Recenzie

 

 

 

Kamila Balcová

O VODNÍKOVI CHŇUCHŇUKOVI

Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2016

 

Hana Košková

 

Príbehy, pri ktorých v žilách tuhne krv, záhady z rozprávok a celý ten kaleidoskop zložený z fantazijných prvkov, to je raj, v ktorom ožíva detská predstavivosť. Sprievodcami po rozprávkovej krajine sú deťom zvyčajne draci, víly, čarodejnice, obri, strigy, strigôni a vodníci. Do čarovného rozprávkového príbehu o vodníckom svete detského čitateľa privádza aj autorka Kamila Balcová vo svojej knižke O vodníkovi Chňuchňukovi. Nadväzuje tak na tvorbu svojho otca Júliusa Balca. Odovzdal jej príbehovú štafetu, ktorá je voľným pokračovaním rozprávkovej knihy Vodnícky karneval.

Autorke sa podarilo pri líčení rozprávkového príbehu zbaviť tradičných rekvizít figurujúcich vo svete vodníkov. Nahradila ich nadhľadom, ľahkosťou a vlastným videním. Vyhla sa zbytočnostiam a záťažiam pri opisoch vodníckeho prostredia, čo sa prejavilo na jej rozprávačskom štýle. O čom je vlastne rozprávkový príbeh? Tak ako aj my ľudia potrebujeme kamarátov a hľadáme si ich, aj vodník Chňuchňuk si našiel na karnevale priateľku Adelku, dievčatko preoblečené za vodníčku. Spolu sa na karnevale zabávali, šantili, jašili sa, ako to deti v ich veku vedia. Po karnevale Adelka odišla, no Chňuchňukovi sa za ňou tak cnelo, že sa chcel zmeniť z vodníka na človeka. Takisto, ako to urobila aj malá morská víla z rozprávky Christiana Andersena. No zmeniť sa z vodníka na človeka naozaj nie je ľahké. Iba ak sa na to použijú strigônstva a čary. Preto si i Chňuchňuk zaumienil obrátiť sa na strigôňa. Strigôni sú však vypočítaví, rovnako ako i ľudia. Chňuchňuk musel strigôňovi sľúbiť, že mu dopomôže k úlovku obrovského sumca z Liptovskej Mary. Vďaka nemu sa sumec dostal na stôl i do udiarne strigôňa a jeho družky Omicly. Strigôňovi sa však úlovok málil. Preto chcel za premenu vodníka na ľudskú bytosť čoraz viac. Chcel poklad, ktorý si nahromadila Chňuchňukova vodnícka rodina. Strieborné mince, riečne perly, zlaté poháre z koristi lúpežnho rytiera Podmanického. Túžba po Adelke bola veľká, preto Chňuchňuk uchmatol z rodinného depozitu aj poklad pre strigôňa. Konečne sa za poklad, ktorý odovzdal strigôňovi, mohol stať človekom. Prišiel za Adelkou, ktorá ho len-len že v novej ľudskej podobe spoznala. Chodili spolu do školy, navštevovali sa, súťažili. Chňuchňuk si postavil domček, až raz… Blížil sa koniec školského roka, počas ktorého sa Adelkin kamarát naučil čítať i písať. Chňuchňuk pocítil, že sa začína znova meniť na vodníka. Preľakol sa a bezradne zastal pred Adelkou aj pred zrkadlom. Tušil, že za všetkým sú strigôňove čary. Pokladov už viac nemal a nevedel, čo strigôňovi ponúknuť. Tak sa radšej rozhodol vrátiť medzi svojich do priehrady na Liptovskej Mare. Aké posolstvo vyplýva z tohto čarovne pretlmočeného rozprávkového príbehu? Také, že nielen ľudia, ale i vodníci by sa mali vrátiť k svojim koreňom. Tam, odkiaľ vzišli a kam patria. Aj keď hlavný protagonista Chňuchňuk zažíval zaujímavé príhody a dobrodružstvá, vodnícka rodina, v ktorej tiež funguje rodinná spolupatričnosť, ho opäť medzi seba prijala s otvorenou náručou. Knižka, ktorú autorka Kamila Balcová napísala pre deti, je hodnotným vkladom do súčasnej detskej literatúry. Výstižné a čarokrásne ilustrácie Martina Kellenbergera, ktoré vodnícky príbeh vhodne dotvárajú, toto dielko zaradili medzi najkrajšie knihy roka 2016. Deti a ich rodičia to určite ocenia.

10/2017

 

Jana Bodnárová

NÁHRDELNÍK / OBOJOK (VTEDY, MEDZITÝM, TERAZ)

Trio publishing, Bratislava 2016

 

Ladislav Čúzy

 

Najnovší román známej slovenskej prozaičky Jany Bodnárovej námetovo zapadá do trendu posledných rokov. Zaoberá sa životom ľudí, ktorých osudy veľmi ovplyvnila druhá svetová vojna, atmosféra Slovenskej republiky, politické prenasledovanie v päťdesiatych rokoch, a okrajovo sa dotkne aj vpádu „spriatelených armád“ do Československa v roku 1968 a veľmi marginálne aj rokov nasledujúcich. Teda podtitul románu Vtedy, medzitým, teraz je výstižný.

Menej výstižný je dvojnázov románu. Ten je možné chápať len metaforicky so širokým konotačným interpretačným využitím.

Jana Bodnárová sa v minulých desaťročiach predstavovala vždy ako intelektuálne zameraná autorka a čitateľov ani tentoraz nesklamala. Reálna dejová kostra románu je veľmi jednoduchá. Do rodného malomesta, azda kdesi na strednom Slovensku, sa po rokoch vracia staršia žena židovského pôvodu Sára (momentálne žije v Nemecku), aby sa postarala o rodinnú, niekoľko rokov pustnúcu vilu. Tu sa stretáva s dávnou priateľkou Ibojou a začína sa ich spomínanie. Napokon sa vlastne ani nedozvieme, čo sa s vilou v budúcnosti stane. Sára chcela zariadiť, aby v nej bolo zriadené múzeum jej otca maliara, ktorý dávno zomrel. Možné však boli aj iné riešenia. Všetko, čo sa odohráva v súčasnosti, je pre román tak trochu nepodstatné.

V poznámke pred textom románu Bodnárová píše, že kniha „by možno nevznikla, keby neexistoval osud a dielo maliara Ernesta Špitza“, ktorého vlastný život je „v texte prítomný len veľmi, veľmi vzdialene“. Ohlasy existencie maliara Ernesta Špitza sú prítomné v postave Imricha, Sárinho otca. Nejde o biografický román, kontakty postavy Imricha s reálnym maliarom Ernestom Špitzom sú minimálne. Dokonca si myslím, že čítanie textu bez znalosti tejto alúzie je celkom adekvátne. Podstatné sú spomienky oboch žien, presnejšie spôsob, akým Bodnárová tieto myšlienky prezentuje. Základná „prítomnostná“ línia je ustavične esteticky veľmi zaujímavo prerušovaná „fragmentárnymi“ odbočeniami do Sárinej a Ibojinej minulosti, ich rodín, ale aj množstva postáv žijúcich okolo nich v minulosti. Životné osudy oboch protagonistiek registruje autorka prostredníctvom retrospektív takmer od ich mladosti až do prítomnosti. Existenciu všetkých postáv výrazne ovplyvnili ľudsky deformované spoločenské pomery, ale aj komplikovanosť ľudského jedinca, reagujúceho neraz na vonkajšie podnety veľmi neočakávane a pre jeho, hoci i rodinné, okolie nezrozumiteľne.

V krátkej recenzii nie je možné prerozprávať množstvo v texte naznačených, zväčša tragických príbehov. Môžem však čitateľom odporučiť, aby si text prečítali. Mnohých určite upúta, aj keď je možné, že každého zaujme niečo iné.

V texte je prítomná výrazná lyrizácia, najmä pri komponovaní kontextu prostredia. Táto lyrizácia dodáva textu atmosféru, ale neraz nie je funkčná a pôsobí ako nadbytočný ornament. Senzuálny maliarsky spôsob evokovania prostredia je pre Bodnárovej štýl neprekvapujúci.

Politická dimenzia textu je len naznačovaná a do určitej miery vyžaduje od čitateľa znalosť historických reálií. Lyrizácia sa však dotýka aj postáv, ktoré autorka takýmto spôsobom trochu zahmlieva. Žiadnu z postáv Bodnárová nepredstavuje explicitne. Postavy vytvára z detailov, ktoré sa občas dajú poskladať, iné zahaľuje tajomstvom, bez jasnejšej predstave čitateľa o ich charaktere. Sára aj Iboja ustavične spomínajú, ich spomienky sa prelínajú, je v nich veľa návratných motívov, niektoré sa do určitej miery vysvetľujú, pri iných by bolo potrebné čítať text znovu, aby sa čitateľovi niečo objasnilo. V texte je však aj niekoľko veľmi závažných, tragických nedorozprávaných „epizód“. (Tajomná smrť Imrichovej matky počas vojny; rodina sa skrývala na dedine pred Nemcami, napokon opustila skrýšu a asi zamrzla, nevedno prečo. Smrť Imrichovej manželky Emilky, ktorá dostala od veštkyne nejaký lístok, Sára nikdy nezistila, čo v ňom bolo, ale matka ju jedného dňa opustila a už sa nikdy nevrátila. Smrť Ibojinho otca, ktorého pred očami Ibojinej matky „azda náhodne“ zabilo v Paríži auto. Smrť mladej ženy v hoteli tesne po vojne a nájdenie ženských kostí po rokoch, ktoré patrili asi jej…)

Bodnárová vytvorila sémanticky zaujímavú koncepciu postáv. Vlastne všetky postavy spája ľudskosť, počas vojny sa mnohí celkom samozrejme pokúšajú pomáhať, ale tragédia nastáva pod vplyvom politickej situácie. Objavujú sa tajomné postavy alebo postavy individuálne nešpecifikované, ktoré prinášajú zlo a smrť. Ústredné postavy Sáry aj Iboje sú komponované ako postavy s veľkou životnou silou, ale zároveň aj ako introvertné osobnosti meditujúce o podstate svojej existencie. Skôr vnímajúce dianie okolo seba a pokúšajúce sa pochopiť, čo sa vlastne odohráva, než tvoriace svoj osud.

Podľa môjho názoru vytvorila Jana Bodnárová zaujímavý, na dnešné pomery azda tradičnejší text, ktorý prináša viac estetických podnetov, predovšetkým zaujímavú makrokompozíciu a detailnosť spôsobu autorkinho rozprávania. V románe Bodnárová predkladá príbehy ľudí, nad ktorými by sa mal čitateľ zamyslieť. Robí to veľmi jemne a je jasné, že jej išlo najmä o zamyslenie nad spletitosťou ľudskej existencie v minulosti, ale vo veľkej miere a v inej podobe aj dnes.

Verím, že najnovší román Jany Bodnárovej si nájde svojich čitateľov a nestane sa len nezbadanou súčasťou jej obsiahlej literárnej tvorby.

10/2017

Ireney Baláž

ČAS HMATU

Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2017

 

Maroš M. Bančej

 

Poézia sama osebe je vo svojich najlepších vrcholoch nesporným obrazom i odrazom ľudského ducha, snahou človeka prostredníctvom vysloveného slova aspoň hľadať a objavovať ďalší rozmer týchto slov, ak nie rovno použiť ich na otvorenie brány duchovna. Takto zameraná poézia má na Slovensku tradíciu v podstate od vzniku prvých básnických textov, a to určite nehovoríme o tom, čo väčšina ľudí považuje za základnú zárodočnú bunku modernej básne, teda o tvorcoch z 18. storočia. Ale aby sme sa nezneisťovali jaskynným prítmím, hovorme radšej v prípade programovo duchovne zameranej poézie o básnikoch katolíckej moderny, ktorá v prvej polovici 20. storočia dosiahla mimoriadne umelecky nosné výsledky. Určite sa však zhodneme, že otázky presahujúce človeka, dotýkajúce sa jeho mystickej skúsenosti a hľadania, stále v našej básnickej spisbe rezonujú. Príkladom je aj básnik, literárny kritik a publicista Ireney Baláž.

Kniha Čas hmatu s podtitulom „ako voňajú sny“ je štvrtou básnickou zbierkou tohto autora. Ireney Baláž začal poéziu publikovať na začiatku deväťdesiatych rokov v literárnych časopisoch a debutoval v roku 1996 knihou Fresky. Už vtedy si literárna kritika všimla, že na slovenskú básnickú scénu vstúpil básnik so silným impulzom filozofického hľadania. Je to prirodzené pre človeka, ktorý vyrastal v duchovnom prostredí rodu, po generácie si odovzdávajúceho povolanie (od slova byť povolaný) gréckokatolíckeho kňaza. Nasledovali básnické zbierky Anatómia smädu (2000) a Prierez tmou (2004). Poetické smerovanie autora ostalo zachované. Zdá sa však, že pribudlo nevyslovených otázok v Balážových básňach, respektíve že sa za niektorými jeho poetickými odpoveďami sa skrývajú vlastne ďalšie otázky.

„Bolo to vtedy, / keď stvorenie sveta / a človeka / skončilo na konci / svojho / mrazivého / nekonečna,“ píše autor, ktorý do básní šifruje svoje, ale aj človečenské obavy či hľadať niečo, čo nás nekonečne prevyšuje, je vôbec v silách človeka. V básňach, ktoré sú akoby inotajnými záznamami autora z každodenných situácií či spomienok, cítime vieru, ale aj úzkosť, či je naša cesta tá správna. Ďalším dôležitým pólom Balážovej tvorby je jeho vzťah k žene. K žene partnerke, večnej inšpirátorke, ale aj záhadnej bytosti, ktorú stále znova a znova musíme objavovať. „Žena – obrys / V tom svete dláta / … a raneného kameňa / – toho obrysu predstavy // muž / odmietol / hyperbolu ženských úst // len preto // aby znovu mohol okúsiť / trpkosť // … jablka.“

Aj tu je autor metaforicky bohatý a ponúka verše, ktoré si každý čitateľ musí dešifrovať vlastným kľúčom. Keď už spomíname metaforu ako dôležitý veršotvorný prvok, tak v Balážovom prípade je skôr tradičnejšia, autor sa vyhýba dnes takému modernému experimentovaniu a vyhýba sa širokým a expresívnym básnickým gestám. Dôležitým „konštrukčným“ prvkom je v prípade zbierky Čas hmatu aj grafická úprava básní. Texty v zbierke sú zalomené na os. Ako rotujúce útvary, ktoré v podobe symetrických kužeľov a tornád písmen tvoriacich slová evokujú vírenie v autorovej mysli. Zbierka sa skladá z dvoch častí. Prvej rovnomennej a druhej Ako voňajú sny, z ktorej posledná rozľahlejšia báseň Metamorfózy Podstaty (Epilóg) je zhrnutím Balážovho básnického hľadania, nachádzania a strácania. Ako keby sme sledovali boj moderného skeptického a vo svojej podstate požívačne konzumného (aj láska môže byť konzum) človeka s jeho duchovným alter egom.

Čo dodať na záver? Aj napriek často prítomnej skepse je však celkové vyznenie zbierky optimistické. „Strom si naberá odvahu zakotvením svojich koreňov…“ Zbierka Čas hmatu nie je jednoduchým čítaním. Vyžaduje si aktívnu účasť čitateľa, a to je na nej mimoriadne sympatické. Nehľadiac na to, že autor v nej tvorivo a kontinuálne napĺňa svoju predstavu o komunikácii prostredníctvom básne. A to rozhodne stojí za povšimnutie.

7 – 8/2017

Anton Blaha

SME ČAKÁRENSKÁ GENERÁCIA

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2016

 

Alexander Halvoník

 

Emeritný advokát Anton Blaha sa počas celej svojej bohatej profesionálnej kariéry venoval kultúrno-publicistickej činnosti. Jeho eseje, spomienky, glosy, rozhovory, portréty sa vyznačujú vysokým koeficientom aktuálnosti a nadčasovej uvážlivosti. Zaujal nimi nielen principiálny postoj ku kultúrnym a umeleckým prejavom súčasnosti, osobnostiam nášho verejného života a hodnotám tvoriacim životné milieu Slovákov, ale neskrývane dal najavo aj svoju zakorenenosť v realitách rodných Kysúc, ktorých modernú tvár pomáhal budovať. S nezvyčajným zmyslom pre morálne a všeľudské hodnoty spracoval niektoré súdne prípady z vlastnej advokátskej praxe. Za predchádzajúce dielo Manderla a Modrý Maurícius získal Cenu Egona E. Kischa (2015). Je iniciátorom a spoluautorom cenného encyklopedického diela Osobnosti Kysúc.

Sme čakárenská generácia je jeho šiesta kniha. Zozbieral do nej plody svojej publicistickej aktivity v rokoch 2013 – 2015, ktorými svojsky reaguje na aktuálne témy v slovenskej spoločnosti zaujímajúce i verejnosť: eseje, glosy, úvahy, polemiky, riporty, portréty. Blahov pohľad na mnohé veci je kritický a problémový, no jeho videnie zložitosti našej doby je založené na faktoch, ktoré si nielen ctí, ale ktoré dodávajú jeho nenásilnej argumentácii aj dôveryhodnosť. Vo svojej širokospektrálnej záujmovej sfére sa vonkoncom netvári ako arbiter, ale v pozícii sčítaného, rozhľadeného moderného intelektuála s blízkym vzťahom k prírode sa usiluje skôr klásť zmysluplné otázky ako vnucovať hotové recepty. Táto vlastnosť je príznačná pre jeho štýl a napokon i pre celú knihu. Pravdaže, jeho pohľad – ako naznačuje i titul knihy – je generačný, a generačné sú i jeho hodnotové afinity. Blaha svojimi vyznaniami, umiernenými apelmi a tlmenou oduševnenosťou za duchovné cennosti a spravodlivosť akoby naozaj hovoril za svoju generáciu, čo prichádzala do života s budovateľskou pesničkou na perách, ktorú však hektické časy naučili skôr pokore a trpezlivej ľudskosti, hoci jej nevedeli amputovať hrdosť a dôstojnosť, zaujatie pre Slovensko ani optimistické vnímanie sveta. Na stránkach knihy sa preto s očividným pôžitkom Blaha stretáva s generačnými druhmi či spolubojovníkmi z vojnovej či povojnovej generácie, ktorým sa napriek celoživotnému elánu a osudovej láske k pravde možno nepodarilo dosiahnuť životné méty, no napriek tomu ostali aj popri svojom večnom „čakárenstve“ vzormi činorodosti a tvorcami svojho životného priestoru. Osobnosti ako spisovatelia Ladislav Ťažký, Ján Čomaj, Milan Vároš, Boris Filan, výtvarníci Milan Paštéka, Karol Guleja, Jozef Jankovič, Pavol Muška, zberatelia Ivan Melicherčík a Ján Lofaj, speváčka Eva Blahová či vodohospodári Július Binder a Igor Mucha alebo zakladatelia Kysuckej galérie a budovatelia iných kysuckých zázrakov sa stali predmetom Blahovho publicistického záujmu nielen pre svoje pozoruhodné diela, ale aj pre ľudský profil vytrvalých tvorcov.

Nervom Blahovej publicistiky je jeho sociálne cítenie, ktoré sa v rozličných variáciách prelína vari v postojoch ku všetkému, čoho sa dotkne autorovo pero. Cez jeho optiku nazerá na právnické, umelecké, morálne, spoločenské, globálne problémy i najaktuálnejšie na zauzlenia svetového vývoja. Ono je motívom jeho znepokojenia nad prehlbujúcou sa priepasťou medzi chudobou a bohatstvom, ale aj rozmáhajúcou sa manipuláciou s ľudským elementom a rastúcou mocou tajných služieb zasahujúcou do súkromia más ľudí (Prečo nenávidím Snowdena?). Neváha zvýšiť hlas nad potmehúdsky barbarským búraním sôch v mestách (Môžu zbúrané sochy ožiť?), ospravedlniť sa Hedvige Malinovej za zmedializované príkorie, ktoré podstúpila vinou nerešpektovania základných právnych pravidiel, postaviť sa jednoznačne na stranu sudcov v mediálne zneužitom prípade Cervanová, zastať sa dôchodcov za ich negatívny obraz v očiach mladých (Prečo dôchodcovia ráno spievajú?).

Blahov vzťah k Slovensku je zrejmý z jeho materiálov Je vodné dielo užitočné pre ľudí aj prírodu? (rozhovor s Igorom Muchom), Muž, ktorý premohol dunajského draka (o J. Binderovi) alebo Po čom, po akej zemi to chodíme? (o udivujúcich vykopávkach v Bojnej). Autor pri všetkej triezvej vecnosti nevie potlačiť svoj úžas nad dielom slovenských rúk pri stavbe ekologicko-národohospodárskeho vodného diela na Dunaji, obdiv k ľuďom, ktorí to za cenu nesmiernych ľudských obetí a napriek nežičlivým podmienkam dokázali, ale aj k dejinnej postati slovenskej krajiny, ktorá vinou ľahostajnosti jej obhospodarovateľov riskuje stratu nedoceniteľného kultúrneho bohatstva potvrdzujúceho jeho bohatú históriu.

Stretnutiam so svetovou históriou sa Blaha venuje v rozhovore s Pavlom Dinkom, kde sa rozoberajú právne aspekty norimberského procesu, a v esejach Vojvodcovia Napoleon, Kutuzov a spisovateľ Tolstoj a Spisovateľ Viktor Nekrasov, mesto Stalingrad a maršal Žukov vyslovuje nielen obdiv vzdoru ruského národa v neobyčajne krutých pomeroch proti svetovládnym dobyvateľom a umeniu ruských vojvodcov, ale ukazuje aj majstrovstvo Tolstého a Nekrasova pri literárnom spodobení týchto udalostí pre budúce generácie, ktorého odkaz spočíva v presvedčení, že „každá agresia bude raz potrestaná“ (s. 184).

V eseji Trianon, čo platí? Blaha podnetne rezumuje závery a dôsledky Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920. Prirodzene, okrem historiografie a faktografie ho zajímajú aj právne aspekty tohto aktu, ktorého dôsledkom bol vznik Československa. Jeho závery sú jednoznačné: „Tvrdenia Maďarov o strate území, ktoré im boli odňaté, sú iluzórne. Územia, ktoré nikdy nepatrili Maďarom, ale Slovákom, Chorvátom, Ukrajincom, Srbom, Slovincom“ (s. 191).

A napokon je do knihy zaradená spomienka na študentskú „pyžamovú revolúciu“ z roku 1956, ktorej protagonistom bol i autor a ktorá vyústila do prvého otvoreného konfliktu študentov s dogmatickým režimom.

Najnovšia kniha Antona Blahu je príťažlivá nielen aktuálnym obsahom, ale aj hlavnou líniou, ktorú najlepšie vystihujú autorove slová: „Spravodlivosti a rozumu naozaj nikdy nie je dosť“ (s. 39).

6/2017

Anton Hykisch

VERTE CISÁROVI

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2016

 

Bohuš Bodacz

 

Jubilant Anton Hykisch sa narodil 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici. Patrí medzi najpoprednejších a najobľúbenejších slovenských spisovateľov. Napísal vyše tridsať kníh (používal aj pseudonymy A. Horník či Peter Arnošt), ktoré možno zaradiť do viacerých žánrov (romány, poviedky, cestopisy, sci-fi, knihy pre mládež). Pôvodným vzdelaním je ekonomický inžinier. Po roku 1989 bol poslancom a v rokoch 1993 – 1997 prvým slovenským veľvyslancom v Kanade. Ako spisovateľ získal mnohé literárne ocenenia a viaceré jeho knihy vyšli v prekladoch. Svojho času spôsobil rozruch jeho čiastočne autobiografický román Námestie v Mähringu (1965), ktorý aj dnes odporúčam všetkým. Rovnako jeho úspešné historické romány, dvojzväzkový opus Čas majstrov (1977) ukotvený v prostredí Banskej Štiavnice 15. a 16. storočia, ktorý je prvým beletristickým dielom po jeho nútenom odmlčaní od začiatku normalizačných čistiek. Roku 1984 vydal ďalší čitateľmi veľmi obľúbený historický román inšpirovaný postavou panovníčky Márie Terézie Milujte kráľovnú. Román Spomeň si na cára, ktorý vyšiel roku 2007, pokračuje v úspešnej línii predchádzajúcich historických próz. Z množstva jeho diel treba vyzdvihnúť generačný román Rozkoše dávnych čias (2009), akúsi kroniku slovenských osudov v 20. storočí.

Podobne ako v iných (najmä predchádzajúcich) historických románoch s imperatívnym názvom predviedol Hykisch nevšednú erudovanosť a znalosť dobových reálií, ktoré umne uplatnil v skvelom rozprávaní aj v najnovšom diele o osvieteneckom panovníkovi, ale aj slovenských jozefinistoch. Román o Jozefovi II. sa začína na Vianoce roku 1780, keď sa po dlhom vládnutí svojej matky Márie Terézie ujíma mladý cisár konečne moci. Cirkev aj vysoká šľachta sa obávajú nového panovníka a jeho rozhodnutí, a oprávnene, lebo sa rozhodol ísť inou cestou ako jeho predchodcovia, je to vládca osvietenského 18. Storočia, a podľa toho sa správa – a čitateľ mu verí, pretože Hykisch ho vykreslil dostatočne plasticky a presvedčivo, akoby sa s ním stretol kdesi na prechádzke v Banskej Štiavnici.

Jozef II. bol ako človek nešťastný, osamelý, osobné šťastie ho obišlo: prvá manželka, milovaná Izabela Parmská, zomrela ako dvadsaťdvaročná pri pôrode dcérky (umrel aj prvorodený syn); druhú manželku, Jozefu Bavorskú z Wittelsbachu, mu z dynastických dôvodov vnútila matka, ale aj tá zomrela dva roky po svadbe. Viac sa neoženil. Ani sa mu nemožno veľmi čudovať, keď hovorí: „Som dosť silný, aby som svoj ďalší život prežil bez lacných emócií. Neusiloval som sa zatajiť, že všetci naokolo ma rozčuľujú. Nepredstieral som, že niekoho milujem, lebo som nikoho nemiloval.“ Zdá sa, akoby chcel cisár urobiť ľudí lepšími a šťastnejšími aj proti ich vôli. Sám v úvahách o vládnutí konštatuje: „Robiť dobro si nevyžaduje lásku, skôr bystrý rozum. Vytrvalosť. Zbaviť sa zbytočných citov.“ Pamätá na slová Francúza Charla de Secondata, baróna de Montesquieua: „Väčšina ľudí je schopná spraviť skôr niečo veľké ako niečo dobré.“

Cisár však chce robiť jedno aj druhé, ako rozprávkový kráľ chodí v prestrojení medzi poddaných (celkom nerozprávkovo však dostane v nevestinci kvapavku) a počúva ich ponosy. Niektoré sa premietnu do jeho reforiem, k najvýznamnejším patrí Tolerančný patent o zrovnoprávnení nekatolíckych veriacich evanjelických a pravoslávnych kresťanov, onedlho nasleduje aj zrovnoprávnenie Židov, ba aj patent o rušení neužitočných kláštorov kontemplatívnych reholí (napríklad františkáni, klarisky), pretože podporuje aktívne rády, venujúce sa ošetrovaniu chorých a učeniu na školách, to je jeho prioritou, veď pre život je nutné vedieť čítať a písať, lebo „napísané je dôležité, užitočné a krásne“. Tolerančný patent sa stretol s takou nevôľou katolíckych cirkevných kruhov, až zabudli na vlastné učenie o milovaní svojho blížneho. Na to zabudla aj šľachta, keď cisár zrušil nevoľníctvo a chystal sa ich stav dokonca zdaniť. Svorne ho nenávideli, sám Jozef II. na nich nazeral s istým odstupom a pohŕdaním. „Som ironický a bezcitný chlapík,“ pripomínal si slová svojej matky. A ustavične mal na pamäti: „Boh si zaumienil, že ma hojne obdarí nešťastiami.“

V Hykischovom románe vystupujú viaceré historické postavy, a nie všetky majú pomazané hlavy, popri geniálnom Mozartovi sú to najmä mladí katolícki kňazi zo Slovenska, podporovatelia cisárových reforiem (žiadal, aby sa kňazi prihovárali veriacim v ich rodnom jazyku), ktorí významným spôsobom vstúpili do našich (predovšetkým kultúrnych) dejín. Či už sú to zemania Alexander Rudnay de Rudno et Diviacka Nová Ves (zo všetkých urobil najväčšiu kariéru), Anton Bernolák zo Slanice (ako kňaz začínal v Čeklísi, kde vtedy vládol gróf František Serafín Eszterházy de Galanta; ako je známe, pokúsil sa o kodifikáciu slovenského jazyka na základe západoslovenského nárečia) alebo Juraj Fándly (autor prvej knihy v bernolákovskej slovenčine) a Jozef Ignác Bajza (napísal prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti, 1783). Na postave posledného menovaného Hykisch zachytil to, čo kriví povahu človeka, v tomto prípade charakter spisovateľa, až do dnešných dní: samoľúbosť, závisť.

Nešťastný cisár Jozef II. sa zapletie po boku ruskej cárovnej Kataríny II. do vojny s Osmanskou ríšou, jeho jediným osobným víťazstvom je opäť prehra – ťažko ochorie. Jeho workoholizmus mu uberá aj posledné zvyšky síl. Ustupuje všeobecnému tlaku a odvoláva značné množstvo svojich reforiem, napokon 20. februára 1790 umiera v Hofburgu (narodil sa 13. marca 1741 vo viedenskom Schönbrunne, pokrstili ho ako Jozefa Benedikta Augusta Johannesa Antona Michaela Adama). Jeho smrť vítali v Budíne bujarými oslavami, uhorská šľachta, najzadubenejšia časť vtedajšej monarchie, sa opäť prejavila.

„Nevymyslel som v tomto románe nič, čo by prekračovalo hranicu pravdepodobnosti. Azda som urobil chybu. Obávam sa lietať bez krídel. Neraz pociťujem, ako ma zvierajú okovy faktografie, prehnaná úcta k realite,“ napísal Hykisch už v románe Spomeň si na cára, no vzápätí vo vlastnom doslove sám seba koriguje: „Neverím už nikomu a ničomu. Neverte ani vy. Je tu román. Len román je pravda.“ Tieto slová sa do istej miery vzťahujú aj na román Verte cisárovi. Treba k nim dodať a zdôrazniť, že Anton Hykisch načrtol sugestívny portrét, tragédiu osamelého vladára, ktorý – sám obklopený nešťastím a nepochopením – chce ľuďom dobre, aby mali ľahší život a boli šťastní, aspoň tá väčšina dole, možno to tak trochu robí proti ich vôli, alebo naráža na staré, skostnatené myslenie, zásady a predsudky, napokon sa stáva nepohodlným; ako vraví jedna z postáv: „… všemohúci Bože, spravodlivo oceň muža, ktorý umrel v týchto dňoch, nehodného vládcu, ktorý sa chcel stať hodným a milovaným, ale zomrel opľutý a ponížený.“

On sám si dal na náhrobný kameň vyryť nápis: „Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.“

5/2017

LITERATÚRA BODKA SK

Zostavili, sprievodné texty a texty o autoroch napísali Peter Balko & Peter Prokopec

Literárne informačné centrum, Bratislava 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

V okamihu, keď sa mi dostala recenzovaná knižka do rúk, netušil som, o čo ide. Azda ma upútal len „moderne“ sa tváriaci názov. Ale o to dnes ide hádam najviac.

Takže som knižku otvoril a začítal sa. Začína sa skutočne moderne, záznamom komunikácie dvoch Petrov (Balko, Prokopec). Ako som následne pochopil, zostavovateľov ďalšej antológie súčasnej slovenskej prózy. Prečo nie? Dnes sa vydáva množstvo kníh o všeličom, takže prečo by nemohla vyjsť ďalšia taká prepotrebná antológia, ktorá by sa mohla stať čitateľskou udalosťou či nebodaj bestsellerom? Čitateľov súčasnej slovenskej prózy a poézie je čoraz viac, prečo by to teda nemohla byť pravda?

Hneď prvé riadky „dialógu!“ ma však zarazili (aj napriek tomu, že dnes už asi nikto nič nemyslí vážne). Peter Balko svojmu priateľovi oznamuje, že dostal ponuku zostaviť „antológiu súčasnej slovenskej prózy pre stredné a vysoké školy“. Zhrozil som sa, lebo táto úloha je v takejto polohe nezmyselná. Takže som zmenil svoj čitateľský kód a začal som tú vetu chápať ironicky a recesisticky, azda je takéto chápanie oprávnenejšie. Dokonca som chvíľku uvažoval, či zo strany autorov antológie nejde o skrytú kritiku charakteru vyučovania slovenskej literatúry na súčasných stredných a vysokých školách. Túto myšlienku som napokon zavrhol.

Utvrdila ma v tom hneď následná veta listu. Podľa P. B. by malo ísť o „čisto subjektívny výber textov, ktorý by odzrkadľoval môj pohľad na literatúru ako takú“. Tak som si predstavil dobu, keď si bude na stredných či nebodaj vysokých školách čítať každý, čo chce, a nikto nebude korigovať čitateľské záujmy študentov. Že študenti na stredných školách nebudú čítať nič, to mi bolo jasné razom. O tom, čo by asi čítali dievčatá na tomto type škôl, radšej ani neuvažujem.

Ďalej už úvodný dialóg budúcich editorov antológie nemienim komentovať. Beriem celý text ako skutočne subjektívnu hru dvoch mladých praktikov-literátov. Ale predsa, koho by vlastne mal tak veľmi zaujímať subjektívny pohľad dvoch – nemyslím si, že dominantných – osobností súčasnej slovenskej literatúry? Samozrejme, okrem ich najbližších kamarátov. Ak dnes niekto poskytne financie na krytie vydavateľského zámeru, je možné všetko, prečo by dvaja Petrovia nemohli predložiť širokej verejnosti svoju antológiu? Na vydanie tejto knižky by však nemali ísť štátne peniaze.

Antológia s skladá z ukážok pätnástich slovenských prozaikov. Nijaké zjednocujúce kritérium, ktoré určilo výber akceptovaných autorov a ich textov, som nenašiel. Alebo predsa? „Takže by som to zhrnul: texty hovoriace samy za seba, hravosť, originalita a zážitkovosť. Ide v podstate o hranice, ktoré nerozdeľujú, ale spájajú“ (s. 12). Tak asi vyriešil tento problém P. Balko. Táto definícia je pre mňa, najmä po prečítaní vybraných textov, nezrozumiteľná.

Spočiatku sa mi zdalo, že kritériom „výberu“ je fakt, že všetci vybraní autori ešte žijú. Ale s prekvapením som zistil, že sa tam nachádzajú aj V. Pankovčín a R. Sloboda, teda autori, ktorí už, žiaľ, dávno nie sú medzi nami. Takže som sa mýlil a nič som nevyriešil.

Problémom chápania pojmu „súčasná slovenská próza“ editormi antológie som sa už radšej nezaoberal.

Nemienim polemizovať s výberom autorov. Koľko by bolo recenzentov, toľko by bolo názorov. Azda len jedna poznámka. Vybraná skupina starších autorov (za posledného staršieho autora antológie považujem M. M. Šimečku) je overená a v podstate „objektívne“ akceptovateľná. Nechápem však celkom zaradenie textu M. Haugovej, ktorej ťažisko tvorby je jednoznačne v oblasti poézie. Ďalej nepokladám za veľmi vhodný výber textu od M. M. Šimečku s názvom Otec, ktorý je spomienkou na otca a nezodpovedá žánrovo pojmu fiktívna próza, o ktorú by vlastne asi v antológii malo ísť.

Výber z tvorby mladších autorov, ako aj výber ich textov, je úplne subjektívny a zodpovedá hodnotovej a estetickej predstave určitej úzkej skupiny mladých literátov. V tomto prípade som však benevolentnejší, keď veľmi neprotestujem proti uverejneniu komiksu Daniela Majlinga, hoci komiks osobne stále považujem za žáner nízkej literatúry. Uvedomujem si, že s týmto názorom nebude so mnou takmer nikto z mladšej generácie súhlasiť, ale nech.

Každý vybraný text je uvedený krátkou charakteristikou „špecifík tvorby jeho autora“, ktorá reprezentuje estetické a hodnotové postoje tvorcov antológie. S obsahom týchto úvodov sa takisto nemienim zaoberať. Každý čitateľ, ktorému sa knižka dostane do rúk a nebodaj si z nej niečo aj prečíta, nech si urobí sám názor na obsah týchto „charakteristík“.

Ak by náhodou čitateľ nepoznal niektorého z autorov, s ktorého prácou sa môže v antológii stretnúť, nech nazrie do súboru miniportrétov umiestnených na záverečných stránkach antológie.

Antológia literatúra bodka sk veľa škody nenarobí. Kto chce, nech si v nej listuje a niečo si prečíta, možno ho niektorý z autorov aj zaujme a neskôr si prečíta od neho viac. To by bol ten lepší prípad. Antológia je podľa môjho názoru vhodná najmä na čítanie do vlaku na krátkych tratiach, treba čítať však po troške, najlepšie jednu-dve prózy. Často cestujem vlakom a budem sledovať, či sa k nej cestujúci na mojej trase dostanú. Ale pochybujem, všetci ťukajú len do telefónov a sledujú rôzne moderné nosiče správ.

4/2017

ĽUBOŠ JURÍK

ALEXANDER DUBČEK. ROK DLHŠÍ AKO STOROČIE

MATICA SLOVENSKÁ, MARTIN 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Ľuboš Jurík (1947) patrí medzi neprehliadnuteľných spisovateľov, autorov literatúry faktu a publicistov, má za sebou viacero kníh, televíznych scenárov a divadelných hier. Debutoval dnes už legendárnou zbierkou poviedok Na Poľnej ulici (1973), Emigranti (1977) sú jeho románovým debutom, zobrazujúcim príbehy emigrantov po roku 1968, no úspech zaznamenal predovšetkým jeho román Novinári (1984), podľa ktorého bol nakrútený dvojdielny televízny film. Neskôr mu vyšli romány Spravodliví (1989) a Všetci sme potomkovia Kainovi (2010). Výrazne zaujal sériou kníh Krimi prípady reportéra AZ (1992 – 2012). Ako publicista je autorom kníh rozhovorov s významnými slovenskými, českými, európskymi a americkými spisovateľmi, ako sú Nepokojné dialógy (1983), Americké dialógy (1993) či Dialógy s hviezdami literatúry (2014). Nemenej aktívny je Jurík ako autor literatúry faktu, za knihu Pokušenie moci (2002), v ktorej opísal svoje skúsenosti z dlhoročného pôsobenia v slovenskom parlamente vo funkcii hovorcu predsedu parlamentu, získal prestížnu medzinárodnú Cenu Egona E. Kischa. Rovnakého ocenenia sa mu dostalo aj za knihu Poučenie z moci (2013), v ktorej zachytil obdobie rokov 1990 – 2012. Významným počinom v jeho tvorbe je Smrť ministra (2009) opisujúca noc pred popravou Vladimíra Clementisa, Jurík napísal aj scenár, podľa ktorého vznikol televízny film; nakrúcal sa v bývalom Domove slovenských spisovateľov v budmerickom kaštieli, tvorivej dielni slovenských aj zahraničných spisovateľov, kde sa v súčasnosti vďaka takým ľudkom, ako sú Krajcer, Hvorecký či Lucia Piussi preháňajú dnes duchovia. Čo už, určite ich vlastná malosť vytešuje…

V úvodnom slove ku knihe Ľuboš Jurík hovorí o Dubčekovom historickom experimente prebudovať vtedajší totalitný systém na „socializmus s ľudskou tvárou“ (tento termín nie je Dubčekov). Súčasne pripomína, že rodák z Uhrovca je vôbec najznámejším Slovákom v dejinách slovenského národa. Jurík ho nezachytáva ako rytiera bez bázne a hany, dopustil sa aj omylov, napríklad nepredvídal okupáciu (napriek tomu, že ho na tú možnosť upozorňoval generál Prchlík), ale keby mu jeho odvážny politicko-spoločenský reformný krok vyšiel, ovplyvnil by situáciu na celom svete (možno práve preto si to hlavní predstavitelia na Východe či Západe ani neželali). „Román Rok dlhší ako storočie nie je literatúrou faktu, ale ani beletristickou fikciou. Je kombináciou oboch: opiera sa o historické reálie a fakty, no domýšľa ich a podľa potreby prispôsobuje hlavnému deju,“ zdôrazňuje Jurík a dodáva, že k overeným, známym faktom pridáva aj nové informácie, ktoré dosiaľ neboli publikované a sú výsledkom autorovho skúmania. V tomto smere treba autorovi vyjadriť absolútne uznanie a obdiv. „Napriek tomu musím prízvukovať, že táto kniha nie je verným Dubčekovým životopisom. Je to príbeh o slobode a viere,“ nezabudne pripomenúť Jurík, dovolím si však podotknúť že Juríkom prezentované fakty treba brať maximálne vážne ako vysoko relevantné, aj preto (hoci nielen) v tom najlepšom zmysle slova má jeho kniha oveľa bližšie k literatúre faktu ako k beletrii, románu.

Ako je viac či menej známe, Dubček havaroval 1. septembra 1992 na služobnej ceste do Prahy neďaleko Humpolca na Morave, odkiaľ ho previezli vrtuľníkom do pražskej nemocnice Na Homolce (hoci brnianska nemocnica bola bližšie). Autor dáva túto haváriu do politicko-kriminálneho kontextu, nikdy sa totiž poriadne nevyšetrila, povrávalo sa, že šofér Rezník, ktorý haváriu prežil bez zranení, bol bývalý kaskadér, navyše pri nej zmizol Dubčekov čierny kufrík s dôležitými dokumentmi. Podobne sa nevyšetrila ani v rovnaký deň spáchaná vražda bývalého poľského premiéra Jarosziewicza; obaja mali pred súdom v Moskve svedčiť a označiť Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu za zločineckú organizáciu. Ani jeden z nich sa pred súd nikdy nedostavil… Náhoda? Alexander Dubček zomrel na následky zranení 7. novembra 1992.

Počas pobytu v nemocnici sa Dubček vo svojej izbe stretáva s primárom, aspoň tak si to vymyslel Jurík, ktorý zohráva úlohu ako advocatus diaboli (podobne to Jurík riešil aj v biografickom románe Smrť ministra). Primár počas Pražskej jari Dubčeka viac ako obdivoval, teraz, zatrpknutý, mu kladie nepríjemné otázky a tvár roku 1968 núti zamýšľať sa, spomínať, rekapitulovať svoj život a odhaľovať svoje pohnútky, konanie. Tak sa fakty prelínajú s fiktívnym rozhovorom; do dialógu prispieva aj arogantná sestrička z východu Slovenska, ktorá svojím spôsobom reprezentuje hlas generácie z tvrdej súčasnosti.

Dubčekovo spomínanie nie je chronologicky lineárne, aj keď v hlavnej úlohe celkom logicky vystupujú dramatické udalosti z roku 1968 a všetko, čo s nimi súviselo, vraciame sa v čase do politikovho detstva, mladosti, ba čiastočne nazrieme aj do jeho súkromia, až k rokom, keď sa rozhodovalo o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

V Juríkovej knižke vystupuje množstvo reálnych, priam historických postáv, či už tie pozitívnejšie (z hľadiska okupácie), ako bol kuriózne Nicolae Ceauşescu či Josip Broz Tito, alebo jednoznačne odsúdeniahodné ako Brežnev, Kádár, Gomulka (donášali do Moskvy), ortodoxný dogmatik Ulbricht či Gustáv Husák a Biľak (vlastným menom Gyula). Juríkovo rozprávanie je veľmi zaujímavé, no v každom prípade vyžaduje aspoň do istej miery poučeného čitateľa.

Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci v dome, kde sa pred sto rokmi narodil Ľudovít Štúr, no už roku 1925, ako triapolročného, ho vzali rodičia v rámci akcie Interhelpo do vzdialeného Pišpeku vo vtedajšom Sovietskom zväze (dnes Biškek, hlavné mesto Kirgizska). Začiatky boli mimoriadne zložité a ťažké to bolo aj neskôr v Moskve. Komunista Dubček vraví: „Spomienky na roky strávené v Moskve boli tvrdou skúškou mojej viery…“ a dodáva: „Viera nevylučuje pochybnosti, pochybnosti neumenšujú vieru…“ Dlhé roky strávené v ruskej spoločnosti, roku 1955 šiel napríklad na trojročný študijný pobyt do Moskvy (okrem iných boli s ním aj Miloš Jakeš a Jozef Lenárt), mu umožnili preniknúť do podstaty ruskej povahy: „Princíp pokory, sklonených hláv, fatálneho prijímania obetí, pritom bezbrehej hrdosti a akejsi pomyselnej nadradenosti, lásky aj krutosti…“

Primár z času na čas Dubčeka podpichne a ten musí reagovať na vari najčastejšiu výčitku: „Vždy ma hnevalo, keď mi vyčítali, že som bol naivný… Áno, bol som naivný, ak za naivitu možno pokladať túžbu hovoriť pravdu. Ak je naivné byť čestný. Ak je naivné vravieť dnes to, čo som vravel včera a budem zajtra. Ak je naivné nebáť sa a zastať sa slabých, ukrivdených a ponížených.“ Pravdou však je, že Dubček priveľmi veril Rusom a ich inváziu bral doslova osobne. Zato jeho slová: „Každé politické rozhodnutie sa tak či onak premietne do života bežného občana…“ sú trvalým odkazom pre súčasných, nezriedka ľahostajných, arogantných, do seba (a svojich záujmov) zahľadených politikov.

Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij svojho času napísal, že „keď sa otvoria okná v Rusku, tak je vietor v celej Európe…“, pre august 1968 to však vlastne neplatí, vtedy sa nielen okná, ale aj dvere pred novými myšlienkami pevne zabuchli a agresívne sa zatiahla záchranná brzda dogiem, ktorá načas komunistickému panstvu uchovala korytá, no, zdá sa, navždy zdecimovala progresívne predstavy o socializme. (Ešte aj dnes Moskva lživo ospravedlňuje okupáciu pripravovanou inváziou vojsk NATO!) „Európa by mohla byť oveľa ďalej, keby Alexandrovi Dubčekovi dovolili pokračovať v reformách po roku 1968…“ povedal Willy Brandt, významný nemecký a svetový politik a štátnik. Jeho krajan Heinrich Böll, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, bol v auguste 1968 v Prahe, zdesený a vyľakaný pozoroval v prítomnosti Bohumila Hrabala vyčíňanie ruských tankov, predtým plný nádeje na adresu Dubčeka povedal: „Zvestovalo sa evanjelium demokracie.“

Keď univerzita v Bologni navrhla Dubčeka na Nobelovu cenu, pre predstaviteľov novembra to nič neznamenalo, prehadzovali si ho v nežnorevolučných dlaniach ako horúci zemiak, bol pre nich nepohodlný až tak, že sa museli rozohrať trápne Havlove hry a jeho okolia o prezidentský úrad, títo demokrati Dubčekovi niekedy ani nedovolili, aby sa prihovoril k ľuďom, aj keď na to čakali. Napokon, Milan Kňažko to povedal jednoznačne už v prvej televíznej debate – nechceme socializmus (a tak sa následne rýchlo a bezhlavo privatizovalo, rozumej rozkrádalo). S vaničkou sa vylialo aj dieťa… Ale aj Dubčeka trápili otázky okolo socializmu: „Je vôbec možné reformovať socializmus? Je socializmus zlučiteľný s demokraciou? Čo ak okupácia zahatala jednu z ciest vývoja, ktorá sa nedá nahradiť – a ktorá nám dosiaľ chýba?“ Willy Brandt to vyslovil jednoznačne a presne: „Veľa ľudí sa dnes domnieva, že pojem socializmus sa navždy opotreboval, v skutočnosti bol iba skompromitovaný. Odbiť ho ako prekonaný ideál demokratického socializmu, sociálnej demokracie, čiže spojenia slobody, spravodlivosti a solidarity, sa ukáže ako historický omyl.“ (Slová na zamyslenie, ale trúfa si dnes niekto týmto smerom uvažovať?)

„Dubček neprehral. Len čestne nezvíťazil,“ napísal ruský básnik, trúfalý Jevgenij Jevtušenko, ale čo tých osem statočných, ktorí na Červenom námestí v Moskve v auguste 1968 protestovali proti okupácii Československa, hoci vedeli, že ich čakajú perzekúcie, vyhnanstvo, psychiatrické ústavy, väzenie či nútená emigrácia, vie dnes niekto, kto bol Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Vadim Delone, Vladimir Dremľuga, Viktor Fajnberg, Natalia Gorbanevskaja a Pavel Litvinov? Poďakoval sa im niekto? Majú pamätnú tabuľu niekde na Slovensku? Veď aj oni sú obete augustovej okupácie!

Kniha Ľuboša Juríka je rozsiahla a fundamentálna, obsahuje neuveriteľné množstvo informácií, je priam bibliou roku 1968 („iný taký rok už nebude“) aj toho, čo mu predchádzalo a nasledovalo po ňom, pritom je všetko zaradené do súradníc a kontextov tých čias. Je to silná faktografická i emocionálna mozaika vtedajších udalostí. V tomto smere podal Jurík excelentný výkon! A tak nie je náhoda, že sa prekladá do viacerých jazykov… Juríkova kniha by mala byť súčasťou každej knižnice, najmä tých školských (ak také ešte niekde existujú), aby po nej mohli siahnuť, keď už nie rozmaznaní študenti, tak aspoň ich učitelia. Obávam sa však, že som len naivný idealista a v tejto myšlienkovo vyprázdnenej dobe platia slová Ľuboša Juríka: „… taký marazmus, v akom sa nachádza samostatná Slovenská republika od jej vzniku až po súčasnosť, nezažil slovenský národ nikdy v dejinách…“

3/2017

ŠTEFAN MORAVČÍK

MORAVIANSKA VENUŠA

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

BRATISLAVA 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

Štefan Moravčík, kúzelník s hláskami, slovami, veršami a napokon kúzelník básní, sa pripomína zbierkou Moravianska Venuša. Zbierka vychádza po 32 rokoch v druhom vydaní a treba podotknúť, že celkom oprávnene. Jej verše vôbec nezostarli, skôr naopak.

V záplave prázdnych slov súčasnej slovenskej poézie azda ešte väčšmi ako pred rokmi vyniká ich hodnotové podložie a štylistická virtuozita.

V Moravianskej Venuši sa azda najvýraznejšie zo všetkých Moravčíkových zbierok prelínajú dve dominantné témy jeho tvorby, ktoré sú aj základom jeho hodnotovej filozofie – vzťah (obdiv) k žene a vzťah k národnej histórii.

Zbierka je doplnená doslovom Jozefa Čertíka, redaktora prvého vydania s názvom Moravčíkove pohľady cez kľúčovú dierku… Zaujímavosťou tohto doslovu je okrem iných faktov Čertíkovo priblíženie dobových problémov s vydaním zbierky. Jozef Čertík sa však tak trochu aj priznáva, že zasahoval do štruktúry zbierky: „… komponoval som, prekladal a striedal reflexívne básne všeobecnejšej povahy (Archeológia, Hlboká cesta) s básňami viažucimi sa na konkréta (Devín, Rastislav, Mojmír, Pribina) alebo na božstvá starých Slovanov (Perún, Veles, Svantovít). Tie reflexívne, filozofické som dával do kurzívy…“ (s. 92). Ale nech to bolo, ako bolo, pravdou je, že práve v tých „filozofickejších“ je nenásilnou formou v náznaku zakomponovaný jeho obdiv k žene, erotike a životu. Sú to básne, v ktorých sa objavujú v najväčšej miere aj pre Moravčíka také typické experimenty s jazykom, v tomto prípade najmä využívanie aliterácie ako dominantného kompozičného prvku básne (Príchod predkov). Obraznosť týchto básní je, samozrejme, väčšia ako obraznosť vecnejšie štylizovaných básní využívajúcich „historické“ podnety.

História je tematizovaná v Moravčíkovom podaní koncepčne, od najstarších „faktov“ k najnovším, vždy v určitom vzťahu k slovanskej minulosti. Táto línia sa celkom logicky začína básňou Moravianska Venuša (z časov dávno minulých, hlboko predslovanských). Jej dominantou je práve to večne ženské. Báseň sa začína príznačným dvojverším „Nahá, ako ťa Boh nestvoril, / ale ruky chlapa“ a končí zdôraznením večnosti symbolu Venuše a naznačením pominuteľnosti jej tvorcu „Dávno ho už niet… / Ty nás všetkých prežiješ“ (s. 15).

Moravčíkova Moravianska Venuša už nebola taká iskrivá zbierka, naplnená erotikou a sexualitou, ale aj jazykovou vynaliezavosťou a originalitou obrazov, ako jeho prvé zbierky (Slávnosti baránkov, 1969, a O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, 1970). Jej čítanie si vyžaduje už vzdelaného čitateľa. A tak som sa zamyslel aj nad tým, ako ju prijmú súčasní mladí čitatelia (niektorí si ju azda predsa len prečítajú), pre ktorých je história už zväčša priveľmi temná a nezaujímavá.

Moravčík historicky nepoučuje, len naznačuje, ale to je pri interpretácii básní zo zbierky Moravianska Venuša hádam najproblematickejšie. Aluzívnosť treba „rozlúštiť“, a potom sa pred čitateľom roztvorí cesta od spomínanej Moravianskej Venuše cez Avarov a Sama až k Cyrilovi a Metodovi. A, samozrejme, aj geografický priestor, v ktorom žili naši predkovia a ktorý aj dnes do určitej miery obývajú Slováci.

Aj druhé vydanie Moravianskej Venuše sprevádzajú, tak ako pri prvom vydaní, ilustrácie Miroslava Cipára.

3/2017

JANA JURÁŇOVÁ

CUDZIE PRÍBEHY

ASPEKT, BRATISLAVA 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

Jana Juráňová, feministicky orientovaná prozaička, dramatička a úspešná prekladateľka, sa prezentuje novou knižkou: zbierkou troch próz pod názvom Cudzie príbehy s „dodatkom“ – tri v jednom.

Názov bez doplnku je zdanlivo jednoznačný, ale ako naznačuje práve „dodatok“ k názvu, asi je potrebné chápať ho metaforicky. Antihrdinkami všetkých troch próz sú ženy stredného veku. Ich príbehy sú síce individualizované, ale hovoria, žiaľ, o situáciách, s ktorými sa môže dnes stretnúť hociktorá žena, no nielen žena, aj muž. Sú to akési psychotrilery, depresívne prózy, evokujúce stavy ohrozenia – jednotlivca, ale aj spoločnosti.

V podstate sú všetky tri príbehy determinované rôznymi formami vonkajšej manipulácie. Ukazujú postavy v pozíciách, z ktorých v danej chvíli niet pozitívneho východiska, ba dá sa azda povedať, že dokonca v situáciách, ktoré úplne zmenia aj ich nasledujúci život. Prijateľná životná perspektíva sa stratila, neexistuje, zostáva už len samota.

Ide o príbehy jednotlivých postáv. Prózy nemajú výraznejšie naznačené dobovo-politické pozadie, a aj preto vyznievajú veľmi drsne. Pri ich čítaní však každý diskurzívny čitateľ vie, že ide, žiaľ, o súčasný život, v ktorom akékoľvek etické hodnoty sú vytesňované v prospech arogantnejších jedincov, prípadne nie sú akceptované uvedomelo, z nevedomosti a bezcitnosti. Každý čitateľ vie, že ide o časy, v ktorých etické hodnoty jednoznačne vytlačila „hodnota“ peňazí.

Naznačenej atmosfére próz zodpovedá autorkin štýl. Juráňová píše štylisticky variabilne, občas akoby odosobnene, chladno, realisticky. Humor jej prózam chýba, ale nechýba irónia a najmä sebairónia vo vzťahu k jej antihrdinkám. Tento môj pocit je azda skreslený, pretože určite do svojich „cudzích“ príbehov autorka zakomponovala aj niečo, čo jej nebolo individuálne cudzie, niečo, čo sama prežila, s čím sa v živote stretla.

Juráňová je skúsená prozaička, v tomto prípade neveľmi experimentuje, s prehľadom mení kompozičné štruktúry. Vyrozpráva príbeh prostredníctvom autorského rozprávača, ale čitateľ má dojem, akoby rozprávala sama postava. Rozprávačka rozpráva príbeh v minulom čase, ale prechádza aj do prítomného času, časové roviny sa prelínajú a vzniká komplexný portrét postavy (Zuzana a zopár starcov). V tomto príbehu je v popredí redaktorka Zuzana, žena, ktorá všeličo prežila a nikdy sa jej nepodarilo vymaniť zo životnej sivoty, či už v súkromnom živote alebo v povolaní. Je to schopná redaktorka, ale jednoducho nemá šťastie. Jadrom príbehu je jej stretnutie s bývalým riaditeľom inštitúcie, v ktorej pracoval jej otec. Otec neprešiel v politických previerkach a vyhodili ho z práce, riaditeľ bol práve reprezentant tohto režimu. Otcovi predsa len pomohol v ťažkej situácii, dal mu prácu, no zároveň ho pracovne neustále využíval a ponižoval. Teraz žiada Zuzanu, aby zredigovala jeho pamäti. Riaditeľ ovládal mocou svoje okolie, teraz tak akosi iracionálne ovplyvňuje aj Zuzanu, ktorá ponúkanú prácu nechce robiť, ale nevie to povedať priamo. „Našťastie“ bývalý riaditeľ zomrel a po rôznych peripetiách dokázala túto prácu odmietnuť. Nedokázala však nejsť na riaditeľov pohreb. Bola zhrozená, kto všetko a akým spôsobom sa na tejto pokryteckej akcii objavil a prezentoval. V Zuzane zostal len pocit znechutenia a samoty.

Jadrom príbehu Obeť je krutá, beštiálna, chladnokrvne vykonaná vražda. Vražda starej mamy, ktorú zabil vnuk pre peniaze, čo dlhoval dílerovi drog. Chlapec, ktorý na všetkých pôsobil dlho veľmi pokojne a vyrovnane, ktorý mal starú mamu rád. Stratil však citový kontakt s rodičmi a začal brať drogy. Vražda spôsobila úplný rozvrat vzťahov v rodine zavraždenej starej matky. Príbeh je rámcovaný pocitmi Richardovej tety Heleny. Začína sa jej domnienkou, že sa Richard po ôsmich rokov vrátil z väzenia. Helena si nevie predstaviť, že by sa s ním stretla. Úplne sa rozišla aj s jeho rodičmi. Príbeh je vyrozprávaný „ľadovo“, Juráňová priamo nenaznačuje príčiny chlapcovho konania. Zvyšuje gradáciu rozprávania formou mozaiky (Čo hovorili susedia, Čo Richard nepovedal nikomu, Čo odznelo na výsluchu…), ktorou zachytáva proces objasnenia vraždy, ktorý vyústil v šokujúcom odhalení vraha. Juráňovej príbeh je opäť koncipovaný prostredníctvom klasického autorského rozprávania. V rozprávaní sa však často objavujú partie, veľmi pripomínajúce opisnosťou rozprávača oka kamery. Príbeh je zakončený evokovaním psychickej situácie tety Heleny, ktorá vie, že jej „život bude naďalej plynúť bez náplne a zmyslu“, pričom vrah Richard, dostal po odpykaní trestu ako jediný zo všetkých zúčastnených šancu začať nanovo.

Posledná próza Cudzí príbeh je napísaná prostredníctvom subjektívnej rozprávačky v prvej osobe, rozprávačkou je pracovníčka knižnice, intelektuálka, ktorá žije svoj šedivý, nudný život. Najmä po rozvode s vtedy neveľmi úspešným hercom Janom, s ktorým sa rozviedla vlastným pričinením. Do jej života vstupujú médiá (roky po rozvode), presnejšie bulvárna tlač, v ktorej sa zjavili jej fotografie, keď neupravená vynášala smeti. Takéto fotografie sa opakujú s rozličnými komentármi a v rozličných variáciách. Okolo jej osoby sa vynárajú nepravdivé informácie o jej vzťahu s manželom a o jej psychickom stave. Ide teda jednoznačne o psychické vydieranie, ktorému sa rozprávačka nemá silu brániť. Následky sú tragické. Musí odísť z práce, napriek tomu, že vlastne nič nespravila. Manipulované medializovanie jej osoby spôsobilo, že sa klamstvo premenilo na „pravdu“. Juráňová síce neveľmi výrazne, ale predsa zreteľne postavila do protikladu jej životnému príbehu príbeh manžela Jana, tentoraz už vcelku úspešného herca, ktorý si na rozdiel od nej môže dovoliť v živote vlastne všetko. Rozprávačka skončila ako pokladníčka v supermarkete. Jano sa „omladil“ a žije s novou partnerkou, majiteľkou obchodu s ezoterickým tovarom, zaoberajúcou sa odborne nepodloženými úvahami o zdravom životnom štýle. Jeho partnerka nie je psychologicky ani sociálne vykreslená, ale je zrejmé, že je to intelektuálny primitív, ktorý však dokáže manipulovať s ľuďmi.

Rozprávačka skončila ako životom frustrovaná žena bez životných perspektív. Janova nová partnerka „ovplyvňuje“ svojimi fantazmagóriami širokú verejnosť. Rozprávačka je životný stroskotanec. Janova priateľka je, naopak, takmer celebrita.

Juráňovej pravdivé Cudzie príbehy sú výstrahou, ktorú však málokto bude brať vážne, veď čo, novým „trendom“ sa aj tak bráni alebo chce brániť len málo „nových“ ľudí.

Podľa môjho názoru je najnovšia knižka Jany Juráňovej jej doteraz myšlienkovo i umelecky najkvalitnejšou prózou.

2/2017

ZDENKO FAJČÁK

BEZ MEDZERNÍKA

VYDAVATEĽSTVO PECTUS, KOŠICE 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

Knižný debut Zdenka Fajčáka obsahuje rozsahom rôznorodé, ale predsa len krátke texty. Teda ide o akúsi zbierku krátkych žánrovo ťažko charakterizovateľných próz. Je možné, že si knižku zoberie do rúk práve čitateľ, ktorý nemá veľa trpezlivosti čítať rozsiahle texty a chce len nejako stráviť svoj voľný čas, povedzme vo vlaku. Čo ho však v prípade čítania recenzovanej knižky čaká?

Pri výbere knižky neznámeho autora, prípadne ak čitateľ autora knižky nepozná, nepôsobí mýtus autora, takže čitateľ vstupuje do prázdneho interpretačného priestoru. Azda ho môže upútať názov knižky, ktorým často autori próz naznačujú najmä námetovú či tematickú zameranosť.

Ak som začal vnímať Fajčákove texty takýmto spôsobom, veľmi som si nepomohol. Môj prvotný pocit bol veľmi hmlistý, aj keď mi bolo hneď jasné, že ide v tomto prípade skôr o metaforický názov ako o názov, ktorý by mal mať najmä reklamný charakter.

Po krátkom čítaní som zistil, azda sa veľmi nemýlim, že pojem medzerník, vecný význam slova medzerník znamená technické zariadenie na písacom stroji, dnes už skôr na počítači, pomocou ktorého sa robia medzery medzi slovami, nenaznačuje tému knihy, ale skôr metaforicky evokuje štýl autora.

Zdenko Fajčák píše svoje texty dynamicky, často využíva veľmi krátke vety, čím vytvára dojem neustáleho neprerušovaného diania rozličného charakteru. Ak sú však vety krátke, tak autor nemôže rozviť štylistické nuansy, ktoré by dávali jeho textu svojráznu estetickú hodnotu, a ani nemôže prenikať detailne pod povrch vecí a charakterov.

Texty sú málo dejové, zväčša sa do popredia dostáva nejaký pocit, často založený na dezilúzii či sklamaní, prípadne priestor plný nejasných kontúr a sivej hmly.

Nejde tu o psychologické prózy, psychológia postáv je odsúvaná do pozadia, postavy sa stávajú signálmi odcudzeného sveta plného nepochopenia, absurdnosti, agresie a krutosti. Pritom tento pocit je tematicky zakomponovaný v celom texte, hoci najzaťaženejšou časťou jeho textov je zväčša prekvapujúca pointa.

Fajčák síce vychádza z pocitov, ktoré mu poskytuje reálny svet, ale jeho texty sú všeličo iné, len nie realizmus. Jeho štýl rozprávania a tematizácia problémov sú ťažko esteticky definovateľné. Neraz síce vychádza zo zdanlivo realistického evokovania situácie, ktorá však prechádza do absurdity a svojráznej fantastickej logiky nezmyslu. Občas sa vyskytne aj irónia či čierny humor.

Podľa môjho názoru autor zbierky ani veľmi neuvažoval o estetickej zameranosti svojich textov. Zbierka je veľmi esteticky hybridná. To, čo ju sceľuje, je asi pocit absurdnosti dnešného života a skepsa v možnosť nájsť nejaké, hoci len individuálne, životné východisko. Literatúra by však mala dávať čitateľovi aj podnet na diskurzívne zamyslenie, nielen permanentne negovať skutočnosť.

Samozrejme, život nie je taký, aký ho opisujú mnohí (najmä mladí) slovenskí autori, ide o zrejmú autorskú štylizáciu vyvolávajúcu porozumenie u niektorých čitateľov aj literárnych kritikov. Ako príklad je možné porovnať vcelku realistické prózy Ó, zemiaky!, Ó, Hanička, Ó, tragédia!, prípadne podobnú prózu U zlej vdovy s prózami až trilerového charakter Amália alebo Jama.

Námetovo sa autor pohybuje kdesi v prítomnosti, v priestore, v ktorom žijú rozliční outsideri, zväčša chorí ľudia, prípadne ľudia s deštruovanou citovosťou. Ide neraz o postavy, ktoré sa dostávajú aspoň na chvíľku do sveta, ktorému nikto, azda okrem nich samých, nerozumie.

Slovenská literatúra má o jedného autora, pohybujúceho sa v priestore tematizujúceho odcudzenosť a vyprázdnenosť dnešného života mnohých ľudí, viac. Autora stavajúceho do epického popredia človeka, ktorému nikto nerozumie a ktorý nikomu nič nedáva ani neprináša.

Zámerne nepoužívam slovo outsider. Skutočne neviem, kam by sa dali Fajčákovi outsideri zaradiť v širokej plejáde v slovenských prózach sa vyskytujúcich outsiderov obdobia posledných tridsiatich rokov.

Čo však má robiť s recenzovanými textami čitateľ? Ja som texty prečítal s rozpakmi, nepriniesli mi nijaký mnou akceptovateľný estetický zážitok a filozoficky mi nenaznačili nič, čo by som nevedel či netušil.

Dnes je to s príjmom textov veľmi zložité. Určite sa nájdu aj takí čitatelia, ktorým sa budú páčiť a ktorí sa prinajmenšom niekde o nich kladne verejne vyjadria (napr. na mladými ľuďmi obľúbenom facebooku). Neverím však, že by sa o týchto textoch o niekoľko rokov hovorilo ako o textoch, ktoré priniesli do slovenskej literatúry niečo nové či už po obsahovej alebo kvalitatívnej stránke.

Mám dojem, že aspoň autorovi pri ich písaní prinášali radosť, a to nie je málo. Takisto si myslím, že uverejnenie niektorých textov v časopiseckej verzii je akceptovateľnejšie ako ich umiestnenie do zbierky, ktorej kompozícia nebola veľmi premyslená.

1/2017

IVAN LALUHA

O CESTE K SLOVENSKEJ ŠTÁTNOSTI V ROKOCH 1990 – 1992. ČRIEPKY Z POSLANECKÝCH LAVÍC

VYDAVATEĽSTVO POZSONY – PRESSBURG – BRATISLAVA, BRATISLAVA 2016

 

ĽUBOŠ JURÍK

 

Je užitočné a poučné pripomínať si nielen historické udalosti dávnejšej slovenskej histórie, ale aj sa vracať k novodobým dejinám Slovenska, akou bola napríklad cesta k slovenskej štátnosti po revolúcii v novembri 1989. Bolo to totiž obdobie turbulentné, v mnohých ohľadoch neprehľadné až mätúce, hoci práve v tom čase sa rozhodovalo o historicky dôležitom rozhodnutí: rozdelení bývalej Česko-Slovenskej republiky a vzniku dvoch samostatných štátov v strednej Európe. Okrem toho treba vziať do úvahy aj medzinárodný kontext, dramatickú situáciu, keď sa menili mocenské štruktúry v Európe, keď zanikali a vznikali nové štáty, neraz aj za cenu krvavých konfliktov.

Profesor Ivan Laluha, vedecký pracovník, politik a politológ, bol priamym svedkom rozdelenia republiky a konštituovania nielen nových zákonov (ako poslanec Federálneho zhromaždenia a potom Národnej rady SR), ale aj zákulisných rokovaní s predstaviteľmi oboch národov. Takže má autentické zážitky a skúsenosti, ako sa vraví, má informácie z prvej ruky, a tak sa vcelku prirodzene rozhodol, že sa s nimi podelí s čitateľmi. Laluhovo svedectvo má nesmiernu cenu nielen pre historikov a politológov, ale všeobecne aj pre verejnosť, pre historické povedomie a našu spoločenskú pamäť.

Opäť si dovolím byť osobný, ako to robievam pri občasnom hodnotení literárnych diel a historiografických prác známych a priateľov. Ivana Laluhu považujem za svojho dobrého a dlhoročného priateľa, strávil som s ním niekoľko rokov v slovenskom parlamente, kde sme úzko spolupracovali, stretávame sa pri rôznych podujatiach alebo v súkromí. Napísal som dve obsiahle knihy literatúry faktu z prostredia politiky (Pokušenie moci a Pučenie z moci), ktoré majú spolu takmer tisíc strán a ktoré zachytávajú obdobie slovenskej modernej histórie od roku 1992 až do roku 2012, takže nadväzujú na spomínanú Laluhovu knihu. Nadväzujú a dopĺňajú sa, hoci uhol pohľadu je takpovediac rovnaký, prinajmenšom podobný. Autentické svedectvo Brigity Schmögnerovej Kniha o vládnutí (vyšla v roku 2016) je zase pohľadom priamo zo zákulisia vlády, no rovnako dotvára obraz o pomeroch v slovenskej politike v čase konštituovania Slovenskej republiky na vnútornej politickej scéne a pri etablovaní sa v medzinárodných štruktúrach. Aj v čase, keď som pôsobil ako redaktor a neskôr šéfredaktor Literárneho týždenníka (1988 − 1991), sme na stránkach časopisu uverejňovali na tie časy odvážne príspevky budúcich popredných predstaviteľov Verejnosti proti násiliu, ale aj politikov ďalších novovznikajúcich strán. Atmosféra a situácia bola takmer identická, ako ju opisuje Ivan Laluha pri hodnotení vzniku VPN: ľudia rôznych politických názorov a skúseností sa stretávali na jednej platforme, aby sa po splnení cieľu – odstránenie bývalého režimu – opäť štiepili a vytvárali nové politické strany či hnutia. Ivan Laluha bol priamy účastník vzniku Verejnosti proti násiliu a neskôr bol aj pri vzniku odštiepeného Hnutia za demokratické Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom. Literárny týždenník napr. uverejnil 1. marca 1991 Deklaráciu o štátnej suverenite Slovenska.

Ivan Laluha sa takmer ihneď po novembrových udalostiach 1989 stal poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN v Prahe. Bol tam kooptovaný a mal teda možnosť doslova v priamom prenose sledovať diskusie a spory o ďalšom smerovaní federácie, pričom sa aj on sám zapájal do riešení zjavne neriešiteľného problému. Už vtedy bolo zrejmé, že federácia nemôže prežiť v nefunkčnej a nevhodnej podobe, no nebolo ani celkom jasné, ako postupovať ďalej. Koncepcií bolo viac, každá z nich predstavovala iný politický smer a bolo takmer nemožné ich zosúladiť. Popri náročných rokovaniach sa postupne menili a profilovali aj politické strany, resp. hnutia tak v Čechách, ako aj na Slovensku, čo ešte sťažovalo hľadanie optimálneho riešenia. Aj nálady v spoločnosti boli protirečivé: kým veľká časť obyvateľov oboch republík bola za zachovanie spoločného štátu, opakovane sa ozývali hlasy, ktoré žiadali razantný a zásadný krok: vznik dvoch samostatných štátov. Laluhovo svedectvo je v tomto ohľade vskutku neoceniteľné, pretože výstižne, pritom s nadhľadom a občas i s nadľahčeným humorom, opisuje nielen kľúčové rokovania, ale aj pohyby v spoločnosti.

Ako sa menila politická situácia, menili sa aj individuálne osudy nielen obyvateľov oboch republík, ale aj politikov, ktorí v ich mene rokovali. Po pobyte vo Federálnom zhromaždení sa Ivan Laluha aktívne zapájal do politického života na Slovensku, najmä ako poslanec Slovenskej národnej rady a ako vplyvný funkcionár Hnutia za demokratické Slovensko. Plasticky opisuje pomery v HZDS, Mečiarove postoje, rokovania s koaličnými aj opozičnými partnermi. Nevyhýba sa ani opisom konfliktných situácií s V. Mečiarom, ktoré napokon viedli k rozkolu v HZDS a neskôr aj k jeho politickému zániku.

Je všeobecne známe, že Ivan Laluha bol blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka a najmä po okupácii Československa patril k jeho dôverným a spoľahlivým priateľom. Laluhove poznámky o Dubčekovi, o ich vzájomnej spolupráci aj o čisto ľudských vlastnostiach A. Dubčeka sú neoceniteľným svedectvom. Keď som spomenul svoje osobné prepojenie a priateľstvo s Ivanom Laluhom, musím ho spresniť aj v tom zmysle, že Ivan Laluha mi pomáhal pri písaní životopisného románu o Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie. Poskytol mi autentické informácie, doklady a dokumenty, ktoré som použil pri písaní románu. Pomohli mi hlbšie preniknúť do atmosféry doby a do psychickej výbavy samotného Dubčeka. Podľa spomienok Ivana Laluhu na viaceré zahraničné cesty Alexandra Dubčeka – pravda, aj s pomocou archívnych dokumentov a vydaných kníh spojených s touto témou − sa mi okrem iného podarilo zrekonštruovať stretnutie Dubčeka s Gorbačovom. Pre Dubčeka bolo mimoriadne dôležité, aby sa predstavitelia Sovietskeho zväzu – lepšie povediac, nastupujúca generácia sovietskych politikov, menovite práve Gorbačova – dištancovali od okupácie Československa, a nielen to: aby sa za okupáciu ospravedlnili. Niečo také však bolo priveľmi odvážne, pretože vtedajší predstavitelia strany a vlády sa len s nevôľou priznávali k chybám a k tomu, čo nazývali národnou hanbou. A okupácia Československa hanbou Sovietov bola. Preto Gorbačov otáľal s ospravedlnením, hoci medzitým sa za okupáciu ospravedlnili všetky štáty bývalej Varšavskej zmluvy – napokon predsa len Dubčeka prijal a v rozhovore s ním, ktorý bol všetkým iným len nie priateľským, napokon cez zuby pripustil, že okupácia bola omyl. O tom všetkom veľmi presvedčivo a autenticky píše Ivan Laluha, jeho postrehy v tomto duchu dopĺňajú politológovia Hubert Maxa či Jiří Hochmann, ale nepriamo aj Zdeněk Mlynař. Napriek tomu bolo pre Dubčeka ospravedlnenie veľkou morálnou satisfakciou a historickým potvrdením správnosti pokusu reformovať socialistický systém.

Laluhove spomienky na návštevu A. Dubčeka v Turecku majú osobitnú príchuť; začiatkom normalizácie sedemdesiatych rokov stranícke orgány – na Husákov a Biľakov podnet – Dubčeka doslova odpratali z politickej scény a poslali ho na diplomatickú misiu do Turecka za veľvyslanca. A. Dubček neskôr v pamätiach podrobne opísal nielen pomery na československej ambasáde v Turecku, ale aj dramatický útek z toho nedobrovoľného vyhnanstva. Vtedy by normalizátorom vyhovovalo, aby A. Dubček dobrovoľne emigroval, zbavili by sa tak nepríjemného symbolu Pražskej jari, zároveň by mohli prízvukovať, že emigrácia je prejavom slabosti a zbabelosti. Lenže Dubček si zvolil „cestu života tŕnistú“ a radšej zostal v Československu pod kontrolou tajnej služby a zbavený takmer všetkých občianskych práv. Opis oficiálnych rokovaní, protokolárnych stretnutí s predstaviteľmi tureckej vlády a parlamentu dopĺňajú civilné Laluhove úvahy o atmosfére na našom veľvyslanectve po mnohých rokoch, o Dubčekovej popularite v tureckej spoločnosti, o neformálnych rozhovoroch na bazáre v Istanbule… Všetky tieto aspekty dopĺňajú nielen obraz osobnosti A. Dubčeka, ale aj osobitný kolorit zložitého obdobia: kým na domácej politickej scéne bol Dubček vystavený neustálym útokom, v zahraničí si užíval oprávnenú pozornosť a úctu. Prijatie v Turecku bolo triumfálne, Dubček sa dočkal aj v tomto zmysle plnej satisfakcie.

Cenné je autentické svedectvo Ivana Laluhu o viacerých rokovaniach českej a slovenskej delegácie o rozdelení spoločnej republiky, na ktorých sa zúčastnil. Poodkrýva zákulisie zložitých rokovaní a ešte aj s viacročným odstupom sa záznam týchto rozhovorov číta ako politický triler. Ako mnohí politickí pozorovatelia aj Ivan Laluha oceňuje kultivované rozdelenie federácie, hoci priebeh rokovaní nebol zďaleka taký kultivovaný. Po voľbách v júni 1992 už bolo rozhodnuté, politici na oboch stranách Moravy sa rozhodli, že federácia zanikne a vzniknú dva samostatné štáty. Ani potom sa však situácia neupokojila, Laluha približuje svoje aktivity v Národnej rade SR, kde sa stal predsedom zahraničného výboru. Pre poslanca I. Laluhu to znamenalo veľa cestovať, viesť rokovania s partnermi iných parlamentov a pritom sa usilovať argumentovať a presviedčať, „prečo sa všetci integrujú, a vy sa chcete rozdeliť“, ale takisto ich ubezpečovať, že Slovensko patrí do demokratickej Európy a bude predstavovať prvok stability.

Na záver tejto poučnej a z historického hľadiska cennej publikácie sa Ivan Laluha vracia k nevysnenej a dosiaľ neobjasnenej tragickej autohavárii Alexandra Dubčeka. Okolnosti havárie zostávajú stále zdrojom dohadov až konšpirácií, čudné sú aj okolnosti vyšetrovania. Laluha sa nezaoberá touto haváriou detailne, len pripomína, že vyšetrovanie bolo nedbanlivé a až podozrivo rýchlo sa uzavrelo bez všetkých potrebných vykonaných úkonov.

Treba si pripomínať nedávnu minulosť, najmä prostredníctvom zážitkov pamätníkov a priamych aktérov turbulentných časov, neskôr môžu poslúžiť ako podklad pre historikov a politológov. A môžu byť užitočné aj preto, aby sa nezabúdali.

12/2016

GEJZA VÁMOŠ

HRUŠOVIANSKI HRIEŠNICI

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

GEJZA VÁMOŠ

POLČLOVEK A INÉ PRÓZY

KALLIGRAM, BRATISLAVA 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

V slovenskej literatúre sa občas objavili autori, ktorí rýchlo vzbudili pozornosť, a onedlho ich tvorba takmer upadla do zabudnutia. Takým autorom je aj Gejza Vámoš. Prozaik, publicista, filozof i literárny kritik, ktorý veľmi aktívne vstúpil do literatúry už v dvadsiatych rokoch minulého storočia, knižne debutoval v roku 1925 zbierkou krátkych próz Editino očko.

Gejza Vámoš sa narodil v roku 1901 v Dévaványi v Maďarsku v židovskej rodine (sám tvrdil, že je človek bez konfesie), pričom jeho materinským jazykom bola maďarčina. Stal sa však slovenským prozaikom, ktorý dlho zápasil so slovenčinou a filozoficky aj umelecky sa ustavične vyrovnával so židovským pôvodom. Bol lekár, človeka chápal predovšetkým ako biologicky determinovanú bytosť. Tento fakt výrazne ovplyvnil aj jeho literárnu tvorbu. Vámoš bol ľudomil, ale aj človek, ktorý sa dostával veľmi ľahko do konfliktov. Dlhé roky strávil ako lekár v Piešťanoch, pričom mu atmosféra kúpeľného mesta priveľmi nevyhovovala. Neustále sa dostával do sporov s miestnymi lekármi, ktorých podľa neho zaujímali predovšetkým pacienti prinášajúci im bohatstvo a v oveľa menšej miere pacienti chudobní.

V roku 1928 vydal Vámoš román Atómy Boha. Román bol pre slovenských čitateľov šokom. Zaoberal sa viacerými vážnymi a provokujúcimi problémami: problémom liečenia pohlavných chorôb, problémom etiky doktorov ovládanej najmä ich márnivosťou a zištnosťou, ale aj komplikovaným a podľa jeho filozofie neperspektívnym vzťahom medzi mužom a ženou. Jeho nihilistická filozofia smerovala k myšlienke o nezmyselnosti života, teda následne aj o nezmyselnosti plodenia potomkov. Čitateľov poburovala nielen téma románu, ale aj jeho naturalistická koncepcia. Avšak, ako to neraz býva, román mal napriek tomu čitateľský úspech a v krátkom čase vyšiel v štyroch vydaniach.

V roku 1932 vydal úsmevnú satirickú novelu Jazdecká legenda a napokon vyšiel azda jeho najznámejší a umelecky najhodnotnejší román Odlomená haluz (1934). Aj tento román vyvolal veľkú vlnu polemík. V prvom rade poburovala jeho odvaha naznačovať nutnosť neakceptovať akékoľvek dogmatické chápanie náboženstva. Pritom podľa Vámoša by bolo dobré, aby splynuli príslušníci židovej viery s kresťanmi. Samozrejme malo ísť o „rovnocenné“ splynutie na základe zdravého rozumu. Táto myšlienka bola však celkom jednoznačne utopická. Román Odlomená haluz je možné charakterizovať aj ako román výchovy. Vámoš v ňom vytvoril pestrú mozaiku postáv, najmä chlapcov, ktorých trápilo ich sexuálne dospievanie (najmä Samko Krakauer).

Vámoš sa naďalej dostával do rozličných konfliktných situácií. Nešlo len o literatúru, ale jeho literárne dielo tie problémy zväčšovalo. Výsledkom bola tzv. bahnianska aféra. Urazení boli piešťanskí židia, ktorí odmietli Vámoša pre urážku židovskej viery a rodiny. Bahňany stotožnili s Piešťanmi a v mnohých postavách sa asi aj videli. Na Vámoša malo byť podané trestné oznámenie pre antináboženskú propagandu. Urazili sa aj piešťanskí lekári a napokon vylúčili Vámoša zo Spolku kúpeľných lekárov.

Tieto skutočnosti ovplyvnili jeho rozhodnutie odísť do cudziny. Dňa 13. marca 1939 odišiel do Číny. Zhodnou okolností v čase, keď bola vyhlásená Slovenská republika. Neodišiel však z rasových dôvodov, o prenasledovaní židovského obyvateľstva v tom čase nemohol azda ani tušiť. Jeho odchod bol motivovaný čisto súkromne, a ako sám Vámoš viac ráz naznačil, po čase sa na Slovensko chcel vrátiť. Žiaľ, nestalo sa tak. V cudzine pracoval za ťažkých podmienok ako lekár, zväčša liečil sociálne slabších pacientov, takže v Číne a ani neskôr v Brazílii určite nezbohatol. Vámoš zomrel v roku 1956 takmer v zabudnutí v meste Muriaé v Brazílii.

Po roku 1945 sa na Vámoša začalo zabúdať a z knižníc sa aj pomaly z rozličných dôvodov vytrácali jeho knižky. Oživenie záujmu o tvorbu tohto autora prišlo až v šesťdesiatych rokoch. Jeho román Atómy Boha však upadol takmer do zabudnutia.

Tvorba Gejzu Vámoša napokon predsa len neupadla do úplného zabudnutia. V nasledujúcom období sa dostala do pozornosti najmä vysokoškolských študentov a napokon aj do pozornosti širšej čitateľskej verejnosti. Veľkú zásluhu na jeho prinavrátení slovenskej literatúre má Dagmar Kročanová, ktorá edične pripravila vydanie románu Atómy Boha (2003) a Vámošov filozofický spis Princíp krutosti (1996), a Vladimír Barborík, ktorý napísal moderne koncipovanú monografiu o jeho diele s názvom Prozaik Gejza Vámoš (2006). Román Odlomená haluz vyšiel opäť v roku 2004 (edične ho pripravil Miloš Ferko). Určité medzery však predsa len ostali a až v súčasnosti môžeme povedať, že okrem maličkostí je už celé Vámošovo prozaické dielo čitateľsky sprístupnené.

Koncom minulého roka vyšiel aj jeho posledný dosiaľ knižne nevydaný román Hrušovianski hriešnici, ktorý edične pripravila a doslovom Neznámy Vámošov román doplnila Mária Stanková. Následne vyšiel aj výber z jeho krátkych próz pod názvom Polčlovek a iné prózy, ktorý edične pripravila a vydanie štúdiou s názvom Vidieť pravdu doplnila editorka Dagmar Kročanová.

Text románu Hrušovianski hriešnici knižne nevyšiel v čase svojho vzniku. Vámoš, hoci sa o jeho vydanie pokúšal, neuspel, a tak tento román vydával časopisecky na pokračovanie v denníku A-Zet (1938).

Románom Hrušovianski hriešnici námetovo i tematicky nadväzuje Vámoš do určitej miery na román Odlomená haluz. Aj v tomto románe sa do popredia dostáva problematika dospievania chlapcov. Tematizácia problému je však trochu odlišná a s problémom „asimilácie“ židovského obyvateľstva žijúceho v kresťanskom prostredí sa Vámoš tentoraz vôbec nezaoberá. Román má oslabenú dejovú líniu. Autor sujetovo pracuje skôr metódou spájania väčších epizód. Do popredia sa zdanlivo dostáva boj rušňovodiča Babalu a kominára Obucha o Marču Harampádyovú. Oveľa zaujímavejšiu líniu tvorí kontext života dospievajúcich chlapcov, ktorí sa venujú najmä „kynológii“, pričom autor opisuje neraz extrémne situácie trýznenia zvierat chlapcami, ale aj viaceré zoofilné epizódy. Dokonca sa niekedy zdá, akoby silný prebúdzajúci sa sexuálny pud, s ktorým sa dospievajúci chlapci nevedia vyrovnať, bol kompenzovaný práve ich neraz extrémnym postojom k zvieratám, najmä mačkám a psom. Cieľom tejto Vámošovej tematizácie je vyslovenie didaktizujúcich „záverov“. Vámoš tak ako v románe Odlomená haluz kritizuje neschopnosť spoločnosti uplatňovať prirodzenú výchovu mládeže. Výsledkom je Vámošova predstava zlatého veku: „Náš svet je skazený morálkou a ľudskými zákonmi. Práve oslobodenie sa od pravidiel, ktoré vládnu spoločnosti, je cestou k dosiahnutiu zlatého veku. Nejde len o svet postavený na sociálnej rovnosti či svet bez chorôb, dôležitý je tu aj rozmer telesnosti ako prirodzenosti človeka, ktorú ľudia posunuli niekam na okraj a označili ju za hriech.“ M. Stanková vyslovila v doslove myšlienku, že „Vámoš v Hrušovianskych hriešnikoch nadviazal na vynechané pasáže z pôvodnej verzie Odlomenej haluze“, pričom „v Hrušovianskych hriešnikoch zaberá otázka dospievania oveľa väčší priestor. Vámoš ako lekár s moderným a osvieteným prístupom k ,háklivým témamʻ v mnohom predbehol svoju dobu“ (Stanková, s. 195).

Text Vámošovho románu je námetovo zaujímavý, a ako naznačila M. Stanková, aj myšlienkovo odvážny. Jeho estetická hodnota je podľa mňa problematická, no jeho vydanie treba privítať, pretože sa ním vyplnilo ďalšie biele miesto slovenskej literatúry.

Výberom Polčlovek a iné prózy sa jeho editorka D. Kročanová pokúsila priblížiť Vámošovu knižne publikovanú tvorbu i málo známe časopisecké príspevky. Pokúsila sa naznačiť rozličné polohy autorského prístupu k skutočnosti. V konečnom dôsledku sa Vámošove prózy prezentujú ako texty reprezentujúce najmä autorov filozofický prístup k životu. Ten je determinovaný skeptickou filozofiou nezmyselnosti ľudskej existencie. Podľa Vámoša človek je determinovaný smrťou a vlastne už od prvého momentu umožňujúceho zrodenie jedinca nevyhnutne smeruje k smrti. A s touto skutočnosťou sa musí človek vyrovnať. Musí sa brániť krutosti života, ktorý je neustálym bojom o individuálnu existenciu. V tomto boji majú zohrávať humanizujúcu úlohu doktori opravujúci omyly Boha (liečenie chorôb) a umelci, najmä literáti, ktorí majú humanizovať pocitovú sféru človeka, majú naznačovať možnosť náhrady princípu krutosti princípom lásky. Aj podľa D. Kročanovej jedným z dominantných bodov Vámošovej filozofie je nutnosť človeka navrátiť sa k zlatému veku. „V diele (románoch i dizertácii) sa opakovane vracia k predstave o cyklickosti vývoja (mýtus zlatého veku), o budúcom návrate k ,počiatku‘, teda aj k pôvodnej celistvosti a jednote“ (Kročanová, s. 279). Pritom návrat chápe Vámoš najmä ako návrat k anorganickému východisku, teda ako návrat k nebytiu.

Editorka výberu načrela do všetkých vydaných Vámošových prozaických textov, ako aj do jeho časopisecky publikovaných príspevkov. Ako sama naznačila, „vyčlenením próz z pôvodných súborov a zaradením popri časopisecky publikovaných prácach sa vytvárajú nové tematické súvislosti“ (Kročanová, s. 282). S jej tvrdením môžeme súhlasiť, no zároveň by som rád naznačil, že práve takto koncipovaný výber je veľmi dobre čitateľný a editorke sa ním podarilo „odstrániť“ vo Vámošových textoch občas prítomnú rozprávačskú zdĺhavosť a niekedy až predimenzovanú filozofickosť.

Verím, že recenzované Vámošove prózy budú čítané, čo by bol dôkaz, že aj klasická slovenská literatúra ešte žije a má čitateľskú budúcnosť.

11/2016

IVAN SZABÓ

TAKMER LETMÉ ZNÁMOSTI

VYDAVATEĽSTVO MATICE SLOVENSKEJ, MARTIN 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Szabóova knižka portrétov ich celkovo obsahuje pätnásť zameriavajúcich sa na známych aj menej známych či úplne neznámych, dávnejších aj súčasných zväčša literárnych tvorcov. Ľuboš Jurík v úvodných riadkoch ku knihe upozornil, že Ivan Szabó je vzácny autor, ktorý má schopnosť umne spájať fakty, skutočnosť s autorskou fantáziou, nazval ju „fantazijný realizmus“. Pritom dodal, že má aj výnimočnú schopnosť vnímania súvislostí. Szabó tieto prednosti prezentoval aj vo svojej predchádzajúcej tvorbe v oblasti literatúry faktu a v plnej miere tak robí aj v najnovšej knižke pre niektorých možno s prekvapujúcimi, nečakanými portrétmi.

Už ten prvý azda zaskočí, predstavuje muža menom Miroslav Pácalt (1893 – 1958), ktorý bol predovšetkým redaktorom, redigoval a spoluvydával Slovenskú humoristickú knižnicu Veselý svet. Tento pôvodom Čech sa po celý život venoval publicistike a najmä zaznamenávaniu slovenského humoru, popritom napísal aj spomienky Veselé historky slovenské (1932).

Gustáv Adolf Bežo (1890 – 1952) je rovnako zaujímavou voľbou, vytvoril totiž prvého slovenského detektíva, nazval ho Ivan Hron. Ako trnavský vydavateľ sám vydával (a písal) jeho príbehy pod pseudonymom. Jeho Hron vstupuje do sveta detektívnej literatúry v roku 1925, pravda, s naivnými príbehmi. Určite je však prínosom, že Szabó Beža vypátral a objavil pre súčasníkov. Rovnako to, že popri portrétovanej osobnosti – tu i inde – oživuje aj iné známe či tak trochu zabudnuté mená z literárneho sveta.

Milý bohém Emo Bohúň (1899 – 1959) poznal zákonitosti ľahkého čítania (aj písania). Zrejme preto, že si rád prispôsoboval fakty aj históriu, odkázal kolegom od pera: „Spisovatelia a novinári by mali príbehy, ktoré napíšu, úplne vymýšľať, lebo môže sa im stať, keď opisujú príbehy, ktoré sám život dal, že im čitateľ neuverí, lebo bývajú fantasticky neuveriteľné…“ (Mimochodom, možno mnohých prekvapí, že stará mama známeho dlhoročného redaktora slovenského rozhlasu a publicistu Jána Bábika bola sestrou Ema Bohúňa.)

Rodák z Budmeríc Rudo Fabry (1915 – 1982) písal okrem nadrealistickej poézie aj cestopisy, publicistiku, bol majstrom koláží aj odborníkom vo vychádzaní s vtedajšou vrchnosťou, ale aj kulinárskym výmyselníkom a šampiónom v nadávaní či používaní nespisovných slov, keď sa napríklad zazrel v zrkadle, nezabudol zdôrazniť: „Kurrrva, ale som zladzený.“

Szabó označil Zuzku Zgurišku (1900 – 1984) za prvú dámu slovenského humoru. Sama pripomínala (Strminou liet, 1972): „V literatúre humor bol, je a bude disciplínou prvého stupňa. Je elixírom života.“ A toho sa v celej svojej tvorbe pridržiavala.

Karol Körper-Zrínsky (1894 – 1969) bol kňazom, vysokým cirkevným hodnostárom aj publicistom, ale i väzňom a kronikárom v Leopoldove (1947); odsúdený bol za kolaboráciu s Nemcami. Priznám sa, že tento portrét na mňa pôsobil rušivo a nie som si celkom istý, či v knihe vôbec mal byť.

Podobné myšlienky môže vyvolať aj zaradenie barónky Margity Czóbelovej (1891 – 1972), poslednej šľachtickej obyvateľky kaštieľa v Strážkach (jej strýkom bol skvelý maliar Ladislav Medňanský a barónka sa usilovala ísť v jeho šľapajach), no tie rýchlo pominú, keď sa začítame do pútavej a citlivej reportáže Ivana Szabóa, ktorou vlastne opravuje a pravdivo dokončieva reportáž Ladislava Mňačka zo šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Portrét Ladislava Ťažkého (1924 – 2011) treba vnímať ako Szabóove osobné spomienky na tohto výnimočného spisovateľa, ktorý ho okrem iného zaujal slovami: „Ja by som nikdy nedokázal napísať čosi, čo som na vlastnej koži nezažil.“

Štefana Žáryho (1918 – 2007) Szabó uchopil ako kronikára, autora viacerých spomienkových esejí, ktorý s humorom aj citlivým slovom zachytil mnohých spisovateľov a umelcov svojej doby. Dotvoril tak obraz o nich, aký v dejinách literatúry nenájdeme. (Napríklad vtipná charakteristika naoktrojovaného tzv. socialistického realizmu z úst Alfonza Bednára: „Socialistický realizmus je aj úsilie zobraziť a vyzdvihnúť všetko to kladné, čo sa u nás ešte nevyskytuje, ale sa už smelo rozvíja.“)

V očiach Ivana Szabóa je Laco Zrubec (1931 – 2011) predovšetkým dlhoročný žurnalista, ktorého hlavným záujmom boli Slováci a ich história a z toho vyplývajúca snaha (ako sám zdôrazňoval) „necítiť sa vydedencom na európskom dvore, ale byť medzi tými, ktorí pre Európu a svet čosi šľachetné urobili“.

Richard Marsina (1923) je historik, uznávaný odborník na stredovek, jeho kolega Juraj Šedivý o ňom výstižne napísal, že sa ako vedec „nevzďaľuje od toho, čo hovorí historický prameň; nevytvára preto ľúbivé hypotézy“. Ivan Szabó zdôrazňuje slová samotného Marsinu: „Slováci vzhľadom na svoj nepriaznivý vývoj najmä v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia mali v tomto smere (vedomie vlastnej starobylosti) práve vtedy veľmi sťažené možnosti, čo sa dnes proti nim zneužíva.“

Bývalého slovenského prezidenta Rudolfa Schustera (1934) Szabó predstavuje ako neúnavného cestovateľa a pohotového fotografa a v neposlednom rade plodného autora literatúry faktu, ktorý sám o sebe vraví: „Som ten typ autora, ktorý musí najprv vidieť a precítiť, aby mohol napísať čo i len riadok.“

V prípade Jána Čomaja (1935) sa Szabó usiluje nazrieť do jeho tvorivej dielne, do spôsobu jeho písania. V Szabóových očiach je autorom literatúry faktu par excellence, a to aj preto, že „dobrý spisovateľ faktu sa nezaujíma iba o fakty, ale zdôrazňuje aj to, čo sa za nimi skrýva, a zanovito hľadá medzi nimi súvislosti“. Tak ako Ján Čomaj. Sám Čomaj upozorňuje, že do „hlbín histórie sa zostupuje cez hory kníh“.

Milan Vároš (1937) bol kolegom Jána Čomaja v priebojnej Smene a patril k elite reportérov šesťdesiatych rokov minulého storočia; podľa Szabóa vlastne od svojich prvých reportáží smeroval k literatúre faktu, pričom zdôrazňuje: „Musím konštatovať, že v pátraní po faktoch, no najmä po nových faktoch, je Milan Vároš majstrom.“ Pripomína, že jeho veľkou prednosťou je investigatívnosť, pomocou ktorej napĺňa svoje krédo: „Je našou povinnosťou hľadať a nachádzať biele miesta našej histórie a zapĺňať ich pravdou.“

Jozefa Leikerta (1955) vníma Ivan Szabó ako širokospektrálnu osobnosť, básnika a usilovného autora literatúry faktu, v portréte vyzdvihuje najmä Leikertove organizačné aktivity v Klube spisovateľov faktu. V neposlednom rade dáva na popredné miesto skutočnosť, že Jozef Leikert je otcom Ceny Vojtecha Zamarovského, ktorá sa každoročne udeľuje tvorcom za tvorivý prínos do literatúry faktu.

V knihe rôznorodých portrétov sa Szabó usiluje o plastickosť výrazu a dosiahnutie čo najvýstižnejšieho obrazu tej-ktorej osobnosti (aj keď z rôznych uhlov nazerania), umožňuje mu to pedantná práca s materiálmi aj starostlivo nazhromaždené výpovede priateľov či rovesníkov jednotlivých portrétovaných, zväčša autorov literatúry faktu. Pretože aj keď je výber zachytených osobností niekedy prekvapujúci (akoby vyčnievajúci z pomyselnej schémy, už som spomenul najvypuklejší príklad – Karol Körper-Zrínsky), ide najmä a predovšetkým o poctu autorom literatúry faktu aj samotnej tejto literatúre, lebo, ako píše autor, „literatúra faktu s dobre a pútavo vyrozprávanými faktmi poľudšťuje históriu (i súčasnosť) a tento žáner je zárukou, aby sa aj ťažšie témy dostali k čitateľovi – v stráviteľnej forme“.

Napokon treba dodať, že portréty nevytvoril Ivan Szabó (1939 Leopoldov) s prísnym literárnokritickým metrom, ale s láskavým pohľadom, plným žičlivosti a porozumenia. Súzvučia s druhmi od pera. Súčasne treba zdôrazniť, že sám ako popredný autor literatúry faktu (je viacnásobným nositeľom medzinárodnej Ceny Egona Erwina Kischa i laureátom národnej Ceny Vojtecha Zamarovského) vytvoril veľmi zaujímavé a inšpiratívne dielo, obohacujúce každého, kto sa úprimne zaujíma o slovenskú literatúru.

11/2016

MILOŠ RUPPELDT

MEDZI DVOMA SVETMI

IKAR, BRATISLAVA 2016

 

ĽUBOŠ JURÍK

 

Aké zložité, rozporuplné, mätúce, tragické a pritom vzrušujúce i radostné bolo 20. storočie, o tom nemusia podávať svedectvo len historické dokumenty, štatistiky, analýzy, romány, filmy, divadelné predstavenia, ale – a najmä – osobné, bytostne ľudské výpovede aktérov tohto turbulentného obdobia. Miloš Ruppeldt ml., spisovateľ, dramaturg, scenárista a diplomat, ktorý, žiaľ, nedávno podľahol zákernej chorobe, vo svojej knihe spomienok (esejí, memoárov) s názvom Medzi dvoma svetmi, presvedčivo opísal osudy jedincov, rodín, celej spoločnosti, v súkolesí historického orloja, ktorý ukazuje lásku aj smrť, nádej i beznádej, vzostup i pád.

Otec Miloša Ruppeldta bol blízky spolupracovník povojnového ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa, pôsobil ako diplomat vo viacerých krajinách, mal rušný, až dobrodružný život. Na svojej misii v Indii sa zoznámil s mladou anglickou ľavičiarkou Jean, s ktorou sa po čase oženil. Od tej chvíle sa jeho život, už aj tak dosť komplikovaný a zložitý, ešte väčšmi skomplikoval. Ruppeldtovci sa totiž presťahovali do Bratislavy, kde vychovávali svoje dve deti a mladý Miloš vyrastal na Vysokej ulici, v typickej prešporáckej štvrti, takpovediac v štvrti lacných krčiem, bohémov, lumpenproletariátu a nádejných rockerov. Nebolo to detstvo idylické, no ako poznamenal Milan Rúfus, detstvo si ustelie aj na skale: Miloš Ruppeldt si detstvo ustlal na bratislavskej dlažbe. Otca v tom čase postihli represálie stalinského režimu, musel odísť nielen z diplomacie, ale aj z verejného života, živil sa ako robotník, a práve vtedy začal intenzívne prekladať – najmä z anglickej literatúry. (Neskôr sa tento dar skvelého prekladateľa preniesol aj na syna). Neprestal sa stýkať s významnými slovenskými spisovateľmi i politikmi, takže rodinné prostredie Ruppeldtovcov, časté hovory s umelcami a osobné kontakty formovali aj názory a charakter Miloša Ruppeldta mladšieho. Zároveň s bratislavskými skúsenosťami formovali jeho postoje k životu, k rozdvojenému svetu aj zážitky z Anglicka a pobyty u starých rodičov a príbuzných anglickej matky Jean. Napriek všetkým obmedzeniam režimu, izolácie našich občanov od ideí a faktov západného sveta sa Jean Ruppeldtová aj s deťmi mohla z času na čas vybrať do Anglicka, aby navštívila rodičov a príbuzných. Pravda, bez manžela: ten zostával rukojemníkom socialistického režimu. Miloš Ruppeldt ml. plasticky, autenticky, presvedčivo a so suchým anglickým humorom opisuje prostredie konzervatívneho Anglicka, atmosféru matkinej rodiny, ktorá – hoci ľavičiarka – bola viac či menej odchovaná na tradičných anglických hodnotách a jej ľavičiarske smerovanie bolo zrejme len akýmsi mladíckym poblúznením. Atmosféra anglického prímorského mestečka bola celkom iná ako uličky bratislavského Starého mesta, iná bola aj politická situácia, rozdielny bol jazyk, tradície, kultúra. Táto rozmanitosť až rozpoltenosť a protirečivosť dvoch svetov sa však v nijakom prípade neprejavili na mladom Milošovi negatívne; skôr naopak, obohacovali jeho duševný obzor, umožnili mu už v ranom detstve chápať rozdielnosť sveta a jeho ideové i kultúrne hodnoty. Miloš Ruppeldt ml. bol medzi dvoma svetmi, ale nikdy nestratil svoju identitu, autenticitu, nikdy nepodľahol zmätkom, ktorý jeho životná situácia spôsobovala.

Postupne sa odvíjajú ďalšie dramatické, no aj romantické až idylické situácie zo života rodiny Ruppeldtovcov. Pozoruhodné sú podrobné informácie o spolupráci Miloša Ruppeldta st. s Vladimírom Clementisom, ale aj Jánom Masarykom, stretnutie so Stalinom, no neskôr, už po návrate do Československa, aj spomienky mladšieho Miloša na atmosféru v Bratislave. Napriek tomu, že Miloš Ruppeldt st. bol iba pomocný robotník, stále mal čulý a živý kontakt so slovenskými intelektuálmi, so spisovateľmi a niektorými politikmi, no najmä nezaprel svoju bohémsku povahu. V živote rodiny sa bez prestania objavujú známe osobnosti, ľudia, čo si Ruppeldta-otca vážia, a pre mladého Miloša sú to nezabudnuteľné zážitky, ktoré formujú jeho povahu a charakter. Ako prekladateľ (hoci pomocný robotník) mohol Miloš Ruppeldt st. chodievať na rekreačné a študijné pobyty do domova spisovateľov v Budmericiach a tam s ním chodievala aj jeho rodina. Budmerice sú legendárnym miestom slovenskej modernej kultúry, najmä literatúry, aj napriek nevraživým pokusom podaktorých horlivcov, ktorí sa snažili domov spisovateľov zdiskreditovať. Miloš Ruppeldt ml. veľmi pôvabne a nonšalantne opisuje svoje zážitky z Budmeríc, vrátane – napríklad – stretnutia s americkým básnikom Allenom Ginsbergom, no aj celkovú atmosféru v kaštieli, ktorému sa nevyhýbali ani menšie či väčšie škandály. Je to nielen súčasť jedného individuálneho ľudského osudu, ale skrze tento osud aj fokus celospoločenský a dobový. Robí to bez toho, aby pomery v Budmericiach či vôbec v umeleckej a spisovateľskej obci idealizoval; je skôr mierne ironický, hryzúci, no pritom stále s veľkou mierou empatie a tolerancie.

Dovoľte mi byť osobný a v tejto recenzii uviesť aj prvky, ktoré sa týkajú môjho vzťahu s Milošom Ruppeldtom. Keď sa už rozhodnem napísať zopár riadkov o nejakej knihe, tak si k nej – resp. k jej autorovi – musím vytvoriť osobitný vzťah, ako – povedzme – k dielu blízkeho priateľa Borisa Filana. A Miloš Ruppeldt mi bol dokonca blízky príbuzný: nie síce v priamom vzťahu, ale naše druhé manželky, Vlasta a Eva, boli sesternice. (Vlasta Závodská-Ruppeldtová je skvelá dramaturgička publicistiky v STV.) Neznamená to nič viac ani nič menej, len to, že sme sa dlhodobo navštevovali, stretávali a spolupracovali. Boli to stretnutia, aké môžu byť len medzi najlepšími priateľmi: o to viac, že sme s Milošom začali tvoriť spoločné diela. Začalo sa to tým, že mi Miloš Ruppeldt poskytol cenné informácie o vzťahu jeho otca s Vladimírom Clementisom, ktoré som bohato využil pri písaní románu Smrť ministra. Potom sme s Milošom začali spolupracovať na scenároch podľa mojich krimi prípadov zo starej Bratislavy, ktoré Miloš ako scenárista zvládol bravúrne (scenáre doteraz čakajú na realizáciu v trezoroch Slovenskej televízie). Keď som písal román o životných osudoch Alexandra Dubčeka Rok dlhší ako storočie, bol to zase Miloš, kto mi porozprával mierne úsmevné pôsobivé historky s Alexandrom Dubčekom, ktoré som, pochopiteľne, v románe použil, čím sa Dubčekov životný príbeh ešte väčšmi humanizoval a poľudštil. Napokon, tieto príbehy a príhody s Dubčekom Miloš Ruppeldt opísal aj v kapitole Slivovica od Dubčeka a tú istú príhodu som použil aj vo svojom románe. A ešte veľmi dlho, keď už bol Miloš chorý, sme chodievali k nim do Limbachu, a kým naše manželky spomínali na rodinné vzťahy, tetky, babky a bratancov, my sme snívali o tom, že vznikne veľký film o Dubčekovi, ku ktorému napíše Miloš scenár…

Ale späť ku knihe Medzi dvoma svetmi. Miloš Ruppeldt ml. napísal strhujúcu ságu svojej rodiny a rodinné záležitosti začlenil do celospoločenskej, celosvetovej atmosféry, individuálne osudy prepojil s pohybmi a realitou dramatických okolností 20. storočia. Oporou mu bola čistá viera, že nad všetky protivenstvá sveta stojí prostý ľudský cit, že je to láska, ktorá preklenie zvraty v spoločnosti a politické turbulencie. Nie vždy to tak bolo. Rodičia Miloša Ruppeldta museli mať veľmi pevné citové puto, aby zvládli schizofréniu doby – dnes čosi nepredstaviteľné! –, aby udržali rodinu pospolu a vychovali svoje deti v dobrých tradíciách slovenského, ale aj britského humanizmu. Takáto výchova sa musela podpísať aj na postojoch a charaktere syna Miloša, na jeho rozhľade, tolerancii a profesionálnych kvalitách.

Keď sa Miloš Ruppeldt ml. stal dramaturgom vtedy Československej televízie v Bratislave, bolo to obdobie veľkého tvorivého vzopätia slovenskej dramatickej tvorby. Bratislavské televízne pondelky sú dosiaľ legendou neprekonateľných inscenácií, skvelých autorských, režijných aj hereckých výkonov. Nesporne veľkú zásluhu na tejto dramaturgickej explózii mal aj Miloš Ruppeldt, ktorý sa podieľal na príprave a tvorbe viacerých inscenácií. V spomienkach sa vracia k tomuto obdobiu a so šarmom jemu vlastným opisuje pomery a podmienky v televízii: je to vzácne svedectvo doslova z prvej ruky. Rovnako šarmantne a s puncom svedectva z prvej ruky opisuje Miloš Ruppeldt svoje pôsobenie ešte na československom – a potom slovenskom – veľvyslanectve v Londýne, kde najmä jeho pôsobenie diplomata už v samostatnej Slovenskej republike bolo dôležitým obdobím, keď sa postupne Slovensko etablovalo v medzinárodných štruktúrach. Ruppeldtov význam ako diplomata v Londýne bol umocnený – okrem jeho profesionálnych kvalít – aj tým, že bol vlastne doma, medzi svojimi, že dokonale ovládal angličtinu ako rodný jazyk a že mal v Anglicku silné zázemie.

Miloš Ruppeldt ml. bol aj prekladateľ z anglického jazyka, aj v tomto zmysle nadviazal na odkaz svojho otca. Ako napísal a neraz mi to zdôrazňoval. Svoj prvý preklad, Orwellov vizionársky román Zvieracia farma, začal prekladať na strednej škole, a to priamo počas vyučovania! Román však vyšiel až o desiatku rokov neskôr, prvé vydanie v roku 1998 a ostatné v roku 2014. Keď mi posledný preklad venoval, určite netušil, že už ďalšieho vydania sa nedožije.

10/2016

RÚT LICHNEROVÁ

LÁSKA JE JABĹČKO

TRANOSCIUS, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ 2015

 

LADISLAV ČÚZY

 

Pôvodná súčasná slovenská literatúra, ktorej autori majú vyššie ambície ako len komerčný prospech, sa číta veľmi málo. Napriek tomu, že sa občas objavia aj autori so svojráznym pohľadom na život a s individuálnym rukopisom, len ťažko si hľadajú cesty k väčšiemu počtu čitateľov.

Medzi autorky takéhoto charakteru patrí aj Rút Lichnerová, autorka debutujúca v roku 1989 zbierkou próz V Kremenisku (jej tvorba je skutočne rozsiahla, napísala monografiu o živote a diele maliara Jozefa Kollára Jozef Kollár človek a umelec a takisto množstvo textov pre rozhlasové vysielanie). Odvtedy vydala už niekoľko ďalších próz, noviel, románov, ale aj iných textov. Jej posledným vydaným textom je román s názvom Hostina (2015), ktorý bol nominovaný do užšieho výberu tohtoročnej literárnej súťaže Anasoft litera.

Od vydania debutu Rút Lichnerovej pretieklo už veľa vody Dunajom a je preto celkom logické, že sa editor Vladimír Petrík, určite aj v spolupráci s autorkou, pokúsil „zhrnúť“ jej tvorbu do celku predstavujúceho autorkine životné osudy, kultúrne aktivity, ale aj mnohostrannú tvorbu. Vznikol reprezentatívny súbor, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Tranoscius v edícii Profily pod názvom Láska je jabĺčko.

Knižka je tematicky rôznorodá. Do prvej časti zaradil editor V. Petrík relatívne dlhé ukážky z jej prozaickej tvorby. Ukážky boli volené asi tak, aby prezentovali myšlienkovú orientáciu autorky, ako aj jej poetiku, ktorá osciluje medzi psychologickým realizmom a rozličnými formami experimentu, či už smerom k poetizácii tvaru, prípadne k zvyšovaniu konotačnosti výpovede formou iných druhov metaforizácie smerujúcej až k poetike magického realizmu.

Pri čítaní týchto ukážok si určite všimne pozorný čitateľ aj fakt, že knižka je pomenovaná podľa názvu jednej z Lichnerovej poviedok.

Ontologickou a estetickou bázou tvorby R. Lichnerovej je realita a realizmus. Realita ako zážitková báza opierajúca sa o autorkine autobiografické zážitky, ale aj ako návrat do historickej minulosti. Obe roviny sú však esteticky ozvláštňované. Už v knižke Slepá rybka (1998), ale najmä v knižkách Rieka s podtitulom Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000) a v románe Anna Regina (2006) sa objavuje inklinácia autorskej poetiky k symbolu. Zároveň sa v jej prózach oslabuje dejovosť a do popredia sa dostáva neraz až manieristicky detailná sujetovosť. Z autorky realisticky zaznamenávajúcej sa postupom času stala autorka filozofujúca a esteticky ozvláštňujúca. Zdá sa mi, že práve v novele Rieka je jej filozofický postoj k životu najvýraznejší. Lichnerová vtesnáva podstatu existencie človeka medzi dve veľmi ťažko zlučiteľné roviny. Jedna rovina je vytváraná etickým základom kresťanského náboženstva, aj keď nie v jej kanonizovanej podobe vo forme striktne dodržiavaných náboženských predpisov, ale skôr v individuálnej podobe, rešpektujúcej existenciu vyššieho princípu, ktorým je pre človeka Boh. Druhá rovina je vytváraná biologickou prirodzenosťou človeka, pričom jej dominantnou vlastnosťou je inštinktívnosť v konaní zdôraznená najmä v ľúbostnej rovine. Lichnerovej postavy jednoducho neovláda rácio, ale inštinkt, často najmä sexuálny inštinkt. Lichnerovej postavy (najmä ženské) viac cítia ako racionálne hodnotia svoje životné postoje.

Príbehy próz R. Lichnerovej sú geograficky lokalizované, aj keď sa výraznosť faktov občas zastiera. Jej príbehy sa odohrávajú najmä na Orave a v Banskej Štiavnici a jej okolí. Teda na miestach autorke existenčne veľmi blízkych. Orava bola miestom jej mladosti a v Banskej Štiavnici strávila mnoho rokov svojho plodného života a žije a pracuje v nej dodnes.

Druhú časť knižky tvoria dva rozhovory s autorkou, jeden z roku 2006 s názvom Tvorba ako hľadanie identity, tento rozhovor uskutočnil Ján Zaťko, a druhý s názvom Obraz ozrejmujúci sa paradoxne tým, čo nie je skoncipoval Vladimír Petrík a je z roku 2015.

Dynamiku knižke mohla azda dodať časť Kritické ohlasy, žiaľ, nestalo sa tak, pretože ide síce o súbor ôsmich literárnych kritík (Žemberová, Halvoník, Jurovská, Dobiáš, Kadlečík, Farkašová, Kačala), no všetky majú vysvetľujúci a interpretačný charakter, o kritickosti sa v nich nedá vôbec hovoriť. Takto orientované literárne kritiky sú „ukončené“ doslovom V. Petríka Originálny hlas v slovenskej próze.

Faktografickú rovinu, relatívne detailne približujúcu životné peripetie a tvorivé (nielen prozaické) aktivity Rút Lichnerovej, obsahuje Kalendárium.

„Lichnerovej texty predstavujú v slovenskom kontexte líniu, v ktorej sa literárna fikcia snúbi s reflexiou a s reflexiou reflexie, čiže s autorským/rozprávačským zrkadlením, keď umelecký text je literárnou fikciou a zároveň je jej spochybňovaním, a vôbec spochybňovaním literatúry ako fikcie, a najmä vševedúcnosti autora“ (M. Jurovská: Rút Lichnerová – svojou cestou, s. 213).

Recenzovaná knižka predstavuje autorku a jej tvorbu, ktorá má v súčasnej slovenskej próze určite dôležité miesto.

9/2016

ROBERT WALSER

PRECHÁDZKA

PRELOŽIL MICHAL HVORECKÝ

PREMEDIA, BRATISLAVA 2013

 

ĽUDOVÍT PETRAŠKO

 

Keby spisovatelia ako on patrili k duchovným vodcom, povedal o ňom H. Hesse, nebolo by vojen. A dodal: „Keby mal čo len stotisíc čitateľov, svet by bol lepší.“ Toľkých Robert Walser (1878 − 1956), prinajmenšom za svojho života, nikdy nemal, jednako Prechádzku stihol lepší osud. V diele, takpovediac miniatúrnom, akoby sa skoncentrovali všetky drobné prózy, ktoré tvoria jadro Walserovej tvorby. Zdanlivo prostý záznam potulky uskutočnenej v priebehu jedného dňa vyšiel totiž roku 1917 v populárnej edícii.

Veľa sa v ňom ani neudeje: spisovateľ, zrejme chudák, sa prechádza po mestečku a jeho okolí, pozoruje a videné hlboko preciťuje, postrehy sa prelínajú s úvahami o písaní a tvorbe. Na svoje rozprávanie Walser nepotrebuje predmet ani vymýšľať postavy, príbehom sa stane les, izba, chodec, všetko, čo vyvolá pozornosť tohto donkichota. Dôverne známe okolie vníma ako cudzinu, počas slnečného popoludnia sa ocitne v kozme plnom čudesných postáv a snových zjavov. Rozčuľuje sa nad skazenosťou čias, v prírode preciťuje blaženosť. Tu a tam prednesie krátku štylizovanú reč, no skôr načúva svojmu vnútru, a to až po melancholický záverečný akord, keď sa cesta skončí v takmer metafyzickom tichu lesa. V skutočnosti vedie totiž rozprávač žalostný život, práve tak ako sám autor. Ten prekonal na prechádzkach nezmerné vzdialenosti a počas jednej, práve na Vianoce, ho aj zastihla smrť.

Súlad medzi človekom a spisovateľom u Walsera často mätie, literárny zámer uplatní podľa okolností v skutočnosti. Skúsenosť zo školy pre komorníkov, ktorú navštevoval, sa odrazila v románe Jakob von Gunten, evidentné paralely vykazujú súrodenci Tannerovci z rovnomenného románu (slov. 1982) a reálni súrodenci Walserovci. Realitu premiestňuje do tvorby – najočividnejšie práve v Prechádzke.

Chôdza má vo Walserovom diele nielen kľúčový význam, je to vlastne konštanta: ako motív (fyzický spôsob pohybu dopredu), ako téma (vzťah medzi mentálnou dynamikou postáv a procesom písania), predmet pozorovania, azda aj metafora cesty životom. Popritom akoby bolo treba fenomén prechádzky neustále zdôvodňovať v spoločnosti, ktorá prácu povýšila na etickú kategóriu. Pre spisovateľa má však prechádzka význam priam existenciálny: ako nástroj, bez ktorého sa nezaobíde, stimul i zdroj inšpirácie, náhrada za chýbajúce ľudské vzťahy, prostriedok na prekonanie vlastného autizmu: „Viete, že ja vo svojej hlave tvrdo a húževnato pracujem, v najlepšom zmysle slova driem aj vtedy, keď vyzerám ako ľahkovážny, nezamestnaný“ atď.

Text, zmes rozličných rovín jazyka a štýlov, zároveň demonštrácia autorovho neskororomantického chápania života, v slovenskom preklade značne stratil na jazykovej jedinečnosti. Prekladateľ síce deklaruje svoju afinitu k dielu, jednako neodolal pokušeniu originál vylepšovať. Odhliadnuc od drobných jazykových nečistôt prekáža najmä neodôvodnené úsilie o hovorovosť, expresivitu aj aktualizáciu: „v očiach ľudí je za vysloveného osla“, s. 39; „hovoril som naňho“ (na psa!), s. 62 (v origináli bezpríznakovo: „redete ich mit ihm“); dokonca „pako“, s. 57 (Trottel – chumaj, chmuľo), popri slangových slovách prevzatých akurát z nemčiny (šlus, cimra).

K nedorozumeniu dôjde, ak prekladateľ pozná iba jeden, najrozšírenejší význam slova, nevie, že Dichter označuje nielen básnika, ale aj tvorcu všeobecne, autora či spisovateľa. Ako „básnik“ sa teda označuje nielen romantik a hlavne prozaik C. Brentano, s. 66, ale aj dramatik hnutia Sturm und Drang J. M. R. Lenz, s. 56, takto, pravdaže, označia i samého rozprávača, s. 11. Zo spojenia „kňaz či farár“, s. 7, nie je zas zrejmé, či ide o katolíckeho alebo protestantského duchovného.

Z neznalosti, že Stiefel znamená aj topánka či prosto obuv, sú v preklade dámy, sotva v súlade s dobovou módou, obuté „v pekných, farebných čižmách“, s. 7. Ungarn sa prekladá ako Maďarsko, hoci v dobovom kontexte označuje skôr Uhorsko, s. 67, a Tracht síce znamená kroj, no „eine Tracht Prügel“ je poriadny výprask, teda to, čo sa ušlo Horeckého tajomnému „chlapčisku v kroji“.

V rozsiahlom doslove, ktorý tvorí zo štvrtinu knižky, sa zas čitateľ predovšetkým dozvie, čo prekladateľ, sám klasik, pokladá za vrchol v tvorbe svojho kolegu od pera (s. 82, 95). Nepochybne ohromí zvesťou, zavesenou v lufte: „Mám rád malú veľkú literatúru“, s. 85.

Po niekoľkých pokusoch o samovraždu sa Walser ocitol v liečebni, ale písať neprestal. Písmo, čoraz drobnejšie, sa časom stratilo v mikrogramoch písaných ceruzou. Keď ho proti jeho vôli premiestnili inam, ceruzu definitívne odložil. Pre jeho autodeštruktívnu, nenávistnú lásku k písaniu a zašifrovanosť zdanlivo naivných príbehov ho zvyčajne porovnávali s Kafkom. V skutočnosti bol Walser protikladom chorľavého spisovateľa – človek prírody, neúnavný pútnik, ktorý si pri hľadaní krásy a mieru doslova zodral nohy.

7 – 8/2016

JAROSLAV ČEJKA

MOST PŘES ŘEKU ZAPOMNĚNÍ

NOVELA BOHEMICA, PRAHA 2015

 

JOZEF ŠPAČEK

 

Český básnik, dramatik a prozaik Jaroslav Čejka vydal v roku 2015 tri prozaické knižky − pod pseudonymom Michal Fieber v spoluautorstve s Karolinou Svobodovou detektívku Zvěrolékařka na stopě, pod vlastným menom novelu Prosranej život a obsiahly retroromán Most přes řeku zapomnění (doslov Milan Uhde). Pre románový tvar sa odhodlal možno i preto, že sa mu vydaril aj román Odcizená krajina, ktorý vydal v roku 2013. V svojom najnovšom románe využil v značnej miere autobiografické motívy, striedmejšie spomínané už v predchádzajúcom románovom opuse. Túto látku chcel využiť už v roku 1990, no nemal od udalostí, osobných zážitkov a skúseností – podľa vlastných slov – náležitý odstup, a tak rukopis, v ktorom bezprostredne reagoval na svoju novú životnú situáciu a dobu, čo tomu predchádzala(Aparát. Soumrak polobohů),vydal v spomenutom roku anonymne. Hodno dodať, že J. Čejku po roku 1989 spolu s K. Sýsom, J. Pelcom, J. Peterkom a ďalšími talentovanými a v literatúre už výrazne etablovanými a dovtedy uznávanými autormi „oslobodená“ česká literárna societa odsunula na vedľajšiu či až slepú koľaj, do úlohy outsiderov, o ktorých sa začalo hlboko mlčať.

Ťarchu epickej pozornosti v románe sústredil na dvoch bratov, dvojčatá Ivana a Johanna, odlišne plávajúcich v búrlivom toku životnej rieky. V tejto rovine by mohlo ísť o pohľad do súkromia protagonistov románu za epický čas, trvajúci minimálne cirka šesťdesiat rokov so zvýšenou pozornosťou na osemdesiate roky a aj roky nasledujúce. Pri všeobecnejšom pohľade sa autorovi podarilo vyjadriť názor na režim, označovaný rôznymi prívlastkami – minulý, totalitný, komunistický, reálnosocialistický, socialistický, zločinný, neostalinistický a pod., hoci v tejto súvislosti prívlastkami skôr šetrí, použil v podtitule inú charakteristiku: Politicko-erotický retroromán, čo jednoznačne naznačuje autorský zámer nebrať románovú problematiku smrteľne vážne.To, čo však už v románe nemohol podceňovať či vyslovene bagatelizovať, boli životné osudy najmä dvoch zmienených bratov v reálnom čase a reálnom priestore. Hoci boli blížencami, pôsobili tak odlišne, ako aj dvaja Steinbeckovi dvojvaječní bratia z románu Na východ od raja, túto jednoznačnú alúziu autor využil hneď v úvode a na podfarbenie atmosféry využíva aj úryvky z piesňových textov z rozličných období, žánrov i autorov. Ostatne, i samotný názov románu evokuje známy album speváckej dvojice Simon & Garfunkel Most cez rozbúrené vody. Odlišné životné trajektórie bratov vytvárajú v podhubí bohato zaľudneného románu svojské napätie, pretože Johann obdivoval západ, túto orientáciu istým spôsobom podporil jeho (ich) otec, ktorý sa po emigrácii na západ uchytil ako redaktor Slobodnej Európy, no o synov stratil záujem, čo Johann okúsil na vlastnej koži, keď sa mu ho podarilo v Nemecku navštíviť. A Ivan, ten sa niesol na vlne skôr „poslušného syna“, s veľkou dávkou vnútornej tolerancie k svetu a spoločenskému poriadku, ktorý obklopoval ich rodinu s predchádzajúcou kádrovou škvrnou. Postupne sa dostal do oficiálnych štruktúr socialistického režimu, či už na stupienkoch mládežníckych alebo straníckych inštitúcii, aj ako tvorivý človek účinkovaním v redakciách rôznych časopisov. Kulminačným bodom jeho kariéry ako človeka, usilujúceho sa – slovami J. Haška –„o mírný pokrok v mezích zákona“, sa stalo účinkovanie vo funkcii vedúceho oddelenia kultúry na ÚV KSČ. O čo kratšie toto pôsobenie trvalo, o to väčšie následky to Ivanovi prinieslo po novembri 1989. Ak sa snažil zo svojej pozície pôsobiť čo možno najosvietenejšie vzhľadom na dobu (niečo ako perestrojka – uskutočňovaná u nás väčšinou zo strany zabetónovaných funkcionárskych kádrov na rôznych stupňoch aspoň slovami, len naoko) a ľudí, ktorí ho obklopovali, podarilo sa mu zásluhou nebigotného a nedogmatického myslenia navrhovať straníckym bosom všeličo v týchčasoch naozaj odvážne – presadzoval návrat do sveta umenia normalizáciou stopnutých umelcov (napr. dramatika J. Topola), písal o M. Kunderovi v oficiálnej tlači, vyzýval vrátiť do kín trezorové filmy a takisto nabádal zmeniť postoj vtedajších mocných k absurdnému dramatikovi. Darilo sa mu niektoré tieto snahy aj realizovať vďaka svojmu nie bežnému vzdelaniu, vrodenej inteligencii, sčítanosti a nespornému talentu človeka, ovládajúceho spisovateľské i novinárske remeslo. Po novembri 1989 sa všetko zvrtlo, stal sa človekom s osudom, pripomínajúcim údely našich disidentov do spomenutého prelomového roku, takže heslo Nie sme ako oni!, znejúce vtedy na nadšených námestiach,veľmi rýchlo stratilo na pravdivosti, keďže si náš hrdina nemohol nájsť, potom ako sa z „muža hore“ stal „muž dolu“, prácu, ktorou by sa mohol uživiť.

Ivan Hartl žije aj zaujímavým osobným životom s nie malou intenzitou erotických vzťahov, čo nesporne zvyšuje celkovú pútavosť románového toku, nabitého udalosťami rôznej povahy. Čejkovým tromfom je jeho svojský humor, zmysel pre využívanie irónie, sebairónie, paradoxu, ako aj floskúl, formulovaných skôr básnickým jazykom. Pútavosť románu určite spôsobuje aj striedanie pohľadu vševedúceho demiurgického rozprávača do súkromného života postáv s pohľadmi a skúsenosťami zo života či životov profesionálnych, kariérnych, vrátane mocenského zákulisia, v ktorom sa už stmievalo k veľkým až prevratným zmenám, súvisiacim so zmenami globálnymi najmä v rovine vzťahov USA – ZSSR, v tejto rovine uplatnil pohľad skôr až reportážny. Stretávame sa tu s množstvom postáv, či už akoby fiktívnych (obaja bratia Hartlovci sú zrejme dvoma stranami jednej mince, oboch dovedna by bolo možné chápať ako autorovo alter ego), potom skôr polofiktívnych (Kolařík, Kartáč, Koráb a zo straníckeho aparátu Mírek, Smolík, Tajemník a Generální) alebo skutočných – Jakeš, Lorenc. Veľké množstvo dejových sekvencií, epizód a pohľad do minulého času, do mohutného prúdu rieky zabudnutia, v skutočnosti rieky pamäti, dáva za pravdu autorovmu rozhodnutiu dať románu podtitul Politicko-erotický retroromán. Veľký dôraz na minulý čas a ukotvenie románovej chronológie a celého deja v konkrétnom čase a priestore však nabáda zamyslieť sa, či sa Čejka nepriblížil aj k atribútom historického románu, keďže zrejme nič na aktuálnosti nestratila myšlienka G. Lukácsa: „Pri historickom románe vzniká mimoriadne veľké pokušenie stvárniť extenzívnu totalitu“ (G. Lukács – Historický román, Tatran 1976, s. 45).Pohyb Ivana Hartla po oboch brehoch rieky zabudnutia/nezabudnutia je nesporne výrazným mementom a svedectvom doby, ktorá bola pre naše dejiny jednoznačne výrazne zlomová a priniesla nám do životovvítané i nevítané zmeny. Dravá voda sa však stala hlavnému hrdinovi osudnou v dvojakom zmysle – prúd udalostí po novembri 1989 ho strhol z vlny úspechu dolu na vlnu ťažkostí a problémov, prúd povodne tragicky ukončil jeho život, tento typ záveru svojej prózy použil J. Čejka už tretíkrát po sebe, básnik Přemysl Rataj v románe Odcizená krajina zomierana rakovinu, „človek píšuci“ Josef Horák z novely Prosranej život po autonehode. Je však zrejmé, že takáto tragická bodka za pútavými príbehmi napriek trojnásobnému zopakovaniu nevyznieva v Čejkovom prípade ako kompozičný stereotyp. Jeho próza zostane v prvom rade výrazným svedectvom o časoch, ku ktorým sa veľká väčšina ľudí stále vracia a hľadá v nej odpovede na nezodpovedané alebo málo zodpovedané otázky – akéobdobie sme to žili, čo v ňom bolo dobré, čo zlé, čo v ňom bolo podstatné, čo nepodstatné, do akých čias nás doniesla rieka zabúdania/nezabúdania? V Čejkovom románe, ktorý patrí k najvýstižnejším prácam o tomto výnimočne dôležitom úseku našich dejín nielen v českom, ale i česko-slovenskom kontexte. je tých odpovedí alebo o ceste k nim vypovedaných viac ako dosť.

7 – 8/2016

JÁN ČOMAJ

MY A ČAS

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Ján Čomaj (1935), popredný slovenský spisovateľ, publicista, reportér, drahokam v oblasti esejistiky a najmä literatúry faktu, aj v najnovšej knižke esejí, fejtónov a glos dokazuje svoju výnimočnosť, osobitosť vo sfére našej literatúry ako celku.

Ako už napovedá názov Čomajovej knižky My a čas, vracia sa v nej do minulosti, spomína, ale vždy svoje uvažovanie doťahuje do aktuálnej súčasnosti, lebo ona je to, čo ho zaujíma a inšpiruje predovšetkým. A robí tak sebe vlastným spôsobom: otvorene, bez zahmlievania, vytáčok a obchádzok, bystrými, zaujímavými, originálnymi a prínosnými úvahami z pozície zainteresovaného, ale predsa len nezávislého pozorovateľa. Nejde mu o holé konštatovania, ale najmä o ponor do hĺbky problému, hľadanie súvislostí a východísk. Napriek závažnosti tém, ktoré si Čomaj vyberá, predkladá čitateľovi strhujúce čítanie a ponúka silný intelektuálny zážitok.

„Novembrová revolúcia bola nežná, drastické sú len dôsledky,“ konštatuje ironicky Čomaj, pripomínajúc, ako sa tvorila „nová vrstva slovenských podnikateľov“, tunelovanie, Havlovu absurdnú amnestiu s tragickými následkami a jeho prsty v likvidácii iba slovenského zbrojného priemyslu vo vtedajšej česko-slovenskej federácii, pričom, zdôrazňuje, tretina Slovákov si na november 1989 nemôže pamätať. Pochvaľuje si však predovšetkým dve veci: príchod demokracie a vznik samostatnej Slovenskej republiky, no neodpustí si pripomienku: „Vykonali sme málo. Pokazili sme veľa.“ Tieto slová podčiarkuje história, v roku 1918 vznikol spoločný československý štát, všetko sa v ňom muselo vybudovať od nuly, najmä na Slovensku sme ani neboli na štartovacej čiare, ale až za ňou, a predsa sa za dvadsať rokov (do roku 1938) existencie prvej ČSR vykonalo nepomerne viac (ako perličku s literárnym podtextom uvediem, že keď Strindberg predával v Rakúsku dom, chcel, aby ho vyplatili v československých korunách), ako sme my dokázali za dvadsaťpäť rokov od novembra 1989, upozorňuje Ján Čomaj. Kým napríklad vtedy, po rokoch maďarizácie, Slováci milovali, vážili si a rozvíjali svoj materinský jazyk, dnes môžeme spolu s autorom len konštatovať: „Je naozaj iba malým ospravedlnením, že strata úcty k jazyku je dôsledkom všeobecného úpadku kultúry…“ Nepochybne sú za zohavením dnešnej slovenčiny médiá, najmä súkromné rozhlasové a televízne stanice a ich rýchlokvasené celebrity, hlásateľky a hlásatelia, jednoducho čítači správ, „zdieľanie“ (sic!) anglicizmov, ich vpašovávanie do rodného jazyka, ktoré zašlo tak ďaleko, že pred Vianocami žiarili vo výkladoch niektorých obchodov nápisy Merry Christmas, čo je už naozaj silný tabak, no v neposlednom rade majú za túto mizériu riadny kus masla na hlave školy a v nich naše učiteľky a učitelia (ktorí v niektorý deň počas svojich protestov síce neučili, ale nezabudli pripomenúť, že svojich žiakov vychovávali – rozdali im spoločenské hry; ak tak ako vychovávajú, prebiehajú aj hodiny slovenčiny, netreba sa ničomu čudovať…).

Terorizmus charakterizuje 21. storočie, konštatuje Čomaj (pamätáte si ešte tie optimistické predpovede analytikov z konca 20, storočia?) a správne ho dáva aj do súvislostí s migrantmi: „Tajné služby Nemecka odhadujú, že na území štátu operuje najmenej sto ozbrojených a extrémne nebezpečných buniek, z ktorých každá má najmenej dvadsať-tridsať odhodlaných bojovníkov na všetko, aj na sebaobetu.“ Napokon, jeden z teroristov, ktorý vraždil v Paríži, sa pochválil, že sa tam dostal v deväťdesiatčlennej skupine bez dokladov, vyvodil si z toho, že Francúzsko je slabé! Je to však o slabosti a bláznivej politike Angely Merkelovej a J.-C, Junckera, ktorí podhadzujú Európsku úniu moslimom ako kadáver! Ale nejde len o teroristov, s migrantmi prichádza celkom odlišná kultúra, civilizačné zvyky, ktorých sa nemienia vzdať, choroby, o akých európski lekári ani len nečítali, dôležitá je aj finančná záťaž (alebo budeme napríklad znižovať sociálne dávky či aj tak už nízke dôchodky?).V tejto súvislosti Čomaj upriamuje pozornosť na situáciu v anglickom Birminghame, kde sa moslimská štvrť úplne vymkla spod kontroly anglických úradov. „Skúsenosti západnej Európy nás poučujú: imigrantom s jedlom rastie chuť“ na čoraz viac požiadaviek. Starostovia miest na juhu Francúzska majú ešte dnes veľké starosti s migračnou vlnou zo severnej Afriky zo šesťdesiatych rokov minulého storočia: migranti sa neprispôsobili, robia problémy a s každou nastupujúcou generáciou je to horšie! Ja som sa na dovolenke v Turecku rozprával s Turkami žijúcimi v oblasti, kde sú utečenecké tábory plné Sýrčanov. Je tam veľmi nebezpečne, zhodli sa smutne, ide tam o majetok aj o život. A Európania by si ich mali teraz nasťahovať vedľa svojich domov, bytov, detských ihrísk… Napokon, nezaškodí si zopakovať výrok plukovníka Kaddáfího: „My z budúcnosti strach nemáme. Moslimovia túto vojnu vyhrajú maternicami svojich žien.“ A tak nemožno len súhlasiť s Čomajovými slovami: „Je našou povinnosťou, pri všetkej úcte k iným kultúram, zachovať si kultúru našu, čistú a rýdzu, mnohotvárnu a pestrú, takú, aká je naša krajina. Veď sme tu, napokon, doma.“

Rozhliadne sa po Slovensku a vidí, že „skôr ako sme sa spamätali, ktosi nám pred očami vymenil osobnosti za celebrity; najhorší obchod všetkých čias“. Usiluje sa nahmatať pulz svojho národa: „… národ nežije so súčasnou slovenskou politikou, skôr naopak: rozchádza sa s ňou. Je otrávený sľubmi. Zdesený stavom spoločnosti a mocenskou presilou peňazí. Mučený nezamestnanosťou. Urážaný biedou. Nasrdený z rómskych problémov, dobiedzavosti ďalšej menšiny, rastu brutality mládeže, otrasných obrazov bezdomovectva, nešťastný z úpadku starostlivosti o rodnú krajinu a chorobnej záplavy cudzích potravín, otrávený morbídnosťou a primitívnosťou televízie…“ Aj jeho frustruje úroveň slovenskej politiky prerastenej s biznisom a biznismenmi, a tak mu príhodne schádza na um sv. Augustín: „Čo iné sú štáty bez spravodlivosti, ak nie veľké lúpežné podniky?“ A tento citát nás privedie na stopu súdnictva a sudcov, správajúcich sa ako stredoveká šľachta (štát v štáte), ktorá mimoriadne páchne, sám som sa stretol s právnikmi, pohŕdajúcimi svojimi kolegami a Čomaj im všetkým pripomína starorímske: „Aequum et bonum est lex legum.“ Spravodlivosť a dobro je zákon zákonov.

Typické pre Čomajov autorský naturel je to, že sa púšťa do tém, ktoré médiá bežne obchádzajú a zväčša sa o nich až necudne mlčí. Nepochybne veľkou témou a onedlho ešte väčšou budú Rómovia. „Rómsky problém nie je zďaleka iba náš, nie je už ani problémom niekoľkých krajín, ktoré s ním zápasili po stáročia. Dnes vyvoláva paniku aj tam, kde boli Rómovia doteraz iba folklórnou raritou. Riešenie je v nedohľadne a stojí spoločnosť veľa úsilia i peňazí,“ upozorňuje Čomaj, ktorý vníma atsiganos, ako ich volali v Grécku a z toho je aj ich pomenovanie v takmer všetkých európskych jazykoch, priam ako európsku hrozbu, podľa Berlínskeho ústavu výskumu obyvateľstva patrí Slovensko v pomere Rómov k pôvodnému obyvateľstvu k trojici najviac postihnutých krajín: „… pôrodnosť a gény tmavších spoluobčanov trvalo víťazia.“ Rómska problematika, respektíve rómska otázka je už dávno slovenskou otázkou, a preto by som žiadal všetky vlády aj tzv. ľudskoprávne organizácie, aby sa tomuto problému venovali komplexne a oveľa zodpovednejšie. Nazerali naň zo všetkých uhlov a pochopili, že na to, aby sa situácia Rómov zlepšila, treba snahu aj z ich strany. Tá tu už niekoľko storočí chýba. Situácia Rómov je často veľmi zúfalá a rozhodne ju musíme zlepšovať, ale riešenie by malo zostať v rukách odborníkov (nie politikov či iných laikov z mimovládok), lebo je nesmierne zložité. Nastal čas osloviť sociológov a etnológov, venujúcich sa Rómom, a nie im hádzať polená pod nohy, rešpektovať ich názory, ako napríklad známeho romistu Arneho B. Manna, autora skvelého Rómskeho dejepisu, ktorý niektorým demagógom nezavoňal…

Paleta pálčivých tém je v Čomajovej knižke široká, upozorňuje napríklad na morálny aj vojensko-strategický význam Slovenského národného povstania, ktoré je stále nedocenené, desí ho stav nášho cestovného ruchu, akoby šlo o nechcené dieťa, a pritom máme čo ponúknuť, pravdaže, úroveň služieb, dokonca aj vo Vysokých Tatrách, je často na mizernej úrovni, nehovoriac o propagácii. Čomaja trápi aj stav školstva a nízke mzdy učiteľov v ňom. Súhlasím, pre mňa je nepochopiteľné, že v školách stále chýbajú učebnice, vyše dvadsaťpäť rokov od novembra 1989! Isteže, aj mzdy sú nízke (ale kde sú aspoň primerané?), na druhej strane si všimnime, čo nám vychádza zo škôl, nedávno som si bol nútený vypočuť dialóg viacerých stredoškoláčok, nechcite vedieť, o čom a ako sa rozprávali, iste, iba učitelia za to nemôžu, v hre je spoločnosť a rodina, a učiteľom v tomto súkolesí niet čo závidieť, ale to, že z roka na rok sú vedomosti žiakov a študentov v testoch uskutočňovaných na našich školách čoraz horšie, že naša školopovinná mládež ani nerozumie tomu, čo číta, je plne v kompetencii učiteľov a je to ukazovateľ ich (ne)schopností… Vulgárne pochody homosexuálov, lesbičiek a podobných členov komunity (známe ako pridy) síce Čomaj nepodporuje, ale je za registrované partnerstvo homosexuálov, dúfajúc, že to zníži ich promiskuitu… „Vianočná reklama v médiách,“ konštatuje smutne, „je najlepším dôkazom, ako si človek môže znesvätiť a zhnusiť všetko krásne a ušľachtilé v živote.“ Nie je to len o reklame, žiada sa mi podotknúť, pretože za ňou stojí nenažranosť podnikateľov, nehanebná a prvoradá honba za ziskom v kapitalizme, ktorý už dávno stratil ľudskú tvár. Ale Čomaj dodáva: „Dúfajme len, že nás raz vnuci vysmejú.“ Obávam sa, že nevysmejú, im už Vianoce nebudú hovoriť nič alebo takmer nič, azda iba tá reklama…

Čomajove úvahy sa venujú aj iným zaujímavým témam, napríklad potrebe zvýšenia natality národa, čo je veľmi zložitá otázka, v súčasnej spoločenskej atmosfére, respektíve systéme neriešiteľná, v súvislosti s bezdetnými rodinami uvádza hodnotenie popredného českého sociológa Jana Kellera, ktorý ich označuje za čiernych pasažierov sociálneho systému. O tomto i ďalších problémoch sa Čomaj vyjadruje jasným, jednoznačným, úderným jazykom s obdivuhodnou schopnosťou presne pomenovať stav vecí. Jánovi Čomajovi sa podarilo napísať aktuálnu, podnetnú, múdru knihu, ktorej leitmotívom je bezpochyby človečina a rozhodné postavenie za Slovensko a Slovákov, ale určite aj slová Prima Leviho: „Každý štát je o to civilizovanejší, o čo viac jeho zákony bránia chudákovi padnúť do ešte väčšej biedy a mocnému stať sa mocnejším.“

6/2016

JOZEF BANÁŠ

DEMENTI

IKAR, BRATISLAVA 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Jozef Banáš patrí k najúspešnejším aj najpracovitejším slovenským spisovateľom súčasnosti, dôkazom toho sú napríklad prózy Zóna nadšenia (2008), Zastavte Dubčeka! (2009), Kód 9 (2010), Sezóna potkanov (2011), Kód 1 (2013) či Idioti v politike (2007), a práve na túto knihu nadväzuje jeho najnovší titul Dementi.

Svojej knihe dal Banáš hneď dva upresňujúce podtituly: Prvá demotivačná kniha (neberme však autora úplne vážne, veď sám upozorňuje: „Ak by ste po jej prečítaní nadobudli dojem, že ju napísal seriózny človek, mohlo by to svedčiť o vašej ľahkovážnosti…“) a Správa o stave republiky – a tá je veru podrobná a precízna, dotýka sa Slovenska ako celku aj jeho rozličných zákutí a kútov i duší Slovákov. Popri našich menšinách, polícii, zdravotníctve, alkoholizme, diaľniciach, cirkvách, športe či médiách hovorí aj o ďalších kvalitách, ktoré sa nachádzajú predovšetkým za veľkou mlákou. Súčasne pripomína, že pod názvom Dementi si nemáme predstaviť niekoho, kto nemá všetkých pohromade, on iba všetko dementuje. Kto by však Banášovi veril, potom čo nám porozprával o idiotoch v politike a keď si navyše za motto knihy zvolil slová Marka Twaina: „Občas nie som si istý, či svetu vládnu múdri ľudia, ktorí si z nás robia žarty, alebo dementi, ktorí to myslia vážne.“

Robiť humor, písať satiru je popri nevšedných danostiach autora všade zložité a všeobecne neľahké, na Slovensku navyše dosť ošemetné, lebo tu sa usmieva, ba aj smeje len vtedy, ak si uťahujete z niekoho iného, napríklad z Fica či z cudzinca, výborne sa hodia Rusi aj Židia, najlepšie dopadnete, ak zosmiešnite seba samého, hoci aj to je Banášovi blízke, predsa len jeho sebazosmiešňovanie nemôže dosahovať váhu satiry, ktorá zachytáva naše súčasné Slovensko. Napríklad takí východniari sa hneď urazia, keď zacitujem Banášovo (i celoslovenské) zistenie: „Košičana usadeného v Bratislave spoznáte podľa toho, že vysedáva na ministerstvách a v iných ústredných orgánoch štátnej správy.“ Východniarom však treba uznať, že nikto sa tak nestará o zdravie Slovákov, najmä Bratislavčanov, ako práve oni. Pokorne obsadili prakticky všetky zodpovedné stoličky na ministerstve zdravotníctva a navyše po Bratislave úspešne blúdia záchranky s košickými či popradskými ešpézetkami. Naši odborníci z východu si spolu s Banášom ako prví vďaka hlbokým skúsenostiam uvedomili, že „Churchillov spôsob ochrany zdravia bol vychýrený, žiaľ, nie každý občan si môže dovoliť vypiť denne liter kvalitného dezinfekčného koncentrátu. Väčšina z nás sa musí spoliehať na verejné zdravotníctvo“. Pravdaže, sú situácie, keď aj Banáša opúšťa humor, ale sú to chvíle, keď by sa v iných azda ani krvi nedorezal, no autor správne postrehol: „Už sama skutočnosť, že Slovensko sa zrodilo počas silvestrovskej noci, dávala tušiť, že sme krajina, v ktorej nikdy nebude núdza o kabaret.“

Kabaret tu nepochybne je, len prudko ubúda ľudí, ktorí by sa na ňom zabávali, humor ustúpil nasr…sti a chmúrnym myšlienkam. Možno je to tým, že nám chýba sebavedomie („Národ nemá sebavedomie vtedy, ak si jeho príslušníci nedôverujú…“), lebo Slováka „celé generácie vychovávali k neúspechu, pokore, poddanstvu, pokrytectvu a zaliečaniu“, alebo najskôr tým, že „kým v socializme chodili do práce všetci a zarábali málo, dnes chodia do práce len niektorí, no tradícia zarábať málo sa zachovala“. A možno je to tým, že „politici sú ľudia, čo sa dokážu strápniť až za hranice svojich možností“, ako vraví Banáš, ktorý politiku prirovnáva k žumpe (vie, o čom hovorí, nejaký ten rok v nej pôsobil), a nie náhodou konštatuje: „Korupcia je takmer nezničiteľná slovenská pliaga.“ Ešteže sa možno oprieť o naše menšiny, Maďarov a hlavne Rómov, ktorých Banáš charakterizuje takto pozitívne: „Okrem hudby, sociálnych dávok, práce a aktivačného príspevku sa Rómovia vyznačujú aj vrúcnym vzťahom k zberateľstvu. Zbierajú na všetkých miestach svojho výskytu čučoriedky, huby, drevo, bicykle, ale majú kladný vzťah aj k iným kovovým predmetom.“ V súvislosti s turizmom vysiela Banáš mimoriadne vážny signál, keď hovorí o Čechoch, hoci nie je celkom jasné, či hovorí o našich Čechoch alebo českých Čechoch: „Českí turisti sú, žiaľ, po kamzíkoch a svišťoch tretí najohrozenejší živočíšny druh vo Vysokých Tatrách.“

„Ja píšem aj preto, lebo ma nikto nepočúva,“ sťažuje sa so sebe vlastným humorom Banáš, počúvať by sme ho však mali, najmä keď hovorí o takých vážnych veciach, až smiech prechádza všetkých. Deje sa to nenápadne a potichučky, ale zato vytrvalo a vo veľkom – slovenskú pôdu skupujú cudzinci, pretože napríklad na rozdiel od Maďarska nemáme pôdu zadefinovanú ako národné bohatstvo. Máme jej azda nazvyš? Len aby sme sa napokon nestali podnájomníkmi vo vlastnej krajine… Keď sa to stane, azda nám to oznámia naše médiá, keď už o zaberaní pôdy, o scvrkávaní Slovenska skromne mlčia. No nie je to nič prekvapujúce, Banáš upozorňuje, že aj zásadný výrok amerického bezpečnostného a politického stratéga Georgea Friedmana im unikol, hoci mnohé vysvetľuje: „Všetko, čo je v prospech Ameriky, je dobré, a ostatní môžu aj zomrieť. Ameriku to nezaujíma.“ Prebuď sa, Európa, žiada sa zvolať, prebuď sa a pozorne počúvaj aj slová iného Američana, spisovateľa, novinára a presbyteriánskeho kňaza Chrisa Hedgesa: „Žijeme v časoch, keď lekári ničia zdravie, právnici ničia spravodlivosť, univerzity ničia vzdelanosť, vlády ničia slobodu, médiá ničia informovanosť, cirkvi ničia morálku a banky ničia ekonomiku.“

Aj vo veselých knihách bývajú smutné miesta, miesta, kde sa končí každá zábava a treba sa zamyslieť nad veľmi dôležitými vecami, súvislosťami a smerovaním tohto sveta. To je prípad aj Banášovej veselej knihy, pútavej, zaujímavej a čitateľsky atraktívnej. U Banáša možno obdivovať zmysel pre humor, humor zväčša láskavý, nedehonestujúci, bystré postrehy, iróniu, sarkastické plesnutia bičom, šikovné, ľahké pero, myšlienky nútiace prerušiť smiech a pustiť sa do úvah o sebe, Slovákoch aj o dianí okolo nich. Aj keď sa to niekomu na prvý pohľad nebude zdať, Banášov text sa zadiera hlboko pod kožu. Banáš sa totiž prezentuje nielen ako šarmantný autor, ale aj ako erudovaný, rozhľadený, premýšľavý a presvedčivý spisovateľ. Ak o svojej knižke Dementi hovorí ako o demotivačnej, naráža na fakt, že „najjednoduchšie ľudí demotivuje pravda“. S čím možno za istých okolností súhlasiť, ale už v stredoveku mali odvážni templári nad vchodmi do svojich chrámov zvýraznené krédo: Veritas vos liberabit. Pravda vás oslobodí. Hlboko tejto myšlienke verili, pravdaže, až do chvíle, kým ich náboženský a bojový rád nezničila lož.

5/2016

 

DANA PODRACKÁ

ZATYKAČ NA ŠTÚRA

LITERÁRNE INFORMAČNÉ CENTRUM, BRATISLAVA 2015

 

JOZEF ČERTÍK

 

Záujem poetky a esejistky Dany Podrackej o Štúra nie je motivovaný iba najnovším 200. výročím, je staršieho dáta. Už roku 1994 vydala svoj preklad Štúrovho raného „spisku“ Starý a nový vek Slovákov (1841).

V krátkom úvode charakterizuje autorka svoju knihu Zatykač na Štúra slovami: „Táto esej je pokusom nájsť v Štúrovom diele duchovnú zem a zrekonštruovať za pomoci jeho myšlienok, ako aj myšlienok jeho rovesníkov, čím je a čím by mohol byť duchovný štát ako vedomá voľba“ (s. 7).

Na inom mieste úvodu zdôrazňuje, že je to predovšetkým: „Môj Štúr – ktorý obsiahol dve vlasti. Jednu fyzickú, druhú metafyzickú.“ A dodáva, že v jej eseji/esejach jej ide predovšetkým o Štúrov duchovný, čiže metafyzický rozmer.

Vo svojom úvode vysúva do popredia tri základné termíny: duchovný plán, duchovná zem, duchovný štát. Najmä termín duchovná zem sa mi zdá sporný, možno by bol vhodnejší termín (s ktorým takisto pracuje) duchovná vlasť, duchovná krajina, lebo zem s malým „z“ v slovenčine nemá iný, vyšší rozmer – ako zem, hlina, pôda… V českom kontexte je to trochu iné, tam sa pracuje s termínom „české historické země“

Podracká stvárňuje v eseji Štúra-metafyzika, teda osobnosť, ktorá predstavuje duchovný, metaforický rozmer, centrum svojej generácie. Mináč vo svojich dvoch štúrovských esejach Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) zobrazuje Štúra a štúrovský pohyb skôr prostredníctvom osobností J. M. Hurbana, J. Francisciho a Š. M. Daxnera. Jeho uhol pohľadu je skôr sociologický, sociálny a miestami ideologický, politický. Kým Mináč do značnej miery redukuje alebo aspoň nezdôrazňuje Štúrov duchovný rozmer, Podracká ho, naopak, vysúva do popredia, robí centrom svojich esejí.

Na druhej strane treba dodať, že ani Mináč duchovný, metafyzický rozmer slovenských dejín celkom neobchádza. V závere eseje Dúchanie do pahrieb nám odkazuje: „Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud.“

Osožné pre knihu Zatykač na Štúra je striedanie kapitol z rozhodujúcich okamihov Štúrovho života s kapitolami zaoberajúcimi sa jeho dielami.

Podracká v eseji pracuje s metaforickými a symbolickými termínmi. V poslednej kapitole Erózia náboženskej predstavivosti píše „Do príchodu Štúra všetko čakalo na impulz, duchovné počatie vo vyššom zmysle, predpokladajúce pozdvihnutie národa kamsi do medzistupňa…“ Ak prijmem túto autorkinu symboliku, tak impulzom, duchovným počatím národa bol katolícky pohyb ešte pred štúrovcami − Slovenské učené tovarišstvo, vystúpenie Bajzu, Bernoláka, Fándlyho, Hollého a iných, to bol ten duchovný impulz, duchovné, katolícke „nepoškvrnené počatie“. Po nich prevzali iniciatívu evanjelici, protestanti: Štúr a štúrovci. Uzákonenie spisovnej slovenčiny, Slovenské národné noviny, Povstanie 1848/1849, to bol už nevyhnutný a ťažký pôrod národa, ktorý sa bez krvi nezaobíde, a ani sa nezaobišiel… Na túto tému uvažoval kedysi A. A. Baník vo svojej štúdii O dialektickej podstate slovenského konfesionalizmu (2003), v ktorej − zjednodušene povedané − tvrdí, že tieto dve konfesie sa v slovenských dejinách striedajú. Raz preberá iniciatívu jedna konfesia, po jej vyčerpaní a útlme, preberá iniciatívu druhá.

Trochu prekvapuje, že tam, kde autorka opisuje životné peripetie Ľ. Štúra, nepracuje aj s primárnou literatúrou, teda s jeho Listami (IV. zväzky), ani s primárnou historickou literatúrou, akou je dielo historika D. Rapanta Slovenské povstanie roku 1848 − 49 (1937). Viac sa sústreďuje na Hurbanov a Juríčkov životopis Ľ. Štúra. Boje o Starú Turú, napríklad, dokladá úryvkom z Juríčkovho životopisu Ľ. Štúr (Mladé letá, 1971).

(Niekedy Podracká v úsilí vyzdvihnúť niektoré fakty na metafyzickú či skôr symbolickú úroveň so symbolikou, najmä sakrálneho pôvodu, pracuje veľmi často − pozabudne na konkrétne, čiže fyzické. Napríklad: Podľa svedectva modranského zemana Daniela Lačného, ktorý sa zúčastnil pitvy, malo Štúrovo zranenie túto podobu: „… kosť horného stehna od jablka nadol rozštiepená.“ O dve strany ďalej však autorka nahrádza „jablko“ bedrového kĺbu „jablkom“ kolenného kĺbu, pretože ten kolenný lepšie zapadá do jej sakrálnej symboliky, s ktorou pracuje. Tu sa už jej symbolika a symbolizovanie ocitá za hranicou produktívnosti.)

K drobným omylom patrí aj tvrdenie, že Chalupkova báseň Mor ho! odzrkadľuje časy „tureckého zajatia“, v tejto básni však ide o predpokladaný boj Slovanov s Rimanmi. O tureckom zajatí hovorí Chalupkova báseň Turčín Poničan.

Podobne je nepresné aj autorkino tvrdenie, že je to „komunistická moc, proti ktorej tak bojoval“ v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, v skutočnosti vtedy ešte komunistická moc neexistovala, iba bola sformulovaná komunistická ideológia v Manifeste komunizmu (1848). Štúr teda bojoval proti ideológii komunizmu. O čom sa v minulosti mlčalo, o tom sa teraz hlasno hovorí. K paradoxom doby patrí, že jeho protivníci práve Štúra a štúrovcov obviňovali aj z príklonu ku komunizmu…

(Pochybovať možno aj o tvrdení, že „komunistická moc… politickými prostriedkami uskutočnila rusifikáciu východoeurópskych krajín“. O tom, do akej miery sa jej to podarilo, hovorí súčasný stav na Ukrajine a vo východnej a južnej Európe, keď sa ako Slovania opäť zmietame v antagonizmoch Srbi − Chorváti, Poliaci – Rusi, Ukrajinci − Rusi, a napokon aj Slováci, presnejšie Slovenská politika verzus Rusi. Cui prodest? pýtali sa starí Rimania. Po týždňoch sovietskeho filmu nastúpili roky filmu (skôr len filmového braku) amerického… Kto vtedy nevedel po rusky, neprišiel ešte o chlieb, dnes ten, kto nevie po nemecky alebo po anglicky, už o chlieb môže prísť. Deti našich gastarbeiterov v Anglicku najnovším rozhodnutím EÚ už o časť „chleba“ prišli…)

Po spisovateľke Jane Juráňovej, po jej hre Misky strieborné, nádoby výborné, v ktorej sú Štúr, Hurban a Sládkovič ironizovaní, ba až parodovaní ich ženskými protipólmi, prichádza poetka a esejistka Dana Podracká s opačným princípom, princípom metafyzického, duchovného prieniku do života a diela Ľ. Štúra a štúrovcov, ale aj do doby, v ktorej žili. Vďaka tomu, že Podracká vychádza z reálnych a doložených osobných, dejinných faktov, ako aj z fragmentov Štúrovho diela doložených citátmi, stáva sa jej metafyzický, miestami symbolický prienik života a diela Ľ. Štúra ďalším nezanedbateľným slovom do diskusie o generácii štúrovcov, ktorá stojí na počiatku našich moderných dejín. Ak Podracká na konci svojej eseje píše: „Byť či nebyť niekomu na zábavu je kategorická otázka nielen osobného, ale aj národného významu“, môžeme s tým len súhlasiť. Jej kniha o Štúrovi a štúrovcoch vychádza zo skutočného záujmu a z poznania základných faktov, nemožno o nej povedať, že by sa skláňala pred niekým, koho nepozná, s ktorým sa nikdy autorsky nestretla. Takže beriem vážne jej poslednú vetu z knihy Zatykač na Štúra: „Skláňam sa pred Štúrovým vzťahom k národu, ktorý bol hlboký, skutočný a nepredstieraný.“

P. S.: Zatykač na Štúra trvá dodnes (s. 7). S týmto tvrdením D. Podrackej sa nedá nesúhlasiť. Štúr a štúrovci sa nedočkali uznania a satisfakcie ani po vzniku 1. Československej republiky, popredný agrárny a slovenský politik predseda vlády M. Hodža (podobne ako predtým Kollár) hneď po vzniku odsúdil Štúra a jeho kodifikáciu slovenčiny v rovnomennej brožúre Československý rozkol. Hoci sa povstanie odvolávalo v symboloch i v duchu predovšetkým na štúrovcov, štúrovci dodnes nie sú súčasťou našich štátnych sviatkov, 28. október − narodenie Ľ. Štúra – sa stal len pamätným dňom, a tak okolo 28. októbra sa každý rok objavia spory, či nemá byť 28. október, vznik l. republiky, aj štátnym sviatkom, pričom štúrovci, vznik Slovenskej národnej rady, prvé slovenské povstanie (1848/49) naďalej zostávajú bez štátneho sviatku. Táto generácia je oficiálne dodnes uzavretá v dejinných úvodzovkách. Iba pri okrúhlych výročiach sa z nich trochu vymaní. Vďaka za to dvojsté…

5/2016

 

VLADIMÍRA KOMOROVSKÁ

UTEŠENÁ FAMÍLIA

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

LADISLAV ČÚZY

 

Azda ešte nikdy som nezačal písanie recenzie úvahami o formálnej stránke textu. V prípade recenzovaného románu Utešená família je to však asi nutné. Autorka románu Vladimíra Komorovská predviedla obdivuhodný autorský výkon. Text románu obsahuje zhruba 470 strán. Dianie v románe je koncipované formou subjektívnych naratívnych prehovorov viacerých postáv, narácia je štylizovaná do podoby záznamu vedomia. Prehovory postáv sú štylizované do samostatných kapitol, ale obsahovo sa prelínajú a dopĺňajú, inokedy postojovo konfrontujú. Text je štruktúrovaný ako jednovetná výpoveď rozliezajúca sa do priestoru mnohých strán. Narácia je ukončená prakticky pravidelne apoziopézou, ktorou azda autorka chcela naznačiť, že prehovor postavy mohol pokojne pokračovať. Našťastie prehovor bolo potrebné vždy nejako ukončiť. Po apoziopéze nasleduje takmer pravidelne kratší text písaný kurzívou. Táto časť je sémanticky výraznejšia a obsahuje občas nejakú nepriamu charakteristiku či zhmotnenú múdrosť. Po ukončení tohto úseku rozprávania, ktoré pripomína autorský vstup do textu, nasleduje opäť narácia priamo zainteresovanej a príbehy prežívajúcej postavy.

Niekoľko prvých kapitol, viazaných na staršie časové obdobia, je písaných formou dobového slangu preplneného makarónizmami, o novšej dobe sa už rozpráva takmer spisovne. Najmä časti písané slangom sú podľa môjho názoru pre mnohých čitateľov nezrozumiteľné a ich štylizácia v takejto podobe neprináša nijakú vecnú informáciu, azda iba nepriame upozornenie na dobu, v ktorej postavy žili, a možno čiastočne región, v ktorom žili. Len malá, azda príznačná, ukážka tohto spôsobu štylizácie vybraná z úvodu z Kmeťovho prehovoru: „… au, ja ťulpas grambľavý, kde som zašantročil glanc, čo ma venčil jak gloriola, hoden rúčich majstrov cimermanov, onehdy sa zgrupujúcich v cechoch, šak len toť som sa hrdil rolou zmierovacieho šícrichtora v sporoch a gemajnderata v trudných peripetiách, prívlastkom učenlivého mysliteľa, ktorý ohuroval dušpastiera Pamodaja i rechtora Šajna trúfalými šprochmi…“ Texty dotýkajúce sa novšieho obdobia sú zrozumiteľnejšie, ale napriek tomu neveľmi prehľadné.

Prečo bolo potrebné uvažovať najskôr o forme generovania textu? Domnievam sa, že najmä preto, lebo text stavia pred čitateľa veľkú interpretačnú bariéru. Dej je logicky ruptúrovitý a mozaikovitý, presne tak zväčša funguje vedomie človeka. Množstvo postáv, ich mená pripomínajú skôr prezývky ako konkrétne, reálne mená, sa zahusťuje a čitateľ s najväčšou pravdepodobnosťou len veľmi ťažko hľadá interpretačný kód pri dešifrovaní narácie a vzťahov medzi postavami. Najprv musí text denotovať, to znamená vecne pochopiť, a až potom hľadať v texte nejakú nadstavbovú informáciu.

Nechcem byť priveľmi ironický, ale myslím si, že pri čítaní Komorovskej najnovšieho románu je možných viac prístupov. Prvý je najjednoznačnejší – text po niekoľkých stranách treba odložiť a nestarať sa, čo nám chcela autorka povedať. Ako čitateľ chcem mať z čítania zážitok, a nie mať pred sebou bludisko, v ktorom sa dlho neviem zorientovať. Čitateľ v tomto prípade o nič dôležité nepríde. Druhý prístup je skutočne vedecký, azda by bolo dobré, vziať si ceruzku, možno ešte lepšie farebné ceruzky a začať na čistý papier zachytávať viacgeneračné rodinné vzťahy. Tretí typ môže uplatniť len najskúsenejší, najcitlivejší čitateľ, ktorý je ochotný a schopný všetko vnímať a v prípade potreby sa aj vracať kamsi dozadu, prípadne posunúť sa dopredu a akosi komplexne dešifrovať text. Zámerne hovorím dešifrovať, pretože v románe je len veľmi problematické hľadať niečo, čo by mohlo čitateľa presvedčiť o hĺbke autorkinej výpovede. Prvoplánový čitateľ nemá pri čítaní recenzovaného textu šancu porozumieť, o čo autorke išlo. Žiaľ, myslím si, že diskurzívny čitateľ, ktorý vydrží prečítať text dokonca, sa neprestane bude zamýšľať nad zmyslom estetickej konkretizácie prezentovanej v románe.

Komorovskej takmer bezhraničné rozprávanie má veľkú epickú šírku, skôr ako epickú šírku by sa dalo povedať časopriestorovú dimenziu. Príbehy sa začínajú prostredníctvom rozprávania prvého narátora Kmeťa (je to takisto prezývka) kedysi v polovici 19. storočia a končia sa pasážami narátormi hodnotiacimi porevolučné procesy, prinášajúce spoločenské zmeny, s ktorými sa postavy nestotožňujú. Vo vzťahu k spoločensko-historickému kontextu by sa dalo povedať, že postavy sú neustále k realite ľudovo a afektívne kritické. Detailizovať tieto názory však nemá cenu.

V románe sa vyskytuje niekoľko rozprávačov a veľké množstvo rozličným spôsobom rodinne spriaznených postáv. Postavy si žijú svojím životom ovplyvňované individuálnymi sklonmi a zámermi, ale najmä meniacimi sa spoločenskými podmienkami. Ak som dobre chápal text, autorke išlo v prvom rade a zachytenie zväčša malého človeka, ktorý však nie je šikulovsky tvorcom malých dejín, ale ktorý je dejinami deformovaný. Občas sa však v postojoch postáv zjaví potreba dodržiavať pre slovenského človeka základné princípy kresťanskej etiky. Tieto sú takmer neustále deformované krutou realitou, ale aj egoizmom človeka, ktorý sa v priebehu času nemení.

Komorovská sa pokúša rozprávať diferencovane. Objektívny, neutrálny kód, ak vôbec môžeme hovoriť o akomsi nulovom kóde rozprávania, je často modifikovaný svojským humorom, prechádzajúcim neraz do irónie, ba až sarkazmu.

Historická realita je v naráciách neustále prítomná. Čitateľ, podľa môjho názoru, najmä mladý čitateľ, sa bude v zmäti historických alúzií len veľmi ťažko orientovať. Je otázne, či súčasný mladý čitateľ vôbec vezme túto knižku do rúk, a ak, či z nej prečíta aspoň niekoľko strán.

Pri čítaní „experimentálne“ koncipovaného textu románu som si dal otázku, čo by sa bolo zmenilo, ak by autorka vyrozprávala príbeh, hoci makrokompozične totožne usporiadaný, vecne realisticky. Je to azda paradoxné, ale slangová štylizácia prehovorov, ktorá v realistickom texte má zvýrazňovať objektívny pohľad na individuálnu postavu a stáva sa prvkom charakterizácie postáv, v tomto texte funguje inak. Potiera možnosť realistického príjmu textu, postavu len problematicky ozvláštňuje, čím spôsobuje nezrozumiteľnosť rozprávania. Takže spomínaná charakterizácia sa aj v dôsledku mozaikovitosti navrstvovania individuálnych vlastností postáv akosi zastrela.

Podľa môjho názoru rozprávanie bez rozličných štylistických virtuozít by bolo textu prospelo. Či by sa zvýšila jeho estetická a filozofická úroveň, je však problematické.

Komorovskej román som s ťažkosťami a bez estetického a aj filozofického uspokojenia dočítal. Som však presvedčený, že ho určite znovu čítať nebudem.

5/2016

ŠTEFAN MORAVČÍK

VRUBY DO MEDU

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

LADISLAV ČÚZY

 

Veľký mág slovenskej poézie Štefan Moravčík sa opäť ozval v minulom roku novou básnickou zbierkou Vruby do medu. Po jej prečítaní som sa zamyslel, koľko rokov už uplynulo od vydania jeho prvých zbierok Slávnosti baránkov a O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, ktoré vyvolali svojho času obdiv najmä mladej čitateľskej generácie. Obe „sa vyznačujú jazykovým experimentovaním a hravosťou, ktorej účelom je poukázať na slobodný charakter tvorby, nedeterminovaný spoločenskými okolnosťami. Jedinou determináciou, ktorá je však zároveň nositeľkou princípu slasti, je erotika“ (V. Mikula). Ich autor ani po dlhom čase, po nadobudnutí životných skúseností a pomalej prirodzenej strate fyzickej sviežosti, nič nestratil z tvorivej vynaliezavosti a originality, ktorá sa prejavila aj v jeho poslednej zbierke Vruby do medu. A aby som nezabudol na odpoveď na otázku, ktorú som si položil, alebo skôr aby som naznačil túto skutočnosť pre neskoršie narodených čitateľov, tých rokov uplynulo už štyridsaťsedem. Debutová zbierka Slávnosti baránkov vyšla v roku 1969.

Názov Moravčíkovej zbierky Vruby do medu chápem ako metaforické naznačenie momentálnej autorskej existenciálnej situácie. Život ešte prináša Moravčíkovi dosť emócii či skôr impresií, ktoré sa mihnú v jeho textoch a evokujú pre neho príznačný optimistický čarovný svet. Ale, azda častejšie, ako to bolo v jeho minulých zbierkach, objavujú sa tie vruby, ktoré tú felicitnosť narúšajú a stávajú sa básnickými meditáciami nad konečnosťou individuálneho života.

Š. Moravčík nič nestratil zo schopnosti pretvárať životné pocity do svojráznych básnických tvarov. Básne píše zväčša formou uvoľneného sylabotonizmu a vo forme „kontrolovaného“ voľného verša. Obraznosť formuje tak ako mnohokrát v minulosti objavovaním skrytých významov slov a slovných spojení formou tvorenia slovných novotvarov a v komplikovanejšej a rozvitejšej forme využívaním zvukovej stránky jazyka. S veľkou radosťou a vynaliezavosťou stále využíva rým v rozličných podobách. Rým zvyšuje eufonickosť a zvýrazňuje rytmus Moravčíkových textov. Dokonca niekedy sa stáva prostriedkom rytmizácie, ktorá vytvára dojem riekankovitosti básne (Píšeš čiary).

Jeho obraznosť je metaforická, ale metaforickosť podporuje často práve slovnou hrou a tým ju akoby odsúval kamsi do tajomnejších, konotatívnejších polôh skrytých pre čitateľov.

Básne koncipuje v stichickej podobe, ale neraz aj prostredníctvom rozličných variantov nekanonizovanej strofickej výstavby textu. Strofickou kompozíciou básní podporuje svoj autorský sémantický zámer.

Po motivickej stránke Moravčíkove najnovšie básne neprinášajú veľa nového. Dominantným motívom zostáva motív ženy. Samozrejme, chápanie ženského prvku v živote básnika je už logicky iné ako provokujúce, sexualitou nabité a životodarné využitie tohto motívu najmä v jeho prvých zbierkach. Ale predsa. Aj dnes ešte objavuje Š. Moravčík v žene všeličo, čo potvrdzuje, že ani tento motív ešte nevyčerpal (Orgován, … že ženy, Praoriešok slova).

Všetky Moravčíkove básne z jeho najnovšej zbierky sú výsledkom prežitej a mysľou zhodnotenej skúsenosti, ale napriek tomu im zväčša nechýba impulzívne básnické stvárnenie. Moravčíkova poézia je vynaliezavá a mapuje motivickú bázu jeho celoživotnej tvorby. Opäť sa vracia k svojim intelektuálnym láskam, opäť spomína pre neho a jeho tvorbu takého dôležitého Jána Hollého, ale aj J. Kollára, J. Stacha a ďalšie osobnosti, ktoré mu boli blízke (Štefánik). Zamýšľa sa nad významom poézie ako takej a nepriamo aj nad miestom poézie v jeho živote (Ars poetika, Poézia, Báseň). Neraz mimovoľne zdôrazňuje obdivný postoj k slovenskému jazyku (Zamilované používanie jazyka). A medzi takto orientovanými básňami sa zrazu zjavia akési impresie, ktorými doplňuje mozaiku svojho súčasného básnického pohľadu na život (Lucia). Netreba však zabudnúť ani na tú odvrátenú stránku života, mám na mysli častejšie obrazy dotýkajúce sa existenciálneho pocitu človeka (Medardova kvapka, Ejha!, Hore plotom).

Básní, v ktorých som ešte zacítil závan uvoľnej hravosti Š. Moravčíka z minulosti, je v zbierke málo (Atlas snov, Bagately). Nič sa nedá robiť. Mladosť sa už nevráti.

Básnická zbierka Vruby do medu je zbierkou vysoko kultivovanej poézie. Jej autor opäť potvrdil, že svojou tvorbou patrí medzi vrcholné zjavy slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia, a verím, že aj jeho tvorba zo začiatku tohto storočia má ešte čo povedať svojmu okruhu čitateľov, a dúfam, že si k nej nájde cestu aj mladšia čitateľská generácia.

3/2016

 

PETER HOLKA

LÁSKA PREBÝVA NA KILIMANDŽÁRE

IKAR, BRATISLAVA 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Peter Holka (1950) patrí medzi najplodnejších a najčítanejších súčasných slovenských prozaikov. Získal množstvo cien, prémií a uznaní, ktoré tak odrážajú úspech u čitateľov i priaznivé ohlasy literárnej kritiky. Jeho tvorba zasahuje široký okruh adresátov, predovšetkým dospelého čitateľa, ale aj mladšie vekové kategórie, pričom treba zdôrazniť, že aj táto časť jeho tvorby má výrazný, silný akčný rádius zasahujúci popri dospievajúcej generácii aj jej rodičov: nielenže ich oslovuje a zaujme, ale až očarí, ako je to napríklad v prípade skvelého Leta na furmanskom koni (1986). Holka debutoval v roku 1983 novelou Ústie riečok, aby si onedlho otvoril trvalý účet v pomyselnej sieni autorskej popularity. Vystavil tam také knihy ako Prekážkar v džínsach (1990, 2001), Normálny cvok (1993, 2011), Škára (do trinástej komnaty) (1994), Neha (1995), Smrť, na ktorú sa čakalo (2000), Prekliatie (2003), Biele noci, čierne dni (2005) či Môj život s Demi Moore (2010) alebo Pokušenie (2013), aby som vymenoval len časť kníh z jeho bohatej úrody, ktorá sa pomaly zaokrúhľuje na dvadsiatku neprehliadnuteľných literárnych počinov.

Prednosťou Holkových próz je ich živý, bezprostredný a temperamentný jazyk, ktorým okamžite nadväzuje úzky kontakt s čitateľom a získava si jeho záujem a dôveru. Holka sa totiž na nič nehrá, nepredstiera, usiluje sa byť otvorený, úprimný, autentický, rád siaha po autopsii a neraz v jeho textoch možno objaviť autobiografické prvky. Vždy však zmysel pre humor a jemnú iróniu a, akosi prirodzene, erotiku, viac či menej výraznú, vzrušujúcu, nie vulgárnu alebo urážajúcu. Pre Holku ako tvorcu je samozrejmosťou, že pozná súčasnú svetovú spisbu, rád sa ňou dá osloviť a vyberie si z nej to, čo obohatí jeho vlastnú tvorbu; v tomto kontexte je jeho priam srdcovou záležitosťou latinskoamerický magický realizmus. Všetky tieto ingrediencie – vrátane návštev postáv z minulých próz či odvolávok na ne – sú súčasťou aj najnovšej Holkovej knihy Láska prebýva na Kilimandžáre.

Slová Maria Benedettiho, ktoré si Holka zvolil za motto – „Láska nepozná smiešne správanie, ani nevkusné, ani necudné…“ – sa síce vzťahujú na celý príbeh, veď aj jeho hrdina Peter Mitter prízvukuje: „… láska je v živote to najdôležitejšie!“ Alebo: „A bez lásky chlapec i chlap vysychá ako hlboko ranený strom s preťatými koreňmi.“ A vyznáva sa: „… dokážem si svoj život predstaviť bez čohokoľvek, no nie bez žien: bez blízkej ženy by som bol neúplný, polovičatý, zmrzačený.“ Vari najväčšmi sa však vzťahujú na prvú časť príbehu, v ktorej sa v čase vrátime dozadu, zhruba do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď Peter Mitter chodí do školy, má dvanásť rokov, rád športuje, obdivuje bežcov, zbiera známky, sníva o Afrike, najmä o Kilimandžáre, kde má prebývať L’amour, teda láska, a rozhodne sa: „Raz sa na Kilimandžáro určite vyberiem a budem sa driapať za láskou, aj keby som pritom dušu vypustil.“ Lásku však má na dosah, aspoň tú prvú, detskú, pubertálnu, ktorú objavuje spolu s o rok staršou Gitou Púpavovou, takže jeho životným krédom sa stávajú tri čarovné slová: „Tanganika, atletika, erotika.“

Hoci sa puritánskejším čitateľom môžu zdať Holkove erotické scény vzhľadom na vek hlavného hrdinu prisilné, azda prehnané, treba si priznať, že ich posudzovanie závisí do značnej miery od vlastných skúseností, od vzťahu k sexualite a prvých stretnutí s ňou. Najdôležitejšie však je, že Holka opäť potvrdil schopnosť empatie, vcítenia do sveta, do myšlienok svojho chlapčenského hrdinu. Tým príbeh získava na presvedčivosti a pôvabe, v tom najlepšom zmysle slova sa dá povedať, že jeho stvárnenie akoby miestami ani nebolo z tohto sveta. Celkom určite je z iného sveta aj chlapcov príbeh. Peter Mitter vyrastá v milujúcej funkčnej rodine, s matkou a otcom (ktorý akoby bol hlavným adresátom rozprávačových slov), pričom obaja si preňho vždy nájdu čas, keď to potrebuje. Žije v prirodzenom prostredí priateľstva, najmä s Bercom, a vôbec, pozitívnymi emóciami presýtených medziľudských vzťahov. Je to svet ľudí, ktorý sa celkom samozrejme medzi sebou rozprávajú, navzájom komunikujú, nemusia si telefonovať ani tvítovať, sediac vedľa seba, ešte nepoznajú internet, smartfóny, iPody či iné elektronické hračky, a zdá sa, že ich k životu ani nikdy potrebovať nebudú, a, pochopiteľne, ani len netušia, aká trápna závislosť v podobe nomofóbie (panický strach z toho, že človek pri sebe nebude mať mobilný telefón) raz postihne bezduché a otupené ľudstvo, keď sa na sociálnych sieťach budú verejne prepierať intimity aj banality a správa o sebapoškodzovaní bude dôvodom na všeobecnú oslavu…

Dospievanie Petra Mittera však nie je bezkonfliktná idyla, naopak, nečakane doň vstúpi temné tajomstvo, ktoré ovplyvní jeho život.

V druhej časti príbehu sa opäť presunieme v čase a stretneme Petra Mittera ako životom poučeného zrelého muža. Šesťdesiatnika, ktorý sa ešte vždy prihovára otcovi, inak vášnivému čitateľovi, a bez servítky pred ústami mu hovorí o súčasnosti: „Dnes sa u nás vydávajú a najmä predávajú predovšetkým sračky zabalené v krikľavých a ligotavých prebaloch. Občas sa mi zdá, že sa v nich všetci utopíme, pretože sú všade vôkol nás, nielen v kníhkupectvách, galériách, kinách, divadlách či na koncertných pódiách, dňom i nocou sa valia zo všetkých médií, z parlamentu, zo súdov, z kostolov i z obchodných reťazcov, z tých novodobých chrámov konzumu, a my sa meníme na odporný národ povrchných sračkárov bažiacich po veľkých peniazoch, domoch ohradených vysokými plotmi, silných autách, povrchnej zábave, rýchlom úspechu a ligotavej sláve. No fuj! Kto sa v tej žumpe nechce čľapkať a nejako sa z nej vydriape, je prinajmenšom podozrivý, prípadne označený za blázna. Dobre, že si sa toho nedožil, otec, bridilo by sa ti vegetovať v zajatí sračiek.“

Objaví však v sebe aj silu na vzdor: „Vzdorovať treba celý život, nielen v detstve, puberte a manželstve, vzdorovať treba ustavične, ešte aj v hodine svojej smrti…“ A práve vzdor mu pomôže splniť si detský sen a on by ho rád sníval znova a znova. Znova a znova stúpal na Kilimandžáro… Lenže splnenie sna so sebou môže priniesť aj zavŕšenie snívania. Večné bdenie. Koniec. Smrť. Aj o nej uvažuje starnúci Peter Mitter, o tom, že „rande so smrťou je iba jedno, jedno a hneď definitívne“.

Tak je autentické, presvedčivé, výsostne otvorené a úprimné, no najmä vášnivé rozprávanie plné emócií, bez štipky pozérstva či modernej ľahostajnosti alebo cudnej nevšímavosti, o výzve menom láska, o sne a vzdore, ale v neposlednom rade o príbehoch, rukách stretávajúcich sa ponad ľudský čas, je parabolou, rozprávaním o začiatku a konci. O radostnom, rozmarnom, aj keď trochu hlúpom začiatku a o trpkom, smutnom, hoci poznaním obohatenom konci (ale súčasne je o konci smútku). Napĺňa sa tak pravda ďalšieho výstižného Holkovho motta, slová Harukiho Murakamiho: „Áno, všetko na svete postupne niekam mizne. Niečo je preč náhle, ako keď utne, niečo sa len tak pomaly rozplýva. A nakoniec ostane vždy len púšť.“

1/2016