Próza

Angela Stachowa

V sobotu večer doma

 

Angela Stachowa sa narodila 16. augusta 1948 v Prahe v učiteľskej rodine. Po maturite v Budyšíne vyštudovala ekonómiu v Lipsku. Bola vedeckou asistentkou a od roku 1976 je slobodnou spisovateľkou. Býva v Lipsku.

Píše prózu, rozhlasové hry, knihy pre deti a publicistické žánre. Za svoje diela získala prestížnu Literárnu cenu Domowiny.

Stachowa píše v lužickej srbčine aj v nemčine. V slovenčine jej vo vydavateľstve Mladé letá vyšli aj dve detské knihy – Hadí kráľO čudnom mládencovi.

 

(čk)

 

 

Ten deň, keď sme obaja boli takí nešťastní, začal sa ako každá iná sobota.

Ráno pri raňajkách som v novinách čítal o Indiánoch, ktorí na protest proti diskriminácii obsadili časť kraja. Pomyslel som si, že dievčina na obrázku, ktorý bol vedľa článku, vôbec nevyzerá ako Indiánka. Je až priveľmi civilizovaná.

Vonku za oknom pršalo. Bubnovanie veľkých dažďových kvapiek na odkvap pod strechou nás už zobudilo.

Od toho času, čo s Majkou bývame v meste, teším sa na každý daždivý koniec týždňa. Dovtedy, u nás doma na dedine, to bolo iba nepríjemné, všetci sa ponevierali po kuchyni a izbe, nosili do domu blato a mokrotu.

Potom mi Majka prikázala, aby som odložil noviny a rozprával sa s ňou. Poslúchol som ju, veď s výnimkou prázdnin sme spolu iba v sobotu a nedeľu. Cez týždeň študujem v Berlíne, budem učiteľ matematiky a astronómie.

Majka rozhorčene vykladala o svojej staršej sestre. Nedávno poslala rodičom i jej kartu, na ktorej bolo iba toľko, že je už vydatá.

„Od nás nedostane nijaký svadobný dar,“ povedala Majka ponuro. Pritom brala zo stola šálky a taniere od raňajok a prudko zvrtla veko na pohári s marmeládou. Majku poznám dobre, ale neviem si s ňou rady, ak začne byť malicherná. Vtedy sa veľmi podobá na svojho otca. Keď bol predsedom družstva, najprv nakúpil honosný nábytok do svojej kancelárie, na písací stôl fialovú elektrickú kalkulačku a telefónny aparát s mnohými gombíkmi. Telefón však, žiaľ, dostal iba v sivej farbe. A v tom čase bolo družstvo strašne zadlžené. Ani s kalkulačkou, ani s telefónnym aparátom sa podnes nenaučil poriadne narábať.

„Prestaň,“ zahriakol som ju preto. „Po prvé nám do toho nič nie je, po druhé je to vec tvojej sestry a po tretie beztak jej nejaký dar dáme.“

My, Majka a ja, sme mali veľkú svadbu. Bolo to pred dvoma rokmi, keď som sa vrátil od vojska. Svadba sa slávila v dome Majkiných rodičov, so starejším a šesťdesiatimi štyrmi hosťami. Majka si to tak želala. Ak by som mal povedať pravdu, mne to bolo jednoducho na ťarchu, niekoľko dní mať toľko ľudí okolo seba na svadobnej hostine.

Najšťastnejšia na svadbe bola Majkina matka. Len ľutovala, že Majka nebola vystrojená ako nevesta v lužickom národnom kroji, lebo tak si to dlhé roky predstavovala. Majka šla na sobáš v dlhých bielych čipkovaných šatách. Na hlave nemala závoj, ale biely klobúk veľký ako koleso. Vtedy mala devätnásť rokov a vyzerala ako malé dievča, ktoré sa hrá na mladuchu. Ja Majku ľúbim.

V skutočnosti bolo trocha nezvyčajné, ako sme kráčali cez dedinu: vpredu braško-starejší, s bielou hodvábnou šatkou visiacou na čiernom plášti, v cylindri operenom kvetmi a farebnými mašličkami, potom Majka v klobúku a ja, za nami rodičia a napokon v párikoch ten húf hostí, mladí aj starí, staršie ženy v ľudovom kroji.

Keď Majka ponosila riad do kuchyne, spolu sme ho umyli v zmierujúcom mlčaní. Čo sa mne v priebehu týždňa prihodí, porozprávam Majke poväčšine už v piatok večer, keď prídem domov. Ona sa mi takisto vtedy zveruje, a tak skáčeme z jednej témy na druhú a stále sa navzájom prerušujeme. Ešte nebol taký piatok, aby sme si šli ľahnúť do postele pred jednou či druhou v noci. Asi preto v sobotu hovoríme už menej. Lenže Majku ani v sobotu jednoducho nenechám na pokoji, musí ma často odháňať.

Bolo už takmer poludnie, keď sme dokončili všetky domáce práce. Majka nemá rada okolo seba neporiadok, stále si to zdôvodňuje takými vetami, ktoré kdesi vyčítala, ako: Bez vonkajšieho poriadku nemáš ani vnútorný poriadok. Ja si skôr myslím, že je to reakcia na jej detské roky, vtedy u nich doma býval veľký neporiadok, celá dedina o tom vedela.

Zistili sme, že nám do odchodu autobusa zostáva ešte celá hodina. Vtom Majka z ničoho nič rozhodla, že k rodičom nepôjdeme. Namietal som, že naša mať nás čaká s obedom, Majkini rodičia s koláčom a kávou na olovrant. Ale Majka ma objala a šepkala mi do ucha, že raz môžeme myslieť iba na seba. Aby som sa priznal, z toho jej rozhodnutia som sa vlastne tešil. Obaja sme sa začali sprisahanecky chichotať ako deti. Taký daždivý koniec týždňa nás bez komplikácií oslobodí od mnohých záväzkov, človek ho môže príjemne tráviť.

Odvtedy čo sme sa nasťahovali do tohto päťposchodového domu v starej časti mesta, najradšej sa zdržujem v našom byte. Je priamo pod strechou, veľká izba, menšia kuchyňa a komora, ktorú cez letné prázdniny chceme prestavať na kúpeľňu. V miestnostiach ešte nestojí veľa nábytku, v obývacej izbe len taká široká francúzska posteľ, stolík a dve stoličky, okrem toho máme veľký koberec, ktorý sme dostali od rodičov ako svadobný dar. Myslím si, že človek môže mať byt tak rád len po mnohých rokoch bývania v internátoch a na ubikáciách počas strednej školy či pri vojsku. Aj teraz v Berlíne bývam v internáte.

Majka je učiteľka v materskej škole. Rok pracuje v novej škôlke a má už vlastnú triedu. Občas fotografuje svoje deti a potom mi ukazuje obrázky. Keďže máme rovnaké povolanie, mnohí nás považujú za ideálny pár. Aj preto, že sa obaja poznáme od detských rokov a trochu sa na seba aj podobáme.

Po obede sme si ľahli. Veľmi vážne sme si predsavzali, že budeme spať, ale prirodzene nič z toho nebolo. Aj toto je každú sobotu rovnaké.

Neskôr sa Majka začala triasť od zimy. Obliekla si kúpací plášť a opäť si ľahla ku mne. Bol som dosť unavený a chcelo sa mi spať, cítiac jej hlavu na svojej hrudi. Lenže Majka začala, že by sme si mali pohovoriť, kedy by sme mohli mať dieťa. O tom sa rozprávame už od našej svadby. Malo by prísť až po skončení môjho štúdia, ale ak predtým, v ktorom študijnom roku?

To všetko nechávam na Majku. Niekedy mi vraví, že by sme sa mali hneď do toho pustiť. Takto rozpráva vždy po všelijakých žiarlivostných scénach. Aj tie u nás bývajú. Raz ma v piatok privítala bez akéhokoľvek pozdravu a už medzi dvermi ma s plačom obvinila, že som ju práve v tomto týždni oklamal. V noci zo stredy na štvrtok sa prebudila a v tom okamihu cítila, že v Berlíne ležím v posteli s nejakou inou. Vyslovila aj meno jednej neatraktívnej tučnej dievčiny z môjho seminárneho krúžku, pravdepodobne som ju v niektorom rozhovore spomenul.

Majku žiarlivosť zožiera. Robím všetko, aby som jej to vyhovoril, ale po troch-štyroch mesiacoch opäť začne s nejakou hlúposťou. Keď sa potom upokojí, spustí svoju kvintesenciu všetkých hádok: Ako otec dieťaťa by som sa väčšmi hanbil klamať ju s nejakou druhou. Prirodzene, Majku chápem, päť dní je sama so všetkými svojimi myšlienkami, nie je to pre ňu jednoduché. Len niekedy pri tých stále rovnakých scénach stratím trpezlivosť, tresnem dvermi za sebou a prosto bežím preč.

Pri tom všetkom Majka nevidí to bytostné, že iba pri nej sa cítim istý. Mal som pred ňou aj iné dievčatá, Majka sa ma na to často vypytuje a o niektorých aférach som jej musel vyrozprávať všetko od začiatku do konca. Stalo sa už aj to, že som si k tomu aj kadečo povymýšľal. Jednoducho poviedky pre Majku.

Nikdy nepochopí, že to s inými dievčatami bolo vždy nejako podivne skomplikované: po tom smutné, bez nežnosti alebo celkom nepodarené.

Zvlášť žiarlivo pátra v období, keď som slúžil na vojenčine, ten čas je pre ňu akoby celkom zahalený. Bol som vtedy v Erfurte a, prirodzene, chodili sme na pivo a na tancovačky tak často, ako sa len dalo. Kto pozná život v kasárňach a všetko okolo neho, ten to pochopí. Lenže erfurtské dievčence si vojakov zväčša nevážia. Raz ma jedna Elka vzala k sebe domov, bol som opitý a neskôr som si ani nevedel spomenúť na cestu k jej bytu.

Už samotná procedúra prvého vyzliekania pred niekým vždy mi bola nepríjemná, každý osobitne, v nejakom kútiku, a aby sa osudovosť toho okamihu zahalila, zvalí sa jeden na druhého, a situácia je zoraná od začiatku. Iba s Majkou to vždy bolo inak.

Aj toto sú naše témy v sobotu popoludní, ibaže v jemnejšej forme, jednoducho pre Majku. Napokon sme predsa ešte obaja zaspali.

Prebudil som sa, keď sa vonku už stmievalo. Majka ležala ťažká na mojej ruke. Niekedy som celé minúty pociťoval, že som znova v tom stave, ktorý som už niekoľko ráz zažil: Pozeral som sa na Majku, na izbu a na tých pár kusov nábytku ako cudzí, nevedel som si to všetko zaradiť do svojho života. A predovšetkým som náhle zabudol aj Majkino meno. Veľmi som sa bál, že ju oslovím iným menom, raz sa mi to aj stalo a následky sa mi zaryli do pamäti. Potom sa aj Majka zobudila, obrátila ku mne hlavu a usmiala sa na mňa. Moje zdesenie akoby odvial vietor. Bol som zasa v tomto svete.

Hádali sme, koľko je už asi hodín. Majka siahla hore na policu a zapla rádio. Práve bežali správy o šiestej večer. Ležali sme a od kachlí k nám sálalo teplo.

„Ach, ako je nám dobre,“ zrazu si vzdychla Majka a pritúlila sa ku mne veľmi tesne. Pohladkal som ju.

Aj ja som to pociťoval, máme sa dobre. Celkom a obaja spolu. Sú okamihy, keď všetko malicherné odpadá, hlúposti sa zmenšia na primeranú a reálnu veľkosť a všetky veci dostanú svoje pravé miesto a zaradenie. Človek je potom vnútorne celkom pokojný.

Myslím si, že poznám tento pocit tak dlho, ako dlho vlastním Majku. Možno sa hádať o výraz vlastním, teší ma, že takto rozmýšľam, a Majku to teší tiež.

Odrástli sme v jednej dedine, Majka o dva domy ďalej, chodili sme potom na tú istú strednú školu a bývali sme v jednom internáte. Naozajstné starosti a problémy sme vlastne nikdy nemali, strach pred maturitnými skúškami a hlúpu žiarlivosť nemožno považovať za problémy. Na druhej strane…

Pošteklil som Majku, a tak sme sa konečne dostali z postele. Potom sme zbierali kúsky odevu, ktoré sa dookola povaľovali, obliekol som jej košeľu, pulóver, nohavice, a to všetko len preto, že som ju chcel mať stále v rukách. Majka ma niekedy žartovne nazýva: môj hmatateľný typ.

Dohodli sme sa, že večeru pripraví sama. Ja som si vzal z cestovnej tašky matematickú knižku a pár zošitov, potom som si pritiahol stoličku bližšie ku kachliam. V rádiu mužský hlas vysvetľoval výraz spirituál. Nato som počúval: Raz v daždi kdesi ďaleko na juhu. Túto sobotu mi bolo ťažko sústrediť sa na deskriptívnu geometriu a na spôsob jej sprostredkovania deťom.

Uvažoval som, aké predstavy má moja žena o mojom živote počas týždňa v Berlíne. Dva razy ma navštívila, ale z toho vznikli iba mrzutosti. Keďže sme nenašli voľnú izbu v hoteli, prenocovala načierno v našom internáte, ale vrátnik na to došiel a chcel ju vyhodiť, zachránilo nás iba to, že sme už zosobášení.

Keď vravím môj život, teraz sa mi naozaj zdá, že na začiatku štúdia bol rozpadnutý na dvoje – jeden v novom Berlíne a druhý s Majkou v dobre známom starom Kamjenci s pätnásťtisíc obyvateľmi. Vtedy som dosť často na koniec týždňa neprišiel domov a Majke som hovoril, že mám brigády a prípravy na skúšky. Ale potom sa to zrazu všetko zmenilo. Dostali sme tento byt, a Majka sa mi každý týždeň čoraz väčšmi páčila. Bol som do nej celý zbláznený, túžil som po nej, doma v tom našom byte bol pokoj a robilo sa tam to, čo som si želal. Asi tiež nie som taký študent, o akých sa píše v románoch.

Teraz sú častejšie týždne, keď mi internát v Berlíne ide na nervy. Od pondelka do piatka tam panuje sterilný rytmus: štyria v jednej izbe, čo má štrnásť štvorcových metrov, k tomu zodpovedajúci zápach, okrem skúškového obdobia, keď sa každý uchýli do nejakého kútika so svojimi učebnicami, večer po siedmej nevieš, čo si počať. Toto stiesnené spoločné bývanie, jeden na druhom, človeka ubíja.

úryvok, 10/2017

 

Jozef Špaček

Dlhá cesta za Pandorou

 

Nie vždy možno presne určiť chvíľu rozhrania, ten čas, keď sa jemná ihla spustí na neviditeľný kotúč v ľudskom vedomí a zaznie nepočuteľná hudba tvorivosti. Kazimír Duchna bol človek veľmi nevyváženej povahy. Kým sa z neho stal pokušiteľ múz, musel prejsť viacerými skúškami, a neboli všetky oznámkované. Po gymnaziálnej maturite sa celý rok rozhodoval, ako si ďalej zariadiť život. Ten rok, ktorý si na prekvapenie spolužiakov i profesorov ponechal pre seba „k dobru“, vyplnil brigádnickou prácou ako poštový doručovateľ. Dôveru pre výkon tejto činnosti získal nielen preto, že na svoj vek vyzeral o dobrých päť rokov starší ako jeho rovesníci, ale i s ohľadom na skutočnosť, že vedúcou pošty bola teta Helena, otcova sestra. Tá ako bezdetná mala pre synovca vždy nielen pochopenie, ale i slabosť a vysvetlila rodine i jeho úmysel dosiahnuť už teraz čo najvyšší možný stupeň finančnej nezávislosti od rodičov.

Pre štúdium na pedagogickej fakulte sa rozhodol až po roku, keď nepodľahol pokušeniu vykonať niečo nečakané, ako to urobil na veľké zdesenie celej svojej rodiny spolužiak z jednej gymnaziálnej lavice Jožo Jablonický, ktorý vstúpil do cudzineckej légie. Odolal tiež pozoruhodným oblinám na správnych miestach svojej uličnej susedky Evy Jakubcovej, ktorá mu cez plot ich záhradiek radila, ako by mal poriadne obrobiť zemiakové hniezda, keď sa na matkinu prosbu podujal na túto činnosť. Pri dobre mienených slovách si občas akoby nechtiac prešla po prekypujúcich prsiach, derúcich sa vehementne spod nielen tesného, no i krátkeho trička. Hoci mal Kazimír dosť veľké chúťky na sex, primerané jeho veku, stavu i telesnému založeniu, s Evou sa ako s dobrou susedkou nechcel zapletať, spoliehal sa radšej na vlastné sily. Nebol už panic, o nevinnosť ho obrala nečakane mladá invalidná dôchodkyňa Marcela Krúžková z Krátkej ulice, keď jej druhý raz priniesol dôchodok. Odhadla ho dobre, jemu nešlo do hlavy, ako môže taká atraktívna bytosť poberať dôchodok, hoc i invalidný.

Pravda, k spomenutej strate došlo veľmi rafinovaným spôsobom. Už po prvý raz, keď sa chystal zazvoniť na zvonček peknej staršej vilky na Hollého ulici, si všimol, že tlačidlo má tvar, aký ešte v živote nevidel. Bola to miniatúra ženského prsníka s bradavkou, ktorú bolo treba stlačiť. Po dotyku nebolo nič počuť, no pootvorilo sa okno na prízemí, vystrčila sa hlava, obdarená výraznou vlasovou korunou, a zaznel trocha zastretý hlas: „Poďte ďalej, len smelo! Je otvorené!“

V Kazimírovi čosi zazvučalo, čoho sa najprv zľakol, a potom mu to udrelo do nôh, zrazu sa na chvíľu cítil ako omráčený. To pozvanie nebolo len tak!

S trocha zdrevenenými nohami vyšiel po mierne stúpajúcom chodníku, na ktorom si stihol všimnúť ďalšiu zvláštnosť – na sivomodrých dlaždiciach bol v strede každej umiestnený symbol srdca! So stiahnutým hrdlom pootvoril dvere, na prahu zastal a stiesneným hlasom vyjachtal: „Dobrý deň prajem…“

Prišla mu v ústrety žienka vysoká takmer ako on, oblečená do tmavožltého domáceho nohavicového kompletu, tesne obopínajúceho jej akurátnu postavu. Ten komplet mu pripomenul teplákovú súpravu, no pôsobil predsa len elegantnejšie a bol napohľad z kvalitnej látky.

„Vitajte, mladý muž, posol dobrých správ! Aspoň dúfam!“ usmievala sa a pozerala akoby vyzývavo naňho, ako tam zostal stáť vo dverách sťa zhypnotizovaný.

„No poďte len ďalej, hádam to nebudeme vybavovať len takto na chodbe,“ ukázala rukou za seba, otočila sa a on poslušne kráčal za ňou.

Počas ich radovánok sa mu vonkoncom nezdalo, že by trpela akoukoľvek ujmou na telesnom zdraví, skôr naopak.

Keď sa mu podarilo energickej dôchodkyni doručiť dôchodok piaty raz a jeho pobyt sa u nej z hodiny predĺžil bezmála na pol dňa, rozhodol sa hodiť v tomto smere doručovania spiatočku. Jeho teta pochopila, že chce pri doručovateľskej činnosti bližšie spoznať aj iné časti mestečka, a tak si svoj rajón vymenil s už postarším poštárskym doyenom Nandorom Perútkom. Ten sa tomu aj potešil, lebo súčasťou pochôdzok v pridelenom rajóne bolo aj Predmestie, kde sa ešte dosť často konali zabíjačky, na ktorých sa poštárom vždy niečo ušlo, či hlt domáceho ovocného destilátu alebo i pod zub z čerstvého kotlového mäsa, ak s poštou pre domácich neprišiel priveľmi skoro. V poniektorých rodinách mu aj čosi pribalili zo zabíjačkových lahôdok, ale nebolo to tak často, štedrosť nepatrila k vlastnostiam, ktorou by vynikali občania mestečka v tých časoch.

Kazimír sa teda po roku s poštárskou kapsou rozhodol pre neľahkú dráhu učiteľskú. Prekonal ju vcelku úspešne, lebo poštársky rok na rozdiel od Charlesa Bukowského využil aj študijne. Pripravoval sa na prijímacie pohovory, lebo vedel, že testy zo slovenského jazyka či dejepisu nebudú ľahké. Aby sa z tej záplavy encyklopedickosti nezmagoril, občas sa odpútaval tak, že si vymýšľal prvé vety románov alebo poviedok, ktoré raz možno napíše. Zaviedol si na to špeciálny zošit, linajkový formátu A5. Neskôr, počas obdobia stráveného v školských službách, mal takéto zošity najradšej a odkladal si ich na zápisky.

Sprvu boli jeho vety pritvrdé, vari až pornografické. Možno i preto, že vtedy čítal jednu knihu Bukowského za druhou. Ako jednu z prvých viet si napísal: „Hneď ako Karol zazrel Mariannu rozkročenú nad kanálovou mrežou, stvrdol mu chuj ako štolverk.“ Keď si vetu prečítal druhý raz, tretí, zapochyboval nad napísaným. Stačí, aby bola žena, akokoľvek pekná – a Marianna, ešte bližšie neopísaná, v jeho predstavách takou bola –, rozkročená, a už chlapec (lebo Karol bol ešte určite chlapec s výraznými erotickými reakciami na zjavné podnety) po nej zatúži návalom krvi do mladého, ženy neokúseného údu? Ale keď si spomenul na fotografiu Marilyn Monroe nad vetrákom v chodníku a jeho vlastné pocity na podobné situácie, odpovedal si – stačí to, veru stačí! A niekedy stačí na vyvolanie tohto typu stuhnutosti aj menší podnet ako rozkročenie nad kanálovou či vetracou šachtou. Nedalo mu však slovné spojenie – ako štolverk. Bolo namieste? Vyznieva primerane? Cukríky tohto druhu vychádzali z módy, hoci prirovnanie v jazykovom povedomí stabilne fungovalo. Ale možno už nemalo tú údernosť ako v čase jeho detstva, keď bol sortiment balených cukríkov podstatne obmedzenejší. Azda iba slovo chuj bolo namieste bez akýchkoľvek pochýb. Veď použiť práve v tejto situácii synonymum kokot (najnovšie pozri aj Jarošová A., Buzássyová K.: Slovník súčasného slovenského jazyka II, písmená h – l, s. 638) by bolo veľmi nemiestne a slovo vták by vyznelo možno až smiešne, nieto slovo úd. To by tá veta ostala úplne sterilná, ako bez duše.

Ďalšiu prvú vetu mierne zamýšľanej erotickej poviedky sformuloval nasledovne: „Justína si už po prvých zašliapnutiach do pedálov bicykla uvedomila, že jej dotyk s novým sedadlom spôsobil natoľko prekvapujúco príjemný pocit v samom strede tela, až musela privrieť oči.“ Po zápise si hneď uvedomil, že táto veta je vlastne variáciou predchádzajúcej. Rozdiel však bol zrejmý najmä v tom, že Karolova reakcia súvisela s vnímaním prítomnosti živej bytosti, akou bola oná tajomná Marianna, no v druhej vete necháva eroticky, hoci menej vypäto, reagovať svoju hrdinku v dotyku s neživým predmetom, akým bolo zánovné sedadlo jej jednostopového dopravného prostriedku. Nebolo možno celkom kóšer práve takto uviesť na scénu dievčinu, ktorá sa vybrala na bicykli s dreveným košíkom do vinohradu na ríbezle a cestou späť ju nechať stretnúť sa s dávnejšie nevideným priateľom, ktorý by nemal chuť len na ríbezle… Určite by bolo potrebné v ďalších vetách ukotviť Justínine pocity, odviesť pozornosť od neživého, hoci i nového bicyklového sedadla k niekomu konkrétnemu, k nejakému mládencovi, no ešte nie tomu pravému, ktorým by sa príbeh mal končiť. Alebo ešte lepšie k nejakému mužovi v neurčitom veku, v sivých nohaviciach a tmavej košeli, najlepšie so striebristými a čiernymi pásikmi. V konečnej fáze Justíninho erotického prebúdzania by to mohol byť predsa len niekto ako Karol s jeho štolverkchujom, nad ktorým by však dievčina len pohŕdavo mrdla plecom a ostošesť by šliapala do vinohradu za kríkmi ríbezlí. Hádam až potom bude mať tá prvá veta pravý zmysel, aspoň trocha aký, aký by mala mať.

úryvok, 9/2017

Peter Jaroš

Zem, naveky amen, alias Zápor

(balada)

 

1

Prológ

 

Retrospektíva

Matej Pulla cúva pred samopalmi. V jeho vyjavenej tvári blčia široko roztvorené oči. Nepokojne, nerozhodne a zmätene sa pozerá raz na poručíka a policajta Fera Jarnáča, hneď na jeho dvoch pomocníkov, ktorí sa dostali k nemu najbližšie.

Ľavou rukou bezradne šermuje starým partizánskym samopalom, ale strieľať sa nepokúsi. Len cúva a cúva k okraju hlbokej skalnej strže. Akoby ani nevnímal, čo naňho takmer zúfalo kričí poručík Jarnáč.

– Matej, stoj! Odhoď zbraň a stoj!

Matej sa však obráti, skočí a padá.

Fero Jarnáč pribehne k okraju skalnej strže, vydesene sa pozrie do hlbočiny pod sebou, odhodí samopal za seba, zakryje si tvár dlaňami a bolestivo zaskučí.

 

2 

Matej Pulla poháňa koníka, zapriahnutého v ľahkom gazdovskom vozíku doštiaku. Zastane, zoskočí, ovinie liace okolo klanice a podíde k predsedovi družstva Julovi Sekurovi, ktorý s troma traktoristami obzerá tri nové traktory. Chlapi sa kývnutím ruky pozdravia.

– Pekné sú, čo? – povie Sekura hrdo, s úľubou sa pozrie na tri nové stroje.

– Pekné! – pripustí Matej.

– Matej, kedy prídeš medzi nás? – opýta sa tichšie a dôverne Sekura. – Mohol by si mať takéhoto tátošíka…

– Hovoril som ti, mňa neagituj, mne daj pokoj! – povie Matej, vytiahne cigarety, ponúkne Sekuru a obaja si zapália.

– Možno by som ti v družstve zavadzal…

– Ja ti nerozumiem, – povie Sekura.

– Ale ja si rozumiem, – povie Matej Pulla, kývne Sekurovi na pozdrav, obráti sa a začne sa vracať ku koníkovi a vozíku. Už chce nasadnúť, keď sa vedľa zastaví gazík a z neho vyskočí poručík ZNB Fero Jarnáč. Pozdraví Mateja Pullu i Jula Sekuru, obidvom srdečne podá ruku.

Matej Pulla si nasadne na vozík.

– A ty kam? – spýta sa ho poručík ZNB Fero Jarnáč.

– Do poľa, sejem oziminy, bratku! – povie Matej, šibne koníka a vozík sa pohne.

Sekura a Jarnáč sa pozerajú za Matejom so zjavnou nostalgiou.

– Dobre, že ťa vidím, – povie Sekura. – Diviaky nám šarapatia v zemiačniskách… Šiel by si?

– Hocikedy! – povie Jarnáč.

– Zajtra, pozajtra, dám ti vedieť, – povie Sekura.

Matej pomkne liacami koníka do cvalu. Vozík sa pohne rýchlejšie, zahrkoce.

Jarnáč a Sekura sa opäť obzrú za Matejovým vozíkom.

– Rozprával si sa s Matejom? – spýta sa Jarnáč.

– Tvrdohlavý ako vždy! – povie Sekura.

– Pozveme ho na poľovačku! – rozhodne Jarnáč.

 

3 

Matej Pulla zastaví koníka pred malou pekárňou, v ktorej pečie jeho mladší brat Peter Pulla. Upevní liace, stokne bičisko medzi dosky a vojde do otvoreného domu. Pekár sádže do vykúrenej pekárnice posledných päť-šesť chlebov a potom ju zavrie.

– Chlieb máš? – spýta sa Matej.

– Koľko chceš? Čerstvý!

– Jeden! Idem do poľa, vystačí mi na celý deň!

Pekár odbehne a Matej si ani nestihne pripáliť cigaretu, už sa aj vráti s okrúhlym čerstvým chlebom. Podá chlieb Matejovi, ktorý ho s pôžitkom ovonia.

– Čo platím?

– Potom! – hodí pekár rukou.

Matej už chce odísť, ale náhle sa zastaví a obráti sa k bratovi.

– Ty si sa, bratku, už tiež spriahol s družstevníkmi?

– Prečo nie? – spýta sa pekár.

– Načo je tebe družstvo? Nestačí ti táto pekáreň? Ale ak chceš prísť aj o ten kúsok poľa, ktorý máš…?!

– V družstve je poľa dostatok, – povie pekár.

Bratia sa chvíľku na seba skúmavo pozerajú, potom sa Matej obráti a s chlebom pod pazuchou bez slova odíde.

 

4

V družstevnej kancelárii sedia za stolom predseda družstva Sekura, predseda MNV Macúch, agronóm Sliak a tajomník z okresu. Sekretárka Zuzka sa vedľa zaoberá svojou robotou.

Asi štyridsaťročný gazda Vraniak sa zanovito usmieva, listuje v stanovách družstva, potom ich položí na stôl a odtisne od seba. Už z jeho štítivého gesta sa dá všeličo vyčítať. Hoci sa aj usmieva, hlavou pokyvuje záporne.

– Ako si sa rozhodol? – spýta sa Sekura.

– Hm, čo ja viem?! – vykrúca sa Vraniak. – Tu v stanovách sa píše, – dotkne sa ich na chvíľu, a keď prst odtiahne, akoby sa bol popálil, – že pôda členov družstva zostáva naďalej súkromným vlastníctvom…

– To je pravda! – potvrdí tajomník okresu. – Keby sa vám v družstve nepáčilo, môžete kedykoľvek vystúpiť…

– Hm, ale vy v družstve rozorávate medze, – zasmeje sa opäť gazda Vraniak. – Nuž a ako si ja potom poznám svoje role?

– Vydelíme vám iné pole, keby ste chceli z družstva vystúpiť, – povie tajomník. – Presne toľko hektárov, s koľkými ste vstúpili do družstva…

– Tak ako, Vraniak? – dobiedza Sekura.

– Pouvažujem, uvidím! – zvážnie Vraniak. – Aj so ženou sa budem musieť poradiť, lebo polovička poľa patrí jej…

Vraniak nesmelo vstane, chlapi mu podávajú ruku a odíde.

– Zavolajte gazdu Mlynarčíka! – povie Sekura.

Zuzka podíde k dverám, otvorí ich a pozve dovnútra gazdu Mlynarčíka. Je to starší chlap, má už vyše sedemdesiatky.

Pozdraví kývnutím hlavy, ale slovka nepovie. Zloží si z hlavy baranicou, a keď ho Sekura usadí, nastokne si ju na koleno. Ponúknu ho cigaretou, odmietne.

– Ujo, začne Sekura, viete, prečo sme vás pozvali…

Mlynarčík prikývne.

– Mysleli sme si, – pokračuje Sekura, – že vám by bolo v družstve dobre, lepšie, ako je vám teraz, keď gazdujete súkromne… Deti nemáte a na majetku nemá kto robiť, lebo ani vy so ženou ste už nie najmladší… V družstve by ste nemuseli do poľa chodiť, našlo by sa miesto v maštaliach, v sýpke či pri váhe… No, čo poviete?

Gazda Mlynarčík nepovedal nič.

Bez slova strhol z kolena baranicu, vstal, uklonil sa, nasadil si baranicu na hlavu a odišiel.

Chlapi sa najprv prekvapene pozreli na seba a potom vyprskli smiechom.

 

5

Gazda Vraniak vyčkáva pred kanceláriou družstva. Keď sa vo dverách zjaví starý Mlynarčík, Vraniak hneď podíde k nemu.

– Ako, ujo? Podpísali ste? – šepne Vraniak zvedavo.

Mlynarčík skoro naňho nepozrie, len hodí znechutene rukou a ide svojou cestou. Vraniak sa usmeje a podíde k trom chlapom, ktorí neďaleko kopú jamu. Vedľa leží drevený stĺp a na ňom rozhlasový reproduktor.

– Čože to bude? – spýta sa Vraniak.

– Si ty ale za Jožo! – zasmeje sa jeden z chlapov. – Miestny rozhlas ti zavádzame… Z tejto trúby sa odteraz všetko dozvieš…

Vraniak si obzrie reproduktor, poklepe naň prstom.

– Tak ty, Paľo, už nebudeš bubeníkom? – spýta sa Vraniak.

– Veru nie, Jožko môj! – povie bubeník Paľo.

– Sám seba tu týmto, – ukáže na reproduktor, – pripravuješ o robotu… To som ešte nevidel! – zasmeje sa Vraniak. – Čo ty budeš teraz robiť, keď si zavesil bubon na klinec?!

– Neboj sa ty o mňa, v družstve je roboty dosť!

– Len aby si ešte za tým bubnom neplakal! – povie Vraniak, kývne chlapom na pozdrav a hrdo odíde.

 

6

Poobede sa vracia Matej Pulla z poľa. Láskavo nutká ustatého koníka do živšej chôdze.

Pred bránou Matejovho domu stojí jeho žena Mária a rozpráva sa so Sekurom. Keď Mária zbadá prichádzať Mateja, náhlivo sa pustí otvárať bránu. Matej vtiahne s vozíkom do siene, ale hneď za bránou zastane, zoskočí z vozíka a pozdraví sa so ženou aj so Sekurom.

– Zasial si? – spýta sa Sekura.

– Zasial! – povie stroho Matej.

– Malo by popršať! – povedal Sekura.

– Poprší! – odpovie Matej.

Mária zatvára bránu, ale jej pozornosti neujde strohý až vyzývavý tón rozhovoru.

– Dovidenia! – pozdraví sa Sekura a začne odchádzať.

– Dovidenia! – povie Matej, potom sa pozrie na Máriu a kývne rukou za vzďaľujúcim sa Sekurom. – Zasa agitoval? So mnou nevládze, tak si myslí, že pohne tebou…

− Pozval ma večer na schôdzu družstva, – povie Mária rovno a pritom sa pozrie smelo mužovi do očí.

– Iba na schôdzu družstva? – zahrá Matej prekvapenie. – Nič iné nechcel…?!

– Blázon starý! – zasmeje sa Mária a veselo drgne do muža. – Radšej obriaď koňa!

Mária zmizne za rohom domu. Matej sa obráti a dlho sa skúmavo pozerá za odchádzajúcim Sekurom. Potom schmatne liace, šikne bičom koňa, ktorý sa strmo vzoprie, ale hneď ho aj silnou rukou zadrží a spätí.

 

7

Matej sedí za stolom a je guláš.

Chlípe, sŕka, vychutnáva jedlo. Pritom pozoruje ženu, ktorá sa motká pri sporáku.

– Pôjdeš večer na tú schôdzu? – spýta sa Matej.

Mária podíde k mužovi a dotkne sa rukami jeho pliec. Pozrie mu vľúdne do očí.

– Pôjdem, Matej! – povie Mária presvedčivo.

– Choď si, – obráti sa Matej strmo k jedlu a žene skĺznu ruky z jeho pliec. – Len si choď!

Matej zanovito je.

Mária sa usmeje.

– Si ty len hlavatý človek! – povie.

úryvok, 9/2017

Vladimír Reisel

Slovač v Paríži

 

Povojnový Paríž sa stal stredobodom svetových udalostí. V júli roku 1946 sa tam začala mierová konferencia, ktorá trvala až do jesene. Po nej nasledovali valné zhromaždenia OSN a Paríž sa stal aj sídlom UNESCO.

Už v máji 1946 sa konala prvá väčšia výstava českého a slovenského moderného maliarstva v galérii na Rue La Boétie. Jej organizátorom bol Adolf Hoffmeister, vtedajší sekčný šéf na našom ministerstve kultúry, a pripravil ju neúnavný parížsky občan, svetoznámy avantgardný maliar Josef Šíma, ktorý v tých rokoch tiež úradníčil na našom veľvyslanectve ako poradca pre veci umenia. So Šímom som sa spriatelil a stretávali sme sa takmer denne nielen v úrade, ale aj na mnohých vernisážach, v jeho ateliéri, v našej domácnosti či na aperitívoch v malých kaviarničkách Latinskej štvrte. Pred mojím odchodom z Paríža mi venoval jeden zo svojich diel z roku 1934 obraz Dáma v lóži, ktorý dlhé roky visel v mojom pražskom, neskôr bratislavskom byte, až sa napokon dostal tam, kam patrí, do zbierok pražskej Národnej galérie.

Na otvorenie výstavy prišla do Paríža početná skupina českých a slovenských výtvarných umelcov a medzi nimi aj viacerí moji priatelia: Ján Mudroch, Peter Matejka, Jozef Šturdík, Ladislav Guderna, Orest Dubay, výtvarný teoretik Karol Vaculík a ďalší. Prirodzene, niekoľko dní som bol ich hostiteľom a sprievodcom nielen po Paríži, ale aj v Chartres, Rouene a na normandskom pobreží. Hostil som ich najmä chýrečným normandským calvadosom, ktorý som si obstarával u majiteľa malého hotelíka v Deauville, kam som po celý čas svojho pobytu vo Francúzsku často chodieval na víkendy. Jeho calvados bol ten pravý domáci jablkami voňajúci trúnok a moji slovenskí hostia naň nevedeli zabudnúť. Naposledy mi ho pripomenul Karol Vaculík na vernisáži výstavy z celoživotného diela môjho priateľa maliara Frica Hoffstädtera v Slovenskej národnej galérii (máj 1990). Až do svojej smrti naň nezabudli Mudroch a Matejka, ktorí sa mi neskôr revanšovali peknými obrázkami. Pri pohľade na ne vždy cítim jablkovú vôňu calvadosu z Normandie.

Mierová konferencia priviedla do Paríža zo spisovateľských radov Ivana Horvátha, Daniela Okáliho, z Washingtonu Juraja Slávika-Neresnického a Thea H. Florina, a z Clementisovho kabinetu Miloša Ruppeldta a Mateja Andráša.

Keď sme už pri mierovej konferencii, nemôžem nespomenúť niekoľko večerov, ktoré sme my mladí „zajaci“, Florin, Ruppeldt, Andráš a ja, strávili v spoločnosti nášho vtedajšieho ministra zahraničných vecí Jana Masaryka v jeho apartmáne v hoteli Palace Athénée, kde býval aj vtedajší štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis. Dvaja vedúci našej mierovej delegácie z času na čas pozvali niekoľkých členov delegácie a spolu s nimi aj nás, mladých poskokov, na večeru do niektorej zo známych gurmánskych reštaurácií. Masaryk, ako bolo známe, zle spával, a tak nás zavše po večeri pozval k sebe do hotela ešte si trochu posedieť a pohovoriť o niečom inom ako o politike. Bol veľmi srdečný, všetkým nám tykal a nazýval nás krstnými menami. Zakaždým dal priniesť fľašu škótskej whisky, sódu a ľad a dlho do noci sme sa bavili o všetkom možnom i nemožnom. Boli to pre mňa nezabudnuteľné chvíle, veď som mal možnosť spoznať tohto vynikajúceho diplomata z ľudskej stránky. Jeho zmysel pre humor, bezprostrednosť, takmer básnivosť jeho reči boli očarujúce. Chvíľami iskril ako ohňostroj, a vzápätí zosmutnel, akoby sa cez neho prehnali dáke životné chmáry. Myslím, že napriek svojej robustnej postave a niekedy hýrivej letore bol citlivý, ľahko zraniteľný. Mal som dojem, že tento veľký človek bol aj veľkým dieťaťom: hral sa so slovami, sršal mladistvým vtipkovaním, smial sa ako rozšafný mladík, a vzápätí zvážnel ako múdry starec. Cez vojnu som počúval jeho prejavy z československého vysielania londýnskeho rozhlasu, a tak som mu sem-tam pripomenul jeho šťavnaté výrazy. Páčila sa mi jeho charakteristika nacistov, ktorých nazval „skopčákmi“. Nepochybne si nás, mladých Slovákov, pozýval na osobné posiedky aj preto, že mal rád Slovensko. A zaiste aj preto mal priateľský vzťah k Vladovi Clementisovi. Ich rozhovory, ktorých som bol vtedy nevdojak svedkom, mali ráz skôr kamarátsky ako úradný. Nepočul som, že by sa boli oslovovali „pán minister“ alebo „pane státní tajemníku“. V tom čase som nemohol tušiť, že zažijem tragický skon týchto dvoch veľkých osobností našej histórie. Začiatkom marca 1948 som odišiel služobne z Paríža do Prahy na akési konzultácie. Keď som 10. marca o ôsmej ráno prišiel do Černínskeho paláca, vstupný vestibul ministerstva zahraničných vecí šumel zlovestnou vravou. Vrátnik mi vzápätí zvestoval smutnú správu, že „pan ministr se zabil pádem z okna“. Priznám sa, že mi – ako málokedy – vyhŕkli slzy… Spomenul som si, ako nás v Paríži pozýval do svojho apartmánu so slovami: „Mládenci, poďte si ku mne trochu posedieť, je mi samému smutno.“ Tentoraz mu bolo samému smutno naposledy…

Vráťme sa však k veciam všednejším a menej smutným. Napríklad k malému posedeniu s ministrom vnútra londýnskej exilovej vlády a voľakedajším básnikom Jurajom Slávikom-Neresnickým vo vychýrenej parížskej cukrárni Rumpelmayer na Rue de Rivoli. Ako nám Slávik povedal, pán Rumpelmayer pochádzal z Bratislavy. Pozval nás tam na zmrzlinu: mňa, moju ženu, Florina a Ruppeldta. Servírovali nám ju, pravdaže, v parádnych miskách a s parádnym obložením. Slávik nezaprel v sebe slovenského zemana a elegána. Keď si nabral zmrzlinu na lyžičku a niesol ju pravou rukou k ústam, ľavú ruku chrbtom hore si pod ňu podložil, ako keď farár podkladá pod svätú hostiu zlatú tácku. Nám to naozaj pripadalo ako omšový obrad, a tento obrad zaujal aj pozornosť iných návštevníkov cukrárne. Márna sláva, pán je pán. Zvláštne, ako sa takáto groteskná maličkosť vryje do pamäti. Keď sme neskôr v Prahe s Ruppeldtom a Florinom zašli do cukrárne, zmrzlinový obrad Juraja Slávika sme napodobňovali, pravda, nie s takou neopakovateľnou eleganciou. Sľubujem, že teraz, keď telesné pozostatky slovenského ministra a básnika previezli zo Spojených štátov na Slovensko, prečítam si po mnohých rokoch znovu jeho verše – veď som ich čítal ešte ako gymnazista a celkom mi vypadli z pamäti.

Históriu parížskej mierovej konferencie ponechám historikom. Namiesto histórie vyrozprávam historku „mierového pochodu“, ktorý nám jednej noci pripravil francúzsky bezpečnostný dôstojník pridelený našej delegácii. V tom čase vo francúzskej tlači, v parlamente a vo verejnosti vôbec prebiehala vzrušujúca pikantná diskusia o zákaze verejných domov, ktorým Francúzi hovoria „maisons closes“ – uzavreté domy alebo salóny lásky. Veľkou bojovníčkou proti týmto salónom, ktoré, možno povedať, patria k histórii Francúzska, bola poslankyňa kresťanskej strany Madame Richardová. Parlament zrušenie verejných domov napokon odhlasoval, no prostitúcia, samozrejme, nevymizla. Centrum Paríža sa naďalej hmýrilo „šľapkami“, ktoré aj cez deň postávali na rohoch ulíc a ponúkali „zakázanú lásku“. Pritom sa pridŕžali akéhosi zákona z minulého či ešte skoršieho storočia a potenciálnych klientov oslovovali napríklad vetou: „Nenudí vás prechádzať sa sám?“ Taká veta podľa onoho zákona nepripúšťala možnosť obvinenia z prostitúcie. Ale už veta „Nechcete sa so mnou vyspať?“ znamenala možnosť trestného stíhania.

Jedného dňa nám onen francúzsky dôstojník navrhol celonočnú prechádzku po najlepších parížskych domoch lásky. Na výpravu sme sa tešili najmä my mladší a menej dôležití členovia našej mierovej delegácie. Priznám sa, netušil som, ako luxusne sú vybavené tieto stánky Venušine, priam ako v Balzacových časoch. Koľko tam bolo mladých i zrelších ošperkovaných krásavíc, ako noblesne návštevníkov vítala „Madame“, vedúca či majiteľka verejného domu. Pravdaže, nechýbalo šampanské a pri odchode vizitka, ktorá symbolicky znamenala: „Príďte zas!“ Tej noci však, hoci naša skupina bola dosť početná, všetky tie „mesdames“ obišli naprázdno – okrem šampanského a čiernej kávy sme nedali zarobiť ani im, ani personálu. Hádam neublížim dobrej povesti Daňa Okáliho, Ivana Horvátha a iných našich spisovateľov a novinárov, keď prezradím, že boli účastníkmi tejto turistickej výpravy. Sprevádzala nás predsa francúzska ochranka.

Intelektuálna či umelecká Slovač sa po vojne etablovala v Paríži na kratší či na dlhší čas v hojnej miere. Za mojich čias najdlhšie boli dočasnými parížskymi občanmi Alexander Matuška, Koloman Sokol, Jozef Šturdík, Juraj Špitzer a Herman Klačko. Nebudem opisovať, ako využívali svoj pobyt, obmedzím sa len na tie veselé či pikantnejšie zážitky a trápenia, ktoré som s niektorými z nich prežil.

Začnem Alexandrom Matuškom. V meste, ktoré miloval, ale aj na jeho širšom okolí, od kanála La Manche až po slnečnú vínorodú Champagne, pobudol za mojich čias dva razy, a zakaždým dlhšie – zásluhou vtedajšieho povereníka školstva a osvety Laca Novomeského, ktorý mu poskytol pomerne slušné študijné štipendiá. Matušku som poznal už počas vojny, keď tu a tam prišiel do Bratislavy zo svojich vtedajších vidieckych „vyhnanstiev“. Neviem, akým dojmom pôsobil na svojich žiakov ako profesor a človek, ale mne sa vždy javil ako hundravý dedko, hoci v čase, keď bol v Paríži, ani zďaleka ešte nemal dedkovský vek. Mám pocit, že takíto mladí hundraví dedkovia sa v slovenskej literatúre vždy vyskytovali, aj v minulosti, aj v prítomnosti. Možno to vyplýva z akejsi dedičnej podozrievavosti slovenského sedliaka, čo večne striehne na ploty svojej záhrady, na konáre ovocných stromov, ktoré prevísajú k susedovi, na medze svojich rolí a na všetko, čo je moje. Nechcem vyratúvať týchto hundravých, namosúrených dedkov, ustavične hľadajúcich kadejakých pravotárov. Naša dobromyseľná spoločnosť ich často ohľaduplne premenúvala napríklad na baťkov. Nuž, Slovák je duša mäkká.

Pokiaľ ide o Matušku, táto čudná nátura sa ešte výraznejšie prejavovala v parížskom prostredí, zoči-voči akoby večne bezstarostným Francúzom. Napríklad urážlivosť, u Matušku taká vystupňovaná, je Francúzom, a najmä Parížanom veľmi vzdialená, ak nie celkom neznáma. V spoločnosti našich francúzskych priateľov, pri ich vtipkovaní a uťahovaní, ktoré je im vlastné, sme so ženou vždy tŕpli, či sa pán z Vlkanovej urazene nezdvihne a neodíde. Matuška totiž nepoznal hranice medzi urážkou a žartovným ironizovaním. Na čo všetko sa len vedel uraziť! Uvediem malý príklad.

Raz mu jeho bratislavská teta, u ktorej sa po vojne na dlhé roky usídlil, poslala po niekom domáce klobásy. Šaňo zrejme zatúžil po typickom slovenskom jedle, hoci zavše chodieval obedovať alebo večerať aj k nám a žena sa mu snažila pripraviť jedlá na náš spôsob. Priniesol teda klobásy a požiadal moju ženu, aby uvarila fazuľový prívarok so smotanou, ale taký, že na ňom budú plávať červené paprikové oká. V malej ruskej bodege blízko veľvyslanectva, kam sme chodievali nakupovať rôzne ruské špeciality, vrátane kaviáru, sa žene podarilo zohnať suchú bielu fazuľu aj kyslú smotanu. Na večeru, pripravenú s takými peripetiami, sme pozvali aj našich priateľov, četkárov Wyčaza a Jiřího Drtinu. Keď sa na stole objavili taniere s fazuľovou omáčkou, na ktorej podľa Šaňovho želania plávali červené oká, napodiv bleskurýchle zistil, že moja žena mi nadelila väčší kus klobásy ako ostatným. To ho tak urazilo, že vstal od stola a odmietol jesť. Nijaké prehováranie ani revízia klobásovej nádielky nepomohli. Zaťal sa, odsadol si a z kúta počúval naše chvály na vynikajúce jedlo. Sliny pregĺgal za pomoci koňaku, ktorého do polnoci skonzumoval neúrekom. Hladný a stále napaprčený odišiel do svojho hotela. Ale na druhý deň okolo obeda prikvitol a skromne sa opýtal, či náhodou nezostalo aspoň trocha tej fazule.

Ďalšie kulinárske problémy vznikli, keď sa mu jedného dňa zažiadalo makových slížov. Mojej žene neostávalo nič iné, iba zháňať mak. Ako sa ukázalo, nebolo to vôbec jednoduché. Vo štvrti Vaugirard, neďaleko nášho bytu, bolo malé trhovisko, kde robila denné nákupy. Ako dobrú zákazníčku ju poznali všetci predavači a boli ochotní zohnať všetko, čo potrebovala do kuchyne. Mak sa však zohnať nedal, no poradili jej, že ho dostane v lekárni. Vypravila sa teda do blízkej lekárne, ale keď si pýtala pol kila maku, lekárnik jej povedal, že podľa predpisov mak je opiát a môže dostať iba desať deka. A tak chudera moja žena pochodila všetky okolité lekárne. No a slíže musela urobiť sama. Matuška si na nich pochutnal, zato ja som dostal od ženy hubovú polievku, že takéto chúťky Slovače jej spôsobujú len trable a možno vzbudila podozrenie lekárnikov, že užíva ópium.

Pri tejto makovej historke som si nevdojak spomenul na výstavu českého a slovenského maliarstva, o ktorej som už hovoril. Vtedy po vernisáži skupina slovenských maliarov kráčala po Champs Elysées a jeden z nich odrazu len vytiahol z tašky veľký makovník a uhrýzal si z neho. Keď som sa ho spýtal, načo si priniesol z domu makovník, vysvetlil mi, že u nás sa hovorí, vraj v Paríži je hlad. Pravda, potraviny boli síce ešte na lístky, ale všetko bolo dostať aj na voľnom trhu. A v reštauráciách ani lístky nežiadali, o čom som svojich priateľov výtvarníkov presvedčil, keď som ich pozval do najbližšej reštaurácie na večeru. Pravdaže, makovníky tam nepodávali.

Obeťou pri Matuškových nákupných rozmaroch, tak ako pri jeho rozmaroch kulinárskych, bola aj moja žena. Spomedzi jej zážitkov spomeniem na ilustráciu iba dva. Raz mu zišlo na um, že potrebuje nové topánky. A tak sa s ním vybrala na nákup. No nebol by to Matuška, keby si nevzal do hlavy, že chce práve také topánky, aké sa už ani u nás (tobôž v Paríži) nenosili. S hrubými podrážkami a hranatými špicami. Pochodila s ním desiatky obchodov, ale také starosvetské topánky nie a nie zohnať. Napokon sa im to predsa len podarilo v akomsi topánkovom bazári na ulici Vaugirard. Bol to vzor ešte spred vojny. Matuška bol uveličený. A uveličený bol aj majiteľ bazára, lebo sa zbavil nepredajnej stariny.

ukážka z pripravovaných pamätí, 7 – 8/2017

Jozef Kollár

Z kopca

 

Cesta je ako plaz, po ktorého koži sa lejú slnečné lúče. Otec so Synom majú pocit, akoby časť z nej už zaplavilo more. Aj keď je ešte len desať hodín, teplomer na komputeri pripevnenom o predné riadidlá Synovho bicykla ukazuje 42 stupňov Celzia. Páska, ktorou má Otec omotané barany, sa lepí o dlane ako mucholapka. Po dobrom spánku a výdatných raňajkách opäť šliapu do pedálov. Najskôr to veľmi bolí, ale postupne sa nohy rozhýbu a vytvoria s bicyklom dokonalý súlad. Na ceste sú ešte len štvrtý deň a do večera by sa radi dostali zo Slovinska do Chorvátska.

Spoločné cesty po Slovensku a Európe si vymýšľajú už desať rokov. Začalo sa to výletom na Myjavu, Veľkú Javorinu, učupenú dedinu Višňové bez krčmy a Čachtický hrad. V tom čase ešte nevedeli, že sa z toho stane tradícia. Ich najdlhšou cestou bola Paneurópska magistrála z Paríža do Prahy, rovných tisícpäťstopäťdesiat kilometrov. Zvládli ju za pätnásť dní, z toho dvanásť dní pršalo. Stredoveké hrady v Nemecku videli ako za závojom hmly a dažďa. Dva slnečné dni prežili len vo Francúzsku, vo „vymaľovanej“ oblasti Champagne, s roztrúsenými domami vinárov. Pred francúzsko-nemeckou hranicou sa ubytovali v priemyselnej zóne, v kontajnerovom hoteli F1. Bol zo všetkých najlacnejší, bez klimatizácie a s dvojminútovou sprchou za euro. Spali v ňom aj rusky hovoriaci turisti a český podnikateľ. Prišiel na drahom aute, zrejme mu bolo ľúto vysoliť za ubytovanie majland. Lepšie by sa mu spalo v jeho priestrannej káre ako v tejto rozpálenej konzerve, pomyslel si Otec, kým v tú noc zaspal. Niekoľko minút predtým sa prehadzoval na poschodovej posteli ako ryba na horúcom piesku a počas tropickej noci sa mu snívalo, že sa zaživa pečie v obrovskej panvici. Plamene pod ňou stúpali čoraz vyššie a ošľahávali jej začiernené boky.

Ráno sa zobudil mokrý od potu a ako na zlosť nemohol nájsť mincu, ktorú by vopchal do sprchy. Okúpal sa až v neďalekom jazierku s plachetnicami, rybárskymi člnmi a jediným bufetom, kde stála pollitrová vodka so skomoleným ruským menom dvadsať eur.

Jediné, čo ho z francúzskeho tripu doteraz mrzí, je, že neochutnal pravé šampanské, v tej chvíli na to nemal ani pomyslenie. V horúčave radšej vypil dve plechovky dobre vychladeného piva v obchodnom reťazci Supermarché. Aj napriek daždivému počasiu najradšej spomínal na Paneurópsku magistrálu, výstup na vrch Stegvaš v Čiernej Hore a slová starca, ktorý sa im vmiesil do rozhovoru pod diaľnicou pri moravskej Břeclavi.

− Spoločné zážitky nie sú zadarmo, vždy niečo stoja, − povedal vtedy muž okolo sedemdesiatky, na ktorého tvár si už nespomenie. Ako sa len volala tá krčma s dvoma stolmi na terase a stiahnutým dáždnikom s logom rodinného pivovaru? Hospoda na konci světa alebo tak nejako…

 

Teraz je opäť leto a Otec so Synom sú približne desať kilometrov pred mestom Rovinj. Raňajkujú chlieb s maslom, šunkou a paradajkami. Prespali v priestrannom dome mimo hlavného ťahu, kde sú okrem nich ubytovaní ešte starší manželia z Nemecka. Na to isté miesto, aj keď nie je ničím príťažlivé, jazdia každý rok. Celý deň sú na vzdialenejšej pláži a večer jazdia do taverien na pečené prasiatko a mníchovské pivo Paulaner. Na raňajky sa s nimi podelili o čiernu kávu z plastovej kanvice.

− Je pravda, že si ma nechcel? – opýta sa odrazu Syn a pritom sa pozerá na otravnú mačku s malou úzkou hlavou, ktorá sa pri gýčovej betónovej fontánke hrá s odlomeným konárikom. Otca prekvapí Synova otázka.

− Čo?

− Dobre si počul…

− Čo ti to napadlo? Akože nechcel? Niečo sa stalo? – Otec má pocit, že neverí tomu, čo počuje. Ešte sa prihlúplo usmieva. Jeho telo sa v tej chvíli opäť ponára do vriacej vody.

− Nie, nestalo sa nič, vôbec nič, − povie podráždene Syn.

− Tak potom?

− Tváriš sa, že je všetko v pohode, a pritom to tak nie je, a ty to vieš, − povie Syn vyčítavo a prstom pohládza uško lacnej porcelánovej šálky.

− Nerozumiem reči tvojho kmeňa, − Otec sa snaží situáciu odľahčiť.

− Mama mi všetko povedala, − vyhŕkne Syn. V očiach sa mu zaligocú slzy.

Otec položí nedojedený chlieb s maslom a šunkou na okraj taniera. Úkosom zbadá nemeckých manželov, ako im pred odchodom na pláž mávajú na rozlúčku.

– Čo ti mama povedala?

− Keď som sa mal narodiť, tak si ju poslal na potrat. Keby nebolo jej mamy, teda mojej babky, tak by som tu nebol, − povie rozhodne Syn.

Otec sa váhou svojho tela zaryje do polohovateľného kresla.

− To je nezmysel, hlúposť. Vždy som ťa chcel, a preto som aj zostal s tebou, keď od nás tvoja matka odišla a založila si novú rodinu. Odišiel som z dobre platenej práce, aby som sa ti mohol viac venovať. Nič dôležitejšie pre mňa nebolo a ani nie je ako byť s tebou, − povie Otec. Jeho slová znejú úprimne.

Chvíľu si obaja uprene hľadia do očí, premieta sa v nich príbeh bez začiatku a konca. Niekto v diaľke zapol cirkulárku, vo vzduchu bzučí mucha. Spotené dlane sa lepia o papierový obrus na stole. Skľučujúce ticho preruší Synov úsmev.

− Bingo! Som rád, Otiec. Len som ťa skúšal, − odľahčí hustnúcu atmosféru Syn. Odkedy sa naučil rozprávať prvé slová, volal ho Otiec. Nik nevie, ako sa mu do slova otec pritrafilo písmeno i.

− Hlúpe vtipy, − vydýchol si muž po päťdesiatke a odsunul od seba tanier s nedojedeným chlebom a kúskom šunky, od ktorej škaredá mačka niekoľko minút neodlepila veľké oči.

Približne o polhodinu sa na pohľad priblížili k mestu Rovinj, ktoré v minulosti patrilo Talianom. Doteraz sú na jeho uličkách, ktorým tróni Kostol svätej Eufémie, plechové tabuľky s dvojitým názvami − Rovinj a Rovigno. Otec miluje toto mesto plné zákutí, obchodíkov so suvenírmi, maľovaných obrázkov a okien s dopukaným storočným lakom na okeniciach. Visia pod nimi šnúry s bielizňou, farebnými zástavami utajených príbehov.

− Pamätáš si, keď sme boli naposledy v Rovinji? – opýta sa Otec na vybielenej ceste Syna.

− Matne, aj to len vďaka véhaeske, ktorú si vtedy nakrútil, − povie Syn.

Otec sa pri spomienke usmeje. Teplota na jeho komputeri ukazuje 44 stupňov Celzia.

− Bolo to v roku 1996. Bývali sme neďaleko, v rezorte Villas Rubin, v prvom kempingu na Istrii. Každé ráno nás zobudili upratovačky, ktoré po hrboľatých uličkách ťahali plechové vozíky s čistiacimi prostriedkami. V kempe sme stretli českého herca Kostku, išiel vysypať smeti. Urobil som s ním rozhovor a odfotil som si ho pred bungalovom aj s manželkou. S typickým úsmevom mi vysvetľoval, že na obnovu sexuálneho života je dobré jazdiť v lete na dovolenku k moru a na hory. Po príchode do redakcie som sa nemusel stresovať zháňaním témy. Prepísal som rozhovor s ním z diktafónu, ktorý bol veľký ako tehla. Na Slovensku sa vtedy začínala éra počítačov, faxov, šialených privatizácií a mafiánskych vrážd. Vždy som myslel na to, čo bude, keď sa vrátim. V tom čase som robil reportéra, − spomína Otec.

− Veľmi dobre sa na to pamätám. Často ste sa s mamou hádali, − povie Syn, ale Otec ho nepočuje. Jeho odpoveď zanikne v náhlom závane vetra. Spokojne sa pri spomienkach usmieva a zo sedla nedávno kúpeného krosového bicykla pozoruje okolie. Vidí predavačov melónov stojacich popri ceste, pri ktorých zastavujú autá turistov. Napadne mu, že granátové jablká sú v tomto období ešte malé a zelené.

Cesta z kopca vedúca zo Slovinska do Chorvátska sa skrúca doľava, popri kameňolome s dvoma ťažkými mechanizmami. Vyzerajú ako obrovské kovové červené bociany, na druhej strane je more, po ktorom pláva výletná loď a pár surferov vo farebných neoprénoch. Je hrdý na to, že so synom v minulosti zvládli ťažké situácie, na ktoré ani jeden z nich nebol pripravený. Keď prechádzali v rámci Paneurópskej magistrály cez Nemecko, asi trinásť kilometrov od historického mesta Schwäbisch Hall, uviazli na miernom kopci, v mestečku Waldenburg. Zastihla ich tam prudká zmena počasia, sprevádzaná ochladením a studeným dažďom. Teplota za polhodinu klesla o pätnásť stupňov Celzia. Onedlho mali dresy, bundy aj tenisky premočené do nitky. Jediné, čo by ich v tej chvíli zachránilo, bola suchá a vyhriata izba. Domy popri ceste pôsobili nevľúdne, ani pred jedným z nich nesvietila tabuľka s vytúženým oznamom Zimmer frei. Otec si viac ako Syn uvedomoval, že ísť mokrý a v studenom vetre do Schwäbisch Hallu, kde je viac možností ubytovať sa, by bolo veľmi nezodpovedné. Asi po troch kilometroch v pozvoľnom stúpaní a neprestávajúcom daždi smerom k stredovekému hradu sa konečne dostali k prvému hotelu. Na náhle zmeny počasia tam boli pripravení, keďže pred vstupnou bránou stál niekoľko metrov dlhý štýlový tunel z drevených kužeľov.

− Choď sa spýtať, koľko stojí izba, − povie Otec a snaží sa vyzliecť si mokré tričko. Keď zistí, že aj druhé tričko vo vaku pod sedlom je ešte mokrejšie a chladné ako ľad, vzdá to. Takto to asi vyzerá pred smrťou, napadne mu – nie je už čo vymeniť ani sa kam skryť.

− Prečo ja? – protestuje Syn, ktorý v tom čase nebojuje len s dažďom, chladným vetrom a najazdenými kilometrami v nohách.

− Vieš dobre po nemecky, − odpovie Otec nervózne.

− A ty nevieš? – provokuje ho ďalej Syn.

Otec sa v situácii, ktorá začínala pripomínať boj o život, unavene usmeje.

− Ovládam len kuchynskú nemčinu, guten Morgen, Zeit im Bild, der kleine rote Autobus, Werbung a podobne. Obávam sa, že to nestačí.

Syn mávne rukou a vojde do hotela. O chvíľu sa vráti so smrteľne vážnym výrazom v tvári, v ktorej sú ešte zakonzervované zvyšky dieťaťa.

− Vieš, koľko tu stojí izba? – spýta sa Otca.

− Netuším, − odvetí Otec.

− Dvesto.

− Pre dvoch?

− Nie.

− Čo nie?!

− Pre jedného, Doppelzimmer je za štyristo euráčov, − vychrlí Syn. Otec si všimne, ako mu z úst vyletí obláčik pary.

− Nech, kašľať na to, inú šancu nemáme. Je to jediná možnosť, ako nedostať zápal pľúc, − vyhŕkne rozhodne Otec.

Z oboch crká voda, akoby stáli pod odkvapom.

− Si sa zbláznil? Štyristo eur nezarobím za mesiac, − namieta Syn, ktorý brigáduje od štrnástich rokov. Roboty sa nikdy nebál. Za ušetrené peniaze si najskôr kupoval značkové veci vo veľkých obchodných centrách, ale neskôr, keď si začal vážiť peniaze, pochopil, že je to hlúpy rozmar, a uspokojil sa s lacnejším oblečením. − Aj tak sa všetko šije v Číne, − poúčal celú rodinu.

Hmla vyparujúca sa z hôr nad hradom prikryla mestečko ako kovová perina.

− Zatiahnem to, nestaraj sa. Posratý dážď. Nemám sa už do čoho prezliecť, všetko je mokré, − sipí rozorvaný Otec.

Syn sa usiluje zachovať si chladnú hlavu.

− Vydrž ešte. Zájdem na hlavnú, a keď do desiatich minút nič nenájdem, vrátim sa a ubytujeme sa tu, − povie. Potom taký mokrý, aký je, sadne na bicykel a stratí sa v hmle. Otec sa pozerá cez sklo vchodových dverí do útulnej a najmä teplej haly, kde práve recepčná niečo vysvetľuje hosťovi, ktorý prišiel v najnovšom mercedese. Je mu do plaču, ale nie z toho, že maká celý život od rána do večera, a nemá nič… Dušuje sa, že už nikdy nepôjde na takú dlhú cestu na bicykli, jedine autom. Starý somár, idiot, korunovaný blb. Závidí tomu pracháčovi za sklom hotela a túži po jednom – mať konečne strechu nad hlavou a byť v teple. V teple!

Syn sa vráti asi o desať minút.

− Poď za mnou, rýchlo, − vyzve Otca.

− Kam? − opýta sa Otec v stupňujúcom hneve, v akom už nedokáže riešiť vzniknutú situáciu. Súčasne vycíti nádej, že ho o tridsať rokov mladší syn zachráni pred peklom.

− Nepýtaj sa a poď! Už mám toho plné zuby aj ja, − odvrkne Syn a po ulici, kde sa začínajú rozsvecovať prvé pouličné lampy, šliape do pedálov čo najrýchlejšie. O chvíľu stoja vedľa seba pred hotelom Garni, ktorý je od drahého hotela vzdialený tristo metrov. Po druhom zazvonení im príde otvoriť asi storočná útla babka v čistej zástere. Vyzerá ako zostarnutá Romy Schneider, krehká ako zo skla. S úsmevom, aký vidieť už len v rozprávkach, ich uvedie do malej haly a odovzdá im kľúč od izby na prvom poschodí. Bicykle si môžu nechať v miestnosti pri výťahu. Pred odchodom do vytúženej izby za dvadsaťpäť eur na osobu sa ich ešte opýta, či si budú priať na raňajky kávu, alebo čaj. Po príchode do izby v tvare písmena T s reprodukciou olejomaľby krajiny so zvlneným žltým poľom sa okamžite vyzlečú z premočených vecí a na polhodinu zaľahnú, aby sa vyhli prechladnutiu, pretože majú pred sebou ešte minimálne sedemsto kilometrov do Prahy, na polonahé telá si hodia nepremokavé mokré bundy a zájdu do neďalekého obchodíka, kde si kúpia štyridsaťpercentnú slivovicu. Nemeckú slivowitz s namaľovaným gazdom a gruntom na etikete. V ten večer sa prvý raz porozprávajú ako chlapi.

− Otiec, ja som ťa mal vždy najradšej, − vyzná sa úprimne Syn s neočakávaným výrazom v tvári. Otec je rád, že mu to povie, pretože sám to svojmu otcovi z neznámej príčiny nemal silu povedať. Ešte pred tým, ako zaspí, myslí na to, že sa na svojho Syna už môže spoľahnúť. Dnes mu to dokázal. Zachoval sa ako chlap, na rozdiel od neho. Kým on v hustnúcom daždi strácal aj poslednú nádej, Syn vzal situáciu do svojich rúk a vyriešil ju. Keby sa mu to nepodarilo, škoda pomyslieť. V najhoršom prípade by bol nútený zaplatiť za ubytovanie štyristo eur, čím by sa výrazne znížil ich rozpočet plánovaný na sedem dní a nocí do hlavného mesta Česka, kde sa končí Paneurópska magistrála. Odtiaľ sa vrátia do Bratislavy vlakom.

 

Ešte pred troma rokmi bola situácia iná. Počas ich tretej dlhšej cyklotúry z bratislavského sídliska priamo k moru, ktorú vymyslel Otec a Syn ju s nadšením prijal, bol Syn v rozhodovaní závislý od Otca a neodvážil sa namietať. K moru sa napokon dostali za päť dní. Išli popri Neziderskom jazere a cez krátky úsek v Maďarsku sa dostali do slovinských dedín. Otcovi niektoré pripadali zanedbané, chlapi mali na hlavách mastné klobúky, nestrihané rozbujnené obočie a ženy si neholili nohy. Po necelých dvoch dňoch v Slovinsku, keď minuli Murski Petrovac a Ľubľanu, cez ktorú vedú cyklocesty porovnateľné s viedenskými, prešli hranice a dlhším zjazdom sa dostali do Talianska. Prvý raz uvideli more v prístavnom meste Terst. O sole mio! Bol júl, dovolenková sezóna v plnom prúde, dopravu na veľkej križovatke riadili policajti – karabinieri – v štýlových uniformách. Otec mal pocit, že sa ocitol v talianskom filme so Sofiou Lorenovou, Marcellom Mastroiannim a Ginou Lollobrigidou. Azúrová obloha, ktorú na horizonte delila od krásneho mora iba tmavšia priamka, trúbiace autá a temperamentní Taliani. Jeden z nich, na rozzúrenom mopede, ich asi o hodinu neskôr poslal do tunela. Vraj len tak sa dostanú na výpadovku do slovinskej Izoly, odkiaľ cez Koper a Portorož prejdú do Chorvátska.

− Sí, oukej, no problem, no problem, − opakoval s presvedčivým výrazom v tvári muž okolo šesťdesiatky. Podobal sa na spisovateľa Calvina, Itala Calvina, a tak mu Otec bezmedzne dôveroval. Po taliansky okrem bongiorno, sí a gracie nevedel ani slovo. Asi dvesto metrov pred diaľničným tunelom začali na nich trúbiť autá. Vodiči cez otvorené bočné okienka niečo kričali a rukami si plieskali o spotené čelá. Vtedy už Otec vedel, že je zle, ale bolo neskoro zvrtnúť sa, a v podstate sa ani nemali kam vrátiť, išli by v protismere. Zostalo im jediné, vojsť do tunela a nejako to prežiť. Ani si nestihli vybrať predné a zadné svetlá z vakov pod sedlami. Zabrali do pedálov zo všetkých zvyškov ubúdajúcich síl. Šliapali ako o život. Aj keď ani jeden z nich nič nepovedal, vedeli, že sa musia čím skôr dostať na druhú stranu dvojkilometrovej rúry. Svetielko na jej konci bolo pre nich slabou útechou. Aby Otec prekonal strach, snažil sa myslieť na to, že sú už za tunelom, že ho úspešne zdolali. Celou silou zatláčali chodidlami pedále, na najmenšom koliesku gangu napínali reťaz do prasknutia. Autá, ktoré ich prebiehali, vnímali len ako záblesky svetiel. Už netrúbili. Otec sa v duchu modlil, aby na ceste nebol odkrytý otvor, cez ktorý by mohli prepadnúť do mora. Približne v polovici cesty sa mu šmyklo koleso na olejovej škvrne, zabalansoval, ale našťastie s vypätím všetkých síl udržal rovnováhu.

− Čo robíš?! – začul za sebou vystresovaný Synov hlas, ale neodvážil sa pozrieť za seba. Do konca tunela zostávalo asi stopäťdesiat metrov, keď Syn nabehol zadným kolesom na ostrý predmet a prepichol zadný plášť. Našťastie guma nevyfučala hneď, vzduch z nej unikal postupne, takže neucítil pod svojou váhou ráfik. Keď konečne po niekoľkých minútach, ktoré pripomínali večnosť, vyšli z diaľničného tunela, išiel už po obruči. Asi po tridsiatich metroch bola z diaľničnej prípojky odbočka k supermarketu Merchato. Obaja do nej odbočili bez toho, aby sa na tom dohodili. Len čo zastali na parkovisku pred obchodným domom, opreli bicykle o stenu a obaja prepotení vošli do klimatizovaného obchodu. Kúpili si osladené minerálky a vypili ich na dúšok. Až potom sa pustili do opravy defektu. S úľavou zistili, že ráfik našťastie nie je poškodený. Najviac si však v ten večer vydýchol Otec, ktorý pár mesiacov po rozvode cítil za Syna obrovskú zodpovednosť, veď mal ešte len pätnásť rokov. Ich prvú cestu k moru striedali mnohé napäté situácie s príjemnými. Bolo to vyrovnané. Po dvojhodinovom zháňaní nocľahu v preplnenom a predraženom Portoroži, kde museli izbu opustiť už o siedmej ráno, keďže mali prísť zabukovaní hostia z Rakúska, ich čakali pekné tri dni v chorvátskom Umagu. Privát si našli v dome, na ktorého terase práve dozrievali kivi. Teplé more vyhovovalo väčšmi Otcovi ako Synovi, ktorý sa najviac tešil z rozšírenia svojej zbierky pivných krígľov o pollitrový kúsok s emblémom piva Karlovačko. Zaplatili zaň päť eur.

ukážka, 7 – 8/2017

Ladislav Hrubý

Prvý kosec

 

Nebol by to on, keby sa ešte v ten istý deň nebol išiel pozrieť na miesta, ktoré sa opäť mali stať centrom jeho nového pôsobenia a mali takisto byť spomienkou na jeden napínavý príbeh datovaný ešte do mladších čias. Na prielohu pod pásom lesa totiž kedysi kosievali trávu. Robili tak v časoch, keď sa v obci ešte udržiaval status starého roľníctva, keď sa naplno gazdovalo. Moderná doba rýchlo všetko pochovala. Znemožnila pokračovať v určitých aktivitách a namiesto ručnej práce začala vo veľkom preferovať mechanizmy, uľahčujúce život. Povyťahovala ľudí z chotárov a umožnila im, večným sedliakom, nakuknúť aj do širšieho okolia. Hovorili o nej, ako to už býva zvykom, že sa otvorila svetu, hoci ľudia, zvedaví až do špiku kostí, odjakživa po svete túžili a predstavovali si ho v najrozličnejších formách a odtieňoch.

Dávid Pavlík sa po dlhšom čase teda opäť vrátil do rodnej dediny. Ba ju skôr navštívil, a to na niekoľko dní. Mal v nej ešte rodičov a dvoch súrodencov, inak ho už sem prakticky nemalo čo ťahať. Spravoval stavebnú firmu a zákazky sa mu trúsili zo všetkých kútov republiky. S mančaftom, ako svojich chlapov nazýval, chodil po celej Európe. Naposledy boli vo Fínsku, vrátili sa pred polrokom. Chlapi si chceli oddýchnuť, aby sa po čase naplno vrátili k svojim živnostiam.

Dávid patril medzi ľudí, ktorí sa sveta nebáli. Diaľky ho skôr lákali, ukryté vo svojej bezrozmernosti a tajomnosti. Cudzina navodzuje predstavu niečoho úplne neznámeho, tajomného, ba až exotického. Sú to cudzie svety. Keďže však od určitého obdobia patríme do Európskej únie, obsah slova cudzina sa trochu zmenil. Už tu nejde o úplne neznáme, cudzie svety, lebo európsky priestor je otvoreným územím bez pevnejších hraníc. Dnes sa človek dostane kamkoľvek. Len aby mal dostatok financií. Toto naoko optimistické a perspektívne uvoľnenie priestoru má však, čo je pochopiteľné, aj svoje negatíva. Do Európy sa môže dostať ten, kto ukáže v kešeni zväzok bankoviek. Aj z tohto vyplýva, že peniaze rozhodujú o svete. To by nič nebolo, keby sa už neboli zamiešali do všetkých možných oblastí života. V cudzine si neraz hľadáme prácu, a ak sa to podarí, oná cudzina sa nám až následne môže stať priestorom na celkom prijateľnú existenciu či na splnenie dávneho sna. Prílišná voľnosť a na druhej strane zánik viacerých zákazov a príkazov však môže mať neblahé následky na podstatu celej civilizácie. Spoločenstvo sa musí riadiť určitými smernicami, pravidlami. Ak sa tieto pravidlá nezlučujú s podstatou civilizácie, čiže ak napríklad nechránia životy členov spoločenstva, ba naopak, ohrozujú jednotlivcov a celé národy, vtedy sú neprijateľné. Civilizácia je okrem toho stavaná na hodnotách, na svojich základoch. Ak aj tieto poprieme v mene nejakého pofidérneho blaha, nešťastie nedá na seba dlho čakať. Preto si neraz dávame otázku, či mocní tohto sveta zámerne nerobia schválnosti, či ich čachre-machre, lebo niekedy sa naozaj ich postupy nedajú logicky zdôvodniť, či to nie je podstata akejsi širšej dohody, hry, o ktorej môžeme mať iba tušenie. My však do smerníc a postupov individuálne neprenikneme, aj keď – či skôr práve preto – sa všade zdôrazňuje individuálnosť. Aký je človek mocný, neporaziteľný! Tak sa tvrdilo už za bývalej éry a zdá sa, že toto populárne tvrdenie prežilo. Pritom je evidentné, že človek sa môže presadiť a ukázať svoje schopnosti len v spoločenstve, v širšej deľbe práce.

Je pravda, že Dávida Pavlíka tieto obavy veľmi netrápili, hoci sa na potulkách svetom stretol s rozličnými náhľadmi. Jeho zaujímala predovšetkým práca a pláca za ňu. So svojím zárobkom však príliš spokojný nebol, aj keď v cudzine – eventuálne pôsobisko bola pre neho stále cudzina, lebo nevedel, kam, do ktorých končín sveta ho osud práve teraz zaveje – zarobili robotníci oveľa viac ako v domácom chotári. Dostávali však najnižšie mzdy vyplývajúce zo zákona, kým tí, čo ich zamestnávali, na ich úkor zo dňa na deň bohatli. Mzda zamestnancov, ktorí dennodenne dreli, bola len zlomkom celkového zisku skutočných organizátorov, vlastníkov práv. Dávid vedel, že do tohto súkolesia, ktoré drví akúkoľvek oponentúru, sa len tak nedostane, akurát si mohol vybrať, či mzdu zoberie, alebo ju odmietne. Hľadal síce východiská, no Európa, poznačená predchádzajúcou krízou, nedávala iné možnosti, len tie, ktoré vyplývali z nových podmienok a zo zákona. A zákon je posvätný. Musel by sa nevyhnutne zmeniť, aby sa zmenili podmienky… Ani dnes nerozmýšľal o stave sveta na začiatku 21. storočia, ten mu mohol byť ukradnutý. Zaujímali ho pracovné príležitosti a podmienky.

Keďže navštívil rodnú dedinu, do mysle sa mu vrátili spomienky na udalosti, ktoré tu ako decko prežil, na dobrodružstvá a chvíle so súrodencami a rovesníkmi. Medzi prvými navštívil miestnu krčmu. Čakal, že sa v nej, ako kedysi, stretne s kamarátmi z detstva aj s tými z mokrej štvrte. Do pohostinského zariadenia viedli široké schody. Potešil sa, že sa za tie roky, čo bol preč, vôbec nezmenili, ba ostali rovnako popraskané a obité dažďami a krupobitím, ale aj tuhými mrazmi v krutých zimných obdobiach. Vnútri bolo všetko iné. Do miestnosti sa vchádzalo masívnymi sklenými dvermi. Dávid sa len čudoval, že ich chlapi počas bitiek ešte nerozbili. Až neskôr sa dozvedel, že dvere sú z nerozbitného skla. V miestnosti hrala príjemná hudba. Upokojujúca, taká hudba na spanie. Nikde však nevidel žiadneho hosťa. Ani živáčika, ako by sme sa dočítali v ľudovej rozprávke. Ba nebolo tu ani hostiteľov – ochotných a starostlivých krčmárov. Všetko spravovala, Dávid mal taký pocit, akási fiktívna, virtuálna ruka, podobná známej neviditeľnej ruke trhu. Dokonca čakal úder, veď ktohovie, aké prekvapenie môže človeka postihnúť na neznámych miestach. Aj neviditeľná ruka trhu už stihla urobiť neuveriteľnú šarapatu, ľudia ju poopľúvali zo všetkých strán…

„Haló, je tu niekto?“ zakričal na prázdnu miestnosť. V reproduktoroch zaškvrčalo a vyrútila sa z nich plamenná Suzi Quatro. Veď to sa ozýva jedna z jej starých známych pesničiek!

Dávida reproduktory zaskočili. Cítil, že sa voľačo deje, len netušil čo. Virtuálna ruka stláčala gombíky, alebo, čo bolo pravdepodobnejšie, využívala dotykovú manipuláciu. Čo sa to len deje? Má odísť, alebo si sadnúť? Sadni si, akoby mu prikazoval neznámy hlas. Ale to bol iba hlas jeho podvedomia a napätej chvíle.

Zrazu sa spoza pultu s vysokými barovými stoličkami, ktoré tu pribudli až po jeho poslednej návšteve, zdvihla postava. Pre prítmie Dávid nevedel rozoznať črty jej tváre. Až keď sa neznámy dostal na otvorené priestranstvo, chlap ho spoznal.

„Šimon Kavčiak! Si to ty?“

Neznámy so strniskom na tvári rozďavil ústa a ukázal niekoľko zhnitých zubov. Oči sa mu rozsvietili ako baterky.

„Vitaj, Dávid, vitaj medzi nami!“ vykríkol na Pavlíka a kráčal k nemu s otvorenou náručou. Chlapi sa tuho objali, boli to dávni kamaráti z mladších čias.

„Čo tu robíš, Šimon?“

„Čakám predsa na teba…“ tajnostkársky sa zatváril Šimon. „Hneď som vedel, že tvoje kroky po príchode do dediny povedú do krčmy. Aj keď sa tá naša krmička trochu zmenila, predsa len je to pamätné miesto, či nie?“

„Samozrejme, kamarát môj!“

Za pultom sa konečne zjavil aj krčmár a doniesol chlapom po pive a borovičke. Mali taký zvyk – na uvítanie si dať rundu. Čoskoro do krčmy prišli ďalší Dávidovi a Šimonovi známi a popíjali ako za starých čias. Keďže v dedine bolo akurát obdobie kosenia a zvážania sena, pri rundách sa rozhovorili a niekdajšej spoločnej kosbe pod Bôrím a dohodli sa, že si ju zopakujú aj tento rok. K tomuto úkonu chlapov vyprovokoval vlastne Dávid, ktorý býval vždy prvým koscom. Kedysi sa totiž kosili radky, to znamená, že kosci sa púšťali do kosenia v slede – na začiatku išiel prvý kosec, najšikovnejší a aj najvytrvalejší, za ním postupne ostatní. Predný kosec nesmel na prielohu zastať, aby ho kosou, ostrou ako britva, nezachytil ďalší kosec. Bola to dosť nebezpečná hra, veď stačilo malé zaváhanie, a človek mohol ľahko prísť o pätu alebo inú spodnú časť nohy. Prvý kosec bol najdôležitejší článok činnosti, pretože vždy udával tempo.

„Trúfol by si aj dnes robiť prvého kosca?“ nedal Dávidovi pokoj Bartolomej Martikán, jeden zo slávnej skupiny dedinských koscov pod Bôrím. Bôrie bola trávnatá časť chotára, zložená z lúk a pasienkov. Postupne k týmto zeleným priestranstvám pribúdali niekdajšie role, na ktorých už v nových časoch nikto negazdoval.

„Rúbeš vysoko, Dávid, a chodíš po svete,“ pridal sa Rudo Borovička. „Máš na starosti partiu a určite veľa peňazí. Zober aj nás do svojej partie…“

„Blázniš?“ obrátil sa na Ruda Dalibor Suriak, najmladší zo skupiny. „Má dosť svojich ľudí a s nami by si netrúfol, bál by sa, že mu pokazíme kšefty…“

„Veru tak, nestojíme mu za to!“ nahrával Daliborovi Rudo. „Zo svojho postu parťáka si na nás trúfa, ale zmerať si s nami sily v kosení, na to by sa určite nedal…“

„Tak už toho bolo dosť, chlapi!“ vykríkol Šimon, keď videl, ako sa Dávid dvíha zo stoličky s napätou tvárou. Pulzovali mu svaly na sánkach. Je pravda, že chlapi si už dosť vypili, každý predsa otočil po runde, niektorí ju zdupľovali, ba pridali sa aj kibici, ktorí s piatimi koscami mali pramálo spoločné, no radi si s nimi posedeli pri tuhej pijatike. Hrozilo, že sa chlapi medzi sebou pobijú.

Všetko vyriešil Dávid. Náhle zamával na obranu rukami a upokojil tak situáciu.

„Áno, spoznal som kus sveta a mám toľko peňazí, že sa vám o takom niečom môže len snívať,“ povedal, pozerajúc Daliborovi do očí. „Mám svoju partiu, viac ľudí zatiaľ nepotrebujem. Chlapi, ak budem niekoho potrebovať, sám sa ozvem… Ale nikto mi nebude hovoriť, že som zabudol kosiť…“

„To ani nikto netvrdí!“ nesúhlasil Rudo. „My sme ťa len chceli na to kosenie vyzvať. Budeš prvým koscom… Alebo sa hádam iba zaradíš niekam na koniec radu?“

„Nikdy som sa nebál byť prvým koscom,“ tvrdil svoje Dávid. „Viete dobre, že je to zodpovedná, ale aj nebezpečná pozícia. Prvý kosec musí byť silný a nesmierne húževnatý človek…“

„Budeš prvým koscom?“

„Počkajte, počkajte… Kto z vás si ešte trúfa na túto pozíciu?“

Ostalo ticho.

„Tak sme teda rozhodli! Ide sa na to!“

Krčma zrazu zaburácala, takmer sa zrútila povala. Chýr o zajtrajšom kosení sa ihneď rozniesol po celej dedine. Nazrel do každého kúta sveta. V lete býva vonku dlho vidno, spať sa chodí neskoro. V domoch alebo vonku pri ohni sa hlboko do noci rozoberala zajtrajšia udalosť, ktorá pôsobila ako veľký vír v ustatom tichu doliny, lebo predpovedala veľký zážitok.

Chlapi sa po tej veľkej dohode stretli zavčas rána na trávnatej lúke pod Bôrím. Bolo ich päť – ako za starých čias. Dávid so strapatými vlasmi, lebo v noci spal ako bez duše, bez sna, potil sa, vypité poháriky, na ktoré už nebol zvyknutý, naňho doľahli mocnou silou, no ráno predsa len nezvyčajne rezko vyskočil z postele, v prvej chvíli nevediac, kde sa nachádza a čo sa to okolo neho robí. S Dávidom prišiel Šimon, jeho najbližší kamarát, s ktorým sa kedysi delili o rovnaké dievča, obaja mali tú istú frajerku, volali ju pekná Sabínka, ale Sabínka sa vydala do mesta a doteraz tam žije s dcérou v bytovke. Ba dostavili sa aj zvyšní kosci Rudo, Bartolomej a Dalibor, všetci s maličkými očkami, ale odhodlaní urobiť dnes hoci aj dieru do sveta. Budú kosiť do roztrhania tela! Prieloh pod Bôrím nebol veľmi široký, no viedol po svahu od jednej smrekovej hory k druhej, kde sa už svahom okrem porastov ťahali aj úzke a hlboké korytá so zurčiacimi potokmi a potôčikmi. Svojou dĺžkou vlastne meral chotárne hranice.

Rozbrieždilo sa. Slnko sa ešte nestačilo vyhupnúť nad zalesnené kopce, keď sa päť koscov pustilo do práce. Všetko si, samozrejme, najskôr pripravili, no nešlo im príliš do reči, netúžili podeliť sa so zážitkami z predchádzajúceho večera. Kosenie lúky bolo zodpovednou činnosťou a museli sa naň náležite sústrediť. Mali sa dohodnúť aj na pravidlách kosby. Chlapi však veľmi dobre vedeli, čo a ako majú robiť, išlo len o to, aby si porozdeľovali úlohy. Keďže si Dávid popľul ruky, aby sa mu lepšie robilo, a postavil sa na okraj lúky, kde mal spraviť zákos, takzvaný radok-skladovec, všetci ho hneď uznali za prvého kosca. Ale kto pôjde za ním, kto mu bude dýchať na chrbát? Všetci si, samozrejme, mysleli, že by to mal byť mladý a mocný kosec. Takým sa ukazoval Dalibor, takmer dva metre vysoká chlapina. Ale Dalibor sa necítil dobre, po včerajšej pijatike mu hučalo v hlave a triasli sa mu ruky, nahováral na druhého kosca kamaráta Ruda. Rudo však chcel byť na konci skupinky, tam sa najlepšie kosí, tam si kosec môže určiť tempo, nikto ho naháňať nebude. Ba vlastne každý chcel kosiť ako posledný, až Dávid vytiahol z ruksaka, ktorý si priniesol na lúku, fľašku koniferky a kosci si z nej poriadne potiahli. Ba poťahovali tak mocne, až z jej obsahu ostala sotva tretina.

„Nemôžeme všetko vyslopať, chlapi, čosi si musíme nechať na zakončenie,“ bránil fľašku Dávid a, nečakajúc na reakciu, rýchlo ju zazátkoval a strčil späť do ruksaka. Ruksak uložil do mäkkého trávnatého lôžka pod nevysokým smriečkom. Chlapi už aj tak boli dostatočne potúžení, konečne sa bez výhovoriek mohli pustiť do kosenia. Zrazu chcel každý kosiť za Dávidom, no malo to jeden háčik. Nevedeli, kam umiestniť Dalibora, bol z nich najmladší, čakalo sa, že bude mať aj najviac síl a výdrže.

„Kto si pamätá, kde kosieval Dalibor?“ zisťovali chlapi pozíciu vysokého kosca, lebo on sám ju nedokázal určiť.

„No kde, kde… Na konci, na poslednom radku predsa!“ prezradil chlapom Daliborovo zaradenie Dávid a zároveň im znovu priblížil svoje spoločné dávne kosby. „Bol vtedy ešte primladý…“

„Naozaj?“ neveriacky krútili hlavami chlapi. „Stopercentne?“

„Veď sa spýtajte rovno Dalibora!“

„Je tak, Dalibor?“

„Mne je to jedno,“ zamrmlal najmladší z chlapov a upadol do melanchólie. Ani pálenka ho neprebrala. V tej chvíli veru nevyzeral na najmladšieho a najsilnejšieho. Skôr sa podobal na takého, ktorému neslúžia nohy.

Za Dávida sa tak na trávnatý prieloh postavil Šimon, za Šimona potom Bartolomej, Rudo a na konci ostal Dalibor. Kosy zazvonili, keď ich chlapi začali ostriť osličkami. Sviežim vzduchom, čerstvým ako britva, zvonilo aj ráno. Bolo plné rosy. Zvuky sa odrážali od okolitých porastov a vracali sa v podobe viachlasnej ozveny. Kosy potom jedna po druhej zasvišťali v tráve. Chlapi pracovali v pravidelnom rytme. Museli sa snažiť, aby si udržali rovnaké odstupy. Nikto nesmel zaostať.

Asi polhodinku kosili bez prestania. Chrbty si mohli na chvíľu povystierať iba pri občasnom brúsení kôs. Vzápätí sa však zohýbali hlboko nad prieloh, aby pokračovali v práci. Dávid sa celkom vžil do pozície prvého kosca. Práca mu išla ako za starých čias. Je pravda, že už nemal ten povestný švih, aký si pestoval, keď bol mladší, no aj ostatných koscov, čo vydychovali únavu, poznačil vek, ba i nové časy. Hoci nedosahovali niekdajší výkon, predsa len sa všetci usilovali, ako sa dalo.

Dávid zrazu začal zaostávať. Stalo sa to vtedy, keď zistil, že kosou preťal hada, ukrývajúceho sa v tráve. Vlastne to ani nebol had, ale slepúch, ktorý má tú schopnosť, že aj po preťatí môže dorásť do pôvodnej dĺžky. Chvostová časť slepúcha sa zvíjala Dávidovi pred očami. Hlava so zvyšným telom ležala na pokosených margarétkach, doširoka rozďavovala papuľu. Vyzeralo to tak, že tá papuľa s vypätím všetkých síl lapá po vzduchu a nemôže sa ho dohltať…

Predný kosec počul, ako sa ostatní chlapi k nemu približujú. Kosy svišťali mocnejšie, svojím zlovestným zvukom naplnili priestor. Dávid vtedy zacítil prudkú bolesť v pravej nohe. Spomenul si na chvíle, keď mu raz chlap, čo kosil za ním, zaťal ostrím do päty. Dobehol prvého kosca. Stalo sa tak jediný raz, lebo Dávid si pätu hneď obviazal a so zaťatými zubami lúku dokosil… Ale kto bol vtedy ten druhý kosec? Šimon, Rudo, Bartolomej, či Dalibor? Ani jeden z nich! Dávid si až teraz uvedomil, že Karola Badžgoňa, toho nebezpečného druhého kosca, už pochovala zem. Ba vlastne si ostatní naňho ani nespomenuli. Ani včera a ani dnes… Druhý kosec už nežije…

Dávid si popľul do dlaní a s novým odhodlaním sa pustil do kosenia. Smrekový porast na konci prielohu sa mu priblížil. Už ho mal takmer na dosah v slnku sa blýskajúcej kosy.

7 – 8/2017

Etela Farkašová

Scenár

 

Vstúpila do izby prudšie, ako zamýšľala, ruka sa jej skĺzla po kľučke, ktorá kládla odpor, dvere tlmene zavŕzgali, bola by chcela drsnejší pohyb vziať naspäť, zrušiť ho, neznášala vŕzganie pántov, po všetky tie roky, desaťročia, maličkosti, ktoré by sa boli dali odstrániť, ale ktoré u nich napriek tomu pretrvávali, tvrdošijne, maličkosti, čo môžu znepríjemniť život, zlomyseľné detaily, ako hovorieva Vojtech, presne tak, maličkosti, akoby len čakajúce na to, kedy môžu človeka zaskočiť, strpčiť mu dni, práve takéto zlomyseľné detaily.

Pohyb sa nedal vziať naspäť, ani zvuk, ktorý vyvolal, muž v kresle sa strhol, otočil hlavu k dverám, knižka sa mu zošuchla z kolien na dlážku a za ňou sa spustila aj deka, ktorú mal predtým prehodenú cez nohy.

Ideš ako vietor, zamrmlal rozospatým hlasom, skutočná víchrica, čo také mimoriadne sa deje, že ani popoludní…

Nič mimoriadne, zasmiala sa štipľavo, nič, iba toto… strčila mu do ruky roztvorené Bratislavské noviny, tu, dobre si to pozri…

Prekvapene sa k nej obrátil, tie som už dávno nemal v ruke, píšu o niekom známom?

Energicky pichla prstom doprostred roztvorenej strany novín, pre nás dvoch veru už aj o známom, presnejšie, o známych-neznámych, tak si to konečne prečítaj, ten opis sedí úplne presne, ešte aj oblečenie, všetko do detailu.

Muž sa sústredene začíta, očami nanovo prebieha po riadkoch, na ktoré ukázal ženin prst, mlčí.

Akosi dlho to čítaš…

Hm, ozve sa muž po chvíli, tak je to čierne na bielom… keď tak o tom premýšľam, dalo sa to vlastne tušiť…

Tušiť, zopakuje rovnako štipľavo, aké tušiť, hlas jej stúpa do výšky, prosím ťa, ja som to vedela, od prvého okamihu, hneď som ich odhadla, bola som si istá, len ty akoby si bol hluchý a slepý.

Opäť zahmkanie, nič sa nedá robiť, povie, už sa stalo, zase si raz mala pravdu.

Nejde mi o to, či som mala pravdu, alebo nie, odsekne, najviac ma hnevá, že si ignoroval môj názor, vôbec si ma nepočúval a hneď si sa s nimi začal dohovárať, hoci som protestovala… toľko vecí bolo už od začiatku tak veľmi podozrivých… hneď ako začal jeden z nich, ten najstarší, vyratúvať, aké druhy prác ponúkajú, murárčinu, vytínanie starých stromov, rýľovanie, prakticky všetko…

Muž zamyslene pokýva hlavou, ešte vždy zahľadený do novín.

Čo urobíme? spýta sa zvýšeným hlasom, mali by sme to zahlásiť na polícii, vyzývajú poškodených… hoci, nemyslím, že by sa tým niečo vyriešilo, pustili sme ich dnu, nevnikli násilím, dohováral si sa s nimi, čo majú urobiť, dobrovoľne si im dal zálohu na materiál… sme v tom, spoluvinní… a takých, čo im naleteli, je zrejme viac, ak to teraz dávajú do novín… škoda, že až teraz…

Konečne odtrhol hlavu od novín, pozrel sa na ňu, zmierlivo, ako spoluvinník, ba možno aj čosi viac, potom hlavu opäť sklonil, vieš, keď zazvonili a oslovili ma s tými ponukami, pomyslel som si, aká zhoda náhod, práve som zase raz premýšľal, ako to všetko zariadiť… spomínal som ti, že som dával už niekoľko mesiacov inzeráty, ale nik sa neohlásil, len z jednej firmy odpísali, že keby išlo o väčšiu zákazku, radi by prišli, o malé veci nie je nikde záujem, takí sú naši podnikatelia, lákavé sú len veľké zárobky, zbohatnúť čo najrýchlejšie, to sa na malých veciach nedá… a u nás sa práve tých malých vecí nazbieralo… no, priznávam, potešil som sa, keď prišli s tou ponukou, ja hlupák… sám si už na strechu netrúfam a niet nikoho, veď vieš…

Viem, povedala takmer už bez náznaku hnevu, namiesto neho sa jej do hlasu teraz primiešavala ľútosť, veľmi dobre to viem… nikto na nás nemá čas, takí sú zaujatí…

Nie všetci, preruší ju.

Isteže, nie všetci… nemusíš mi to pripomínať, ale každému sú iné veci prednejšie… ako by som to mohla nevedieť.

Treba si na to zvyknúť, muž jej zľahka pohladil ruku.

Zvykám si.

Zohla sa a až teraz zdvihla z dlážky knižku aj skĺznutú časť deky, prikryla mužovi kolená, noviny odložila nabok, nemalo zmysel vracať sa k tomu, čím skôr zabudnúť, dali sa oklamať, ľahká korisť podvodníkov, akými sa to tu len tak hmýri.

Pokúsi sa zabudnúť, iné ani neostáva.

Pritiahla si oproti kreslu stoličku, sadla si.

Odmeral si si poobede teplotu? spýta sa po chvíli a usiluje sa, aby jej z hlasu zmizla aj posledná stopa po príkrosti.

Zavrtí hlavou, myslím, že už netreba, zdá sa mi…

Čo to znamená, zdá sa mi… včera si mal takmer štyridsiatku, v tvojom veku sa už s tým nemožno zahrávať.

V našom veku, podotkne jemne.

Veď to, v našom veku, o ten ide, najmä o vek…

Opäť má pred sebou obraz, ako zazvonili a muž išiel k bránke, keď zbadala troch neznámych mužov v montérkach a pracovných bundách, vykročila smerom k nim aj ona, ale to už muži kráčali k domu, zaujatí rozhovorom s Vojtom, potešení, že si dohovárajú prácu…

Isteže, boli potešení, uvideli dvoch starých, pravdepodobne aj opustených ľudí, určite si to pomysleli pri pohľade na nich, mohli sa tešiť, dobre natrafili, nasľubovali, čo všetko urobia, čosi aj začali, potom sa vytratili aj so slušnou zálohou, aby kúpili potrebný materiál, a už ich nevideli…

Zakaždým keď dávali čosi podobné v televízii, divila sa, ako môžu byť niektorí ľudia takí naivní, že uveria neznámym.

Teraz sa to stalo im, neuveriteľné, ale stalo sa, na príčine bol aj ich vek, o tom nepochybovala, starí a zraniteľní, tak museli pôsobiť na tých neznámych, obeť, ktorá sa priam ponúka.

Prehltne, pokúsi sa odohnať spomienku, bude ju to ešte nejaký čas stiesňovať, zhrýzať, ďalšia nepríjemná záležitosť, s ktorou sa treba vyrovnať.

Zoberie zo stola teplomer, podá ho mužovi, prečo ešte aj na toto musím dávať ja pozor…

Pretože si najzodpovednejší človek v tejto rodine, povie a na tvár mu sadne drobný úsmev, a ja… som ti za to vďačný.

Samozrejme, to je najjednoduchšie, presunúť zodpovednosť na druhých a odbaviť to vďačnosťou, naozaj jednoduché.

Ale tentoraz som mal pravdu ja, prehodí po pár minútach, keď jej triumfálne podáva teplomer, klesla…

Skontroluje ortuťový stĺpik na teplomere, chvalabohu, povie už pokojnejším tónom.

Vedel som, že už netreba… cítil som to.

Vstane zo stoličky, ešte idem čosi dokončiť do kuchyne, potom si urobím kávu a tebe prinesiem bylinkový čaj, ak sa naozaj dobre cítiš a máš chuť, možno by sme si aj mohli niečo prehrať, zase sme pár dní vynechali.

A čo keby si urobila kávu do dvoch šálok, z tých tvojich liečivých čajov ma iba rozbolí žalúdok.

Už je vo dverách, keď ešte za ňou zavolá, aj hudba by sa mi tak lepšie počúvala.

Pootočí sa, zdvihne ukazovák, dnes by si ešte nemal, predsa len…

Naozaj som už v poriadku, vystrúha komicky prosebný výraz na tvári, môžeš mi veriť.

Po krátkom váhaní pristane, tak dobre, ale len slabú…

 

Obracia sa na posteli, na jednom boku vydrží ležať pár minút, vzápätí ju všetko rozbolí, hľadá úľavu v zmenenej polohe, doprava, doľava, opäť doprava, otáča sa ako naprogramovaný mechanizmus, pohyby vykonáva v takmer rovnomerných intervaloch, postupne sa hlásia všetky kĺby, kostičky, svaly, vstane, vymení si jeden ortopedický vankúš za druhý, raz sa jej zdá, že posteľ je primäkká, potom zase pritvrdá, zasvieti nad hlavou lampu, siahne po knihe, ktorú včera začala čítať, ale ani nedokončí stranu, a knihu odloží späť na stolík.

Nemá chuť sledovať cudzie myšlienky, niekedy sa jej darí prekryť nimi vlastné, ide však o to, aby ich prekryla, spytuje sa sama seba, aby pred nimi unikla, možno aj o to, odpovie si vzápätí, o úniky pred problémami, s ktorými si nevládzu poradiť, najnovšie pribudla aj nová skúsenosť so skupinkou podvodníkov, mrzelo ju, že prišli o peniaze, ale ešte väčšmi, že sa dali tak ľahko oklamať, pokúšala sa nemyslieť na nedávnu udalosť, no článok v novinách jej ju pripomenul, opäť pocítila silnú rozladenosť, akoby nemali dosť problémov a starostí aj bez tohto.

Noc postupuje a s ňou prichádzajú na rad jednotlivé osvedčené rituály, vytvárala si ich roky, vždy s novou nádejou, že konečne objavila tie naozaj účinné, no nespavosť bola nemenej vynaliezavá, ukrývala svoje tromfy do poslednej chvíle, už-už sa zdalo, že spánok predsa len prichádza, oči sa zatvárali a hlava vyprázdňovala, no vzápätí, nevedno odkiaľ, do vedomia prenikol nový závan čerstvosti, ostro osvetľujúci lúč preťal prichádzajúce prítmie, nespavosť bola prefíkanejšia, s takou protihráčkou nebolo ľahké bojovať, napokon sa spravidla končievala pri tabletkách, neznášala ružové, modré, fialové a zelené guľôčky, prehĺtala ich s odporom, nahnevaná na seba, že opäť neodolala, no ľakala sa predlžovanej nekonečnosti nocí, po akej nasledovali unavené, mdlé rána…

ukážka z pripravovaného rukopisu, 7 – 8/2017

 

VIERA ŠVENKOVÁ

OSTROV SLOBODY

 

Bolo to už celkom iné mesto. Dávno stratilo podobu, ktorá sa vynárala v spomienkach a v nočnom blúznení: vyblednuté farby na stenách stáročných domov, fľakatých ako pancier korytnačky, vzdutá omietka vytvára vlhkosťou napitú mapu, vypadávajú z nej celé koláče vyhryzené zubom času, pod nohami chodcov sa menia na svetielkujúci prach. Dom pri dome, stena pri stene, plece pri pleci. Súvislý rad domov ako opevnenie, ochrana pred neznámym. V tých dávnych časoch – aspoň z odstupu sa mu tak videlo – mali aj ľudia k sebe blízko.

Ulice zaplavuje jesenné šero, tiene stromov sa v slabom svite lámp rozplývajú, pohlcuje ich tma. V protismere sa zavše vynorí povedomá postava, pripomína kohosi z minulosti, známe držanie tela, spôsob chôdze, no tvár je cudzia, pohľad nezúčastnený, oči sa nemajú na čom zachytiť. Nepoznáme sa, všetko sa zmenilo, žijú tu iní ľudia. Koľko si pobudol v cudzine? Storočie?

Tú istú otázku dostal aj v Enciáne, keď vínko rozviazalo jazyk a všetci boli odrazu kamaráti: každý potrebuje ľudskú blízkosť, preto sem chodíme, preto si tu otvárame dušu, objímame sa navzájom a spolu si poplačeme nad zubom času, ktorý nám skracuje život, užiera z príležitostí, ako malinu zhltne každú sľubnú možnosť.

– Koľko si to vlastne pobudol v cudzine? Dvadsať rokov? – zaujíma sa Martin.

– Záleží na tom? – odvrkne Tomáš, nemá chuť sa spovedať.

– Čo znamená nejaký ten rok v toku času? – hodí rukou profesor Jarin. Sám však časový rozvrh dodržiava, každé popoludnie sa s manželkou tri hodiny povinne prechádza, držia sa popod pazuchy a gúľajú sa ulicami ako dve jabĺčka.

– Vlastne… zbytočná otázka, – uzná Stano, obhajca vášnivých diskusií, opilecky sa zaprie lakťami o stôl, hlava mu holengá: – Zbytočný problém. Všetko je už problém…

– Čím viac problémov, tým lepšie, – rozháňa sa tučnou rúčkou profesor. – Človek sa musí zvŕtať. Núti ho to myslieť.

V ten večer sa čas zľutoval, ozdobil sliepňajúci pivničný priestor pestrým hlúčikom žien, vraj učiteľky z neďalekej školy. Jedna z nich mu padla do oka, a keď zahrala hudba, požiadal ju o tanec. Bolo to smiešne, roky netancoval, len sa knísal zboka nabok, ale deva to trpezlivo znášala a podchvíľou k nemu zdvihla usmiate oči.

– Ako ste sa ocitli v tomto meste? – vyzvedal, keď sa usadili pri barovom pulte. Prekvapilo, ho, že neodmietla pozvanie na pohárik.

– Narodila som sa tu. – V hlase zachytil čosi známe, aj pohľad mu bol povedomý. Možno bol v mladosti zaľúbený do jej matky alebo staršej sestry. Pekný trapas, ak sa človek zamotá vo vlastnej minulosti, ak sa mu v hlave všetko pomieša. Alkohol vraj dá na chvíľku zabudnúť, no v jeho prípade bol milosrdnejší a odsunul do zabudnutia celú minulosť, najmä ženy, ostala len spomienka na svetielkujúci prach na chodníku, rozdupaný nohami chodcov.

– A mienim tu žiť do smrti, – dodala.

– Aj ja, – pridal sa ochotne, div nevyslovil hlúposť, čo sa tisla na jazyk: pravdaže, najradšej s peknou ženou, napríklad s vami. Zaskočilo ho, že sa také niečo môže v unavenom mozgu vôbec zrodiť.

Hodnú chvíľu spomínali na detstvo, hoci ho prežil v časoch, keď ulice pripomínali dedinu, nad potokom sa pásli husi a z domov opadávala omietka, kým slečna (volám sa Iva, usmiala sa, keď ju vyprovokoval, vy ste Tomáš, tu sa všetci poznáme), oveľa mladšia, už pozná len ulice plné áut. Zato ako učiteľka vie, čo pre človeka znamená detstvo, s úsmevom ju počúval, pravdaže, do troch rokov života je každý z nás génius, prvé roky nás poznačia na celý život, ľudia, ktorí prežijú útle detstvo v pohode, ľahšie prekonávajú prekážky, odolávajú stresom, na staré kolená ich nedostihne Alzheimer, majú nádej na dlhší život. Ako tvrdil Freud, dieťa je otcom človeka, zážitky z detstva nás ovplyvnia, formujú nás takým alebo onakým spôsobom, niekdajšie dieťa v nás žije do smrti.

– Nádej na dlhší život? Je to taká slasť, dlho žiť? – poznamenal posmešne.

Načisto ju zmiatol, videl jej to na očiach. Treba si to u nej vyžehliť, hovorí s jemnou devou. V rozpakoch ju znova požiadal o tanec, prehojdajú sa zboka nabok do záverečnej a napokon ju odprevadí nočnou ulicou v nádeji, že ho pozve do izby alebo rovno do postele, no mravnostná polícia usídlená v učiteľskej dušičke zaúradovala: – Žiaľ, kolegyne sa už dvíhajú, odchádzame.

Pomohol jej do kabáta, podala mu ruku a zašvitorila: – Ďakujem a dovidenia!

Vrátil sa k starej kompánii, zachytil čosi o prázdnych pohároch, privolal čašníka a zosunul sa do seba, akoby sa náhle preboril do podzemia, kde doznieval povedomý ženský hlas: Ďakujem a dovidenia! Pripito sa usmial, kto tu spomína prázdne poháre, alkoholu je našťastie v chudobných kútoch sveta vždy dosť, a objednal ďalšiu fľašu.

úryvok, 5/2017

MILKA ZIMKOVÁ

Tam dajeko

 

Podľa vône orgovánu, ktorá sa šírila z bukréty v bledoružovom džbáne, vyhandľovanom za dve zajačie kožky od olaských Cigánov, na stole prikrytom bielym nakrochmaleným obrusom vyšívanom belasými nezábudkami súdim, že to mohlo byť koncom mája a v nedeľu popoludní. Vtedy sa u nás prestieral parádny obrus. Sedela pri ňom mama s mojou krstnou Marčou, jedli piškótový koláč – dzeň a noc – a niečo žlté mali naliate v malých kalíštekoch, zrejme vaječný koňak. Dvere z kuchyne boli otvorené dokorán. A ja asi štvorročná, učupená na ganku za pučiacim oleandrom. Čo som tam robila? Namiesto toho, aby som sa hrala na ulici s deťmi, číhala som ako vždy, keď sa pritrafila chvíľa, aby mi ani slovko neušlo z toho, o čom hovoria starší.

− Znaš, krescanko moja, − povedala vtedy mama krstnej, mušim ci o tim povedzic, bo me to sužuje. Pejc dzeci mam, tote štiri akuratne, calkom suce, ľem toto najmladše – to ako ja − take durne. I včera ucekala do šveta.

− Jak do šveta?

− Do torbečky sebe dala falatek chleba, kvašnu ogurku a cez zahrady hore na uboč. Ked slunko zašlo za kapušanski hrad, ta še vracela. Povedala, že ona chcela isc tam daleko.

− Nebuj še, ona z teho čuda vyrošne…

Chráň si chráň, tie krásne bláznovstvá, z ktorých si nám stále nevyrástla, spieva Peter Nagy.

Možno by som na orgovánovú príhodu pri západe slnka bola zabudla, nebyť mojej dcéry Miliny. Mala dva a pol roka. Napadol prvý sneh a my sme boli navštíviť našich známych na jednom sídlisku. Posedenie s obligátnymi chlebíčkami, slanými tyčinkami, kávou a vravou najmenej desiatich ľudí, ktorá − či ste chceli, či nie − vyznievala nadmieru hlasito v štandardnej panelákovej obývačke, prebiehalo v rámci normy, až kým som si neuvedomila, že mi chýba jedno dieťa. Nič som nepovedala, nazrela do dvoch ďalších izieb, kuchyne, kúpeľne a cez odchýlené dvere ako strela vyletela z prvého poschodia do tmy von. Pozerám napravo, naľavo, nič. Už som chcela kričať o pomoc, keď som v pološere na konci ulice zbadala niečo farebné, žlto-červeno-zelené. To boli ručne pletené nohavičky mojej malej Milinky, ktorá si suverénne s holou hlavou naboso vykračovala po prvom snehu.

− Milinka, preboha, kde ideš?!

− Tam dajeko, povedala celá rozžiarená, ukazujúc prštekom na rozsvietené okná panelákov.

Videlo sa mi, že som už zabudla, alebo možno chcela zabudnúť na túto neobyčajnú chvíľu plnú strachu, no pred pár rokmi, keď som vošla do ateliéru, kde Milina chystala svoju prvú výstavu, znovu som videla stáť to malé stvorenie, ktoré prštekom namiesto rozsvietených oblokov ukazuje na obrázky plné žiarivých farieb. Kadmiovej žlte a červene veronskej zelene, francúzskej rumelky a geraniového laku, kde sa záhadne snúbi imaginácia s realitou a moja malá Milinka s bosými nôžkami na snehu, celá rozžiarená vchádza do svojich svetov tam dajeko…

5/2017

Martin Murza

Dokonalý človek

 

Počul som, ako ktosi zaklopal na dvere. „Otec, je tu pán Martelli. Vraj by ťa rád videl, ak je to možné,“ ozval sa hlas jednej z mojich dcér. Tento hlas som už dlho nepočul, musela to byť Susan, ktorá len nedávno prišla. Spoznal som to vďaka jej ešte vždy chvejúcemu sa hlasu. „Samozrejme, Susan, pán Martelli je u nás zakaždým vítaný. Pokojne ho pusť dovnútra, postaraj sa mu o veci a pošli ho do mojej izby.“ Chrapľavý hlas mi prerušovalo občasné zakašľanie alebo hlboký piskľavý nádych. Človek, ktorý by ma počul a nepoznal, by si mohol myslieť, že som už dávno mŕtvy a toto je len hlas zo záhrobia. „Dobre teda, hlavne sa veľmi nenamáhaj, dovediem ho k tebe.“ Z jej hlasu bolo okrem večne čerstvého žiaľu cítiť aj ľútosť. Ľútosť, ktorú som počul iba vtedy, keď sa rozprávala so mnou.

Pán Martelli bol mojím dôverníkom už po dlhé roky. Po prvý raz sme sa stretli v Siene. Mal som tridsať a bol som čerstvo zasnúbený. Mal to byť posledný týždeň pred svadbou a ja som sa rozhodol, že naposledy niekam vycestujem sám. Do tých čias som to mal vo zvyku. Rád som trávil čas sám na cestách a spoznával som nové, pre mňa ešte neobjavené, kúzla miest. Šiel som okolo starého domu zjavne načatého zubom času. Klasicky vanilkovožltá omietka opadávala z muriva a vytvárala tak neestetický dojem, až to bolo nádherne melancholické. Zvláštnosťou toho domu bolo ale čosi úplne iné. Vedľa podobne zničených dvojkrídlových dverí stálo piano. Bol súmrak a obloha bola zatiahnutá. V takýto utorňajší večer by ste neposlali von ani psa, a práve to sa mi tak veľmi páčilo, ulice som mal celé iba pre seba. Prisunul som si k pianu prázdnu debničku na jablká, stojacu na kope odpadkov vedľa nástroja. Vzpriamene som sa usadil, zahasil som cigaretu a prstami prešiel po klaviatúre. Hoci bol nástroj zjavne opotrebovaný, mal krásny zvuk. Určite tu nestál dlho. Zložil som si z hlavy klobúk a položil ho na vrch piana. S hlbokým nádychom som začal hrať Chopinov jarný waltz. So slzou v oku som vedel, že toto je moja posledná hra na mojich dobrodružstvách, no zároveň som vedel, že to môže byť aj moja jar. Akýsi začiatok momentu, keď sa z chlapca v mužskom tele stane skutočný muž a pred svedkami dá sľub vernosti Bohu a tej, ktorú si vybral za svoju bohyňu. Asi v polovici piesne som pochopil, že slzy tečúce po mojich lícach boli slzami šťastia. Posledným stlačením klávesa som ukončil Chopinovo dielo a vstal som. Keď som sa otočil, stála za mnou postava muža. Nižší, široký, s dáždnikom zaveseným cez ruku, fotoaparátom na krku. „Bravo!“ pošepol za tichého potlesku. So slušnosťou som sa mu mierne uklonil. Stáli sme oproti sebe obaja zmätení jednoduchosťou situácie. Osoba sa obrátila smerom od uličky a jemným kývnutím hlavy mi naznačila, aby som šiel s ňou.

Spolu s neznámym som sa teda vybral ďalej ulicou, ktorá, ako som sa dozvedel, viedla k domu jeho rodičov. Predstavili sme sa, a keďže začalo mrholiť, šli sme spolu pod jedným dáždnikom. Vtedy sa mi Martelli priznal, že si ma počas hrania odfotil. Vraj musel, pretože ho ten okamih zasiahol. Piano podľa jeho slov patrilo nedávno zosnulej učiteľke hudby, ktorá k nim každý utorok a štvrtok jeho detstva chodievala učiť jeho sestru. Tento moment mu podľa jeho slov pripomenul dni, keď sa náhlil zo školy, aby si stihol vypočuť sestrinu hru. Od toho dňa sme si s Martellim posielali listy, vždy keď to bolo možné. Sprvu boli strohé, len pozdrav a pár jednoduchých otázok, ako a či sa mu darí alebo čo je nové v Siene. Časom sme však listom obaja podľahli a ich obsah bol výberom najdôležitejších vecí z našich životov. Nestretávali sme sa často, iba príležitostne, keď som bol v Taliansku a šiel som popri Siene. Napriek tomu vedel veľmi veľa o mojich pocitoch, listy boli často mojím nárekom alebo, práve naopak, víťazoslávnou pochvalou. Navzdory všetkému, čo som Martellimu posielal, nikdy nevedel, čo presne sa v mojom živote deje, pochválil som sa mu, keď som sa oženil, keď sa mi narodila každá z dcér, a oznámil som mu aj smrť svojej milovanej. Nikdy ho však nezaujímali detaily, nikdy sa neopýtal, ako pracujem, nikdy nechcel vedieť, prečo som sa v istej situácii rozhodol tak, ako som sa rozhodol. Akceptoval moju prirodzenosť a oplácal mi ju svojou. Až nedávno, keď som sa presťahoval k Siene, začali sme sa pravidelne stretávať. Hoci sme sa poznali celé roky, do dnešného dňa nepoznal môj príbeh, hoci ja som ten jeho poznal už od čias nášho dopisovania.

Prítmie v mojej izbe preťal svetelný lúč, ktorý ku mne cez pootvorené dvere vnikol z chodby. Martelli dobre vedel, že nemám rád, keď sa dvere otvoria dokorán a do pohodlného prítmia vnikne oslepujúce svetlo, teda ich len pootvoril natoľko, aby sa dostal dnu. Od nášho zoznámenia sa veľmi nezmenil. Postava stále rovnaká, no dnes už skrčenejšia. Havranie vlasy mu zredli a čaro im pridávali aj starecké šediny. Stále ale v obleku, ktorý z neho robil mladíka z dňa nášho zoznámenia.

„Viktor, priateľu, som rád, že sa nič nezmenilo. Stále sedíš vo svojom kresle, kolená máš zakryté dekou, popíjaš sekt, fajčíš. Ešte si vo forme, neviem, prečo si mi dal túto úlohu.“ Starý priateľ dobre vedel, ako skladať komplimenty. Nevedno, prečo, ako pri každom stretnutí, ma objal. Možno vedel, že objatie potrebujem, možno vedel, že ho neodmietnem, a možno ma naozaj rád videl. V každom prípade to robil, a mňa to stále potešilo, ako keď to spravil po prvý raz. „Dobre viem, že sa len snažíš zahovoriť môj závet. Radšej mi ho polož na stôl, rozsvieť ďalšiu stolovú lampu a pridaj sa ku mne,“ povedal som s úsmevom na perách a ukázal na ušiak stojaci z druhej strany stolíka. Priateľ ma bez akejkoľvek pripomienky počúvol, tak ako to mal vo zvyku. Naplnil som mu pohár a ponúkol ho cigaretou. Dodnes mu neverím, že fajčí, iba keď je so mnou. Cigarety do seba totiž ťahal bez najmenšieho problému, celé hodiny, jednu za druhou. To však bolo jeho tvrdenie a ja som necítil potrebu sa ho na to vypytovať. „Viktor, poznáme sa už dlhé roky, a úprimne, nikdy som ti nechcel radiť ani ťa vypočúvať. Dnes mi ale zvedavosť nedá. Čo keby sme odložili naše obvyklé debaty a povedal by si mi, prečo je v tom závete spomenutý aj istý Thomas König? Kto je to a ako sa spája s tvojou rodinou? Nikdy predtým si ho nespomínal a hlavne, naozaj mu chceš odkázať až takú vysokú čiastku?“ Čakal som, kedy sa to v mojom priateľovi zlomí a nikdy nespomenuté meno mu vezme pokojný spánok. Chápem, ako notár chcel vedieť, či ma ako senilného starca niekto neovplyvnil, a ako priateľ chcel vedieť, o koho ide, keďže som ochotný mu po smrti zanechať veľkú časť svojich majetkov. Pri všetkých tých emóciách som ale pocítil aj prekvapenie. Zrazu som akoby zmrzol a hľadal správne slová. Veľmi dobre totiž viem, že vysvetliť Thomasovu úlohu nebude ľahké, a už vôbec to nebude znieť dvakrát normálne. „Martelli, priateľu. Jediné, čo celé dni robím, je to, že nečinne čakám na smrť. Prejdem sa po záhrade, hrám na niektorý z klavírov, ktoré mám, najčastejšie sprievodnú hudbu zo skladby Vedrai carino, bola to JEJ obľúbená. Stane sa aj to, že za mnou príde vnuk a prosí ma o lekciu klavírnej hry, ale obvykle ho to rýchlo prejde. Občas si prečítam zopár riadkov v novinách alebo v nejakej knihe. V takej situácii má človek veľa času usporiadať si myšlienky a vytvoriť si názor na život. Tak som si dokázal vytvoriť vlastný názor na množstvo ľudí, ktorí sa v mojom živote ocitli, či už iba na chvíľku, alebo aj nadlhšie. Aby si pochopil, čo pre mňa ten človek znamená, musím ti povedať viac, oveľa viac ako len príbeh Thomasa Königa. Musel by si si vypočuť viac ako len jeden príbeh, a hlavne, zabralo by to viac ako len jednu noc.“ Odkašľal som si a horké sliny po cigarete som zapil sektom. „Noc je ešte mladá, podstatne mladšia ako my,“ zasmial sa Martelli a pomrvil sa v kresle. „Som už starý, priateľu, občas sa možno stane, že sa k niečomu vrátim, pretože som na to nevedomky zabudol. Viem však, že si trpezlivý a dopraješ mi dostatok času k rozmyslu. Rozprávačom som sa nenarodil a ani rétorika nebola mojou najsilnejšou stránkou, ospravedlň preto občasné nepresnosti, ktoré mohli vzniknúť vinou mojej vekom zakalenej mysle. Ak si teda pripravený, začal by som s rozprávaním.“ Martelli si vzal do ruky pohár a zapálil si ďalšiu cigaretu. Ja som si opäť dolial, napil som sa a pohár si položil do lona. „Na začiatok začnem obyčajným vysvetlením. Ako iste vieš, mal som tri dcéry. Prvá bola Katarína – môj symbol lásky. Druhá Ema – môj symbol šťastia. A tretia Viktória – môj symbol smrti. Každú zo svojich dcér milujem, sú mojím odkazom tomuto svetu. Ak chceš naozaj poznať význam Thomasa Königa, musíš poznať aj príbeh každej z mojich dcér. Nevravím, že som žil ich život, iba viem, že starý človek ako ja cíti, keď mu dáma v čiernom klope na dvere. Možno ma budeš považovať za blázna, ale ako som ležal v posteli – deň pred tým, ako som ťa požiadal o vyhotovenie závetu –,modlil som sa a po prvý raz som pochopil, akú váhu môže mať modlitba. Hoci som sa k viere nikdy nehlásil a kostoly boli iba potechou môjho oka v časoch, keď som cestoval, moja modlitba bola vypočutá. Ležiac v posteli, dostal som dar. Videl som príbehy svojej krvi, svojich dcér. Akoby som za jednu noc zažil život každej z nich a pamätal si to, čo si pamätajú ony. Na detaily som sa pýtal Susan, a všetko sa zhodovalo. Neviem, ako je to možné, ale vďaka tomu večeru som učinil rozhodnutie, že Thomas König, hoci som ho nikdy nevidel na vlastné oči, musí byť odmenený. Vďaka jednému večeru som prišiel na to, prečo som každej zo svojich dcér dokázal hneď po narodení priradiť symbol, ktorý v mojom živote zastupovali. Thomas König je tým štvrtým symbolom, ktorý je zo všetkých najčastejší, a práve v tom sa ukrýva jeho výnimočnosť. Zrejme práve preto mi nebesá pošepli, aby som sa mu odmenil, pretože dary anjelov by ho pripravili o výnimočnosť, o jeho bežnosť a ľudskosť.“

5/2017

ELENA ELEKOVÁ

Láska podľa Platóna

 

V štyridsiatu tretiu jar svojho života sa Eliška rozhodla, že sa zamiluje. Len tak platonicky. Aby to nikomu neuškodilo – a najmenej jej –, ba aby, naopak, pookriala na srdci, ktorého činnosť sa lekárovi pri poslednej prehliadke trochu nepáčila. Ani Eliške, ale z iných príčin. Pozdalo sa jej totiž, že najmä za poslednú zimu akosi zlenivelo, zmalátnelo; na väčšinu vecí okolo hľadela zhovievavo, ak nie ľahostajne.

Bol máj, kvitol orgován, v jej materčine „šeřík“, a ju nik nepobozkal pod rozkvitnutou čerešňou, a asi by sa to nebolo stalo, ani keby nebola dávno odkvitla. Už dlhé roky trpela na stabilný a dlhodobý vzťah.

Byl pozdní večer – první máj…

Eliška zase čítala Máchu, púšťala si Beethovenov bagatelle Für Elise a chodila ulicami s otvorenými očami; vstávala s povzbudzujúcou myšlienkou na svoje tajné predsavzatie a v noci sa jej opäť snívali farebné sny. Každý deň odrazu ponúkal okrem bežných povinností aj možnosť stretnúť a vybrať si objekt citov.

Dobrý výber bolo to podstatné, uvedomovala si. Nemohol to byť niekto, koho len tak minula na ulici, hoci by mal aj takú výraznú jamku na brade, že ju možno zahliadnuť z piatich metrov za jeho jazdy na motocykli. Potrebovala človeka, s ktorým by sa jej život mohol prepletať v určitých pravidelných intervaloch, ale spoľahlivo postávajúceho za sklenou bariérou čohokoľvek, čo by nedovoľovalo citom ľahko si vybrať svoj telesný podiel. Ale najmä, mal to byť ktosi, na koho by sa rada dívala. Eliška sa vždy rada dívala; jej muž hovorieval, že fotografuje život, ale nevie svoje fotografie interpretovať. Jej muž vedel interpretovať; alebo si to aspoň myslel. Nevedel fotografovať.

Eliška teda usilovne fotografovala. Pikolíka, čo chodieval k nim do kancelárie, a jeho čistú tvár pod modrou šiltovkou, ktorá odrážala oči. Takú čistú, že ju nemohla milovať. Ani platonicky. Chlapíka, čo ju každé ráno vozil autobusom do tej kancelárie s veselou poskakujúcou adamčutkou pod úsmevom s konskými zubami, ktoré boli síce sympatické, ale nedojímali.

Mladého technika, ktorý jej opravoval často mrznúcu starú mašinu s hustými neposlušnými vlasmi farby zlatej pšenice. Škoda, že priveľa nadával. Škoda, že všetci boli takí mladí.

Muž jej zo služobnej cesty písal: Kúp mi vodu po holení, ktorá ti nebude smrdieť.

Šla do drogérie a precitliveným nosom vdychovala vlahé povetrie.

Už kvitlo všetko, čo kvitnúť malo. Stromom dospievalo lístie. Slnko šikmo svietilo, zelená pretekala spoza záhrad starých domov a jej srdce, malátne a pohodlné, sa odrazu prudko rozbúšilo.

Nik nešiel oproti ani za ňou. Na Kostole milosrdenstva vyzváňal zvon zvolávajúci veriacich na bohoslužby; jeho hlas sa mäkko vnáral do podvečerného ticha odľahlej ulice a srdce – akoby si uvedomilo, že potrebuje vodcu – sa náhle prispôsobilo. Bim-bam, bim-bam, Eliška vošla do chrámu, jednoduchého, svetlého a vzdušného a spustila sa na lavicu. Zvon sa odmlčal a srdce pokojne zatíchlo pod tenkou kožou.

Česká neznabožka Eliška, ako ju potajme volala mužova časť rodiny, mala rada kostoly. Pripadalo jej príjemné sedieť pod kupolou modernej stavby, v ktorej sa skláňajúce slnko pohrávalo s farbami na vitrážových oknách, počúvať monotónne spevy, divné dávnoveké príbehy a myslieť si pritom svoje. Alebo nemyslieť na nič.

„Počuli sme slovo Božie.“

Farár bol čulý päťdesiatnik s kultivovaným hlasom a pestovanou plešinou. A vedľa neho okrem dvoch posluhujúcich malých chlapcov ešte jeden miništrant, na Eliškino prekvapenie tiež nie mladý. Vysoký muž v sukni a košeli s čipkovým okrajom, spod ktorej vykúkali nohy v texaskách a obrovských teniskách, mal možno aj toľko čo ona.

Zvlnené vlasy (pre Elišku mali odjakživa kučeraví muži akési fluidum) v nedbanlivom strapatom zostrihu, veľký krivý nos, oči s viečkami gotických madon. Pri výrazných perách dve kolmé vrásky. Gavroche v strednom veku, chlapčenský typ, čo dlho nestarne.

Počas celej bohoslužby naňho modloslužobne hľadela. Nemohol jej ujsť zo zorného poľa a ona ho nemohla osloviť. Všetko bolo tak, ako má byť.

Na druhý deň zvon zvolával veriacich a Elišku. Srdce klopkalo opäť rýchlejšie ako jej podpätky, ale tentoraz presne vedela, od čoho.

Na tretí raz už poznala jeho charakteristický pohyb, keď si zakladal ruky na neexistujúcom bruchu.

Štvrtý deň bola nedeľa. Eliška varila obed a rozmýšľala, či ho varí aj jeho žena. Na prste mu svietila obrúčka.

Za oknom spievali drozdy.

Eliškin muž si zložil okuliare, pretrel si oči unavené obrazovkou a so smiechom zacitoval: „Kos je u mně vôl, jen jdi a řekni mu to. Ať mně žaluje.“

Eliška sa nezasmiala. Rozmýšľala, ako sa môže volať. Vzala kalendár a prezerala mená. Pri každom zavrela oči a predstavila si príťažlivú tvár. Išlo jej to ľahko. Zvolila mu meno Richard. Richard Levie srdce.

V pondelok sa vybrala rovno za Richardom, hoci ju stálo trochu invencie vysvetliť, kam zasa ide.

Richard prišiel. Mal byľku mastné vlasy, ale inak bol taký preduchovnený a neúčastný jej záujmu, až ju z toho prestupovalo neznáme blaho.

V utorok rozmýšľala, že by si na neho po omši mohla počkať pred kostolom.

V modrej károvanej košeli a modrých džínsach vyzeral ešte sviežejšie. Do modrého peugeota okrem seba naložil aj jedného z dvoch miništrujúcich chlapcov, ktorému vo dverách kostola predtým šibalsky stiahol šiltovku na oči. Odišli do modrého podvečera.

Eliška vždy milovala modrú.

Už je tu zase to pitomý jaro, ptáci řvou, šeříky smrdí,“ spieval jej muž, aby svoju ženu s anemickou tvárou rozveselil. Zdala sa mu posledné dni akási posmutnená.

Naozaj bola, keď v stredu Richard neprišiel.

Vo štvrtok kráčala k chrámu s obavami. Srdce poskakovalo arytmicky.

Tentoraz zistila, že črty v tvári malého miništranta-spolujazdca nápadne kopírujú tie jeho.

Začala rozjímať nad Richardovým otcovstvom – iste je pevný vo viere a výchovných opatreniach, oporný bod vesmíru svojho syna, a pritom prístupný, láskavý. Hráva s ním futbal, naučil ho všetky finty a raz boli spolu už aj na rybách. Iba oni dvaja. Richard bol čoraz vzrušujúcejší.

Bola by mu priradila aj vzrušujúcu profesiu, napríklad taký požiarnik-záchranár by bol fajn, aj keby mu prilba pricapila tie pekné vlasy, ale nevyzeralo to, že pracuje na zmeny. Mohol byť ešte architekt. Alebo aspoň bezpečnostný technik.

Pri večeri sa Eliška nahlúpo usmievala, keď si predstavila, že ho náhodou stretne v meste, zabratého na chodníku do rozhovoru s nejakým známym, a vypočuje si napríklad jeho sťažnosti na úrady, ceny, politikov, ženu, šéfa, auto a podobne.

Ale nie, Richard by určite nehovoril o takých prízemnostiach. Možno by mal pre toho známeho, skormúteného nejakou smutnou rodinnou udalosťou, priateľské potľapkanie po pleci, uistenie o podpore, svojej i nebeskej, a azda by mu odcitoval aj niečo z Biblie.

Eliška tiež začala čítať Bibliu. Spočiatku len tak listovala, hľadala pasáže, ktoré si predtým vypočula v kostole, potom sa začítavala hlbšie.

„Bola si u toho kardiológa?“ zadíval sa na ňu muž znepokojene. Interpretoval si jej počínanie.

„Som objednaná až na budúci mesiac,“ odvetila roztržito a našla List Korinťanom.

„Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá…“

Do kostola chodievala presne na šiestu, občas sa ticho vkradla až po začatí. Ale v piatok prišla skôr, chcela si trochu posedieť v tichu. Na jej veľké prekvapenie v chráme sa modlili ruženec. Richard kľačal pred oltárom chrbtom k ľuďom, po oboch jeho stranách malí miništranti. Vošla, práve keď ľud dokončil Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás, hriešnych, teraz i vždycky na veky vekov. Amen.

Vzápätí sa od oltára ozval škrekľavý mužský hlas: „Zdravas Mária, milostiplná…“

Srdce sa jej divo rozbúšilo. Nepríjemný fistulujúci hlas sa jej zarezával až do mozgu a gumoval všetky jeho pastelové portréty. Toto nemohol byť jej Richard. Odišla.

Po ceste domov si všimla, že orgován už odkvitol, vyschnuté strapce zapadali v lístí.

O týždeň jej doktor oznámil, že prekonala malý infarkt.

5/2017

GABRIELA ROTHMAYEROVÁ

Kde bývajú v zime vtáci

 

Keď je Slávo naštvaný, nosí úsmev ako grimasu. Cerí zuby ako Američania pri fotení. Číííz – ale hneď by niekoho v tých zuboch rozkmásal! Odpovedá na otázky, pýta sa. Konverzuje. Podáva ruky a bozkáva ženy na líca. Pred niektorou sa ukloní k ruke. Počúva hudbu. Nevníma, čo hrajú, lebo myslí na svoju ženu, cerí zuby a má po nálade.

Sála sa zavlní, prichádza dirigent, ukláňa sa, potlesk v sále plieska, Slávo sa ani nehne, ako keby dirigent za to mohol, že jeho ženu bolí hlava. Že ho tak musela opäť naštvať. Ona na koncert nejde, má migrénu… A Slávo na tie lístky čakal tri mesiace. Cíti, ako pulzuje spenená krv, stačí, aby si na tú hádku spomenul. Vraj muži týrajú ženy! A kto sa zastane nasraných mužov? A vtedy sa na prázdne miesto jeho manželky chce dostať votrelec.

„Ja tu asi sedím…“ tlačí sa popred jeho kolená drobná postavička.

Mrzuto na ňu fľochne, lebo vie, že nesedí, ale dovolí, aby obsadila voľnú stoličku, nech sa tu už nemoce. No keď naplno znie sólo pre trúbku, na ktoré sa tak tešil, oľutuje svoju ohľaduplnosť. Sopľaňa smrká. Slávo bytostne neznáša, keď niekto šíri vírusy, venuje tej drobnej výhražný pohľad. Ona nič, už nesmrkne, no keď orchester buráca vo finále, tá Malá niekoľkokrát za sebou trhane kýchne do vreckovky. Teraz si hneď všimne, že nevhod, zašepká: „Ja som nechcela…“ A pohľad má nielen vyplašený, ale aj prosebný. Ako dieťa, ktoré Slávo nemá.

Možno preto, že sa od nej niesla letná ľahká vôňa, pomyslel si, že vyzerá v prítmí sály ako rozkrojený melón s čiernymi jadierkami očí. Keď doznieval potlesk a na pódium priniesli dievčatá v krátkych sukničkách kvetinové koše, Malá vzrušene šepkala: „Čo je slepá? Opačne, opačne…“

Pozrel bokom a videl jej vzrušené pomykávanie. „Záleží na tom?“ začudoval sa Slávo.

„Od rána som tú ikebanu pichala, a teraz ju na javisko postaví tá koza zadkom.“ A opäť sa rozkýchala.

Slávo vtedy znechutene poznamenal: „Slečna, s chrípkou sa na koncerty nechodí.“

„Nemám chrípku,“ ohradila sa. „Ja kýcham… oné… od vzrušenia. Keď mám trému, no.“

Potom na recepcii, keď si Slávo pripíjal so známymi šampanským, ochutnával drobné zákusky, opäť zachytil sériu drobných kýchnutí. Obzrel sa, stála pri ňom. Začudoval sa: „Slečna, to máte stále trému?“

Malá stála pri stolíku, kde trónila vysoká váza s dlhými stonkami ruží, ruku s vreckovkou držala na nose, oči mala ešte černejšie, vtáčiu tváričku zdola vykrúcala k nemu: „No, mám. Ja som na takom mieste prvý raz v živote. Krásne lustre! Ako u nás v kostole. A samí slávni ľudia… A televízia…“

Slávo sa smial tak akosi dovnútra, no keď sa pri nich pristavil známy herec a zažartoval, to je tvoja nová frajerka, táto fešanda, musel sa smiať aj navonok, lebo Malá preľaknuto vyhŕkla: „Ale nié! Ja som sa tu nachométla…“ A potom rýchlo dodala: „Nech nás nevidí vaša žena, lebo budete mať doma peklo.“

„Myslíte?“ opýtal sa Slávo pobavene.

„Vaša žena nežiarli?“

Predstavil si svoju elegantnú manželku, a keď ju porovnal s týmto chúďatkom v lacných čiernych nohaviciach a akomsi tričku s vyšitými striebornými hviezdičkami, ktoré iste zdobili pult Vietnamcov na trhovisku, musel sa smiať od srdca: „Na vás?“

Malá však akoby ani nezbadala jemnú iróniu, dôležito povedala: „Keby niečo, tak som pri vás stála iba náhodou.“

Pred Redutou, keď Slávo kýval na taxikára, Malá prikvitla opäť. „Prosím vás, prosím vás… Nevzali by ste ma? Ja sa v meste ešte veľmi nevyznám. Nevzali by ste ma? Keď sme teda už starí známi.“

„My? A známi?“ smial sa Slávo, ale nemal srdce odmietnuť. „No, čo už s vami… A kde bývate?“

„No šak toto, celkom v riti. Teda… v prdeli,“ opravila sa a prstami akoby chcela vziať to nevhodné slovo z pier.

Zachytil pohľad taxikára v spätnom zrkadielku, i vrásky okolo očí, ako sa usmieval. Malá sa usalašila na zadnom sedadle, keď sa oprela chrbtom, nohy jej sotva dočiahli na zem. Vyzerala bezbranne. Viezli sa mlčky, Malá do taktu hudby z autorádia pohybovala ukazovákom, akoby hrabala do vzduchu. Odrazu prudko poklepala taxikára po pleci: „Tu, tu mi pristavte.“

„Kde to, preboha, sme? Nesvieti ani jedna lampa…“ obzeral sa Slávo.

„No, šak je to slepá ulica,“ zasmiala sa Malá.

Nechcelo sa mu vychádzať z príjemne vykúreného auta, no slušnosť a výchova mu nedali: „Dočerta s vami. No, počkajte, odprevadím vás.“

Vyplatil taxík a hrešil Malú: „Počúvajte, slečna, vy ste strašne naivná. A dôverčivá. Ani mňa predsa nepoznáte, čo ak vám ublížim?“

Malá ho upokojila: „Vy? Veď vy ste starý. Ako môj apa. Vy mi nič nespravíte.“

A hneď sa doňho dôverčivo zakvačila.

„Viete, že ste celý Hemingway?“ prekvapila ho odrazu otázkou. „Ten dobre písal! Mne sa páčilo o tom, keď bol na poľovačke. V Afrike. Čítali ste to? Keď tam bol ten jeden loviť levy, a netrafil, a potom sa jeho žena vychrápala s tým lovcom, a potom na druhý deň on zastrelil byvola, a potom jeho žena zastrelila jeho, čítali ste?“

„Krátke šťastie Francisa Macombera,“ povedal Slávo. „Moja žena je knihovníčka a ja som prekladateľ, viete…“

A Malá konštatovala, že jeho žena, teda tá z poviedky, bola strašná krava, tak jej treba, a vzápätí pozvala ctihodného pána prekladateľa na kávu.

„Nebojte sa, ja vám nič nespravím,“ dodala odrazu svetácky.

Vôňa tajomstva a dávno zabudnutého vzrušenia ho zmámila, kráčal za drobnou postavou do tmavého vchodu za ťažkou bránou, po vŕzgajúcich schodoch do podkrovia. Bol to starý dom s ťažkým zatuchnutým vzduchom, v ktorom sa usadila pleseň.

„Na také dobrodružstvá som ja už starý,“ hovoril pochybovačne potichu, a strašne rád prijal protestujúce slová Malej: No ale ten Hemingway mal koľko rokov, keď lovil žraloky?

Chytila ho za ruku a odviedla do akejsi izby. Ostré svetlo z holej žiarovky odkrylo úbohosť obydlia. Gauč s plyšovým poťahom, na ktorom zostal iba načrtnutý reliéf, polička s knihami, a na stene naozaj zavesený portrét bradatého spisovateľa.

„Sadnite si,“ ponúkla ho Malá.

Pripadala mu stratená, keď stála vedľa toho vyšúchaného gauča, špičku nohy zaprela do päty druhej a vyzúvala si topánku. Stála pod ostrým svetlom holej žiarovky a jej pehavá tvár mu pripomenula prepeličie vajíčko. Hovorila mu, že je tu v meste už tri mesiace. Je vlastne zdravotná sestra, ale tam kdesi, povedala meno dediny, o akej ani nepočul, si nenašla prácu, preto prišla sem a domov cestuje iba raz za štyri týždne. A inak len pichá a pichá ikebany, vence, viaže kytice, presádza kvety. To sa naučila v ľudovej škole umenia v okresnom mestečku, kam dochádzala autobusom, lebo otec bol šofér na diaľkových trasách, chodila tam aj na dramatický krúžok, ale učiteľka bola kvetinárka. Recitovať nevie, kytice a vence viazať hej. Aký kvet má on najradšej?

Bolo mu to jedno. Zacnelo sa mu po pohodlnej obývačke svojho bytu, bieda izbičky toho dievčaťa ho zneistila. Už ho mrzelo, že sa dal zlákať vidinou dobrodružstva. Aj spať sa mu už chcelo. Mal svoje roky.

Malá mu podávala tri ruže.

„To je pre vás a pre vašu ženu. Ušetrila som, keď som dnes viazala ozdobné koše. Dnes všetci kradnú. Moja švagriná tomu hovorí, že každý si pomôže tam, kde je.“

Rozprávala rýchlo, nervóznymi prstami uväzovala ruže a naprávala drobné malé hlavičky gypsónie, odrazu sa pozrela na Sláva.

„Ale nemyslite si, že ste tu len tak.“

Šľahlo ním podozrenie, no pokúsil sa o chladný tón: „Áno?“

Malá sa však nezmohla na odpoveď, iba sa rozkýchala. Potom, medzi tými hapčí, sa dozvedel, akú službu od neho žiada.

„Som panna, viete? A dnes mám osemnásť rokov, tak som si povedala, že dosť, koniec, niečo s tým už raz musím urobiť…“

Neveril jej, ale čo má muž odpovedať v takejto situácii? Ako sa má zachovať, aby nestratil dôstojnosť? Využiť situáciu, samozrejme, ale keďže tušil lesť, bol v strehu. No keď videl, že si Malá rozopína gombík a sťahuje zips na čiernych nohaviciach, povedal iba: „Počujte… Bude vám zima.“

„Vy neviete, prečo som sa vyzliekla?“ sťahovala si nohavice z bledých pehavých nôh a stále kýchala.

„Slečna, to sú čudné fóry.“ A díval sa, kde má zašitého pasáka.

„Nepáčim sa vám?“

„Vy ma chcete znemožniť. Zdiskreditovať?“

„Ale hovno,“ kýchla.

A potom drmolila, že on je taký pekný človek, krásne oblečený. Sleduje ho už pár týždňov. Sláva i jeho ženu.

„Takže nijaká náhoda?“

„Náhoda!“ kýchla. „Vybrala som si vás. Keď ste kupovali svojej žene pomarančové kríčkové ruže s bielou gypsofilou.“

Taká malá podvodníčka. A zlodejka. Kradne ruže. Ešte tu prechladne.

„Oblečte sa, aha, už kýchate,“ povedal nervózne.

„Už som vám povedala, že kýcham, keď som toto… vzrušená.“ Ale teraz ju rozklepal chlad.

„Tu máte môj kabát, zohrejte sa,“ balil ju do svojho plášťa z ťavej srsti.

Videl zblízka jej tvár plnú pieh, akoby ju videl cez hustú sieť. Pri pere sa jej zachytila akási omrvinka alebo fúz z toho, čo jedla na recepcii. Ukazovákom jej špinku zotrel. Potom pod ťavou srsťou plášťa nahmatal úzky chrbát s kôstkami chrbta, mal pocit, že drží v dlaniach vtáčie holúša.

Malá sa mu pod rukami chvela, nástojčivo sa pritískala k jeho telu. Krv mu búšila do hlavy, pulzovala, zakúšal pocit absolútnej slasti. Prijal ju.

Chcel potom dievčatko utrieť svojou belostnou vreckovkou a neveriacky spoznal: „Slečna… vy ste neklamali?“

Túlila sa k nemu dôverčivo a tak akosi uplakane. Ale to si určite iba pomyslel, lebo Malá povedala: „Ukážte? Šuchnem si,“ a pehavé líce si hladila o rukáv z ťavej srsti. Akoby sa dotýkala čohosi hlboko v ňom.

Keď ho vyprevádzala, povedala: „A vôbec to nebolelo, aby ste vedeli. Vôbec nič to nebolo. Také nič, a toľko rečí okolo toho.“

Urobil som z cudzieho dievčatka ženu, svoju ženu, letelo Slávovi mysľou, keď schádzal po vŕzgavých schodoch z podkrovia. Holúša. Také drobné a horúce. Celé telo má ako zasieťované pehami. Bielučká v hrdzavej pavučinke. Bol chytený.

Na druhý či tretí deň prekladal ťažkú vetu a premýšľal, aký ekvivalent slova by bol najvhodnejší, keď mu zazvonil mobil. Nemal rád zvuk telefónu, neznášal to vyrušovanie, pripadalo mu surové, rozbíjalo myslenie. Na displeji nesvietilo žiadne známe meno, ale keď ho zvuk mobilu už vyrušil, otrávene sa ozval: „No, prosím…“

„Videli ste nás? Videli ste nás?“ počul vzrušený šepot. A potom kýchnutie. Malá na druhom konci mu kýchala do ucha.

„Nepozeráte televízor? Pozeráte, veď počujem… Videli ste nás? Zabrali nás, keď sa pri nás zastavil ten herec… Aký ste pekný! Ja som sa do vás tuším fakt buchla.“ A zase kýchla.

Pocítil, ako mu udiera krv do slúch, ba aj pot mu vystúpil na čelo, do slúchadla však povedal: „Fajn, teším sa, dovidenia…“

Pocítil na sebe manželkin spýtavý pohľad.

„Bavil si sa dobre?“ opýtala sa. Sedela pohodlne v kresle, krásne dlhé nohy v hrubých ponožkách a teplákoch vyložené na kresle. Prekvapene na ňu pozrel – o čom to hovorí? Kývla bradou k obrazovke:

„Bavil si sa? Na tej recepcii po premiére. Dávali práve záznam. A ani som sa ťa neopýtala, aké to tam bolo,“ zívla.

Otázka bola iba rečnícka, neveľmi ju zaujímala odpoveď, poznali sa už priveľmi dlho a priveľmi dobre, neočakávala nijaké prekvapenie, a tak sa ani Slávo netrápil nad odpoveďou. Vrátil sa k rozloženým papierom a počítaču.

Zobudil sa, keď ním manželka triasla. „Slávo, Slávo… No, už je dobre, už je dobre… Zaspal si nad prekladom. A prečo vlastne prekladáš Hemingwaya z francúzštiny?“ Pozrela sa, s čím sa trápi. „Paríž? Pohyblivý sviatok?“

Zmätene sa na ňu díval: Čo? Čo?

„Stále opakuješ – mal, mal…“ zasmiala sa. „Je to až také zlé?“ Nevdojak mu rukami objala hlavu a pritisla si ju na prsia. „Človeče, my sme horší ako baníci, stále len pracujeme. Ja dnes končím. A vieš čo, poď, dnes večer ťa zvediem.“

Tentoraz však Slávo nasilu zívol: „Prepáč. Ale tuším som fakt prepracovaný. Prepáč.“

 

Ráno o tretej sa prebudila, nedobrý sen jej ukončil noc. Nevedela, čo to bolo, zostal iba pocit nespokojnosti a starosti. Radšej vstala, napila sa vody, zaliala si čiernu kávu a pripravila chlieb so syrom a reďkovkami. Bez chuti a bez zápachu, ako všetka tá skleníková zelenina.

Raňajkovala.

Vo svetle pouličných lámp iskrila už námraza, sem-tam sa chveli bledé hviezdy, nelialo ako v noci.

„Kde bývajú vtáky po celú zimu?“ pýtala sa večer Sláva.

Zamyslený prežúval kúsok mäsa a neodpovedal.

Chcela ho rozptýliť, dozvedela sa, že mu umrel kamarát. Nehovoril o tom, ale videla, že to ním zamávalo. Muž v najlepších rokoch. Ako Slávo. A už ho niet. Túžila ho rozosmiať, a tak povedala: „Vieš, na čo umrel Stano?“

Pozrel sa na ňu celkom neprítomne. „Čo?“

„No, na čo umrel… Vraj sa zamiloval, predstav si. A tá šťanda, nejaká osemnástka, mu nedala dýchať. Skolil ho infarkt!“

Reagoval podráždene: „To sú reči. Nič o tom neviem.“

Nalial si do pohára víno a sadol si k televízoru. Slávo, ktorý televíziu nikdy nesleduje!

„Zastavila sa u mňa v knižnici Maňa. Jeho zákonitá manželka,“ pokračovala v informáciách. „Je rada, že umrel, predstav si!“

Premietla si v duchu rozhovor s kamarátkou. Vraj sa chcel s ňou rozviesť. V päťdesiatke! Maňa sa tešila, keď ho nemá ona, nebude ho mať žiadna. Obetovala mu mladosť, obetovala kvôli nemu vlastnú kariéru, porodila dve deti… Celý život na ňu žiarlil! Nesmela ísť sama ani do kina! A teraz, keď je už vo veku, on si nájde mladú frajerku. No veď – Božie mlyny melú pomaly, ale isto, ako hovorí jej mama!

„To je príroda. Vzbúrené hormóny,“ hovorila Mani.

„Ale azda existuje aj nejaká kultúra vzťahov, nie sme predsa mohamedáni,“ protestovala Maňa.

„A tá frajerka je vraj úplná chudera, také nič,“ informovala ďalej Sláva. „Maňa aj v päťdesiatke vyzerá lepšie ako tá uhrovitá sopľa s mastnými vlasmi. Nejaká sprostá malá kurva. Strašné.“

Slávo sa mrvil a pobúrene protestoval: „Prečo jej nadávaš? Veď nič o nej nevieš.“

Prekvapil ju.

„Aha. A ty vieš o nej čo?“

„No – nič. Ale mali by sme si zachovať nejakú úroveň, keď už hovoríš o kultúre, prečo nadávaš úplne cudziemu dievčaťu?“

Uvedomila si odrazu, že rozpráva ako jej mama, hodila spiatočku.

„Nejaká som v poslednom čase podráždená. A nevyspatá. Hrozne zle spím.“

 

Už dva týždne nevidieť slnko. Ľudia majú depresie. Z nedostatku svetla. Okolo obeda sa nad mestom roztrhla hmla, nebo malo farbu vyblednutých sukní, také nijaké, svitla v ňom ale ružovkastá žiara. Fúkalo a mrzlo, ale vlhko. Chladná sivá zimná hmla, zamračené.

A Slávo sa chystal na pohreb. Išiel vybrať kyticu pre svojho druha, rovesníka. Ktorý umrel na lásku.

Vchádza do starodávneho kvetinárstva, jediného v tomto malom veľkomeste, kde majú nad dverami zvonček. Také starosvetskosti miluje Slávova žena, ona ho vyslala práve sem. Zvonček zacilingal, ale nikde nikto. Slávo zakašle, potom zvolá: „Tak je tu vôbec niekto? Či iba vetráte…“

„Moment, idem, už som tam…“

A zjaví sa náruč čečiny, za ňou hlava. Jeho Malá. Skutočne – tá malá, čo kýcha, keď je vzrušená. Tá malá pehaňa. Tá… Preboha, veď ja som sa jej ani neopýtal, ako sa volá, blysne Slávovi úplne nezmyselná myšlienka. Ale nahlas iba zakokce: „Vy?!“

„Jéj, dobrý deň,“ dievča zrozpačitie. „Vijem vence ako najatá, nejako sa nakopilo veľa pohrebov…“

„No vidíte. A aj ja potrebujem krásnu kyticu. Pre svojho kamaráta.“

„Urobíme, jasné. So zľavou. Ako pre vás. A čo má kamarát?“

„No, tiež pohreb.“

„Jaj? A vy vôbec nie ste smutný? Ja by som revala týždeň… A nakedy to má byť?

„Akože nakedy? Nadnes. A doručiť… Mohli by ste ho doručiť vy, slečna?“ A odrazu mu napadne: „Nešli by ste tam so mnou?“

Je prekvapený, že ju to neprekvapí.

„A čo… vaša žena?“ spýta sa len.

„Nemá rada pohreby. A mne tam bude na zdivenie samému.“

Pehaňa súhlasí.

„Ja prídem. Ja rada plačem. Keď som bola malá, chodila som plakať na každý pohreb. Tu som ešte nikomu nebola.“

Slávovi horia uši a odrazu sa rozhodne: „Viete čo? Nič nedoručujte, sám si vás vyzdvihnem aj s kvetmi. Tak o dve hodiny?“ A potom sa opýta: „Neprechladli ste, viete, vtedy večer, keď ste…?“

„V pohode.“

Bože, čo sa deje so mnou? čuduje sa päťdesiatročný vzorný manžel a úspešný muž, dívajúc sa na mladé osemnásťročné dievča, ktoré vije veniec z čečiny na pohreb jeho kamaráta.

Čoraz častejšie chodievam na pohreby, uvedomí si Slávo. A o tom má byť môj ďalší život?

Na Vianoce mu manželka kúpila nové papuče. Akože vtip…

 

Vyzdvihol kyticu aj s dievčaťom, naložil do auta a slnko konečne zasvietilo, ale pohreb takmer nestihol. Pomýlil si miesto rozlúčky. Do krematória dorazili na poslednú chvíľu.

V obradnej sieni sa už hrčili smútoční hostia. Edit Piaf spievala: Non, rien de rien…

Dievča samo odnieslo vlastnoručne uvitú kyticu k rakve.

Ako závan vánku pocítil šu-šu-šu… Akoby ich počul: „Kto je hentá? Tá, čo kladie ikebanu k rakve. Tuším je tu so Slávom.“

„Hm, asi nejaká príbuzná. Horňáčka? Vyzerá ako nejaká horňáčka. Bol s ňou minulý týždeň na koncerte. A potom som zazrela, ako nastupuje s ním do taxíka. Zrejme mu teraz robí ona na revanš garde. Vieš, jeho žena… Málokedy ich vidíš spolu.“

„Možno zato im manželstvo tak dobre funguje.“

„Tá malá ale je zrichtovaná! Vymaľovaná ako do šantánu. Všimni si tie smaragdové očné tiene. A na pohreb v džínsach, moje nervy!“

Vdova po kamarátovi sedí v prvom rade a vzdorne hľadí do zimného dňa za presklenou stenou. Sprava na konci radu vzlyká druhá. Tá uhrovitá s mastnými vlasmi. Osemnástka. Vonku za sklom krematória preletí skrehnutý vták. Jarek Nohavica spieva: Až obuju si rano černe papirove boty, až i moje stara pochopi, že nejdu do roboty…

A dievča po Slávovom boku sa pridá k vzlykom.

„Nemusíte plakať, veď ste ho nepoznali,“ pošepne Slávo.

„Keď je to také pekné… Oné… sa nehneváte?“

Čo sa dá na to odpovedať?

„Nie, len si poplačte.“

A ona naozaj slastne plače. Potom pošepne: „Pekne voniate. A mäkučký rukáv… Šuchnem si.“

„Čo? Tu?!“

Dievča sa nečakane trhane rozkýcha a hanblivo povie: „Chcem si šuchnúť líce…“

„To kýchanie… niečo znamená?“ skloní sa Slávo k jej uchu.

„Akože čo? Jáj, že to? Nié… Nakapatá som. Nejdeme na oné, že čaj?“

A Jarek Nohavica spieva: To bude pěkne, fajne a pěkne…

 

Večer si otvoril dve fľaše vína a dobre sa ožral, lebo kamarát bol opilec. Tak keď on už nemôže…

A myslel pritom na Malú…

5/2017

Milan Zelinka

REVÍZOR

 

1

Pravda je taká, že ja som k revidovaniu mal už od malička poriadne ďaleko. Keď sa napríklad tĺkli chlapi na zábave alebo si na ulici pri naháňaní pichali pod rebrá nože, ja som nič nevidel. Mohli ma predvolávať na políciu aj do súdneho dňa, zo mňa nedostali ani pol slova. Vždy za tým bola nejaká pouličná lampa s dodatočne rozbitou žiarovkou, prípadne nočný vlak, jazdiaci po neďalekej trati mimoriadne hlučne, takže človek nepočul vôbec nič: ani stenanie ranených chlapov, ani divé výkriky opilcov, čo ich naháňali s nožmi v ruke pre jeden obyčajný pohľad, vrhnutý počas tanca na ich frajerky.

Ja som nič nevidel ani ako sedemročný chlapec v mliekarni, keď naša mliekarka dolievala do mlieka vodu.

K funkcii Štátnej inšpekcie telekomunikácií (ďalej len ŠIT) som sa dostal ako slepá kura k zrnu. Podnik ma vzal za mechanika z protekcie, preto som sa mu snažil vo všetkom vyhovieť. Vedel som, že človek bez výučného listu je úplne odkázaný na milosť a nemilosť zamestnávateľa, tak čo iné mi ostávalo?

Súčasný šitkár tú funkciu už robiť nechcel. Tvrdil, že má veľmi nízky plat a okrem toho ho po dedinách naháňajú psi, ktorých si musí udobrovať žemľami so salámou, a on sám potom vždy zostane hladný. Takže keď sa ma osobná referentka spýtala, či by som nechcel nastúpiť na jeho miesto, povedal som jej, že chcem. Nechcel som si ju pohnevať. Vedel som, že súčasný šitkár je jej bratranec a že keby som tú ponuku odmietol, mohli by mi narobiť nepríjemnosti. Napokon, aj v kolektíve, kde som pracoval, bývala dosť často potuteľná atmosféra, v ktorej mohol človek čakať všetko možné. Tak som teda osobnej povedal, že áno, to miesto vezmem, a ona mi hneď dala podpísať zmluvu, v ktorej som sa zaviazal, že si do štyroch rokov urobím elektrotechnickú priemyslovku s maturitou. To bola základná podmienka na vykonávanie tej funkcie.

Lenže situácia sa nakoniec zvrtla tak, že miesto šitkára prevzal na polovičný úväzok majster káblovej čaty a ja som musel pol roka zastupovať mzdovú účtovníčku, ktorá išla na materskú dovolenku. Robota s číslami ma veľmi vyčerpávala. Nikdy som nemal pamäť na čísla, dokonca som si plietol aj odchody autobusov a vlakov. Najmä malé zmeny mi robili problémy. Tak sa neraz stalo, že som do mzdového listu zabudol napísať prémie nejakému doručovateľovi alebo montérovi a oni sa potom kvôli tomu prišli v deň výplaty so mnou vadiť, čo bolo zvlášť nepríjemné. Za číslami boli vždy peniaze, a na tie boli všetci ľudia vždy mimoriadne citliví. Z peňazí sa žilo. Osobná referentka, sediaca so mnou v jednej kancelárii, mi to zvlášť zdôrazňovala. Hoci som si potom dával už veľký pozor, aj tak sa mi ešte niekoľkokrát stalo, že som zamestnancovi do mzdového listu zabudol napísať zrážku zo mzdy pre pôžičku, a o čo dostal na výplatu viac tento mesiac, o to dostal na výplatu menej mesiac nasledujúci, lebo vtedy musela byť tá zrážka dvojnásobná. Zase bol z toho krik a zvady a rôzne nepríjemnosti, občas končiace až u vedúceho oddelenia.

O číslach sa mi aj snívalo. Najhoršie to bolo týždeň pred výplatným termínom, lebo vtedy sa sumarizovali výplatné listiny, ktoré museli sedieť na halier presne v horizontálnom aj vo vertikálnom súčte. Viackrát sa stalo, že keď mi výplatná listina nesedela a ja som ani po dvoch dňoch úmornej roboty nemohol chybu nájsť, osobná referentka musela zavolať pôvodnú pani účtovníčku. Tá síce ochotne prišla, ale aj s niekoľkomesačným dieťatkom na rukách, lebo ho nemala kde nechať. Tak sme potom hľadali chybu spolu, ale keď dieťatko plakalo a nechcelo prestať ani po nadojčení za skriňou, musel som s ním chodiť po kancelárii, nosiť ho na rukách a hojdať a pani účtovníčka musela hľadať chybu sama.

Takže som nakoniec bol po pol roku týchto galejí rád, že pre svoje dieťatko našla opatrovateľku v podobe vlastnej matky, vrátila sa do roboty a ja som mohol konečne nastúpiť na sľúbené revízorské miesto, hoci ani tam ma nečakal nijaký raj.

 

2

Problém bol v tom, že káblový majster, hoci na úväzkovú robotu často nadával, teraz náhle pocítil, že peniaze, ktoré za ňu dostával, mu budú chýbať, a preto sa mi silou-mocou snažil čo najviac znepríjemniť prevzatie agendy. Predovšetkým rezolútne vyhlásil, že šitkárska robota je absolútne zbytočná a veľmi sa čuduje, prečo ju už dávno nezrušili. Peniaze na ňu sú vyhodené peniaze, lebo kontrolovať po dedinách miestne rozhlasy je nielen zbytočné, ale aj smiešne. Zastupovať podnik na rokovaniach pri výbere stavenísk môže pokojne aj on, káblový majster, a vybavovanie sťažností by mali robiť vedúci oddelení. Vymeriavanie desaťtisícových pokút za poškodenie miestnych podzemných telefónnych káblov by mohol robiť takisto on, lebo je viac znalý trás ich uloženia ako šitkár, stačilo by, keby mu k platu pridali šesť stoviek. Ba prípadné spory by mohol spoľahlivejšie vybaviť k spokojnosti oboch strán rovnako on, lebo je oveľa lepšie znalý mentality domácich ľudí ako ja. Načo hneď vymeriavať drastické pokuty majstrom a stavbyvedúcim, keď spravidla aj tak za nič nemôžu, keďže sú neustále naháňaní zhora pod rúškom nutnosti plniť plán? Či si vôbec uvedomujem, čo konkrétne znamená taký veľký finančný postih pre ich rodiny? Okrem toho sú s tým len zbytočné papierové roboty, lebo náš podnikový právnik na arbitrážach aj tak nijakú pokutu od nikoho nevymôže pre svoju príslovečnú miernosť a pre hlboký zmysel pre právnu zamotanosť prípadov.

S takýmto batohom komplikácií som potom nastúpil do roboty, o ktorej dokonca aj pôvodný šitkár kdekade tvrdil, že je úplne zbytočná a že tú funkciu by mali čím skôr zrušiť. Ale mesiace nezadržateľne plynuli a funkciu ŠIT nikto nerušil, takže mi neostávalo nič iné, len tú robotu robiť – s veľmi zmiešanými, ba až smutnými pocitmi.

Zo začiatku som ani nevedel, ako mám tú-ktorú agendu vybavovať. Káblový majster mi nič neukázal. Naopak, na každom kroku mi dával najavo, že som protekčné dieťa, a poriadne mi strpčoval život.

Zhora prichádzali spisy, ktoré raz prikazovali, aby som hlásenia o vykonaných revíziách podával raz za tri mesiace, ale hneď nato prichádzali zase iné spisy, ktoré mi prikazovali hlásenia o vykonaných revíziách podávať zásadne raz za polrok. Takže som vlastne nevedel, čoho sa mám držať. Mal som pocit, že hore na kraji riadia agendu ŠIT dvaja proti sebe stojaci ľudia, každý iným, úplne opačným spôsobom, a potom to tak aj vyzerá. Až po mnohých rokoch som sa dozvedel, že predo mnou sa vo funkcii ŠIT vystriedali piati úradníci a každý z nich ju robil viac-menej formálne: jednoducho prišiel na Miestny národný výbor, preukázal sa služobným preukazom, pričom predsedovia či tajomníci zakaždým veľmi zvážneli, zrejme šitkára považovali za akéhosi predsunutého agenta Štátnej bezpečnosti. Nato sa šitkár opýtal, či na sieti miestneho rozhlasu pridali nejaké nové reproduktory, spísal formálny zápis, a revízia bola hotová. Trpké, veľmi trpké boli moje pocity, keď som si po skončení roboty v tejto funkcii uvedomil, že v protiklade s tým som ja vždy osobne pochodil celú vonkajšiu trať v dedine, poctivo som si do zošita zakreslil každý stĺp, každý reproduktor, každý súbeh vedenia s telefónnym či silnoprúdovým vedením, každé križovanie. Neraz trvalo aj štyri hodiny, kým som pochodil po všetkých hlavných aj vedľajších uliciach, lebo niektoré obce mali aj vyše štyritisíc obyvateľov. Boli veľmi rozľahlé, takže moje nohy dostali poriadne zabrať. Pre toto som bol v očiach bývalých šitkárov smiešny človek. Tvrdili, že to preháňam, a tajne ma medzi sebou volali „poctivým hlupákom“. A ja som na konci funkčného obdobia musel uznať, že asi majú pravdu, lebo prinajmenej polovica tajomníkov MNV a dve tretiny predsedov pokladá kontroly miestnych rozhlasov za absolútne zbytočné.

 

3

Na svoju prvú revíziu som sa vybral do dediny S. Keď som po zaklopaní vstúpil do kancelárie MNV a ukázal služobný preukaz, chudák tajomník zbledol ako stena, rýchlo zbehol na prízemie, kde bol obchod s potravinami, a vrátil sa s pollitrovkou rumu v ruke. Začal som mu vysvetľovať, že som prišiel iba vykonať revíziu miestneho rozhlasu a že som si považoval za povinnosť zastaviť sa najprv na MNV a až potom osobne pochodiť celú vonkajšiu trať, aby som sa na vlastné oči presvedčil, či súbehy a križovania vedenia miestneho rozhlasu s našim telefónnym, ale aj silnoprúdovým vedením zodpovedajú normám, a teda či niekomu nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Chudák tajomník medzitým otvoril fľašu s rumom a riekol, aby sme si teda na zvítanie vypili, lebo on veľmi dobre vie, čo je ŠIT za funkciu, a pokladal by si za česť, keby si ma mohol takto uctiť. Povedal som mu, že si to naozaj nesmierne vážim. Viem, že tunajší ľudia sú veľmi pohostinní a priateľskí, ale aby sa na mňa nehneval. Prišiel som služobne a piť alkohol naozaj nemôžem. Na to on povedal, že ma chápe. Veľmi dobre vie, čo je služba. Pred štyrmi rokmi slúžil v Zbore národnej bezpečnosti v obci U., na opačnej strane okresu, a tam boli všelijaké situácie. No kto tu teraz môže hovoriť o nejakom alkohole? Tento rum má len štyridsať percent, ak nie tridsaťsedem, lebo je dosť možné, že ho výrobca zámerne pančuje v rámci boja proti alkoholizmu. Na to som mu riekol, že práve v tom je pes zakopaný. Alkoholizmus. Ja na to síce možno nevyzerám, ale vypiť si s ním naozaj nemôžem, keďže len pred dvomi mesiacmi som sa vrátil z protialkoholického liečenia z Prednej Hory. Áno, áno. Žiaľ, mám zdedené sklony, aj všetci moji dedovia boli silní alkoholici a ich strýkovia takisto pili ako dúhy. Je to rodinná pliaga a okrem toho som na straníckej schôdzi dal výboru základnej organizácie čestný sľub, že sa k alkoholu už nikdy nevrátim. Nato tajomník zosmutnel, niekoľko ráz nasucho preglgol a povedal, že to je veľmi vážna vec, ten čestný sľub pred ZO, a – vlejúc trúnok zo štamperlíkov nazad do fľaše – vrazil do hrdla zátku a fľašu odložil za skriňu. Potom som sa už mohol rozbehnúť po dedine za svojimi povinnosťami.

Keďže bola malá, ani nie sto domov, bol som s tým raz-dva hotový. Lenže keď som potom spísal viac-menej formálny zápis, lebo trať bola skutočne bez chýb, a predložil ho tajomníkovi na podpis, z tohto človeka sa zrazu vykľul nepochopiteľne zanovitý tvor. Vyhlásil, že zápis rád podpíše, dokonca naň udrie aj pečiatku národného výboru, ale bol by rád, keby som mu aj ja na revanš preukázal určité služby. Videl, že viem dobre písať na stroji, a preto iste nebude pre mňa problém napísať stručný list, ktorý mi on, tajomník, zaraz nadiktuje. Majú tu v obci jedného reakčného človeka, súkromného roľníka. O tom by chcel teraz podať určité dôležité informácie na isté miesta a verí, že mu v tom teraz pomôžem.

Pred očami sa mi zatmilo. Toto by som nebol čakal ani v najhoršom sne. Vedel som, že revízorov má len málokto rád, vlastne nikto, ale aby som ja teraz mal niekomu pomáhať písať anonymné udanie na človeka, ktorého vôbec nepoznám, výmenou za jeden podpis a odtlačok úradnej pečiatky na revíznom zápise, to bolo niečo, čo ma úplne šokovalo. Zdvihla sa vo mne mocná vlna vzdoru, a tak som povedal:

„Tak to teda nie, súdruh tajomník! To nie! Také veci sú proti môjmu svedomiu! Revízia bola riadne vykonaná, nijakú chybu som nenašiel. Podpíšte zápis, hoďte mi tam pečiatku a pôjdem. Čaká ma robota, ja nemám čas na také hlúposti.“

„Tak pre vás sú to hlúposti, keď je niekto taký človek?“ povedal tajomník s podozrievavým úsmevom.

„Aký človek?“

„Taký… Demagóg, antifašista, kolaborista, antiimperialista… Viete, že jeho vlastný brat je zaťom samotného Wilsona?!“

„Čo-že? Samotného Wilsona? Ale veď ten už…“

„Áno, ten už… Práve ten, čo stále vedie štvavú kampaň proti nášmu socialistickému zriadeniu!“

„Ale Wilson?“ zvolal som. „A nemýlite sa náhodou?“

„Strana sa nikdy nemýli, vážený súdruh. My máme takých laboristov už dávno zistených. Naša bezpečnosť pracuje rýchlo a spoľahlivo.“

Videl som, že vôbec nepozná význam slov antifašista, antiimperialista a laborista a že vôbec nevie, kto Wilson bol a kedy žil, nuž som povedal:

„Pozrite sa, súdruh tajomník, nerobte mi ťažkosti. Podpíšte ten zápis a pôjdem svojou cestou.“

„Podpíšem,“ súhlasil. „Prečo by som nepodpísal? Veď sme obaja ľudia a k tomu ešte súdruhovia, nie? Ale najprv mi vy napíšte ten list. Nič nebudete robiť, len písať, čo vám ja budem diktovať…“

„Ale ja vám ten list nenapíšem, už som vám povedal!“

„Tak potom vám ani ja nepotvrdím ten doklad.“

„Potvrďte mi tento zápis, potom vám aj ja napíšem ten list,“ pokúsil som sa o úskok.

Prehliadol ma.

„Nie. Najprv mi vy napíšte ten list a potom vám aj ja potvrdím doklad,“ povedal rýchlo.

„Ale ja vám ten list nemôžem napísať,“ riekol som rozhodne.

„A prečo? Prečo by ste nemohli?“

„Tak… Lebo to nepatrí do mojej kompetencie.“

„A čo patrí do vašej kompetencie?!“ zvolal, v tvári červený ako rak. „Robiť si takéto výlety a potom cicať z národných výborov ťažké peniaze? Ako z nejakej dojnej kravy?!“

„No, počujte, to je už priveľa! Čo si vy vlastne myslíte?! Že ja som tu na srandu králikom?! Že štátna inšpekcia telekomunikácií je nejaký cirkus?!“

„Horšie ako cirkus. Vy ste tu vykorisťovatelia!“

„Čo-že?! Čo ste to povedali?! Tak, aby ste vedeli: ak som ja vykorisťovateľ, tak vy ste jeden sprostý úbohý vydierač!“

„Čo si to dovoľujete? Ja som ľudom zvolený orgán. To si zodpoviete!“

„Prosím. Hocikedy. Zbohom!“

Hodil som nepotvrdený zápis do aktovky a zaplesol za sebou dvere. Šiel som k vlaku asi kilometer pešo a myslel na to, že o tomto mojom pracovnom dni nemám nijaký doklad. Akoby som tu ani nebol alebo akoby som namiesto riadne vykonanej revízie strávil deň v nejakej reštaurácii v príjemnej zábave.

3/2017, ukážka

ANTON BALÁŽ

POVIEŠ SLOVO ČISTÉ

 

Duše dve v tele jednom

V klasických literárnych dielach sa výraz obcovať vyskytoval hojne, ale vždy len vo význame stýkať sa s cieľom, podieľať sa na riešení nejakých všeobecných problémov. Jakubovi definícia zastaraného slova obcovanie zíde na um vo chvíli, keď otvorí obálku, ktorá ukrývala dar Júlie Orlovskej, a nájde v nej text Dr. Štefana Krčméryho Psychiatria slovenská, napísaný v Pezinku v septembri 1953. Týmto darom mu ošetrujúca lekárka dala najavo, že má ťažisko svojho záujmu presunúť z osoby konkrétnej psychiatričky na všeobecnejšie problémy slovenskej psychiatrie v podaní jej pacienta. Aby teda neživil v sebe falošné nádeje, že môže raz spoznať pruž jej úst či plň jej hrude.

No dobre, povie si Jakub, a keď si v izbe zbežne prejde Krčméryho text, hneď ho upúta originálny spôsob výkladu vplyvu rôznych duševných chorôb na postavy Shakespearových drám, Byronovho Manfreda i zvláštna psychiatria u Hviezdoslava v Hájnikovej žene a jeho biblických básňach, vrátane Agar, teda u autorov, ku ktorým sa Krčméry často vracal aj vo svojich dielach z vrcholného tvorivého obdobia v dvadsiatych rokoch.

Dobre, dobre, opakuje si Jakub pri čítaní, nebol to taký márny dar.

Je to nové nazretie do sveta autora, ktorého si zvolil za predmet svojej prvej ročníkovej práce, a Krčméryho textom iste prekvapí aj odborného asistenta Jána Števčeka. Pred Štefánkou síce Júlii s dosť tragickým výrazom povedal, že aj ako uznávaný literárny vedec bude k veľkým umelcom len v podriadenom vzťahu, ale teraz cíti, že keď bude písať o Štefanovi Krčmérym, nebude mu to prekážať. Navyše, tým, že Krčméry nie je národný ani zaslúžilý umelec, nie je laureát štátnej ceny Klementa Gottwalda, a nič podobné mu ani v budúcnosti nehrozí, nebude mať povinnosť či pokušenie ódizovať jeho dielo. Tá myšlienka Jakuba osobitne uspokojí, už sa teší, kedy sa pustí do písania, najlepšie asi v knižnici, kde má poruke aj celé v Matici slovenskej publikované Krčméryho dielo aj matičného Hviezdoslava.

Od bohatého obeda v rodine Orlovských sa Jakubovi začne nezvykle skoro v izbe driemať. Obed sa neskončil len krátkou návštevou Júliinej izby, ale pokračoval dosť dlhou debatou s inžinierom Orlovským. Jakub sa dozvedel, aké dohody slovenského ministerstva hospodárstva s príslušnými ríšskymi úradmi umožnili jeho otcovi chodiť pracovať do Nemecka, vymieňať si už napoly bezcenné ríšske marky za pevnú slovenskú menu vo veľmi výhodnom kurze a za zarobené peniaze si postaviť nový dom. Ďalej sa dozvedel aj o inej dohode, ktorá pomohla strýkovi Štefanovi vrátiť sa z nemeckého zajatia domov, ale to Jakub už vnímal len čiastočne, lebo domáci pán svoje rozprávanie prerušoval pohárikmi francúzskeho koňaku, ktorými častoval aj jeho, hoci za mlčanlivého nesúhlasu domácej panej.

Keď sa v debate dostali aj k Povstaniu a inžinier Orlovský Jakubovi vysvetlil, prečo on – ako iní luteráni z ministerstva, z Obchodnej a priemyselnej komory aj z Obilnej spoločnosti, kde všade pôsobili vo významných funkciách – takisto neodišiel do Banskej Bystrice, do jeho rozprávania nečakane vpadla jeho dcéra. Júlia sa Jakuba opýtala, či pozná Hronského Šmákovu muchu. Keď sa on prekvapene a jej otec vyrušený v rozprávaní začudovane na ňu pozreli, vysvetlila im, že jej pacient Štefan Krčméry na stretnutí zamestnancov i vybraných pacientov liečebne so spisovateľkou a významnou účastníčkou Povstania Helou Volanskou povedal, že v Martine bolo tiež Povstanie, ale bola aj Šmákova mucha. Či teda pozná toto Hronského dielo a ako súvisí s Povstaním? Jakub priznal, že Šmákovu muchu nečítal, ale hneď doložil, že v ich fakultnej knižnici, kde majú aj Hronského, hoci teraz v osobitnom fonde, a kde robí pomocnú vedeckú silu, môže zistiť, o čo ide a…

Ďalej to nerozvíjali, Jakub cítil v žalúdku ťažobu od punčového zákuska, ktorý sa Júlii zrejme až tak nevydaril, v hlave stúpajúci koňak, hoci bol pravý francúzsky, a uvedomoval si, že už značne prekročil obvyklú návštevnú dĺžku nedeľného obeda vo vilovej štvrti. Rodina Orlovská učinila zadosť nepísanej povinnosti takouto príjemnou formou mu poďakovať za pomoc. Zároveň z jemných narážok Júliinej matky na jeho vek, roky štúdia, ktoré ho čakajú na nie veľmi atraktívnom študijnom odbore, a sociálne pozadie rodiny, ktorá si zaobstaráva obedné servisy od handrára, pochopil, mládnik z jari už pokročilej, že pre ich dcéru treba hľadať inú partiu. Prijal to s pochopením, ale keď sa mu teraz v studenej internátnej izbe s popraskanou maľovkou na strope, nepriliehajúcimi oknami a úplne prešúchaným a poprepaľovaným linoleom pred vnútorným zrakom premietne nadštandardná obývateľnosť bytu Orlovských, príde mu na chvíľu ľúto pri predstave, že návrat doň sa preňho navždy stáva cestou zarúbanou.

Už zaspáva, keď sa z domu vráti Henro, inokedy nabalený poživňou, ktorá im obom pomáha prežiť internátnu stravu. Teraz ale Henro zahlási, že sa začína pôst a ďalšie klobásy a tlačenky a oškvarky budú až po Veľkej noci.

− Musíme sa dovtedy uspokojiť s husacou masťou, − a Henro vyloží z príručnej tašky dva veľké poháre masti, v ktorej sú zaliate veľké kusy pečienky.

Jakuba pohľad na pečienky na chvíľu preberie, čo Henro využije, aby mu vysvetlil, ako v kontingentovom nevoľníctve, v ktorom sa ocitli dediny a rodiny, ktoré odmietli podpísať prihlášku do JRD IV. typu, teda úplného združstevnenia, nepadli aj husi za obeť kontingentu.

– Zabudli ich doň zahrnúť, a tak sa celá dedina dala na chovanie husí, a nachovali ich toľko, že do začiatku pôstu ich nestačili všetky porezať, upiecť a zjesť. Tak pán farár udelil na ich dopečenie a dojedenie pôstnu výnimku, ktorú môže cirkev udeliť v čase živelných a iných neočakávaných pohrôm. Celá dedina uznala, že jednu takú nečakanú pohromu, možno horšiu ako za Turkov, práve prežívajú, chválili múdrosť cirkvi svätej katolíckej aj odvahu pána farára, ktorý verejne zahrnul združstevňovanie medzi pohromy ohrozujúce dedinu.

− Chvalabohu, sú ešte aj dnes takí osvietení a odvážni kňazi, akých mala dedina aj v minulosti. Tí museli odvracať skôr rôzne národné pohromy a čeliť panskému útlaku, zvádzať jazykové boje, chrániť rodnú reč. Ale toto bude nová kapitola našich dejín, − rozhovorí sa Jakub, už celkom prebratý, a porozpráva Henrovi, že on bol zasa svedkom, ako na Liptove vypiekli s mierovou žatvou.

Zhodnú sa na tom, že slovenská dedina prežije i toto ďalšie ťažké historické obdobie, iste sa nájdu odvážni a osvietení spisovatelia, ktorí o tom vydajú svedectvo. Ak aj trocha preženú mieru utrpenia a krívd, ktoré pritom dedinu a jej ľud postihnú, oni, vtedy už známi a uznávaní literárni vedci, to vo svojich kritických analýzach, esejach a odborných monografiách síce skritizujú, ale urobia to s kritickým porozumením.

Nasledujúce ráno sú obaja zaskočení, keď zaznie klopanie na dvere a internátna účtovníčka im oznámi, že budú mať nového spolubývajúceho, lebo ich predchádzajúci internátny kolega sa už na internát nevráti.

− Znamená to, že Ruda vylúčili zo školy, − povie Henro smutne.

− Ak ťa to trocha poteší, dozvedel som sa, že mu na Februárke už dovolili v cele sedieť a môže aj čítať, − povie Jakub optimistickejším tónom.

Poberú sa na fakultu a Jakub sa rozhodne, že obálku s Krčméryho textom si nenechá v izbe, ale zoberie do knižnice, kde ju bezpečne uloží. Aj to urobí, ale keď sa v knižnici zastaví odborný asistent Ján Števček, neodolá, aby sa mu nepochválil a – zažije krátke sklamanie a potom dlhý obohacujúci rozhovor so svojím pedagógom.

− Originál som videl u Paľa Bunčáka vo vydavateľstve, keď chystali prvý zväzok výberu z Krčméryho diela a rozhodovali sa, čo z prác, ktoré vznikli v Pezinku, do výberu zaradiť. Je to pôvabný text, ale už priveľmi poznačený Krčméryho unikaním od pôvodnej témy. Jeho nezaradenie do výberu neochudobňuje Krčméryho literárny profil. Za chybu ale považujem, že doň nepojali prózu Osvobodenie, ktorá vznikla v roku 1932 a stala sa Krčmérymu novou tvorivou priemetňou, hlbšou a významnejšou ako jeho predchádzajúca umelecká tvorba. Podpísal a s ťažkosťami ju potom vlastným nákladom vydal už ako Ján Jesom. Sám tak vedome vyznačil predel vo svojej tvorbe. Ja Osvobodenie vnímam ako objavenie voľných asociatívnych postupov, umelecky vyjadrené stotožnením básnického subjektu s hudobným nástrojom, s víchrom, so skalou, so snom, s biblických Gedeonom, so psom, s havranom, ako subjektu vedome a básnicky zvládnutého, nie schizofrenicky rozdvojeného vedomia autora – ako text hodnotili v čase jeho vydania a ako sa hodnotia dodnes. Krčméry len vypúšťa historické a spoločenské skutočnosti ako brzdiace medzičlánky, ktoré mu bránia plynulo prechádzať z reálneho do fantastického sveta. Neskôr to po ňom zopakoval Švantner v Neveste hôľ. Aj u Krčméryho je rovnaká mohutnosť prírody, oravského Choča, ovenčeného chmárou letiacou a meniacou sa každým dychom človeka, a hviezdoslavovské Skalky sa mu podobajú červenajúcej srsti Levice, honiacej svojho Samca, zvera mohutnej lebky, ktorého čelo je tabuľa Božích prikázaní. Tu všade hmatá seba samého, svoje ja. Len tlkot srdca vedie jeho pero, len oslobodená myseľ vytvorí obraz psa, ktorý líže bič svojej bolesti…

Sugescia obrazu psa lížuceho nástroj svojej bolesti zasiahne aj Števčekovho poslucháča.

Jakubovi sa zachveje tvár, vnímavo upretá na svojho pedagóga.

Števček sa trocha zarazí, akoby odrazu zneistel vo svojom sugestívnom výklade. Na chvíľu zamĺkne, potom povie:

− Nakoniec, máte možnosť, pán kolega, utvoriť si vlastný nezávislý názor. V knižnici nájdete jeden z dvesto číslovaných exemplárov tohto Krčméryho dielka. Už len dodám, že ma podnietilo aj k mnohým paralelám so Švantnerovým umeleckým osudom, rovnako skúmajúcim krajné existenciálne situácie, únik zo života, ktorý nemusí byť motivovaný žiadnou duševnou ujmou, jednoducho vyjadruje ontologickú situáciu subjektu. Tá bola rovnako naliehavá u oboch autorov.

− Budem si to pamätať, − povie Jakub. – Asi mi však ešte potrvá dosť dlho… kým budem schopný utvoriť si vlastný, rovnako originálny názor na umelecké dielo, ako to dokážete vy, súdruh asistent.

Števček sa usmeje, povie:

− Môže to byť aj bez toho súdruha. A keď si skôr či neskôr vyberiete z knižnice Osvobodenie a hneď v úvodnom odseku si prečítate zmienku o Štefánikovom lietadle, možno si pomyslíte, že nad všetkou objavnosťou Krčméryho textu a dnes už zreteľne rozpoznateľným základným impulzom k lyrizovanej próze, pri jeho nezaradení do výberu z jeho diela prevážila vo vydavateľstve obava, aby práve to lietadlo nebolo príčinou, že tak ako Štefánik nedoletel k svojmu oslobodenému národu, „nedoletel“ by rovnako Krčméry k svojim čitateľom. Lebo nad všetkými tvorivými úletmi národných literátov bdie Bdelé oko z úvé. Od neho sa oslobodiť, na to nám nebude stačiť len tvorivá odvaha. Krčméry ešte mohol vzývať „kladivo víchra, ktorý praská v leb túto nepoddajnú“, ale my…

K ďalšej zámlke už Ján Števček nepridá nový komentár.

Po jeho odchode z knižnice Jakub už s menej pietnym pocitom – keďže ide len o kópiu − znova vloží do obálky Krčméryho Psychiatriu slovenskú a teraz ju len zasunie do príručnej poličky. Pomyslí si, že by ako zodpovedný knihovník mal dať osobitný pozor na výtlačok Osvobodenia, ktorý podľa Števčeka tak skoro znova nevydajú. Bolo by asi rozumné dať ho pod zámok k ostatným uzamknutých dielam. Nemá z toho pomyslu zvlášť dobrý pocit, ale po dlhšom váhaní vstane od stolíka, prejde popri policiach od písmena Z (Záboj Hostinský, Zuzka Zguriška…) k písmenu K, minie dlhý rad Kukučínov a od Krčméryho nájde uložené diela Keď sa sloboda rodila, Prehľad dejín literatúry slovenskej, Herbárium, Ľudia a roky, Piesne a balady a za nimi útly zväzoček, len zošitok Osvobodenie. Je celý poohmatávaný, a keď sa s ním vráti k stolíku a začne v ňom zvedavo listovať, zistí, že na mnohých miestach je text popodčiarkovaný, otáznikovaný a výkričníkovaný.

V mnohom pri čítaní dá za pravdu svojmu pedagógovi, a hoci sa sám ešte nestretol zo žiadnym Bdelým okom z úvé, rovnako je mu pochopiteľná vydavateľova obava z úvodného odseku:

„Dnes južný vietor duje. I v pozdnej jeseni ešte teplý. Takýto vietor v plnej náruživosti jari niesol lietadlo Štefánikovo. Nad Dunajom skrížil sa s vetrom západným, od Devína, a lietadlo padlo mu v obeť.“

Ďalej už o Štefánikovi Jakub v texte nenašiel nijakú zmienku. Zato – v duchu zapolemizoval so Števčekom – Krčméry celkom nevypúšťal historické a spoločenské súvislosti, ba bolo v texte hojne toho, o čo by tiež zavadilo Bdelé oko…

Zvolanie:

„Hej, Rusi, vy mladí, buňky strečkujúce v závratných vrcholcoch, viete vy, kde až sú vaše korene? Tančíte na povrazoch, vypätých z dutiny Kremľa po stožiare Dneprostroja, na podiv starej Europe a Babia Gora, mladica rumenná, sa vám smeje. Ehrenburg, čestný Váš hausjud, po mestách zaprášených chodí, kvartiele cnostných občanov vymetá, núkajúc im kozie vaše bobky, egyptský svoj artikeľ, ale hovorím vám, zapekačka slovenského baču zapiekla ho na polstoletia.“

Apel:

„Barbari, ktorí chcete kostoly zmeniť na kiná; Vandali, ktorí ničíte zúrivosťou svojej neplodnosti. Hovorím, nevládzete vystaviť štyroch holých múrov s prístreším, aké by stačilo kinu, preto sa popudzujete proti sláve vekov zapadlých. Staväjte kiná, závodiace so slávou kráľovských opier, a vtedy pokloníte sa kostolu. Bude vám milý, ako pieseň matere, spievaná kedysi na peľasti postieľky vašej. Tá pieseň mala smysel. I kostol má smysel. A hovorím Vám, Vandali, neumrete, kým ho nerozlúštite.“

Historická reminiscencia:

„Na bratislavskom nádraží hrala vojenská kapela. Načo hrala a komu hrala, neviem, keď nikdy predtým nehrávala. Čosi smutného maďarského hrala, zdá sa mi dnes, možno preto, že už v Modre na staničnej budove viala slovenská zástava, na trnavskej stanici stráž mala žandarmeria česká, kŕdlik dobrovoľcov, neskôr tam všetci, statoční, zahynuli, v Leopoldove zas Maďari a v Novom Meste slovenská garda a v Trenčianskych Tepliciach Sokolstvo veselé. Tak to išlo a ja stál som u dverí, tlačiac o sklenú tablu rozpálené čelo, a hľadel som na zem a lúky a role a kopce a hory ako v tichom delíriu.“

Jakub sa musí zhlboka nadýchnuť a už po týchto troch historických dúškoch je presvedčený, že uzamknutie poskytne Osvobodeniu aj náležitú ochranu pred Bdelým okom. Ešte to hneď neurobí, nasycuje sa ďalej textom. A číta: „O, vy druhovia nocí mojich bezsenných a Byron, vy duše dve v tele jednom rozoštvané, najnáruživejšia náruživosť mladosti mojej básnickej, mladosti mojej spievajúcej, pevcami noci boli sme, lunatikmi sme boli, nad rozvaleninami Colosea, na lombardských pláňach, na balkóne kláštora St. Maurica, pod oknom bdelej mníšky v Kaukazských horách čiernych, v mystériu noci nad jazerom (Hynku! Hynku! – volal za ním Kuzmány), a onehdy ešte v clivom speve v Klobúkoch ( ,Hľa, luna bledá´ …), to bol ten istý Mesiac (,obličaj sťa mŕtvolaʻ…), ktorý nás väznil, lunatikov. Ja, slabá odnož vaša, hovorím vám, peknú pieseň ste jej vyspievali.“ Číta ďalej o „študentovi Hviezdoslavovi s čelom shakespearovsky rozhučaným“, o tom, že „boli sme ako Cigáni, klince sme liali z červeného bronzu, malé, do drevených krpcov, aby sa nám nešmýkalo touto klzkou prťou, a veľké na spony živôtikov, obopínajúcich tvrdé drieky žien. Pannám ony boli za dýku. Klamané vrážali ich do sŕdc neverným milencom a neverné vrážali ich sebe do hrtanov. Tak sa vykupovaly. Boli plavovlasé i buré, i rudé, i ako havrany čierne, boli štíhle i zavalité, pokorné i pánovité…“

Ďalej Jakub nepokračuje, lebo do Krčméryho textu mu vkĺzne iný text, Hviezdoslavova Agar a s ňou tá, čo mu ho objavila, ako on teraz objavuje text Jána Jesoma a musí myslieť na to, aké sú v porovnaní s týmto textom úbohé všetky súčasné texty, až sa mu žiada položiť otázku v biblickom duchu: Pane, kto obstojí? Kto môže dnes úprimne napísať tak ako Krčméry: „Tlkot tvojho srdca vedie moje pero a oko Tvoje hľadí na mňa z blankytu.“

A na vás, na nás, literáti a kritici a vydavatelia slovenskí, hľadí len Bdelé oko z úvé a plodíte a plodíte, ale bez blankytu…

Žehral by pod vplyvom Osvobodenia ďalej, ďalej sa vysiľoval bez úľavy, ale keďže stále plynú návštevné hodiny knižnice, ozve sa zaklopanie na dvere a dnu nakukne štvrtoročiak a horúci kandidát na miesto vedeckého pracovníka Ústavu slovenskej literatúry SAV Vlado Lipták.

– Môžem? – opýta sa a vojde do knižnice.

– Chcem ti len povedať, že Kráľove Spisy mi požičali v ústave. Riaditeľom je tam Karol Rosenbaum, prišli aj s Kusým z Martina, keď sa prenieslo do Bratislavy vydávanie Slovenských pohľadov. Rosenbaum ma hneď aj upozornil na Tomčíkovu štúdiu K niektorým otázkam vývinu slovenskej literatúry v rokoch 1918 – 1938, osobitne na kapitolu Prvky proletárskeho umenia v slovenskej literatúre. Hneď ma pobavilo, keď som si prečítal, ako sa Klement Gottwald, keď prišiel do Vrútok za redaktora Pravdy chudoby, staral, aby sa slovenský pracujúci ľud aj kultúrne vzdelával, aj keď tí, čo ho vo Vrútkach zažili, si pamätajú o ňom niečo iné – že viac sa staral o prísun alkoholu a obháňal mladé železničiarky… Ale inak sa dá zo štúdie načerpať dosť informácií.

– A s Kráľom to bolo ako? – opýta sa Jakub.

Keď sa Lipták prišiel opýtať, či už vyšiel prvý zväzok Kráľových Spisov, vyslovil obavu, že ani tento popredný predstaviteľ socialistickej literatúry neodolá ideologickému tlaku a tiež sa rozhodne v novom vydaní svojich diel upravovať v nich časti, ktoré nie sú „v súzvuku“ či súhlase s prítomnosťou.

– Tiež neodolal a zasahoval do starších zbierok, – reaguje s dosť rozladeným výrazom Lipták. – U Kráľa, ktorému nemohli ani na úvé vyčítať, že nestál počas kapitalistickej minulosti na správnych triednych pozíciách, ma to prekvapilo a aj dosť demotivovalo. Namiesto aby túžil „oprieť sa o Eifelovku, či nosom opyliť z Jávy čnelku“, túži teraz v Černi na palete „zdvihnúť pohár s červeným vínom v hlbokej poklone pred Stalinom“.

– Íha! – reaguje Jakub prekvapene. – Až tak básnicky klesol? No, asi ti tá ústretovosť voči profesorovi Mrázovi prinesie trpké plody. Ja som asi prezieravejšie stavil na Štefana Krčméryho a jeho Silvána. Navyše ma dnes Števček, môj, verím, že budúci školiteľ pri diplomovke, upozornil na toto, – a Jakub pristrčí Liptákovi, ktorý zrejme pod ťarchou svojich nových poznatkov o Fraňovi Kráľovi klesol na voľnú stoličku pri Jakubovom knihovníckom stolíku, Krčméryho Osvobodenie.

Vlado hodí pohľad na pristrčené dielko, ale Jakub v jeho zraku i tvári nepobadá nijaké prekvapenie. Potvrdí to aj slovne.

– Aj mňa Števček na tento text upozornil, keď som začal vážne uvažovať, že budem písať diplomovku o Jégého románovom diele. Práve Krčméry mal rozhodujúci podiel na tom, že ako redaktor obnovených Slovenských pohľadov podnietil Jégého, aby aj po prevrate pokračoval v písaní, pri Šangalovi mu bol dokonca literárnym učiteľom. Od docenta Baníka, ktorý zostal v Martine, viem, že v matičnom archíve je uložená, aj keď ešte nespracovaná, rozsiahla korešpondencia medzi Jégém a Krčmérym. Teraz mi to s Jégém nevyšlo, ale keď ma zoberú do ústavu, môžem si preskúmanie tejto korešpondencie dať do plánu vedeckých úloh.

– Po Fraňovi Kráľovi ti to určite schvália. Neviem, nakoľko sa budeš v diplomovke zaoberať jeho tuberkulózou, ale ja som práve dostal ako dar kópiu nového Krčméryho textu, ktorý pojednáva o psychiatrii, ale v jeho závere je originálna a možno pre teba podnetná úvaha o vzťahu TBC a písania. Mám ho náhodou tu, – a Jakub z príručnej poličky už po druhýkrát vytiahne Krčméryho Psychiatriu slovenskú.

Skôr ako ju pristrčí diplomatovi Liptákovi, doplní, že text napísal Krčméry v septembri 1953 v Pezinku a jemu ho darovala priamo jeho ošetrujúca lekárka, ktorej meno nie je podstatné. Ale text je veľmi dôležitý možno nielen na dotvorenie Krčméryho literárneho profilu, ale pre celú slovenskú literatúru a v istom zmysle aj varujúci.

Vlado Lipták, čo je po Jakubovom expozé aj pochopiteľné, prekvapene, ale aj pochybovačne pozrie na kópiu, ktorú Jakub stále nepúšťa z rúk, ba chystá sa sám mu z neho citovať a interpretovať ho. Aj to urobí.

– Počúvaj toto. Keď rozobral psychiatriu v Hviezoslavovej poézii, píše:

„Vo vlasti básnikovej vyvinulo sa sanatórne liečenie tuberkulózy, v horách tatranských. Ako časopis Boj o zdravie prináša zvesti o premáhaní tuberkulózy, vzniká myšlienka o preorientovaní týchto ústavov na psychiatriu. Tuberkulóza je duševná choroba. Najčastejšie choromyseľnosť. Kochovské bacily nechávame stranou. Pacient sa nevie vysloviť, preto kašle. Dáva sa čuť, cítiť v sluchovej oblasti. Tolstoj poníma umenie ako hovor v takej oblasti, kde slovo nestačí: Što takoe izkustvo? Unikajúc zodpovednosti, súc zodpovedný zdravotníctvu. Kašeľ chce všetko vyhovoriť. Pacient sa bojí zodpovednosti za slovo, preto kašle. Nevedieť sa vysloviť je nevedomosť, nemôcť sa vysloviť je choroba.“

– No, čo na to povieš?

– A čo mám povedať? – reaguje v pomykove Lipták.

– To, že je to aj literárna diagnóza. Môžu sa súčasní autori vysloviť, skutočne slobodne povedať, napísať atď., čo si naozaj myslia, cítia, čím naozaj žijú? Ani tvoj Kráľ to nedokázal urobiť, hoci ten sa už TBC v tejto súvislosti obávať nemusí. Ale čo všetci ostaní autori, vrátane nás, budúcich kritikov a litvedcov? Aká budúcnosť nás vôbec čaká, keď sa nebudeme môcť dnes, zajtra, pozajtra, o rok, desaťročia, ba na večné časy, ktoré nás čakajú, slobodne vysloviť? Načo komu bude chorá, zakašľaná a pokašľaná literatúra? No povedz! – položí Jakub naliehavú otázku budúcemu vedeckému pracovníkovi USL SAV.

Vlado Lipták nepovie nič, len sa od Jakuba odtiahne. Po chvíli predsa poznamená:

– Asi je pravda, že čítať Krčméryho ako Jána Jesoma je nebezpečné.

Nezoberie do rúk ani text, ktorý dostal Jakub ako dar od Krčméryho ošetrujúcej lekárky. S nepresvedčivým vysvetlením, že doma už na neho čaká mladá žena, malý urevaný syn, všetečná svokra a svokor, ktorý už silne upadol do spomienkového veku o svojich revolučných činoch a výčinoch, sa s Jakubom aj s knižnicou rozlúči.

Jakub mu už tak nemôže zveriť svoje ďalšie úvahy o hrozbách, ktoré čakajú na slovenskú literatúru, na jej možno až schizofrénne rozdvojené vedomie, dva navzájom sa sváriace a vyvracajúce sa hlasy, dvojité bytovanie v ontologickom zmysle, dve duše v jednom tele, ja a ja, ja a iné ja a…

Dosť, dosť, zavráti sa Jakub. Nečakane rozochvenými rukami strká Krčméryho text do pôvodnej obálky, a keď sa pozrie na pečiatku Psychiatrická liečebňa Pezinok, zíde mu na um dosť nepekná posledná otázka: Nebol to od lekárky Júlie Orlovskej danajský dar?

Dosť otrasený po chvíli aj on odchádza z knižnice i budovy univerzity, vynechá aj rozhliadnutie na schodoch, nezamieri na internát, ale k Modrému kostolíku. Na večernú omšu je ešte priskoro, váha, čo ďalej a – potom už vie, kam má ísť a čo má urobiť.

Keď ho pred dverami do kostola v bývalom kláštore Milosrdných bratov, kde sa o päť minút začne maďarská omša, nájde postávať jeho Erzsébet, v šťastnom úžase hlesne:

– Jakub? Ty si…

Pohybom ruky ju zarazí, rýchlo povie:

– Teraz nijaké otázky!

Potom ruka v ruke vojdú do kostolného prítmia.

3/2017, Z pripravovaného románu o Štefanovi Krčmérym

 

JOZEF MOKOŠ

SMAŽIENKA

 

V tejto chvíli, keď sa obzerám dozadu, mám pred sebou sľubnú minulosť.

Vtedy, v tých starožitných časoch, som bol ešte nesmrteľný, pretože som ani netušil, ako ten čas beží: človek sa niekoľkokrát s niekým vyspí, zrazu má na chrbte sedemdesiatku a môže si dopriať už len kávu bez kofeínu, celozrnný chlieb bez ovarového kolena, pivo bez alkoholu a ženy bez všetkého.

Kedysi bola pre nás pri písaní najdôležitejšia podstata, dnes prostata.

Bojíme sa, či ešte stihneme dopozerať Slovan až do samostatných nájazdov, premýšľame, či sme si zbytočne nekúpili trvanlivé mlieko a či sa nám na Dušičky ešte oplatí vrátiť z cintorína domov.

Kdeže sú tie zázračné, magické, uhrančivé sovie noci, keď hviezdy ešte nesvietili ako reklama na americkú zástavu, iba sa chúdence päťcípe strieborne trblietali ako rozsypané haliere po divokom fláme. Kdeže sú tie dievčatá, ktoré nám do tváre tak vášnivo dýchali, kričali, vzdychali, že až sem do penzie je to počuť, a neprekričia ich ani divé vzdychy dnešných žien na Australian open. Pravdaže, aj teraz sú moje noci dlhé, polárne a nespavé, ibaže vtedy som nespával oveľa krajšie. Kedysi sme boli šťastní, keď sme ráno počuli spievať vtáčie milostné pesničky s našimi textami, dnes sme šťastní, keď počujeme: „Ten nádor nebol zhubný.“

Nuž, boli časy, boli, ale sa minuli, po kratučkej chvíli… Veru, dnes mi už málokto uverí, že kedysi sa knihy nekrstili, ale čítali. Vtedy ešte nebolo všetko na webe, ale na VB. Za oných čias všetci, aj Rómovia cigánskeho pôvodu, mali zamestnanie a niektorí aj robotu, v ktorej sa všetci robili, že robili. Vtedy do kapitalistického zahraničia chodilo len české sklo, slovenské jahňatá, tenisti s nehrajúcim kapitánom z ministerstva vnútra, Lúčnica, plzenské pivo a bábkové divadlá s rozprávkami pre malé deti o tom, že dobro zvíťazí a zlo bude potrestané. Boli to kruté časy: nemali sme „um“, a tak sme pili rum.

V bystrických krčmách, kým ešte hromadne nekonvertovali na americké puby, som sa stretával s básnikom Mikulášom Kováčom. Najčastejšie to bolo v Smažienke, v ktorej abstinenti pili pivo s výčitkami a alkoholici s borovičkou.

V Smažienke sa schádzala pestrá bizarná spoločnosť. Sedával tam chlap so zlomenou zdrôtovanou spodnou čeľusťou, ktorý si za pivo zjedol vlastnú hlavu. Najprv sme mu museli postaviť na stôl veľké pivo a on si potom oboma rukami chytil zarastenú bradu a pomaly ju tlačil hore, až mu zakryla šedivé fúzy. Potom sa zhlboka nadýchol a jedným rýchlym pohybom si vysunul čeľusť až po obočie a ešte pri tom spieval, vlastne hmkal: „Zjedzte si ma, vĺčky, zjedzte, už ma moja milá nechce.“ A keď sa začal dusiť, rýchlo si stiahol spodnú sánku do pôvodnej polohy. Utrel si rukávom zaslintanú tvár a lapajúc po dychu načatú pesničku dospieval: „Vytrite si, vĺčky, zuby, už ma moja milá ľúbi.“

V Smažienke žili a pili súdruhovia notorici z celého mesta, ľudia, ktorí sa tu na deň, na dva zastavili cestou do roboty, občianky, ktoré nemali občianky, učni z Fončordy, ktorých sme volali Rumuni, lebo pili rum, robotníci v čistučkých montérkach, chudáci študáci, ktorí si museli kupovať aj zmrzlinu na leasing, profesor Šuhajda s pokrčeným motýlikom, ktorý sa mu tmolil pod golierom, akoby sa ešte nestihol celkom odkukliť, učiteľ hudobnej školy s husľami, ktorému sme platili za to, aby nehral, bývalý súdruh riaditeľ Domu československo-sovietskeho priateľstva, ktorý za pár kočiš-koňakov vysýpal popolníky, zbieral poháre a utieral stoly, revízorka mestskej dopravy s detským kočiarikom, ktorý jej pomáhali naložiť ochotní cestujúci, za čo ich pokutovala, lebo si nestihli kúpiť lístky, dva páry hluchonemých, ktorí sa stále vadili, vrieskali na seba šermujúcimi rukami a vulgárne vykrikovali divo gestikulujúcimi prstami. Výčapník s polovicou cigarety v ústach znervóznel, a potom stratil nervy, až mu horiaci špak spadol do rozčapovaného piva. „Ticho tu bude, čudáci!“ Jasné, že povedal čuráci, ale ja som to opravil, lebo toto má vraj vyjsť v knižke. Všetci sme stíchli a gánili na rozhádaných hluchonemých, ktorí, pravdaže, výčapníkov príkaz nepočuli a kričali so zachrípnutými prstami veselo ďalej. Až keď výčapník zhasol svetlo, prestali mlčky vulgárne vykrikovať, oplzlo gestikulovať a v krčme sa na chvíľu rozľahlo ticho. Keď sa opäť rozsvietilo, nepočujúci sa zdvihli, ale cestou posunkovou rečou všetkým v krčme nadávali, až kým nevypadli.

Vzadu pri záchode diskutoval vdovec Omasta so svojím nerozlučiteľným spoločníkom Parkinsonom. Báčik Omasta objednal Parkinsonovi pivo a sebe veľkú vodku, ktorú potom roztrasenou rukou trpezlivo vyčľapkával po stole, až kým sa mu nepodarilo odchlipnúť aspoň glg z tancujúceho poldecáka. Bolo mi ho ľúto. „Čo ho ľutuješ?“ povedal Miky Kováč. „Aspoň sa tak rýchlo neopije. A vôbec, keby si ty vedel, čo on zažíva pri močení…“ Ale na druhý deň mu Miky priniesol z domu slamku, zaplatil pivo a pozeral, ako si Omasta aj s Parkinsonom šťastne usrkávajú z penivej dvanástky.

Najradšej som mal starého pokrývača Bélabáčiho. Sedával oproti nám a pri nohách mu spal starý šedivý batoh. Bélabáči vždy na obed vybral z neho dva krajce chleba zabalené v Pravde, ktorú rozprestrel na stole, a potom menší krajíček pokrájal na kocky a špičkou noža si ich s chuťou vkladal do úst a druhým, väčším krajcom ich zajedal. Starý pokrývač bol jediným z hostí Smažienky, ktorý vracal a vracal aj dlhy. „Zajtra v robote spadnem zo strechy – pracovný úraz, chápeš? A potom keď ma pustia z nemocnice, tak ti všetko vrátim.“ Bélabáči vždy dodržal slovo. Až raz – vtedy bol asi po uši zadlžený – spadol zo strechy tak dôkladne, že ho už z nemocnice nepustili. Keď sa to dozvedel Miky, doniesol z domu na kocky pokrájanú slaninku s krajcom chleba a položil ich na Bélabáčiho stôl. Potom mu objednal veľkú vodku a potichu ju zapálil. Poldecák na Bélabáčiho stole horel chvíľu ako kahanec. Kým modrý plameň nezhasol, obaja sme mlčali o tom istom, ale večer, keď sme vyhladli, zjedli sme nebohému slaninku aj s chlebom a zapili pivom.

Skrátka, do Smažienky chodil bystrický lumpenproletariát a ja s Mikulášom Kováčom. Občas do krčmy nazrel aj spisovateľ Laco Ballek, ale keď nás v hustom glóbuskovom dyme nenahmatal, odišiel.

Vonku drobno mrholilo, akoby sa Panne Márii roztrhli v nebi pátričky, a pod oknami začali vyrastať dáždniky ako huby po daždi. Brázda vysokého tlaku nám nad hlavami vytvorila z dymového mračna kopovitú oblačnosť, ktorá sa neskôr začala presúvať od východu k záchodu, kde sa po treske s majonézou vyskytli občasné prehánky, sprevádzané vetrami, ktoré dosahovali rýchlosť 40 až 50 kilometrov za hodinu. Neskôr začala v Smažienke pribúdať zvýšená oblačnosť s častými zrážkami neprispôsobivých občanov, ktoré boli miestami sprevádzané krutobitím. Teplota vzduchu v Kuchyni na Záhorí dosiahla 25 až 27 stupňov, v kuchyni za výčapom 39 až 41 stupňov. Bratislava-letisko hlásilo 26 stupňov, Piešťany 25, Lučenec-Vojkovce 24, Dudince 27, Kamenica nad Cirochou 26, Košice 25 až 27 stupňov, Šariš 10 a 12 stupňov – nepasterizovaný.

V neskorých večerných hodinách sa príliv teplého a vlhkého vzduch začal v Smažienke presúvať až k nášmu stolu, a aj keď sme všetci prísne dodržiavali pitný režim, začala sa u nás prejavovať malátnosť, únava, drobné závraty i prvé artikulačné ťažkosti. Najmä meteosenzitívneho Mikuláša Kováča prepadla nečakaná depresia. Veď koho ešte splín nekopol do slabín?!

Miky zhlboka vzdychol, potom siahol do vrecka po zapaľovač, zaštrngotal drobnými, ale znelo to, akoby odomykal dvere svojej trinástej komnaty. „Ten kocúr,“ šepkal Miky ako pri spovedi, „čo som ho kúpil za pol deci od Riga, tak ten…“ Zrazu sa odmlčal, a keď vrátil prázdny poldecák na stôl, zmenil tému: „Tak tebe sa narodil syn… Gratulujem. A ako sa volá?“ „Volá sa Mokoš,“ povedal som, ale Miky sa ani neusmial, naopak, s očami obrátenými do neba potichu kričal: „Aj Ballek má syna, aj Šmihla má syna, aj Rezník má syna…“ „Dvoch,“ opravil som ho, ale on iba zakvílil. „Aj Palo Hrúz má syna, aj Mikolaj, aj Pánboh má syna, iba ja… samé dcéry. A ešte aj ten kocúr, s ktorým som sa mohol rozprávať doma ako chlap s chlapom, aj ten sa mi – okotil.“

„Teraz aspoň vieš, prečo sa hovorí, že mačky sú falošné,“ povedal som, len aby som čosi povedal. „Áno,“ prikývol Miky, „veď aj mačky sú len ľudia.“ Ale to už za sklom Kováčových okuliarov zase ožili jeho neposedné bystré oči ako hravé a zvedavé akváriové rybičky.

Z dlhého frontu pri výčape, ktorý čakal, kým narazia pivo, sa na nás uprene pozrel akýsi opitý malý vojak. Bol taký drobný, že aj malé pivo bolo preňho veľké. „To je susedov syn Milan,“ povedal Miky a ja som sa zľakol, že sa pri slove syn zase rozcitlivie, ale on ho iba zavolal k nášmu stolu. „Kde slúžiš, chlapče?“ „Svietlá Tokáň – Habartice – tši a prďele v republice, jako psovod, vole! Múj pes se volal Berho, aby nezapomnel, čo má s narušiteľom ďelat.“ Potom sa vojačik obrátil na mňa: „Nemáš cigu, vole?“ Zavrtel som hlavou, ale on akoby bol na to zvyknutý, pokojne povedal: „To nic, budu kúriť svoje.“ Keď si dal prvého šluka, pokračoval: „Jenomže Berho každú noc z celej našej hlídky zaspal jako prvý. A když nás narušiteľ zobudil, darmo sem na Berha kšičel: „Ber ho, Berho! Když Berho dohonil páchatele narušení, vrtel chvostem, lísal se mu k nohám a tešil sa jako malý kluk. A potom, když velitel poplachofky začal za ním zo vsteku hádzať kamene, Berho mi jich jako aport vzorne nosil k nohám.“

Milan obrátil do seba ďalší poldecák a pokračoval: „To vieš, vole, ani Berho to nemnel na vojne lehké. Lampasáci jej buzerovali, mazáci šikanovali a všichni psy si naňho otvírali huby. Vojna není kojná, vole!“ Mikyho susedov syn sa zrazu postavil a bez výstrahy, bez varovného výstrelu do vzduchu začal spievať: „My jsme hoši hraničáži od prvého praporu, nám sa nesmí nikdo rovnat do našeho oboru, levá dva.“ Keď vojačik pochodoval kolem nášho stolu (prepáčte, ale aj ja už som z tej jeho češtiny celkom zblbnutý), keď pochodoval okolo nášho stola, zavelil si: „Vpravooo hleď! Kdo by sa chtel nám rovnat, ten by musel všechno znát. Samopal a hezké ďevče musel vedieť milovať, zastaviť stáť, raz, dva!“ Keď si sadol a vodku zapil pivom, potichu povedal: „Raz kolem Vianoc utíkala pšez čáru taková holka – samá ruka, samá noha… Vravel sem si, že keď už musím stšílet, tak se jí alespoň strefím jenom do tý nohy… ale schytala to rovno do zátylku. Mne cez dráty ješte nikdy nikto neutek, kromne mojho Berholka, který k tem skopčákúm emigroval kvúli jednej blbej nemeckej suke. No pasaran! – Neprojdou, kurvy! My sme hoši hraničáži od prvního praporu, nám sa nesmie nikdo rovnat do našeho oboru.“

Kým vojak ziapal, nahol som sa k Mikymu: „Neboj sa. Keď budem náhodou písať o našej Smažienke, tak tento koniec o Milanovi vynechám. Veď, napokon, je to Slovák, Bystričan, syn tvojho suseda… „Len to napíš, aby sme nezabudli, že sme takí, akí sme,“ povedal Miky, zaplatil celý cech a odišiel.

Raz podvečer, keď sme s Mikym prišli do Smažienky, hneď pri dverách sedel Jožo – Mikyho brat. Keď nás zbadal, rozsvietili sa mu oči ako stretávacie svetlá, vyhnal od stola kumpánov a posadil nás na pooblievané bužírkové stoličky. „Miky, ani nevieš, aký som rád, že ťa vidím!“ kričal Jožo a rukávom utieral stôl. „Koľko?“ spýtal sa Miky. „Nó, dvacka by bodla, ale teraz nejde o to. Všade som ťa hľadal, fakt, v Kolkárni, v Úsvite, bol som aj u vás doma. Eva mi otvorila. Vypil som kávu-dve, ale teba nikde. No nič, hlavne, že sme sa stretli.“ Potom sa Jožo zohol a z veľkej plátennej tašky vybral červený kufríkový písací stroj a položil ho na stôl. „Bohovský, čo? Za stovku, nech nežeriem…“ Miky si zložil okuliare, vyčistil sklá, a keď si ich opäť založil, bolo pod nimi vidieť jeho veľké vytreštené oči. „A nepredávaš mu náhodou iba prázdny kufrík?“ spýtal som sa Mikyho brata položartom. „Čo ti je? Be? Vlastnému bratovi?!“ rozhorčil sa Jožo. Samozrejme, že povedal: jebe, lebo to sa do krčmy hodí, ale na papier? Preto som to radšej takto vtipne napísal. „Ako vieš, že už týždeň nemám na čom písať?“ spýtal sa Miky. „No vidíš, tušil som, že sa ti bude hodiť,“ potešil sa Jožo. „Takže ty mi šlohneš písací stroj, a ešte sa mi ho opovažuješ predávať?“ „Ale ako výhodne, za stovku…“ zašomral potichu Jozef, ale keď zbadal Mikyho kamennú tvár, so slzami v očiach pokračoval: „A čo mám teraz podľa teba robiť? Núkal som ho týmto analfabetom, ale… Tak komu ho mám streliť, ak nie tebe, braček? Veď ty ho predsa potrebuješ!“ Miky zhlboka vydýchol, obrátil do seba aj môj poldecák a po chvíli povedal: „Dobre, kúpim, ale len za dvacku.“ „Čo?“ zhrozil sa Mikyho brat. „Však si hovoril, že dvacka by ti bodla…“ usmial sa Miky. „Ale,“ zaprotestoval Jozef, no vzápätí cúvol. „Tak keď ináč nedáš… Nedáš? Nedáš. Tak daj dvacku a je tvoj.“ Miky si vzal jednou rukou červený konzul a druhou vybral z vrecka dvadsaťkorunáčku a položil ju na mokrý stôl. Potom sme sa zdvihli a odišli. „A oldomáš, oldomáš nezaplatíš?“ kričal za nami Mikyho brat, ale to sme už nepočuli – takže neviem, prečo som túto Jožovu vetu vlastne napísal. Možno preto, lebo vždy keď som bol s Mikulášom Kováčom, cítil som, ako sa mi závratne krúti zem pod nohami.

V jedno neuveriteľné zázračné ráno vyšlo slnko a moja knižka: Praskanie krvi. Od radosti som vyskočil z kože a letel som do Smažienky za Kováčom. Letel som ponad Fončordu, Kolkáreň, Národný dom, minul som Pamätník SNP, hotel Lux a stanicu, zahol som k bystrickému rozhlasu, nazrel som cez okno na druhom poschodí, či tam nesedí Miky, potom som sa so šťastím vyhol bystrickej väznici a spolu s kŕdľom holubov som krúžil nad bystrickým námestím, po ktorom si vykračoval veľký súdruh Pirošík. A práve vtedy som pochopil, že záleží na uhle pohľadu, na tom, odkiaľ sa na ľudí pozeráš. Keď sa dívaš na veci s odstupom, majú celkom inú podobu, ako mali predtým. Tak napríklad ja som z tej holubej výšky videl, že veľký súdruh je vlastne malý, malilinký. Zrazu som zacítil veľkú potrebu na súdruha sa takto pekne zvrchu… pozrieť. Ale jeden mladý holub bol odvážnejší. Jeho trus dopadol na Pirošíkovu živú bustu, za čo mu holubí nestraníci zatlieskali krídlami a odleteli. Chcel som napraviť toto svoje drobné zdržanie a oboma rukami som pridal do kroku, až som doletel na terasu kaviarne Hungaria a tam som sa medzi prekvapenými hosťami postavil na rovné nohy, lebo odtiaľ to bolo do Smažienky už len na skok. Keď som stál pred dverami, tak hlasito mi búchalo srdce, že by mi Smažienku otvorili, aj keby práve mali celozávodnú dovolenku (až neskôr môj kardiológ povedal, že mi srdce nebúchalo preto, lebo som bol vzrušený a šťastný, ale preto, že som mal srdcovú arytmiu). Okrem toho ma od mávania boleli ruky, najmä pravá, v ktorej som po celý čas kŕčovito držal aktovku so šestnástimi autorskými výtlačkami Praskania krvi.

V krčme sedeli, hučali, žili a pili všetci smažienkoví domorodci, iba Mikyho som tam nenašiel. Už som chcel odísť, keď sa spoza stola pri záchodových dverách postavil jednooký Cigán a zreval: „Hej mladý, poď sem!“ Otočil som sa na opätku, že vypadnem, ale v poslednej chvíli som zbadal, ako Jednooký máva nad hlavou mojou knižkou. Rýchlo som si k nemu prisadol. „Kurva, to je bomba, to ti teda poviem, mladý!“ kričal Jednooký a búchal mojou knižkou nadšene po stole, ktorý sa rozkýval, vždy keď si na jeho dosku položil Jednooký lakte, lebo stôl aj Cigán mali jednu nohu invalidnú – drevenú a o poznanie kratšiu. Jednooký Cigán sa chvíľu prehŕňal v knižke a uznanlivo kýval hlavou, potom ju zatvoril, zohol sa a podložil ňou krívajúcu nohu stola. Keď oboma rukami oproboval, či sa stôl už nekníše, povedal: „Akurát! Dobre si to napísal.“ Keď videl, že som skoro prestal dýchať, rýchlo vybral spod kratšej nohy stola svoje Praskanie krvi a začal v ňom listovať. „Bohová!“ povedal. „Musíš mi ju podpísať.“ Pri podpisovaní sa mi triasli ruky, ale možno bol na príčine krívajúci stôl. „Kurva, škrabeš ako náš kocúr.“ Zobral mi ju z rúk a začal sa v nej opäť prehrabávať: „Bohuprisahám, má to gule!“ „Dnes má gule kdekto, aj vianočný stromček,“ povedal som skromne, ale zato veľmi vtipne. „Práskanie krvi, to je keď má ženská to… krámy, čo?“ zrecenzoval moju knižku Jednooký a pokračoval: „Ale aj tak, keď som to čítal mojej starej, tak ju to rozhicovalo, že až. Chápeš, láska a tak. A to všetko tá tvoja knižka. A ako fantasticky sa končí, otváraš čisté oči…“ povedal závistlivo Jednooký a jedným dychom pokračoval: „Je to jednoducho tak: ty proti drsnosti staviaš hlboký a úprimný cit, oproti rozčarovaniu opojenie láskou. Premyslenou kompozíciou, montážou sna a skutočnosti sa ti podarilo v slovenskej poézii najpresvedčivejšie vysloviť citovú skúsenosť mojej generácie, ktorá si bez fanfár a zodpovedne hľadá svoje miesto v živote.“ Už som chcel skromne protestovať, keď sa mi za chrbtom zjavil Kováč, ktorý sa škeril ako orech. Potom uznanlivo potľapkal Jednookého po pleci a položil pred neho ďalší krígeľ piva. „Dobrý si, Rigo,“ povedal Miky Jednookému, ktorý mu vrátil Praskanie aj s mojím podpisom. Chvíľu som na nich zízal ako obarený a potom som zakvílil: „Miky, prečo, začo, načo, ako si mi to mohol…“ „Čo tu skučíš? Mal by si byť rád, že si ešte ani poriadne nevyšiel, a už ťa číta poloslepý negramotný Cigán. Mal by si sa nám za to revanšovať, a nie tu takto vyvádzať.“ Jednooký začal tak horlivo prikyvovať, že som si myslel, že mu z toho jeho natešeného ksichtu vypadne aj druhé oko. „Neboj sa,“ neľútostne pokračoval Miky, „Praskanie krvi budú kupovať všetky žiačky zdravotníckych škôl ako odbornú literatúru,“ povedal Kováč, ktorému už v očiach horela vatra, v akej upálili Jána Husa. Ba aj dym z cigarety, ktorú mal v kútiku úst, sa neúprosne vznášal nad mojou horiacou hlavou. „Dal som tvoju knižku aj hluchonemému Pištovi, ten ťa bude recitovať po všetkých krčmách. A možno s tou tvojou básničkou vyhrá aj Hviezdoslavov Kubín. Veď na to, že je nemý, výborne artikuluje, správne mäkčí a vie, čo hovorí, teda ukazuje. Jeho prsty síce majú neostré sykavky, ale dokážu odovzdať poslucháčovi, vlastne divákovi to najpodstatnejšie, čo v tvojej knižke je – lásku.“ No tak čo som mal robiť, nosil som na stôl pivo za pivom, a keď mi došli prachy, zobral som aktovku so šestnástimi autorskými výtlačkami a predal som ich naproti v antikvariáte. Pravdaže boli za to iba tri pivá, poldeci rumu a dve malé borovičky. Ale aj tak na ten smažienkový deň nikdy nezabudnem. Vtedy som bol aj šťastím opitý.

Nuž, taká bola krčma môjho života.

A dnes? Vždy keď sa stretnem s rovesníkmi, ideme si na chvíľu sadnúť do Obuvi. Nefajčí sa tam, nepije, nie je tam televízor, nehučia hracie automaty a dievčatá, keď si skúšajú topánky, vyplazujú na nás dlhé nohy. A tak hodinku-dve posedíme, pospomíname, pochválime sa, vyriešime všetky problémy Ukrajiny aj Grécka, zvládneme cunami migrantov, zastavíme výrub stromov v dažďových pralesoch, ktoré tam v tisícoch padajú tvárou k zemi ako moslimovia pri modlitbách, zlikvidujeme medzinárodný terorizmus, zorganizujeme reparát Nežnej revolúcie, na ktorom bude starý Kňažko kričať z tribúny: „Zvoňte kľúčmi, bezdomovci! Utvorte koridor, predavači Nota bene! Utečenci všetkých krajín, vráťte sa!“ Potom vyskúšame niekoľko párov dovtedy ešte voňavých topánok a rozídeme sa s pocitom dobre vykonanej práce domov.

Zlatá Smažienka.

2/2017

PETER HOLKA

Babkin sen (erotický)

 

Od skorého rána mi čosi navrávalo, že dnes sa prihodí niečo dôležité. Keď nie dnes, tak určite zajtra. Len som nevedela čo. Ani či to bude dobré, alebo zlé, či nám to prinesie viac radosti a úžitku, alebo skôr zármutku a sĺz. Veď som to ani nemohla vedieť. Odkiaľ aj? Nikto nevie, čo sa môže prihodiť o hodinu, nieto o celý deň, týždeň, mesiac, tobôž o rok. Ibaže by to bol jasnovidec. Alebo baba vedomkyňa. A to ja nie som.

Som len obyčajná vdovica po Ondrejovi Michaličkovi z Kereškýňa, s ktorým mám syna Lajka. Ostal akýsi malučký a drobučký, akoby sa mu nechcelo rásť, no o to je milší. Isto to má po mne, veď aj ja som len také malé pivo. Vdovica sa splietla s vdovcom. Tak to už býva, krivý za čaptavého sa skrýva. Splietla som sa so Štefanom Holkom z Kereškýňa a jeho tromi sirotami. Terka, Janko a Lajko vyrastali bez mamy. Sú to pekné, dobré aj šikovné deti. No a jedno som mu už porodila aj ja. Dcéru Marišku. Tá je ešte malá, ale na štyri roky už aj dosť mrchavá. Keď sa jej niečo znepáči alebo jej neurobím po vôli, hodí sa o zem, vreští, trepe rukami a kope nohami, akoby ňou zrádnik metal. Dúfam, že z toho friško vyrastie. Ak nie, bude s ňou kríž.

Z toho očakávania som bola úplne zmítorená, napätá a popletená. Všetko mi padalo z rúk, aj tanier som zabila. Ten pekný biely s drobnými belasými nezábudkami na okraji. Ani neviem, prečo som ho vlastne vybrala z kredenca. Len sa mi odrazu vyšmykol z grambľavých prstov. Ešte som ho chcela v lufte zachytiť a uderila som si lakeť o roh stola. Keď mi v ňom prestalo brnieť, pozbierala a pozametala som črepy. No neplakala som, hoci za zmárneným tanierom som banovala a slzy som mala na krajíčku.

S portvišom v rukách mi zišla na um taká hlúposť, že po tejto hroznej vojne, čo nám ukradla toľkých mužov a synov, sa tu aj my podobáme na rozbitý tanier. Vdovica s toľkými deťmi na krku, a gazda nikde. Koľkí sa už odtiaľ vrátili, a Štefanko stále nie je doma! Odkedy ho zavliekli do toho Nemecka, neviem o ňom nič. Vôbec nič. Ani či ešte… Ach, na také niečo radšej ani nepomyslieť, tobôž to vysloviť, lebo sa to naozaj stane. Veď ľudia skutočne kapali ako muchy. Včera tu ešte boli, a dnes nie sú. Akoby ľudský život nebol ničím. Kto len tie strašné vojny vymyslel?! A prečo vlastne? Veď je to proti Bohu. A proti životu.

Už niekoľkokrát mi zišlo na um, že si tam vo svete možno našiel inú. Nejakú mladú a peknú Nemku. Hádam aj bohatú vdovičku vyhladovanú po chlapovi a v jej posteli na mňa rýchlo zabudol. Takých je teraz dosť. Z toho mi bolo strašne smutno, zvieralo mi hrdlo i srdce a klalo ma v boku. Aj som si zakrytá nocou neraz poplakala do vankúša, aby ma deti nevideli. Asi najviac z toho, že som na niečo také vôbec pomyslela. Ale žeby zabudol aj na deti? Nie, nie, Štefanko taký nie je. Na mňa možno aj áno, veď sobášení nie sme a nie som ani bohvieaká krásavica. Ale na deti nie. Má ich rád. Všetky má rád. Tri svoje, našu Marišku aj môjho Lajka. A ešte ako! Koľkokrát si ho posadil na koleno a kolísal ho! Za nič by ich nevyčaral. Ani za bohatú nemeckú krásavicu. Tým som si istá. Tak prečo mi to vŕta v hlave?!

Keď som chystala Terke a Jankovi frištik, lebo išli pomáhať krstnému do žatvy, škaredo som si porezala palec. Až do kosti. Krájala som chlieb, a odrazu sa mi krv len tak rinula a všetko zababrala. Toľko krvi! Kvapka za kvapkou rýchlo rozkvitali na stole aj na dlážke ako divé maky na medzi. Len čo som si ho natuho obviazala, obliala som sa horúcou cigóriou, čo kypela na šporhelte. Našťastie to schytala najmä fertucha a pod ňou ešte aj košeľa. Inak by som si obarila brucho a hádam aj tú pochabú vevericu. Aj srsť by mi z nej zliezla…

Veď hovorím, bola som načisto zmítorená. Napätá a popletená. Vinovatý je ten sen. Stále si ho pamatám, hoci na ne väčšinou rýchlo zabudnem. Rozlepím oči, vyhabkám sa z postele, prejdem do kuchyne, a je fuč. Kto by sa aj zaoberal takými šepletami ako sny, čo sa strácajú nevedno kde?! Iba Cigánky na rínku.

Prisnilo sa mi, že sa uprostred noci z ničoho nič otvorili obidve okná v izbe a v prievane búchali tak, až rinčali tabličky skla. Vstala som, že ich zavriem a zahasprujem. Ale ešte som znova ani poriadne nezaspala, otvorili sa opäť a rámusili ako besné. Alebo sa mi to nesnívalo a bolo to naozaj? Naisto to neviem. Dovnútra sa vovalil teplý nočný vzduch nasiaknutý vôňami žatvy. Ťažkými a sladkými, vábivými ako hriech. Hovorila som si, že ich budem musieť až do rána držať, lebo sa napokon ešte aj rozbijú, pobudia deti a narobia škody. Tie okná. Kde ja budem teraz zháňať sklo a sklenára?! Sklenár by sa isto našiel, ale sklo nemá.

No druhý raz som nevstala, ostala som na chrbte. Vdychovala som tie omamné a akési lepkavé vône, až sa mi zakrútila hlava. Posteľ sa aj so mnou pohla, tuším celkom nadskočila. Hádam sa pohla celá izba, akoby sa zachvela zem ako pri zemetrasení. Alebo pri silnom výbuchu. Vtedy sa ako na povel okná zatvorili, ešte posledný raz silno buchli, a počula som, ako sa zahasprovali. Vzápätí sa dokorán rozleteli dvere. Posadila som sa a videla, ako sa dovnútra vtiahol tmavý tieň noci.

Bola som si istá, že kým som sa uložila spať, dvere som zamkla. Na dva západy. Keď nie je doma chlap, musí ho zastúpiť žena. Hoci Štefanko na noc tuším nikdy nezamykal. Aspoň sa mi tak marí. Možno Terka počkala, kým zaspím, a vyvliekla sa z kuchyne za frajerom. Splietla sa s tým partizánom. S Vilom Dunajom, čo bol vojakom a potom celú zimu v horách s partizánmi kdesi nad Ľubietovou. Hrdo sa nosí po dedine vo vyšmatlaných kožených čižmách, s vyblednutou lodičkou na hlave a s pištoľou za opaskom. Akoby úplne sám vyhral celú vojnu. A možno aj vyhral. Teraz sa s Terkou stískajú kdesi na slame. Ach, len aby hneď aj neoťarchavela… Lebo ktovie, čo vylezie z takého partizána? Dnes je tu, zajtra strieľa patróny niekde inde a do inej…

Alebo sa vytiahol do noci Janko. Aj on sa už obzerá za dievkami a v očiach má ten zvláštny ligot. Ženy sa mu páčia. Vidieť to na ňom. Aj on sa im páči. Všimla som si, ako sa naňho kukajú. Objímajú a omackávajú ho pohľadmi. Vyrástol z neho naozajstný štramák. Čochvíľa bude mať sedemnásť. Isto už s nejakou aj líha, bujačisko jeden. Neraz som videla, ako mu ráno odstávajú trenírky. Dúfam len, že to nie je niektorá z mladých vdovíc. V posledných rokoch sa ich nakotilo ako mačeniec.

Dvere sa nečujne zatvorili a vnímala som, že ten veľký čierny tieň sa blížil ku mne. Nemal hlavu, ruky ani nohy ako človek, nemal perie a krídla ako vták ani plutvy a žiabre ako ryba, a predsa sa hýbal. Božemôj, čo je to za čudo?! Ani som sa nenazdala, a bol pri mne. Hneď sa ma aj dotkol. Len tak zľahka. Chcela som vykríknuť, ale stratila som hlas. Bezvládne som sa zvalila na chrbát a zatvorila oči. Nech sa stane, čo sa má stať. Cítila som, že sa silno potím, celá sa chvejem a sťažka dýcham. Celé telo ma svrbí a páli. Zmocnila sa ma strašná túžba, žiadza, úplne celú ma ovládla. Veď sa aj hovorí: „Keď pička svrbí, to je horší, akoby pata zbírala.“ Veru je to pravda! Akoby som patrila medzi tie padlé ženské, čo ustavične vyhľadávajú chlapov. Musia ich vyhľadávať, inak by sa od nenaplnených túžob istotne zbláznili.

Ale ja taká nie som! Nikdy som taká nebola, ani keď som bola ešte mladá, sprostá a veľmi zvedavá na mládencov. Veď ako každá. A teraz na staré kolená hádam už ani nebudem. Ešte to by mi chýbalo!

Nerozumiem tomu: čo sa to so mnou deje?! Aj sa v tých okamihoch za seba hrozne hanbím a hovorím si, že taká mocná túžba je asi hriech, aj sa tomu poddávam. A oddávam. Boškáva ma na hrdlo, kdesi na ucho aj na ústa. Cítim z neho horkastý tabakový dych. Dotýka sa ma čoraz nástojčivejšie. Tuho mi stíska prsia, pohládza mi brucho, stehná aj zadok. Asi sa z tých dotykov zbláznim. Nevydržím to a zvlečiem sa z kože ako had. Medzi nohami mám mokro, akoby som sa pošťala. Nahováram si, že to je Štefanko. Teda nie živý Štefanko z mäsa a kostí, ale niečo ako jeho duch. Akože prišiel za mnou, aby ma v tejto biede trocha potešil. Veď už je preč dlhé mesiace a celý ten čas o ňom nič neviem. Neviem, či je zdravý, či vôbec… Ach, nie, veď viem, že na to nesmiem ani len pomyslieť. Ani pomyslieť!

Keď to už nedokážem vydržať, keď ho v duchu prosím, nech ma konečne zaľahne, tak sa to aj stane. Cítim, ako do mňa natesno vkĺzne. Jeho kolík sa vo mne hýbe, najprv dnu a potom von. Dnu a von, stále dokola. Posteľ, našťastie, nevŕzga, lebo by sme pobudili deti. Veď je to iba sen. Veď je to iba tieň. Veď to nie je naozaj… Alebo je?

Štefanko to má veľmi rád. Dnu a von. Aj ja to mám veľmi rada, len sa to hanbím sama pred sebou priznať. Dnu a von. Nič sa nedá zrovnať s tým, keď sa vo mne hýbe. Dnu a von. Je to teplé a tvrdé a… a moje. Hoci viem, že patrí Štefankovi, ale v tých chvíľach akoby bol naozaj môj. Akoby bol súčasťou môjho tela. Akoby patril iba mne a do mňa. Akurát mi tam pasuje a robí mi tam tak veľmi dobre. Ten Ondrejov, môjho zákonitého, nech mu je zem slovenská ľahká, mi tam vôbec nepasoval. Veď to ani nebol riadny kolík, ale detská pastelka. Vystrčil ju z húštiny, a ani som nevedela, či je naozaj vo mne, alebo nie je vo mne. Len ma tam čosi trocha začiglilo. Odrazu si vzdychol, zvalil sa na bok a hneď zaspal. O chvíľu som cítila, ako mi stadiaľ vyteká jeho šťava. Raz som zakúsila, či skôr pretrpela, aj taký strašne veľký, ale nedobrovoľne… Bolo to hrozné, skoro ma rozdrapil. Nikdy viac taký nechcem. Prekvapil ma odzadu a prehol ma cez stôl. Búšil do mňa tak, že mu až čapica spadla rovno predo mňa. Stále ju mám pred očami. Ach, čo to táram, stvora hriešna!

Keď si na ten sen pomyslím, ešte aj teraz sa celá zachvejem a medzi nohami mám hrejivú mokrotu. Lebo to bolo úplne ako naozaj. Asi sa budem musieť v nedeľu vyspovedať pánu farárovi. Veď nám hovoria, že aj myšlienky sú hriech… Isto sú hriechom aj niektoré sny. Najmä takéto čiglivé. Ach, bez chlapa je život ťažký. Najmä keď je ten chlap dobrý. Keď ma nebije, stará sa o rodinu, nebehá mi za inými sukňami, ba ani u Kondulu často nevysedáva. Hoci pravdou je, že Štefanko sa v krčme občas pozabudne, no ani vtedy nie je na mňa mrchavý. Kdeže, len si vyspevuje, akoby bol mládenec. Cítiť z neho pivo, pálené a cigaretle, no aj vtedy má hriešne myšlienky. Dnu a von. Raz na mne aj zaspal… Naozaj. No prihodilo sa to iba raz. Ostal dnu a odrazu sa prestal hýbať. Pivo a pálené ho premohli. Hrozne oťažel, akoby ma v Davarčane, v kereškýnskom háji, zavalil strom, statný agát. Mala som čo robiť, aby som sa spod neho vyslobodila.

Celé dopoludnie som myslela len na ten sen. Na nič iné. Na otvorené okná a na ich sklené rinčanie. Po tom, ako sa dokorán rozleteli dvere, vošiel tmavý tieň noci a stalo sa to, čo sa stalo… Možno je to posolstvo, že príde Štefanko, nahovárala som si. Aj som tomu uverila, aj neuverila. Asi stokrát som ako pojašená vybehla z kuchyne do dvora, prešla okolo studne s rumpálom k latkovému plotu a vykúkala na ulicu k hlavnej hradskej. Vedie z Nitry okolo kasární k nám do Kereškýňa, potom do Ivanky, Branča, Komjatíc a ešte ďalej až do Nových Zámkov. Vilo Dunaj našej Terke hovoril, že Nové Zámky sú úplne zničené, tak veľmi ich zbombardovali. Ale cesta ta vedie aj tak.

Ponáhľala som sa k plotu a zakaždým si predstavovala, že uvidím Štefanka. Bude prichádzať ťažkým, unaveným krokom s tou svojou starou šiltovou čapicou na hlave. Bude vychudnutý, zarastený, s vpadnutými lícami, celý akýsi vycivený a zaprášený. Keď ma zbadá, zastane a vyčká, kým k nemu pribehnem. Pekne sa na mňa usmeje, zloží si čapicu z hlavy a povie: „Tak ma tu máš, Anka moja. Konečne som doma.“ Objíme ma, tuho ma stisne v náručí. A ja sa od toľkého šťastia rozplačem, až mi sopeľ vybehne z nosa.

Ach, čo mu len ponúknem, stvora nešťastná?! Hádam nie šúľance s makom alebo lekvárové perky ako deťom. Ani vevericu nie… To až v noci, keď sa uložíme pod jednu perinu. Objíme ma a bude po mne šmátrať rukou aj nohou. Zoberie mi ruku a položí si ju na kolík. Pravda, ak od únavy hneď nezaspí. Mala by som zarezať sliepku alebo toho mladého kohúta. Pridržím si ho na kláte, namierim sekeru, zatvorím oči, a hlava mu odpadne do prachu. Potom ho obarím, ošklbem, vypitvem a šup s ním pod pokrievku. Na to očistím zeleninu a zo záhrady prinesiem tú špicatú štipľavú papriku. Štefanko ju ľúbi v polievke aj len tak. Zahryzne do nej, požuje ju a prehltne akoby nič. Akoby ho oheň nepálil. Kým bude v hrnci bublať, vyvaľkám cesto a nakrájam slíže. Tuhá slepačia polievka je najlepší liek.

Ale čo ak s tou čapicou na hlave nepríde on?! Čapicu nosí predsa aj ten nešťastný poštár! Okrúhlu, čiernosivú, s pevným šiltom. A veľkú koženú brašnu plnú zlých správ. A medzi nohami hrozný kyjak. Koľkým vevericiam s ním už vyprášil kožuch… A koľkým ešte vypráši! Kurevník hnusný! Tak som sa preľakla, až mi stislo hrdlo. Nie, poštára vidieť nechcem!

Julka navlečená v upískanej bielej kombinačke a s rozpustenými vlasmi stála celé dopoludnie v otvorených dverách prednej časti domu ako zarámovaná. Pod priesvitnou kombinačkou jej bolo všetko vidieť, neveľké prsia, pupok, ba aj vevericu. Od kolien jej vytŕčali tenké bosé nohy. Opierala sa kostnatým plecom o zárubňu, uprene hľadela do neba a fajčila mužove cigaretle. Hádam sa len nevyberie takáto vyparádená do dediny, lebo aj to sa niekedy stáva. Zase nám všetkým narobí hanbu… Myslela som si, že ma nevidí, že nevníma nič, len tú vysokú oblohu, lebo Julka je trocha na hlavu. Niekedy aj viac ako trocha. A občas začne z ničoho nič rozprávať po maďarsky. No nikomu neublíži. Od toľkého kukania jej úplne zbelaseli oči. Má ich také modré ako nikto iný.

„Koho to stále vyzeráš?“ odrazu sa ma opýtala.

Zastala som oproti nej a nevedela, čo jej mám povedať. Mám sa priznať, že čakám na Štefanka? Na jej brata a môjho milovaného muža, nie síce sobášeného, ale aj tak je to môj muž. Mám jej povedať, čo sa mi snívalo? Že sa dva razy samy od seba otvorili okná na izbe a napokon aj dvere… A cez ne vošiel Štefankov duch. Alebo si mám niečo vymyslieť, aby ma nevysmiala? Hovorím, že Julka je trocha na hlavu a nikdy nikto nevie, čo sa jej v nej práve melie. Ani čo z nej vylezie. Ani po maďarsky dobre neviem. Niekedy sa tých jej čudných rečí až naľakám a strachujem sa, čo ešte povie.

„Postása čakáš? Alebo len ten jeho lófasz?“

Takmer som odpadla, veď som myslela na Štefanka, na to, že dnes príde. Ale kdesi v kútiku duše som sa obávala, že namiesto neho príde poštár. Taká je čistá pravda. A že v tej koženej brašne mi prinesie veľký smútok. Bála som sa, že hoci som sa po Ondrejovi už nevydala, budem znova vdovicou. Dvojnásobnou vdovicou. Aj to sa niektorým nešťastniciam stáva… Možno som prekliata. Hoci neviem prečo. Vlastne asi viem, ale nikomu som to doteraz neprezradila a nikdy ani neprezradím. Iba farárovi na spovedi som sa priznala, a to sa neráta, lebo ten musí mlčať ako hrob. Zato mi vtedy naložil Zdravasov a Otčenášov ako pre päť smilníc…

Chcela som jej odseknúť, že nikoho nečakám, nato sa zvrtnúť a utiecť sa ukryť do kuchyne. Nech ma už nepára tými modrými očiskami. Ale neodsekla som, veď by to ani nebola pravda. Namiesto toho som jej navrhla: „Julka, daj mi tú kombinačku, nech ti ju vyperiem.“

„Kombinačku? A prečo?“ čudovala sa.

„Kukni na seba, ako vyzeráš. Celá si upískaná.“

Pozrela si na prsia, na brucho, na špinavé škvrny a fľaky. Dotkla sa ich bruškami prstov. Potom sa začudovane a hádam aj neveriacky kukla na mňa a vypadlo z nej: „No veru, kto ma tak zagebril?“

„Sama si sa, veď ju máš na sebe už najmenej týždeň. Možno aj dva… Daj, operiem ti ju. Zavesím ju na šnúru, oprie sa o ňu slnko, trocha ju prefúka, a raz-dva bude suchá.“

Vystúpila z rámu dverí a nahla sa ku mne, až sa mi nosom takmer dotýkala tváre. Tie jej modré oči celkom isto videli do mňa. Pokyvkala hlavou a vážna ako smrť povedala: „Tak dobre, oper mi ju. Ale merkuj, aby si mi ju neroztrhla. Je to veľmi fajnová kombinačka.“ Trocha sa prikrčila, chytila ju odspodu za čipkovaný okraj a vzápätí stála vo dvore nahá, ako ju Pán stvoril, a podávala mi ju.

„Nevytŕčaj sa tu na hanbu sveta!“ napomenula som ju. „Schovaj sa dovnútra alebo si niečo obleč. Ešte ťa niekto uvidí a…“

„A čo?!“ prerušila ma. „Dobre viem, čo si v noci stvárala… Aj prečo tu teraz stále beháš po dvore a vyzeráš cez plot čapicu…“

Zvrtla som sa a vbehla do kuchyne. Jula za mnou. Sadla si na stoličku a pozorovala ma, ako som naliala teplú vodu do lavóra a namočila do nej kombinačku. Bola ľahučká a jemná ako pavučina. Namydlila som ju a opatrne prala. Bála som sa tuhšie pritlačiť, aby sa mi v rukách nerozišla a nerozpustila sa vo vode. Tri razy som ju vyplákala a zľahka vyžmýkala. Jula mlčala. Keď som ju vytriasala a kontrolovala, či som ju dobre oprala, vošla do kuchyne Mariška a vyjavene hľadela na Julu.

„Teta Jula, prečo si holá?“

„Nie som holá!“ odsekla.

„Ale si,“ malá sa nedala.

„Prd!“ Jula vstala, postavila sa na prah dverí, zapálila si cigaretľu ako chlap, oprela sa plecom o zárubňu a vyvrátila tvár k oblohe.

„Čo tam vidíš?“ dobiedzala Mariška.

„Veď sa sama kukni!“ odsekla a vypustila obláčik dymu.

Mariška sa postavila vedľa nej a vyvrátila tvár. Vyvaľovala oči, no vysoká obloha bola bez jediného mráčika. Len hlboká belasosť.

„Nevidím nič,“ priznala sa po chvíli.

„Lebo si slepá,“ oznámila jej Jula.

„Nie som slepá!“ zlostne skríkla Mariška.

„Si slepá a basta!“ povedala Jula. „Ani šaty mi nevidíš!“

Mariška zúrivo zvrieskla a hodila sa pred dverami na zem. Kopala nohami, rukami trieskala okolo seba a jačala ako besná, až jej na krku navreli žily. Vedela som, že ju musím varovať, aby sa nesčemerila, ale držala som tú opratú kombinačku. Rýchlo som vybehla do dvora a zavesila ju na šnúru. Jula odhodila špak, jednou nohou prekročila zvíjajúcu sa Marišku a nahá ostala nad ňou stáť. Mariška sa vzápätí upokojila a zmĺkla.

„Čo si s ňou porobila?“ vypadlo zo mňa.

„Nič.“

Jula podišla ku mne, pravú ruku mi vrazila medzi stehná a silno mi stisla vevericu.

„Kefélnél mint az állat, mi?“ šprihla mi do očí.

Od plota sa ozval výbuch smiechu. Hneď som zbadala, že ponad bránu vytŕča tá tmavá poštárska čapica. Od hanby a strachu som takmer zamdlela. Poštár kukal na nás a rehotal sa ako opitý kôň.

Jule som rozumela každé slovo. A mala, žiaľ, pravdu. Naozaj by som trtkala ako divá… No nie s poštárom. S tým už nikdy!

1/2017

LADISLAV HRUBÝ

Krajina dlhotrvajúceho chladu

 

Deň nás napokon našiel, až keď sa už povážlivo brieždilo. Nikto nevie, ako sa včerajší žúr skončil a kto sa zobudil ako prvý. Po stole plávali zvyšky vína a medzi nimi plápolal oheň zlomenej sviečky. Čoraz väčšmi sa prepadala sama do seba, blikala a v pravidelných intervaloch zhasínala a zažíhala sa. Bola nesmrteľná.

Po stenách sa mihali tiene. Uvidel som ich, len čo som otvoril oči. Prebral som sa na neznámom mieste a iste po skvelej pijatike. Ešte teraz mi z nej ovísal jazyk a nesmierne ma sušilo.

„Panstvo, vstávať!“ ozvalo sa mi zrazu za chrbtom.

Hlas som poznal, patril Milanovi. Nášmu oslávencovi. Celú noc sme si pripíjali na jeho zdravie a štrngali pohárikmi. Teraz akoby sa nám symbolicky pripomínal. Možno odkiaľsi vytiahne ďalšiu fľašu a v oslavách budeme pokračovať.

Namiesto toho nám ctený oslávenec oznámil: „Vonku je neskutočná fujavica, takmer sa mi nepodarilo otvoriť vchodové dvere…“

„Fakt?“ zakunkal v kúte Vlado, kamarát zo stredného mesta, a vyplazil sa z paplóna na svetlo. „Kto ti kázal otvárať dvere?“

„Niečo som vám zvonku priniesol.“

Milan možno ani vôbec nespal. Ako som ho poznal, určite už od včasného rána zháňal voľačo pod zub. Bol to starostlivý človek, takí sa len tak nerodia. Radi sme k nemu chodievali na oslavy.

„Doniesol som vám kyslé ryby,“ prezradil napokon a sám sa oblizol.

„Zavináče?“ zaradoval sa aj Vlado. On takú obeť od Milana asi nečakal.

„Aj zavináče, aj rusliky.“

„Čo ste malé deti?“ zasiahol do dialógu mrzutý hlas z druhého kúta miestnosti. „Prestaňte molestovať!“

„Čože?“

„Bolí ma z vás hlava…“

Rozladeného Patrika, ktorému hlas patril, nebolo poriadne vidieť, strácal sa uprostred budiaceho sa rána. Akurát jeho bledá hlava s chumáčom neposlušných vlasov svietila v prítmí ako fakľa. Vedľa neho sa voľačo pohlo. Bola to Maja. Zablyskli sa náušnice. Patrik si k nej v noci ľahol a zaspal ako poleno. Teraz sa chvíľu pozeral na jej prebúdzajúcu sa telesnú schránku, a potom hodil rukou. Aj on sa vygúľal spod nánosu paplónov.

„Dajte radšej dačoho vypiť!“ zamľaskal trochu pripuchnutým jazykom.

Martin myslel na nás vo všetkom. Z ruksaka vytiahol fľašu koniferky a kyslé ryby. Asi ich bol kúpiť v Tescu alebo na stanici. Niektorí s chuťou, iní s čudným odporom, ako sa kto cítil, vypili po poháriku pálenky. V provizórnej ubytovni rozhlasáka Ľuda, nášho starého kamaráta, sa rozjasnilo. Pohostili sme sa rybami a bolo nám fajn.

 

S Vladom sme sa chceli dostať do stredného aj severného mesta. Zo Žiliny nám išiel autobus, nastúpili sme naň. Po prebdenej noci sme boli bledí a dosť vykoľajení. Potrebovali sme sa zotaviť z osláv, aby sme mohli v pondelok bez problémov nastúpiť do práce. Ako tie rybičky, čo sme mali na raňajky a ktoré nás tak skvele občerstvili.

Vlada Kolajára zamestnávala regionálna televízia. Pracoval v spravodajskom tíme a každý deň mal čo robiť, aby postíhal všetky veci, ktoré si naplánoval alebo ktoré mu náhoda prihrala pod ruku. Televizáci, ako zamestnancov televízie prezývali v meste, prinášali aktuálne témy, ba sa ich snažili, s väčšími či menšími úspechmi a k spokojnosti divákov, správne zhodnotiť, ba aj riešiť. Na niektorých témach spolupracovali s rozhlasákom Ľudom Chaľom. Vlado sa s ním veľmi dobre poznal. Vlastne sme sa všetci navzájom celkom dobre poznali, aj ja som istý čas pôsobil ako redaktor vo viacerých novinových plátkoch, ale aj ako spravodajca regionálnej televízie. Teraz učím v jednej severnej dedine, ale s kamarátmi z tlače a televízie sa pravidelne stretám. Aj teraz, keď Milan Maluchinský z verejnoprávnej televízie oslavoval narodeniny, sa taká príležitosť našla a neostala, pravdaže, nepovšimnutá.

Autobus prechádzal sivobielou krajinou. Cez sklá sme mohli vidieť, že cez noc všade nasypalo haldy snehu. Autobus išiel pomaly, brzdili ho hlboké koľaje na ceste. Zabáral sa do nich, miesil sneh kolesami. Autá trúbili. Šofér hlasne nadával, potom kamsi volal mobilom. Aj do toho mobilu sa rozčuľoval.

Čím väčšmi sme sa blížili k mestu, nebolo to ešte severné mesto, ale stredné, tým väčšmi sa doprava spomaľovala. Pribúdalo búračiek. V priekopách pri ceste sme videli havarované autá, niektoré vyvrátené hore kolesami, iné vzpriečené priamo na trase. Zakliesnili sa jedno do druhého. Vyzeralo to na poriadnu katastrofu. Napokon sme skončili v zápche. Šofér vypol motor, rezignoval.

„Dnes sa už z týchto miest zrejme nepohneme,“ vyhlásil pred celým autobusom. „Doprava je všade dokonale zabrzdená a, ako vidíte, už aj zastavená…“

V takej situácii sme sa rozhodli, že autobus opustíme a na stanicu sa skúsime dostať pešo. Vedľa autobusovej stanice bola aj železničná stanica. Prišli sme tam o necelú hodinu. A dobre sme spravili. Čoskoro sme zistili, že z autobusového nástupiska už nejazdí žiadny spoj, a v týchto podmienkach ani jazdiť nebude. Jediné východisko bolo dostať sa do severného mesta, kde bývam, vlakom.

Železničná stanica bola prázdna. Keď sme zaklopali na maličké okienko, kde sa predávali cestovné lístky, predsa len sa v ňom zjavila rozospatá tvár postaršej ženy. Informovala nás, že ani vlaky už nechodia. Na ohyboch trate pri Oščadnici a Horelici navialo na koľaje veľa snehu a v dôsledku vetra sa tam začali tvoriť snehové jazyky. Nevedel som, čo mám robiť. Bol som v zúfalej situácii. Vlado, ten už bol prakticky doma. Býval v strednom meste v bytovke. Nechcel ma však nechať na stanici samého. Za normálnej situácie by ma bol zobral k nemu domov, ale do bytu sa mu načas nasťahovala sestra s deťmi, a títo jeho milí príbuzní mu nechali iba kúsok miesta v obývačke, kde prespával na nafukovačke. Keby nebola zima, dalo by sa vyspať kdekoľvek, aj v pivnici alebo voľakde vonku na tráve pod stromami…

Vlado teda ostal so mnou na stanici. Našťastie sa tam kúrilo. Len dokedy? Sedeli sme vnútri na lavici a rozmýšľali, čo urobiť. Putiky boli pozatvárané, nemali sme čo do úst vložiť ani si ovlažiť hrdlo nejakou tekutinou. Vonku nastalo peklo. Všade poletovali obrovské chumáče snehu, podobali sa kúskom bieleho popola z ohniska. Potom zasvišťal vietor a priniesol so sebou snehový prach. Kryštáliky snehu bili do skla a ticho šramotili. Vonku zúrila pravá snehová búrka. Trvala možno pol hodiny a vietor sa opäť na chvíľu utíšil. Snehová nádielka však pokračovala neutíchajúcou silou.

 

Vlado zrazu dostal nápad.

„Viem, ako sa dostaneme do toho tvojho mesta,“ vyskočil z lavice. „Musíme využiť čas, keď nebude metelica…“

„Počkaj, počkaj!“ pribrzdil som ho v aktivite. „Ty chceš ísť so mnou do severného mesta?“

„Chcem či nechcem, na tom teraz nezáleží,“ zamával rukami. „Čo váhaš? Nebodaj aj ty tam máš sestru, čo sa ti nasťahovala do bytu…“

„Ale nie,“ upokojoval som ho. „Ba vlastne sestru mám, ale nie v byte…“

„A manželku?“

„Ani tú…“

„Viem, viem, máš Blanku…“

„Ale nie je v byte,“ vysvetlil som situáciu. „Odišla k svokre, svojej matke, aby ju podliečila…“

„No vidíš!“

„Čo?“

„Všetko nám hrá do kariet!“ pošúchal si Vlado od radosti ruky. „Nemysli zbytočne a pádluj!“

„Hovorí sa: Nekecaj a pádluj…“

„To je jedno!“ zaškeril sa. „Dvíhame kotvy!“

Nato nesmierne prudko vyštartoval na tých svojich vysokých, bocianích nohách. Namojdušu som mu nestačil. Ba som sa obával, že sa mi stratí z očí a v šere mesta nebudem mať nijakého sprievodcu. Svet okolo nás bol ponorený do polotmy. Hoci už bol evidentne deň, hrozivé mračná a husto sa sypúci sneh vytvárali matnú clonu. Nikde sa nesvietilo, už dávno zhaslo aj pouličné osvetlenie. Prebíjali sme sa ulicami, kým sme sa nedostali na okraj mesta. Potom sme sa pustili po bočnej ceste smerom k sivému lesíku. To sme sa už borili takmer po pás v snehu. Nepýtal som sa Vlada na nič, určite vedel, čo robí. Aspoň som dúfal v jeho orientačné schopnosti.

Po krátkom úseku sme zrazu zastali pri jednej bráne. Natreli ju nazeleno. Pred nami stál murovaný dom s priestranným dvorom a nízkymi hospodárskymi budovami. Vzadu na dvore bolo vidieť chlapíka, ako usilovne odhadzuje sneh.

Vlado sa prichytil bránky a z plných pľúc zakričal: „Štefan! Štefan!“

„Čo je?“ ozvalo sa z diaľky. „Kto ma to hľadá?“

„Pištáá!“

„No čo je? Kto ma to zháňa, ten známy hlas…“

„No ja predsa!“

„Vladimír! Voloďa…“

Je pravda, chlap okamžite pustil lopatu z rúk a utekal Kolajárovi naproti. Taký šprint a v tých neľudských podmienkach, to sa len tak ľahko nevidí. Žasol som nad úkonom neznámeho chlapíka a môžem povedať, že práve v tej chvíli sa mi vrátila nálada.

Obaja, Vlado aj chlap v zelenom prešiváku, sa pri bránke objali ako správni kamaráti. Dozvedel som sa, že Pišta je koniar, človek, ktorý vlastní pár tátošov-hnedákov a chodí s nimi pracovať do lesa. Takýchto lesných robotníkov s koňmi dnes volajú čudným názvom kočiši. Pamätám si, že kedysi to boli furmani, a to buď domáci, alebo lesní. Všetci však boli furmani. Ale kočiši…? Sprvu mi nebolo jasné, prečo ma Vlado doviedol práve k takémuto kočišovi či furmanovi. Niečo mal za lubom, niečo nezvyčajné, inak by sme sa neocitli na okraji mesta.

Koniar Pišta nás pozval do svojho domu. Vychádzalo sa doň po schodisku. Na konci schodiska bola veranda s vchodovými dverami. Tam sme sa vyzuli.

V dome nás privítala Pištova manželka Hanka. Sympatická žena s prívetivým úsmevom. Musela sa iba pred chvíľou zobudiť, lebo mala rozospaté oči. Pišta nám hneď z príchodu ulial po kalíšku slivovice. Bola tuhá, chytala dych. Poriadnejšie nám rozdrapila oči. Po prebdenej noci sme boli dosť bez nálady a akísi oťapení. Najradšej by sme sa tam u toho Pištu a Hanky zložili a trochu si pospali. Ale dá sa spať kdekoľvek a u kohokoľvek?

Vlado sa snažil Pištovi vysvetliť našu situáciu, teda po čo sme vlastne prišli, no koniar akoby ho vôbec nepočúval. Sústredil sa len na svoju hostiteľskú úlohu.

„Poďte, moji milí hostia, poďte, niečo vám ukážem!“ pobádal nás, aby sme vypili aj svoje druhé slivovice a kráčali za ním. Vlado však už zrejme vedel, čo bude nasledovať, lebo roztiahol bezradne ruky, akoby sa chystal kázať.

„Teraz, Pišta, nie!“ snažil sa svojho kamaráta koniara odhovoriť od jeho zámerov. „Chceli sme ťa tuto s Borisom pekne poprosiť…“

„Proste, a dostanete!“ zareagoval koniar a lišiacky zdvihol obočie. Na rozdiel od nás bol v dobrej kondícii a nálade. Keď ho chcel Vlado znovu nahovárať, pokračoval: „Choďte a hľadajte! Klopte a otvorí sa vám… Hanička,“ obrátil sa zrazu na svoju usmievavú žienku, „dones, prosím ťa, z toho údeného a zo slaninky a pokrájaj to na tanier. A nezabudni ani na chren, paprikovú nátierku a feferónky, nech nás vyštípu. Aby sme boli dobre vyštípaní, lebo potom nám mráz neublíži. A priprav aj radlery, my sa zatiaľ porozhliadneme po dome.“

Nedalo sa mu nijako odporovať. Vyviedol nás hore schodiskom s poľovníckymi trofejami kamsi na povalu, kde bola manzardka. Aj v nej mal uložené samé trofeje – jelenie, srnčie, muflónie parohy, ale bolo tu aj jedno parožie daniela a vypreparovaná hlava zubáča, a kožušiny rysa a diviaka, a množstvo obrázkov zveri, ktorá sa určite v húfoch potulovala v neďalekom revíri. Obrázky boli precízne nakreslené ceruzou a vsunuté do rámikov. Dosť ma zaujali. Vysvitlo, že ich vytvoril sám majiteľ domu, koniar a poľovník v jednej osobe, ale takisto vášnivý zberateľ a celkom slušný maliar, obdivovateľ prírody.

„To nie je všetko!“ vyhlásil v tej manzardke a svojím odhodlaním pokoril aj peklo metelice, ktorá sa opäť vrátila do kraja. Bolo ju vidieť cez manzardkové okienko, vlastne nedalo sa nič rozoznať, akurát snehové vločky vytrvalo narážali do skla a ticho šramotili. Zavýjal vietor a občas zapišťal, akoby ho drali z kože. Bol to veľmi nepríjemný zvuk. Navyše maril naše nádeje, že sa šťastne a v zdraví dostaneme domov.

Pišta otvoril starú truhlicu, čo mal na povale ešte po svojich predkoch a možno aj prapredkoch, a vytiahol z nej nejaké písomnosti.

„Tu sú moje básne,“ pochválil sa.

Hneď aj zarecitoval jednu náladovú básničku. Bola o srnke, čo pila vodu v hlbokom potoku, akási ponáška na ľudovú pieseň, nevenoval som jej zvláštnu pozornosť. Pálenka, čo som dolu vypil, ma trochu vzpružila, ale malátnosť celkom nezahnala. Potreboval som dospať preflákanú noc, hoci aj v tejto manzardke, na tejto povale. Severné mesto bolo teraz veľmi ďaleko, najďalej, ako mohlo byť, odrezané od sveta. Nechodili doň ani vlaky, ani autobusy. A ani nám nehrozilo, že sa dnes dostaneme domov.

Pišta rozložil svoje básne po stole. Boli napísané rukou, ale aj strojovo. Zrazu mi zrak padol na báseň naťukanú na písacom stroji. Slová sa dali ľahko rozoznať: „Snehová krútňava si hvízda amok v poli. / Všetko sa zvíja a kamsi sa rúti…“ Veď je to báseň o dnešnom dni, o tej pekelnej fujavici! Našťastie Vlado už opäť koniarovi vysvetľoval náš zámer, o ktorom som nemal tušenia, hovoril mu, prečo sme sa k nemu dovalili takto zavčasu dopoludnia, že nám, vlastne mne, nič nejde do severného mesta, vlaky aj autobusy sú zablokované a existuje jediná možnosť – prejsť krajinou koňmo. Teda ani nie na koni, ale skôr na saniach, ktoré by ťahal ochotný koník. Pišta sa na nás dosť dlho díval, akoby nás odhadoval, či sme pri rozume, či to myslíme vážne, no keď videl naše strhané tváre, postihnuté prebdenou nocou a chľastom, hneď pochopil, že najlepšie bude odviezť nás do bezpečia. Teda ak nás nechce prespať vo vlastnom dome.

Po druhých raňajkách, po ťažkých porciách údeného mäsa a slaniny, ktoré nám nešli krkom, ba už ani slivovice, ani radlery nám nechutili, po tom malom pohostení sa Pišta rozhodol, že predsa len zapriahne koňa. O niekoľko minút sme sa usalašili na furmanských saniach. Zababušili sme sa do teplých kožušín, za ktoré by sa nemusela hanbiť ani kráľovská rodina, a hoci dnes už kráľov takmer niet, rodia sa noví vládcovia, mocnejší a pyšnejší ako tí predchádzajúci, ba im pribudla nová vlastnosť – nesmierna nenásytnosť! Prznili ňou kráľovskú česť. Pišta sa posadil vpredu na sane, na akýsi provizórny kozlík, a pošibal svojho oddaného koníka. Metelica sa na chvíľu utíšila a povoz sa pustil po zasneženej krajine. Koniar sa nám cestou neustále prihováral, to aby sa nám rýchlejšie a ľahšie putovalo, rozprával nám o svojej práci v lese, o nekonečnej drine lesných robotníkov, ale aj o bezhraničnom lakomstve tých, ktorí sa rozhodli z lesa bohatnúť. Nemyslia títo ľudia na nič inšie, len ako celé porasty vyrúbať a speňažiť. Ostávajú po nich neradostné holiny a príroda trpí. Aj ostatní trpia, nevidiac východisko zo situácie. On ako kočiš v lese to vidí aj z pozície poľovníka, bezprostredne sa ho situácia dotýka aj z tejto strany. Lebo kde niet lesa, tam sa nedarí ani zveri, potulujú sa stáda, prebiehajú v chaose z revíru do revíru; nemá sa zver kam ukryť. A kým Pišta na kozlíku rozprával a jeho koník počúval, my s Vladom sme driemali, zabalení v kožušinách a učičíkaní monotónnou cestou. Až sme načisto zaspali.

Zobudila nás až nová snehová prietrž. Udrela tou správnou silou a vyľakala nás. Pišta hnal koňa, ako vládal, no cesta pred ním sa strácala, prepadávala sa do nových závejov. Nevedeli sme, koľký úsek sme už prešli a koľko nám ešte chýba do cieľa, ba ani Pišta, ten slávny koniar, sediaci nervózny na kozlíku, nemal predstavu o našom ďalšom smerovaní. Zasekol sa v reči. Vychádzali z neho len akési hrdelné zvuky, ktoré sa podchvíľou premietali do nadávok.

Zrazu nás prudko nadhodilo a potom ešte raz. Povoz zdvihla akási neviditeľná sila a prevrhla ho. Skydli sme sa do snehu. Sane nás, našťastie, pri páde nezasiahli, len nám preleteli ponad hlavy a padali kamsi dolu svahom. Kočiša Pištu sme nevideli, ba ani jeho obetavého koníka. Snehová búrka bola taká prudká, že sa v nej strácal akýkoľvek pojem o čase a priestore. Nič neexistovalo. Ešte aj ten Vlado sa pod vplyvom sebazáchovného pudu začal čudesne čvachtať v snehu a driapať sa na vrchol zrázu. Chcel som na neho zakričať, nech ma počká, že sa spolu vyplazíme hore, ale slová sa mi zachytili v hrdle a nevychádzali von. Hlboko podo mnou zívala prázdnota.

Práve v tej chvíli, ani neviem prečo, sa mi pred očami opäť zjavili strojové riadky koniarovej básne, ktorú som čítal v manzardke počas návštevy. Mal som ju zrazu celú pred očami:

 

Snehová krútňava si hvízda amok v poli.

Všetko sa zvíja a kamsi sa rúti.

Jej hlas, vábivý a krutý,

však nezabolí.

Ani vo chvíľach milosrdnej smrti…

 

Tak predsa len dnes napokon zomrieme… Alebo žeby nie? Zdvihol som hlavu. Riadky baladickej básne zmizli a namiesto nich sa nado mnou ukázala tvár perspektívneho poeta, autora prírodnej poézie – koniara a poľovníka Pištu. Chlap mi podával ruku.

1/2017

ONDREJ SLIACKY

MODLITBA ZA KAROLU

 

Je začiatok leta roku 1889. V hornej časti bystrického rínku pod mariánskym stĺpom, uprostred dedinčaniek, ktoré ako každý trhový deň ponúkajú bystrickým paničkám mlieko, maslo, tvaroh, vajíčka, stojí Cecília Skutecká s oranžovým slnečníkom. Slúžka, ktorá prišla s ňou, aby odniesla, čo milosťpani nakúpi do kuchyne, je kdesi bokom, a tak mladá žena debatuje s peknou dedinčankou. Tá jej núka črepník s akousi kvetinou. Ženu však črepník nezaujíma. Zvedavá je, ako sa darí jej matke. Už ju nevidela dobré dva týždne. Nie je chorá? Dievčatko v klobúčiku a s taštičkou v ruke s nezáujmom sleduje mamu. Zaiste by bolo radšej pri šiatri plnom farbistých medovníkov ako jej braček a sestrička alebo doma pri bábikách. Lenže musí čakať. Mamka sa rozpráva s kvetinárkou, a keďže pritom gestikuluje, isto tak rýchlo neskončí.

Dievčatko uvažuje správne. Keď sa raz Cecília Skutecká rozreční, je to nadlho. V tomto prípade naveky. Z bystrického trhu viacej neodíde. Bude tam dokonca i vtedy, keď tam už nebude ani trh, ani ten, čo ju chcel urobiť nesmrteľnou – jej muž Dominik Skutecký.

A predsa je to všetko inak, ako na prvý pohľad vyzerá. Maliar Dominik Skutecký, ktorý do mesta pod Urpínom prišiel z Benátok len pred pár rokmi, aby si rodinu zachránil pred epidémiou moru, pôvodne síce chcel, aby mu na bystrickom trhu pózovala jeho žena. Keďže však pani Cecíliu, rodenú Bystričanku, dcéru sluhu tamojšej židovskej obce, celú noc trápila hrozná migréna, pobral sa k priateľovi Holeschovi, či by ju mohla zaskočiť jeho sedemnásťročná dcéra. A toho ani jeho slečnu dlho nahovárať nemusel. Keď sa kišasonka dozvedela, že ju chce maľovať Skutecký úr, ich slávny priateľ, dobreže od radosti neskákala. Chytro si obliekla ľahký plášť a vybehla na ulicu.

Tam si ju Skutecký skúmavo obzrel a spýtal sa: „Margit, ten oranžový parazól ešče máš?“

Dievčina rozpačito, nevediac, kam maliar otázkou smeruje, prikývla.

„Tak sa proň vrác,“ vraví jej Skutecký, „a zeber si ze sebú aj ten černý šál, co visí v predsíni.“

„Šál?“ zarazila sa slečna. „Veď je teplo.“

„Enem si ho zeber.“

Dievčina stále nadšená tým, že bude maliarovou modelkou, vbehla do domu. Skutecký sa nestačil ani zobzerať okolo seba, už bola späť. Lenže potom, keď sa ocitla na rínku medzi hŕbou sedliačok, už taká nadšená nebola. Pravda, utešovala sa, Skutecký úr sa tu len zastavil, zaiste má chuť na hrnček čerstvého mlieka, a len čo ho vypije, pôjdu do jeho ateliéru. No až keď si Skutecký začal uprostred trhu rozkladať maliarsky stojan, začalo jej to dochádzať. A keď si potom pri štafli rozložil aj maliarsky stolček, s istotou vedela, že dnes nepocíti tú omamnú vôňu, pre ktorú tak rada chodí s rodičmi na Dolnú ulicu, do bytu, ktorý si Skutecký po príchode do mesta prenajal. Teraz jej maliar vzal šál a zľahka jej ho obkrútil okolo krku. Potom odstúpil a vzápätí jej kratší koniec šálu prehodil cez plece na chrbát.

„A fčil, Margit,“ vraví, „otevri parazól… né… nedávaj si ho nad huavu.“

„A ako?“ zbezradnela dievčina.

„Prehodz si ho cez plece.“

„A čo mám s ním robiť?“

„Co bys s ním robiua?“ pousmial sa Skutecký. „Budeš mi do neho chytat sunko.“

Dievčina, dcéra bystrického staviteľa Adolfa Holescha, ktorý mu o pár rokov podľa maliarových predstáv postaví na konci Hornej ulice, neďaleko sedrie, stoličného súdu, novorenesančnú vilu benátskeho štýlu, najprv nechápavo pozrela na maliara a potom sa činila, ako mohla. Dokonca až tak, že Skutecký sa odrazu ocitol v slnkom zaliatych Benátkach a vzápätí v mestskom divadle, ktoré uvádzalo jednu z jeho milovaných Verdiho opier. Len čo sa rozoznel orchester, Skutecký zatvoril oči. Keď doznela predohra, opona sa začala dvíhať. Skutecký otvoril oči a zatajil dych. Spolu s ním i celé hľadisko. Javisko bolo totiž ako vymaľované, plné dedinských trhovkýň v pestrofarebných krojoch, sediacich či čupiacich na dlažbe akéhosi starého mesta. Súčasťou komparzu bola i žena pod veľkou šiatrovou plachtou, predávajúca medovníky. Dominantnou postavou scény však bola mladá meštianka s oranžovým slnečníkom ležérne položeným cez plece. Aby scénograf zdôraznil plastickosť celej scény, postavil pred ňu, chrbtom k obecenstvu, panské dievčatko, zaiste jej dcérku. Vtom sa reflektory s oranžovým svetlom opreli o slnečník mladej ženy. Operná diva natiahla ruku smerom k trhovkyni, ktorá jej ponúkala kvetináč, a z hrdla jej začala tryskať nádherná melódia o slnku, ktoré v tento krásny deň urobí všetkých ľudí šťastnými.

Skutecký opäť privrel oči a dal sa unášať podmanivou hudbou talianskeho génia. Strhol sa až vtedy, keď pri ňom topánočkami zašuchotala priateľova dcéra.

„Kolko je hodzin, Margit?“

Dievčina odvrátila zrak od polohotového obrazu a pozrela sa na hodinovú vežu.

„Budú dve.“

Skutecký si všimol, že rínok je prázdny.

„Trhovkyne odešli?“

„Už dávno.“

„Mjeuas mja obudzit.“

„Veď ste nespali.“

„Jak to, že nespau?“

„Maľovali ste… nechcela som vás rušiť.“

Vtedy Skutecký pozrel na obraz. Vzápätí štetcom ukázal na ženu s prúteným košíkom opretým o bok. Presne v takom košíku ponúkali na benátskych trhoch ženy rybárov ich čerstvý úlovok.

„Táto tu byua?“

Dievčina sa pozorne zahľadela na obraz.

„Nie,“ prekvapila sa, „predavačky rýb v Bystrici nie sú.“

„Ufam si, odbjehua sem z Benátek,“ tajuplne sa pousmial Skutecký.

Potom skúmavo hľadel na svoje polohotové dielo.

„Co povíš, Margit?“

„Mne sa páči… všetko je na ňom ako živé… prekrásne…ešte i ja,“ zasmiala sa.

 

A obraz, olej na plátne, ktorý Skutecký nazval Trh v Banskej Bystrici, vzbudil rozruch aj na najbližšej budapeštianskej výstave. Dokonca až taký, že ho mestská rada kúpila pre galériu hlavného mesta. A v nej sa obraz stal senzáciou. Každý, kto sa len trochu zaujímal o súčasné výtvarné umenie, vystál si rad, aby ho uvidel. Peštianske noviny písali o ňom ako o skvoste, ktorým sa začína nová éra maďarského maliarstva.

„Akého maďarského?!“ čertil sa v Turčianskom Svätom Martine v redakcii Národných novín Svetozár Hurban Vajanský, keď dočítal v najznámejších peštianskych novinách chválu na obraz, kvôli ktorému pred pár dňami cestoval do Budapešti. „Skutecký je predsa Záhorák ako repa, z Gajár, a ako viem, hovorí po nemecky, taliansky, no po maďarsky ani nemukne… a potom,“ strká noviny s fotografiou Skuteckého obrazu pod nos svojmu šéfovi Ambrovi Pietrovi, „čo je na tom obraze maďarské? No pozri sa! Vari tie dedinčanky, medovnikárka alebo gajdoš? Všetko je to slovenské, akože je Boh nad nami!“

„Počujete toho pansláva, čo zas vykrikuje?!“ pohoršovali sa galerijní experti v Pešti a poslali obraz späť Skuteckému. Nie hneď, až po niekoľkých mesiacoch s tým, že buď Skutecký úr vráti peniaze, ktoré mu za obraz vyplatili, alebo namaľuje taký trh, o ktorom nebude pochýb, že je peštiansky.

„Ó, Bože!“ chytil sa Skutecký za hlavu, keď mu žena ten list preložila. Trh však namaľoval. No aby už nikto nepochyboval aký, umiestnil ho na dolnú časť bystrického rínku. Na rozdiel od predchádzajúceho trhu už nie iba s náznakom bystrického pozadia, ale pekne viditeľne. Nech aj slepý vidí, že dedinčanky sediace v rebrináku a ďalšie vozy odchádzajú po skončení trhu z námestia, nad ktorým sa potáca bystrická hodinová veža.

Pravdaže, o obraz v Pešti záujem nebol. Zato keď Skutecký na objednávku bystrických mešťanov namaľoval portrét bývalého podžupana Zvolenskej stolice Bélu Grünwalda, ktorý kedysi bol obvinil Maticu slovenskú a tri slovenské gymnáziá z podvratnej protištátnej činnosti a potom ich rozprášil, prišiel si ho na peštiansku výstavu pozrieť sám minister vnútra gróf Teleki. Obrazom bol nadšený. Takto sebavedome má vyzerať vysoký uhorský štátny úradník. A už si na najbližšom Skuteckého obraze predstavoval samého seba. Dokonca urobil v tom aj prvý krok.

„Blahoželám, Skutecký úr, je to veľkolepé dielo… vy sám ste pýchou Uhorska.“ A pridal zopár lichotivých viet o majstrovom talente, ktorý obdivuje dokonca viedenský cisársky dvor: „Ako viem, majstre, dva vaše obrazy si už kúpil sám panovník.“ A na prekvapenie svojich sprievodcov pozval Skuteckého do svojho kabinetu na pohár tokajského. Najlepšie hneď a zaraz.

Skutecký akoby nechápal, čo mu minister vraví. Uprene sa mu díva do tváre, ale neodpovedá. Minister svoju lichôtku zopakoval ešte raz. Skutecký mlčal ďalej. Vtedy pristúpil k nemu jeden zo sprievodcov ministra a po slovensky, tak aby to minister nepočul, mu šepká: „Človeče, pán minister vás pozýva do svojho kabinetu… nepočujete?!“

Skutecký tentoraz odpovedal. Lenže po nemecky: „Prepáčte, excelencia, ale ja… ja neviem po maďarsky, nerozumel som vám… prepáčte.“

Gróf Teleki zalapal po dychu. Potom očervenel, zbledol. Taká nehoráznosť… nevedieť štátny jazyk a ešte sa k tomu priznávať… Fľochol na Skuteckého, akoby ho chcel zavraždiť, a bez slova, nasledovaný sprievodom, mu ukázal chrbát.

„A máš po štátnych objednávkach,“ privítala si pani Cecília muža po návrate z Pešti.

Skutecký hodil rukou. „Aspoň si budem malovat, co scem.“ A hneď na druhý deň sa pobral do medeného hámra.

Starý turzovsko-fugerovský podnik, založený na konci 15. storočia, ho zaujal už pri príchode do Bystrice. Fascinovala ho jeho starobylá atmosféra, stáročiami začmudená hala s pecou, v ktorej sa roztápali kusy medi. Keď po prvý raz zazrel zrobeného chlapa v dlhej zástere z hrubej kravskej kože, ako pristupuje k rozpálenej peci, aby dlhou železnou tyčou vybúral jej zamurovaný otvor a vypustil roztavenú meď, cítil sa ako malý chlapec, keď sa v Gajaroch chodieval dívať na dedinského kováča, čo veľkým kladivom vyháňal z vyhne roje ohnivých iskier. No len čo sa žliabkom začala do pripravených hlinených foriem liať roztavená meď, s hrôzou hľadel, ako ohnivé jazyky sálajúce z otvoru pece preskakujú na jeho čiernu skicu hámorskej haly a spaľujú to, čo od rána v tej strašnej páľave nakreslil. Keď sa však lepšie pozrel na kartón, rozbúchalo sa mu srdce. Plamene jeho skicu nezničili. Ostali v nej, akoby ich tam bol ktosi zaklial. Kartónová čerň odrazu získala nový rozmer, plastickejší. V tej chvíli Skutecký s presvedčivou istotou vedel, že bystrický hámor dostal od Stvoriteľa ako osudový dar. Odvtedy kedykoľvek v ňom vzplanula vášeň skicovať alebo stať si za maliarsky stojan, vybral sa do ústia Laskomerskej doliny.

Lenže medený hámor ho nelákal len svojou tajuplnou magickou hrou ohňa a černe. Lákali ho aj chlapi, čo každý deň, v čase i nečase, museli už ráno pred štvrtou kráčať z Tajova cez Riečanvodu Hornou cestou ponad podlavických cigánov do Laskomera, aby pred šiestou už horel oheň v hámorských peciach. A potom zas po šiestej večer, keď už oheň zaliali niekoľkými džbermi vody, tou cestou späť nahor domov. Celé dni a týždne sa od nich ani nepohol, pozoroval ich, kreslil, zaznamenával každý ich pohyb, výraz tvárí, sústredenosť, únavu, takže napokon bol jedným z nich. Pravda, nie od prvých chvíľ. Bol predsa iný, pánko, pomätenec, čo to v hlave nemá všetko v poriadku. Môže predsa normálny zdravý chlap, aj keď ho Pán Boh mohol zo zeme vytiahnuť o pár cólov vyššie, sedieť v kúte tejto začmudenej, medenými výparmi naplnenej dračej diery a čosi celé dni čarbať na kusy papiera? No keď im majster Zliak povedal, čo zazrel, keď raz okolo neho tískal fúrik plný kusov rozlámanej medi, že to kreslí ich, zháčili sa. Nuž ale keď je maliar, prečo nemaľuje doma sväté obrázky alebo mestské frajličky v parku na špacírke, ale ich… obyčajných hámorských chlapov. A keď to už tak veľmi chce, dobre, no nech príde v nedeľu po kostole do Tajova. Vtedy budú vyumývaní, oholení, oblečení v čistých háboch, v ľanovej košeli. Vtedy by ho aj privítali, ako sa na slušných ľudí patrí. Veď aj keď je maliar, krpatý pánko so smiešnymi myšacími fúzikmi, nie je to zlý človek. Aj sa im privraví, spýta sa na ženu, na deti, a to po slovensky, aj keď zaiste do poriadnej slovenskej školy nechodil. Ba im aj vyká ako seberovným, nie ako hámorskí úradníci. A cez obedňajšiu prestávku, keď si čosi ukuchtia, nehanbí sa ochutnať, čo mu ponúknu. Len keď mu jedného dňa Mišo Sedílek podal nôž, aby si odkrojil zo slaniny, pokrútil hlavou.

„Dzekujem vám, Miško.“

„Je dobrá… ako maslo,“ núka ho Tajovčan ďalej.

Potom napichne slaninu na nôž a podáva ju Skuteckému: „Ovoňajú.“

Skutecký vezme slaninu, privonia k nej a vráti späť chlapovi.

„Neodrežú si?“ začudovane sa pýta Sedílek.

Skutecký pokrútil hlavou. A na mužov spýtavý pohľad vraví: „Mojžiš zakázau.“

Chlapi, sediaci okolo hrubého došteného stola, prestali jesť.

„Oni sú žid?“ spýtal sa Zliak, ktorého Skutecký namaľuje na mnohých hámorských obrazoch.

„Aj po otcovi, aj po materi,“ prikývol Skutecký.

„Nevyzerajú… ani bradu nemajú ako náš krčmár.“

Skutecký sa zasmial. A bol by na príhodu zabudol, keby mu Sedílek na druhý pondelok ráno nebol podal veľký lopúch a v ňom dva prekrásne vyčistené pstruhy z tajovského potoka.

„Vy ste rybár, Miško?“ začudovane sa spýtal Skutecký.

„Hej,“ uškeril sa Sedílek.

„A co prikázaní – nepokradneš?“ pochopil Skutecký, čo za rybára je Sedílek.

„Vyspovedám sa,“ škerí sa Sedílek ďalej. „A toto,“ rozkrútil ešte zväzoček chrenových listov s kusom žltučkého masla, „vám posiela žena, vraj oni na šmalci nesmú.“

Skutecký prekvapene pozrel na chlapa a nevedel, čo napochytro urobiť. Keď sa spamätal, chcel niečo povedať. Vonku sa však rozfúkal vietor a cez deravú šindľovú strechu mu frkol do oka nejakú smietku. A tak namiesto toho, aby sa poďakoval za nečakaný podarúnok, vyšiel z haly na dvor a tam začal poskakovať na jednej nohe, odťahovať si mihalnice, nech tajovskí chlapi vidia, od čoho mu tak zrazu zvlhli oči.

O pár dní Skutecký zaslzil znova. Nie však už v medenom hámri, ale v Pešti, kde zanechával svoju pätnásťročnú dcéru Karolu. Stvoriteľ totiž vyslyšal jeho dávne prosby a jedno z jeho štyroch detí, práve Karolu, obdaril maliarskym talentom. Dievča síce mlelo po maďarsky, taliansky, francúzsky a nemecky, akoby krútilo verklíkom, takže bystrickí profesori dievčenského gymnázia pri každej príležitosti Skuteckému odporúčali, aby si dcéru poslal študovať jazyky na Sorbonnu či viedenskú alebo peštiansku univerzitu. „S takým jazykovým talentom, majstre,“ povedal mu raz direktor gymnázia, „som sa ešte nestretol.“ No dievča zvládalo nielen jazyky. Na klavíri muzicírovalo lepšie než Skutecký na violončele. Zázrakom bol však pre Skuteckého deň, keď mu ešte ako maličká priniesla ukázať obrázok orgovánovej halúzky. Odvtedy si Skutecký sám učil dcéru kresliť. Prišiel však čas, keď usúdil, že urobí lepšie, keď svoje najmilšie dieťa zverí do rúk známej peštianskej maliarky Valérie Telkessyovej. Žena je len žena. A jeho dcéra je vo veku, keď už vo všeličom potrebuje ženskú radu. Či urobil dobre, bohvie. Jedno však vie naisto. Odteraz sa nejedno ráno prebudí do zamračeného bystrického dňa.

Ešte šťastie, že ten rok ubehol ako voda v Hrone. Karola je znova doma a šteboce a maľuje jedna radosť. Pravda, nie čo on, zato orgovány z jej skíc a malých zátiší voňajú tak, že ich omamná vôňa napĺňa celú vilu. A pritom sa netrápi ako on. Nezaznamenáva každý detail dopodrobna, kvietoček po kvietočku, až je z toho veľký orgovánový strapec. Zo stola zoberie tubu farby, vytlačí ju na paletu, pridá k nej rezanec druhej, tretej, zavrtí v tom všetkom veľkým štetcom a potom to začne natierať na plátno. Pár ťahov, a v ateliéri sa rozvonia kvet, ktorý do Bystrice kedysi dávno priniesol z Osmanskej ríše slávny Ján Dernschwam. Chce jej to, pravda, skorigovať, ako to pred pár rokmi robil klerikovi Jožkovi Murgašovi z Tajova, čo každé prázdninové leto býval v jeho ateliéri ako doma. Zrazu akoby mu ktosi priložil ruku na ústa. Skutecký sa však nadýchne, ruku, ktorá mu chce zabrániť, aby povedal Karole, že tak nie, takto sa machlí, nie maľuje, prudko odstrčí od úst, no vzápätí nechce veriť tomu, čo z nich vyjde.

„Dobre, moja,“ vraví, „je to pjekné, prevelice krásne… takto by sem to já nenamalovau!“

Karola, ktorá čakala, že otec zas čosi zašomre ako vždy, keď bol nespokojný s tým, čo namaľovala, prekvapene naňho uprie veľké čierne oči. „Máš pravdu, ocko,“ zasmeje sa a vzápätí s ironickým podtextom, ktorý raz preslávi jej syna, čo ešte len pobehuje tam hore okolo Abraháma, povie: „Ty by si to takto celkom isto nenamaľoval!“

 

O pár týždňov je už Dominik Skutecký aj s dcérou v Taliansku. Najprv v Bologni, potom vo Florencii, v Ríme. Trochu skicujú, jeden vedľa druhého, ale poväčšine sú v galériách. Pravda, Skutecký chce, aby dcéra na vlastné oči videla to, nad čím kedysi ako začínajúci maliar žasol v Taliansku on. A tak ju vodí od jedného renesančného majstra k druhému, lenže nalievajúcu sa mladú slečnu starí páni nevzrušujú. Pristaví sa síce pri nich, pozdraví ich, ale že by mala chuť sa s nimi pozhovárať… ani pomyslieť! Z potuchnutých kostolov, preplnených upachtenými turistami, ju to ťahá inam, k rovesníkom, aj keď o niečo starším, než je ona, do malých, neoficiálnych galérií, ktoré nie sú síce také navštevované, ale zato plné nevídaných impresií, bláznivých nápadov, cirkusových klaunov, nad ktorými sa vznášajú krikľavo farebné balóny a vzducholode…

„Tebje sa to lúbi?“ spýtal sa Skutecký dcéry pri návšteve jednej z takýchto kutičiek.

„Hej,“ bez rozmýšľania odvetila Karola. „A tebe?“ dodá s provokujúcim podtónom v hlase.

Pravdaže, dopredu vie, čo otec odpovie. Že nie, ani trochu. Veď akoby sa aj mohlo. To, čo vidí, nie je jeho svet. Jeho je ten, z ktorého práve odišli. Svet, ktorý má svoje zásady, presne stanovené pravidlá, svet skostnatený, uzavretý do ulity, do ktorej neprenikne ani lúčik obyčajného ľudského dňa. Práve preto si tú otázku mohla odpustiť, hlupaňa! Veď ak by jej niekto mal zniesť modré z neba, tak je to jej otec… prečo ho potrebovala dostať do rozpakov? Zahanbiť! Pridať sa k tým, čo v poslednom čase najmä v peštianskych plátkoch vypisujú, že Skutecký zaspal svoj čas… že už ani zbla nerozumie tomu, čo sa v modernom maliarstve deje. On, pravda, nevie, že kým je v tom svojom hámri, ktorý maľuje, akoby o ňom písal vedeckú rozpravu, všetko do zúfania podrobne, lopatu, kladivo, kliešte… Dokonca si to i odfotografuje, aby potom doma v ateliéri na nič nezabudol. Zatiaľ si ona doma číta tie odporne pravdivé články. Nie, nezúri… len jej je ľúto otca, do plaču ľúto.

„Či sa mi to lúbi?“ zopakuje Skutecký dcérinu otázku.

A na jej prekvapenie, odpovie: „Sem rád, že sa to lúbi tebje, slečno.“

úryvok, 12/2016

SLAVO KALNÝ

 

Ja, Šišolák-Jakubák

O. K., budem úprimný, čo na mysli, to na jazyku. Ale musíte pochopiť aj vy mňa. Hoci moje korene sú v tejto krajine, ja som už Američan. A tak aj myslím.

Verte, nie je príjemné prichádzať k rodnému domu za tmy. Z diaľky hľadieť na rodičovský mlyn, na vlastnom grunte sa zakrádať ako zlodej, človek s nečistým svedomím. Nedávno som sa doslova vyplašil, keď zo susedného domu vyšla starena, hľadela na mňa, hľadela, a odrazu povedala: NIE SI TY JAKUBÁK?

Verte mi, div som z nôh nespadol, no k Jakubákovi som sa nepriznal. Tváril som sa, že som nič nepočul, obrátil som sa jej chrbtom a rýchlo odchádzal. Obával som sa jej otázok, no väčšmi jej odpovedí na moje otázky, ktoré nosím v sebe, lebo ma stále zožierajú. Nechcel som nič počuť ani vedieť, hoci som sem prišiel práve preto, aby som čo najviac videl, počul a sa aj dozvedel. Z rodnej osady som odchádzal ako zbitý pes, bezdomovec, zatratenec, ktorý sa odvážil vstúpiť na zakázané územie a drzo prekročiť hranicu súkromného majetku. Chvíľami som sa čudoval, že po mne nestrieľajú.

Som ja ale truľo! Ktože by mal po mne strieľať?! Tá starena? Alebo ten chalupár z mesta? Áno, zhrozil som sa, keď som zistil, že v osade žije viac chalupárov než domorodcov. Nepochopím, ako mohli toľkí stadeto zutekať a popredať rodné chalupy cudzím, čo k tomuto kútu nemajú kúštik citu.

V rodnej osade U Šišolákov sa nám žilo ani v raji. Čo sa pozeráte? Vy ste o tom kúte nikdy nepočuli? Nechodievate na Záhorie na hríby? Malacky predsa poznáte. Stade sa dáte smerom na Hasprunku, čiže Studienku, a medzi Studienkou a Lakšárskou Novou Vsou je po ľavej strane čarovná osada, kedysi plná Šišolákovcov. Aby nás rozlíšili, tak si nás okrstili: Šišoláci-Jakubáci, podľa nášho deda Jakuba. I ja som Šišolák-Jakubák a krstený ako Ľudovít. Bodaj by som sa nepreľakol tej stareny, keď ma spoznala hádam po polstoročí. Naisto mám v sebe čosi po otcovi i dedovi. Odvahu asi nie, keď sa ľakám cudzej stareny na vlastnom grunte.

Rodičia mi už nežijú. Odpočívajú v Chicagu a pri nich aj moja staršia sestra Helena. Jedine tá sa domov neodvážila prísť. Nechcela stretnúť bývalého muža a bála sa o svoje dieťa. Verím, že rodičia umierali spokojnejšie, lebo pred smrťou stihli nazrieť do rodnej osady. O tej prvej ceste domov a ustráchaných chvíľach mi rozprávali podrobne. Vďaka nim som sa odvážil prísť i ja. Ibaže ja som do osady nakukol až po revolúcii, keď sloboda spadla z neba aj na tých, čo ju nechceli. Otec s mamou sa sem odvážili prísť už po ruskej okupácii. Odskočili si sem z Viedne, kde si na staré kolená kúpili domček, aby mali bližšie k domovu. Vo Viedni sa občas stretávali so Záhorákmi a načúvali zvestiam z domova. Toľko ich sem ťahalo, toľko, až sa odvážili hranice prekročiť. Hoci mali americký pas, vízum i občianstvo USA, československej hranice sa obávali. Nečudujte sa. Doma boli obaja odsúdení, ba mali zaplatiť aj horibilné pokuty, hoci neviem z čoho, keď im rozsudkom zhabali aj posledné gate a latu z plota. Našťastie, stihli nás odsúdiť iba „in contumatiam“, teda za neprítomnosti, a navyše neadresne, lebo nevedeli, kde žijeme. Rodičia mali papiere O. K. Hraničiar im dokonca zasalutoval, no colník sa spýtal: − Máte doláre?

− Prirodzene, prosím, tu sú naše šeky. Ideme do Piešťan, tu je potvrdená rezervácia v kúpeľoch.

Viem sa vžiť do ich mizérie v duši, keď hľadeli na svoj dom, svoj mlyn, humno, maštale a chlievy. Stavali to vlastnými rukami. Aj ten nešťastný holubník. Kde je mlyn, sú aj holuby. Zlietajú sa zo všetkých strán za zrnom, teplom… vraj prinášajú šťastie. Otec im zhlobil parádny holubinec na vysokej nohe. Rozprával mi, že jediné, čo sa nezmenilo, je holubník: − Ten je stále na svojom mieste a vyzerá, akoby žil. Ale aj to je, Ľudo môj, falošná pravda. Je boľavo pustý, mŕtvy, bál som sa ho dotknúť, aby sa nerozsypal. S mamou sme neplakali pri dome ani pri mlyne, ale pod holubníkom.

Na Západ sme utekali na Štedrý večer roku 1951.

Bola to posledná možnosť, posledná nádej. Otec v tom čase sedel za mrežami a na slobodu sa dostal iba vďaka sudcovi, ktorý tu bol za vojny evakuovaný aj s rodinou. Iba vďaka nemu získal trojdňovú priepustku domov na vianočné sviatky.

Tri dni pred Štedrým večerom zaklopal ktosi na okno. Kto je to, keď ani pes nešteká? Za dverami stál otec, ale už s pištoľou v ruke a zadýchaný sa ticho spytuje: − Nie je tu nik cudzí? Ste doma sami?

Namiesto objímania a rozprávania sa okamžite správal ako veliteľ akcie, ktorú mal zrejme dávno premyslenú: Musíme ujsť. Odídeme nenápadne, tajne… lichva, svine aj psy tu musia ostať. Susedia musia mať dojem, že sme si kamsi iba odskočili a každú chvíľu sa vrátime. Potom každému osobitne určil, kadiaľ pôjde do obce Závod a tam do určeného domu, kde sa stretneme na Štedrý večer pred polnočnou: Zabezpečil som najlepších prevádzačov. Útek sa nám vydarí… musí sa vydariť!

Sestra Helena s trojročnou Violkou v náručí v Malackách nastúpila na „břeclavský osobák“. Mama s batohom na chrbte nasadla v Hasprunke do autobusu. Ja som vysadol na bicykel a napriek otcovmu príkazu šliapal som na Tomky. Chcel som sa rozlúčiť so starenkou. Hoci som jej nepovedal pol slova a iba ju objal, ona i tak vytušila, že sa deje čosi nedobré, čosi bez nej, objala ma, vybozkávala a odprevadila krížikom na čelo. A taká udivená a zaslzená mi v spomienkach aj ostala. V ktoromsi domci si vyladili Viedeň a ja som počúval clivú pieseň Stille Nacht, heilige Nacht… Keďže do určeného domu v Závode som smel prísť až za tmy, vyčkával som v bore. Zrazu počujem akési hlasy, stony… postonkávanie aj akýsi čudný výkrik, ktorý sa rozšumel v borine. Preboha, do akej pasce som vletel, myslím si, lebo zároveň som rozoznával uniformu vojaka. Ale vstávala aj dievčina… upravovala sa a ja som si vydýchol. Vidíte, mladí mali vtedy aj príjemnejšie starosti ako ja.

Rodičia sa zblížili v Amerike. Matka v New Yorku slúžila, upratovala, no neskôr sa v milionárskej famílii uchytila ako kuchárka. Vravievala, že im vyvárala a vypekala aj záhorácke maškrty. Mamin trdelník kraľoval aj na záhradnej párty, kde otec – vtedy ešte iba mamin kurizant – nad pahrebou otáčal ražeň s cestom posypaným orechmi. Mama si svojho nápadníka aj vyobliekala: mal frak, na krku motýlik, na rukách biele rukavice, na nohách lakírky a v nich parádny krok. Otec mal talent hádam na všetko. Mama hovorila, že aj na lásku, keď si ju našiel. Zobrali sa po návrate domov. A tak sa Helena, rodená Sojáková, stala Šišoláčkou-Jakubáčkou, čoskoro aj mlynárkou, lebo otec si po návrate domov za usporené doláre kúpil v osade drevený mlyn. Keď mu vyhorel, už o tri roky, uprostred krízy, mal nový, plnoautomatický. Po prvej žatve skonkuroval mlyn na susedných Valoch, ktorý vlastnil istý Vala.

Otec sa v Amerike naučil gazdovať a premýšľať. Keď si po fronte sedliaci v Lakšároch volili svojho predsedu, Amerikán Jakubák si prirodzenou autoritou získal najviac hlasov. Chybil však v tom, že priveľmi okato pomáhal iným, najmä pri kontingentoch.

− Francku, ten kontingent nesplníš, aj keby si na fúru obilia naložil deti, ženu i seba. Premýšľaj! Okrem zeme úrodnej máš aj úhory. Rozum dá, že z úhorov nemôžeš splniť dodávku obilia. Ja ti dám na to štempeľ aj podpis, ale ostane to medzi nami.

Otec rečnil na schôdzach, oháňal sa demokraciou, modlil sa i spovedal, no roku l950 sa zo schôdze v Lakšároch nevrátil. Zobrali ho na okres a predostreli ultimátum: − Máš dve možnosti, Jakubák. Ak podpíšeš, ak odovzdáš svoj majetok JRD a staneš sa vzorom pre iných, neobídeš nasucho. Urobíme ťa šéfom pálenice. Vieš dobre, že lepší „flek“ na Záhorí nenájdeš.

− A keď nepodpíšem?

− Stratíš pálenicu. Stratíš všetko!

− Som sedliak a mám svoju česť. Povedzte, prečo nemôžem byť mlynárom vo svojom mlyne a gazdom na svojej zemi?

− Lebo vydriduchovia a kulaci ako ty majú u nás po chlebe!

Ja som mal život jednoduchší. Keď pán farár Mak povedali našim, že mám hlavu aj na učenie, zapísali ma na Dérerovu meštianku v Malackách. Býval som v talianskej rodine, kde sa za podnájom platilo naturáliami, čo bolo pre mlynára výhodné. Po meštianke som nastúpil na Hospodársku školu v Holíči. Keď zatvorili otca, zo školy ma vylúčili. Ale raz nevedeli, čo so mnou, lebo to chalanisko kulaka malo iba sedemnásť rokov. Čo s ním, kam s ním, keď nemôže ani do roboty, ani na vojnu? Zrazu som mal v rukách obsielku s potvrdením, že Ľudovít Šišolák sa nenarodil roku 1933, ale 1932, čiže má osemnásť rokov a podľa zákona musí nastúpiť do práce. Tak som sa stal robotníkom v národnom podniku Nafta Malacky. Našťastie, známy šofér potreboval závozníka. Závozník sa čoskoro stal pánom, lebo sme rozvážali vzácny materiál: cement, vápno, rôzne potrubia i armatúry. Ak sme za šenkom zhodili dve vrecia cementu, ktoré nikdy nikomu nechýbali, mohli sme sa do sýtosti najesť a vypiť si, čo hrdlo ráčilo. Za Břeclavou sme neraz prešli nákladiakom aj do Rakúska. Mal som sto chutí zdrhnúť, dostať sa do Ameriky ako kedysi naši a žiť po svojom. Bol to však nesplniteľný sen, lebo doma som musel zastupovať otca a ratovať situáciu. Tá naozaj horela, lebo zhorelo aj Helenino manželstvo. Vydala sa za akéhosi Bučka, a ten sa vyjavil ako exemplárny lajdák a pijan. Otec dobre vedel, prečo odmietol ísť na sobáš. Životu rozumel. Helena si vskutku zaslúžila iného muža. Jediná z rodiny mala aj maturitu. A v tom čase dve deti. Violku pri sebe, no starší chlapec žil u otca. Viete si predstaviť situáciu: rozložená rodina, rozložené sestrino manželstvo, a hlava rodiny za mrežami. A k tomu Bučkovo sólo v šenku, kde vykríkal, že môjho otca dostal do basy on.

− Ja som ho udal! A udám aj toho ich šmelinárskeho závozníka! Červeným podpíšem, čo sa im zachce. Ja veľa nechcem. Iba spravodlivosť. Mne stačí Jakubákov mlyn a polovica gazdovstva.

Rodinu som živil vďaka šmeline. Šenkári zohnali všetko, aj dievča pre potešenie závozníka. Ani ja som vtedy nemal ďaleko k ľahtikárstvu a chytráčeniu.

Na Štedrý večer sme utekali deviati: Otec s mamou, Helena s Violkou, novic Kopijár z osady Húšky, istý učiteľ z východného Slovenska, ja a dvaja prevádzači. Tí boli úžasní, mali premyslený každý krok u nás i v Rakúsku. Prialo nám aj počasie. Nenasnežilo, kráčali sme bez stopy, z dediny sme vyšli v čase polnočnej omše. Dvaja prevádzači niesli obrovské koleso – nafúkaný gumený čln a cez plecia prehodené laná. Vďaka suverénnej znalosti terénu bezpečne nás viedli k úseku, ktorý predtým opustila hliadka. Vedeli, že tá sa sem vráti najskôr o dve hodiny a za ten čas ojojój, kde my budeme!

Vtom sa však prebudila Violka a rozplakala sa.

− Ticho! − štekli prevádzači, robte s ňou dačo! Vás iba zatvoria, ale nám ide o krk!

Sestra Violku upokojila, no kráčalo sa nám čoraz ťažšie, lebo sme boli naobliekaní, ovešaní taškami, batohmi a ja s otcom sme mali v ruke aj pištoľ.

Na brehu prevádzači pripevnili lano o strom, druhý koniec prevliekli cez pevné oká na gumenom kolese, nasadli do člna ako prví a preplavili sa na rakúsku stranu. Tam lano opäť pripevnili a čln – vďaka prúdnici a manipulácii s lanom – poslali na slovenskú stranu.

Druhý prevoz absolvoval otec s Violkou. Potom do člna nasadli mama so sestrou. Keďže v člne ostalo trocha vody a obe až nemotorne naobliekané ženy sa nechceli namočiť, odsadli si na vyvýšený okrúhly okraj člna. Ten sa však nešťastne nahol, ponoril, mama z neho vypadla a stiahla aj Helenu. Matka mala šťastie. Duchaprítomne sa stihla chytiť lana, takže chlapi na druhej strane ju mohli pritiahnuť k sebe.

Sestru strhol prúd, a preto zúfalo kričala do tmy a ticha: − Pomóóc, pomóóc!

Naobliekaný aj v zimáku som skočil do vody a plával za hlasom. V prúdnici som ju chytil za ruku, pritiahol k sebe, drapol aj za vlasy a ťahal na slovenský breh. Život jej zachránil novic Kopijár. Ovládal prvú pomoc utopencom. Hoci zo sestry vylial hádam dva kýble vody, stále bola v bezvedomí. Premočená sa uprostred noci premieňala na cencúľ. Sám som neveril, že prežije. I ja som bol na tom biedne. Keď som ju ťahal z vody, chytil som sa nábrežnej skaly a tá mi z dlane strhla premrznutú pokožku. Sestru sme uložili do člna samu a dali signál prevádzačom, aby ju ťahali k sebe. Nik nevedel, či ťahajú živú, alebo mŕtvu. Keď sme boli konečne všetci na druhej strane, s hrôzou som si uvedomil, že na Slovensku som si nechal batoh i tašku s dokladmi. Preplavil som sa späť, no batoh ani tašku som nenašiel. I tak som mal šťastie, že ma nepostrehla hliadka, lebo záchrana mamy a Heleny nás obrala o more času. Podnes neviem, kam sa taška s batohom prepadli. Viem však, že po úteku ma známi v šenku pochovali: − Ludva umrel, zostali po ňom iba doklady. Na vlastné oči som ich videl u žandárov!

V Hohenau sme prikrčení prešli pod oknami colnice a potom zaklopali na okno domu, v ktorom žila ženička zo Závodu, vydatá za Rakúšana. Obaja sa zhrozili, keď videli zúbožený stav mamy a polomŕtvej Heleny.

− Ženy ďalej nemôžu ísť, vylúčené! My sa o ne postaráme.

− A čo ďalej?

− Nebojte sa, až budú v poriadku, dáme vám vedieť.

− A kam… ako nám dáte vedieť, keď ani my nevieme, kde budeme?

− Vo Viedni prevádzači zaklopali na dvere ďalšej známej tetiny. Tá nás osušila, nabalila jedlom a každému vložila do ruky rakúske noviny. Toho, kto vo vlaku číta nemecké noviny, Rusi nekontrolujú. Sú to predsa Rakúšania!

Šťastne sme prešli do americkej zóny, kam za nami neskôr prišla aj mama.

Vďaka angličtine rodičov sme sa medzi Američanmi nestratili. Ale láger v Kufsteine bezpečný nebol. Každú chvíľu sa ktosi stratil. Šiel do mesta a viac ho nebolo. Ani Rakúšanom sa internacionálna spoločnosť utečencov nevidela. Vo vojne porazená krajina bola vydrancovaná, okupovaná zasýtenými vojakmi, pričom domorodci zväčša biedili. Opäť kvitlo udavačstvo, úplatkárstvo aj zradcovstvo. Nejeden domorodec neváhal „streliť“ utečenca ruským kontrášom hoci aj za kilo cukru a kus mäsa. Aj Rusi vedeli premýšľať. Hneď po okupácii krajiny cieľavedome „budovali“ predovšetkým ministerstvo vnútra, kde dosadzovali iba svojich – spoľahlivých a oddaných. Byť v koži utečenca – auslendera – nebolo príjemné. Otec zúril, lebo lepšie sa nám nežilo ani v Slovenskej charite v Salzburgu. Keď prišli za ním zo Slobodnej Európy, odtlačil mikrofón a úprimne im vraví: − Mám fantazírovať, alebo chcete počuť pravdu? V živote som tak mizerne nebýval, a to som okúsil aj komunistické väzenie. Je tu špina, sú tu ploštice, blchy a každý myslí iba na seba.

Hoci nám mamine sestry poslali z Ameriky peniaze na cestu, chorá Helena s Violkou nedostali od náročných amerických lekárov dobrozdanie na cestu: − Organizmus oboch je vysilený, pacientky sú málo odolné, nesúce ani na cestu, ani na pobyt v USA.

Keď sme šťastní nasadali do lietadla, sestra s Violkou museli ostať v lágri a dlhých osem mesiacov čakať na úplné vyzdravenie. Let do New Yorku bol zážitkom aj pre rodičov, lebo tí sa ta predtým plavili iba šífom. Na stanici v Chicagu nás Michal Vala nečakal. Keď mama volala k nemu domov, jeho žena sa čuduje: − Náá, a to si nevíte zebrat taxi? Anglicky umíte!

− Umíme aj rátat, Betino. Ale posledný dolár sme dali za chléb!

Prvé týždne sme bývali a stravovali sa u Valovcov. Ale otcovi sa ich pohostinstvo čoskoro prejedlo. Vala pracoval v bitúnkoch, skade deň čo deň prinášal bravčové kolená a nožičky na „prima“ guláš. Po mesiaci otec pri stole vstal a vyhlásil: − Vďaka za prima guláš! Stačilo. Našiel som podnájom u Talianov. Tam prejdeme na makaróny!

Mama slúžila, upratovala, varovala deti, otec sa úspešne uchytil vo fabrike na buldozéry.

Helenka umrela na rakovinu. Violka, ktorú s božskou trpezlivosťou vypeľhala, sa nevydarila. Mala v sebe priveľa otcových génov. Utekala z domu, až sa nadobro kamsi vytratila. Umierajúca sestra mala iba jedno želanie: Nedovoľte, aby ten zatúlanec zatúlaný prišiel na môj pohreb!

Ja som začínal vo fabrike na cukríky. Ale život mi osladilo skôr záhradníctvo a najmä anglický trávnik. Trávu som nesial, ale prinášal zrolovanú v kotúčoch ako koberec. Koberce trávy sme najčastejšie ukladali v noci, zdobili sme nimi záhrady, parky i svahy lemujúce prepychové vily chicagských milionárov v okolí Michiganského jazera. Záhradu som vybudoval aj starostovi mesta. Cha, aj noviny o tej kráse písali.

Oženil som sa s Barborou. Spoly Češka, spoly Nemka, no žena robotná, statočná. Vychovali sme tri dcéry. Margaréta tkala koberce, Zuzana sa dala na biznis. Diana sa vydala najlepšie, najbohatšie. Ja žijem v Arkansase. Mám sedem vnúčat! Keď sa stretneme u mňa v Bella Viste, máme o čom hovoriť. Mrzí ma iba jedno. Ani jedna dcéra nemá záujem čo len nazrieť do osady U Šišolákov, popásť si oči na grunte predkov Jakubákov.

V Štátoch som končil pri lisoch. Moja kompánia montovala obrovské dvestotonové hydraulické lisy a gigantické magnety. Verte mi, ťažšie sa prepravovali ako montovali. Na tie magnety myslím občas aj tu u nás.

Kto kde a akými magnetmi poodnášal z mlyna stroje i náčinie?

Kto a akým právom dostal od úradov posvätenie na krádež? Všetko, čo sme mali, sme opustili. V záhrade sme si stihli zakopať aj zopár šperkov a dokumentov. Na tom mieste stojí akýsi kurník. Súkromný majetok cudzieho človeka na mojom grunte. Môžem tam kopať bez jeho povolenia? Vylúčené!

Najzákernejšie cudzie slovo, aké som kedy počul, je reštitúcia. Zákon hlása, že vďaka nej môžete svoj stratený majetok získať späť. Ale ako?

Páni advokáti, pomôžete?

Radi! vykríknu a natrčia ruku. Chápem, inak to nejde. Horšie je, že to nejde ani pomocou advokátov a reštitučných paragrafov. Som tvrdohlavý ako otec, ako jeho nepodkupná sedliacka a mlynárska česť. Keď sa v Amerike dozvedel, že Šišolák-Gajdoš, dosadený richtár v Lakšároch, vnikol do nášho mlyna, chlievov i maštalí a privlastnil si lichvu i svine, napísal mu list. A v ňom mu povedal svoje. Bohzná, či sa richtár preľakol jeho slov, alebo pre zbojstvo áreštu od vlastných, pravda je taká, že si vpálil do hlavy guľku. Ľudia vraveli, že jeho chamtivosť potrestal Boh. Neverím, aby Boh tak kruto trestal. Ruku s pištoľou mu priložili na sluchy výčitky svedomia.

Verte mi, cítim sa tu ako votrelec. Hoci právo je na mojej strane, a mám aj slovenské občianstvo, na svoj grunt prichádzam zväčša podvečer, nebadane… najradšej vo všedný deň, keď sú chalupy vyľudnené. Veď už aj z mlyna mi urobili chalupu.

Povedzte, môžem zaklopať na dvere svojho mlyna a poprosiť, aby ma vpustili dnu? Môžem im povedať, že ja, Ľudovít Šišolák-Jakubák, som právoplatný dedič a majiteľ mlyna?! Povedzte, je to O. K.?

 

Poznámka autora

Ďalšie osudy Ľudovíta Šišoláka, zvaného Jakubák, som sledoval iba torzovite z jeho „amerických“ listov, resp. od jeho rodiny a známych v Lakšároch. Naisto však viem, že do rodného mlyna sa už nikdy nevrátil. Umrel v auguste 2002 v USA na rakovinu pľúc.

12/2016

 

Alexander Reis Francisty

1937 Banská Bystrica – † 1985 Košice

Dramatik, prozaik, esejista. Vytvoril rozsiahle literárne dielo, ktorého podstatná časť sa nachádza v jeho literárnej pozostalosti. Dôkladné zdokumentovanie a teatrologické preskúmanie ho ešte iba čaká. Ťažisko tvorí dramatická rozhlasová a divadelná tvorba, z ktorej doteraz bolo realizovaných a odvysielaných približne desať rozhlasových hier prevažne v sedemdesiatych rokoch.

 

Za mlynom

(ukážka z divadelnej hry)

 

Dej sa odohráva roku 1982 niekde v Európe, ako to uviedol v podtitule sám autor, pričom hru označil za tragikomédiu. Za mlynom je vlastne názov ubytovne, kde dožíva niekoľko stratených existencií – osamelí muži bez ilúzií a novej životnej perspektívy. Hrdinovia sú uzavretí v jednej miestnosti, rozprávajú sa o svojich životoch bez možnosti sociálnych kontaktov, čím sa pre nich začína peklo. U Francistyho ozajstným peklom bolaneprítomnosť ženy. Aj v hre absentuje postava ženy, nevystupuje v podobe žiadnej osoby, i keď všetci o nej hovoria a hľadajú ju ako lásku.

Do uzavretej spoločnosti šiestich mužov žijúcich svoje zúfalo osamelé, stratené životy v zabudnutej ubytovni Za mlynom, kde sa navzájom síce chápu a pomáhajú si, no neznášajú sa pre svoje podobné osudy, prichádza nový hosť, čerstvo rozvedený Manžel, aby tu našiel azyl. Dej sa začína komplikovať. Nový hrdina sa nedokáže hneď zaradiť, nič nechápe, najmenej sám seba. Chcel by ujsť, ale už nemôže. Patrí k strateným. Vzniká zvláštna atmosféra. Dej iba medzi siedmimi mužmi v jednej miestnosti umožňuje Francistymu rozohrať aj mierne homosexuálne narážky medzi mladíkom Bejby a Maestrom, čo bolo v čase napísania diela pre socialistické divadelníctvo neprijateľné, a to bol aj zrejmý dôvod na jeho odmietnutie.Navzájom sa prelínajúce rozhovory protagonistov deja vyvrcholia konfliktom medzi hlavným hrdinom Kapitánom a mladíkom Bejby.

Š. L.

 

Osoby

KAPITÁN – 45-ročný

GAZDA – 55-ročný

BEJBY – 22-ročný

MAESTRO – 38-ročný

KRÁSAVEC – 30-ročný

MANŽEL – 29-ročný

HOSŤ – 33-ročný

 

(úvodný obraz)

KAPITÁN: (vojde dverami z chodby do izby, nesie veľkú tašku, druhou rukou gestom uvádza Manžela) Tu sa zlož a hneď zariadime… všetko…

MANŽEL: (dovlečie svoje dva kufre, uloží ich k stene, obzerá si priestor)

KRÁSAVEC: Máme nového nocľažníka?

MANŽEL: Tak to vyzerá…

KAPITÁN: Kde je ten náš… blondiačik?

KRÁSAVEC: Bejby? Teraz išiel hore do izby.

KAPITÁN: (sadne si za písací stolík ako niekto, kto sa ujíma svojho úradu) Bude musieť uvoľniť izbu.

MAESTRO: Prečo by mal uvoľniť izbu?

KAPITÁN: Je spomedzi nás najmladší. Nepotrebuje sám spať.

MAESTRO: Ale Ivan je riadny zamestnanec nášho podniku.

KAPITÁN: Tak môžeš uvoľniť svoj budoár ty, Janíčko…

MAESTRO: Prečo by som ja uvoľňoval? Som tu zamestnaný, platím nájomné. Ty tu nemáš čo hľadať.

KAPITÁN: (podskočí) Ópeeska mi to dala a nebudeme sa baviťo tom, kto je tu domáci… Lojzo potrebuje izbu. (Lojzovi) Sadni si sem, čo stojíš.

HOSŤ: Ja môžem uvoľniť svoju izbu.(hrá ďalej biliard)

KAPITÁN: Ty si vedec, ty potrebuješ sústredenie…

HOSŤ: O dva týždne už končím, dovtedy sa tam aj dvaja zmestíme.

KAPITÁN: (komediantsky) Óooo… (Manželovi) Len dávaj pozor, aby ťa v noci nepretiahol… (fľochne nenápadne na Maestra, ktorý ticho stojí)

HOSŤ: (berie kufre od Manžela) Poď, dáme to hore.

MANŽEL: (berie od Kapitána tašku, nasleduje Hosťa, obaja odídu s batožinou)

 

Postavy sa spoznávajú, staré hriechy ožívajú, pridajú sa ďalšie.

 

(Scéna na stole, Maestro a Bejby)

MAESTRO: (oblečený po domácky, nohavice a tričko ku krku, vojde do izby, zapáli pri dverách veľkú lampu)

BEJBY: (vo dverách do izby) Nudíš sa, Janíčko?

MAESTRO: Kino mi beží, čo tam budem trčať… ( berie tágo začne sám hrať biliard)

BEJBY: (berie druhé tágo, pridá sa k hre) Koľko si už v tejto našej obci?

MAESTRO: Druhý rok.

BEJBY: Medzi umelcami to bolo pestrejšie?

MAESTRO: Všetci umelci sú iba… hračky natiahnuté ma kľúčik. (triafa do gule na stole)

BEJBY: Aj ty si umelec…

MAESTRO: Ja som vedúci osvetovej besedy.

BEJBY: A to je čo?

MAESTRO: Štátny úradník.

BEJBY: (smiech) Koľko si bol hercom?

MAESTRO: Iba tri roky.

BEJBY: Že si pri tom nezostal…

MAESTRO: (na stôl) Hráš.

BEJBY: Tak ti ma bolia kríže… (chytá sa dolu na konci chrbta)

MAESTRO: (zisťuje mu miesto na chrbte) Tu…?

BEJBY: No… Tam… presne tam… Mohol by si ma trošku pomasírovať. Bol si aj masérom u futbalistov…

MAESTRO: (trie mu chrbát) Iba jednu sezónu.

BEJBY:To je ono… Perfektné… óh…

MAESTRO: Postojačky sa to nedá.

BEJBY: (pozrie na pohovku) Ľahnem si… ale tam to nie je dosť tvrdé. (odrazu sa vyšvihne na biliardový stôl a zaujme vodorovnú polohu) Tu by sa to dalo najlepšie.

MAESTRO: Ľahni si na brucho.

BEJBY: Teraz som sa najedol.

MAESTRO: Tak chceš, alebo nechceš?

BEJBY: (otočí sa na brucho) Už som…

MAESTRO: (masíruje ho odbornými ťahmi)

BEJBY: Cez košeľu?

Maestro: Nešmýkalo by sa. Iba keby som ťa namydlil.

BEJBY: Na biliardovom stole namydlený… to by nešlo… Och… to je lahoda… kde som sa to len pretiahol… Óooo…

MAESTRO: V kravíne fúkalo…

BEJBY: Nerob si stále… oné… z môjho zamestnania. Keby som ti nedochoval mäso a mlieko… skapal by si…

MAESTRO: Ja sa nevysmievam z toho, čo robíš…

BEJBY: Tak potom…?

MAESTRO: Akosi mi nejde do hlavy, prečo si práve ty pomocný zootechnik. Iba to mi je smiešne.

BEJBY: Mamička ma tam zapísali…

MAESTRO: Máš talent pre divadlo.

BEJBY: To už koľko rokov hovoríš pri masírovaní?

MAESTRO: Naozaj. Si rodený komediant.

BEJBY: Aj medzi dobytkom treba robiť divadlo… Áuuu!

MAESTRO: Otoč sa.

BEJBY: (ľahne si na chrbát)

MAESTRO: (vylezie hore na stôl, v podrepe nad Bejbym masáž hrudníka)

BEJBY: To je zvláštna poloha.

MAESTRO: Nepáči sa ti?

BEJBY: Náhodou… celkom dobre mi to robí…

MAESTRO: Veď hovorím, že si komediant…

KAPITÁN: (vojde do izby, pozrie na dvojicu) A to s koľkými guľami hráte?

BEJBY: Prišiel vodca?

KAPITÁN: (prejde k svojmu stolíku, vyberá niečo zo zásuviek)

BEJBY: Zažiadalo sa aj tebe… trošku opatery?

KAPITÁN: Prihlásim sa… (hľadá v zásuvke, nájde, ešte raz pozrie na dvojicu, pokýva hlavou, vyjde von)

 

Pokus o začlenenie do malej komunity stratených mužov sa pre nového návštevníka začína zbližovaním s osudmi tých, ktorí mu poskytli azyl. Možno už konečný. Zbližovanie sa deje pri poháriku pálenky. Nový návštevník (Manžel) by predsa len chcel nájsť riešenie a začať odznova. Hľadá pomoc u tých, ktorí už nič neriešia, lebo všetko prežili.

 

(Vojdú Hosť a Manžel)

BEJBY: Začali sme oslavovať bez vás… (ide do kuchyne pre poháriky, donesie ich)

KAPITÁN: (Manželovi) Kde máš ten rozvodový návrh?

MANŽEL: (vyberie z peňaženky papier, podá mu ho)

KAPITÁN: Treba skoncipovať vyjadrenie. (sadne si k stolíku a zahĺbi sa do textu na papieri)

KRÁSAVEC: (nalieva do pohárikov, ktoré Bejby doniesol) Kedy to podala?

MANŽEL: Pred tromi týždňami.

KRÁSAVEC: Pôžičky máte?

MANŽEL: Nie, nemáme.

KRÁSAVEC: A byt… Trojizbový?

MANŽEL: Uhm.

KRÁSAVEC: Na dve deti… to bude po štyri stovky.

MANŽEL: O to nejde…

KRÁSAVEC: Tu si vypi. (podá mu pohárik)

BEJBY: (podáva pohár Hosťovi) Harmoniku by si mohol doniesť.

HOSŤ: Idem hneď po ňu.(nevypije a ide von)

MAESTRO: Teraz tu budete koncertovať?

BEJBY: Naozaj… Tebe sa nič nepáči, Janíčko… To je strašné… (Manželovi s pohárikom) Ahoj… (vypije)

KRÁSAVEC: (hneď mu znova nalieva) Ja som nechal tej prvej zariadenie a tridsaťtisíc a tej druhej…

KAPITÁN: Ja som nechal dom, a neskučím.

MANŽEL: O to nejde…

BEJBY: Vypi, aby si nás dohnal.

MAESTRO: A o čo ide? (vypije svoj druhý)

MANŽEL: Mám s ňou dve deti.

KAPITÁN: (Krásavcovi) Aj chlapca má. Ty si urobil iba dievky.

MANŽEL: (potláča slzy, otáča sa, aby to nevideli)

MAESTRO: Láska je iba sviatočný oblek egoizmu.

BEJBY: To kto povedal?

MAESTRO: Ja.

BEJBY: O deti ide, Janíčko.

MAESTRO: Tak nech sa postará o všetky hladné deti, koľko ich je na svete! Prečo nejde do Afriky?

BEJBY: Za misionára?

MAESTRO: Mať… vlastniť… držať si svoje… majetoček… živých ľudí ovládať… živé bytosti… rozhodovať o ich osude… to je vaša láska.

BEJBY: Ty nikoho na svete nemiluješ?

MAESTRO: Nemôžem milovať, pretože láska neexistuje. (vypije si)

KRÁSAVEC:A tak potom, čo je to,doboha, keď som taký… že by som pre lásku všetko rozdrúzgal?

KAPITÁN: (od papierov, píše si koncept)… vytrasieš sa na nejakej, a hneď ti je lepšie…

KRÁSAVEC: Vieš, čo ti poviem? Mňa už tie fóry nebavia. Radšej si vypijem… Uznaj, že aj tak sa dá. (vypije) Ale prečo nemôžem aj ja žiť… ako žijú iní? A chcel by som… Keď vidím večer domy a vo všetkých oknách svetlá… Rodiny… Udržať si rodinu, to je láska… Natrafiť aspoň raz na takú… čo to myslí vážne…

MAESTRO: Všetky to myslia vážne.

KRÁSAVEC: Ty o tom vieš… (gesto, hľadá, čo by vypil, nájde Kapitánov pohárik vypije si)

BEJBY: (dolieva do prázdnych) Ja keď sa ožením, tak to bude sirota… pekná a hluchonemá…

KRÁSAVEC: Si hovädo.

GAZDA: (vošiel, ticho položil svoj prázdny pohárik na stôl) Už ste to vyriešili? Vždy o tom istom. (Krásavec nalieva Gazdovi,všetci mlčia)

 

Príbehy zmarených životov siedmich osamelých mužov, uzavretých v jednej miestnosti ožívajú naplno. Prelínajú sa navzájom. Každý z nich má ponaučenie, ale nevie nájsť riešenie. Do konfliktu je vtiahnutý aj Manžel. Situácia sa komplikuje, utlmené vášne mužov ožívajú naplno. Po prudkej pästnej potýčke medzi Bejbym a Kapitánom ťažko zraneného Kapitána odnášajú von. Odznieva záverečný dialóg Gazdu, ktorý má tento čudný spolok osamelých mužov na starosti. Čaká sa, kým nepríde ďalší.

 

GAZDA: (kukne na Krásavca opretého o biliardový stôl) Budeš hrať? No len skús.

KRÁSAVEC:Takt ti dám… smútočný pochod. (hľadá akordy)

MAESTRO :(odchádza z balkóna berie tágo a hrá biliard sám so sebou)

BEJBY: (venuje sa hubám, zapáli si ďalšiu cigaretu)

GAZDA: (zamrmle) A zasa nemáme prézle…

HOSŤ: (na balkóne akoby pre seba) Každá žena je matka. Do zeme padá semeno a ona rodí. Muž… ten je zrno i bodľačie. A žena dáva život všetkému. Dobrému i zlému. (odchádza z balkóna, zastane pred Krásavcom, prijme od neho svoju harmoniku a hrá na záver niečo pekné, náhle obaja ustrnú v momentke)

GAZDA: (podíde do popredia a ozve sa k publiku svojím monológom)Keď som ležal v nemocnici, trinásť postelí tam bolo. A vždy keď niektorý z nás umrel, dívali sme sa my, čo sme prežili, ako vyzerá čistá upravená posteľ, na ktorej iba pred hodinkou ležalo telo. Potom priviedli neznámeho, nového, ľahol si tam a hľadal polohu, ktorou by sa mu najviac uľavilo. Uhniezdil sa na tej čistej preoblečenej posteli. Hádam si ani neuvedomoval, prečo je čistá. Čo je človek? Musel som o tom premýšľať, vtedy v nemocnici… Dumspiro… spero… No tak… dúfam, dokiaľ žijem. (vzdychne) Som už celkom neužitočný, kadekomu zavadziam… Varím, aby som trošku odtisol nudu… Pôvodne to tu bolo iné. Postavili dom pre veselé rodiny… Dali mu popisné číslo. Za mlynom 89. Kedysi bol v tejto dedine aj mlyn, teraz už nemelie. Ale zostalo to podľa starého… Za mlynom. Napokon, takmer vždy je všetko po starom… (gestom vyvolávača) Kapitánova izba je voľná… Nikto nepotrebuje…?

 

Scéna ožije, Gazda kývne na Hosťa, ktorý opäť pokračuje vo svojej melódii na harmonike, zastane pred písacím strojom, kde predtým úradoval Kapitán, vytiahne jednu zásuvku, díva sa do nej. Scéna sa zatmie, počuť len melódiu. Koniec.

11/2016

 

 

JOZEF ŠPAČEK

Rednutie kostí

 

Z hnedých dverí bývalej márnice, umiestnenej presne v rohu cintorína, vyšli dvaja muži. Chudší z nich, krívajúci na ľavú nohu, tlačil fúrik, naložený náradím. Druhý muž zavalitej postavy mal pri chôdzi pred sebou papier s nejakým nákresom. Hundral si: „Musíme sa riadne pozrieť, aby sme to aj my nedodrbali.“

„Tak toho sa neboj!“ začul ho ten s fúrikom.

„Neboj, neboj! Deň tu nie som, a už sa niečo poserie! Načo volal tých dvoch exotov?“

„Pohreb súri. Musíme to stihnúť do jednej.“

„Stíhame. A ty si tu prečo nebol pri nich?“

„Veď vieš, že som bol na vyšetrení. Na benzinometrii.“

„Benzinometrii?!“ uškrnul sa ten s náčrtom. „Ty si pekná benzinometria!“

„Len sa neposer z tej svojej maturity! Aj tak sa tu rýpeš ako ja za pár šupov,“ nedal sa fúrikový.

Prišli až k prostrednej, betónovými kockami vydláždenej uličke medzi hrobmi. Na štíhlej tuji náruživo hrkútala hrdlička. Po chvíli sa k nej pridal ďalší vták. Z vysokej rozkvitajúcej lipy v priľahlom kúte pohrebiska bolo cítiť prenikavú vôňu všetkých budúcich liečivých čajov.

„Kto bude pochovávať?“ zaparkoval krívajúci pri jednom čerstvom hrobe napravo od hlavnej uličky. Asi sedem metrov vľavo po diagonále bolo vidieť ďalšiu navŕšenú hlinu z pripraveného hrobu.

„Slukovič, myslím,“ odvetil druhý cez zuby, stále s nosom v papieri.

„Ten pekne vybavuje,“ začal chromý z fúrika skladať náradie.

„Počkaj, ty pako, nech riadne zistím, ktorý to má byť. Nech to nezmršíme ako tí dvaja chuji včera.“

Prešiel k druhému hrobu a pozrel do papiera.

„Tento to je!“ upresnil. „Tak to zahádž, ale poriadne. A hneď sa ber sem!“

„Určite je to dobre?“ opáčil druhý, a keď videl súhlasné kývnutie, pustil sa zahadzovať čerstvý hrob.

„Vedúci naberie všelijakých somrákov, a my aby sme to dávali do richtigu,“ šomral a pomaly plnil jamu posledného určenia čerstvou hlinou, ktorú miestni pre jej nábeh k ílovitosti a zvláštny hnedožltý odtieň nazývali pačochou. Neraz počul čo starších chlapov pri pive, sťažujúcich sa na svoje neduhy, hovoriť, že pačocha všetko vytiahne, a bude po bolesti…

Ten druhý sa pobral ďalej do hĺbky cintorína, až sa stratil kdesi v jeho najstaršej neudržovanej časti, stále patriacej židovskej obci. Potom sa na chvíľu pristavil pri košatej lipe. Vrátil sa k svojmu parťákovi a trikrát sa mu kýchlo.

„No čo, za rabínom si bol?“ spýtal sa ho ten.

„Bol… Ako vždy,“ odvetil a rozkázal chromému, ktorý už upravoval zahádzaný hrob: „Natrháš mi zajtra lipiny.“

„Natrhám, natrhám.“

„Švihol si si, no vidíš,“ pochválil ho pri obzeraní znova upraveného hrobu.

„Dám si fajčiarsku, jednu potiahnem,“ vybral si pochválený z vrecka blúzy škatuľku cigariet a zapaľovač.

„Dáš si?“ núkal.

„Veď dávno vieš, že mám alergiu. Vyúď sa za mňa.“

Prešli k druhému hrobu, pozreli do jamy, skúsili dosky, ktoré držali po oboch bokoch hrobovej jamy vykopanú hlinu.

„Máme vystarané,“ usmial sa alergik. „No, hlavne ty.“

Druhý dofajčil a začal ukladať náradie späť na fúrik. Keď bol hotový, spýtal sa: „Počuj, je to pravda s tými kosťami?“

„Čo myslíš?“

„No, že ešte pred desiatimi rokmi sa z každého vykopaného hrobu dala vytiahnuť hŕba kostí. A teraz skoro nič, len pár kostičiek. Nie je to nejaká blbosť? Predsa len, si tu už nejaké tie roky.“

„No, je to tak nejako. Čudné. Ba dokonca v zopár hroboch chýbali kosti. A pritom bolo jasné, že s hrobmi nikto nehýbal. Akoby ich zem strávila úplne, do zbla.“

„Do zbla? To ako myslíš?“

„To sa tak hovorí. Všetkých nás to čaká. To nerieš.“

Chromý nad jeho slovami pokrútil hlavou a chcel s fúrikom nabrať smer bývalá márnica.

„Počkať! Kurva, to snáď nie je možné! To sú hňupi!“

„Čo je? Čo hrešíš?“

„Ani tento to nie je! Má to byť podľa náhrobku 274, nie 247!“

„Čóóó? To nemyslíš vážne?!“

„Myslím! Je to jasné – 274, Karenovič Cyril s manželkou Štefániou! A 247 je Kucharič Karol s manželkou Sidóniou! Vedúci to splietol, kurva!“

„Nehreš tu stále! Tak vykopať celý?“

„Celý! A rýchlo!“

„Ale to mi musíš helfnúť, keď si si to všimol až teraz!“

„Pomôžem, len to musíme nájsť! Nebude to ďaleko!“

Zašli o desať, pätnásť metrov k múru cintorína a začali rad-radom obzerať náhrobky.

„Tu je to!“ podarilo sa alergikovi nájsť ten pravý hrob.

„Kurva, to je teda deň!“ popľul si dlane parťák a vrátil sa po fúrik s náradím, zaparkovaný pri nepravom otvorenom hrobe.

Z tuje s frkotom krídel do prudkého slnka vzlietli obidve vyrušené hrdličky.

Chromý sa obrátil za vtáčím odletom a pokrútil hlavou: „Ale… Počuj, ako by všetky tie kosti mohla zem len tak stráviť?“

„Čo ja viem?! Trebárs je už aj ona hladná.“

11/2016

ZLATA MATLÁKOVÁ

Ovečka v pršiplášti

 

„Všetci sme cestujúcimi na Titanicu.“

Jack Foster, írsky filozof

 

 

Dnešný deň je od rána plný neviditeľných cestujúcich z Titanicu. Priateľ architekt ti už dávnejšie rozprával o svojom projekte múzea v tvare lode, s provou vtesnanou medzi dva ľadovce. Dva roky vymýšľal svetovú atrakciu Belfastu. Dnes si ju spoločne prezriete.

Oddeľuješ toto popoludnie od iných. Čiernym taxíkom, ako v prvých filmoch Jamesa Bonda, sa dopravíš do kresťanskej kaviarne Common Ground, čo v preklade znamená spoločná pôda. Zaplatíš za indický korenistý nápoj a kávu. Čaj vypiješ, kávu anonymne daruješ náhodnému hosťovi. Servírka dopíše na veľkú tabuľu tvoju ponúknutú kávu. Ak príde niekto bez peňazí, jednoducho o ňu požiada. Medzi návštevníkmi sú umelci, študenti i misionári. Je tu bezpečne. Môžeš odísť, mobil na nabíjačke ťa zaručene počká. Ale informácia o bezpečnosti umožňuje vznik ďalšej, úplne odlišnej informácie: Možno ti práve v tejto chvíli zablokovali súbory a za ich opätovné sprístupnenie budú požadovať výkupné.

Mobil zazvoní.

Zvuk ťa oslobodzuje.

Ťaživá zákernosť informačnej siete a hackeri?

Už im nepodliehaš.

Telefonuješ a kráčaš z centra k mostu pre chodcov. Prejdeš okolo SSE Areny, najväčšej haly v meste, a s úsmevom si spomenieš na koncert Imagine Dragons. Nad strechami a vežami s ciferníkmi je voľnosť.

Vo vlasoch zachytíš dva pásiky pier. Bozk.

Vchádzate do múzea. Hoci vieš o námornej tragédii a zdalo by sa, že ťa nemôže nič prekvapiť, na čelo ti vyskočí strach, lebo smrť je v tejto chvíli najväčšia.

− Mohla si odmietnuť pozvanie na výstavu?

− Nemohla.

Na mieste s tlmenými zvukmi pripomínajúcimi podpalubie si uvedomuješ zvláštnu zviazanosť s dávnymi cestujúcimi, s loďou, ktorá sa zlomila a nárazom roztrieštila. Akoby aj teba čakalo stroskotanie. Predtuchu zaháňaš.

 

− Neviem si predstaviť žiadnu zásadnú katastrofu, ktorá by sa mohla stať tejto lodi, moderné lodiarstvo ich už dávno prekonalo.

Vyhlásenie Edwarda J. Smitha, charizmatického a ticho okázalého kapitána ťa vnútorne zastaví. Tak ako stovky zdokumentovaných príbehov, fotografií a písomne zaznamenaných dôvodov, ktoré viedli ľudí práve na toto plavidlo. Ešte predtým ti sprievodkyňa podá vstupenku − náhodne vybranú repliku nástupného lístka s dátumom 10. apríl 1912. Čítaš meno: Mr. Thomas Drake Martinez Cardeza. Tento cestujúci si zaplatil najdrahšiu kajutu s dvoma spálňami, obývačkou a súkromnou promenádou.

Po dvojhodinovej prehliadke si po krk namočená do ticha. Nepatríš nikomu. Akoby si v sebe odnášala tragické príbehy z lode. Polohlasne odpovedáš na otázky. Prstami sa posunieš desiatimi cestami k priateľovi. Mocne ťa pridržiava.

− Neboj sa, Zuzana, mysli aj na zachránených.

Nadradenosť Titanicu odsúva pozvanie na ľahkú večeru. Smerujete do pizzerie Little Wings. Toto reštauračné zariadenie podporuje environment. Za určitý počet použitých pizzových škatúľ dobrovoľníci vysadia strom. Chceš sa podieľať aspoň na halúzke novozasadeného duba, to áno, ale na jedlo nemáš chuť. Postačí neskorá čokoláda.

O týždeň sa vraciaš na Slovensko. Na juhozápade tejto krajiny si doma.

− Aká si pochudnutá a neopálená. Írsky dážď, hmly a ten vietor, − obzerá si ťa mama. Neprekvapilo by ťa, keby začala vymenúvať jedlá, ktoré uvarí, aby si sa popravila.

 

Marhuľová hostina.

Broskyňové hodovanie.

Sedíš na polohovateľnej stoličke oblečená do slnka a ľahučkých minišiat. Zelenožlté sypké jablká jakubky, maliny, himbery, čierne, červené i biele ríbezle, egreše, neskôr rebarbora.

Po tomto si túžila vyše roka. Po ovocnej vôni z plodov odtrhnutých pár sekúnd predtým, než sa roztečú v ústach.

Vydychuješ mikrospánok. V sne máš lepkavé broskyňové ruky. Na prsty sa prilepujú úzke textilné pásiky. Čudné rukavice z kúskov látky sú hrubšie a hrubšie. Nedarí sa ti nimi zdvihnúť plastový pohár s vodou ani prelomiť sendvič na dve alebo radšej na tri časti. Nemôžeš sa podeliť s jedlom. Muchy sa sústreďujú na tvoje dlane. Sníva sa ti o bielych muších deťoch bez krídel.

Prebudíš sa očami na holých rukách a venuješ im spokojný pohľad.

Mladšia sestra krúži okolo, dotýka sa ťa, hovorí a hovorí. Aj o výstave Titanic v bratislavskej Inchebe Expo Aréne. Odbehne. O chvíľu máva replikou lodného lístka. Tak ako v Belfaste aj v Bratislave ho dostal každý návštevník expozície. Súčasťou vstupenky bolo vytlačené meno skutočného cestujúceho na Titanicu.

− Prečítam ti meno pasažiera? Neboj sa, zachránila som sa. Teda on.

Si zvedavá. Zoberieš si lístok a čítaš: Mr. Thomas Drake Martinez…

Zľakneš sa. Akoby si narazila na ľadovec. Z diaľky počuješ sestrine slová. Zo všetkých si vyberieš jedno: zachránená.

− A v člne číslo tri, − teší sa sestra.

 

O dva týždne si opäť v Belfaste. Na tablete si prezeráš webové stránky cestovných agentúr a vôbec všetky dostupné informácie o Nikarague. Uvedomuješ si, že nemusia byť aktuálne a bezpodmienečne pravdivé. Čomu uveríš?

Vnímaš prízemnú tehlovú budovu charitatívneho centra, kde by si mala bývať. Zábery interiéru ťa skôr prekvapia než upokoja. Pri pohľade na toalety so splachovacím zariadením pocítiš slabučké zahanbenie, a zároveň zvláštnu istotu. V okolí domu postaveného z humanitárnych zbierok nevidíš ani jednu latrínu.

Niekoľko mesiacov budeš pomáhať ľuďom na obrovskom smetisku. Spoznáš spodinu spodiny.

Modlíš sa.

Čo očakávaš, Zuzana?

K šíreniu zdravia, vzdelania a rozvoja tretích krajín prejdeš ako povrazolezkyňa, ako chodkyňa po virtuálnom lane.

Kurz: latin link. Nesieš posolstvo. Budeš sa podieľať na poskytovaní niečoho nevyhnutného v nedostatku, možno v chorobách, v hlade. Budeš tou, čo uzatvorí spojenectvo so smetiskovými ľuďmi a piatimi členmi po anglicky a po španielsky hovoriacej skupiny charitatívnych pracovníkov. Nie je to tvoja prvá misijná cesta. Už vieš, aké je trpieť chudobou, biedou, núdzou, nedostatkom, onemocneniami, strachom z čiernej mágie. A hladom, hladom, hladom.

 

Smetisko. Zem tlmene praská, šuchoce ohňovými sukňami, ktoré pomaly vlečie smerom k tehlovému domu. V deň tvojho príchodu privezú netriedený odpad z nemocnice.

Červenkasté tampóny, pooperačné pomôcky, obväzy, injekčné striekačky, plastové infúzne vrecká so stopami krvi. Smetiskoví ľudia sa vo veciach prehrabávajú a holými rukami triedia recyklovateľné.

Hromada plastov.

Kopa kartónov.

Kôpka kovu a krátkych káblikov.

Kúsky drevených medicínskych špachtlí. Všetko použiteľné alebo predajné. Dvakrát v týždni nemocničný odpad a komunálne smeti.

Najfarebnejšie sú neupotrebiteľné zvyšky z neďalekej textilnej továrne. Asi tri centimetre široké pásiky látky akoby si uchovávali záhadnú energiu. Dotkneš sa tej pestrosti a uvažuješ, ako ich použiť. Dni s myšlienkami na využitie tkaniny narastajú. Nech vymyslíš čokoľvek, niekoľko metrov dlhé pásiky látky treba najskôr oprať.

Najprv teda studňa.

Katastrofálne sucho v roku 2014 spôsobilo v celej oblasti pokles hladiny spodnej vody. Jestvujúcu studňu, presnejšie to, čo z nej zostalo v blízkosti tehlového domu, treba prehĺbiť. Vyčistiť.

Nakloníš sa nad otvorom v zemi. Nedovidíš. Pohľad je prikrátky. Zaostríš zrak. Rozpoznáš podlhovasté predmety.

Konáre?

Nemožné.

V blízkosti nerastie ani jeden strom.

Dno zraňovali plastovými taškami a pohármi, chumáčmi vláken a rôznymi predmetmi z komunálnych smetí. Studňu takmer zbavili života, hoci v nej doslova pramení živá voda. Dáš sa uniesť obrazotvornosťou stojacou na dvoch slovách: živá voda.

Hľadáš niekoho, kto sa odváži zostúpiť do vyhĺbenej jamy. Jedine Chepe, tridsaťročný muž so šesťdesiatročnou tvárou s dotrhanými plastovými žabkami na nohách, je ochotný oživiť studňu. Čakáš, že si obuje aspoň tenisky.

Kde by ich vzal?

Chepe rozkročí nohy a zapiera sa nimi o stenu studne. Mocne upaží ruky, dlane pritíska o zvislú časť nespevnenej jamy. Pevne sa pritlačí o tvrdú zem. V krátkych intervaloch sa všetkými štyrmi končatinami súčasne odráža a takýmto nezvyčajným spôsobom postupuje nadol. Nik ho neistí.

Pripomína pavúčieho muža Spidermana. Súčasťou supermanovej schopnosti udržať sa na akomkoľvek povrchu je pavúčí inštinkt, ktorý aj Chepeho varuje pred nebezpečenstvom. Nevieš o motívoch jeho rozhodnutia, ale zaujatosť, akou ustavične zápasí s každým kúskom ílu na dne studne, je obdivuhodná. Je predurčený na túto prácu. Zatína, kope, v prasknutom plastovom vedre posiela nahor zem. Počuješ jeho hlas. Prehovára studňu, verí v svet vody začínajúci práve na tejto spodnej ploche vyhĺbenej jamy.

Ležíš na bruchu a nazeráš do hlbokého otvoru. Chceš uzavrieť akési vodné spoločenstvo.

S kým…

− Aká hlboká je studňa?

− Tri minúty.

Presne toľko trvá, kým Chepe skončí zostup a nohami sa dotkne spodnej plochy studne. Dno sa usiluje byť vodou.

Siedmy deň sa začal výkrikom. Počuješ radosť. Ty do studne nazeráš, Chepe z nej vylieza.

V tej chvíli zo smetiska vyšľahne niekoľko metrov vysoký plameň. Vystupuje z neho tmavý dym. Rozpína sa naokolo, zamoruje aj vzduch v pľúcach. Kašleš. Zaslzenými očami vidíš ďalšie stĺpy. Horiace hrebene rozčesávajú čierny svet. Oheň sa žeravo rozlieva. Tmavé vtáky, ktoré dovtedy nehybne vyčnievali z hromád odpadu, prudko vzlietajú.

Smetiskoví ľudia sa rozpŕchnu a utekajú z horiacej plochy. Kúsok ďalej beží trojica žien v značkovom oblečení. Prvé prsia nesú deravého Michaela Jacksona, druhé natrhnutú Madonnu a na tretích spoznáš hnedými škvrnami poznačené firemné logo Microsoftu. Šesť nôh v prederavených úzkych legínsach, šesť chodidiel so zvyškami lisovanej obuvi. Ani jedna zo žien nekričí.

Po chvíli sa peklo začína vracať do podzemia.

Pomáhaš dvom deťom.

Nezveličuješ?

Veď v skutočnosti iba sleduješ, či stihnú vybehnúť z dohorievajúcej zeme. Upokojuješ ich a prisľubuješ vodu a jedlo. To všetko o chvíľu donesú členky tvojho tímu. Aj dnes nakúpia všetko potrebné na prípravu sendvičov. Z neďalekého mestečka dopravia najlacnejší oranžový sirup, na bicykli privezú vo veľkých plastových fľašiach vodu.

O hodinu vychádzate z tehlového domu. Nesiete desiatky chlebíčkov i vodu zafarbenú a ochutenú lacným sirupom.

Sendvičová hostina.

Malinovkové hodovanie.

Stojíš oblečená do pachu zhoreniny, ľahučkého trička a bavlnených nohavíc. Ešte viac kašleš a srdce sa ide zblázniť. Priotrávený vzduch sceľuje dym a mení ho na mračno.

 

Večer si zoberieš do nikdy nezamokrenej kúpeľne fľašu s trochou vody. Vyzlečieš sa a vojdeš do nízkej plastovej nádoby. Vodu z prvého pohára leješ na vlasy, pridáš kvapku šampónu. Pomalé potôčiky stekajú nadol a naznačujú obrysy pliec, pŕs a bokov. V podbrušku miznú, aby sa vzápätí rozdelili a nežne pokračovali po vnútorných stranách stehien. Vodou z ďalších dvoch pohárikov zmyješ penu, pot a zvyšky každomesačnej krvi.

Kruh sprchy so suchými otvormi namontovali zbytočne. Pohľadom obídeš aj nefunkčné vodovodné batérie s kohútikmi označujúcimi teplú a studenú vodu. Dlane sa posúvajú po klzkej koži. Vnímaš oblé časti svojho tela.

Malým uterákom sa zľahka osušíš. Vykročíš z lavórika. Oblečieš sa, učešeš. Z kúpeľňovej skrinky vyberieš v celofáne zabalené špeciálne mydlo a čítaš reklamný text:

Po osprchovaní sa môžete v nemom úžase dotknúť svojho jemného a hebkého tela a tešiť sa z hodvábnej pokožky.

Mydlo je pre teba ničím, Zuzana. Nemôžeš ho ani darovať. Komu? Toto miesto je takmer bez vody. Privezieš si ho naspäť do dažďovej zeme, do Belfastu. Pri spomienke na mesto ťa znova, hoci len na okamih, znepokojí stroskotanie Titanicu.

Čo ak…

Hlúposti. Načo ten strach? Máš zabezpečenú spiatočnú letenku, nie lodný lístok.

 

Čoraz väčšmi sa identifikuješ s potrebami smetiskových ľudí.

Okrem jedinej polhodinky v mesiaci. Vtedy môžeš v mestečku použiť internet. Píšeš krátke odpovede. Elektronická pošta je priveľmi sterilná. A kontrolovaná. Rozhodla si sa, že o zážitkoch budeš iba rozprávať. Len ľudský hlas vie najvernejšie sprostredkovať prežité. Budeš hovoriť o Annette, Richardovi, Kenovi, Davidovi, Juanovi, Pierrovi, Tonnym a ďalších deťoch, dennodenne vchádzajúcich do tehlového domu, ktorý je striedavo školou, chrámom, jedálňou, speváckou sálou, dielňou i herňou, no deti si pýtajú predovšetkým objatie.

Neskoro večer si opäť prepletáš prsty s pestrými pásikmi textilu. Déjà vu. Toto si už prežila v sne.

Podvedome viješ vrkôčiky. Veselý farebný had má rôzne možnosti. Môže sa napríklad postupne stáčať okolo svojho tela. Prijmeš túto hru. Vzniknuté koliesko pridržíš a pozošívaš.

Do rána ich máš niekoľko. Tešíš sa na popoludnie, keď ich položíš pod umelohmotné poháriky na stole v tehlovom dome.

Hneď v ten deň vyrábate so staršími deťmi a ich matkami podobné podložky rôznej veľkosti. Trinásťročná Miriam prstami upletie hrubého textilného hada. Plaz sa mení na pestrú rohož, po ktorej možno vstúpiť do kartónového domu. Ak Miriam hľadala zázrak, práve ho našla. O rohože by mohli mať záujem aj v mestečku. Nepotrebné pásiky látky sa zrazu stali dôležitými. Smetiskoví ľudia by ich mohli vymeniť za peniaze, peniaze za školskú rovnošatu, bez ktorej v tejto krajine nemožno vstúpiť do žiadnej vzdelávacej a výchovnej inštitúcie.

Pousmeješ sa. Znova idealizuješ. Vieš, že utŕžené peniaze pôjdu predovšetkým na vodu a jedlo. Nezatváraš oči ani nad fľašami, fľaštičkami a vrecúškami, v ktorých je to, čo pomôže prežiť. Nikoho nezatracuješ.

 

Mať tak debničku ovocia z vašej záhrady! Anette by z úst mohli rozvoniavať marhule, Richardovi broskyne, Ken by vydychoval vôňu jabĺk. A Miriam? Tej by svedčali pery zafarbené čiernymi ríbezľami.

Kto z nich sa odtiaľto vyhrabe? Komu sa to podarí? Viacerí chcú, no odhodlá sa málokto.

Možno Miriam.

Ale pravý opak môže byť takisto pravdou.

O štyri dni odchádzaš. Lúčiš sa s každým osobitne. Otvorené ruky nie sú iba objatím. Tak ako pravé oblaky nie sú iba oblakmi štipľavého dymu.

 

Hoci máš hlavu plnú spomienok na Nikaraguu, jednou nohou si už v Belfaste. No predtým sa zastavíš u rodičov a sestry.

Ale teraz už sedíš v odletovej hale na bratislavskom letisku. Usmievaš sa a triediš obrázky uložené v mobile. Oživujú dym, oheň, smetisko a tých, ktorí sa stali tvojou mysľou a pamäťou. Natrafíš aj na zábery z ciest po Severnom Írsku. Pri pohľade na fotografiu ovečky v modrom pršiplášti z farmy neďaleko mesta Armagh sa pousmeješ. Určite tam ešte raz zájdeš.

V okamihu zvážnieš.

Už si sa naučila, že prílišná istota škodí.

 

Vo štvrtok 23. júla 2015, v deň Zuzaninho odletu, tlačové agentúry zverejnili správu:

Posádka Boeingu 737 leteckej spoločnosti Ryanair smerujúceho do Londýna so 113 ľuďmi na palube sa práve nachádzala nad bratislavským letiskom vo výške 1 500 metrov, keď oznámila ožiarenie zeleným laserom. U oboch pilotov sa prejavila strata pozornosti, dočasná oslepenosť a dezorientácia.

11/2016

JURIJ KOCH

 

Najvýznamnejší súčasný lužickosrbský spisovateľ Jurij Koch sa narodil 15. septembra 1936 v Hórkach v rodine kamenára. V rokoch 1947 – 1949 navštevoval lužickosrbskú triedu na gymnáziu v českom Varnsdorfe, zmaturoval v Chotěbuze a vyštudoval novinárstvo a divadelnú vedu v Lipsku. Potom pracoval ako rozhlasový reportér a redaktor. Od roku 1976 ako slobodný umelec písal poviedky, romány, drámy, rozhlasové hry, scenáre k filmom. Osemdesiatnik Jurij Koch je nositeľom viacerých literárnych cien. Jeho diela sú preložené do desiatich jazykov. Je členom nemeckého PEN klubu. Slovenskí čitatelia sa mohli zoznámiť nielen s jeho poviedkami (v literárnych časopisoch a rozhlase), ale aj s románom Návrat snov. 

(čk)

Ruský pacient

Jurij Wrobl sedel v záhrade a obzeral si svoje súkromné vlastníctvo, 3000 štvorcových metrov, 30-krát 100, ležiace na okraji mesta. Všeličo tu ešte pripomínalo, že kedysi to bolo záhradníctvo, medzi iným napríklad aj vysoké desaťmetrové tuje. Vysadil ich pôvodný majiteľ a neskôr ich orezával, niekedy až k vrcholcom, pretože z ich vetvičiek viazal vence na hroby. Ľudia si môžu pamätať, že starý Grüning nimi zarobil viac než jahodami a rajčinami, ktoré nechceli rásť v pieskovej pôde. Keď pohrebný veniec z vetiev jeho životných stromov uplietli aj samému Grüningovi, tuje vyrástli ešte vyššie. Jurij Wrobl v novinách prečítal oznam, že táto parcela je na predaj, tak ju od Grüningovej vdovy kúpil, s mladou ženou sa tam usídlil, schátraný domec prestaval a zo záhradníctva urobil záhradu. Deti mu už odišli z domu, syn, strojný inžinier, pracoval v leteckej firme pri Berlíne, dcéra, vyštudovaná hudobná vedkyňa, v mestskom divadle inscenovala opery a operety. Žena musí ešte rok vydržať na sociálnom odbore mestského úradu, kde sa stará o najhoršie prípady chudoby a biedy, on sám je už druhý rok na dôchodku. Ako bývalý učiteľ biológie a telocviku má slušnú penziu. Z prvého dôchodku si kúpil rozsiahly lexikón – encyklopédiu o vtákoch sveta v piatich zväzkoch s vyše tisíckou farebných obrázkov. Ako biológ sa hneval na seba, že sa slabo vyzná v pomenovaniach vtákov. Plietol si mená druhov, zatiaľ čo kolegovia nebiológovia ovládali nemecké, lužickosrbské, ba aj latinské názvy. Na ročnom postgraduálnom štúdiu v Moskve ho často zahanbili ruskí študenti, keď vedeli viac nemeckých ľudových piesní, ale aj nemeckých názvov vtákov ako on. Svoje nedostatočné vedomosti chcel už ako dôchodca odstrániť štúdiom kníh a pozorovaním prírody. Ako tréning mozgu proti hroziacej senilite. Wrobl práve niekoľko minút pozoroval pestrofarebné vtáčatko na starej slivke v svojej záhrade, ako zobákom ďobalo do kôry stromu, až z nej šupiny lietali… Potom Wrobl v hlbokom kresle zaspal.

Telefón, ktorý ležal vedľa neho v tráve, ho zobudil. V slúchadle sa ozval ženský hlas. Wroblovi chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že hlas hovorí po rusky.

„Juročka!“ volala žena. „Nespomínaš si na mňa? Ľudmila! Nosila som taký vrkoč.“

„Ach, áno,“ povedal Wrobl, hoci mal len veľmi matnú spomienku, ako na akejsi lúke pri Moskve ide s nejakou Ľubou či Ľudmilou, obaja bosí, oni dvaja aj ďalší študenti biológie stoja v tráve a pozorujú odlietajúce vtáky.

„Ludmila! To je nečakaný telefonát. Musím si najprv uvedomiť…“

„Chápem ťa, Jura! Nemaj mi to za zlé, prosím ťa, že som zháňala tvoju adresu… Nebolo to ľahké… Haló!“

„Počúvam ťa. Pokračuj! Je to riadne prekvapenie… Po toľkých rokoch.“

Wrobl sa usiluje doplniť obraz o žene, s ktorou sa rozpráva, ale tvár, teraz už so splývajúcimi vlasmi po bokoch, povedzme svetlými, zostáva nejasná a bez kontúr. A celkom hlboko v podvedomí hlodajú pochybnosti, či nejaká neznáma Ruska nechce z neho urobiť blázna.

„Ach, Jura!“ zvolala Ľudmila, hlboko vzdychla a odmlčala sa.

„Haló!“ Wroblovi sa zdalo, že žena v ďalekom Rusku plače. „Odkiaľ voláš?“

Až o chvíľu odpovedala zoslabnutým hlasom: „Z Kostromy. Pri Volge. Jura, ako sa máš?“

„Celkom dobre,“ odvetil Wrobl. „Sedím v záhrade a pozorujem vtáky…“

„Vtáky!“ poznamenala Ľudmila. „To bola tvoja slabina.“

Teraz Wrobl vedel, že ho Ľudmila naozaj pozná. Akoby sa mu v hlave rozsvietil správny program, žena nadobudla okrúhlu tvár, peknú ruskú, vlasy vyčesané nad ušami. A videl, ako sa ústa smejú, tie nesmierne červené ústa. Wrobl si práve spomenul, ako sa pokúšal Ľudmilu na lúke za Moskvou jemne objímať, a ona sa mu jemne bránila.

„Daj mi svoje číslo, Ľudmila! Hneď ti zavolám späť.“

Wrobl siahol za novinami, na ktorých sedel, a na okraj si zapísal číslo, ktoré mu Ľudmila nadiktovala. Naliehavo ho prosila, aby v každom prípade zavolal, podľa možnosti hneď, lebo ide o každú hodinu.

„Ihneď. Môžeš sa spoľahnúť,“ potvrdil.

Wrobl sa ešte raz ponoril do moskovských študentských čias, ale úsilie v náhlivosti nebolo úspešné. Zavolal číslo, ktoré si poznačil na okraj novín, ale už po prvých číslach sa mu ohlásilo, že treba vykrútiť predvoľbu mesta, ktoré mu Ľudmila nepovedala. Zavolal na informácie a o nejakých dvadsať minút sa dozvedel, ako sa dovolá do Kostromy.

Wrobl sa potešil, keď znova začul Ľudmilin hlas. „Môj muž,“ povedala Ľudmila, „ide o môjho manžela. Sme už vyše dvadsať rokov spolu. Je chorý. Veľmi chorý, a keď sa nenájde preňho pomoc, zomrie…“ Potom sa odmlčala.

Bolo počuť, ako rýchlo dýcha. Hanbila sa. Teraz prezradila, že sa telefonicky doprosuje. Preto vyhrabala z pamäti starého známeho v Nemecku, ktorý jej vyše tridsať rokov mohol byť ukradnutý.

„Vrav ďalej,“ povzbudil ju Wrobl.

Ľudmila rozprávala čoraz rýchlejšie, akoby v krátkom čase chcela oznámiť veľa informácií, takže ju Wrobl musel napomenúť, aby sa tak nenáhlila, lebo jeho ruština počas tých rokov už riadne utrpela. Jej muž, volá sa Viktor, bol pilotom Aeroflotu, nie vojenským, vykladala, celkom normálny pilot, lietal najmä na trase Moskva – Ulanbátar, čo nebola práve najatraktívnejšia linka. Potom ochorel na prostatu, musel sa dať operovať a anestéziológovia mu doničili srdce zle nadávkovanou narkózou, svoju vinu odmietajú, prirodzene, ale ona aj on vedia, kto je vinný za to, že Viktor má teraz slabé srdce, ktoré je mesiac po mesiaci od operácie na tom horšie. Teraz je už taká situácia, tvrdí Ľudmila, že ak jej muž nedostane veľmi rýchlo pomoc, zomrie… Hanbí sa, priznáva sa Ľudmila, ale je v takej núdzi, že to prekonáva hanbu. Nech Jura prepáči…

„Ako môžem pomôcť?“ kričí Wrobl do telefónu, lebo sa mu na okamih zdalo, že spojenie je prerušené.

„Viktor potrebuje kardiostimulátor, posilňovač, Schrittmacher,“ oznámila.

„V Rusku ho nedostať…?“

„Dostať,“ odpovedala Ľudmila. „Ale nemôžeme ho zaplatiť. Museli by sme mať päť- až šesťtisíc dolárov. Toľko nedáme dokopy. Nikdy. U vás, Jura… sú lacnejšie. Nemohol by si…?“

„Chápem,“ povedal Wrobl, „rozumiem, hoci v takýchto veciach sa vôbec nevyznám.“

Keď si Jurij Wrobl po chvíli – skôr po vyše polhodine, čo sa s Ľudmilou rozprával – opäť oprel hlavu o mäkké kreslo, mal na okraji novín pri telefónnom čísle napísaný názov kardiostimulátora „dash 292-03 VS1“ s dodatkom, že k tomu patria dve elektródy. A v uchu mu ešte zneli Ľudmiline posledné slová: „Jura, čas nás naháňa!“

Wroblovi sa videlo, že v priebehu hodiny vstúpil do iného sveta. Pozeral do záhrady, ale jeho oči nezachytili v prírode nijaký pohyb. Siahol za telefónom. Jeho lekárka, ktorá Wroblovo telo poznala lepšie ako on sám, mala práve pacienta. Poprosil sestru, aby mu zavolala späť, keď bude mať doktorka chvíľu čas, lebo ide o vážnu vec. Keď telefón neskôr zazvonil, spýtal sa lekárky, či sa v Nemecku dá – a keď sa dá, tak ako – kúpiť kardiostimulátor, a dodal, že ruský pacient, pre ktorého prístroj hľadá, leží v nemocnici a môže tam každý deň zomrieť, hoci to Ľudmila nepovedala. Doktorka mu povedala meno a číslo špecialistu kardiológa a tvrdila, že nebude ťažké prístroj zaobstarať, skôr ho zaplatiť. Asi o hodinu Wrobl vedel, že ide o stimulátor vysokej kvality, že sa dá v priebehu dvoch dní bez problémov získať, prirodzene, aj s príslušnými elektródami a že sterilne zabalený prístroj stojí asi 3000 eur. „Nie je to problém!“ povedal lekár. „Zavolajte mi, keď sa rozhodnete!“

Wrobl chodil po záhrade, ruky hlboko vo vreckách, občas zastal a hľadel dolu do trávy, vykročil ďalej, zdvihol hlavu a zahľadel sa k oblakom, potom sa zohol, rukami sa oprel o kolená, akoby si musel odpočinúť. Bol si istý, že musí konať. Zo situácie, v ktorej sa zrazu ocitol, môže sa vyslobodiť iba tým, že prístroj zaobstará. Wrobl si v mysli premietol opačné riešenie: Ľudmilu v jej núdzi nechať tak a v najbližšom telefonáte jej oznámiť, že nemôže nič urobiť, prístroj je veľmi drahý, alebo že v Nemecku sa nedá na voľnom trhu kúpiť, že to môžu iba lekári a tak ďalej. Lenže takéto myšlienky boli iba zbytočným zdržiavaním času. Jedného dňa by sa dozvedel, že Viktor zomrel, a on, Wrobl, by si až do konca pozemského života alebo ešte dlhšie vyčítal, že nepomohol, hoci pomôcť mohol. V konečnom dôsledku šlo aj o sumu 3000 eur, ktorá mala zachovať ruský život, v podstate neznámy ruský život, ale predsa život. Lenže 3000 eur je 3000 eur! Celkom jednoducho ísť do banky a vybrať ich? A večer povedať manželke, že ich chce minúť na kardiostimulátor pre manžela niekdajšej ruskej známej! Manželka bude mať námietky a pochybnosti, napokon, právom, veď peniaze sú aj jej. Alebo to urobiť za jej chrbtom a malý podvod pokojne ospravedlniť tým, že predsa ide o dobrý skutok?

Večer celú záležitosť oznámil žene a uviedol aj sumu, ktorú rýchlo potreboval. Manželka mlčala. O chvíľu povedala: „Mesto by mohlo poskytnúť stimulátor ako dar… S Kostromou má už dávno priateľské styky. A náš primátor ta neustále chodí. Čo keby raz neniesol krištáľové poháre alebo zlaté brikety s plastovými raketami!“

„Veru,“ prisvedčil Wrobl. „To je výborná myšlienka!“ Na druhý deň sa Wrobl prihlásil na návštevu k primátorovi., Keď Dr. Sauerwein zistil, kto s ním chce hovoriť, sekretárku požiadal, aby mu neprepájala telefonické hovory. Sauerwein a Wrobl sa poznali. Sauerwein bol Wroblov žiak, nadpriemerný športovec, ktorému sa Wrobl venoval na tréningoch aj mimo vyučovania v nádeji, že talentovaný študent sa rozhodne pre kariéru výkonnostného pretekára. Lenže Sauerwein bol navyše aj múdra matematická hlavička. Preto sa rozhodol pre štúdium ekonómie a po nejakom čase sa vrátil do mesta a prijal funkciu finančníka. V prvých voľbách v zjednotenom Nemecku všetkých protikandidátov na funkciu primátora nechal ďaleko za sebou.

Wrobl sedel s podivným rešpektom pred svojím niekdajším žiakom, rýchlo a sústredene vyrozprával, o čo ide. Sauerwein si chcel poznamenať údaje, Wrobl mu po hladkom povrchu stola posunul papier.

„Meno pacienta, vek, adresa, názov prístroja a tak ďalej…“

„Dobre,“ povedal Dr. Sauerwein. „Myslím si, že budeme môcť nejako pomôcť. Akási cesta sa už nájde. Profesor Klein z kardiologického centra ma nedávno vyšetroval… Ihneď sa s ním spojím.“ Sauerwein poprosil sekretárku, aby ho spojila s profesorom, a keď zatvoril dvere do vedľajšej miestnosti, Wroblovi povedal, že by azda bolo lepšie, keby sa táto akcia zbytočne nepublikovala.

Wrobl prikývol a zistil, že sa mu šálka v prstoch chvela, keď si ju dvíhal k ústam. O tri dni dostal správu, že si môže dva balíčky, v jednom stimulátor, v druhom príslušné elektródy, na mestskom úrade prevziať.

Keď túto radostnú správu telefonicky oznámil do Kostromy, Ľudmila najprv chvíľu mlčala, akoby s takým rýchlym dobrým koncom vôbec nerátala. „Sláva Bohu!“ vydralo sa z nej konečne. „A vďaka tebe!“ Potom sa obaja ponorili do hektických úvah, ako prístroj dostať do Ruska. V každom prípade vylúčili poštu v Nemecku aj Rusku. Bolo by to neisté, drahé a zdĺhavé. Oficiálna cesta, povedzme cez veľvyslanectvo v Berlíne, by bola najistejšia, ale komplikovaná a byrokratická. A Dr. Sauerwein by sa mohol dostať do problémov, ak by musel odpovedať na otázku, odkiaľ prístroj pochádza. Navyše by sa muselo platiť clo a čertvie čo ešte. Viktor ležal v nemocnici a čakal. Teraz šlo o každý deň, každú hodinu.

Na druhý deň skoro ráno sa Wrobl na svojom bavoráku vybral smerom na juh z mesta. Cestu zahaľovala hmla, jej závoje sa trhali na skle rýchleho auta a v kvapkách stekali. Vzadu v aute ležali dva balíčky, ešte raz zabalené do papiera a vložené do igelitovej tašky. Bola sobota a cesta bola voľná. Wrobl dúfal, že vec sa dobre vyvíja. Podľa plánu by stimulátor mal byť o tri dni v Kostrome… Wrobl mieril do Prahy a nejakých tritisíc kilometrov od neho práve na ceste do Prahy bola vzdialená aj Ľudmila. Bolo dohodnuté, že sa stretnú na pražskom letisku, kam Ľudmila priletí dopoludňajšou moskovskou linkou krátko po dvanástej. Po odovzdaní balíčkov budú mať ešte pár hodín na rozhovor a prehliadku mesta, potom Ľudmila večer opäť nastúpi do lietadla a odletí do Moskvy s prístrojom v lone ako príručnou batožinou.

V pohraničnom meste nič nepoukazovalo na to, že tade vedie hranica. Až za treťou smerovkou, ktorá navádzala na hraničný priechod a kontrolné stanovište, musel sa Wrobl zaradiť do predpísaného pruhu. Krátko potom zistil, že stojí v dlhom rade čakajúcich áut, v strašne dlhom rade. Vodiči stáli v skupinkách pri svojich autách, rozprávali sa a fajčili, podaktorí sa zaoberali svojimi deťmi.

Veru, sobota nie je asi najlepší deň na česko-nemeckej hranici, povedal si Wrobl.

Vystúpil z auta a po každom kroku bokom lepšie videl hraničný priechod, tú zeleno-bielu kontrolnú budovu vzdialenú asi dvesto metrov. Vpredu stálo ešte viac ľudí pri autách. A v rade čakajúcich sa nič nehýbalo. Wrobl sa spýtal jedného muža, prečo v taký pekný deň je hranica medzi dvoma európskymi krajinami zatvorená. Muž mykol plecami: „Čertvie! Možno zase niekoho hľadajú.“

Wrobl sa zhrozil. Ak má muž pravdu, tak budú prehliadať každé auto. Aj on bude musieť ukázať, čo vezie v batožinovom priestore. A colník alebo pohraničník bude chcieť vedieť, čo je v tej igelitke. Bude to musieť rozbaliť. Pohraničníkovi bude na hranici sterilne zabalený medicínsky prístroj dosť podozrivý. A kontrolný orgán bude chcieť vedieť, či náhodou v sterilnom obale nie je ukryté niečo iné. A keby trval na tom, že Wrobl musí balíčky otvoriť, drahý kardiostimulátor by už bol nanič, celkom nepoužiteľný, lebo tam je červeným písmom uvedené: „Pozor! Otvoriť môže len odborný lekár!“ V najlepšom prípade kontrolór nebude chcieť, aby sa balíček otvoril, iba ho vezme na prekontrolovanie zvláštnou metódou, čo bude trvať… A na konci procedúry by oznámil, že vývoz takých a podobných výrobkov je zakázaný alebo vyžaduje zvláštne povolenie.

Wrobl nasadol do auta. Práve v tej chvíli sa rad o pár metrov pohol. Pozrel sa na hodinky. O pol hodiny, tak sa dohodli, bude Ľudmila z moskovského letiska Šeremetievo volať, aby skôr než nastúpi do pražského lietadla, zistila, ako akcia vyzerá. Wrobl síce zostal autom v rade, ale vlastne by už mal rad opustiť… Keď sa pozrel do zrkadla nad sebou, videl mokré čelo a červeň, ktorá sa po lícach ťahala až na krk. Wrobl čakal na ďalší pohyb áut pred ním, aby z radu vybočil. Cesta cez Prahu už neprichádzala do úvahy.

Na malom parkovisku pohraničného mesta zastal, chodil sem a ta s telefónom v ruke. Ľudmila s telefonátom meškala. Podľa neho cestujúci v Moskve už sedeli v lietadle… Prosím, volaj! A telefón zazvonil. Wrobl povedal: „Vráť sa domov, Ľudmila! Nemôžem sa dostať cez hranicu. Všetko je v poriadku, musíme vymyslieť niečo iné. Vsio budet charašo!“

Idúc domov sporadicky nahlas nadával: Hranice, hranice! Všade, kamkoľvek pozrieš!

Ako boží zázrak sa mu zdalo, keď sa doma od manželky dozvedel, že Dr. Sauerwein sa chystá do Moskvy, kde má otvoriť výstavu obrazov a drobných plastík ruských a nemeckých umelcov z oboch partnerských miest. V nemeckom veľvyslanectve. Wrobl mu zazvonil a spýtal sa, či by mohol kardiostimulátor vziať so sebou. Na otvorení bude aj jeho ruský kolega mešťanosta Michail Sovienkov. Ten by mohol balíčky vziať do Kostromy. Rýchla, solídna cesta. Nech to Wrobl oznámi.

Radostnú správu oznámil Ľudmile a zistil, že na druhom konci telefonického spojenia svitla nádej na dobré zakončenie, až došla k bodu, keď padlo meno Sovienkov.

„Božemôj!“ vykríkla Ľudmila. „Sovienkov? To je strašný človek! Tomu nemožno dôverovať, Jura! Pri ňom musíš rátať s tým, že prístroj sa dostane do iných rúk, k inému… srdcu.“

Wrobl mlčal. „Rozumiem,“ vydralo sa z neho po chvíli. „Tak prístroj v Moskve prevezmeš sama. Priamo z rúk Dr. Sauerweina.“

„Áno, tak to bude dobré,“ súhlasila Ľudmila.

Ešte v ten deň odviezol Wrobl oba balíčky späť na mestský úrad, odovzdal ich sekretárke primátora a večer oznámil plán dohodnutý s Dr. Sauerweinom do Kostromy. Potom sa usiloval rozlúčiť v myšlienkach s kardiostimulátorom. Odteraz už všetko bolo v rukách božích alebo Sauerweinových, alebo v Ľudmiliných. A teraz, keď sa záležitosť dostala do záverečnej fázy, s ktorou už nemal nič spoločné, Wrobl pocítil, že mu na dušu sadla akási apatia. Tá mu šepkala: Kvapka na horúci kameň! Ako aj: Aké nepredstaviteľné pomery na začiatku tretieho tisícročia! Keď si chudobný, nemusíš ešte skôr zomrieť…

V deň Sauerweinovho odchodu do Moskvy sa Wrobl na mestskom úrade povyzvedal, či je prístroj na ceste do Ruska. Áno, potvrdili mu, ako dar mesta. Neráta sa s problémami. Dr. Sauerwein je v takých veciach ostrieľaný človek. Wrobl si bol istý, že teraz je už všetko v poriadku.

Keď sa na druhý deň nikto neohlásil, istota dobrého konca rástla, ale Wrobla mrzelo, že mu nik zo zainteresovaných nič neoznámil. On svoju povinnosť splnil, teraz bola na ťahu ďalšia osoba. Dr. Sauerwein pritiahol pozornosť na seba. Právom! Prečo nie! Sauerwein zaobstaral kardiostimulátor. A Sauerwein je politik. Wrobl nie je. A Ľudmila v náhlení nenašla chvíľku volať do Nemecka.

Prešli už tri dni a Wrobl v záhrade hrabal lístie. Sauerwein bol už asi znova doma. Manželka mu priniesla telefón do záhrady.

„Ľudmila,“ oznámila.

„Haló!“ zvolal Wrobl do telefónu a sadol si na peň odrezanej jablone, počúval hlas z diaľky a v hlave sa mu premietali obrazy ako vo filme.

Ľudmila rozprávala, že v dohodnutom dni bola už hodinu pred otvorením výstavy pred budovou nemeckého veľvyslanectva na Mosfilmovskej ulici číslo 54. Prechádzala sa hore-dolu po chodníku málo frekventovanej ulice, kým si ju nevšimol milicionár, ktorý tam pred železnou bránou strážil a krátkym pohľadom kontroloval preukazy vchádzajúcich aj opúšťajúcich budovu. Milicionár sa jej spýtal, na koho čaká, a keď mu povedala, upozornil ju, že čaká asi márne, lebo on o nijakej výstave obrazov nevie. A keď sa pýtala na Dr. Sauerweina z Nemecka, povedal jej, že nemôže potvrdiť, či sa taký nemecký mešťanosta v budove zdržuje a že je zakázané pred diplomatickou budovou sa prechádzať. Na vstup do budovy nemôže ani pomyslieť, musela by byť pozvaná zvnútra. Keď ho prosila, aby zo svojej strážnej búdky zavolal do budovy, odmietol to, veď jej už povedal, že v budove nie je nijaká výstava, a keď Ľudmila neodíde a bude stále čakať, prikloní sa k prísnym postupom. Medzitým už husto pršalo. A keď celkom premoknutá chcela odísť, aby sa večerným vlakom dostala späť do Kostromy, vo dverách budovy sa zjavila ruská zamestnankyňa nemeckého veľvyslanectva s dáždnikom nad hlavou a v rukách s igelitovou taškou a v nej s balíčkami kardiostimulátora a príslušnými elektródami.

„Teda všetko v poriadku!“ vydýchol si Wrobl.

„Ešte nie,“ prerušila ho Ľudmila. „Včera mala byť implantácia, ale Viktor ochorel. Teraz musíme čakať… S veľkou vďačnosťou ťa pozdravuje… Jura, on ťa pozdravuje. My všetci ťa pozdravujeme. A prosíme ťa, aby si prišiel k nám, na návštevu. Prijezžaj, prijezžaj!“

 

Keď zasa kvitli všetky stromy, Wrobl šiel do Ruska. Bola to jeho druhá cesta do Ruska, vyše tridsať rokov po prvej. Cestoval vlakom. Neposlúchol Ľudmilinu radu, že je istejšie letieť až do Moskvy a stade, s ňou a s Viktorom, ktorí by mu prišli v ústrety, spolu ísť vlakom, že dlhá cesta cez Poľsko a Bielorusko je strašná a stávajú sa všelijaké nepríjemné veci. Do smrti by si vyčítali, keby sa mu niečo stalo.

V Minsku, dopoludnia po prvej noci vo vlaku, po prvý raz na mape vyvesenej na chodbe vozňa, prstami zmeral zostávajúcu vzdialenosť. Ľudmiline varovania, ktoré mu zopakoval aj vlakový personál, aby v noci kabínu zvnútra zaistil retiazkou a neležal hlavou pri dverách, lebo banditi cez škáru dverí striekajú uspávacie plyny, ukázali sa ako nepotrebné. Na hranici z Bieloruska do Ruska odoprel pohraničníkovi odomknúť dvere, kým si ich zvonka neotvorili univerzálnym kľúčom.

Na železničnej stanici v Kostrome, keď si skladal kufor z vysokého vozňa na perón, Wrobl videl, ako sa k nemu zďaleka blížia žena i muž s veľkou kyticou, žena zopár krokov pred mužom. Ľudmila mu ako váženému cudzincovi podala ruku, potom kyticu a napokon ho predsa objala. Wroblovi bolo zaťažko nájsť nejaké znamenie na tejto žene, ktoré by mu pripomenulo pekný zážitok z mladosti. Viktor pristúpil bližšie, bol veľký a silný, neľahko si bolo predstaviť, ako môže byť taký život odkázaný na elektrický prístroj na srdci. Ruka sa mu chvela, keď držal Wroblovu. Obaja muži sa objali a Wrobl nevedel, ako silno môže svojho neznámeho priateľa stisnúť.

„Zdravstvujte, ja rad vas viďeť!“

Wrobl sa tešil, že chvíle vítania má za sebou. Nechcel, aby ho nosili na rukách ako záchrancu. Viktor rozprával o svojom meste a cez okno električky ukazoval budovy a ulice, historickú časť s krásnym „Ipatievskym chrámom“, pravoslávnou katedrálou, ktorá sa nakláňa k rieke Kostromke. Na jej obnovu nie sú peniaze, povedal Viktor. Keď prechádzali popri Leninovom pomníku, pri ktorom ležali čerstvé kvety, uvažovali o tom, ktoré pomníky majú právo zostať bez ohľadu na zmeny politických systémov. Rozprávali sa o zvykoch ľudí, z čoho žijú, čo si myslí mládež a čo nechce, aké ideály mali oni dvaja, Ľudmila a Viktor, a čo z toho teraz zostalo. Potom doma v byte v masívnej budove na okraji mesta za konečnou zastávkou električky, keď Wrobl sedel za bohatým stolom a najprv zajedal marinované hríby a čierny chlieb, došla krátka reč aj na kardiostimulátor a Viktor hovoril, ako sa po implantácii v nemocnici spýtal lekára, čím sa líši nemecký prístroj od ruského, a ako mu lekár s úsmevom odvetil, že ako medzi autami záporožec a mercedes.

Na prechádzke po brehu Volgy sa Wrobl tak vyľakal, že mu od strachu až stŕpli nohy. Ľudmila a Viktor vzali so sebou pekného urasteného ovčiarskeho psa Muchtara, ktorého museli neustále privolávať, lebo odbiehal kadečo oňuchávať. Wroblovi povedali, že by bolo pre nich zle, keby sa Muchtarovi niečo stalo, pretože ich vlastne živí. Muchtar je dobrý plemenný pes a veľa psičkárov z celého kraja privádza svoje sučky k Muchtarovi a v pivnici obývacieho domu prebiehajú psie svadby, každá z nich im vynesie od 50 do 100 rubľov. Bez Muchtara by nevyžili…

Po štyroch dňoch Wrobl cestoval späť domov, znova cez Bielorusko a Poľsko. Vo vlaku stretol muža, s ktorým sa už cestou do Ruska rozprával. Teraz obaja cestovali v ten istý deň a rovnakým vlakom do Nemecka. Ruský chemik, asi štyridsaťročný, pracoval v nemeckom Bochume, ale nie vo svojom fachu, ale ako pomocný robotník, ktorý raz miešal betón, raz rozvážal zeleninu z jedného konca krajiny na druhý, niekedy na cintoríne kopal hroby. Každých zopár mesiacov cestoval domov do Ruska, aby dal nejaké peniaze sestre, ktorá sa starala o chorľavého otca. Rus dlhšie cestoval, než sa zdržal doma. „Bojím sa,“ zveroval sa ruský chemik, hlboko vdychujúc cigaretový dym, „bojím sa, že čoskoro sa môže toto veľké putovanie ľudí zaraziť. Nesmierne masy bielej chudoby sprava glóbusu a ešte raz toľko čiernej chudoby sa začnú valiť do Európy. A vy sa im nebudete môcť ubrániť.“ Wrobl tiež fajčil, a nič nepovedal.

V skorej jeseni, presne 23. septembra, týždeň po svojich narodeninách, šiel Jurij Wrobl po diaľnici z Berlína smerom na juh. Viezol sa domov. Synovi podnik povolil polročnú stáž v špeciálnom inštitúte modernej aerodynamiky v Anglicku, a tak ho odviezol na letisko Tegel. Bolo už neskoro, keď sa Wroblov bavorák šinul po asfaltke a hore po pravej strane ho sprevádzal mesiac. Asi v strede cesty medzi Berlínom a rodným mestom (tak to budú neskôr uvádzať noviny a rozhlas) musel Wrobl zastaviť na malom parkovisku. Zamkol auto a šiel pár krokov hore briežkom, aby si v kríkoch odľahčil. Na parkovisko zahlo ešte druhé auto. Jeho svetlá krátko osvietili Wroblovi chrbát. Urobil ešte niekoľko krokov vyššie a pozrel dolu na cestu, kade prechádzalo jedno auto za druhým, najprv sa ukázali svetlá reflektorov a potom sa červenými koncovými svetlami stratili v tme. Wrobl potom začul plechové zvuky. Uvedomil si, že pochádzajú z jeho auta. A keď ďalšie auto na ceste nakrátko osvetlilo parkovisko, uvidel, že traja alebo štyria muži nakladajú jeho BMW na nákladiak, asi pomocou hydraulického ramena. Wrobl silno zakričal: „Stojte!“ Rozbehol sa z briežka dolu, a kým dobehol k autu, jeho bavorák už bol na plošine nákladného auta. V tom okamihu zahučal motor nákladiaka a dvere na oboch stranách sa pribuchli. Wrobl chytil za nohu muža, ktorý sa vzadu šplhal na plošinu, a stiahol ho dolu. Muž sa rozpleštil na zem. Nákladné auto, ktoré už podišlo zopár metrov, zrazu zastalo. Wrobl videl, ako sa tri mužské postavy z neho blížia, pustil nohu muža a ten sa postavil. Teraz muži stáli pred ním, ako stávajú vo filmoch, v tých hlúpych, vždy rovnakých filmoch večer v televízii a Wrobl mal chuť sa zasmiať.

Ale jeden z nich zakričal: „Bystro!“ Wrobl pochopil, že ide o Rusov alebo Ukrajincov, či Bielorusov, čo je napokon všetko jedno, pretože zboka mu na krk dopadlo ťažké železo. A červené svetlá na diaľnici sa čudne roztancovali…

Z lužickej srbčiny preložil Peter Čačko

9/2016

SLAVO KALNÝ

Prípad Ferdinand Daučík

 

Odsúdený tréner

Na slávneho futbalového trénera Ferdinanda Daučíka som mal šťastie. Prišiel do Trenčína, kde nám predviedol moderný modelový tréning. Keďže som bol nádejný dorastenec, na tréning prizvali i mňa. Po prvý raz som videl zblízka reprezentanta ČSR, hráča Slávie Praha a trénera ŠK Bratislava.

Na výbere dorasteneckých nádejí v Žiline som sa s ním osobne zhováral. Jednou vetou mi vysvetlil celý futbalový kumšt: „Najprv sa pozri, potom prihraj. Lopta nie je dôležitá. Dôležitý je voľný hráč, ktorému loptu presne prihráš.“

Po tretí raz som sa s jeho menom stretol v štátnom archíve v Bratislave, v spisoch, keď ho vyšetroval strážmajster Torovský.

Píše sa tam: „Ferdinand Daučík, narodený 31. mája 1910 v Šahách, úradník bývajúci v Bratislave na Kuzmányho 13, naposledy TNP Nováky, odsúdený na 24 mesiacov prevýchovy.

Manželka Zdena, rodená Cibochová, obchodníčka, matka štyroch detí, odsúdená na šesť mesiacov prevýchovy.

Daučík je 176 cm vysoký, má hnedé oči, čierne vlasy, ústa súmerné, reč v norme.

Daučíková je 168 cm vysoká, blondína, moletná, modré oči.

Počas výkonu trestu ich štyri deti boli u brata Ing. Daučíka na Lermontovovej ulici.

Poznámka: Menovaní roku 1970 žiadali o rehabilitáciu a vrátenie majetku. Keďže išlo o trest vyzvedačstva a trest odňatia slobody na desať rokov podľa §168, majetok prepadá v prospech štátu.“

S Daučíkom som sa po štvrtý raz stretol v Barcelone v útrobách štadiónu Nou Camp, kde bol úspešným trénerom FC Barcelona a v múzeu klubu je viackrát spomínaný a odfotografovaný.

 

Gándhí čaruje

Tento neobyčajne príťažlivý čiernovlasý futbalista mal tmavú hnedastú tvár a uprostred hrivy biely pásik, vraj ako Gándhí. Boh zná, kde k tomu menu prišiel. My vieme, že maturoval v Banskej Bystrici, krátko hrával v Bratislave, neskôr už ako reprezentant ČSR v pražskej Slávii. Do Bratislavy prichádza roku 1942. Vtedy v hlavnom meste začal vyrastať futbalový štadión na Tehelnom poli, lebo väčšina ihrísk v Petržalke pripadla Reichu. Daučík ako tréner ŠK Bratislava forsíroval novú modernú koncepciu hry tzv. WM systém. Aj vďaka nemu valcovali uznávaných súperov, po vojne aj CDKA Moskva, ktoré si priviezlo vlastného rozhodcu. Ani ten nepomohol.

Situáciu v ČSR ovplyvnili olympijské hry v Londýne, lebo viac našich športovcov emigrovalo. Po Februári padli závory na hraniciach, no stal sa aj zázrak: Praha pustila ŠK Bratislavu do Mexika. S trénerom Daučíkom a jeho WM systémom leteli do Mexika títo hráči: Danko, Pažický, Hinduliak, Pokorný, Vičan, Reiman, Schubert, Šimanský, Karel, Malatinský, Baláži, Polakovič, Kaiml. Z lietadla vypadli po štyridsiatich hodinách letu vyšťavení, zničení, na vzduch sa tešili ako malé deti. Ale už na letisku na nich padla akási dusná a vlhká handra, ktorá ich okradla o kyslík a nedovolila im dýchať. Keďže v hlavnom meste stále lialo, domáci usporiadatelia navrhli odohrať zápasy popoludní, keď je nádej uvidieť slnko. Bratislavčania odohrali na zájazde päť zápasov. Jeden remizovali, štyrikrát zvíťazili. Zo spomienok hráčov vieme, že vyhrávali vďaka Daučíkovmu WM systému a jeho hlave: „Chlapci, necifrovať sa s loptou. Myslite na kondičku… Nejedzte, čo vidíte. Konzumujte iba ľahké jedlá… ryby, ovocie, džúsy… nepite vodu ani na ihrisku!“

Napriek tomu viacerí ochoreli, a najvážnejšie Milan Danko z Košíc. Pre chorobu nepodpísal zmluvu s manažérom FC Torino. Vtedy ju podpísal iba jeho spoluhráč repatriant Schubert. Dankovi „mexická choroba“ zachránila život. Keby zmluvu podpísal, sedel by v lietadle, ktoré prevážalo hráčov FC Torino. Štvrtého mája 1949 havarovalo. Spoluhráč Schubert haváriu neprežil.

„Čo sa to v Mexiku deje?“ spytovali sa nadšení fanúšikovia doma, no väčšmi krútili hlavami zaskočení Mexičania. Za ten svet nemohli uveriť, že kdesi vo východnej Európe, v akomsi neznámom meste, kde vládnu komunisti, hrajú taký kvalitný futbal.

ŠK Bratislava sa v nasledujúcom roku stal aj majstrom ČSR. Ale vtedy už bol futbalový mág a stratég Daučík nezvestný. Povrávalo sa, že emigroval. Až postupne sa fanúšikovia dozvedeli, že bol vo vyšetrovacej väzbe a neskôr izolovaný – aj to po protekcii – v známom pracovnom tábore Nováky. Za vojnového slovenského štátu tam väznili Židov, po vojne všelijakých šmelinárov, keťasov, kolaborantov, prostitútky… no po Februári prišlo aj na nespoľahlivé živly a triednych nepriateľov, akým bol aj Daučík.

 

Podozrivý obchodník

Keďže noblesný pán tréner čosi znamenal, v meste na Dunaji získal nielen byt, ale na meno svojej manželky aj obchod s textilom. Ten úspešne viedla pani Zdenka, no za pultom postával aj Ján Fiala, nestor futbalových funkcionárov neskoršieho Slovana.

FIALA: „Daučíkovci si nikdy nedávali pozor. Ani sa nenazdali a už mali štyri deti. Aj preto som bol v obchode zväčša sám. Po fronte sme šli s Gándhím zháňať tovar. Pani Zdenka sa potešila, že máme stopercentné zdroje v Budapešti. Keď sme sa stade vrátili, nevedela nám prísť na meno. Namiesto ,štofu‘ sme priviezli ďalších futbalistov, medzi nimi aj Schuberta a dorastenca Ladislava Kubalu.“

V tom čase behávalo po slovenských ihriskách veľa repatriantov, napospol skvelých futbalistov, i keď podozrivých Slovákov. Vari jedinou výnimkou bol Kubala. Jeho otec sa narodil v Bratislave a vedel aj po slovensky, čo sa o jeho synovi už povedať nedalo.

Daučík mal na talenty nos. Vedel, čo za diamant priniesol. Aby mal talent pod dohľadom, Kubalu ubytoval u svojej sestry Ibojky. Ibaže tá sa do populárneho futbalistu zamilovala, s mužom sa rozviedla a za manžela si zobrala o šesť rokov mladšieho podnájomníka. Bratislava jej Kubalu závidela a čoskoro aj Bratislave futbalový svet. Experti tvrdia, že Ladislav Kubala bol a stále je najtalentovanejším hráčom, aký u nás kedy hrával. Ako jediný na svete za svojej kariéry obliekal tri reprezentačné dresy: Maďarska, ČSR, Španielska.

V päťdesiatych rokoch smeli za hranice iba sto ráz preverení experti a takisto športovci hrajúci v medzinárodných súťažiach. Ale eštebáci športovcom neverili. Sledovali ich na každom kroku:

„Kto je ten Daučík?“

„Predsa uznávaný tréner. Európa nám ho závidí.“

„A čo jeho kšefty s látkami a hráčmi? Koho to sem prináša… a iného zas kamsi lifruje? Kam príde, natŕča ruku: za tréning, za víťazstvo, za hráča, má kšeft… čo ešte chce, darmožráč?! Máme dôkazy, že sa aj s rodinou chystá na útek.“

„Kam by utekal? A prečo?“

„Mám tu ďalšie hlásenie: Po zápase vo Viedni sa stretol s emigrantom-špiónom. Mám svedkov, že Daučík mu dal peniaze. Prevzal od neho list!“

Po rokoch, ale už v Barcelone, Daučík spomína: „… Zrejme ma sledovali. Zatkli ma na druhý deň po návrate z Viedne. Tvrdili, že som pomohol akémusi vplyvnému emigrantovi ujsť. Finančne som založil akéhosi špióna. Mám čosi aj s farármi či s kým, lebo zistili, že som veriaci. Keď zo mňa nedostali priznanie, poviazali ma, zvalili na dlážku, tĺkli palicami, obuškami… kopanec som dostal do hlavy. Odsúdili ma na dva roky nepodmienečne. Až neskôr – aj to vďaka vplyvným fanúšikom-papalášom – som sa dostal do lágra v Novákoch.“

Z Novák Daučík určite ušiel. Keďže o úteku nevyšiel ani riadok, nebola núdza o fámy narastajúce ani snehová guľa.

„Zasvätenci“ tvrdili, že ušiel s rodinou na člne cez Dunaj. Nie, rodičia priveľmi milovali svoje deti. Neodvážili by sa riskovať životy detí. Môžbyť, že „prípad“ Daučík si mýlili s „prípadom Kaiml“. Daučíkov hráč Josef Kaiml ušiel na člne cez Dunaj aj s deckom a manželkou.

 

Pátranie

Aj mne trvalo dlho, kým som objavil spoľahlivú stopu a najmä svedka Daučíkovho úteku. Môj svedok sa volá Štefan Gürtler. Žil v Prievidzi a na svoje futbalové roky si spomínal už ako senior.

GÜRTLER: „Hrával som za Ešká, trénoval ma Daučík, poznal som ho aj podľa hlasu.“ A práve jeho hlas sa ozval v telefóne:

„Števo, to som ja, tvoj tréner… Daučík.“

„Skade voláte?! Veď ja som počul, že ste dávno…“

„Som v Novákoch. V lágri.“

„Čože?!“

„Pssst. Momentálne som v Prievidzi. V konzervárni. Sortírujem slivky do kompótov. Končím, ktosi ide…“

Gürtler okamžite zatrúbil na poplach. Bol to však poplach tichý, utajený, lebo o „istých futbalových možnostiach“ sa mohlo uvažovať a kalkulovať jedine šeptom a medzi svojimi. Ako prvý situáciu pochopil a zároveň „koncepčne rozpracoval“ predseda futbalového oddielu JUDr. Schwarz. Futbalové šachy a styky fanúšikov ovládal. Jeho štafeta dôvery, v ktorej nechýbali baníci a politické šarže, zdvihla závory. Daučík sa čoskoro ujal tréningov triedne vyspelého mužstva Baník Prievidza. Na tréningy prichádzal z lágra autom fanúšika a po tréningoch sa vracal späť. Rampy lágra dvíhal jeho dozorca.

FANÚŠIKOVIA-BANÍCI: „Dočerta, prečo náš tréner musí stále pendlovať? Iba preto, aby mohol v lágri spať? Súdruhovia, vy neviete vybaviť, aby mohol v Prievidzi aj spávať? Dáme naňho pozor. Aj ho triedne prevychováme!“

Banícka Prievidza vybavila, že tréner po tréningoch a zápasoch mohol zostávať v Prievidzi. Ubytoval sa vo vilke doktora Schwarza. V izbičke mal kufrík, v kufríku pyžamo, zubnú kefku a učebnicu angličtiny. Keď ho raz na tréningu nebolo, a nebolo ho ani v lágri, ŠtB objavila v jeho prázdnej izbe iba kufrík.

GÜRTLER: „V osudnú nedeľu sme hrali v Šuranoch. Daučík sa dohodol s predsedom, že z vlaku nezostúpi, lebo musí súrne do Bratislavy kvôli deťom. Späť sa vráti večerným vlakom. Vo vlaku každému podal ruku, ,nech sa darí, chlapci‘, no mňa objal. Spomínam si, že mu vyhŕkli slzy. Netušil som, že sa so mnou lúči a ďakuje mi za podanú ruku.

Na druhý deň večer som sa zo Slobodnej Európy dozvedel, že je už vo Viedni. Vraj vláčik smerujúci do Marcheggu, kdesi v poli za Devínskou Novou Vsou ,náhodne‘ zastal a okamžite doň nasadli Daučíkovci so štyrmi deťmi. Slovom, šťastlivo ,prešli‘ cez hranice.“

Hoci u nás médiá o zradnom emigrantovi mlčali, fanúšikovia sa o jeho osude dozvedeli. Daučíkovci sa neskôr usadili v Španielsku, Gándhí čoskoro zasvietil ako úspešný tréner FC Barcelona. Získal nielen titul majstra ligy, ale aj pohár. V jeho mužstve ako hráč exceloval Ladislav Kubala. Nábožní manželia si z toľkej radosti už tradične nedávali pozor, lebo v Španielsku sa im narodili ďalšie štyri deti.

 

Na scéne Kubala

Daučík zomrel roku 1986. Futbalový svet to výrazne zaznamenal, no u nás sa stále o ňom nesmelo písať. Ale odvážlivec sa vždy nájde. Ten fanúšik prišiel na výročnú schôdzu Slovana Bratislava. Uprostred schôdze vstal a nahlas oznámil: „Prosím, aby sme si minútou ticha a povstaním uctili pamiatku slávneho trénera Ferdinanda Daučíka!“

Fanúšikovia razom vstali. Preto vstali aj zaskočení funkcionári sediaci za vrchstolom.

Kubala sa v FC Barcelona stal najlepším hráčom storočia.

Po hráčskej kariére trénoval národné mužstvo Španielska. Viedol ho rekordných dvanásť rokov.

Osud chcel, že roku 1969 v Bazileji Slovan porazil FC Barcelona vo finále Pohára víťazov Pohárov 3:2.

O dvadsať rokov neskôr prichádza šesťdesiatročný Laco Kubala do Bratislavy. Chýrne finále si zopakovali seniori. Kubala svojich niekdajších spoluhráčov pozval do hotela Kyjev na slávnostný obed. Každého si uctil aj darom – hodinkami, kde mal každý hráč vygravírované svoje meno. Kubalove hodinky s menom má aj môj svedok Štefan Gürtler. Vďaka Kubalovi sa opäť stretli priatelia a na ihrisku sa prezentovali populárne idoly: Chodák, Šimanský, Emil Pažický… ale ten už bol pripútaný na vozíku.

Kapitán mužstva Viktor Tegelhoff svojho spoluhráča Kubalu nespoznával. Pamäť mal zahmlenú, ruky roztrasené, na stretnutie ho priviedla manželka. Vtedy sa aj Kubala dozvedel, čo sa tu s jeho kamarátmi dialo, keď on svojím kumštom udivoval futbalovú Európu. Benedikoviča, Steinera, Beňu, Tegelhoffa odsúdili pre špionáž, o ktorej hráči ani nevedeli. Žalárovali ich v Ruzyni, normy lámali v Jáchymove.

Okúsili, ako trpko chutí rehabilitácia futbalistu: „Kto mi vráti tie roky? Čo teraz môžem, keď ledva chodím?“

Komu tí futbalisti ublížili, čím sa previnili?

Azda tým, že na rozdiel od iných čosi znamenali a „nebezpečne“ vyčnievali z radu.

 

Chrám futbalu

Konečne som v Barcelone i ja. Dokonca s manželkou. Vlastnou. Autobus s plážovými hosťami zastal na obrovskom parkovisku blízo chrámu Nou Camp zasvätenému futbalu. Ja som sa potešil, no manželka zalomila rukami: „Túžim vidieť Gaudího, baziliku Sagrada Família, chrám Svätej rodiny, nie futbalový štadión.“

Rozišli sme sa. Uprednostnil som chrám futbalu – päťhviezdičkový štadión Nou Camp. Uprednostnil som ho kvôli Daučíkovi a Kubalovi. V útrobách stotisícového štadióna, kde je aj múzeum, som videl ich dresy, kopačky i fotografie. Ladislav Kubala má v tomto chráme samostatný panel. Roku 1999, keď tento svetový klub oslavoval svoju storočnicu, experti a fanúšikovia si Kubalu vyvolili za najlepšieho hráča histórie FC Barcelona.

7 – 8/2016

 

PAULA SABOLOVÁ

Cesta k prezidentovi

 

Dej sa odohráva v dvoch dejstvách v jednom čase, v jednom priestore počas jasnej noci na okraji lesnej cesty.

OSOBY:

ŠOFÉR autobusu

RÓZA– Rómka (cestuje do Londýna)

RÓŽIKA – Rózina dcérka

MUŽ (cestuje k prezidentovi)

HELENA – stará pani (cestuje do očnej kliniky)

BEÁTA – šestnásťročné dievča (cestuje na kasting)

MIKI – Beátinbrat (nevyjde z autobusu – je na vozíčku)

SPISOVATEĽ (cestuje na stretnutie s dramaturgom)

HLAS TAXIKÁRA

 

Príbeh a postavy sú vymyslené, márne by sme v hre hľadali seba.

 

SCÉNA

Vidieť predné dvere autobusu, ktorými neskôr vychádzajú aktéri.

 

ŠOFÉR: (sám na scéne – telefonuje) Čo si, môj zlatý, veril na zázrak? Už počas jazdy som ti telefonoval, že sa mi brzdy nepáčia… no… definitívne odišli… (počúva) Nie som blázon, nezabijem ľudí. Ty si tuším celkom na hlavu uderený… čo ma je potom, že je po generálke a že má nové brzdové obloženie!? Odhováral som ťa! Pamätáš? Ale ty okrem seba nepočúvaš nikoho, kúpiš starú šunku, lebo ťa ohúri značka Mercedes, záchod na parádu, ktorý je aj tak stále zamknutý, tvojej žene sa zapáčia lilavé firhandžgy… Skoro všetkým cestujúcim som vyplatil plnú cenu lístka… No čo híkaš? Zostali v autobuse už len piati či šiesti. Jasné, že mali nárok, všetci, čo odišli, mali nárok na celú sumu. To ti tak pomôže, že kus cesty sa už viezli… na to je paragraf. I na to, keď zmeškajú vinou tvojho pokazeného autobusu robotu. No, môj zlatý, môže sa stať, že budeš cvakať. Treba čítať aj predpisy, keď už chce byť niekto veľký podnikateľ s jedným autobusom tam a s tým istým nazad. Roboši zbehli cez les do dediny. Som rád, že sú preč a nepília mi uši. Tí, čo sedia v autobuse, nechcú peniaze, chcú sa včas dopraviť do cieľa. Ja som ťa nahneval? A to už prečo, môj zlatý, nezabúdaj, že ja si svoj volant vždy niekde nájdem… horšie je to s tými, čo zo seba veľkých a bohatých robia, a je to len navoňaná bieda…

ŠOFÉR: (dotelefonoval, vošiel medzi dvere autobusu) Vážení, naostatok sa vás pýtam, chce ešte niekto odísť? Náhradný spoj tu nebude skôr ako nadránom. Možno o také dve-tri hodiny.

(Chvíľu je zlovestné ticho, potom zaznejú výkriky.) Kedy?… ako… prečo… čo to má byť?

MIKI: (smeje sa) Bomba! Paráda!

HELENA: Chudobnému človeku sa už naozaj neoplatí žiť! Ale ani umrieť… veď jeden pohreb vyjde až na tridsaťosemtisíc…

MIKI: (skočí do reči) … truhlu treba kúpiť skôr… v akcii…

HELENA: A kde je ešte pomník, kar? Hudba, ak si ku nebožtík želá…

MIKI: Trefa, babka, ale nebožtík si už neželá nič, len aby mu z neba spustili špagátový rebrík…

HELENA: I to je pravda! Ale čo pozostalí, čo sa previnili, ako si majú vyčistiť perie, postavia veľký pomník, a je vybavené… koľko je hodín?

ŠOFÉR: Tri osemnásť…

HELENA: (preľaknuto)… už tri osemnásť? No neviem, neviem, či to ja dnes stihnem…

MIKI: (ironicky) Šofér je zodpovedný, nech nás poodnáša na chrbte…

ŠOFÉR: Schlaď si vášne, mladý, dobre? Aj bez tvojich kecov mi ide prasknúť hlava…

(Šoféra vytláča z autobusových dverí Rómka Róza – je vo vysokom štádiu tehotenstva, za ňou dcérka Róžika.)

RÓZA: Uhni!

ŠOFÉR: Ty sa s tou malou kam berieš? Pôjdeš stopovať? Chceš peniaze za lístky? Dám ti hneď na ruku…

RÓZA: Si blem, blem? Nevidíš? (ukazuje si na veľké brucho) S týmto stopovať? Róžika ide na potrebu. (kRóžike)Dža…

BEÁTA:(v autobuse) Dokelu, Miki… mali sme cestovať už včera cez deň, ale ty vrajs nočným, a rovno s takýmto lacným drekom… zmeškám kasting… ty za to môžeš… a ja ti všetko zožeriem… múdry starší brat…

(Šoférovi zazvoní telefón.)

ŠOFÉR: Šiesti zostali čakať na náhradný spoj… to mi nehovor ani zo žartu, že nemáš koho poslať…

HELENA: Koľko je hodín?

MIKI: Toľko, koľko bolo včera o tomto čase, babka…

ŠOFÉR: (opäť vojde do dverí autobusu) Vážení, situácia je vážna, môže sa stať, že tu takto budeme do rána…

RÓZA: (kričí)Šak ťa zabijem! I ja i mujŠani ťa zabije. Ty nevíš, že o devátej  musím čekat na letisku, cestujeme do Londýna…

ŠOFÉR: Ty cestuješ do Londýna? Veď sa rozsypeš, kým tam doletíš! Kedy máš termín?

RÓZA: (smeje sa)Predčerom…

ŠOFÉR: Mám z teba radosť! Čo si nezostala čakať na bociana doma?

RÓZA: Dilino! Doma by se narodil Róm a v Londýne se narodí Angličan…

ŠOFÉR: Iba ak tak! Koho ešte súri čas?

HELENA: Mňa v klinike čakajú nové oči… Mám telegram…

ŠOFÉR: Ďalej sa ani nebudem vypytovať, musíme to poriešiť razantnejšie… (vyjde z dverí autobusu, telefonuje a kope do pneumatiky) Počuj, môj zlatý, jedna nevidiaca stará pani má telegram z nemocnice a jedna Rómka a jej asi desaťročné čavore cestujú do Londýna porodiť Angličana, o deviatej musí byť na letisku. Pohni rozumom… aby si neplatil aj letenky. Objednaj dva taxíky, ktoré sú sem k nám najbližšie. Takže dva taxíky! Rozumieme si? A nie že budeš žgrliť a pošleš len jeden… hneď sa ozvi, že čo a ako?

RÓZA: (fajčí) Sem počuj , šofér. Na ako ty do telefónu kažeš na mňa Rómka a na Róžikučavore? Prečo tým v autobuse nekažeš Slováci, ale ľude. I ja s Róžikume ľude…

ŠOFÉR: Dobre, dobre, Róza! Daj mi pokoj a fajči ďalej ako turecký kamionista. (vo dverách autobusu) Hej, Slováci, je medzi vami ešte niekto, koho súri čas? Prídu dva taxíky, prvým pôjdu cestujúci, ktorých súri čas…

HELENA: (má bielu paličku a vystupuje z autobusu) Tu, prosím, mám telegram, idem si po nové oči. Už tretie! Dá sa vonku na voľačo sadnúť?

MIKI: Na konár…

HELENA: Vnútri je planý vzduch. Tí chlapi, čo odišli, ešte furt smrdeli od včerajšej pálenky. Sú to chudáci. Toľkú diaľavu musia chodiť za robotou. I z našej fabriky, čo bola pod nosom, je už vraj len šrotovisko… Ja som nevidela, lebo nevidím, ledva vidím toľko, koľko natiahnem ruky, i to len tiene… Od nás už dávnejšie, tiež za robotou, odišiel jeden otec rodiny, a už sa vo svete s akousi zmojkal a nechal aj deti. Taký je dnes svet. Lebo Pán Boh už načisto ľuďom odobral rozum, len ľudia, čo sa nad neho vyvyšovali, o tom ešte nevedia.

ŠOFÉR: (vynáša z autobusu rybársku stoličku) Pani, sadnite si! Róza, ani ty neseď na holej zemi! Prechladne ti oná… a ešte ju môžeš niekedy potrebovať…

RÓZA: Jaj, dilino gádžo! (k Helene) Vám dajú z mŕtvoly oči?

HELENA: Kdeže celé oči! Celé oči nikomu nedávajú. Raz možno i to bude. Ja dostanem iba rohovky. Lekári ich volajú kornea. Tie , čo mám teraz, to je jedna od ženy a jedna od muža. Rohovky sa do dvanástich hodín od odobratia od darcu musia implantovať. Teda teraz neviem, či ich tam už majú a dajú mi ich ešte dnes… Preto musím odísť taxíkom prvá…

RÓZA: (rozčertí sa) Cha! Vy, stará, idete po cudze umreté oči? Co ja? (ukazuje na brucho)Pre ten život v bruchu… ja musím byt prvá. Cha! (zachrčí ošklivosťou)Scete byt prvá za to, že ste bíla a ja čérna?

HELENA: Čo to trepeš? Ja už nevidím ani bielu, ani čiernu. Nijaké farby nevidím, len hlasy sa mi zafarbia. Ten tvoj vreskot mi blčí farbou ohňa…

RÓŽIKA: (pološeptom) Ja s takú babku, co ma z umartého oči, nescemcestovat! (Róžika pľuvne na Helenu.)

RÓZA: Soskačaodakerďa? (Prečo si to urobila?)

RÓŽIKA: Soskača, soskača?

RÓZA: Šofér, šak daj ke mne do taxíka zdravého a ne slepého…

ŠOFÉR: (položartom) Prestaň si vyberať. Ty vôbec nemusíš cestovať v tom taxíku, čo o chvíľu príde… Hocikto si to s tebou vymení…

RÓZA: (smeje sa) Na to zabudni, že ostanem tu, ty dilino gádžo! Víš,co stoja letenky? A to ne je šetko, dikčávo, muj muž teba podreže, kchik, keby se nenarodil Angličan…

ŠOFÉR: Prišiel by sem za mnou z Londýna?

RÓZA: Kto tebe povedal, že Šani je v Londýne? Teprvepridze, jak popredá remeslo… Šani je kovaľ… a jeho ocec dakedy mal i šmikňu, a teraz,kecpozdychali kone… a nemameskadziukradnucbandurky…?

HELENA: Ako je to vlastne? Keby sa jej maličké narodilo na letisku, pustili by ju s ním do lietadla?

ŠOFÉR: Samozrejme, že by ju nepustili…

RÓZA: Šak by sem ho schovala do pazuchy a z pazuchy vycahla až v létadle… a mohli by mi fúkat práškový cuker…

HELENA: (pre seba) Z pleca na plece. Cigán vždy zostane len Cigán…

RÓZA: Vy, slepá babka, počujte sem, ja sem Rómka, a to je veľkyrozdziľ. Cigáni sú špinaví a chudobní! Okej?

SPISOVATEĽ: (vyjde z autobusu, zíva, preťahuje sa) Nejaký problém? Rád urobím v taxíku spoločnosť pani Róze, pomôžem , ak treba…

 

DRUHÝ OBRAZ

 

K autobusu pribehne vysilený, zadychčaný muž, ktorý cestuje k prezidentovi. Zviera obrovskú čiernu aktovku.

 

ŠOFÉR: (zľaknesa) Preboha, a vy tu čo chcete? Vzali ste peniaze za cestovný lístok a pobrali ste sa s ostatnými chlapmi cez les…

(MUŽdáva šoférovi peniaze, ale šofér ich nechce.)

ŠOFÉR: Tak toto už nie! Schovajte si svoje peniaze. Prídu sem len dva taxíky. Čaká na nich šesť osôb, jeden invalidný vozík a taká kopa batožiny, že sa nezmestí taxíkom do kufra… s vami nikto nerátal. Prečo ste nezbehli cez les dolu kopcom s tými robotníkmi? Nechápem, prečo ste sa vrátili nazad…

MUŽ: (stále sa obzerá, akoby ho niekto naháňal) Hádzali do mňa kamene a hrudy, chceli ma zbiť…

ŠOFÉR: Zbiť?A začo?

MUŽ: Že som zrazil na motocykli decko…

HELENA: Pane Bože, Ježišu Kriste, matičko svätá…

ŠOFÉR: Hrôza! Zrazili ste decko? To sa tým chlapom ani nečudujem… hneď si predstavili pod kolesom svoje…

MUŽ: Nie teraz som ho zrazil, pred piatimi rokmi, v nedeľušiesteho júlapodvečer…

RÓZA: Dik Devla, šak ja by ťa rovno na tým misce zabila. Na fleku! Kchik… britvou… keby ty si zabil moje…

MUŽ: Ja som decko nezabil. Iba som ho od toho motocykla kolenom odtlačil, aby som ho neprešiel. (ťahá Róžiku za ruku) Poď, ja ti nič nespravím, len im ukážem, ako som decko kolenom do hlavy odsotil…(Keďže Róžika sa bráni, muž názorne ukazuje, ako sedel na motocykli, ako decko odsotil, ľahne si na zem tak, ako ležalo dieťa.) Takto to bolo, ako ukazujem. Dva dni som preplakal v špitáli a dve noci premodlil v špitálskej kaplnke. Chvalabohu, pomohlo, neumrelo.

ŠOFÉR: Fuj! Ale mi odľahlo… Tým chlapom ste prečo nepovedali, že decko žije?

MUŽ: Nebolo kedy. Rozprávali o svojich deťoch. Jeden sa ma opýtal, kam idem. Ja popravde, že idem k prezidentovi lebo som zrazil motocyklom decko, a už som si len chránil pred kameňmi hlavu…

ŠOFÉR: Ja sa priznám, že za volantom sa najviac bojím detí. A ešte keď sa mi sníva, že idú zo školy, brzdím, brzdím, brzdím zo všetkých síl, a zabrzdiť nemôžem… prebudím sa do nitky mokrý…

MIKI: (z autobusu) Pán šofér, ale to je už diagnóza… mali by ste zmeniť povolanie, psychiater by vám naordinoval terapiu… napríklad navliekanie korálok… psychiku máte v gatiach…

ŠOFÉR: Ty, mladý, tam čuš a nemudruj! Dobre? (k mužovi) Naozaj cestujete k prezidentovi?

MUŽ: Áno! Rovno k prezidentovi. Idem ho poprosiť o pomoc, aby zo svojej moci nariadil spravodlivosť a dal až od samého prvostupňového súdu až po Najvyšší súd prešetriť môj spis. Už váži päť kíl, a pravdy nikde niet!

MIKI: (ironicky) Cha, cha, cha… už vidím, ako vám pomáha… Nevyzerá vás z okna? No na podobločnici mu budú dnes márne tvrdnúť  akte, lebo pekne meškáme…

ŠOFÉR: (k Mikimu) Prestaň s tými srandičkami! Zraziť decko je najstrašnejší prípad, ale aby sa do toho zastaral prezident? O tom veľmi pochybujem…

MUŽ: Takže ma vezmete do taxíka?

ŠOFÉR: Vezmem vás naspäť domov… ale skúste sa opýtať ich, ak vám niekto prepustí miesto v taxíku, mne je to jedno…

SPISOVATEĽ: (prichádza z lesa a zvíta sa s mužom) A, môj predošlý prísediaci! Zdravím vás! Myslel som, že ste odišli s tými chlapmi. Vraciate sa predsa len domov s pánom šoférom, ako som vám radil?

MUŽ: Idem k prezidentovi! On je moja posledná nádej…

SPISOVATEĽ: Milý priateľ, nerád ľudí sklamávam, je mi ľúto, ale už v autobuse, keď ste vedľa mňa sedeli, som trochu vysvetľoval, že za daných okolnosti, keď ste nepožiadali prezidentskú kanceláriu, aby vám zabezpečila u prezidenta prijatie, nemáte šancu dostať sa k nemu.

ŠOFÉR: Čo? Vy idete k prezidentovi len tak nablint? Nebude sa s vami rozprávať ani vrátnik…

MIKI: Trefa! Obskakujú ho samí vrátnici. Nedajte sa vysmiať, pán šofér…

ŠOFÉR: Tak ochranka! Si myslíš, že len ty vieš, kde je sever… že neviem, koľko sa tam povaľuje ochrankárov?

MIKI: (ironicky) … a koľko sa tam povaľuje žiadostí o všelijaké milosti…?

ŠOFÉR: (k mužovi) Môj zlatý, vy len tu pekne počkajte so mnou, až títo odídu, tak si spolu dačo zahryzneme, trochu si zdriemneme a ráno prídu odtiahnuť autobus aj nás…

HELENA: Nech ide k tomu prezidentovi, keď tak silou-mocou chce. Mne sa to až také márne nezdá. Žiadosť je jedna vec, je to len papier, ale keby živý človek chytil živého prezidenta za rukáv, keď prezident vystupuje z autiaka…

MIKI: (ironicky, smeje sa)Trefa, babka!

SPISOVATEĽ: Vážne, vráťte sa domov s pánom šoférom, doma napíšte prezidentovi list…

MUŽ: Už som napísal…

SPISOVATEĽ: Ale to mení situáciu. To ste mi predtým nepovedali. Dostali ste odpoveď?

MUŽ: Ja som ten list neposlal. Dám mu ho rovno do ruky aj so súdnymi papiermi. Tak som počul medzi ľuďmi, že prezident listy od občanov nečíta. Keby neprečítal ani môj, tak som opäť stratený. Musím mu ho dať do ruky a mať istotu, že ho prečíta… Prepusťte mi svoje miesto v taxíku…

SPISOVATEĽ: Verte, že rád, keby to malo pre vás nejaký úžitok… ale takto… by to nemalo význam…

MUŽ: (k Beáte) A ty, dievčinka, by si neprepustila?

BEÁTA: Ani nápad! Váš prezident tu vždy voľajaký bude, ale môj kasting, od ktorého si s Mikim tak veľa sľubujeme a zmeníme si život, bude len zajtra…

MIKI: Dnes, dnes, Bea, je dávno po polnoci..

BEÁTA: Sorky… jasné,kastingje dnes, veď o chvíľu je ráno…

MUŽ: (k Helene) A vy? Ja áno, keby tam nečakali oči od darcu. Čakajú len dvanásť hodín…

SPISOVATEĽ: (podráždene)Nedostanete sa k nemu!

MUŽ: Viem, kde býva!

MIKI: (smeje sa) Tak to vás aj pohostí…

RÓZA: My v Londýne budeme bývať v Ealingu. Róžika, prines z autobusu ten adres, kde byvame v Londýne , ukážeš pánovi, co píše knižky…

SPISOVATEĽ: V súčasnosti píšem divadelné hry… a scenáre…

BEÁTA: Mne sa niečo… mne sa niečo stane, no to je škoda, že som vás nepoznala, keď som išla na predošlý kasting do filmu… Tiež sme trochu meškali. Kde tie veci, že ja v prvej desiatke… tvrdli sme tam, však, Miki… Mikiho si tam ani nikto nevšimol.

MIKI: (zlostne) Zmĺkni konečne!

BEÁTA: Čo som povedala? Povedala som dačo? Predstavte si tú šialenosť, že komisia mi dala zahrať, že som strom a lezie po ňom had, pritom sa oni… akože komisia… rehnili ako prihoretí. Zahrala som len strom, hada nie… bŕŕŕ! Viete, čo mi povedali, že som okej, že dobre, len mi chýba pohybová kultúra a herecká skúsenosť… že sa mi ešte ozvú… Kde má sedemnástka, ako som ja…

MIKI: Šestnástka, Bea, šestnástka…

BEÁTA: Dobre, tak šestnástka… nabrať hereckú skúsenosť? Kde? Keď na streche nášho kulturáka, kde ochotníčila babka s dedkom, rodičov už nemáme, breza rastie. Už je dosť vysoká, z ďaleka ju vidieť. Viete prečo? Lebo sa o kultúrny dom nikto nestará. Ľudia sa hnevajú, vraj načo ho od obce – už strašne dávno, keď som bola ešte malá – kúpilo nejaké ministerstvo…

MIKI: … kultúry…

BEÁTA: Miki, za koľko ho kúpilo ministerstvo?

MIKI: Za jednu geršľu…

BEÁTA: No vidíte, za korunu! A teraz zaň ministerstvo chce…

MIKI: Nesplietaj! Ministerstvo predsa kultúrne inštitúcie odovzdalo VÚC-ke…

BEÁTA: Ja neviem, čo je vucka, ale počula som, že teraz zaň ktosi dá tri melóny…

HELENA: Čo tri? Nebodaj tri koruny?

BEÁTA: Čo vám, babka, hrabe?

HELENA: Ja tým dnešným peniazom vôbec nerozumiem. Syna sa pýtam, koľko ho stála jedna pneumatika, odvrkne mi, že štyri litre, nevesta odvrkne, že za pulóver zaplatila osem kíl, a pravnuk odo mňa každú sobotu žobre na diskotéku nejaké geršle.

MUŽA, ktorý ide k prezidentovi, nijaké reči nezaujímajú, listuje vo svojich papieroch, číta ich, šomre, ukladá na kôpky, potom ich naspäť dáva do veľkej čiernej aktovky. Akosi sa mu tam už nechcú pomestiť, aktovka sa nedá zatvoriť,tak ju previaže špagátom.

 ukážka z pôvodnej divadelnej hry, 7 – 8/2016

 

VIERA ŠVENKOVÁ

 

Pozri sa na svet

 

Navôkol sa ženú autá, náhlia sa chodci, ulicu zaplavujú decibely. Ťažko uveriť, že za parkom sa začína les, zóna ticha.

– Čaká nás dlhá cesta, – ujíma sa Vlado vedenia. – Treba sa zásobiť.

Pristavia sa v jednom z hlučných stánkov, kúpia bagety a minerálku, vypijú kávu a rezko vykročia.

Peter si do kroku píska, uhýba autám, obzerá sa po hlúčiku rozchichotaných dievčin. Keď odbočia z rovnej cesty na kamenistý chodník, ktorý v zime slúži ako nenáročná lyžiarska zjazdovka, už v prvej zákrute vzdychá: – Pekne sa to začína. Človek musí byť pripravený na najhoršie.

– Typický turista z roviny, – uťahuje si z neho Ivo. – Veď vy tam dolu ani nemáte vrchy.

– Máme, máme, – bráni sa Peter. – Máme vŕšky, a nie hocijaké, ale vínorodé. Svet nám ich závidí.

– Hľaďte si pod nohy, – krotí ich Vlado v úlohe vedúceho výpravy.

Peter začne rozvíjať teóriu, že poriadna horská túra je vlastne symbolom ľudského života, aj dieťa sa najprv učí chodiť po rovine, no ako rastie, život je čoraz zložitejší, až sa napokon ocitne na strmom svahu medzi balvanmi. Ako človek z rovín má pred horami rešpekt. – Ako sa sem vyšplhali tie stroje? – ukazuje na náprotivný svah. – Ako sa na strmine udržia?

– Vyniesol ich vrtuľník, – uťahuje si zo sviatočného turistu Ivo.

– Technika všetko zvládne, – zapojí sa Vlado. – Lesníci sú vyzbrojení. Moderné mechanizmy sa dostanú všade, dosiaľ odpratávajú popadané stromy po nedávnej víchrici…

– Pravdaže sa dostanú všade. Už sú aj vo vesmíre! – uškrnie sa Ivo. – Na kedysi čistom nebi je smetisko…

Svah je čoraz prudší, človek nestačí s dychom.

– Pomaly a opatrne, – upozorňuje Vlado. – Držte sa za mnou.

– Tak múdro si mal radiť v krčme, – hnevá sa na seba Ivo. – Kamaráti, pite pomaly a opatrne!

Veď hej, uvedomí si Vlado. Po boji je každý múdrejší. Ak sa zrána mieniš vypraviť na túru, nepopíjaj do noci. No čo už.

Na slnečnej stráni spomalia, usadia sa na skalách. Vlado privrie oči, nastaví slnku tvár a otvorené dlane.

– Medituješ? – preruší ticho nervózny Peter.

– Uhm.

– Dá sa to naučiť?

– Dá. Úspech sa dostaví asi po roku.

– Až ti závidím. Vidieť, že si pobudol v Ázii. Aj ja som sa kedysi zaujímal o budhizmus, ale z kníh nič nepochopíš. Je to zložité.

Vlado sa posadil, slová odplašili ticho. Tento Peter, večný farár! Do hlbokej noci počúvali jeho kázanie. Pravda, Poľská krčma je na uletené debaty zvyknutá, zabávajú sa na nich aj čašníčky. Chlapi z observatória na Petrove kázne naleteli, do noci sa preli, čo je tmavá energia, čo čierna diera a či vesmír riadia Božie zákony. Priznajme si, ľudské srdce sa zmenilo na nenásytnú čiernu dieru, požierame sa navzájom! V preplnenej krčme hučali hlasy, každý mal svoju pravdu. Tu je aspoň ticho. Nastav slnku tvár, a dlane zachytia teplo lúčov.

Pohodu naruší hukot lietadla a rezavý zvuk lesnej píly na náprotivnom svahu.

Znova sa pohnú, krok je pomalší.

– Pozerajte pod nohy, – zdôrazňuje Vlado. – Na vyhriatych kameňoch sa rady vyhrievajú hady.

Balvany pod nohami, rozhádzané v jednom smere ako po zemetrasení, ešte vždy pripomínajú chodník, z oboch strán obrastený kosodrevinou.

– Človek si pripadá ako kamzík, ta ne? – poskakuje z kameňa na kameň Ivo.

– Vieš, ako sa u nás vraví: Na vysoký vrch vedú kľukaté chodníky, – vzdychá Vlado, keď sa prebíjajú skratkou do ďalšej zákruty.

– Chata! – ukáže Peter na strechu v sedle pod strmým útesom. – Človek by si dal dúšok…

Rozhovorí sa o dobrom víne, ktoré dopestuje vo vlastnom vinohrade, je to spravodlivé víno, čisté, bez chémie, také človeka poteší. Do mojej pivnice chodia kamaráti, dvaja kňazi, niekedy sa zhovárame až do rána, práve o tom, že človek by mal poznať viaceré náboženstvá, všetky po svojom hľadajú cestu k bohu…

– Hľadajú? – uškrnul sa Ivo. – Všetky sa tvária, že ju už našli, jedinú správnu a neomylnú!

– Aj budhizmus? – Peter sa obrátil na Vlada.

– Isteže. Aj on ponúka riešenie, cestu k šťastnému životu a k spáse…

– Aká je to cesta?

– Aká? No… strmá, – Vlado ukáže na kopec pred nimi.

– Aj budhistickí askéti, zarastení kostlivci, odchádzajú do hôr… – krúti hlavou Peter. – U nás, na rovine, na oblých malokarpatských vŕškoch, sú ľudia iní…

– Pravdaže, vínko! Proč bychom se netěšili… Človek by ti aj závidel, – doberá si ho Ivo.

– Zato u nás je veľa storočných, – hrdí sa Peter. – Červené posilňuje srdce.

– Aj šport posilňuje srdce, – dvíha sa Vlado. – Ideme!

Nad pásmom kosodreviny pofukuje vietor a slnečné lúče v jeho nárazoch akoby mali väčšiu silu. Po chvíli nohy oťažejú, dych vypovedúva, na tričkách tmavnú fľaky od potu.

V závetrí sa usadia, vytiahnu termosky a jedlo. Žiada sa chvíľa oddychu.

– Človek sa musí niečoho držať, – nepúšťa sa témy Peter. – My kresťania sa držíme prikázaní…

– Ja sa držím teba. Peter, ty si skala! – uškiera sa Ivo.

– Prikázania? Kto ich dodržiava? – ironizuje Vlado. – Všade sa kradne, všade sa šliape po ľudskej dôstojnosti, ľudí ženie závisť a pomsta, hynú nevinné obete… V budhizme…

– Pohnime sa, – varuje Ivo. – Ráno hlásili na hrebeňoch nárazový vietor!

– V budhizme ide o sebavýchovný proces, – nedá sa vyrušiť Vlado. – Vo vzťahu k svetu platí neubližovať, nehromadiť a podobne, vo vzťahu k sebe sa vyžaduje sebapoznávanie, spokojnosť s tým, čo som a čo mám… Nič nám to nehovorí?

– Boh je len jeden… – uvažuje Peter.

– Do noci si sa o tom dohadoval s hvezdármi a do rána si sa akiste modlil, – podkušuje Ivo.

– Modlili sme sa spoločne – pri vínku… Nenadarmo bolo na stole aj pri poslednej večeri… – smeje sa Peter.

– Niečo nám to hovorí, isteže, – drží sa témy Vlado. – Veď vravím, všetci vedia čo a ako, a predsa je ľudstvo tam, kde je… – Zahľadí sa do hĺbky pod vrchom, pás kosodreviny pripomína zelenú perinu, len sa vzniesť a mäkko do nej dopadnúť. Precestoval svet, no akoby nebol spokojný, akoby stále niečo hľadal – možno tú v detstve zabudnutú perinu.

Peter je kamarát, rád za ním cestuje na juh, rád s ním trávi dlhé nočné hodiny vo vínnej pivnici, neraz v nej aj prenocuje, filozofujú do rána. Splietol si si povolanie, vyčíta mu. Naozaj je pravda, že v každom našincovi je zašitý farár! A v každom filozofovi je zašitý cynik, vracia mu výčitku Peter. No zato ťa mám rád! Vínko už účinkuje, na rad prídu vyznania lásky a dobre že nie slzy. Čo si počať, kamarát, čo si počať s týmto životom?

Peter im ani teraz nedovolí vychutnať si výhľad, ustavične zavádza reč na témy, ktoré už sto ráz prebrali, hoci k ničomu nedospeli. Tomuto svetu už nikto nerozumie, podaktorí ho dokonca pokladajú za dielo diabla. Skoč z tej skaly! A pritom v tejto výške sa zdá, že obloha je na dosah, z modrastého tieňa pod poludňajším slnkom sa vynárajú tri svetielkujúce horizonty ako zduté morské vlny.

V dedine kolujú stáročné povesti o duchoch hôr, na každom vrchu sa stretáva iné osadenstvo – podobne ako na gréckom Olympe, podľa starcov sa na zubatej čiare obzoru nad horami stýkajú duchovia zeme a neba, tu sa rodia víchrice i páľavy, hromy i blesky, ktoré trestajú ľudí za prestúpenie Božích zákonov.

– Je to len a len ľudské dielo, – odporuje Petrovi. – Diabol je na nás krátky! Tak je to, kamarát. Ale máš pravdu, sme hriešne tvory. O tom hovoria Božie muky na krížnych cestách. – Pokúsil sa čosi naznačiť kamarátovi, ktorý už fučí, akoby sa vliekol z posledných síl. Nie je jednoduché vystúpiť na poriadny vrch, hoci ani zďaleka nie najvyšší, nepotrebujeme horolezecký výstroj, zaobídeme sa bez lán a mačiek. Stačí sa dobre prichytiť výstupkov zvetraného balvanu. – Nenariekaj, to najhoršie nás ešte len čaká.

– Nestraš! – Peter, statný chlap, takmer detsky vyvalí oči.

– Najhoršia na každej túre je cesta nadol, – pripomína Ivo.

– Jasné. Je to ako v živote, prebehneš detstvom, mladosťou, dožiješ sa dospelosti, ešte si si ju ani nestihol užiť, už sa cesta kloní nadol, už sa treba pripraviť na najťažší úsek – na zostup.

Vlado čakal, že Peter, ktorý sa kamaráti s kňazmi, dodá: na zostup do ničoty alebo vzlet na nebesá.

Znova zavládlo dlhé mlčanie, len tu a tam ho prerušilo Vladovo upozornenie: – Teraz pozor! Opatrne!

Únava sa hlási čoraz nástojčivejšie. Do noci pili a potom takmer do rána tárali, prebdenú noc cítiť v nohách. V Poľskej krčme sedeli s hvezdármi, ktorí sa zaoberajú jedinou hviezdou – naším Slnkom. Stačí menší slnečný vietor, kamaráti, a zemeguľa príde o atmosféru, sme v háji! To sa, pravdaže, musí zapiť. Pokračovali aj doma, neodolali pokušeniu ochutnať spravodlivé vínko, veď Peter dovliekol plný demižón. Podgurážení sa vrhli na Vlada: Prečo žiješ ako osamelý vlk? Prečo sa neoženíš?

Prečo, prečo! Sám by si na tú otázku nevedel odpovedať. V mladosti chodil s Mariškou, keby nebol ušiel na Západ, dnes mohol byť šťastne ženatý, mať kopu detí. Marišku stretáva, je z nej odporná matróna, je rád, že unikol osudu. Po návrate o ženbe vážne uvažoval, na staré kolená sa treba o seba postarať, aby mal človeku kto zatlačiť oči. No tie ženy! Jedna sníva o dome s bielou omietkou, o kuchyni plnej prístrojov, automatiky, ktorá ušetrí pestované nechty, druhá sa rada zabáva, najlepšia nálada je pri poháriku, tretia nadáva na mužov, zbožňuje psov a pána farára, ďalšia je parašutistka, učaroval jej výhľad z lietadla – vidieť zasnežené hory z výšky, to je pohľad pre bohov. Nezabila sa pri zoskoku s padákom, stačilo bežné pokĺznutie v kúpeľni. Už pri tej spomienke ho striasa. Vek ho súri, ponáhľaj sa, kým môžeš rojčiť o teple perín, do ktorých si v detstve s takým potešením skákal, no v podvedomí už tlie obava – čo ak to zasa bude skok do prázdna.

Pripomenie si nočný rozhovor v Poľskej krčme, pri pive sa zhodli, že človek sa musí zmeniť, čosi sa s ním musí stať.

Nadhodí tému a kazateľ Peter sa jej chytí. Tí zanietení pozorovatelia Slnka mali pravdu! Tvrdili, že aj kozmonauti sa menia, na zem sa vracajú ako celkom iní ľudia. Už v prvých chvíľach – cesta z dosahu zemskej príťažlivosti trvá len deväť minút – priam fyzicky pociťujú, že v nekonečnosti vesmíru sú menej ako mravce alebo stratené zrnko maku. Po návrate nie sú schopní zašliapnuť chrobáka, nedali mu život a nemajú právo mu ho vziať! Zdá sa, že do vesmíru treba vystreliť celé ľudstvo, aby sa spamätalo. Aby sme sa spamätali.

– Už sme tak vysoko, že sme skoro vo vesmíre, ta ne? – utiera si Ivo spotené čelo.

Vek súri, uvedomí si Vlado, keď lapá po dychu. Už to nie je ako za mladých čias. Čím väčšmi sa blíži vrchol, tým viac kamenných stien treba obchádzať, preliezať, preskakovať.

Treba sa vydýchať. Pražiace slnko a prudký, zádrapčivý vietor. Nezaškodí pár glgov čaju.

– Niekedy ti vážne závidím, – obráti sa na Vlada Peter. – Je úžasné, že si mohol toľko cestovať. Nenadarmo sa hovorí, lepšie raz vidieť ako stokrát počuť.

– Úžasné, – šomre Vlado. Nuž hej, v krízových rokoch ušiel na Západ, bolo to ťažké, niekedy priam nad ľudské sily, po nociach robiť, aby bolo z čoho platiť štúdium, umývať v bohatých bankách mramorovú dlážku posiatu pľuvancami žuvačky, ale podarilo sa mu študovať na slávnych univerzitách, dokonca aj v Japonsku.

– Prečo si sa vlastne vrátil? – čuduje sa Ivo.

– Prečo? Matka ochorela, potrebovala starostlivosť. Sestra je staršia, na opateru už nestačila. Nemal som na výber. Dlho som hľadal robotu, podniky krachovali, ale ekonóma s pochybnými západnými znalosťami nepotrebujú, naopak, treba ho sledovať, či nejde o nastrčeného špióna, vytrvalo ma vypočúvali, tá rutinná hra s intelektuálnymi nulami ma dlho bavila. Našinec je rád, keď môže niekoho prenasledovať, strpčiť mu život… Je dôležitý!

Zaujímavé, že minulosť, ku ktorej sa nerád vracal, sa pred ním vynárala ako fatamorgána nad slnkom zaliatou kotlinou, nad vyšediveným podhorím s dedinkami ako rozsypané hracie kocky stratené v zeleni.

– Tak-tak. Veď sme tak aj dopadli, – pritakal Peter. – Celé to krachlo… Kde hľadať odpustenie?

– Odpustenie? – zopakoval Vlado. – Márna sláva, máš farárske školy.

– Ale tie najlepšie! Študoval pri víne, pri víne! – doberal si Petra Ivo.

– Ani ty sa nesťažuj. Nemáš rodinu, no zato si precestoval svet, všetky peniaze, čo zarobíš, minieš na zahraničné zájazdy. Investuješ do seba, – zápasil s dychom Peter.

– Ďaleké cesty? Kdeže! Žena by ti nič také nedovolila, – Ivo sa tvári ako znalec. – Prilepí sa na človeka a už sa ho drží, už ho nepustí. Kdeže Tibet, kdeže Londýn, New York, Jeruzalem, kdeže egyptské a mexické pyramídy, ázijské sopky. Ani do krčmy sa pomaly nedostaneš!

Peter odporuje. Rodina je najväčšie bohatstvo, jeho ochrana niečo stojí! Treba sa obetovať, inak svet vyhynie!

Ešte posledné metre. Medzi balvanmi je zasadený drevený kríž. Niekto ho vyniesol na vlastnom chrbte, zopakoval si krvopotnú krížovú cestu.

Pozri sa na svet, vravel si Vlado a zrakom sa ako v extáze pokúšal objať všetko navôkol.

– Niečo vám poviem, – hlas sa mu zadrhol, musel si odkašľať. – Možno je to dedinská povera, ale funguje to. Pravdaže, človek je hriešny tvor, hoci chodí do kostola, na spoveď. V dedine sa ujalo, že kto spácha veľký hriech a potrebuje sa od neho očistiť, musí vyjsť na vysoký vrch. Kým zdolá tie kilometre, kým sa naň vyškriabe, kým vycedí litre potu, postupne sa očisťuje, a ak je jeho odhodlanie – choď a nehreš viac – úprimné, zažije na vrchole takú extázu, akú možno dosahuje budhista na prahu nirvány. Pocíti niečo zvláštne… Vníma svet, a zároveň seba. Akoby sa v ňom rozplýval.

– Ja cítim len svoje nohy, – šúchal si kolená Ivo.

– Chlapci moji, – zosúval sa Peter. – Keby ste vedeli! – dosadol na skalný výstupok. – Keby ste vedeli, čo som vyviedol! Neodvážim sa to spomenúť ani pred priateľmi, dvoma kňazmi! Ťaží ma svedomie…

– To poznáme, – prikyvoval Ivo. – Stará známa krčmová pesnička, výčitky pre neveru…

– Som slaboch, – vzdychal Peter. – Nahrbil chrbát, z nízkeho sedu padol na kolená, tvár v dlaniach ako kajúcnik pred oltárom.

– Nemusíš sa nám spovedať, – zavrátil ho Vlado. – Už si si to odskákal. Ideme! Cesta nadol bude riadna fuška, mach je zradný, kĺže sa na ňom ako na vyleštenom ľade. – Rázne vykročil a obaja ho poslušne nasledovali.

Nárazy vetra zosilneli, nad obzorom sa vynárali mraky. Vlado si nebol istý, či zakvílil vietor, alebo človek. Kútikom oka zachytil pohyb, tmavá postava sa posediačky rútila nadol v ústrety priepasti, zúfalo sa chytala hladkých skál.

Pohol sa, hoci vedel, že nedobehne. Je neskoro.

Vtom pohyb ustal, Petrovo mohutné telo ležalo nad samým zrázom, tri kroky od priepasti.

Vlado podišiel k nemu, nohy sa mu triasli. Nikdy nestál na takej neistej pôde. Čo ak sa previs odtrhne a obaja sa zrútia do hlbín? Natiahol k Petrovi ruku, ten sa spomalene, ťarbavo dvíhal, akoby podvedome cítil, že pár krokov nad zrázom môže byť každý pohyb nebezpečný. Vlado ho prudko pritiahol k sebe a ťahal nahor, priam ho sotil Ivovi do náručia.

– Človeče! – krútil hlavou Ivo. – To bolo o chlp! Teba má Pánbožko rád!

Nik mu neodpovedal. Mlčky sa vliekli schodnejším skalnatým svahom, opatrne, akoby chodidlom ohmatávali každý kameň, či je pevne zasadený v podloží, či sa nezvrtne, či udrží ťarchu ľudského tela. Zišli najstrmší úsek a všetci traja sa obzreli, akoby chceli skontrolovať, či tam po nich niečo nezostalo. Skalnatý hrebeň vyzeral ako nepreniknuteľná pevnosť.

7 – 8/2016

MAROŠ M. BANČEJ

Strážca kameňov

 

Ťažká železná brána sa s kovovým buchnutím zavrela. Šaňo prevliekol reťaz cez masívne mreže a zamkol visací zámok. Kľúč strčil do vrecka čiernej bundy a rozhŕňajúc bagančami jesenné lístie vybral sa do krčmy. Strážca cintorína, záhradník, údržbár, chlapík pre všetko.

Pred pár hodinami ešte hovoril dvom turistom odniekiaľ zo stredného Slovenska:

„Posledný, kto tu bol do hliny pochovaný, je Janko Melkovič. V dvetisícštvrtom. Ten muzikant a herec z Radošinského naivného divadla,“ doložil Šaňo, aby bolo jasné, že sa vyzná.

„Ešte pred ním tu povolili pochovať Julka Satinského,“ odmlčal sa, lebo vedel, že toto meno nesklame. Manželia kdesi od Zvolena ihneď zareagovali slovkami ako áno, jéj, to bol pán herec, mali sme ho veľmi radi… Ale strážca kameňov pokračoval: „Keď pôjdete takto rovno, na konci uličky ho nájdete. No tam je len urna s popolom a malý pomník. To bolo v roku dvetisícdva, ak sa dobre pamätám. A posledný, čo tu našiel odpočinok, je Ignác Lamár.“

Šaňo urobil krátku pauzu a pokračoval: „Možno ho poznáte pod menom Schöner Náci. To bola naša bratislavská legenda. Dnes by sa povedalo celebrita. Fešák, skrátka Prešpurák, ktorý vedel, čo sa patrí, a keď stretol švárnu dievčinu alebo milú paničku, vždy sa pozdravil – ruky bozkávam, küss die Hand a kezét csókolom… Niektorí ľudia vravia, že ho opustila žena pred oltárom, a preto zošalel. Napokon sa túlal starými prešporskými uličkami, ale vždy vo fraku a s cylindrom, a často chodil s pekne zabaleným balíčkom, ktorý mu dali súcitné servírky v cukrárni. No a zdravil všetky ženy k svetu, ako som povedal.“

Šaňo sa odmlčal a dokončil príbeh: „Zomrel tuším ako sedemdesiatročný v šesťdesiatom siedmom na tuberu v Lehniciach. V dvetisícsiedmom ho exhumovali a tie kostičky preniesli do Prešporku. Teraz sú tu. Neďaleko od Julka Satinského. Ostatne, keď ste už boli v Starom Meste na korze, tak ste tam videli jeho sochu aj s cylindrom…“

Manželia vyzerali solídne a Šaňo ich odhadoval na profesorku tamojšieho gymnázia tesne pred dôchodkom a miestneho pána doktora zubára tesne po dôchodku, ktorý predsa len občas pozrie blížnym do huby, ale už to s pracovitosťou nepreháňa. Keby to bola iná dvojica z tohto nádherného kraja, tak sa motajú po Metre alebo po Baumaxe a nevyberú si Ondrejský cintorín. Šani mal svoje rozprávanie pripravené v niekoľkých verziách. Napríklad aký bol Melkovič pičkoplašník, a to aj napriek svojmu výzoru maďarského cigána, ktorý ušiel zo zadržiavacej väzby, kde sedel za krádež sliepky. Alebo ako si Schöner Náci prilepšoval prášením kobercov u niektorých paničiek a zlé prešporské jazyky tvrdili, že neprášil len koberce, ale aj paničky. Len sa nevedeli zhodnúť, v akom poradí. Pravda, to kým bol Pekný Ignác ešte pri sile… V tomto prípade si však jemne bulvárnu verziu svojho výkladu odpustil. Aj tak to rozprávanie nemal v náplni práce. Robil to, lebo ho bavilo komunikovať s ľuďmi, keď sa už dosť narozprával s mŕtvymi. Stávalo sa, že keď rozprával pikantnú verziu svojho cintorínskeho príbehu nejakej mladej dvojici, mládenec, aby zapôsobil na svoju samičku, vytiahol z vrecka škatuľku nejakých lepších cigariet a Šaňa ponúkol. Vtedy Šaňo vytiahol z prešívanej pracovnej bundy masívnu zlatú tabatierku s barokovou hlavou Medúzy na vrchnáku, ktorá sa pozerala na svet uhrančivými zafírovými očami. Otvoril ju, vybral cigaretu balenú v tabakovom liste a skromne prehodil: „Ďakujem, pane. Ja fajčím iba tieto turecké, ručne balené. Nosí mi ich priateľ z Istanbulu.“ Mladý muž zvyčajne spoľahlivo zhasol, ako keď vám posledná kvapka po daždi pristane z okraja strechy na cigarete.

Už prvý pohľad na tabatierku potvrdzoval, že nebola kúpená vo vietnamskej tržnici, ale že je to starožitný a hriešne drahý kúsok. Šaňo ju našiel pred vyše rokom v osrienenej tráve skoro ráno hneď vedľa náhrobku tajného k.-k. radcu Leonarda Schwarza. Cigán Majco, ktorý kšeftoval so starožitnosťami a vo voľnom čase opravoval topánky v Tescu, skoro dostal zrádnika.

„Ty kokso… Predaj mi to. Tisícku na drevo, nech nežeriem, Šani!“

„Zabudni, Majco. Mne sa páči.“

„Tak zajtra ti donesiem dva tauzenty,“ skúšal Majco a mohutným telom mu prebehlo niečo ako elektrický výboj.

Šaňo sa nedal zlomiť. Chvíľu počúval cigánske licitovanie, až napokon uzavrel debatu slovami, že šak on, Majco, dobre vie, že zlato je zlato. A keby sa mu nedajbože niečo stalo, alebo jeho mame, kde vezme narýchlo peniaze? Kto mu požičia? Ktorá banka bude taká drbnutá? Alebo mu požičia on? Majco? Šuster napokon uznal, že má Šaňo pravdu. Cigáni mali odjakživa zvláštny vzťah k zlatu. Bolo pre nich oveľa viac ako komodita na ukladanie peňazí. Šaňo bol presvedčený, že popri svojskej, ale silnej cigánskej viere k Pánu Bohu, Ježišovi a Panne Márii je pre nich zlato Duchom svätým.

„Daj si pozor, aby ťa pre tú tabatierku raz neodjebali. Radšej ju schovaj doma a nevláč ju so sebou,“ starostlivo, no predsa len ľútostivo uzavrel neuskutočnený obchod Majco.

Johanna Zbiták, geborene Schikovits. Roky 1859 – 1916. Šani jej hovoril aj prísna Johanna. Jej štíhly a vysoký žulový pomník stál pri skupinke borovíc presne v polovici trasy, ktorú robil pri obchôdzke. Hneď dve veci vycvičenému Šaňovmu zraku neunikli. Podľa nápisu bola manželkou cisársko-kráľovského kontrolóra poštových telegrafov. Na stovkách podobných rodinných hrobov bolo nižšie uvedené meno preživšieho z manželov. V drvivej väčšine boli hore nebožtíci a dole vdovy, ktoré sa po nejakom viacročnom otáľaní vybrali za manželmi. Zákonitosť náhrobkov. Tu bola takpovediac na čestnom mieste Johanna. Zrejme odišla skôr. Dole mal byť jej manžel, poctivý vdovec prešporský, vážený kontrolór telegrafov vo výslužbe. Ale nebol… Raz to Šaňovi nedalo a pozrel sa na štíhly žulový náhrobok v tvare obelisku zblízka. Prekvapene zaregistroval takmer neznateľné veľké Z a pár centimetrov za ním ako keby slabulinké „k“ a číslicu jeden. Pána kontrolóra niekto z pomníka vysekal. Čisto a zrejme už dávno. Ale kto mohol mať také ťažké srdce na nebožtíka? Ohrdnutá milenka, ktorú si napokon vdovec nezobral za manželku? Alebo nahnevaní dedičia, deti, ktorým otec prehajdákal dedičstvo po nebohej mame? Odstraňovať mená mŕtvych sa nosilo najmä v starovekom Egypte, ale Herr Zbiták zrejme nemal ambície ako kacírsky faraón Achnaton, ktorého jeho nástupca dal vysekať zo všetkých nápisov takmer stopercentne. Šaňo ešte raz prešiel prstami po žulovom povrchu, kde bol kedysi nápis. Hmatal ako slepec a náhle zacítil, že vdovca niekto z náhrobku odstránil úzkym dlátkom. Ako nechtami, pomyslel si Šaňo a striaslo ho.

Za tie roky, čo sa stal súčasťou cintorína, začal si pomaly uvedomovať, že sa mu neustále zvyšuje citlivosť na skryté i zjavné podnety. Keď pred rokmi opravovali plot smerom od Sasinkovej ulice, trávil Šaňo na cintoríne každú chvíľu aj noc, spolu s esbéeskármi a občas ich prišiel pozrieť aj šéf. Nikomu sa veľmi nechcelo prechádzať v hlbokej noci pomedzi hroby, ale Šaňovi to nerobilo problém. Dokonca mal tie prechádzky rád. Mohol pokojne rozmýšľať nad množstvom vecí a pritom druhou, tou zvláštnou, časťou svojho mozgu registrovať sotva počuteľné zvuky, tiene a sotva badateľné pohyby. Akýsi príznačný balet náhrobkov pomedzi staré stromy a tajomne pôsobiace veľké opachy kríkov. Cez deň potom strážca kameňov skusmo odkrokovával vzdialenosť medzi vybranými náhrobkami a po jednej-dvoch nociach to zopakoval. Nachádzal rozdiely, a tak si na to zobral z dielne pásmo. Rozdiely vo vzdialenosti medzi náhrobkami sa potvrdzovali. Nie veľké, ale boli. Raz sa pomníky premiestnili po noci o dlaň, potom o dve a vzápätí sa vrátili na pôvodné miesta. Šaňo sa strážil s kýmkoľvek o tom nadpriasť rozhovor. Skončil by som v neďalekej Štátnej nemocnici na psychine, vravel si v duchu a ďalej objavoval tajný život cintorína.

7 – 8/2016, úryvok

PETER HOLKA

Neviditeľný muž

 „To, že som paranoidný, ešte neznamená, že po mne nejdú.“

(Nápis na opornommúre v Karlovej Vsi ukradnutý Petrovi Steelovi zo skupiny Type O Negative)

 

Nadránom sa mi prisnilo, že mi telefonuje otec. Najprv som počúval jeho klokotavo-chrapľavý dych. Pripomínal stonanie deravých mechov starého organa v zabudnutom dedinskom kostolíku kdesi na Gemeri. Napokon zo seba namáhavo vytisol: „To som ja.“

„Viem,“ odvetil som, „poznám tvoj hlas. Som rád, že si sa konečne ozval. Potrebuješ niečo?“

„Potrebujem,“ pritakal, pozbieral dych a pokračoval:„Mal by si sa okamžite vybrať za mamou.“

„Teraz?“ začudoval som sa a pozrel sa na náramkové hodinky: štyri hodiny a štyri minúty. Za oknom ešte noc. Obklopuje ma hlboké ticho. Len v hlave mi ustavične šumí a bzučí, akoby som stál pod vedením vysokého napätia. Akoby mi v nej neprestajne vyhrávali usilovné svrčky. Šum však spôsobujú elektromagnetické vlny. Vysielajú ich do mňa, aby ma ovládali, aby ma manipulovali, ako sa im zachce, aby ma zničili.

Nie, neprisnilo sa mi to! V skutočnosti sedím na peľasti postele s nohami spustenými na chladnú podlahu. Mám na sebe vyťahané a deravé spacie tričkokedysi čiernej farby so žltým nápisom na chrbte:Neutekajte, zbytočne zomriete unavení!A nad tým väčším písmom: ODSTREĽOVAČ. Nič viac. Holý zadok aj predok. Dotknem sa vtáka, zľahka si ho stlačím a uvažujem, či sa mi chce močiť. Možno sa mi chce. Asi by som mal vstať, odpochodovať do kúpeľne a vypustiť ventil. Mobil si pritláčam na pravé ucho, lebo ním počujem lepšie nežtým druhým. Ľavé akoby som mal zapchaté vatou.

„Áno, práve teraz ťa potrebuje, je veľmi slabá,“ zalapal po dychu. „Opúšťajú ju posledné sily…“ po dosť dlhej odmlke, počas ktorej sa mi marilo, že plače a úplne detsky vzlyká, dodal: „Veď vieš, že celý život sa v tebe videla. Bola hrdá, že má takého syna…“

Akého má syna? Uvažujem, uvažujem, na nič neprichádzam.

„Ale ja teraz naozaj nemôžem šoférovať,“ hovorím mu. „Musím sa vyspať z opice.“

„Z opice?“ akoby rozmýšľal, čo to vlastne je. „Aha, včera si sa riadne opil!“svitlo mu.

„Nie, neopil som sa.“

„Keď si sa neopil, tak nemôžeš mať opicu. Z čoho aj?“

Ach, otec nič nevie! Nič o nich nevie. Odkiaľ by to aj mohol vedieť?

V tom okamihu som si uvedomil, že to nemôže telefonovať on. Už takmer dve desaťročia je mŕtvy… A nikdy nemal ani mobilný telefón, takže zo záhrobia sa mi nemá ako ozvať. Ibaže by odtiaľ do sveta živých natiahli niečo akoneviditeľné optickékáble. V dnešnom hypertechnizovanom svete je všetko možné. Pre istotu som si zopakoval: narodil sa jedenásteho septembra roku tisícdeväťstodvadsaťosem. Dožil sa sedemdesiatky, takže zomrel roku… dvadsaťosem plus sedemdesiat. Áno, roku dvadsaťosem plus sedemdesiat a šesť mesiacov k tomu… Kristepane, koľko je dvadsaťosem plus sedemdesiat?! Akože to neviem? Ľahšie spočítam sedemdesiat plus dvadsaťosem. Koľko to je? Pomáham si prstami: sedemdesiatjeden, sedemdesiatdva, sedemdesiattri… sedemdesiatdeväť… Ale mám len desať prstov. Na jednej ruke päť aj na tej druhej päť. Nedá sa to zrátať! Bez prstov sa nedá rátať.Bez prstov už asi nezrátam nič, vôbec nič.

Tak už ma majú! Už ma dostali. Už som vriti, hoci sa mi celkom darilo unikať pred nimi. Svetlá! Využívajú tie prekliate svetlá, biele, modrasté,ružové, preniknú mi cez oči, uši aj ústa do hlavy a vypaľujú, vymazávajú alebo gumujú, čo sa im zachce.

Počítať predsa ešte viem, nie som dement! Jeden, dva, tri, štyri, päť, čosʼ mal Janko na obed? Zemiačky pečené, boli málo mastené. Vždy som vedel dobre počítať. Goniometrické funkcie, napohľad zložité algebrické rovnice s premennými, integrály, derivácie… Ludolfovo číslo, čiže pomer obvodu kruhu k jeho priemeru, je tri celé jeden štyri jeden päť deväť dva šesť päť tri päť osem deväť sedem deväť tri dva… a tak ďalej a tak ďalej a tak ďalej. Ďalej neviem, hoci ešte nedávno som aj v spánku vysypal sto čísiel za desatinnou čiarkou.Nasledujúcečísla mi už vymazali z hlavy. Aj tak si pamätám, že sa nikdy nekončí, a je úplne jedno, či je kruh malý alebo veľký, Ludolfovo číslo je stále rovnaké. Je to matematická konštanta, no zároveň je nositeľom nekonečného a vzrušujúceho príbehu.

Čísla majú dlhšie príbehy než ľudia. Čísla vymysleli ľudia, lebo ich potrebovali a potrebujú na kontrolu svojich majetkov. Keď nebude ľudí, keď všetci zomrú, vyvraždia sa alebo zahynú pri nejakej globálnej katastrofe, zmiznú aj čísla? Načo by tu boli bez ľudí? Ja ich potrebujem takmer denne. Vystúpim z električky a šliapem dohora. Najprv desať schodov, potom dlhší krok po plošine a pätnásť schodov. Zvrtnem sa vľavo, dva zakrútené kroky plus pätnásť schodov. A som na nadchode nad hlavnou cestou. Odtiaľ prejdem na prvú terasu. Urobím stoštyridsaťdeväť krokov a čaká ma čiastočne kryté schodisko: deväť schodov, plošinka, ešte dva razy po desať schodov. A som na druhej terase. Prejdem tridsaťšesť krokov k tretiemu schodisku. Tam sú najprv štyri schody a potom deväťkrát po tri schody. Neviem, kto to takto hlúpo nesymetricky vyprojektoval, takže pri chôdzi dohora i nadol mi nevychádza krok. Najhoršie je, že na niektorých schodoch chýbajú betónové dlaždice, tam nesmiem stúpiť ani za svet, niektoré sa zas kyvocú, aj na tie mám zakázané stúpiť. Preto na tých prekliatych schodiskách kľučkujem ako zajac po strnisku. Zajace sú dosť sprosté, nevedia rátať a nie sú schopné určiť správny smer. Raz sa jeden ušiak tak vyľakal, že sa po lesnom chodníku rozbehol oproti mne. Hádam dva metre predo mnou sa konečne spamätal a zabrzdil nohami, zadkom, chvostomaj ušiskami súčasne ako v nejakom ruskom kreslenom filme. Isto pritom aj zahrešil.

Niekedy sa tie sivé štvorcové dlaždice, každá rozdelenášestnástimi menšími štvorcami,osem s rovnobežným a rovnaký počet s kolmým ryhovaním, začnú samy od seba hýbať, kmitať. Rozmazávajú sa mi rovno pod nosom. Chcú ma donútiť, aby som spadol ako v zime. V zime som po nich schádzal, a odrazu mi vyleteli obidve nohy naraz. Udrel som si kostrč a roztrepal si hlavu na zátylku. Nepamätám si, čo sa potom dialo. Prebral som sa v bielej miestnosti s bielym turbanom na hlave. V lebke mitrešťalo, akoby mi na nej celý deň rúbali drevo. Pri posteli sedel nejaký tmavovlasý mladý muž s elegantne zastrihnutými fúzmi a bradou, na nose mal okuliare a za nimi ustarané modré oči. Dosť sa na niekoho podobal, len som si nespomenul na koho. Určite som ho už niekedy videl. Ale možno aj nie. Keď zistil, že som sa prebral z hlbokého spánku, pekne sa usmial, nahol sa ku mne a spýtal sa ma, ako sa cítim. No ako asi? Výborne! Len keby mi v hlave nesnežilo to rozdrvené sklo.

„Ale si ma vyľakal, otec,“ povedal. „Musíš si na tých schodoch dávať lepší pozor.“

Toto nie je môj syn! Alebo je? Zmocnil sa ma zmätok. A pochybnosti. A strach. Môj syn je predsa malý chlapec s blonďavými kučerami! Keď sa s ním prechádzam po Medickej záhrade, zastavujú sa pri nás mladé i staršie ženy a obdivujú ho, že je krásny ako anjelik, a dotýkajú sa mu vlasov. Ale možno je to naozaj on, len sa prudko zmenil. Veľmi rýchlo vyrástol, zostarol a stmavli mu vlasy. Preto mi bola jeho tvár povedomá.

Vošielk nám starší muž v bielom plášti, nahol sa nado mňa a malou baterkou mi zasvietil do pravého oka. Potom aj do ľavého. Isto patrí k nim. Bez okolkov vypaľuje, gumuje, maže.Kýval mi pred tvárouukazovákom a prikázal, aby som sa mu na ten prst pozeral.Nato mi navrhol, aby som sa prstom dotkol konca svojho nosa. Čo je to za hlúpa hra?! Nie som už predsa malé decko!

Odvtedy som na tých schodoch nespadol. A dúfam, že už nikdy ani nespadnem. Dávam si veľký pozor. Občas sa zaseknem a skameniem ako socha. Stojím tam, kým sa dlaždice neupokoja, niekedy aj do tmy. Tmy sa nebojím, ale keď som bol malý,bálsom sa jej,pretože som cez ňu nevidel a všade sa ukrývali zlí duchovia, škriatkovia, čarodejníci. No aj veľký, silný a isto aj jedovatý had sivej farby, čo striehol iba na mňa. Pil mi krv a živil sa mojimi snami. Vtedy som ešte nechodil do školy a najradšej som spával s mamou a pritláčal sa k jej teplému, nežnému a poddajnému telu, ktoré príjemne voňalo a chránilo ma pred tým neviditeľným nebezpečenstvom. Otcovi sa to nepáčilo, vyháňal ma z manželskej postele a tvrdil, že som už priveľký na to, aby som cmúľal mamine prsníky.Raz som ho prichytil, že jej ich tiež cmúľal, hoci bol odo mňa podstatne väčší. Už vtedy som pochopil, že otcovia občas klamú. Veď aj ja občas klamem. Všetci klamú. Z toho vyplýva, že celý svet je jedno veľké klamstvo.

Takmer ustavične, pravdaže,aj na tých rozhýbaných schodoch, mám zastrčené v hnedom koženom vrecku, čo mi visí na krku, tri kartičky. Na bielej je napísané moje meno a adresa, kde bývam. Na červenej číslo synovho mobilného telefónu. Tieto dve sú zaliate v ochrannej plastovej fólii. No zatelefonovať mu nemôžem, lebo mobil so sebou už nenosím, aby ma nemohli na každom kroku sledovať. Nechávam ho doma v chladničke. Nech si myslia, že sa nehýbem, že sa už sám nedokážem ani pohnúť a ležím kdesi v studenej pivnici alebo aj pod zemou. Možno v hlbokom podzemnom bunkri alebo v hrobe. Nie, v hrobe radšej nie, tam sa ešte naležím dosť. Na zelenej kartičke je tajná šifra, ktorú som nikomu neprezradil, len sebe. Je na nej tlačenými verzálamitrocha roztrasenou rukou napísané: ŽUMÝNĽETIDIVENMOSAMETJADAĽHEN.

Bielu a červenú kartičku mi zhotovil syn.Odkedy mi ich nanútil a presviedčal ma, že ich musím ustavične nosiťna krku v koženom vrecku aj s mobilom, podozrievam ho, že ma zradil. Zradil ma a pridal sa k nim. Ktovie, čo mu za to ponúkli alebo už aj dali? Ktovie, prečo to robí? Možno sa mi jednoducho takto odpláca za nejaké krivdy a hriechy z detstva. Z jeho detstva. O mojom nevie nič. Keď som ho učil bicyklovať, bežal som vedľa neho, držal ho za sedadlo, potom som ho pustil a po pár metroch skončil aj s bicyklom v živom plote, kde si riadne doškriabal tvár i ruky a rozbil si ľavé koleno. Dlho mal na ňom chrastu. Raz som ho zabudol v záhradnej krčme na Železnej studničke. Stretol som tam kolegu z redakcie, rúcali sme do seba poldecák za poldecákom a splachovali ich pivom. V trolejbuse som si napriek ochmelenej hlave uvedomil, že nemám syna, nedržím ho za ruku, nesedí ani na jednej sedačke. Na najbližšej zastávke som vystúpil, behom sa vrátil na Železnú studničku a prehľadal detské ihrisko, všetky tie hlúpe preliezačky, hojdačky, pieskoviská, šmýkačky. Všade tam som vykrikoval jeho meno a vyzeral blonďavú hlavu s anjelskými kučerami, ale, ako inak, nebolo ho. Zmocnila sa ma panika, lebo mi zišlo na um, že sa mohol zatárať k jazeru a… Nie, radšej o tom ani neuvažovať, lebo sa zbláznim. Aj teraz sa pri tej spomienke celý trasiem.

Zelenú kartičku som si napísal sám. Neviem pekne písať, môj rukopis je akýsi neporiadny, rozhádzaný, občas vynechám hlásku. A v poslednom čase je aj akýsi roztrasený, zato poznám všetky písmená. Veľké aj malé, ba aj tlačené. Bodaj by som nevedel písať, veď som celý život nerobil nič, iba písal, a keď som nepísal, tak som na písanie myslel.Viem, písanie je zženštilé, chlap má mať poriadne zamestnanie. Má byť napríklad baník, napríklad traktorista,napríklad drevorubač alebo aspoň rušňovodič, keď už nie námorník,čo sa plaví v tropických moriach. Alebo polárny bádateľ. No bol som k nemu pripútaný ako Prometeus ku kaukazskému bralu. Mal som aj svojho orla, čo sa kŕmil mojou pečienkou, aj svoje skalné bralo,ale tosem nepatrí. Aj keď je pravdou, že minule som si nevedel spomenúť na veľké písané F ani na veľký písaný ypsilon.

Chcel som si niečo zapísať do čierneho zošita o duchoch z tých zrútených Dvojičiek v New Yorku, čo sa mi z ničoho nič začali zjavovať. Ale napíšte New York bez veľkého ypsilonu. Nedá sa to. Hovoril som si, že napíšem teda o duchoch z New Jersey, tam nie je na začiatku ypsilon. Ale New Jersey je štát, nie mesto. A nezrútili sa tam Dvojičky. Z New Jersey mi napísala moja detská láska Eva Hrnčárová. Žije si tam bez svojho muža, lebo jejzomrel na rakovinu pľúc ako môj otec aj starý otec, ktorému sme hovorili dedinko. Je stále veľmi príťažlivá: vysoká štíhla modrookáblondína. Na fotografii, čo pripojila, má dlhé večerné šaty modrej farby s decentným výstrihom, ktorýiba naznačuje pekné prsia. V pravej ruke drží vysoký pohár so sektom a na zápästí sa jej ligoce náramok. Ľavou sa opiera o operadlo kresla, na prostredníku má veľký prsteň. Usmieva sa do objektívu. Nenapísala mi, kto ju fotografoval. Isto nie samospúšť. Odpísal som jej a o pár dní zas ona mne. Jej správu mi syn vytlačil:

Bola som velmi rada ked si mi odpisal. Ja som tiez nikdy na teba nezabudla. Ja som sa vystahovala zo Slovenska v roku 1976 do Damasku zila som tam 12 rokov potom som isla do Ameriky a zijem tu 25 rokov. Mojmanzel zomrel na rakovinu pluc pred 13 rokmy. Mam dceru a syna a tiez 2 mesacneho vnuka. Pracujem v lekarniprepac mi za moju slovencinu. Moja sestra tu bola na navsteve a priniesla mi casopis kde pisali o tebe. Na prazdninystravene s tebov v Kereskynisi rada spominam. Napis my nieco o tvojom osobnom zivote.

S milou spomienkov na teba

Eva

7 – 8/2016, úryvok

ANTON HYKISCH

Noc seminaristu

 

Cisár nové veci miloval a staré nenávidel. Jeho vášeň pre nové zahrnovala nielen sféru ducha, ale aj veci materiálne. Bol nadšený z každej novej budovy, ktorú dal postaviť. Keďže nemohol všetko zbúrať a postaviť celkom novú krajinu podľa svojej predstavy, uchýlil sa k nekonečným prestavbám. Čo ostalo, bolo treba zmeniť. Čo bolo v jednom meste, treba premiestniť do druhého mesta. Čo bolo hore, treba dať dole. A naopak. Obyvatelia mocnárstva vedeli svoje. Zvykli si ničomu sa nečudovať. Nemohli inak ani obyvatelia Prešporka, dovtedajšieho hlavného mesta Uhorského kráľovstva.

Ešte poriadne neuschla omietka z rozsiahlej rekonštrukcie Márie Terézie , ktorá premenila hrad na pohodlný zámok pre obľúbenú dcéru Mimi a jej manžela Alberta Sasko-Tešínskeho, a už sa znova búralo. Cisár poslal manželov do Bruselu a sídlo uhorského miestodržiteľa v Prešporku obrátil naruby. Murári stavali nové priečky a rozsiahle sály s pozlátenou štukovou výzdobou delili na menšie priestory. Búrali sa salóny a spálne, aby vznikli pracovne pre profesorov, prefektov a špirituálov a kancelárie rektora. Narýchlo sa zriadili nové spálne, dormitóriápre klerikov. Boli potrebné posluchárne, pisárne, knižnice, ale aj kuchyňa, jedáleň, práčovňa, sklady. Vznikli chodby úzke ako vo väznici.

Keď klerik Anton Bernolák po prvý raz prešiel vysokánskou bránou, budovy seminára ho nijako nenadchli. Priestory boli rozsiahle, tmavé, ponuré a najmä neupravené. Mramorové schodisko bolo síce impozantne široké, takže bolo možné vojsť na poschodia aj na koni, čo, pravdaže, seminaristi nepotrebovali. Prestavba zmenila niekdajší kráľovský zámok na bludisko chodieb, predsiení, zákutí, slepých uličiek, všade sa trúsila omietka, zo stien trčali odpílené hlavice ozdobných stĺpov. Niektoré priestory boli zadebnené, iné premenené na sklady zvyškov bývalej výzdoby zámku. Stolári násilím uvoľňovali dvere na vysokých a ťažkých skriniach, vkladali do nich police a premieňali ich na knižnice. Nejedna intarzia či filigránska ozdoba padla za obeť rýchlej robote. Zo zrušeného seminára v Budíne sem doviezli loďou po Dunaji celú teologickú knižnicu a navyše sa muselo nájsť miesto aj pre nemalú knižnicu rektora seminára. Rektor seminára kanonik Sabo mal prezrieť všetky knihy, či zodpovedajú cisárovým reformným požiadavkám. Rektor si prizval na pomoc pri triedení viacerých seminaristov, medzi nimi aj Antona Bernoláka.

Ach, seminárna knižnica! Napĺňala ju zvláštna vôňa. Vo vzduchu sa vznášal nielen jemný prach z kožených a drevených dosák stoviek kníh, bolo cítiť aj tlačiarenskú čerň a vtieravý pach gleja. No mladí seminaristi hneď po vstupe do knižnice zaňuchali aj niečo nečakané, nepatričné, akúsi jemnú vôňu, podchvíľou akoby mizla, pohltená prachom, aby sa znova vrátila, dotkla sa mladej tváre. Vôňa živej bytosti, azda tak vonia novorodeniatko, vôňa tichého pohybu, závan neba, lebo nikto nevie, ako voňajú anjeli, prednášky z teodícey, ani cvičenia z pastorálky sa o tom nezmieňujú. Všetci mládenci však zatušili vôňu iného sveta. V širokej miestnosti s vysokým stropom nad vysokánskymi skriňami s knihami uväznenými za sklom, nad stolmi s pootváranými knihami a časopismi, medzi uvoľnenými stránkami sa potuluje vôňa (alebo duch?), akoby občasný vetrík, zastane a pohne sa a nesie na krídlach vzrušenie zo živého. Ani jeden z nich sa nezdôveril ostatným, čo pociťuje v tejto miestnosti, ale všetci ta radi vstupovali, ostávali. Čítali. Seminarista Antonius Bernolák zo Slanice na Orave aj desiatky jeho spolužiakov veľmi radi prebývali dlhánske hodiny v seminárnej knižnici. Ani príslušné modlitby breviára im nepripadali únavné. Len remeselníci z mesta vedeli, že tu bola spálňa arcivojvodkyne Mimi. Rektor seminára to pokladal takmer za služobné tajomstvo.

Závany pohlavia nie sú pre najmilostivejšieho panovníka a zriaďovateľa generálnych seminárov prekážkou. Kňaz ako budúci štátny úradník so špecifickým poslaním nemá byť odtrhnutý od života. Má sa plne nadýchať čerstvého vzduchu vonkajšieho sveta. Obrazne aj konkrétne. Preto povinné vychádzky do okolia. Denne. Chovancom tak dožičili aj ďalšiu radosť.

Prešporok nebol Viedňou. Anton sa v uliciach menšieho mesta cítil veľmi dobre. Stred mesta opretý o Dóm svätého Martina sa dal prejsť za niekoľko minút. Starobylé uličky sa rýchlo menili. Mizli staré domy zo stredoveku a na ich mieste vyrastali šľachtické paláce. Anton premyslene využíval čas prechádzok. Túlal sa okolo radnice a hlavného námestia s trhovníčkami a Rolandovou fontánou. Obzrel si novučičký Primaciálny palác ostrihomského arcibiskupa kardinála Batthyánya, prešiel všetky okolité kostoly s vynovenými oltármi. Blízo Michalskej brány je budova uhorskej komory, kde zasadal krajinský snem. Z veľkej brány neprúdili poslanci, lebo cisár Jozef nezvolal ani uhorský, ani český snem, vládol podľa vlastného uváženia. Za Rybnou bránou vyrástla nová budova mestského divadla.

Za osirelými mestskými bránami sa rozprestierali záhrady a v nich honosné paláce, vynikal Grasalkovičov palác, kde občas koncertoval Haydn.

Rektor seminára sľuboval, že zariadi, aby klerici v meste uvideli nejakú vhodnú spevohru, pravdaže nemeckú a zodpovedajúcu zásadám morálky.

 

Jasná októbrová noc. Babie leto vrcholilo. Antona osvetľoval mesačný svit v čudnej polohe. Ležal na múre pod oknom zámku, aby dovidel aj na nočné mestonaľavo. Sporé osvetlenie Prešporka postupne zhasínalo. Leskol sa Dunaj a mihotala sa silueta kompy na druhý breh rieky. Dóm sa zdal menší ako v skutočnosti. Anton v nepatričnej polohe sa cítil šťastný. Pootvoril okno a dýchal chladný vzduch od Dunaja. Závan vetra zdvihol stránky roztvorenej knihy a skoro zahasil sviečku na stolíku chodby. Nočnú službu nepovažoval za ťarchu. Poverenie od rektora chápal ako znamenie dôvery. Rektor bol mimoriadne nervózny. Nazajtra sa ohlásil na návštevu učilišťa sám cisár. Všetci musia byť dokonale čistí, vyumývaní, strava dokonalá, poriadok ako na vojne. Rozumiete, Bernolák? Rozumiem, magnificencia, spoľahnite sa.

Anton prešiel postupne tri spálne pozdĺž úzkej chodby, niekde si chytil nos nad pachom z desiatky mladých tiel, utišoval šepot aj chichot, chlapci sú len chlapci, nocou sa cítia uvoľnene, iní sa boja a šepocú modlitby, čo majú zamraziť poryvy mladých tiel. Žiadne mimoriadne drámy. Väčšina ležala unavená, lebo generálny seminár predpokladá aj loptové hry na dvore, prechádzky a výlety do okolia, žiadne knihy o askéze(!), jednoducho, normálne dni a noci.

Anton sa vtiahol späť do chodby, povystieral sa, posadil sa k stolíku ku knihe. Priniesol ju spolužiak z knižnice Apponyiho paláca neďaleko radnice. O autorovi knihy počul, bol starší a začal ako kaplán na vikariáte v Trnave. Osobne ho nepozná. Príhody a skúsenosti mládenca Reného. Prvá kniha. Ďakujem pekne. Rozčúlila ho dvakrát. Po prvé, že Jozef Ignác Bajza ako kňaz, absolvent Pazmánea vo Viedni, píše také taľafatky a vymyslené dobrodružstvá ako pre slečinky. Po druhé, autor Bajza si myslí, že napísal slovenskú knihu. Bajza používa síce západoslovenský dialekt, ale prešpikovaný češtinou. Nečistá, nedomyslená reč, čo sa vydáva za slovenčinu! Nie, takto nie! Debatovali o knihe dlho do noci, aj po večierke v izbách.

Väčšinu chovancov generálneho seminára tvorili chlapci z hornouhorských žúp. Antonovi sa vynoril prvý deň po prázdninách. Spoznávali sa, objímali, potriasali rukami. Po obligátnych latinských pozdravoch sa rozprávali v materčine. Aj ty hovoríš po slovensky? Aj ja som Slovák. Aj tento môj priateľ, poď, predstav sa! Akosi prirodzene vznikalo puto. Sadli si spoločne do lavíc. Spojila ich reč. Anton bol vzrušený od prvej chvíle. Pri inom stole sa zhromaždili maďarskí chlapci, inde takí, čo rozprávali po rusínsky. Predstavení seminára nemali námietky. Zajtra ráno cisár akiste znova pred seminaristami zdôrazní zámer, aby noví kňazi opustili neživú latinčinu a priblížili sa k veriacim ich rodnou rečou. Každá fara má spravovať ľudovú školu s vyučovaním v reči ľudu.

Anton zacítil horúci vosk, čo mu kvapol na ukazovák. Pomaly odškrabával vosk z Bajzovho románu. Zvonka spoza Dunaja prenikal dnu chlad. Myslel na kamarátov v izbách. Dúfam, že chlapcom nie je zima. Ešte nenadišiel čas kúrenia v pieckach.

Z hĺbky nočnej chodby zrazu zaznel ostrý klepot topánok a zvučný hlas.

Anton sa strhol, vyskočil zo stoličky.

 7 – 8/2016

JAROSLAV VLNKA

ČIERNA SKRINKA

 

V pivničných priestoroch sa na uvoľnenom kábli hompáľala závesná lampa. Oči oslabené neustálym striedaním svetla a tmy ma prestávali poslúchať. Videl som prapodivné neónové obrazce, obhorené mapy na stenách, asfaltové jazerá, ktoré vytekali z brehov. Zbadal som temnú siluetu ženy, ktorá sa pohybovala obratne ako mačka. Vlasy jej žiarili raz červenou, potom zas čiernou farbou. Silueta pripomínala mladú šťúplu Vietnamku, ktorú som nedávno stretol v inej pivnici za iných okolností. Neviem, či vtedy, ale teraz určite išlo o optický klam. Z očí mi vystreľovala bolesť ako delová rana do celej hlavy. Jano ma zavolal.

Z veľkej plechovej skrine, ktorá patrila skôr do fabrickej šatne, sa olupoval sivomodrý náter. Na dverách sa hompáľal visací zámok. Jano niekoľkými naučenými pohybmi kľúčom otvoril. Počítač odpočíval pod hromadou šteklivých pánskych magazínov (väčšinou šlo o tituly Danubian Top Herald a Leo), ktorých objem sa častým listovaním zväčšil, pretože pokrčené a vydrané stránky už nepriliehali k sebe natoľko tesne ako predtým. Rudovi však robil po nociach spoločnosť najmä jeho „kondor“. Takto familiárne kedysi pomenoval svoj počítač značky Commodore 64, naozajstný technický výdobytok, najpredávanejší počítač všetkých čias, ktorým sa pýšil ako prvý majiteľ z nášho sídliska. Opatrne sme vybrali kondora zo skrine, teda všetky súčasti, čo ho vytvárali, a s náležitou dôstojnosťou sme ich rozložili na lavicu. Srdce mi zovrela ukrutná úzkosť prenikavej spomienky. Živej, boľavej a ostrej ako britva, ktorou som sa porezal pri svojom premiérovom holení. I Janči stíchol, mlčal,onemel ako nebožtík.

„A kde je monitor?“ spomenul som si, akoRudo svoj počítač, keď na ňom prestal pracovať, ohľaduplne ochraňoval pred jeho najväčším nepriateľom prachom krásnym obalom vyrobeným v koženej imitácii alebo v kombinácii kože a napodobeniny.

„Ten u mňa nenechal, asi mu ho otec roztrieskal,“ zavtipkoval Jano, no vzápätí zdúpnel. „Čo budeme teraz robiť?“

„To sa dá pripojiť cez televízor,“ pokynul som hlavou khalde súčastí. Vedel som, že k tomu, aby mohol tento počítač fungovať, je potrebný minimálne televízor a magnetofón. A predsa som rozprával priškrteným hlasom s obavou, či sa to podarí.

„Hlavne, že máme príručku,“ chlácholil ma Janči, uveličene držiac v ruke základnú užívateľskú pomôcku.

Museli sme sa vrátiť nazad na deviate poschodie. Oba výťahy ešte vždy nešli. V cestovnej taške som teperil tučnú klávesnicu, disketovú mechaniku, kazetový datarekordér, džojstiky, kartridž (zásuvný modul s nahranými programami), myš, nejaké káble i mimoriadne dôležitú užívateľskú príručku. Jednotlivé súčasti spolu vytvárali pomerne ťažký náklad. Najmä obrovská neforemná klávesnica niečo vážila. Jano išiel popredu a zažínal svetlo. Nadávali sme si navzájom, ale aj sami sebe. Na štvrtom poschodí sme sa vystriedali. Dolu sme sa dostali rýchlosťou blesku, cestou nahor sa z nás stali slizké slimáky, ktoré zalieval lepkavý pot. Keď Jano otvoril dvere rodičovského bytu, jeden výťah začal hrmľovať. Neklamný znak toho, že sa ťarbavo pohol. Už sme mu nevenovali pozornosť.

Počítač sme vybalili z tašky a postavili naprostred stola. C64 mal vstavaný výstup na televízor, videovýstup, vrátane zvukového signálu, dva vstupy nadžojstiky… Na zadnej strane mal celkovo šesť konektorov. Na pravej strane sme našli ďalšie štyri. Nemusím ani hovoriť, že trvalo hodnú chvíľu, kým počítač začal pracovať správne. Predovšetkým dizajn klávesnice sa vzpieral vznešeným predstavám o prispôsobení pracovných prostriedkov a pracovného prostredia potrebám človeka. Rudo by to bol bývalpovedal jedným slovom, že dizajn je antiergonomický. Klávesy zoradila náhoda do zmäteného zoskupenia. Boli sme udivení, keď sa na obrazovke zjavilo iba zrnenie a počuli sme len šum. Užívateľská príručka nám prišla vhod. Zistili sme, že musíme na televízore naladiť tridsiaty šiesty kanál v pásme UHF, na ktorom Commodore 64 vysiela. Spoločnými silami sme to napokon zvládli.

Počítač zapískal ako starý rušeň a na obrazovke zasvietila v belasom rámci tmavomodrá plocha určená na písanie. Z pochabých mladíckych myslí sa nám vynorili spomienky na hry hrávané u Ruda. Vydávali podivné zvuky, čozneli ako z neznámych kozmických sfér. Jano spustil jednu zhier. Kondor tentoraz rozihral obrazovku všetkými štyrmi farbami. A to nerátam čiernu a bielu! Jano hral, ja som komentoval. Hranatý človiečik sa pokúšal vyviaznuť z bludiska živý. Prenasledovali ho skazonosné tvory. Potom ma Jano naveľa pustil k džojstiku. Po krátkom zvažovaní som zvolil hru menom Aaagh! Bola to riadna akčná nakladačka, v ktorej mi pripadla úloha Obra. Hlava-nehlava som ničil ostrovné mesto, rúcal všetky domy, kántril obyvateľstvo za účelom nájdenia zázračného vajca, v ktorom sa ukrývala Super Sila. Vajce sa nachádzalo v niektorej budove na ostrove.

Napokon sme si pripomenuli, prečo sme tú prekliatu C64 terigali z pivnice až sem. Jano chvíľu prehrabával šuplík a nakoniec vytiahol čiernu disketu, veľkú skoro ako školský zošit formátu A5.

Na tmavomodrej ploche – písaný svetlomodrými písmenami – sa nám pred zvlhnutými očami postupne odvíjal otrasný príbeh nechceného dieťaťa, chlapca pravidelne vychniapaného za maličkosti a deptaného mládenca. Neľútostný otec, mimochodom tréner dorasteneckého mužstva ľadového hokeja, nikdy nemal naporúdzi milé slovko. Nevedel mu prísť ani na meno. Často ho uštipačne oslovoval posmešnými prezývkami:lúmen, ujo Elektrón, špekulant, Edison, domased… Nikdysa nezmieril s tým, že nebude hrať hokej. Hoci v skrini už dávno požierali mole brankársky výstroj a hrdzaveli korčule.Svojhlavý Rudo radšej rozoberal hi-fi vežu alebo skladal Rubikovu kocku. Raz ho zobral na klzisko a prikázal mu, aby sa postavil chrbtom k nemu, tvárou k mantinelu. Schytil hokejku a švihom vystrelil puk. Trafil presne. To mášnamiesto kopanca do zadku, zavrešťalurazene.

Písmená, ktoré sa valili riadok za riadkom, pripomínali skôr čiernu smolu ako belasú oblohu. Príbeh naservíroval priveľkú ťažko stráviteľnú porciu temravých pocitov hrôzy, hanby a hnusu. Nepodarilo sa nám ho vtedy prežrieť celý. Čo-to sme o Rudových rodinných trampotách šípili, no predsa sme nevládali.

Zaznamenané svedectvo o bezútešnom vzťahu otca a syna, ktoré malo ostať naveky skryté pod tvrdou škrupinou na tie časy vysoko výkonného počítača, prevýšilo naše zlovestné tušenia. Potrebovali sme to spracovať. Navyše, doteraz sme drepeli vnútri, pozerali video, hrali počítačové hry a čítali. Nastával horký a sparný podvečer. Dohasínajúce slnko šľahalo lúčmi z nemožných uhlov a pozícií. Zachcelo sa nám na vzduch. Vyháňala nás neodbytná chuť na dobre vychladené zlatistépivo v zarosenom pohári. Príjemné už len na dotyk. Zamierili sme do najbližšieho hostinca. Volal sa Prievan a robil česť svojmu názvu. Bol priechodný z dvoch protiľahlých strán, duli v ňom osviežujúce vetry. Znamenal prísľub, že sa prevetráme.

„Koľko je hodín?“ prešedivený chlapík vyskočil z húštiny parku a bezočivo nám zatarasil cestu.

„Je osem hodín,“ na priamu otázku som dal priamu odpoveď.

„Osem hodín? To je už osem hodín?“ nevedel sa vynačudovať.

„Presne tak, osem,“ Janči rozvíjal otravný rozhovor so zanedbaným neznámym mužom.

„Osem hodín ráno?“priklincoval nás otázkou. Už sme sa začínali nudiť.

„Ale čoby! Je osem hodín večer,“ prevzal som zodpovednosť a podal mu pomocnú ruku, vyvádzajúc ho z omylu.

„Osem hodín večer? To som si riadne pospal. Doteraz som drichmal tuto v kríčku nadrbaný ako cep, a už je osem hodín večer?!“ neklamal. Zrenice mal jednostaj rozšírené, pohľad sklenený. Preukázateľne nadmerne požíval alkoholické nápoje.

„No áno, osem hodín večer,“ zopakoval Jano, aby ho utvrdil o správnosti času a dennej doby, keďže ja som sanezmohol na slovo.

„Bože, ako to žijem, ako to len žijem! Nemáte doložiť na pivo?“ spytoval si svedomie a prudko zmenil tému.

„Koľko chcete?“ opýtal som sa rovno, nech je pokoj.

„Čo nevieš, koľko stojí jedno pivo?“ opäť odpovedal otázkou. Neprestával obťažovať a škodiť.

Jano našmátral vo vrecku nejaké drobné a vysypal ich hrozivo vyzerajúcemu šedivcovi do pripravených dlaní. Bolo mi jasné, že to nebude stačiť. Kým odporného papľuha zamestnávalo počítanie peňazí, pridali sme do kroku. Otvorené dvere Prievanu nás srdečne pozývali. Museli sme odmietnuť. Tentoraz pre vlastnú bezpečnosť. Svižne a rýchlo sme vchádzali hlbšie a hlbšie do večerného mesta.

 

úryvok z novely, 6/2016

 

GUSTÁV MURÍN

V tieni Černobyľa

(román o neviditeľnej smrti, veľkých peniazoch a láske)

 

„Zbavili sme sa ich.“

„Omyl, len nás odovzdali ďalším.“

Daxa s Gyrom sa prepletajú podvečerným mestečkom na ceste k Jarovským Kostolniciam. Gyra riadi svojho milovaného traboša, bakelitový zázrak z čias brigád socialistickej práce a krajších zajtrajškov podľa straníckych uznesení. Tmavý bavorák sa od nich práve ohrdnuto odpútal, aby ho na najbližšej križovatke nahradila čierna audina. Jej šofér musí nutne trpieť ako zviera, Gyra sa schválne predpisovo drží značiek a momentálne sa vlečie výpadovkou z mestečka vzornou štyridsiatkou. Tento tandem je karikatúrou všetkých bondovských naháňačiek. Je to vlastne spomaľovačka, pri ktorej prenasledovaný mučí prenasledovateľov slimačím tempom svojej jazdy.

„Neskúsiš to bočnými uličkami? Možno to v tej tme vzdajú…“

„Nezmysel, najväčšia hlúposť je niečo vymýšľať. Mohli by sa aj nasrať, a to si ani nechcem predstaviť, čo by urobili.“

„Ako vieš, čoho sú schopní? A ako to, že sa nebojíš?“

Gyra sa v prítmí len usmeje. Už sú vonku na tmavej okresnej ceste. Široko-ďaleko uprostred polí žiaria len ich dožlta sliepňajúce reflektoríky a v úctivom odstupe dve zlovestne belostne studené svetlá audiny.

„Ber to ako ochranku. S nimi sa nemusíme báť tých druhých. Boli časy, keď tajní paktovali s mafiou, ale to už je hádam, chvalabohu, za nami. Kým máme za riťou týchto, sme v bezpečí.“

Daxa neveriaco krúti hlavou, takmer sa rozčúli.

„Ako si môžeš byť taký istý?! A odkiaľ berieš tú istotu, kto to vlastne je!“

Gyra sa naozaj dobre baví.

„Maťo, veľa vecí neviem a o mnohých len tuším, ale v tomto mám jasno. Mŕtvy riaditeľ totiž nebol jediný môj spolužiak, ktorý to dotiahol na zaujímavé miestečko. Šéfa týchto chlapcov zo sledovačky poznám z gymnázia. Neskôr študoval na vysokej fyziku, ale potom sa nejako dostal k eštebákom. Vypočúval ma, keď som mal opletačky pre ilegálne samizdaty tesne pred revolúciou. Pôvabné stretnutie.“

„Čo ti povedal?“

Gyra pokrčí plecami.

„Oni už vedeli, že sa tu komunizmus končí. Naschvál si ma vybral na výsluch, aby mi dal najavo, že si ešte niekedy v živote budeme môcť byť užitoční.“

Daxa si odrazu na niečo spomenie.

„Je možné, že by… tí chlapíci sledovanému občas aj… pomohli?“

Gyra pokrčí plecami.

„Čoby nie, iste im robí dobre, keď môžu ukázať, že sú všemocní. Ale predpisové to nie je.“

Trabantík spomalí a odbočí na poľnú cestu. Proti temnejúcemu horizontu sa črtajú vysoké chladiace veže atómovej elektrárne. Audina ich na poľnú cestu nenasleduje. Jej reflektory odrazu zmiznú v tme.

Daxa si očividne vydýchne, vzdali to, výborne.

„Takže?“

„Takže mi občas zavolá.“

„A čo chce?“

„Nič, opýta sa, ako sa mám. Ja odpoviem, že dobre, a on zloží. To je jasný signál, že ma má zase na muške. A mne to stačí, aby som vedel, že nemám robiť rýchle pohyby a zbytočné manévre. Im nikdy neujdeš.“

„Týmto sme práve nejakou záhadou… poodišli.“

Daxa sa pre istotu obzrie. Za nimi je čierna tma, okolo len pusté polia. Traboš poskakuje na hrboľatej ceste v ústrety vysokým siluetám chladiacich veží.

„Zdá sa, že ich to prestalo baviť,“ pripustí neochotne Gyra. Vzápätí dupne na brzdu. Z tmy oproti nim vystrelia z bezprostrednej blízkosti dva silné mŕtvolne biele reflektory a už ich nepustia.

Daxov geniálny nápad je v tom, že vzorky od mŕtveho riaditeľa doplnia vzorkami odobratými priamo z miesta činu. Musí byť predsa jasný rozdiel medzi tým, keď do rádioaktívnej pôdy vložíte laboratórne rastliny na pár dní, a tým, ako tá istá rádioaktivita pôsobí na biologické objekty, ktoré v nej trčia celé roky.

„To bol kto?!“ Daxa je ešte vždy trochu v šoku. Ale Gyra neodpovedá. Jeho traboš už zase nadskakuje po hrboľatej poľnej ceste k mestečku a odtiaľ do hlavného mesta. Celá nočná operácia netrvala ani desať minút.

Za rozžiarenými reflektormi stál tajomný muž, aby im v tme podal desať presne označených vreciek so zeminou. Z každého trčala nejaká rastlinka. V ostrých svetlách reflektorov jeho auta mu nebolo vidieť do tváre. A bol dosť naštvaný, preto aj stručný.

„Niečo sa deje, Fero, dvakrát ma zastavovali policajti.“

„Pozerali aj do kufra?“

„No práve, ale prenosný tieňový dozimeter – to im nič nehovorí. Mali z toho hokej, zbytočne otravovali.“

„Tie škvrny na svahu kanála si našiel?“

„Presne, ako si predpokladal. Máš tu všetko, najsilnejšie žiariace škvrny, pol metra od nich vždy kontrolná vzorka, zobral som aj slabo žiariace škvrny… no a v každej máš nejakú burinu. Však vy si to už preberiete.“

„Jasné, vďaka.“

„Rád som to urobil, len nechápem, prečo si si na to vybral takýto skurvený nočný čas. Skoro som do toho kanála zahučal, keď som sa o niečo potkol.“

„Pánboh ti to vynahradí na deťoch. A ja ti to raz rád vysvetlím, dobre sa pobavíme.“

„Len aby – a drž sa.“

„Drž sa aj ty.“

Daxa nepovedal za celý čas ani slovo. O to je teraz zvedavejší.

„Zase nejaký spolužiak?“

Tá otázka Gyru preberie. Frčia ospalým mestečkom späť do hlavného mesta. Teraz už Gyra na značky nehľadí. A nikto ich nesleduje.

„Ale nie, dávny kamoš zo sídliska, kde som býval. Jeho takéto kovbojky bavia, v elektrárni robí ako radový technik len rutinu. Prečo by nepomohol kamošovi?“

Daxa rezignovane vzdychne.

„Kde ty nemáš kamošov?“

Gyra mávne rukou.

„Zapamätaj si, milý Matej. Táto krajina je taká malá, že keď ti tu niekto stúpi na otlak, tak je to buď príbuzný, bývalý priateľ, spolužiak, alebo ty sám. Tak je nás málo, že ešte aj za vlastných nepriateľov musíme zaskakovať.“

Zvyšok cesty premlčia.

5/2016, úryvok

 

MARTIN VLADO

Trhlina

 

Otec je zamestnaný v Stavoprojekte. Pravidelne pracuje aj v sobotu, čo je deň vyhradený fuškám. Projekty rodinných domov a chát pre kamarátov, šéfa, nomenklatúrne kádre, ktorým sa prispôsobuje. Pritom je v tichej opozícii proti režimu; v strane – ako vravieva – je preto, aby v nej mohol vyvíjať diverznú činnosť, rozkladať ju zvnútra. Ak chceš nepriateľa poraziť, musíš ho dokonale spoznať, poučuje nás so šibalským úsmevom, inokedy s kyslým úškrnom v tvári. Mama má sobotu vyhradenú na upratovanie. Vtedy je najradšej sama. Poobede nás s otcom vychystá do úradu, ako otec svoje pracovisko volá. V našom veľkom byte žijeme traja. Ten dom v Starom Meste je otcova srdcovka. Architektonický skvost z roku 1927.

„Vidíš, Mirko, ten oblúk?“

Stojíme s otcom na chodníku oproti bytovke, otec prstom ukazuje kamsi ponad moju hlavu. Začína sa prednáška o medzivojnovej architektúre. Rondokubizmus. Meno architekta a staviteľa. Cestou do úradu prechádzame ulicou, na ktorej ma otec nezabudne upozorniť na výrazové prostriedky historizmu premiešané so socialistickým realizmom. Opakuje sa to sobotu čo sobotu. Niekedy aj cez týždeň, keď sa mama s otcom poháda (naopak to nikdy nebýva), si s otcom podvečer vyjdeme na vychádzku. Ničomu z toho, čo mi otec vysvetľuje, nerozumiem. Ani nechcem, nebaví ma to. No otcove slová sa mi aj tak nepozorovane ukladajú v hlave. Spočiatku len ako chaotické chuchvalce niečoho otravného a zbytočného. Až oveľa neskôr, a opäť bez toho, že by som si to nejako uvedomil, sa mi ten zhluk vybraných kapitol z otcových prednášok v hlave akýmsi mne neznámym mechanizmom pretransformuje. Na mnohovrstevnú, miestami stále nie celkom jasnú zmes informácií a poznatkov. A tie sa jedného dňa začnú drať z hĺbok mojej mysle na povrch. Pristihnem sa, ako si pozorne všímam fasády domov, vchodové brány, okná, popri ktorých prechádzam, ako objavujem všetky tie architektonické prvky, o ktorých mi otec kedysi podrobne rozprával. V tých chvíľach samoty, nestratený medzi budovami, cítim pokoj.

Kúpim si svoju prvú knihu o architektúre.

 

Keď otec dokončí prácu a ja si dokreslím, dočítam, prípadne dopíšem na sivom písacom stroji značky Zeta (v otcovom úrade je mojou obľúbenou hračkou), vyberieme sa do cukrárne. Otec mi kúpi čokoládovo-piškótový špic s vaječným likérom, červenú malinovku a usadí ma za stôl. Potom odíde do vedľajšej miestnosti kaviarne. Sadne si tak, aby na mňa cez okennú tabuľu osadenú v priečke oddeľujúcej cukráreň od kaviarne dobre videl. Po chvíli si k nemu prisadne zopár mužov. Podaktorých poznám. Takmer nikdy medzi nimi nechýba ujo Ďuso, otcov kolega z úradu. Chodieva aj k nám domov a zakaždým mi niečo prinesie. Ak nás ujo Ďuso navštívi v bežný deň, obdaruje ma balíčkom žuvačiek alebo čokoládou v nezvyčajnom obale, na ktorom je cudzojazyčný text. Na sviatky od neho dostávam angličáky, na desiate narodeniny ma prekvapí vysnívanou autodráhou. Neskôr – to som už gymnazista – mi čas od času, tak aby to naši nezbadali, strčí do ruky obyčajnú listovú obálku. Ukrývajú sa v nej tuzexové poukážky, ľudovo nazývané bony. Ujo Ďuso je starý mládenec. Má vyberané spôsoby a moja mama ho má veľmi rada. Keď sa ohlási na návštevu (nikdy neprichádza neočakávane), mama pripraví slávnostný obed alebo večeru. Ujo Ďuso a otec niekedy do neskorej noci vedú v obývačke čudné reči. Vtedy ma mama rýchlo odvelí do detskej izby. Zase búrajú komunizmus, ktorý mi tak prácne budujeme, však, chrobáčik, smeje sa.

 

Dôvodov, prečo rodičia dajú dcére meno Miroslava, môže byť viac. Napríklad nenaplnené očakávanie vytúženého syna po prvorodenom dievčatku. Alebo preto, že dievčat je vo viacdetnej rodine už viac a každý ďalší pokus o počatie mužského potomka zlyháva zas a znovu na celej čiare. Prípadne otec Miroslav je patriarchálny despota a pohlavie svojho prvého dieťaťa jednoducho nezvládne. Nevylučujúc fakt, že niekomu sa mená ako Miroslava, Stanislava, Štefánia, Kornélia a podobne prosto páčia.

V Klube architektov čakám na dlhovlasého blondiačika, ktorý sa chce podobať na Roberta Planta. Od rána sa teším. Po poslednej povinnej prednáške šmýkam do tuzexu kúpiť magnetofónovú kazetu. Podarilo sa, a už sa len teším, už len pokračujem v tešení od rána a čakám na magora s igelitkou pod pazuchou, v ktorej bude tá platňa. Yes. Close to the Edge. (Netušiac, že titul pod názvom Na samém kraji útesu vydal pre členov HiFi klubu už v sedemdesiatych rokoch Supraphon a časť nákladu bola bežne dostupná aj vo voľnom predaji, napríklad v Priore.) Robo, neduživý študent práva, ktorý je synom prvého tajomníka Mestského výboru strany, má náš neskrývaný obdiv. Nenahraditeľný, s poďobanou tvárou, ani v dvadsiatke sa nemusí holiť. Kúzelník s elpéčkami, zoženie všetko, na čo si spomenieš, stačí mu napísať zoznam.

Mešká tridsaťpäť minút.

Kto mešká jej?

Málokedy sa cítim ako kráľ, ale presnosť, tú kráľovskú výsadu, si nadovšetko ctím. Tiež chodievam vždy a všade neskoro, ale môj časový sklz je neporovnateľne menší. Rýchlosť nie je mojou parketou. A vôbec nie v týchto horúčavách, čo nás moria od polovice mája. Od narodenia som pomalý. Mama ma prenášala sedemnásť dní, na svet, ktorý sa krúti čoraz rýchlejšie a zbesilejšie, sa mi nechcelo. Hoci v rokoch môjho detstva mali ľudia ešte čas a trpezlivosť. Každý deň bol sivý a oproti dnešku pokojný ako nedeľa. Ľudia sa stretávali a ticho spolu hovorili. Nenápadne sa pritom obzerajúc okolo seba, akoby to, o čom sa rozprávajú, bolo mimoriadne naliehavé, nesmierne dôležité, a zároveň veľmi nebezpečné. Odpozoroval som to od otca a jeho známych, utkvelo mi to v pamäti.

Poblednutá tvár s trochu unavenými očami, zmyselný, tajomný úsmev. Slovo štíhla by len ťažko mohlo vystihnúť jej chudosť. Ostrihaná na chlapca, dnes by sme povedali retro pixie účes. Niekedy ostrá ako žiletka, rockersky prostoreká, inokedy presný opak. Ale to zistím až o čosi neskôr. Štíhle dlhé prsty, krásne dlhé nohy. Takmer žiadne prsia. Aj v teniskách o pol hlavy vyššia odo mňa. Odetá do modrej rifľoviny – dominuje krátka sukňa, pod ktorou sa pri istých pohyboch zabelie.

Na náš prvý rozhovor v klube si pamätám presne. Odprisahal by som na každé jedno jej slovo, zámlku, takmer nepostrehnuteľné zaváhanie. Spomínam si na všetko, čo v ten večer povedala a nepovedala, a na všetko, čo som v ten večer povedal a nepovedal ja. Na jazyku aj dnes cítim chuť červeného vína s kolou, v oku mám značku cigariet, ktoré sme fajčili. Do Klubu architektov chodievali všetci. Okrem architektov. Tí sa stretávali v Ponorke. Bola taká doba. V zime padal sneh, v lete bolo málo tropických dní. Červený transparent s bielym nápisom Voľte z našich radov na budove uzavretého oddelenia Psychiatrickej kliniky na Fučíkovom námestí si všímal málokto – všetci čítali knihy.

Účinok červeného vína zmiešaného s kolou v kombinácii s prázdnym žalúdkom sa dostaví pomerne rýchlo. Moja plachosť je dostatočne potlačená, stojím rozkročený oproti nej.

„Ahoj,“ poviem.

Zdvihne hlavu. V jej pohľade nie je ani náznak prekvapenia.

„Tak si konečne sadni. Mira,“ predstaví sa.

„Miro.“

„No to sa podarilo!“ vyprskne do smiechu, „Miro Hutníček, však?“

Nechápem. Zapaľujem si cigaretu.

„Študuješ na Hutníckej fakulte, nie?“

„Ako vieš?“

„Mesto hutníkov. Preferenčné štipendium bez toho, že by si sa musel učiť. Vydržala som dva semestre. Poznám ťa z videnia. Prepáč, musím si odskočiť.“

Ako sa vzďaľuje, opantá ma zvláštny pocit. Neskôr naň často myslím.

Usilovne listujem v pamäti. Miru si z fakulty nepamätám. Zbežne ju registrujem v klube. Vyskytuje sa tu pomerne často, no vždy v nejakej spoločnosti. To je možno aj dôvod mojej doterajšej nevšímavosti. Alebo žeby ma dnes výnimočne osvietilo?

„A teraz?“ nadväzujem, len čo si opäť sadá oproti mne.

„Študujem tryskonómiu.“

„Čo?!“

„Veda o rýchlosti,“ objasňuje mi maznavo, akoby to hovorila malému dieťaťu; na študentku tryskonómie si až neskutočne pomaly prekladá nohu cez nohu.

Tak neobozretne, že nie je možné si nevšimnúť, ako sa to pod jej krátkou sukňou odrazu farebne zmenilo. Už sa tam nebelie, a to, čo sa tam černie, zaručene nie sú Mirine náhradné nohavičky.

5/2016, úryvok

 

JOZEF ŠPAČEK

Pascalov tieň

Vraví sa, že najlepším dedičstvom po predkoch je dobrá povesť. Ignác Kwicht, gymnaziálny profesor slovenčiny a dejepisu, sa nad touto múdrosťou nezamýšľal, kým na príslovie v podobnom znení nenatrafil po vylúštení každodennej krížovky v denníku, ktorý si kupoval v trafike oproti školy vari už odnepamäti. Zvládnutie krížovky a sudoku pokladal už dlhší čas za čosi ako tréning pamäti, keďže sa čoraz častejšie na rozličných úrovniach viacerí odborníci i laici vyjadrovali o hrozbe Alzheimerovej choroby. Nad tou tajničkou si skúšal pripomenúť, čím mohli byť jeho predkovia známi v mestečku, na čom mohli stavať svoju povesť. Dedo bol tesár, zrejme dobrý, pretože mu ešte ako malému pri pochôdzkach mestom ukazoval, na ktorých stavbách novších domoch súkromných či verejných sa podieľal.

„Pozri, Nácinko, tu na tejto vilke sme dostali zabrať. Je to tam samý vikier, taký výstupok, onaký výstupok, zaoblenia, aké nemal ešte nik, ale zvládli sme to! A to som bol čerstvý tovariš!“ ukazoval mu na veľký dom niekdajšieho najznámejšieho staviteľa v mestečku. A stará mama bola známa tým, že vyšívala krásne obrusy, Ignác rád vdychoval zvláštnu vôňu škrobu, ktorú cítil pri ich žehlení, keď už boli hotové. Ignácov otec bol takisto remeselník, no dal sa na murárstvo, vo voľnom čase sa staral o vinohrad po dedovi a hral na klarinete v miestnej dychovke. On nemal vo zvyku chváliť seba ani nikoho iného, okrem svojich dvoch žien – manželky Evy a dcéry Terezky. Občas ho volali aj na svadbu za družbu, pretože mal stále dobrú náladu, bolo okolo neho vždy veselo. Mladému Ignácovi to bolo niekedy až proti srsti, pretože sa otec jeho záľube byť zahrabaný v knihách aj posmieval, ale nie hrubo, s citom a zvláštne prejavovanou otcovskou láskou, ktorá sa takmer nikdy neprechýlila do pochvaly.

„Počúvaj, svetlonos, kým sa ti zhoršia oči a budeš nosiť okuliare alebo nebodaj bielu paličku, choď sa prevetrať do vinohradu. Bolo by treba nanosiť vody na striekanie. Idú horúčavy, musím dať liadok s vápnom, aby vinič nechytilo oidium,“ takto obsiahlo ho vyháňal do ich vinice.

Svetlonos ho s nevôľou počúvol, lebo vedel, že Ignác starší prišiel z roboty uťahaný a potrebuje si predsa len hodinku-dve oddýchnuť, kým si vezme svoj starý bicykel po dedovi a tiež sa bude ťahať hore kopcom do vinohradu v Darmovisoch.

S ľútosťou opustil Egypťana Sinuheta s Kaptahom na strane 386, prezliekol sa do pracovného a vyšiel do jasného popoludnia za uloženou povinnosťou. Takých chvíľ zažil s otcom neúrekom. Mama bola zručná krajčírka, čo potvrdzovala aj v odevnej fabrike, kde dlhé roky majstrovala celej dielni, a vychýrená kuchárka. Aj ju volávali na svadby vyvárať na hostinu, no nikdy nešla tam, kde zavolali jej muža za družbu. Ona sa väčšmi ako o Ignáca zaujímala o mladšiu dcéru Terezku, ktorá bola veľmi tichá, krehká a bojazlivá a určite mamkinu pozornosť potrebovala skôr ako syn-knihomoľ. Ignác sa so sestrou zhováral len málo, a že to bola veľká chyba, uvedomil si vtedy, keď sa Terezka vydala až do Žiliny, navyše, neveľmi vychádzala s Ignácovou ženou Irenou. Vídali sa už málo, ale uisťovali sa, že im chýbajú chvíle zo skorších rokov, keď si nenašli na seba čas a trpezlivosť. Podobný či ešte silnejší pocit mal Ignác aj po smrti oboch rodičov, ktorých doopatrovala Terezka až v Žiline…

Teda povesť! Rodičia mali v mestečku určite dobrú povesť, hoci konali v podstate také dobré a pre nich možno samozrejmé skutky ako veľká časť ich spoluobčanov. Skutočne výnimočnú povesť v ostrom svetle všeobecnej pozornosti mávali či mali ľudia, ktorí boli známi činnosťami alebo postojmi zriedkavými či neobvyklými. Takí boli miestni fotografi, pretože si najmä mužskí obyvatelia mestečka mysleli, že lákajú do svojich ateliérov slečny za účelom fotenia v Evinom rúchu. Povestne známi sa stali i lekárnici či drogisti, lebo o nich sa zasa povrávalo, že poznajú také pilulky či lieky, ktoré majú iné, nejaké veľmi tajomné a hlavne rýchlejšie účinky ako medikamenty, ktoré im predpisujú lekári. No a povestní boli – skôr v pozitívnom zmysle slova – učitelia, ktorí toho vedeli naozaj veľa. Úctu si získal najmä profesor Lieskovský, ktorý vraj vedel na šiestich stranách opísať, ako si zaväzuje šnúrku na topánke.

Ignác si dlhý čas o svojej povesti pedagóga myslel, že môže výrazne utrpieť rozhodnutím manželky Ireny, ktorá ho opustila po piatich rokoch manželstva. Nemohli mať deti, a ani jeden si nevedel predstaviť, že by tento problém riešili adopciou. Zlákala ju vidina lepšieho života v Bratislave, kde sa zásluhou svojho takmer absolútneho hudobného sluchu a štúdia na konzervatóriu stala hudobnou redaktorkou v známej obrátenej rozhlasovej pyramíde. V ich spoločnom živote vždy chcela hrať prvé husle, čo Ignácovi ani tak neprekážalo, v podstate si na takú životnú pozíciu zvykol už od detstva. Súhlasil, že mu jeho zbožňovaná polovička v úplnosti prenechá starosť o vinohrad, s výnimkou jej účasti na oberačkách a prípadných opekačkách či grilovačkách, ak sa vôbec uskutočnia práve u nich. Neprotestoval ani proti tomu, že ju zamestnanie v rozmáhajúcej sa a prosperujúcej firme oberalo o priveľa času, keďže jej jazykové schopnosti, atraktívny výzor a zmysel pre spoločenské podujatia ju predurčovali nielen na plnenie povinností v sídle firmy, no i na zahraničných cestách, ktorých nebolo málo. Tých si užila najmä v treťom roku ich manželstva. Až po ich rozchode si Ignác uvedomil, že prežila tých päť spoločných rokov akoby v piatich rozličných fázach či obdobiach, hoci Picassa veľmi neuznávala, jej líblingami boli impresionisti. V prvom roku nevynechala hádam jedinú príležitosť dostať sa do spoločnosti – či to boli vernisáže, koncerty alebo akékoľvek podujatia verejného rázu, na ktorých nechcela a ani nemohla chýbať. Sama to označila za proces zoznamovania s prostredím, pretože tu bola prišelkyňou. Väčšinou šiel Ignác s ňou, pochopiteľne, hoci nie s nadšením, ktorým ona prekypovala. No stalo sa viackrát, že išla aj sama, neprekážalo jej, že bola bez svojho mlčanlivého bodyguarda, ako mu vravievala. Na akciu sa zvyčajne vybrala sama vtedy, keď bol Ignác na nejakom školení alebo dokonca i vtedy, keď ľahšie ochorel.

„Láska moja, nech to od teba nechytím, tak radšej pôjdem na tých Moyzesovcov. Vydržíš to bezo mňa, však? Máš tu všetko – čajík, mandarínku, bábovku, paralen. Keby niečo, prezvoň ma, kuknem občas na mobil.“

Spotený Ignác len rezignovane kývol – čo už, naozaj netreba, aby pri ňom sedela. Lenže vzhľadom na program koncertu sa vrátila dosť neskoro a bola zjavne v rozšafnej nálade.

„Podávali aj čašu vínka, tak som neodolala…“

Už takmer spal, hoci ho predsa len škrelo, že si iba tak odišla, chrípka-nechrípka.

„Ale nebolo to víno bohviečo, to naše bude určite lepšie.“

Mala radšej biele, a preto Ignác vyslovene na jej želanie vysadil po pätnástich koreňoch muškátu moravského a tramínu červeného a ten rok čakali z tých tridsiatich viničných hláv prvú úrodu.

Siahla mu horúcou rukou na čelo: „Zdá sa, že si z najhoršieho vonku, môj anglický pacient. Zajtra ti uvarím slepačiu polievočku a raz-dva budeš fit.“

Akoby jej účasti na spoločenských podujatiach dávali krídla. V tej chvíli si však so smútkom uvedomil, že keby nie tej prekliatej chrípky, búrlivo by sa pomilovali, ako sa im to stávalo práve po návrate z takých akcií. Čudoval sa aj tomu, ako farbisto opisovala ľudí, s ktorými sa zoznámila počas jej sólo účastí na mestských podujatiach. Keby nie toho, že ich aj presne pomenovala po priezvisku a pracovnom či spoločenskom postavení, myslel by si, že sa zoznámila s úplne inými ľuďmi, ako ich poznal on, lebo jemu sa videlo, že okolo neho žijú ľudia bez akéhokoľvek vzrušujúceho tajomstva či neobvyklých sklonov. Vtedy si položil otázku: Je to problém jeho nedostatočnej všímavosti či vnímavosti? Musela prísť práve ona, dievčina z Nových Zámkov, aby mu otvorila oči? Žienka s gaštanovými vlasmi, krásnymi hnedými očami, s takmer nebadateľnou jamôčkou na brade a pružnou mačacou chôdzou? V druhom období to však bola akoby iná Irena. Začala si namýšľať, že jej figúra stráca fazónu, že im vyvára priveľmi chutné a výdatné južanské jedlá, a tak sa s plnou vervou pustila na turistické chodníčky. Našla si partiu rovnako zmýšľajúcich nespokojných ľudí a za krátky čas stihla spoznať blízke i ďaleké terény najmä Bielych Karpát. Ignác vtedy trielil do vinohradu, aby stihol, čo treba, ona s plecniakom na Žalostinú, Chřiby alebo na myjavské kopanice. Len dvakrát s ňou absolvoval taký pochod – boli to kratšie vychádzky na vrch Čupy a na Perúnsku lúku k rieke Morave, kde sa práve budoval mestský prístav. Bol rád, že si obľúbila túto činnosť, vtedy si ešte myslel, že ju to predsa len definitívne spojí s jeho rodným mestečkom. V treťom období po kúpe striebristého autíčka SuzukiSwift za spoločné peniaze spoznávali vzdialenejšie časti Moravy a Slovenska. Mohli sa striedať za volantom, ona však jazdila lepšie, rýchlejšie a zručnejšie, on bol až priveľmi opatrný, ale tolerovali si svoje štýly. Ona si pri jeho šoférovaní niekedy aj zdriemla, on pri jej nikdy. Obľúbili si najmä kúpeľné miesta, viackrát sa vrátili do Luhačovíc či Trenčianskych Teplíc. Vtedy sa najviac snažili o splodenie potomstva, no stále neúspešne. Ignác si namýšľal, že toto intenzívne úsilie ich väčšmi zblíži, pretože Irena mu neraz zavolala z firmy do školy na mobil, aby sa ponáhľal, že ho bude čakať v posteli, čo ho vždy rozhodilo, ledva dokončil vyučovanie, niekedy aj obed vynechal, len aby ju nenechal dlho čakať. K patričným lekárskym vyšetreniam sa neodhodlali, dúfali, že príde, čo prísť má. Ignác sa však mýlil v domnienke, že to je ich cesta k trvalému putu, čo sa naplno ukázalo v piatom období, keď začala od neho odchádzať či odpútavať sa.

V čase svojho firemného vzostupu sa už menej brala k vareniu, začali častejšie chodiť na večere do miestnych podnikov, stávalo sa, že aj v sobotu či nedeľu skončili v reštaurácii s úmyslom dobre sa najesť. Začali využívať aj možnosť navštíviť exkluzívnu kolibu v blízkych horách, kde sa snažili o spestrenie svojich chúťok konzumáciou divinových špecialít.

Stávalo sa však, že sedeli oproti sebe alebo pri sebe ako náhodne spárená dvojica, ktorá ešte o sebe akoby skoro nič nevedela. Aspoň tak to Ignácovi pripadalo. Trpko si vyčítal, že sa nevedel odpútať od akýchsi nejasných vnútorných pochybností nad sebou a nad ňou, nad ich budúcnosťou. Vtedy predsa len myslel aj na rodičov, ktorí len nedávno odišli v tichosti jeden po druhom, aspoň tak mu to Terezka povedala pri usporadúvaní nutných nielen dedičských záležitostí.

Vtedy sa najväčšmi venovala počúvaniu hudby, niežeby ju dovtedy nepočúvala či nesledovala programy tohto druhu v televízii, práve v tom piatom roku si takmer každý deň sadla do svojho kúta k hi-fi súprave, nasadila slúchadlá a bolo vidieť, že sa prenáša do úplne iného sveta. Stihla sa trocha smutno usmiať a povedať mu: „Prepáč, zlatko, ale už mi v tej firme toho nakladajú priveľa. Musím teraz nahodiť relax…“ Relax sa predlžoval až neúmerne, takmer pravidelne sa im stávalo, že odchádzali do spálne každý v inom čase, skrátka a dobre, už nenachádzali spoločnú reč alebo otvorený rozhovor o tom, čo sa s nimi deje. A ak áno, tak to bolo pre Ignáca zdrvujúce.

„Dusím sa tu, Igi. Pochop ma, prosím ťa, že to je pre mňa nesmierne ťažké. Ty nie si ničomu na vine, ty si veľmi dobrý človek. Ale ja takto nemôžem…“ Prvý raz ju vlastne videl plakať, plakať pri ňom.

„Čo ti chýba? Veď sa ti tu páčilo, tunajších ľudí si obdivovala viac ako ja, spoznala si okolitú prírodu a všetko ostatné, čo si chcela vidieť. A bola si až neuveriteľne nadšená tým všetkým, aspoň mne sa tak vtedy zdalo. Asi som sa mýlil… Ja ti predsa dám aj posledné, veď vieš, čo len chceš. V čom je problém?“

„Viem, zlatko, viem. Ty si to najlepšie, čo ma mohlo stretnúť. Ale nezaslúžim si ťa asi. A viem, že sa nemôžeš odtrhnúť od toho všetkého tuná. Od školy, od mesta, od spomienok… Ja to skúsim v Blave, možno nám to pomôže.“

„A čo tam? Čo tam chceš robiť?“ zaskočila ho jej informácia, pretože mu nikdy nič také doteraz nenaznačovala.

„Ponúkajú mi miesto hudobnej redaktorky… Je to šanca, zlatko. Budem sa k tebe vracať každý týždeň na víkend, neboj.“

Jej slová o jeho vľúdnej povahe ho mali potešiť, no súvislosti to nedovolili. Okrem smútku z jej rozhodnutia odísť ho priviedli k otázke, ktorú si akoby zabudol či zabúdal položiť: Si naozaj taký, ako povedala? A aký vlastne si? Je človek dobrý len preto, že myslí viac na iných ako na seba? A stačí to – len pomyslieť na iných? Len pomyslieť?! Veď na rodičov viac dbala práve Terezka…

Zdrvený z Ireninho rozhodnutia sa pri prvej príležitosti vybral do Žiliny za Terezkou, aby sa jej v podstate vyžaloval. Sestra mu veľmi otvorene vyjavila, že ju kroky švagrinej neprekvapujú, že to očakávala. A povedala mu aj to, aby bol pripravený na najhoršie, že to určite Irena s ním skončí.

2/2016, úryvok