Prekladová tvorba

Dorothea Šołćina

 

Dorothea Šołćina (1953) sa narodila v Kaneciach pri Kamjenci v Hornej Lužici. Po štúdiu slavistiky bola v rokoch 1976 – 1988 vydavateľskou redaktorkou a lektorkou v Ľudovom nakladateľstve Domowina v Budyšíne. Od roku 1989 je slobodnou umelkyňou ako autorka poézie a prózy, kníh pre deti a mládež a prekladateľka. Bola aj dramaturgičkou Nemecko-lužickosrbského divadla v Budyšíne. Jej tvorba je preložená do šiestich jazykov. V slovenčine jej vyšlo v časopisoch niekoľko poviedok.

P. Č.

 

 

Vyznanie

 

keď maľujem kraslice

na teba myslím a zabúdam

na deň v ktorom svieti slnko

a na večer v ktorom sa od severu zažínajú hviezdy

a na noc v ktorej si vlci ostria zuby

až kým sa na kvitnúcej lúke

s husacími nôžkami

rozžiaria prvé ranné lúče

a slnko sa rozprestrie

okolo vajíčkového sveta

vlečúc za sebou čiaru vlčích tesákov

až kým nanovo nevstúpi do Božieho domu

do krvavej červene

ale kým na teba myslím maľujem kraslice

horúca ihla nezhrdzavie

vosk nespáli pierko

oheň nezhasne vo vôni včiel

 

 

Čas bez tieňa

 

prichádzaš ako vždy –

počujem tvoj rázny krok

buchot topánok

vrzgot drevených schodov

ešte raz

zazvonia zvony

zavoňajú ruže

ešte raz

začujem šepot tvojich pier

tlkot hodín

zacítim tvoje ústa

ktoré zadržiavajú okamih

vo večnosti

slnko je ako vždy –

nad nami

skôr ako sa zosypú

deravé múry

nezanechajúc pod jedinou ranou

nijaký tieň

V jazykovej spolupráci s Petrom Čačkom prebásnila Dana Podracká, 7 – 8/2017

 

Jevgenij Jevtušenko

BABIJ JAR

 

Nad Babím jarom nečnie do nebies

pomník – len strmý úšust oči vidia.

Úzko mi je.

Mám toľko rokov dnes,

koľko sa na planéte rodia Židia.

Mám zrazu pocit,

že i ja som Žid,

čo Starý Egypt zmeral chodidlami.

Spoznáš ma podľa prebodnutých dlaní –

až dodnes na kríži ma odúčajú žiť.

Mám zrazu pocit –

aj Dreyfus som ja.

Meštiak ma udal –

meštiak súdi ma.

Cez mreže hľadím,

vzdychá duša tichá,

opľutý,

ukrivdený,

uštvaný,

a zbor dám s bruselskými čipkami

piští a dáždnikmi ma do líc pichá.

Mám pocit,

že som chlapec z Bialystoku,

detská krv po dlážke mi tečie krotko.

To v krčme z bodrých duší vypustili stoku

chlapi, čo páchnu cibuľou a vodkou.

Dokopaný tu ležím, je mi úzko –

márne je pogromistom čižmy objímať.

S výkrikom

„Žida bi, a spasíš Rusko!“

zadubenec mi znásilňuje mať.

Ó, ty môj ruský národ!

Viem,

že si

tam v srdci internacionalistom.

Ale vždy priživovali sa mamľasi

na tvojom mene čistom.

Poznám tvoj humanizmus zemitý.

Svinstvo, ak bez mihnutia oka budú

si hrdo vravieť antisemiti:

„Sme Zväz ruského ľudu!“

Mám pocit,

že som Anna Franková,

priezračná

ako jabloňový kvet.

Ľúbim.

Nie lyricky, lež doslova.

Stačí mi

len sa s milým uvidieť.

Nesmieme voňať

ani pozerať sa –

nebo sa pre nás nemodrie

a nezelenie lístie!

Nežne sa objímame

v temnej izbe –

a veď i to je krása!

Už idú?

Neboj sa, to spoza dverí

duní len jar!

To zurčí tak jej vpád!

Poď ku mne!

Daj mi rýchlo svoje pery!

Už vylamujú?

Nie – to puká ľad…

Nad Babím jarom šelest divej trávy.

Ako súd

hľadia stromy hrozivé.

Všetko tu mlčky kričí.

Skladám čiapku z hlavy

a cítim,

že som zrazu zosivel.

A že som výkrik,

ktorý nemo letí

nad hromadami tiel tu pochovaných.

Som každý z týchto starcov, každé z detí,

čo kati salvu vystrelili na nich.

Do smrti

nebudem už preto spávať.

Internacionálu

nech mi tu

až potom zahrajú, keď budú pochovávať

na svete posledného antisemitu!

Niet vo mne kvapky vašej krvi, Židia.

No antisemiti,

ta hrúza hrúz,

ma ako Žida

dávno nenávidia,

a preto –

práve ja som pravý Rus.

 

Kyjev august, 1961

 

PRICHÁDZAJTE KU MNE NA MOHYLU

 

Prichádzajte ku mne na mohylu,

príďte triezvi, príďte opití.

Bagandžu aj topánočku milú

spopod zeme môj sluch zachytí.

 

Jarabinu prineste či brezu –

akékoľvek svieže vetvičky.

Vaši milí nech sa s vami zvezú,

priveďte i svoje detičky.

 

Na lavičku, trávu sadnite si!

Máš so sebou víno? Otvor ho!

Predo mnou sa hanbiť? Choďte kdesi!

Uctite si vínom mŕtveho!

 

Vylejte si svoje skryté žiale,

čo vás hrýzli včera – a dnes zas!

Pohovorte – hoc aj o futbale.

Tiež mám zmysel pre zábavu más.

 

Nechcem žulu, živec vápenatý

ani slzy, ani prejavy.

Nad veselým hrobom vrchovatý

kopec táranín ma pobaví.

 

Citovať ma z kníh sa odnaučte –

knihy nech si vezme knižný sklad!

Škôlkarsky či kanibalsky hučte –

veď i ja som takto hučal rád.

 

O Malachovke či o Haiti

vymýšľajte klamstvo nocou-dňom –

len nech sú v tom klamstve moje city,

byľku môjho klamstva nech je v ňom.

 

Veď môj osud, to svojrázne sólo,

aspoň v jednom nechal čistý stôl,

aspoň čosi čistou pravdou bolo –

a síce, že nažive som bol!

 

Z výmyslov sa skutočnosť dá spraviť

a z legendy živé rekviem.

Klebety ma nevládali zabiť –

aj legendy dáko prežijem.

 

Neostanem iba ako báseň!

Moja zlatá tajnosť nesmierna

je v tom, že som ľúbil zem – a zase

zem nesmierne milovala mňa.

 

Tak sa zemi so mnou splynúť chcelo,

že nezistí vlastná rodina,

kde sa končí moje bujné telo,

kde sa telo zeme začína.

 

A aj keby na kosť zamŕzal som,

roztrasie ma zrazu sladký sen,

keď pomedzi palce bosým chlapcom

ako blato na jar poleziem.

 

Umrieť – na to vôbec nemám silu.

Nekrológy, vence – na smetie!

Prichádzajte ku mne na mohylu,

v ktorej ma len ťažko nájdete.

 

Preložil Ľubomír Feldek, 6/2017, ukážka

 

 

PAUL VERLAINE

 

BÁSNICKÉ UMENIE

(Charlesovi Moricovi)

 

A nadovšetko hudba musí znieť!

Preto si zvoľ to vychýlené,

hmlisté a vánkom rozptýlené

a v čom už prózy ani pózy niet!

 

A slová, i to potrebné je,

nehľadaj bez náhody zmýlenia,

nič milšie ako pieseň zmámená,

keď nepresné v nej s presným zneje.

 

Sú krásne oči v prítmí závoja,

je v poludňajšom jase chvenie,

je chladné nebo podjesene,

keď z modrých vĺn sa hviezdy vyroja!

 

My chceme svetlo pre odtiene,

nie farbu, iba závan odtieňa!

Ó, len z odtieňa vzídu spojenia:

s píšťalou roh a so snom snenie!

 

Pointu obíď v šírej rovine,

nečistý smiech i šľahy vtipu,

v očiach blankytu slzy štípu

z cesnaku takej lacnej kuchyne.

 

Krk vykrúť rečníckemu zboru!

Urobíš dobre pevný od kosti,

keď rýmom vleješ trochu múdrosti.

Kam by až zašli bez dozoru?

 

Omyly rýmov ktože vypovie?

Hluchánik, černoch pomätený

ukuli pliešok nízkej ceny,

čo plytko zuní s brúskou na kove?

 

A hudby ešte viac a stále!

Kiež je tvoj verš tým vzletom básnika,

kiež znie, že z voľnej duše uniká

len k iným láskam v iné diale!

 

Kiež sa tvoj verš vždy krásne zatúla

vo vôni tymianu a mäty

vetristým ránom rozopätý…

To ostatné je literatúra.

(1874)

 

Preložil Ján Švantner, 5/2017 

 

Zvi Aviner Vapni

POVEDZ, ŽE SI SPOMENIEŠ

 

Slabnem. Niečo vo mne utícha ako tlmené svetlo alebo pomalý západ slnka – takmer nebadane – do tmy. Ráno ma obkolesuje chlad, a to aj v najhorúcejších dňoch roka. Telo ma poslúcha iba zo zvyku, nič vo mne nie je prebudené. Izba, žena spiaca vedľa mňa, budík, skriňa a dokonca ani záhrada vonku, sú plotmi okolo mňa. Nesníva sa mi často, ale ak áno, moje sny sa miešajú a nemá zmysel snažiť sa ich pochopiť, iba bezvýznamné pozostatky polovičných myšlienok, nesústredených túžob.

Sedíme pri raňajkách a ja pozerám na kuchynské záclony jemne sa povievajúce vo vánku. Hedva si nalieva čaj a hľadí na trávnik a ovocný sad za ním. Je veľmi tichá a vidím, že je zahĺbená do myšlienok. Nemusím sa nič pýtať, aby som vedel, že premýšľa nad deťmi. Sleduje známu krajinu, ale nevidí nič, a ja nepremýšľam nad tým, čo by povedala alebo urobila, keby videla všetko. Pomaly jem omeletu a listujem v novinách. Akoby niekto odsúval koniec. V minulosti som si pamätal každé slovo, ktoré som prečítal. Pýtal som sa: „Čítali ste ten článok o…?“ A potom som ho bez ťažkostí odriekal slovo za slovom. Už to tak nie je. Slová mi poletujú pred očami, na okamih sa spoja a následne praskajú do malých bubliniek, ktoré sa vznášajú vo vzduchu kuchyne. Iba vôňa prichádzajúca zo sadu je ostrá a rozlíšiteľná od iných.

Postrekovače v Kahanovej záhrade začali pracovať: jemné cvakanie, vzdialené a tiché, v kontraste s parádnou záhradou. Sú v nej dve dekoratívne palmy, banánovníky, oblé kríky, byliny, dláždené chodníky pripomínajúce čarovné žlté tehlové cesty v krajine Oz. Kam sa môžeš dostať po tých cestách? Zistíš, že kráčaš v kruhoch. Z času na čas tam hostia priateľov alebo príbuzných, vtedy je spoza vysokých kamenných múrov počuť smiech, hudbu aj krik detí. Pani Kahanová deti zahriakne, hreší ich, že behajú po tráve, upozorňuje, aby sa nedotýkali žabích sôch a držali sa len chodníkov.

Dojedám omeletu a krajec žitného chleba, dopíjam hrnček kávy a ďalších pár minút opäť čítam noviny. Takto sa dozvedám o nutnosti návratu medúz na pláže v Izraeli, o trápení etiópskych imigrantov a svetovej vodnej kríze. Ďalej čítam, že v Tel Avive prekvitá oblasť high technológie a neformálne oblečení mladí ľudia riadia spoločnosti z vysokých sklenených budov. Fotografie v novinách ich zachytávajú sediacich pred počítačmi, pripomínajú obuvníkov sediacich nad roztrhanými topánkami. Pred dvoma rokmi môjho syna Shaia vyfotili presne takto, Hedva bola vtedy veľmi pyšná. Sledoval som výraz jeho tváre, seriózny, takmer až temný pohľad, a premýšľal som, čo si o tom myslí synova manželka Liat. Vlastním nevýnosný ovocný sad a vidiecky pokoj, ktorý mi ostatní ľudia závidia.

Prejdem do obývačky, odkiaľ mám výhľad na príjazdovú cestu, ktorá odbieha z hlavnej dedinskej cesty. Raz za čas sú pozdĺž nej pohádzané bicykle. Lopty, čiapky, vlhké plavky sa plancú v piesočnatej zemi. Mladé nahé telá adolescentných chlapcov si zvliekli plavky pod rúškom tmy po zakázanom nočnom plávaní v jazierku. Vždy sa im vyhrážam: „Jedného dňa vám omylom zničím tie vaše bicykle, ak si nebudete dávať pozor!“ Ale oni sú napriek tomu nepozorní, takže v blízkosti kríkov až po parkovacie miesto, obávajúc sa zvuku drvenia, jazdím pomaly. Motor ešte chvíľu pradie, ale potom čo sa vypne, ticho opäť preberá nadvládu. Je tu veľa ticha, dokonca ani postrekovače Kahanovcov či lomoz vzdialeného traktora ho neprehlušia. Pred rokmi by bolo počuť aj bzukot poprašovacích lietadiel počas ich cesty na polia v horizonte, ale polia a pomarančové háje sa časom čoraz väčšmi vzďalovali. Ovocné háje ako ten môj a veľkolepé záhrady, aké vytvorili noví susedia, netreba polievať spŕškami vody zo vzduchu.

Moje pekanové orechovce stoja v ovocnom sade a rozprestierajú vetvy do strán. Veľké, pyšné Carya illinoinensis vrhajú tiene a snívajú o hojných riekach a prameňoch Severnej Ameriky, ktoré vyživovali dlhé korene ich predkov. Dbám, aby som im v lete dal dostatok vody, bojujem proti voškám a chrastám a na konci leta vyzbieram popadané orechy medzi suchými listami na zemi.

Minulú jeseň, keď sme sa pomaly prechádzali pomedzi dva rady stromov, som ju pozoroval, ako kladie ruku na jeden z troch kmeňov a cíti ho, bosými nohami vnímajúc kontakt so zemou, ktorá už poznala prvý váhavý dážď. Keď zdvihla zrak, aby sa na mňa pozrela, mala v očiach slzy.

Zvyčajne je to Hedva, kto ako prvý opúšťa dom v malom nissane kúpenom minulý rok. Každé ráno ju počujem naštartovať motor, stlačiť plyn, potom čo zaradí jednotku, a následne nie je ťažké predstaviť si čierny dym vychádzajúci z výfuku, kúdoliaci sa pomedzi stromy v sade, prenikajúci do pórov dreva a na záver vyskakujúci ako malé škvrny na podlhovastých listoch. Zvuk motora napokon takisto pohltí ticho. Ráno sa tu nachádza málo ľudí. Domy využívajú iba ako spálne, tiché a pokojné útočiská pred ruchom mesta, pozlátkou sklenených klimatizovaných vysokých budov, v ktorých pracujú.

Po svadbe som Shaiovi navrhol, aby si tu postavil dom. Povedal som, že sa s radosťou vzdám kúta v sade s orechovcami, že by si tam mohli zariadiť domov. V Liatiných očiach som zachytil žiaru, ale Shai na mňa iba v tichosti pozrel. Už som to viac nespomínal. „Opäť naňho vyvíjaš tlak,“ povedala Hedva, keď sme osameli. „Chceš ho zmeniť na niekoho iného namiesto toho, aby si ho akceptoval.“ Netušil som, či sa podobné vety naučila počas psychologických kurzov na miestnej univerzite. Chcel som sa jej na to spýtať, ale mlčal som. Pamätal som si Shaia v časoch, keď ho pôda robila šťastným a sad ho tešil. Nie iba chuť pekanových orechov, ale práca sama. Kiežby som vedel, na čo bol celý ten čas nahnevaný.

Kedysi odtiaľto všetci chceli utiecť, žiť niekde inde, uniknúť pred touto odľahlou dedinskou nudou. Dnes sa chcú obklopovať zeleňou, vôňou vidieka a predstavou oázy v toľkom ruchu. Chvíľu ešte stojím pri okne a pozerám na príjazdovú cestu. Potom prejdem na prednú časť trávnika, sadám si na dvojmiestnu hojdaciu lavicu a popíjam ďalší hrnček kávy.

Na jeseň sme zašli do sadu a skonštatoval som, že tento rok možno vyrúbem zopár stromov a predám ich tunajšej továrni na nábytok. Ceny pekanových orechov sú tento rok nízke, tvrdil som, s drevom je výhodnejší obchod. Možno som chcel pôsobiť prakticky, oboznámený s rastom a pádom cien na trhu, ale z mojich slov zosmutnela a ja som už nepokračoval.

Pracovňu som mal na druhom poschodí, pár krokov od spálne. Pred dvadsiatimi rokmi to bola Mickeyho izba, jeho posteľ s prikrývkou sa tam stále nachádza a čaká na hostí. Nad posteľou visia dva plagáty stíhačiek, na ktorých veľmi túžil lietať. Nakoniec slúžil na vojenskom riaditeľstve v Tel Avive, kde dešifroval letecké snímky a cez víkendy si sem vodil priateľky, s ktorými trávil čas v sade alebo v posteli pod plagátmi lietadiel. Poličky, ktoré som preňho namontoval, keď bol ešte malý chlapec, sú stále na svojom mieste a momentálne plné mojich dokumentov a katalógov zo zahraničia. Môj kufor je opretý o skriňu, obúchaný na rohoch a ozdobený nálepkami z letísk. Ráno čo ráno otváram okná a čakám, kým dážď, láskavý a nežný, pokropí trávu a sad a príjazdovú cestu, ktorej zem sa zmení na blato.

V to jesenné ráno padal skorý dážď. Kvapky, ako som vtedy sám seba presviedčal, zmažú stopy, prinútia zmiznúť všetky veci vtlačené do zeme sadu, vymažú všetko a umožnia začať odznova. A možno aj nie.

Mickey prichádza cez víkendy s Tal a Naor, ktorí hneď začnú pobehovať po tráve, skúšajú pevnosť hojdačky a vyliezajú na múry oddeľujúce nás od Kahanovcov. „Tie decká…“ hovorieva Hedva. „Je na nich niečo znepokojujúce.“ Zmĺkne a ja tuším, kam zablúdila myšlienkami. Napokon povie: „Ktovie, aké budú mať deti Liat a Shai.“ A ja obrátim pohľad do okna na koruny stromov v pozadí a nepoviem nič. Mickey neskôr zoberie deti na prechádzku do dediny alebo na film do obchodného centra pri hlavnej ceste. Večer ich odvezie k ich matke a vráti sa do svojho jednoizbového apartmánu.

Yifat prichádza so Shaulou a ich dcérkou Natalie. Ona vchádza do domu, on si sadá na hojdaciu lavicu a začne rozprávať o politike, ako keby šlo o jeden z prípadov, ktorými sa zaoberá. Dokonca aj keď s nami sedí, pripadá mi ako v súdnej sieni. Dcérka Natalie rozhŕňa nôžky po deke, ktorú Hedva rozprestrela na trávu, a jej rodičia ju obkladajú malými okrúhlymi farebnými hračkami, ale stále je pre ňu dosť náročné ich udržať. Yifat toho veľa nenahovorí a jeho žena sa len ťažko pridáva do rozhovoru. Hedva tvrdí, že Yifat nevie byť šťastný, a ja na to nevravím nič. Keď Yifat priviedol Shaulu domov, mysleli sme si, že by sa veci mohli zmeniť, že sa v nej niečo preberie a nakoniec sa jej zjaví úsmev na perách. Ibaže šťastie – kto to vie lepšie ako ja? – je nepolapiteľné. Shai by napríklad urobil Liat šťastnou, keby prišli bývať do našej dediny, ale on sa rozhodol ostať v meste. Je tam šťastná?

Preložila Veronika Murínová, úryvok, 4/2017

Tibor Gintli

Rozprávač a verejná mienka v „slovenských“ prózach Kálmána Mikszátha

(Vzťah verejnej mienky a naratívneho prehovoru v próze Kálmána Mikszátha)

 

Smer maďarskej epiky, ktorý v prvých desaťročiach 20. storočia nadviazal na dedičstvo anekdotického rozprávania, prešiel rôznymi cestami a za jeho najdôležitejší inšpiračný zdroj celkom určite možno pokladať Mikszáthov naratívny jazyk. Prvý z nadväzujúcich smerov sa podujal skôr zachovať toto dedičstvo, druhý spojil jeho pokračovanie s určitými gestami prehodnotenia. V danom rámci nemáme možnosť podrobne rozoberať rozdiely, ktoré sa prejavujú v poetike prózy oboch smerov, preto sa zmienim iba o jednej črte, ktorej vzhľadom na zvolenú tému pripisujem určujúci význam. Jedným z typických znakov anekdotického spôsobu rozprávania, napodobňujúceho ústne podanie, je istý familiárny ráz, ktorý možno čiastočne dať do súvislosti jednak so simulovanou situáciou jazykového prejavu a jednak so vzťahom ku kolektivizmu 19. storočia. Anekdotická narácia s obľubou vytvára fiktívnu komunikačnú situáciu predneseného rozprávania v spoločnosti, trebárs tak, že rozprávač rozličným spôsobom oslovuje pomyselné poslucháčstvo alebo zvýrazní familiárny, dôverný tón rozprávačovho hlasu. Romantika okrem kultu indivídua prijala ako platné riešenie problému bytia aj jeho splynutie s kolektivitou, preto v maďarskej literatúre 19. storočia je všeobecne známe a časté gesto stotožnenia ľudu s národným spoločenstvom alebo zavše s ľudom pokladanom za esenciu spoločnosti. V epike modernej maďarskej klasiky sa naratívny prehovor čoraz väčšmi odpútal od kolektívneho hľadiska. Naproti tomu v životnom diele autorov, ktorí chápu spoločenstvo ako axiologickú kategóriu, dôraznejšie sa zvýraznil kolektívny charakter anekdotického spôsobu rozprávania, takže seba a/alebo svojho hlavného hrdinu zavše stavia do pozície zosobneného predstaviteľa spoločenstva.

Keď poznáme vývoj tejto zmeny, hodno si položiť otázku: Aký je vzťah hádam najdôležitejšieho prameňa anekdotického rozprávania, Mikszáthovho prozaického jazyka k mienke verejnosti citovanej v texte. Otázku možno skúmať z viacerých hľadísk, lebo verejná mienka sa môže prejaviť v rámci odlišných jazykových foriem. Hlas spoločenstva sa môže prejaviť rovnako vo forme „priameho citátu“, rozprávačovho zovšeobecnenia, voľného doplnku na margo, ako aj anonymného subjektívneho prejavu.

Z naratologického hľadiska najzložitejší variant záznamu verejnej mienky je anonymný subjektívny prehovor. V tomto prípade ide o prejav, o ktorom presne nevedno, kto v danom prípade účinkuje, či je to hlas neviditeľného zboru verejnej mienky, alebo zase subjekt rozprávačovho prejavu. Nemožno totiž jednoznačne rozhodnúť, či postava vyjadruje také vyhlásenie, ktoré zodpovedá verejnej mienke, alebo bez gesta stotožnenia s prejavom postavy cituje stanovisko verejnej mienky, prípadne rozprávač po citovaní slov postáv k tomuto prejavu pripojí hlas verejnej mienky. Vzhľadom na náš výskum si najväčšiu pozornosť zaslúži variant, keď sa táto neistota dotýka hranice verejnej mienky a rozprávačovho prejavu. V Mikszáthovej próze zavše možno zistiť, že v danom priestore textu niet ani stopy po zjavnom rozprávačovom odstupe od anonymnej výpovede verejnej mienky. Naratívny prehovor vyjadruje také všeobecne prijaté stanovisko alebo životnú múdrosť, ktoré aj samy akceptujú a prípadne nespochybnia ani neskôr.

Okruh problémov verejnej mienky v Mikszáthovej epike dosiaľ najdôkladnejšie skúmal Gyula Herczeg v rozsiahlejšej viacstránkovej poznámke pod čiarou svojej štúdie venovanej ľudovému prozaickému štýlu. Môj prístup k problému sa od jeho spôsobu líši v tom, že nekladiem dôraz na rozlíšenie rovín narácie, ale predovšetkým ma zaujíma ich vzájomný vzťah. Herczeg po analýze konkrétneho citátu z textu anonymnú subjektívnu formu verejnej mienky opisuje takto: „V tomto prípade zmena komunikačného podania oznamovacej roviny je pomerne rukolapná: jestvuje teda autorova rovina, druhá je rovina postavy a tretia je rovina, ktorú celkom jasne nemožno spájať s nikým, lebo hovorca nie je prítomný.“ Rozbor sa sústreďuje na zistenie totožnosti hovoriaceho hlasu, a keď prestane hovoriť, v podstate sa končí aj skúmanie. Premenlivá interakčná hra prehovorov sa nenastoľuje ako výrazový aspekt, hoci dôležitá otázka naratívneho prístupu je vzťahom prehovorov, čiže významovou platnosťou okruhu výroku. Poňatie obsiahnuté v citáte pravdepodobne súvisí s tým, že epické prehovory sa na Herczegovom interpretačnom horizonte zjavujú ako pomerne hierarchizované štruktúry. V centre jeho záujmu je skôr odkrývanie a demonštrácia štruktúry než kontaminácie prekračujúce hranice. Z dnešného hľadiska náčrt citovaných rovín pôsobí trochu zveličene. Herczegove rozbory nerozlišujú rozprávača a autora, ako nerobia rozdiel ani medzi implicitným a empirickým autorom. V takomto modeli nadobúda priveľkú autoritu rovina pripisovaná autorovi, akoby sa ona svojou hierarchickou váhou usadila na celý epický svet. Bezpodmienečné prvenstvo „autorovej roviny“ celkom iste znižuje autoritu rozprávačovho výpovede, ktorá podmieňuje interpretačnú vnímavosť riešení. Hoci presný výklad Herczegovho myšlienkového pochodu vo viacerých bodoch sťažuje aj trochu voľné zaobchádzanie s pojmami, podľa môjho názoru vyššie spomínaná hierarchizovaná štruktúra sa objavuje aj v nasledujúcej citovanej definícii verejnej mienky: „Najväčší (Mikszáthov) výdobytok predsa len bolo voľné narábanie s verejnou mienkou: vytvoril z nej mnohovrstevný humorný, ironický výrazový prostriedok. To, čo sám nechcel povedať ako autor, prípadne nechcel dať ani do úst svojim postavám, podľa vlastného vkusu vložil do úst verejnej mienky.“ Zdá sa, akoby v týchto niekoľkých riadkoch, ak vyznačenie „autor“ nechápeme ako nepresné synonymum rozprávača, rozličné prehovory pokladal za nositeľov autorovho odkazu: autor hovorí buď priamo, alebo nepriamo, prostredníctvom postáv a verejnej mienky. Ak vo vete je hlavné tvrdenie, že text píše autor, potom každý prejav je jeho dielom, čo naznačuje, že verejná mienka je autorov odkaz a sprostredkovateľka domnelého autorského stanoviska. Ale toto tvrdenie zrejme nezodpovedá skutočnosti. Pri sprostredkovaní verejnej mienky priamym citátom je to samo osebe pochopiteľné v takých prípadoch blízo autora, keď implicitne postavený rozprávač vyslovene ironizuje verejnú mienku, ako je to vo vyše polovici Herczegových príkladov z Ľubovnianskeho strašidla.

Zložitejší prípad verejnej mienky je variant, keď sa zdá, že rozprávačov prehovor prijíma verejnú mienku, osvojuje si ju, a keď rozlíšenie naratívnych rovín ani zďaleka nie je samo osebe pochopiteľná možnosť, lebo na danom mieste textu, kde sa dostáva k slovu verejná mienka a či skôr zdanlivo zhodné stanovisko rozprávača s verejnou mienkou, nevzniká citeľne vnímaná trhlina medzi verejnou mienkou a vlastným stanoviskom rozprávača. Stretávame sa s takými príkladmi, keď rozprávač vo svojom rozprávaní postupuje tak, že explicitne formou krátkej vsunutej poznámky oddelí vlastné stanovisko od mienky verejnosti. Klasickým príkladom tohto postupu je poviedka Ten pohan Filčík. Pri Filčíkovej charakteristike čítame nižšie citované zhrnutie, po ktorom nasleduje začiatok Terkinho príbehu:

„Bol to mrzutý, neprívetivý človek. Na tomto svete okrem svojho kožucha nemal rád nikoho a nič. Veď koniec koncov nemôže byť väčšia donebavolajúca krutosť než to, ako sa zachoval k svojmu jedinému dieťaťu, k dcére Terke“ (s. 140).

V oboch vetách možno vnímať výrazné napodobnenie živého hovorového jazyka: v prvej vete ide o zamlčané zámeno, resp. podstatné meno, v druhej je to uplatnenie formy vytýčeného určitého člena s familiárnym tvarom mena Terka. Spomínaná forma s určitým členom sa používala v rámci užšej spoločnosti. To však nestačí na to, aby sme mohli citované riadky jednoznačne rozlíšiť od prejavu rozprávača. Celú poviedku predsa charakterizuje dôverná atmosféra, nielen verejná mienka, ale aj výpoveď rozprávača predstavuje Filčíkovu postavu ako osobne známu. Pri sledovaní Herczegovej argumentácie môžeme uvažovať tak, že druhá veta, ktorú od predošlej oddeľuje aj nový odsek, nadväzuje na živý jazyk v takej miere, že už aj sama osebe spravdepodobní hlas verejnosti. Navyše, túto vetu oddeľuje nový odsek od predošlého, a tým zároveň aj od rozprávačovho prehovoru. Zalomenie možno zdôvodniť aj začiatkom príbehu, na druhej strane v prípade rozprávača, ktorý sa prejavuje ako člen spoločenstva, ťažko možno postaviť hranicu medzi mienkou verejnosti a vyjadrením rozprávača. Takisto na druhom dôležitom mieste textu, ktorý hodnotí Filčíka, v rozprávačovom prehovore sa neotvára zjavná trhlina medzi jeho vlastným stanoviskom a s predpokladaným hlasom verejného zmýšľania:

„Vonku si prehodil cez plecia oprávnený majetok a napriek tomu, že sa zmrákalo, vykročil domov neznámymi cestami. Teraz nechcel stretnúť človeka. Možno tušil, že ním sám nie je. Z tváre sa mu nedalo nič vyčítať, zdalo sa, že je pokojná. Možno sa v nej zračilo isté uspokojenie, že kožuch našiel. Tento človek mal namiesto srdca naozaj kameň“ (s. 146).

V záverečnej vete prvého odseku niet stopy po zdôrazňovaní živého hovorového jazyka, takže ak prijímame Herczegove hľadiská, nemali by sme dôvod stotožniť tento úsek s hlasom verejnosti.

Preložil Karol Wlachovský, úryvok, 4/2017

MORITZ HEIMANN

 

Moritz Heimann (1868 – 1925) sa zapísal do dejín nemeckej literatúry ako dramatický autor, prozaik, esejista, ale nie na poslednom mieste aj ako vydavateľský lektor, ktorý prispel k etablovaniu vydavateľstva S. Fischer (ktorého korene siahajú na Slovensko). Napísal pol tucta dramatických textov (Die Liebesschule, 1904; Joachim von Brandt, 1908, komédia; Der Feind und der Bruder, 1912, tragédia; kultivovaným štýlom sa vyznačujú aj jeho ďalšie dramatické texty). Za jeho hlavné literárne dielo sa považuje prozaická tvorba (päť zväzkov vyšli ako Prosaische Schriften, 1908 – 1926: novely, poviedky, eseje). Ako intelektuál s koreňmi v tradícii Pruska presadzoval humanistickú politiku. Aj jeho literárne eseje sa vyznačujú brilantnosťou. Začínal básnikom Hölderlinom, ku ktorému sa vracal, zo súčasníkov písal – za mnohých – o Lehmannovi, z prozaikov ho zaujal Fontane, Hauptmann a T. Mann. Bol otvorený aj k zahraničným autorom (Ibsen, Tolstoj). Bol presvedčený, že literatúra musí byť ukotvená lokálne: „Báseň je tým univerzálnejšia, čím je lokálnejšia…“ Dôležitosť pripisoval „subtílnemu pozorovaniu“ človeka, spoločnosti, prírody a vesmíru: „Kto chce poznať neviditeľné, mal by precízne vnímať viditeľné.“ Svoj model videl v „obyčajnom ľude“, ktorý síce slabšie usudzuje, ale „subtílne pozoruje“, tak aj seba definoval ako „človeka s otvorenými očami“.

V. Š.

M y š l i e n k y

 

Okrem umelcov, ktorí robia umenie, sú aj umelci, ktorých robí umenie.

x

Sú originály, napodobeniny, ale aj originálne napodobeniny.

x

Človek môže byť schopný posúdiť vec, ktorú nevie pochopiť.

x

Pestovať toleranciu – to je znak vysokej morálnosti, vyžadovať toleranciu – je slabosť.

x

Na prijatie dobrej rady niekedy treba viac inteligencie než na jej poskytnutie.

x

Celou kultúrou presakuje prvotná divokosť. Týka sa to starostlivosti o nechty, čistoty rúk, ale aj samej morálky.

x

Neraz sa správame tak hlúpo a iracionálne, že záleží iba na tom, na aké desatinné miesto sme nastavení.

x

Kto viac berie od života ako dáva, je zlodej, ale ak viac prijíma ako poskytuje, stáva sa miláčikom bohov a dobrodincom medzi ľuďmi.

x

Nemali by sme z myšlienok robiť viac, než ony robia z nás.

x

Pochopiť desať praktických myšlienok je ľahšie ako jedinú teoretickú, preto zaváži menej.

x

Dejiny ako prvé zabúdajú na dejiny, ktoré hneď mytologizujú.

x

Kto nechce byť sluhom ducha, nevyhnutne sa stáva jeho otrokom.

x

Myšlienky chápeme, až keď prestanú pôsobiť, dovtedy sme ich chápali nesprávne. Tak sa človek robí statočným na základe predsudkov.

x

Nevyhnutnosť sa vymyká akémukoľvek úsudku, a to aj súhlasnému.

x

Sú myšlienky, ktorým odzvoní práve vtedy, keď udrie ich hodina. Nijaká pravda nie je pravdivá, keď znesie, aby sa stala módou.

x

V každej pravdivej myšlienke väzí niečo nové, imperatívne.

x

Správne predpovedať a hovoriť pravdu nie je, ako sa zdá, to isté.

x

Pravda sa tvorí, nielen odhaľuje.

x

Odtiene, ktoré spôsobujú nesprávne chápanie vecí, stávajú sa východiskom vlastných myšlienok.

x

Egoizmus, ktorý od seba odháňa svet, je iný ako egoizmus, ktorý okupuje.

x

Dobrodinec, ktorý v sebe vôbec strpí pojmy ako vďačnosť a nevďak, nemá ďaleko od chamtivca.

x

Človek môže byť tolerantný, ale názor nemôže byť nikdy tolerantný. Preto ani veľmi vecní ľudia nebývajú tolerantní.

x

Myslenie musí byť napokon vždy pesimistické, kým konanie zasa optimistické, či už z hľadiska podmienok alebo cieľa.

x

Kto sa cíti povolaný spolupracovať na zlepšovaní sveta, nepociťuje nadmerné trápenie, ak sa to nedarí, ale si zachováva chladnokrvnú trpezlivosť, ktorá sa iným môže javiť až bezbožne, ale dá sa vychutnávať, keď sa posadí za stôl.

x

Určite, nenávisť sa zrodila medzi najbližšími súrodencami.

x

Fantázia sa dá ľahko oklamať, je dôverčivá, už keď sa vôbec aktivizuje.

x

Keď pri umeleckom diele cítime látku, je to chyba, takisto ako keď cítime formu.

x

Žarty okrídľujú kritika, ale ochromujú tvorivého.

x

Ak by sme čo najstručnejšie chceli povedať, prečo 19. storočie patrí medzi najošklivejšie, je to preto, že ťažisko výmeny tovarov sa priveľmi postrčilo do produkcie.

x

Sen je náš pokušiteľ a sudca.

x

Na chudákovi, ktorý sa nevie sám uživiť, sa vždy dobre popasie voš.

x

Skutočný protiklad tragédie je morálka.

x

Závidieť niekomu to, čo má, nie je také zlé ako závidieť to, čo nemá.

x

Človek rád prepáči chyby, ktoré ho samého nezaťažujú.

x

Priemernosť váži vždy správne, ibaže jej miery sú falošné.

 

Vybral a preložil Vincent Šabík, 3/2017

 

Olivier Bourdaut

 

Olivier Bourdeaut (1980, Nantes) je francúzsky literárny objav roka 2016. Jeho románový debut Čakanie na Bojanglesa (En attendant Bojangles) vzbudil nezvyčajné sympatie médií, čitateľov, kritiky, porôt literárnych cien i zahraničných vydavateľov. Autor, nedoštudovaný realitný agent, čo nemá doma televízor, po neúspešnom obliehaní vydavateľov očaril publikum neveľkým románom, ktorý je do značnej miery replikou jeho nekonformného života. Kritici k jeho menu priraďovali najčastejšie mená ako S. Bekett či F. Scott Fitzgerald. Jeho parketou je však vyslovene prelom tisícročí so všetkou svojou posadnutosťou vlastnením, ale aj s romantikou, márne privolávajúcou lásku, slobodu, spravodlivosť. Jeho doménou je i krásny a nepolopatistický jazyk.

A. H.

 Čakanie na Bojanglesa

 

Rodičia vždy a všade tancovali. V noci s priateľmi, ráno a popoludní len vo dvojici. Občas som si zatancoval s nimi. Vykrúcali naozaj neuveriteľné figúry, prevracali všetko, čo im prišlo do cesty, otec vyhadzoval matku do vzduchu, zadrapil sa do nej nechtami po piruete, niekedy aj dvoch, ba i troch. Prehadzoval si ju pomedzi nohy, nechal ju poletovať a vrtieť sa okolo neho ako veternú koruhvičku, a keď ju nechtiac celkom pustil z rúk, Mama sa ocitla zadkom na zemi so šatami rozostrenými vôkol seba ako tanierik pod šálkou. Vždy si na tanec pripravovali šialené koktaily s parazólikmi, olivami, lyžičkami a batériou fliaš. Na pohovke v salóne pred velikánskou čiernobielou fotografiou Mamy skáčucej vo večerných šatách do bazéna bol položený gramofón, na ktorom sa vždy točila vinylová platňa Niny Simonovej s tou istou piesňou: Pán Bojangles. Bola to jediná platňa, ktorá mala právo krútiť sa na prístroji, ostatná hudba sa musela uspokojiť s modernejšou a trocha ošumelou hi-fi súpravou. Táto hudba bola skutočne šialená, bola smutná i veselá zároveň a uvádzala matku zakaždým do rovnakého vytrženia. Hrala dlho, no zastavila sa vždy priskoro, a matka volala, temperamentne plieskajúc rukami: „Dajme tam znova Bojanglesa!“

Novú situáciu mojej matky odhalil až zvonček na dverách. Vlastne skôr človek, čo zazvonil. Daňový a fiškálny inšpektor s vpadnutými lícami a so zvláštnou pleťou, akú môže vyšľachtiť len práca v úrade so zmyslom pre povinnosť, pri ktorej mu vybledol aj gabardénový plášť, prišiel mojim rodičom vysvetliť samé nepríjemné veci. Že už veľmi dlho zabúdajú platiť dane, tak strašne dlho, že na to potreboval hrubý fascikel, ktorý si priniesol pod pazuchou, lebo jeho pamäť by tak ďaleko nedosiahla. Nato si otec s úsmevom napchal fajku, potom šiel pohľadať šekovú knižku do skrinky pri vchode, do tej, nad ktorou visel obraz jazdca. No Ockovi zhasla fajka vo chvíli, keď mu daniar oznámil výšku dlžnej sumy plus nejaké drobné za omeškanie. Drobných za omeškanie bolo vyše hlavy, ale dlžná suma bola na odpadnutie. Fyzicky na odpadnutie, asi preto Mama začala do daňového mužíčka zlostne strkať, načo prvý raz spadol. Ocko sa pokúšal Mamu uchlácholiť a prudko zdvihol dane za rukáv, banálne sa ospravedlňujúc, no ešte vždy nestrácajúc zem pod nohami. Lenže pánko od daní sa vzmužil a zajachtal:

Treba zaplatiť ihneď! Spoločnosť po-po-potrebuje, aby ste za-za-zaplatili svoje, svoje, svoje… svoje da-da-dane! Určite si radi užívate kru-kru-hové objazdy! U-u-užívate si ich bez, bez, bez… bez výčitiek svedomia. Ale da-da-dane platiť, to nie!

Na jeho mekotanie sa Mama naňho oborila s dosiaľ nevídanou zúrivosťou:

‒ Vy naničhodný chrapúň, už viac ste nás nemohli uraziť! My, pánko môj, sme jakživ nešli po kruhovom objazde, nie sme na to stvorení! Ešte tak po chodníku možno, ale po kruhovom objazde nikdy! Neostáva vám nič iné, len zaplatiť dane za nás!

Kým sa Ocko pokúšal zapáliť fajku a pozeral na Mamu zmäteným pohľadom, Mama schytila z povedľa dverí dáždnik, roztvorila ho a poslúžila si ním pri oddaňovaní bytu. Pán od daní vycúval na chodbu a opäť zamekotal:

– Draho zaplatíte aj za toto, za všetko zaplatíte! Život sa vám zmení na peklo!

Nato sa matka, oháňajúc sa dáždnikom ako štítom, vyrútila na rytiera daňovej správy a hnala ho dole schodmi. Ten sa držal zábradlia a statočne hromžil. Potkol sa, znova sa zachytil, pošmykol sa, opäť sa pozviechal. Mama vystavila jeho zmysel pre povinnosť ťažkej skúške. V nepatrnom záblesku jej krvavých a rozhodných očí som dokonca zahliadol celý jej dlhý život. Vo chvíli, keď sa Ockovi podarilo zastaviť ju za cenu, že ju zobral do náručia, mala už za sebou zopár poschodí naháňačky s daňami. A po tom všetkom už len dva daniarove výhražné telefóny domovou linkou, po ktorých rytier daňovej správy a daňových záležitostí odpálil vymáhať peniaze na svoje kruhové objazdy od ďalších daňových poplatníkov. Keď sme sa všetci traja už dosť narehotali, Ocko sa spýtal:

‒ Nuž ale, Hortense, čo sa to s vami porobilo? Čo to do vás vošlo? Teraz budeme mať poriadne nepríjemnosti…

‒ Nuž, môj úbohý Georges, nepríjemnosti už máme! Áno, máme, pretože odteraz ste chudobný, Georges. Všetci sme chudobní ako kostolné myši! Je to nízke, banálne, smutné… Budeme musieť predať byt. A ešte sa pýtate, čo to do mňa vošlo? Pozrite, Georges, všetko nám vzali. Všetko nám zoberú! Nemáme už ani fuka… ‒ odpovedala. Nato sa ako v horúčke poobzerala okolo seba, akoby sa chcela uistiť, či aspoň byt je ešte skutočný.

‒ Ale nie, Hortense, o všetko sme neprišli, riešenie sa nájde. Ibaže v budúcnosti bude treba otvárať poštu, to vždy pomôže, ‒ vyhlásil otec, poškuľujúc po hore papierov, nakopenej v hale. V hlase mu zahralo niečo ako náznak účinnej ľútosti.

Lekári nám vysvetlili, že ju musia chrániť pred ňou samou, aby ochránili iných. Ocko mi povedal, že také vety môžu vypustiť iba lekári na hlavu. Mamu umiestnili na druhé poschodie kliniky, ktoré bolo určené na vypratávanie makovíc. U väčšiny pacientov vypratávanie práve prebiehalo, myseľ im po troške odchádzala, takže len potichu čakali na koniec čistenia, napchávajúc sa liekmi. Po chodbách sa ponevieralo plno ľudí, čo navonok vyzerali silní a normálni, no vo vnútri boli v skutočnosti skoro prázdni. Druhé poschodie bola ozrutná čakáreň na prestup na tretie poschodie, určené pre psychicky vyprataných duševných mrzákov. Na tomto poschodí boli pacienti oveľa smiešnejší. Pre nich sa vypratávanie už skončilo, lieky všetko odplavili, zostalo iba šialenstvo a vietor. Ak Ocko chcel byť sám s Mamou, aby si spolu zatancovali nejaký lepkavý slow, alebo robili veci, ktoré nie sú pre deti, radšej som sa šiel poprechádzať o poschodie vyššie.

 

O poschodie vyššie bol Sven, môj holandský priateľ, ktorý vedel povedať jednu vetu v desiatkach jazykov. Sven mal dobrú hlavu, no mal aj zvláštny dopredu vystrčený zub, pre ktorý mu pri rozprávaní neskutočne odfrkávali sliny a ktorému hrozilo, že každú chvíľu vypadne. Sven bol predtým inžinier a asi preto si do školského zošita zaznamenával tony štatistických údajov. Jeho najväčšou vášňou boli významné veci. Mal napríklad zaznamenané výsledky v póle za mnoho rokov, človek sa ho mohol spýtať na čokoľvek, hrabol do svojho zošita a akoby zázrakom našiel príslušné skóre načarbané na kúsku papiera, čo bolo teda ohromné. Takisto ho zaujímali životopisy pápežov, a to bolo čosi podobné, vedel poskytnúť národnosť, dáta narodenia, dĺžku pápežovania… Sven bol naozajstnou studnicou poznania. Lieky mu zabudli odplaviť z hlavy akúsi vrchovato plnú priehradku. No okrem toho existovalo ešte niečo, čo mal Sven nadovšetko rád. Bol to francúzsky šansón. Ustavične chodil s walkmanom na opasku a so slúchadlami na krku, bol to naozajstný pojazdný hrací automat. Keď spieval, radšej som sa kúsok vzdialil, lebo som sa vždy bál, že mu vyletí jeho zubisko a zasiahne ma rovno do tváre. Spieval dobre a poriadne hlasno, vkladal do spevu celé srdce a slintal pritom od šťastia. Raz dokonca zaspieval Clauda Françoisa, pieseň o kladive, a vtedy som pochopil, prečo Ocko zo slávneho speváka a tanečníka urobil terč na šípky, naozaj bolo neľudské spievať takéto piesne. Keby som bol mal kladivo, bol by som ním tresol do Svenovho walkmana, aby prestal s takými nepodarenými pesničkami. Ináč sa mi Svenove šansóny veľmi páčili a nikdy sa mi nezunovalo počúvať ich, najmä keď Sven roztiahol ruky a pri spievaní robil lietadlo, čo ma skutočne lákalo vzlietnuť spolu s ním. Jeden jediný Sven bol zábavnejší ako všetci doktori a ošetrovatelia dohromady.

 

Ešte tam bola Vzduchová bublina. Nazval som ju tak preto, lebo nikdy neodpovedala, keď som sa jej spýtal na meno. Takže jej bolo treba vymyslieť meno, lebo každý má právo na meno, alebo aspoň na prezývku, pretože je to tak lepšie pri predstavovaní, rozhodol som za ňu. S Bublinou to bolo jednoduché, tabletky jej z hlavy všetko vypratali, nevynechali žiadnu priehradku. Bola mentálny mrzák na plný úväzok. Z vypratávania jej v rukách ostal bublinkový papier a celé dni trávila pukaním bubliniek s pohľadom upretým do stropu, pričom si občas zobla pilulku. Lieky brala cez plece, lebo už nemala dosť chuti na jedlo. Cez plece ich mohla nasať celé litre, a nepribrať ani gram, bola to vskutku čudná dámička. Jedna ošetrovateľka mi povedala, že pred vypratávaním Bublina v svojom živote popáchala mnoho špatností a že tabletky zabránili zlým duchom vrátiť sa jej do mozgu a zabývať sa tam. Pukala bublinky, pretože mala plnú hlavu vzduchu, takže takto bola stále vo svojom živle. Keď som už mal plné uši Svenových šansónov, šiel som sa s Bublinou pozerať do stropu a počúvať pukanie bublinkového papiera, čo ma zakaždým veľmi vzpružilo. Niekedy Bublina púšťala vzduch zovšadiaľ a bolo treba skutočne bežať rýchlo preč, pretože na to neboli lieky.

 

Vzduchová bublina často prijímala návštevy Jogurta, komického čudáka, ktorý sa pokladal za prezidenta. Meno som mu nedal ja, ale personál kliniky, lebo Jogurt pretekal zovšadiaľ, celý bol mäkký ako tvaroh a človek mal fakt pocit, že sa každú chvíľu roztečie. Mozog mal vyprataný, lenže lieky mu dopratali nový, celkom nový, celkom nepoužitý. Jogurt mal po tvári smiešne bradavice a omrvinky z keksov okolo úst, čo bolo fakt odpudzujúce. Aby zakryl svoju ošklivosť, ulízal a načesal si svoje zafarbené krátke vlásky dozadu, akiste sa nazdával, že mať na hlave nalepené havranie krídlo je vrchol elegancie. Pravidelne chodil na návštevy k Bubline a po klinike sa šuškalo, že k nej prechováva city. Vydržal celé hodiny pozerať sa na ňu, ako si poprdkáva a puká bublinky, zatiaľ čo jej rečnil o svojom prezidentskom povolaní. Všetky vety začínal slovíčkom ja, ja, ja, ja, ale po istom čase to začalo každého riadne otravovať. S cieľom získať si hlasy voličov so seriózno-komickým výrazom na tvári postískal všetky ruky. Každý piatok večer robil stretnutia, na ktorých rozprával o svojej profesii, potom zorganizoval voľby do papierovej škatule, čo vyvolalo mnoho vzruchu, i keď ho zakaždým zvolili, keďže bol vždy jediným kandidátom. Sven zratúval volebné lístky a zaznamenával si ich do zošitka, a hneď nato vyhlásil výsledky. Jogurt ešte predtým vystúpil na stoličku, aby s tvárou víťaza predniesol prezidentský prejav. Ocko povedal, že mal charizmu kuchynského stolčeka, no čo na tom, keď ho nakoniec všetci mali radi. Bol smiešny ako prezident, ale ako pacient nebol zlý.

 

Mama sa spočiatku na druhom poschodí náramne nudila. Vravela, že je lepšie dať sa vymetať na nižšom poschodí ako stratiť možnosť byť bláznom na vyššom. Susedov na vyššom podlaží pokladala za skľučujúcich a bola nešťastná, že ani lieky ich nerobia veselšími. Jej stav bol premenlivý, vedela nás prijať so šarmom, ale vo chvíľach nášho odchodu sa stávala hysterická. Niekedy to bolo naopak, a pre nás bolo zložité ostať, museli sme trpezlivo vyčkať, kým sa upokojí, čo niekedy trvalo veľmi dlho. V tých časoch si Ocko vždy zachoval úsmev, ktorý som pokladal za silný a upokojujúci, i keď matka ho vo svojich najhorších chvíľach považovala za nepríjemný. S niečím takým sa vskutku ťažko žilo.

 

Zostal jej, našťastie, zmysel pre humor a nezriedka nám úškľabkami, spomalenou rečou alebo šuchtavou chôdzou napodobňovala svojich susedov. Keď sme raz popoludní prišli k nej na návštevu, našli sme ju zaujatú rozhovorom so šťúplym plešivcom, ktorý si šúchal ruky a pozeral jej na nohy. Bol úžasný, tvár mal celú zvraštenú, ale lebku mal hladkú.

‒ George, určite odpadnete! Predstavujem vám svojho milenca, kto by to naňho povedal, ale je to ohnivý milenec, keď chce, ‒ zvolala a pohladila po plešine spolubesedníka, ktorý sa veľmi hlučne rozosmial a pokyvkával hlavou.

Ocko podišiel bližšie, aby mu podal ruku, a na Mamino žartovanie odpovedal:

‒ Ďakujem, drahý priateľko, navrhujem vám obchod. Postaráte sa o ňu, keď bude plakať, a ja si ju zoberiem do opatery, keď sa bude smiať! Zatiaľ vyhrávate na celej čiare, lebo plačom strávi viac času ako smiechom.

Mama prepukla smiechom, ja s Ockom takisto a plešivec sa k nám pridal ešte s hlučnejším rehotom.

‒ Odpáľte, vy bláznisko, a vráťte sa o hodinu, ktovie, či nedostanem chuť na plač! ‒ odvrkla na adresu plešivca, ktorý sa ešte naposledy od srdca zarehotal a opustil izbu.

Raz nás prijala neskutočne uslintaná, so sklonenou hlavou a s rukami spustenými pozdĺž stoličky. Ocko sa hneď vrhol na kolená a kričal, aby niekto privolal ošetrovateľku, no vtom sa Mama vzpriamila a rozosmiala detinským chichotom. Tentoraz však jej smiech rozosmial iba ju, Ocko naozaj zbledol ako krieda, ja som sa rozreval ako decko, vôbec sme to nebrali ako najvtipnejšiu vec na svete. Ledva som udržal hnev na uzde. Povedal som jej iba, že deťom sa také veci nerobia. Nato ma namiesto ospravedlnenia začala zobkať, ale Ocko mi povedal, že môj hnev bol zdravý a rozumný.

 

Mama sa zakrátko stala šéfkou druhého poschodia. Šéfovala vždy v dobrej nálade, rozdávala príkazy, udeľovala pocty, prijímala sťažnosti a malicherné ponosy. Na počkanie poskytovala rady. Takže keď jej raz Ocko priniesol korunu vyrobenú z kartónovej škatule od kráľovského koláča, odmietla ju a so smiechom vyhlásila:

– Som kráľovná bláznov, prineste mi radšej cedidlo alebo lievik. Každému jeho kráľovstvo, každému moc, aká mu patrí!

V jej izbe sa vystriedal celý kráľovský dvor. Bol to rituál. Prichádzali zamilovaní muži a prinášali jej svoje kresbičky, čokoládky, básničky, kytičky kvetov natrhaných v parku, neraz i s korienkami. Alebo prišli len preto, aby si vypočuli jej rozprávanie. Mamina izba sa premenila na malé múzeum či na obrovskú úložňu. Všade sa povaľovali kadejaké hlúposti. Niektorí návštevníci prichádzali na návštevu v oblekoch, bolo to dojímavé, hovoril Ocko, ktorý na bláznov vôbec nežiarlil. Keď sme vchádzali do izby, zatlieskal a všetci milenci, jedni so zvesenými hlavami, druhí s ospravedlnením, sa razom poberali kadeľahšie.

– Neskôr, miláčikovia! – vravela im Mama a kývala za nimi rukou ako za odchádzajúcim vlakom.

Medzi návštevníkmi boli aj ženy, no tých bolo menej. Zvyčajne chodievali k Mame na čajík alebo vypočuť si jej rozprávanie o predchádzajúcom živote. Zakaždým s vyvrátenými očami achkali a ochkali, lebo Mamin život si to ozaj zaslúžil. Aj ošetrovateľky ju rozmaznávali; na rozdiel od iných pacientov si smela vyberať jedlo, zhasnúť svetlo, kedy sa jej zachcelo, ba dokonca mala dovolené fajčiť v izbe, no iba za zatvorenými dverami. Pri všetkých tých výsadách by sa mohlo zdať, že sa mala lepšie ako ostatní, no zabúdalo sa, že spolu s tým prebieha aj ďalšie vypratávanie.

 

Vypratávanie sa však netýkalo len Maminej hlavy, rovnakej kúre sa mal podrobiť aj náš byt. A toto vypratávanie nebolo o nič menej skľučujúce. Bolo treba uložiť do škatúľ celé stáročia spomienok, vytriediť ich a občas i niečo odhodiť do odpadkového koša. Najhoršie bolo odpratávať veci do koša. Ocko našiel nový nájomný byt na tej istej ulici, ibaže oveľa menší, takže o to viac vecí bolo treba vyhodiť do košov. Prišiel nám pomáhať i Špina, no v príkrom rozpore so svojou prezývkou vôbec nemal zmysel pre vypratávanie do košov, nebol na to stavaný, niekedy dokonca vyťahoval z vriec kadejaké predmety a karhal nás:

– To predsa nemôžete vyhodiť, to sa ešte môže zísť!

Takto nám prekážal v práci, ktorú sme i tak vykonávali s veľkým sebazaprením. Bolo to ťažké, pretože sme museli veci hádzať do vreca ešte raz a museli sme sa s nimi lúčiť dvakrát. Nemohli sme si všetko nechať, lebo v novom byte nebolo dosť miesta, to je matematika, ako hovoril Ocko, ktorý sa v počtoch predsa vyznal. Dokonca i ja som pochopil, že do plastikovej fľaše nemožno zmestiť všetku vodu z vane. Bola to matematika, no pre senátora to nemalo nič spoločné s kladivom zdravého rozumu a hlavičkou klinca, ako hovorilo jeho obľúbené úslovie.

Potom čo Mamu internovali, Ocko sa správal veľmi statočne, neprestajne sa usmieval, trávil so mnou veľa času, hral sa so mnou, debatovali sme spolu, ďalej mi dával hodiny dejepisu, umenia, učil ma po španielsky za pomoci starého magnetofónu a kaziet, ktoré pri pretáčaní priadli ako mačky. Volal ma Senior a ja som ho volal Gringo, pokúšali sme sa robiť koridy so Slečnou, no nikdy sa to nepodarilo, lebo červená utierka na ňu pôsobila ako záverečný gong, ktorý vyšiel na posmech. Najprv si ju poprezerala, potom sklonila hlavu, vykrútila krk a napokon sa rozbehla opačným smerom. Slečna nebola dobrým býkom, a nemohli sme jej to ani zazlievať, lebo na také voľačo nebola vychovaná. Ako sme si naplánovali, po práci na salóne sme s Ockom premaľovali všetky steny, a keďže byt bol určený na predaj, Ocko mi povedal, že si môžem vybrať akúkoľvek farbu, nech sa aspoň zasmejeme, lebo už beztak nebudeme v ňom bývať. Tak som si vybral farbu husacieho hovienka, k čomu mi dopomohla Slečna Nadbytočná. Náramne sme sa nasmiali pri predstave, akí budú noví majitelia nášho bytu vygúlení, keď zistia, v akom ponurom a deprimujúcom salóne budú musieť žiť.

Ocko ma často brával do kina, lebo len v tme si mohol poplakať tak, aby som to nevidel. Keď sa film skončil, aj tak som videl jeho sčervenené oči, no tváril som sa, akoby sa nič nestalo. Odkedy sa začalo vypratávanie, dvakrát sa rozkuckal, keď ho za bieleho dňa pochytil plač. Plakať za bieleho dňa je niečo celkom iné, je to iná úroveň smútku. Prvý raz sa to stalo pri jedinej fotografii, ktorú Mama zabudla spáliť. Nebola veľmi vydarená, a už vôbec nie pekná, všetkých troch so Slečnou Nadbytočnou nás na nej na terase v Španielsku zachytil Špina. Vidieť na nej Mamu sediacu na zábradlí v záchvate smiechu s vlasmi prekrývajúcimi tvár, zatiaľ čo Ocko ukazuje prstom na fotografa, zrejme s úmyslom naznačiť mu, aby to nerobil, a mňa so zatvorenými očami škrabkajúceho sa po líci vedľa Slečny Nadbytočnej obrátenej chrbtom, akiste preto, že akékoľvek fotky jej mohli byť ukradnuté. Všetko bolo nevýrazné, ešte aj krajina v pozadí, ktorú takmer nebolo vidieť. Bola to bežná fotka, ale bola posledná, ktorá neodišla hore komínom. Ocko sa za bieleho dňa rozplakal preto, lebo zo všetkých tých krásnych dní nám zostala jediná nevydarená fotografia. Druhý raz si poplakal vo výťahu, potom čo odovzdal kľúče novým majiteľom. Ešte na štvrtom poschodí sme plakali od smiechu, pretože bolo vskutku komické vidieť ksichty nových prisťahovalcov, ktorí nás prekvapili pri partii dámy vo vstupnej hale s nepríčetne škriekajúcim ohromným vtákom, pobehujúcim sem a tam. No vrcholom všetkého bolo, keď nám s kyslými tvárami ďakovali za bohapustý sračkový nevkus, čo sme po sebe zanechali v salóne. No na druhom poschodí už Ockov smiech nebol taký veselý a na prízemí sa zmenil na dlhé nešťastné štikútanie. Ocko ešte dlho zostal v kabínke výťahu, zatiaľ čo ja som ho čakal na chodbe pred zavretými dvermi.

 

Nový byt bol pekný, no ani zďaleka nebol taký zábavný ako predchádzajúci. Mal iba dve izby, chodba bola maličká, a keď sme v nej prechádzali vedľa seba, museli sme sa šúchať o steny. Bola taká krátka, že človek sotva vykročil, a už vrazil nosom do vchodových dverí. Zo živého vybavenia starého bytu zostal iba brečtan, nábytok bol do novej obývačky priveľký. Brečtan musel zostať na zemi a nábytok v depozite, čím oba bytové doplnky načisto stratili svoje čaro. Ak sme chceli do obývačky umiestniť veľký diván s modrým čalúnením, dve ohavné kreslá, stôl s farebným pieskom a obrovitánske kufrisko olepené hlavnými mestami, bolo najprv treba každý kus poobracať všetkými smermi, čo bola teda rébusová skladačka na celé dni, kým sme napokon neusúdili, že pre všetko sa jednoducho nedá nájsť správne miesto, a neposlali kufor aj s hlavnými mestami plesnivieť do pivnice. Do jedálne sa už vôbec nevošiel veľký jedálenský stôl, takže sme ho museli oželieť a nahradiť menším, za ktorý sa však nezmestil žiaden hosť. Bolo tam miesto len pre Mamu, Ocka, mňa a Špinu, ktorému sa napriek všetkej vynaloženej snahe stále nedarilo držať tanier s príbormi na žalúdku, lebo sa tam prosto neudržal. Ba hej, dalo sa tam položiť hocičo, vyskúšali sme to so všetkými jedlami, no zakaždým sa to zošmyklo. V mojej izbičke zostala len stredná posteľ, pretože ak by tam mala byť veľká, nezvýšil by ani centimeter na moje hry. Stále sme sa mohli hrať so šípkami na plagáte Clauda Françoisa, lenže vzdialenosti boli žalostne krátke a všetky šípky pri každom hode neomylne zasahovali spevákovu hlavu. Ani Claude François nepôsobil v tomto byte až tak komicky. Veľké kuchynské hrnce s mätou na prípravu Ockových a Špinových koktailov museli prenechať miesto biednej mištičke. Kúpeľňa bola smiešne trpasličia. Špina sa v nej nemohol ani otočiť, ani nadýchnuť, vchádzal do nej krabím krokom a vychádzal z nej celý spotený a červený ako morský rak. Zakaždým keď niečo zhodil, počuli sme, ako zaklial, a potom keď sa usiloval zodvihnúť spadnutú vec, a pozhadzoval pri tom ešte ďalšie predmety, hromžil ako pohan. Osprchovať sa bolo preňho horšie ako si odslúžiť vojenčinu. A pokiaľ ide o obraz úbohého pruského jazdca, ležal na zemi bez akéhokoľvek ohľadu na vojenskú hodnosť jeho hrdinu. Vyhral mnoho bitiek, jeho kabát zdobili mnohé vyznamenania, ale navzdory tomu skončil pohodený na zemi ako obyčajná handra s jediným výhľadom na sušiak ovešaný ponožkami a trenírkami. To ma privádzalo k čiernym myšlienkam. Koniec koncov, výhľad z tohto obydlia by roztrpčil každého, mieril rovno do ponurého dvora domu, kde bolo vidieť susedov tmoliacich sa vo svojich bytoch. Napokon, aj oni nás mohli pokladať za čudákov, keď videli, ako sa so Špinom hráme na bavety, ako senátorovi kladieme na brucho taniere alebo ako Slečna zavčas rána predvádza svoje hlasové cvičenia a budí celý dom. Svojimi dvoma buchmi a troma šuchmi sa jej darilo naraz porozsvecovať svetlá vo všetkých bytoch. Aj Slečna mala svoje čierne myšlienky, preklepala zobákom všetky steny, akoby ich chcela rozobrať, narobila všade diery, a bola taká otrávená, že občas zaspala postojačky aj za bieleho dňa. Či už šlo o Mamin mozog alebo o nábytok v byte, všetky tieto vypratávačky nikomu naozaj nepridali na spokojnosti.

 

Mama našťastie vzala veci do svojich rúk. Keď sme raz v piatok večer prišli do kliniky, našli sme všetky chodby prázdne. Všetky dvere boli pootvárané, ale izby boli tiež pusté. Na obzore nebol ani jeden duševný mrzák. Ešte aj Bublina kamsi odletela. Prešli sme celú kliniku a nakoniec sme z jedálne začuli hluk, hudbu a pokriky. Keď sme otvorili dvere, zazreli sme niečo, čo sme ešte jakživ nevideli. Všetci duševní mrzáci hopkali vo svojich nedeľných šatách, niektorí tancovali slow, iní tancovali sólo, pričom ziapali na plnú hubu, jeden z nich sa dokonca obkrúcal okolo tyče a celkom normálne sa smial ako blázon. Mister Bojangles sa v prístroji krútil koldokola, no určite sa ešte nikdy nekrútil pre takýchto cvokov, hoci v našom starom byte zažil kadejakú chásku, lenže toto bolo predsa len vyššie nivó. Sven hral na fiktívnom klavíri, sediac za stolom bez klávesov, na ktorom Mama predvádzala španielsky stepping, spievala a plieskala si do dlaní. Všetci to robili tak dobre, že človek by neváhal uveriť, že Bojangles vychádzal z Maminých úst a že tóny klavíra vyludzovali Svenove klávesy. Aj Bublina v pojazdnom kresle, s výrazom tváre, ktorý som u nej nikdy predtým nevidel, pokyvkávala do rytmu hlavou. Iba Jogurt šalel od zlosti, pretože bláznivý národ zmaril jeho voľby, nuž otravoval tanečníkov, že treba ísť hlasovať, lebo ak nepôjdu hlasovať, celý ďalší týždeň budú mať bezvládie. Mame dokonca stiahol sukňu, aby zliezla zo stola, no tá zdrapla spod nôh cukorničku, vysypala mu cukor na hlavu a zavolala ostatných cvokov, aby aj oni prišli pocukriť jogurt. Všetci vymetenci ho naozaj prišli posypať cukrom, tancujúc okolo neho ako Siuxovia a spievajúc pritom:

– Pocukrujme Jogurt, pocukrujme Jogurt, pocukrujme Jogurt!

A Jogurt tam iba nedvižne postával v očakávaní cukrovania, akoby vo svojom prezidentskom tele nemal ani nervíčka. Bublina sa na všetko pozerala a vyškierala sa na plné ústa, lebo aj ona už mala plné zuby jeho prezidentských kortešačiek. Len čo nás Mama zazrela, zoskočila zo stola, privrtela sa k nám ako detský vĺčik, aby nám oznámila:

– Dnes večer, lásky moje, oslavujem koniec svojho liečenia, odteraz je všetkému amen.

Keď sme sa po Maminej oslave v jedálni vrátili do jej izby, oznámila nám, že nechce už dlhšie vegetovať v klinike, že podľa lekárov sa i tak nikdy celkom nevylieči a že nebude naveky požierať lieky, najmä ak to k ničomu dobrému nevedie. „Koniec koncov, vždy som bola trocha bláznivá, ale čo už na tom záleží, či viac, alebo menej. Všakže to nemôže nič zmeniť na láske, ktorú ku mne cítite?“ S Ockom sme sa na seba pozreli, a hneď sme pochopili, že táto otázka práve udrela klinec po hlavičke, ako by povedal Špina. Koniec koncov, i nás omrzelo terigať sa deň čo deň do kliniky, vyčkávať na jej návrat, ktorý sa nikdy neuskutoční, pozerať sa na miesto pri stole, ktoré vždy zostáva prázdne, tešiť sa na tance v salóne v trojici, ktoré sa večne odkladajú na neskorší čas. I pre milión ďalších dôvodov to takto ďalej nemohlo ostať. Vďaka stenám s hrúbkou cibuľovej šupky pieseň Pán Bojangles nemala v klinike taký zvuk ani takú vzrušujúcu chvejivosť ako doma, a aj Slečna Nadbytočná sa v rozpačitom postoji pred divánom neraz spytovala, prečo ju Mama už nehladká pri čítaní po hlave. A nakoniec, i ja som trocha žiarlil na bláznov a ošetrujúci personál, užívajúci si Mamu na rozdiel od nás celý deň. I mne už liezlo krkom to večné delenie o ňu s inými ľuďmi, bodka, to je všetko. Čakanie so založenými rukami na chvíľu, keď lieky ukončia vypratávanie Maminho mozgu, bolo zločinom, vŕtalo mi v hlave i vtedy, keď prehovoril ustarostený a zároveň vzrušený Ocko.

– Vo všetkom s tebou súhlasím, drahá Nevyhnutnosť! Nesmieme vám dovoliť ďalej kaziť túto kliniku, veď ide o duševné zdravie iných pacientov! Ak to takto pôjde ďalej, všetci blázni tu zakrátko vyzdravejú. A to len vďaka tempu, ktoré ste nasadili, a radostnej nálade, ktorú im prinášate. Nakoniec budem musieť súperiť ešte aj s vašimi nápadníkmi. Problém je však len v tom, že netuším, ako presvedčiť lekárov, aby vás nechali odísť, iste by nesúhlasili s ukončením vášho liečenia. Treba preto vymyslieť nejakú poriadne rafinovanú habaďuru, nejaké najväčšie klamstvo zo všetkých klamstiev. Ak to má zafungovať, musí to byť skutočné umelecké dielo! – rozohňoval sa, uprene hľadiac do otvoru na fajke, akoby odpoveď tušil práve tam.

– Lenže, môj milý, drahý Georges, ujasnime si to! Vonkoncom nepripadá do úvahy pýtať si nejaké dovolenie. Ani na odchod stadiaľto, ani na ukončenie liečenia. Pretože najlepším liečením nie je obklopiť sa bláznami, ale byť s vami! Ak stadiaľto neodídem, jedného dňa isto vyskočím z okna alebo napchám do seba všetky lieky, alebo oboje naraz ako to nemehlo, čo predo mnou bývalo v mojej izbe. Ubezpečujem vás však, že na také niečo nikdy nedôjde, pretože som všetko premyslela… Vy ma jednoducho unesiete! Uvidíte, že sa pobavíme ako blázni! – vyšla s farbou von Mama a radostne zatlieskala ako voľakedy.

– Uniesť vás? Chcete povedať, že zorganizujeme únos, je to naozaj tak? – odkašľal si Ocko a rukou rozohnal dym z fajky, aby sa lepšie pozrel Mame do očí.

 

Úryvok z francúzskeho románu Oliviera Bourdauta En attendant Bojangles (Finitude 2015) preložil Alexander Halvoník, 2/2017

 

JEREMIJA LAZAREVIĆ

 

ČAKÁM A OBÁVAM SA

 

Hosťa

vyziabnutého

na prahu domu

dlho čakám

a obávam sa či

príde v dobrú

chvíľu a nájde ešte

trochu ohňa v mojom

ustarostenom

pohľade

 

 

NAD CHLEBOŽIARIVÝM MLYNOM

 

Slobodne

som hovoril len

v otcovom mlyne

vyplnenom hukotom

rieky a klopaním klopačky

uvedomujúc si že ma nik jasne

nemôže počuť

Slová

zalepené

na kvapôčky vody

rozptýlených nad

chlebožiarivým mlynom

svetielkovali dlho

po mojej spovedi

v občerstvujúcom vzduchu

 

Aj teraz túžim

zaťažený akýmsi

vnútorným ohňom

vrátiť sa tam znova

a vykrikovať známe

a neznáme dôvody

bez obáv z vysloveného

 

Aj teraz by som rád zašiel

do tej spovednice

na rodnej rieke

hovoriť

a mlieť pšenicu

skrytú v duchovných skrýšach

až do posledného zrniečka

 

 

KĽÚČ ROZOSTAVANÉHO DOMU

 

Odrazu

len čo si pomyslím

že kľúč patrí

nejakej inej ťažko

vysvetliteľnej skutočnosti

znenazdania

pocítim že ho

zviera

ohryzok

pod mojím hrdlom

 

v tom okamihu

vidím že sú

dvere domu

vystavaného

v mladíckych

snoch od šťastného obratu

až príliš vzdialené

a že sa magický jazyk

márne dotýka

utajenej zámky

 

Odrazu

len čo si pomyslím

že vnútri

niečo iné nikdy

videné jasne

a úplne uzriem

ozve sa

hrôza

z vecí

pominuteľných

PRELOŽIL MIROSLAV DEMÁK, 1/2017

 

Raymond Queneau

 

Raymond Queneau (1903 – 1976), popredný francúzsky básnik, prozaik a esejista, bol v rokoch 1924 – 1929 členom surrealistického hnutia. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa stal vedúcou osobnosťou medzinárodnej literárnej skupiny Oulipo (Ouvroir de Littérature Potentielle, čiže Dielňa potenciálnej literatúry), ktorá sa zaoberala výskumom a experimentálnou prácou s literárnym textom na základe matematiky, logiky a lingvistiky.

(V. K.)

 

⃰  ⃰  ⃰

Sourde est la nuit l᾽ombre la brume

Sourd est l᾽arbre sourd le caillou

Sourd est le marteau sur l᾽enclume

Sourde est la mer sourd le hibou

 

Aveugles la nuit et la pierre

Aveugles l᾽herbe et les épis

Aveugle est la taupe sous terre

Aveugle un noyau dans le fruit

 

Muettes la nuit est la misère

Muets sont les chants et la prairie

Muette est la clarté de l᾽air

Muet le bois le lac le cri

 

Infirme est toute la nature

Infirmes sont bêtes et rocs

Infirme est la caricature

Infirme l᾽idiot qui débloque

 

Mais qui voit? qui entend? qui parle?

 

 

⃰  ⃰  ⃰

 

Hluchá je noc a tieň a priam hmla

Hluchý je kremeň stromstvo v diaľ a šír

Hluchý je na nákove sám mlat

Hluché je more ba aj výr

 

Slepá je noc a slepé skálie

Slepá je tráva tak i klásočky

Slepý je krt keď v zemi ryje ďalej

Slepé sú jadierka var᾽ náročky

 

Nemá je noc a nemá bieda

Nemé sú spevoty a lúčiny

Nemý je vzduch čo čírosť v jase strieda

Nemé aj pleso háj ston nad nimi

 

Choré je všetko v neprírodnej cieni

Choré sú zvieratá aj skaliská

Choré sa na karikatúru mení

Chorý je hlupák čo tu zavýska

 

Ale kto zrie? kto počuje? kto volá?

 

Preložil Vlastimil Kovalčík, 12/2017

 

VICTOR HUGO

Bolesť zo straty

Spisovateľ Victor Hugo (1802 – 1885), výrazný predstaviteľ francúzskeho romantizmu, je mnohým čitateľom istotne známejší ako prozaik a dramatik. Preslávil sa historickým románom Chrám Matky Božej v Paríži (Notre-Dame de Paris, 1831), odohrávajúcim sa v stredovekom Paríži za vlády Ľudovíta XI., spoločenským románom Bedári (Les Misérables, 1862), zobrazujúcim tvrdý život vo Francúzsku na začiatku 19. storočia, či hrou Hernani (1830), ktorú dodnes pripomína opera Ernani od talianskeho skladateľa Giuseppeho Verdiho, napísaná podľa jej predlohy. Victor Hugo sa však prejavoval i ako presvedčivý básnik, písal obrazne farbistú, obsahovo aj formálne hodnotnú lyrickú, epickú, ľúbostnú, ale aj satirickú poéziu. Publikoval viac básnických kníh, medzi ktorými sa vyníma, nielen svojím objemom, zbierka Kontemplácie (Les Contemplations, 1856). Je rozdelená do šiestich častí (Auróra, Duša v kvete, Boje a sny, Pauca Meae, Na pochode, Na okraji nekonečna) a obsahuje 158 prevažne autobiograficky ladených básní, napísaných v rokoch 1830 – 1855.

Latinský názov štvrtej časti Pauca Meae je citátom z Vergília, ktorý možno voľne preložiť ako Niekoľko veršov pre moju dcéru. Victor Hugo sa v sedemnástich básňach tejto časti úprimne (neraz priamočiaro) vyrovnáva so smrťou dcéry Léopoldine (najstaršej z jeho štyroch detí), ktorá bolestivo zasiahla a nadlho poznamenala jeho tvorbu i osobný život. Mladá Léopoldine zhodou nešťastných náhod zahynula počas výletnej plavby loďkou dňa 4. septembra 1843 vo veku 19 rokov. Ťažká niekoľkokrát vrstvená sukňa ju po chvíli zápasu napokon nemilosrdne stiahla na dno Seiny neďaleko mestečka Villequier. V ten istý deň sa spolu s ňou utopil i jej manžel Charles Vacquerie, ktorý sa ju márne pokúšal zachrániť. Stalo sa to len krátko po ich svadbe – zosobášili sa 15. februára 1943. Otec Victor Hugo bol v tom čase na cestách a o tragickom úmrtí dcéry sa dozvedel až z novín.

Podľa znalcov Hugo zrejme najprenikavejšie vyjadril svoj úžas, otras a žiaľ v rozsiahlej básni À Villequier, v ktorej zároveň prijal dcérinu smrť ako nezvratný fakt. Bol som zhruba v polovici práce na jej preklade, keď som zistil, že do slovenčiny je už preložená. Autorom prekladu básne Vo Villequier je literárny kritik, historik a redaktor Stanislav Mečiar (1910 – 1971). Vyšla v Slovenských pohľadoch (51. roč., 1935, č. 12). V nemenej vydarenej a slávnej básni Zajtra, na úsvite (Demain, dès lʼaube) Victor Hugo opisuje návštevu Léopoldinho hrobu s odstupom času. Ďalšia báseň Bol som ako blázon v prvej chvíli (Oh! Je fus comme fou dans le premier moment), ktorá je takisto súčasťou môjho krátkeho výberu, evokuje ťaživé pocity bolesti a úzkosti otca bezprostredne po tragickom skone milovanej dcéry. Posledná vybraná báseň Mávala taký zvyk vo veku dieťaťa (Elle avait pris ce pli dans son âge enfantin) predstavuje príležitostnú poéziu, je spomienkou (vlastne útržkami spomienok) na dcéru v deň Pamiatky zosnulých.

Tieto básne, spolu s ostatnými zo spomínanej časti Pauca meae, nesporne dokazujú fakt, že Victora Huga bolesť zo straty obľúbenej dcéry presahuje. Zdrvujúci bôľ básnika má významnú nadosobnú hodnotu, jeho prostredníctvom vyjadruje súcit so všetkými trpiacimi, ktorí nečakane a predčasne prišli o najbližších. Básne v časti Pauca meae sú očíslované, zväčša bez názvu, no ja v preklade uvádzam prvý verš ako ich názov. Básne sú zároveň datované, no usporiadané nie chronologicky či zoradené podľa presného časového poriadku. Skôr reflektujú vnútornú logiku smutného príbehu od prvotného šoku cez spomienku, vyrovnávanie so smrťou až po uctenie pamiatky.

J. V.

 

Bol som ako blázon v prvej chvíli

 

Ach, jaj, bol som ako blázon v prvej chvíli,

Beda! A celé tri dni som trpko kvílil.

Všetci, ktorým Boh zobral ich drahú nádej,

Otcom, mamám, čo im bôľ do duše zájde,

tušíte, aké súženie prihrmelo?

Chcel som si na chodníku rozraziť čelo;

Potom som sa vzpriečil, opätovne zhrozil,

Pozerajúc znovu na ten moment hrozný,

Neveril som tomu vôbec a kričal: Nie! –

Prečo Boh strpí zlo a nedá znamenie?

Prečo v mojom srdci rastie horký blen? –

Zdalo sa mi, že je to len hrozný sen,

Nemohla ma dcéra predsa nechať iba tak,

Vedľa v izbe som ju počul sa chichotať,

Nemôžem uveriť, že je navždy mŕtva,

Videl som, ako vchádza, dverami vŕzga!

 

Toľkokrát som jej povedal, nech mlčí už!

Hľa! Aj teraz rovnaký zvuk vydáva kľúč!

Buďte ticho. Počujem, že sa ozýva!

Nepochybujem, že sa tu v dome skrýva!

 

  1. september 1852, Jersey, Marine-Terrace

 

 

Mávala taký zvyk vo veku dieťaťa

 

 Mávala taký zvyk vo veku dieťaťa,

Každé ráno vkĺzla do izby prebratá;

Čakal som práve na teplé lúče svetla;

„Dobrý deň, otecko,“ keď vstúpila, hlesla,

Vzala pero, otvoriac knihu sadla si

Na posteľ, so smiechom medzi rukopisy,

Potom náhle zmizla, odletela sťa vták.

Vyjasnilo sa, bol čas znovu začínať,

No ja som nepísal, moja práca viazla,

kým som medzi písačkami náhle zbadal

Hravú arabesku, kde nechala stopu,

Na tej prázdnej stránke ako pre istotu

Nežné verše, čo mi spôsobujú muky.

Ľúbila Boha, hviezdy, zelené lúky,

No predtým než sa stala ženou, je z nej duch.

Očami víri svetlom svojej duše vzduch.

Spovedala ma neustále z rôznych vecí.

V zimných večeroch to bol hrejivý pocit,

Hovorili sme o jazyku, histórii,

Na kolenách mi sedeli deti štyri,

Besedoval som s priateľmi aj ich mamou,

Život išiel hladko, stačilo mi málo!

A teraz je dcéra mŕtva. Beda! Bože!

Prepadám žiaľu, nikto mi nepomôže;

Stojím a tance sa okolo mňa točia,

Nezbadal som pri odchode tieň v jej očiach.

 

Pamiatka zosnulých, november 1846

 

Zajtra, na úsvite

 

Zajtra, na úsvite, keď rozjasní sa kraj,

Odídem na cestu do tvojho náručia.

Pôjdem cez hory sám a sám pôjdem cez háj,

Veď každá chvíľa bez teba je najdlhšia.

 

Pôjdem do myšlienok horkých ponorený,

Nič neuvidím a ticho prevezme moc,

S rukami do kríža pod chrbtom zhrbeným

Zosmutniem a deň mi bude ako noc.

 

Nezazriem už plachetnice v diaľke mora,

Zlatý lúč, čo večer padá sťa do útrob,

Keď prídem, padnem, kľaknem k tvojim nohám,

Kyticou čerstvých kvetov prikryjem tvoj hrob.

 

  1. september 1847

 

Preložil Jaroslav Vlnka, 11/2016

 

WILLIAM FAULKNER

Keď som umierala

William Faulkner (1897 – 1962) patrí medzi vrcholných amerických i svetových spisovateľov 20. storočia. Písal romány, poviedky, poéziu a filmové scenáre. Preslávili ho romány a poviedky z fiktívneho okresu Yoknapatawha v štáte Mississippi, kde prežil väčšinu života. Roku 1949 mu udelili Nobelovu cenu za literatúru. Štyri z jeho románov patria medzi sto najlepších po anglicky písaných románov 20. storočia, medzi nimi aj román Keď som umierala (As I Lay Dying).

 

Darl

Na zadnej verande sedia otec a Vernon. Otec si z nahnutého viečka tabatierky sype na spodnú peru šnupavý tabak, peru si drží vytiahnutú palcom a ukazovákom. Obzrú sa, keď prejdem po verande a naberám dyňou z vedra vodu a pijem.

„Kde je Jewel?“ opýta sa otec. Už za chlapca som sa podučil, že voda chutí lepšie, keď sa nechá odstáť v cédrovom vedre. Vlažná má takú slabú príchuť, ako keď v cédroch vonia horúci júlový vietor. Musí stáť aspoň šesť hodín a piť ju treba z dyne. Z kovu by sa voda nikdy nemala piť.

A v noci je ešte lepšia. Líhal som na chodbe na slamníku a čakal som, kým nezačujem, že všetci spia, aby som mohol vstať a vrátiť sa k vedru. Bývalo čierne, šteláž čierna, nehybná hladina vody ako okrúhly otvor do prázdna, kde uvidím vari jednu, vari dve hviezdy, kým hladinu črpákom nerozčerím k životu, a vari aj v črpáku jednu-dve hviezdy, kým sa napijem. Potom som povyrástol, bol som starší. Vtedy som čakával, kým všetci zaspia, aby som mohol ležať s vyhrnutým podolkom košele, načúval som, ako spia, a cítil som sám seba bez toho, že by som sa sám seba dotýkal, cítil som chladivé ticho vanúce po mojom pohlaví a rozmýšľal som, či to isté robí aj Cash tam v tme a či to robil, čo ja viem, už aj pred dvoma rokmi, kým sa to chcelo aj mne alebo kým som to mohol robiť.

Otec má škaredo čapaté šľapaje, prsty stlačené, poohýbané a dokrivené, na malíčkoch bez nechtov, od ťažkej roboty vo vlhku v podomácky ušitých bačkorách, keď bol chlapec. Pri jeho stoličke stoja baganče. Vyzerajú ako vysekané tupou sekerou zo železných ingotov. Vernon bol v meste. Nikdy som ho nevidel ísť do mesta v modrákoch. To vraj jeho žena. Začas učila v škole.

Vyšplechnem na zem usadeninu z naberačky a ústa si utriem o rukáv. Do rána bude pršať. Hádam aj pred zotmením. „Išiel do stajne,“ poviem. „Zapriahnuť.“

Blázni sa tam s koňom. Prejde cez stajňu von na pastvinu. Koňa nevidieť: je až v borovicovej mladine, kde je chlad. Jewel hvizdne, raz, ostro. Kôň zafŕka, vtedy ho Jewel zbadá, na zlomok chvíle krikľavo preblyskne v modrastých tieňoch. Jewel znova hvizdne. Kôň sa na zapretých nohách zošmykne zo svahu, uši má nastavené a strihá nimi, gúľa nerovnakými očami, zastane na päť krokov od Jewela, je k nemu bokom a pozoruje ho cez plece, hravo a v strehu.

„Nože, poď sem,“ vyzve ho Jewel. Kôň sa pohne. Zamihá srsťou tak rýchlo, až sa zhŕkne, zavíri to ako plamene. Pohodí hrivou, chvostom, zagúľa očami, bokom znova o kúsok priskočí a zastane s pritiahnutými nohami, pozorujúc Jewela. Jewel sa k nemu stále pomaličky blíži, ruky má pri bokoch. Okrem Jewelových nôh pôsobia ako dve postavy vytesané na slnku do neskrotného živého obrazu.

Keď sa ho Jewel už takmer dotýka, kôň sa postaví na zadné nohy a sekne po ňom. Jewela obkrúži trblietavý chaos kopýt ako dajaký prelud krídiel. Pomedzi ne a pod vztýčenou hruďou sa pohybuje s blýskavou svižnosťou hada. Na kratučký okamih, kým trhnutie telom prejde do rúk, vidí celé svoje telo odpútané od zeme, vodorovne, vystrelí pružne ani had, ruky nájdu koňovi nozdry, a opäť dopadne na zem. Potom stoja strnulo, bez pohybu, hroziví, kôň zvrátený dozadu na chvejúcich sa zmeravených nohách, so sklonenou hlavou. Jewel s pätami zarytými do zeme jednou rukou odháňa konský dych, druhou tľapká a hladká šiju krátkymi nespočetnými pohybmi a zúrivo oplzlo koňovi nadáva.

Stoja v hrozivom znehybnení, kôň sa chveje a odfukuje. Potom je mu Jewel na chrbte. Vznáša sa dohora nahrbený, vírivo ako šľah biča, vo vzduchu sa jeho telo prispôsobuje koňovi. Kôň ešte okamih stojí s roztiahnutými nohami, so sklonenou hlavou, a potom vyrazí do pohybu. Radom skokov, až to vylamuje chrbticu, Jewel vysoko, drží sa na kohútiku ako pijavica, zbehnú z kopca k plotu, kde sa kôň nahrbí, zacupoce a opäť zastane.

„Hóa,“ povie Jewel. „Už prestaň, ak toho máš dosť.“

V stajni skĺzne Jewel na zem, ešte kým kôň zastane. Kôň vojde do stojiska, Jewel za ním. Kôň po ňom kopne, ani sa neobzrie, kopyto tresne do steny, až to praskne ako výstrel z pištole. Jewel ho kopne do brucha. Kôň ohne dozadu šiju a vycerí zuby. Jewel ho ovalí päsťou po nozdrách, prekĺzne k žľabu a vylezie naň. Chytí sa rebrín jaslí so senom a skloní hlavu, nakukne ponad vrchy stojísk cez dvere von. Cestička je prázdna. Sem nepočuť ani Cashovo pílenie. Vystrie sa, náhlivo strhne za náruč sena a napchá ho do žľabu.

„Žer,“ prehodí. „Už aj nech to máš v sebe, kým nikto nevidí, ty hovädo spuchnuté. Ty prašivec milený,“ dodá.

 

Jewel

To preto, že on je tam stále vonku, rovno pod oknom, kde píli a stĺka tú poondiatu rakvu. Tam, kde ho ona musí vidieť. Kde každé jej nadýchnutie je plné jeho buchotu a pílenia a kde ona naňho vidí, a on ako keby jej hovoril: Pozri. Pozri, akú dobrú ti robím. Povedal som mu, nech sa s tým berie niekam preč. Bože dobrý, veď ty ju už v nej chceš vidieť, tak som mu povedal. Je to, ako keď bol malý, a ona raz vraví, že keby mala hnojivo, skúsila by vypestovať dajaké kvety, a on? Vzal panvicu na pečenie chleba a priniesol ju zo stajne plnú hnoja.

A ostatní, tí tam teraz sedia ako supy. Čakajú, ovievajú sa. Povedal som: „Keby si na tom v kuse nepílil a nepritĺkal, až človek nemôže ani spať.“ A jej ruky ležia na deke ako dva zo zeme vykopané korene, a čo ako by ich človek umýval, nebudú čisté. Vidím vejár a ruku Dewey Dell. Nechajte ju samu, tak som povedal. To pílenie a búšenie, od toho jej letí vzduch po tvári tak rýchlo, že unavený človek sa ho ani nevládze nadýchnuť, a tá poondiata tešlica v kuse Chš-chš-chš. Chš-chš-chš. Chš-chš-chš, až každý, čo ide po hradskej, musí zastať, vidieť to a povedať, veruže je to dobrý tesár. Keby to bolo bývalo na mne záležalo, keď sa Cash strepal z toho kostola, a keby to bolo bývalo na mne záležalo, keď otec ležal pochrámaný, čo ho zavalil ten náklad dreva, teraz by veru nebolo tak, že na ňu chodí vyvaľovať oči každý odkundes z kraja, lebo ak je Boh, načo, dočerta, je. Boli by sme len ja a ona voľakde vysoko na kopci a ja by som im váľal dolu do tvárí balvany, bral by som ich a hádzal ich do tvárí a do zubov, tak, prisámbohu, až by sa upokojila a ani tá poondiata tešlica Chš-chš-chš. Chš-chš-chš a boli by sme na pokoji.

1/2016, ukážka, preložil Otakar Kořínek