrovca), ktorý bol „dávné stařiny svědkem“ v protiklade s osobným pocitom smútku nad dobovým postavením národa.

Dumky sú meditácie a len raz sa v nich zjaví výraznejšie národne orientované apelatatívne zakončenie. Stalo sa tak v VI. dumke.[4]

 

Před věky Nitra vznešená

na kraj slavný hleděla,

teď nemůže – ponížená

své již oči zavřela.

 

Ale čas se opět změní,

den zas jasný zasvitne,

kraj se otců rozzelení,

Nitra ze sna procitne.

 

Okrem prvej dumky sú ostatné viac-menej objektivizovanou štylizáciou básnikových nálad odvíjajúcich sa od pocitu národného ohrozenia a sociálnej nespravodlivosti.

Najznámejšie Štúrove básne (Vzpomenutí, Toužba a Rozžehnání), ktoré napísal na podnet svojej lásky k Márii Pospíšilovej, sú takisto výsledkom objektivizácie individuálneho pocitu ich autora, ale predsa len sú oveľa subjektívnejšie ako predchádzajúce básne.

Báseň Vzpomenutí[5] je prejavom umierneného ľúbostného vyznania. Štúr svoje city naznačuje za pomoci paralely so zimnou atmosférou Tatier a Krkonôš. Evokuje obraz zimných Tatier, ktoré sa mu v danej chvíli menia „v české Krkonoše“. Záporný pocitový efekt zimnej evokácie nevľúdnej prírody je vystriedaný vyjadrením individuálneho pocitu lásky, ale zároveň problematizovaný posledným skepsu vyjadrujúcim veršom:

 

Marie! Tatry se již sněhem lesknou

a po dolinách sever rejdy tropí:

brzo přivezeť on již zimu tesknou,

před níž příroda smutně oči sklopí;

ale v mém srdci, vzdor celé přírodě,

plápol se vzmáha, jejžto si znítila,

onť léto nese; však to v Tvé svobodě,

by traplivá v něm jeseň se zrodila.

 

Báseň je možné chápať ako Štúrovo vyznanie lásky Márii Pospíšilovej, báseň Rozžehnání[6] je jeho racionálne zdôvodnenou rozlúčkou. Štúr básnicky vysvetľuje Márii nutnosť rozchodu, ktorý je motivovaný uprednostnením práce pre národ pred individuálnou láskou.

Myšlienka je vyjadrená už v prvom šesťverší básne, ostatné sú viac-menej len jej rozvíjaním:

 

Zapomni, drahá, zapomni jinocha,

nade nímž mraky bouřlivé se shání,

zapomni, drahá, zapomni na hocha,

an ti posílá bolné požehnání:

na vše světa zapomene slasti,

jenom nikdy ne, jen nikdy o vlasti.

 

Báseň Rozžehnání vyšla v Květoch v októbri 1841.

V nasledujúcom období sa Štúr venoval „dôležitejším“ činnostiam. Tieto aktivity vyústili až v jeho účasti v Slovenskom povstaní v rokoch 1848 – 1849.

Žiaľ, Slovenské povstanie úspešne nazavŕšilo Štúrovu politickú aktivitu a sám sa dostal pod policajný dozor. Posledné roky svojho života prežil v Modre, kde sa opäť vrátil k poézii. Poézia bola však aj teraz len na okraji jeho záujmu, prepracovával a do spisovnej slovenčiny prekladal niektoré svoje príležitostné básne, ale tvoril aj nové básne. Mali zväčša príležitostný charakter. Ich obraznosť sa ani po rokoch relatívnej básnickej nečinnosti L. Štúra nezmenila. Najčastejšie v nich Ľ. Štúr využil motív smrti brata Karola a aj otcovej smrti. Tieto básne majú intímny charakter, ale s nevýrazným tematizovaním vlastného autorského lyrického subjektu. Poetologicky neprinášali pre slovenskú poéziu nijaké nové podnety a neobsahovali ani národnú intenciu. Výsledkom tejto Štúrovej práce bolo vydanie jeho jedinej básnickej zbierky Spevy a piesne v roku 1853. Zbierka obsahuje dva bohatierske spevy Svätoboj a Matúš z Trenčína a niekoľko rôznorodých, samozrejme, už po slovensky písaných zväčša lyrických básní, ktoré sú začlenené do časti s názvom Spomienky.

Motivicky čerpajú najmä zo spomienok na rodný kraj, brata Karola a otca. Do tejto časti zaradil aj báseň A. O.,[7] ktorá je venovaná jeho najznámejšej a kultúrne až mýtizovanej láske Adele Ostrolúckej. Nejde už o intímne vyznanie lásky, ale o spomienkovú báseň napísanú po jej smrti.

Štúrom žánrovo označená skladba Svätoboj ako bohatiersky spev má lyricko-epický charakter so silnou prítomnosťou elegického tónu. Štúr sa v tejto skladbe zameral na posledné dni Veľkej Moravy, keď nesvornosť Svätoplukových synov spôsobila úplný zánik ríše. Štúr nevenuje pozornosť historickým faktom, evokuje víziu rozpadu ríše prostredníctvom depresívnych meditácií tretieho Svätoplukovho syna Svätoboja, ktorý spolu so Svätoplukom mladším zradil kráľa Mojmíra. Svätoboj opúšťa po prehratej bitke bojisko plné mŕtvol a až teraz si uvedomuje svoju zradu. Rezignuje, odchádza do „zoborskej púšte“, aby v asketickom odriekaní pykal za svoju vinu. Tam stretáva troch mníchov-pustovníkov, ktorým vyrozpráva tragické príbehy národnej minulosti a priznáva aj svoju vinu na rozpade Veľkomoravskej ríše. Mnísi, vidiac jeho pokánie, ho povzbudzujú, aby sa pokúsil prebudiť národ a znovu získať jeho slávu. Svätoboj v myšlienkach túto výzvu prijíma, ale zakrátko rezignuje. Štúr končí príbeh legendicky. Čin sa premenil na víziu, posolstvo je ukryté na Zobore v povestiach, ktoré azda niekto v budúcnosti odkľaje. „V púšti zoborskej stojí vytrčená / Svätobojova vysoká mohyla;/ krížom je veľkým z dreva zasvätená, / o nej sa divná povesť rozšírila, / že tam Svätoboj sa v noci vídava / a sa pri kríži vrúcne modlieva.“[8]

Bohatiersky spev Matúš z Trenčína má dynamickejší a epickejší charakter. Štúr v tejto práci využil romantikmi často využívaný motív Matúša Čaká ako bojovníka za práva slovenského ľudu a národnú slobodu. V romantickom duchu evokoval epizódu s historickým pozadím o boji Matúša Čáka proti Karolovi Róbertovi o nadvládu v Uhorsku. Záver rozprávania má romantický charakter. Po prehratej bitke sa Matúš stratil z bojiska, jeho vojsko je rozvrátené, hrady a panstvá sa znovu dostali do rúk kráľa. Slobodný zostal len Trenčiansky hrad, no ten už bráni len Matúšov duch. Epický príbeh je zakončený neepicky Spevom na Trenčíne a ten sa končí víziou národného vzdoru:

„Padnuls, bohatier, i rody naše, / zhasli nádeje slobody, / zavalilo sa na dlhé roky / na ne zas bremä nehody; / ale dni veku nového už tu, / trúby radostné už znejú; / pochopíš-li rode môj, dni ti / slávy novej sa zaskvejú.“[9]

Podľa interpretácie Michala Babiaka:[10] „Matúša z Trenčína je možné interpretovať aj ako alegorický obraz slovenského revolučného vzdoru a porevolučnej situácie, keď postava Matúša je alegóriou samotného Ľudovíta Štúra. Jeho revolučné pôsobenie si nachádza paralelu v Matúšovom výkriku: ,Slováci! Chcete i ďalej len tak žiť,/ na božom svete byť a za živa hniť?ʻ“

Motív Matúša Čáka využil Ľ. Štúr vo svojej tvorbe viac ráz, okrem iného aj v básni Nepoznaný,[11] ktorá je jeho vôbec prvou básňou napísanou v štúrovskej slovenčine a vyšla v Hurbanovom almanachu Nitra II, v roku 1844.

V tejto básni evokoval Ľ. Štúr Matúša Čáka ako romantického hrdinu, ktorý sa po rokoch vrátil na ruiny svojho hradu. Načrtáva povesť o sláve a cieľoch Matúša Čáka, ktoré majú taktiež prebúdzať národ k aktivite.

 

Lež sa hovorí, že by on bol býval

   na zámku mužom mohutným,

kniežaťom vraj sa Trenčína nazýval

   a pánom Váhu slovutným.

 

Že by veliké bol veci vykonal,

   po väčších ešte zatúžil,

ale že ho čas, prv lež ich dokonal,

   ta za svet tento zahrúžil.

 

Za jeho času na veži trenčianskej

   oheň vraj jasný horieval,

po celej krajine čo vôkol tatranskej

   zlatú vraj žiaru rozlieval.

 

Oba historické spevy sú najromantickejšie práce Ľudovíta Štúra.

Ako je zrejmé, básnická tvorba Ľudovíta Štúra veľmi často obsahuje národnú tendenciu, ale určite to nebola jeho poézia, ktorá by výrazne pozdvihovala národné povedomie Slovákov. Politikum sa dostáva do Štúrovej činnosti prostredníctvom jeho pedagogického pôsobenia na bratislavskom lýceu, konkrétne prostredníctvom jeho historických prednášok a prednášok o poézii slovanskej.

Od tridsiatych rokov 19. storočia sa neustále zvyšoval maďarizačný tlak na slovenské etnikum a bolo zrejmé, že v ohrození je samotná existencia slovenského národa. Ľ. Štúr musel nájsť argumenty, ktoré by boli presvedčili súčasníkov nielen o nutnosti, ale najmä o perspektívnosti existencie slovenského národa. Ľ. Štúr nemal v dobovej skutočnosti a ani v národnej kultúrnej a politickej minulosti veľa argumentov potvrdzujúcich túto tendenciu. Predmetnosť chýbala, musel hľadať ideu.

Nemal sa dokonca veľmi o koho oprieť. Národné povedomie slovenského ľudu bolo v podstate nulové a šľachta bola takmer úplne pomaďarčená, maďarská či nemecká. Oprieť sa mohol do určitej miery len o kňazskú a učiteľskú inteligenciu. Ani v tejto vrstve však nebola jednotnosť. Katolícka inteligencia sa už od konca 18. storočia usilovala rozvíjať národné povedomie, ale s evanjelikmi ich rozdeľoval jazyk. Napriek tomu sa aj Ľ. Štúr neraz odvolával najmä na básnické posolstvo J. Hollého, myšlienkovo najmä na jeho veľkomoravskú orientáciu.

Spočiatku Ľ. Štúr programovo využíval myšlienku slovanskej vzájomnosti, sformulovanú najmä v koncepcii J. Kollára. Poslucháči bratislavského lýcea podrobne analyzovali Kollárovu Slávy dceru a pokúšali sa aj písať poéziu v intenciách poetiky tohto diela. Ľ. Štúr sa od počiatku opieral o existenciu veľkého slovanského národa, ale na rozdiel od J. Kollára neuznával jeho teóriu o nutnosti rozvoja len štyroch slovanských kmeňov. Podľa neho slovanský národ bude len vtedy silný, ak sa rozvinú aj ďalšie slovanské kmene, a teda aj kmeň slovenský.

Ale kde nájsť myšlienkovú oporu pre evokovanie budúcnosti slovanského národa a v ňom aj slovenského kmeňa? Tieto impulzy našiel najmä vo filozofických názoroch J. G. Herdera (Myšlienky k filozofii dejín ľudstva) a v časti Heglovej filozofie (najmä v jeho Filozofii dejín a Estetike). Výsledkom akceptovania týchto podnetov a ich tvorivého rozpracovania Ľ. Štúrom je myšlienková koncepcia, ktorú naznačil v prednáškach o slovanskej poézii, ktoré obsahujú celkom logicky aj jeho koncepciu historického vývinu.

Prednášky sa stali dôležitým prostriedkom rozvíjania národného povedomia súčasníkov, ale zároveň aj podnetom na koncipovanie nového romantického estetického ideálu, ktorý v tvorbe uplatnili Štúrovi súčasníci, teda autori, ktorých konvenčne (ale nie celkom oprávnene) ešte aj dnes často nazývame štúrovcami. Okolo Štúrových prednášok je dodnes ešte niekoľko nejasností, ktoré sa asi už nikdy nevyriešia. Hlavný problém je fakt, že sa nezachoval ich rukopis. Ich obsah bol takmer storočie známy len čiastočne. Časť Štúrových prednášok o poézii slovanskej uverejnil A. T. Sytniansky v časopise Orol roku 1875 (v číslach 4 – 8 a 11). Aj on však využil edične upravený záznam Štúrových prednášok od K. Modrániho, z ktorého uverejnil len časť. Prečo neuverejnil odpis ako celok, nie je známe. Zachovali sa ešte autentické záznamy Štúrových prednášok o poézii slovanskej, ktoré robili jeho žiaci v čase ilegálneho Štúrovho pedagogického pôsobenia v rokoch 1844 a 1845. Prednášky sa konali v Štúrovom byte a ich záznamy boli dlho aj pre odborníkov takmer neznáme. Situácia sa zmenila v roku 1987, keď Pavol Vongrej sprístupnil celý zachovaný Modrániho záznam Štúrových prednášok v knihe Ľudovít Štúr O poézii slovanskej.[12]

Pavol Vongrej sa zaslúžil nielen o vydanie najucelenejšieho odpisu Štúrových prednášok o poézii slovanskej, ale najmä o postupné začleňovanie týchto prednášok do slovenského literárneho kontextu.[13]

Ľ. Štúr začal prednášať o dejinách Slovanov už na schôdzke Spoločnosti 23. septembra 1835.[14] O dejinách Slovanov a pravdepodobne aj o slovanských literatúrach začal Štúr prednášať preto, že sami členovia Spoločnosti žiadali, aby boli nahradené rozbory Kollárovej Slávy dcery niečím novším, modernejším.

Štúrove prednášky sa z hľadiska predmetu bádania zaoberajú zdanlivo prvotne estetickou a literárnou problematikou. Ľ. Štúr ich však využil aj na evokovanie životných perspektív pre slovanský národ a v rámci tejto tendencie najmä pre slovenský kmeň. Zároveň potreboval duchovnú oblasť, v ktorej by práve dochádzalo ku konkretizácii tejto myšlienky. Tou oblasťou bola podľa Štúra poézia, a preto charakteristike poézie venoval aj najväčšiu pozornosť.

Štúr akceptoval Herderovu vývinovú perspektívu pre slovanský národ (prichádza obdobie, v ktorom sa vedúca úloha presunie na slovanské kmene), ale teoreticky ju podoprel Heglovou filozofickou koncepciou. Najmä myšlienkou o vývine absolútneho ducha, ktorý sa prejavoval, prejavuje a najmä sa bude prejavovať v konkrétnej realite. Vývin absolútneho ducha sa stal základom pre jeho realizovanie v predmetnom svete. Dejiny chápal Štúr teleologicky. Do popredia staval však vieru a najmä základné etické princípy kresťanstva (kresťanský model dejín ako dejín spásy). V konečnom dôsledku môžeme povedať, že jeho historická koncepcia mala duchovno-kultúrny základ. Reálnu skutočnosť nebrala takmer do úvahy. Výsledkom bola predstava vývinového obdobia, ktoré by kvalitatívne prekonávalo všetky predchádzajúce, toto obdobie by sa malo onedlho začať a mali ho reprezentovať slovanské kmene. Obdobie, ktoré by reprezentovali slovanské kmene, malo byť harmóniou sveta.

Koncepciu vybudoval L. Štúr na opozícii európsky, najmä germánsky západ (ktorého myslenie a život je charakterizovaný prevahou materiálnosti a z nej vyplývajúcej mrzutosti a zúfalstva) a slovanský svet (východ, teda slovanské kmene), v ktorom „spatrujeme povzbudzovanie sa k interesom vyšším, k interesom duchovným“.[15]

Myšlienka sa stala základom Štúrovej koncepcie historického vývinu, ale aj vývinu odohrávajúceho sa v umeleckej rovine. Koncepcia má diachrónny charakter, nemá veľa spoločného s objektívnou realitou, ale má naznačiť perspektívy vývinu pre slovanské kmene, a teda aj Slovákov. Hegel analyzoval historický vývin len do začiatku 19. storočia. Vynechal však Slovanov, pre ktorých nenašiel celkom logicky miesto vo svojej koncepcii. Štúr pokročil o krok ďalej. Zakončil historický vývin práve slovanskými kmeňmi, evokáciou ich perspektív. V tejto otázke „domyslel“ a dopracoval Heglovu koncepciu historického vývinu. V intenciách národnobuditeľskej myšlienky však pokračoval aj pri konkretizovaní svojich predstáv o charaktere umenia vo všeobecnosti a poézie zvlášť.

Podľa Štúra „umenie nič je inšie jako objatie sa ducha s predmetom; alebo preniknutie a spojenie sa ducha s prírodou“.[16]

Štúr v týchto intenciách vytvoril hierarchiu druhov umení, pričom opäť vytvára postupnosť (staviteľstvo – architektúra –, sochárstvo, maliarstvo, hudba). Na najvyššom vývinovom, ale aj kvalitatívnom stupni je poézia. Pri každom druhu umenia naznačil, pre ktoré národy je ten-ktorý druh umenia najoptimálnejší. Jeho koncepcia bola reálne neakceptovateľná, ale mala svoju vnútornú logiku. Na najvyššom stupni bola poézia, najduchovnejší umelecký druh, a tá je preto ideálnym druhom umenia pre Slovanov. Pod poéziou, ako je zrejmé zo Štúrových analýz, rozumel v ideálnom variante folklórnu poéziu, v ktorej sa v rozličnej forme prejavoval duch jednotlivých národov.

Štúr pokračoval v úvahách analýzou literárnych druhov a ich využitím v slovanských literatúrach. Na najnižšom stupni videl epiku (jej najkvalitnejšie prejavy nachádzal u Srbov, nasledovala lyrika, najlepšie predpoklady pre jej rozvoj nachádzal u Slovákov a na najvyššom stupni videl drámu, pre ktorú však ešte v slovanskom svete nenastal optimálny čas, ale v budúcnosti ju mala reprezentovať najmä ukrajinská dráma.

Národne preexponované hodnotenie slovenskej lyriky sa nachádza len v prednáškach. Čo je tiež dôkaz o ich národnobuditeľskej zameranosti. Je zrejmé, že Štúr v tomto prípade obetoval objektívnosť vedeckého pohľadu pragmaticky využitému idealizmu. Poézia, celkom logicky slovenská poézia, sa stala politickým argumentom na evokovanie národnej budúcnosti.

V Štúrovom neskoršom diele O národních písních a pověstech plemen slovanských, ktoré vyšlo po česky v Prahe roku 1853, sa už táto myšlienka nevyskytuje.

Štúr využil svoje preexponované hodnotenie kvality slovenskej poézie jednoznačne ako presvedčovací argument. Odmietal subjektívnosť západného typu romantickej poézie, ale presnejšie neurčil kontúry svojho nového „romantického ideálu“ poézie. Romantizmus ako pojem charakterizujúci vznikajúcu slovenskú poéziu odmietal. Nahrádzal ho pojmom slovanská poézia. Je zaujímavé, že neraz naznačoval, že slovenská poézia má byť „objektívna“, mala do popredia stavať kresťanské etické normy zodpovedajúce charakteru etiky slovenského národa. Mala byť primárne národne angažovaná. S akceptovaním výraznej národnej tendencie súhlasili takmer všetci jeho priatelia (najmä J. M. Hurban). Vyskytli sa aj opozičné názory. Hlavným oponentom bol Ján Kalinčiak. Opozičné názory sa však v zreteľnej podobe začali objavovať až v neskoršom čase, najmä po revolúcii 1848. Ako hlavný oponent sa ukázal Ján Kalinčiak, ktorý mal námietku najmä voči Štúrovej myšlienke, že slovenský folklór je už hotovým umením, že ho treba len kreovať, ale výraznejšie nepretvárať. Pre Kalinčiaka bol folklór, obsahujúci národnú špecifickosť, len podnetom pre skutočnú umeleckú tvorbu. „Tak chcel Ľudovít Štúr Slovanstvo vyperiť, dokazujúc, že ono má umenie nielen samorastlé, ale i hotové, zjavujúce sa v piesňach a povestiach národných. Pretože je básnictvo najvyššie odvetvie umenia, tak mal byť i národ slovanský na najvyššom stupni stojacim len preto, že jeho národná pieseň až podnes trvá a má vyššie značenie, viac pohyblivosti, viac elastiky ako pieseň iných súčasných národov. Štúr ale zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň a že nie je všetko slovanské, čo je národné.“[17]

V syntetizujúcejšej a menej vyhranenej podobe uvažoval Ľ. Štúr o poézii v úvahách o jej základných poetologických štruktúrach. Aj riešenie tohto problému má jednoznačnú tendenciu. Na najnižšom vývinovom stupni je podľa Štúra symbolická poézia, nasleduje klasická a romantická. Romantickú poéziu musí, samozrejme, v nasledujúcom období vystriedať slovanská poézia. Západnú romantickú rozorvanosť a materiálnosť musí nahradiť nová slovanská poézia. „Z pochopu samej poézie slovanskej vyteká že ona je a bude harmóniou sveta.“[18] Ľ. Štúr prednáškami o slovanskej poézii nevytvoril nijaký „presný“ estetický model, ktorý by bolo možné uplatňovať v konkrétnej umeleckej praxi. Vytvoril myšlienkovú bázu, s ktorou sa museli vyrovnávať jeho súčasníci. A tí sa so Štúrovými podnetmi vyrovnávali naozaj veľmi tvorivo, a preto môžeme dnes predsa len hovoriť o slovenskom variante európskeho romantizmu, ktorý má veľa rôznych transformácií. Tvorba Janka Kráľa, Andreja Sládkoviča, Sama Vozára, Jána Botta, Sama Chalupku, J. M. Hurbana a Jána Kalinčiaka, ale v menšej miere aj ďalších, je toho dôkazom. Rozdiely sú v intenzite uplatnenia individuálneho subjektu, ale aj v transformovaní podnetov folklórneho verša. Je skutočne obdivuhodné, že hoci doboví tvorcovia poézie vlastne vôbec nedebatovali o formálnej stránke poézie, v rozličných obmenách akceptovali folklórnu poetiku. Zjednodušene povedané, akceptovali obraznosť folklóru, ale aj jeho sylabický základ so všetkými formálnymi konštantami.

Svojimi estetickými názormi Ľ. Štúr počas pedagogického pôsobenia na bratislavskom lýceu upútal súčasníkov a mnohých priviedol k práci pre národ. Takže sa práve poézia stala vážnym politickým argumentom, aj keď si to v tom čase asi málokto uvedomoval.

Ľ. Štúrovi sa podarilo najmä prostredníctvom pedagogického účinkovania vychovať skupinu intelektuálov ochotných svojou činnosťou prispieť k zachovaniu slovenského kmeňa. Začiatkom štyridsiatych rokov to naozaj nebolo jednoduché.

Svojrázne koncipovaná Štúrova koncepcia mala, ako ukázal historický vývin, medzi jeho rovesníkmi, budúcimi národnými buditeľmi, úspech. Ak by sa tak nebolo stalo, Slováci ako národ by už dnes asi neexistovali.

 

 

Citovaná literatúra

 

AMBRUŠ, Jozef (ed.): Listy Ľudovíta Štúra I (1834 – 1843). Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1954.

NOGE, Július (ed.): Ján Kalinčiak: O literatúre a ľuďoch. Bratislava, 1965.

Slovník diel slovenskej literatúry 19. storočia. Bratislava: Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, 2009.

ŠTÚR, Ľudovít: Básne. Dielo v piatich zväzkoch, zväzok IV. Bratislava: SVKL, 1954.

VONGREJ, Pavol (ed.): Ľudovít Štúr: O poézii slovanskej. Martin: Matica slovenská, 1987.

[1] Ukážky z Dumiek večerných preberáme z knižky Štúr, Ľudovít: Básne. Dielo v piatich zväzkoch, zväzok IV. Bratislava: SVKL, 1954.

[2] Tamže, s. 70.

[3] Tamže, s. 80.

[4] Tamže, s. 81.

[5] Tamže, s. 108.

[6] Tamže, s. 125.

[7] Tamže, s. 294.

[8] Tamže, s. 206.

[9] Tamže, s. 258.

[10] Babiak, Michal: In.: Slovník diel slovenskej literatúry 19. storočia. Kalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava 2009, s. 244.

[11] Štúr, Ľudovít: Básne. Dielo v piatich zväzkoch, zväzok IV. Bratislava: SVKL, 1954, s. 162.

[12] Vongrej, Pavol (ed.): Ľudovít Štúr: O poézii slovanskej. Bratislava: Matica slovenská 1987.

[13] Všetky citáty zo Štúrových prednášok sú citované z tejto knižky.

[14] Ambruš, Jozef (ed.): Listy Ľudovíta Štúra I (1834 – 1843). Bratislava: Vydavateľstvo SAV 1954, s. 400.

[15]Vongrej, P., 1987, s. 23.

[16] Tamže, s. 26.

[17] Noge, Július (ed.): Ján Kalinčiak: O literatúre a ľuďoch. Rozpomienky na O. Sládkoviča. Bratislava, 1965, s. 128.

[18] Vongrej, P.: 1987, s. 46.

10/2016

JÁN ŠVANTNER

Malá skica veľkého diela

 

Ak chcem mať ruky voľné, ak potrebujem rozbeh či rozlet, spomeniem si na domov, myslím na svoj domov a hneď sa cítim voľný, hneď viem, o čom písať…

Vincent Šikula

 

 

V každom paradoxe je skrytá zákonitosť vnútorných vzťahov medzi danými javmi, ktoré sú navonok nezlučiteľné vo svojej odlišnosti a protirečivosti. Svet je plný takých paradoxov, a predsa ich život premáha a plynie ďalej neraz i za vysokú cenu.Platí drahé mýtne, napísal kedysi v jednej z básní E. B. Lukáč, majster nielen básnických paradoxov. Zdá sa, že i dnešný čitateľ (mám na mysli klasického, t. j. mysliaceho čitateľa, nie konzumenta literatúry) bude musieť zaplatiť drahé mýtne, ak sa bude chcieť dostať bližšie k jadru prozaickej tvorby Vincenta Šikulu, do jeho životne premenlivého, a predsa stáleho a trvácneho sveta. Predovšetkým sa bude musieť vzdať konfekčnej pseudoskutočnosti, ktorou je obklopený a ktorá sa pomaly a isto stáva normou v jeho životnom prostredí, v jeho existenciálnej orientácii, z ktorej sú raz brutálne a zjavne, inokedy nebadane a zákerne vylúčené otázky, ktoré sú pre pravú ľudskosť rozhodujúce, ako ich definoval Edmund Husserl v zásadnom odklone od pozitivizmu k hľadaniu zmyslu ľudského bytia. Ak na prelome 19. A 20. storočia bola filozofia redukovaná na skúmanie tzv. faktov, čo neskôr Husserl podrobil neúprosnej kritike, dnes, keď uplynulo takmer celé storočie od fenomenologickej iniciatívy, ktorá mala filozofii vrátiť jej pôvodný význam i jej nezastupiteľnú sceľujúcu funkciu v rozvoji ľudského poznania, je zjavné, že čiara ponoru pod úrovňou vnímania a chápania otázok rozhodujúcich pre ľudstvo klesla ešte nižšie a je na samom dne. Človek týchto čias odiera sa o to pomyselné dno, kde stráca sám seba, keďže opäť uveril vo všehomúcnosť prosperity, ktorá ho vyradila z harmonickej rovnováhy medzi duchom a telom bez možnosti uniknúť z úpornej, ale neuvedomovanej jednostrannosti. Paradox Šikulovho diela v jeho dnešnom položení sa prejavuje v tom, že predpokladaná výslednica súčinu základného činiteľa, ktorým je dielo, a živého a premenlivého prvku, ktorý by bolo možné nazvať aj duchovným a poznávacím smädom ľudskej spoločnosti, sa nezjavila v plnom a čistom svetle, ale je zasunutá do hmlistých diaľok žalostne oslabeného kultúrneho povedomia. Onen paradox, podľa ktorého možno určiť neuralgický bod, boľavé miesto našej súčasnosti, treba vidieť v prameni životodarnej vody a jeho odmietaní, hoci pre tých, ktorí okolo neho chodia, obrazne povedané, so zatvorenými očami, je existenčnou nevyhnutnosťou. Zdroj vody, rozumej zdroj životného poznania, ktorým je Šikulovo dielo, pokrýva vitálnu oblasť (v zmysle materiálnej a duchovnej vyváženosti), ale spojenie sa neuskutočňuje, keďže druhý pól duchovnej konfigurácie vypadáva ako nefunkčný prvok inej úrovne. To, čo vyviera z podstaty literárneho artefaktu, je logickým a životne potvrdeným základným predpokladom, ktorý však nemá pokračovanie ani naplnenie, a tak vzniká paradox, ktorý je o to tristnejší, o čo je neviditeľnejší, až sa nakoniec stráca v samovoľne nastolenej norme neúčasti a nevšímavosti. Pravda, to, čo som v krátkosti načrtol a čo de facto smeruje do oblasti spoločenskej recepcie literatúry ako jednej z foriem kultúrnotvorných a duchovných úrovní ľudského spoločenstva, neplatí iba o diele Vincenta Šikulu. Rádius tohto paradoxu je oveľa širší a mám čoraz intenzívnejšie nedobré tušenie, že je ním zasiahnutá celá naša klasika. Od paradoxu k absurdite nie je ďaleko a jeden z mnohých jej úskokov je tzv. normálna, všeobecne akceptovanápodoba, v ktorej je ukrytý absurdný stav vecí. A prozatérske umenie Vincenta Šikulu je vo svojej najhlbšej podstate, o čom niet najmenšej pochybnosti, založené na pravom opaku spomenutých negatívnych javov. Vychádza z jadra autentického života, kde neopakovateľným spôsobom obnovuje nefalšovanú tvár sveta – a toto konštatovanie by sa ľahko mohlo zmeniť na frázu, keby Šikulov prienik aj do najmenších vecí prírodných a ľudských nečerpal silu z prítomnosti rozprávača, ktorý nie je nad zobrazovanou skutočnosťou ani vedľa nej, ale je priamo vnútri malých i veľkých obrazov a dejov,hoci to nie je klasický vševedúcidemiurg, akého poznáme napr. z Balzaca alebo Tolstého. Skôr je to blúdivé všadeprítomné oko, ktoré putuje po svete a ohmatáva všetko, čo mu príde do cesty, čo je jedna z charakteristických čŕt francúzskeho nového románu,časovo vzdialeného približne len o jedno desaťročie od Šikulovho vstupu do slovenskej literatúry. Antiromán, čo je len inépomenovanie toho istého javu, totiž novej vlny francúzskej prózy, ktorá rozvírila hladinu umeleckého a spoločenského života vo Francúzsku v päťdesiatych rokoch minulého storočia, vznikol z programového popretia a prehodnotenia tradičného románu a mal zjavné filiácie s filmom (napr. snímkaVlani v Marienbade režiséra A. Resnaisa).S mladou generáciou slovenských filmových tvorcov so zaujatím spolupracoval aj Šikula, napr. s E. Havettom. Aj keď to podľa môjho úsudku nie je podobnosť iba náhodná a vonkajšková, ťažko by sme našli paralelu medzi experimentálnym a zásluhou vlastných autorov teoreticky dobre obloženým novým románom a prózou mladého Vincenta Šikulu. Slovenský autor je spätý s diametrálne odlišnou spoločenskou realitou a navyše aj s inou literárnou tradíciou, v ktorej sú obsiahnuté väzby s národnou históriou a v ktorej dominoval iný vzťah spisovateľa a národného spoločenstva, a teda aj jeho vzťahk domácej literatúre bol iný, čo neznamená, že bol bez napätia, konfliktov a polemických konfrontácií.Hoci obdobia tzv. obrodeneckej služobnosti boli dávno preč, v slovenskej literatúre vždy pretrvávala bytostná spätosť básnika a národa (čo treba hodnotiť pozitívne bez zľahčujúcej a lacnej irónie, ako i bez mýtotvorných táranín) a nájdeme ju vysoko v čase slovenskej moderny a v ďalších obdobiach modernej národnej literatúry. Napriek tomu v literárnej tvorbe zostával veľký priestor pre experiment a pre voľný pohyb autorského zámeru a jeho realizácie, čo v plnej miere potvrdili šesťdesiate roky, ktoré sa stali časovým a tvorivým domovom celej plejády významných slovenských spisovateľov, básnikov, prozaikov, dramatikov i kritikov a ktorých hodnotová latka zostáva dosiaľ neprekonaná. Dôležité je v tejto súvislosti pripomenúť, že každý autor vyššieho rangu mal v tomto období nezameniteľný originálny rukopis a vlastnú krivku tvorivého vývinu. Platí to bez výhrady aj o Vincentovi Šikulovi,ktorý vtlačil celej literatúre osobitnú pečať originality a autenticity. Tu sa na Šikulovo dielootvára výhľad v novom svetle a môžeme v ňom objaviť výzvu bez paradoxov, výzvu na nové čítanie a hľadanie oporného bodu v zmätkoch a víroch času, v ktorom žijeme.

Zaiste by to bol prospešný a azda aj impozantný pokus, ktorý by však v prvom rade vyžadoval vytvorenie novej kritickej platformy, zbavenej rozličných dnešných posunov (i posunkov opäť konformnej ideologickej pseudoreči), a súčasne obnovenie klasického literárneho zázemia, zaneseného súčasným kalom neakceptovateľnej voluntárnej selekcie a naskrze nevhodnej svojvôle.

V tomto príspevku, pravdaže, môžem sa pokúsiť iba o malú skicu, o akýsi nábeh k portrétu Vincenta Šikulu, ktorého dielo v úplnosti i v jednotlivých tematických, žánrových a tvarových celkoch pretrváva ako živý vklad nielen do literatúry, ale i do kultúry a duchovného života vôbec (slovoduchovnýmá v tomto prípade širšiu významovú platnosť a nevzťahuje sa iba na užšiu oblasť náboženskú),pričom charakteristickou črtou či skôr vlastnosťou tohto diela je jeho dvojpólovosť, čo naznačuje, že jedným svojím aspektom je pevne zasadené do historického radu slovenskej literárnej tvorby v jej kontinuite a druhým je obrátené do našej súčasnosti, kde vytvára estetický a hodnotový kontrast na pozadí komerčnej, resp. postmodernej slovesnej konfekcie. Zaiste nikoho neprekvapí, ak poviem, že tá dvojpólovosť je iba metodická pomôcka na lepšie zviditeľnenie Šikulovho postavenia, ktoré je celistvé a nespochybniteľné, ako je celistvé a nespochybniteľné i jeho dielo. V tomto ohľade a z tohto oprávneného hľadiska a stanoviska sa Vincent Šikula javí ako klasik, no nie v školometskom pochope, ale v celostnom význame podľa komplexných kritérií, ako ich uplatňoval napr. F. X. Šalda, keď hovoril o celkovej ľudskej a umeleckej zrelosti básnika, ktorý je so svojím dielom v aktívnom pomere k životu, k jeho viditeľnej i odvrátenej strane, k jeho hĺbkam i plytčinám a ktorý nesmlouvavěide za svojím cieľom. Myslím, že toto kritérium, jedno z najdôležitejších, Vincent Šikula spĺňal bez zbytočného teoretizovania a nakoniec do cieľa i došiel s takou úrodou, že by Kukučín aj o ňom ako o Hviezdoslavovi bol mohol povedať, že je veľký Gazda, čo nazvážal plné humná zo svojich lánov.

Keď som po rokoch znova čítal Šikulove prózy najmä z jeho raného i neskoršieho obdobia, vynorili sa mi súvislosti a prepojenia, o ktorých som hovoril, ale opäť som pocítil najmä silné vanutie ľudskej prítomnosti s celým priestorom jej autentických životných javov, medzi ktorými si hľadá svoju cestu jednotlivec, nie jedinec (predstaviteľ druhu), ale konkrétny človek s konkrétnym životom a osudom. Často je to človek osamelý aj bezbranný, človek hľadajúci a v hľadaní neraz i tápajúci a sklamaný, človek bez umelého spoločenského podstavca a farebných okuliarov, človek vedomý si svojho života v jeho elementárnych danostiach, za ktorými však vždy tušil horizont nevídaného sveta, ktorý niesol v sebe v podobe túžby a často nevyslovenej lásky. Vždy je to živá ľudská bytosť v živom svete, v ktorom sú napriek drsnej jednoduchosti (akoby raz a navždy danej) skryté priepasti, ale i ťažko objavované výslnia a výšiny, čo implikuje sociálny a psychologický vzťah k ľudskému kolektívu,predstavujúcemu premenlivú silu, ktorú Šikula na rozdiel napr. od Hronského v Chlebe nedémonizuje ani nemení na prírodný živel. Pritom nemožno povedať – a ak by tak niekto urobil, bol by na omyle –, že Šikulove prózy sú menšie či väčšie (hlbšie či plytšie) odliatky žitej skutočnosti, aj keď v rýchlejšom či povrchnejšom pohľade môžu tento dojem vyvolať. Spýtal som sa preto v duchu, v čom je nepopierateľné čaro Šikulovho epického umenia, ktoré na mnohých miestach jeho diela prechádza do dokonalosti a majstrovstva? A zišla mi na um paralela, rovnako ako v prípade francúzskeho nového románu paralela cudzokrajná. Tentoraz som si spomenul na taliansky neorealizmus (zhodou okolností takisto spätý s filmom), ktorý vykazuje podobné črty estetickej a noetickej inštrumentácie v zobrazovaní skutočnosti: realistická kresba prostredia a postáv, kauzálne spájanie javov v rovine fabuly a zachovanie ich obrazu v ich sujetovom usporiadaní, záujem o sociálny aspekt života spoločnosti a podobne. Ale načo chodiť k susedom po dažďovú vodu v sude, keď doma máme vlastnú studňu s čistou vodou? Aj Vincent Šikula ju mal na dosah, čo ani nepopieral, keď hovoril o svojich obľúbených autoroch v slovenskej próze, pričom prirodzene zazneli mená napr. J. C. Hronského, D. Chrobáka a F. Švantnera. Ale autorský postoj, ktorý je determinovaný subjektívnym úsilím o vlastnú osobnostnú a autorskú integritu, treba odlíšiť od objektívnych literárnohistorických a poetologických súvislostí, bez ktorých nie je možné určiť platný obraz autora a jeho miesto vo vývinovom rade literárnej tvorby.Z tohto hľadiska je Vincent Šikula pevným ohnivkom v dlhej reťazi našej literatúry, čo v niekom môže vyvolať nepríjemnú vizuálnu predstavu, keďže slovesná tvorba je napriek faktickej determinácii historickej, sociálnej i psychologickej spojená práve s duchovnou voľnosťou a osobnostnou jedinečnosťou (en passant pripomeniem, že v dnešnej literárnej produkcii na báze jej tovarovej väčšiny úplne absentujú práve spomenuté dve vlastnosti). Celé Šikulovo dielo dýcha z hĺbok našej národnej literatúry, presnejšie z najlepších tradícií slovenskej realistickej prózy, v čom je obsiahnutá nielen jeho vývinovo-typologická charakteristika, ale aj etos jeho posolstva v širšom kontexte národného spoločenstva. Pravda, táto pozícia nevylučuje ani nezmenšuje jeho originalitu, jeho autenticitu v ľudskej i literárnej podobe ani pôvodnosť jeho životnej skúsenosti premietnutej do jedinečného rukopisu. Použijúc nástroje genetickej kritiky, ktorá skúma dielo z hľadiska jeho genézy, možno konštatovať, že Šikula patrí medzi tých moderných autorov, pre ktorých je životná, zo skúseností vychádzajúca inšpirácia prvoradá a rozhodujúca. A to je platforma, na ktorej sa tento autor stretáva s najvýznamnejšími tvorcami slovenskej prózy, založenej na autentickom poznaní reality.

Ak teraz vyjdem z nového čítania najmä Šikulových lyrických záznamov, poviedok a noviel, môžem využiť čerstvý čitateľský zážitok na poodkrytie niekoľkých vrstiev v štruktúre Šikulovho umeleckého textu. Predovšetkým si treba uvedomiť, že v tomto prípade máme dočinenia s autorom, ktorého tvorivé vedomie je jasné, hoci je prekryté neobyčajnou spontánnosťou v akte rozprávania ako základného stavebného princípu i materiálu jeho diel. Je vhodné pripomenúť, že Šikula absolvoval hudobnú školu a jeho hlavným dychovým nástrojom bol lesný roh, čo je všeobecne známy fakt, ale z tohto faktu vyplýva,že Šikula poznal cieľavedomú prácu hudobníka (muzikanta), bez ktorej by výsledok jeho činnosti nebol mysliteľný. Šikula vedel, že v hudbe platia určité presne definované podmienky a kritériá, ktoré musia byť splnené. Zdá sa, že je to až priveľmi jednoduché, totiž situácia, v ktorej je hudobník postavený, vždy keď sa chopí svojho nástroja, pred úlohu dostať do rovnováhy dané požiadavky a svoje schopnosti.Situácia sa však komplikuje, keď prejdeme do literárnej sféry, do žeravého a nevyspytateľného ohniska literárnej tvorby (tento pojem používam v klasickom význame, z ktorého je vylúčená súčasná väčšinová komerčná alebo postmoderná produkcia). Spisovateľ, presnejšie básnik (v širšom zmysle slova), akým bol aj Vincent Šikula, je v dotyku so svojím nástrojom nepretržite, bez zastavenia. Paul Éluard, dnes už pomaly zabudnutý básnik, čo je skľučujúca, ak nie priam hanebná vizitka dnešných čias, nie poézie, tak tento niekdajší stúpenec surrealizmu napísal kedysi dlhšiu básnickú skladbu nazvanú Neprerušená báseň, čo presne vystihuje životné položenie spisovateľa v jeho bytostnom úsilí uchopiť svet a prostriedkami jemu vlastnými, totiž ľudskou rečou ako najprirodzenejším nástrojom rozšíriť skutočnosť o nový rozmer, ktorým presahuje prírodu i seba samého. A také bolo i položenie Vincenta Šikulu, o čom svedčí jeho dielo, v ktorom je zachytená neprerušená báseň, ten nepretržitý nápor reči, vždy znova a znova objavovanej a tvarovanej do príbehu ako nezameniteľného znaku vyššej duchovnej úrovne. A práve v tomto bode sa odkrýva prvá charakteristická črta Šikulovho epického umenia. Je zjavné, že tento autor napriek svojej rozprávačskej spontánnosti, vyvierajúcej azda z jeho naturelu, poznal nevyhnutnosť odstupu a tvaru.To znamená, že mal pod racionálnou kontrolou vlastný tvorivý proces, ktorý nebol samoúčelný ani umelý. Holú, resp. surovú skutočnosť, skrytú za príbehom, prekryla špecifická verbálna vrstva, ktorá v Šikulovom prípade slúži ako komunikačná a významová fólia. Dnes by ju bolo možné prirovnať k vrstve v digitálnej fotografii a táto analógia nie je až taká márna a za vlasy pritiahnutá, keď si uvedomíme, že je to pracovný nástroj, pomocou ktorého fotograf podľa vlastného uváženia a zámeru upravuje základ snímky. Inak povedané, tvorí nové zobrazenie skutočnosti. A to isté možno vidieť v Šikulovom postupe, keďže jeho práca so slovom je nenásilná a plynulá a navyše v plnej miere zodpovedá autorovmu prirodzenému videniu javov, ktoré napriek hlbokému prieniku nestrácajú svoje pôvodné určenie a podobu. Pravda, táto analógia, slúžiaca skôr ako názorná pomôcka, má svoje príkre obmedzenia. Predovšetkým z ontologického, noetického a estetického hľadiska, ktoré obsahuje tri základné zložky umeleckej tvorby, v literatúre a výtvarnom umení vládnu napriek rozličným premosteniam a spojivám odlišné zákonitosti a princípy vedúce k odlišným výsledkom. Jednako je potrebné zapamätať si zvláštnu črtu Šikulovej poetiky, ktorá vyšla na svetlo v spomenutom porovnaní, a ňou je autorova schopnosť zachovať prirodzený stav vecí a zároveň vytvoriť novú, umelecky svojbytnú skutočnosťnesenú v tvorivom umeleckom čine katexochén.

Častejšie tu zaznelo slovo prirodzený, je teda namiestepozrieť sa bližšie, čo v šikulovskom videní a z neho vyplývajúcich súvislostiach znamená a kam sa cez priezor, ktorý otvára, môžeme v autorovom diele dostať. Vincent Šikula bol známy svojím antiliterátskym postojom a neskrývanou averziou voči neživotnému teoretizovaniu, ktoré páchlo pseudoučenosťou, voči formalistickým a prázdnym frázam a voči umŕtvujúcim stereotypom myslenia, ktoré neraz nachádzal aj v kritikách svojich kníh. Svedčí to nesporne o tom, že ťažiskom i hybnou silou bola pre neho bezprostredne prežívaná skutočnosť, ktorá však nebola zúžená a ohraničená zmyslovým dotykom s ľuďmi, vecami a javmi. Skutočnosť, ktorú tento prozaik tak intenzívne prežíval, predstavovala široký a bohato členený priestor, kdemala významnú úlohu aj spomienka a pamäť. Pocitová i mentálna pamäť, ktorú bez zjavnej námahy oživoval, sa v jeho naratívnych výpravách menila na zázračnú vodu, v ktorej ožívali deje a obrazy v pôvodnej podobe. Treba pripomenúť, že to nie je hľadanie strateného času, čo by nás mohlo doviesť až k Marcelovi Proustovi, ale konštituovanie epického sveta (s výrazným lyrickým podložím) v jeho totalite, v ktorej, ako sa zdá, je epicentrom rozprávačský subjekt, cez ktorý plynie tok času s celým bohatstvom života v pozitívnom i negatívnom zmysle slova. Šikula v procese písania, z ktorého sa rodí rukopis ako výraz osobnostného štýlu podľa analýzy a definície R. Bartha (pozri Nulový stupeň rukopisu), vytváral obraz sveta v jeho základných, elementárnych javoch, ktoré obklopujú človeka v každodennom živote, čo sa prejavilo v postupnom hromadení stálych a typických reálií zasadených do rámca konkrétneho kraja, kde bol ustálený trojuholník, tvorený z prírody, ľudí a ich práce. Nič neobyčajné, ale ani nič umelé a neprirodzené. Ak autor zachytil napätie a rozpor, išlo takmer vždy o vybočenie z koľají ustáleného života. Napriek tomu nemožno povedať, že Šikulova próza je bez vnútorného dramatizmu, bez toho hľadaného a večne unikajúceho tajomstva, ktoré je kdesi na dne každého básnikovho slova a vety, ktorá prerastá ako pieseň do celej poviedky, novely alebo románu. Filozofia sa v podobe Husserlovej iniciatívy usilovala nájsť a ustáliť model prirodzeného sveta, to znamená sveta nedeformovaného aprioristickými konštrukciami, ktoré prestali platiť, lebo stratili kontakt s realitou. A slovenský prozaik Vincent Šikula, o ktorom som presvedčený, že v hlbine svojej bytosti bol skutočným básnikom, našiel obraz onoho prirodzeného sveta a vydal o ňom ustálené svedectvo v podobe svojho diela. Zaiste hlavným nástrojom mu pritom bola jeho rodná reč, tá hlbina materčiny, ako je pomenovaná v jednom Rúfusovom verši. Šikula dobre poznal jej spodné víry i jej naoko pokojnú hladinu, vycítil jej vnútorný rytmus a vedel, že má dosah na javy, ktoré chcel vysloviť a tak objaviť svet v novom svetle. Jeho rozprávanie ako metóda i cieľ objavovalo nový rozmer jazyka.Nejde iba o jeho poetickú funkciu,čo je napokon od čias Jakobsona a štrukturalistov známa vec, ide o to, že Šikulovo rozprávanie plodí novú reč: Pod tými istými slovami, vetami a celými vlnami reči znie ešte iný jazyk, ktorým je všetko preniknuté a presiaknuté, aby napokon ovládol celkovú tonalitu diela a určil jeho významové a etické vyznenie, ktoré s poslednou bodkou nestíchne. Je v tom podobný tónu, ktorý vydáva zvon a ktorým je rozochvený kov i celý kraj. Ak metafory nechám aspoň chvíľuna pokoji a nahradím ich pre veľkú časť dnešnej society prijateľnejšími termínmi (a musím preto vstúpiť do výsostných vôd literárnej vedy), musím povedať, že záhada Šikulovho rozprávačského umenia, v ktorom reč plodí novú reč, prestane byť záhadou, keď si uvedomíme, že rozprávanie takmer splýva s rozprávaným, že signifiant je tak blízko signifié, že v prúde autorskej reči tvoria celok. Objektívne, pravdaže, je medzi nimi vždy rozdiel, inak by zanikla dichotómia jazykového znaku. Lenže Šikulov rozprávač je v akte rozprávania tak ponorený do svojho príbehu, že jeho vedomie prekryjevšetko, čoho sa dotkne. Ak sa záhada rozplynula, jeho tajomstvo zostáva neodhalené, ale účinné. Stačí si spomenúť na novelu S Rozarkou, na jeden z vrcholkov Šikulovho prvého tvorivého obdobia, aby sme pochopili, že všednosť, ktorá vystupuje na povrch Šikulovho textu, je iba zdanlivá, a aby sme precítili ten zvláštny záchvev, ktorý sa človeka zmocní, keď začuje pieseň, ale nevie, odkiaľ prichádza.V tejto novele rozprávač (formálne patriaci do kategórie ich-formy) disponuje všetkým, čo tvorí kostru i náplň tohto komorného príbehu. Cez jeho rozprávanie plynú všetky motivické okruhy, zaberajúce postupne celú fabulu novely. A rozprávač takisto rozhoduje o sujetovom rozvrhnutí a usúvzťažnení motívov a dejového pohybu, ktorý sa nevymyká z kauzality jednotlivých javov ani z časovej postupnosti, ktorá nenarúša prirodzený chod vecí. Vnútri tohto príbehu je zachytená dráma dvoch blízkych ľudí, staršieho brata a jeho sestry, ktorá i v dospelom veku zostala dieťaťom. Ťarchu drámy opäť nesie rozprávač, totožný s postavou brata, ktorý prežíva vzťah súrodencov ako nevyslovené, nepomenované nešťastie, ktoré nemožno zmeniť ani odstrániť. Nevtieravo a jemne bez falošného pátosu stvoril Šikula príbeh, v ktorom je svet scelený plynúcou všednosťou (nenarušenou ani rozprávkouo bizarných návštevách kráľa v kdesi kraji tohto príbehu) a ktorý predsa nesie faktickú drámu človeka akoby opusteného na ostrove s bezodným, ale nevysloveným smútkom. Dráma postupne graduje a vyústi do tragického momentu, ktorým je pre rozprávača nevyhnutný rozchod brata so sestrou,keď sao ňu už nemôže starať amusí ju odviesť do ústavu, jej budúceho domova. Samota doľahne na brata-rozprávača, doľahne naňho ako údel, ktorý nemožno zmeniť.

Či nepočujete tú clivú, ale z akejsi hlbiny vystupujúcu pieseň o nás všetkých?

10/2016

ANDRIJAN TURAN

Vincov veľký dar

Hoci som odmalička vyrastal v rodine prozaičky a básnika, spočiatku vo mne nebolo ani trošku úcty k spisovateľskému remeslu. Pripadalo mi to celkom prirodzené, prosté a dokonca normálne, keď môj otec Jano, šéfredaktor a básnik, mame napoly vážne, napoly s úsmevom jedného dňa zavelil: „Jana, zavri sa do kuchyne, navar obed a napíš román!“ Bolo to možno vtedy tak, v časoch toho podivného, preklínaného socializmu s ľudskou tvárou služobníčka, keď sa z mlieka dal ešte spraviť tvaroh a chlieb nezaplesnivel po dvoch dňoch, že spisovatelia žili a písali akosi ľahšie, jednoduchšie, prirodzenejšie, pritom popri zamestnaní a slovo spisovateľ ešte malo istú váhu, spoločenskú vážnosť a za spisovateľa nebol vyhlásený nielen v bulvári ktokoľvek, kto vie napísať dlhšiu ako rozvitú vetu. Knihy neboli vtedy tovarom v jednom regáli pri vstupe do Tesca ako starý prášok do pečiva, ale kultúrnou a často aj kultovou relikviou, čo ste si strážili a chránili a požičiavali a za ktorú ste mohli ísť dokonca do väzenia, ak teda bola náhodou na indexe, dovezená so Západu.

Prvých spisovateľov som stretával u nás doma v obývačke ako krpec a boli to väčšinou veselí, príjemní ľudia, ktorí veľa rozprávali, často sa smiali a nikdy nevyzerali, že by mali nejaké problémy so svojou identitou alebo režimom, čo ich neznesiteľne týra či prenasleduje. Iste, asi som nevyrastal v rodine disidenta, aby som si mohol užiť nejaký ten eštebácky výsluch či nočnú domovú prehliadku, no ani tí spisovatelia, ktorých som stretával tesne pred Nežnou a ktorí mali s režimom nejaký jasný vnútorný alebo verejný konflikt, nepôsobili na mňa ako zúfalí, zničení, stratení ľudia bez budúcnosti, sily, nadšenia a odhodlania spraviť nielen pre literatúru, ale vôbec pre umenie skoro čokoľvek. Básnici, prozaici, maliari, herci, režiséri, skladatelia, muzikanti, speváci a architekti sa vtedy stretávali a spoznávali, nenávideli, závideli si a poklonkovali, ale tvorili pomerne jasne zorientovanú, nadšenú a pozitívne naladenú komunitu, kde ste sa cítili dobre, spolupatrične, priateľsky a kde si ľudia povedali zväčša do očí čokoľvek aj napriek tomu, že pri vedľajšom stole mohol sedieť zle utajený ušatý udavač.

Dnes už neviem, či to bolo v Klube spisovateľov, U Bulhara, U Michala, vo Veľkých či Malých Františkánoch, v Tokaji, U Dežmára či v Kláštornej vinárni, kde som prvý raz stretol Vinca Šikulu. O sladkej mučivosti písania ako tvorivého procesu, ktorý milujete, ale niekedy rovnako tak nadšene nenávidíte, alebo o tom, čo všetko napísal práve Vinco, som, samozrejme, nevedel skoro nič a ani ako chlap na mňa tento šťúply chlapík, ktorý sedel z ostatnými pri stole v družnej debate a pred sebou mal veľký vínny strek, nijako nezapôsobil. Napokon, vtedy sa mnohí umelci obliekali do zúfalo sivastých konfekčných oblekov, v ktorých vyzerali ako pouliční predajcovia nešťastia, keďže vedeli, že akokoľvek vyčnievať z davu za nevypláca a najlepším oblečením je oblek alebo špinavé montérky, a na mňa, vlasaté indivíduum v zošúchanej rifľovej rovnošate, pozerali s otcovsky chápavým dešpektom. No už po pol hodinke posedávania v tom podniku mi bolo jasné, že práve Vinco, hoci postavou šťúply, nenápadný chlapík, je pri stole tým živým tmelom a skvelým spoločníkom, ktorého by privítal pri stole asi každý. Vyžarovalo totiž z neho čosi absolútne autentické, určitá dobrá, životaschopná a možno aj životodarná sila a existenciálna energia, ktorá sa okamžite otvorila a ukázala, ako začal rozprávať. Vinco mal totiž jedinečný, veľký dar reči, ktorý dostanete len od Boha tak ako absolútny sluch.

Bol jedným z tých rozprávačov, ktorých príbehy nemôžu nikdy nudiť, ani keď ich počujete dvadsaťkrát. V jeho slovách, vetách, zvolaniach, výkričníkoch, pomlčkách i zámlkách ožíval svet starý desať, dvadsať, tridsať či štyridsať rokov. Svet, ktorý sa už nenávratne strácal alebo aj naveky stratil a ostal len v živej pamäti zopár pozorných. Vinco bol zasa raz na svätú chvíľku chlapček, školáčik, zafúľaný šarvanec, mladík, mladíček, výtržník i muzikant či herec, klaun a veselý pijan, ale aj zbožný muž, šibal, švihák či provokatér a ešte sto ďalších iných podôb a my, ktorí sme ho počúvali, sme mu verili každý mäkčeň, pretože sme počuli sväté, autentické Slovo, príbeh človeka, ktorý sa stal, ale ktorý ožíval každým dňom trochu inak, no vždy zvláštne a vzrušujúco. Možno smutnejšie, možno veselšie, s pachuťou ublíženosti i neskrývanej nostalgie alebo s príchuťou pitoresknej pikantnosti, raz vznešene a s pátosom, potom ako groteska či skoro absurdná dráma, hodna Becketta. Vinco rozprával a ľudia pri stole zabúdali na čas, priestor a problémy, pretože boli súčasťou starého rozprávačského rituálu, čo započal možno pri prvých ohňoch praľudí, ktorí rozpovedali svojmu kmeňu o poslednom úspešnom love, aby bol aj ten ďalší rovnako skvelý a bohmi lovu požehnaný. Vtedy v tej zapľuvanej a zafajčenej krčme, v tej jedinečnej chvíli a krásnej prítomnosti ožíval a pokračoval onen tisícročný rituál, len trochu s inými rekvizitami, pri blikotavom plamienku sviečky, ktorý nahrádzal oheň, kde sa pripekal srstnatý nosorožec.

Neviem, koľko ráz som pozorne počúval Vincove príbehy, a možno sa ani nedá povedať, ktorý ma najväčšmi zaujal a zasiahol, no už vtedy som bol presvedčený, že ak by dokázal tento svoj veľký dar preniesť v rovnakej sile, smelosti, otvorenosti a jurodivej veselosti na papier, bol by svetovým spisovateľom ako Saroyan, ktorého mi občas pripomínal, hoci ich svety delilo more a tisícky kilometrov. Nevravím, že Vinco Šikula nenapísal výnimočné dielo, no ako rozprávač bol skoro dokonalý a mal v sebe akúsi božskú iskru, ktorú nosil dlhý čas aj v očiach a ktorú môžete uvidieť aj dnes, keď sa pozriete na Vinca, ako hrá vo filme Ela Havettu Ľalie poľné.

Keď som vtedy ohúrený tým prívalom presných a krásnych slov a viet sedel za stolom krčmy a sŕkal svoj vyprchaný strek, Vinca som bral len ako človeka, ktorý vie skvelo zabaviť priateľov. Bol som ešte mladý a hlúpy pozér a nemohol som tušiť, že on nikoho nezabáva, ale prehráva si vlastne nanovo v hlave svoj súkromný, dokumentárny film detstva či mladosti a teší sa zo sviežosti svojej pamäti a možno si práve takto, pred nami všetkými, píše nanečisto svoju ďalšiu poviedku, alebo len načrtáva nesmelé kontúry novej novely, ktorú potom nad Modrou, vo svojom milovanom spisovateľskom ateliéri Hamrštíle, v noci dotiahne do dokonalosti, pozerajúc sa z výšky kopca na svet spiaci pod ním.

Vinco tu už 15 rokov nie je a ja som sa mu ani nestačil poďakovať, že ma ako muzikant zoznámil so skladateľom Iljom Zeljenkom, ktorý mi povedal veľa o takej zázračnej klasickej hudbe, ktorú sa budem snažiť po celý zvyšok života prijať, precítiť a pochopiť. A nestačil som mu ani poďakovať za to, že som s ním mohol sedieť pri tom stole a byť účastníkom zázraku jeho svietiacich slov.

Vinco, prosím ťa, pozdrav odo mňa v nebi Richarda Brautigana, ale aj Saroyana, Salingera a papá Hemingwaya. Isto sa tam spolu na nás pri víne náramne nasmejete!…

10/2016

MIROSLAV PIUS

Pozvanie do sna

(Láskavé šialenstvo S. B. Hroboňa)

 

Bol to S. B. Hroboň, čo do slovenskej poézie vniesol originálny básnický metajazyk, s ktorým experimentoval až na samú hranicu jeho možností a ľudskej zrozumiteľnosti. Bol to on, kto ho nemilosrdne krútil, ohýbal, rozžeravený koval na nákove svojho schizofrenického ducha.

Tieto jeho básnické erupcie a experimenty naša literárna pospolitosť a literárna veda nedocenila dodnes. Hroboň bol presvedčený, že len vtedy správne vidíme, keď zavrieme oči, lebo vtedy vidíme očami svojej duše. Ako hlboko veriaci človek veril, že človek je zrkadlom, v ktorom sa Boh vidí. Bol to básnik-filozof, ktorý po celý svoj biedny a strastiplný život viedol dialóg s Bohom. Veriaci človek v ňom ho varuje, že je to kacírsky dialóg, ale básnik-filozof mu napovedá, že by mal poznať pravdu. A pokiaľ tento zápas, toto zničujúce napätie trvá, dovtedy je jeho poézia jednoducho úžasne nadčasová a patrí medzi to najlepšie, čo mohla vytvoriť slovenská romantická poézia. Rozprávka a sen potrebujú vždy mýtus, ktorý je aspoň taký príťažlivý ako skutočnosť.

Pre pochopenie básnikovej duše a jeho poézie je tu nutné uviesť aspoň niekoľko obligátnych údajov. S. B. Hroboň sa narodil v roku 1820 v Liptovskej Sielnici v rodine evanjelického farára. Tento fakt, ktorý nijako nemohol ovplyvniť, ho navždy poznamenal a predestinoval jeho život. Študoval teológiu v Levoči a ako neobyčajný talent na reči sa pomerne rýchlo naučil po latinsky, grécky, hebrejsky, francúzsky, anglicky, nemecky, rusky, poľsky a chorvátsky. V roku 1841 sa v Prahe zoznámil s Bohuslavou Rajskou (Antóniou Reussovou). Bolo to „osudové stretnutie“ a básnik bolestivo pocítil, že mu padla priamo do srdca. Ale bola to príjemná vykupiteľská bolesť. Keď ju Hroboň prvý raz uvidel, pocítil, ako sa všetok prach, ktorý sa mu za tie roky usadil na srdci, odrazu zdvihol a napadal mu do očí v prudkom víre: „Ty vídaváš ji, když andělskou tváří / nad mořským okem jemně se usmívá / a mlhy rouškou stydlivě přikrývá…“

O rok neskôr odchádza Hroboň študovať na univerzitu do Halle. B. Rajská, ktorá opätovala jeho lásku, sa v roku 1844 „z povinnosti priniesť obeť na oltár národa“ vydá za oveľa staršieho Čelakovského. Hroboň a Rajská boli dvaja ľudia, ktorí navzájom jeden v druhom spoznávali svoju osamelosť.

A od tohto okamihu Hroboň pomaly, po kúskoch umieral. Často mal pocit, akoby sa každý deň oblieval vlastnou krvou. A bude to tak až do konca jeho života. Utiahol sa k bratovi kňazovi Ľudovítovi do Liptovskej Sielnice a takmer celé polstoročie žil na salaši Diely. Do dediny schádzal len na zimu. Na salaši vkladal Boha do veršov a zostavoval metajazyk, metareč a metapoéziu. Tu začal veriť, že zázrak sa uskutoční len vtedy, keď sa Bohu úplne odovzdáš, pretože človek nemôže nájsť opodstatnenie svojej existencie, pokiaľ sa neobráti k vyššiemu princípu, ktorý nie je z tohto sveta. Človek musí byť ukotvený v Bohu.

Po bratovej smrti sa uňho začali prejavovať príznaky schizofrénie, postupne stráca zrak a píše len ľavou rukou. Takmer všetky jeho rukopisy sú nečitateľné. Zomrel úplne opustený a v biede. Tak zjavne bolo vidieť na ňom smrť, že ľudia sa na mŕtveho ani neprišli pozrieť. Ale… život zostáva životom až do konca, do tých najsmiešnejších a najabsurdnejších detailov, pretože skutoční básnici nikdy nevedia, ako majú žiť, ale vždy vedia, ako majú zomrieť.

 

Láskavý Kierkegaard a fantómový Schopenhauer

Hroboň prichádza na univerzitu do Halle v roku 1842. Søren Kierkegaard žije od roku 1841 v Berlíne, tesne po tom, ako zrušil svoje zasnúbenie s mladučkou Reginou Olsenovou. Krátko po tomto pobyte mu zomierajú obaja rodičia. V rozmedzí rokov 1843 – 1847 vydáva väčšinu svojich filozofických spisov, medzi nimi aj Skutky lásky, ako reakciu na to, že jeho jediná láska Regina Olsenová sa vydala za Frederika Schlegela. Hroboň a Kierkegaard žijú v Nemecku len kúsok od seba. Vedeli (nevedeli) o sebe? Poznali (nepoznali) sa? Obaja pochádzali z farárskych rodín. Obaja v ranom veku strácajú oboch rodičov. Obaja strácajú svoje veľké osudové lásky. Je to len náhoda? Alebo budeme takí opovážliví a bezohľadní, že hneď tu na tomto mieste vyslovíme hypotézu tak opovážlivo tancujúcu na hrane istoty a fantázie, že Hroboň v Nemecku mohol spoznať Kierkegaarda? Veď jeho dva filozofické traktáty Buď – alebo a Bázeň a chvenie vyšli v roku 1843.

Arthur Schopenhauer získa v roku 1813 v Jene doktorát. Načas žije u matky vo Weimare, kde sa stretáva s Goethem a inými významnými umelcami. Tu sa zoznamuje v indickou kultúrou a filozofiou. Odchádza do Drážďan, kde dokončuje (1818) svoje najvýznamnejšie dielo Svet ako vôľa a predstava. V roku 1820 je v Berlíne, kde sa habilituje ako súkromný docent. No o priazeň verejnosti, študentov ani intelektuálov nemohol súťažiť s Heglom. Hegel bol v tom čase idolom všetkých mladých vzdelancov a študentov. Schopenhauer znenávidel Hegla, nazýval ho šarlatánom, hlásateľom nezmyslov. Napriek tomu, že jeho filozofické spisy v akademickej spoločnosti nemali takmer žiadny ohlas, Schopenhauer veril, že jeho čas ešte len príde. A my odpovedáme: Áno, áno, áno, tak sa aj stalo! Schopenhauer vo filozofických traktátoch kritizoval kresťanské náboženstvo. Pokúsil sa zaviesť akési zvláštne náboženstvo, založené na základoch budhistickej filozofie. Zomrel v roku 1860. Mohol Hroboň poznať niektoré jeho spisy? Vychádza alebo nadväzuje (ako to uvidíme nižšie) jeho horúčkovitá kritika Hegla čiastočne zo Schopenhauera? Bola ním inšpirovaná? Prebral Hroboň od neho aj myšlienky na iniciáciu a zmenu kresťanstva? Kto nám dnes na tieto otázky odpovie?

 

Prekliaty Hegel

Po príchode na univerzitu v Halle sa Hroboň odrazu ocitol na existencionálnom rázcestí, na ostrej hrane, ktorá prísne oddeľovala jeho teologického Boha od Heglovej filozofie. Bol to prudký a bezohľadný boj. Boj, ktorý ho pripravil o pokoj a vyrovnanosť, boj, v ktorom Hroboň stratil časť svojej duše a kus svojho srdca. Prenasledovali ho nočné mory, bezcitné Euripidove mory pochybností sa mu nemilosrdne zahrýzali do tela.

Hegel svojou filozofiou dejín a tvrdením, že „človek je výsledkom vlastnej sebaprodukcie a sebarealizácie“, obral Hroboňa o teologického Boha. Hegel tvrdil, že nie človek je produktom Boha, ale Boh je produktom človeka. Podľa neho sú ľudské dejiny drámou, o ktorej výsledku – o víťazstve rozumu alebo nerozumu, slobody alebo otroctva, pokroku alebo tmárstva – nikdy nie je rozhodnuté dopredu. Preto Hroboň, aby neupadol do chaosu, aby si ho úplne nepodmanila schizofrenická beštia, skrátka aby sa zbavil tej ťarchy, píše traktát Slovo o Goethem a Heglovi (Sokol, 1863): „Avšak Hegel kvôli číromyselnej vidme (idei) a jeho myslosústave zadal navždy náskrznú osobnosť Božstva i nesmrteľnú osobnosť človeka, vzdal sa duše svojej, žeby svet myšlienky získal… Beda duši, ktorá ešte v nedôvere a v nedomysli do železných sietí náskrzného panteizmu Heglovho sa zamoce…“ Vyčíta Heglovi, že jeho „absolútny duch“ vyrastá z reálnej skutočnosti, z reálneho sveta, že ho nemožno odtrhnúť od týchto počiatočných stupňov, lebo vlastne z nich vzniká. Pravda, s takým výkladom Hroboň nemôže súhlasiť, lebo absolútny duch je preňho Boh, ktorý je absolútne nezávislý od partikulárností: „Hegel hľadá Boha mimo prírody či hmoty v ľudskej duchomysli… a to tak pochopeného Boha nie v ňom samom, ale zas len v človeku hriešnom uskutočneného vidí.“

Hroboň ako teológ nemôže pripustiť závislosť Boha od ľudského poznania, lebo by musel pripustiť poznanie Boha človekom. Nemôže pripustiť prenášanie nevyhnutnosti na Boha, pretože by tým bol Boh vlastne determinovaný. Hroboň urputne bráni svojho Boha, v jeho mene odmieta Hegla. Ale nielen on. J. M. Hurban o Vlčkovi napísal: „Pán Vlček chce nasilu nám Darwina, Voltaira a materializmus západnícky pod cukríkom vedy chutným spraviť.“ A neskôr jeho syn Svetozár: „My ešte dnes držíme Voltaira za neznaboha… a opovrhujeme zolizmom, konzekvenciou to voltairovského smeru.“

Hroboň-človek je indivíduum hľadajúce odpovede na prazákladné existencionálne otázky. Je to filozofujúci básnik, ktorý sebe a čitateľovi kladie základné otázky o podstate a zmysle bytia. V liste B. Rajskej píše: „Stále jste přede mnou jako anděl v tom okamžiku zkamenělý, když měl vyřknouti slova věčné milosti: zdálo se mi, že duše andělská vymáhá se z vazby hluboké, osudu, aby s duší mou splynula v jeden souhlas nekonečný…“

Ani jeden z našich romantikov tak hlboko nenačrel do svojej duše a tak nebezpečne sa neponoril do vlastného podvedomia. Ale za toto sa platí. Hroboň-človek nemôže zvládnuť tieto protirečenia, jednoducho ho presahujú:

 

„Budiš prokleta, neměcká myšlenko,

věčná smrt tobě, tyranská milenko –

tys mi do duše vetkla meč plamenný,

zmizela víra – zmizelo nadšení.

 

Kam rozplynul se Boh, otec milosti?

Není ho více! – Usychejte, kvéty!“

 

Tak toto bolo veľa už aj na samotného Štúra. Nielen preto, že bol horlivý hegelián, ale predovšetkým preto, že Hroboňov defetizmus nijako nezapadal do jeho filozoficko-politického modelu obrody a vzkriesenia národa. Štúr žiadal od svojich žiakov, aby neboli len básnikmi, ale aj politikmi. Ich tvorba sa mala plne podriadiť službe národa. Náš romantický básnik dusil v sebe dva rozpory: národno-nacionálna koncepcia si uzurpovala právo, aby sa jej romantické indivíduum plne odovzdalo. Ale to sa dalo urobiť len tak, že indivíduum potlačí svoje autentické Ja, teda eo ipso potlačí svoje pochybnosti, vnútorné poryvy a pre romantizmus takú typickú rozorvanosť. Strata autenticity, básnického súkromia, byronovského titanizmu mala negatívny dosah na kvalitu tvorby našich romantických básnikov. Pravda, tejto pasci sa niektorí úspešne vyhli.

Mimochodom, básne, ktoré venoval S. B. Hroboň B. Rajskej, sú najkrajšie ľúbostné básne našej romantickej poézie. Žiaľ, sú aj najmenej známe a akoby navždy potichu odišli do zabudnutia.

 

Hroboň a jeho nasledovníci

Príručky, slovníky a rôzne rukoväte literatúry definujú mesianizmus ako literárny smer, ktorého cieľom je preniknúť do základných otázok života, usilujúc sa o morálne preporodenie človeka, ktorý verí v existenciu Boha. Ide o človeka naplneného mystickou vierou, kde je duchovnosť povýšená nad predmetnosť. Naši literárni historici pod obraz mesianizmu stavajú okrem S. B. Hroboňa M. M. Hodžu, P. Kellnera-Hostinského, M. Dohnányho, P. Dobšinského.

Asi som dlžný čitateľovi ešte pripomenúť Hroboňovu filozofickú úvahu Nesmrteľnosť, v ktorej sa zaoberá otázkou vzťahu ducha a hmoty. A práve táto esej nás opäť vracia k Sørenovi Kierkegaardovi, spisovateľovi, filozofovi a teológovi, ktorý je dnes všeobecne pokladaný za predchodcu filozofie existencie. V Kierkegaardovej, ako aj v Hroboňovej psychike zohrával dôležitú úlohu silný pocit viny. Pocit viny ich prenasledoval po celý život a tvoril temné pozadie ich filozofických postojov a názorov. Kierkegaard: „Viera je zázrak, a predsa nik z nej nie je vylúčený, lebo všetok ľudský život sa zjednocuje vo vášni a viera je vášeň.“ A akcentujme aj fakt, že A. Schopenhauer v traktáte O kráse v umení (par. 36) píše: „Často sa pozoruje, že genialita a šialenstvo majú istú stránku, ktorou vzájomne hraničia, ba prechádzajú do seba navzájom, dokonca aj básnické nadšenie bolo nazvané istým druhom šialenstva: amabilis insania – láskavá šialenosť.“ Akoby jeho slová boli priamo šité na Hroboňovu dušu!

Ale tento druh meditatívno-duchovnej poézie, do ktorej básnik nevkladá len seba ako človeka, ale predovšetkým svoje najzákladnejšie ľudské pocity, svoj iracionálny strach zo smrti, objektivizovaný strach z toho, že vôbec žijem a som hriešny tvor, celé svoje záhadné a temné podvedomie, v ktorom sa sám nevyznám, svoj predestinovaný strach z dedičného hriechu, teda ten druh poézie, na ktorého začiatku stojí S. B. Broboň s celou svojou schizofréniou a rozdvojením, neostal tak celkom zabudnutý. Do jeho tajomných šľapají postupne vstupovali básnici symbolizmu: Ivan Krasko (stále nie je docenené jeho štúdium indickej filozofie a jej následný vplyv na jeho tvorbu), Ivan Gall, Vladimír Roy, Štefan Kosorkin. A takisto básnici katolíckej moderny: od P. G. Hlbinu, R. Dilonga, J. Silana, J. Haranta až po V. Beniaka.

9/2016

BOHUŠ BODACZ

Umberto Eco, sprievodca labyrintom sveta

 

K intelektuálom a mágom 20. aj 21. storočia, ktorí obohatili ľudstvo svojou tvorbou, patril a patrí nesporne aj služobník Slova Umberto Eco. Dôkazom toho je nielen jeho vplyv, ktorý už dávno prekročil hranice literárnej Európy, ale aj ustavičná a vzrušujúca provokatívnosť jeho textov, neutíchajúce úsilie o ich interpretáciu i reinterpretáciu, očarujúca lavína myšlienok a úvah, ktoré vyvolávajú mámivé vábenie, lákajúce ponoriť sa pod hladinu ponorných riek jeho tajomných príbehov a hier.

Talian Umberto Eco sa narodil 5. januára 1932 v piemontskej Alessandrii, zomrel 19. februára 2016 v lombardskom Miláne. Známy je ako semiológ, estetik, filozof, teoretik umenia a, samozrejme, spisovateľ, pokladá sa za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov postmoderny šesťdesiatych rokov minulého storočia. Vo svojich odborných prácach sa venoval stredovekej estetike a kultúre, zaoberal sa tiež tzv. recepčnou estetikou, ktorá si všíma vnímateľa umeleckého diela, nie umelecké dielo samotné. V schéme literárnej komunikácie autor → text → čitateľ presadzoval centrálnu úlohu textu, takto nadviazal na dedičstvo literárnovedného štrukturalizmu. Pôvodne začal študovať právo v Turíne, čoskoro ho zanechal a vyštudoval stredovekú filozofiu a literatúru v Turíne; doktorát získal na základe dizertačnej práce o estetike Tomáša Akvinského. Neskôr organizoval avantgardu, z ktorej vzniklo voľné zoskupenie avantgardných umelcov, základ známej Skupiny 63. Pôsobil ako profesor vizuálnej komunikácie vo Florencii, bol profesorom semiotiky na milánskej Polytechnike, vyučoval estetiku na fakulte architektúry v Miláne a bol profesorom semiotiky na univerzite v Bologni, často prednášal na univerzitách v Miláne, Paríži a New Yorku, ale pracoval aj ako novinár a vydavateľský redaktor. Bol prezidentom Univerzity v San Maríne, kde založil International Center for Semiotic and Cognitive Studies. Zväčša aj žil neďaleko San Marína s manželkou, profesorkou umenia, Renatou Ramge v budove bývalého stredovekého opátstva.

Umberto Eco dostal do tridsať čestných doktorátov (doctor honoris causa) z prestížnych svetových univerzít, napríklad z univerzity v dánskom Odense, univerzít v Chicagu, New Yorku, Londýne, Paríži, Sofii, Madride, Aténach, Moskve, Jeruzaleme či Uppsale. V tejto súvislosti vyznieva pikantne, že v roku 2013 bol navrhnutý na titul doctor honoris causa aj na pražskej Karolovej univerzite, ale vedecká rada tento návrh odmietla. Popri iných bol nositeľom významného talianskeho štátneho vyznamenania Rytier Radu veľkého kríža za zásluhy pre Taliansku republiku (Cavaliere di Gran Croce Ordine al merito della Repubblica Italiana, 1996). Napriek sláve a všetkým možným uznaniam zostal skromným a srdečným človekom, ktorý miloval vášnivé debaty, cigarety a whisky.

O Umbertovi Ecovi sa hovorilo ako o najvzdelanejšom spisovateľovi Európy, ale súčasne by sa dalo povedať, že je najlepším beletristom medzi teoretikmi. A ťažko a zbytočne by sme dnes špekulovali, v čom je jeho najväčší prínos, čo ho väčšmi preslávilo, či jeho teoretické práce alebo romány, isté však je, že „teória“ predchádzala „praxi“.

Spočiatku Ecovu pozornosť upútali stredoveké formy estetického myslenia a roku 1959 vydal svoje prvé dielo Rozvoj stredovekej estetiky. Objavuje v ňom zhody medzi názormi scholastikov a Joyceovou poetikou. Aj jeho ďalšie diela spojovali vedecký prístup s tematickou objavnosťou. Najznámejšie z nich je Otvorené dielo (1962), v ktorom vyslovuje požiadavku spolupráce autora a čitateľa, konzumenta umeleckého diela. Roku 1964 vydal knihu Vizionári a konformisti, v ktorej sa venuje predpokladom masového umenia; akosi celkom logicky roku 1965 nasledovala štúdia Prípad Bond analyzujúca úspechy filmov nakrútených podľa románov Iana Flemminga. Už roku 1968 vyšla Neprítomná štruktúra, aby roku 1975 dosiahol svetový úspech a uznanie pozoruhodným Traktátom o všeobecnej semiológii, v ktorom vysoko odbornú tému predložil napodiv čitateľným, prístupným spôsobom. Na svoje dielo Opera aperta, ako znie v origináli už spomínané Otvorené dielo, nadviazal roku 1979 prácou Čitateľ v deji, v ktorej rozoberá prítomnosť čitateľa v texte a súčasne sa ho pokúša zorientovať v labyrinte súčasnej prózy. Neskôr sa jeho odborná práca zameriava na syntetické skúmanie kultúrnych dejín Európy, čo sa odráža v štúdiách ako Hranice interpretácie (1990), Hľadanie dokonalého jazyka v európskej kultúre (1993), Šesť prechádzok v naratívnych lesoch (1994), Kant a vtákopysk (1997). Odborných prác či esejistických však napísal oveľa viac, pokračoval v nich aj v 21. storočí. Románov napísal celkovo sedem: Meno ruže (Il nome della rosa, 1980), Foucaultovo kyvadlo (Il pendolo di Foucault, 1988), Ostrov včerajšieho dňa (L’isola del giorno prima, 1994), Baudolino (Baudolino, 2000), Tajuplný plameň kráľovnej Loany (La misteriosa fiamma della regina Loana, 2004), Pražský cintorín (Il cimitero di Praga, 2010) a Nulté číslo (Numero zero, 2015).

Hoci nemožno pochybovať, že keď roku 1980 Umberto Eco takmer ako päťdesiatročný niesol svoju kožu na trh ako prozaik, mal všetko dôkladne premyslené, predsa len si treba uvedomiť, že jeho odvážny, a nie všedný krok, ktorý napriek všetkej jeho teoretickej skúsenosti (alebo práve pre ňu?) bol krokom do neznáma. Isteže, ani ja by som nemenoval jeho teoretické práce len pre bibliografický súčet (som si vedomý, že nie je úplný), ale pretože sa ich závery pokúšal aplikovať vo svojej románovej tvorbe (niekedy na to upomínajú už ich názvy), ale ako vravel Goethe, „sivá je každá teória, zelený je žitia strom“. Sám Eco odôvodnil svoj krok tým, že sa do písania románov pustil preto, že to, čo mal na srdci, nešlo vyjadriť teóriou. Nepriamo tým naznačil (a pripomína to aj znalec jeho diela Zdeněk Frýbort), že ak príbeh vyjadruje nejakú jednoznačnú teóriu či tézu, potom je vlastne zastupiteľný a nahraditeľný, a teda aj zbytočný, zatiaľ čo pôvab a azda aj zmysel a podstata umeleckého textu sú v jeho mnohoznačnosti (Borges hovorieval: „… dvojzmyselnosť je bohatstvo…“). Nesmieme si však mnohoznačnosť zameniť s nejasnosťou, ktorá je mätúca, zatiaľ čo mnohoznačnosť je vzrušujúca práve tým, že ponúka niekoľko možných interpretácií. A práve mnohoznačnosť je pre Eca košeľou i kabátom, vysnívaným labyrintom, ktorý stráži jeho tajomné hry.

Dnes už vieme, že jeho vstup na prozaickú pôdu bol viac ako vydarený, jeho Meno ruže (a onen spomínaný osudový rok 1980) na dlhý čas ovplyvnilo európskych literátov a vo svete vyvolalo značný ohlas. Nasledujúci román Foucaultovo kyvadlo (1988) potvrdil Ecovu poprednú pozíciu, zvýraznil jeho poetiku i magickosť textu a možno ho pokladať za najväčšiu výzvu pre čitateľov, ale aj skúsených literárnych vedcov a kritikov. Dokonca sa dá označiť za najhlbší a najdráždivejší Ecov výboj, priam erupciu či nádherne bláznivú intelektuálnu avantúru, v ktorej najdôkladnejšie zapracoval svoje teoretické poznatky.

Roku 1991 akoby si chcel Eco odpočinúť od samého seba a vydal veľmi málo známy krátky sci-fi román Hviezdy a hviezdičky ladený v satirickom tóne. Ale takmer vzápätí sa opäť obracia do histórie, do svojej obľúbenej minulosti, tentoraz do 17. storočia, v ktorom expandujúce európske mocnosti objavovali a dobýjali zámorský svet, ale nedokázali ho presne zaniesť do máp, a tak je príbeh Roberta de la Grive príbehom o hľadaní tajomstva poludníkov, zemepisných dĺžok (punto fijo).

„Tí ľudia nemali ducha,“ hovorí o obyvateľoch baroka Eco, ale nemyslí to celkom vážne, veď, napríklad, práve v tých časoch jezuiti vyrátali, že Adam sa dopustil prvotného hriechu roku 3984 pred Kristom. A hoci Ostrov včerajšieho dňa (1994), o ktorom tu je reč, možno pokladať za Ecov najslabší román (čo ešte neznamená, že je zlý sám osebe), predsa v ňom zostáva verný svojej poetike i predstavám, podľa ktorých sa Roberto, napokon, ako inak, usiluje „vidieť s pomocou Slov“, a dobre vie, že každý musí mať svoj príbeh, lebo o kom sa nerozpráva, umiera (ak vôbec žil, dodávam). Eco aj tu, ako v iných svojich príbehoch, dáva nahliadnuť do kuchyne svojej tvorby, do vesmíru písania, vraví: „Písať Román je možno práve toto: žiť skrze svoje Postavy, zariadiť, aby žili v našom svete, odovzdať samého seba a bytosť, ktorú som stvoril, myšlienke tých, ktorí prídu po nás…“

Románu, ktorý je inak postavený na (literárnom) pôdoryse tradičných a obľúbených robinzonád, som sa v tomto úvodnom prehľade venoval preto obšírnejšie, lebo pre moje ďalšie uvažovanie nie je relevantný a už sa o ňom nezmienim.

Potom nasledoval román Baudolino (2000), ktorý je svojím podaním pre bežného čitateľa najprístupnejší a patrí zrejme medzi najčítavejšie zo všetkých Ecových opusov; jeho slovenská prekladateľka a znalkyňa Ecovho diela Dagmar Sabolová dokonca tvrdí, že je napísaný „nízkym literárnym štýlom“. Má však pravdu potiaľ, pokiaľ má na mysli zjednodušený, prístupnejší jazyk a štýl rozprávania, čo je zjavný Ecov zámer, pretože Baudolino (rozprávač) je sedliacky chlapec, hoci aj s parížskou univerzitou. Umberta Eca však preslávili aj nasledujúce romány Tajuplný plameň kráľovnej Loany (2004), vynikajúci Pražský cintorín (2010) a posledný – skvelý a aktuálny – román Nulté číslo (2015).

Keď teda roku 1980 Umberto Eco debutoval románom Meno ruže a riskoval tak neúspech, ktorý sa v podobných prípadoch dostavuje celkom pravidelne, vôbec nikto nečakal, že tento román zostane po niekoľko rokov v množstve krajín na poprednom mieste záujmu čitateľov a vzbudí pozornosť svetovej kritiky a súčasne ju natoľko zmätie, že si opakovane kladie otázku, čo to vlastne Eco napísal: či historický román, detektívku, beletrizovaný prierez stredovekým myslením, koláž stredovekých textov, alebo alegóriu súčasného sveta. Časť kritiky sa dokonca priklonila k názoru, že Meno ruže sa vymyká všetkým literárnym kategóriám a zaujíma vo svetovej literatúre úplne výlučné miesto. Väčšina sa napokon ujednotila na zjednodušenom názore, že Il nome della rosa, ako znie názov diela v origináli, je detektívny historický román. Rôznorodosť spomenutých interpretácií dokazuje to, čo my už vieme: Eco je mnohoznačný, viacvýznamový, a to, ako túto vlastnosť ocenil Borges, vieme takisto. Jedno je však isté: Eco vo svojom debute dôsledne a originálne zhrnul a použil svoje bohaté teoretické znalosti z viacerých oblastí ľudského poznania, a to predovšetkým z filozofie, histórie, najmä dejín stredoveku a náboženského hnutia a jeho prúdov, vývoja, ďalej sakrálnej architektúry, dejín umenia, semiológie, estetiky; obdivuhodná je jeho jazyková príprava, znalosť štruktúry literárneho diela a vzťahu medzi dielom a jeho konzumentom. Eco je jednoducho moderný autor mazaný všetkými literárnymi masťami, ale najmä svojou odbornou prípravou. Jeho príbeh vyrozprávaný v prvej osobe obsahuje prvky kroniky, učených a vtipných dialógov, rozvláčnych a, pripusťme, aj nudných traktátov, dômyselných krimirománov a strašidelných hororov. Eco sa dokonca nevyhol ani mámeniu lásky a erotiky. Je toho dosť na to, aby mohol začať s čitateľom vážnu, dôslednú a predovšetkým vzrušujúcu a tajomnú hru.

Pre úplnosť a lepšiu orientáciu v Ecovom diele treba ešte dodať hlas českého mediavelistu Jaroslava Kudrnu, ktorý pripomína, že Ecov román je aj pokusom o dešifrovanie kultúry 13. a 14. storočia. Znamenite vystihuje veľké ideologické spory, ktoré predznamenali koniec stredoveku a vyústili v racionalistickú kultúru renesancie. Kudrna predovšetkým naráža na rozličné smery stredovekého duchovného života, a to nielen na oficiálnu teológiu usilujúcu sa spojiť cirkevných otcov s Aristotelom (učenie Tomáša Akvinského bolo, ako vieme, Ecovi dôverne známe), ale aj na filozofiu heterodoxnú reprezentovanú najmä menami Roger Bacon, Viliam z Ockhamu, Marsilius z Padovy a Ján z Janduna (to všetko sú mená, s ktorými sa stretávame v Ecovom románe), ako aj na najrôznejšie prúdy emotívneho či mystického myslenia, pokúšajúce sa o vlastnú (viac či menej svojráznu) interpretáciu kresťanskej vierouky.

Eco vo svojom románe často naráža na herézu a jeho hrdinovia vedú učené dišputy o kacírstve valdenskom, katarskom a o povstaní fra Dolcina z roku 1307, ale najväčšmi o kacírstve, ktoré vychádzalo z lona františkánskeho rádu. Ten založil roku 1210 František z Assisi, no nebol jednotný v chápaní pojmu chudoby. Radikálni františkáni, tzv. zeloti, fraticellovia (bratríci) či spirituáli brali učenie o chudobe zo sociálneho hľadiska a požadovali všeobecnú chudobu cirkvi. Marsilius podobne ako katari a valdenskí odmietal výnimočné postavenie pápeža a považoval ho za znamenie úpadku kresťanstva.

Zmienil som sa už o tom, že isté a nemalé miesto v Ecovom románe zastáva filozofia, v rozhodujúcej miere averroistická filozofia, ktorá nielen zoznámila (predovšetkým) západnú Európu s Aristotelovými myšlienkami, ale podala aj vlastnú materialistickú interpretáciu jeho téz. Preto ani neprekvapuje, že sa stala podozrivou sama aristotelovská filozofia a cirkev v 13. storočí zakázala štúdium Aristotelových prírodovedných spisov (jedno Aristotelovo dielo hrá svojím spôsobom ústrednú úlohu aj v Ecovom románe).

Tajomná hra nazvaná Meno ruže sa odohráva v zámerne nemenovanom benediktínskom opátstve (nie náhodne benediktínskom, pretože benediktínsky rád, založený Benediktom z Nursie už v 6. storočí, predstavuje najstarší stredoveký rád, ktorý bol veľmi žiarlivý na svoju vnútornú nezávislosť a súčasne si zakladal na svojom vplyve na svetské záležitosti) kdesi na severe Apeninského polostrova, a my tušíme, že môže ísť o Piemont (svoj rodný kraj Eco prezentuje aj v nasledujúcich románoch). Sem koncom novembra roku 1327 dorazil osemnásťročný novic Adso v spoločnosti svojho majstra a učiteľa, vzdelaného františkána (po tom, čo sme si povedali, vieme, prečo práve františkána) a niekdajšieho inkvizítora Viliama z Baskervillu. Ten tu má svoje povinnosti, ale miestny opát Abbo ho požiada, aby vyšetril smrť jedného mnícha, ktorou sa kolotoč záhadných vrážd začína. Zdá sa, že zločiny sú späté s veľkou, ale nedostupnou kláštornou knižnicou. A tak Viliam pátra, „k čomu došlo medzi osobami, ktoré žijú medzi knihami, s knihami a z kníh“. Vie, že kľúčom k narastajúcemu počtu vrážd je knižnica, kam nepustia ani jeho, lebo „nie všetky pravdy sú vhodné pre všetky uši a nie všetky lži zbožná duša rozpozná“. Napokon: „Knižnica sa tomu bráni sama, je nepreniknuteľná ako pravda, ktorú hostí, klamná ako lož, ktorú stráži. Je labyrintom duchovným, ale tiež pozemským.“ Viliam čoskoro zistí, že za vraždami je jeden z Aristotelových spisov… Hra sa môže začať a je sugestívna. Eco nevšednou schopnosťou navodiť atmosféru, ktorá pomáha preklenúť aj ťažšie, povedzme priamo: nezáživné úseky rozprávania, neponecháva nič náhode. Pavučinová sieť stredovekého kláštora je mocná a magická. Novembrové počasie plné hmiel, tajomných tieňov, nočných modlitieb i dramatických kázaní o príchode Antikrista, vrážd podľa Apokalypsy a zakázaných kníh vytvárajú dokonalú pascu. Skutočne strhujúca je v Ecovom románe explozívna a obsedantná myšlienka skorého príchodu Antikrista. Antikrista ako symbolu, ktorý v stredoveku značil dobu sociálnych prevratov a myšlienkových premien. Pripomeňme si, že podobu Antikrista v očiach súčasníkov nadobúdali aj významné historické osobnosti ako napríklad cisár Fridrich II. Hohenstauf. (Ecovo uchopenie Antikrista a transponovanie tohto symbolu do príbehu vychádza najmä z úvodu k Zlatej legende Jakuba z Voragine, kde sú najplastickejšie zachytené znaky, ktoré predznamenávajú blížiace sa panovanie Antikrista.)

Meno ruže má viacero znakov, ktoré sú príznačné pre celú Ecovu tvorbu a jedným z nich sú práve znaky ako také, lebo semiológ Eco neopúšťa svoju kajinu zasľúbenú; jeho Villiam z Baskervillu vraví: „Nikdy som nepochyboval o pravdivosti znakov, (…) znaky sú to jediné, čo človek má, aby sa vyznal vo svete. (…) Samozrejme. Nie vždy má odtlačok rovnaký tvar ako teleso, ktoré ho urobilo, a nie vždy vzniká tlakom nejakého telesa. Niekedy reprodukuje len dojem, ktorý teleso zanechalo v našej mysli, je odtlačkom idey. Idea je znak vecí a obraz je znakom idey, znakom znaku. Z obrazu však môžem rekonštruovať, ak nie priamo teleso, potom aspoň ideu, ktorú o ňom mali iní.“ Napokon, musíme si všimnúť aj záverečné slová románu: „Stat rosa pristina nomine, nomina nuda tenemus.“ („Niekdajšia ruža je tu už len ako meno, len číre mená máme vo svojej moci.“)

Podľa Z. Frýborta je problém znaku v románe vložený v niekoľkých rovinách, napríklad v historickej, v samej interpretácii znakov, ako to robia Viliam a Adso, majster a žiak, dvojica, ktorá nám zákonite pripomenie (čo je autorov zámer) doktora Watsona a Sherlocka Holmesa (z Baskervillu, sic!), respektíve, podľa iných interpretov, Vergília a Danteho prechádzajúcich peklom v Božskej komédii. Dvojica majster a žiak kráča celou svetovou literatúrou a je znakom filozofickej témy: odkazuje práve k literatúre ako takej, ktorej znakom je kniha.

A sme pri knihe (a knižnici ako množine kníh), ktorou je Eco priam posadnutý; je stredom jeho vesmíru, slnkom, demiurgom, prvým Slovom, a tak vlastne znakom znaku, stvoriteľom, hýbateľom a najväčším Tajomstvom, a vlastne sa tomu ani nemožno čudovať, veď (takmer) všetky Ecove knihy pochádzajú z kníh. Ecovo až mystické vnímanie knihy ide tak ďaleko, že sa uňho „zjavujú aj knihy, ktoré neboli napísané“. A táto magická línia sa v obmenách zjavuje v takmer každom jeho románe. Rovnako ako knižnica, ten svätostánok poznania (a omylov), ktorý môže opäť vystupovať v pozícii ako znak znaku; a zalovme teraz priamo a nenáhodne u Aregentínčana Borgesa, ktorý spomína, že „pre Mikuláša Cusanského bola každá priamka oblúkom nekonečnej knižnice“… Knižnica zohráva svoju nezastupiteľnú úlohu nielen v Mene ruže, ale aj vo Foucaultovom kyvadleBaudolinovi; je rovnako nesmrteľná ako kniha a ako symbol nového poznania je ukrytá v labyrinte. V labyrinte benediktínskeho opátstva i v tom, ktorý sa hadí pod všetkými krajinami sveta, ako sa o tom obrazne vraví aj v jednom z mott vo Foucaultovom kyvadle: „V podzemí azda pod všetkými krajinami Zeme sa rozprestiera obrovská šachovnica.“

Ak voľne zhrnieme, čo sme si už načrtli, nepochybne dôjdeme k záveru, že Meno ruže, ale aj to, čo po ňom nasledovalo, je predovšetkým piesňou o knihe, Ariadninou niťou v labyrinte sveta, bez ktorej by sme boli stratení. A tak možno ani neprekvapí, že ďalšou Ecovou posadnutosťou, ak chcete, znakom, je zoznam; zoznam kníh, vecí človeka. „Nič nie je nádhernejšie než zoznam,“ vraví Viliam nasiaknutý kacírskym smradom, „nástroj podivuhodných hypotéz“.

9/2016, úryvok

MÁRIA BÁTOROVÁ

Hronský a Európa

(K storočnici Jozefa Cígera Hronského)

 

Mohli by sme len tak spomínať, vyrátať zásluhy spisovateľa Hronského, ktoré zachytávajú archívy a staršie výskumy, a aj to by bolo dosť. No nové výskumy ukazujú, že tento spisovateľ v európskom a svetovom meradle, a tým aj v slovenskom, znamená oveľa viac.

V roku 1914, keď Hronský končí učiteľský ústav v Leviciach, túto monarchistickú inštitúciu, rád by si uľahčil vstup do literatúry a mieni si zmeniť meno na Csongrády. Pýta sa na to v liste otcovi s dôverou, pretože rodina Cígerovcov žila dobrým rodinným životom. Záznam o rodinnom živote a detstve dostávame v Tomčíkovcoch. Otec reaguje približne takto: „Meno si môžeš zmeniť, ale domov sa mi potom neukáž!“ Obrovskú ruptúru a stres zažíva Hronský, keď jeho a spolužiakov končiaceho maturitného ročníka pošlú do prvej svetovej vojny, priam na taliansky front. Oproti domácej idyle to bol šok, ako ho zažili členovia „stratenej“ generácie E. M. Remarque, Hemingway a iní. Hronský tu napíše báseň Sirota. Okrem toho maľuje, a keby to bolo v tom čase na Slovensku bežné a jednoduché, iste by šiel študovať do ateliéru niektorého z umelcov. Žáner prvého dielka – poézia – je dôležitým vodidlom Hronského postupov pri utváraní literárneho diela a nazeraním na ne. Skratka, metafora, symbol a iné básnické prostriedky. Ak sa tieto použijú v próze, povedzme ešte aj vo veľkých epických „plátnach“, akými sú romány, vytvorí to zvláštny efekt komprimovaného, významovo viacvrstvového textu. Uvedomíme si to pri porovnaní s veľkými románovými epopejami svetovej moderny, ako je Doktor Faustus od Th. Manna, Augustové svetlo od W. Faulknera, Požehnanie zeme od K. Hamsuna… Všetky tieto romány disponujú väčším rozsahom a epickými opismi, majú v štruktúre oveľa viac epických prvkov než romány Hronského. Tu si znova raz uvedomujeme, že kľúčovým žánrom a doménou slovenskej literatúry bola od čias konštituovania samostatnej literárnej spisby, a tým aj kultúry, vo vlastnom jazyku, teda od čias romantizmu, poézia. Prvky tohto žánru prenikajú celú našu prózu, sú pre ňu charakteristické.

Keď vyšli prvé Hronského poviedky, pokladali ho za pokračovateľa Kukučína. Téma dediny, typy outsiderov, spisovateľ empatický k svojim postavám… Hronský sám to poprel. Bol to mestský človek a dedina ho neprijala: „Či ma prijala za svojho? Nie.“ Dedinské postavy majú vnútro a celú psychiku moderného človeka. Jeho empatia k vlastným postavám, ktoré tvoril, bola iného rázu ako Kukučínova. Títo dvaja spisovatelia sú inak založení a Kukučínov avantúrny život mal s Hronského usporiadaným a bezmedzne činným životom len málo spoločné. Keď vyšla zbierka noviel Sedem sŕdc, Hronský bol hneď vyhlásený za znalca žien. On sám v interview s Jánom Martákom uvádza: „Ženám som nepridával ani neuberal, kreslil som ich také, aké sú.“ Nevieme, či sa táto strohá veta týka aj osobného poznania, alebo len pozorovaní. Isté je, že v Hronského románoch nenachádzame azda ani jeden „čistý“ vzťah. Sú to realisticky vykreslené manželské troj- až štvoruholníky. Hronský podstatne a verne podáva dušu ženy, psychické poryvy a aj danosti, ktoré vedú k nevere. Ak je emancipácia ženského sveta, aj sexuálneho, príznakom moderny konca 19. a začiatku 20. storočia, Hronský ju naplno odhalil svojím typickým realisticko-symbolickým spôsobom.

On ako jeden z mála v poviedke Smiech Rozálie Ďurišovej prináša problém prostitúcie nie ako núdzneho a najstaršieho povolania, ale ako danosti, s ktorou sa človek narodí (okrem neho G. Vámoš).

Konanie ženských postáv Hronský vždy dôkladne zdôvodňuje. Nie explicitne, opisne, ale prostredníctvom ich činov a najmä gest, mimiky, ktorou prejavia najviac, ako i prostredníctvom vnútorných monológov. Počnúc krásnou Marušou Meľošovou-Makovou, ktorá nečaká na svoju prvú lásku – obyčajného človeka, Jozefa Maka –, ale vydá sa za jeho brata Jána, pretože je to rovnaký násilník ako jej otec. Urobí to dobrovoľne a odvtedy sa trápi a chradne. Tragickú scénu návratu Jozefa a jeho aj Marušine útrapy uložené v nemých gestách tu nemožno opísať, treba si virtuózne pasáže znova prečítať. Zlo pracuje a napriek tomu, že Jozef sa ožení a má dve krásne zdravé deti s Julou, navštevuje Marušu, ktorá pije a všetkým spustnutým ho priťahuje. Jula má vlastný, úplne odlišný vývin. Ako postihnutá (má jednu ruku ochrnutú) sa na Jozefa naviaže tak, že ani vlastné deti ju neudržia pri živote. Vlastne ju k smrti neprivedie Jozefova nevera, ale jej vlastná sexuálna viazanosť na neho. Jula zomiera na nepochopenie mnohých podôb lásky. Amália a Lucia z románu Andreas Búr Majster zomrú na choleru. Obe sú umelkyne: vzdelaná Amália krásne maľuje a zaľúbi sa do Búrovho spevu. Keď Búr zistí, že Amáliu, ktorú mal strážiť v neprítomnosti grófa Richarda, miluje, zakáže si spev. Luciu, ktorá nie je vzdelaná, ale nádherne vyšíva, si vezme za ženu, snaží sa byť dobrým otcom a manželom, ale viac mu ide o všeobecné dobro, takže keď obe ženy už nežijú, opustí svojho syna, vystaví ho ešte horšiemu osudu, ako to urobil husliar Michal – jeho otec – jemu, a ide pomáhať ľuďom, ktorí ho ukameňujú, keď im „hovorí do duše“. Zuza Rybárová zo Sveta na Trasovisku je cestárova dcéra, teda nie roľnícke dieťa viazané k pôde. Je veľmi krásna a „vie byť, aká chce“, no tiež rezignuje na život, keďže sa už vydatá za Benka a ohrdnutá Hrančokom zvláča poza humná s Lojzom Pátkom, ktorý ju nakoniec uškrtí.

Všetky kľúčové ženské postavy Hronského veľkých románov končia tragicky. Zároveň na vzťahoch týchto postáv k mužským protagonistom vidieť, ako rovina podvedomia ovplyvňuje základný dej. Ján Števček určil u Hronského dve roviny života postáv: jednu legálnu a druhú tajnú (tak má starý Chlebko v románe Chlieb manželku a syna – teda rodinu, s ktorou žije, a inde ženu-milenku). Ja som k týmto dvom rovinám pridala tretiu – podvedomú, neviditeľnú, ktorá súvisí so sexom a enormne ovplyvňuje priebeh a skutočnosť deja. Freudova a neskôr Jungova a ešte neskôr Frommova psychoanalýza uchopila tento fenomén teoreticky a od prelomu storočia sa práve on stáva jedným z podstatných znakov moderny.

Čo vlastne Hronský témami a postavami svojich románov rieši? Podrobné analýzy jeho diel ukazujú, že sa venuje podstatným veciam človeka, do ktorého života zasahujú rôzne civilizačné procesy, s ktorými sa tento vyrovnáva a čelí im. Škála mužských postávHronského románov sa pohybuje medzi jedným hraničným extrémom, ktorým je obyčajný človek-milión Jozef Mak, no za ním idú ďalšie podobné, napríklad okrajová postava spoluvojaka Zubricu z románu Pisár Gráč, ktorý na otázku Jozefa Gráča, keď sa rozchádzajú, čo bude robiť, keď príde domov, odpovedá: „Zasejem a počkám, kým vzíde…“ Tak ako sa Jozef Mak pri všetkých tragédiách svojho života vždy rozhoduje jednoducho a pre všedný deň, povedzme sa ujme svojich detí a po Julinej smrti ich vychováva sám. Je to preňho prirodzené ako vzduch na dýchanie. Sú to postavy každodenného života, prežili by hocikde a v akýchkoľvek podmienkach ako tráva. A sú to „objektívne“ postavy, odpozorované z prostredia. Známe je, že príbeh Jozefa Maka získal Hronský vysoko v horách za kus údeného a fľašu slivovice. Hronskému poradila žena, ktorá tam s mĺkvym a nevrlým Makom žila, navarila kapustu, a pri slivovici za jednu noc Hronský mal, za čím na kopanicu šiel – fascinujúci príbeh, ktorý dodnes dojíma menej náročných čitateľov, ale aj intelektuálov, skrátka ľudí, ktorí žijú svoj život hlboko, sebareflexívne a vedia, čo znamená utrpenie.

Na druhom póle škály sú postavy, ktoré sú autobiografické, čo nik u Hronského nehľadal a literárni vedci si to ani neuvedomovali, pretože podliehali obligátnemu teoretickému kánonu, ktorý hovorí, že román je epický útvar, a neskúmali dielo Hronského v rámci moderny, ktorej hlavným znakom je autoreflexia aj vo veľkých epických plátnach (povedzme posledný klasický román Thomasa Manna sú Buddenbrookovci, no prvý román moderny je až Doktor Faustus z tridsiatych rokov 20. storočia). U Hronského sa autoreflexia začína v roku 1935 v románe Proroctvo doktora Stankovského. Tento román má minimálne vypracované a živé ženské postavy a je zaujímavý najmä „sebaobrazom“ (tzv. autoimage), keďže Hronský sa tu roztrojil, aby poukázal na svoje tri danosti: spisovateľstvo (táto postava ani meno nemá a vystupuje ako „on“), ďalší umelec je maliar a tretí mužský protagonista je podnikateľ. Všetky tieto tri danosti a „mohutnosti“ Hronský mal a podstatne ich využíval. V románe tieto tri autobiografické postavy podal zaujímavo v príbehu z mestského prostredia. Hronský sám urobil pre slovenskú kultúru enormne veľa: vypracoval koncept Matice slovenskej – jej odborov, kde v jednom vyšiel povedzme prvý diel vlastivedy a v iných odboroch sa pracovalo na závažných témach, čiže táto inštitúcia bola vlastne predchodkyňou SAV s veľmi kvalitnými výstupmi. Zakúpil najmodernejšie stroje a založil Neografiu na pozemku židovského občana (len nedávno sa mu snažili v médiách zase raz „prišiť“ antisemitské postoje, no Hronský tohto človeka riadne vyplatil, v inštitúcii zamestnal a celý čas chránil pred perzekúciou, ako len mohol). Vedieť urobiť aj z kultúry predajný artefakt, netváriť sa ako génius v slonovej veži, ale pomôcť kultúre, aby žila. Aj schopnosť speňažiť umelecký artefakt patrí k moderne a Hronský ju má spoločnú povedzme s W. Faulknerom.

Spĺňal aj ďalšiu požiadavku moderny – starostlivosť o najmenšie deti, keď vychádzal časopis Slniečko ilustrovaný Jozefom Cincíkom, ktorý štrnásť rokov redigoval, keď sám zostavil čítanky od prvej po poslednú triedu ilustrované Martinom Benkom, písal pre najmenšie deti nezabudnuteľné rozprávky, na ktorých vyrastali celé generácie (Budkáčik a Dubkáčik, Smelý zajko v Afrike… ), kde sa autor stratil vo vlastnom idylickom detstve, nepoučuje a len sa hrá, pre väčších povesti, napríklad ešte v súčasnosti sfilmovaný Sokoliar Tomáš, kde dával deťom základné etické normy správania… Moderna emancipovala dieťa a jeho svet a trend moderny – aké sú deti, takí budú raz naši občania – spĺňal Hronský vo svojej vízii aj v reálnej práci dokonale.

Po Proroctve doktora Stankovského nasleduje ďalší autobiografický román Pisár Gráč, ktorý vychádza na prahu druhej svetovej vojny v roku 1940, ale zachytáva zážitky z prvej svetovej vojny. Hlavný protagonista sa volá Jozef, má vynikajúci vzťah k otcovi, na fronte má skicár a vo voľných chvíľach maľuje prírodu, potok, ryby… Gráč má hlboký vnútorný život, je to introvert poznačený vojnou a absurditou mladého muža, ktorý nájde svoju lásku (Janu) po návrate z frontu už vydatú pre finančné zabezpečenie (tu je to iné ako v románe Jozef Mak), je to preňho len ďalší šok, ktorý mu obráti skutočnosť naruby. Zoltán Rampák označil v recenzii tento román za „román-experiment“ a málokto ho vedel analyzovať. Nazdávam sa, že Hronský tu odpovedá aj na dobovú diskusiu o surrealizme a uplatňuje jeho princípy v próze, čím celý smer spochybňuje, pretože odrazu asi v dvoch tretinách románu sa vracia k „normalite“ (teda zrozumiteľnosti) aj v logike, aj v štruktúre románu, potom čo sa kladne vyriešia vzťahy medzi ním a jeho láskou Janou. Čiže láska ako prostriedok normality života je konceptom tohto románu. Okrem iného sa tu nachádzajú symptómy avantgardy: cirkus a v Hronského podaní jeho skutočná denná podoba – neosvetlené šapito a dril malého klauna… Takisto je tu ostrá kritická pasáž o vojne a vojakoch aj ironická o národe… Toto sú veľmi závažné Hronského názory estetické, etické, politické, ktoré sú výrazne použité v parte autorského rozprávača. Román je samotnou štruktúrou príspevkom Hronského k dobovej diskusii o surrealizme. Hronský použil svoju príslovečnú iróniu, zmysel pre hru a dokázal, že surrealizmus je možné použiť aj v próze, navyše v románe. Kritike sa z toho románu zakrútila hlava, nevedeli si rady a ani nikto nezbadal, že posledná tretina románu je napísaná ako klasická próza, že autor ukazuje, ako sa dá intencionálne všetko vykonštruovať – aj spontánny, „podvedomý“, avantgardný… surrealizmus.

Tretím a najzávažnejším románom s autobiografickými črtami je román Andreas Búr Majster (v Ríme 1947 – 1948). Hronský a jeho osud je tu viacnásobne sofistikovane a umelecky skrytý: do žánru historickej povesti, ktorý so súčasnosťou nemá nič spoločné, do prostredia dediny, s ktorým sám autor už dlhší čas nič nemal, do tragickej témy osudu jedného výnimočného človeka. Komu by napadlo pripísať tento osud ľuďmi ukameňovaného génia autorovi, ktorý sa práve dostal za hranice a čaká ho skvelá budúcnosť niekde v Amerike? No tento interpretačný kód je stanovisko domácich, ktorí nikdy neboli v emigrácii a emigračnej existenčnej núdzi!

Úvodná scéna románu, keď Búr prichádza do klenovského kostola ako domov, pretože domov nemá, a modlí sa spevom takým mohutným, akoby vo vnútri burácal organ, ďakuje za pílu, ktorú dostal do spravovania… Lenže ďakuje zle, vyčíta Bohu, že takto to malo byť už dávno… Búr sa modlí v sebe a spevom – neartikulovaným zvukom, akousi vnútornou silou a energiou len jemu vlastnou… Keďže sa modlí zle, Boh mu ten dar, za ktorý práve ďakuje, zase vezme, resp. zničí, lebo búrka pílu medzitým zoberie a Búr ju musí znova vystavať. Na prahu toho kostola sa román aj končí ukameňovaním Búra.

Aké dôvody nás viedli k tomu, aby sme túto historickú povesť označili za autobiografický román? Viedol nás k tomu celý historický kontext autora, ktorý túto megaalegóriu napísal v cudzine. Pre emigráciu sa nerozhodol dobrovoľne. (Martinskí partizáni ho zavreli do krvou pofľakovanej cely smrti bývalého gestapa. Len na jednu noc, no tie hodiny strávené v neistote a strachu o život a s pocitom krivdy stačili. Je pritom známe, že Hronský povedal Hirnerovi, keď sa uňho jednej noci schoval ako povstalec: „Prečo ste mi to nepovedali, bol by som šiel s vami…“ O to ťažšie mu bolo byť zajatý vlastnými.) Hronský pracoval celý svoj aktívny život tvrdo a neúnavne pre slovenskú kultúru, nebol antisemita a nekolaboroval s fašizmom (pozri neuposlúchnutie žiadosti tretej ríše demontovať stroje Neografie a poslať ich do Nemecka; vlak dal naložiť šrotom). Nutnosť opustiť svoju krajinu, z ktorej čerpal látku na svoje diela, bez jazyka, ktorý je pre spisovateľa podstatný, a stáť v Ríme pred oltárom niektorého z mnohých chrámov… to bola úvodná scéna románu Andreas Búr Majster – tragická situácia človeka, čo neovláda diferencovaný jazyk krajiny, v ktorej sa nechcene ocitol (o. i. istý čas v najhoršom z tamojších väzení). Vízum do Severnej Ameriky, kam v tridsiatych rokoch vyviezol množstvo materiálnej kultúry a kde asi päť mesiacov strávil s matičiarmi prednáškovým turné, nedostal. Dostal ho do Argentíny, kde nikoho nepoznal a len veľmi ťažko tam aj s rodinou žil. A aj za to vďačil len K. Sidorovi, ktorý navštívil bývalého talianskeho veľvyslanca na Slovensku a ten Hronskému pomohol. Noviny priniesli správu, že Hronského pri prevoze z väzenia do väzenia ukradli, no zatiaľ sa už plavil v ústrety ťažkej budúcnosti v úplne cudzom prostredí, bez jazyka a bez pomoci. (Keď takto vycestoval do Ameriky emigrant Th. Mann, čakalo ho miesto na univerzite…) Vyhnanec Hronský mal vtedy päťdesiat rokov, so sebou manželku a syna, o ktorých sa musel postarať. Do tejto situácie ho dostali vlastní. Ako spisovateľ bol ukameňovaný – mŕtvy. Uvedomme si teda paralely, všetko, čo tento geniálny spisovateľ vložil zo svojho života do románu Andreas Búr Majster. Svoj „druhý“ hlas, druhú umeleckú schopnosť – maľovanie, ktorým si v cudzine zarábal bez nutnosti používať jazyk –, ale najmä v retrospektíve celú enormnú stavbu modernej slovenskej kultúry, ktorej diferencované základy položil.

Keď sme v tomto spomienkovom článku prechádzali jednotlivými témami či oblasťami, stavali sme najmä na kontexte autora a používali sme výsledky analýz jednotlivých románov, postupne publikovaných, ktoré boli podkladom porovnania s inými okolitými literatúrami v Európe, ale aj v Škandinávii a Amerike či Rusku. Usilovali sme sa porovnávať so špičkovými spisovateľmi a umelcami. Cestou legitímnych teoretických postupov porovnávacej literárnej vedy (typologických súvislostí) sa podarilo J. C. Hronského zaradiť do paradigmy svetovej moderny. (Motív outsidera porovnaný s tým istým u W. Faulknera, motív zeme u K. Hamsuna, motív záhadnej vlastnosti ovládať u Th. Manna, motív ženy ako vampíra u A. Strindberga a „témami“ obrazov u E. Muncha, motív viny a tajomstva u F. M. Dostojevského a S. Máraia, motívy avantgardného umenia – chaosu a rozvratu, irónie a smiechu – u W. Gombrowicza, silnú intervenciu podvedomia u S. Zweiga a A. Schnitzlera…) A nemožno opomenúť tvorbu pre deti, ktorá, keď je slobodná, nezaťažená predsudkami, a taká v Hronského dielach pre najmenších je, vtipná a žartovná, stáva sa priam zbraňou proti duchovnému teroru v dospelosti.

Mýtus človeka-milióna, človeka-trávy, ktorý prežije všetko, aj ťažkú každodennosť, ale aj mýtus človeka génia s celou enormnou tvorivou energiou, ktorý končí tragicky, to je škála mnohorozmernej a nikdy sa nekončiacej moderny, ktorá sa čiastkovo identifikuje v dielach svetovej literatúry a nám sa ju podarilo identifikovať v rozsiahlom a mnohorozmernom diele jedného spisovateľa – giganta, ktorý „radšej zažíhal svetlo, než by preklínal tmu“.

9/2016

DUŠAN KERNÝ

Tridsiate roky – nestrávené súvislosti

(Trenčianske Teplice, Budmerice, zjazd, kongres a konferencia)

 

Je teplé ráno jedného z posledných májových dní. Konča širokých sivobielych schodov kaštieľa stojí žena. Štíhla. Mladá. Príťažlivá. Počerná sa vyníma pred vysokými bielymi dvojkrídlovými vchodovými dverami. Každý jej venoval pozornosť, už ako kráčala hore z chodníka vysypaného bielym štrkom popri veľkej červenej guli rozkvitnutého rododendronu. Slnečný deň. Pohoda vyžarujúca z očakávaní na prahu júna.

Scéna široko-ďaleko nemá páru. Niekoľko kilometrov čerešňovej aleje lemuje asfaltku, vedúcu k veľkej bráne s kamerou. Brána sa automaticky otvára, keď kdesi vo vnútri obsluha rozozná na obrazovke auto pred vchodom. Alebo je ako dnes otvorená jednoducho preto, že sem popod vysoké stromy parku, za ktorými sa znenazdajky ukáže pôsobivé priečelie kaštieľa, prichádza auto za autom. Kaštieľ má novú strechu – na jej opravu priam zázrakom získali zo strategických rezerv štátu medený plech – s cifrovanými odtokovými odkvapmi. Na priečelí impozantne čnie veža s hodinami. Celá tá zo všedného dňa náhle sa vynoriaca scéna je akoby vyslobodením z každodennosti, z ruchu mesta a doby. Všetci si užívajú tú výnimočnosť. Výnimočnosť, deň, rozsiahly storočný park, priestrannosť vstupnej haly s mramorovými kozubmi, pokoj a pohodlie salónov a izieb s historickým nábytkom, keramikou a cennými obrazmi najchýrnejších slovenských maliarov alebo veľkoplošnými olejmi, nerozoznateľnými kópiami Bruegelových obrazov.

Žena na sivobielom travertíne vrchnej časti vstupných schodov je živým symbolom, že sa tu deje niečo dôležité. Je to hlavná postava, osobnosť televíznej publicistiky, šarmantná, vzdelaná, zdatná v slovenčine i cudzích jazykoch Izabela Pažítková. Tam, kde sa zjaví ona, je jasné, že sa deje niečo dôležité pre celoslovenské alebo československé celoštátne televízne vysielanie. Pred ňou sa otvárajú všetky dvere.

Sme v Domove spisovateľov v Budmericiach. Tak sa hovorí kaštieľu. Skutočne je ich domovom, cítia sa tu doma. Kaštieľ je osobitý svet. Plynú posledné májové dni roku 1986. Teraz sa tu v kaštieli, kde sa spisovatelia nielen cítia ako doma, ale doma aj naozaj sú, schádzajú českí a zahraniční hostia slovenských spisovateľov. Po polstoročí sa pripomína historicky prelomový kongres slovenských spisovateľov z roku 1936 v Trenčianskych Tepliciach.

Nie je dôležité miesto stretnutia, napokon, trenčianskoteplický hotel Grand („s oprýskanými stopami maďarského panování, jejž dějiny zatlačili na ústup, kde lidé procházejí otáčecími dveřmi,“ ako si spomenie básnik na rok 1936) už zbúrali. A nejde ani len o výročie. Je viac ako rok odvtedy, čo v apríli 1985 v Sovietskom zväze nastúpil M. S. Gorbačov. Perestrojkou, glasnosťou a obnovleniem všetko pohol z miesta. A v pokoji budmerickej scenérie sa schádzajú ľudia, ktorí ešte netušia, že ak už sa niečo pohlo tam, do akej miery sa to pohne tu…Sú tu aj dvaja hostia z nekonečne početného spisovateľského zväzu zo ZSSR. Jeden Rus a jedna Gruzínka. Jej meno zvučí. Medea. Medea Kachidze.

Všetci tu zaznamenali virvar v novovybudovanom filmovom klube. Gruzínsky film Monanieba (Pokánie) museli premietať naraz v dvoch sálach. Masy čakali, kým im riaditeľ Štefan Vraštiak, udýchane pobehujúc z jednej sály do druhej, vysvetlil, že najprv sa skončí jeden kotúč v prvej sále a potom ho presunú do druhej. Naoko ospravedlňujúco potmehúdsky vyložil publiku, že naozaj nevie, čo sa stalo, veď nikdy nebol záujem o sovietsky film. Každý však vedel, že ten gruzínsky film –Pokánie z roku 1984, ktorého patrónom bol Eduard Ševardnadze, minister zahraničných vecí ZSSR, ten, čo teraz sedí na niekdajšej stoličke Andreja Gromyka – je zlomom. A ak sa niečo zlomilo v ZSSR, praskať to bude aj tu. Aký to bude otras, zlom…?

 

Rovný s rovným

O čo sa oprieť v zlomových časoch? Slovenskí spisovatelia, teda národná kultúra Slovenska, majú mimoriadnu oporu – kongres z roku 1936. Nikde inde v predvojnovej Európe s výnimkou Paríža(!) sa nič podobné na obranu demokracie a slobody nekonalo. A tu, hľa, Kongres slovenských spisovateľov, kongres, akému niet páru, z roku 1936, s účasťou 150 až 180 spisovateľov, literátov ponúka skvelú, nespochybniteľnú a po všetkých stránkach zabezpečenú príležitosť. V pokoji uzavretej spoločnosti, kde kuloár je viac ako tribúna, pohovoriť si… a niet oprávnenejšieho miesta, ako hovoriť o tom práve na Slovensku!

Prvý „nástrel“ je kniha s dlhým názvom –Kongres slovenských spisovateľov 1936: čítanie zo slovenských a českých novín a časopisov o Kongrese slovenských spisovateľov, ktorý sa konal v Trenčianskych Tepliciach 30. – 31. mája a 1. júna 1936.

Kongres, ako do očí bijúcim výrazným písmom hlasá obálka knihy, „sa prihlásil na stranu pokroku tým, že deklaroval miesto osobitnej slovenskej kultúry medzi kultúrnym pokrokom veľkých národov a v tomto predsavzatí má pokračovať s obdobnými snahami českého kultúrneho života ako rovný s rovným“

Ako rovný s rovným – táto prelomová formulácia Laca Novomeského z roku 1936, jej osudy a jej tradícia v slovenskej historickej pamäti znie, zvučí nanovo aj v roku 1986. Ukazuje umenie básnika formulovať alternatívy. Slovenského básnika. Aj preto kongres 1936 „znamená v slovenskom literárnom živote a v kritickom myslení zvlášť historickú udalosť, predstavuje prvé významnejšie kolektívne vystúpenie slovenských spisovateľov, ktoré uvažovalo o literatúre z hľadiska najaktuálnejších potrieb života a v mene spoločenského a kultúrneho pokroku…išlo predovšetkým o najhlbšie súvislosti poslania a postavenia spisovateľa a literatúry v spoločnosti. V hierarchii kongresového uvažovania mali preto prvenstvo problémy budúcnosti základnej orientácie slovenskej kultúry a literatúry, otázky jej domácich koreňov a inonárodných väzieb, spoločenských podmienok… zásluhou davistov, predovšetkým Laca Novomeského, sa vyznačila magistrála sociálnej spravodlivosti, národnej rovnosti, humanizmu a antifašizmu… slovenská literatúra sa prihlásila do svetovej kultúrnej tvorby, včlenila náš národ na stranu kultúrneho a spoločenského pokroku…to má svoju hlbšiu dejinnú logiku potvrdenú predovšetkým Slovenským národným povstaním… v tom je tradícia Kongresu slovenských spisovateľov 1936 inšpiratívna pri budovaní najhumánnejšieho konceptu našej socialistickej literatúry a jej vkladu do československého kontextu i do všeľudovej kultúry“.

Dvesto strán knihy sa končí slovami: „… literatúra preto nemusela po oslobodení robiť opravnú skúšku, mohla nadviazať na svoje najlepšie výdobytky, garantované, samozrejme, davistami, ale aj širokým pokrokovým spisovateľským frontom, ktorý nezradil práve antifašistickú líniu kongresu, v tom je jej tradícia záväzná aj pre budúce generácie…“

Toto dedičstvo nazval jeden z hlavných rečníkov budmerickej konferencie „dynamickým a živým aj dnes“. Ale ak boli takí, čo nezradili, museli byť zákonite aj takí, čo zradili. Čo však je v literatúre zrada? Alebo zrada literáta? Čo je deliaca čiara, veď kongres s účasťou 150 až 180 literátov bol ukážkou rozmachu slovenskej literatúry po roku 1918.

Prepotrebný súhrn mnohých prejavov, najmä davistov, osobitne triumvirátu Novomeský, Clementis, Okáli, a prejavov českých spisovateľov (S. K. Neuman, A. M. Píša, B. Václavek J. Hora, M Majerová, V. Závada a českého davistu Josefa Rybáka) narušila jediná otázka.

 

Jediná otázka

Bola to otázka už vtedy grandsignora slovakistiky, po desaťročia jediného nemeckého(!) literárneho vedca, ktorý bol výlučne slovakistom. Teda na rozdiel od všetkých ostatných „nekonvertoval“ na bohemistiku. Slovakistika nebola jeho pridruženým záujmom či pridruženou výrobou, ale prvoradým záujmom. Prof. Ludwig Richter je mimoriadna osobnosť. Nevyrástol na prekladoch slovenskej literatúry do nemčiny ako viacerí iní v čase, keď v Nemeckej demokratickej republike naša literatúra mala zelenú najmä ako súčasť (aj nanútenej) antifašistickej prevýchovy obyvateľstva východného Nemecka. Stredobodom jeho záujmu o slovenskú literatúru bol slovenský život literárny a osobitne Martin, tamojšie archívy Matice slovenskej, dnešnej Slovenskej národnej knižnice. Býval pravidelným návštevníkom na Hostihore. Napokon z toho o. i. vzniklo dlhoročné plodné priateľstvo s mimoriadnym zjavom našej literárnej vedy a kultúrneho života Augustínom Maťovčíkom.

Ludwig Richer položil na onej konferencii v Budmericiach roku 1986 jedinú jednoduchú otázku: Čo sa dá v súvislostiach s Kongresom slovenských spisovateľov 1936 povedať o Stanislavovi Mečiarovi?

Odpovede sa v onom prostredí a v onej dobe nedočkal. Pritom Kongres slovenských spisovateľov 1936 vznikol na základe výzvy, priam stávky či sporu medzi ľavicovým DAV-om a národne tradicionalistickým šéfredaktorom Slovenských pohľadov Stanislavom Mečiarom. Tým Mečiarom, ktorý bol predsa spolusignatárom trenčianskoteplického Spoločného vyhlásenia slovenských spisovateľov z 1. júna 1936! Jeho meno je vedľa Jesenského, Tajovského, Novomeského, Okáliho, Chrobáka, Vámoša, Mila Urbana, Margity Figuli, Fraňa Kráľa, Valentína Beniaka, Gejzu Vámoša či Fedora Ruppeldta alebo Rudolfa Dilonga a iných. Koľko mien! Koľko osudov! A akých osudov!

Paradox spočíval aj v tom, že oná publikácia obsahovala reakcie „z diskusie k referátu S. Mečiara Slovenská literatúra a tradícia“, ale neobsahovala samotný text Stanislava Mečiara. Písal sa rok 1986. Stanislav Mečiar, spoluiniciátor kongresu v roku 1936, zomrel ako šesťdesiatjedenročný v argentínskom exile. Spytovať sa naňho nie je však debata o literárnej mŕtvole. Napokon od budmerickej konferencie 1986 uplynulo 24 rokov, a ocitol sa na Slovensku. Predseda Matice slovenskej Jozef Markuš so súhlasom mesta Martin v roku 2010 uložil urnu s jeho popolom na Národný cintorín. Z literárnych dejín sa Stanislav Mečiar vymazať nedá. Vymazávaný bol po roku 1945 pre svoje politické (i šéfredaktorské) postoje a najmä a predovšetkým pre kategorické odsúdenie Povstania.

Čítanie o kongrese v roku 1936 Rudolf Chmel zostavil, edične pripravil, napísal doslov a edičnú poznámku a vydal v edícii Tatranu Slovenská myšlienka. Edíciu Slovenská myšlienka redigovala Daniela Lehutová. Slovenská myšlienka – ten názov nás privádza k hľadaniu. Hľadáme odpoveď pre onú otázku prof. Richtera.

Aká bola vlastne slovenská myšlienka v roku 1936? Čo také povedal v roku 1936 Stanislav Mečiar o slovenskej literatúre a tradícii, že po polstoročí uverejnili len úryvky z diskusie k jeho prejavu, ale nie referát samotný? A, samozrejme, boli to reakcie davistov V. Clementisa a D. Okáliho, ako aj M. Pišúta a matičiara A. Mráza. V nej, v reakcii na Stanislava Mečiara, Vladimír Clementis polemizuje s jeho tézou o národnej, kresťanskej tradícii literárnej, lebo: „Slovensko nemalo možnosť prežiť tú veľkú etapu, v ktorej ešte meštiactvo prinieslo do vedy, literatúry atď. tvorivú silu. V Čechách si český národ vytvoril na každom úseku svoju tradíciu. Slovensko tú možnosť nemalo. To je rozdiel v kolektíve českom a slovenskom. Tu nebolo slovenské meštiactvo, žijeme v epoche, keď sa končí meštiacky svet. To sa odráža i na Slovensku. Keď sa povie „preskočiť určitú epochu“, povedzme si otvorene, ktorá je to epocha, ktorú chceme preskočiť. a kam ju chceme preskočiť. Správne hovoril Dr. Mečiar, že niet tradície jedinej. Je viac tradícií. Ba nemusia byť ani úzko slovenské…“

Ak sa v roku 1986 hovorí, že kongres „ predstavuje prvé významnejšie kolektívne vystúpenie slovenských spisovateľov“, je to tak. Ale nevypovedá to o súvislostiach každodennosti vtedajších čias. Nehovorí, prečo to bolo „historickou udalosťou, ktorá uvažovala o literatúre z hľadiska najaktuálnejších potrieb života a v mene spoločenského a kultúrneho pokroku“…

Nedá sa zrejme uprieť ani dôsledok toho, že „medzi svetovými vojnami sa vyformovala silná generácia mladých slovenských intelektuálov, ktorú na jednej strane odlišovalo politické zameranie, no na druhej strane ich spájala snaha o zrovnoprávnenie pozícií Slovenska v Československej republike“. Tvrdí to Ján Štefanica v Historickom zborníku Matice slovenskej (2015/2). Píše to v štúdii k dokumentom Zjazdu mladej slovenskej generácie v Trenčianskych Tepliciach v roku 1932. Na úvod tohto dvojdenného zasadania vystúpil ako prvý Vladimír Clementis. Rokovalo sa o „spoločenskom poriadku z pohľadu sociálnych potrieb obyvateľstva a spravodlivého politického zriadenia“. Vlado Clementis povedal, že „je len jedno východisko pri riešení aktuálneho spoločenského poriadku: socialistický spoločenský systém“…

Päťdesiat ľudí dva dni hovorilo len na tému postavenia Slovenska v ČSR, medzi nimi L. Novomeský. Pravica (SĽS a SNS) žiadala autonómiu, komunisti federáciu a tretia skupina regionálnu autonómiu. Išlo teda o úplne odlišné štátoprávne predstavy budúceho postavenia Slovenska. „Aktívni boli právnici, ktorí viac ako o desaťročie neskôr boli pri vytvorení povstaleckej Slovenskej národnej rady (I. Karvaš, V. Clementis, D. Okáli, J. Lettrich) a táto SNR mala také zákonodarné a výkonné právomoci, po akých volal v záverečnom vyhlásení v roku 1932 zjazd mladej slovenskej generácie,“ uvádza v štúdii J. Štefanica.

Práve to vyšlo komunistov draho. Účasť na trenčianskoteplickom zjazde sa po roku 1948 hodnotila ako trestná.

V inscenovaných politických procesoch so sprisahaneckým protištátnym centrom v novembri 1952 priťažila Vladimírovi Clementisovi, odsúdenému na smrť. Donútili ho označiť prejav a účasť na trenčianskoteplickom zjazde ako „najnebezpečnejší rys“ jeho činnosti. Bolo to v rámci najväčšieho inscenovaného procesu v celom vtedajšom sovietskom bloku.

V roku 1954 bol Daniel Okáli odsúdený za účasť na onom zjazde, lebo „odhlasoval rezolúciu o federalistickom usporiadaní ČSR a mal hlavný referát na túto tému v nacionalistickom a separatistickom duchu“. Obžaloba proti Gustávovi Husákovi a spol. v roku 1954 o. i. uvádza: „… slovenskému ľudu škodlivý a nepriateľský charakter sa výrazne prejavil už v roku 1932 na tzv. trenčianskoteplickom zjazde, kde sa vedúci členovia DAV-u so zástupcami ďalších reakčných strán postavili na separatistickú, nacionalistickú platformu ľudáckych fašistov.“

„Najvyšší súd Československej republiky vymazal z kultúrnych dejín Slovenska celý národne zameraný prúd rokov 1918 – 1948, a to bez rozdielu tak ľavicovej, ako aj pravicovej inteligencie Slovenska,“ uzatvára Ján Štefanica.

Akými slovami sa na masovom zhromaždení v búrlivej atmosfére (dovedna vyše 400 účastníkov) v roku 1932 hovorilo o pomeroch? Hovorilo sa o. i., že „kapitalizmus vykorisťuje všetkých a vykorisťuje aj slovenský ľud, (…) terajší kapitalistický poriadok je pre svet a ľudstvo škodlivý, (…) nie je kresťanský, vylúčené sú z neho kresťanské zásady, ktoré zabezpečujú v spoločenskom poriadku spravodlivosť sociálnu na všetky strany, (…) terajšej biede a terajšiemu tzv. poriadku je na vine liberalizmus, nemôže to tak zostať“. Píše sa rok 1932.

Kritike bol podrobený „vtedajší liberalistický ekonomický systém, ktorý nezvládal riešiť závažné hospodárske a sociálne problémy slovenskej spoločnosti… Účastníci sa veľkou väčšinou zhodli aj na tom, že štátny centralizmus je naďalej neudržateľný a poškodzuje Slovensko… Zjazd mladej slovenskej generácie 25. a 26. júna v Trenčianskych Tepliciach patrí k najvýznamnejším udalostiam moderných slovenských dejín“, ako konštatuje s odstupom desaťročí historik Róbert Letz.

Asi by sme mohli povedať, že každodennosť tridsiatych rokov 20. storočia, súvislosti tejto doby pri formovaní alternatív nie sú ešte doteraz strávené. Nie je práve nestrávenosť súvislostí tridsiatych rokov súčasťou niečoho, čo nás zamestnáva doteraz? Nie je to časť niečoho, čo by sa dalo nazvať pretrvávajúcou súčasťou národnej traumy?

Z toho, čo sa zachovalo, vidieť každodennosť atmosféry tých rokov. A teda aj to, že kongres spisovateľov sa neodohral v úplnom vzduchoprázdne. Je zjavné aj to, že vo veľkom intelektuálnom zdvihu boli práve davisti, osobitne Novomeský, Clementis a Okáli. Nečudo, že pozdvihnutie kongresu z roku 1936 prišlo v roku 1986, na prahu očakávaných zmien. Bolo to aj preto, že za svoje názory zaplatil Clementis životom a Okáli a Novomeský a viacerí iní, o. i. L. Holdoš, I. Horváth, väzením. Ale najmä pre ich dlhoročné vymazanie z kultúrnych dejín Slovenska. Veď chýrny Ilia Erenburg, ktorý prišiel do Trenčianskych Teplíc z Moskvy „ponúknuť Slovákom členstvo v antifašistickom hnutí“, za organizátorov kongresu v roku 1936 jednoznačne označuje výlučne davistov.

Keď sa potom doba dramaticky zmení, téza rovný s rovným už nie je tak v popredí. L. Novomeský v apríli roku 1946 hovorí: „Pri napĺňaní nášho národného kultúrneho ruchu novým čerstvým obsahom budeme odkázaní na úzke vzťahy k českému prostrediu ako na bezpečného a nevtieravého nášho pomocníka. Pre príčiny, ktoré netreba hlbšie skúmať, stojí česká kultúra na stupni vyššom, lepšie povedané, sme my i na tomto poli zaostalejší, toho si musíme byť vedomí.“

Prvý mediálny „nástrel“ na tému dynamického dedičstva, ktoré je stále živé, urobil v roku 1986 Drahoslav Machala. Udalosť stále inšpirujúca znie titulok textu, ktorý uverejnil najmasovejší denník tých čias – Pravda – 26. mája pri príležitosti 50. výročia I. kongresu slovenských spisovateľov. Pre svoju generáciu ho autor označil za „strategický oporný bod“. Opiera sa predovšetkým a výlučne o davistov, vyzdvihuje ich činnosť, ktorou sa „presadili proti ľudácky a čechoslovakisticky orientovaným pravicovým politickým skupinám“. Oceňuje ako „historickú zásluhu, historický počin mladých slovenských komunistických intelektuálov, ako dôkaz ich politickej zrelosti a štátnickej múdrosti, že utvorili pre slovenský kultúrny život onen Novomeského tretí smer; teda ani sa nevčleňovať do českej kultúry pod pláštikom čechoslovakizmu, ani neprijať tupé protičeské zameranie slovenského kultúrneho diania presadzované ľudáckymi autonomistami“. Teda Novomeského „tretí smer“ na princípe rovný s rovným. Podnietený V. Clementisom a jeho výzvou v DAV-e č. 9/1936 – „treba zanechať škriepok a Slovenskom musí tiahnuť vzduch našich čias vysušujúci mláky kultúrneho obahnenia“– nakoniec D. Machala inšpiruje s P. Valom,. I. Hudecom, P. Štrelingerom generačnú výzvu Vzduch našich čias, najmasovejší dokument niekoľkých desiatok výrazných autoriek a autorov jeho generácie. Napokon sa pod tlakom doby rozčlenila, ale na dlhé roky sa stala liahňou výrazných šéfredaktorov (napr. Slovenských pohľadov, Dotykov, Literárneho týždenníka) a neskoršie politikov, ministrov, poslancov, vedúcich vplyvných akademických literárnych inštitúcií či federálnych alebo potom slovenských diplomatov.

 

Po polstoročí

Hodnotiteľom budmerickej konferencie o Kongrese slovenských spisovateľov roku 1936, takisto v denníku Pravda, bol už 3. júna 1986 Rudolf Chmel. Aj preňho zmysel kongresu mohol byť fundamentálny, lebo bol „nasmerovaný tým najspoľahlivejším smerom, ktorý mu dali davisti“. Tradícia kongresu predstavuje dynamické dedičstvo, nie z piety, nie jubilejne, ale organicky a zmysluplne v tom, čo musí literatúra v podobných situáciách nanovo riešiť. Predovšetkým však v zhode s umením básnika formulovať alternatívy, básnika Laca Novomeského, Rudolf Chmel hovorí, vlastne po polstoročí opakuje Novomeského slová: „Prišiel čas, keď treba preložiť jazyk literatúry do nedvojzmyselnej politickej reči.“ Dnes, po tridsiatich rokoch, slová vylovené z vtedajšej hlušiny dobovej rétoriky hovoria azda o jedinom skutočnom význame zákulisia budmerickej konferencie. Vladimír Mináč vtedy v jej kuloároch prišiel s vetou: „Historici do toho nepôjdu, ostane to, ako neraz, na spisovateľoch…“

P. S.: Zo spiatočného pohľadu na dozvuky sa tak možno aj stalo – onedlho sa konala prelomová budmerická medzinárodná konferencia Európsky román ’87 za účasti literátov z viac ako päťdesiatich štátov. Teda väčšina z „nesocialistických“ štátov, z vtedajšieho Západu. Okrem iného to bolo prvé verejné vystúpenie dovtedy zakázaného a tu nepublikovaného prozaika Bohumila Hrabala, jeho prvé nikým a ničím nehatené (budmerické) debaty s autormi, členmi v ČSSR nejestvujúceho PEN klubu a médiami zo západnej Európy. Bolo to prvé takéto podujatie v ČSSR, a bolo na Slovensku. Prvé medzinárodné podujatie, o ktorom výlučne rozhodlo vedenie slovenských spisovateľov a nikdy neodobroval nijaký slovenský či federálny politický orgán. Pritom po prvý raz s účasťou z Izraela, s ktorým vtedajšia ČSSR nemala diplomatické styky(!). Podnietila sa atmosféra na vznik prelomového konceptu Literárneho týždenníka, prvého média tohto druhu od zániku Kultúrneho života v roku 1968(!) a vlastne práve v Budmericiach sa rozhodlo, že na jeho čele bude Vincent Šabík, vtedy, a o to väčšmi dnes, špičkový stredoeurópsky intelektuál a germanista par excellence. A napokon v priamej súvislosti s tým sa od základu, tiež prelomovo, autonómnym rozhodnutím vtedajšieho vedenia Zväzu slovenských spisovateľov zmenil šéfredaktor i redakcia Slovenských pohľadov a ich obsah.

9/2016

 

DALIMÍRHAJKO

Radostná veda v esejach Etely Farkašovej

 

Po prečítaní najnovšej knižky Etely FarkašovejParalely a prieniky (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2015) som sa presvedčil, že je to nielen pôžitok z premýšľania o aktuálnych problémoch filozofie, ale aj – úspešné – úsilie sprostredkovať výsledky svojho uvažovania iným, radosť z takéhoto postupu, teda nie školometský výklad, učebnicová príručka, ale úprimné hľadanie – radostnáveda.

V knihe esejí Prieniky a paralely nastolila Etela Farkašová takýmto spôsobom prinajmenej tri závažné témy, ktoré ma oslovili bezprostrednou aktuálnosťou, miestami aj kontroverznosťou, ale najmä svojím charizmatickým posolstvom. Je to zaiste vec optiky, svetonázoru a okamžitej naliehavosti, keď si človek vyberie niektoré z väčšieho počtu problémových okruhov, s ktorými sa stretne v recenzovanom diele. Takýto výber, prirodzene, nemusí vyhovovať každému čitateľovi, nemusí uspokojovať tých, ktorí by si, povedzme, vybrali iný problém, inú tému, inú skupinu otázok. Ale nazdávam sa, že práve tieto mnou vybrané témy, na ktoré odpovedá autorka v diele, sú kľúčové nielen pre ňu, ale aj pre mnohých jej čitateľov, prijímateľov jej názorov.

Prvým Farkašovej prienikom do súčasnej kultúrnej a civilizačnej problematiky je invenčná reflexia globalizačných procesov a s nimi súvisiacich zmien vo vnímaní inakosti na pozadí faktu, že „náš súčasný svet je napriek mnohým zmenám a pokroku zväčša svetom monologickým“, čo je nesporná pravda, iba si ju nie vždy náležite a s primeranou rozhodnosťou uvedomujeme. Je to skutočne tak: v našom svete sa vedú takmer iba monológy, bez nároku na dialogický charakter komunikácie. Ba aj s jeho priamym odmietaním. Tieto monológy sú podľa Farkašovej posilňované aj globalizačnými procesmi s tendenciou k jednohlasnosti, k hegemónii veľkých a mocných. Ide teda o paradox: tam, kde by globalizačné procesy mali posilňovať súdržnosť, rozkladajú, rozdeľujú, vytvárajú napätia rôzneho typu.

Skutočná demokracia však podľa Farkašovej predpokladá dialogickosť, rozhovor medzi zúčastnenými stranami, rovnocennosť hlasov ako základnú dimenziu vzťahov nielen medzi občanmi vnútri jednej krajiny, ale aj medzi jednotlivými krajinami navzájom, medzi spoločnosťami, ktoré sú neraz v mocenskom napätí, medzi národmi, civilizáciami a kultúrami. „Ukazuje sa, že situácia v súčasnom svete má od dialogickosti ešte ďaleko, globálna spravodlivosť a demokracia zatiaľ ostávajú viac ideálom ako realitou“ (s. 42). Mohli by sme autorku dokonca poopraviť v tom zmysle, že nielen máme k dialogickosti ešte ďaleko, ale sa od nej akoby každým dňom vzďaľujeme; akoby dialóg vlastne ani nebol naším cieľom. Nielen dialóg, ale ani korektná polemika nie sú reálne možné, a to nie iba na pôde politiky, ale ani na pôde kultúry, umenia, ba ani filozofie. Sme zaujatí predovšetkým sami sebou a svojimi nárokmi na nezastupiteľnosť, teda z iného pohľadu nárokmi na moc, na stále väčšiu a väčšiu mieru moci.

Ďalším významným problémovým okruhom, ktorého sa autorka na viacerých miestach svojich esejí dotýka a ktorý jej je bytostne blízky, je problematika postavenia vedy v súčasnom svete. Vedy ako poznania a ako vedenia. Problém sa nám javí ako akútny a vo všeobecnosti nepríliš transparentný, aj keď sa naň pozrieme z pozície konkrétnej situácie vedeckého myslenia – napríklad aj v našej vlastnej krajine.

Aj dejiny vedy sú niekedy viac inokedy menej bezprostredne spojené s dejinami moci. Na vedecký výskum a rozvoj vedy dávajú peniaze tí, ktorí nimi disponujú – teda politické štruktúry alebo (čo je možno ešte horšie)bohatí oligarchovia. Ešte aj jazyk používaný v komunikácii medzi vedcami je často vyjadrením rešpektu pred mocou, je nezriedka skôr prejavom ani nie tak kultúrnej, ale skôr mocenskej hegemónie. Mal by byť dôkazom rozvinutosti istej kultúrno-civilizačnej oblasti… ale oprávnene sa môžeme pýtať: Čo je „rozvinuté“ a čo „nerozvinuté“? Antický Rím pohŕdal barbarmi z britských ostrovov, ale dnes vedci z Apeninského polostrova už aj medzi sebou navzájom komunikujú po anglicky, jazykom týchto „barbarov“, s takou samozrejmosťou, ako kedysi oni komunikovali po latinsky. Nijakí Francúzi ani Nemci by ešte pred takýmstoročím neboli vážne verili, že ich potomkovia sa budú medzi sebou rozprávať rečou národa spoza kanála či zo zámoria a že ju budú používať ako reč vedy. Vedecké poznávanie nášho sveta má svoje zákutia, tajné cesty, ale vždy a zákonite sa prispôsobuje hlavným dejinným líniám vývinu ľudstva.

Nie náhodou Etela Farkašová vo svojej zatiaľ poslednej knihe esejí vníma vedu nielen ako bádateľskú „robinzonádu“, ale aj – a to predovšetkým – akosociálne podujatie, ako spoločensko-kultúrnu činnosť v kontexte historickej praxe. „Ak vedu (,robenie vedyʻ) možno charakterizovať ako súbor kultúrnych praktík či ako miesto, kde sa produkuje vedecké poznanie, kde sa stanovuje to, čo je z vedeckého hľadiska prípustné, čo je normou a ideálom v zmysle panujúcich teórií a metód, vyplynie z toho, že ani vo vedeckom poli západnej vedy neexistujú hodnotovo, sociálne, kultúrne neutrálne ,nevinnéʻ pozície (nepoznačené povahou im prislúchajúceho kontextu),“ píše Etela Farkašová (s. 40).„Práve preto je dôležité rozvíjať koncepcie kritické k mocenským hegemoniálnym nárokom jednej kultúry (spoločnosti) k iným kultúram (spoločnostiam), ale aj k úsiliu o hegemóniu ekonomickú, politickú, vojenskú (tieto sú späté, vzájomné vo svojich pôsobeniach).“

Taktiež nie náhodou Farkašová upozorňuje na asymetrický model vnímania vedeckého poznania,ale aj na – často obmedzenú a obmedzovanú – objektivitu výsledkov vedeckej práce.A už vôbec nie náhodou tvrdí, že „aperspektívna objektivita je historicky najmladšou vrstvou v konglomeráte pojmov objektivity“, pričom „perspektivitu“ chápe v intenciách názorov viedenskej filozofky kultúry a feministickej teoretičky Anny Moniky Singerovej ako „situovanosť“ a jej pôsobenie na spôsob vnímania problému a jeho interpretáciu.

Podľa Farkašovej vzniká nový étos vedca, rozvíja sa nové chápanie „vedeckej objektivity“. Vedec – a netýka sa to len vedcov z humanitných a spoločenskovedných disciplín – by mal svedčiť o charaktere doby, v ktorej žije, mal by byť „dôveryhodným svedkom“úsilí, ale aj rozporov, ktoré ňou zmietajú. Čo je však dôveryhodnosť vo vede a ako sa k nej prepracovať? Veď dejiny vedy nás dostatočne naliehavo presviedčajú o tom, že práve vedci, ktorých svedectvo sa zdalo z pozície zaužívaných predstáv, z pozície koherentnej vedeckej komunity, nepresvedčivé, boli často objaviteľmi nového, rušiteľmi mýtov, skostnatených predstáv o svete a ľudskej spoločnosti. Vyznávali zásadu individuálnej a kolektívnej svojráznosti, perspektivity. Odmietali pritom názor, že utvorenie vedeckej komunity a sformovanie jej postojov je automatickygaranciou vedeckej pravdy, zárukou neomylnosti.

To, pravdaže, neprotirečí základnej skutočnosti, že akékoľvek naše „poznanie (vrátane vedeckého) nemožno plne pochopiť mimo jeho vpletenosti do materiálnych, intelektuálnych a sociálnych kontextov, pričom sociálnosť chápeme v dvoch zmysloch: ako vedeckú komunitu (prípadne výskumné pracovisko) a ako spoločenský celok, ktorého je vedecká komunita súčasťou“ (s. 39). Ide len o to, aby dominancia všeobecných a sociálnych kritérií nepotlačila autentickosť a originalitu vedy, aby neprevýšila význam osobnostného vkladu jednotlivcov do celkového obrazu vedeckého výskumu.Etela Farkašová správne upozorňuje na zdanlivo samozrejmú, ale v skutočnosti komplikovanú skutočnosť, že jednoduché odmietavé stanovisko „k ideálu aperspektívnej (ako čírej, ,odsubjektivizovanejʻ) objektivity“ (s. 55) nie je síce samo osebe menej rozporuplné ako stanovisko súhlasné, no inšpiruje k hľadaniu nových názorových pozícií. O nich nám autorka referuje so zmyslom pre presvedčivú argumentáciu týkajúcu sa okrem iného objektivity vedeckého poznania a jej epistemologickej relevancie.

Všetci tí neraz romanticky vnímaní, carlyleovskí hrdinovia myslenia a činov boli „dôveryhodnými svedkami“ spravidla až po uplynutí pomerne dlhého času, často po viacerých storočiach, len zriedka a celkom výnimočne sa im dostalo uznania už za života. Patrí k všeobecne známym faktom, že pre mnohých spomedzi nich prípadné „overovanie“ súdobou„vedeckou komunitou“ pričasto skončilo osobnou tragédiou, mnohí vedeckí solitéri či „robinzoni“ boli ostrakizovaní kolegami, vysmievaní, spoločensky ba aj fyzicky likvidovaní. Vnímali svet perspektívne. Ich subjektivita prekonávala –relatívnu – objektivitu vedeckého poznania rešpektovaného v danom čase, išla ďalej ako vyjadrenie mienky uznávanej vedeckej komunity, často komunity, ktorá do svojich radov nevpúšťala ľudí, čo chceli prekračovať jej hranice.

S radostnou vedou priamo súvisí, že Farkašová – čiastočneaj expressis verbis (napríklad na s. 21), ale predovšetkým implicitne – upozorňujena jeden sugestívny prvok činnosti vedca, a to na radosť z práce. Mám však pocit, že veľkého daru skutočnej radosti z vedeckej práce savždy dostávalo a dostáva predovšetkým solitérom vedy, ľuďom, ktorí sa spoliehajú najmä na seba a na svoje osobné kvality a iniciatívy. Radosť z výsledkov práce iných (čo aj kooperujúcich) výskumníkov môže byť vždy len sprostredkovaná, neúplná, neuspokojujúca individuálne sebavedomie objaviteľa nových myšlienok, bádateľských postupov, vedeckých metód, reálií. Interaktivita a kooperácia sú síce nevyhnutnými prvkami presadzovania výsledkov vedeckej aktivity v širšom spoločenskom kontexte, ale pri všetkej svojej nespochybniteľnostinemusia vždy (a najmä nie zákonite) uspokojovať individuálneho pracovníka vedy, nemusia byť nevyhnutne priamym zdrojom radosti.

V prípade, že hovoríme o humanitných a spoločenských vedách, nebudeme asi ďaleko od pravdy, ak vyslovíme názor, že dôveryhodnejším, vedecky primerane zorientovaným svedkom môže byť predovšetkým vzdialenejší pozorovateľ sociálneho pohybu,skôr než ten, ktorý je priamo v centre rozporuplných procesov, miešania rozmanitých záujmov, doktrinálneho chaosu a epistemologickej neistoty. Ak niekto žije a pracuje v prostredí akéhokoľvek zmätku, ťažko vytvorí pozitívne a stabilné istoty. To platí o vede za okolností, že sa nerozvíja koncentrovane, ale v hektických kŕčoch diktovaných a formovaných subjektívnymi záujmami. Ale pozor: treba rozlišovať medzi individuálnou prácou, ktorá má širší dosah a rozmer, ktorá má vo svojom konečnom dôsledku význam pre celú pospolitosť, komunitu, sociálny celok, a prácou zameranou na presadzovanie subjektívnych, teda sebeckých, egoistických cieľov.

Ak hovorím v týchto súvislostiach o kráse individuálnej práce vedca a o radosti z nej, nemám pritom na mysli odtrhnutosť od výsledkov práce iných, od všeobecnejších trendov požadovaných potrebami doby, ale mám na mysli najmä schopnosť tohto vedca vychádzať zo svojho vedeckého súkromia, interpretovať svoje výsledky spôsobom, ktorý je spoločensky užitočný a zaujímavý. Pre všetkých a nadčasovo – hoci vznikol ako produkt individuálneho bádateľského úsilia.

Dovolím si v tejto súvislosti urobiť malý exces a ohliadnuť sa smerom k reflektovaniu vedeckej tvorby u nás. Pozoruhodným a nie vždy pozitívnym vkladom do vnímania vedy v súčasnosti je tzv. scientometria, bibliometria, publikačné a citačné analýzy, inými slovami kvantifikácia výsledkov vedeckej činnosti. Popri nesporných prednostiach objektivizácie významu týchto výsledkov jej zradnosť spočíva v riziku monopolizácie práva na posudzovanie kvality vedca. A tak vedecký či výskumný pracovník hľadí neraz iba na to, ako sa prepracovať k publikovaniu v „karentovanom“ časopise, ako saprejachtať do „web ofscience“ alebo čím sizaplatiť vstup do databázy „scopus“ a tak podobne. Aj sám som sa už pristihol, že sa pýtam: „Kde je ten časopis indexovaný?“ Nezáleží na tom, aké posolstvo vedecká štúdia prináša, aké hodnoty sa v nej presadzujú, ale na tom, kde vyšla a koľkí (priatelia) ma citovali. Keďže ide často o vzájomnú službu či protislužbu, objektívna hodnota môže byť ľahko spochybniteľná, napriek prvoplánovej merateľnosti výsledkov výskumu.

Samozrejme, publikovanie v indexovanom – teda pravdepodobne aj kvalitnom – vedeckom periodiku by mohlo a malo byť dôkazom pripravenosti tvorcu riešiť vážne vedecké témy, malo by byť dôkazom objektivity výsledkov jeho vedeckého úsilia, ale desí ma až bizarne prebujnená, hypertrofovaná samoúčelnosť tohto kritéria. To isté – v trochu odlišnej podobe – platí aj o evidencii citovania textov, ktorou sa meria autorova vedecká zdatnosť, o rozličných „Hirschových“ a iných „indexoch“ a pod. Čím väčší a čoraz väčší počet citácií vašich prác objavíte v prácach iných kolegov, tým je väčšia vaša hodnota ako vedca, tým väčšie uznanie vám prinesie. Necitovaný génius by si dnes (no ani inokedy) nezarobil ani na povestnú slanú vodu.

Ale vedec je aj človek a od jeho ľudského rozmeru, od hodnôt jeho osobnosti, neraz priamo závisí aj výsledok jeho bádania. Platí to najmä o spoločenských vedách. Osobnosť vedca však v našom kultúrnom prostredí ostáva kdesi na periférii záujmu. Jeho ľudská povaha, všakovaké trápenia, úzkosti vyplývajúce z nedostatočného presvedčenia o výsledkoch práce, často aj absencia spoločenského uznania, nedostatok ocenenia či výskumného materiálu a podobnemôžu neraz zohrať rozhodujúcu úlohu pri konečnom prezentovaní výsledkov. Zásluhou Etely Farkašovej je, že síce ani zďaleka nevyzdvihuje „robinzonovsky“ orientovaného vedca– arobí tak správne v intenciách v súčasnosti rešpektovaného chápania vedy ako viac alebo menej kolektívneho ľudského diela –, ale inšpiruje,ba priamo vyzýva k rozličným podobným úvahám, pozitívne provokuje a dáva námet na premýšľanieo podobnýcha blízkychtémach. Často medzi riadkami, kryte a nenápadne, ale s podtextom vzbudzujúcim u vnímavého čitateľa zaslúženú pozornosť.

Nuž a tak „individualistom“ ostáva už azda iba venovať sa umeniu a najmä písaniu básní, pretože tie spravidla netvorí kolektív (hoci aj také pokusy už boli a sú) aich hodnota sa ani nedá jednoznačne kvantifikovať. Pravda, v nijakom prípade tu nejde o akýsi „hedonistický“, sebecký individualizmus, ale predovšetkým o jeho „altruistickú“ verziu (ak taká vôbec existuje).

Inou nemenej pozoruhodnou témou, ktorú prinášajú Farkašovej Paralely a prieniky, je „diagnóza maskulinizácie rozumu“ (termín GeorgaSimmela) a s ňou súvisiaci problém symetrie v „rodovej distribúcii rozumu“.

Farkašová uvažuje o téme, či môže byť racionalita emocionálna, aby prišla k záveru, že rehabilitácia emócií, rozkrývanie ich významu pre človeka prispieva jednak k prehĺbeniu a ku kultivácii jeho (seba)prežívania, jednak k prehĺbeniu a ku kultivácii medziľudských vzťahov. Ale autorka tu, podobne ako aj inde, volí rovnovážny, harmonický prístup zohľadňujúci objektívne pôsobiace sily a konštatuje, že „absolutizácia emócií na úkor racionálnych zložiek by mohla viesť k veľmi riskantným a ohrozujúcim záverom v myslení a následne aj v konaní, dôležitá je vyrovnanosť oboch: citov a rozumu, ich prelínanie, vyvážené spolunažívanie, ich harmonizácia“ (s. 104).

S Farkašovej postojom najviac súladia názory mnohodimenzionálnej americkej spisovateľky, teoretičky a aktivistikyCharleneSpretnakovej, ktorá preferuje otázku jednoty bytia. „Z presvedčenia o pôsobení jednotiacich dimenzií vyplýva nielen odmietavý postoj k jednostrannej prevahe racionality nad emocionalitou a k racionalite zredukovanej len na inštrumentálnu podobu, ale aj odmietanie predstáv o človeku ako o výrazne individualistickej, autonómnej bytosti, ktorá je nezávislá od iných indivíduí a ktorú s nimi nespájajú pocity solidarity ani vzťahy spolupatričnosti a spolupráce“ (s. 106).

Uvedené a ďalšie problémy sú vo Farkašovej knižke rozdelené na dva relatívne nezávislé okruhy tém, sú aj formálne oddelené do dvoch zdanlivo nezávislých častí. Tá druhá časť sa týka vzťahu filozofie a literatúry, presnejšie filozofických aspektov literatúry a literárnych aspektov filozofie. Ale pozor, táto zdanlivá ruptúra autorkinho uvažovania v skutočnosti vôbec nie je radikálnym rozdelením myšlienok a názorov, má iba funkciu formálneho delenia textu. Tak ako v prvej časti nájdeme témy plnohodnotne rezonujúce v oboch sférach, tak podobne je to aj v druhej časti, v ktorej autorka vychádza z jednoduchého a všeobecne prijateľného faktu, že filozofia a literatúra sa ocitávajú v rovnakom spoločenskom kontexte, a teda mali by – aj keď rozličnými prostriedkami a pomocou odlišných techník – reflektovať jednu a tú istú realitu, v ktorej sa chtiac-nechtiac ocitli, no ktorú napriek tejto nedobrovoľnosti pomáhajú – a chcú pomáhať – utvárať, formovať, reagovať na ňu.

Problém „literarizácie filozofie“ alebo „filozofizácie literatúry“ spojený napríklad so vznikom „metafyzického románu“ (ErnestoSábato, JulioCortázar, JorgeLuisBorges), ale aj s niektorými staršími zdrojmi riešenia metafyzických, filozoficko-antropologických, psychoanalytickýcha najmä etických otázok (v diele autorov ako FiodorMichajlovičDostojevskij, FranzKafka, MigueldeUnamuno) je problémom, ktorý má dlhé – skoro by som povedal „večné“ – trvanie.

Ak by som si v tejto súvislosti dovolil drobnú poznámku či kritickú pripomienku, týkala by sa najmä toho, že vo Farkašovej texte mi absentuje zásadnejšie uvažovanie o existencializme (hoci ho spomína, napríklad na strane 129), ktorého „sláva“ už pravdepodobne pominula, ale v rámci ktorého došlo azda k najvýraznejšiemu a najvšestrannejšiemu prepojeniu filozofie a literatúry v 20. storočí. Hovoriť o ich vzájomnom vzťahu v kontexte modernej literatúry by bolo nesporne užitočné. Azda trochu zjednodušene môžeme povedať, že napríklad filozof a literát v jednej osobe Jean-PaulSartre chcel použiť univerzálnu metódu existenciálnej psychoanalýzy všade tam, kde zlyhávali dovtedy osvedčené tradičné metódy skúmania vychádzajúce z nadradenosti celku, v ktorom sa indivíduum nachádza, nad samotným indivíduom. Túto nadradenosť Sartre jednoznačne odmietal.

Práve zdôrazňovanie priority spoločenského celku, „kolektívu“ či občianskej komunity pred konkrétnou jednotlivou ľudskou bytosťou Sartre vyčítal napríklad marxistickým teoretikom – hoci jeho relatívne a podmienené sympatie kmarxistickej filozofii, pravda očistenej od dogmatizmu, boli všeobecne známe a ním samým viac ráz deklarované. Upozorňoval však na potrebu odkryť mnohodimenzionálnu jednotu ľudskej činnosti, „jednotu aktu“, v rámci ktorého sú všetky myšlienky navzájom prepletené a spoločne dané. Tu kdesi korení podstata vzťahu literatúry a filozofie:človek je v každom svojom konaní uzatvorený vnútri seba, ale pochopenie tohto aktu mu umožňuje rovnako literatúra, ako aj filozofia, pravda, každá z iného uhla pohľadu.

Podobne by sme sa mohli vyjadriť aj o iných existencialisticky orientovaných autoroch. Nie je určite veľa spisovateľov, literárnych tvorcov, ktorí by mali v dejinách svetovej filozofie také pevné postavenie ako napríklad francúzsky prozaik, dramatik a esejista Albert Camus, a nepoznáme ani veľa filozofov, ktorí by vedeli vyjadriť svoje myšlienky a teoretické predstavy v takej priezračne čistej literárnej podobe ako on. Camusovo miesto je v krásnej literatúre rovnako hodnotné a všeobecne akceptovateľné (nie náhodou bol v roku 1957 ocenený prestížnou Nobelovou cenou za literatúru) ako jeho nezastupiteľné miesto aj vo filozofii 20. storočia.

Hoci Camusov príspevok k sebareflexii a sebapochopeniu európskej kultúry má v zmysle svojej dobovej provokatívnosti ambivalentný charakter, nemožno mu ani zďaleka vyčítať vnútornú rozpoltenosť; práve naopak, literárne, filozofické a esejistické dielo Alberta Camusa môže byť pokojne vzorom uceleného vnímania sveta ako kompaktného celku, v horizontálnej i vertikálnej línii prísne homogénneho, bez výrazných rušivých prvkov. Pozoruhodným zjednocujúcim prvkom je v Camusových dielach optika ľudskej existencie, exaltovaná vízia osudu osamoteného človeka uprostred džungle absurdných vzťahov, zoči-voči niekedy až drastickej explozívnosti racionálnej introspekcie a v kontexte protirečivého citového vzopätia. Pritom tu určite nejde o nijakú beletrizovanú formu filozofického myslenia, ale o dosiaľ – podľa môjho názoru – neprekonanú syntézu filozofického a literárneho videnia sveta.

Tento existencialisticky ladený záver či osobný doplnok uvažovania nad esejami Etely Farkašovej nechcel ani v náznakoch smerovať k znižovaniu ich hodnoty, ale skôr k rozšíreniu horizontu nášho vnímania problémov, ktoré autorka naznačuje a rieši invenčným a nesporne pôsobivým spôsobom. Bol skôr výsledkom inšpirácie autorkinou myšlienkou, že „obe – filozofia i literatúra – majú svoje špecifické prostriedky, metódy, akými môžu prispievať k osvetleniu aspoň ,piade existencieʻ, k jej ozmysleniu: k tomu, čo človek potrebuje k dobrému, múdremu prežívaniu…“ (s. 151).

Farkašovej eseje predstavujú v slovenskom literárnom, filozofickom a všeobecne kultúrnom kontexte prienik viacerými rovinami videnia súčasného sveta. Charakterizuje ich aktuálnosť, zrozumiteľnosť, elegancia myslenia i štýlu. Stali sa nespochybniteľnou zložkou súčasného slovenského kultúrneho spektra. K tomu všetkému prispieva aj neobyčajná, vysoko nadštandardná rozhľadenosť autorky v problémovom priestore, ktorý si v tejto práci – ale aj v predchádzajúcich a dúfam aj v budúcich – vybrala a vyberie.

7 – 8/2016

TIMOTEAVRÁBLOVÁ

DNI DETSKEJ KNIHY (PO PRVÝKRÁT V BRATISLAVE)

 

V dňoch 3. – 5. mája 2016 sa uskutočnil festival Dni detskej knihy. Je to putovný festival a jeho hostiteľmi bývajú knižnice. Po 33 rokoch od svojho vzniku sa po prvýkrát ujala festivalovej štafety bratislavská knižnica –Miestna knižnica Petržalka, už tradične v spolupráci s BIBIANOU, medzinárodným domom umenia pre deti a Slovenskou sekciou Medzinárodnej únie pre detskú knihu (Sk IBBY).

Bilancia tohtoročného festivalu je obdivuhodná: 1077 účastníkov, 43 besied a workshopov s autormi a ilustrátormi na petržalských školách, materských školách a pobočkách Miestnej knižnice Petržalka, Animačný expres BAB-u, Veľká čitateľská olympiáda, celoslovenský seminár Na ceste k čitateľovi/s čitateľom a niekoľko výstav ilustrácií. Okrem toho novootvorená pobočka Miestnej knižnice Petržalka pre deti – priamo v nemocnici na Antolskej ulici, ktorá je skultivovaná stálou výstavou z reprodukcií víťazných prác Bienále ilustrácií Bratislava.

 

V tomto sme vo svete jediní

Festival vznikolpred 33 rokmi na podnet osláv Medzinárodného dňa detskej knihy, ktorý sa vo svete každoročne slávi 2. apríla pri príležitosti narodenia dánskeho rozprávkara H. Ch. Andersena.Jeho iniciátorom je Medzinárodná únia pre detskú knihu (IBBY). V každej zo 77 členských krajín sa tento dôležitý deň pripomína aktivitami, ktoré vyzdvihujú význam knihy a čítania. Práve pred 33 rokmi sa však z podnetu Evy Cíferskej a Ľuby Kernej v rámci Slovenskej sekcie IBBYmyšlienka tohto dňa rozvinulaa ich koncept sa dodnes udržalunikátnym spôsobom. Každoročne na jar sa totiž jedna zo slovenských knižníc stáva hostiteľom niekoľkodňového festivalu, na ktorom sa miestnej komunite predstavia autori a ilustrátori detských kníh, novinári a odborníci pre prácu s detskou knihou.Navštevujú školy, škôlky, zúčastňujú sa slávnostných programov, besied, súťaží, literárnych a ilustrátorských dielní a celoslovenského odborného seminára o čítaní. Tak si pripomíname odkaz Medzinárodného dňa detskej knihy. Pri tejto príležitosti sa do slovenčiny prekladá a šíri aj medzinárodné posolstvo.Pripravuje hoIBBY a je vždy zverené autorovi a ilustrátorovi niektorej z jej členských krajín.

Pre našichtvorcov kníh pre deti a mládež je takto koncipovaný festival vzácnou príležitosťoubezprostredne sa zoznámiť so svojimi čitateľmiv jednotlivých regiónoch Slovenska. A stretnúť sa s tými, ktorí s knihami pre deti a mládež pracujú. Pre miestnu komunitu je to zasa výnimočná príležitosť spoznať tých, ktorí vytvárajú knižnú kultúru pre deti a mládež. Vďaka BIBIANE, medzinárodnému domu pre deti,sa počas festivalu inštalujú aj jej aktuálne výstavy, ktoré prezentujú knižnú tvorbu.

Sme jedinou krajinou a jedinou národnou sekciou v rámci 77 členských krajín IBBY, ktorá si Medzinárodný deň detskej knihy pripomína takýmto veľkolepým spôsobom. Knižnice sa na hosťovanie festivalu obyčajne hlásia v niekoľkoročnom predstihu. Bratislava bola doteraz ako hostiteľské mesto festivalu zámerne obchádzaná, priestor sa radšej dával iným regiónom Slovenska. Na budúci rok prevezme festivalovú štafetu Mestská knižnica v Piešťanoch.

 

Pozdvihneme kultúru čítania?

Jedným z cieľov festivalu je stimulovaťkultúru čítania v komunite. Súčasťou jeho programovej štruktúry je preto aj odborný seminár ktejto problematike. Tohto roku sa plánoval s cieľom podnietiť knihovníkov, učiteľov, rodičov a všetkých ostatných tzv. dôležitých dospelých, ktorí pracujú s deťmi a mládežou, aby hľadali trvácnejšie cesty k čitateľstvu,rozvinuli v deťoch vnútornú motiváciu k tomu, aby kultivovalisvoje vnímanie, vzbudiliu nich záujem o pestrosť toho, čo si budú čítať.Program seminára bol zameraný na všetky vekové skupiny detí a mládeže.

Pozornosť sa venovala aj čítaniu u batoliat. Je to aktuálna téma. Súčasné životné podmienky, najmä technokratická orientácia spoločnosti,negatívne ovplyvňujú vnímanie detí už od útleho veku. Aj preto, že ichnepriaznivý vplyv akosi zabúdame vyvažovať. Niektorí psychológovia však povzbudzujú k čítaniu detí v ranom veku aj preto, že prvotné návyky sa u dieťaťa budujú pravdepodobne od okamihu, keď začína samostatne obracať stránky kníh.Záujem rodičovo čítanie s najmenšími na Slovensku postupne narastá. O tom vedia svoje najmä knihovníci. Rodičia od knižníc očakávajúprogram špecializovaný aj pre túto skupinu detí. Je však len málo knižníc, ktoré im v tom naozaj dokážu vyjsť v ústrety.

Osobitosťou seminára bola aj ukážka čítania s pohybom ako jedna z metód z projektu IHRISKO ČÍTANIA (OZ FANFÁRY). Je to spôsob, ako využiť pohyb na stimulovanie a rozvíjanie emocionálneho prežívania a hlbšieho porozumenia textu. Osvedčila sa aj u detí, u ktorých sa prejavuje tendencia k schematickému mysleniu. Ich počet v súčasnosti narastá. Aj v dôsledku nadmerného kontaktu s digitálnym prostredím.

Lektori pozvaní na seminár majú bohaté skúsenosti z projektov na podporu čítania: TimoteaVráblová, poetka Gabriela Dittelová a pohybová pedagogička Viera Sádovská vychádzali z projektu IHRISKO ČÍTANIA (OZ FANFÁRY), Natália Mazanová prezentovala výsledky z projektu Mama, tata, čítajte s nami (OZ Múza), Jana Michalová sa podelila o skúsenosti s predškolákmi z projektu čítania knihy Juraja Kuniaka O stratenej rukavičke (BIBIANA) a Viera Némethová prezentovala knihovnícky Projekt V.V.V. vstúp, vyber, vypožičajstimulujúci čítanie u tínedžerov (Miestna knižnica Petržalka).Na seminári sa zúčastnili prevažne knihovníci, a to najmä mimobratislavskí.Nechýbali ani hostia z Nadácie pre deti Slovenska.Táto organizácia je v súčasnosti nielen významným podporovateľom tretieho sektoru,ale ajstrategicky prispieva k riešeniu rôznorodých problémov života detí na Slovensku.

Posledné štyri roky sa k stálejprogramovej zložkefestivalu zaradila Veľká čitateľská olympiáda. Nejde o vedomostnú súťaž o literatúre, ale o čitateľské zápolenie, v ktorom sa preveruje vnímanie a porozumenie textu, pozornosť,postreh, rýchlosť a kvalita čítania a schopnosť ústneho i písomného vyjadrenia. Aj tohto roku nejedna úloha deti poriadne prekvapila. Čítanému textu museli naozaj venovať sústredenú pozornosť, aktívne s ním pracovať, a to nie je pre ne v dnešných časoch samozrejmosťou.

 

Kvalita knižnej kultúry takisto stimuluje kultúru čítania

Organizátori tohto ročníka festivalu cielene upriamili pozornosť na kvalitu knižnej produkcie. Deti mali možnosť stretnúť sa s autormi a ilustrátormi, ktorých tvorba bola v posledných dvoch rokoch ocenená v súťaži Najlepšie a najkrajšie knihy jari, leta, jesene a zimy (organizuje BIBIANA, medzinárodný dom umenia pre deti, a Slovenská sekcia IBBY). Miestna knižnica Petržalka tak nadviazala na vlastný „projekt“ s čitateľmi, v ktorom predstavuje ocenené knihy jednotlivých sezón tejto súťaže na podujatiach pre čitateľov. Deti z petržalských škôl zažili ilustrátorské workshopys Jurajom Martiškom, Miroslavom Regitkom, Alenou Wagnerovou, Danielou Olejníkovou, Martinom Kellenbergerom, Petrom Uchnárom,Vladom Králom, Martinou Matlovičovoua Máriou Neradovou.Na motívy obrázkovej knižky Ľuba Paľa Kde je Afrika?pripravili pre škôlkarov veselú dielňu Jana a Veronika Michalové. Na niektorých besedách o knihách sa deti stretli s tvorcami aj v tandeme. Takto sa diskutovalo o významnej románovej tetralógii o dievčatku Johanke s ToňouRevajovou a ilustrátorom Jurajom Baloghom alebo o románe Traja kamoši a fantastický bunkers autorkou Barborou Kardošovou a ilustrátorkou Katarínou Slaninkovou, či o nápaditých veršíkoch na tému abecedy v knižke Abecedáris básnikom Erikom Ondrejičkom a ilustrátorkou BarborouPaulovičovou, alebo o rozprávkovej knižke spisovateľky Marty Šurinovej a ilustrátorky Aleny Wagnerovej Záhada čarovného vajíčka.

Na besedách tohtoročného festivalu spisovatelia nachádzali partnersky naladené detské publikum. Hravé a veselé básničky na celkom vážne otázky ľudského spolunažívania Drevený tato od Tomáša Janovica majú stále priaznivo naklonených čitateľov. Braňo Jobusstrhol detské publikum svojím obvyklým humorom a recesiou, no ajspontánnosťou a snahou o bezprostrednú komunikáciu. V knižkách Marty Hlušíkovej je humor prirodzený, nevtieravý, odpozorovaný z reálnych životných situácií. Preto si spisovateľka medzi deťmi ľahko nachádza spriaznencov. Autorka a prekladateľka Beata Panáková sa so svojimi čitateľmi vrátila k vážnejším posolstvám starovekých príbehov. Zaujala ich otázkou: „Ako by ste iným ľuďom odovzdali svoju celoživotnú skúsenosť, keby ste nemali dnešné technické možnosti, ba ani vymoženosti predchádzajúcich storočí?“ A zrazu sa deťom vynorila sila a zmysel ľudských príbehov.

Festival Dni detskej knihy patrí k neveľkému množstvu pravidelných kultúrnych podujatí, ktoré sa podarilo uchovať už dlhšie ako po tri dekády. Je významný svojím obsahom a rozsahom. Svojím adresátom, dospelým a deťom, ponúka totiž možnosť zoznámiť sa takmer v celej šírke s tými, ktorí sa podieľajú na tvorbe knihy, umožňuje im osobný kontakt s tvorcami kníh i s tými, ktorí ďalej s knižnou tvorbou pracujú na odbornej úrovni alebosa jej venujú v rámci propagáciečítania.

7 – 8/2016

TIBOR KOČÍK

Literáti z eastern zóny

 

Týmto netypickým titulkom chceme navodiť reč o východoslovenskej literárnej scéne a nadviazať na štúdiu Básnici zo second city (SP 6 – 7/2013), v ktorej sme venovali sústredenejší pohľad na literárne dianie v metropole východného Slovenska. Nestranne sme potvrdili fakt, že Košice z pohľadu umeleckej spisby neboli v uplynulom storočí zvlášť zaujímavé. Živší literárny pohyb podnietili industriálne premeny mesta. No bol to aj vývin slovenskej literatúry koncom päťdesiatych a začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia, ktorý poznačil nástup nových tvorivých tendencií. Niektorí východoslovenskí autori začali v tvorbe odvážnejšie a slobodnejšie reagovať na živé literárne i mimoliterárne podnety návratom k spontánnej a originálnej lyrickej výpovedi, nezameniteľnou imaginatívnosťou a experimentálnym hľadačstvom.

Literárna, osobitne básnická situácia na východnom Slovensku bola nepochybne iná ako v prvej polovici 20. storočia. Pred osemdesiatimi či deväťdesiatimi rokmi sa do tohto regiónu len kedy-tedy zatúlal po slovensky píšuci autor. Keď nazrieme do historiografie nášho písomníctva, vidíme, že v priebehu prvých piatich desaťročí tu sporadicky pôsobila približne jedna desiatka slovenských spisovateľov.

Posledné dva roky svojho života prežil v Košiciach básnik a prozaik Rehor Uram-Podtatranský, ktorý svojimi plodnými literárnymi aktivitami vyše polstoročia zasahoval do slovenského literárneho života. Pôsobil tu kežmarský rodák básnik Anton Prídavok. Po rokoch učiteľovania organizoval rozhlasové vysielanie v Košiciach, po okupácii južného Slovenska horthyovským Maďarskom vybudoval rozhlasové štúdio v Prešove, zanechal pečať svojej osobnosti v dejinách tamojšieho Divadla Jonáša Záborského. Významnejší bol pobyt Boleslava Bratislavského, vlastným menom Vincent Navara. Po návrate z prvej svetovej vojny pracoval od roku 1919 v tlačovej skupine pri vojenskom veliteľstve v Košiciach, potom v redakcii denníka Slovenský východ, založil a viedol týždenník Slovenský ľud a literárny časopis Vesna. Do Košíc zaviali životné osudy aj ďalších našich spisovateľov, medzi nimi Ema Bohúňa, Ela Šándora, Máriu Rázusovú-Martákovú, ale aj Pavla Horova, ktorý bol v rokoch 1948 – 1951 riaditeľom košického štúdia Československého rozhlasu.

Z lokalít východného Slovenska to bolo košické umelecké prostredie, kde pôsobili osobnosti, ktoré s nádychom slobodných umelcov atmosféru nielen ovplyvňovali, ale aj formovali. Len dovtedy, kým neprišli normalizačné sedemdesiate roky. Tí istí literáti, výtvarní či dramatickí umelci toto prostredie už netvorili ani neformovali. Zväčša sa stali jeho trpnou, občas i trápnou súčasťou už len ako mlčiace individuality. Napriek tomu ich nemožno obísť.

V polovici šesťdesiatych rokov spolupracoval s Východoslovenským vydavateľstvom literát a žurnalista Ivan Kadlečík, ktorý sa so svojím blízkym spolupracovníkom Albínom Baginom významne podieľali na vzniku a vydávaní literárneho štvrťročníka Krok 66, neskôr dvojmesačníka Krok 67. Treba spomenúť aj prozaičku Marínu Čeretkovú-Gállovú. V atmosfére roku 1968 sa výrazne angažovala vo všetkých sférach života, no v čase normalizácie, keď odrazu bolo všetko inak, bola nútená tvrdo zápasiť s dobou, ktorá ju nasledujúcich dvadsať rokov nemilosrdne ponižovala a marginalizovala. Z básnikov tu bol Julo Zborovjan, dramaturg Štátneho divadla, alebo gymnaziálny profesor Juraj Pado, či niekdajší redaktori literárno-dramatického vysielania Čs. rozhlasu v Košiciach básnici Marián Bednár, Juraj Andričík, Ján Zambor. Nemožno zabudnúť ani na dvoch excelentných poetov Františka Andraščíka a Pavla Suržina. Z významných prozaikov a dramatikov na východnom Slovensku pôsobili či pôsobia Stanislav Rakús, Karol Horák, Jana Bodnárová, Emil Dzvoník, Peter Juščák, Miroslav Halás, Alfonz Lukačin, Ján Patarák, Milan Zelinka.

Košický, a vôbec východoslovenský literárny okruh sa rozšíril nástupom mladých autorov na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. O slovo sa začali hlásiť literáti narodení v päťdesiatych a prvej polovici šesťdesiatych rokov. Na regionálnej úrovni začínajúci autori nemali nijaké publikačné možnosti, ani časopisecké, ale ani vydavateľské, napriek existujúcemu Východoslovenskému vydavateľstvu. Nachádzali si ich veľmi zložito a ťažko. Po zrušení Mladej tvorby mnohých neoslovila čerstvá normalizačná ponuka, tradicionalizmom poznačená rubrika Z najmladšej poézie v Novom slove, ktorú viedol v sedemdesiatych rokoch až do úvodných osemdesiatych rokov Vojtech Mihálik. Nové slovo mladých nevyvolávalo taký ohlas, aký sa očakával. Zo začínajúcich literátov niektorého zasiahlo výraznejšie, iného naopak, vnútorne rozrušovalo. Azda aj preto, že saturovalo obsahovo máločo hovoriace, často vyprázdnené texty tzv. angažovanej poézie. Osobitne znechucujúce boli pre nich otvorené prejavy profanácie, skryté prejavy cenzúry, rigidné, účelové a tendenčné posudzovanie básnických textov. Preto o literárne miesto na týchto stránkach sa niektorí autori uchádzali až v rokoch 1982 – 1983, keď básnický oddiel prílohy viedol Vojtech Kondrót a prozaickým príspevkom či literárnokritickým reflexiám poskytovala priestor Oľga Feldeková.

Východoslovenskému autorovi sa len sporadicky až vzácne naskytla príležitosť prezentovať svoje dielo v Romboide alebo Slovenských pohľadoch, nehovoriac už o rozhlase či televízii. V lete roku 1986 začala vo Východoslovenských novinách vychádzať literárna príloha Dúha, ktorá dala priestor mladým literátom východného Slovenska, no bol to len akýsi zmierňujúci, utišujúci prostriedok. Biedna náplasť. Do roku 1988 ju viedol Tibor Kočík, neskôr, do ponovembrového zániku tohto periodika, Peter Juščák.

Boli však adepti, ktorí principiálne odmietali publikovať v oficiálnych periodikách. Nielen z akéhosi „som rebel bez príčiny“, čo je naturelu básnika bytostne blízke. Jednoducho sa vymedzili voči oficiálnemu umeniu pre ideové, etické či estetické dôvody. Zaujali k nemu odlišný postoj buď z duchovného, resp. kresťanského aspektu, alebo to bol kritický postoj ako prejav nesúhlasu či protestu s vtedajším politicko-spoločenským dianím. Navzdory neprajným podmienkam mladí východoslovenskí autori, osobitne košickí, nachádzali publikačné zázemie v samizdatoch aj za cenu zmierenia s faktom, že budú tvoriť pre úzky okruh priateľov či kamarátov a knižne nebudú publikovať nikdy.

Absencia prezentačných možností mala pre mladú literatúru na východnom Slovensku náhradu v podobe literárnych klubov. Pre tých, ktorí hľadali akýsi odborný literárny servis, platformu na diskusiu, vzájomnú konfrontáciu, publikačný priestor, klubové zoskupenie predstavovalo príležitosť. Na východnom Slovensku vznikol prvý Klub mladých autorov v Košiciach. Bolo to v období silnejúcej normalizácie. Založiť takúto neformálnu literárnu platformu bez oficiálneho (ideologického) posvätenia nebolo možné. Na vtedajšie normalizačné pomery bolo jasné, že myšlienka jeho založenia nevznikla náhodne, ale niekde hlboko v zákulisí ideologických oddelení straníckych výborov.

Implicitne išlo o rafinované „podviazanie“ literárnych aktivít mladých autorov s cieľom dostať ich pod kontrolu a manipulovať nimi. Aj košické literárne zoskupenie, napokon ako každé iné, bolo monitorované režimistickou tajnou políciou. Úvodné stretnutie jeho členov sa uskutočnilo v Osvetovom stredisku mesta Košíc v máji roku 1977 za účasti vtedajšieho predsedu Východoslovenskej pobočky Zväzu slovenských spisovateľov Juraja Pada, dramaturga literárno-dramatickej redakcie Čs. rozhlasu v Košiciach Karola Jančoška a dramaturga košického štúdia Čs. televízie básnika Dezidera Bangu. Klub mal relatívne dlhé, asi sedemročné, trvanie.

Začiatkom osemdesiatych rokov členmi košického literárneho klubu boli Blažej Krasnovský, Eduard Šmelko, Peter Juščák, Stanislav Majza, Dalimír Stano, Ľubomír Tkáčik, Jozef Urban, Tibor Kočík, sporadicky Karol Pém. Práve on a Jožo Urban – obaja narodení v Košiciach a obaja bytostne vrastení do svojho rodiska, ktorí sa síce presťahovali do Bratislavy, no ku Košiciam sa neprestajne hlásili – zaujímajú medzi básnikmi košického literárneho okruhu osobitné postavenie. Po zániku každý z členov žil svoj individuálny literárny život. Neskôr sa objavili dva či tri neúspešné pokusy o jeho obnovenie.

Neskôr sa kluby rozrástli ako huby po daždi. Ku koncu osemdesiatych rokov bol literárny klub spišský, rožňavský, trebišovský, humenský, popradský… takmer v každom okresnom meste. Kluby ako slovenský fenomén prispeli k zaujímavému javu deväťdesiatych rokov. Ujímali sa ambicióznych začínajúcich autorov, tu-tam aj nekritických, bez ochoty či schopnosti osobnej introspekcie, ktorých jedinou ašpiráciou bolo vydať knižku à tout prix. Vo vydavateľsky slobodnom prostredí nastalo obdobie metastatického plodenia básnických zbierok, čoho dôsledkom bola (a možno stále je) hyperinflácia poézie.

Niektoré klubové literárne zoskupenia existujú dodnes, napríklad v Trebišove alebo Spišský literárny klub, kde pôsobili a pôsobia dnes už širšie etablovaní autori ako Ján Petrík, Mária Jankalová-Vaškovičová, Peter Milčák, Daniela Dubivská, Marián Milčák, Vladimír Puchala, Pavol Hudák, Milan Čarňanský, Tomáš Repčiak, Jozef Puchala, Peter Karpinský, Lucia Eggenhofferová, Pavol Garan, Radoslav Tomáš, Lucia Pavlíková-Koláriková.

Medzi básnikmi a prozaikmi východoslovenského literárneho okruhu boli a sú literáti, ktorí necítili vnútornú potrebu byť súčasťou literárneho klubu. Svoju vlastnú tvorivú cestu si hľadali v samote či v úzkom spoločenstve niekoľkých priateľov – Jana Bodnárová, Erik Groch, Martin Vlado, Štefan Lazorišák, Alfonz Lukačin, Peter Bilý, Ľubomír Tkáčik, Agda Bavi Pain, Radovan Brenkus, Richard Kitta, Marcel Strýko a iní. Napriek tomu, že žili mimo hlavného literárneho prúdenia, ktoré vtláčalo charakteristickú pečať slovenskej literatúre a tvorili akoby v tieni bratislavských literárnych kolegov, čoraz väčšmi odporovali oficiálnym predstavám, čo poézia – a vôbec literatúra – je a čo nie. Deštruovali úzke medze básnictva poznačené tradicionalizmom a ideológiou pokrivený pohľad na angažované umenie, vymaňovali sa spod provinčného nazerania.

Spravidla raz za dva až tri roky členov klubu zjednotil zborník literárnych prác. Zmyslom nízkonákladovej neperiodickej publikácie bolo prezentovať tvorbu svojich členov, povzbudiť ich sebavedomie, no aj generačné spoluvedomie. Uverejňovanie vlastnej tvorby umožňovalo začínajúcim básnikom a prozaikom vzájomnú tvorivú konfrontáciu. Ako-tak uspokojovalo ich narastajúcu publikačnú ctižiadostivosť. Zostavovateľom bol spravidla literát, ktorý svoje autorské kvality potvrdil jednou či dvoma knihami, prípadne hodnotou tvorby bol vnímaný ako talent. Vydavateľom bol subjekt – mestská alebo okresná knižnica, či osvetové stredisko. Výpravnú hodnotu zborníka ako knižného produktu neraz diskvalifikoval cyklostylovaný spôsob tlače, poklesnutá grafická úprava, výtvarný sprievod, ilustrácie. To ho posunulo do kategórie prostej, neatraktívnej tlačoviny, pripomínajúcej samizdat. Zámerne, aby nezodpovedal kritériám knižnej kultúry a nedostal sa do bežnej distribučnej siete, a teda ani k širšiemu čitateľskému publiku. Celkom inú kvalitu predstavovali vydavateľsky poňaté zborníky, resp. antológie z produkcie popredných vydavateľstiev Slovenský spisovateľ, Smena…

Obdobne vychádzali aj vo Východoslovenskom vydavateľstve. Jeho zborníky ako Pri prameni, Rozpätie, V krajine a ďalšie mali ambíciu stať sa akousi prieskumnou sondou úrovne mladej poézie a prózy. Často však nehodnoverne, len umelo odrážali aktuálny stav literatúry v kontexte východoslovenského regiónu. Z dnešného pohľadu sú takmer bezcenné. Ani pôvodná tvorba nebola na tom lepšie. Knihy väčšinou ostávali ležať na pultoch kníhkupectiev alebo ich zomlela konkurencia. Dôvodom môže byť fakt, že tento vydavateľský subjekt pristupoval k realizácii svojich edičných plánov priveľmi opatrnícky. Počínal si neprimerane ostražito pri pôvodnej a debutovej tvorbe prozaikov a básnikov, len aby nedopatrením nevyšlo čosi, čím by sa dostalo do nemilosti. Až priveľmi si dával pozor.

Takáto zdržanlivá edičná politika Východoslovenského vydavateľstva spôsobovala, že vychádzali subštandardné tituly. Zvlášť sa okresávali básnické prvotiny. Neraz z pôvodne dobrého rukopisu ostalo torzo. Vytúžený debut sa ocitol buď na okraji čitateľského a recenzného záujmu, alebo sa z neho stal povestný prepadák. Autorovi to nijako nepomohlo. Naostatok mal z jeho vydania trpký, bolestný pocit. Neraz aj dobrý básnik či prozaik sa takto stal nezaujímavým a v našej umeleckej spisbe natrvalo zaujal okrajové postavenie.

Viacerým východoslovenským básnikom a prozaikom sa dvere do našej literatúry otvorili až po novembri ʼ89. Napríklad v roku 1990 debutovala Jana Bodnárová, roku 1992 debutoval Pavol Hudák a Ján Petrík, roku 1993 Robert Hakala, roku 1994 Vladimír Puchala, roku 1996 Eva Gavulová, roku 1997 Alfonz Lukačin, Stanislav Majza, Dalimír Stano a Martin Vlado, roku 1998 Peter Karpinský, roku 1999 Lucia Eggenhofferová, roku 2005 Radoslav Tomáš, roku 2007 Pavol Garan a postupne ďalší.

7 – 8/2016

MARIÁN GEŠPER

Strastiplná cesta za slobodou

 

V centre mesta Boston stojí neobvyklý pamätník. Štyri vychudnuté postavy, viac kráčajúce kostry než ľudia. Traja otrhaní muži a jedna zúbožená žena. Z tvárí im dýcha atmosféra beznádeje a úplnej bezvýchodiskovosti. O niekoľko tisíc kilometrov na druhej strane Atlantiku stojí symbolicky pri úpätí írskej posvätnej hory Croagh Patrick ďalší pamätník. Hrôzostrašná bronzová plachetnica zapustená do betónového podložia je postavená akoby z ľudských kostier a mieri čelom na západ. Loď predznačuje dlhú cestu z Írska k americkým prístavom, práve takým, akým je aj mesto Boston. Oba pamätníky sú smutnou pripomienkou jednej ľudskej tragédie, o to väčšej, že sa stala nie v dávnoveku, ale takpovediac už v priemyselnej epoche. Išlo o veľký írsky hladomor, ktorý vrcholil presne pred 170 rokmi – v roku 1846.

Malý národ vo veľkej koloniálnej ríši

Hladomor ťažko uveriteľných rozmerov, ktorý bol umocnený nesmiernou bezohľadnosťou vládnucej britskej triedy, nakoniec strávil medzi rokmi 1845 až 1848 životy takmer 1,5 milióna prevažne írskych roľníkov. Súčasne spôsobil bezprostrednú masovú migráciu ďalšieho milióna Írov väčšinou na americký kontinent. Aby toho nebolo dosť, hladomor vyvolal následné vlny chorôb a epidémií. Bola to skutočná katastrofa, ak si uvedomíme, že Írsko malo v roku 1845 okolo 8 miliónov obyvateľov. Ani v spojení s ďalšími migráciami v druhej polovici 19. storočia sa populácia neobnovila, veď súčasné Írsko nemá viac než 4,5 milióna občanov. Vynára sa otázka, ako k takému hladomoru, ktorý vyhladil celé oblasti Írska, mohlo dôjsť v polovici 19. storočia…

Írsko a Íri boli podobne ako Slováci celé stáročia pod nadvládou veľmocí. Keď sa zamyslíme nad vývojom týchto dvoch starých, ale počtom malých európskych národov, narazíme na zaujímavé paralely. Ak Slováci v polovici 19. storočia boli už vyše tisíc rokov súčasťou uhorskej monarchie, v ktorej mala hlavné slovo maďarská šľachta, írsky národ bol v rovnakom čase už sedem storočí pod nadvládou Britskej ríše s jednoznačnou dominanciou anglickej aristokracie.

Starý rímsky výrok tvrdí: „Vae victis!“, teda: „Beda porazeným!“ V prípade malých národov to platí dvojnásobne. Írčina, alebo inak gaeilge, je jazyk goidelskej podskupiny keltskej skupiny indoeurópskych jazykov. Samotný írsky národ teda patrí do širšej keltskej rodiny príbuzných jazykových spoločenstiev a etník. Najnovšie výskumy však seriózne predpokladajú ešte starší pôvod Írov a dokazujú autochtónnosť írskeho spoločenstva. Podobne ako začleňovanie Slovenska do Uhorska prebiehalo niekoľko storočí, aj anglická nadvláda nad ostrovom predstavovala zdĺhavý a postupný proces. Bojovní Normani expandovali z Anglicka do Írska už v rokoch 1169 až 1171, a to bol začiatok vojenskej, politickej, ale aj kultúrnej anglicizácie ostrova. Tak ako to býva u germánskych kmeňov raného feudalizmu, anglická nadvláda sa šírila v Írsku predovšetkým násilnými prostriedkami. Neskôr írske povstania kulminovali v roku 1607, ich výsledkom bolo drastické potlačenie írskych snáh a znamenali prepad írskej kultúry. Najhoršie bolo, že používanie írskeho jazyka sa začalo vytrácať, potom ako bol v roku 1549 v Írsku zakázaný anglickou štátnou mocou pod trestom väzenia. Výsledkom bol postupný zánik používania pôvodného írskeho jazyka. Ak uvážime, že írčina je popri gréčtine a latinčine najstarším európskym literárnym jazykom, išlo o skutočné barbarstvo. Škody napáchané na írskej kultúre, literatúre a jazyku sa nepodarilo napraviť ani v moderných časoch. Napriek veľkému úsiliu Írskeho slobodného štátu aj v súčasnosti iba veľmi málo Írov hovorí po írsky ako prvým jazykom, optimistické odhady sa pohybujú okolo desiatich percent občanov.

Britská nadvláda sa nad Írskom cieľavedome posilňovala politicky i hospodársky, čo vyústilo v roku 1800 do zrušenia formálneho Írskeho kráľovstva i parlamentu. Vytvorilo sa Spojené kráľovstvo Veľkej Británie, ktorého súčasťou boli Anglicko, Wales, Škótsko a Írsko, nepočítajúc zámorské kolónie. Írski predstavitelia sa síce pokúsili koncom 18. storočia počas Veľkej francúzskej revolúcie osamostatniť, ale povstanie z roku 1798 bolo ako všetky predchádzajúce krvavo potlačené. Veľká Británia v roku 1815 definitívne vojensky zrazila napoleonské Francúzsko a stala sa aj najväčšou koloniálnou veľmocou sveta. V tom čase bolo postavenie írskeho národa skutočne neutešené. Celé tri štvrtiny pozemkov vlastnili príslušníci anglickej obchodníckej aristokracie, tzv. „gentra“, alebo nastupujúcej britskej buržoázie. Paradoxne nebolo výnimkou, že mnohí vlastníci pôdy v Írsku za celý život ani raz samotný ostrov nenavštívi. Nájomné za malé políčka boli vysoké. Írskych hospodárov ničili nielen neúmerné poplatky, ale aj to, že pôda nebola veľmi úrodná. Drobní roľníci, ktorí žili v úplnej chudobe, mali často na obed jedinú plodinu – zemiaky. Mäso či iné potraviny boli pre tisíce nemajetných roľníkov nedostupné. Obyčajný človek sa dostával do slepej uličky, keďže nemal dosť prostriedkov ani na odchod na nový severoamerický kontinent. Mohli sa tak spoľahnúť iba na jedinú plodinu, ktorá vedela prežiť v kamenistej pôde, a to na zemiaky. Treba zdôrazniť, že pšeničné lány boli bez výnimky vo vlastníctve pozemkových statkárov z Anglicka.

Potom ako sa v roku 1844 prehnal Spojenými štátmi americkými tzv. zemiakový mor, v Írsku sa iróniou osudu v nasledujúcom roku 1845 očakávala nadpriemerná úroda zemiakov. Nikto nepozná začiatočný dôvod katastrofy, no pravdepodobne niektorá z námorných obchodných lodí priniesla do Írska v daždivom lete zemiakovú pleseň, ktorá sa potom rýchlo šírila po celom ostrove. Dnes už vieme, že príčinou „hnitia zemiakov pred očami“, ako ho pomenovali pamätníci, bola v súčasnosti dobre známa pleseň Phytophthora infestans. Živnou pôvodu na jej šírenie bolo obdobie zrážok a hmiel, aké nastalo v roku 1845. V dôsledku tejto nákazy poľnohospodárska úroda povážlivo klesala. Hŕstka odborníkov a novinárov síce bila na poplach, no vtedajšia londýnska vláda tieto varovania ignorovala a uspokojila sa iba s malými preventívnymi opatreniami.

Na prelome rokov 1845 – 1846 už nebolo možné zakrývať si oči nad blížiacou sa potravinovou krízou v Írsku. Situáciu ešte zhoršila výmena britského kabinetu, keď sa k moci dostali presvedčení liberáli a fanatickí zástancovia doktríny neregulovaného obchodu na čele s premiérom Johnom Russelom zo strany Whig. Mnohí boli sami majitelia nájomných pozemkov v Írsku. Tí v podstate do poslednej chvíle brzdili pozitívne zásahy štátu – spustenie masovej pomoci hladom ohrozenému obyvateľstvu.

V čase, keď hladomor zachvacoval geometrickým radom írske obyvateľstvo, anglickí vlastníci pozemkov v priebehu roku 1846 bez škrupúľ vyviezli z Írska státisíce ton pšenice. Vo vládnucej triede prevládala myšlienka, že Írsku by sa nemalo pomáhať, lebo si „na potravinovú pomoc zvykne aj v budúcnosti“. Samozrejme, vlastníkom pôdy a nositeľom finančnej moci nenapadlo, že zlá hospodárska situácia môže byť ich dielom, výsledkom budovania nevýhodných hospodárskych vzťahov, ktoré splodili írske „šíre lány“ chudoby jednoduchých nájomcov. Myšlienky zákazu akýchkoľvek ingerencií a pomocí štátu nie sú teda výtvorom dnešných neoliberalistických teórií. Svojich doktrinárskych predchodcov mali už v 19. storočí, ktorí sa nezastavili ani pred riskovaním státisícov ľudských životov. To pri monokultúrnom pestovaní zemiakov, ktoré nedávalo takmer žiadnu úrodu, znamenalo rozsudok smrti pre státisíce drobných írskych roľníkov. Verejné práce na cestách, potravinová pomoc, ktorá bola v roku 1846 iba za odplatu, a polievkové vývarovne prišli pre spomalenosť byrokracie neskoro a zapôsobili polovičato. V tom čase už mŕtvych na následky hladu nebolo možné vzhľadom na rozsah katastrofy presne spočítať.

V roku 1847 vypukla v dôsledku chudoby a oslabenia zdravia ľudí medzi írskym obyvateľstvom epidémia škvrnitého týfusu a úplavice, čo skosilo ďalšie rady životov. Následne viac než pol milióna poľnohospodárskych nájomcov stratilo svoje pozemky, čo spustilo bezprecedentné masové vysťahovalectvo do Spojených štátov amerických v takom rozsahu, že v päťdesiatych rokoch 19. storočia tvorili írski prisťahovalci 26 % obyvateľov mesta New York. Genocídny charakter hladomoru vyľudnil celé kraje. Dodnes môžu turisti vidieť po Írsku roztrúsené kamenné ruiny opustených domov z tých čias. Nešťastie bolo vystupňované tým, že tisíce Írov predalo posledný majetok na zaplatenie prepravy cez Atlantik. Žiaľ, situáciu zneužili viacerí majitelia lodí, ktorí prevážali ľudí na starých plachetniciach a v nevyhovujúcich podmienkach, čo si vyžiadalo ďalších 15-tisíc ľudských životov. Tí, čo prežili, museli sa prebíjať neľahkým postavením írskych prišelcov v Spojených štátoch amerických. Boston, kde stojí jeden z dvoch spomínaných pamätníkov, patril medzi mestá s írskou prevahou, no tá vyvolávala nedôveru svojou chudobou, odlišnou keltskou kultúrou a katolíckym náboženstvom, a to predovšetkým u väčšinového amerického obyvateľstva anglosaského pôvodu. Medzi priamych potomkov osudom skúšaných prisťahovalcov patrí aj budúci americký prezident J. F. Kennedy a mnohé iné známe americké osobnosti írskeho pôvodu.

Mohlo by sa zdať, že írska spoločnosť bola nenapraviteľne zlomená a neschopná národného obrodenia. Z bezvýchodiskovej situácie prepukol v spoločnosti alkoholizmus a fatalistický prístup k životu. Bol to začiatok stereotypných nazeraní, ktoré sčasti zostali vo vedomí ľudí. Pohľad na Írov ako na ľahostajných a apatických ľudí či dokonca nenapraviteľných pijanov má určitý odraz vo filme a literatúre dodnes. Z dlhodobého hľadiska však išlo o zásadný omyl. Udalosti veľkého írskeho hladomoru mali strašné dôsledky, no nikto nedomyslel ďalekosiahle následky pre samotnú Veľkú Britániu a jej koloniálne impérium. Mnohí historici sa domnievajú, že práve írsky hladomor spustil reťaz udalostí, ktoré zásadne prispeli k pádu koloniálneho impéria Veľkej Británie v nasledujúcom 20. storočí.

Hladomor a spojené tragické udalosti posilnili už aj tak negatívny vzťah Írov k Britskému impériu a vládnucej triede ako takej. Stupňovala sa nenávisť k Angličanom, predovšetkým pre neochotu zachrániť hladujúcich, k selektívnosti potravinovej pomoci prioritne zameranej na oblasti s väčšinovým anglickým osídlením. Mnohí začali v hladomore hľadať aj prostriedok bohatých elít raz a navždy sa vyrovnať s odbojnou írskou otázkou.

Slovenský národ v tom čase prešiel vlastnou kalváriou 19. storočia, ktorá bola v mnohom podobná írskej, našťastie, nikdy neprerástla do apokalyptických rozmerov. Slovensko nemalo podobne ako Írsko vlastnú autonómiu a ani nebolo korunnou krajinou ako napríklad formálne Chorvátsko. Aj my sme mali hladomor počas neúrody a cholery v roku 1831 na východnom Slovensku, čo spustilo jednu z najväčších roľníckych vzbúr v strednej Európe, neskôr drakonicky potlačenú uhorským feudálnym režimom. Straty na ľudských životoch boli veľké, no nedosiali zďaleka veľkosť írskej tragédie.

Meruôsmy rok a romantizmus

Revolučný rok 1848 zasiahol celú Európu a nevynechal, pochopiteľne, ani Írsko, ani Slovensko. Nové sformované hnutie Mladé Írsko sa zoskupilo okolo týždenníka Národ, pričom jeho členovia nemali viac než dvadsať rokov. Podobne prevzala kormidlo v štyridsiatych rokoch 19. storočia v slovenských podmienkach štúrovská generácia pracujúca na lýceách a v redakcii Slovenských národných novín. Výsledky však boli po počiatočnom romantickom nadšení pri oboch hnutiach plné sklamaní a zmarených šancí. Írske živelné povstanie britské jednotky v roku 1848 potlačili. Ideály mladej írskej generácie, podobne ako slovenskej štúrovskej,však ovplyvnili na celé desaťročie írsku spoločnosť a vytvorili panteón národných hrdinov.

Slovenské aj írske politické elity vzdialené od seba tisíce kilometrov bez toho, aby o sebe navzájom vedeli, húževnato hľadali spôsoby prežitia svojich národov v područí veľkých monarchistických ríš. Politický rozsah snažení bol rôznorodý a zahŕňal zástancov plnej samostatnosti až po umiernených politikov presadzujúcich aktívnu spoluprácu s cudzou vládou.

V Írsku sa časom začala profilovať generácia, ktorá vyrastala na príbehoch zasadených do temnej doby 1845 až 1848. Postupne sa rodila nová írska politická a intelektuálna elita, ktorá sa v porovnaní s minulosťou mimoriadne zradikalizovala. Na politickej mape Európy sa vynoril írsky republikanizmus založený na pevnej viere založiť slobodnú republiku na írskom ostrove. Opieral sa o nacionalizmus, revolučné, demokratické princípy a v neposlednom rade o myšlienky občianskych i sociálnych práv.

V roku 1858 vzniklo Írske republikánske bratstvo (IRB), írsky Éirí Amach na Cásca, tajná bratská organizácia, ktorá v Írsku pôsobila nepretržite do 1924 a vystupovala ako hlavný obhajca nezávislosti od Veľkej Británie. Táto organizácia, založená desaťročie po hladomore, zohrá zásadnú úlohu pri vzniku najprv neuznanej revolučnej Írskej republiky v 1919 a neskôr pri vytvorení prvého skutočného Írskeho slobodného štátu v roku 1922.

Začiatkom 20. storočia však nevyzeralo írske politické snaženie o osamostatnenie ostrova nijako pozitívne. Britské impérium sa rozkladalo od Atlantiku, afrického kontinentu cez Indiu až po Pacifik. Rýchly rozvoj rôznych druhov priemyslu a jeho expanzia nebývalým spôsobom posilnili Veľkú Britániu a urobil z nej jednu z najmodernejších a najsilnejších svetových veľmocí. Zaujímavosťou môže byť, že v jednej z najväčších britských lodeníc v írskom Belfaste bol postavený aj moderný zaoceánsky parník Titanic. No treba jedným dychom dodať, že aj postavenie samotných britských pracujúcich a nemajetných Angličanov bolo mimoriadne ťažké, prístup k vzdelaniu a k zdravotnej starostlivosti iba minimálny, tzv. občianske práva prístupné najskôr strednej vrstve.

Britské koloniálne panstvo malo neustálu tendenciu expandovať a nebolo badať nijaké viditeľné príznaky úpadku. Práve naopak, jeho mocenský posun postupne geograficky tlačil na koloniálne záujmy Francúzskej republiky a militaristickej Nemeckej ríše. Jedna udalosť však zmenila beh svetových dejín a vytvorila politickú situáciu, ktorá narušila staré európske ríše. Nebolo to nič iné než vypuknutie prvej svetovej vojny a tento konflikt zmenil históriu nielen írskeho, ale aj slovenského národa.

Veľká Británia 4. augusta 1914 vyhlásila vojnu Nemecku ako spojenec Francúzka a Ruskej ríše. Jedným zo základných britských argumentov vstupu do svetového konfliktu bola obrana malého Belgicka, ktorého neutralitu pošliapala nemecká invázia smerujúca do Francúzka. Írski politici a jej podporovatelia z početnej írskej komunity v Spojených štátoch amerických v novinách usvedčovali Veľkú Britániu z imperiálneho pokrytectva, ktorá na jednej strane deklarovala ochranu belgickej štátnosti pred Nemeckom a zachovanie Srbska pred rakúsko-uhorským mocnárstvom, na druhej strane nechcela poskytnúť Írsku ani základnú autonómiu.

Nasledujúce prelomové udalosti, ktoré vyústili do samostatnosti Írska a oslobodenia Slovenska založením Česko-slovenskej republiky, sa udiali v ten istý rok 1916, teda presne pred sto rokmi! Líšili sa formami boja, no podobali sa postupnosťou vývoja a charakterom vedúcich osobností oboch hnutí.

Národnooslobodzovacie snahy v roku 1916

Mladý, ale vo francúzskych kruhoch vplyvný vedec, vojak a politik Dr. Milan Rastislav Štefánik predrokoval a zásadne pripravil vo februári 1916 stretnutie T. G. Masaryka a svoje s francúzskym predsedom vlády Aristidom Briandom. Bol to prvý veľký diplomatický úspech zahraničného česko-slovenského odboja, ktorý bol aj významne spropagovaný tlačou. Dňa 13. februára 1916 bola založená Česko-slovenská národná rada a v Ruskej ríši v rovnaký mesiac vznikla prvá česko-slovenská brigáda, v máji 1916 už rozšírená na česko-slovenský pluk, čo bol základ armády budúceho štátu. České a slovenské oslobodenie z rakúsko-uhorskej monarchie sa začalo jasne črtať na európskom politickom obzore.

Na druhej strane Európy v Dubline skoro ráno 24. apríla 1916 na Veľkonočný pondelok írski dobrovoľníci bez varovania zaútočili na centrum britskej moci Customs House a obsadili strategické budovy v meste. V priebehu celého predchádzajúceho roka prebiehali horúčkovité a tajné rokovania medzi jednotlivými írskymi politickými skupinami, pričom sa kalkulovalo aj s nemeckou vojenskou podporou, čo sa ukázalo ako ilúzia. Najpočetnejšie IRB vytvorilo sieť tajnej armády po celom území írskeho ostrova. Budúce ikony írskeho národného hnutia – veliteľ Patrick Pears, Joseph Plunkett, Thomas MacDonagh, Tom Clarke, Séan MacDermott a Éamonn Ceannt – tvorili vedenie novozaloženej skupiny Írskych dobrovoľníkov (Irish Volunteers). Pripojil sa k nim aj James Connolly, vodca Írskej občianskej armády, ozbrojenej odborovej organizácie známej sociálnymi štrajkami v roku 1913. Zaujímavosťou je, že k povstaniu sa pripojili aj príslušníčky ženskej organizácie za samostatnosť Írska a rovnoprávnosť žien pod názvom Cumann na mBan.

Z pohľadu dnešnej optiky to boli nepokojní idealisti, nacionalisti, úprimní demokrati a republikáni. Patrick Pears bol vyprofilovaná mnohovrstvová osobnosť – učiteľ, advokát, básnik a spisovateľ, občiansky i národný aktivista. Joseph Plunkett – novinár, politik a básnik. Thomas MacDonagh – dramatik, politik a revolucionár. James Connolly – odborársky vodca, teoretik, socialista a írsky radikálny vlastenec. Eamonn Ceannt – revolucionár a zanietený propagátor pôvodného írskeho jazyka a kultúry. A tak by sme mohli pokračovať. V záujme zachovania cti národného hnutia v povstaní bojovali takpovediac romanticky otvorene v írskych zelených uniformách a pod národnými znakmi. Ráno počas veľkonočných sviatkov obsadili dublinskú radnicu, priľahlé budovy, ako základňu si zvolili mohutnú budovu hlavnej pošty. Medzi povstalcami boli aj profesionálni írski revolucionári, ktorí poznali taktiku gerilovej vojny. Napriek tomu riskovali obsadenie symbolov britskej štátnej moci, ktoré proti presile riadnych vojenských útvarov jeho veličenstva a pri nasadení delostrelectva nemohli udržať.

Britský ohlas bol najprv chaotický a nekoordinovaný. Demonštratívne pochody a vyvesenie írskych národných symbolov sa konalo v rôznych častiach ostrova. Vážne ozbrojené boje a útoky na kasárne sa uskutočnili najmä v meste Ashbourne v grófstve Meat a v grófstve Wesford a Galway. V povstaní bojovalo a podporovalo ho aktívne niekoľko tisíc bojovníkov a aktivistov, no napriek očakávaniam sa širšie írske masy prekvapujúco nepripojili. Írska verejnosť sa totiž obávala, že predčasné povstanie zmarí možnú budúcu autonómiu. Nebolo výnimkou, že povstalci sa v uliciach stretli s nepochopením radových civilistov.

Britské velenie postupne zhromaždilo posily desaťkrát presahujúce Írskych dobrovoľníkov a s delostreleckou podporou postupne dobíjalo obsadené budovy. Napriek tomu britská armáda utrpela nečakané straty a rozdrvila povstalcov skôr hrubou silou ako taktickou obratnosťou. Povstalci sa pod ťarchou presily a nedostatku munície vzdávali s vyvesenými bielymi zástavami.

Reakcia britskej strany bola ďalšou politickou chybou a dnes možno povedať, že aj zločinom. Rozzúrené britské jednotky omylom postrieľali alebo bodákmi ubodali v uliciach i domoch desiatky írskych civilistov. Pri kasárňach Portobello nepríčetný britský dôstojník zastrelil šesť civilistov, ktorí nemali nič spoločné s ozbrojeným odporom. Najväčšou tragédiou bolo popravenie presvedčeného pacifistu a írskeho vlastenca Francisa Sheehyho-Skeffingtona, ktorý sa zjavne nepripojil k Veľkonočnému povstaniu a snažil sa v centre mesta zabrániť rabovaniu či vyzýval na ukončenie prestreliek. Neskoršie britské vyšetrovanie potvrdilo, že išlo o skutočný zločin bez ohľadu na vyhlásené stanné právo v Írsku. Jeho manželke ponúkli finančnú kompenzáciu, ktorú však jednoznačne odmietla. Asi ďalších 1 480 Írov bolo internovaných vo väzniciach po celom Anglicku a Walese.

Mimoriadne súdy napokon odsúdili 90 írskych aktivistov na trest smrti. Niektorí z nich sa nezúčastnili na povstaní a boli vinní iba z minulej politickej činnosti. Napriek tomu, že dobrovoľníci bojovali vo vlastných uniformách, všetkých sedem vodcov povstania, ktorí tvorili špičku írskej politickej elity, náhlivo odsúdili na trest smrti zastrelením pred popravnou čatou medzi 3. až 12. májom 1916. Odborár John Connolly bol počas bojov ťažko zranený, krvácal a ani sa neudržal na nohách. Britskí vojaci ho priviazali na stoličku a na kasárenskom dvore zastrelili v posledný deň exekúcií.

Represie, tak ako to už v dejinách býva, spôsobili pravý opak. Írska verejnosť, ktorá sa sprvoti skepticky stavala k vzbure a k jej cieľom, bola zdesená okupačnou brutalitou a prehmatni počas stanného práva. Všetci zastrelení sa stali národnými mučeníkmi a hrdinami. Internačný tábor Frongoch, kde boli zhromaždení írski vlastenci rozličného politického presvedčenia, sa stal univerzitou budúcej revolúcie a platformou zjednotenia rôznych frakcií. V írskych dejinách došlo aj k ďalšiemu posunu, bolo to posledné otvorené povstanie, to ďalšie už svojou brutalitou prekvapí nielen Veľkú Britániu, ale aj celý svet. Likvidácia intelektuálnej špičky Veľkonočného povstania 1916 spustila predčasný generačný skok a dala priestor mladým radikálom. Súčasťou nového vedenia bude budúci prezident Írskej republiky Éamon de Valera, ktorý len o vlások ušiel zastreleniu, významný politik írskej republikánskej politickej strany Sinn Féin Arthur Griffith, ale aj architekt írskeho oslobodenia a skutočná legenda írskeho národného hnutia vtedy iba 26-ročný Michael Collins.

7 – 8/2016, úryvok

TOMÁŠ WINKLER

Maďarská narácia o Štúrovi

Pôvodne som si myslel, že kniha Józsefa Demmela Ľudovít Štúr. Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí vyvolá širšiu diskusiu a rozčerí stojaté vody, ale nestalo sa tak. Ako vždy aj teraz si slovenská historická obec hovie v pokoji, nevyrušilo ju ani 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra, spisovateľská obec splatila daň v podobe niekoľkých skutočne vydarených publikácií, ale to, na čo čakáme, neprišlo. A čakáme na skutočne fundovanú monografiu o Ľudovítovi Štúrovi, alebo aspoň na takú, na akú sa zmohla napríklad Národná rada SR pri Hurbanovom jubileu, veď bol jej prvým predsedom (2007). Nevyšla ani bibliografia, ktorú by mala pripraviť na vydanie a vydať Slovenská národná knižnica v Martine, bola by dobrým signálom, že sa na takúto prácu aspoň chystáme. Vyšiel len titul (zborník), ktorý na vydanie pripravil Rudolf Chmel, vraj ako príprava na vyššie uvedené seriózne vedecké práce.

Mladšia generácia sa akosi k štúrovskej syntéze nechystá, chce ponúknuť „dekanonizovaného“ Štúra, nič lepšie ako to, čo sme vydali doteraz, nevyšlo (Sojková, Hučko, Juríček). A tak sa píše o všeličom, napríklad o tom, či Štúr bol „teplúš“, či ho „priťahovalo vlastné pohlavie“, koho ľúbil, či Adela Ostrolúcka bola tou ženou, ku ktorej prechovával tie najvrúcnejšie city, alebo dokonca či si z času na čas „odskočil“ do nevestincov v Prahe, Viedni alebo v Prešporku (Demmel, s. 132), teda otázky a, samozrejme, aj odpovede na úrovni literárneho suterénu.

Na chválu slúži, že slovenská verejnosť sa o veci zaujíma, a tak Demmelova kniha zmizla z kníhkupectiev a vraj dotlač sa nechystá. V závere knihy je Chmelov doslov, aby dosť všeobecne a, žiaľ, aj empaticky a mimoriadne žičlivo knihu odporúčal ako maďarskú „naráciu“ o Štúrovi, ktorou sa prerušilo dlhé mlčanie o slovenskej historickej problematike na maďarskej strane.

Aj Demmelova metóda je pomerne osobitá, nie je to totiž nijaká syntéza, on si len kladie otázky a odpovedá si na ne, ako chce. Názov knihy, no najmä podnázov, teda Zrod moderného slovenského národa v 19. storočí, avizuje kladenie závažných otázok, ale zrejme je to len marketingový ťah na oklamanie čitateľa, lebo o zrode slovenského národa v knihe veľa nenájdeme. Aj o Štúrovi je tam len to, k čomu sa autor skôr náhodne ako systematicky dostal, i keď zoznam použitej literatúry je úctyhodný.

V prvom rade mi totiž na monografii najväčmi prekáža to, ako Demmelovi v monografii vyšiel slovenský národ. Musíte totiž trpezlivo čítať, aby ste tu našli pojem národ, a ešte trpezlivejšie a pozornejšie, ak by ste tu chceli nájsť termín Slovák. Obľúbeným, a teda aj frekventovaným Demmelovým termínom určeným Slovákom je „obyvatelia Uhorska so slovenským materinským jazykom“. Nuž, vďaka aj za to. Napríklad prvá veta z kapitoly venovaná Slovákom, presnejšie povedané „uhorskej šľachte so slovenskou materčinou“, keď stačilo napísať slovenská šľachta, znie: „Keď sa Ľudovít Štúr začiatkom štyridsiatych rokov 19. storočia v uhorskej verejnosti preslávil ako ,povestný pansláv‘ a ,slovenský vlastenec‘, imaginárny slovenský národ ešte nebol jednoznačne definovaný.“ Naozaj neviem, čo je podľa Demmela národ, a už naskrze neviem, čo je imaginárny národ. Podľa slovníka cudzích slov by totiž tento termín doslova znel „neskutočný (vymyslený, domnelý) národ“. Štúrovi teda prišlo slovenský národ najprv vymyslieť, až potom sa postaviť na jeho čelo. Maďari – nuž, akože ináč – národom skutočne boli, my sme tu ako národ neboli, boli sme len ako akési stádo, ale – čo pán historik pripúšťa – „so slovenskou materčinou“. Podľa tejto logiky národ maďarský má iné znaky ako národ český, slovenský, chorvátsky a podobne. Podnázov knihy, kde sa doslova hovorí o „modernom“ slovenskom národe, je teda zavádzajúci, ako sme už uviedli. A to bolo programom maďarskej odnárodňujúcej politiky – zbaviť slovenský národ jeho atribútov, predovšetkým materinského jazyka, naučiť ho po maďarsky a previesť pod krídla maďarského národa a dosiahnuť tak maďarskú supremáciu v Uhorsku, teda stav, keď o veciach občianskych bude rozhodovať maďarská väčšina. Dôsledná a premyslená odnárodňovacia politika, ktorá v európskych súvislostiach vari nemá nikde obdobu. Takáto politika bola totiž predzvesťou budúceho politického krachu. Toľko teda Demmelova maďarská narácia.

A to, prečo sa maďarská „pozornosť“ sústredila na ľudí, ktorým slovenčina bola materinským jazykom, je jednoduché: Slováci žili v Uhorsku pokope, obývali kompaktné územie, navyše nemali „vyriešené“ základné atribúty národa, predovšetkým jazyk. Darmo sa autor publikácie domnieva, že v Európe nebol v tom čase ani nijaký vzor, norma, ako sa správať k národnostiam, nuž, Maďari sa k nám správali skutočne bezpríkladne – krutým odnárodňovaním, do ktorého zapojili aj cirkev.

Už sme uviedli, že Demmelova monografia nie je práca, v ktorej sa fakty a udalosti radia chronologicky, ale dosť nesystémovo a tendenčne sa kladú otázky a hľadajú sa odpovede.

Márne by ste totiž v práci hladali niečo o Štúrovom pobyte na štúdiách v Nemecku, ale zato si môžete vybrať dátum jeho návratu do Bratislavy – ak chcete tvrdenie, že prišiel roku 1840, otvorte si knihu na strane 115, ak chcete rok 1841, otvorte si knihu na strane 78. Nuž, čo povedať, ako vravíme v našej materčine, aby som použil Demmelov termín, aj majster kat sa utne, však to poznáte.

Ale nepredbiehajme. Ak sa napríklad chcete dačo dozvedieť o Vrchovskom, o vzájomnom vzťahu Štúra a Vrchovského, nenájdete tam nič. Ani zmienka tam nie je o tajnom spolku Vzájomnosť (1837), dosť nesúrodé poznatky sú tam o bratislavskej študentskej spoločnosti, pri ktorej sa zabudlo nielen uviesť do literatúry, ale aj čerpať zo známej štúdie Jána Bédera (Spoločnosť česko-slovanská a Slovanský ústav v Bratislave v rokoch 1835 – 1840. In: Zborník štúdií a prác Vysokej školy pedagogickej v Bratislave I, 1 – 4, 1957) atď. Demmel nás karhá a poučuje, že nič nevieme o Launerovi, ktorý vystupoval proti Štúrovi, a teda aj proti slovenčine. Tu musíme mladého historika upozorniť, že vieme o nich práve dosť, a to z knižky Jána Martáka, napísanej ešte roku 1938 (Útok na spisovnú slovenčinu roku 1847/1848, s. 187). Treba však povedať, že tento mladoň obrátil kabát a svoje názory za judášske maďarské zlatky. Toľko teda o Launerovi.

Musíme konštatovať, že autor nielen uvádza, ale aj hodnotí literatúru, čo o Štúrovi na Slovensku vyšla. Jeho pohľad je pod dosť ostrým uhlom, pozerá sa na literatúru z vyššieho poschodia, pričom za najlepšiu monografiu o Štúrovi pokladá Hučkovu knihu Ľudovít Štúr, ani slovíčkom nespomenie napríklad Češku Zdenku Sojkovú, ktorej vďačíme za jedinečné populárno-vedecké dielo o Štúrovi. Pri hodnotení slovenských historikov mu úplne vypadol akademik Daniel Rapant, ktorý o tomto období napísal viaczväzkové monumentálne dielo.

Keď píše o Štúrovej storočnici narodenia roku 1915 (s. 43), vyčíta našim predkom, že si ho vôbec nepripomenuli. Zastavme sa pri tejto príležitosti. Vajanského citát z Národných novín z roku 1915 (č. 128): „… A keď nemôžeme jubileovať hlasne, keď nemé a opustené sú naše slávnostné dvorany, keď mlčia lýry, organy a tympany, nech tiahne dušami a srdcami našimi tiché, bezhlasé, no hlboké, citné a vrelé jubilovanie, podobné tichej modlitbe, prikázanej Kristom, po tichých, skromných kútikoch našich príbytkov!“ Ak autor pochybuje o pravdivosti tohto citátu, odporúčam mu, aby si zalistoval v publikovanej Vajanského korešpondencii z vojnových rokov, a zistí, čo bolo príčinou takéhoto postoja, nájde tam dosť toho o prenasledovaní slovenských národovcov maďarskými úradmi. Vyčítať nám, že sme zamlčali „alternatívne interpretácie“ Štefanoviča či Záborského (s. 43), patrí tiež do Demmelovho inventára neopodstatnených invektív. Nikto nič nezamlčal, no bolo by dobré sa od mladého historika dozvedieť, aké alternatívy ponúkli ním citovaní autori.

Nechcem s Demmelom polemizovať, ale neviem, akú koncepciu myslí, ktorú slovenská historiografia nevzala do úvahy. Pochybovať o Štúrovom mieste v slovenských dejinách znamená pochybovať aj o slovenskej súčasnosti. S čím však môžem s maďarským historikom súhlasiť, je konštatovanie, že doteraz na Slovensku nevyšli práce, ktoré by tento Štúrov zástoj náležite zhodnotili, a to i napriek tomu, že na to máme všetky materiálne predpoklady. Pars pro toto spomeniem len intelektuálnu kapacitu historického pracoviska SAV. Z maďarskej strany mi totiž chýba historická sebareflexia nášho „spolužitia“.

Neviem, či je to zámer, ale písať o pohyboch na slovenskej strane v rokoch 1848 – 1849 ako o občianskej vojne, a nie o revolúcii, je dosť zavádzajúca a dosť nedomyslená schválnosť. Potom mu jednoznačne vyjde, podobne ako ostatnej maďarskej historickej vede, že Štúr sa „dopustil vlastizrady, keď s podporou cudzích mocností so zbraňou napadol Uhorsko“ (Demmel, s. 16). Nebyť tradičnej slovenskej biedy, bolo by to na úsmev, ale, žiaľ, úsmev nám ustrnie. Demmel sa netají, že akousi prelomovou historickou monografiou na Slovensku je práca Viktora Gabriela, ktorý nás roku 1998 poctil štúdiou Legenda rokov meruôsmych; kniha o rok neskôr vyšla u nás aj v maďarčine. Tuším som o tejto knihe napísal recenziu, zopakujem teda len to, čo som už bol napísal: doteraz nevyšla väčšia a zlomyselnejšia mystifikácia o slovenských dejinách. Táto kniha z historiografického suterénu je aj územie, po ktorom sa rád pohybuje József Demmel.

Samozrejme, mladému historikovi hneď prichádza na um aj otázka, ako to bolo v revolúcii či v občianskej vojne v tých revolučných rokoch, prečo sa Slováci postavili na rakúsku stranu a bojovali na strane „reakcie“. To sa ťažko chápe mladému historikovi a ešte ťažšie sa mu dáva odpoveď. Keď Štúr so zbraňou „napadol“ Uhorsko, mali k dispozícii v tej septembrovej bitke roku 1848 pri Senici len lovecké pušky, cepy, motyky a vidly. Tie lepšie puštičky totiž kúpili vo Viedni práve Maďari, lebo Štúr zo slovanského juhu, odkiaľ doniesol zlatky, prišiel do Viedne, ktovieprečo, neskoro. A tak Slováci v prvej dobrovoľníckej výprave pred Senicou bojovali nielen proti maďarským bojovníkom, ale aj proti rakúskym vojakom, ktorí v zhode postupovali proti Slovákom, pretože nemali nijaké rozkazy. Nuž, prehrali sme. Boli ranení a mŕtvi.

Prečo sme sa nepridali k Maďarom? Aj o tom sa hovorilo napríklad v Liptovskom Sv. Mikuláši už v máji 1848, keď sa koncipovali Žiadosti slovenského národa. A tam sa zásadne povedalo, že ak by Maďari splnili slovenské požiadavky, bolo by našou svätou povinnosťou prelievať slovenskú krv na maďarskej strane. Ešte o mesiac neskôr, na Slovanskom zjazde v Prahe v júni 1848, Hodža hovoril o Maďaroch ako o spojencoch. Ale akože sme mohli byť spojencami, keď už v máji v tom istom roku, revolučnom, Maďari Štúrovi, Hodžovi a Hurbanovi stavali šibenice.

Pravdaže, aj o tom Demmel pochybuje. Nuž teda naozaj neviem, či z veľkého strachu, alebo z akejkoľvek inej príčiny sa Štúr a Hurban pri ceste z Mikuláša skrývali, aby mohli zdraví prísť do Prahy na Slovanský zjazd. Štúra, skrývajúceho sa v Modre, až na moravské hranice odprevádzal a nocou ukazoval cestu horár Martin Veštík. Hurban sa po mikulášskom zhromaždení skrýval u svojej sestry v Súľove, kde ho na pokyn Hurbanovej ženy Aničky navštívil hlbocký kostolník, aby ho varoval, že v Hlbokom spriadajú úklady o jeho život.

Demmel spochybňuje aj to, o čom som si myslel, že o tom netreba pochybovať. Napríklad o budatínskej bitke na rozhraní rokov 1848/1849. Podľa Demmela obe strany ustúpili a nebolo jasné, kto bitku vyhral, podľa iných (Dohnány, Hurban) maďarské (uhorské) vojsko od Budatína tak utekalo, že sa zastavilo až o dvadsať či tridsať kilometrov nižšie pozdĺž Váhu (v Bytči); Maďari sa vypratali (utiekli) aj zo Žiliny a nad mestom zaviala slovenská zástava ako výraz toho, že sa o oslobodenie mesta zaslúžili práve slovenskí dobrovoľníci. Nuž teda opodstatnene Žilinčania na pripomenutie tejto udalosti postavili v Budatíne (súčasť Žiliny) Hurbanovi pomník – vodca s vytaseným mečom na koni.

A prečo slovenská historiografia o týchto udalostiach nepísala? Pretože sme boli reakční (áno, tak o nás písali) a nik sa nás nezastal, ba aj sami sme sa báli napísať čo len jedno pravdivé slovo.

O Demmelovi treba povedať, že je ešte mladý (narodený 1982), že nie je maďarský Slovák, ale po slovensky sa poctivo dobre naučil, že absolvoval maďarskú univerzitu, pripravil v maďarčine na vydanie Štúrove texty atď. a že nie so všetkým nesúhlasíme. Treba uviesť a pochváliť napríklad poznámky k Štúrovmu pôvodu, stať o učiteľovi Leopoldovi Petzovi, o grófovi Zayovi, o Štúrových zdrojoch na obživu a podobne.

Zaujímavý je aj spôsob uvažovania mladého historika Demmela. Samozrejme, neopustil len historický časový rámec, ale vydal sa aj ďalej a použil argumenty slovenského (československého) politika Milana Hodžu, ktorý napísal knižku Československý rozkol (1920), kde Štúrov prechod k spisovnej slovenčine považuje „za najväčšiu slovenskú politickú chybu 19. storočia“. Nechcem to už zbytočne zdôrazňovať, ale toto je oporný bod každej čechoslovakisticky orientovanej argumentácie, ktorú sme už z nášho uvažovania dávno vylúčili. Napísať, že s touto problematikou sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zaoberala len Mária Vyvíjalová vo svojej monografii o Štúrových Slovenských národných novinách (1972; Demmel, s. 148), je nielen nepresné, ale aj nepravdivé. A ešte väčšou fantazmagóriou je, ak o vydaní tejto Hodžovej knihy v Matici slovenskej roku 2008 napíše, že jeho (t. j. Hodžove) tvrdenia „môžu byť ešte vždy relevantné“. Asi až do Budapešti nedošlo, čo Matica slovenská po prevrate roku 1989 urobila pre slovenčinu – že sa pričinila o to, aby tento jazyk nebol len úradným, ale štátnym jazykom. Matica slovenská túto knihu vydala z jednoduchého dôvodu, a to, že i keď táto kniha bola hojne citovaná, širšej odbornej verejnosti bola nedostupná – vôbec nebola v knižničných fondoch.

Spochybňovať Štúrov krok k spisovnej slovenčine nie je už predmetom slovenskej vedy, považujeme tento krok za definitívny a nezvrátiteľný, čo už mohol pochopiť aj mladý historik, ktorému prešlo rukami veľké množstvo slovenskej i maďarskej odbornej literatúry. Za rok, v ktorom sa definitívne rozhodlo o slovenčine, považuje Demmel rok 1843. Pravda, treba to brať s rezervou, na vrub našej odbornej literatúry možno pripísať, že sa s týmto rokom už dávnejšie kalkuluje neodôvodnene. Deň 14. február 1843 je, ako napísal Samo Bohdan Hroboň na Štúrov list, „dňom vzkriesenia slovenčiny“, ale niet, pravda, okrem Štúrovho listu Hroboňovi, nikde o tom podrobnejšej zmienky.

V júli toho istého roku (1843) sa na Hurbanovej fare v Hlbokom stretli Štúr, Hodža a Hurban, ba Hodža si tam z Pešti prizval aj Čecha Jana Kadavého, aby debatovali o slovenčine ako o spisovnom jazyku, ale ani v tieto letné dni sa ešte nedohodli, pretože k definitívnemu kroku k slovenčine bolo Hodžovo vzpieranie sa tejto „skutočnosti našej najzjavnejšej“. Definitívny krok k slovenčine sa urobil o rok neskôr až na tatrínskom zhromaždení (v auguste 1844) v Liptovskom Sv. Mikuláši. V záujme historickej pravdy bolo by dobré tieto skutočnosti zobrať do úvahy a tak ich aj interpretovať (Demmel, s. 147).

Ako sme už naznačili, historickú reflexiu Štúrovej smrti ponúkol aj mladý historik Demmel, uvažujúc o tejto udalosti, nevynechal ani prípadnú samovraždu. I keď jeho zistenia sú negatívne, patrí to už k takejto literatúre. Aj amatérsky historik Gabriel Viktor, o ktorom sme tu už písali, sa touto možnosťou zaoberal, ten navyše priekopu, ktorú Štúr prekonával pri tragickej nehode, aj sám pokusne niekoľkokrát preskakoval, ale k nejakej presvedčivejšej argumentácii, či išlo o samovraždu, neprišiel. Túto zmienku by som pokojne vynechal, ale neurobil som tak preto, lebo asi treba narušiť maďarský folklór, ktorý sa šíri ako mor. Spomeniem len študentský 11-minútový film Csabu Molnára Posledné dni Ľudovíta Štúra, ktorý nakrútil v našej škole (VŠMU) roku 2011, kde si všíma len dve veci – či Štúr spáchal samovraždu, alebo či bol gej. Vraj nech sa mládež o našich klasikoch učí takýmto zaujímavým spôsobom, čo mu vraj priamo vysokoškolskí pedagógovia odporučili. Tento pán prišiel na slovenskú školu, a nevedel pritom „ceknúť“ ani slovo po slovensky, ale nakrútil film, ktorý Štúra dôkladne „dekanonizuje“.

Bolo by možné vypisovať ešte veľa o Demmelovej knihe, stačí však na záver povedať, že je v nej niekoľko tém, na ktoré sme v našej literatúre odpovede nenašli, pretože sme si také otázky vôbec nekládli. Je v nej aj dosť toho, čo by sme pri našej argumentácii o Štúrovi nehľadali. Možno aj z tohto dôvodu si zaslúži našu pozornosť.

7 – 8/2016

DUŠAN KERNÝ

Совершенно секретно

Slovenské stopy v sovietskych archívoch takmer po polstoročí

Je prekrásne jarné ráno, píše sa 12. apríl 1968. Pre sovietske jednotky na Ukrajine sa končí zimný výcvik. Aj pre 17. gardovú motostreleckú divíziu. Raketová časť divízie sa nachádzala v tuľčynskej posádke. Práve tam je na kontrole veliteľ 38. armády generál Alexander Majorov. Išlo o obrovskú rozlohu západnej a strednej Ukrajiny takmer ako Slovensko. Takých 750 kilometrov od západu na východ a okolo 350 zo severu na juh. Priestor armády na západných hraniciach štátu, pritom na tom mieste susedil vtedy len so spojeneckými štátmi – s Rumunskom, južnejšie s Bulharskom, na severe s Poľskom. Tri dnešné štáty Pobaltia boli vtedy jeho časťou.

Na veliteľskom stanovišti zaznie počas cvičných raketových strelieb poľný telefón, veliteľovi podávajú slúchadlo šifrovacej aparatúry so slovami: veliteľ Karpatského vojenského okruhu. Teda nadriadený veliteľa 38. armády. Odznela len jedna veta: Nevyhnutne, nie neskôr ako o 16. v krajnom prípade o 17.hodine, buďte u mňa, počuli ste?

Áno.

Čakám.

Na cvičisku pri Tuľčyne bolo trištvrte na deväť ráno. Veliteľ okruhu je v Ľvove. Vedel, kde je veliteľ 38. armády, teda že je od Ľvova vzdialený na 450 kilometrov. Tuľčynská posádka s dvoma raketovými plukmi bola na priestore 38. armády najvýchodnejšou. Pri vtedajšom stave ciest trvalo veliteľovi dlho, kým sa dostal z jedného konca na druhý, neraz za 24 hodín prešiel len 350 kilometrov. Teraz sa hnal.

Boli štyri hodiny popoludní, keď sa hlásil u veliteľa okruhu v Ľvove.

Hlavou mu preblesklo – asi do Egypta, bojovať…

Majorov totiž len nedávno stál na čele skupiny sovietskych vojenských poradcov v Egypte. Boli to generáli a dôstojníci pri generálnom štábe egyptskej armády. Armády, ktorá pred necelým rokom, v šesťdňovej vojne 1967, utrpela zdrvujúcu a hanebnú porážku vo vojne s Izraelom, ktorú sama, nie bez sovietskej pomoci, začala. Moskva sa nijako nemohla zmieriť s porážkou Káhiry.

V Ľvove ho čakali vysokí dôstojníci. Nepokojní, ba nervózni. Na stole mapa. Majorovovi prikázali: Čítaj a zapamätaj si to! Tomu podriaď odteraz všetku činnosť!

Pred ním ležala mapa 1:500 000, jeden centimeter na mape je 5 kilometrov v skutočnosti. Mala kaligraficky tušom napísaný názov: Mapa – rozkaz na vpád 38. armády do ČSSR s cieľom potlačiť a v prípade nevyhnutnosti i zničiť kontrarevolúciu na jej území. Pri nápise Trenčín bola na mape zástavka s nápisom 38. armáda KČ + 16 – 18. To znamenalo, že veliteľstvo 38. armády, ktorá mala sedem divízií, bude na západnom Slovensku a armáda má 16 – 18 hodín na to, aby zaujala veliace pozície v Trenčíne. Mapa bola len v jednom jedinom exempláre. Podpísal ju vrchný veliteľ, ktorý bol zároveň vrchným veliteľom armád štátov Varšavskej zmluvy. Mala dátum 11. apríl 1968.

Mužovi, ktorému ju dali čítať 12. apríla, však bolo nad slnko jasné, že taká mapa musela prejsť dlhou prípravou. Bolo mu jasné, že armáda dislokovaná na hraniciach Československa, nebude postupovať sama, aby prekonala 400 – 500 kilometrov od hraníc do Trenčína, že po jej ľavom i pravom boku budú iné armády…

Zapamätal si najmä slovo vpád. VTORŽENIE.

A hlavou mu preblesklo: VPÁD, to znamená vojna.

Spúšťala sa rozsiahla mašinéria, vojenská, politická a propagandistická. Vojna slov. Vývoj v Československu a vtedajšom ZSSR bol totiž protichodný. V ZSSR boli zastavené akékoľvek reformy či rehabilitácie. Bezpečnostný aparát potláčal každú formu iných názorov. Nezávislé akcie občanov potláčali brutálne. Práve preto podľa Nikitu Petrova, vedeckého pracovníka moskovskej organizácie Memorial, „zúrivý odpor Kremľa proti politickým reformám v Československu bol plne predvídateľný“.

Bol tu ešte jeden vážny dôvod: Moskva sa už od roku 1966 usilovala v ČSSR rozmiestniť vojská, ale vtedajší vrcholný československý predstaviteľ Novotný súhlasil iba z rozmiestnením rakiet, ale rozhodne nie vojsk.

Novotný nielenže vzdoroval Brežnevovej požiadavke. Bol ešte aj protegé Chruščova. Práve toho Brežnev zvrhol z piedestálu, posadil sa na jeho miesto v Kremli, kreslo najmocnejšieho muža sovietskej veľmoci. Okrem iného aj preto v októbri 1964 sovietska spravodajská služba sledovala v Prahe (v Karlových Varoch boli práve v rámci pripravovaného prevratu v Moskve na liečení Chruščovova manželka spolu s Brežnevovou) reakcie na Chruščovovo odstavenie. Hlásili do Moskvy, že ich pražskí partneri (bol ním minister vnútra L. Štrougal) okrem iného poukázali na „nebezpečenstvo možných protistraníckych demonštrácií na Slovensku predovšetkým kvôli Husákovi a Novomeskému“.

Znepokojenie

Po československých januárových zmenách v roku 1968, po nástupe A. Dubčeka do vrcholnej funkcie sa sovietske vedenie ihneď začalo zaoberať pravidelnými správami o Československu. V politbyre vytvorili najprv malú operačnú skupinu, až napokon vytvorili pre Československo stálu komisiu. V máji 1968, mesiac potom, ako sa generál Majorov zoznamoval s mapou, prijalo celé politbyro uznesenie, ktorého argumentácia bola podkladom pre vojenskú intervenciu. ZároveňJurijAndropov, šéf KGB, poslal dôstojníka v zálohe MichailaSagateljana, inak spravodajcu zahraničného oddelenia denníka Izvestija, do Prahy. Sagateljan podal 4. júna nielen správu, ale aj návrhy. Andropov na ne osobne pripísal: Rešpektovať. Osobitný význam pripisovala správa rozhovorom s členom ÚV KSČ a námestníkom československého ministra kultúry a informácií Bohuslavom Chňoupkom. Správa navrhovala vytvoriť v československom vedení „prosovietsku skupinu, ktorá by dosiahla zvolanie plenárneho zasadania ústredného výboru strany a na ňom by presadila zosadenie Dubčeka z funkcie generálneho tajomníka“. M. Sagateljan 4. Júna 1968(!) píše: „To by spôsobilo oveľa menšie škody ako vojenský zásah a vstup vojsk.“

Podľa tohto dokumentu medzi kľúčové odporúčania osobne odsúhlasené Andropovom a následne Brežnevom patrí „rozvoj a udržiavanie kontaktov s B. Chňoupkom“. Tak vzniklo spomínané uznesenie sovietskych najvyšších orgánov.

Až v novembri 1982, po smrti L. Brežneva, sa našiel v jeho písacom stole strojom písaný dokument Niekoľko poznámok k príprave vojensko-politickej akcie 21. augusta 1968. Okrem iného sa v ňom píše, že je nevyhnutné hneď po vpáde vojenskú kontrolu rozšíriť aj na politickú a administratívnu kontrolu a rozhodne zasahovať do vnútorných pomerov v Československu. Musia byť organizované rozsiahle dezinformačné opatrenia. Predstaviteľov pravice treba kompromitovať a vyvolať k nim nedôveru. Širokým masám treba dať možnosť obviňovať ich z kolaborácie (so Západom). Na tento účel do ČSSR vyslali osobitnú skupinu špeciálnych operácií, tá začala pôsobiť v Prahe už v apríli 1968. Mala dve skupiny, jedna z nich mala názov Progress. Boli to ilegálni inonárodní sovietski agenti, ktorí ako turisti, obchodníci či študenti prichádzali z Nemecka, Rakúska, Švédska a iných západných krajín. Predovšetkým mali umožniť kompromitovať ľudí, osobitne stúpencov dubčekovskej, resp. reformnej politiky, že majú podozrivé kontakty so Západom.

7 – 8/2016, úryvok

VILIAM TURČÁNY

Ako som žil (Rada a dar, 1995)

 

Ako som žil, čím plnil čas, v čom využíval vlohy?

Žil som tak ako väčšina, či aspoň u nás mnohí?

 

Rád, rád som chodil na Devín a sem-tam si v ňom písal.

Zem, zem tam spieva spanilo a skvie sa ako misál.

Už vyše tisíc liet sa skvie v nej každý deň vždy novo:

„PROGLAS7JESM6“, za ním hneď aj „ISKONIBIE SLOVO“.

I dnes sa zdá, znie pred bralom tak ako pred oltárom:

„Slyšite Slovo, ktoré vám Boh dobrý dáva darom,

tým božským darom nad dary, ním vaše duše zmravní,

a s ktorým, verte, stane sa váš rod i jazyk slávny.“

 

K Dunaju hľadím, k Morave a dvíham srdce hore:

nech nezaplaví našu zem mor, mora ani more!

Morilo ju už tisíc liet…

– Nech tisíc liet zas kvitne!

Nech rodí dobré ovocie a planý blud nech vytne!

Nech vytne hriech, čo odmieta dar darov, ten dar Boží!

A nech to SLOVO nad slová si navždy v srdce vloží!

 

A skúmam blud, čo zviedol rod, kde bieda bied v ňom väzí.

A čujem dunieť z Dunaja a znieť až od Genézy:

„A množte sa a plňte zem…“

– Viem, je to vôľa Božia.

Rod môj, čím ja, čím naše dni zem plnia, čím sa množia?

Čo rodia stromy rodové?

– A hriešna duša stená

a prosí Boha o lásku a milosť odpustenia.

A duní Dunaj v duny dúm a vlny v duši šumia,

keď ako dieťa v kolíske nádejou kolíšu ma:

 

Láskou je Boh – a bohatá je každá zem i duša,

čo Boží zákon poslúcha a Boha nepokúša,

čo vytne hada so zvodom, že rovnou bude Bohu –

a kde chce Boh, tam rozvíja jej darovanú vlohu.

 

A duní Dunaj do duše jak svätodušný príval,

aby som žil a na chválu Boha čas využíval

a nekoril sa pred diablom, ba ani pred veľmožom –

aby nás žehnal mocný Boh a šli sme v mene Božom.

 

 

Skoro sa mi veriť nechcelo, keď som dokončil mne obzvlášť milú báseň, že má podklad v členení ako svätá omša; určite som si to však „nevzal pred seba“, keď som skladal jej prvé verše, v nich mi prihral rým „písal – misál“ túto kompozíciu.

V jej prvej časti je začiatok evanjelia – a súčasne začiatok našej slovenskej a slovanskej slovesnosti vôbec, čiže „NA POČIATKU bolo S L O V O“, ktoré práve s naším menom SLOVÁCI utvára básnickú figúru nazývanú paronomázia, ktorá je často využívaná nielen v slovesnosti, ale aj v rečníckych prejavoch.

A naozaj, akoby len mimochodom, už v tejto prvej častizazvučí predzvesť, že práve jazyk našich predkov, jazyk Slávov, stane sa slávnym i jeho povýšením a pričlenením k dovtedajším trom liturgickým jazykom (hebrejčina, gréčtina a latinčina za čias Rastislava).

Za „evanjeliovou časťou“ básne hneď v nasledujúcom verši básne zaznie „SURSUMCORDA“ (hore srdcia),úvod k prefácii, kde v súvise s „Moravou“ sa utvorí rozvinutá paronomázia: „mor, mora, more“ – a v tretej, záverečnej časti básne – po najkrajšej definícii Boha: „Láskou je Boh.“ A poukázaním na pôvodný a pravý význam adjektíva „bohatá“ (teda najmä duša plná Boha) zazvučí záverečný text svätej omše: „ITEMISSAEST“ (Iďte v mene Božom).

Na záver – po istom váhaní – som sa rozhodol predsa len uviesť, akého uznania sa dostalo tejto básni od nášho veľkého spisovateľa Vincka Šikulu. Stretali sme sa často, no vždy v spoločnosti iných kolegov.

Až raz, nepamätám si už presne, no isto na ľudoprázdnom mieste, akoby potajomky sa Vincko priblížil ku mne a povedal: „Tvoja báseň Ako som žil je pre nás ako Žarnovova báseň Ó, zem ty krásna, sladká mati moja.“ Vinckom citovaný verš je incipitom básne Moja zem zo Žarnovovej zbierky Štít (1940). Báseň som vedel kedysi naspamäť i ja.

6/2016

DUŠAN KERNÝ

Schmidtove hodiny nemčiny

(Prázdnota po odchode nemeckého štátnika)

 

Keď zomrel Helmut Schmidt, bývalý nemecký kancelár, stalo sa viditeľnejším, že ako autor je na Slovensku málo známy, ba neznámy. Z aktívnej politiky odišiel v roku 1986. Odvtedy takmer každý rok vydal knihu. Ani jedna nebola u nás preložená. Navyše v jeho osobe zomrel najstarší najdlhšie aktívny publicista a člen redakcie v Európe. V prestížnom týždenníku Die Zeit pôsobil ako autor a vydavateľ dlhých 32 rokov až do takmer svojich posledných dní. Je to ojedinelé nielen v nemeckých, ale aj v európskych dejinách. Zomrel vo veku 96 rokov vlani v novembri. Ale okrem štátnickej bola neznáma ešte aj iná intelektuálna tvár Helmuta Schmidta, hoci bola jeho nerozlučiteľnou súčasťou. Kým u nás bol vnímaný predovšetkým či výlučne ako politik, až do konca bol vynikajúci esejista, účastník diskusií s poprednými spisovateľmi, televízna hviezda, ktorá vypredávala divadelné sály, alebo hudobný interpret s klavírnymi nahrávkami diel Mozarta či Bacha. Zoznamovať sa s realitou pôsobenia tohto štátnika a intelektuála sa rovná hodinám nemčiny – lekciám o tom, kto a ako tvoril časť nemeckej politiky, časť nemeckých a európskych dejín a akú úlohu v tom mala literatúra a spisovatelia.

Prvá scéna našich spomienok sa viaže k somálskemu Mogadišu. Druhá k malebnému mestu na Rýne Bonnu v časoch, keď bol hlavným mestom západného Nemecka. Je nedeľa 16. októbra 1977. V Afrike, v somálskom Mogadišu, kde nie je, samozrejme, nijaká nemecká hranica, sa chystá zákrok nemeckej polície (osobitného komanda GSG – Grenzschutzgruppe) na ochranu hraníc (Bundesgrenzschutz). Komando, o ktorom rozhodol nemecký kancelár, sa chystá oslobodiť 86 rukojemníkov – cestujúcich lietadla pomenovanom podľa bavorského mestečka Landshut. Sú v rukách palestínskych únoscov, ktorí hrozia ich postupných zabíjaním. Za vykúpenie požadujú vyslobodenie v Nemecku uväznených členov RAF – Rote Armee Fraktion, výlučne nemeckej ľavicovej teroristickej skupiny, ktorá niekoľko týždňov predtým uniesla takmer všemocného predsedu Asociácie nemeckých priemyselníkov a zároveň prezidenta Nemeckého zväzu zamestnávateľov. Tento najväčší symbol kapitalistu, navyše so životopisom aktívneho člena Hitlerjugend a jednotiek SS, bol vítaným terčom, symbolom boja RAF proti kapitalizmu.

V tom čase bolo Nemecko už roky vystavené teroru skupiny, ktorej korene siahajú do študentského hnutia v roku 1968. Teraz však nastali dni plné napätia. Išlo o životy nemeckých dovolenkárov. Lietadlo uniesli tri dni pred onou nedeľou. Malo za sebou dramatickú cestu. Z Malorky uniesli dovolenkárov najprv do Ríma, potom do Larnaky na Cypre. Keďže nemali povolené pristáť v Damasku, Bagdade a Kuvajte, leteli cez Bejrút a Bahrajn do Dubaja, kde napriek zákazu pristáli núdzovo, nádrže boli takmer bez paliva. Potom únoscovia nariadili let do Ománu, no nepovolili im pristáť až po Aden. Tam donútili veliteľa lietadla kľaknúť si na kolená – zabili ho strelou do hlavy. Druhý pilot nemal inú voľbu a odštartoval určeným smerom – z Adenu krížom ponad vody Adenského zálivu do somálskeho Mogadiša.

Čo v tých chvíľach robí muž, ktorý rozhodol o prvej ráznej akcii proti teroristom? Čo robí prvý európsky politik, ktorý sa odhodlal neustúpiť a s teroristami nevyjednávať, ale nasadiť proti nim vlastne ešte nevyskúšanú protiteroristickú jednotku? Je nedeľa. Prízemné pavilóny s celosklenenými stenami budovy s pracovnými priestormi kancelára nad brehom Rýna s výhľadom na trávnik sú tiché. Nachádzajú sa totiž v osobitnej zóne, kde je zákonom zakázané protestovať, demonštrovať. Na rozľahlom trávniku sa skvie obrovitánska abstraktná figurálna kompozícia, skulptúra britského sochára Henryho Moora. To, že tu stojí, je výber a rozhodnutie terajšieho domáceho pána, terajšieho západonemeckého kancelára. V úrade visí aj tradičný portrét kancelára – v sérii pred ním je Adenauer, osnovateľ historického prepojenia Nemecka so Západom, Erhard, autor nemeckého hospodárskeho zázraku, či Brandt, osnovateľ prelomovej nemeckej východnej politiky. Portrét Schmidta je výnimočný. Je od východonemeckého, enderáckeho maliara. Východonemecký maliar portrétoval západonemeckého kancelára. Je to viac ako symbolické gesto. V tých časoch to všetkým hovorí za mnohé a Nemcom osobitne.

 

Kancelár a spisovatelia

Úradná budova je síce tichá, ale nie prázdna. Debatuje sa tam. Kancelár diskutuje s ľavicovými spisovateľmi Maxom Frischom, Heinrichom Böllom, prvým nemeckým nositeľom Nobelovej ceny po roku 1945, Siegfriedom Lenzom a Siegfriedom Unseldom. Chýba iba Günter Grass, ktorý sa ospravedlnil, lebo práve oslavuje päťdesiatiny. Možno by tam bol, ale termín schôdzky sa niekoľko ráz presunul. Nakoniec, pre protiteroristickú akciu, z ktorej vyplývali len riziká a nijaké istoty, sa stretnutie malo znovu odložiť. Ale hostiteľ sa predsa len rozhodol tak neurobiť. Chcel sa pozhovárať, pretože (západným) Nemeckom otriasal vražedný terorizmus Frakcie červenej armády. Politik chcel pochopiť motivácie vzbury mladých páchateľov proti establishmentu, ale aj sympatie, ktoré mali u mladých Nemcov. „Mnoho dní som takmer nespal. Nervy som mal napäté azda ako nikdy. Prirodzene som hosťom nesmel ani v najmenšom naznačiť, čo sa deje. Ale iste si všimli, ako ma niekoľkokrát vyvolali z miestnosti,“ spomína Helmut Schmidt neskôr.

Debata so spisovateľmi trvala napokon päť hodín. V tom čase terorizmu na nemeckej pôde „sme pokojne a uvážlivo hľadali príčiny politickej a morálnej mäteže v hlavách a dušiach atentátnikov, pátrali sme po spoločenských a politických príčinách toho, že mladí idealisti skĺzli do organizovaného zločinu a ohrozovali život iných ľudí“.

V Bonne sa blížila polnoc nedele 16. októbra 1977. Vtedy sa mala uskutočniť oslobodzujúca akcia v Mogadiše. Napriek tomu, ba práve preto nezabudne Schmidt ešte po rokoch citovať Maxa Frischa, ktorý naňho silne zapôsobil vetou vyslovenou vtedy akoby mimochodom: „Medzi našimi nádejami, túžbami, cieľmi a plánmi na jednej strane a skutočnosťou na strane druhej je rozpor. Protiklad, ktorý nie sme schopní prekonať. Ale musíme byť pripravení ten rozpor uniesť, znášať ho a s tým protirečením žiť.“

Kancelár Schmidt si výrok spisovateľa zapamätal (aj keď zrejme po rokoch cituje zo záznamu, ktorý sa, samozrejme, v úrade nemeckého kancelára robil),pretože výstižne zodpovedal situácii, v ktorej sa ocitol. A o niekoľko dní stojí pred bundestagom, pred nemeckým spolkovým snemom. V ňom sa vedú o terorizme rozhorčené prudké verejné debaty. Schmidt sa musí zodpovedať. Hovorí nielen o oslobodení rukojemníkov v Mogadiše, ale aj o samovražde teroristov RAF v stuttgartskom väzení a o zavraždení Hannsa Martina Schleyera. Teroristi RAF, ktorí boli na slobode, priemyselníka hneď (len čo sa dozvedeli o úspešnom zásahu protiteroristickej jednotky a oslobodení všetkých rukojemníkov a najmä o samovražde svojich troch druhov v stuttgartskom väzení) 18. októbra previezli z Bruselu, kde ho držali od 5. septembra, do Mulhousu na francúzskej strane nemeckej hranice. Počas cesty z Bruselu do Mulhousu ho zastrelili. Jeho telo našli 19. októbra v kufri auta vo východofrancúzskom Mulhouse. Predtým šéf dvoch mohutných organizácií nemeckej ekonomiky sa tak stal symbolom, obeťou toho, čo dostalo názov Nemecká jeseň.

V tých chvíľach pred parlamentom sa kancelár oprel o slová Maxa Frischa. Helmut Schmidt citoval spisovateľovu myšlienku z onej päťhodinovej nedeľnej debaty. V okamihu, keď ju spisovateľ vyslovil, nevedel, ani tušiť nemohol, že pre Schmidta nejde o abstraktnú vetu. V tej konkrétnej situácii to politikovi veľmi pomohlo. A neskôr, keď musel vystupovať verejne pred spolkovým snemom, sa od jej významu odrazil: „Kto vie, že tak či onak, navzdory všetkej snahe, bude musieť znášať ťarchu zanedbania a viny, nech už bude konať akokoľvek, nebude chcieť o sebe hovoriť, že urobil všetko a urobil to správne.“

Bol to práve kancelár, kto niesol mimoriadnu ťarchu zodpovednosti. Musel osobne vysloviť sústrasť vdove po Hannsovi Martinovi Schleyerovi Waltrude. Ale prvá operácia nemeckej osobitnej jednotky sa skončila úspechom, vyslobodenie vyše deväťdesiatich cestujúcich a posádky lietadla bolo bez obetí.

 6/2016, úryvok

DALIMÍR HAJKO

Dilemy Karola Kuzmányho

 

Životná cesta, ktorú prešiel od 16. novembra 1806 do 14. augusta 1866 brezniansky rodák a dlhoročný banskobystrický kazateľ Božieho slova, spisovateľ a univerzitný profesor Karol Kuzmány, nebola cestou pokojnej meštiackej ľahostajnosti a prispôsobivosti, ale nebola ani cestou fatálnych konfliktov v mene radikálneho presadzovania osobnej pravdy. Hoci aj chvíľ sústredenej práce, aj období nepochopenia, ale aj okamihov výbušných stretnutí s nepriateľmi a nežičlivcami nájdeme v jeho životopise dosť, predsa len pri dnešnom pohľade – z odstupu najmenej pätnástich desaťročí – v ňom dominujú práve tie hodnoty, ktoré ľudí spájajú, nie tie, ktoré rozdeľujú. Dominujú v ňom hodnoty, ktoré smerujú k harmónii, k vzájomnému pochopeniu, nie k sváru.

Karol Kuzmány nevyhľadával primárne konflikty a spory za každú cenu. V rámci možností sa im snažil vyhnúť. Predsa však do jeho života – niekedy aj dramaticky – zasiahli a formovali ho.

Kuzmány hľadal predovšetkým cestu vzájomného porozumenia a usiloval sa objavovať spôsoby, prostredníctvom ktorých môžu ľudia dospieť k dorozumeniu, k tomu, čo dnes nazývame konsenzus. Ale svoj hlavný cieľ neustále pozorne sledoval. Chcel svoje právo na vlastný názor presadzovať primeranou cestou, ktorá by neubližovala, ale pomáhala, no vedel sa vcítiť aj do postavenia a názorov iných. Bol vo vysokej miere asertívny, ale bol aj významne empatický. To je asi najpozoruhodnejšia, hoci zriedkakedy zdôrazňovaná okolnosť a azda aj jeden z najsympatickejších prvkov nielen jeho osobnosti, ale aj jeho vedeckej i literárnej tvorby. Pravda, ako vždy, aj tu záleží na uhle pohľadu.

Karol Kuzmány sa zapísal do slovenských kultúrnych dejín ako významný predstaviteľ konštruktívnych postojov, ako zástanca pozitívneho uvažovania o veciach národa a umenia, krásy a dobra, pravdy a viery, ako zástanca národnej jednoty a organizátor duševnej pohody a vzájomnej úcty medzi jednotlivými zložkami národného pohybu. A boli to predovšetkým celkom konkrétne a celkom praktické činy – hoci nielen ony –, ktoré určili spisovateľovo nezameniteľné miesto v kultúrnej histórii slovenského národa. Jedným príkladom za všetky by mohla byť Kuzmányho odpoveď na tradičný slovenský konfesionalizmus.

Kuzmány ako evanjelik augsburského vyznania mal na výber: dištancovať sa od katolíkov a budovať svoju vedeckú a teologicko-kňazskú kariéru výlučne na protestantskom základe, v kontexte evanjelickej „elity národa“, alebo riskovať nepochopenie zo strany súvercov a spolupracovať na politickej a kultúrnej pôde s predstaviteľmi rímskokatolíckej cirkvi, ktorá v skutočnosti v daných časoch oficiálne reprezentovala jediné verejné a štátne náboženstvo podporované panovníckym domom. Dnes sa možno zdá táto otázka malicherná, nepodstatná, druhoradá. Treba si však pritom uvedomiť, že od vydania Tolerančného patentu Jozefom II. (13. októbra 1781), ktorý ako-tak aspoň formálne zrovnoprávnil obe hlavné konfesie v habsburskej monarchii, uplynulo ešte iba niekoľko desaťročí a spomienky na predchádzajúce drastické prenasledovanie nekatolíkov počas protireformácie v rakúskom mocnárstve boli ešte vždy živé. Boli to spomienky na väznenia, likvidačné súdy, galeje, nehovoriac už o spoločenskej diskriminácii tých, ktorí odmietali konvertovať na katolícku vieru. Spolupráci bránili najmä pocity ukrivdenosti, ktoré boli stále, napriek niektorým patentom a deklarovaným čiastkovým zmenám v zákonodarstve, objektívnym faktom. Kuzmány však napriek tomu zvolil spoluprácu; za jeho voľbou stála dôvera v osobnostné kvality popredných katolíckych reprezentantov, snaha zjednocovať rozdelené a na neposlednom mieste osobná črta jeho povahy, ktorá mu velila hľadať kompromisy bez toho, aby ustúpil zo svojich zásadných pozícií. Kdesi v pozadí možno cítiť a vidieť aj naivnú dôveru v nové iniciatívy vládnucich kruhov, ktoré naznačovali možné cesty v oblasti konštruktívneho riešenia medzikonfesionálnych vzťahov.

Kuzmány sa teda vedome, zámerne a prezieravo rozhodol pre spoluprácu. Táto odpoveď bola charakteristická pre syntetizujúcu črtu Kuzmányho myslenia: chcel spájať, nie rozdeľovať. Tvorivej energie v slovenskom kultúrnom prostredí nebol nadbytok. Teda ak by sme v súvislosti s vnútornými slovenskými rozpormi a škriepkami mali spomenúť viacero vysoko civilizovaných činov Karola Kuzmányho, medzi najdôležitejšie by nepochybne patrilo práve toto nielen z dejín našej kultúry známe kuzmányovsko-moyzesovské vzájomné podanie rúk evanjelikov s katolíkmi, zjednotenie na prospech národného celku. Odohralo sa totiž vo chvíli, keď bolo pre národ životne dôležité odstrániť príčiny neporozumenia, často malicherných zvád a nevraživostí. Banskobystrický superintendent evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Karol Kuzmány, podpredseda Matice slovenskej, spolu s rímskokatolíckym biskupom Štefanom Moyzesom, predsedom Matice slovenskej, patrili k tým osobnostiam, ktoré aktívne formovali nadkonfesionálnu jednotu slovenského národa. Pretože identita národa sa podľa nich formovala v jednotnom, nie rozdelenom celku. Bez ohľadu na to, aká bola príčina rozdelenia.

Dilema iného typu sa vyvinula v okruhu otázok, ktorý by sme mohli charakterizovať jednoduchým vymedzením: štúrovská slovenčina ako spisovný jazyk.

Do histórie slovenskej národnej kultúry vstúpil Karol Kuzmány ako presvedčený zástanca spisovnej češtiny na Slovensku, ako spolutvorca československej literatúry, jednotnej a spoločnej vo svojej „kmeňovej“ diferencovanosti. Argumentoval proti nejednotnosti medzi Čechmi, Moravanmi a Slezanmi na jednej strane a Slovákmi na strane druhej. Naliehavá potreba vnútornej národnej jednoty bola dôvodom aj Kuzmányho odmietnutia bernolákovčiny: Ako by to bolo, pýtal sa, keby v každom regióne, v každej stolici či kraji si Slováci vyberali svoje konkrétne nárečie za základ spisovného jazyka? Dôležitejšia je jednota, to bolo posvätné Kuzmányho krédo, a jednotu by podľa počiatočných Kuzmányho predstáv mohlo zabezpečiť v prvom rade používanie „československého“ jazyka. Tento pragmatický postoj však poskytoval svojmu nositeľovi pomerne široké možnosti manévrovania.

Kuzmány totiž nebol demagóg a jeho uvažovanie bolo otvorené na obidve strany. Ani v období najintenzívnejších zápasov o štúrovskú reformu spisovného jazyka nepôsobil (ako by sa azda dalo očakávať) v duchu radikálnych zástancov češtiny (jazyka, v ktorom vytvoril absolútnu väčšinu svojich diel!), ale – aj keď z odstupu to vyzerá možno prekvapujúco – svoj článok v Orle tatránskom týkajúci sa Spolku všeobecnej vzdelanosti napísal a uverejnil po slovensky. Nehovoriac už o slovenskej básni Sláva šľachetným, ktorá sa s týmto článkom spájala a stala sa známou ako hymnická pieseň Kto za pravdu horí. Podobne menej známa pieseň Svitaj, Bože, jasno svitaj „harmonizovaná“ J. Kadavým, spievaná počas prvého valného zhromaždenia Matice slovenskej, uverejnená v Sokole roku 1864. Prakticky nimi manifestoval svoj súhlas so štúrovskou slovenčinou. V slovenčine vytvoril aj kázne, ktoré v tom období vydával a tlačil u Filipa Macholda v Banskej Bystrici. Ale – po likvidácii revolučných pohybov roku 1848 – opäť sa priklonil k češtine. Dôvod: lojalita k Viedni spojená s obavou, že by v dôsledku odklonu od češtiny Slováci mohli byť z centrálnych miest podozrievaní uhorskou vrchnosťou z rusofilstva a panslavizmu(toto podozrenie im podsúvali najmä niektoré maďarské kruhy).

Ak by sme v tejto súvislosti Kuzmányho účelové postoje označili ako pokus o kompromis – či dokonca pejoratívne ako „kompromisníctvo“ –, ani vtedy by sme nemali pravdu. Svoje osobné stanovisko totiž nikdy zásadne nezmenil a všade tam, kde mu to podmienky dovoľovali, uprednostňoval češtinu, napríklad v cirkevnej agende (veď „bibličtina“ bola rečou slovenských evanjelikov ešte aj v 20. storočí!), ale ako vysoký funkcionár Matice slovenskej podporoval formovanie a precizovanie štúrovskej slovenčiny ako spisovného jazyka. Citlivo vnímal obrodzujúcu a stimulujúcu funkciu slovenčiny pre rozvoj národnej myšlienky. Svoju jazykovú dilemu teda riešil v podstate utilitaristicky – čo bolo v danej chvíli vhodné a výhodné pre rozvoj slovenskej národnej identity, tomu dával prednosť. Bol Slovák, bol Slovan. Dobrý vzťah k Čechom mu nebránil v slovenskom patriotizme, jeho vedomie slovenskej identity mu nebránilo rešpektovať širší, najmä slovanský kontext.

6/2016, ukážka

JAROSLAV CHOVANEC

Deväťdesiat rokov od vzniku rozhlasu na Slovensku a jeho transformácia po Nežnej revolúcii

 

V tomto roku uplynie deväťdesiat rokov od vzniku rozhlasu na Slovensku, odkedy (3. októbra 1926) Rozhlasová spoločnosť Radiojournal v zriadenej pobočke v Bratislave začala každodenné vysielanie.

Vznik rozhlasu bol podmienený vynájdením elektromagnetických vĺn, prostredníctvom ktorých sa začali prenášať informácie na diaľku bez drôtového spojenia. Táto skutočnosť umožnila aj vynájdenie rádiotelegrafie. Jej najznámejší vynálezcovia boli G. Marconi a slovenský rodák Jozef Murgaš žijúci v Spojených štátoch amerických. Rádiotelegraf sa začal využívať najmä v lodnej doprave, v obchode, v politike a žurnalistike, no aj v armáde. Po rádiotelegrafii dochádza k vzniku rádiotelefónie. Oproti rádiotelegrafii rádiotelefónia umožňovala masové pôsobenie, a to práve vznikom rozhlasu – šírením informácií éterom vo všetkých formách spoločenského, politického a kultúrneho života spoločnosti.

Rozhlas v Československej republike vznikol dňa 18. mája 1923, keď sa začalo pravidelné rozhlasové vysielanie, a to z provizórneho rozhlasového štúdia a vysielača z Gbiel pri Prahe. Následne vznikla v Prahe rozhlasová spoločnosť Radiojournal. Táto spoločnosť mala monopolné právo na tvorbu rozhlasového programu v Československej republike. Svoje vysielanie šírila prostredníctvom ministerstva pôšt a telegrafov. Rozhlasová spoločnosť Radiojournal si v roku 1924 zriadila pobočku v Brne, v roku 1926 v Bratislave, v roku 1927 v Košiciach a v roku 1929 v Ostrave. Zriadená pobočka v Bratislave začala vysielať 3. augusta 1926, spočiatku mala regionálny charakter a postupne sa z nej stala celoslovenská rozhlasová stanica, potom ako sa Bratislava stala spoločensko-politickým a kultúrnym centrom Slovenska. Rozhlas na Slovensku sa v roku 1934 začal zúčastňovať i na tvorbe celoštátneho vysielacieho programu. V historickom predvojnovom vývoji Československý rozhlas dosiahol svoj vrchol v roku 1937, keď už mal po všetkých stránkach vybudovanú svoju stabilnú organizáciu, vrátane personálnej skladby pracovníkov. V roku 1937 začal Československý rozhlas vysielanie i na krátkych vlnách pre cudzincov.

V rámci vývoja a pôsobenia Československého rozhlasu od jeho vzniku treba upozorniť na skutočnosť, že roky 1938 a 1939 sa stali historickým medzníkom. V roku 1938 vznikla autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, v roku 1939 zanikla Česko-slovenskej republika a pod patronátom hitlerovského Nemecka vznikol samostatný Slovenský štát (14. 3. 1939), prvá Slovenská republika a protektorát Čechy a Morava (15. 3. 1939). Tým zaniká i Česko-slovenský rozhlas a vzniká rozhlasová spoločnosť Slovenský rozhlas, v ktorom si slovenský štát zabezpečil svoj vplyv. V roku 1943 bolo zriadené vysunuté rozhlasové pracovisko, v ktorom sa zgrupovali protifašisticky zmýšľajúci ľudia. V roku 1944 sa rozhlasové relácie z Martina už rozchádzali s oficiálnou politikou a propagandou štátu, preto ich ministerstvo vnútra zakázalo. V tejto súvislosti treba zdôrazniť významnú skutočnosť, že slovenskí antifašisti sa naďalej pripravovali na odbojové protifašistické vysielanie, ktoré vyústilo 30. augusta 1944, keď vznikla nová rozhlasová stanica na Slovensku v Banskej Bystrici. Vysielač, ktorý dovtedy preberal programy len z Bratislavy, sa prihováral poslucháčom: „Hlási sa Slobodný slovenský vysielač v Banská Bystrica…“ Tento vysielač vzniká a začína vysielať v súvislosti so vznikom Slovenského národného povstania, informuje najmä o bojových situáciách na Slovensku. Okrem iného vysvetľoval význam SNP, teda boj proti nemeckým fašistickým okupantom a domácim zradcom, ako aj o budúcnosti povojnového usporiadania Slovenska v Československej republike. Slovenský povstalecký slobodný vysielač v Banskej Bystrici začínal svoje relácie štvorverším z básne Mor ho! od Sama Chalupku. Nemeckí fašisti ho v septembri viackrát bombardovali. Nepodarilo sa im ho umlčať, vysielal počas celého SNP, t. j. až do zatlačenia povstalcov do hôr. Naposledy vysielal z Donoval 27. októbra 1944. Po ukončení vysielania sa jeho pracovníci pridali k partizánom v horách. Slovenský povstalecký slobodný vysielač bol významným mobilizačným a organizačným prostriedkom protifašistického odboja, ako aj významným prostriedkom šírenia informácií a pokynov Slovenskej národnej rady ako organizátorky SNP a uplatňovateľky zákonodarnej a výkonnej moci na oslobodenom území Slovenska. Po oslobodení Košíc Sovietskou armádou vo februári 1945 začal pôsobiť Vysielač SNR, ktorý nadväzoval na činnosť povstaleckého Slovenského slobodného vysielača z Banskej Bystrice. Tento už vychádzal z významnej skutočnosti, že obnovená Československá republika uznala Slovákov za rovnoprávny národ s českým národom a začala rešpektovať princíp „rovný s rovným“ z obdobia SNP medzi českým a slovenským národom. Pritom treba upozorniť, že od jesene 1945 podliehal rozhlas Povereníctvu informácií. V období rokov 1945 – 1948 rozhlas podporoval obnovu vojnou zničeného hospodárstva a vôbec obnovu krajiny ako takej. Podporoval rozvoj kultúry, ako aj upevňovanie a zbližovanie vzťahov slovenského a českého národa. Z hľadiska propagandistického pripravoval a pomáhal komunistom prebrať moc vo februári 1948 v celom Československu.

Po komunistickom prevrate sa rozhlas v Čechách a na Slovensku zjednotil do jednej organizácie: Československého rozhlasu, ktorý bol poštátnenou organizáciou. To sa stalo 28. apríla 1948. Československý rozhlas po schválení ústavy 9. mája 1948 začal pôsobiť v nových podmienkach.

V polovici roku 1948 došlo v Gottwaldove (Zlíne) k rokovaniu rozhlasových pracovníkov celej ČSR. Na tejto konferencii bola hlavná pozornosť venovaná programovým otázkam rozhlasovej tvorby a úzkemu styku s poslucháčmi. V období 1952 – 1953 došlo k organizačnej prestavbe Československého rozhlasu. V roku 1953 bol zriadený Metodický kabinet, čoho dôsledkom bolo, že rozhlasoví pracovníci sa začali vo svojej práci opierať o výsledky výskumov a vedeckých rozhovorov.

Organizačná prestavba Československého rozhlasu spočívala v tom, že boli zriadené štyri hlavné redakcie: Hlavná redakcia propagandy, Hlavná redakcia literárno-demokratického vysielania, Hlavná redakcia vysielania pre deti a mládež a Hlavná redakcia hudobného vysielania. V roku 1956 sa uskutočnil širší okruh vysielania z Bratislavy. V novembri (19.) 1962 sa okrem dvoch národných okruhov – českého a slovenského – a celoštátneho okruhu (Československo I) zriadil aj ďalší celoštátny programový okruh (Československo II). Pre národnostné vysielanie bol vyhradený i naďalej priestor, rovnako pre krajové vysielanie. V Československom rozhlase sa ustavične zlepšovali spoločenské funkcie vrátane vysielania na Slovensku. V roku 1968, najmä po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československej socialistickej republiky a po jej obsadení, rozhlas zohral významnú úlohu pri zabezpečovaní udržiavania poriadku v Čechách i na Slovensku, ako aj v tichej rezistencii proti okupácii a likvidácii tzv. socializmu s ľudskou tvárou a demokratizačného procesu po nástupe normalizácie. V tomto období sa rozhlas stal ideologickým nástrojom KSČ a štátu a takto pôsobil až do nežnej revolúcie v novembri 1989.

Po Nežnej revolúcii v roku 1991 bol zriadený nový Česko-slovenský rozhlas, ktorý pôsobil v česko-slovenskej federácii. Pritom sa žiada poukázať na skutočnosť, že vznikli dve národné – česká a slovenská – organizácie rozhlasu, resp. Český rozhlas a Slovenský rozhlas. Česko-slovenský rozhlas mal celoštátnu federálnu pôsobnosť, teda vysielal pre celú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku. Po zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky zanikol i Česko-slovenský rozhlas. V oboch samostatných republikách – v Českej republike a Slovenskej republike – zostali samostatné rozhlasové organizácie. V Slovenskej republike to je Slovenský rozhlas, ktorý pôsobí dodnes, a to ako národná nezávislá, verejnoprávna, informačná, kultúrna, vzdelávacia a zábavná inštitúcia.

6/2016, úryvok

SLAVO KALNÝ

Prípad Ota Plávková

 

Dzvoníkovci

Pedantne spísaný, no neľútostný archív Oty Plávkovej z čias okupácie a následnej normalizácie, vrátane nahrávok, som objavil u Dzvoníkovcov. Otina kolegyňa z rozhlasu Helena Dzvoníková bola takisto prepustená, no eštebáci ju nemali v takom merku ako Plávkovú. Otin archív sa zachránil vďaka spoločnej viere oboch žien, že raz sa to musí zmeniť a pravda bude opäť pravdou.

Plávková šikovne narábala nielen s mikrofónom, ale aj so zrkadlom. Vedela ho nastaviť tak, aby obnažila udavačov i karieristov, aby sa statoční ľudia mohli zamyslieť a občas si aj odpľuť. Archív je balzamom na dušu tých, čo stáli na protiokupačných pozíciách, nezištne pomáhali Ote, no sakramentsky nepríjemný pre tých, čo sa po okupácii vydriapali na výslnie a stade hlásali direktívne pravdy partokracie importované z Kremľa.

V čase normalizácie prepustili z filozofickej fakulty v Bratislave aj docenta Michala Dzvoníka. Keďže strana ho posotila rovno medzi knihy ako bibliografa do univerzitnej knižnice, začal sa venovať literatúre ako autor. Vtedajší kritici, a medzi nimi aj Alexander Matuška, ihneď rozpoznali prirodzený talent, samorast, lebo také meno sa dovtedy nevyskytovalo ani v časopisoch. Už jeho prvý román Zhoreniská (1976) preložili do češtiny i poľštiny. Podľa románu Tetanus (1981) realizovali divadelnú hru a podľa románu Dukáty v naftalíne (1982) vznikol film Návrat Jána Petra.

Habaďúru na normalizačný režim spískali bratia Dzvoníkovci. Písal a tvoril Michal Dzvoník (1923 – 2008), bratislavský docent, o desať rokov starší od svojho brata Emila. Ten netvoril, ale bral honoráre, lebo pracoval ako preverený plánovač pre štátne majetky na KNV v Prešove. Prirodzene, rozhovory redaktorov s úspešným autorom sa odohrávali s Emilom. A hoci mladší braček musel knižky povinne prečítať, rozhovory vyznievali nemastno-neslano, no jednako boli zaujímavé, lebo viditeľne išlo o „literárny samorast“.

I keď sa neskôr Dzvoníkova anonymita stala div nie verejným tajomstvom, partajníci a literárny experti naďalej podporovali jeho napredovanie a kariéru, lebo sami v nej lietali.

„Autorstvo“ by skôr pristalo pani Helene Dzvoníkovej (1927 – 2009), lebo práve ona rukopis redigovala, apretovala a s autorom – vlastným manželom – konzultovala. Ale vtedy sa ani jej meno nesmelo čo len spomenúť, nieto vysloviť nahlas. Pani Helena mi napísala výstižnú charakteristiku svojej priateľky Oty Plávkovej:

PÍŠE: Ota žila v presvedčení, že život nemáme na to, aby sme ho prežili v hluchote a ľahostajnosti k tomu, čo sa deje okolo nás a s nami. Nehľadala cestičky medzi pravdou a lžou, dobrom a zlom, ale držala sa Lutherovho odkazu: „Tu stojím, nemôžem inak.“ Aj preto sa stala skvelou novinárkou, známou a váženou v celom Československu. Ponížená, umlčaná, vykázaná z rodnej Bystrice sa po Nežnej revolúcii opäť nadýchla a cez Hlas Ameriky a Slobodnú Európu podporovala prechod od totalitného režimu k demokracii. Nezdeptal ju život a choroby, ale tragická smrť najstaršieho syna Viktora. Verná svojej povahe i odvahe usilovala sa nepodliehať trýzni. Stretávali sme ju v čiernom, no vždy vystretú, vzpriamenú a napohľad aj sviežo kráčajúcu.

 

Stretnutie s Tisom

S Otou som viackrát debatoval dlho do noci, a nie hocikde, ale v kaviarni hotela Carlton. Zavial nás ta osud. V šesťdesiatych rokoch bola Ota krajovou redaktorkou Smeny v Banskej Bystrici a ja v Košiciach. Raz do mesiaca sme prichádzali na celoredakčnú poradu. Ota bola málokedy spokojná. Zakaždým na kohosi hromžila, najčastejšie na šéfredaktora, ktorý jej nepustil článok. Vtedy kriticky písala o nevydarenom direktorovi, lebo ten viac myslel na seba ako na podnik, ktorý ho platil.

„Povedz, ako môže ktosi zodpovedne rozhodovať o pravde článku, keď problém, o ktorom píšem, nepozná? Nepozná ani terén, kde ja som varená-pečená.“

„Šéfovia to vidia v širších súvislostiach,“ vravím a nadsadzujem: „Vieš dobre, že odvolávajú iba šéfov, nie obyčajných redaktorov.“

„Nás iba vyhodia, však,“ skočila mi do reči. Zaujatosť a presadzovanie svojej pravdy mala vari vrodené. Sympaticky ráčkovala, gestikulovala aj s horiacou cigaretou, lebo bez tabaku nevedela žiť. Tvrdila, že šéfovia by mali povinne aspoň jeden týždeň za štvrťrok stráviť medzi ľuďmi. Nie na poradách, nie v kanceláriách, radšej v krčme alebo pred kostolom, kde sú našinci veľavravnejší. Ako môže ktosi posudzovať články, keď nepozná život? Novinárovi bez znalosti života by som zakázala činnosť.

Ota predbiehala čas glosami, úvahami, no najmä odvážnou publicistikou. Či robila v Smene alebo v rozhlase, stále mala opletačky s vrchnosťou.

Vyrastala v Banskej Bystrici. Narodila sa ako prvé dieťa manželom Veljačikovcom. V harmonickej evanjelickej rodine spolu s bratom Ivanom prežívali šťastné detstvo. Otcovi sa darilo, bol remeselník, stolársky živnostník… ale po znárodnení bol aj on odkázaný na mizerný zárobok a neskôr žobrácky dôchodok.

Príťažlivá dievčina sa zamilovala do mladého lekára Júliusa Plávku, brata známeho básnika. Za Povstania mladý lekár ošetroval ranených vojakov, partizánov, po obsadení mesta musel do hôr. V čase, keď bol v horách, prezident Tiso na námestí vyznamenával generála Höffleho a jeho zbrojnošov.

SPOMÍNA: Na tú chvíľu nezabudnem. Stála som na chodníku, ale blízo prezidenta, videla som, ako ťažko dýcha, ako vyznamenaní vojaci šponujú prsia… bola to vskutku „slávna a víťazná chvíľa“, no ja som plakala a plakala… viem však, že som neplakala sama.

Absolvovala obchodnú akadémiu, krátko po vojne sa za svojho snúbenca MUDr. Júliusa Plávku vydala. Keď sa im narodil syn Viktor, manžel už chorľavel, o dva roky umrel. Roku 1954, už v jej druhom manželstve, sa narodil syn Ivan. Manželstvo sa nevydarilo. Bolo v ňom viac alkoholu ako porozumenia.

Čo s obchodnou akadémiou? Ísť za úradníčku, za „klepicu“? Našťastie inteligentná klepica sa v redakcii čoskoro „vyfarbila“, lebo okrem písania všetkými desiatimi vedela aj originálne a samostatne myslieť. Na písanie mala talent. Ale ani ten nespadol z neba.

 

Písačky

SPOMÍNA: Keď sme ako luteránske dievčence z dobrých rodín chodievali do tábora pod Sitnom, na každé dievča sme napísali básničku. Mala štyri riadky, no musela byť vtipná, duchaplná. Bavilo ma to sto ráz viac ako matika či fyzika. Píšem rýchlo, no na písanie sa priveľmi dlho pripravujem. Iba výnimočne píšem bez prípravy. Rovno z voleja a rovno do mašiny som písala glosu, keď som sa z bratislavského rozhlasu dozvedela, že odhaľujeme tabuľu Tisovi. Stačilo mi spomenúť si na situáciu z čias SNP, a už mi to písalo samo od seba. Ale pozor, do rozhlasu sa nepíše ako do novín!

Áno, komentár či glosu v novinách si môžeme prečítať aj druhý raz. Rozhlas si vyžaduje vety jednoduchšie, kratšie, hovorovejšie. V závere nezaškodí podstatnú myšlienku zopakovať, podčiarknuť aj hlasom, hoci račkujúcim.

PÍŠE: Po vojne bolo na každom kroku veľa slobody a nádeje. Hoci som bola aj matkou, aj vdovou, priam strmhlav som sa vrhla do práce, lebo redaktorstvo ma nesmierne zaujalo. Keď sa mi podarilo vybaviť invalidnému povstaleckému vojačikovi podporu i bytík a on sa mi poďakoval listom, bola som šťastnejšia ako on. Kto mi dnes uverí, že som dostávala desiatky a desiatky listov, po okupácii sa dali rátať na stovky.

 

Telefonáty

 

PÍŠE: Aj u mňa sa začala okupácia telefonátom. Volal ma vrátnik z banskobystrického rozhlasu: „Mám vás zobudiť, lebo nás prepadli Rusi.“

Bola som na smrť unavená, od rána do večera som bola zapriahnutá, konferencie, porady, aktívy, besedy s poslucháčmi a každodenná tvrdá novinárčina. A k nej prekrásna spätná väzba: Tisíce listov a telefonátov, súhlasných, nesúhlasných, ale najmä stovky sťažností na nekonečné skrivodlivosti a bezprávia napáchané vedúcou silou tohto štátu. Poschodili sme sa všetci, redaktori i technici, administratíva. Počúvali sme oficiálne správy z Prahy a lamentovali.

Koniec lamentovaniu, povedala som si a zavolala Julku, sekretárku direktora. Ideme písať, Julka! Nikdy predtým som svoj text nikomu nediktovala, veď sama som písala ani guľomet. Nadiktovala som prvý komentár, vlastne výzvu, a šla som do hlásateľne. Sľúbila som, že budeme pracovať, pokiaľ nám vystačia sily a dovolia okolnosti. Krátko nato volal bratislavský rozhlas, pri telefóne bol direktor. Za prítomnosti všetkých mi zakázal hovoriť na mikrofón. Prečo?! Cítila som sa, akoby mi vrazil nôž do chrbta. Nič to zato, keď nemôžem ja, tak moje slová bude hlásať iný. Keďže sme nepočuli ani Košice, ani Bratislavu, uvedomili sme si, že sme jediným vysielačom na Slovensku.

V tých chvíľach som si vôbec nepomyslela ani na kávu, ani na jedlo, až som sa sama sebe čudovala, že môžem existovať aj bez tohto benzínu. Mojím benzínom boli telefonáty poslucháčov. A neskoro večer aj skutočná káva a skutočné obložené chlebíčky, čo nám priniesli z kaviarne Hungária.

 

Už sú tu!

Pri tej hrôze som bola zvedavá, ako rozhlas nájdu. Asi si nás zamerajú, vravím si. A zasa sa raz ukázalo, aká som bola naivná. Načo zamerať? Dobrá duša sadla na motocykel pred tanky a doviedla ich až pred našu bránu.

Pripravili sme si pás s piesňou Kto za pravdu horí a ja som rukou napísala slová, na ktoré nezabudnem: V tejto chvíli vstúpili na pôdu Československého rozhlasu v Banskej Bystrici okupačné vojská. Chlapci, vravím technikom, keď otvoria bránu, bežte s týmto do hlásateľne.

Urazená a ponížená, ľadovo chladná som stála vo vyprázdnenej hale rozhlasu. Videla som ich, ako vyskákali z tankov a postupovali k dverám. Vtedy som povedala chlapcom: Choďte!

Keďže som ostala v hale sama, ruský dôstojník s dvoma samopalníkmi zastal pri mne. Čo tu chcete? spytujem sa čistou slovenčinou. Vtedy k nám priskočil Fedor Mikovič a podstrčil nám mikrofón. Zrejme chcel rozhovor nakrútiť. Fedorov mikrofón som sklopila a dôstojníkovi som tvrdo povedala: Tento rozhlas je majetkom československého štátu a jeho ľudu. Nám bol zverený a my zaň zodpovedáme. Dôstojník si to vypočul a po rusky povedal iba dve slová: Všetci von!

5/2016, ukážka

 

ĽUBOŠ JURÍK

FENOMÉN FILAN

 

Každá nová kniha Borisa Filana hneď po vydaní vzbudí veľký čitateľský záujem, čo dokazuje aj skutočnosť, že jeho knihy vychádzajú v pomerne vysokých nákladoch – veľmi rýchlo sa rozpredajú a ešte dlho rezonujú vo vedomí čitateľskej verejnosti. Pritom Filanove knihy nepatria k tým tzv. bestsellerom, nad ktorými seriózna kritika a nároční čitatelia právom ohŕňajú nos: nie sú to lacné ženské ružové romániky ani pokútne policajné príbehy či uletené konšpiračné teórie. Knihy Borisa Filana majú všetky atribúty vysokej literárnej kvality, sú nielen príťažlivé svojím obsahom a formou, ale zakaždým odkrývajú nové vrstvy všeobecného poznania, ako aj jedinečné vnútro človeka.

Napriek tomu konzervatívna časť literárnej kritiky – no nielen ona – pristupuje k tvorbe Borisa Filana akosi zdržanlivo až ostýchavo, akoby jeho knihy neboli celkom comme il faut, akoby bolo nepatričné priznať, že je to autor, ktorý vysoko prevyšuje podaktorých div nie kanonizovaných obľúbencov médií a spoločenských rubrík či autorov tváriacich sa ako celebrity, ktoré sa prezentujú s ťažko skrývaným povýšenectvom a ktoré Filan úprimne nenávidí. Pritom, len tak mimochodom, Boris Filan je držiteľom prestížnej Ceny Egona E. Kischa, získal cenu Kniha roka, ale aj Krištáľové krídlo. Ani to však nie je rozhodujúce: podstatný je odkaz či posolstvo, ktoré jeho dielo natrvalo zanechá v našom kultúrnom kontexte.

Treba pripomenúť, že Boris Filan začínal ako autor pesničkových textov, najmä pre skupinu Prúdy a pre svojho dlhoročného priateľa Pavla Hammela. Bez rozpakov si dovolím tvrdiť, že Filanovo textárske umenie zásadne ovplyvnilo vývoj modernej slovenskej populárnej hudby a spolu s Kamilom Peterajom je ozajstným zlatým fondom našej kultúry. Filanove texty zľudoveli, stali sa samozrejmou súčasťou povedomia miliónov ľudí – a to bez toho, aby podbiehali vkusu týchto ľudí, skôr naopak, tieto texty svojou poetickosťou a náročným obsahom všeobecný vkus dvíhali a kultivovali. Filanov rozhlasový program Pálenica počúva každú sobotu okolo jedného milióna poslucháčov, čo je na naše pomery číslo priam astronomické. Ak by Boris Filan už neurobil nič iné, ak by sa jeho tvorivá aktivita končila pri písaní textov alebo pri písaní Pálenice, aj tak by si zaslúžil miesto v slovenskom kultúrnom panteóne.

Lenže tvorivé Filanove ambície sa, našťastie, nekončia pri tvorbe textov. Pokiaľ viem, dlhodobo ho priťahovala literárna tvorba, aj keď sa jej začal venovať pomerne neskoro, rozhodne už v zrelom tvorivom veku. Čitateľskú verejnosť najskôr zaujali Filanove cestopisné reportáže či skôr eseje alebo vtipné a múdrymi postrehmi popísané tam-tamy, ktoré sa vymykali zaužívaným a bežným cestopisom. Bez toho, že by im chýbali fakty a reálie, boli viac ako len faktmi a reáliami: boli sondami psychologickými, sociologickými či hoci topografickými do mnohých krajín, ktoré Filan navštívil, no boli aj zmesou clivej poézie a vtipných postrehov. Už v týchto prvých uverejnených textoch akoby boli zakódované základné prvky celej Filanovej literárnej tvorby: prejavil sa ako hĺbavý pozorovateľ, milovník detailov, vecí, javov a charakterov skôr utajených ako zjavných, nachádzal pôvab a pôžitok tam, kde iní prechádzali bez povšimnutia, vnímal súvislosti dávno zabudnuté či stratené a zatratené. Tak sa postupne začali vrstviť jeho knihy, spomienky na veci minulé aj tušené, nielen v cestopisoch, ale aj v knihách o Slovensku, o jeho magickej Poľnej ulici na vtedajšej bratislavskej periférii, na detstvo, ktoré je základným kameňom osobnosti.

V tejto súvislosti nemôžem byť neosobný; práve až priveľmi osobný prístup k tvorbe Borisa Filana vedie moje slová a myšlienky pri posudzovaní jeho tvorby, a nielen tvorby. Možno je už známa skutočnosť, že sme s Borisom Filanom vyrastali na jednom dvore, v jednom dome, priam v jednej izbe na Poľnej ulici v Bratislave od najútlejšieho detstva; mal som šesť rokov, Boris päť, keď sme sa po prvý raz v spoločnom dome začali hrať rôzne hry, ktoré sme dosiaľ hrať neprestali. A to už je viac ako šesťdesiat rokov. Ani neviem, či v slovenskej, možno aj európskej kultúre zaznamenali takýto jav, keď sa od skorého detstva až do neskorej dospelosti poznajú, stretávajú a ovplyvňujú dvaja spisovatelia. Okrem iných súvislostí stojí za pozornosť aj skutočnosť, že svojím spôsobom predstavujeme akúsi bratislavskú vetvu slovenskej literatúry, keďže Bratislava – dodám, že stará, odchádzajúca Bratislava, nie tá súčasná a zbastardená tzv. developermi – je základným pôdorysom našej tvorby. Pritom je zjavné a z hľadiska literárnovedného aj ľahko dokázateľné, že toto priateľské prepojenie má dosah aj na našu tvorbu a rovnako ľahko je vystopovateľné vzájomné ovplyvňovanie. Milan Rúfus poznamenal, že detstvo si ustelie aj na skale; naše detstvo si ustlalo na Poľnej ulici, ktorá bola perifériou Bratislavy, keď tá ešte bola kompaktným, útulným mestom.

Aj keď sa Boris Filan v spomienkach i vo svojich knihách neustále vracia na Poľnú ulicu ako do svojho domovského prístavu, jeho cesty vedú do diaľok: do žánru cestopisu vniesol úplne iný pohľad, celkom svojsky a neopakovateľne spracoval cestovateľské zážitky. Namiesto suchopárnej zemepisnej topografie a hromadenia faktov o krajinách, riekach, pohoriach, mestách alebo osadách si Boris Filan všíma detaily, no ani to by samo osebe nestačilo ozvláštniť jeho cestopisy, veď z detailov sa skladá celok a ani najzvláštnejší detail ešte nemusí vtlačiť textu pečať originálnosti. Tajomstvo spočíva v spôsobe, akým Filan tieto detaily vníma, ako ich interpretuje, ako hľadá a nachádza súvislosti medzi zdanlivo nepodstatnými maličkosťami. Zaiste, k tomu nepochybne patrí talent, múdrosť, dostatok skúseností a vnútorná istota, že o veciach možno hovoriť inak, ako sa vidia, ako sa o nich premýšľa a hovorí.

Podobným spôsobom a približne rovnakou metódou pristupuje Boris Filan aj k svojim spomienkovým esejam. Nemožno spoľahlivo hovoriť o eseji, pretože tieto texty sa vymykajú jednoznačnému žánrovému určeniu. A v tom je ich pôvab. Predmetom tejto úvahy – ktorá si nerobí ambície suplovať literárnu kritiku – sú dve knihy Borisa Filana: Rozhovor s tigrom (Slovart 2015) a Po vtákoch (Slovart 2015). Na obe sa vzťahuje to, čo som už spomenul: v cestopisných Rozhovoroch s tigrom sa Boris Filan prejavil ako excelentný rozprávač, ako citlivý pozorovateľ miestnych pomerov. Mestá, ktoré sú takmer notoricky známe aj priemernému turistovi – Benátky, Ľubľana, Terst, Dublin, Moskva a Berlín –, čitateľovi nečakane obnažujú svoje skutočné pôvaby či, lepšie povediac, vystupujú v iných dimenziách, akoby videné čarovnými okuliarmi, cez trblietavý detský kaleidoskop, ktorý pri každom pootočení ukazuje nové rozmery, skrze ľudí hovorí o meste, skrze mesto hovorí o ľuďoch. Čitateľ si po prečítaní tejto knihy akosi nevdojak uvedomuje, že sa tam musí ísť pozrieť znova a objaviť to, čo uniklo jeho pozornosti; alebo sa tam ísť pozrieť prvý raz a nájsť to, čo autor s takou noblesou opisuje…

Kniha krátkych úvah, esejí, spomienok, myšlienok, poznámok Po vtákoch evokuje čiastočne slangový zaužívaný český výraz „po ptákách“. Vieme, o čom je reč: aj keď sa pomerne ťažko hľadá slovenský ekvivalent tohto výrazu (možno by nám pomohol nebohý Blahoslav Hečko), no rámcovo možno povedať, že je to čosi ako s krížikom po funuse, aj keď s väčšmi pejoratívnym podtextom. Na tom však nezáleží; podstatné je, že čitateľ si v tejto knihe nájde svoje obľúbené Filanove úvahy o veciach zjavných aj utajených, o tom, čo vídame, no nevidíme, čo máme pred očami, no nevieme to pomenovať.

Povediac s Romainom Rollandom, Boris Filan je ako Očarená duša, pútnik s naširoko otvorenými očami, je to renesančný rabelaisovský satyr, je to Falstaff, ktorý si vychutnáva dary života a navyše ich pomenúva nám utajenými zvláštnymi pojmami a zážitkami, vieme o nich, cítime ich hlboko vo vedomí i podvedomí, no on ich pomenuje presne a jasne a ešte ich popráškuje zlatým leskom čohosi tajomného a trblietavého. Čítať Borisa Filana predstavuje dobrodružstvo ducha, je to intelektuálna potrava, ktorá zasýti aj toho najnáročnejšieho čitateľa. Nehovoriac o tom, že jeho knižky ako veľhora vyčnievajú nad bežnou knižnou produkciou. Okrem iných nespochybniteľných predností majú knihy tohto autora vzácnu až výnimočnú prednosť: sú optimistické, prinášajú ľuďom radosť – a to v čase, keď myslieť pozitívne, empaticky a s nádejou je dekadentné, takmer smiešne a staromódne, div nie hriech. Áno, na pozadí chmúrnych a zväčša plytkých mafiánskych príbehov, nešťastných lások, morbídnych, paranoidných a katastrofických zlátanín či konšpiračných konštrukcií, akých sú podaktoré komerčné vydavateľstvá preplnené, je láskavý a úsmevný pohľad na svet staromódny. Boris Filan ani len v náznaku neskĺzne do literárneho gýča, pretože je v podstate humanista, a hoci píše aj o veciach nemilých, priam krutých či desivých, nikdy sa nezníži k nihilizmu. Okrem talentu písať má totiž aj talent žiť a život komplexne milovať. A to sa našim literárnym celebritám ani len nezasníva.

5/2016


EVA FORDINÁLOVÁ Odklínanie Vajanského

(Venované 100. výročiu úmrtia S. H. Vajanského) „Búrajte zlo, ale stavajte i dobro!“ „Myšlienka chce byť neprestajne kriesená a budená, ináč bledne a uniká zo života.“ „Mravná osnova slovenského života ani v ľude, ani v poriadnej inteligencii nikdy otrasená nebola.“   Korene Na počiatku bolo Sobotište. Goetheho známy výrok „Kto …

Čítať ďalej…