Pripomíname si

Božidara Turzonovová – 75

Vynikajúca herečka a vysokoškolská pedagogička, profesorka sa stala členkou činohry Slovenského národného divadla hneď po absolvovaní štúdia na VŠMU v Bratislave a zostáva tejto scéne verná už viac ako päťdesiat rokov! Narodila sa mimo územia Slovenska (matka Srbka, otec Macedónec), vyrastala na našom území a už ako dieťa sa ocitla v detskej rozhlasovej družine. Do filmu vstúpila ešte ako študentka (Most na tú stranu). Zaujímavosťou je, že v tomto filme účinkovala so svojím budúcim manželom Jozefom Adamovičom. Popri účinkovaní na našej prvej scéne (Na skle maľované, Ženský zákon, Mastný hrniec a ďalšie) sa jej meno objavilo na viac ako tridsiatke slovenských i českých filmov a televíznych seriálov (Senzi mama, Akcia Bororo, Adam Šangala, Vivat, Beňovský!, Bludička, Penelopa, Anjel s diablom v tele, Anjel zvádza diabla, Suzanne, Orbis pictus, Vratné láhve a i.). Výnimočný výkon v stvárnení hlavnej postavy opernej speváčky Emy Destinovej podala vo filme českého režiséra Jiřího Krejčíka Božská Ema. V priebehu rokov 1996 ‒ 2016 hrala v niekoľkých televíznych seriáloch. Za celoživotnú hereckú a pedagogickú prácu dostala roku 2008 štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy a o rok neskôr aj Cenu Jozefa Kronera.

Narodila sa 28. mája 1942 v Sofii (Bulharsko).

 

Emília Vášáryová – 75

Výnimočná osobnosť slovenského divadelného a filmového umenia, dlhoročná členka Slovenského národného divadla (nepretržite od roku 1964), v súčasnosti jedna z najviac obsadzovaných herečiek vo filme, nositeľka veľkého množstva domácich i zahraničných ocenení, o. i. roku 2001 v novinárskej súťaži vyhlásená za slovenskú herečku storočia, pôsobí súčasne ako profesorka na katedre herectva na VŠMU v Bratislave. Výpočet jej divadelných a filmových úloh, v ktorých stvárňovala najrozmanitejšie typy ženských postáv, by bol veľmi dlhý. Na doskách SND hrala počnúc šesťdesiatymi rokmi minulého storočia prakticky vo všetkých najvýznamnejších tituloch, ktoré naša národná scéna uvádzala. Jej filmografia presahuje päť desiatok filmových a seriálových titulov, z ktorých mnohé sú dodnes mimoriadne populárne. Za všetky aspoň niektoré z nich: Polnočná omša, Majster kat, Živý bič, Drak sa vracia, Medená veža, Kto odchádza v daždi…, Červené víno, Alžbetin dvor, Orbis pictus, Pelíšky, Horem pádem, Obsluhoval som anglického kráľa, Ordinácia v ružovej záhrade, Václav, Nestyda, Eva Nová. Ako zaujímavosť uvádzame, že na filmovom plátne sa objavila už ako pätnásťročná vo filme Dáždnik svätého Petra. Veľký úspech a množstvo ocenení jej priniesla úloha vo filme Marka Škopa Eva Nová (2015). Hrala aj vo viacerých televíznych inscenáciách (o. i. Balada o siedmich obesených, Buddenbrookovci, Mário a kúzelník, Portrét Doriana Graya, Ježišova matka, Pustatina lásky) a v rozhlasových hrách a pásmach.

Narodila sa 18. mája 1942 v Hornej Štubni.

 

Tomáš Janovic – 80

Autor mnohých literárnych žánrov. V jeho tvorivom portfóliu nájdeme prozaické diela pre dospelých (Podpisy analfabetov, Posledná večera) aj pre deti: Bola raz 1 trieda, Zažmúr očká, (Ne)ukradni tri vajcia – spolu s Mariánom Vanekom, Snehuliaci – spolu s Vladom Bednárom, no dominantné sú zbierky poézie pre obe skupiny čitateľov – pre dospelých, počnúc debutovou Život je biely holub z roku 1959 až po Ko(z)mické piesne, Od ucha k (d)uchu, Moje najmilšie hriechy, Smutné anekdoty, Ruka majstra, Maj ma rád a ďalšie, pre deti a mládež okrem iných Rozprávkové varechy, Zvieratká na dvore, Drevený tato, Jeleňvízor, Veselá knižka z prvej lavice… Nenachádzame v nich zložitú abstrakciu, skôr jednoduchosť a hravosť, často aj iróniu, resp. sebairóniu a silnú poetickosť s nádychom humoru. Humor a satira dominujú v celej jeho tvorbe. V zbierkach pre deti dôsledne uplatňuje aspekt partnerského vzťahu medzi autorom a čitateľom. Viac prác vytvoril v spolupráci s inými autormi, s Vladom Bednárom rozhlasové hry pre deti, o. i. O žuvačkovom kráľovstve, Vzducholoď, Požičaná gitara, Kľúčikové kráľovstvo, Rozprávkový šlabikár. Na niekoľkých tituloch spolupracoval s Milanom Lasicom či Pavlom Vilikovským (o. i. Okrídlená klietka alebo Zo života mladého Slováka a starých Slovákov, Zoči-voči, Tri kostoly, Tri lásky). Roku 2007 vyšla kniha rozhovorov s J. Štrasserom s názvom Humor ho!, roku 2011 kniha glos, aforizmov a anekdot Ponuka dňa a roku 2014 Jajkele sa rozpráva s Bohom a ďalšie aforizmy o ľudskej krehkosti.

Narodil sa 22. mája 1937 v Bratislave.

 

Pavel Dvořák – 80

Výnimočná osobnosť našej kultúry, historik, autor veľkého množstva kníh literatúry faktu, publicista. Kým si roku 1992 nezaložil v Budmericiach vlastné vydavateľstvo, skúšal to po skončení štúdia histórie (FF UK v Bratislave) vo viacerých zamestnaniach (o. i. v redakciách novín či časopisov), ale aj na stážach (Historický aj Archeologický ústav SAV). Ako rarita sa dnes ukazuje jeho knižný debut s názvom Máte radi Matušku?, ktorý pripravil spolu s vtedajším redakčným kolegom Petrom Brázdom. Ďalšie dva tituly Ľudia roku 1968Svet nahoty mu normalizačný režim zošrotoval. Potom už množstvom kníh, často mimoriadne čitateľsky populárnych (napr. štvorzväzkové Odkryté dejiny, osemzväzkové Stopy dávnej minulosti, súbor piatich kníh o Bratislave), vykonal priam skvelú prácu v popularizovaní dejín Slovenska a Slovákov. Ku knižným vydaniam patria nemenej populárne televízne seriály, ku ktorým písal scenáre (dvadsaťdielny seriál Múzeum života, päťdesiatšesťdielny seriál Stopy dávnej minulosti, desaťdielny Putovanie stáročiami s Pavlom Dvořákom či Hľadanie stratených svetov), resp. desiatky popularizačných článkov a štúdií v periodickej tlači a zborníkoch. Osobitnú pozornosť si zaslúžia jeho diela spracované beletristickým štýlom, v ktorých však zostal verný žánru literatúry faktu a ktoré si originálnym spracovaním získali taktiež mimoriadnu čitateľskú pozornosť a obľubu (Hriešnikov návrat, Farby kaki, Svedectvo pohľadníc, Zlatá kniha Bratislavy, Podivný barón, Kto zabil Viliama Žingora? a ďalšie). Zaujímavý titul venovaný objektívnemu pohľadu na Alžbetu Bátoriovú s názvom Krvavá grófka vytvoril v roku 1999 v spolupráci s fotografom Karolom Kállayom. Významnú prácu v odkrývaní našej histórie vykonáva aj vo vlastnom vydavateľstve RAK. Roku 2002 získalo toto vydavateľstvo mimoriadnu cenu UNESCO v súťaži o Najkrajšiu knihu sveta za titul Anonymova kronika. Je nositeľom viacerých významných ocenení, o. i. Ceny E. E. Kischa a Ceny Vojtecha Zamarovského.

Narodil sa 13. mája 1937 v Prahe (Česko).

 

Jaroslav Rezník – 75

Významná osobnosť slovenskej literatúry, básnik, dramatik a publicista, autor kníh pre deti a literatúry faktu, spojil viacero rokov svojho života s Martinom (Pedagogický inštitút, Matica slovenská). Práve z Literárno-múzejného oddelenia našej najstaršej kultúrnej inštitúcie musel roku 1971 nedobrovoľne odísť pre občiansky postoj proti vstupu ruských vojsk na naše územie. Najskôr bol niekoľko rokov bez zamestnania, potom viac ako pätnásť rokov pracoval v Slovenskej literárnej agentúre. Po roku 1989 sa opäť vrátil k literatúre (v rokoch 1990 – 1993 pôsobil ako výkonný predseda Spolku slovenských spisovateľov, potom ako riaditeľ spolkového vydavateľstva, šéfredaktor denníka Slovenská Republika). Skôr ako mu totalitný režim vstúpil násilne do života, stihol vydať dve básnické zbierky: debutovú Váhavosť (1966) a Prijímanie (1969) a roku 1970 aj básnickú poému S vodou na jazyku. Do roku 1989 napísal niekoľko dramatických textov (Margita a Besná, O cárovi Saltánovi, Živé svetlo, Ako to naozaj bolo alebo Príhody Janka Hraška), scenárov k televíznym hrám (o. i. Blízko odpovede, Nech sa niekto opováži alebo Ako Ďurko Konôpka o fujaru prišiel, Ján Literát) a televíznych seriálov (Medvedí rok, Rozprávky z praveku), ale najmä mimoriadne úspešnú publikáciu z literatúry faktu Po literárnych stopách na Slovensku, ktorá vyšla roku 1982. V češtine vyšla roku 1989 jeho kniha Literární toulky Slovenskem. K téme histórie a geografického mapovania slovenskej literatúry sa vrátil roku 2001 vydaním publikácie Túry do literatúry. Po literárnych stopách Slovenska, ktorá vyšla aj roku 2012 v druhom (prepracovanom a rozšírenom) vydaní. V období po roku 1990 sa takmer výlučne zameral na tvorbu pre deti a mládež (Zvieratká píšu deťom, Rozprávky o Mladuškovi, Kika spáva v paprike, Oči plné oblohy, Janko Hraško. Ako to naozaj bolo, Literárne hádanky. Slnečný budíček a viaceré ďalšie). Mimoriadny ohlas medzi literátmi mal jeho Slovenský literárny kalendár (zostavil päť ročníkov). Okrem vlastnej tvorby prekladal z ruštiny (o. i. A. Achmatovová) a z češtiny (K. Čapek). Jeho tvorba i práca pre slovenskú literatúru bola niekoľkokrát odmenená, napríklad roku 2014 Cenou Spolku slovenských spisovateľov za celoživotné dielo v oblasti poézie a detskej literatúry.

Narodil sa 6. apríla v Ružomberku.

 

Anton Hykisch – 85

Jedna z najvýraznejších osobností súčasnej slovenskej literatúry, prozaik, dramatik a publicista vyštudoval ekonomiku na VŠE v Bratislave (1951– 1956) a v priebehu nasledujúcich rokov vystriedal niekoľko zamestnaní (o. i. aj sedem rokov ako rozhlasový redaktor, odkiaľ musel po roku 1969 nútene odísť). V čase normalizácie mu povolili vydať iba knižku o dejinách automobilizmu s názvom Volanty do nebies. Po roku 1990 sa ocitol v politickom, resp. diplomatickom dianí (poslanec SNR a súčasne riaditeľ vydavateľstva Mladé letá, od roku 1993 veľvyslanec Slovenskej republiky v Kanade). Prvé prózy začal písať už v päťdesiatych rokoch minulého storočia, debutový román Krok do neznáma (1959) mu režim najskôr dal zošrotovať, potom vyšiel až po štyroch rokoch, keď už mal za sebou skutočný debut, román Sen vchádza do stanice (1961). Aj v ďalších knihách je hlavnou témou život jeho súčasníkov, resp. vlastné generačné pocity a skúsenosti (Stretol som ťa, Naďa, Námestie v Mähringu či cestopisná Kanada nie je „kanada“. Roku 1977 upozornil literárnu obec skvelým dvojzväzkovým románom Čas majstrov. Neskôr sa s prestávkami vracal k svojim obľúbeným historickým témam aj v ďalších románoch (Milujte kráľovnú, Trinásta hodina, Spomeň si na cára, Rozkoše dávnych čias). Odlišné tematické okruhy spracoval v románoch Vzťahy, Túžba, Atómové leto, rovnako v knihách Dobre utajený mozog, Obrana tajomstiev, Mária Terézia a i. Niekoľko jeho hier odvysielal aj rozhlas (Praskanie, Počatie, pre mládež Také čudné rozhovory). Eseje mu vyšli v dvoch výberoch Nebojme sa sveta. Sprievodca globálnym myslením (2001) a Čo si o tom myslím (2003). V knihe Ako chutí politika sa vracia do rokov 1990 – 1992, keď v nej aktívne pôsobil a v publikácii Moja Štiavnica (2012) do rodiska. Viaceré z jeho kníh boli preložené do cudzích jazykov. Za literárnu tvorbu získal niekoľko významných ocenení, za všetky spomeňme Pribinov kríž I. triedy (1998).

Narodil sa 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici.

 

Alexander Ilečko – 80

Jedna z najvýraznejších osobností súčasného slovenského výtvarného umenia, sochár, ktorého tvorbu vzhľadom na mimoriadnu variabilnosť nemožno zaradiť do hraníc istého umeleckého smeru. Roku 1944 sa s rodičmi ocitol v Revúcej a v tomto meste o desať rokov neskôr aj maturoval. Po maturite sa Ilečkovci presťahovali do Modry a mladý Alexander začal študovať na VŠVU v Bratislave maliarstvo u Petra Matejku a Jána Mudrocha, neskôr aj sochárstvo u Fraňa Štefunka a Rudolfa Pribiša. Po skončení prešiel na dva roky do Akadémie umení vo Viedni (1967 – 1968). Sochárskemu umeniu sa intenzívne začal venovať vo vlastnom ateliéri v rodinnom dome v Grinave (Pezinok), ktorý si staval od roku 1963. Z materiálov mu spočiatku najviac učarovalo drevo, neskôr tvoril z hliny, bronzu, kameňa i sadry. Je autorom viacerých rozmerných priestorových kompozícií i menších plastík. Známy je súbor s názvom Hlavy z kolorovanej a glazovanej hliny, takisto súbor viacerých plastík významných slovenských umelcov, resp. členov vlastnej rodiny. Patrí k zakladateľom sochárskych sympózií v Moravanoch nad Váhom i Spolku výtvarníkov Slovenska. S jeho tvorbou sa stretli návštevníci na desiatkach výstav u nás i v zahraničí.

Narodil sa 25. februára 1937 v Bratislave.