Poézia

FRANTIŠEK ROJČEK

 

Balada o hľadaní

 

Nájsť sám seba

je môj veľký cieľ.

Zatiaľ som sa ešte nenašiel.

 

Bezo mňa som

celý bez seba –

ako padlý anjel bez neba.

 

Nemám ani

miesto na Zemi.

Rozsudok znie, že som stratený.

 

 

Balada o smutnej vŕbe

 

Nie je kameň

ani rieka,

nesmeje sa,

nenarieka.

 

Len sa k vode

mlčky hrbí

ako všetky

smutné vŕby.

 

 

Balada o priateľovi

 

Opustil nás

starý priateľ,

včera náhle

zľadovatel.

Telefonát

ľadom chutí,

dotyk dlaní

zamrznutý.

Výraz tváre

plný chladu,

miesto očí

kocky ľadu.

Nechápeme,

že tak zrazu

klesol priateľ

na bod mrazu.

 

 

Balada o papieri

 

Papier sa básni

nevzpiera.

Taká je vlastnosť

papiera.

Celkom je, chudák,

bez vôle.

Aj s básňou zomrel

na stole.

ukážka, 10/2017

 

Ján Tazberík

Balada o jablku alebo nie-jablku

 

            Udalosti sa zbehli, ako som predpokladal.

            Čo na tom záleží, že v inom poradí.

Miroslav Válek: Jablko

 

Preto ma objím a pobozkaj: akoby som bol

niekto iný.

(Drôty svetla cvakajú okolo nás ako pasce.)

Odkiaľ sa teda vzalo to jablko?

Básnik povie: jablko zo skrine sa skotúľalo na zem.

A potom básnik povie:

jablko je vulkán, ticho v prítmí skrine,

ale už nič nehľadá očami, možno čosi z toho rúca na dno izby,

skvapalňuje soľ.

A nevie, čo je tam.

Láska to ale nie je, ani jablko v čiernej mištičke izby.

Už nikto nepovie: vdýchni ma

a odhoď ako nôž.

 

Je tam niečo oveľa nebezpečnejšie –

živí sa čímsi iným

uprostred chladných zvyškov tmy v rohu izby:

krájaj

a zahryzni!

10/2017

 

Andrijan Turan

Máte občas tiež ten pocit…

 

… že ak by som nemal nikdy

občiansky preukaz, pas,

kartu sociálneho a zdravotného poistenia,

električenku alebo šoferák, bankomatovú kartu,

zo desať plastikových placiek do hypermarketov

a stále bydlisko, že by som bol ešte vždy človekom?

Alebo už len obyčajným odľudom

a parádne podozrivým týpkom,

ktorého treba promptne

vyhľadať, skontrolovať,

zaistiť, zavrieť, znehybniť

a v zrýchlenom justičnom konaní

vyriešiť všetky tieto jeho

veľké a vlastizradné zločiny…?!

Minule som videl v televízii dokument

o nahých domorodcoch,

čo žijú na jednom ostrove

uprostred oceána,

ktorí ešte nevideli sklenú fľašu

ani oceľový nôž

a kde lietadlá považujú za

nebezpečné nebeské lode

bohov.

Potom náhle vypadol prúd,

a keďže sme nemali v dome sviečky

a zrazu zúfalo nebolo nič vidieť,

konečne sme sa vo vysokej tráve záhrady,

ktorá bola naším zázračným ostrovom,

prekrásne pomaly pomilovali.

A nepotrebovali sme ani svetlo,

ani posraté preukazy, povolenia, vyhlášky a odporučenia od premiéra,

prezidenta parlamentu a vlády

a ani iné zázračné rady

od nejakého milosrdného motivátora, kňaza, filozofa

alebo Aladina,

ktorý vie presne, ako má fungovať

správne svet

a ku každým dverám má

aspoň dva kľúče.

9/2017

 

Natália Oldenburgová

 

Nočný hlásnik

 

Tvoja tiahla pieseň zalyká sa v plači,

žiaľne tóny ponad polia letia,

ako keď sa rozžaľuje umieračik,

ako žalmy z iného už sveta.

 

Chmúrne nocou ponad horu, nad pastviny

zaznieva stesk žalujúcej piesne:

narieka v nej azda srdce plné viny,

alebo sa zo záhrobia nesie?

 

(1867)

 

7 – 8/2017

 

Hana Košková

 Dom  na samote

 

Dom uprostred pôstu

s kameňom na krku

olizuje ma štípe

šepká o pachu zo zadného dvora

omietkový prach stúpa zo zabudnutých tvárí

až po spletené prsty

chrčí zhrdzavená pumpa

bezzubá striga zíva nad príbehom

vietor tancuje s bodliakmi

vyťaté jablone

spia v pavúčích hniezdach

zamračený deň rozžiarili

kohútie hrebene…

 

7 – 8/2017

 

Zlata Matláková

postarať sa o mamu

 

spím ako sa v maminom byte dá

kľúčovým slovom noci je ihla

na svätom mieste v sne

zošíva tesné šaty z látky moaré

zatvára ma v nich

ucho ihly počúva či ešte dýcham

zároveň prejde gombíkom s dvoma očami

niť sa zauzluje

šaty v sieti i ja som v nej

tento sen je bez času

ale zobúdza: teraz

 

a znova je vo všetkom systém

v priamom svetle sa črtá mamina tvár a smäd

 

spomeniem si na Milu H.

na úzky priestor jej sna

medzi telom a smrťou

hovorím o svojom

o pohybe ihly cez lesklú látku

nevnášam nič čo tam nebolo

 

skutočná ihla si ide po viac

som za ňu zodpovedná aj za slabiny a inzulín

 

kruh za kruhom rotuje zatvorená slabika: vstaň!

i nástojčivé: mama

 

7 – 8/2017

 

Ján Zambor

 Rozkolíš, rozšum sa, pole

 

1

Ako stebielko.

Ešte aj koža na čele

sa jej stenčila.

 

Cesto rozvaľkáme na stebielko,

vravievala.

 

Riedke sivé vlasy

má na boku zopnuté sponkou –

dievčatko.

 

Kamže sa vychystala?

 

Z prinesenej hubovej polievky zjedla

tri čajové lyžičky.

 

Nevládze

vyriecť slovo.

 

Ruku nechávam na jej hlave,

druhou

držím jej ruku.

Nemá síl

opätovať stisk.

 

V očiach jej zavše bolestne vystreľujú

ihličky.

 

Zatvára viečka –

vtedy sa bojím,

že odíde.

 

Po skončení návštev

nás predsa len

mdlým

len-akoby-pohľadom

vyprevádza – – –

 

A aká je tá rozlúčka…!

 

Nijaké posolstvá.

Iba

nemohúcnosť

a bolesť.

 

 

2

Ako dieťa ju v poľnej kolíske

pohojdával vetrík,

tíšilo šumenie poľa.

 

Svätý Bože, svätý silný, svätý nesmrteľný,

zmiluj sa nad nami.

Dušu svojej služobnice

obdaruj pokojom

a zachovaj ju v svetle,

láskavý…

 

Príroda, pridaj sa k panychíde.

 

Rozkolíšte sa,

listy a steblá,

obilný lán,

kukuričná tabla,

kríky a stromy,

 

jemne a mohutne, nesmierne

rozšumte sa.

 

Uzmierením obdarujte

aj nás.

 

 

3 

Už nepohladíš

ľahkú ruku a vetchú hlavu,

 

iba nový mramor.

 

Jeho lahodné línie a hladkosť

sú na zmiernenie smútku.

 

Pohládza ho

vetrík,

bozkáva

slnko,

dažďové kvapky

a snehové vločky.

 

Brezy s ovisnutými konármi –

tichým zármutkom

sú tu stále.

Niekedy sa rozduje silný vietor

a žiaľ nimi lomcuje.

 

 

2014, 2017

 

 

Budmerice

 

1

Prichádzam z tiesňav.

 

Rozkladám sa na tichom stole

šírom ako pole,

pod veľkými oblokmi plnými svetla

s rozkonárujúcimi sa dubmi

siahajúcimi po bezmedziach.

 

Roz-pries-tor-ňuj-te ma,

stôl, pole, stromy –

do nesmierna!

 

Prichádzam z tiesňav.

 

Môcť ich tam nechať!

 

 

2

Kráčam poddajným lístím

na lesnej ceste, v lese

a hebkou trávou lúky.

Krok zvláčnieva a jemnie.

 

Halúzku z brezy dvíham

zrazenú v prudkom vetre.

 

To neslýchané ticho

a nevysloviteľné.

 

Pri lese v šatách srieňa

sa ker či dievča belie,

šípky či jeho ústa

sú plný tvar a červeň.

 

A v lese súmrak rozžal

intímne osvetlenie:

je podlahové, z lístia

pod dubmi, svetlohnedé.

 

Stíšene zasvietili

borovicové kmene,

nahé a svieže telá

aj v prítmí zapýrené.

 

To prosté ponáša sa

na objav, na zjavenie,

bez slov ma nasmerúva

k očareniu a k nehe.

 

 

3

Sú miesta požehnané.

 

Tvorcovia, čo tu boli pred nami,

s podielom najtajomnejšieho na ich rukodielnej strane,

sú do nich vpísaní.

 

Ruku mi vedie aj ich ruka,

stopu nechávam na ich stopách.

 

Sú miesta rozklenutia,

kde v každom čase tlmene

praskajú budiace sa korene

a zmeravené výhonky sa vzchopia.

 

 

december 2016

6/2017

 

Milan Richter

Sen o spomaľovaní času

 

Je Veľkonočný piatok, zabili Človeka.

Rozhlas dnes jednostaj hlási krvavé veci

z Bruselu, Paríža, streľbu na autobus

v Ríme. Spopod šemotu o nádeji

a odpustení ešte na tomto svete

príkro sa derie oznam, že lídri veľmocí

na prísne utajenom mieste rokujú

o čomsi prapodstatnom.

 

A potom správa. Prináša ju švagor Silvo:

Na výpravke, čo drží v ruke, akási rovnica.

Vraví, Milan, je to veľmi zlé. Vravím mu:

Poď bližšie, ja na tú diaľku už dobre nevidím.

Čo sa stalo? Pozdvihne terčík do výšky,

akoby vypravoval vlak do končín, kde

žijú iba levy. Toto je tá tragická správa.

Vedci vyrátali, že Zem sa okolo svojej osi

krúti pomalšie. Deň čoskoro bude trvať

tridsaťšesť hodín. Silvo, ten mlčanlivý rybár

od Júlskych Álp, a zvestovateľ apokalypsy?

 

V televízii Karadžić: odsúdený na 40 rokov,

radovansky sa usmieva. Vie ten svoje

o spomaľovaní času.

Čo nás čaká, Silvo?

Rovnica na jeho výpravke prevraví suchými,

skrvavenými perami MM: Drahý, už teraz

klimatické zmeny, už teraz monumentálne

sťahovanie ľudí, ich bohov a žoldnierov tých

bohov, zajtra cyklóny kontinentálneho rozsahu,

masakre ako v Afrike, ruiny, popol, divočina…

 

Do sna mi vtrhli levy – z mýtických končín?

Ich papule na hadí spôsob šemo-šeptajú:

Človek vzpriamený vymení vertikálu viery

za horizontálu holého prežitia a naučí sa

štvornožky poľovať na zver, bude ako my,

bude ako my…

Matné sklo sna, len sluchom

vnímam dupot a rykot, animálnu slasť

vidieť smrť v oku obete – a nemať potuchy,

že všetko živé je a bude obeťou, ktorej sa

v očiach odjakživa zrkadlí definitívna smrť

dočasne uctievaných vrahov.

 

  1. marca – 1. apríla 2016

 

5/2017

 

Milan Rúfus

MATERSTVO

 

Klas dozrel, k nivám sklonený.

Vytryskla bolesť zo ženy.

 

A po tom moste, prudko vyklenutom

nad hĺbkou živných, dobrotivých tiem,

a po tom moste z nedoziernych brehov

pod pyšnou vlajkou plaču víťazného

dieťatko prišlo.

Jezu, čo ti dám?

 

V údive stojím, zakríknutý stojím.

Myšlienka dymí z upŕchnutých liet.

Nič nepatrí mi, nič nenazval som svojím.

Dni idú. Človek, čo ti dám?

 

Kyticu kvetov natrhám.

Zaspievam: toto ti posiela zem.

Zaspievam, zaspievam, dieťatko spí.

− Spí tvoja bolesť vznešená a sladká.

Mária, matka,

oroduj za nás u drsného súdu.

Za mužov, ktorí sú i ktorí mužmi budú.

Naveky, snom i ranami

bdie neha ženy nad nami. −

 

Tak zaspievam.

Tak zaspievam, veď, Bože, čo má básnik,

nevädze poľné, vtáctvo pod oblohou?

Pesničku vernú, srdce dokorán.

A to je všetko.

 

(Až dozrieme, 1956)

4/2017

 

ANDRIJAN TURAN

 

Skvelí šéfovia

 

Ráno kráčam na pravidelnú

pondelňajšiu poradu,

premýšľajúc, prečo

podaktorí skvelí slovenskí šéfovia

nie sú schopní ani svojim zamestnancom

poďakovať a potriasť rukou

po poctivej celoročnej drine,

nevraviac o neexistujúcich

koncoročných odmenách či prémiách,

akoby si mysleli, že mimoriadnou motiváciou

bude iba ich

namyslená a arogantná povýšenosť

alebo bezdôvodné zníženie platu,

ktoré vás varuje a vraví,

že ste vlastne len

pochybná,

kedykoľvek kýmkoľvek nahraditeľná

námezdná sila a dajaký darmožráč,

ktorý má mlčky plniť plán príkazov

a svoje názory si môže naozaj naplno

verejne ventilovať

v tichu toalety…

Ako tak kráčam po priechode,

zrazu zaškrípu brzdy

a pol metra od mojich kolísavých kolien

zastaví zlatisté maserati

a nejaký neznámy skvelý šéf

v dokonale padnúcom obleku

mi oznámi, že som

slepý kokot a sprostý samovrah

a nech mu padám z cesty,

lebo za seba naozaj neručí.

A tak nastupujem do autobusu

medzi ďalšie desiatky

darmožráčov a samovrahov,

zatiaľ čo všetci skvelí šéfovia,

ktorým ideme zarábať na ich

fajnové fára, fičia okolo nás

a cez zahmlené okná

vysoko vyhriatych a

dokonale lakovaných limuzín

na nás vrhajú

opovržlivé pohľady,

ktorými by nám najradšej

vypálili na nízke

opičie čelá

krvavú značku otroka.

 

 

Tunel do iného života

(Pre Janka L.)

 

Zdalo sa mu, že zomrel,

všetko vôkol neho bolo zrazu

dokonale pokojné a tiché,

začul len šumenie príboja

kdesi v diaľke a

cítil, že jeho telo je vťahované

nezastaviteľnou silou

do tunela jasného stúpajúceho svetla,

ktoré ho však

nijako neoslepovalo,

ale prinášalo presvedčivý prísľub

nového života po živote.

Mal v sebe lány lásky, teplo, pocit bezpečia

znel v symbiotickom súlade

s dobrými duchovnými bytosťami,

ktoré zatiaľ nevidel,

ale cítil inštinktívne ich prítomnosť.

Šumenie mora vystriedalo

cinkanie malých spiežovcov.

Kdesi v diaľke sa celkom zreteľne črtali

obrysy majestátnej svetelnej postavy, ktorá

vyžarovala nekonečnú harmóniu a blaženosť,

a tá bytosť

mu vľúdne pokynula rukou,

akoby ho vítala…

A kikirikííííííííí!!!

kdesi nablízku zavrešťal kohút.

Prekvapený premenou pokoja

otvoril oči

a úzky lúč

ostrého augustového slnka,

ktorý prenikal cez srdiečko vyrezané

do záhradnej latríny

ho dokonale oslepoval.

No on sa s holým zadkom

ovievaným popoludňajším vetríkom

nikdy necítil

tak šialene šťastný

a pripravený do života…

 

3/2017, ukážka

 

EVA FORDINÁLOVÁ

Hollovské impresie

 

Smäd

(Pomník Jána Hollého)

 

Na mesto ticho popršiava,

na vinohrady, na bory.

Za nimi tvoja múdra hlava

si s dažďom šeptom hovorí,

 

aká je márna svetská sláva,

veď nič trvalé netvorí;

viac je, keď ticho popršiava

na vinohrady, na bory.

 

 

Privolávanie jari

 

Príď, jaro, príď, a nové príroďe oblékaj rúcho,

odporné ťeplím rozeháňaj chladno vetríčkem,

už príliš dlho vo vnútri mám temno, mrazivo a sucho,

samotu uväznenú do mlčiacich stien,

 

príď, jaro, prežiarené oslobodzujúcim duchom,

rozkvitni vo mne, napájaj ma miazgou celú noc i deň!

Príď, jaro, príď, a nové príroďe oblékaj rúcho,

odpornú ťeplím rozeháňaj slabosť vetríčkem!

 

 

Búre

 

Tŕnisté agáty pri rodnej dedine,

agáty, kotviace v piesočných priesypkoch!

Všetko raz na pieskoch bez stopy pominie,

májový biely kvet dozreje v trpký hloh.

 

Z nádejí mladosti zostane jedine

poznanie ukryté do piesní, vo veršoch.

Voňavé agáty pri rodnej dedine,

agáty, kotviace v piesočných priesypkoch…

 

 

Bez odozvy

 

Noc bez svetiel – a sprevádza ma

len ľahostajný mesiac v ľahkom opare.

Bol si sám ako ja som sama,

v tme bez svetiel, len v dumách na fare,

 

že všetky výzvy mieria do neznáma,

nevládzu zduriť srdcia ospalé?

Noc bezmocnosti, sprevádza ma

len ľahostajný mesiac v ľahkom opare.

 

 

Večerná chvíľka poézie

 

Za Harvaňicú traťené už sa ukrívalo slnko

a lesy Karpát zmodrievali do večerných tieňov.

Aj Vodní muž už ospanlivo do Rudavy žblkol,

pri bobrej hrádzi na dobrú noc podstieľal si penou;

 

voňavý večer vábi na stretnutie s Umkou –

s tou jedinou a celou dušou vytúženou ženou,

kým za pahorki traťené sa neukryje slnko

a lesy Karpát nesčernejú už nočných tieňov.

 

 

Nebeský rytmus

 

Vzduch vonia borom, v hebkom vetre

sa pravidelne vlnia dĺžky raží

ako dych mora, ako hexametre –

tlkot srdca, kto mocnú lásku zažil

 

a ožiarený v božskom svetle

ten rytmus si aj v Maduniciach strážil.

Záhorím stále vo voňavom vetre

sa v hexametroch vlnia dĺžky raží.

 

 

Súlad

 

Pres ňebe ťáhli sivé

mračna a rosícé púščali kapki…

Až neuveriteľne živé

sú vo mne tvoje clivé riadky,

 

všetky túžby sú na odlive

a život vôbec nie je sladký.

Pres ňebe aj mne ťáhnú sivé

mračna a rosícé púščajú kapki.

 

 

Dobrá Voda

 

Ťažko sa žije osamelým.

V kamennom poli strom bezmocne starne,

a hoci v korune mu stále bzučia včely,

musí mať pocit, že je všetko márne.

 

Hlava mu kvitne kvetom bielym

a vôňa medu po údolí vanie,

on však vie, ako je žiť osamelým,

keď cítia, ako srdce chradne v nich a starne.

 

 

Hore, srdcia!

 

Márne si žiadal, volal sursum corda

na omšiach v chráme, v svojich eposoch!

Ozvena z hory odpoveď ti skôr dá

než tí, čo žijú iba pre osoh,

 

však srdce toho, kto sa celý rozdá,

tam hore vypočuje Boh:

a zachoval nám tvoju výzvu sursum corda

aj po storočiach živú v tvojich eposoch.

 

 

Selanky

 

Už znovu vnímam bzukot, spev,

drozdy sa ku ne z parku hlásia,

zvú ma do vtáčích tajomstiev,

kvet z puku srdca roztvára sa,

 

vzlet napĺňa ho z tvojich ciev

a rosí mi doň Božia krása.

Už opäť vnímam bzukot, spev,

drozdy sa ku mne z Mlíča hlásia.

 

3/2017

 

TIBOR KOČÍK

Múzy jesene

 

Ak nie svätožiara,

tak aspoň červené mraky,

ak nie vietor,

tak aspoň vejúce negližé

 

v spálni. Počuť tikot bizarného stroja,

súčiastky narážajú o súčiastky,

vášnivé ženy menia milencov

za veselé pomôcky a mechanické

 

hračky. Na vežičke sa chichocú

hodiny, hravé učiteľky sa náhlia

pešou zónou. Červenolíca jeseň

hodila rukavicu na chodník.

 

 

Dojem

 

Ostrým slnkom ožiarená izba,

výborné miesto na rozhovor,

 

oslobodzujúcu pravdu

s intímnym iskrením minulej noci.

 

 

Postmoderna

 

Nové nie je nič,

nič nie je nové.

To, čo je nové,

nové už raz bolo,

a to, čo bolo nové,

 

nové bude ešte raz

a zasa znovu. Nič nie je nové

a nové nie je nič.

Postmoderna bolo nové

posvätné slovo.

 

 

Ružomberok

 

Nad pocukrovaným Fullovým mestom

preletela čierna kométa. Havran

 

načmáral fialovým perom

na slovenské nebo

dekadencia, nuda, cynismus.

 

Rozžiaril sa neónový nápis

fin de siècle.

 

 

Olymp popu obýva dav bohov

 

Priťahovaní vtáčím ťahom

namiesto osudu vajíčka

máme právo ničiť sa,

nikomu sa nepáčiť.

 

Máme právo

s hlasným ahá

denne písať po baroch:

Dobrý deň smútok!

 

Máme právo ničiť sa,

nikomu sa nepáčiť,

v jednote hynúť,

v nezhodách víťaziť.

 

Máme právo!

 

 

Je dobré posedieť si s ľuďmi

 

Je dobré posedieť si s ľuďmi,

spojiť s nimi svoje fascinujúce zážitky,

pocity podfarbiť spomienkami na nevery,

veriť, že žiť samo osebe je dobré

aj napriek smútkom.

 

Je dobré posedieť si s ľuďmi,

nemusí to byť pod nočným nebom

ani v šťastnej hodine s vôňou kávy,

ani s leskom číchsi pier.

 

Je dobré posedieť si s ľuďmi

a mať za sebou príbehy,

čo nám dávajú zmysel žiť.

2/2017

 

ANDRIJAN TURAN

Srdcovky z Edenu

(babičke Františke)

 

I

Uprostred zelenej záhrady

môjho detstva

stála staručká sladká srdcovka.

V jej korune som si skrýval

do krvi doškriabané kolená

pred ostrými lúčmi leta

a spolu so stehlíkmi pozoroval,

ako sa po popraskanej kôre

promenádujú veľké čierne mravce.

Z najhrubšieho konára visela hojdačka,

na ktorej som sa vždy podvečer

poľahky dotkol

odlamujúceho sa okraja oblakov

a videl aj žltkavý lán

plný raže,

do ktorej chodilo spávať slnko.

Pri plote pichal prsty egreš,

obďaleč okato svietili

kyslasté strapčeky ríbezlí

a prvé popadané jonatánky

sa váľali vo vysokej tráve.

 

II

Nikto cudzí nevedel, že v sude s vodou

na polievanie papriky z fóliovníka

si už druhý rok

kŕmim divého ostrieža

a že do chorľavého kmeňa marhule

si každým dňom hĺbi plachý ďateľ

čoraz väčšiu a väčšiu dieru,

až strom ďalšiu jar

vôbec nezakvitne.

Zázračnú záhradu detstva

dnes pretína

široká štrková cesta

a všetky stromy, ktoré som miloval,

sú skryté a spia

v pevných kôstkach mojej pamäti.

 

III

Z neba som minule videl visieť

voľný Jakubov rebrík

a na jeho konci mi kývali dedo, teta

a aj rozjarený ujec,

všetci vyobliekaní

v krásne vyžehlených kostolných šatách.

No najkrajšia bola babička Františka,

očí mäkučké modlitbou,

obkrúžené okolíkmi vrások,

tvár v rámčeku červenej šatky

ako dobrý domáci chlieb,

ktorý sa nikdy nepreje.

 

IV

Sedela sama na bielej stoličke

hneď pod vodopádikom ružovkastého muškátu,

čo visel z okna

toho modrého domu,

cez ktorého odchýlené obločnice

som mohol niekedy na moment

nahliadnuť do záhradky edenu,

a držala pred sebou

plný prútený košík

voňavých marhúľ, broskýň a aj srdcoviek.

 

V

Jej plachý úsmev mi šepkal

slovíčka, ktoré som nikdy nepovedal

svojmu malému synovi,

keď júlovým nebom

letela ľahučká lietavica.

Len jedz, dobre sú, naše!

 

 

Zo zákrut začínajúcej zimy

 

Deň je prikrátky, noc sa skoro dotýka noci.

Hmla hladí lúku až do obeda.

Sto studených sláčikov slnka naraz

neprejde nepreniknuteľnou húšťavou burín

v zboreniskách zarastených záhrad.

Posledné jablká padajú na zem,

kde čochvíľa sčernejú

aby ich objavili hladné drozdy.

Nárazový vietor, strhávajúci posledné lístie,

privial puch mastných kahancov a sviec

z neďalekého cintorína.

Chryzantémy skrývajú vo svojich farbách

osamelé odtienky strachu, sĺz a smrti.

Jem lesný med

malou lyžičkou

z bielej porcelánovej podšálky,

ktorá mi pripomenula

hladký hodváb tvojich pŕs.

Minule som hádal, či máš v ohybe ofinky,

ktorá ti len letmo lemuje tvár,

pretkanú poslednú pavučinku

neskorého babieho leta

alebo skrytý sivý vlas.

V blikajúcej polnočnej pahrebe

som včera spálil svoje smutné

staré sonety.

Chýba mi tvoj dych,

jemný a sladký ako vianočné zázvorníky.

 

 

Žime, potom uvidíme!

 

Každý deň

stretávam tisícky ľudí

bez čŕt človeka,

ktorým sa od kravskej kože

na temene hlavy

odráža mesiac v splne.

Nemôžem si nevšímať

aj kurióznych

kariérnych klaunov

s povinnými nočnými a dennými maskami,

ktorí sa pohybujú pomaly

ako nedávno oživené zombie

a ich vodnaté oči

plávajú prázdnym priestorom

s nevinnosťou nenásytnej muchy, čo hľadá

mäkučkú mršinu.

Zázračne zapadám do partie!

Klamem, kradnem, kľajem,

šírim zlo, závisť a zmätok

a nenávidím aj nevinné deti.

Apokalypsa sa už začala, vážení!

Ste skutočne senzačne strážení,

zoradení a zaradení.

No tak poďme,

povedzme ty, Tupec, veľ!

Schnell!

 

Ľavá, ľavá, ľavá…!!!

1/2017

 

IGOR VÁLEK

Z inšpirácií a spomienok

 

Po tomto chodíte

(Pocta Rúfusovi a Kompánkovi II)

 

Už znakmi ste to prezradili,

ako keď k modlitbe

večer sa starec schýli,

priznajúc utrpenie

zo spomienok na mŕtvych,

čo ešte včera žili

(za drobné).

 

Báseň je teda čas

hľadajúci odpovede,

slovami ponárajúc

tŕpky v mede

cukrovo navoňanom

ako dych čísi,

uznojený až

v samotnom zemskom strede

prastarých tíšin.

 

Drevo je svätý jas,

mäkučký vzorec

tvrdý na dotyk prvý

s materstvom hrdým

prvôstky trochu bledej,

čo letokruhmi

života nám prejde

od začiatku po koniec.

 

Po tomto teda, majstri,

po tom chodíte,

kresajúc krokmi modlitbičky,

ktorými svoje ovčie deti

nocou kŕmite,

keď zimenka z tanistry

rozsieva zas klíčky

po zamrznutej krajine.

 

Rozviaty chlapec

s podpavúčeným smiechom,

letiaci za koníkmi na saniach,

si ticho sadol za pec

a kŕmi hrachom vrany

rozpŕchnuté v pároch na brezách…

 

 

Romanca v drôtiku

(Nad šperkmi R. B.)

 

Romanca do tanca modravo volá,

zvoláva veľpieseň, spomienku na Rím,

drôtená vetvička svieti sťa sto lámp,

pramienok mocnejšie kamienok varí.

 

Vodopád myje zas višňu kvitnúcu,

bližšie len zvončeky radostne hudú,

na pannu pesničku pyšnú, romancu:

Sofii na krásu, na lásku hrdú!

 

Do hlbín, do mora, volavka vošla,

tíško tam s radosťou posolstvo hľadá,

poznala majsterka volanie posla:

v každučkom drôtiku zaspieva rada!

 

Romanca do tanca modravo volá,

zvoláva veľpiesňou na svadbu malín,

drôtená slzička hreje sťa sto lámp,

krása sa veselo so svetlom valí.

 

 

Pritušené súvislosti

(Nad kresbami Petra Šaba)

 

Vytušené tiene –

pritušenie súvislostí.

Vytrúsené kosti z hostí,

mladé – staré,

duté nepotrebné prútie.

Pnutie, ktoré neostáva

bez následkov –

pozerať sa môžeš

z hociktorej strany:

pieta ostane vždy pietou,

Achillovou pätou

všetkých nepravdivo

uctievaných

(prorokov).

 

Prosíš ťahom štetca mosty,

aby držali svet nad vodou.

Bodaj sa kvet žiadnej noci

nebál –

nestál ako skamenený

pätník pred vartou.

 

 

Duma

(Pri čítaní Rimbauda)

 

Mrie duma?

Teda, dar jej daj:

Raj a jar,

hraj –

trúbu na ret

a hurá!

 

Radím ti,

treba iba máj

a rumu búrať:

Bum a bum!

 

Ranou hnať

rady vpred,

pre ráno nádeje

a divý (r)um.

1/2017

 

MARIÁN ŠIDLÍK

Duša Indie

 

 

Už dávnejšie ma bytostne zaujala poetická tvorba indických autorov… Keďže som sám básnik (vyšli mi štyri zbierky poézie, viaceré preklady aj knižky pre deti), namieste je otázka, či má moja vlastná tvorba vplyv na prekladateľskú činnosť.Nesporne áno. Osobná poetika, dlhé roky práce s hovoreným slovom (na poste hlásateľa v SRo) a celoživotný záujem o etymológiu, to všetko sa bytostne premieta aj do prekladateľstva. Môže sa zdať, že básnik to má pri prekladaní jednoduchšie, ale nie vždy to platí. Konfrontácia iných textov s vlastnou tvorivosťou je nutkavá, a tak sa treba občas odosobniť. Inokedy je zasa prínosom. Sám neviem, čo podnietilo môj záujem o indickú poéziu. Neviem to presne definovať; je v tom čosi podvedomé, akési zatajené „južanstvo“, ktoré v mojich génoch z matkinej strany drieme. Odjakživa ma priťahovali vzdialené krajiny a neznáme etniká, ich história, kultúra, tradície, no najmä reč. Okrem iných ma očarila aj India. Niektoré veci v živote sú záležitosťou náhod… Pred mnohými rokmi som v istej pražskej knižnici na stolíku našiel bulletin. Boli v ňom básne niekoľkých autorov z celého sveta v angličtine. Najviac zo všetkých ma vtedy upútala indická poetka SudžataBhatt, ročník 1956. Predovšetkým svojou uhrančivou východnou poetikou a istou nevyhnutnou „rozpoltenosťou“. Študovala v USA a napokon sa usadila v nemeckých Brémach. Ohlasy dvoch odlišných kultúr sa jej podarilo pretaviť do poézie písanej v rodnom jazyku gudžarátčine a takisto v angličtine. Inšpirovalo ma to k vytvoreniu dvojjazyčnej básne (po slovensky a poanglicky), ktorú som venoval tejto nevšednej poetke.

 

duša Indie

 

na hladine jazera v Džajpure

sa zrkadlia

prvé záblesky rána…

chrámové tanečnice

(v spleti rúk a vlasatých tieňov)

ako kobry

vítajú nový deň…

zatiaľ čo ženy na brehu

(za ranou rana)

udierajú bielizeň

akoby z nej chceli vytĺcť život

ŽIVOT

čo nie je zlý ani dobrý

len si plynie ako voda…

 

Domnievam sa, že slovenský čitateľ nemá dostatočné vedomosti o indickej poézii.Možností ani v ére internetu zatiaľ nie je až tak veľa. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že ide o obrovskú krajinu s vyše miliardovou populáciou a nepreberným množstvom autorov, ktorí reprezentujú viaceré národy a národnosti. Vo všeobecnosti je známych zopár mien, napr. bengálsky majster slova, nositeľ Nobelovej ceny za literatúruRabíndranáthThákur. Ak by sme chceli zachytiť celé spektrum indickej poetickej tvorby, museli by sme nahliadnuť do dávnej minulosti, keď bol ešte sanskrit (akási „latinčina“ Indie) živým jazykom. Napokon, hoci hnacím motorom boli predovšetkým národy indoeurópskeho pôvodu, aj etniká hovoriace drávidskými jazykmi, napr. Tamil, Malayalam, či Kannadu, majú dlhé literárne tradície… Snažil som sa zostaviť letmý prierez storočiami, tak si najlepšie uvedomíme, čo všetko indickú poéziu ovplyvňovalo a akým procesom prešla.

Prvým autorom jestredoveký mystický filozof Kabir, ktorý žil pravdepodobne v rokoch 1398 – 1448. Iné záznamy hovoria, že sa dožil až vyše sto rokov. Jeho narodenie aj smrť sú obklopené legendami… V Indii je jedným z najviac uctievaných svätcov (ctených mužov). Narodil sa v najnižšej kaste „šudra“. Hoci vyrastal v moslimskej tkáčskej rodine, niektorí tvrdia, že v skutočnosti bol synom brahmanskej vdovy a bezdetný pár si ho adoptoval. Nikdy sa zrejme nedostal k sanskritu a v podstate bol nevzdelaný. Žil v období, keď hinduizmus aj islam boli degradované len na úroveň rituálov. Podľa hinduistickej tradície práve vtedy, keď náboženstvo stráca na význame, rodia sa veľkí svätci, aby mu prinavrátili perspektívu. A presne v tom čase bola založená sikhská viera. Kabir kritizoval existujúce sekty a hovoril o blahu pre všetkých bez diskriminácie. S rešpektom sa o ňom zmieňujú aj mnohí ortodoxní autori. Mal obrovský vplyv na indickú filozofiu a hindskú poéziu. Je zaraďovaný medzi najväčších básnikov sveta. Keď veľký filozof Kabir zomrel, jeho hinduistickí aj moslimskí nasledovníci začali bojovať za právo na pohrebné obrady. Legenda vraví: „Keď nadvihli plátno zakrývajúce jeho telo, našli (pod ním) len kvety…“ Tento príbeh doslova evokujú aj nasledujúce Kabirove verše: „bágonnádžárenádžá…“

 

Do kvetinovej záhrady nechoď!

Ó, priateľu, nechoď tam;

Tvoje telo je rozkvitnutou záhradou.

Posaď sa na tisíce lotosových lupeňov

a hľaď s úžasom na tú nekonečnú krásu…

 

Pochopenie starej poézie je náročné. Vznikajú oprávnené obavy, že podstata výpovede uniká, dokonca sa vytráca… Prekladateľ do súčasnej hindčiny o Kabirovej poézii vraví: „Ťažko sa prekladá, ale nie preto, že jej jazyk je zastaraný, lež preto, že jeho vyjadrenia (pocity) sú odlišné od tých súčasných.“ Hlavnou črtouKabirovej poetiky je krásna jednoduchosť, takže ľudia, ktorí majú aspoň malé znalosti z hinduizmu, jej ľahko porozumejú. Je to predovšetkým viera, ktorá ľudí vedie k poníženosti, empatii, k mirváneči dokonca osvieteniu. Ja som to mal o čosi ľahšie; nasledujúce verše z Kabirovej tvorby do angličtiny preložil Ind – svetoznámy bengálsky spisovateľ RabindranáthThákur. Hoci pôsobia bytostne eroticky, v závere autor, ktorý sa prihovára žene, výpoveď posúva do vznešenej duchovnej roviny…

 

Zanechaj dnes zvádzanie!

Vrúcne objím svojho milého…

v súzvuku tela aj mysle, v radostnom vytržení.

Vnes slzavý príval daždivých mrakov

do svojich očí a zahaľ svoje srdce

tieňom súmraku…

Prilož svoju tvár čo najbližšie k jeho uchu

a šepkaj o svojich najhlbších túžbach.

A Kabir vraví: „Počuj, brat môj, uchovaj si predstavu

svojej Milovanej vo svojom srdci!“

 

Teraz sa posunieme v čase o viac ako štyri storočia dopredu. Ďalším indickým poetom je priamo jeden z panovníkov tejto krajiny. Žil na sklonku mughalskej éry. Mughali(alebo Moguli)boli moslimská dynastia, ktorá vyše troch storočí vládla obrovskej ríši.Nachádzala sa na území dnešného Afganistanu, Pakistanu a severnej, neskôr celej Indie. V 17.storočí patrila medzi najvýznamnejšie svetové mocnosti. Meno pochádza z perzského pomenovania Mongolov. Mogulskí panovníci (ovplyvnení perzskou kultúrou) sa prejavili ako vnímaví a vznešení vládcovia, symbióza kočovného myslenia a uhladeného domáceho štýlu sa ukázala ako podnetná. Preberali zaužívané tradície a obohatili ich, najmä v stavebníctve, o vlastné ponímanie – ľahkosť a otvorenosť. Najimpozantnejším dielom z tohto obdobia je nesporne TádžMahal, ktorý dal postaviť svojej milovanej predčasne zosnulej manželke vládca Šáhdžahán. My si však povieme viac o poslednom mogulskom panovníkovi, ktorý vládol v rokoch 1837 – 1858. Bol ním SirádžuddínBahádurŠáh II., zvaný aj Zafar. V tom čase už Briti obsadili prevažnú časť indického subkontinentu. Počas jeho vlády poézia v urdčine(blízkej hindčine) doslova prekvitala. Zafar trávil veľa času v spoločnosti poetov a spisovateľov. Sám bol plodný básnik a vynikajúci kaligraf. Je autorom štyrochdivánov (v perzštine zbierka básní).Obľúbenými námetmi jeho poézie bola láska a mystika. Mnohé z jeho veršov sú plné bolesti a žiaľu pre útrapy a poníženie zo strany Britov, ktoré musela jeho krajina znášať. Okolo roku 1857 bol Zafar vypovedaný do Barmy, kde vo veku 87 rokov zomrel. V posledných chvíľach svojho života v nútenom exile ešte stihol vyjadriť nostalgiu za stratenou vlasťou…

 

Moje srdce nie je radostné… v tejto cudzorodej krajine.

Kto sa vôbec cíti spokojný v dočasnom svete…?

Povedzte, prosím, mojim citom, aby odišli niekam inam.

V mojom smutnom srdci nieto pre ne dosť miesta.

Po dlhom žití mi už priveľa času neostáva; azda zopár dní.

Dva som strávil v modlitbách, dva v očakávaní…

Či je len Zafar nešťastný!

Na svoj pohreb nedostanem ani piaď zeme

vo svojej milovanej domovine…!?

 

12/2016, z angličtiny preložil a prebásnil Marián Šidlík

 

OCTAVIO PAZ

 

Octavio Paz (1914 – 1998) je mexický básnik, nositeľ Cervantesovej ceny (1981) a Nobelovej ceny za literatúru (1990). Výber z jeho poézie Kde sa končí láska (1972) preložil Ján Stacho v jazykovej spolupráci s Vladimírom Olerínym. Báseň Panna je z nového prekladového výberu Každodenný oheň, ktorý vyjde vo vydavateľstve Skalná ruža.

 

 

Panna

 

I

 

Zatvára oči a vo svojom vnútri

je nahá a dievčatko v tieni stromu.

Povedľa oddychujú tiger a býk.

Tri jahňatá z hmly daruje tigrovi,

tri holubice býkovi: krv, perie.

No tiger nechce dáke prosby z dymu,

ani býk holubice: chcú len teba.

Odletia holubice, letí aj býk

a ona tiež, tá nahá mliečna cesta,

letí po nebi, útrobnom a temnom.

Zlovestnú dýku, kocúrove oči,

žltasté krídla rohože na spanie

má stále v pätách. Zvádza vzdušné boje

a víťazí nad hadom a nad orlom

a štverá sa po rohu luny nahor…

 

II

 

Akými priestormi tá panna krúži!

Bludné oblaky, vzdušné prúdy, smršte.

Nebo zíva, je rozchliapená tlama,

žraločia tlama, kde sa v prítmí smejú

hrotito nabrúsené blesky, hviezdy.

Odetá v ľaliu sa približuje

a spiacemu mu vytrháva zuby.

Odhodí ich do bezvekého vzduchu:

padajú blikavé ostrovy, hviezdy,

na obrus rozsypané hrste soli,

dážď peria je volanka po zranení,

láme sa gitara a zrkadlo sa

tiež ako luna triešti na kúsočky.

Aj socha padla. Tuhé mužské údy

sa obrátili na prach, predtým živé.

 

III

 

Skaly a more. Zostarnuté slnko

páli na kamene, čo morí more.

Kamenné nebo, more. Nikde nikto.

Kolenačky tam kope v piesočinách,

zlomenými nechtami kope kameň.

Načo však vyhrabávať z prachu sochy?

Ústa mŕtvych sú predsa stále mŕtve.

Figúrky zhromažďuje na koberci,

tie svoje nekonečné hlavolamy.

A stále chýba jedna, iba jedna,

a nikto nevie, kde je uschovaná.

V salóne neustáva hovor návštev.

V tienistom sade ticho skučí vietor.

Je zahrabaná pod tým stromom. Kto však?

Kľúč, slovo, prsteň sú tam zakopané…

Je však už neskoro, už všetci sú preč,

iba jej matka dolu pri schodisku

je plameňom, čo pozvoľna sa stráca,

a príliv temnoty sa dvíha, rastie

a vymazáva schodík za schodíkom

a sad sa vzďaľuje a s ním aj ona

v tej nalodenej noci…

 

IV

 

Pod stromom inokedy. Nič tam nie je:

plechovice od konzerv, črepy fliaš, nôž,

zostatky z nedele, už zhrdzavenej.

Býk samson reve, poranený a sám

v nekonečnostiach rozbúranej noci

a po lúkach sa v žlti potuluje

plešivý lev a odfarbený tiger.

Ona opúšťa pustý sad a ide

daždivými ulicami až k domu.

Volá, no žiadny ohlas; ide ďalej

a za každými dverami nik nie je,

míňa nikoho, až kým nepristúpi

k posledným dverám, k tým zamurovaným,

k tým, ktoré otec na noc stále zamkol.

Hľadá kľúč, ale ten sa kamsi podel,

búcha na ne a driape ich a búcha,

po celé veky na ne takto búcha

a dvere s ďalším storočím sú vyššie,

s úderom zavretejšie, dverovejšie.

Už na ne nedočiahne, a len čaká

na nízkej stoličke, že niekto príde.

Pane, otvor mi brány svojho mraku,

otvor mi svoje nezavreté jazvy,

zošli mi svoj dážď na scvrknuté prsia,

zošli mi dážď na kosti, na kamene,

svojím semenom preraz moju kôru,

kamennú kôru zatvrdnutej krvi.

Do noci Počiatku ma navráť, Pane,

nech z tvojho boku oddelí sa matná

planéta, nech ju tvoje svetlo zažne.

 

12/2016, preložil Ján Zambor

 

VILIAM TURČÁNY

 

Polnočná

Cobblas dobblas

 

Prorokovali nám proroci,

že sa nám deň zrodí v polnoci?

Ej, polnoc, polnoc premilá,

krajšie než deň si svietila!

 

I televízory, i všetky rádiá

nech zvonia obrazmi, v nich mlčia iba delá

a slnko zrodí sa i z najtemnejších tiem!

Nech piesňou na zdravie v nich svet si pripíja

na knihy, na diela, v nich ľud sa vskutku vzdelá

a Božie zákony z nich odhlasuje snem!

 

„Jezuľa usmieva sa v jasliach na slame…“

znie z kolied zbožný hlas, kým rozžíha už mama

vianočnú jedličku. A hľa, z jej hviezd a skiel

raj tak sa znáša k nám, až s piesňou jasáme,

že nikdy jasnejšie sa nejagala slama,

ako keď na nej spal náš Pán, náš Spasiteľ!

 

A hoc by navôkol aj zimy trešťali

a v nich zlý víchor by nám srdcia rval a svišťal,

že svetu vládne už len nenávisť a lesť,

a hoc by iba zlí sa nepotrestali –

z teba sa bude niesť hra fujár, gájd a píšťal,

ak budeš k betlému v tú noc i blížnych viesť.

 

Čuj, ako stíchajú v tej chvíli inferná

a s nebom spája sa náš nepokojný terén,

čuj s piesňou pastierov sa snúbiť hudbu sfér:

to Božia sláva k nám sa sunie z nesmierna

a dobrá vôľa u ľud volá na utiereň –

k nej z tisíc okien si nás víta Svätvečer.

 

Čas lásky sála k nám z tej jasnej jaskyne,

tej tváre Dieťaťa. – To jeho zlaté vlásky

z jasličiek do sveta sťa slnko stelú jas.

Nie, od tej doby nič tak sladko nekynie

ako tá krásna tvár, tvár nekonečnej Lásky,

v nej Večnosť vtelila sa do pozemských čias.

 

Kde pastier klania sa, kde sa Ti pokorí

i pohan, mudrc, kráľ – daj aspoň záblesk letmý

z tej slávy nebeskej i nám tu zahliadnuť!

Nech naplnení ňou, tmám všetkým navzdory,

raz všetci staneme sa jej, jej svetlometmi,

čo z všetkých čias i rás viesť k Tebe budú ľud!

 

Jak viedla kométa tú vedu nad vedy,

tých kráľov mudrcov – nás vedie hviezda kolied

tiež ta, kde zhrieva Ťa aj osliatko a vôl.

Veď táto kométa aj v nás plá odvtedy,

z nás lieta do sveta, má nekonečný dolet

a moc: i z výšin viesť i z nížin navôkol.

 

Viesť k Tebe, tam, kde k nám sa dvíhaš zo slamy,

kde v srdciach tvoríš si vždy nové betlehemy;

k Tebe, čo otcom je Ti Otec-Hospodin;

kde králi s pastiermi – i s volmi, s oslami –

skláňajú kolená, kde spievajú i nemí

a dúfa celá zem, že pozbavíš ju vín.

 

K Tebe, kam túžime i v kútku sveta my,

kam cielia znalci kníh i vladári, i snemy,

kde s vojmi anjelov smie vojsť ľud do výšin;

kde i my s Knihou kníh – a s jej, s jej vetami

v koledách – spievame Ti po slovenskej zemi:

„Buď Ty náš pán, náš kráľ, Ty, Dieťa, Boží Syn!“

 

V tých našich koledách, v tej našej spovedi,

v nej sa Ti vyznával náš národ sto a sto liet,

že vždy mu radosť dáš i z tých kôl bied, stých kôl…

Kiež tiež som koledník v tom kole koledy,

kde vín sa pozbavím, kde bôľ viac nesmie bolieť

a štedro uhostí si všetkých nás Tvoj stôl!

 

Nech všetky rádiá i televízory

Ťa s láskou zobrazia! – Že nevidia Ťa pre tmy,

pre nekonečné tmy, čo plnili nám hruď?

Tým obrazom už raz nech zjasnia obzory

a všetci staneme sa jeho interpretmi!

Voj nový, vojnový – zvráť v bohabojnú púť,

 

príď, Dobrý pastier, príď, nech stádo nezhynie!

Už v jasliach započni svoj krásny úrad kňazský:

privolaj ovečky a všetkých nás si spas!

Nech večne bezpeční sme v Tvojej otčine,

kde stádo nemusí sa báť zlej vlčej chásky,

kde skrotne i sám lev a neuštipne plaz!

 

Nech svieti svätá noc, tak tichá, dôverná,

až spia i jazerá, i bárka spí, i čereň!

Tú tíš dnes čerňou vín viac nik už nerozčer!

Veď aké bolesti sa v svete nezmiernia

jasom tých jasličiek, čo vedú od inferien

k božskému pokoju až v nekonečný mier?

 

Nevrav, môj brat, že si len slabý, nestály,

že nestane sa div, čo z teba by sa zblyšťal,

že slávou nedotkneš sa nikdy jasných hviezd!

Máš srdce! – Daj ten dar!… Veď ak sa rozpáli,

z neba sa strblieta sťa najčistejší krištáľ

vedúci k jasličkám, z nich spieva Blahozvesť!

 

S tou piesňou opojnou je nám jak pri mame,

s ňou márne mámory nás viacej neomámia,

s ňou zmorí sa len mor, s ňou znemocnie moc ziel!

S ňou v dobrej vôli tam sa vyobjímame,

kde k spáse národov k nám schádza Láska sama,

aby zvon koledy nám v každom dychu znel:

 

„Pán Boh vám pomáhaj i Panna Mária,

aby ste šírili vždy všade dobré diela,

z ktorých sa zrodí nám vždy nový Betlehem!

Aby som s vami raz bol v nebesách i ja

a v hrudiach aby nám už dnes ich hudba znela –

a Lásku slávila i Pokoj celá zem!“

12/2016

 

JÁN ŠVANTNER

Jesenné sonety II

 

V zrkadle

(Rilke na zámku Muzot)

 

Túžil byť dažďom nad krajinou mladej ženy

a svetla ako ruží chcel sa nadýchať

Srdce mu pilo krv a menilo ju v snení

na jasnobiely k smrti tichý vodopád

 

Len vánkom zo splavu jej vlasov unesený

pocítil že sa v hĺbke vznietil temný ľad

na ktorom piruetu kreslí do tmy siení

hviezdny svit keď ho začul vnútri umierať

 

Tam vonku na tváre nám dosiaľ husto sneží

a z oboch pólov vzlieta slnko ako sen

keď chvenie zvonov z hlbín vo vnútornej veži

 

nečujne stína všetky lúče na hladine

kadiaľ peľ jeho krvi do dvoch svetov plynie

a smrtiace a živé nesie zároveň

 

 

Hory

 

A hory vdýchnu noc a s vetrom splynú vtáci

v hlbokej tíšine kde prúdi iný čas

Vidím ich navôkol a zovšadiaľ ma mrazí

vnútená predstava že vytratia sa z nás

 

Cez hmlisté dažde dní cez temné snehy nocí

vídal som v polosne prastarú mĺkvu zem

Svahy jej pohorí slnečný prameň zrosí

keď z hlbín do vrchov stúpať ho počujem

 

Suchý vzduch vanie sem z nehybnej skalnej steny

a poliam berie zem s obilím na koreni

kým v diaľke mizne tíš zo stromov bez hory

 

Zo spánku do svetla cesty sú nepoznané

nad lesom rastie les s prísvitom v zimnom ráne

kým tento skrytý verš jak trieska dohorí

 

 

Báseň

(Rúfus na Trati mládeže 1949)

 

A medzi údolím a vánkom nad mestom

tam kdesi vzbĺkol požiar mladej básne

Dosiaľ ju vidím ako ticho hasne

chránená mlčaním tým starým kameňom

 

Brával ju so sebou vždy proti náletom

divých včiel z bútľavín i z temnej priazne

Vytušil že z nej nikdy nevyviazne

a predsa nechvel sa jak stonka pod kvetom

 

Teraz tu stojím sám v slnečnej páľave

a na trať hľadím veď sme rovesníci

Všetky dni po nej šli strmé i váhavé

 

Čas márnych návratov prevracia storočia

Vyletel divý vták z hustého úbočia

a básňou v ozvene mi srdce tíši

 

 

Návrat

 

Bludičky nocí šli po stope bielych koní

hľadali čistý brod pod hviezdou bez domova

Na ceste svietil sneh no chýbali mu slová

že stíchol na chvíľu hoc poludnie už zvoní

 

Zrazu je neznámy známy kraj: kto ho cloní

že čoraz bližšia je len bárka Cháronova

ktorá ma prevezie kde mŕtvi mŕtvych lovia

jak slnko v zenite starnúce biele slony

 

Z únavy ticho prejsť do čírej nehybnosti

ešte mi bráni smäd čo cítim v hĺbke kostí

keď hľadím v pamäti na starú mĺkvu zem

 

Ožijú v súmraku bludičky mojich nocí

a s nimi zásvity vo vôni chladnej rosy

pod ktorou nakoniec jak voda zamĺknem

 

 

Imagena

(Halas v rodnom kraji)

 

Je čas keď temný lúč listuje v kalendári

a skúma podľa hviezd čudesné znamenia

Zakrátko svitne deň kde snehy pramenia

jak vlny tíšiny v hlbinách katedrály

 

Je čas keď štíhla dlaň zablúdi k spiacej tvári

a cíti vanúť chlad z dávneho kameňa

Koľko dní prekĺzlo pozná len zmámená

z blúdenia po cestách stratených po požiari

 

Teraz je vystretý tichý kraj na rovine

Za vlnou vlna vĺn vo vánku vlažne plynie

a nikto netuší čo skrýva v jadre zem

 

Len chvenie v záhradách zachytí imagena

slnečným plameňom tak čisto pokropená

že si ju ako štít do smrti ponesiem

 

 

Medzi psom a vlkom

 

Et je m’en vais

Au vent mauvais…

Paul Verlaine

 

Je čas keď miznú prístavy a mosty

keď súmrak padá a niet úniku

z prastarej masky v náhlom dotyku

s riekou čo plynie ďalej bez ľútosti

 

Unáša les a za ním horu kostí

tú pamäť prekovanú na dýku

Neskôr len s mrazom vdýchne slabiku

že čisté svetlo zas je v nemilosti

 

Stoka dní stiekla do tmy do dlaní

a hlasy stíchli v prázdnom pološere

hrsť po hrsti sa vietor zemou berie

 

pokým sa nerozplynie bez návratu

Zdvihne sa nad lúku hľa nezaviatu

a sype dávny sniežik na rany

 

 

Sen

(Borges sníva verše svojej mladosti)

 

Volá ma spiaci sen v neznámej krajine

Poznám ho po hlase jak vodu po prameni

Každú noc hviezdami je ticho omámený

kým v stope vĺčaťa so snehom nesplynie

 

Kým dozrie zlatý peľ v slnečnej tíšine

storočia ponesú soľ s krvou na kameni

Sto podôb v spánku má hoci sa nepremení

jak vietor po tráve vždy iný uplynie

 

Deň ani vlhká noc nezbrúsia čisté hroty

vnorené do krvi vbodnuté do temnoty

kde sú jak moja tvár nechané náhode

 

Kruh času uniká a predsa sa len dvíha

ten premenlivý stred tá nekonečná Kniha

keď ju zas poznávam jak prameň po vode

 

 

Cesta

 

Už nikdy nepocítim chladný dotyk večera

keď stíchol dážď a hmla len vkĺzla medzi stromy

Strieborná s modrou zazvonili na priedomí

a ja som netušil kto vo mne práve umiera

 

Možno som išiel ďalej v ľahkom bezvedomí

kým vôkol ticho plynul čas tá rieka bez cieľa

Padali do nej hviezdy rozpálené dobiela

a ja som uzrel čo vidia len nevidomí:

 

Slnko čo z hĺbky potemnie raz v ľudskej tvári

keď z vecí miznú márnivé i márne tvary

a všetko náhle uniká aj radosti aj žiaľ

 

Lunu čo znehybnie raz v temnom kuse ľadu

keď pod snehom sú staré horstvá bez výhľadu

hoc cestu živej krvi dosiaľ nikto nezavial

 

 

Tvár

 

V tvári len iná tvár a ďalšie kamene

I biele i čierne na šírej chladnej pláni

hýbu sa nehybne jak sochy na svitaní

keď nimi prešiel sen to tiché žiarenie

 

V koľkých už vzbĺkla čerň to horké znamenie

že kto raz otvorí sotva i scelí rany

Vychádza z tváre tvár jak tôňa z cudzej brány

keď mestá zatíchnu v čudesnej premene

 

Blúdievam v pamäti hlboko do noci

počúvam temnú tíš i lúče v zimnom srieni

Ráno sa vraciam späť a niet mi pomoci

 

keď hľadám svoju tvár brúsenú v nečase

Len ticho nad hlavou mrazivo belasie

až po ten jasný let čo klesá po zotmení

 

 

Ohlas

(Antivariácia na Novomeského báseň Odkaz)

 

I

 

Náš pluk už postúpil k prameňu zabudnutia

Pil z neho tichý jed i šašov následník

odkiaľ sa vlečieme a kam to nevie nik

ďalej a ďalej ísť nás biele červy nútia

 

Pramať sme zapreli a otcov nepoznáme

S riedkou hmlou v pamäti slabne i ozvena

že domov je len húšť a nádej zmarená

drevená kulisa jak vo falošnej dráme

 

A z vašej krvi sme – sme deti vašich detí

Slnečnou oblohou náš svet sa nerozsvieti

tma chodí po ľuďoch jak plazy po zemi

 

My súcit nemáme máme len biedne telo

čo živiť musíme aby vždy v blahu znelo

Žijeme jak žiť ste nechceli verte mi

 

II

 

So slnkom pohli sa i naše tiene

v syčaní hadov všade navôkol

Kto v daždi času na kosť premokol

na ceste sotva nájde utíšenie

 

A sme len masky navždy odložené

hlavy čo ktosi na kôl nastokol

kus po kuse má všetky protokol

aj našu smrť aj naše živorenie

 

Temná lož so storakým pohlavím

(pod kožou starou žľazou spútaným)

čo sprvu ticho nosí zradné dary

 

(len klam a šľahy spánku do tváre)

nevie že svet sa stráca v rozmare

že za života sme sa tieňmi stali

12/2016

 

VICTOR HUGO

Bolesť zo straty

Spisovateľ Victor Hugo (1802 – 1885), výrazný predstaviteľ francúzskeho romantizmu, je mnohým čitateľom istotne známejší ako prozaik a dramatik. Preslávil sa historickým románom Chrám Matky Božej v Paríži (Notre-Dame de Paris, 1831), odohrávajúcim sa v stredovekom Paríži za vlády Ľudovíta XI., spoločenským románom Bedári (Les Misérables, 1862), zobrazujúcim tvrdý život vo Francúzsku na začiatku 19. storočia, či hrou Hernani (1830), ktorú dodnes pripomína opera Ernani od talianskeho skladateľa Giuseppeho Verdiho, napísaná podľa jej predlohy. Victor Hugo sa však prejavoval i ako presvedčivý básnik, písal obrazne farbistú, obsahovo aj formálne hodnotnú lyrickú, epickú, ľúbostnú, ale aj satirickú poéziu. Publikoval viac básnických kníh, medzi ktorými sa vyníma, nielen svojím objemom, zbierka Kontemplácie (Les Contemplations, 1856). Je rozdelená do šiestich častí (Auróra, Duša v kvete, Boje a sny, Pauca Meae, Na pochode, Na okraji nekonečna) a obsahuje 158 prevažne autobiograficky ladených básní, napísaných v rokoch 1830 – 1855.

Latinský názov štvrtej časti Pauca Meae je citátom z Vergília, ktorý možno voľne preložiť ako Niekoľko veršov pre moju dcéru. Victor Hugo sa v sedemnástich básňach tejto časti úprimne (neraz priamočiaro) vyrovnáva so smrťou dcéry Léopoldine (najstaršej z jeho štyroch detí), ktorá bolestivo zasiahla a nadlho poznamenala jeho tvorbu i osobný život. Mladá Léopoldine zhodou nešťastných náhod zahynula počas výletnej plavby loďkou dňa 4. septembra 1843 vo veku 19 rokov. Ťažká niekoľkokrát vrstvená sukňa ju po chvíli zápasu napokon nemilosrdne stiahla na dno Seiny neďaleko mestečka Villequier. V ten istý deň sa spolu s ňou utopil i jej manžel Charles Vacquerie, ktorý sa ju márne pokúšal zachrániť. Stalo sa to len krátko po ich svadbe – zosobášili sa 15. februára 1943. Otec Victor Hugo bol v tom čase na cestách a o tragickom úmrtí dcéry sa dozvedel až z novín.

Podľa znalcov Hugo zrejme najprenikavejšie vyjadril svoj úžas, otras a žiaľ v rozsiahlej básni À Villequier, v ktorej zároveň prijal dcérinu smrť ako nezvratný fakt. Bol som zhruba v polovici práce na jej preklade, keď som zistil, že do slovenčiny je už preložená. Autorom prekladu básne Vo Villequier je literárny kritik, historik a redaktor Stanislav Mečiar (1910 – 1971). Vyšla v Slovenských pohľadoch (51. roč., 1935, č. 12). V nemenej vydarenej a slávnej básni Zajtra, na úsvite (Demain, dès lʼaube) Victor Hugo opisuje návštevu Léopoldinho hrobu s odstupom času. Ďalšia báseň Bol som ako blázon v prvej chvíli (Oh! Je fus comme fou dans le premier moment), ktorá je takisto súčasťou môjho krátkeho výberu, evokuje ťaživé pocity bolesti a úzkosti otca bezprostredne po tragickom skone milovanej dcéry. Posledná vybraná báseň Mávala taký zvyk vo veku dieťaťa (Elle avait pris ce pli dans son âge enfantin) predstavuje príležitostnú poéziu, je spomienkou (vlastne útržkami spomienok) na dcéru v deň Pamiatky zosnulých.

Tieto básne, spolu s ostatnými zo spomínanej časti Pauca meae, nesporne dokazujú fakt, že Victora Huga bolesť zo straty obľúbenej dcéry presahuje. Zdrvujúci bôľ básnika má významnú nadosobnú hodnotu, jeho prostredníctvom vyjadruje súcit so všetkými trpiacimi, ktorí nečakane a predčasne prišli o najbližších. Básne v časti Pauca meae sú očíslované, zväčša bez názvu, no ja v preklade uvádzam prvý verš ako ich názov. Básne sú zároveň datované, no usporiadané nie chronologicky či zoradené podľa presného časového poriadku. Skôr reflektujú vnútornú logiku smutného príbehu od prvotného šoku cez spomienku, vyrovnávanie so smrťou až po uctenie pamiatky.

J. V.

Bol som ako blázon v prvej chvíli

 

Ach, jaj, bol som ako blázon v prvej chvíli,

Beda! A celé tri dni som trpko kvílil.

Všetci, ktorým Boh zobral ich drahú nádej,

Otcom, mamám, čo im bôľ do duše zájde,

tušíte, aké súženie prihrmelo?

Chcel som si na chodníku rozraziť čelo;

Potom som sa vzpriečil, opätovne zhrozil,

Pozerajúc znovu na ten moment hrozný,

Neveril som tomu vôbec a kričal: Nie! –

Prečo Boh strpí zlo a nedá znamenie?

Prečo v mojom srdci rastie horký blen? –

Zdalo sa mi, že je to len hrozný sen,

Nemohla ma dcéra predsa nechať iba tak,

Vedľa v izbe som ju počul sa chichotať,

Nemôžem uveriť, že je navždy mŕtva,

Videl som, ako vchádza, dverami vŕzga!

 

Toľkokrát som jej povedal, nech mlčí už!

Hľa! Aj teraz rovnaký zvuk vydáva kľúč!

Buďte ticho. Počujem, že sa ozýva!

Nepochybujem, že sa tu v dome skrýva!

 

4. september 1852, Jersey, Marine-Terrace

 

 

Mávala taký zvyk vo veku dieťaťa

 

Mávala taký zvyk vo veku dieťaťa,

Každé ráno vkĺzla do izby prebratá;

Čakal som práve na teplé lúče svetla;

„Dobrý deň, otecko,“ keď vstúpila, hlesla,

Vzala pero, otvoriac knihu sadla si

Na posteľ, so smiechom medzi rukopisy,

Potom náhle zmizla, odletela sťa vták.

Vyjasnilo sa, bol čas znovu začínať,

No ja som nepísal, moja práca viazla,

kým som medzi písačkami náhle zbadal

Hravú arabesku, kde nechala stopu,

Na tej prázdnej stránke ako pre istotu

Nežné verše, čo mi spôsobujú muky.

Ľúbila Boha, hviezdy, zelené lúky,

No predtým než sa stala ženou, je z nej duch.

Očami víri svetlom svojej duše vzduch.

Spovedala ma neustále z rôznych vecí.

V zimných večeroch to bol hrejivý pocit,

Hovorili sme o jazyku, histórii,

Na kolenách mi sedeli deti štyri,

Besedoval som s priateľmi aj ich mamou,

Život išiel hladko, stačilo mi málo!

A teraz je dcéra mŕtva. Beda! Bože!

Prepadám žiaľu, nikto mi nepomôže;

Stojím a tance sa okolo mňa točia,

Nezbadal som pri odchode tieň v jej očiach.

                                                

                                                                        Pamiatka zosnulých, november 1846

 

 

Zajtra, na úsvite

 

Zajtra, na úsvite, keď rozjasní sa kraj,

Odídem na cestu do tvojho náručia.

Pôjdem cez hory sám a sám pôjdem cez háj,

Veď každá chvíľa bez teba je najdlhšia.

 

Pôjdem do myšlienok horkých ponorený,

Nič neuvidím a ticho prevezme moc,

S rukami do kríža pod chrbtom zhrbeným

Zosmutniem a deň mi bude ako noc.

 

Nezazriem už plachetnice v diaľke mora,

Zlatý lúč, čo večer padá sťa do útrob,

Keď prídem, padnem, kľaknem k tvojim nohám,

Kyticou čerstvých kvetov prikryjem tvoj hrob.

 

                                                                               3. september 1847

Preložil Jaroslav Vlnka, 11/2016

DALIMÍR STANO

Je zapísané

 

I

Zahryznutá do šije Trháš kožu Nerv

Divoká rieka Lamentácia Očný kontakt

Vidieť ťa za úsvitu Nahú a lačnú

Rozseknutú niť Nasiaknutú medom

 

Je to však iba pozadie Krátky beh

Zavoňalo Ozval sa hlas Hrmenie

Spustiť sa ako dážď Uhasiť plameň

Vytekať z jazera Udržateľne v ruke

 

Deti sa naučia loviť Stretnúť v zápase

Také je navliekanie Aj lúka podľahne

Mal som spomenúť vietor A hľa

Čerím ti hladinu Aby si nevidela

 

Prach v svojich očiach Ozajstnú slzu

Pierko a pero Lebo je napísané

 

II

Rapkáčik Púťové zrkadielko Labyrint

V tvojich očiach Zadrapená do obrazu

Plamienkom Vidieť len obeť Pri nohách

A zrazu laby môžu viac Pripomenúť

 

Ty nie si nora Príbytkom stále viac

Roztočiť šnúrku na krku Účelne

Takto si si ich nachystala A dala

Dôraz na milovanie Niekomu inému

 

Niekedy je mať niečo Preskákať potok

O to viacej je stratiť Dopustiť sa Plakať

Lebo vstúpiť sa dá Mihnúť sa pamäťou

Krátko Niekoľkokrát Bez dychu

 

Piť ako chlap Ustáť dvojitú Chvíľu

Rukolapne ťa zdržať Nepodliezť

 

III

A zrazu pristúpiš hravá Viac dozadu

Posteľ ťa bude omínať Povieš

Ako si si mohol myslieť? Bezodná

Studňa poznania hlasu Náročná

 

Ale nie iba na rok sa nasťahuješ

Ako polopravda Lebo kamienok

V tvojom prsteni si zlúči odlesk

Budeš si pamätať ako som si mohol

 

Myslieť na teba Očakávať ozvenu

Brloh pod skalným previsom Viac

Blysne sa motýľ Zavyješ Hladná

Ako som si mohol? Myslieť že nie si

 

Zapletená do seba Sama o sebe So sebou

Lebo všetko ostatné si mi vyhovorila

 

IV

Toto je viac ako výdych Úľava

Som s tebou Spokojný ako dravec

Aj keď mi nesedíš Na pleciach

Znášaš ma Krokodílie vajce Len sa vykľuť

 

Mať na pamäti smietku Ohradiť sa

Veď je to iba myšlienka Perleť leť leť

Do snov S ňou Nielen pre pobavenie

Oceľ Zaseknutá v kláte Sklátená Takto

 

Je to celkom iné Budí sa Zalepená obálka

Strhnem ti šaty Strhneš sa Povieš

Veď to iba Tak už dosť Nemáš len pocit

Lebo si beriem viac Odrezávam Hlcem

 

Pozeráš Lebo si ešte nevidela Hlad

A ty mi to kupuješ Nemáš viac? Viac

11/2016

 

PETER MIŠÁK

Moje osobné jablko

 

1

Bolo žlté

a dávno pred

Adamom.

 

Ani červík

nemal chuť

zahryznúť.

 

Len had

hlboko dolu

už vedel,

čo sa stane.

 

2

Bolo zelené

a kyslé

ako líščie

hrozno.

 

A rástlo.

Vysoko

a vyššie.

 

Len hľadieť naň

až v krku bolelo.

 

A bolo

utešené.

 

3

Bolo zlaté

a rozosmialo šaša,

čo inak iba

plakal.

 

Gúľalo sa,

gúľalo,

kým sa celkom

donaha,

do červena

nevyzlieklo

z pozlátky.

11/2016

 

VINCENT ŠIKULA

 

Nebo hviezd sa dotýka

 

Nebo hviezd sa dotýka

len motykou z krvi

a len tam v zemi nájdem

všetko,

čo je stratené,

všetko, čo je večné.

 

                                                (v rukopise)

 

 

Hrdlička

 

Ja viem, hrdlička, že

že, že, že, kúdeľníčka, no

ani hrdlička v noci nehrkúta,

no aj mesiac je hrkút

a hrdlička i kukučka

koľkokrát aj v noci

sa len rozplače a mesiac

ako hlúpy hoboj

plače ako náš Karolko,

kým v Dubovej smelo

nezakokrce,

nezakikírka

prvý jarný bažant a nepochváli,

kým nepochváli

moju krásnu Aničku…

 

                                                (vyradené z Efemeridov)

 

 

Ekumenická

 

Zbožne v Modre zvonia zvony,

Boh náš v našom srdci tróni.

Bratskou láskou blčí domov,

keď začuješ srdcia zvonov.

 

Duša bdie, no srdce tlčie,

kvitnú v poli maky vlčie.

Božia ruka ticho hladí

ovešané vinohrady.

 

Skús dať lásku do reťazí,

ani čert ju neporazí.

Nezmôže krívd, hrozby príval

toho, čo vždy s Bohom býval.

 

Božím slovom blčí domov,

srdcia tlčú srdcom zvonov.

A kto v srdciach lásku koval?

Tranoscius, Kancionál.

 

 

Zmierenie

 

Veď ty vieš, ó, Bože,

koľko som minul síl,

veď poznáš moje chodníky,

 

čo vedú cez hložie,

cez tŕnie, cez kríky,

a moje výkriky sú márne,

márne ako potrhané handry.

 

Čo som si vyslúžil?

Nohy ma bolia, všetko vo mne starne,

kto pomôže? No ak tvoja vôľa

– nalej!

A ja zas chôdzou kaliky

odvážne budem kráčať ďalej.

 

                                                (vyradené z Efemeridov)

10/2016

 

IRENEY BALÁŽ

Metamorfóza podstaty

 

1

 

Pohľad a smiech

 

Laser

pomalého skonávania

skosil nechty

na šírku pravdy

povedanej

nahlas

 

Trosky duše

dostali piedestál šibenice

kvetín

 

Oči a úsmev…

 

Stratené dlane

nevládne ramená

starien

 

To

všetko sa vznieslo

roztratilo

a

skonalo

s

nastavajúcim dňom

éterických zjavov

 

 

2

 

Plášť

rozpoltil oponu tela

priesvitnú ako priezračnosť kvapky

 

Zvolanie niekoho

zaniklo vo výkriku

šialených membrán času…

 

Hladujúcou účastinou

poslednej večere

zabitých

kozliat

 

 

3

 

Hebká koža

vtedy odolávala náporom vetra prstov

Tvár dostala podobu

egyptských kurtizán

Ich gigantické mihalnice prikryli nevyspytateľné pery

rozseknuté o dotyk hrude

 

Závoj rozpitvanej hystérie

podávanej ako hlavné menu

(s prílohou šťastia)

sa zachvel

pri stĺpoch Venušiných

 

Potom sa vzniesol…

A zahynul

potkýnajúc sa

o slovo:

 

Veru, ťažké je mať rád!

 

 

4

 

Rád pri ohni sviečky

Chladnej zemi

Osamelých pohároch

kde aj víno chutí ako žbrnda

A kde aj

chimérický smiech v bruchách nahých sirén zanikol

keď sa už

oko krívajúceho kyklopa nasýtilo

smrtiacim jedom spočítavania

 

Vanadis mi vtedy podávala horiacu ratolesť pravdy
Iris zaplesala
Eden sa zaplnil sprzneným božstvom
Radža rozstrapatil vlasy svojej favoritke

Amor sa zasmial bezpohlavným smiechom svojich nadutých rád:

 

Veru, ťažké je mať rád!

 

 

5

 

Zvolať:

je to len sen!

A na pokraji priepasti vidieť vznášať sa Boha

Spláchnuť vlastnú krv

pretože

loná slnečníc už dávno pozbierali klasy svojich novonarodeniat

mliečne hrdlá galaxiám

 

Obnažené žiale

a

pľuzgiere odmietnutia

ktoré si už tiež dávno odkvapkali

všetok svoj mok

z rany prichádzajúcej tak príliš neskoro

 

Vám – stavím sa – stalo sa to tiež raz

Isverynice

Erupcia a explózia uzavrela noc a deň

Ranu aj nádej

A…

 

 

Veru, ťažké je mať rád!

 

 

6

 

Sny posadené na hrivu

uháňajúceho žrebca

Stony opreté o stenu falošných mincí

Lesklosť

a

záhuba

opojnej drogy

som tu:

 

Kvet ruže rozhodený na znak

(pichľavé tŕnie)

 

 

7

 

Vidím ťa snáď? A možno ťa aj chcem,Láska!

I…

Ego zostalo kdesi ďaleko, ďaleko za mnou

Rád ťa, duša, mám, a preto na laboratórnych vážkach ti vážim oblohu citu

Absolón sa zjaví plešatý a snivý

 

a

 

Imaginárny Lót vtedy zaplaví zem

Rany sa zacelia v zjavení koitu

Eli, Eli… zvolá ukrižovaný

Nihilobstat!

Errato, kde sa stala tá tvoja prvá chyba? A…

Izák spopolní vraždu svojho vlastného otca v sebaobetovaní

 

7 -8/2016, z pripravovanej zbierky Čas hmatu (Ako voňajú sny)

 

HANA KOŠKOVÁ

 

Pred odletom

 

Nechávam za sebou

Figovníky fontány

legendy ustálené v mobile

zvyky vrčia prskajú

robím všetko čo všetci

ultrafialoví elektrizujúci

vo farbách v letiskovej triaške

vibrujem a bzučím

vytrénovaná nezmyselnosťami

som čoraz bližšie

k svojim poľným chodníkom

a myšiam…

 

 

Letecká mapa Paríža

 

V dedičstve po otcovi mi zostala

letecká mapa Paríža

s usušenou konvalinkou

a znovuobjavením

že je lesk túžbou nadhľadu

besnenie prašina splašky a zápach

preplávajú bez mihnutia oka rieky

a vône zostanú len

spomienkami záhonov

cez ktoré prelietavam

s popolom na krídlach…

 

Na Zelený štvrtok som počula kukučku

 

V pasci domu

medzi cibuľkami tulipánov a narcisov

spojenie so mnou a telefónom lesa

nadviazala kukučka

mesto náhlivo roztĺkalo tiene

otvárali sa stromy

zatvárali srdcia

zohriate hlasivky kukučky

zlodejskými skokmi

zakrádali sa cez pach peria

prebúdzať zvedavosť

7 – 8/2016, ukážka

 

MARTIN CHUDÍK

 

Ako Prometeus

 

Jednou rukou hore, druhou nadol,

pripútaný k tvojim hriešnym pólom,

ako Prometeus, ktorý kradol

to, čo ľuďom zakázané bolo.

 

Nahý hľadám miesto, kde sa skala

pri dotyku mení v ženské telo,

ak by si ma teraz pobozkala,

svetlo vo mne by sa rozhorelo.

 

Azimut

 

V daždivom tichu strácam perie,

jeseň sa hrbí na zimu,

ktorá mi kruto šancu berie

určiť si správny azimut.

 

Obzor je miesto, kde sa vlieva

pokojná duša do tela,

možno mi v jednej vločke Eva

do oka mäkko vletela.

 

Jesenná pieseň

 

Odoslať pozdrav, len tak niekomu,

a hľadať odkaz v spadnutom lístí,

možno sa tichá pieseň zo stromu

pod váhou krokov nohami čistí.

 

Bosé je slovo, čo sa zaryje

tam, kde sa hĺbka pozerá na dno,

keď sa však ozvú tóny árie,

nohám už nie je odrazu chladno.

 

Kameň vo vode

 

Cez prsty mi piesok preteká,

odmeriava nádej človeka,

ktorý hľadá na dne studne

vodu, čo z nej neubudne.

 

Možno som len krčah bez ucha,

blúdi vo mne úzkosť bezduchá,

uväznená v tichu hrdla,

v strede vety, ktorá stvrdla.

 

Staň sa vodou v mojom náručí,

Archimedov zákon zaručí,

že sa bolesť stratí z tela.

 

Možno si však v svojom pôvode

iba ťažký kameň vo vode

a ja som chcel príliš veľa.

7 – 8/2016, ukážka

 

JAROSLAV REZNÍK

Monument Gorazdovi

 

Až keď ťa začne naháňať nástojčivý vietor poznania

a uprostred týždňa dobehne ťa nad pariacou sa brázdou

a keď ti Báseň na siedmy deň

láskavo a požehnane otvorí modré nebesá,

pochopíš zmysel a poslanie svojho života,

lebo tak bolo i –

Stane sa.

 

Až keď ťa slovo osloví a ako tisícročné svetlo

z nekonečna vesmíru pozrie sa ti celkom zblízka

do tváre, porozumieš hĺbke pokory, ktorá kolenačky

dláždi cestu k činom, no i k dverám pokánia,

lebo len tak ti reťaze všetkých dní

Svedomie nezrania.

 

Ó, svätý Gorazd! Prvý slovenský mládenec

a prvý vzdelanec, i prvý básnik našej reči,

vystretými prstami dotýkajúci sa

a posväcujúci naším slovom čakajúce múry

Nitrianskeho hradu

vo chvíli, keď nad jeho vežu prvý kresťanský

Kríž kladú.

 

Tak ako hrsť s ukrytým semenom raže bol si prvý radca

nášho najväčšieho štátnika, korunovaného múdrosťou

dychu láskavej zeme od brehov Nitravy až za Moravu,

keď národ vytušil, že živé semä na ceste do zeme

musí aj Slovo sprevádzať a žehnať každú jej piaď,

lebo len

Tak možno siať.

 

Ó, prvý slovenský učiteľ a predtým prvý žiak,

i sprievodca bratov na cestách do budúcnosti

našich chrámových kódexov

s presnou notovou osnovou vykúpenia i vzkriesenia,

kde chlieb je chlieb, víno je víno a soľ je soľ,

kde radosť je radosť

A bôľ je bôľ!

 

„Tento je vašej krajiny slobodný muž, učený a pravoverný!“

povedal biskup Metod a s ľavou rukou na srdci

pravou ukázal na neho a urobil kríž, ktorý mu vzápätí

zasvietil na hrudi a na pastviny spevu vyviedol prítomných.

A keď odchádzali, v tom choráli nahlas a zrozumiteľne

dodal: „On je vaša láska, tak ako aj moja. To buď Božia vôľa.“

A bola.

 

I zostala. Aj vtedy, keď bratia zatvorili za sebou dvere

života a zložili písmená svojich kostí

do Klimentovej archy kresťanskej zmluvy

a Ty si dňom i nocou bdel a zaháňal do košiara ohňa

žiariace, no roztúlané iskry slovenskej liturgie,

lebo si vedel, že už tu navždy zostala

A že žije.

 

Žiak svojich učiteľov, učiteľ svojich žiakov a prvý

rektor prvého učilišťa na našej postati,

na našej otčine občín, vlasti jarín a ozimín,

klasov i plodov, posvätených vodou neba i vodou riek,

no najviac slanou vodou nášho tela.

Dodnes nik nevie – je to vari málo?

Je to vari veľa?

 

A keď voda zo studne poznania vyvrela na hladinu,

urobil si ryhu a nasmeroval potôčik a potok

práve tam, kde sme to chceli, kde sme to čakali

a kde sme kľačali zabalení v túžbe,

aby sme si v tej čistej vode, čo vyvrela z ducha Zeme,

ovlažili a pochopili svoju tvár.

Sme radi, Gorazd, že bol si prvý a spomedzi nás,

Že bol si Dar.

 

február 2016

                                                                                                        7 – 8/2016

JÁN TAZBERÍK

 

Píšem

 

Po celé roky tie isté tváre

& pohľady

& stoly

& štamgasti,

ani sa nepohni,

mlčíš

a čakáš,

mlčím

a čakám:

kedy už začne horieť toto nehybné mesto?

Ak už dávno nezhorelo a ktosi rozpálený ako požiar vybehol

z nášho spánku a mesto sa v plameňoch dalo za ním do cvalu.

 

Erotická mechanika

 

Zaspávam pri tebe.

Tak často sa mi to sníva. Potom sa erotická mechanika sna skončí. Skrutka slov nepovolí.

Vzdušnosť a ľahkosť prachu víriaceho okolo teba je však určitým predelom, hoci rezistentnosť

priestoru sa sťahuje do seba a pripomína fľašu, zapečatený zaprášený hrtan.

A je to aj inak? Fľaša je porcelánová bábika, na ktorej sa usadzuje prach a ja vedľa zaspávam.

Je to taký kult, mechanika sna, neviem. Alebo viem: je to aj o iných konštrukciách sémantiky.

Zobúdzam sa pri tebe, sivovlasý, o dvadsať rokov starší a je ti z toho na smiech.

 

Stromy sú simultánne

 

Náhoda sem naženie stromy – tak sa nastavia kritériá po korene stromov,

a ráno moje stromy očistia vzduch ako zrkadlo, pohladia ťa, učešú;

potom sa stretneme: potom stromy – zdôrazňujem ako Francis Ponge

vypustia slová, celým prúdom vychrlia zeleň pre teba. Usilujú sa rozviť

všetko lístie textu, vypúšťať stvoly na rozvešanie nových slov, štrikovať zeleň,

to znamená vyvrhnúť, aspoň tak sa mi zdá, slová.

Veria, že môžu všetko vyjadriť, pokryť zem simulárnymi vrstvami vety,

hmatať pri dverách, trhať kľučku.

Mám teda vytiahnuť tú istú kartu?

Je ale nemožné striehnuť na správny okamih stromov. Hoci na rad

čoskoro prídu aj celkom iné obdobia. Niekedy ich zreteľne počujem: listy odlietajú.

Niekedy ich inak počujem – listy pristávajú. Chýba však priznanie.

Báseň. Alebo iné kritériá – keď utekám medzi tebou a tebou

a sú tam stromy –

slová obrátené dovnútra?

 

Voda

 

Voda má telo ako telo znaku (význam ešte nie je určený), konštrukcia takého znaku

môže byť vo mne alebo v tebe, napríklad ako rez skalpelom, a utopické roztiahnuté nohy

majú svoj zmysel, ak dosiahnu na ostrie vody a všetko sa zmení:

(bude to čosi ako samostatný druh vody? Druh znaku. Alternatívou na periférii počítača

je prirovnanie, druh na ovládanie polohy: voda je pohyblivá

ako počítačová myš, pripomína spravidla malý prúdiaci predmet,

ktorý vojde do dlane a voľne sa položí

na podložku pokožky.

Prúdením k tebe.)

 

2

Potom hľadajme čosi ako živú vodu v studni tela. Dreň vody. Na všetko nadväzuje

jeden znak. To „ako“ (− zamlčím istú nepresnosť, zámeno), fakt, že voda nevymení

svoju priezračnosť a poddajnosť za pevný tvar nádoby. Len naznačí, že poslaním vody

je ustupovať a poslaním nádoby loviť ten jas. Môj model je teda plazma viditeľného,

tvoj model – neviem.

A potom to, čo sa nestalo, bude druhý jas a druhá voda.

A to, čo zostalo v básni,

bude ešte iný jas a iná voda.

Iná studňa.

 7 – 8/2016, ukážka

 

RUDOLF FABRY

Ja svojej matke…

 

Ja svojej matke chystám sa náhrobok dať skromný,

postavím ho iba zo slov lejakmi sĺz omytých,

možnože to bude nežulový, ale času vzdorujúci pomník,

možnože sa prelud rozplynie sťa predsmrtný dych.

 

Hádam pomník zmizne jak pod snehom jasienky,

radšej veniec z bodľačia som mal jej na hrob dať.

Nemala to ľahké, veď jej kvetmi boli biele mučenky,

môžem už len na jej ubolený úsmev spomínať.

 

Hrudami nie, ale vlastnou hruďou som mal zaťažiť

jej čerstvý hrob, čo na predjarí sám do seba klesá.

Bez materskej lásky možno iba drsnej skale žiť,

skale, ktorú nerozžiališ, tisíc liet čo nepohne sa.

 

Mať, tys’ bola kvietok utrpenia, snežná moja ruža,

ešte raz sa pousmej a zažiar zrakom belasým,

stala si sa spomienkami, čo jak holubice krúžia

nad domom, ktorému sa vyhýba žiaľom ranený tvoj syn.

 

Zamávaj mi z tej mrazivej diaľky ružou utrpenia,

z diaľky, v ktorej prestávaš byť stelesneným konečnom

a stávaš sa večnou piesňou vesmírneho chvenia,

keď sa rieši kvadratúra bytia v seku najpriesečnejšom.

  

Nesentimentálna spomienka

 

Otče môj, ktorý si v hrobe,

neviem, kto komu má odpustiť,

že sme sa minuli, a preto nepoznali.

Narodil som sa ako pohrobok.

Keď si bol už mŕtvy kdesi

a to kdesi ma vždy desilo

a vydesený som sa chvel

úžasnou hrôzou z umierania,

z umierania cez krvácajúcu ranu na bojisku.

Možno by si sa živý čudoval a díval

na tento svet čudesný a jeho premeny.

Iste by si na ňom nenašiel vredy

chrasty a vši tvojej doby,

keď si rukoval ako „baka“

za cisára pána do Galície.

To slovo mi vždy pripomínalo hltanie,

nenásytný pažerák, ktorý hlce vojakov

ako Andersenova ryba, čo zhltla

cínového vojačika s jednou nohou,

a ten vojačik si bol Ty, práve Ty!

Zugsfírer II. bratislavského pluku.

Ale ryba nebola zelenou rybou

so šupinami lesknúcimi sa ako zrkadielka

na perníkovom srdci kúpenom na jarmoku.

Tá Tvoja ryba bol ílový hrob

(kde sú tie zasnežené bojiská,

kde šumí bor a pýr sa ježí?),

neznámy hrob na neznámom mieste,

ktoré som hľadal, ale nenašiel

na nekonečnom cmiteri v Tarnopoli.

Chcel som Ti na drevený kríž dať kytičku

hocijakých skromných kvetín, hoci slamienok,

hoci nevädzí, hoci sirôtok…

Porozprával by som Ti bez sĺz,

ako sme tu s matkou žili

a ako tu už teraz bez nej žijem,

Tvoj Rudolf, Tebou Rudolfom počatý

a o chvíľu spejúci tiež kdesi tam,

odkiaľ niet návratu, kde sa nestretneme

a kde sa po miliónoch rokov azda

z nás len pár atómov

i s belasou farbou očí mojej matky

premieša pod oblohou tvrdou

ako bradavky na ňadrách noci,

ktorú budeme večne dospávať.

                                                         6/2016, ukážka z bloku o R. Fabrym

 

MILAN RICHTER

1965 – Bratislava, Unín

(Škola, smrť a iné slasti)

 

Spolužiakovi zomrela matka,

je už úplná sirota. Drobné chlapča,

a toľko zlosti v ňom! Na pohreb ide

triedny učiteľ, vy sa krčíte v laviciach,

akoby čosi neviditeľné bombardovalo

celé Palisády aj so školským dvorom.

 

Desať rokov, odkedy dochrčal tvoj otec,

masívny infarkt myokardu, lekár-felčiar

ho neposlal sanitkou do nemocnice…

Rodič je múr, za ním sa dieťa cíti

nesmrteľné – keď sa múr zrúti,

zrazu si na rade!

 

Budeš mať sedemnásť, miluješ

blondínečku z I. D, na rande

si ju netrúfneš pozvať. Ach, dieťa,

ktoré sa strašne bojí o mamu:

Keby aj ona zomrela, kto sa

postará oňho, úplnú sirotu?

 

Mamu navštívi kamarátka Zdena

z Ameriky, mladý milenec ju vraj drží

vo forme, v akej, to celkom netušíš. Babky

ju prídu pozrieť, fajnová paňička to sú,

ale vy, Eriko, ste porát muadá a pjekná

aj bez frajíra.

 

Po ruskom mraze plachý odmäk,

v ktorom sa obšmieta panička s kosou.

Čo ju tak drží vo forme?

Chlapče, je načase

vziať blondínečku do kina. Máš lístky

na Lásky jednej plavovlásky.

Tak to nepokaz!

 

  1. a 25. januára 2015

 

 

1967 – Ostýchavá Tonka

 

Dnes je piatok 24. marca, jar sa mi zvonivo

ozvala spod plachých mihalníc prváčky Tonky:

Pôjdeme sa prejsť do parku pri Dimitrovke?

Mám 18 a pol, som strašne bohatý! Chytím

ju za ruku hneď pod schodmi internátu,

pobozkám na šiju s kučierkami trvalej

a s vôňou fialky, alebo radšej na ústa? To

všetko mám ešte pred sebou!

 

Ostýchame sa, keď mi napráva šál

a horúcou dlaňou siahne mi pod kabát,

keď jej triem červené uško, ženám to robí

vraj dobre… Ostýchame sa… A ja by som jej

najradšej rozopol kvetovanú blúzku a dlane

by som mal plné… toho, čo som raz uvidel

cez kľúčovú dierku, keď v našich sprchách

neskoro večer výskali mladé kuchárky.

 

Chce byť laborantkou, z dvoch zmiešaných

látok vzíde tretia, nepodobná tým dvom. Čosi,

ako keď chalan a dievča si nedávajú pozor?

pýtam sa hlúpo i vystrašene. Tonka sa zasmeje,

ostýchavo mi vezme studenú ruku do dlane.

Aká je horúca!

A ty? Čím by si chcel byť?

Hrubý hlas

vo mne vraví: Tvojím prvým! A nahlas poviem:

Pôjdem na vysokú, aj mama to chce, aj naša

nemčinárka. Cudzie jazyky… (Hrubý hlas vo mne:

Jazyky? Tonkin a tvoj? Aby ste to konečne raz

ochutnali?)

 

Tonka je panna, dlho ňou ostane, ak bude

taká ostýchavá. O mesiac prídu maturitné

písomky, na ďalšie rande dovtedy nezvýši

čas… Utešujem sa? Čoho sa bojím? Že sa nám

prepletú jazyky aj nohy vo večernom parku

a z dvoch zmiešaných látok vzíde tretia…

ako sa pritrafilo Milke z našej IV. Z?

……………………………………………………

 

V máji sa uvidíme naposledy: v školskej jedálni,

jar cez veľké okná otvára v nás puky. Jej rovný

nosík, kvetovaná blúzka – a je preč, navždy

preč. Márne vo fonotéke pamäti hľadám

zvonivý smiech pridúšaný dlaňou

rozhorúčenou raným chaosom,

z akého vzišli planéty a raz

možno vzíde aj láska.

 

  1. – 26. septembra 2015

ukážka, 5/2016

 

VILIAM TURČÁNY

Pomník

 

Motto:

„…bez transcendentály

že žádný dům se nepostaví“

 

(viac ráz zdôrazňovaný Holanov verš v prejave pápeža Jána Pavla II. koncom minulého storočia v Prahe)

 

 

Ak niekto nie, tak v prvom rade VY nie

ste do čaší jed u nás lievali.

Veď Vy ste nielen pri obrade vínne

krvinky liali v zlaté pokály:

pevnosti pekla pre Vás pukali,

keď bola naša reč až vnebovzatá!

Nuž, nech i reč k Vám lásku rozpáli,

Cyril a Metod, svätí naši bratia!

 

Že nieto vín, vín väčších nad Evine,

ktoré nás všetkých z raja vyhnali?

Že za vinu aj v í n o kladie vine,

ak vlastný kráľ nám dneska nekráli?

Len nech váš dar sa dušiam nemáli!

Veď práve ním až do neba ich schvátia

zvonné a rýdze transcendentály:

Cyril a Metod, svätí naši bratia!

 

Na Bratislavskom hrade, na Devíne

a všade tam, kde k nám ste kráčali;

kde kvetná púť sa dodnes tade vinie

i svätý prúd sa rinie cez skaly;

kde od radosti stromy tlieskali,

kde lúky, luhy, vlhli od dojatia:

nech tam i dnes Vám zvonia p o c hv a l y,

Cyril a Metod, svätí naši bratia!

 

Poslanie:

Kde kalich spásy ste nám podali:

nech sa k nej zas i duše naše vrátia!

Kiež z nich sa tiež Váš pomník odhalí,

Cyril a Metod, svätí naši bratia!

 

Táto báseň bola už uverejnená v zbierke Rada a dar (Bratislava, 1995, s. 21 – 22.), pod názvom Pozdrav s prosbou o ten pomník a zaradená do cyklu Prosby.

Ide o tzv. francúzsku baladu, známu u nás najmä pod menom „villonovská“ podľa básnika Francoisa Villona (1429 – 1463), ktorého Veľký testament preložil Jozef Felix a balady i spojovacie stance majstrovsky prebásnil Ján Smrek.

V našej generácii ju pestoval najmä Vojtech Mihálik (jednu baladu má i Jozef Bžoch), takisto ročník 1926, a ja, a to v oktáve, keď som v súťaži časopisu Plameň získal prvú cenu za Baladu predsa šťastnú. V sirotinci, kde som sa vtedy stravoval, som zložil viacero villonovských balád, pri rozličných príležitostiach. Sestrička Tekla, pracujúca v kuchyni, sa ma pýtala, prečo sa tie básne volajú „vilonovské“.„Či preto, že ich skladá Vilo?“ Jozef Felix vtedy razil výslovnosť básnikovho priezviska (Villon) ako Vilon, čiže odvodené od slova ville (vo francúzštine znamenajúceho „mesto“), čiže villon by malo znamenať akoby mešťan, a nie ako vijo, ako sa správne vyslovuje zas i u nás.

U nás najznámejším pestovateľom tohto útvaru je Štefan Žáry, ktorý vydal zbierku Dobrý deň pán Villon (1947). Malý testament, rovnako v spolupráci s Felixom, preložil Ján Kostra. Otýchto píše i Július Pašteka v štúdii Keď básnik rozpínal krídla, ktorá je úvodom k zbierke ním zostavenej (Viliam Turčány, Srdce zve a vyzváňa alebo Básne mladosti, Lúč, 1998). V nej sa nachádza 10 balád zložených v časoch môjho štúdia na trnavskom gymnáziu a v prvých rokoch na vysokej škole (1946 – 1950).

Villonovská balada sa skladá z troch stancí, najčastejšie osemveršových, a každá stanca má ten istý refrén. Ako posledná strofa sa uvádza tzv. poslanie, zvyčajne štvorveršové, tiež s tým istým refrénom. Poslanie bolo pôvodne adresované poslovi, ktorý mal báseň zaniesť adresátovi, častejšie adresátke.

Osemveršová stanca má rýmovú štruktúru: A b A b b C b C (refrén). Pre túto baladu je typický rým A-A, pričom požadovaná dvojslabičná zhoda sa rozširuje až na štyri slabiky:„adevine, resp. ade VY nie, ade vínne, nad Evine, kladie vine, na Devíne, tade vinie.“V predložkovom spojení „nad Evine“, a teda podľa sv. Písma, akoby na začiatku ľudských dejín vôbec, a zasa v predložkovom spojení, ale už označujúcom začiatky našich slovenských a slovanských dejín (dejiny sú spojené najmú s písomným záznamom), a teda s Devínom, no s povýšením jazyka našich predkov na 4. liturgický jazyk, akoby i príroda a krajina našich predkov celá, jej jednotlivé neživé veci sa PERSONIFIKOVALI (kvetná p ú ť) a posväcovali (svätý prúd, napr. studnica v Marianke, pravda, v neskoršom období).

Pri interpretácii básne mi prichádza na um jedna príhoda, ktorú by som i rád uviedol. Niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, okolo deviatej večer zazvonil telefón. Majster Klimčák sa pýtal, či mám víno, lebo jemu sa už minulo a má u seba troch hostí: akademika Jána Dekana, profesorov Šimona Ondruša a Janka Štibraného.

Prišli. Aj tato, ktorý so mnou býval, sa sprvu zaradoval. Keď sa ale po dvojhodinových intervaloch prichádzal zo svojej izbičky pozrieť, či sa predsa len už nepoberajú domov, úsmev mu z tvárevymizol – až sa konečne usmialo ránoslniečko. Hostia vydržali – lebo aj víno vydržalo – a takto usmievavé ráno uvítali u nás. Ale tato sa veru neusmieval ani vtedy, keď sa pozeral už na prázdne poháre, ba nebol nadšený, ani keď zbadal na stole pri nich dáku tabuľku a na nej dve postavy – až sa ma teda na to opýtal. „A tí dvá sú do?“

Majster Klimčák totiž neprišiel s prázdnymi rukami, ale ako skutočný Mikuláš priniesol aj darček, svoju umeleckú plaketu a na nej… Tak som teda tatovi povedal: „To sú svatý Cyril a svatý Metod.“ Sotva sa mi to zdalo, ale tato naozaj akoby bol od radosti poskočil. Od toho času sedával pri stole každý deň a „k tým dvom“ sa aj modlil. Možno aj za tých vytrvalých hostí. A tak, aby sme sa vrátili k Poslaniu a pointe celej básne, azda môžeme povedať, že posledné jej dva verše „odhalili“, že tento „minipomníček“ tato už v srdci mal, len mne a cezo mňa aj čitateľom básne ho odhalil, a tým odhalil aj nový význam slovesa „odhaľovať“.

Veď pomník sa odhaľuje, keď organizátori slávnosti odhaľujú verejnosti i jednotlivcom, aby ho mohli vidieť všetci prvý raz. Príbeh s tatom a s návštevníkmi ukazuje, že ich pomníky nosíme možno v sebe mnohí, no bolo by dobré odhaľovať ich cez nás aj iným, tým, čo ich tam ešte nemajú, a privádzať ich k tomu, aby mali. Tým skôr, keď ich máme aj v ústave nášho štátu, našej Slovenskej republiky. Preto možno p o s l a n i e básne chápať ako p o z v a n i e.

5/2016

 

JÁN ŠVANTNER

 

VIGÍLIA II

so spomienkou na Vladimíra Holana

 

Poslední zimní vtáci

 

Tak úplne a sám samotou

obkľúčený(ako vlkmi

na tisíc rokov)vo sne si vymazal

rozsiahle územia pamäti,

tej slepej škvrny v oku večnosti,

až si zabudol na čas tichých rán (tak zabúdame

na slinu vypľutú v ošiali lží a lží,

no vskutku je to lenľahkýšvih britvou

po tvári), na čas dávno vyhasnutých dní a dní,

keď si v zodranom kabátiku chodil do knižníc

neviditeľný a prenikavý,

aby si našiel úľavu i čepeľ, to slovo v čírej inakosti

ako diamant presné a neúprosné a rýchle a vzdialené,

že i meteor bol by pomalou prechádzkou

v aleji smrtiacej všednosti… Teraz, keď všetko je inak

(s krvavým zubom dovnútra a s drahou šminkou

pred kamerou), neveril by si, že dnes je včera

a včera pred sto rokmi… Omladol by si

o tisíc rokov ako faraón na šírej pláni

bez pyramídy… Márne by si otváral okno,

cez ktoré si hľadel za nocí

na miznúcu stopu

anjelov…

 

A možno by si začul

temný hvizd posledných zimných vtákov.

 

Ale v tejto chvíli, dlho pijúcej krv

mátožnému ľudstvu, vrátila sa nám

dvojitá obruč hojnosti a biedy,

ktorú si poznal všade navôkol, keďz človeka

padá a padá krvavá koža

na cudzí úžitok, a nevedel si sa zmieriť

s behom na bežiacom páse dejín bez dejín

ako herec v repríze, keď hra sa začína

vždy od konca… a končí sa

predohrou pekla a opona sa dvíha a dvíha

do večnej tmy prázdnej pamäti…

Ó, samota je dnes vzácna,

v predajnom čase nepredajný kvet!

 

Blúdivé oko slepoty ľudskej,

ten bludný balvan vo všetkých podobách a mierach,

vidí ju z výšky i z hlbiny priepastnejju vidí,

vidí do snov (ak ešte nevymreli) i do hláv vidí,

do hláv bez myšlienky (ak ich ešte nezoťali

jediným tichým švihnutím) a vidí i do myšlienky

bez hlavy (tak sama bezhlavá

a húfnicou húfu obkľúčená na tisíc rokov

po hrboľatom svete chodí

v špinavej hrsti bez hmatu).

 

A vidí i do čriev mŕtvych i živých robotov,

do hustej tmy nad hniezdami ľudí vidí,

len do očí dietok nevidí, tých stebielok vyschnutých

od slnka a hladu…Vidí žiarivé

bahná hojnosti stúpajúce z úlože veľkomiest,

vidí desivú čerň živej smrti

ženúcej vlny ľudstva z púšte do púšte

za kvapkou vody vo vyschnutej studni.

 

Ó, samota je dnes vzácna,

zato slobody je neúrekom

ako po búrke nahnitých jabĺk na zemi,

keď oko kapitálu krvavie

a v záhrade ničoty snorí

z presýtenia…

 

Vychádza kameň temne nasvietený

a hľadá lunu, čo zbehla z oblohy

do teplých krajín údesu

a smrti

 

za lepšou obživou pri prameni krvi.

 

Vychádza temný jagavý opál

holej ničoty… ničoty z presýtenia

a globálne slepé oko

svieti nad obzorom

v každom z nás…

 

Ak mi neveríš a obraciaš sa (v hrobe?),

vráť sa do končín naplaveného strachu

a nechoď naboso, sú do ošiaľu

rozpálené hemisféry sveta a prehriata je táto zem.

 

Vynor sa so súmračným kvetom piesne

z dávnych nocí, keď si čítal neznáme hieroglyfy

za oknom nespavosti,

a možno začuješ

temný hvizd posledných zimných vtákov,

to márne volanie.

 

Je to tvoj rodný spev.

5/2016


MIROSLAV BRÜCK – básne

Večer   Podstata myšlienky vzniká v chôdzi napísaný (predhláskovaný) text pod napätím horúcej žiarovky komu však poďakovať za možnosť spätného videnia ktoré zachraňuje bielu kuchynskú stoličku nahý oheň sýtený chlebom rastlinný motív maľovky   Lesklé miniatúry sa vracajú s prvotnou formujúcou čistotou praskliny po krutostiach sú zacelené starnúcim prachom     Nábrežia …

Čítať ďalej…