Pripomíname si

Marián Polonský – 75

 

Marián Polonský (nar. 23. augusta 1943 v Hubine) patrí medzi charizmatické zjavy slovenskej keramickej tvorby a je jedným z najvýznamnejších súčasných medailérov. Keramike sa venuje od konca šesťdesiatych rokov s poslaním povýšiť pôvodné hrnčiarske remeslo na umenie par excellence. Je nielen výnimočným výtvarníkom s citom pre tento tvárny materiál, ale i nesmierne kreatívnym autorom so širokým intelektuálnym prehľadom, ktorý mu umožňuje spájať minulosť s pocitovým svetom moderného človeka.

Svoje žriedlo inšpirácie našiel v talianskom quattrocente a v estetike i maniere helénskej kultúry, ktorá rezonuje v klasických formách a splývavých drapériách jeho postáv i v tajomných príbehoch, odohrávajúcich sa na stenách jeho elegantných keramických váz a na dnách i okrajoch tanierov a mís. Polonský im prisudzuje charakter závesného obrazu, aktualizujúc antickú techniku sgrafitového preškrabávania farebných glazúr, ktoré oživuje maľbou a neskôr i jemným reliéfom.

Rovnako úspešne sa Marián Polonský už viac ako štyridsať rokov venuje medailérskej tvorbe, reliéfu a komornej plastike. I tu naplno rozvíja svoju fantáziu a pracuje s podobnými princípmi, najmä s metaforou, symbolom, personifikáciou i alegóriou.

Zapĺňa plochy medailí i reliéfov postavami, kŕdľami vtákov, tajomnými krajinami i prvkami kaligrafie. Pri svojej púti históriou si vyberá motívy i symboly, ktoré mu najviac vyhovujú. Príznačným sa pre neho stáva štíhla silueta antického stĺpa, ktorý sa pri svojich nekonečných metamorfózach mení v konečnom dôsledku na štylizovanú postavu ženy – hrdinku väčšiny jeho príbehov.

V posledných rokoch sa „historizmus“ Mariána Polonského obracia k minulosti vlastného národa. Osobnosti slovanských dejín, najmä vierozvestcovia a s nimi spojné počiatky našej kresťanskej tradície, tvoria protipól k idylickej antike i klasickej renesancii.

MÁRIA HORVÁTHOVÁ

 

Ján Jankovič – 75

Literárny historik a významný prekladateľ sa zaoberal literatúrou už v študentských rokoch (slovenčina, dejepis a srbochorvátčina na UK v Bratislave). Po niekoľkoročnej práci v prostredí periodickej tlače, resp. rozhlasu a vydavateľstiev Tatran a Veda) sa od roku 1991 sústredil na vedeckú prácu (Ústav svetovej literatúry SAV). Prvé preklady mu začali vychádzať knižne už pred päťdesiatimi rokmi. Dnes sú ich vyše stovky. Ak k tomu prirátame preklady divadelných, televíznych a rozhlasových hier, ich počet značne vzrastie. Preložil mnohé diela špičkových autorov z bývalej Juhoslávie, výraznou mierou prispel k ich popularizácii a takisto k prieniku slovenskej literatúry do zahraničia. Nesporne patrí medzi najlepších znalcov južnoslovanských literatúr a medzi najproduktívnejších prekladateľov z chorvátčiny a srbčiny na Slovensku. Z jeho literárnovedných prác je najvýznamnejším vydanie dvojzväzkovej monografie Chorvátska literatúra v slovenskej kultúre I a II, ktorá priniesla množstvo nových a cenných poznatkov, ale aj netradičných názorov autora doložených dosiaľ nepoznaným pramenným materiálom. Z ďalších prác spomeňme najmä dvojzväzkovú prácu Legenda o grófovi Zrínskom, Stanislav Mečiar – chorvátofil, Srbská dráma na Slovensku, Poézia slovensko-srbskej vzájomnosti (1827 – 1938), monografiu Boje Čiernohorcov a túžby Slovákov a z publicistických prác Nepreclené skielkaJuhoslávia. Zostavil dve antológie slovenskej a chorvátskej poézie. Za preklady bol odmenený roku 2000 Cenou Jána Hollého.

Narodil sa 21. júla 1943 v Považskej Bystrici.

 

Gregor Papuček – 80

Najskôr absolvoval dôstojnícku školu v Budapešti a po jej skončení už ako vojak z povolania študoval slovenský jazyk na Univerzite Loránda Eötvösa v Budapešti. V armáde pracoval až do roku 1991 (učiteľ na poddôstojníckej škole vo Vácove, potom prekladateľ a tlmočník maďarskej armády v Budapešti). Poéziu začal písať už ako študent strednej školy, potom sa nadlho odmlčal a až v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia sa znovu zjavil v literatúre nielen ako autor, ale aj ako organizátor literárneho života Slovákov v Maďarsku. Vychádzali mu zbierky básní ako Pilíšske ozveny, Ako mám ďalej žiť, Tvrdé hrudy, Dozvuky, Nezabúdaj, Na tom našom nátoni, Jesenná a viaceré ďalšie, ktoré najmä od počiatku deväťdesiatychrokov striedal s knižkami pre deti a mládež (Hrajme sa!, Konvalinky, Zaspievajme si, Zaspievajme si s Debničkou). Ďalšie básne mu vychádzali v antológiách, resp. zborníkoch (Chodníky, Cestou k slovám). Je autorom aj ďalších publikácií o ľudovej piesni Zahučali hory a o rodnej obci Mlynky a okolie, prekladov z maďarčiny, napr. K dejinám Slovákov v Maďarsku 1919 – 1945 (autor Lóránt Tilkovszky). Zostavil Bibliografiu beletristických publikácií slovenských spisovateľov v Maďarsku 1955 – 2002.

Narodil sa 24. júna 1938 v Mlynkoch (Maďarsko).

 

Dušan Kállay – 70

Špičkový výtvarník, grafik, ilustrátor, maliar a vysokoškolský pedagóg nadobudol výtvarné vzdelanie v ateliéroch dvoch velikánov slovenského výtvarného života (voľnú grafiku a knižnú ilustráciu študoval u prof. Vincenta Hložníka, figurálnu kompozíciu a krajinomaľbu u prof, Jána Želibského). Na VŠVU v Bratislave, kde študoval v rokoch 1966 – 1972, dnes vedie Oddelenie voľnej grafiky a knižnej ilustrácie. Jeho práce videli návštevníci výstav doma i po celom svete na vyše stopäťdesiatich samostatných výstavách doma i v zahraničí. Z nich si odniesol množstvo významných ocenení, medzi nimi niekoľkokrát Grand Prix (Brusel, Viedeň, Záhreb, Belehrad, BIB Bratislava a i.). Roku 1988 mu v nórskom hlavnom meste Oslo udelili Cenu Hansa Christiana Andersena za Alicu v krajine zázrakov. S jeho knižnými ilustráciami sa možno stretnúť v dielach svetových autorov ako L. Caroll (Alica v krajine zázrakov), H. Ch. Andersen (Pohádky), O. Wilde (Geburstag der Infantin), W. Shakespeare (Kupec benátskySen noci svätojánskej) a ďalších. Celkovo ilustroval viac ako dvestodvadsať knižných titulov. Je známy aj návrhmi poštových známok, pričom jedna z nich, vydaná pri príležitosti 400.výročia žilinskej synody, sa stala najkrajšou rytou známkou v rámci Európskej únie.

Narodil sa 19. júna 1948 v Bratislave.

 

Miloš Mistrík – 65

Známy divadelný vedec (v rokoch 1971 – 1976 študoval na VŠMU v Bratislave), syn skvelého jazykovedca Jozefa Mistríka sa etabloval postupne cez akademickú pôdu (Kabinet divadla a filmu SAV), prácu v redakcii (šéfredaktor časopisu Slovenské divadlo), prácu v televízii (programový riaditeľ Slovenskej televízie) až do pedagogického prostredia, v ktorom pôsobí dodnes (po roku 1998 na UMB v Banskej Bystrici, UCM v Trnave, Université Paris – Sorbonne Nouvelle). Jeho vedecký a tvorivý rozmer sa vo všeobecnosti delí do piatich okruhov: dejiny slovenskej drámy a divadla (Sto slovenských hier, Slovenské divadlo v 20. storočí, Slovenská absurdná dráma, Aj dráma je len človek…, Premeny súčasnej drámy a ďalšie), teória a dejiny európskeho herectva a réžie (monografie Kapitoly o hereckom umení, Analýza hereckej syntézy, Herecké techniky 20. storočia, Jacques Copeau a jeho Starý holubník), umelecká tvorba (próza Taormina, dráma Dankine zázraky, eseje Ži v Paríži), preklady z francúzštiny (Banuova práca Divadlo alebo Naplnený okamih) a mediálne analýzy (Masmediálna komunikácia v interdisciplinárnom výskume). Za vedeckú prácu bol viackrát odmenený, najčastejšie Cenou, resp. prémiami Literárneho fondu.

Narodil sa 16. mája 1953 v Bratislave.

 

Richard Marsina – 95

Popredný historik, archivár, vynikajúci odborník na dejiny slovenského a uhorského stredoveku pracoval od roku 1956 v akademickom prostredí (Historický ústav SAV). Tu sa najskôr venoval vydávaniu stredovekých prameňov (dva zväzky diela Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae). Spracoval pritom obrovský slovacikálny materiál z celouhorského hľadiska, dokonca ako prvý exaktne odlíšil pravé listiny od niektorých falošných. Štúdie k slovenskému diplomatáru vyšli v dvoch zväzkoch najskôr v rokoch 1971 a 1973, druhý doplnený zväzok aj roku 1989. Po skončení pôsobenia v SAV pracoval niekoľko rokov na rôznych miestach ako archivár (naposledy v Slovenskom národnom archíve v Bratislave). Od roku 1992 pôsobil aj v pedagogickej sfére ako profesor na Fakulte humanistiky Trnavskej univerzity. V roku 2004 stál pri zrode Slovenského historického ústavu v Ríme (ako výskumné pracovisko Trnavskej univerzity). Výsledkom jeho výnimočnej vedeckej práce sú okrem spomínaných aj ďalšie odborné tituly, na ktorých spolupracoval: dva zväzky s názvom Urbáre feudálnych panstiev na Slovensku v 16. a 17. storočí (spolu s M. Kušíkom), Slovensko – Dejiny, Dejiny Slovenska I, Slovenské dejiny, Vojenské dejiny Slovenska I, Dejiny Maďarska, Tatársky vpád (spolu s M. Marekom), Starý národ – mladý štát (spolu s M. Ferkom a L. Deákom), dve publikácie v spolupráci s P. Mulíkom Etnogenéza SlovákovFranko Víťazoslav Sasinek a i. Je autorom zaujímavej publikácie Metodov boj, ktorá vyšla v troch vydaniach, ďalej knihy Legendy stredovekého Slovenska. Ideály stredovekého človeka očami cirkevných spisovateľov, Územie Slovenska pred príchodom Slovanov. Okrem ťažiskovej práce v oblasti historiografie sa zaoberá osobnosťami slovenskej historickej vedy a literatúry, akými sú napr. S. Timon, J. Severini, M. Bel, A. F. Kollár, D. Rapant a ďalší. V knihe Ku koncepcii a vývoju slovenskej historiografie je sústredený výber z jeho publikovaných, resp. aj doteraz nepublikovaných textov v odbornej periodickej tlači a zborníkoch.

Narodil sa 4. mája 1923 v Šahách.

 

Viliam Turčány – 90

Jedna z najvýznamnejších osobností našej kultúry, básnik, prekladateľ, vysokoškolský pedagóg (o. i. na univerzite v talianskom Neapole) a literárny vedec (Ústav dejín slovenskej literatúry SAV, Literárnovedný ústav SAV), priľnul k literatúre už ako študent Filozofickej fakulty Slovenskej univerzity v Bratislave, kde študoval odbor slovenčina a francúzština. Okrem publikovania prvých veršov v časopisoch pracoval aj ako redaktor vo vydavateľstve Oráč. Ešte pred tridsiatkou mu vyšla debutová zbierka intímnej lyriky s názvom Jarky v kraji (1957), niekoľko rokov po nej zbierka V toku a postupne ďalšie ako U kotvy, Piesne potulného pevca, Oliva (výber ľúbostných básní), Aj most som ja, Piesne (výber), Venuše slovenského praveku, Srdce, DrSc., Až do najďalších končín, Oheň z neho, Rada a dar, V okraje jarkov, Obrazy, čiže Mária i rám, Prsteň (výber) a ďalšie, z ktorých spomeňme bibliofilské vydanie s názvom Učitelia Slovanov a tiež výber k životnému jubileu z roku 1998 Srdce zve a vyzváňa, ktorý obsahuje „básne z jeho mladosti“. V literárnovednej oblasti vykonal výnimočnú prácu najmä v oblasti verzológie – je nielen autorom desiatok odborných štúdií a článkov, v ktorých sa venoval rozborom špičkových diel P. O. Hviezdoslava, I. Kraska, J. Kollára S. H. Vajanského a ďalších, ale aj knižných vydaní (Na krásnú záhradu Hollého Jána, Petrarcov vavrín, Rým v slovenskej poézii, Cestami poézie III). Osobitnú zmienku si zaslúži jeho uvedenie veľbásne Proglas od sv. Konštantína-Cyrila, keď ho roku 1996 (najskôr v spolupráci s prof. E. Paulinym) prebásnil do modernej slovenčiny. Obrovskú prácu vykonal aj v oblasti umeleckého prekladu pri sprostredkovaní najmä klasických diel talianskych básnikov vrátane Božskej komédie Danteho Alighieriho (prvé dve časti v spolupráci s Jozefom Felixom), ale aj francúzskych a antických básnikov. Roku 1978 mu vyšla publikácia Podľa vôd a voľných polí, ktorej obsahom sú ukážky z jeho básnickej, prekladateľskej i literárnovednej tvorby, dva roky nato výber s názvom Preklady. Za vynikajúce dielo bol viackrát odmenený, roku 2001 mu udelil prezident Slovenskej republiky Pribinov kríž I. triedy.

Narodil sa 24. februára 1928 v Suchej nad Parnou.

 

Július Balco – 70

Popredný prozaik, svojbytný a originálny autor píšuci pre dospelých aj deti a mládež, študoval v rokoch 1966 – 1971 právo na Právnickej fakulte UK v Bratislave, po krátkej anabáze v štátnej správe sa od roku 1973 pohybuje výlučne v oblasti literatúry (dlhoročný redaktor Romboidu, neskôr Literiky a Národnej osvety). Poviedky začal publikovať v časopisoch a jeho prvé knižné tituly sú tematicky ladené odlišne – debutová novela z roku 1976 Voskovožlté jablko je z obdobia druhej svetovej vojny, ďalšia Husle s labutím drevom zo života cigánskych hudobníkov, Ležoviská zase zo života súčasných mladých ľudí. Aj v ďalších prózach Cestujúci tam a späť, Diablova trofej, Žlté ruže, Kliatba žltých ruží vyniká mimoriadnou schopnosťou upútať veľkým príbehom, podaným so štylistickým i rozprávačským majstrovstvom a priam dokonalým ovládaním jazykových virtuozít. Obdobné atribúty charakterizujú aj jeho tvorbu pre deti a mládež, v ktorej mu patrí významné postavenie na súčasnej literárnej scéne. Ide najmä o „strigônsku“ trilógiu (Strigôňove Vianoce, Strigôňove prázdninyStrigôňov rok), ktorú roku 2007 doplnil o Strigôňov školský rok, ale aj na ne nadväzujúcu knižku Vrabčí kráľ (2004). Roku 2014 mu vyšla ďalšia s názvom Vodnícky karneval. K obľúbeným strigôňom sa vrátil napísaním dvoch televíznych scenárov pre animované rozprávky, ktoré sa neskôr dostali do viacerých európskych televízií (o. i. v Česku, Nemecku, Švédsku, Nórsku, Fínsku, Maďarsku, Filipínach, Slovinsku). Viaceré z jeho kníh boli preložené do cudzích jazykov (napríklad Vrabčí kráľ aj do arabčiny). Za tvorbu bol viackrát odmenený literárnymi cenami VÚB, Fondom výtvarných umení, Literárnym fondom i redakciou Slovenských pohľadov.

Narodil sa 28. februára 1948 v Cíferi.

 

Paula Sabolová-Jelínková – 80

Autorka viacerých knižiek pre dospelých aj deti, resp. rozhlasových hier, začínala s prózami v časopisoch a zborníkoch koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. Jej debutová novela s názvom Prázdniny slávila v minulom roku malé jubileum – štyridsať rokov od vydania (1977). Zaujímavosťou je, že v tom čase pracovala ako ekonómka v projektovom ústave Drupos. Po prvej samostatne vydanej knihe písala v časovom slede striedavo pre dospelých (S kým oženiť svojho muža, Biele slony, Kamenná ruža, Drahý Andrej, Žabí kvet, Ženy na ťahu, Priame lety do neba, poviedky v antológiách Keď sa ženy odhaliaKeď život šplechne do očí) a pre deti a mládež (Tréner sa zajtra žení, Blcha v cirkuse, Izba snov, Jednozubý úsmev a i.). Je autorkou rozhlasových hier HoraPohľad do tmy. Roku 2002 jej vydali v rodnom meste nárečový slovník s názvom Jak me hutoreľi. Za knihy Prázdniny a Priame lety do neba získala prémie v rámci cien Literárneho fondu.

Narodila sa 15. januára 1938 v Strážskom.

 

Michaela Jurovská – 75

Významná prekladateľka z francúzskeho a talianskeho jazyka po štúdiu na FF UK v Bratislave (francúzština a slovenčina) pôsobila striedavo v redakciách časopisov (o. i. v Smene, Revue svetovej literatúry), v pedagogickom prostredí (Katedra romanistiky a neskôr ako vedecká ašpirantka aj na Katedre slovenského jazyka FF UK v Bratislave, v Ústave umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie v Bratislave), v diplomacii (od roku 1991 ako kultúrna radkyňa na veľvyslanectve ČSFR, v rokoch 1993 – 1996 ako kultúrna atašé Slovenskej republiky v Paríži), ale aj v slobodnom povolaní. S publicistikou a prekladmi v periodickej tlači začala už počas vysokoškolského štúdia. Z francúzštiny a taliančiny preložila niekoľko desiatok skvostných literárnych a divadelných titulov napr. od M. Durasovej (o. i. sedem jej slávnych titulov pod názvom Hry), A. Chedidovej, D. Boulangera, G. Pereca, M. Butora, A. Franca, J. M. G. Le Clézia, D. Dolciho, D. Buzzatiho, I. Calvina, L. Bigiarettiho. Viacero ňou preložených diel bolo uvedených vo vysielaní rozhlasu, resp. televízie. Roku 1989 jej vyšli dve autorské knihy o Paríži a o Francúzsku. Je tiež autorkou esejí, recenzií a kritických štúdií z oblasti divadla. Za mnohoročnú mimoriadne plodnú prekladateľskú prácu bola viackrát ocenená doma (Cena Jána Hollého, Prémia Slovenského literárneho fondu, Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ a i.) aj v zahraničí (Rytier umenia a literatúry, Francúzsko, Rytierka rádu súdržnosti s Talianskom a i.).

Narodila sa 26. januára 1943 v Bratislave.

 

Ivan Sulík − 75

Literárny kritik a historik patril v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia k výrazným kritikom a glosátorom najmä mladej spisovateľskej generácie, čoho dôkazom sú nielen desiatky publikovaných statí v odbornej periodickej tlači, ale aj neskoršie samostatné výbery prác z tohto obdobia (Nenáhodné istoty – kapitoly o súčasnej prózeSúradnice novej prózy). Presne pred štyridsiatimi rokmi mu vyšla debutová publikácia Vývinová problematika populárnej prózy (1978). Neskôr sa k súčasnej próze vrátil v knihách Literárne konfrontácieLiterárnokritické reflexie. Kapitolou o slovenskej próze po roku 1945 prispel do Dejín slovenskej literatúry, ktoré vyšli roku 1984, a potom do dvojdielnych Dejín slovenskej literatúry z roku 2009 (kolektív pod vedením Imricha Sedláka). Zostavil známu antológiu prózy Soľ zeme a päť rokov po nej aj Kroky času. Istý čas pracoval v Bratislave (Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie), od roku 1988 zakotvil definitívne v Nitre, kde pôsobil viac rokov ako pedagóg (PF v Nitre, resp. Katedra žurnalistiky FFUKF v Nitre).

Narodil sa 29. januára 1943 v Topoľčanoch.

 

Ján Zambor – 70

Vynikajúci básnik a prekladateľ, literárny vedec a pedagóg striedal v osobnom živote pôsobenie v literárnom, resp. redakčnom a pedagogickom prostredí (redaktor Literárno-dramatickej redakcie Čs. rozhlasu v Košiciach, šéfredaktor Dotykov, vedecký pracovník v Ústave umeleckej kritiky a a divadelnej dokumentácie v Bratislave, pedagóg na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na FF UK v Bratislave, vedecký pracovník Ústavu svetovej literatúry SAV v Bratislave). Bohatú básnickú tvorbu začal inšpiratívnymi témami z rodného Zemplína (debutová zbierka z roku 1977 Zelený večer, po nej zbierky Neodkladné, Kôň na sídlisku, Plné dni, Pod jedovatým stromom). Neskôr pribudli témy konfrontujúce základné esencie ľudského života s okolitým svetom (Soprán dažďových kvapiek, výber starších i nových básní Melancholický žrebec, opäť výber s názvom Sťahovavé srdce, doplnený o zbierku Nádhera zmesi, Dom plný neviditeľných). Zaujímavé sú tri výbery jeho poézie, ktoré vyšli v prekladoch: Zelený večer (2012) vyšiel v nemčine a obsahoval aj niekoľko nových básní, slovensko-bieloruský výber Obnova vyšiel o rok neskôr v preklade Viktórie Lašukovej a napokon Čem ja k vam približus (2017) – výber, ktorý vyšiel v ruštine. Je autorom viacerých pozoruhodných literárnovedných titulov, okrem iných Ivan Krasko a poézia českej moderny, Preklad ako umenie, Interpretácia a poetika. O poézii slovenských básnikov 20. storočia, Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu, Niečo ako láska, niečo ako soľ. Miroslav Válek v interpretáciách, Vzlyky nahej duše. Ivan Krasko v interpretáciách. Ako editor sa podieľal na viacerých výberoch poézie J. Stacha, P. Horova, L. Novomeského. P. O. Hviezdoslava, F. Andriščíka a i. Významnou súčasťou jeho celoživotnej práce sú preklady z ruštiny, ukrajinčiny, španielčiny a češtiny. Sám, resp. v spolupráci preložil viac ako tridsať titulov vynikajúcich autorov zo spomínaných krajín (P. Tyčyna, M. J. Lermontov, A. Achmatovová, V. Briusov, M. Cvetajevová, B. Pasternak, A. S. Puškin, M. Hernandéz, J. J. Padrón, F. G. Lorca, V. Chlebnikov, O. Paz, O. Mandeľštam a mnohí ďalší). Za preklad získal niekoľkokrát Cenu Jána Hollého, Cenu Zory Jesenskej, Cenu vydavateľstva Slovenský spisovateľ a i.

Narodil sa 9. decembra 1947 v Tušickej Novej Vsi.

 

Matúš Kučera – 85

Významná osobnosť našej národnej spisby, historik, skvelý autor literatúry faktu, ale aj pedagóg a diplomat vďaka vynikajúcemu rozprávačskému štýlu zaujal prostredníctvom svojich kníh širokú čitateľskú verejnosť. Každá z jeho monografií, v ktorých osvetľuje neznáme stránky najmä stredovekých dejín, sa číta priam ako dobrodružný román. Základom jeho poznania sú známe fakty a skutočnosti doplnené z jeho vlastných výskumov, pričom na Slovensko vždy pozerá aj cez prizmu jeho zasadenia do historických, resp. geografických kontextov. Viac ako štyridsať rokov (1956 – 1998) prednášal pútavým spôsobom slovenské dejiny vysokoškolským študentom (FF UK v Bratislave, Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave). Po roku 1989 sa aktívne zapojil aj do politického diania (roku 1992 bol poslancom FZ ČSFR, potom dva roky ministrom školstva, vedy, telovýchovy a športu SR a následne päť rokov mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom SR v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine a napokon aj riaditeľom SNM v Bratislave). Z množstva jeho vedeckých prác, resp. monografií a kníh z oblasti literatúry faktu spomeňme aspoň niektoré. Za debutovú sa považuje monografia Slovensko po páde Veľkej Moravy, ktorá vyšla roku 1974 (ešte predtým mu roku 1966 vyšla v spolupráci s B. Kostickým kniha Veľkomoravská ríša v obrazoch). Po nej sa venoval Karolovi IV. v biografickej publikácii s názvom Pater patriae. Rozsiahlu oblasť národných dejín spracoval v knihe Slovensko v dobách stredovekých. Mimoriadny význam pre poznanie našich národných dejín má jeho kniha Postavy veľkomoravskej histórie, ktorá vyšla už vo viacerých doplnených vydaniach. Rovnako výnimočné v tomto smere sú ďalšie dve práce Cesta dejinami – Stredoveké SlovenskoCesta dejinami – Novoveké Slovensko (2002 a 2004). Z ďalších prác sú známe najmä Slovenské dejiny I (dve vydania), Slovensko okolo roku 1000, Bratislava a starí Slováci, Svätopluk, Slováci a Chorváti a v minulom roku vydaná publikácia Stredoveké Slovensko. Čitateľsky príťažlivý je aj súbor Kučerových kratších prác Dejiny sa píšu pre jestvujúcu generáciu (2014). Za mimoriadnu prácu v oblasti výskumu a popularizácie našej národnej histórie bol veľakrát vyznamenaný, o. i. roku 1998 Radom Ľudovíta Štúra II. triedy a roku 2005 Radom Ľudovíta Štúra I. triedy.

Narodil sa 28. októbra 1932 v Mojtíne.

 

Mária Haštová – 95

V detských rokoch, ktoré prežila v Malých Karpatoch (otec bol horár), sa v nej vyvinul mimoriadne citlivý vzťah k prírode, čo sa neskôr prejavilo aj v témach mnohých jej knižiek pre deti, najmä prozaických. Od tej debutovej O veľkej repe uplynulo už úctyhodných šesťdesiatšesť rokov! Postupne pribúdali v jej autorskom portfóliu tituly v rozličných žánroch, od veršovaných leporel a zbierok básničiek a rečňovaniek (o. i. Kvietky, Veselá škola, Dva stolčeky, Zlatovláska a výbery ZvončekyVoňavý venček) až po spomínané prózy najčastejšie s prírodnou tematikou (Zo starej horárne, Keď pôjdeš lúkami, Kamarát Cézar, Vtáčiky zo starej horárne a i.). Napísala takisto viacero scenárov pre rozhlas (Rozprávky na dobrú noc, Vrabčekova pošta), televíziu (Rozprávky z vrecúška) aj pre film (Najlepší kamarát). Niektoré z jej kníh pre deti boli preložené do cudzích jazykov (čeština, nemčina, maďarčina, poľština a ruština).

Narodila sa 21. septembra 1922 v Píle.

 

Vincent Šabík – 80

V súčasnosti jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry, vedec, filozof, kulturológ, estetik, prekladateľ, germanista a v neposlednom rade pedagóg (profesor na FF UKF V Nitre), odborný pracovník (Zväz slovenských spisovateľov, šéfredaktor, potom aj riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ, Slovenské ústredie knižnej kultúry, Ústav umeleckej kritiky) a redaktor, resp. šéfredaktor (Revue svetovej literatúry, Literárny týždenník). Jeho prvé publikované články, recenzie a eseje v odborných časopisoch siahajú do začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia. Knižným debutom s názvom Indície imaginárneho z roku 1972 priblížil formou esejí viacerých významných predstaviteľov slovenskej i zahraničnej literatúry. Po debute pribúdali postupne ďalšie odborné publikácie Čítajúci Titus (1982), Literatúra pre súčasníkov (1988) a Literárne regenerácie (1998), vynikajúci výber z esejistickej tvorby Diskurzy o kultúre (2001) a naň nadväzujúce syntézy estetického myslenia v publikáciách Diskurzy o estetike (2003) a Estetický človek – Homo aestheticus (2011). Roku 2007 mu vyšla skvelá kniha reflektujúca spoločenské pohyby v dejinách i súčasnosti s názvom Intelektuál ako homo politicus. Spomeňme aj zaujímavú monografiu s názvom Hermeneutika ako veda a umenie chápať, ktorá vyšla roku 2014. Rok nato sa v diele Národná kultúra ako rezonančný priestor venuje problematike prepojenia národnej kultúry na európsky priestor. Rôzne texty literárnokritických žánrov sústredil do knihy s názvom Čriepky do portrétu Vincenta Šikulu, ktorá vyšla vlani. Mimoriadne záslužnú prácu vykonal ako editor viacerých antológií, do ktorých súčasne autorsky prispel doslovmi, resp. poznámkami. Okrem iných sú medzi nimi aj práce zo života a tvorby Milana Rúfusa: Rozhovory so sebou a s tebou I, Óda na radosť a iné básne, Život básne a báseň života: Úvahy o umení. Obdivuhodný je jeho prínos v oblasti germanistiky. Doslova stovkami štúdií a prekladov oboznamuje literárnu verejnosť na Slovensku s celou plejádou súčasných, resp. klasických autorov z nemeckej jazykovej oblasti, čo napokon dokazuje aj Výberová personálna bibliografia Vincenta Šabíka, ktorá vyšla roku 2002. Za dlhoročnú významnú prácu pre slovenskú kultúru a literatúru bol mnohokrát ocenený najmä stavovskými organizáciami, žiaľ, do zoznamov na udeľovanie najvyšších štátnych vyznamenaní z prezidentskej kancelárie sa táto výnimočná osobnosť našej národnej kultúry doposiaľ nedostala…

Narodil sa 17. septembra 1937 v Červenom Hrádku.

 

Ľuboš Jurík – 70

Výrazná osobnosť súčasnej slovenskej literatúry, profesiou žurnalista, autor mnohých žánrov, nesmierne pracovitý prozaik, ktorého každé dosiaľ vydané dielo znamenalo obsahové i tematické obohatenie literárnej scény. Po štúdiu žurnalistiky (FF UK v Bratislave pôsobil ako redaktor, resp. šéfredaktor v Novom slove, Literárnom týždenníku, Koridore, Parlamentnom kuriéri, Euroreporte). Od jeho poviedkového debutu Na Poľnej ulici uplynulo už viac takmer štyridsaťpäť rokov. Po ňom sa v jeho tvorbe striedali knihy próz (Dlhá namáhavá cesta, Emigranti, Novinári, Už o tom nehovorme, Spravodliví, Keď sa raz nahnevám, Mesto v pondelok ráno, Bratislavské poviedky, Smrť ministra – román, ktorý bol podkladom pre filmový scenár o smrti Vladimíra Clementisa, a i.), skvelé knihy rozhovorov s domácimi i svetovými spisovateľmi (Rozhovory, Nepokojné dialógy, Rozhovory o literatúre, Pražské rozhovory, Americké dialógy, Rozhovory po rokoch, Dialógy s hviezdami literatúry), knihy esejí (Eurochaos), novely s detektívnymi zápletkami zo starej Bratislavy známe ako Krimi prípady reportéra AZ, knihy z oblasti literatúry faktu (Slovenský bigbít – v spolupráci s Dodom Šuhajdom). Bratislave venoval aj príťažlivú knižku čŕt a príbeh s názvom Rozpomínanie. Pred dvoma rokmi mu vyšla v matičnom vydavateľstve pozoruhodná kniha Alexander Dubček. Rok dlhší ako storočie. Na obdobie účinkovania vo funkcii hovorcu prezidenta SR Ivana Gašparoviča (1972 – 1997) spomína v knihe Pokušenie moci. Na ňu nadviazal ďalšou knihou Poučenie z moci, ktorá vyšla roku 2013. Viaceré tituly jeho kníh boli preložené do cudzích jazykov. Jeho plodná literárna práca bola viackrát ocenená (o. i. Prémia Literárneho fondu, Cena Vojtecha Zamarovského, Cena Egona E. Kischa, Krištáľové krídlo).

Narodil sa 14. septembra 1947 v Nových Zámkoch.

 

Ábel Kráľ – 85

Vynikajúcu prácu pre slovenskú jazykovedu vykonal nielen v jej všeobecnej oblasti, ale najmä v dlhoročnej práci v Kabinete fonetiky FF UK v Bratislave (1958 – 1982). Fonetike a všeobecnej jazykovede sa venoval aj v priebehu ďalších sedem rokov na Katedre slovenského jazyka FF UK a od roku 1989 v Ústave kybernetiky SAV (zaoberal sa možnosťami bádania zvukovej roviny v oblasti syntézy a analýzy reči), resp. na Katedre slovenského jazyka a literatúry na UKF v Nitre (predtým tu vyučoval externe, po roku 1998 sa stal jej vedúcim). V čase, keď viedol spomínaný ústav fonetiky (od roku 1971), nadviazal kontakty s fonetickými ústavmi v Nemecku (Kolín nad Rýnom a Bonn, kde aj externe pôsobil). Po roku 1989 sa úspešne začlenil aj do politicko-spoločenského diania (v rokoch 1990 – 1992 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, v rokoch 1993 – 1998 veľvyslanec Slovenskej republiky vo Švajčiarsku). Z množstva vedeckých prác, štúdií a článkov vynikajú najmä jeho Pravidlá slovenskej výslovnosti, ktoré vyšli vo viacerých vydaniach. Prvé roku 1996 a v poradí tretie vydanie tejto praktickej jazykovej príručky v roku 2016 v matičnom vydavateľstve. Z ďalších významných prác okrem prípravy Atlasu slovenských hlások je to najmä zaujímavý zborník s názvom Zápas o Slovensko, do ktorého sústredil dokumenty zo spoločenstva Kresťanské Slovensko, ktoré viedol od roku 1998.

Narodil sa 17. augusta 1932 v Novej Bani.

 

Albert Marenčin − 95

Život a práca tohto mnohostranného umelca sú naplnené množstvom dramatických momentov, v ktorých sa vzájomne prelína umenie s pedagogikou a diplomaciou, pričom v umení ide o niekoľko žánrov (film, literatúra, výtvarné umenie). Po štúdiách na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1941 – 1945) sa jeho srdcovou záležitosťou stala francúzska kultúra (štúdia na Sorbonne aj na vysokej filmovej škole v Paríži, redaktor a hlásateľ Francúzskeho rozhlasu pre ČSR, neskôr člen Patafyzického kolégia v Paríži a pod.). Po návrate z Francúzska pracoval o. i. v sekretariáte ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa, od roku 1949 na dlhšie obdobie v Československom štátnom filme v Bratislave (dramaturg a scenárista), pričom spolupracoval na viac ako štyridsiatich popredných tituloch slovenskej filmografie (o. i. Zemianska česť, Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň, Polnočná omša, Barnabáš Kos, koprodukčnom Muž, ktorý luže). Napísal aj viacero scenárov rozhlasových hier. V čase, keď mu normalizačný režim zakázal pôsobiť pri filme, zamestnal sa v Slovenskej národnej galérii (do roku 1988). Ako básnik sa zaradil do surrealistickej skupiny, no publikoval iba v samizdate, resp. v zahraničí. Až po roku 1989 sa znovu vrátil k pedagogickej práci (VŠMU v Bratislave) a začali mu postupne vychádzať aj autorské knihy, resp. preklady z francúzskej literatúry (A. Jarry, J. Cocteau, A. Camus, P. Valéry, A. Breton, A. Godard, J. Ferry, A. Césaire a ďalší). Rovnako sa začal intenzívnejšie venovať výtvarnej práci (vlastné koláže vystavoval v mnohých galériách na samostatných, resp. kolektívnych výstavách po celom Slovensku, ale aj v mnohých štátov Európy, roku 2016 napríklad vo francúzskom Bordeaux). Niekoľko kníh aj ilustroval, prípadne navrhol ich obálky. Je autorom básnických zbierok Okamih pravdyLaterna magika (vyšli aj vo francúzskej verzii), množstva esejí, štúdií, monografií a próz (Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi, Nikdy, Návraty na Muráň, Nezabúdanie. Moje malé dejiny, Básnici a rebeli, Dezertéri alebo Ľudský faktor, Zo zápisníkov 1968 – 2008, Čo nevošlo do dejín, kacírske myšlienky a i.). Je držiteľom množstva slovenských a francúzskych štátnych vyznamenaní (zo slovenských spomeňme Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo v oblasti modernej slovenskej literatúry, z francúzskych Rytiersky rad za umenie a literatúru a Rytiersky rad za zásluhy).Vyšli o ňom dve monografie: Albert Marenčin – kolážeAlbert Marenčin – filmár na križovatkách času (autorom oboch je Juraj Mojžiš).

Narodil sa 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou.

 

Ján Vilikovský − 80

Autor mnohých prekladov z angličtiny pracoval po skončení štúdií (FF UK v Bratislave a KU v Prahe) niekoľko rokov ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, potom prešiel na ďalších niekoľko rokov do pedagogického prostredia, aby sa roku 1990 vrátil k vydavateľskej práci (Tatran). Od nej si odskočil do diplomacie (v rokoch 1992 – 1996 veľvyslanec vo Veľkej Británii) a potom opäť k literárnej práci (riaditeľ Literárneho informačného centra a dekan Filologickej fakulty UMB v Banskej Bystrici). Okrem desiatok preložených diel napríklad od Edgara Allana Poea, Agathie Christie, Williama Faulknera, Francisa Scotta Fitzgeralda, Ernesta Hemingwaya, Salmana Rushdieho sa venuje aj teoretickej problematike prekladu (Texty na preklad, Preklad ako tvorba, Shakespeare u nás a i.) a editorskej práci (zborník Preklad a tlmočenie). Je autorom desiatok štúdií, článkov a doslovov ku knižným prekladom.

Narodil sa 13. júla 1937 v Liptovskom Mikuláši-Palúdzke.

 

Ivan Hudec − 70

Od pôvodného povolania lekára (o. i. primár OÚNZ v Čadci, námestník riaditeľa Diagnosticko-liečebného ústavu) prešiel na istý čas do politiky (poslanec SNR a neskôr NR SR, medzitým minister kultúry SR). Spočiatku sa zdalo, že na literárnej ceste ho najviac zaujala dramatika (od roku 1970, keď sa venoval spolu s Petrom Belanom nimi založenému Divadlu u Rolanda vytvorili v spoluautorstve jedenásť divadelných hier). K divadlu sa však vrátil až po vyše desaťročnej odmlke (spoločne s Petrom Valom napísali trilógiu z dejín veľkomoravskej ríše s názvami Knieža, Bratia, Kráľ Svätopluk). V tom období už mal za sebou debutovú knihu próz, ktorá vyvolala veľký čitateľský záujem – Hriešne lásky osamotených mužov, o dva roky po nej nie menej úspešnú Ako chutí zakázané ovocie a potom Bozk uličníka, Čierne diery, Pangharty, Záhadný úsmev štrbavého anjela, Experiment „láska“, Biela pani, mŕtvy pán… (spolu s Petrom Jarošom). Tematike našich najstarších dejín sa venoval aj v prózach Praotec Samo, resp. Báje a mýty starých Slovanov. Roku 1994 mu vyšla kniha politických komentárov a úvah s názvom Slovensko, vlasť moja a roku 2006 publikácia Výber – dráma do roku 2000 s jeho dramatickými textami. Viaceré jeho prózy vyšli v rôznych prekladoch (čeština, poľština, maďarčina, ukrajinčina). V ostatných dvadsiatich rokoch sa venuje súkromnej lekárskej praxi.

Narodil sa 10. júla 1947 v Nitre.

 

Peter Breiner − 60

Hudobný skladateľ, aranžér a klavirista, ktorého skladby sa hrajú po celom svete (o. i. nahral viac ako deväťdesiat kompaktných diskov). Hral a dirigoval na stovkách koncertoch a účinkoval v mnohých televíznych aj rozhlasových reláciách. Pre jeho vnímanie hudobného sveta z hľadiska žánrov neexistujú nijaké hranice, hrá a diriguje rovnako klasiku (Brahms, Schubert, Mozart, Haydn, Čajkovský), ako aj džez a populárnu hudbu, povedzme Beatles (jeho CD s názvom Beatles Go Baroque sa predalo viac ako 150-tisíc kusov). V roku 1988 mu vyšla debutová kniha Javorové listy. Napísal niekoľko muzikálov a jeho projekt Slovenské tance uviedlo Slovenské národné divadlo. Za tvorbu získal viacero ocenení, o. i. najlepšia nahrávka roku 1995 za skladbu Granados.

Narodil sa 3. júla 1957 v Humennom.

 

Mária Kráľovičová – 90

Prvá dáma slovenskej divadelnej a filmovej scény začala svoju výnimočnú umeleckú dráhu v Komornom divadle v Martine vo veku osemnásť rokov. Za dva roky tu vytvorila štrnásť divadelných postáv (roku 1946 získala v Prahe titul Talent roka). Od roku 1948 dodnes(!) pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Hneď v prvom roku účinkovania na prvej slovenskej scéne hrala po boku Andreja Bagara v Molièrovej Škole žien, v tom istom roku v nádherne zdramatizovanej podobe Sládkovičovej Maríny, skvelého predstavenia, ktoré divadelná kritika označila za dramatizáciu storočia (totalitný režim ju neskôr zakázal a stiahol z repertoáru SND). Napriek tomu recitácia tohto klasického diela v jej podaní sa stala jej celoživotným osudom (mimochodom aj v pomenovaní – Marína Kráľovičová). V ďalšom hereckom pôsobení v divadle, filme i televízii vytvorila vyše štyristo skvelých postáv v hrách našich a najmä svetových autorov (Hviezdoslavova Salome, Shakespearova Júlia či Ofélia, Čechovova Sára a desiatky ďalších). V rozhlase ich bolo vyše osemsto! Filmoví diváci si ju takisto pamätajú z viacerých úloh (Priehrada, Skalní v ofsajde, Výlet po Dunaji, Ľudský hlas, Buddenbrookovci, Jedenáste prikázanie a ďalšie). Niet miesta v tejto rubrike na vymenovanie čo i len zlomku z nich v podaní tejto výnimočnej slovenskej divadelnej a filmovej divy. Rovnako to platí pre desiatky najvýznamnejších ocenení, ktoré počas svojho nádherného umeleckého života dostala. Za všetky aspoň jedno: Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Dodnes ju možno vidieť na doskách SND vo viacerých hrách (o. i. v Mannových Buddenbrookovcoch, Lehárovej Zemi úsmevov, Stodolovej Bačovej žene, Feydeauovom Chrobákovi v hlave).

Narodila sa 7. júna 1927 v Čároch.

 

Milan Krajčovič – 80

Roky pôsobil v Historickom ústave SAV, kde sa venoval o. i. širšej problematike slovenských dejín, počnúc slovenským národným hnutím v 19. storočí v Uhorsku až po medzinárodno-politický kontext v 20. storočí. Absolvoval viacero študijných pobytov na odborných pracoviskách v Rakúsku (Rakúska akadémia vied vo Viedni), ale najmä v Nemecku. Od roku 1990 šéfoval redakcii časopisu Historické štúdie, od roku 1995 viedol Komisiu historikov Slovenska a Rumunska. Množstvo z jeho takmer dvoch stoviek vedeckých prác vyšlo aj v zahraničí. Je autorom viacerých podnetných monografií, o. i. Slovenská politika v strednej Európe, Slovenská spoločnosť v Uhorsku, Medzinárodné koncepcie riešenia slovenskej otázky 1914 – 1922, Problémy a plány hraníc Slovenska 1848 – 1922, Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte. Od roku 1820 po vznik Slovenského štátu. Niekoľko monografií vyšlo aj v cudzích jazykoch (nemčina, srbčina, rumunčina).

Narodil sa 8. júna 1937 v Tajnej.

 

Hana Košková – 75

Po skončení strednej školy pracovala osemnásť rokov ako zdravotná sestra v Lučenci, neskôr prešla do tamojších okresných novín. To už publikovala verše v literárnych časopisoch (o. i. aj v Slovenských pohľadoch, ktorým zostala verná dodnes) aj v literárnych zborníkoch (Dychtivo spolu). Debutovú zbierku básní Pod teplom krvi vydala roku 1976. Po nej vychádzali aj ďalšie, napríklad Spojitosť, Spätné zrkadlo, Tvár pri tvári, Záhrada, zviera vo mne, Náhrdelník z hrdličiek, Súrodenci zo sna, Plášť bohyne, Robotnica na poslednú chvíľu. Tematický záber jej poézie je široký, siaha od krehkej ľúbostnej lyriky cez témy medziľudských vzťahov až po problémy vnímania okolitého sveta. Niekoľko kníh venovala aj deťom: Mara Medvedia, Vitajte v Krkiháji, Poludnica z Čerepeša. Povesti a legendy z Novohradu. K novohradským legendám sa vrátila aj v doteraz jednej knihe próz, ktorá vyšla roku 2015 v matičnom vydavateľstve pod názvom Janičiarka: Legenda z Novohradu. Okrem vlastnej tvorby prekladá z bulharčiny a ukrajinčiny.

Narodila sa 7. júna 1942 v Tuhári.

 

Božidara Turzonovová – 75

Vynikajúca herečka a vysokoškolská pedagogička, profesorka sa stala členkou činohry Slovenského národného divadla hneď po absolvovaní štúdia na VŠMU v Bratislave a zostáva tejto scéne verná už viac ako päťdesiat rokov! Narodila sa mimo územia Slovenska (matka Srbka, otec Macedónec), vyrastala na našom území a už ako dieťa sa ocitla v detskej rozhlasovej družine. Do filmu vstúpila ešte ako študentka (Most na tú stranu). Zaujímavosťou je, že v tomto filme účinkovala so svojím budúcim manželom Jozefom Adamovičom. Popri účinkovaní na našej prvej scéne (Na skle maľované, Ženský zákon, Mastný hrniec a ďalšie) sa jej meno objavilo na viac ako tridsiatke slovenských i českých filmov a televíznych seriálov (Senzi mama, Akcia Bororo, Adam Šangala, Vivat, Beňovský!, Bludička, Penelopa, Anjel s diablom v tele, Anjel zvádza diabla, Suzanne, Orbis pictus, Vratné láhve a i.). Výnimočný výkon v stvárnení hlavnej postavy opernej speváčky Emy Destinovej podala vo filme českého režiséra Jiřího Krejčíka Božská Ema. V priebehu rokov 1996 ‒ 2016 hrala v niekoľkých televíznych seriáloch. Za celoživotnú hereckú a pedagogickú prácu dostala roku 2008 štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy a o rok neskôr aj Cenu Jozefa Kronera.

Narodila sa 28. mája 1942 v Sofii (Bulharsko).

 

Emília Vášáryová – 75

Výnimočná osobnosť slovenského divadelného a filmového umenia, dlhoročná členka Slovenského národného divadla (nepretržite od roku 1964), v súčasnosti jedna z najviac obsadzovaných herečiek vo filme, nositeľka veľkého množstva domácich i zahraničných ocenení, o. i. roku 2001 v novinárskej súťaži vyhlásená za slovenskú herečku storočia, pôsobí súčasne ako profesorka na katedre herectva na VŠMU v Bratislave. Výpočet jej divadelných a filmových úloh, v ktorých stvárňovala najrozmanitejšie typy ženských postáv, by bol veľmi dlhý. Na doskách SND hrala počnúc šesťdesiatymi rokmi minulého storočia prakticky vo všetkých najvýznamnejších tituloch, ktoré naša národná scéna uvádzala. Jej filmografia presahuje päť desiatok filmových a seriálových titulov, z ktorých mnohé sú dodnes mimoriadne populárne. Za všetky aspoň niektoré z nich: Polnočná omša, Majster kat, Živý bič, Drak sa vracia, Medená veža, Kto odchádza v daždi…, Červené víno, Alžbetin dvor, Orbis pictus, Pelíšky, Horem pádem, Obsluhoval som anglického kráľa, Ordinácia v ružovej záhrade, Václav, Nestyda, Eva Nová. Ako zaujímavosť uvádzame, že na filmovom plátne sa objavila už ako pätnásťročná vo filme Dáždnik svätého Petra. Veľký úspech a množstvo ocenení jej priniesla úloha vo filme Marka Škopa Eva Nová (2015). Hrala aj vo viacerých televíznych inscenáciách (o. i. Balada o siedmich obesených, Buddenbrookovci, Mário a kúzelník, Portrét Doriana Graya, Ježišova matka, Pustatina lásky) a v rozhlasových hrách a pásmach.

Narodila sa 18. mája 1942 v Hornej Štubni.

 

Tomáš Janovic – 80

Autor mnohých literárnych žánrov. V jeho tvorivom portfóliu nájdeme prozaické diela pre dospelých (Podpisy analfabetov, Posledná večera) aj pre deti: Bola raz 1 trieda, Zažmúr očká, (Ne)ukradni tri vajcia – spolu s Mariánom Vanekom, Snehuliaci – spolu s Vladom Bednárom, no dominantné sú zbierky poézie pre obe skupiny čitateľov – pre dospelých, počnúc debutovou Život je biely holub z roku 1959 až po Ko(z)mické piesne, Od ucha k (d)uchu, Moje najmilšie hriechy, Smutné anekdoty, Ruka majstra, Maj ma rád a ďalšie, pre deti a mládež okrem iných Rozprávkové varechy, Zvieratká na dvore, Drevený tato, Jeleňvízor, Veselá knižka z prvej lavice… Nenachádzame v nich zložitú abstrakciu, skôr jednoduchosť a hravosť, často aj iróniu, resp. sebairóniu a silnú poetickosť s nádychom humoru. Humor a satira dominujú v celej jeho tvorbe. V zbierkach pre deti dôsledne uplatňuje aspekt partnerského vzťahu medzi autorom a čitateľom. Viac prác vytvoril v spolupráci s inými autormi, s Vladom Bednárom rozhlasové hry pre deti, o. i. O žuvačkovom kráľovstve, Vzducholoď, Požičaná gitara, Kľúčikové kráľovstvo, Rozprávkový šlabikár. Na niekoľkých tituloch spolupracoval s Milanom Lasicom či Pavlom Vilikovským (o. i. Okrídlená klietka alebo Zo života mladého Slováka a starých Slovákov, Zoči-voči, Tri kostoly, Tri lásky). Roku 2007 vyšla kniha rozhovorov s J. Štrasserom s názvom Humor ho!, roku 2011 kniha glos, aforizmov a anekdot Ponuka dňa a roku 2014 Jajkele sa rozpráva s Bohom a ďalšie aforizmy o ľudskej krehkosti.

Narodil sa 22. mája 1937 v Bratislave.

 

Pavel Dvořák – 80

Výnimočná osobnosť našej kultúry, historik, autor veľkého množstva kníh literatúry faktu, publicista. Kým si roku 1992 nezaložil v Budmericiach vlastné vydavateľstvo, skúšal to po skončení štúdia histórie (FF UK v Bratislave) vo viacerých zamestnaniach (o. i. v redakciách novín či časopisov), ale aj na stážach (Historický aj Archeologický ústav SAV). Ako rarita sa dnes ukazuje jeho knižný debut s názvom Máte radi Matušku?, ktorý pripravil spolu s vtedajším redakčným kolegom Petrom Brázdom. Ďalšie dva tituly Ľudia roku 1968Svet nahoty mu normalizačný režim zošrotoval. Potom už množstvom kníh, často mimoriadne čitateľsky populárnych (napr. štvorzväzkové Odkryté dejiny, osemzväzkové Stopy dávnej minulosti, súbor piatich kníh o Bratislave), vykonal priam skvelú prácu v popularizovaní dejín Slovenska a Slovákov. Ku knižným vydaniam patria nemenej populárne televízne seriály, ku ktorým písal scenáre (dvadsaťdielny seriál Múzeum života, päťdesiatšesťdielny seriál Stopy dávnej minulosti, desaťdielny Putovanie stáročiami s Pavlom Dvořákom či Hľadanie stratených svetov), resp. desiatky popularizačných článkov a štúdií v periodickej tlači a zborníkoch. Osobitnú pozornosť si zaslúžia jeho diela spracované beletristickým štýlom, v ktorých však zostal verný žánru literatúry faktu a ktoré si originálnym spracovaním získali taktiež mimoriadnu čitateľskú pozornosť a obľubu (Hriešnikov návrat, Farby kaki, Svedectvo pohľadníc, Zlatá kniha Bratislavy, Podivný barón, Kto zabil Viliama Žingora? a ďalšie). Zaujímavý titul venovaný objektívnemu pohľadu na Alžbetu Bátoriovú s názvom Krvavá grófka vytvoril v roku 1999 v spolupráci s fotografom Karolom Kállayom. Významnú prácu v odkrývaní našej histórie vykonáva aj vo vlastnom vydavateľstve RAK. Roku 2002 získalo toto vydavateľstvo mimoriadnu cenu UNESCO v súťaži o Najkrajšiu knihu sveta za titul Anonymova kronika. Je nositeľom viacerých významných ocenení, o. i. Ceny E. E. Kischa a Ceny Vojtecha Zamarovského.

Narodil sa 13. mája 1937 v Prahe (Česko).

 

Jaroslav Rezník – 75

Významná osobnosť slovenskej literatúry, básnik, dramatik a publicista, autor kníh pre deti a literatúry faktu, spojil viacero rokov svojho života s Martinom (Pedagogický inštitút, Matica slovenská). Práve z Literárno-múzejného oddelenia našej najstaršej kultúrnej inštitúcie musel roku 1971 nedobrovoľne odísť pre občiansky postoj proti vstupu ruských vojsk na naše územie. Najskôr bol niekoľko rokov bez zamestnania, potom viac ako pätnásť rokov pracoval v Slovenskej literárnej agentúre. Po roku 1989 sa opäť vrátil k literatúre (v rokoch 1990 – 1993 pôsobil ako výkonný predseda Spolku slovenských spisovateľov, potom ako riaditeľ spolkového vydavateľstva, šéfredaktor denníka Slovenská Republika). Skôr ako mu totalitný režim vstúpil násilne do života, stihol vydať dve básnické zbierky: debutovú Váhavosť (1966) a Prijímanie (1969) a roku 1970 aj básnickú poému S vodou na jazyku. Do roku 1989 napísal niekoľko dramatických textov (Margita a Besná, O cárovi Saltánovi, Živé svetlo, Ako to naozaj bolo alebo Príhody Janka Hraška), scenárov k televíznym hrám (o. i. Blízko odpovede, Nech sa niekto opováži alebo Ako Ďurko Konôpka o fujaru prišiel, Ján Literát) a televíznych seriálov (Medvedí rok, Rozprávky z praveku), ale najmä mimoriadne úspešnú publikáciu z literatúry faktu Po literárnych stopách na Slovensku, ktorá vyšla roku 1982. V češtine vyšla roku 1989 jeho kniha Literární toulky Slovenskem. K téme histórie a geografického mapovania slovenskej literatúry sa vrátil roku 2001 vydaním publikácie Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska, ktorá vyšla aj roku 2012 v druhom (prepracovanom a rozšírenom) vydaní. V období po roku 1990 sa takmer výlučne zameral na tvorbu pre deti a mládež (Zvieratká píšu deťom, Rozprávky o Mladuškovi, Kika spáva v paprike, Oči plné oblohy, Janko Hraško. Ako to naozaj bolo, Literárne hádanky. Slnečný budíček a viaceré ďalšie). Mimoriadny ohlas medzi literátmi mal jeho Slovenský literárny kalendár (zostavil päť ročníkov). Okrem vlastnej tvorby prekladal z ruštiny (o. i. A. Achmatovová) a z češtiny (K. Čapek). Jeho tvorba i práca pre slovenskú literatúru bola niekoľkokrát odmenená, napríklad roku 2014 Cenou Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo v oblasti poézie a detskej literatúry.

Narodil sa 6. apríla v Ružomberku.

 

Anton Hykisch – 85

Jedna z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej literatúry, prozaik, dramatik a publicista vyštudoval ekonomiku na VŠE v Bratislave (1951– 1956) a v priebehu nasledujúcich rokov vystriedal niekoľko zamestnaní (o. i. aj sedem rokov ako rozhlasový redaktor, odkiaľ musel po roku 1969 nútene odísť). V čase normalizácie mu povolili vydať iba knižku o dejinách automobilizmu s názvom Volanty do nebies. Po roku 1990 sa ocitol v politickom, resp. diplomatickom dianí (poslanec SNR a súčasne riaditeľ vydavateľstva Mladé letá, od roku 1993 veľvyslanec Slovenskej republiky v Kanade). Prvé prózy začal písať už v päťdesiatych rokoch minulého storočia, debutový román Krok do neznáma (1959) mu režim najskôr dal zošrotovať, potom vyšiel až po štyroch rokoch, keď už mal za sebou skutočný debut, román Sen vchádza do stanice (1961). Aj v ďalších knihách je hlavnou témou život jeho súčasníkov, resp. vlastné generačné pocity a skúsenosti (Stretol som ťa, Naďa, Námestie v Mähringu či cestopisná Kanada nie je „kanada“. Roku 1977 upozornil literárnu obec skvelým dvojzväzkovým románom Čas majstrov. Neskôr sa s prestávkami vracal k svojim obľúbeným historickým témam aj v ďalších románoch (Milujte kráľovnú, Trinásta hodina, Spomeň si na cára, Rozkoše dávnych čias). Odlišné tematické okruhy spracoval v románoch Vzťahy, Túžba, Atómové leto, rovnako v knihách Dobre utajený mozog, Obrana tajomstiev, Mária Terézia a i. Niekoľko jeho hier odvysielal aj rozhlas (Praskanie, Počatie, pre mládež Také čudné rozhovory). Eseje mu vyšli v dvoch výberoch Nebojme sa sveta. Sprievodca globálnym myslením (2001) a Čo si o tom myslím (2003). V knihe Ako chutí politika sa vracia do rokov 1990 – 1992, keď v nej aktívne pôsobil a v publikácii Moja Štiavnica (2012) do rodiska. Viaceré z jeho kníh boli preložené do cudzích jazykov. Za literárnu tvorbu získal niekoľko významných ocenení, za všetky spomeňme Pribinov kríž I. triedy (1998).

Narodil sa 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici.

 

Alexander Ilečko – 80

Jedna z najvýraznejších osobností súčasného slovenského výtvarného umenia, sochár, ktorého tvorbu vzhľadom na mimoriadnu variabilnosť nemožno zaradiť do hraníc istého umeleckého smeru. Roku 1944 sa s rodičmi ocitol v Revúcej a v tomto meste o desať rokov neskôr aj maturoval. Po maturite sa Ilečkovci presťahovali do Modry a mladý Alexander začal študovať na VŠVU v Bratislave maliarstvo u Petra Matejku a Jána Mudrocha, neskôr aj sochárstvo u Fraňa Štefunka a Rudolfa Pribiša. Po skončení prešiel na dva roky do Akadémie umení vo Viedni (1967 – 1968). Sochárskemu umeniu sa intenzívne začal venovať vo vlastnom ateliéri v rodinnom dome v Grinave (Pezinok), ktorý si staval od roku 1963. Z materiálov mu spočiatku najviac učarovalo drevo, neskôr tvoril z hliny, bronzu, kameňa i sadry. Je autorom viacerých rozmerných priestorových kompozícií i menších plastík. Známy je súbor s názvom Hlavy z kolorovanej a glazovanej hliny, takisto súbor viacerých plastík významných slovenských umelcov, resp. členov vlastnej rodiny. Patrí k zakladateľom sochárskych sympózií v Moravanoch nad Váhom i Spolku výtvarníkov Slovenska. S jeho tvorbou sa stretli návštevníci na desiatkach výstav u nás i v zahraničí.

Narodil sa 25. februára 1937 v Bratislave.