Recenzie

Peter Holka

OHYB RIEKY

Ikar, Bratislava 2017

 

Bohuš Bodacz

 

Peter Holka (nar. 1950 v Považskej Bystrici, no vyrastal v Púchove a neskôr v Čadci) patrí k najpoprednejším a najplodnejším súčasným slovenským spisovateľom, dokazuje to aj jeho devätnásť kníh. Debutoval v roku 1983 novelou Ústie Riečok, nasledovalo Leto na furmanskom koni (1986), Prekážkar v džínsach (1990), Piráti z Marka Twaina (1992), biografické rozhovory s Vladimírom Mináčom, ktoré sú dodnes zdrojom poznania a cenným prameňom, V košeli zo žihľavy (1992), ďalej Normálny cvok (1993, sfilmovaný), Škára (do trinástej komnaty) (1994), Neha (1995), Sen o sne (1998), Nezabudnuteľná vôňa zrelej pšenice (1999), Smrť, na ktorú sa čakalo (2000), Výhľad zo zvonice (Milovanie s Nereidou) (2001), Prekliatie (2003), Biele noci, čierne dni (2005), Modrý anjel (2007), Môj život s Demi Moore (2010), Pokušenie (2013) a Láska prebýva na Kilimandžáre (2015). Holkovu rozsiahlu a kvalitnú tvorbu ocenili nielen čitatelia, ale aj kritika, je laureátom Ceny Vladimíra Mináča, Ceny Trojruža, dvojnásobným nositeľom Ceny Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prozaickú knihu roka a dva razy mu udelili výročnú Cenu Spolku slovenských spisovateľov, získal aj cenu Zlaté pero a ďalšie literárne ocenenia, naposledy v roku 2017 Cenu Slovenských pohľadov za prózu.

Peter Holka vo svojom najnovšom románe zachytáva rozprávanie troch spríbuznených mužov reprezentujúcich každý inú generáciu – starého otca Štefana, jeho syna Jána a Štefanovho vnuka Petra. Keďže autor hneď na úvod ukazuje prstom sám na seba, ľahko uhádneme, že v próze je vysoká miera autobiografickosti, čo však v Holkových textoch býva častý jav. Rovnako dynamické, ľahké pero, humor, vtip, irónia aj sebairónia, glosovanie dejinných udalostí i súčasnosti, ale nie vždy v súlade s tým, čo sa patrí hovoriť. A, samozrejme, erotika, láskavá, vášnivá, presvedčivá, nikdy nie vulgárna, urážajúca. Silnou črtou je zaujatosť, ponorenie do témy a dôveryhodné prekreslenie charakteru postáv, súčasne i láskavosť, s akou rozpráva príbehy svojich hrdinov, a zároveň nadhľad aj drobný, niekedy ironický úsmev nad dianím okolo nás.

Ako slušnosť káže, prvým rozprávačom v ich-forme je Štefan z Kereškýňa, ktorého vnuci volali „dedinko“ (poznáme ho už z Holkovej prózy Leto na furmanskom koni, jednej z najlepších, aká kedy vyšla na Slovensku). Svoj príbeh začne Štefan rozprávať až v truhle, kam si ľahol po dlhej ťažkej chorobe. Spomína na mladosť, keď ho v roku 1944 odvliekli do Reichu v rámci totálneho nasadenia. Prežil strašné a nezmyselné spojenecké bombardovanie Drážďan, hrôzy a utrpenie a nenávistných Nemcov, ktorí chceli vyvraždiť aj vyvraždili milióny „Židov, komunistov, Cigánov, potom aj Slovanov“. Protipólom toho všetkého je však aj prítulnosť opustených nemeckých žien: „Je to radosť a veľké potešenie, hádam vôbec najväčšie, líhať so ženou. Objímať okrúhle boky, poťažkávať jej plné a teplé prsia, dotýkať sa mäkkého brucha, hladkať studený zadok a hladké stehná, potom aj vábivú vlhčinu uprostred. Spojiť sa s ňou tak natesno, že tesnejšie sa to už ani nedá.“ O farároch nemá dobrú mienku, a vlastne im ani nedopraje: „Káže o kresťanskej morálke a smrteľných hriechoch, no sám sa peleší s mladou kuchárkou, špinoš špinavý nakazený! Tchor falošný! Bodaj by mu riť zrástla!“

Ak sa nám Štefan prihovoril v čase svojej smrti (pohrebu), jeho syn Ján tak robí tesne pred smrťou, v deň svojich okrúhlych sedemdesiatin, čakajúc na rodinu. Ján komentuje svoj vlastný čas bytia a svoju dobu, má triezvy, kritický a pre niekoho až veľmi príkry pohľad. Nič preňho nie je tabu, ani november 1989, je rád, že ho zastihol už na dôchodku, ale robí si starosti o iných, najmä o svoju dcéru, zapálenú revolucionárku: „Doprial by som jej, dcérenke mojej, a aj všetkým ostatným, viac šťastia, viac lásky, viac naplnených životov, ale obávam sa, že v nových vysvietených a ligotavých nákupných centrách a supermarketoch v Bratislave, vo Viedni, v Paríži alebo v Londýne ich nenájdu.“ So smutným úsmevom musí konštatovať, čo mnohí nechcú vidieť: „Panuje tu kult mladosti, všetci sú mladí, draví, flexibilní a rozprávajú po anglicky. Len vzdelanie majú zväčša biedne.“ Nedá mu, aby sa nevyjadril aj k situácii, ktorá vlastne nikoho ani netrápi, pretože si tu radostne budujeme čierno-biele videnie, lacné pravdy mudrcov (alebo lži?), novodobých politrukov či samozvaných demokratov, majiteľov jediného správneho názoru, ktorí ani netušia, ako blízko majú k niekdajším boľševikom: „Ale na to, aby niekto aspoň ako-tak pochopil predchádzajúce obdobie, treba aj dobrú vôľu, čistú myseľ a najmä k nemu treba pristúpiť bez predsudkov, bez pohŕdania a bez nenávisti.“ Ján bez problémov a drsne pichne aj do iného osieho hniezda, čo mnohých určite nasrdí, no niekto mu dá aj za pravdu: „Aj teplí bratia mi v poslednom čase lezú poriadne na nervy; nie preto, že sú ako radiátor na Vianoce, nech si žijú a spávajú, s kým sa im žiada, veď sú to, napokon, ich zadky, ale že to ustavične manifestujú a ešte sa so svojou orientáciou aj vychvaľujú, akoby na tomto svete nebolo nič dôležitejšie a úžasnejšie, než byť homosexuálom alebo lesbičkou. Svet je naopak!“ Nuž, Ján má sedemdesiat a pozerá sa na svet tak, ako ho videli predchádzajúce generácie, možno akoby prichádzajúce z inej civilizácie, a tak mu nezostáva len povedať: „Mám dojem, že dnes sa rozpadáva takmer všetko, nielen manželstvá a rodiny… Rozpadajú sa osvedčené a zrozumiteľné hodnoty a ideály, nové akosi nie sú naporúdzi, akoby sa nám strácala pevná pôda pod nohami.“

Po dedovi Štefanovi, otcovi Jánovi prehovorí aj vnuk a syn Peter. Aj on už má svoj vek, ale momentálne je šťastný, je so svojou mladou priateľkou a milenkou Zuzkou na dovolenke v jeho obľúbenom Chorvátsku. Popíjajú, milujú sa, užívajú si jeden druhého. Čoskoro však akoby do tej pohody vstupovali tiene, jeden predstavuje francúzsky spisovateľ Michel Houellebecq, ktorý mu nečakane vkročí do izby a zatúži po jeho Zuzke, ten druhý má meno strach. Peter si čoraz intenzívnejšie uvedomuje veľký vekový rozdiel medzi ním a Zuzanou, celých tridsaťsedem rokov. Čo bude o desať rokov, pýta sa seba aj dievčiny. A v excelentnom závere románu so sugestívnou až mrazivou atmosférou sa to čitateľ aj človek Peter, ako si teraz hovorí, dozvie. Človek Peter zisťuje, „že celý svet sa premenil na jedno veľké klamstvo. Pravdivý svet, ten naozajstný, je už dávno stratený. Definitívne stratený.“ A on príznačne pripomína: „Strácať sa veru viem. V poslednom čase čoraz lepšie. Bojím sa, aby som sa raz nestratil aj sám sebe. Toho sa bojím úplne najviac.“ Nedá mi, aby som nezdôraznil, že takýto epilóg románu sa v slovenskej literatúre len tak ľahko nevyskytuje a nevyskytne, zaslúži si absolutórium. Holka má stále čím prekvapiť.

Román Petra Holku sa dá čítať ako trojgeneračná výpoveď, ako vtipné a rozmarné rozprávanie s množstvom šteklivej erotiky s prísadami magického realizmu, čo u autora neprekvapuje, pretože je jeho veľkým ctiteľom a popredným predstaviteľom na Slovensku. Ale dá sa čítať aj inak, uveďme si najskôr slová z motta ku knihe (Alessandro Baricco: Tento príbeh): „… nikto nemá právo myslieť si, že je sám, lebo v každom žije krv tých, čo ho splodili, a to je niečo, čo ide dozadu až do noci čias. A tak my sme len ohybom rieky, ktorá priteká zďaleka a po nás potečie ďalej, nezastaví sa.“ V podobnom duchu prehovorí Štefan: „Hoci sa nám niekedy zdá, že nás všetci opustili, úplne všetci, ešte i Boh, pravda, ak naozaj jestvuje, naši predkovia sú stále s nami a v nás, dodávajú nám charakter, silu a nevysýchajúcu vôľu žiť.“ Ján nadväzuje: „Tá rieka života by sa nemala nikdy definitívne prerušiť. Aký zmysel by inak malo všetko ľudské pechorenie? Všetko ohromné úsilie predchádzajúcich generácií, našich otcov, starých a prastarých otcov, až kamsi po jaskynných ľudí, čo vyliezli z noci čias na svetlo. Nijaký.“ Z Bariccových slov sa síce dozvieme, kde sa Holka inšpiroval pri výbere názvu pre svoju knihu, ale spolu s tými Štefanovými a Jánovými nám prezrádzajú oveľa viac, hovoria nám o pravekej viere v predkov, ich neustálej prítomnosti a schopnosti pomôcť, keď treba (dosiaľ žije v množstve kultúr), súčasne vyjadrujú presvedčenie, že život sa nikdy nekončí, no zároveň sa za touto mytológiou ukrýva strach zo smrti. Všimnime si, aj nad celou Holkovou prózou sa vznáša prízrak smrti: dedo Štefan rozpráva svoj príbeh mŕtvy, otec Ján len pár hodín pred smrťou a človek Peter sa nám kdesi stratil (ale stratil, aby našiel svoju prvú veľkú lásku). Ľudia vždy bojovali proti smrti, ak nerátame naivné pokusy alchymistov s elixírmi života či nesmrteľnosti, bolo to zväčša náboženstvo (starí Egypťania, kresťanstvo, islam) stojace v prvej línii proti smrti. No už od starého otca Štefana vieme, že Holkovci sú neznabohovia, a tak sa autor uchyľuje k jedinej zbrani, ktorú má: erotika, láska, milovanie. Peter Holka tak napísal román s rozmermi antickej drámy, kde sa osamelý človek len s pomocou svojej lásky ustavične usiluje zvíťaziť nad svojím neodvratným osudom.

7 – 8/2018

 

Vladimír Reisel

VIDÍM VŠETKY DNI

Marenčin PT, Bratislava 2017

 

Kristína Krajanová

 

Na jeseň 2017 sa dostala na pulty kníhkupectiev pozoruhodná knižka Vladimíra Reisela (19. 1. 1919 – 1. 9. 2007) s názvom Vidím všetky dni, pod ktorým je graficky menej výrazne dodané: Pamäti. Ich editorkou je Reiselova dcéra Zuzana Reiselová, ktorá vydala spísané spomienky svojho otca z pozostalosti presne po desiatich rokoch od jeho úmrtia. K vydaniu pridala na záver edičnú poznámku, z ktorej vyplýva, že riadky, ktoré má čitateľ pred sebou, Reisel napísal v rokoch 1990 – 1993.

Čierna kniha Reiselových pamätí obsahuje okrem spisovateľových spomienok výberovú bibliografiu jeho pôvodnej tvorby, teoretických prác i početný zoznam jeho prekladov, ktoré poukazujú na prínos spisovateľa a prekladateľa pre slovenskú literatúru. Spestrením textovej časti memoárov je fotografická príloha v publikácii. Čitateľ si s fotografiami môže pospájať Reiselove životné udalosti a cesty, o ktorých sa v texte dočítal. Od podobizní Reiselových rodičov sa čitateľ prelistuje Reiselovou mladosťou a dospelosťou až po starobu, ktorú symbolicky uzatvára fotografia promócie Reiselovej vnučky spred Právnickej a Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (Reisel bol poslucháčom bratislavskej Filozofickej fakulty vtedajšej Slovenskej univerzity).

Názov Reiselových pamätí nie náhodou pripomína názov jeho debutovej básnickej zbierky Vidím všetky dni a noci (1939), ktorou podporil nástup nadrealizmu v slovenskej poézii. Do dejín slovenskej literatúry sa zapísal najmä nadrealistickou tvorbou – impresívnou pásmovou skladbou Neskutočné mesto (1943) a zbierkou Zrkadlo a za zrkadlom (1945). K nim môžeme priradiť aj neskôr vydanú zbierku Temná venuša (1967), ktorú napísal ešte za vojnových čias, no z „ekonomických“ dôvodov vtedy nemohla vyjsť. Tieto diela tvoria ťažisko Reiselovej tvorby, ktorú dopĺňajú – tak ako je to aj u ďalších nadrealistických básnikov – socrealistické zbierky poézie.

Reiselove spomienky sú chronologicky usporiadané a rozdelené do kapitol, pričom prvou z nich je jeho „predslov“, úvaha nad autobiografiou. Spisovateľ známy v slovenskej literatúre ako básnik sa v tejto jedinečnej knižke predstavuje ako prozaik. Jeho rozprávanie zážitkov je pútavé a dynamické – miestami úsmevné, inokedy zase smutné a nostalgické. Reisel spomína na príjemné i zábavné udalosti, ktoré sa odohrali v jeho živote, ale aj na tragické okamihy, ktoré vždy predstavujú smrť blízkeho človeka alebo priateľa. Čitateľ sa dozvedá, že Reisel zažíval na svojich cestách po svete neraz rôznorodé ťažkosti, ktoré sa mu vždy podarilo s istou dávkou šťastia zvládnuť (napríklad let lietadlom, ktoré malo vážnu technickú poruchu). Z jeho riadkov dýcha vtedajšia atmosféra – keď sa Reisel beží skryť pred náletmi do rozostavaného bratislavského tunela, čitateľ prežíva jeho strach s ním, akoby bombardovanie zažíval autenticky. Rovnakú silu má Reiselovo písanie o obsadení Prahy, ale aj mnohé ďalšie pasáže, presiaknuté smútkom či jeho dezilúziou z vojny.

Reiselove pamäti neplynú monotónne. Autor mení štylizáciu, keď napríklad o sebe rozpráva ako o prváčikovi. Prozaický text životopisu popretkával veršami, ktoré sa viažu k práve opisovanej udalosti, alebo svoje básne uvádza na miestach, kde pociťuje potrebu objasniť inšpiráciu, ktorá stála za ich vznikom. Ide o drobné zmienky k jeho básňam napríklad o otcovi a matke z jeho neskoršej tvorby. Reisel tak na niektorých miestach textu vytvoril prechod medzi prózou a poéziou – aj keď skomponoval anaforu „zbohom“ v pasáži, v ktorej sa lúči s detstvom a stredoškolskými časmi (s. 71). Táto poetická pasáž veľmi pripomína verše z Neskutočného mesta „zbohom zbohom mesto kde sme pochovali svoje detstvo“. Nejde len o podobnosť – o pol strany nižšie naozaj nadviaže na svoju neviazanú reč veršami z tejto skladby. Prechod v texte plynie ľahko ako jeho hovorové nadrealistické verše. Na viacerých miestach pamätí, keď sa mu to tematicky hodí, prepojí spomienku s básňou alebo s inou spomienkou či dokonca nekrológom (z Fabryho pohrebu). Reisel touto knižkou potvrdzuje svoj spisovateľský talent. Jeho pamäti sa čítajú ako beletria a majú umeleckú hodnotu.

Reisel sa čitateľovi predstavuje ako človek s celoživotným záujmom o literatúru: „Neľutujem, že moja vášeň čítať, ktorá ma drží dodnes, mi postupne pokazila zrak, takže už v dvadsiatich rokoch som začal nosiť okuliare. Som presvedčený, že práve knihy ma naučili vidieť. Vidieť svet“ (s. 18). Už v školských časoch čítal kvalitných autorov, ktorí ho inšpirovali k písaniu vlastných prvotín, a tie uverejňoval v mnohých časopisoch. Jeho talent sa prejavil už v skorej mladosti. Píše: „… svoju vlastnú poéziu celkom jasne počujem vnútorným sluchom. Aj rytmus, aj rýmy, aj melódiu slov“ (s. 19). Paradoxne sa tento milovník slova vždy považoval sa „škrabopisca“, ktorý sa nikdy„nestal profesionálom. Ani v literatúre“ (s. 47).

Básne zbierky Vidím všetky dni a noci písal Reisel ako čerstvý maturant – podobne ako známu úvahu Prečo nerozumiete modernej poézii. Jeho debutovú zbierku zostavil Mikuláš Bakoš. Ten jej dal aj názov, ktorý je obmenou jedného jej verša.

Z pamätí sa čitateľ dozvie, že Reisel chcel pôvodne debutovať zbierkou Dotyky, ktorá obsahovala predovšetkým rýmované básne písané viazaným veršom, a až následne chcel vystúpiť s nadrealistickými veršami. Napokon sa však dal Bakošom prehovoriť, že už Fabryho debut manifestoval zmenu v písaní poézie (odklonenie od klasických foriem a priklonenie k voľnému veršu a nadrealistickej obraznosti), preto svojím debutom už len potvrdil formujúci sa nadrealizmus. Básne z plánovanej zbierky Dotyky Reisel neskôr uverejnil v Trpkých plánkach.

S Prahou sa Reiselovi viaže množstvo fantastických zážitkov – bol ňou očarený. No hneď na začiatku okupácie v marci 1939 musel opustiť pražskú filozofickú fakultu a prísť doštudovať na Slovensko. Jeho lúčením s domovom, ale aj s milovanou Prahou je básnikova druhá kniha Neskutočné mesto. Reisel vo svojich pamätiach vykladá niektoré obrazy z tejto skladby. Pre niektorých čitateľov môže byť čítanie týchto riadkov podnetné a inšpiratívne. Neocení ich možno len ten, kto si rád interpretuje Neskutočné mesto ináč, alebo ten, kto odmieta zohľadňovať pri literárnej interpretácii autorovu biografiu vo všeobecnosti.

V súvislosti s vykladaním obrazov treba mať na pamäti, že Reisel nebol len básnikom, ale aj teoretikom (napríklad aj v spomínanej eseji, v ktorej čitateľom vysvetľuje, prečo nerozumieme modernej poézii). Napísal aj štátnu prácu Poézia Laca Novomeského. Istá prepojenosť s týmto básnikom sa môže ukazovať aj v Reiselových slovách: „V dedine zostali chlapčenské hry. V meste som nachádzal hry iné, nové záujmy, nové ‚zázračné veci a vecičky sveta‘“ (s. 47).

Pre Reisela sa stala literárna činnosť jedinou vytúženou životnou prácou. Zostavenie nadrealistických zborníkov a vydanie nadrealistických zbierok považoval za svetlé miesta vo vtedajšej kultúrnej tme. Radosť mu spravilo aj zhudobnenie jeho básní, pretože „básne a hudba proti vojne a zabíjaniu nevinných majú a budú mať platnosť v každom čase“ (s. 108). Napokon, Reisel sa svojho protivojnového presvedčenia nikdy nevzdal, ako vidieť aj v závere knihy. Zostarnutý vidí víziu sveta skepticky, keď číta o bojoch v Izraeli: „Po rakiji zostala už len trpká chuť na jazyku. A človeku sa zdá neuveriteľné, že v mnohých kútoch sveta pribúdajú nové a nové ruiny, spáleniská a cintoríny povraždených nevinných ľudí“ (s. 222). Je to Reiselov „nevyspytateľný strach z ľudstva“, z Neskutočného mesta, ktorý „sa nestratí“.

Reiselove pamäti obsahujú rôznorodé zaujímavosti. Napríklad keď býval u Bakoša v podnájme, mal nad posteľou zavesenú mapu Sovietskeho zväzu, do ktorej Bakoš zapichával zástavky podľa Hitlerovho postupovania na frontoch, a teda mal vývin vojny priamo pred očami. Alebo keď sa zúčastnil v Sorbonne na prednáške Tristana Tzaru, bol svedkom, ako po ňom hádzali stúpenci surrealizmu kalamáre s atramentom. Jeho pamäti však môžu čitateľa aj pobaviť – napríklad príhodou, ako si s Alexandrom Matuškom kupovali prezervatívy. Reisel nenapísal tieto príhody len pre čitateľovo pobavenie, ale aj s iným zámerom – a podľa jeho slov dokonca rád: „Čitateľ si iste všimol, že vo svojom rozprávaní demýtizujem niektoré ‚nesmrteľné postavy‘ našej literatúry a umenia“ (s. 172). Aj keď z nejakého dôvodu Reiselove pamäti nevyšli za jeho života (a neboli ani dokončené), Reisel mal stále na pamäti, že ich píše pre svojho čitateľa.

V knižke sa čitateľ dozvedá o Reiselových diplomatických cestách. Bol to scestovaný človek: precestoval Francúzsko, Taliansko, Veľkú Britániu, Ukrajinu, Estónsko, Lotyšsko, Uzbekistan, Gruzínsko, Arménsko, Albánsko, Egypt, Sýriu, Libanon, Brazíliu… Cudzie jazyky, najmä francúzština, z ktorej Reisel celoživotne prekladal, mu otvorili dvere do sveta. Jeho takmer sedemročné diplomatické pôsobenie sa však, ako dodáva, skončilo „dosť neslávne“.

Vladimír Reisel je jednou z rozporuplných osobností slovenskej literatúry. Ku komunistickým ideám sa dostával postupne už v študentských časoch, keď ho oslovil Manifest komunistickej strany. Po oslobodení Bratislavy, keď sa stal redaktorom Pravdy, vstúpil do strany. Píše, že sa mu ťažko hovorí o tlakoch, „ktoré spôsobili, že sme sa my, umeleckí predstavitelia avantgardy, vzdali svojich postojov a predierali sa húštinami predstáv o jedinom správnom a pravovernom umení“ (s. 208). Dôvodí strachom a pudom sebazáchovy. O svojich socrealistických zbierkach hovorí ako o omyloch. Na záver podáva svoje gesto sebaobhajoby, hoci rozporuplne, keď píše, že svoju pätnásťročnú (1972 – 1987) šéfredaktorskú prácu v Slovenských pohľadoch neľutuje a dodáva, že si „nebude umývať ruky“. Pritom zostáva skutočnosťou (v jeho pamätiach nevyslovenou), že ako šéfredaktor Slovenských pohľadov presadzoval normalizačnú líniu. Viacerým autorom zamedzil publikovanie v časopise a tvorbu iných autorov tematicky obmedzoval a nepriamo orientoval do sféry presadzovania komunistickej ideológie.

O Reiselovom pôsobení v Slovenskom spisovateľovi a Slovenských pohľadoch podľa jeho slov v pamätiach ešte mala byť reč, kniha sa však nimi končí. V edičnej poznámke sa jeho dcéra zmieňuje, že táto posledná kapitola zostala nedokončená v podobe rukopisných poznámok.

V závere recenzie sa vrátim na začiatok, k názvu knihy. V Reiselovej tvorbe sa deň (a svetlo) aj noc (a tma) ako motívy či obrazy opakujú a konotujú mnohé významy. Aj v jeho pamätiach sú tieto slová významovo zaťažené – už v úvode, kde sa Reisel zamýšľa nad životopisom, ktorý býva podľa neho často priamočiary, vyrovnaný, dobrý, pozitívny, a teda schematický: „Život človeka sa však skladá zo dňa a noci, zo svetla i tmy, zo skutkov dobrých i zlých“ (s. 5). Vydané pamäti osvetľujú prežité dni Vladimíra Reisela. Jeho noci, chýbajúce kapitoly života po politickej zmene, zostali zahalené.

Napriek tomu si myslím, že toto dielo je obohatením slovenskej memoárovej spisby. Reiselove pamäti objasňujú niektoré okolnosti – v prepojení súvislostí vidím ich prínos. Majú význam aj pre literárnohistorický výskum tvorby Vladimíra Reisela, najtalentovanejšieho z našich nadrealistických básnikov.

6/2018

 

TIMRAVA

(VO VÝBERE DANY PODRACKEJ)

Literárne informačné centrum, Bratislava 2017

Ladislav Čúzy

 

Som dosť skeptický, keď sa dozviem, že niekto pripravil výber z tvorby už dávno známeho autora, dokonca autora, prípadne autorky, z ktorých tvorby už bolo zostavených mnoho výberov alebo rozličných knižných edícií.

Potom azda neprekvapí, že som mal rozpačité pocity, keď som sa dozvedel, že Dana Podracká vytvorila výber z tvorby B. S. Timravy. Predpokladal som, že ide o ďalšiu ničím neprekvapujúcu prezentáciu tvorby azda najlepšej slovenskej spisovateľky minulého storočia.

Pravda, jej text ťažko považovať za výber, ale to nie je podstatné. Podrackej knižka sa skladá z troch častí. Dominantnou je prvá časť s názvom Stará panna s divými ideami som. Je to kompozícia Dany Podrackej z vybraných textov B. S. Timravy, ktorá tak trochu evokuje predstavu veľmi intímneho denníka slovenskej prozaičky. Dominantné texty vybrala Podracká najmä z Timravinho románu Všetko za národ, a skutočne sa v tomto texte nachádza najviac intímne ladených reakcií ľudsky sklamanej autorky. Ako sa zdá, Timrava si celý život hľadala životného partnera, no nemala šťastie, mnohí jej neboli rovní a iní v nej azda len evokovali milostné túžby, ale napokon sa z rozličných dôvodov neprejavili (Gentleman, Ivan Čierny). Timrave zostala len samota a ženská tragika, ktorú Podracká implicitne často zdôrazňuje (najmä prostredníctvom osudu Timravinej postavy Anče-zmije).

Timravin kriticizmus a permanentná, azda ani nie vždy uvedomovaná, irónia ustavične rozbíjala jej pohľad na blízke osobnosti, ktoré jej mohli v mnohom aspoň občas ľudsky pomôcť. Timravin „denník“ však nie je len o intímnych túžbach, ale aj o jej postojoch k národnému životu, najmä k postojom národovcov, ktorých obdivovala, no len zriedka u nich nachádzala pochopenie. Pozorný čitateľ nájde v texte aj niekoľko zaujímavých postrehov k charakteru súdobej slovenskej prózy, ako aj skepsu, ktorú Timrava pociťovala veľmi často vo vzťahu k vlastnej tvorbe. Myslím si, že „denníková koláž“ D. Podrackej je veľmi zaujímavým čítaním, upozorňujúcim azda mnohých čitateľov na intímne vnútro spisovateľky, ktorá je, alebo skôr bola, spisovateľsky známa najmä ako autorka Ťapákovcov, Hrdinov, Skonu Paľa Ročku a iných próz, ale určite nie jej subjektívnejších próz Všetko za národ, prípadne Skúsenosť.

Podrackej text sa dobre číta, no myslím si, že bez znalosti pôvodných Timraviných textov by bol veľmi ochudobnený. A čo spravia s textom mladí čitatelia? Ak vôbec budú čítať recenzovaný text. Jednoducho neviem.

Výber textov je vždy subjektívny. Podľa môjho názoru spravila D. Podracká v intenciách svojho zámeru dobrý výber, ale predsa, azda si mohla všimnúť ešte jednu z prvých Timraviných próz Za koho ísť?, prípadne prózu Katera, ktorá je často prehliadaná, no určite všeličo vysvetľujúca. Možno by odhalili, a či len naznačili niečo dôležité o vnútri komplikovaného ženského vnútra skvelej spisovateľky.

Knižka D. Podrackej obsahuje mnoho veľmi zaujímavých postrehov, s ktorými čitatelia síce nemusia súhlasiť, ale ja ich akceptujem. Píšem informačnú recenziu, ktorá by mohla tak trochu prilákať aj mladších čitateľov k čítaniu svojráznej slovenskej prozaičky, takže spomeniem len niektoré postrehy D. Podrackej, ktoré ma upútali. Napríklad: „Či Timrava nie je nádherná babička slovenského feminizmu, ktorý neexistuje?“ Prípadne myšlienka odhaľujúca základný impulz Timravinho spisovateľstva: „Keby som sa bola vydala, iste by som sa nestala spisovateľkou.“ Alebo: „Písanie bolo pre ňu formou vteľovania sa do postáv, ktorým dávala ,žiť i mrieť‘.“

Druhú časť výberu tvorí kapitola Prejsť cez kalich. Je to Podrackej pokus o svojskú interpretáciu niektorých epizód Timravinho života. Najvecnejšia časť je zhrnutá do záverečnej kapitoly Kalendárium.

Výber Dany Podrackej s názvom Timrava môže byť zaujímavým čítaním pre čitateľov, ktorí ešte niečo vedia o slovenskej literatúre a ktorým nie je tvorba B. S. Timravy neznáma.

6/2018

 

Jozef Špaček

PASCALOV TIEŇ

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2017

 

Dalimír Hajko

 

V poviedkových príbehoch poväčšine z gymnaziálneho alebo vinohradníckeho prostredia – čo sa navzájom vôbec nevylučuje – vyhmatáva a vyberá slovenský – pardon, skalický – prozaik, stredoškolský profesor a literárny kritik Jozef Špaček zdanlivo „normálne“, no často citlivé, ba až boľavé miesta vzťahov a životných príbehov svojich súčasníkov, spravidla rázovitých obyvateľov západoslovenského Záhoria, presnejšie rodného mesta Skalice, ktorá je akýmsi „večným“, trvalým domicilom spisovateľa. A starý slávny náboženský filozof a matematik v jednej osobe Blaise Pascal, ktorý s veľkou pokorou a senzibilitou originálneho mysliteľa vyhlasoval, že pravdu poznávame nielen rozumom, ale aj srdcom, sa v prózach Jozefa Špačka ako nenápadný tichý tieň vznáša nad týmto razantne vášnivým prostredím, plným skrytých náruživostí, bohatej senzibility, ale aj krutosti a absencie citu.

Špačkove prózy zaradené do tejto knihy sú občas, ba veľa ráz aj bez výraznejšej pointy, ale veď i sám život často prebieha v spontánnych vlnách, ktorých vyvrcholenie je v nedohľadne, ak vôbec… Pointa je u Jozefa Špačka skrytá kdesi inde než v ostro načrtnutom vyvrcholení diela, inde než v prekvapujúcom zavŕšení: skôr v pocitoch dezilúzie, utajovaného a takmer neviditeľného smútku, sebareflexívne spojeného s rozpakmi a pochybnosťami; pointou sú životné omyly stvárnených postáv, suverénne, hoci neisté tápania a pohodlná každodennosť.

A za všetkými všednými samozrejmosťami, za častým a dôkladným sexom, za bezpočetnými pohárikmi vínka, za v podstate jednoduchými vzťahmi sa skrýva vedomie prízraku prázdnych stránok v knihe (knihe života?) – zlý sen ovládajúci naše podvedomie, ktorý sa nemusí stať skutočnosťou, ale jeho prítomnosť je aj vo veselom svete plnom humoru, sarkazmu a zhovievavej irónie nenápadne traumatizujúca. Čitateľ si len ťažko odpovie na otázku, aká je miera autopsie v literatúre tohto typu, ale podvedome vníma jej permanentnú prítomnosť v ilúzii prostého myslenia, ktoré sa stáva zbraňou tých, čo hľadajú pravdu v bezprostrednosti.

V prózach Jozefa Špačka ide v prvom rade o problém „nedostatočnej všímavosti či vnímavosti“ (s. 32), ako keby si ľudia navzájom nedokázali porozumieť iba z toho jednoduchého dôvodu, lebo vnímajú a chápu tie isté veci odlišným spôsobom. Sféra mravných hodnôt sa v Špačkových prózach prelína s poznaním bežného života priemerných mužov i žien. Na s. 35: „Je človek dobrý len preto, že myslí viac na iných než na seba?“ Čo je konečným kritériom našej vlastnej mravnosti? Blaise Pascal sa vo svojich skvelých Myšlienkach vyznal, že ani najdokonalejšie vedomosti o vonkajších veciach mu v čase osobného zármutku nevynahradia neznalosť mravnosti. Na druhej strane však, ako priznával, znalosť mravov mu vždy vynahradí neznalosť vonkajších vecí. A Jozef Špaček akoby sa usiloval toto poznanie harmonizovať a stelesniť v postave svojho „gymnaziálneho kentaura“, ale nielen jeho. Prostá každodennosť stredoškolského profesora preňho nie je fádnou všednosťou, ale bludiskom citov, vášní, prekvapení. Bludiskom, cez ktoré chce previesť svojho čitateľa.

Literatúra v tejto knihe funguje takpovediac „in situ“. Sloboda, Hrabal, Krleža, Holan, Kafka, slovenskí klasici a viacerí ďalší literárni tvorcovia vstupujú do textu niekedy výraznejšie, inokedy iba v strohých náznakoch, provokáciách a inšpiráciách. Literatúra, jej vznik a pôsobenie na človeka je v Pascalovom tieni častým námetom a problémom, ktorý treba riešiť predovšetkým ako problém tvorby. A autorov postoj naznačuje, že ako problém tvorby treba riešiť aj sám život človeka.

Pascal by k tomu pravdepodobne poznamenal, že náš inštinkt nás nabáda, aby sme svoje šťastie hľadali mimo seba. Naše vášne nás ženú mimo nás, a hnali by nás, aj keby sa nevyskytovali predmety a vzťahy, ktoré ich vyvolávajú… Ale podstatné je, že Jozef Špaček podobne ako Blaise Pascal sa usiluje prekonať pocity skepsy.

6/2018

 

Milota Zelinová Gaceková

MIKULÁŠ GACEK. PÄŤ OSUDOVÝCH NÁVRATOV

Matica slovenská, Martin 2017

 

Anton Hykisch

 

V roku osmičkových výročí bilancujeme posledných sto rokov národa. Dramatický príbeh plný poníženia i vzostupov je dôkazom vitality malého národa. Skúmame žriedla, ktoré pomohli prežiť a pretrvať. Skúmame aj názorové prúdy, postoje v rozhodujúcich chvíľach. Pokúšame sa zhodnotiť, čo bolo v danom čase správne a dobré a čo bolo chybné a deštruktívne. Chceme sa poučiť. Osudy moderných Slovákov, národa bez vlastnej dynastickej tradície, bez šľachty či bohatých magnátov, určovali tenké vrstvy inteligencie, predovšetkým kňazov, učiteľov a drobných úradníkov.

Spisovateľ Mikuláš Gacek(1895 – 1971) nebol hviezdou prvej veľkosti na slovenskom literárnom nebi uplynulého storočia. Znalci ho zaradili do „ruského“ prúdu – spisovatelia-legionári, legendárni hrdinovia prvej Československej republiky: Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský a Mikuláš Gacek. Všetci začali autobiografickými prózami z prvej svetovej vojny, ale ďalšími románmi sa dostali na literárne výslnie. Boli to roky rozkvetu prózy. Román Mila Urbana Živý bič (1927) sa stal ikonickou knihou a prvým prekladaným románom. Román Gejzu Vámoša Atómy Boha (1928) vyvolal škandál. Jesenského dvojzväzkový román Demokrati bol takmer bestsellerom (1934, 1937). V tejto literárnej ofenzíve Gacek skromne vydal v Matici autobiografické Sibírske zápisky (1936), odmenené krajinskou Štefánikovou cenou. A viac nič. Do povedomia literárnej verejnosti sa však zapísal ako výnimočne dobrý prekladateľ z ruskej literatúry. Priam filigránsky znalec vždy vedel v slovenčine nájsť adekvátne znenie i najťažšieho originálu. (Zora Jesenská raz napísala: „Po Gacekových prekladoch po slovensky sa dá povedať čokoľvek na svete.“)

Ak sa dnes zaoberáme Gacekom, dôvod je – takrečeno – neliterárny. Životný osud Mikuláša Gaceka je totiž mimoriadne kľukatý. V Gacekových osudoch sú stelesnené útrapy, vzostupy i pády Slovenska a Slovákov počas celého pohnutého 20. storočia. Bol koreňmi a tradíciou spätý s najslovenskejším kútom pod oblúkom Karpát – s Oravou. Osud ho viackrát vzdialil z rodného kraja. Každý návrat domov znamenal míľnik v životných osudoch.

Mikuláš Gacek v zápiskoch na konci života formuloval päť osudových návratov. Jeho dcéra Milota sa podujala v knižnej podobe zobraziť dramatický život svojho otca a prijala koncepciu piatich osudových návratov. Tieto body zvratu sú charakteristické nielen pre Gaceka, ale odrážajú aj peripetie Slovákov uplynulého storočia.

Prvý návrat? Takmer vtip histórie. Mikuláš Gacek sa narodil v Budapešti, v metropole veľkomaďarskej ríše, v hlavnom meste Uhorska. Jeho rodičia ta odišli za prácou. Dieťa „Miklúš“ tam zažil aj maďarskú „ovodu“ (materskú školu). Rodičom sa pošťastilo kúpiť na rodnej Orave mlyn, a tak sa uskutočnil prvý návrat. Päťročný chlapček sa dostal do Vyšného Kubína. Zháňanie peňazí na opravu kúpeného mlyna priviedlo Mikulášovho starého otca na práce do USA do pennsylvánskych baní. Zobral so sebou aj vnúčika, a tak sa Mikuláš stáva v Greenwalde pri Pittsburghu žiačikom a najlepšie ovláda angličtinu. Americkým občanom sa však nestal. Ako dvanásťročný sa vracia s krstným otcom späť na Oravu. Druhý návrat. Meštianka v Dolnom Kubíne, maturita na vyššej obchodnej škole. Zo študentských čias známosť s Ferdinandom Čatlošom, pre budúcnosť osudové priateľstvo. Aký mohol mať pocit maturant v lete 1914? Pár mesiacov úradník Slovenskej banky v Ružomberku. Sarajevský atentát. Svetová vojna! Ako devätnásťročný je odvedený do armády, mladučký poddôstojník už v septembri rovno na východný front. Gacek bol vojakom na frontovom úseku necelé dva týždne. Na ľavom brehu rieky San 20. marca 1915 nadránom sa dal so svojou skupinou 12 kamarátov bez výstrelu zajať ruskému poddôstojníkovi. Nastáva päť dlhých rokov putovania po celom Rusku, po zajateckých táboroch, v rade zamestnaní.

Päť rokov nedobrovoľného dobrodružstva v Ruskej ríši urobilo z Gaceka spisovateľa. Presnejšie, vášnivého zapisovateľa všetkého okolo seba. Dokonale si osvojí ruštinu, spozná stovky ľudských typov. Príde aj prvá láska, Tajsia Dimitrevna. V júni 1917 sa prihlási ako dobrovoľník-legionár do 7. Tatranského pluku na Ukrajine. Zoznamuje sa so Slovákmi prívržencami česko-slovenského štátu (J. Jesenský, I. Markovič, V. Hurban, V. Daxner a iní). Stáva sa osvetovým pracovníkom Československého tábora pre Slovákov v Irkutsku. Autorka cituje z Gacekových zápiskov z légií. Žiaľ, tento obraz je útržkovitý, máločo sa dozvieme o problémoch légií, o slávnej sibírskej anabáze, o puči na odstránenie admirála Kolčaka či o slovensko-českých sporoch pri veliacej reči a podobne. Autorka cituje z listov domov, ktoré sa vzhľadom na domácu rakúsko-uhorskú cenzúru politickými problémami nemohli zaoberať. Ako osvetový emisár prednáša o slovenskej literatúre, veľa číta a píše a píše svoje dojmy…

Osudový tretí návrat nastane až na jeseň 1920. S ďalšími legionármi sa dobrodružnou plavbou od Vladivostoku cez Srí Lanku, Egypt, Terst dostáva domov na Slovensko, ktoré je už dva roky súčasťou novej Československej republiky. Oslobodené Slovensko ovládajú tri prúdy. Najvýnosnejšie miesta nadobudli slovenskí ľudia, ktorí sa stotožnili s ideou „československého“ národa a požívajú dôveru prezidenta Masaryka, Beneša, Šrobára. Legionári sú síce oslavovaní hrdinovia, ale ujdú sa im len menšie „trafiky“. Masa slovenského obyvateľstva sa pomaly zžíva s novým štátom. Začína sa polarizácia širokých más, formujú sa dva tábory, ktoré charakterizujú situáciu Slovenska počas celého medzivojnového obdobia. Na jednej strane „červené“ Slovensko komunistov, na druhej strane „čierne“ („biele“?) Slovensko katolíckej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.

Krátko po návrate z Ruska Gacek v roku 1921 absolvoval notársky kurz v Martine a stal sa notárom na Orave. Notári boli najnižším stupňom štátnej správy a zohrali významnú úlohu pri budovaní administratívy nového štátu a pri rozvoji okresov. Je pozoruhodné, že viacerí spisovatelia boli notármi, napr. Valentín Beniak. Čoskoro sa Gacek oženil a vykonával notársku prax v Dolnom Kubíne až do osudného roku 1939. Napísal a vydal spomínané Sibírske zápisky, dostal za knihu krajinskú literárnu Štefánikovu cenu, priatelí sa s Krčmérym, Nádašim-Jégém, brilantne preložil Kuprinovu novelu Sulamit, no ďalšie knihy Gacek nenapísal. Prečo?

Na túto otázku autorka knihy na základe zachovanej korešpondencie neodpovedá. Zabilo autorove spisovateľské ambície malomestské prostredie, každodennosť, rodina? Mikuláš Gacek neprestal byť zapisovateľom, kronikárom svojich dní. Mnohé zápisky sú priam eseje, zamyslenia nad dobou. Vždy bol ustarostený nad národom, Slovenskom. „Akýsi inštinkt ti vraví – patina bezprostredného zážitku, peľ chvíle – má určitý pôvab.“ Od marca roku 1937 si takmer denne zaznamenáva ten „peľ chvíle“.

Až v roku 1996 vydal Peter Huba v Dolnom Kubíne knihu zápiskov, ktoré zozbierala dcéra Zora Kramerová, rodená Gaceková, pod názvom Surová býva vše pravda života. Denníkové zápisky z rokov 1937 – 1944. Táto kniha je kľúčom k pochopeniu ďalších osudov Mikuláša Gaceka a symbolizuje aj tragiku slovenskej histórie počas druhej svetovej vojny.

„7. 4. 1938. Atmosféra nabitá elektrinou. Nadchodí rozhodujúci boj. Kde sa dáme? K ideológii totalitných štátov alebo ku komunizmu? Iného výberu niet.“

Zo zápiskov je zrejmé, že Gacek sa dostal do víru prvej alternatívy. Opustil notárske miesto a hneď po 14. marci 1939 dostal miesto v hlavnom meste nového štátu. Kamarát z rodiska aj z legionárskych čias, nový minister národnej obrany generál Čatloš zapriahne spisovateľa do nového života. Najprv pracuje na ministerstve národnej obrany. Neskôr na ministerstve zahraničia. Čítanie Gacekových zápiskov je ako čítanie napínavého románu. Čitateľ postupne vniká do zložitých odtieňov novej slovenskej vládnej elity. Rozkrýva sa zložitá konfesionálna roztrieštenosť. Rázusovsky orientovaný evanjelik Čatloš môže byť ako minister lojálny k prezidentovi-katolíckemu dekanovi? Gacek v tejto knihe podal plastický obraz každodenného života vtedajšej vládnej elity. Každovečerné stretávky v Carltone, vo vieche na Vysokej, v bytoch Borodáčovcov, Hubovcov. Takmer každovečerné stretávky s ministrom Machom. Valentín Beniak je osobným tajomníkom všemocného Macha, debaty s Novomeským, Poničanom. Ľaví, praví, všetci sa poznajú, stretajú, hodnotia situáciu, vojna ich strháva do nových a nových ťažkostí a dilem. Režim spisovateľov nepreceňuje. Generál Pulanich ich nazýva „tí skribleri“. Režim ich nepreceňuje, ale ani nepodceňuje. Spisovatelia, bez ohľadu na politické názory, nemajú existenčné starosti, úrad s hrozivým názvom Úrad propagandy uživí tých niekoľko popredných básnikov či románopiscov.

Nami recenzovaná kniha Miloty Zelinovej sa touto kapitolou života otca neveľmi zaoberá. Kto nečítal knihu zápiskov 1937 – 1944, môže tak získať povrchnú predstavu o rokoch vojny na Slovensku. Obdobie medzi januárom 1940 a 1. septembrom 1941 je vynechané. Toto obdobie bol Mikuláš Gacek ako kultúrny atašé na slovenskom vyslanectve v Moskve. O tejto kapitole slovenskej politiky sa všeobecne málo hovorí. Prvú Slovenskú republiku diplomaticky uznal aj Sovietsky zväz, boli zriadené diplomatické misie. Prvým a jediným slovenským vyslancom v Moskve (Slovensko ako malý štát v tom čase vysielalo len vyslancov, nie veľvyslancov) bol Fraňo Tiso, brat posledného premiéra Štefana Tisa, všetko viacstupňoví bratranci prezidenta Jozefa Tisa. Autorka zozbierala Gacekove zápisky z týchto dvoch rokov, je tu atmosféra stalinskej Moskvy, bieda a lesk metra, návštevy Veľkého divadla, Grossmanove prednášky o Dostojevskom. Gacek bol vo svojom živle. Svoje zápisky nazval Chmáry na obzore. Hoci autorka venovala pobytu v Moskve vyše 20 strán, myslím si, že dvesto strán zápiskov by sa malo publikovať.

Dobrodružný návrat domov mesiac po začatí vojny proti Sovietskemu zväzu je teda štvrtým osudovým návratom. Kým Milota Zelinová v knihe charakterizuje roky 1941 – 1944 len všeobecne, zo zápiskov vydaných v roku 1996 sestrou Zorkou sa dozvedáme o mnohých udalostiach, ktoré podstatne ovplyvnili ďalšie osudy nášho spisovateľa. Lesk a súmrak slávnej Rýchlej divízie, bleskové víťazstvá, Katyň, boľševické beštiality… Čudesný nápad ministra Macha vyslať do okupovaných území slovenských komunistov (Novomeský, Clementis, Poničan, Falťan, Husák), sprevádza ich Mikuláš Gacek. Cesta v slovenských uniformách na Ukrajinu, Kyjev, Nemci s korbáčmi nad sovietskymi zajatcami. (Novomeský sa ceste vyhol.) Po návrate prednášky o zločinoch boľševikov… Takisto málo známa kapitola o našich spisovateľoch. Gacek sa stáva mimoriadnym členom Slovenskej jazykovednej spoločnosti, podpredsedom Spolku slovenských spisovateľov. Národne orientovaný evanjelik, stále v spojení s čatlošovskou koncepciou. Tragické chvíle Povstania, ťahanice okolo rôznych ohlasov slovenských spisovateľov proti Povstaniu, za zachovanie slovenskej štátnosti. Súmrak tretej ríše, atentát na Hitlera, Červená armáda na Dukle, pred Budapešťou, bombardovanie Bratislavy. Záznam zo 4. novembra 1944: „A čo sme my vlastne zvinili? Vždy musíme hľadať oporu u väčších a mocnejších. Za ČSR sme sa opierali o Francúzsko, a keď tá opora zlyhala, našli sme ju v Nemcoch. Prečo by nám to mal niekto zazlievať?“

Posledný záznam o deň neskôr: „Aké je to bledé, chudokrvné, čo si toť zapisuješ… Aká obrana? Aké ospravedlňovanie?“

Gacek nehodlá utiecť s pohlavármi na Západ. Ostáva v Bratislave. Nevieme, čo sa dialo. Dokončil preklad Štúrovho spisu Slovanstvo a svet budúcnosti. Číta druhú korektúru. Vojna sa skončila. Na Veľkú noc 1945 príde Mikuláš Gacek do Dolného Kubína za rodinou.

Dňa 5. apríla 1945 na prechádzke na ulici ho zatkne NKVD. Autorka píše, že je niekoľko verzií, ako došlo k zatknutiu. Vraj sa ponúkol ruským vojakom tlmočiť. Alebo udanie?

V autorkinom podaní zatknutie pripadá ako nečakaný blesk z jasného neba. Kto však čítal Gacekove zápisky z vojny, je zbavený naivity. NKVD s obávanou skupinou Smerš nesporne mal zoznam registrovaných diplomatov v hlavnom meste pred začiatkom vojny. A vynikajúce znalosti ruštiny podporia špiónsku mániu stalinského obdobia. Rýchly súd vojenského tribunálu ešte v Pardubiciach, na území „spojeneckého“ štátu, a strašný rozsudok – desať rokov nútených prác – v tomto zmysle nemôže byť prekvapením.

Plných a nekonečných desať rokov strávil Mikuláš Gacek v sovietskych gulagoch. Naozaj slovenský Solženicyn. Milota sa v knihe usiluje podať obraz o tejto nešťastnej kapitole života. Cituje Gacekove listy domov manželke a dcérkam. Žiaľ, pri väčšine listov chýbajú vročenia, takže čitateľ je dezorientovaný. Autorka cituje celé pasáže Gacekových zápiskov. Zase chýbajú vročenia. Zachytiť desať rokov núteného vláčenia po lágroch je náročná práca. Stálo by za to, podrobnejšie zaznamenať tieto roky, pomôcť čitateľovi mapkami, kalendáriom udalostí. Gacekove postrehy sú vždy trefné, hlboké, s nadhľadom. Dozvedáme sa tu o podsvetí lágrov, o dobovom folklóre. Pôsobivé obrazy zmučeného ruského človeka, neznáme poznatky o tzv. bielokrížnych Rusoch (pravoslávna sekta), opis väzenských vzbúr a podobne. Gacek písal svoje postrehy tajne. Za nájdenie ceruzky, papiera, nožíka pri prehliadke väzňovi hrozil trest päť dní karceru. Otrasné sú opisy absurdných prác, ktorými režim zamestnával trestancov: napríklad vyberanie hrdzavých klincov z dosák – normované výkonom vybratých klincov za deň!

Autorka paralelne sleduje osudy prenasledovanej rodiny doma, vrátane svojich osudov. Dozvedáme sa, že za vyslobodenie Gaceka z gulagu intervenujú dávni literárni druhovia Novomeský, Clementis. Škoda, že autorka nespresňuje dátumy týchto pokusov. Ukazuje sa tu akási pozitívna stránka často kritizovaného rodinkárstva v malej slovenskej spoločnosti. Mikuláš Gacek v zápiskoch trefne píše: „Slovenské rodinkárstvo, proti ktorému si toľko bojoval, nám zachránilo mnoho vzácnych ľudí“ (s.147). Myslí tým na vzťah Novomeský – Mach. Je iróniou dejín, že ani komunistickí priatelia Gaceka vyslobodiť nedokázali, lebo po víťaznej vojne ich uvrhli do žalárov a pod šibenice vlastní komunistickí súdruhovia.

Piateho osudového návratu sa Mikuláš Gacek dočkal až po Stalinovej smrti. Je naozaj ironickou hrou osudu, že Gacek sa dostáva domov na slobodu na Kvetnú nedeľu 5. apríla 1955. Presne desať rokov od jeho zatknutia! Vtedy dvanásťročná autorka Milota po prvý raz uvidela svojho otca. Rozbieha sa život ťažko skúšaného muža. Ozvali sa starí priatelia Beniak, Hubovci, Borodáčovci, Smrek, Lukáč, Čatloš. K rehabilitácii je ešte ďaleko. Až za chruščovovskej vlády dostane 5. januára 1963 list, ktorým Najvyšší súd ZSSR anuluje proces z roku 1945 a Mikuláša Gaceka rehabilituje. Márne sa však domáha finančného odškodnenia zo sovietskej strany. Odmieta poslaných 10 rubľov a 90 kopejok a ďalších 27 rubľov za konfiškované veci… Až pomoc priateľov, spriaznených kultúrnych pracovníkov a Slovenského literárneho fondu umožnili Gacekovi uľahčiť posledných 15 rokov života. Rok pred životným jubileom mu umrela manželka. Umiera po svojej sedemdesiatpäťke 22. januára 1971. Na pohrebe sa s ním rozlúčil Cyril Kraus. Boli to roky normalizácie po vpáde vojsk v auguste 1968. Ani vtedy sa ešte nedalo otvorene hovoriť o útrapách tohto slovenského človeka.

Autorka Milota Zelinová Gaceková v závere cituje mnoho doteraz nezverejnených nekrológov a vyznaní o živote a tvorbe svojho otca. Svojou knihou chce oživiť dejinnú pamäť dnešnej literárnej verejnosti. Vykonala tým veľmi záslužnú prácu. Myslím si však, že ide len o prvý krok. Treba vydať celé bohatstvo nepublikovaných zápiskov Mikuláša Gaceka. Majú nadčasovú hodnotu. Znamenajú viac, ako keby bol vydal knihy napísané v kanonizovaných literárnych formách. Sú bolestivým svedectvom človeka v zajatí dvoch totalitných režimov.

„Nie každému smrteľníkovi sa podarilo možnosti vrátiť sa zo záhrobia! A keď sa už stal ten zázrak, iste to voľačo znamená. Znamená to predovšetkým záväzok tomu, kto ten zázrak uskutočnil. Hovoriť pravdu sebe aj iným!“ (s. 137).

Táto skúsenosť s dejinami je osožná nielen pre spisovateľa-jednotlivca, ale je varovaním aj pre celý náš malý národ uprostred nepretržitému toku času. Lebo všetko už bolo, ale všeličo sa môže aj opakovať.

5/2018

 

Ľuboš Jurík

VŠETKY MOJE POVIEDKY

Allegro, Bratislava 2017

 

Jozef Špaček

 

Čerstvý sedemdesiatnik Ľuboš Jurík vydal v jednom zväzku všetky poviedky, ktoré publikoval postupne v štyroch súboroch – Na Poľnej ulici (1973), Dlhá namáhavá cesta (1976), Už o tom nehovorme (1986) a Keď sa raz nahnevám (1991). Doplnil ich o tri ďalšie poviedky – Kameň veľký ako päsť (vyšla v zborníku V tomto čase) a najnovšími sú Domov bezdomovca a Poker so smrťou. Celý súbor pôsobí vzácne konzistentne, autor si uchováva typický štýl, na pohľad akoby priveľmi vecný, čo kritika pripisuje novinárskej profesii Ľ. Juríka, no spomenutá vecnosť je často naozaj len zdanlivá. V jeho prózach je nemalá miera empatie súvisiaca s osudom jeho hrdinov, ktorými sú takmer výlučne ľudia a ľudkovia (núka sa to gogoľovské „malí ľudia“ či nebodaj i Dostojevského „ponížení a urazení“, no tých je predsa len o čosi menej ako tých prvých) z okraja spoločnosti, z periférie nielen bratislavskej (Poľná ulica), ale i z „veľkého sveta“ – Paríža, Budapešti či toskánskej Sieny. Tými ponižovanými a urážanými sú určite napríklad člen závodnej stráže menšieho podniku, prezývaný krčmovými kumpánmi Krpec, z poviedky Zbabelec, takou je určite mladá bezmenná prostitútka z poviedky paradoxne nazvanej Čistá, pri poskytovaní sexuálnych služieb spomínajúca na ozajstný ľúbostný vzťah na prahu dospelosti s nemužným a nešikovným chlapcom Stankom. V jej erotickom prebúdzaní nachádza pozorný čitateľ aj stopy tematizovania erotických situácií škandalizovaného anglického autora H. D. Lawrencea… Ľ. Jurík je veľmi presvedčivý vo vykresľovaní atmosféry jednotlivých lokalít, v ktorých sa pohybujú jeho hrdinovia či on sám v úlohe rozprávača, využívajúc nesporné autobiografické črty. Nad všetkými destináciami je, ako inak, Poľná ulica. Určite najťažšie sa mu však písala poviedka Strážca parku, v ktorej zobrazuje zásah vyššej moci, vedúci k rozhodnutiu zbúrať starú Poľnú ulicu. Strážca parku to vidí nasledovne: „Kráčal som zvoľna Poľnou ulicou, ale nič nebolo na svojom mieste; kde kedysi žili ľudia, stáli len opustené a pustnúce domy, v oknách som nevidel záclonky a v záhradách sa rozrastala burina. Všade bolo cítiť pach zániku; na druhom konci ulice sa buldozér s revom zahryzol do múrov, gniavil stromčeky, rúcal ploty a mliaždil dlaždice“ (s. 479). A posledné pocity strážcu, ktorý sa napokon sám pričinil o zánik ulice, boli: „Kým sa zrútili múry a trámy, kým sa v jedinej rachotiacej sekunde zvalili na mňa steny a ja som stratil vedomie, stihol som si bolestne uvedomiť, že Poľná ulica prestala existovať“ (s. 480). Bolesť strážcu bola bolesťou samotného autora nad zánikom ulice jeho mladosti a detstva, ktorá stratila svoje bývalé milované i nenávidené čaro, zostali z nej iba zvyšky…

Pokiaľ ide o poviedkových literárnych hrdinov, stretávame sa v súbore s veľmi pestrou paletou osudov rôznorodých mužov či žien starších i mladších, dokonca na samom prahu smrti, postáv, pohybujúcich sa zväčša v najnižších poschodiach spoločnosti, žijúcich podobne ako hrdinovia z ranej tvorby V. Šikulu – „s vychýlenou životnou osou“. S výnimočnou dávkou autorskej empatie sa tu stretávame so sociologickými portrétmi kominára, šarhu, poštára, hrobára, záhradníka, huslistu, smetiara či dokonca džokeja aj spisovateľa; zo ženských postáv okrem kvetinárky zaujmú tuláčky – parížska Tučná Margot alebo bratislavská bezdomovkyňa Štrbavá Gréta, dočasná partnerka bezdomovca Johana v predposlednej poviedka súboru Domov bezdomovca. Domnievame sa, že v slovenskej próze doteraz nikto nespracoval tak dôkladne a presvedčivo túto tému, od ktorej sa zväčša s dešpektom odvraciame. Johanov príbeh je nielen zobrazením jeho bezdomoveckej odysey, ale aj prienik do jeho filozofie, hoci by tu možno vyvstala otázka: Akú len môže mať bezdomovec filozofiu? Johan v rozhodnutí odstrihnúť sa od bývalého nevydareného života vidí novú možnosť žiť ako skutočne nezávislý, slobodný človek, hoci sa vzdal možnosti naozaj dôstojne prežívať svoj životný údel. Postupne si však spolu so Štrbavou Grétou nájdu a zútulnia miestečko pod slnkom, kde sú o poznanie spokojnejší – v opustenej záhradkárskej chatke v lokalite odsúdenej na demoláciu. K tomuto kroku – likvidácii – v prospech budúcej diaľnice aj prichádza a Johan zostáva sám v ešte bezradnejšom postavení ako na začiatku príbehu. Táto bezdomovecká etuda má veľkú výpovednú silu a je skrytou obžalobou na súčasné pomery, plodiace rozrastajúcu sa vlnu bezdomovectva.

V poslednej próze súboru Poker so smrťou spisovateľ pán Krištof účtuje so svojou doterajšou cestou životom. Žije v osamotení, len so psami Pucom a Eny. Pri kladení existenciálnych otázok o zmysle života vôbec a toho, či jeho dielo už je uzavreté, alebo ešte nie, sa v takýchto mátoživých chvíľach znezrady zjaví na kus reči Smrť a začnú hrať poker. Tu sa veľmi pripomína slávny film Ingmara Bergmana Siedma pečať, v ňom Smrť príde za Rytierom a zahrajú si šach, pričom tu takisto ide o výsostne existenciálnu ponurú situáciu. Pána Krištofa však Smrť ešte necháva tak, do cesty mu nečakane vstúpi mladá Mariana s chlapčekom Lukášom – toto stretnutie a ich návšteva v jeho byte dávajú situácii trocha inú tvár, hoci poker s Marianou dopadol preňho fiaskom: „,Tak vyložme karty,‘ zopakoval po Mariane. ,Prosím. Štyri esá! To je tá najlepšia zostava…‘ Mariana uznanlivo prikývla, potom roztvorila svoje karty ako vejár v horúcom popoludní. ,To je ale náhoda! Ja mám však štyroch kráľov! Poker! Kráľovský poker! Občas sa to stáva… Aj mne sa pošťastilo… Porazila som vás! Bola to tá posledná karta, ktorú som vytiahla. Ale nič si z toho nerobte! Nemôžete stále vyhrávať. Každý raz prehrá…‘“ (s. 526). Určite nie náhodou túto výnimočne silnú poviedku umiestnil Ľ. Jurík na koniec svojho obsiahleho vynikajúceho poviedkového súboru. Treba však podčiarknuť, že na poker so Smrťou/Marianou má rozhodne ešte veľa času. Želáme mu návrat k témam a hrdinom nielen z Poľnej ulice, ktorými oslovuje čitateľov rovnako naliehavo ako svojím kompletným a komplexným jubilejným poviedkovým súborom.

5/2018

 

Jozef Tancer

ROZVIAZANÉ JAZYKY. AKO SME HOVORILI V STAREJ BRATISLAVE.

Slovart, Bratislava 2016

 

Hedviga Kubišová

 

Väčšina príslušníkov strednej generácie na Slovensku zrejme uzná, že mladí (narodení tesne pred Nežnou revolúciou a neskôr) ich predstihujú aktívnym ovládaním viacerých jazykov. Prekvapujúco sa to však nevzťahuje na značnú časť príslušníkov najstaršej, najmä bratislavskej populácie (narodených v prvých troch decéniách 20. storočia). Dôkazom je publikácia vysokoškolského pedagóga a vedca-germanistu, Jozefa Tancera Rozviazané jazyky, kde autor publikuje výsledky výskumného grantu FF UK Slovenčina v kontexte viacjazyčných spoločenstiev na Slovensku (2013 – 2016).

Knihu možno študovať/čítať viacplánovo. Čitateľ spoznáva kultúrno-spoločenskú situáciu, ale aj biografie osôb, s ktorými autor viedol rozhovory o ich jazykových postojoch. Viacjazyčné prostredie medzivojnovej Bratislavy významne ovplyvňovalo osobný a vzdelanostný profil obyvateľov. V projekte nešlo iba o získanie informácií v súvislosti s rozširovaním jazykových kompetencií vybraných osôb, ale aj o analýzu jazykovej situácie v širšom spoločensko-historickom kontexte.

O získavaní výskumnej vzorky respondentov píše autor v kapitole Od ducha k duchovi (s. 56), riadil sa „princípom snehovej gule alebo reťazovým výberom“, keď sa prostredníctvom telefonických rozhovorov začala šíriť správa „hľadá sa starý Prešporák“ a osoby, žijúce už akoby ad acta, začali aktívne vyhľadávať ďalších komunikantov zo svojej generácie. Vzhľadom na cieľ projektu zaradil autor do užšieho výberu osoby bi-/trilingválne, niektoré aj viaclingválne, narodené a žijúce v medzivojnovej Bratislave. Jazyky sa respondenti učili paralelne v rodine, v mestskom prostredí, v škole, často aj na dvore medzi deťmi. V zámožných bratislavských rodinách zabezpečovali jazykovú výchovu detí aj pomocnice a pestúnky, keďže používali rodný jazyk – za dobrého učiteľa jazyka sa už vtedy totiž považoval iba rodený hovoriaci (native speaker).

V úvodnom interview s respondentkou-prekladateľkou pod názvom Ľudia, ktorí vedeli len jeden jazyk, boli biele vrany osvetľuje Tancer pestrý jazykový kolorit Bratislavy. Názvy jednotlivých interview sú výstižné, priam vyzývajú čitateľa pátrať po stopách nadobúdania, straty/krádeže či dokonca smrti jazyka („Nemčina či maďarčina, nám to bolo ganz egal…“; „Môj jazykový slalom…“; „U nás sa strašne míšalo…“; „Po nemecky už neviem, a po slovensky ešte nie…“). Niektorí respondenti boli židovského pôvodu a ťaživé spomienky na únik pred antisemitizmom si odniesli do emigrácie. Historické prelomové momenty spôsobovali individuálne zmeny postojov k životu, následne aj k jazyku. Do reťazenia výpovedí respondentov vstupuje autor prostredníctvom fundovaných vedecko-popularizačných výkladov a úvah. Prelínanie osobných spomienok a autorových výkladov vytvára zaujímavú mozaiku a spája knihu do pútavého celku.

Kniha možno prekvapí tých, ktorí iba prototypovo uvažujú o existencii jediného materinského jazyka. Tancer podrobnejšie skúma podstatu tohto zdanlivo jednoznačného termínu a posúva jeho hranice. Podľa neho materinský/rodný jazyk je ten, ktorý dieťa dostáva do vienka od blízkych osôb a je s ním najčastejšie v kontakte; môže to však byť aj jazyk, s ktorým sa osoba sama stotožňuje, alebo dominantný jazyk daného prostredia. Niektoré skúmané osoby sa dokonca hlásili k trom materinským jazykom, najčastejšie to bola nemčina, maďarčina a slovenčina, eventuálne francúzština, jidiš, srbčina a podobne. Dôkazom je výpoveď jedného z respondentov v kapitole „Neviem“ alebo Úskalia materinského jazyka, ktorý sa dokonca nevedel vyjadriť ku kardinálnej otázke, aký jazyk pokladá za svoj materinský – autor posudzuje tento jav ako jasný príklad viacjazyčnosti. Nevšedné sú osudy dvoch bratov, ktorých životné dráhy sa pod vplyvom vojnových udalostí rozišli, každý z nich používa dokonca odlišné priezvisko (G. Portland, vojnový veterán z Normandie, žije v Londýne a ovláda päť jazykov, jeho brat P. Polák, významný muzikológ, žije v Bratislave a aktívne ovláda tri jazyky). Pre obmedzenie rozsahu publikácie vydavateľom postupoval autor selektívne a zredukoval získaný materiál. Počas dlhoročných kontaktov s partnermi dodržiaval zásady etiky, nevidel v nich iba predmet skúmania a nadobudol k nim blízky vzťah.

Nebol to však vždy spisovný jazyk, ktorým respondenti disponovali. Používali sa rôzne hovorové varianty jazyka kombinované s lexikálnymi výpožičkami z iných jazykov „prešporáckeho“ prostredia. Často išlo o asymetrický bi-/trilingvizmus (t. j. rôzny stupeň ovládania jazyka, napríklad ovládanie iba slovom, nie písmom, alebo pasívne chápanie jazyka). Vo viacerých rozhovoroch prichádza k prekvapujúcim vyjadreniam osôb z hľadiska sebahodnotenia: u niektorých išlo o sebakritické podhodnotenie stupňa ovládania jazyka, hoci ich komunikačné kompetencie boli na solídnej úrovni (najmä ak nezískali jazykové vzdelanie v škole); u iných naopak – jedna zo skúmaných osôb dokonca vyhlásila, že hovorí aj po maďarsky, no jazyk neovládala ani pasívne, zrejme pod vplyvom prestížnosti jazyka v danom okolí. V kapitole s výstižným názvom Chvála mišmašu autor uvádza: „Hovorí sa, že každý správny Prešporák rozpráva štyrmi jazykmi: slovensky, nemecky, maďarsky a mišmaš“ (s. 230). Tento „mišmaš“ je v odbornej terminológii klasifikovaný ako prepínanie kódov (code switching).

Tancer precízne analyzoval jazykovú situáciu sledovaného obdobia v kapitole Strata jazyka alebo jazyk ako pasca, kde charakterizuje rozličné typy straty jazyka: 1. v rovine individuálnej (erózia či atrofia jazyka) pod vplyvom vonkajších okolností, pričom sa jazyk spravidla nestráca, nemizne celkom bez stopy; 2. na úrovni celého kolektívu, keď deti neovládajú jazyk svojich rodičov – napríklad po emigrácii rodičov do iného jazykového prostredia; 3. zánik málopočetných jazykov v niektorej lokalite, napríklad nemecké nárečie v Kežmarku alebo mantáčtina v Medzeve. Výrazná zmena jazykovej situácie nastáva v období 1. ČSR, keď sa úradným jazykom stáva slovenčina a čeština – oba jazyky získavajú vyšší spoločenský status v porovnaní s predchádzajúcim obdobím a stávajú sa dominantnými. Po porážke fašizmu roku 1945 nastáva na Slovensku výmena jazyka radikálnym zlomom; po nemecky a po maďarsky hovoriace obyvateľstvo silne pociťovalo obmedzenia v používaní jazyka. Podľa Tancera išlo dokonca o „krádež jazyka“ či násilné „onemenie“, potvrdzuje to citáciou z denníka Pravda (9. 5. 1945) o tom, že Maďari, Nemci, kolaboranti a zradcovia boli prepustení z práce na NV v Bratislave (s. 280). Pod vplyvom zmenenej spoločensko-politickej situácie môže prísť dokonca k „smrti jazyka“, teda k zániku jazyka z dôvodov politických, ekonomických, demografických, sociolingvistických a mnohých iných.

Ako sa teda mohli ľudia dohovoriť v tom „bratislavskom babylone“? Komunikanti síce používali rozličné jazyky, a predsa si vzájomne rozumeli. Koncepcia publikácie je originálna – pozornosť recipienta zabezpečuje aj striedanie rôznych žánrov: interview, monológ, vedecký výklad a úvaha. Autor poskytuje veľa inšpirácií pri ďalšom vedeckom bádaní v oblasti individuálnej i teritoriálnej viacjazyčnosti, jeho odbornosť a zanietenosť témou je nespochybniteľná. Pozitívom je aj využívanie populárno-vedeckého štýlu, čo zaručuje rozšírenie čitateľského auditória. O vzornú jazykovú úpravu knihy sa pričinili zodpovedná redaktorka Anna Šikulová a editorka Zuzana Šeršeňová, reprezentatívna grafická úprava je návrhom Vladimíra Holinu. Pravdivé sú slová autora: „Rozhovory o bratislavských jazykoch vznikli z lásky k jazykom…“ Knihu odporúčame do pozornosti lingvistom, sociológom, etno- a kulturológom, ale aj všetkým vyznávačom jazykových hodnôt. Publikácia o viacjazyčnosti starej Bratislavy môže obohatiť všetkých, ktorí sa zaujímajú o jazyk v najširšom zmysle slova.

3/2018

 

Ria Valé

Môj sen o láske

Z poézie múzy Rudolfa Dilonga

Slovart, Bratislava 2017

 

Peter Tollarovič

 

Takmer súbežne s antológiou slovenských poetiek Potopené duše vychádza básnické dielo Rie Valé. Súbor nazvaný Môj sen o láske preberá názov jej druhej zbierky, ktorá vyšla pod týmto pseudonymom roku 1941. Predošlou zbierkou poetky bol Muškát (1940). Dnes je už známe, že za týmto pseudonymom je ukrytá Valéria Reiszová (1914 – 2000). Oživenie spomienok na ľúbostný vzťah Rudolfa Dilonga s Reiszovou sprostredkovala čitateľom ich vnučka Denisa Fulmeková v knihe Konvália, zakázaná láska Rudolfa Dilonga, ktorá vyšla asi pred rokom (knihu sme recenzovali v Slovenských pohľadoch č. 3/2016). Publikácia vychádza symbolicky v roku poetkiných nedožitých stých narodenín. Na obálke knihy je použitá známa fotografia Rudolfa Dilonga v ženskom oblečení, ktorá bola po prvý raz uverejnená práve v zbierke Muškát na samostatnom liste. Tento výstrelok spôsobil nemalú senzáciu vrcholiacu aférou ohľadom sporného autorstva tejto i nasledujúcej zbierky Môj sen o láske. V tomto prípade Dilongovo spoluautorstvo priznali i autori. Vďaka nemu je estetická kvalita tejto zbierky v porovnaní s Muškátom vyššia. Doboví literárni kritici pripisovali autorstvo zbierky Dilongovi. V rozpore s týmto názorom bola podpriemerná úroveň básní Muškátu, hoci v tom období Dilong prežíval tvorivú krízu. Dnes pri pohľade na celé Dilongovo rozsiahle básnické dielo možno konštatovať, že i priemerné lyrické improvizácie neboli autorovi cudzie a tento žáner vedome pestoval najmä v početných exilových zbierkach. Dilongovo autorstvo aspoň niektorých veršov predkladá i sama Fulmeková v úvode predstavovanej knihy Môj sen o láske. Vraj len nedávno objavila verše pripísané A. Dilongovej uverejnené v časopise Živena roku 1937. Básne sa o tri roky neskôr stali súčasťou zbierky Muškát. Fulmeková na základe písomných dokumentov zistila, že jej stará mama sa s Dilongom zoznámila až v roku 1938, teda nemôže byť autorkou minimálne týchto dvoch básní. Ide o básne Veľmi mladá (v Muškáte nazvaná podľa incipitu Ja dievča šestnásťročné) a Milému píšem (v Muškáte nazvaná tiež incipitom Milému píšem k moru).

V podtitule knihy čítame: „Z poézie múzy Rudolfa Dilonga. Toto tvrdenie je prinajmenšom zavádzajúce. Reiszová bola totiž len jedna z mnohých Dilongových múz. Sám básnik na Reiszovú odkazuje len v názve zbierky Konvália (1941). Takou múzou bola napríklad i Helena Riasnická, ktorú oslovuje v názve zbierky Helena nosí ľaliu (1935). Táto zbierka je na rozdiel od Konválie v kontexte prvej fázy básnikovej tvorby oveľa zásadnejšia. V exile jej venoval len zopár básní, ktoré sa uchovali ako rukopisy v listoch, hoci ak by chcel, mal veľa príležitostí venovať svojej múze aspoň jednu zbierku. Neurobil tak, hoci básne a zbierky venoval mnohým iným. Napríklad istej Debinke venoval zbierku Božia Amazonka (1983) a jej meno potom rôzne variuje pomocou akrostichov v jednotlivých básňach. Skôr sa zdá, že na Riu Valé, teda Konváliu, celkom zabudol. Svoju zbierku sonetov Akí sme všetci (1977) uvádza titulkou: Nikdy som sonet nenapísal… Hoci v spomínanej zbierke venovanej Rii Valé Konvália (1941) má samostatný oddiel nazvaný Sedem sonetov. To znamená, že sa k nej v tomto období už vedome a verejne vôbec nepriznával, alebo na túto etapu vlastne tvorby celkom pozabudol.

Kniha chce byť akýmsi súborným dielom Rie Valé. Obsahuje reedíciu zbierok Muškát (1940) a Môj sen o láske (1941) a okrem toho tri básne z pripravovanej zbierky Zvíťazil ľud navždy, ktorá mala byť vydaná k desiatemu výročiu SNP, teda v roku 1954. Ako je uvedené v edičnej poznámke, bola v duchu dobového schematizmu, a preto ju nezverejňujú celú. Jej obsah si vie čitateľ živo predstaviť. Okrem toho uverejňujú báseň Elégia potme z časopisu Rozvoj.

Ako sme už spomenuli, úvod knihy predstavuje Fulmekovej text a záver knihy zasa štúdia Kristíny Pavlovičovej. Tieto dva texty pôsobia veľmi nehomogénne a budia dojem, ako keby menované spoločne nekooperovali. Obe totiž často hovoria to isté, dokonca zhodne citujú tie isté pasáže recenzií Reiszovej zbierok (Jozef Kútnik Šmálov, Jozef Felix), čím vzniká alogická duplicita.

Obe uvádzajú všakovaké vlastné domnienky a hypotézy a napriek spomenutej zdvojenosti informácií ani jedna z nich neuvádza niektoré fakty, ktoré sú objektívne a naozaj zaujímavé. Napríklad Ria Valé je jediné ženské meno, ktoré sa objavilo v nadrealistickom zborníku. Vyšli dovedna štyri a meno Ria Valé čítame v treťom zborníku Vo dne a v noci (1941). Báseň má názov Keď ťa vidím druhý raz si nesmrteľný. Ako je známe, tento zborník pôvodne pripravoval Dilong, a preto v ňom nachádzame verše tzv. jeho odchovancov: Tóno Juriga Jarina, Andrej Zvon, Ladislav Zeleň, Michal Masarik, AlošStankovský, Stanislav Marček a spomenutá Ria Valé. Dá sa predpokladať, že ani túto báseň nenapísala Reiszová, ale Dilong jej ju iba pripísal. Báseň je komponovaná surrealistickým voľným veršom a podobnú báseň pod menom Ria Valé nenachádzame. Zato u Dilonga je nadrealistický verš v tomto období častý, najmä v zbierke Somnambul (1940). Tak či onak, jej meno v nadrealistickom zborníku je v plejáde všetkých mužských autorov štyroch zborníkov jedinečným literárnohistorickým faktom a je škoda, že sa k tejto básni zrejme nedopátrali a v knihe ju nepublikovali.

Ďalšou zaujímavosťou je zhudobnenie autorkiných veršov. Hoci ich umelecká kvalita je chabá, izosylabizmus básní slúžil ako vhodná textová predloha k lyrickému spevu. Zhudobnil ich Šimon Jurovský a na šelakové gramoplatne Supraphonu ich v roku 1954 nahrala popredná slovenská operná speváčka Mária Kišonová-Hubová. V kontexte dobovej produkcie skladieb tzv. vyššieho populáru ide o veľmi ojedinelý edičný čin. Podobné vokálne skladby boli sporadické, pretože suverénne prevládala populárna hudba. Opäť ani Fulmeková, ani Pavlovičová túto zaujímavosť neuvádzajú. V obrazovej prílohe je iba obálka notového vydania.

Ako sme už spomenuli v úvode, kniha vychádza takmer súbežne s antológiou ženskej poézie Potopené duše. V tej antológii sa stretávame s ochutnávkou veršov piatich Reiszovej spolupútničiek: Henny Fiebigovej, Nory Preusovej, Violy Štepanovičovej, Hany Záhorskej, Eleny Kamenickej. Domnievame sa, že v kontexte týchto autoriek (ale i iných poetiek tých čias) Reiszová neobstojí. Vďaka momentálnej dostupnosti oboch kníh sa o tom môže čitateľ veľmi jednoducho presvedčiť i sám.

2/2018

 

Ľuboš Jurík

KRIMI PRÍPADY REPORTÉRA AZ (5 – 8)

Vydavateľstvo Matice slovenskej, Martin 2016

 

Bohuš Bodacz

 

Prvý detektívny zbor zriadili v Anglicku roku 1747, možno práve preto tam vznikli také známe postavy detektívneho žánru ako Sherlock Holmes či Hercule Poirot. Aj anglické detektívky, či už literárne alebo filmové, boli vždy pokladané za špičku a veľký vzor, no dnes aj túto krajinu zasiahol vplyv nordic noir, severských krimi románov (dokonca BBC požiadala Hansa Rosenfeldta, švédskeho scenáristu a spisovateľa, autora presláveného seriálu Most, aby pre nich písal). Ošiaľ severskej detektívky neobišiel ani Slovensko, celé to začal charizmatický Švéd Stieg Larsson, ktorý sa vlastnej slávy nedožil, a popri iných je dnes najzvučnejším menom Jo Nesbø. Ibaže u nás došlo v súčasnosti k nečakanému a zaujímavému javu: slovenskí čitatelia sa sústreďujú na detektívky domácich autorov, z ktorých časť má priame skúsenosti s kriminalitou. Na začiatku tohto javu zrejme stál neprehliadnuteľný Dominik Dán (dôstojník kriminálky), nedávno sa k nemu pridali autori ako Václav Neuer (bývalý dôstojník na kriminálke), Marko Thelen (expert na vnútornú bezpečnosť), Michal Čierny (ktorý má priame kontakty na podsvetie), Juraj Červenák (známy svojimi historickými detektívkami zo 16. storočia s kapitánom Steinom a notárom Barbaričom), Juraj Thal, Dušan Budzák alebo František Kozmon. K priekopníkom modernej slovenskej detektívky nesporne patrí aj Ľuboš Jurík (nar. 1947 v Nových Zámkoch) s ojedinelou sériou dvadsiatich kriminálnych noviel odohrávajúcich sa v osobitnej atmosfére starej Bratislavy pod názvom Krimi prípady reportéra AZ, ktoré pôvodne vychádzali v rokoch 1992 – 2012 (na ilustráciu dodávam, že Dominik Dán debutoval v roku 2005).

Aktuálne sa na veľkorysý vydavateľský čin odhodlalo Vydavateľstvo Matice slovenskej, ktoré vydalo päť zväzkov dramatických krimi príbehov, určite tak potešilo veľké množstvo čitateľov, ctiteľov dobrej detektívky s úžasnou atmosférou medzivojnovej Bratislavy. Pri prechádzkach mestom spolu s autorom mi poskočilo srdce, keď sa hrdinovia priblížili k divému a malebnému Zuckermandlu, kde som vyrastal na dnešnej Žižkovej ulici (kedysi Maria-Theresien-Straße), je škoda, že túto štvrť tak necitlivo zdevastovali novostavby v otrepanej podobe presklených škatúľ. Vináreň Schmidt Hansl (stála na mieste niekdajšieho Veľkého Baťu) sa tu prezentuje len v tom najlepšom svetle (jej majiteľom bol pradedo mojej manželky) a spomína sa tu aj krčma (známa aj pod menom Gemer) na rohu bývalej Törökovej (dnes Moskovská ulica, kolmá na Poľnú ulicu), kam som svojho času chodil s krčahom dedovi po pivo… Ale to je len zopár spomienok, ktoré sa určite vynoria vo viacerých čitateľoch, a je to svojím spôsobom akási pridaná hodnota Juríkových príbehov, tá najmä v rodených Bratislavčanoch oživí a ozvláštni čitateľský zážitok. No optimisticky dúfam, že fenomén starej Bratislavy zaujme aj tých, ktorí sa do mesta prisťahovali alebo žijú niekde úplne inde a vyjdú mu bez predsudkov v ústrety, napokon, Jurík ako spisovateľ pre to urobil nesmierne veľa.

Druhý zväzok Krimi prípadov reportéra AZ nás zavedie do Bratislavy polovice tridsiatych rokov 20. storočia, keď už na politickej scéne silnel fenomén Hitler. Tak ako v prvom zväzku zo začiatku tridsiatych rokov vystupujú tu známi protagonisti, popri reportérovi Antonovi Zárubovi je to opäť policajný radca Augustín Zérer, muž „strednej postavy a stredných rokov s ostrými črtami tváre, končistým nosom a úzkou bradou; nad vysokým čelom mu začínala plešinka, uši mal prilepené k lebke a pod cvikrom so zlatými obrúčkami mu striehli oči s prenikavým pohľadom; bol bezchybne oblečený a jeho gestá občas pripomínali aristokrata, občas zaneprázdneného riaditeľa banky“. Reportérovi otvorene hovorí (a znie to pomerne aktuálne): „Ja osobne nemám rád novinárov. Všade pchajú nos, sú drzí, ničomu nerozumejú, no tvária sa bohorovne, predstierajú, že majú oprávnenie hovoriť v mene verejnosti a kritizovať všetkých ostatných. Neviem, kto im dal to oprávnenie…“ Napriek tomu však Záruba so Zérerom úzko spolupracujú. Navzájom sa totiž potrebujú. Zaujímavou, aj keď vedľajšou postavou je aj súdny lekár doktor Weineger, „nízky, tučný chlap s holou lebkou, fajčil cigary a neustále sa potil; pohyboval sa však svižne a rýchlo ako mačka“. Za škatuľku cigár vyzradil Zárubovi všetko o svojich klientoch. Pri vyšetrovaní zohrávajú svoju úlohu aj policajný komisár, neveľmi bystrý Paľko Galbavý, či súkromný detektív, penzionovaný komisár, Štefan Gabura. Neobíditeľnou postavou je šéfredaktor bulvárnych Bratislavských novín AZ, kde Záruba pracuje, povýšenecký Alojz Mentel, vysoký s hustou čiernou bradou: „… mal veľkú červenú tvár s výrazným nosom a hrubými perami, malými podozrievavými očkami, nad ktorými sa ježili huňaté obrvy, a vysoké čelo s postupujúcou plešinou. Napriek svojej robustnej postave a veľkej tvári nevzbudzoval rešpekt, skôr úsmevné rozpaky; rukávy na saku mal prikrátke, košeľu nad vydutým bruchom rozopnutú, viazanku okolo hrubého krku povolenú a umastenú. Vyzeral ako majiteľ zájazdného hostinca či krotiteľ levov v lacnom cirkuse.“ Opakovane vtĺkal do hlavy svojmu reportérovi aj na dnešné časy nie nezaujímavú predstavu o poslaní novín: „Senzácie, škandály, ľúbostné a dramatické príbehy… Čitateľa treba držať v napätí! Keď nebude mať stále novú potravu, začne myslieť na svoj biedny osud. A odtiaľ je už len krôčik k štrajkom, nepokojom, anarchii!… Keď ľuďom neponúknete zábavu, začnú používať vlastný rozum. A revolúciu máme na krku!“

Ústrednou postavou celej krimi série je už spomínaný Anton Záruba, mladý novinár, autor súdničiek, reportér Bratislavských novín AZ. S ním čitateľ zažíva atmosféru Starého Mesta, erotické dobrodružstvá, ale najmä odhaľuje zločiny a zúčastňuje sa pátrania po vrahoch. Do Bratislavy prišiel odkiaľsi z južného Slovenska, prijali ho na právo, no „oveľa viac ako právo ho zaujímal veselý život mesta, rušné kaviarne, bary, viechy, kamaráti a karty. Paragrafy ho nudili, ale o to radšej mal dišputy s literátmi, novinármi, maliarmi. Kým mal peniaze, vysedával v kaviarňach a viechach, mal rád malé krčmičky v Starom Meste, chodieval do Luxorky, Štefánky, ale aj do Fajky, keď bola sezóna, popíjal mladé víno a zabával sa pri dobrej cigánskej hudbe až do rána.“ Bol vo vytržení, keď ho za dramatických okolností prijali do Bratislavských novín AZ, ibaže stále ho prenasledujú pochybnosti: „Musí sa však raz a navždy zmieriť s poznaním, že nikdy nebude vyrovnaný sám so sebou, nebude spokojný so svojou prácou a zrejme vždy bude pochybovať: o sebe, o iných, o pravdách, ktoré mu ponúkajú, a o pravdách, ku ktorým sa sám dopracuje.“

Nie náhodou Jurík cituje Bibliu: „Zlé budú posledné veci človeka!“ Pretože v druhom zväzku Krimi prípadov reportéra AZ sa zlé konce pritrafia viacerým postavám. V kriminálnej novele Čierny chlieb lásky nás autor zavedie do vychýrenej vinárne Zlatý súdok. Hosťom tu na obveselenie hrá cigánska kapela, ale jedného dňa niekto surovo zavraždí cimbalistu Melichara. Popri vyšetrovaní je leitmotívom príbehu myšlienka predsudkov voči Rómom, vraj sú nepochopení, považovaní iba za zlodejov či klamárov. Z postáv dostáva viac priestoru ako predtým Zárubova priateľka a milenka, mladá vdova Juliana Broniewska, majiteľka luxusného obchodíka s bielizňou na Suchom mýte. Práve ona robí Rómom najväčšieho advokáta: „Cigáni sa nikdy neprispôsobia, nikdy! Tí ostatní… gadžovia ich nechápu, sú plní predsudkov a zloby, nerozumejú ich životom, a preto ich odsudzujú. Chcú mať cigáňov pokorných a poslušných. Ale oni sú na to príliš slobodní a hrdí!“ Pritom, pravdaže, pozná aj ich zásadu: „Oklamať gadžov nie je žiadny hriech.“

V druhej kriminálnej novele Diabolská maska nás autor pozve do šteklivého prostredia nevestinca Modrá šťuka na Vydrici, práve tu našli zavraždenú nahú prostitútku iba s diabolskou maskou na tvári. Ak v predchádzajúcom prípade rozoberal autor rómsku problematiku, teraz ho zaujala morálka spoločnosti a chúlostivá otázka ženskej sexuality, prípadne nevery v patriarchálnom, konzervatívnom svete. Podobný jednostranný až mierne vulgárny názor na neveru prezentuje šéfredaktor novín Alojz Mentel: „Keď je muž neverný, tak je to otázka biologická, povedal by som, otázka tela. No keď je žena neverná, tak je to otázka psychologická, povedal by som, vec duše. V tom je zásadný rozdiel! Muž klame telom, žena srdcom. Muž sa potrebuje vyprázdniť, žena naplniť!“ Záruba si zasa myslí, „že každá žena je tak trochu neviestka a každý muž zvrhlík. Kto by chcel koho súdiť? Kto je bez viny?“ Jeho Juliana dáva do hry ženský pohľad: „Žena podvedome túži, aby sa jej muž zmocnil, áno, hoci aj násilím, žiada sa jej nežnosti, no súčasne túži po sile, po mužnosti… A chce rozkoš, no keď ju nemá, chce ju dvojnásobne.“ Privedie niektorý z týchto názorov Zárubu či Štefana Gaburu na stopu vraha?

Keďže Ľuboš Jurík vyrastal v Bratislave na Poľnej ulici pri Ondrejskom cintoríne a je autorom dnes už legendárneho debutu, zbierky poviedok Na Poľnej ulici (1973), ani neprekvapí, že ďalší krimi príbeh sa odohráva v pavlačovom dome na Poľnej ulici (Vražda v pavlačovom dome). Ktosi na povale zavraždil Žofiu Majláthovú, ženu ľahších mravov. Bola to susedka, ktorej muž za ňou behal? Alebo neznámy milenec?

Kriminálna novela Tajomstvo starej dámy nás zoznámi so svetom bratislavskej smotánky, váženou a bohatou rodinou Ledererovcov. Čo všetko sa ukrýva pod nablýskaným povrchom? Záruba nemá rád tých horných desaťtisíc, ktorí sú takmer nedotknuteľní, ale šéfredaktor ho poučí: „Demokracia je vždy pre niekoho a vždy proti niekomu.“

Zhruba od polovice 19. storočia sa vyšetrovateľovi zločinov začína hovoriť detektív, tento termín je odvodený z latinského detegere, teda odhaľovať, tak je zmysel jeho práce presne definovaný. Samotná detektívka býva v podaní niektorých autorov len logickou hrou, no často je to práve detektívny román, ktorý podáva presnejšie než iné žánre svedectvo o spoločnosti, v ktorej vznikol, o dobe, ktorú zachycuje (z autorov predovšetkým Stieg Larsson, náš Dominik Dán či český autor Martin Goffa). A práve k tomuto prúdu možno zaradiť aj kriminálne novely Ľuboša Juríka, ktorý potvrdzuje pravdu, že detektívka nie je výlučne oddychová literatúra, a už vôbec nie brak.

2/2018

 

Vladimír Reisel

VIDÍM VŠETKY DNI

Marenčin PT, Bratislava 2017

 

Peter Andruška

 

Keď pred desiatimi rokmi (1. septembra 2007) tento svet navždy opustil básnik-nadrealista Vladimír Reisel, o niekoľko dní sme sa s ním spomedzi jeho bývalých redaktorov v Slovenských pohľadoch (SP) prišli rozlúčiť len dvaja, Michal Chuda a ja. Česť širokej obce tvorcov slovenskej literatúry svojou kolegiálnou účasťou zachraňoval Vladimír Petrík. Miško sa s bývalým šéfom rozlúčil príhovorom v bratislavskom krematóriu, ja som na požiadanie redakcie SP napísal rozlúčkovú spomienku do tohto časopisu.

Odvtedy uplynulo desať rokov a ja znova sedím v hustnúcom prítmí podvečerného ticha a myslím na roky prežité v SP, ktorým v tom čase šéfoval Vladimír Reisel. Čítam „šéfovu“ spomienkovú knihu, pamäti, memoáre Vidím všetky dni, ktoré na vydanie redakčne pripravila básnikova dcéra Zuzana Reiselová (básnik rukopis kompletizoval, respektíve písal v rokoch 1990 – 1993). Podobnosť (príbuznosť) názvu memoárov s básnikovou lyrickou prvotinou Vidím všetky dni a noci z roku 1939, keď mal autor práve dvadsať rokov (narodil sa v januári, knižka vyšla začiatkom apríla), pravda, pozvoľna zaniká v bravúrnej riave rozprávania a básnik Vladimír Reisel sa pred nami vyjavuje ako majster tvorby memoárovej, literárneho žánru, v ktorom sa stretajú, ba snúbia jeho rozprávačské i lyrické, sférické danosti.

Rešpektujúc pravidlá poetiky memoárovej literatúry, Vladimír Reisel uvádza čitateľa do svojho rozprávania Malým prelúdiom, sťaby prológom k svojim pamätiam. Želá si, logicky a prirodzene, aby jeho pamäti „boli predovšetkým poznamenané pravdou, nech by bola akákoľvek – aj krutá“.

Myslím si, že Vladimír Reisel bol žičlivý, a teda vlastne šťastný človek. Jeden z pólov tejto skutočnosti veľmi pregnantne charakterizuje aj on sám v svojich spomienkach: „Videl som a poznal nielen veľa krajín, ale aj mnohých významných a vzácnych ľudí… A nezatracujem ani tých, čo mi spôsobili trable a nepríjemnosti. Mal som to šťastie, že som sa dostal do (tejto) mozaiky ľudí a krajín v mladých rokoch života, keď som vnímal svet veľmi intenzívne, a všetko sa hlboko vrylo do duše i do srdca.“ Toto všetko poznamenalo aj básnikovo spomínanie (a jeho slovesné zaznamenávanie). V prvej (azda najpohodovejšej) časti rozprávania, v kapitole o „hrách a snoch“ v detstve, keď napríklad pomáhal otcovi kolárovi, no najmä keď ako „gymnazista a literárny pokusník“ obdivoval knihy a knižnice, až ho dedinčania začali pokladať za čudáka, „stále pohrúženého do kníh“, dopracoval sa k vyznaniu: „Som presvedčený, že práve knihy ma naučili vidieť. Vidieť svet.“ Knihami a čítaním bývala pretkávaná aj chlapcova samota, keď musel pásť kravu. Z Reiselových pamätí na nás v tejto súvislosti dýchnu slová: „Knihy, ktoré som čítal, mi prinášali veľa fantastických krás, moju pastiersku samotu zapĺňali stovky postáv, príbehov, drám a komédií. Necítil som sa sám, naopak, zdalo sa mi, že som uprostred života, aký bol nielen okolo mňa, ale aj ďaleko odo mňa, za horami, za dolami, za riekami a oceánmi. Hoci je to možno čudné, práve tento spôsob chlapčenského života, tie knihy a svety v nich spôsobili, že som napokon vplával do vlastnej literárnej práce. Zavše hovorievam, že som sa stal spisovateľom zásluhou našej kravy.“ Od otca a matky, z „krásneho obdobia ich života“ pochytil zmysel pre harmóniu a lásku, ale aj nelásku ku kvetnatým rečiam, nemal rád výpovede „plné chvály, samochvály a podobné bengálske slovné ohne“. Príkladom (a dôsledkom) jeho (literárnej) lektúry je aj dojímavo krehký záznam o otcovej smrti: „Smrť nie je krásna, ale tá otcova bola tichá a pokojná ako jarný vánok.“ Pravda, pre Reiselov „rečový prejav“ bývala príznačná aj „irónia a sarkazmus“, s ktorými sa občas stretáme i v jeho pamätiach a ktoré mu dobre slúžili po celý život.

Už v časoch ranej mladosti či neskorého detstva sa duchovný svet budúceho literáta zaľudňoval básnikmi i prozaikmi, a to slovenskými aj českými, ba čoskoro aj francúzskymi. V pamätiach spomína M. Haľamovú, R. Fabryho, O. Březinu, F. Šrámka, K. Tomana, J. Wolkra, J. Seiferta, K. Biebla, F. Halasa, ale aj M. Kukučína, Tajovského, Jégého, V. Vančuru, V. Nezvala a K. Teigeho, ktorí mu tiež pootvorili dvierka do sveta surrealizmu. A nechýba ani výpočet skvostov svetovej lyriky: poézia Puškina, Jesenina, Majakovského a Bloka, Heineho, Baudelaira a francúzskych surrealistov. Nekaždodenný pôvab má historka o tom, ako sa mladý adept básnického umenia na bicykli vybral z Veľkých Bielic do Turca za Andrejom Mrázom do redakcie SP a na Oravu za L. Nádašim- Jégém. Mladého básnika vo Veľkých Bieliciach na motocykli navštívil Rudolf Dilong, s ktorým sa však v neskorších rokoch rozišiel.

Básnik, akceptovaný a uverejňovaný početnými dobovými literárnymi periodikami (Slovenské pohľady, Elán, Slovenské smery, Rozvoj, Svojeť), pokračuje v odkrývaní svojich literárnych lások: „Z básnikov 19. storočia ma oslňovali Janko Kráľ a Andrej Sládkovič, predovšetkým jeho Marína. Máchov Máj a próza Cikáni sú dodnes môjmu srdcu blízke.“ Nechýbajú ani Vrchlický, Hálek, Neruda (Písně kosmické), Krasko, Smrek, E. B. Lukáč, Balt F. Kráľa, niektoré verše Beniakove či Nižnánskeho.

Túžba Vladimíra Reisela stať sa profesorom slovenčiny a francúzštiny nasmerovala jeho kroky do Prahy, do toho „veľkomestského babylonu“, na Karlovu univerzitu, a tak sa stalo, že do jeho života vstúpili ďalšie výnimočné osobnosti, profesori F. X. Šalda, Jan Mukařovský, Albert Pražák (niekdajší dôverný priateľ P. O. Hviezdoslava, pozri A. Pražák: S Hviezdoslavom, 1955 ), tu vzniká básnikova poéma Neskutočné mesto. Svoju osobnostnú originalitu z tých čias V. Reisel sformuloval s jemu vlastnou jednoduchosťou: „Popravde, z vysokoškolských štúdií som najviac získal práve samostatným štúdiom a čítaním.“ A nesporne pod vplyvom zážitkov (a spomienok) z pražského obdobia vznikol aj Reiselov stručný, ale zásadný vstup do dnes už, zdá sa, čoraz menej platnej literárnej histórie: „A nech si hovorí, kto chce, čo chce, davisti a naša avantgarda vykonali pre to, čomu hovoríme československý literárny kontext, dosiaľ najviac.“

úryvok, 1/2018

 

Kristína Pavlovičová

VEĽKOMORAVSKÝ PROGLAS

Typi Universitatis Tyrnaviensis, Trnava 2016

 

Peter Tollarovič

 

Od prvého prebásnenia Proglasu Viliamom Turčánym v dnes už fundamentálnej knihe Eugena Pulinyho Slovesnosť a kultúrny jazyk Veľkej Moravy (1964) uplynulo viac ako päťdesiat rokov. Za tento pomerne dlhý čas sa Proglasu systematicky venovalo množstvo jazykovedcov, literárnych vedcov, básnikov, ktorí skúmali a interpretovali túto „veľbáseň storočia“. Vyše polstoročia sleduje Konštantínovu báseň spomínaný Viliam Turčány, ktorý svoje prebásnenia inovuje a predkladá nové pohľady odkrývajúce tajomstvá tohto starobylého Predslovu. Za všetko a za všetkých uveďme aspoň samostatné vydania Turčányho prebásnenia iniciované kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom vo vydavateľstve Herba alebo nedávne vydanie Literárneho informačného centra Proglas – Preklady a básnické interpretácie (2012) s predslovom kardinála Jozefa Tomka.

Proglas je alegoricky povedané aj predslovom celej našej kultúry a v rámci nej predovšetkým krásnej literatúry. Ak Proglas vnímame v intenciách bohatej tradície, pevne spätej s osobnosťami našej kultúry a najmä literatúry, je žiaduce k nemu pristupovať s úctou a pokorou, celkom osobitne. Rozhodne nie ako k hociktorej inej básni staršej slovenskej literatúry.

Nová kniha Kristíny Pavlovičovej Veľkomoravský Proglas o tom nesvedčí.

Tento predslov k Evanjeliu sv. Jána chápeme ako prejav sebestačnosti staroslovenčiny i ako básnického jazyka na vynikajúcej úrovni. Už v roku 1943 Roman Jakobson konštatoval: „Márne by sme hľadali v iných krajinách stredovekej Európy obdobu tejto priebojnej básne, literárnu pamiatku príbuzného obsahu.“

Pre autorku je všetko len „údajné“ (hypotetické verzologické analýzy, domnelý veršový systém atď.) a dospela k názoru, že Proglas nie je dielom Konštantína Filozofa, a nie je ani básňou. Svoje tvrdenia podkladá rôzne, napríklad: „Ak by bol jeho autorom skutočne Konštantín Filozof, neoznačil by sám seba za blaženého učiteľa nášho. Ide teda o neskoršiu vsuvku.“ Takéto úvahy sú však pomýlené, keďže nie je azda ani potrebné obzvlášť vysvetľovať, že obdobné vyjadrenia sú v stredovekej, osobitne cirkevnej terminológii bežné.

Kľúčovou kapitolou monografie je druhá časť nazvaná Charakteristiky formy textu. V tejto kapitole sa zo strany Pavlovičovej ušlo doslova každému, kto sa kedy Proglasom vôbec zaoberal: opäť Turčány, Jozef Minárik, Stanislav Šmatlák, Katarína Habovštiaková, Zuzana Kákošová, Teodor Križka, Marta Keruľová, Eva Fordinálová, Ján Zambor, Pavol Žigo, Matúš Kučera, Peter Ratkoš atď. Nadmieru pranieruje Turčányho, keď zavrhuje jeho početné objavy súvisiace s Proglasom. Podľa Pavlovičovej všetci menovaní pracovali a pracujú s Proglasom nekriticky a neakademicky. Obsiahle pasáže svojej knihy uverejňovala Pavlovičová v roku 2015 vo viacerých číslach časopisu Slovenská literatúra, pričom na tomto fóre vyvolala polemiku s už spomínaným Jánom Zamborom, ktorý viaceré jej vyjadrenia korigoval. Jej články boli uverejňované pod názvom Nejasnosti okolo veľkomoravského staroslovenského Proglasu.

Pavlovičová svoju základnú tézu „Proglas ako báseň je rekonštrukciou Rajka Nachtigala, Proglas ako báseň je text 20. storočia“ zopakuje v knihe x-krát, takmer sústavu až refrénovito, ako keby chcela sama seba presvedčiť o tejto svojej domnienke. Na akéhokoľvek čitateľa inflácia tejto tézy pôsobí minimálne rušivo. Autorka zhadzuje aj iné zistenia týkajúce sa Proglasu. Zavrhuje tvrdenia označujúce báseň ako hymnus, neakceptuje ani charakteristiku básnického prológu: „Z vecnej stránky je toto konštatovanie pomýlené“ (s. 48). „Je to nereálny mýtus, ktorý, ako vidieť už v začiatkoch jeho budovania, je postavený na dezinformáciách a skresleniach“ (s. 49).

Niektoré autorkine zistenia sú priam komické. Zrejme nie náhodou, ale pre otvorenú vecnú polemiku, venuje osobitú pozornosť Jánovi Zamborovi: „Ak existuje písmenové Slovo, potom existuje aj písmenový Kristus, lebo v kontexte Proglasu a v biblickom kontexte Slovo je Kristus.“ Vskutku objavné!

Niektoré Pavlovičovej zistenia by azda mohli byť prínosom pre novú a aj podnetnú diskusiu okolo Proglasu, no povýšenecká a pohŕdajúca dikcia jej vyjadrení je eticky nekorektná a odborne slabá. Uvádzame niekoľko príkladov: „Citát z Biblie je to najjednoduchšie, pri čom nemožno nič pokaziť. Netýka sa to však našich prekladateľov Proglasu“ (s. 62). Takto vlastne uráža všetkých prekladateľov. A podobne: „V. Turčány sa nazdáva, že Konštantín Filozof si ho (Proglas, poznámka P. T.) zámerne vybral na začiatok svojho prekladu. (…) Takéto uvažovanie je síce mýtotvorne veľmi produktívne, pokiaľ ide o cyrilo-metodskú tradíciu (Konštantín ako nový apoštol Ján), ale je založené na elementárnej neznalosti ortodoxie. Konštantín si totiž nevyberal, ktorým textom začne preklad evanjelia. Prekladateľ si zväčša nevyberá, ktorou časťou textu začne, ale prekladá od začiatku rad-radom“ (s. 79). Čo možno viac dodať, ak Pavlovičová poúča Turčányho o tom, ako prekladateľ postupuje pri prekladaní? Paradoxne si však v nasledujúcich riadkoch v podstate sama protirečí, pretože uvádza príklady z liturgickej praxe, v ktorých je Jánovo evanjelium na ich počiatku. Ďalej kritizuje Turčányho vymenovanie štyroch evanjelistov: „Matúš i Marek s ním a s Lukášom i Ján.“ Vraj tak vytvoril dve dvojice evanjelistov, čo pôsobí mätúco, čo je celkom irelevantná poznámka.

Viac ako 400 poznámok pod čiarou pôsobí často mätúco a možno nájsť viacero nezrovnalostí. Napríklad na strane 128 a 129 poznámky 444 až 449 neodkazujú na predošlý citovaný dokument. V závere autorka dospela k názoru, že Proglas je akýsi prekladateľský prológ. Pavlovičová nabáda k novej diskusii o starom texte s novými hodnotiacimi kritériami. Čo však považuje za nové hodnotiace kritériá? Po prečítaní jej monografie Veľkomoravský Proglas v ňom badať snahu o paškvilizáciu všetkého predošlého, čo zrejme nie je produktívna cesta nielen pri skúmaní tejto veľbásne, ale je to nenasledovaniahodný príklad pristupovania k literatúre a literárnej vede vôbec.

12/2017

 

Anton Baláž

Povedz slovo čisté

Literárne informačné centrum, Bratislava 2017

 

Mária Bátorová

 

Po knihách Hana od Pavla Taussiga a… až pod čiernu zem od Kornela Földváriho prichádza z pera Antona Baláža na knižný trh kniha o neslávnych rokoch päťdesiatych a zároveň o posledných rokoch života (1949 – 1955) Štefana Krčméryho Povedz slovo čisté. Rozsah 493 strán napĺňa 35 kapitol, dokumentárna príloha, ukážky rukopisu spisovateľa a celé znenie strojopisom, informácie o oboch autoroch, komentáre a poďakovanie.

Len mimoriadne nadaný a invenčný autor dokáže z najhorších čias slovenskej histórie – z päťdesiatych rokov – vyťažiť to najlepšie, nič nezamlčať a napriek tomu nahliadať na veci z mnohých strán, vyvážiť hulvátstvo a rôzne stupídnosti zvráteného politického systému psychológiou postáv, ktorá ukazuje viacnásobnú životnú normalitu ich osobných profilov, skutočný stav spoločnosti v reálnej existencii ich myšlienok a činov. Práve autorská skúsenosť podobných sedemdesiatych rokov konsolidácie stvorila túto „mäkkú“, dojímavú diferencovanosť, vyvažovanie času absurdít poukazom na beh normálneho života bez toho, aby čokoľvek z politického tlaku autor vynechal či zamlčal, ba naopak, dojímavé sú práve deje a činy, ktoré svedčia o statočnosti a charaktere ľudí (reálnych postáv) v tých najnebezpečnejších politických časoch, keď na Slovensku nešlo len o obmedzenie slobody, ale o skúsenosť strašných justičných vrážd.

Román Povedz slovo čisté je komponovaný ako zložitá románová štruktúra, v ktorej sa kontextualizujú mnohé deje a prvky sujetovej výstavby. Autorský rozprávač sa v dvoch tretinách strieda s denníkovou formou ošetrujúcej lekárky Orlovskej. Je to román psychologicko-sociologický. Zámerne uvádzame toto poradie zdanlivo proti sebe idúcich sémantických charakteristík. Silná psychologická rovina je daná najmä svetom ideí, myšlienkovými pochodmi hlavnej postavy – Š. Krčméryho –, ktoré zveruje najskôr lístkom, potom štandardnému papieru, ale aj denníkovými zápismi ošetrujúcej lekárky Orlovskej, vnútornými monológmi ďalšieho ku Krčmérymu paralelného protagonistu, študenta Jakuba, najmä topografiou životopisu autobiografickej postavy (s licenciou posunu rokov konsolidácie), ktorej skúsenosti sú zvnútornené, podané často ako vnútorný monológ. K nemu sú priradené diferencované typy spolužiakov, najmä tristný osud Ruda Drobného, priateľky z detstva Lotky Laššákovej, ale aj osud Eržikinho otca, ktorý sa vráti z ruského zajatia, a tak sa osudy súvisiace s politickým násilím na Slovensku dostanú do paralely s osudmi ľudí v Maďarsku, alebo pokračujú, ako vyvezené mníšky, v Čechách. Zvnútornené a komentované sú aj skúsenosti riaditeľa psychiatrickej liečebne MUDr. Karola Matulaya, zakladateľa slovenskej psychiatrie a evanjelického farára Jána Petríka, profesora na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte.

Sociologická rovina je v románe podporená tematizovaním spoločensko-politických procesov na viacerých úrovniach: od zázemia dedinskej society na Ponitrí (jedináčik Jakub, jeho matka a otec, chudobná Lotka, dedinská katolícka fara) alebo prostredia reštaurácie – pivárne Jakubovho strýka – cez internátne prostredie Suvoráka, Horského parku, fakultného života po opis Justičáka. Tu sa striedajú pomerne krátke autorské opisy prostredia s intenzívnymi reflexiami očami postáv. Komplexné a veľmi sugestívne je prostredie pezinskej psychiatrickej liečebne. Rozdielnosť autorského spracovania v týchto rôznych prostrediach, nazdávame sa, nesúvisí len s autobiografiou v prvom prípade a biografiou v druhom. Je možné sa domnievať, že posledné roky osudu Krčméryho boli súvisle napísané skôr.

Topografia je faktografická, v názvoch autentická a takisto prostredie univerzity, zastúpené autentickými menami ľudí, ktorí tvorili kolorit literárnej vedy, žurnalistiky, Slovenskej akadémie vied a univerzitných štúdií, redakcií atď. To všetko s autentickými charakteristikami spoločenskovedných lapsusov a počiatkov znižovania kvality literárnovedného výskumu na Slovensku, keď kolega kolegovi odporúča nečítať pôvodné diela (aby si nedajbože niečo vlastné a zaujímavé o nich nepomyslel), ale čítať len to, čo už bolo o nich publikované, a od toho sa neodkláňať. Z tohto vzniklo zmnožovanie toho istého balastu, ktoré, žiaľ, často pretrváva dodnes. Sú tu službičkujúci politruci literárnych kruhov ako súdruh Breťa alebo Ján Rob Poničan, ale aj slávne mená ako Alexander Matuška v doslove ku Krčméryho dielu, Dominik Tatarka so svojimi budovateľskými románmi. Baláž tu spomína Prvý a druhý úder, ale román, ktorý mal svietiť ako príklad metódy socialistického realizmu, Drevená dedina od Františka Hečka z toho istého roku, nespomína…(?)

Topografia ťažiskového protagonistu Štefana Krčméryho, ktorý svojou tichou a činorodou existenciou nastavuje zrkadlo všetkému ostatnému, je autentická. V komentároch sa autor zmieňuje o tom, že si viackrát bol pozrieť liečebňu v Pezinku a podľa archívov vedel aj porovnať, čo bolo pôvodné z času, keď tam Krčméry bol. Celé okolie liečebne – starý park – je dodnes pôvodné a bolo v tom čase podľa liečebnej koncepcie riaditeľa MUDr. Matulaya súčasťou liečebného procesu – pacienti mohli chodiť von a pracovať na čerstvom vzduchu alebo v skleníku. Krčméry nepracoval manuálne, o to viac však duševne. Ako liečený pacient si mohol dovoliť „kázanie z pňa“, ako to nazval Ján Petrík, keď to prvýkrát zažil. Krčméry ako kňaz, ktorý toto povolanie opustil pre prácu „na roli národnej“ v medzivojnovom období, si to vyčítal. No práve on patrí azda k prvej a poslednej najvzdelanejšej generácii slovenskej inteligencie (štúdium v Paríži a v Prahe, okrem niekoľkých živých klasické jazyky ako gréčtina, hebrejčina, latinčina, prirodzene hudba, komponovanie a hra na husliach – bohoslužobných a časových piesní, napríklad vianočných). Kombinácia teológie a klasického humanitného vzdelania mu umožňovala komplexný pohľad aj na literárnu históriu, antropologický prístup, ktorý dodnes v našich humanitných vedách prekrýva štrukturalizmus. Kvalitné vzdelanie umožňovalo Krčmérymu aj v podmienkach liečebne, teda bez knižnice, napísať minimálne dva spisy – Venček psychiatrický a Psychiatria slovenská, okrem toho preklady piesní z bibličtiny atď. Každodenne vysvetľoval časti Biblie a kázal podľa počasia – v parku, stojac na pni, alebo vo vnútri liečebne – zhromaždeným pacientom. Skrátka, robil, čo v danej chvíli mal a mohol, to, čo nazývame žité kresťanstvo. Svoje husle si dal zavesiť tak vysoko, aby na ne nedočiahol, lebo hra na nich ho priveľmi rozrušovala. Boli v prílišnom protiklade k dobe a aj podmienkam, v ktorých žil. Krčméryho pseudonym Ján Jesom upomína na odpoveď Jána Krstiteľa na otázku: „Kto si ty?“ „Ja nie som Mesiáš.“ „Si Eliáš?“ „Nie som…“ (Evanjelium Ján I, 19). Krčméry sa tu stotožňuje s Jánom Krstiteľom, ktorý len pripravoval cestu Pánovi, „je hlas volajúceho na púšti“.

V súvislosti s týmto pobytom Krčméryho sa v retrospektíve, ale aj v konšpiratívnych komunistických správach ŠtB, ktorá zachytí ďakovný list Krčmérymu z Izraela, objavujú informácie o pobyte v Nitre, kde bol istý čas už chorý so svojou matkou a stretával sa s nitrianskymi intelektuálmi, rabínom a študentmi nitrianskej ješivy, ktorým sa venoval. Pod láskavým dohľadom prof. Matulaya, prostredníctvom ktorého rodiny (ako aj rodiny lekárky Orlovskej) sa dá nazrieť aj do vtedajších bratislavských intelektuálnych kruhov, sa duchovný život v liečebni neuplatňoval len vďaka Krčmérymu, ale aj vďaka mníškam, ktoré sa starali o detských pacientov, navštevovali bohoslužby atď. V čase pezinského pobytu vyšli aj zväzky výberu z Krčméryho diela. Jedna z najdojímavejších scén románu sa týka práve odovzdania tohto zväzku autorovi. Delegácia pozostáva z A. Plávku, I. Kupca a P. Bunčáka a stretá sa s autorom v pracovni riaditeľa Matulaya. Prítomná je aj Dr. Orlovská, Krčméryho ošetrujúca lekárka. Pri odovzdaní niekto z delegácie začne tichučko spievať pieseň Hojže, Bože, jak to bolí, báseň, ktorú A. Sládkovič napísal po neúspechu revolúcie 1848 a zhudobnil ju Krčméryho starý otec Augustín Horislav Krčméry. Podobné scény vypovedajú o stave slovenských vydavateľstiev a zastúpení našich intelektuálov v nich.

Part okolo profesora a evanjelického farára Jána Petríka informuje o stave evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v päťdesiatych rokoch, o jeho rodinnom živote a úsiliach, pre ktoré navštívil aj Krčméryho. V tomto parte románu sa dopĺňali archívy a vedomosti autora monografie o Krčmérym s predošlým životopisným románom o slovenskom filozofovi Jánovi Lajčiakovi (pasáž o Knihe proroka Ezechiela, ktorá bola podkladom francúzskej dizertácie filozofa).

V románe A. Baláža ide v podstate o vzťah duchovna a materiálna, premietnutý do konkrétnych životov postáv. Všetok naratívny arzenál, počnúc psychologickými úvahami a zdôvodneniami až k názvom kapitol je v znamení duchovna. Zapojenie iného plánu – paralelná biografia začínajúceho študenta Jakuba – v tomto duchovnom rozmere pokračuje (Jakubova matka, farár v ich obci, účasť študentov na bohoslužbách a najmä vnútorný vývin pod vplyvom pobytu na VŠ). Neurobia síce z Jakuba hrdinu – jeho postoje sú dosť vlažné, uhýbavé, čo si aj sám uvedomuje, najviac pri procese s Rudom Drobným –, no umožňujú vidieť Krčméryho osud zvonka, v reláciách skutočného manipulovaného diania.

Rozsiahlejšia časť interpretácie knihy by sa mala venovať erotike, sexu, ktorý je pomerne intenzívnou a zvláštnou oblasťou nielen mimo liečebne v radoch mladých študentov, ale je to všeobecný element, tristný aj v živote Štefana Krčméryho, ktorého prózy stoja na „ruvaní dvoch duší“, na tenzii Černobog – Belbog, ako je to v torze poviedky o Jánovi Silvánovi.

V Krčméryho diele treba podčiarknuť súvis všetkého so všetkým, presvedčenie, že niet budúcnosti bez minulosti, že život je zmysluplná chiméra – Kristus. Časté sú však aj pocity márnosti. V tejto všeobsiahlosti globálneho univerza, v existencii tragického subjektu, žijúceho z predstavy ideálu, ale aj v potencii priestoru, ktorý vytvára pocit ničotnosti pre tvorbu ideálov, v tejto logickej a vôbec nie zmätenej súčinnosti všetkých častí univerza, spočíva autorská filozofia jeho próz. Svet Bohom stvorený, ale zároveň ustavične sa tvoriaci (natura naturant). Náboženský dualizmus (Belbog a Černobog), s tým súvisiaci dualizmus etický, antropologický dualizmus (v Silvánovi), všetky vznikajú z monistického názoru („Belbog stvoril si Černoboga“) a ústia do spontánneho princípu pan, ktorý má takisto monistickú podstatu, do panteizmu Spinozovho typu, do presvedčenia, že časť môže byť svetom a svet môže byť v časti. (Tieto charakteristiky sú uvedené v štúdii o Š. Krčmérym Medzi ideálom a ničotou z roku 1992. Podľa nej sa nazýva celý výber z esejí a štúdií z roku 2014 od autorky recenzie.)

11/2017

Kamila Balcová

O VODNÍKOVI CHŇUCHŇUKOVI

Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2016

 

Hana Košková

 

Príbehy, pri ktorých v žilách tuhne krv, záhady z rozprávok a celý ten kaleidoskop zložený z fantazijných prvkov, to je raj, v ktorom ožíva detská predstavivosť. Sprievodcami po rozprávkovej krajine sú deťom zvyčajne draci, víly, čarodejnice, obri, strigy, strigôni a vodníci. Do čarovného rozprávkového príbehu o vodníckom svete detského čitateľa privádza aj autorka Kamila Balcová vo svojej knižke O vodníkovi Chňuchňukovi. Nadväzuje tak na tvorbu svojho otca Júliusa Balca. Odovzdal jej príbehovú štafetu, ktorá je voľným pokračovaním rozprávkovej knihy Vodnícky karneval.

Autorke sa podarilo pri líčení rozprávkového príbehu zbaviť tradičných rekvizít figurujúcich vo svete vodníkov. Nahradila ich nadhľadom, ľahkosťou a vlastným videním. Vyhla sa zbytočnostiam a záťažiam pri opisoch vodníckeho prostredia, čo sa prejavilo na jej rozprávačskom štýle. O čom je vlastne rozprávkový príbeh? Tak ako aj my ľudia potrebujeme kamarátov a hľadáme si ich, aj vodník Chňuchňuk si našiel na karnevale priateľku Adelku, dievčatko preoblečené za vodníčku. Spolu sa na karnevale zabávali, šantili, jašili sa, ako to deti v ich veku vedia. Po karnevale Adelka odišla, no Chňuchňukovi sa za ňou tak cnelo, že sa chcel zmeniť z vodníka na človeka. Takisto, ako to urobila aj malá morská víla z rozprávky Christiana Andersena. No zmeniť sa z vodníka na človeka naozaj nie je ľahké. Iba ak sa na to použijú strigônstva a čary. Preto si i Chňuchňuk zaumienil obrátiť sa na strigôňa. Strigôni sú však vypočítaví, rovnako ako i ľudia. Chňuchňuk musel strigôňovi sľúbiť, že mu dopomôže k úlovku obrovského sumca z Liptovskej Mary. Vďaka nemu sa sumec dostal na stôl i do udiarne strigôňa a jeho družky Omicly. Strigôňovi sa však úlovok málil. Preto chcel za premenu vodníka na ľudskú bytosť čoraz viac. Chcel poklad, ktorý si nahromadila Chňuchňukova vodnícka rodina. Strieborné mince, riečne perly, zlaté poháre z koristi lúpežnho rytiera Podmanického. Túžba po Adelke bola veľká, preto Chňuchňuk uchmatol z rodinného depozitu aj poklad pre strigôňa. Konečne sa za poklad, ktorý odovzdal strigôňovi, mohol stať človekom. Prišiel za Adelkou, ktorá ho len-len že v novej ľudskej podobe spoznala. Chodili spolu do školy, navštevovali sa, súťažili. Chňuchňuk si postavil domček, až raz… Blížil sa koniec školského roka, počas ktorého sa Adelkin kamarát naučil čítať i písať. Chňuchňuk pocítil, že sa začína znova meniť na vodníka. Preľakol sa a bezradne zastal pred Adelkou aj pred zrkadlom. Tušil, že za všetkým sú strigôňove čary. Pokladov už viac nemal a nevedel, čo strigôňovi ponúknuť. Tak sa radšej rozhodol vrátiť medzi svojich do priehrady na Liptovskej Mare. Aké posolstvo vyplýva z tohto čarovne pretlmočeného rozprávkového príbehu? Také, že nielen ľudia, ale i vodníci by sa mali vrátiť k svojim koreňom. Tam, odkiaľ vzišli a kam patria. Aj keď hlavný protagonista Chňuchňuk zažíval zaujímavé príhody a dobrodružstvá, vodnícka rodina, v ktorej tiež funguje rodinná spolupatričnosť, ho opäť medzi seba prijala s otvorenou náručou. Knižka, ktorú autorka Kamila Balcová napísala pre deti, je hodnotným vkladom do súčasnej detskej literatúry. Výstižné a čarokrásne ilustrácie Martina Kellenbergera, ktoré vodnícky príbeh vhodne dotvárajú, toto dielko zaradili medzi najkrajšie knihy roka 2016. Deti a ich rodičia to určite ocenia.

10/2017

 

Jana Bodnárová

NÁHRDELNÍK / OBOJOK (VTEDY, MEDZITÝM, TERAZ)

Trio publishing, Bratislava 2016

 

Ladislav Čúzy

 

Najnovší román známej slovenskej prozaičky Jany Bodnárovej námetovo zapadá do trendu posledných rokov. Zaoberá sa životom ľudí, ktorých osudy veľmi ovplyvnila druhá svetová vojna, atmosféra Slovenskej republiky, politické prenasledovanie v päťdesiatych rokoch, a okrajovo sa dotkne aj vpádu „spriatelených armád“ do Československa v roku 1968 a veľmi marginálne aj rokov nasledujúcich. Teda podtitul románu Vtedy, medzitým, teraz je výstižný.

Menej výstižný je dvojnázov románu. Ten je možné chápať len metaforicky so širokým konotačným interpretačným využitím.

Jana Bodnárová sa v minulých desaťročiach predstavovala vždy ako intelektuálne zameraná autorka a čitateľov ani tentoraz nesklamala. Reálna dejová kostra románu je veľmi jednoduchá. Do rodného malomesta, azda kdesi na strednom Slovensku, sa po rokoch vracia staršia žena židovského pôvodu Sára (momentálne žije v Nemecku), aby sa postarala o rodinnú, niekoľko rokov pustnúcu vilu. Tu sa stretáva s dávnou priateľkou Ibojou a začína sa ich spomínanie. Napokon sa vlastne ani nedozvieme, čo sa s vilou v budúcnosti stane. Sára chcela zariadiť, aby v nej bolo zriadené múzeum jej otca maliara, ktorý dávno zomrel. Možné však boli aj iné riešenia. Všetko, čo sa odohráva v súčasnosti, je pre román tak trochu nepodstatné.

V poznámke pred textom románu Bodnárová píše, že kniha „by možno nevznikla, keby neexistoval osud a dielo maliara Ernesta Špitza“, ktorého vlastný život je „v texte prítomný len veľmi, veľmi vzdialene“. Ohlasy existencie maliara Ernesta Špitza sú prítomné v postave Imricha, Sárinho otca. Nejde o biografický román, kontakty postavy Imricha s reálnym maliarom Ernestom Špitzom sú minimálne. Dokonca si myslím, že čítanie textu bez znalosti tejto alúzie je celkom adekvátne. Podstatné sú spomienky oboch žien, presnejšie spôsob, akým Bodnárová tieto myšlienky prezentuje. Základná „prítomnostná“ línia je ustavične esteticky veľmi zaujímavo prerušovaná „fragmentárnymi“ odbočeniami do Sárinej a Ibojinej minulosti, ich rodín, ale aj množstva postáv žijúcich okolo nich v minulosti. Životné osudy oboch protagonistiek registruje autorka prostredníctvom retrospektív takmer od ich mladosti až do prítomnosti. Existenciu všetkých postáv výrazne ovplyvnili ľudsky deformované spoločenské pomery, ale aj komplikovanosť ľudského jedinca, reagujúceho neraz na vonkajšie podnety veľmi neočakávane a pre jeho, hoci i rodinné, okolie nezrozumiteľne.

V krátkej recenzii nie je možné prerozprávať množstvo v texte naznačených, zväčša tragických príbehov. Môžem však čitateľom odporučiť, aby si text prečítali. Mnohých určite upúta, aj keď je možné, že každého zaujme niečo iné.

V texte je prítomná výrazná lyrizácia, najmä pri komponovaní kontextu prostredia. Táto lyrizácia dodáva textu atmosféru, ale neraz nie je funkčná a pôsobí ako nadbytočný ornament. Senzuálny maliarsky spôsob evokovania prostredia je pre Bodnárovej štýl neprekvapujúci.

Politická dimenzia textu je len naznačovaná a do určitej miery vyžaduje od čitateľa znalosť historických reálií. Lyrizácia sa však dotýka aj postáv, ktoré autorka takýmto spôsobom trochu zahmlieva. Žiadnu z postáv Bodnárová nepredstavuje explicitne. Postavy vytvára z detailov, ktoré sa občas dajú poskladať, iné zahaľuje tajomstvom, bez jasnejšej predstave čitateľa o ich charaktere. Sára aj Iboja ustavične spomínajú, ich spomienky sa prelínajú, je v nich veľa návratných motívov, niektoré sa do určitej miery vysvetľujú, pri iných by bolo potrebné čítať text znovu, aby sa čitateľovi niečo objasnilo. V texte je však aj niekoľko veľmi závažných, tragických nedorozprávaných „epizód“. (Tajomná smrť Imrichovej matky počas vojny; rodina sa skrývala na dedine pred Nemcami, napokon opustila skrýšu a asi zamrzla, nevedno prečo. Smrť Imrichovej manželky Emilky, ktorá dostala od veštkyne nejaký lístok, Sára nikdy nezistila, čo v ňom bolo, ale matka ju jedného dňa opustila a už sa nikdy nevrátila. Smrť Ibojinho otca, ktorého pred očami Ibojinej matky „azda náhodne“ zabilo v Paríži auto. Smrť mladej ženy v hoteli tesne po vojne a nájdenie ženských kostí po rokoch, ktoré patrili asi jej…)

Bodnárová vytvorila sémanticky zaujímavú koncepciu postáv. Vlastne všetky postavy spája ľudskosť, počas vojny sa mnohí celkom samozrejme pokúšajú pomáhať, ale tragédia nastáva pod vplyvom politickej situácie. Objavujú sa tajomné postavy alebo postavy individuálne nešpecifikované, ktoré prinášajú zlo a smrť. Ústredné postavy Sáry aj Iboje sú komponované ako postavy s veľkou životnou silou, ale zároveň aj ako introvertné osobnosti meditujúce o podstate svojej existencie. Skôr vnímajúce dianie okolo seba a pokúšajúce sa pochopiť, čo sa vlastne odohráva, než tvoriace svoj osud.

Podľa môjho názoru vytvorila Jana Bodnárová zaujímavý, na dnešné pomery azda tradičnejší text, ktorý prináša viac estetických podnetov, predovšetkým zaujímavú makrokompozíciu a detailnosť spôsobu autorkinho rozprávania. V románe Bodnárová predkladá príbehy ľudí, nad ktorými by sa mal čitateľ zamyslieť. Robí to veľmi jemne a je jasné, že jej išlo najmä o zamyslenie nad spletitosťou ľudskej existencie v minulosti, ale vo veľkej miere a v inej podobe aj dnes.

Verím, že najnovší román Jany Bodnárovej si nájde svojich čitateľov a nestane sa len nezbadanou súčasťou jej obsiahlej literárnej tvorby.

10/2017

Ireney Baláž

ČAS HMATU

Spolok slovenských spisovateľov, Bratislava 2017

 

Maroš M. Bančej

 

Poézia sama osebe je vo svojich najlepších vrcholoch nesporným obrazom i odrazom ľudského ducha, snahou človeka prostredníctvom vysloveného slova aspoň hľadať a objavovať ďalší rozmer týchto slov, ak nie rovno použiť ich na otvorenie brány duchovna. Takto zameraná poézia má na Slovensku tradíciu v podstate od vzniku prvých básnických textov, a to určite nehovoríme o tom, čo väčšina ľudí považuje za základnú zárodočnú bunku modernej básne, teda o tvorcoch z 18. storočia. Ale aby sme sa nezneisťovali jaskynným prítmím, hovorme radšej v prípade programovo duchovne zameranej poézie o básnikoch katolíckej moderny, ktorá v prvej polovici 20. storočia dosiahla mimoriadne umelecky nosné výsledky. Určite sa však zhodneme, že otázky presahujúce človeka, dotýkajúce sa jeho mystickej skúsenosti a hľadania, stále v našej básnickej spisbe rezonujú. Príkladom je aj básnik, literárny kritik a publicista Ireney Baláž.

Kniha Čas hmatu s podtitulom „ako voňajú sny“ je štvrtou básnickou zbierkou tohto autora. Ireney Baláž začal poéziu publikovať na začiatku deväťdesiatych rokov v literárnych časopisoch a debutoval v roku 1996 knihou Fresky. Už vtedy si literárna kritika všimla, že na slovenskú básnickú scénu vstúpil básnik so silným impulzom filozofického hľadania. Je to prirodzené pre človeka, ktorý vyrastal v duchovnom prostredí rodu, po generácie si odovzdávajúceho povolanie (od slova byť povolaný) gréckokatolíckeho kňaza. Nasledovali básnické zbierky Anatómia smädu (2000) a Prierez tmou (2004). Poetické smerovanie autora ostalo zachované. Zdá sa však, že pribudlo nevyslovených otázok v Balážových básňach, respektíve že sa za niektorými jeho poetickými odpoveďami sa skrývajú vlastne ďalšie otázky.

„Bolo to vtedy, / keď stvorenie sveta / a človeka / skončilo na konci / svojho / mrazivého / nekonečna,“ píše autor, ktorý do básní šifruje svoje, ale aj človečenské obavy či hľadať niečo, čo nás nekonečne prevyšuje, je vôbec v silách človeka. V básňach, ktoré sú akoby inotajnými záznamami autora z každodenných situácií či spomienok, cítime vieru, ale aj úzkosť, či je naša cesta tá správna. Ďalším dôležitým pólom Balážovej tvorby je jeho vzťah k žene. K žene partnerke, večnej inšpirátorke, ale aj záhadnej bytosti, ktorú stále znova a znova musíme objavovať. „Žena – obrys / V tom svete dláta / … a raneného kameňa / – toho obrysu predstavy // muž / odmietol / hyperbolu ženských úst // len preto // aby znovu mohol okúsiť / trpkosť // … jablka.“

Aj tu je autor metaforicky bohatý a ponúka verše, ktoré si každý čitateľ musí dešifrovať vlastným kľúčom. Keď už spomíname metaforu ako dôležitý veršotvorný prvok, tak v Balážovom prípade je skôr tradičnejšia, autor sa vyhýba dnes takému modernému experimentovaniu a vyhýba sa širokým a expresívnym básnickým gestám. Dôležitým „konštrukčným“ prvkom je v prípade zbierky Čas hmatu aj grafická úprava básní. Texty v zbierke sú zalomené na os. Ako rotujúce útvary, ktoré v podobe symetrických kužeľov a tornád písmen tvoriacich slová evokujú vírenie v autorovej mysli. Zbierka sa skladá z dvoch častí. Prvej rovnomennej a druhej Ako voňajú sny, z ktorej posledná rozľahlejšia báseň Metamorfózy Podstaty (Epilóg) je zhrnutím Balážovho básnického hľadania, nachádzania a strácania. Ako keby sme sledovali boj moderného skeptického a vo svojej podstate požívačne konzumného (aj láska môže byť konzum) človeka s jeho duchovným alter egom.

Čo dodať na záver? Aj napriek často prítomnej skepse je však celkové vyznenie zbierky optimistické. „Strom si naberá odvahu zakotvením svojich koreňov…“ Zbierka Čas hmatu nie je jednoduchým čítaním. Vyžaduje si aktívnu účasť čitateľa, a to je na nej mimoriadne sympatické. Nehľadiac na to, že autor v nej tvorivo a kontinuálne napĺňa svoju predstavu o komunikácii prostredníctvom básne. A to rozhodne stojí za povšimnutie.

7 – 8/2017

Anton Blaha

SME ČAKÁRENSKÁ GENERÁCIA

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2016

 

Alexander Halvoník

 

Emeritný advokát Anton Blaha sa počas celej svojej bohatej profesionálnej kariéry venoval kultúrno-publicistickej činnosti. Jeho eseje, spomienky, glosy, rozhovory, portréty sa vyznačujú vysokým koeficientom aktuálnosti a nadčasovej uvážlivosti. Zaujal nimi nielen principiálny postoj ku kultúrnym a umeleckým prejavom súčasnosti, osobnostiam nášho verejného života a hodnotám tvoriacim životné milieu Slovákov, ale neskrývane dal najavo aj svoju zakorenenosť v realitách rodných Kysúc, ktorých modernú tvár pomáhal budovať. S nezvyčajným zmyslom pre morálne a všeľudské hodnoty spracoval niektoré súdne prípady z vlastnej advokátskej praxe. Za predchádzajúce dielo Manderla a Modrý Maurícius získal Cenu Egona E. Kischa (2015). Je iniciátorom a spoluautorom cenného encyklopedického diela Osobnosti Kysúc.

Sme čakárenská generácia je jeho šiesta kniha. Zozbieral do nej plody svojej publicistickej aktivity v rokoch 2013 – 2015, ktorými svojsky reaguje na aktuálne témy v slovenskej spoločnosti zaujímajúce i verejnosť: eseje, glosy, úvahy, polemiky, riporty, portréty. Blahov pohľad na mnohé veci je kritický a problémový, no jeho videnie zložitosti našej doby je založené na faktoch, ktoré si nielen ctí, ale ktoré dodávajú jeho nenásilnej argumentácii aj dôveryhodnosť. Vo svojej širokospektrálnej záujmovej sfére sa vonkoncom netvári ako arbiter, ale v pozícii sčítaného, rozhľadeného moderného intelektuála s blízkym vzťahom k prírode sa usiluje skôr klásť zmysluplné otázky ako vnucovať hotové recepty. Táto vlastnosť je príznačná pre jeho štýl a napokon i pre celú knihu. Pravdaže, jeho pohľad – ako naznačuje i titul knihy – je generačný, a generačné sú i jeho hodnotové afinity. Blaha svojimi vyznaniami, umiernenými apelmi a tlmenou oduševnenosťou za duchovné cennosti a spravodlivosť akoby naozaj hovoril za svoju generáciu, čo prichádzala do života s budovateľskou pesničkou na perách, ktorú však hektické časy naučili skôr pokore a trpezlivej ľudskosti, hoci jej nevedeli amputovať hrdosť a dôstojnosť, zaujatie pre Slovensko ani optimistické vnímanie sveta. Na stránkach knihy sa preto s očividným pôžitkom Blaha stretáva s generačnými druhmi či spolubojovníkmi z vojnovej či povojnovej generácie, ktorým sa napriek celoživotnému elánu a osudovej láske k pravde možno nepodarilo dosiahnuť životné méty, no napriek tomu ostali aj popri svojom večnom „čakárenstve“ vzormi činorodosti a tvorcami svojho životného priestoru. Osobnosti ako spisovatelia Ladislav Ťažký, Ján Čomaj, Milan Vároš, Boris Filan, výtvarníci Milan Paštéka, Karol Guleja, Jozef Jankovič, Pavol Muška, zberatelia Ivan Melicherčík a Ján Lofaj, speváčka Eva Blahová či vodohospodári Július Binder a Igor Mucha alebo zakladatelia Kysuckej galérie a budovatelia iných kysuckých zázrakov sa stali predmetom Blahovho publicistického záujmu nielen pre svoje pozoruhodné diela, ale aj pre ľudský profil vytrvalých tvorcov.

Nervom Blahovej publicistiky je jeho sociálne cítenie, ktoré sa v rozličných variáciách prelína vari v postojoch ku všetkému, čoho sa dotkne autorovo pero. Cez jeho optiku nazerá na právnické, umelecké, morálne, spoločenské, globálne problémy i najaktuálnejšie na zauzlenia svetového vývoja. Ono je motívom jeho znepokojenia nad prehlbujúcou sa priepasťou medzi chudobou a bohatstvom, ale aj rozmáhajúcou sa manipuláciou s ľudským elementom a rastúcou mocou tajných služieb zasahujúcou do súkromia más ľudí (Prečo nenávidím Snowdena?). Neváha zvýšiť hlas nad potmehúdsky barbarským búraním sôch v mestách (Môžu zbúrané sochy ožiť?), ospravedlniť sa Hedvige Malinovej za zmedializované príkorie, ktoré podstúpila vinou nerešpektovania základných právnych pravidiel, postaviť sa jednoznačne na stranu sudcov v mediálne zneužitom prípade Cervanová, zastať sa dôchodcov za ich negatívny obraz v očiach mladých (Prečo dôchodcovia ráno spievajú?).

Blahov vzťah k Slovensku je zrejmý z jeho materiálov Je vodné dielo užitočné pre ľudí aj prírodu? (rozhovor s Igorom Muchom), Muž, ktorý premohol dunajského draka (o J. Binderovi) alebo Po čom, po akej zemi to chodíme? (o udivujúcich vykopávkach v Bojnej). Autor pri všetkej triezvej vecnosti nevie potlačiť svoj úžas nad dielom slovenských rúk pri stavbe ekologicko-národohospodárskeho vodného diela na Dunaji, obdiv k ľuďom, ktorí to za cenu nesmiernych ľudských obetí a napriek nežičlivým podmienkam dokázali, ale aj k dejinnej postati slovenskej krajiny, ktorá vinou ľahostajnosti jej obhospodarovateľov riskuje stratu nedoceniteľného kultúrneho bohatstva potvrdzujúceho jeho bohatú históriu.

Stretnutiam so svetovou históriou sa Blaha venuje v rozhovore s Pavlom Dinkom, kde sa rozoberajú právne aspekty norimberského procesu, a v esejach Vojvodcovia Napoleon, Kutuzov a spisovateľ Tolstoj a Spisovateľ Viktor Nekrasov, mesto Stalingrad a maršal Žukov vyslovuje nielen obdiv vzdoru ruského národa v neobyčajne krutých pomeroch proti svetovládnym dobyvateľom a umeniu ruských vojvodcov, ale ukazuje aj majstrovstvo Tolstého a Nekrasova pri literárnom spodobení týchto udalostí pre budúce generácie, ktorého odkaz spočíva v presvedčení, že „každá agresia bude raz potrestaná“ (s. 184).

V eseji Trianon, čo platí? Blaha podnetne rezumuje závery a dôsledky Trianonskej mierovej zmluvy z roku 1920. Prirodzene, okrem historiografie a faktografie ho zajímajú aj právne aspekty tohto aktu, ktorého dôsledkom bol vznik Československa. Jeho závery sú jednoznačné: „Tvrdenia Maďarov o strate území, ktoré im boli odňaté, sú iluzórne. Územia, ktoré nikdy nepatrili Maďarom, ale Slovákom, Chorvátom, Ukrajincom, Srbom, Slovincom“ (s. 191).

A napokon je do knihy zaradená spomienka na študentskú „pyžamovú revolúciu“ z roku 1956, ktorej protagonistom bol i autor a ktorá vyústila do prvého otvoreného konfliktu študentov s dogmatickým režimom.

Najnovšia kniha Antona Blahu je príťažlivá nielen aktuálnym obsahom, ale aj hlavnou líniou, ktorú najlepšie vystihujú autorove slová: „Spravodlivosti a rozumu naozaj nikdy nie je dosť“ (s. 39).

6/2017

Anton Hykisch

VERTE CISÁROVI

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava 2016

 

Bohuš Bodacz

 

Jubilant Anton Hykisch sa narodil 23. februára 1932 v Banskej Štiavnici. Patrí medzi najpoprednejších a najobľúbenejších slovenských spisovateľov. Napísal vyše tridsať kníh (používal aj pseudonymy A. Horník či Peter Arnošt), ktoré možno zaradiť do viacerých žánrov (romány, poviedky, cestopisy, sci-fi, knihy pre mládež). Pôvodným vzdelaním je ekonomický inžinier. Po roku 1989 bol poslancom a v rokoch 1993 – 1997 prvým slovenským veľvyslancom v Kanade. Ako spisovateľ získal mnohé literárne ocenenia a viaceré jeho knihy vyšli v prekladoch. Svojho času spôsobil rozruch jeho čiastočne autobiografický román Námestie v Mähringu (1965), ktorý aj dnes odporúčam všetkým. Rovnako jeho úspešné historické romány, dvojzväzkový opus Čas majstrov (1977) ukotvený v prostredí Banskej Štiavnice 15. a 16. storočia, ktorý je prvým beletristickým dielom po jeho nútenom odmlčaní od začiatku normalizačných čistiek. Roku 1984 vydal ďalší čitateľmi veľmi obľúbený historický román inšpirovaný postavou panovníčky Márie Terézie Milujte kráľovnú. Román Spomeň si na cára, ktorý vyšiel roku 2007, pokračuje v úspešnej línii predchádzajúcich historických próz. Z množstva jeho diel treba vyzdvihnúť generačný román Rozkoše dávnych čias (2009), akúsi kroniku slovenských osudov v 20. storočí.

Podobne ako v iných (najmä predchádzajúcich) historických románoch s imperatívnym názvom predviedol Hykisch nevšednú erudovanosť a znalosť dobových reálií, ktoré umne uplatnil v skvelom rozprávaní aj v najnovšom diele o osvieteneckom panovníkovi, ale aj slovenských jozefinistoch. Román o Jozefovi II. sa začína na Vianoce roku 1780, keď sa po dlhom vládnutí svojej matky Márie Terézie ujíma mladý cisár konečne moci. Cirkev aj vysoká šľachta sa obávajú nového panovníka a jeho rozhodnutí, a oprávnene, lebo sa rozhodol ísť inou cestou ako jeho predchodcovia, je to vládca osvietenského 18. Storočia, a podľa toho sa správa – a čitateľ mu verí, pretože Hykisch ho vykreslil dostatočne plasticky a presvedčivo, akoby sa s ním stretol kdesi na prechádzke v Banskej Štiavnici.

Jozef II. bol ako človek nešťastný, osamelý, osobné šťastie ho obišlo: prvá manželka, milovaná Izabela Parmská, zomrela ako dvadsaťdvaročná pri pôrode dcérky (umrel aj prvorodený syn); druhú manželku, Jozefu Bavorskú z Wittelsbachu, mu z dynastických dôvodov vnútila matka, ale aj tá zomrela dva roky po svadbe. Viac sa neoženil. Ani sa mu nemožno veľmi čudovať, keď hovorí: „Som dosť silný, aby som svoj ďalší život prežil bez lacných emócií. Neusiloval som sa zatajiť, že všetci naokolo ma rozčuľujú. Nepredstieral som, že niekoho milujem, lebo som nikoho nemiloval.“ Zdá sa, akoby chcel cisár urobiť ľudí lepšími a šťastnejšími aj proti ich vôli. Sám v úvahách o vládnutí konštatuje: „Robiť dobro si nevyžaduje lásku, skôr bystrý rozum. Vytrvalosť. Zbaviť sa zbytočných citov.“ Pamätá na slová Francúza Charla de Secondata, baróna de Montesquieua: „Väčšina ľudí je schopná spraviť skôr niečo veľké ako niečo dobré.“

Cisár však chce robiť jedno aj druhé, ako rozprávkový kráľ chodí v prestrojení medzi poddaných (celkom nerozprávkovo však dostane v nevestinci kvapavku) a počúva ich ponosy. Niektoré sa premietnu do jeho reforiem, k najvýznamnejším patrí Tolerančný patent o zrovnoprávnení nekatolíckych veriacich evanjelických a pravoslávnych kresťanov, onedlho nasleduje aj zrovnoprávnenie Židov, ba aj patent o rušení neužitočných kláštorov kontemplatívnych reholí (napríklad františkáni, klarisky), pretože podporuje aktívne rády, venujúce sa ošetrovaniu chorých a učeniu na školách, to je jeho prioritou, veď pre život je nutné vedieť čítať a písať, lebo „napísané je dôležité, užitočné a krásne“. Tolerančný patent sa stretol s takou nevôľou katolíckych cirkevných kruhov, až zabudli na vlastné učenie o milovaní svojho blížneho. Na to zabudla aj šľachta, keď cisár zrušil nevoľníctvo a chystal sa ich stav dokonca zdaniť. Svorne ho nenávideli, sám Jozef II. na nich nazeral s istým odstupom a pohŕdaním. „Som ironický a bezcitný chlapík,“ pripomínal si slová svojej matky. A ustavične mal na pamäti: „Boh si zaumienil, že ma hojne obdarí nešťastiami.“

V Hykischovom románe vystupujú viaceré historické postavy, a nie všetky majú pomazané hlavy, popri geniálnom Mozartovi sú to najmä mladí katolícki kňazi zo Slovenska, podporovatelia cisárových reforiem (žiadal, aby sa kňazi prihovárali veriacim v ich rodnom jazyku), ktorí významným spôsobom vstúpili do našich (predovšetkým kultúrnych) dejín. Či už sú to zemania Alexander Rudnay de Rudno et Diviacka Nová Ves (zo všetkých urobil najväčšiu kariéru), Anton Bernolák zo Slanice (ako kňaz začínal v Čeklísi, kde vtedy vládol gróf František Serafín Eszterházy de Galanta; ako je známe, pokúsil sa o kodifikáciu slovenského jazyka na základe západoslovenského nárečia) alebo Juraj Fándly (autor prvej knihy v bernolákovskej slovenčine) a Jozef Ignác Bajza (napísal prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti, 1783). Na postave posledného menovaného Hykisch zachytil to, čo kriví povahu človeka, v tomto prípade charakter spisovateľa, až do dnešných dní: samoľúbosť, závisť.

Nešťastný cisár Jozef II. sa zapletie po boku ruskej cárovnej Kataríny II. do vojny s Osmanskou ríšou, jeho jediným osobným víťazstvom je opäť prehra – ťažko ochorie. Jeho workoholizmus mu uberá aj posledné zvyšky síl. Ustupuje všeobecnému tlaku a odvoláva značné množstvo svojich reforiem, napokon 20. februára 1790 umiera v Hofburgu (narodil sa 13. marca 1741 vo viedenskom Schönbrunne, pokrstili ho ako Jozefa Benedikta Augusta Johannesa Antona Michaela Adama). Jeho smrť vítali v Budíne bujarými oslavami, uhorská šľachta, najzadubenejšia časť vtedajšej monarchie, sa opäť prejavila.

„Nevymyslel som v tomto románe nič, čo by prekračovalo hranicu pravdepodobnosti. Azda som urobil chybu. Obávam sa lietať bez krídel. Neraz pociťujem, ako ma zvierajú okovy faktografie, prehnaná úcta k realite,“ napísal Hykisch už v románe Spomeň si na cára, no vzápätí vo vlastnom doslove sám seba koriguje: „Neverím už nikomu a ničomu. Neverte ani vy. Je tu román. Len román je pravda.“ Tieto slová sa do istej miery vzťahujú aj na román Verte cisárovi. Treba k nim dodať a zdôrazniť, že Anton Hykisch načrtol sugestívny portrét, tragédiu osamelého vladára, ktorý – sám obklopený nešťastím a nepochopením – chce ľuďom dobre, aby mali ľahší život a boli šťastní, aspoň tá väčšina dole, možno to tak trochu robí proti ich vôli, alebo naráža na staré, skostnatené myslenie, zásady a predsudky, napokon sa stáva nepohodlným; ako vraví jedna z postáv: „… všemohúci Bože, spravodlivo oceň muža, ktorý umrel v týchto dňoch, nehodného vládcu, ktorý sa chcel stať hodným a milovaným, ale zomrel opľutý a ponížený.“

On sám si dal na náhrobný kameň vyryť nápis: „Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.“

5/2017

LITERATÚRA BODKA SK

Zostavili, sprievodné texty a texty o autoroch napísali Peter Balko & Peter Prokopec

Literárne informačné centrum, Bratislava 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

V okamihu, keď sa mi dostala recenzovaná knižka do rúk, netušil som, o čo ide. Azda ma upútal len „moderne“ sa tváriaci názov. Ale o to dnes ide hádam najviac.

Takže som knižku otvoril a začítal sa. Začína sa skutočne moderne, záznamom komunikácie dvoch Petrov (Balko, Prokopec). Ako som následne pochopil, zostavovateľov ďalšej antológie súčasnej slovenskej prózy. Prečo nie? Dnes sa vydáva množstvo kníh o všeličom, takže prečo by nemohla vyjsť ďalšia taká prepotrebná antológia, ktorá by sa mohla stať čitateľskou udalosťou či nebodaj bestsellerom? Čitateľov súčasnej slovenskej prózy a poézie je čoraz viac, prečo by to teda nemohla byť pravda?

Hneď prvé riadky „dialógu!“ ma však zarazili (aj napriek tomu, že dnes už asi nikto nič nemyslí vážne). Peter Balko svojmu priateľovi oznamuje, že dostal ponuku zostaviť „antológiu súčasnej slovenskej prózy pre stredné a vysoké školy“. Zhrozil som sa, lebo táto úloha je v takejto polohe nezmyselná. Takže som zmenil svoj čitateľský kód a začal som tú vetu chápať ironicky a recesisticky, azda je takéto chápanie oprávnenejšie. Dokonca som chvíľku uvažoval, či zo strany autorov antológie nejde o skrytú kritiku charakteru vyučovania slovenskej literatúry na súčasných stredných a vysokých školách. Túto myšlienku som napokon zavrhol.

Utvrdila ma v tom hneď následná veta listu. Podľa P. B. by malo ísť o „čisto subjektívny výber textov, ktorý by odzrkadľoval môj pohľad na literatúru ako takú“. Tak som si predstavil dobu, keď si bude na stredných či nebodaj vysokých školách čítať každý, čo chce, a nikto nebude korigovať čitateľské záujmy študentov. Že študenti na stredných školách nebudú čítať nič, to mi bolo jasné razom. O tom, čo by asi čítali dievčatá na tomto type škôl, radšej ani neuvažujem.

Ďalej už úvodný dialóg budúcich editorov antológie nemienim komentovať. Beriem celý text ako skutočne subjektívnu hru dvoch mladých praktikov-literátov. Ale predsa, koho by vlastne mal tak veľmi zaujímať subjektívny pohľad dvoch – nemyslím si, že dominantných – osobností súčasnej slovenskej literatúry? Samozrejme, okrem ich najbližších kamarátov. Ak dnes niekto poskytne financie na krytie vydavateľského zámeru, je možné všetko, prečo by dvaja Petrovia nemohli predložiť širokej verejnosti svoju antológiu? Na vydanie tejto knižky by však nemali ísť štátne peniaze.

Antológia s skladá z ukážok pätnástich slovenských prozaikov. Nijaké zjednocujúce kritérium, ktoré určilo výber akceptovaných autorov a ich textov, som nenašiel. Alebo predsa? „Takže by som to zhrnul: texty hovoriace samy za seba, hravosť, originalita a zážitkovosť. Ide v podstate o hranice, ktoré nerozdeľujú, ale spájajú“ (s. 12). Tak asi vyriešil tento problém P. Balko. Táto definícia je pre mňa, najmä po prečítaní vybraných textov, nezrozumiteľná.

Spočiatku sa mi zdalo, že kritériom „výberu“ je fakt, že všetci vybraní autori ešte žijú. Ale s prekvapením som zistil, že sa tam nachádzajú aj V. Pankovčín a R. Sloboda, teda autori, ktorí už, žiaľ, dávno nie sú medzi nami. Takže som sa mýlil a nič som nevyriešil.

Problémom chápania pojmu „súčasná slovenská próza“ editormi antológie som sa už radšej nezaoberal.

Nemienim polemizovať s výberom autorov. Koľko by bolo recenzentov, toľko by bolo názorov. Azda len jedna poznámka. Vybraná skupina starších autorov (za posledného staršieho autora antológie považujem M. M. Šimečku) je overená a v podstate „objektívne“ akceptovateľná. Nechápem však celkom zaradenie textu M. Haugovej, ktorej ťažisko tvorby je jednoznačne v oblasti poézie. Ďalej nepokladám za veľmi vhodný výber textu od M. M. Šimečku s názvom Otec, ktorý je spomienkou na otca a nezodpovedá žánrovo pojmu fiktívna próza, o ktorú by vlastne asi v antológii malo ísť.

Výber z tvorby mladších autorov, ako aj výber ich textov, je úplne subjektívny a zodpovedá hodnotovej a estetickej predstave určitej úzkej skupiny mladých literátov. V tomto prípade som však benevolentnejší, keď veľmi neprotestujem proti uverejneniu komiksu Daniela Majlinga, hoci komiks osobne stále považujem za žáner nízkej literatúry. Uvedomujem si, že s týmto názorom nebude so mnou takmer nikto z mladšej generácie súhlasiť, ale nech.

Každý vybraný text je uvedený krátkou charakteristikou „špecifík tvorby jeho autora“, ktorá reprezentuje estetické a hodnotové postoje tvorcov antológie. S obsahom týchto úvodov sa takisto nemienim zaoberať. Každý čitateľ, ktorému sa knižka dostane do rúk a nebodaj si z nej niečo aj prečíta, nech si urobí sám názor na obsah týchto „charakteristík“.

Ak by náhodou čitateľ nepoznal niektorého z autorov, s ktorého prácou sa môže v antológii stretnúť, nech nazrie do súboru miniportrétov umiestnených na záverečných stránkach antológie.

Antológia literatúra bodka sk veľa škody nenarobí. Kto chce, nech si v nej listuje a niečo si prečíta, možno ho niektorý z autorov aj zaujme a neskôr si prečíta od neho viac. To by bol ten lepší prípad. Antológia je podľa môjho názoru vhodná najmä na čítanie do vlaku na krátkych tratiach, treba čítať však po troške, najlepšie jednu-dve prózy. Často cestujem vlakom a budem sledovať, či sa k nej cestujúci na mojej trase dostanú. Ale pochybujem, všetci ťukajú len do telefónov a sledujú rôzne moderné nosiče správ.

4/2017

ĽUBOŠ JURÍK

ALEXANDER DUBČEK. ROK DLHŠÍ AKO STOROČIE

MATICA SLOVENSKÁ, MARTIN 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Ľuboš Jurík (1947) patrí medzi neprehliadnuteľných spisovateľov, autorov literatúry faktu a publicistov, má za sebou viacero kníh, televíznych scenárov a divadelných hier. Debutoval dnes už legendárnou zbierkou poviedok Na Poľnej ulici (1973), Emigranti (1977) sú jeho románovým debutom, zobrazujúcim príbehy emigrantov po roku 1968, no úspech zaznamenal predovšetkým jeho román Novinári (1984), podľa ktorého bol nakrútený dvojdielny televízny film. Neskôr mu vyšli romány Spravodliví (1989) a Všetci sme potomkovia Kainovi (2010). Výrazne zaujal sériou kníh Krimi prípady reportéra AZ (1992 – 2012). Ako publicista je autorom kníh rozhovorov s významnými slovenskými, českými, európskymi a americkými spisovateľmi, ako sú Nepokojné dialógy (1983), Americké dialógy (1993) či Dialógy s hviezdami literatúry (2014). Nemenej aktívny je Jurík ako autor literatúry faktu, za knihu Pokušenie moci (2002), v ktorej opísal svoje skúsenosti z dlhoročného pôsobenia v slovenskom parlamente vo funkcii hovorcu predsedu parlamentu, získal prestížnu medzinárodnú Cenu Egona E. Kischa. Rovnakého ocenenia sa mu dostalo aj za knihu Poučenie z moci (2013), v ktorej zachytil obdobie rokov 1990 – 2012. Významným počinom v jeho tvorbe je Smrť ministra (2009) opisujúca noc pred popravou Vladimíra Clementisa, Jurík napísal aj scenár, podľa ktorého vznikol televízny film; nakrúcal sa v bývalom Domove slovenských spisovateľov v budmerickom kaštieli, tvorivej dielni slovenských aj zahraničných spisovateľov, kde sa v súčasnosti vďaka takým ľudkom, ako sú Krajcer, Hvorecký či Lucia Piussi preháňajú dnes duchovia. Čo už, určite ich vlastná malosť vytešuje…

V úvodnom slove ku knihe Ľuboš Jurík hovorí o Dubčekovom historickom experimente prebudovať vtedajší totalitný systém na „socializmus s ľudskou tvárou“ (tento termín nie je Dubčekov). Súčasne pripomína, že rodák z Uhrovca je vôbec najznámejším Slovákom v dejinách slovenského národa. Jurík ho nezachytáva ako rytiera bez bázne a hany, dopustil sa aj omylov, napríklad nepredvídal okupáciu (napriek tomu, že ho na tú možnosť upozorňoval generál Prchlík), ale keby mu jeho odvážny politicko-spoločenský reformný krok vyšiel, ovplyvnil by situáciu na celom svete (možno práve preto si to hlavní predstavitelia na Východe či Západe ani neželali). „Román Rok dlhší ako storočie nie je literatúrou faktu, ale ani beletristickou fikciou. Je kombináciou oboch: opiera sa o historické reálie a fakty, no domýšľa ich a podľa potreby prispôsobuje hlavnému deju,“ zdôrazňuje Jurík a dodáva, že k overeným, známym faktom pridáva aj nové informácie, ktoré dosiaľ neboli publikované a sú výsledkom autorovho skúmania. V tomto smere treba autorovi vyjadriť absolútne uznanie a obdiv. „Napriek tomu musím prízvukovať, že táto kniha nie je verným Dubčekovým životopisom. Je to príbeh o slobode a viere,“ nezabudne pripomenúť Jurík, dovolím si však podotknúť že Juríkom prezentované fakty treba brať maximálne vážne ako vysoko relevantné, aj preto (hoci nielen) v tom najlepšom zmysle slova má jeho kniha oveľa bližšie k literatúre faktu ako k beletrii, románu.

Ako je viac či menej známe, Dubček havaroval 1. septembra 1992 na služobnej ceste do Prahy neďaleko Humpolca na Morave, odkiaľ ho previezli vrtuľníkom do pražskej nemocnice Na Homolce (hoci brnianska nemocnica bola bližšie). Autor dáva túto haváriu do politicko-kriminálneho kontextu, nikdy sa totiž poriadne nevyšetrila, povrávalo sa, že šofér Rezník, ktorý haváriu prežil bez zranení, bol bývalý kaskadér, navyše pri nej zmizol Dubčekov čierny kufrík s dôležitými dokumentmi. Podobne sa nevyšetrila ani v rovnaký deň spáchaná vražda bývalého poľského premiéra Jarosziewicza; obaja mali pred súdom v Moskve svedčiť a označiť Komunistickú stranu Sovietskeho zväzu za zločineckú organizáciu. Ani jeden z nich sa pred súd nikdy nedostavil… Náhoda? Alexander Dubček zomrel na následky zranení 7. novembra 1992.

Počas pobytu v nemocnici sa Dubček vo svojej izbe stretáva s primárom, aspoň tak si to vymyslel Jurík, ktorý zohráva úlohu ako advocatus diaboli (podobne to Jurík riešil aj v biografickom románe Smrť ministra). Primár počas Pražskej jari Dubčeka viac ako obdivoval, teraz, zatrpknutý, mu kladie nepríjemné otázky a tvár roku 1968 núti zamýšľať sa, spomínať, rekapitulovať svoj život a odhaľovať svoje pohnútky, konanie. Tak sa fakty prelínajú s fiktívnym rozhovorom; do dialógu prispieva aj arogantná sestrička z východu Slovenska, ktorá svojím spôsobom reprezentuje hlas generácie z tvrdej súčasnosti.

Dubčekovo spomínanie nie je chronologicky lineárne, aj keď v hlavnej úlohe celkom logicky vystupujú dramatické udalosti z roku 1968 a všetko, čo s nimi súviselo, vraciame sa v čase do politikovho detstva, mladosti, ba čiastočne nazrieme aj do jeho súkromia, až k rokom, keď sa rozhodovalo o rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.

V Juríkovej knižke vystupuje množstvo reálnych, priam historických postáv, či už tie pozitívnejšie (z hľadiska okupácie), ako bol kuriózne Nicolae Ceauşescu či Josip Broz Tito, alebo jednoznačne odsúdeniahodné ako Brežnev, Kádár, Gomulka (donášali do Moskvy), ortodoxný dogmatik Ulbricht či Gustáv Husák a Biľak (vlastným menom Gyula). Juríkovo rozprávanie je veľmi zaujímavé, no v každom prípade vyžaduje aspoň do istej miery poučeného čitateľa.

Alexander Dubček sa narodil 27. novembra 1921 v Uhrovci v dome, kde sa pred sto rokmi narodil Ľudovít Štúr, no už roku 1925, ako triapolročného, ho vzali rodičia v rámci akcie Interhelpo do vzdialeného Pišpeku vo vtedajšom Sovietskom zväze (dnes Biškek, hlavné mesto Kirgizska). Začiatky boli mimoriadne zložité a ťažké to bolo aj neskôr v Moskve. Komunista Dubček vraví: „Spomienky na roky strávené v Moskve boli tvrdou skúškou mojej viery…“ a dodáva: „Viera nevylučuje pochybnosti, pochybnosti neumenšujú vieru…“ Dlhé roky strávené v ruskej spoločnosti, roku 1955 šiel napríklad na trojročný študijný pobyt do Moskvy (okrem iných boli s ním aj Miloš Jakeš a Jozef Lenárt), mu umožnili preniknúť do podstaty ruskej povahy: „Princíp pokory, sklonených hláv, fatálneho prijímania obetí, pritom bezbrehej hrdosti a akejsi pomyselnej nadradenosti, lásky aj krutosti…“

Primár z času na čas Dubčeka podpichne a ten musí reagovať na vari najčastejšiu výčitku: „Vždy ma hnevalo, keď mi vyčítali, že som bol naivný… Áno, bol som naivný, ak za naivitu možno pokladať túžbu hovoriť pravdu. Ak je naivné byť čestný. Ak je naivné vravieť dnes to, čo som vravel včera a budem zajtra. Ak je naivné nebáť sa a zastať sa slabých, ukrivdených a ponížených.“ Pravdou však je, že Dubček priveľmi veril Rusom a ich inváziu bral doslova osobne. Zato jeho slová: „Každé politické rozhodnutie sa tak či onak premietne do života bežného občana…“ sú trvalým odkazom pre súčasných, nezriedka ľahostajných, arogantných, do seba (a svojich záujmov) zahľadených politikov.

Ruský spisovateľ Fiodor Michajlovič Dostojevskij svojho času napísal, že „keď sa otvoria okná v Rusku, tak je vietor v celej Európe…“, pre august 1968 to však vlastne neplatí, vtedy sa nielen okná, ale aj dvere pred novými myšlienkami pevne zabuchli a agresívne sa zatiahla záchranná brzda dogiem, ktorá načas komunistickému panstvu uchovala korytá, no, zdá sa, navždy zdecimovala progresívne predstavy o socializme. (Ešte aj dnes Moskva lživo ospravedlňuje okupáciu pripravovanou inváziou vojsk NATO!) „Európa by mohla byť oveľa ďalej, keby Alexandrovi Dubčekovi dovolili pokračovať v reformách po roku 1968…“ povedal Willy Brandt, významný nemecký a svetový politik a štátnik. Jeho krajan Heinrich Böll, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, bol v auguste 1968 v Prahe, zdesený a vyľakaný pozoroval v prítomnosti Bohumila Hrabala vyčíňanie ruských tankov, predtým plný nádeje na adresu Dubčeka povedal: „Zvestovalo sa evanjelium demokracie.“

Keď univerzita v Bologni navrhla Dubčeka na Nobelovu cenu, pre predstaviteľov novembra to nič neznamenalo, prehadzovali si ho v nežnorevolučných dlaniach ako horúci zemiak, bol pre nich nepohodlný až tak, že sa museli rozohrať trápne Havlove hry a jeho okolia o prezidentský úrad, títo demokrati Dubčekovi niekedy ani nedovolili, aby sa prihovoril k ľuďom, aj keď na to čakali. Napokon, Milan Kňažko to povedal jednoznačne už v prvej televíznej debate – nechceme socializmus (a tak sa následne rýchlo a bezhlavo privatizovalo, rozumej rozkrádalo). S vaničkou sa vylialo aj dieťa… Ale aj Dubčeka trápili otázky okolo socializmu: „Je vôbec možné reformovať socializmus? Je socializmus zlučiteľný s demokraciou? Čo ak okupácia zahatala jednu z ciest vývoja, ktorá sa nedá nahradiť – a ktorá nám dosiaľ chýba?“ Willy Brandt to vyslovil jednoznačne a presne: „Veľa ľudí sa dnes domnieva, že pojem socializmus sa navždy opotreboval, v skutočnosti bol iba skompromitovaný. Odbiť ho ako prekonaný ideál demokratického socializmu, sociálnej demokracie, čiže spojenia slobody, spravodlivosti a solidarity, sa ukáže ako historický omyl.“ (Slová na zamyslenie, ale trúfa si dnes niekto týmto smerom uvažovať?)

„Dubček neprehral. Len čestne nezvíťazil,“ napísal ruský básnik, trúfalý Jevgenij Jevtušenko, ale čo tých osem statočných, ktorí na Červenom námestí v Moskve v auguste 1968 protestovali proti okupácii Československa, hoci vedeli, že ich čakajú perzekúcie, vyhnanstvo, psychiatrické ústavy, väzenie či nútená emigrácia, vie dnes niekto, kto bol Konstantin Babickij, Tatiana Bajevová, Larisa Bogorazová, Vadim Delone, Vladimir Dremľuga, Viktor Fajnberg, Natalia Gorbanevskaja a Pavel Litvinov? Poďakoval sa im niekto? Majú pamätnú tabuľu niekde na Slovensku? Veď aj oni sú obete augustovej okupácie!

Kniha Ľuboša Juríka je rozsiahla a fundamentálna, obsahuje neuveriteľné množstvo informácií, je priam bibliou roku 1968 („iný taký rok už nebude“) aj toho, čo mu predchádzalo a nasledovalo po ňom, pritom je všetko zaradené do súradníc a kontextov tých čias. Je to silná faktografická i emocionálna mozaika vtedajších udalostí. V tomto smere podal Jurík excelentný výkon! A tak nie je náhoda, že sa prekladá do viacerých jazykov… Juríkova kniha by mala byť súčasťou každej knižnice, najmä tých školských (ak také ešte niekde existujú), aby po nej mohli siahnuť, keď už nie rozmaznaní študenti, tak aspoň ich učitelia. Obávam sa však, že som len naivný idealista a v tejto myšlienkovo vyprázdnenej dobe platia slová Ľuboša Juríka: „… taký marazmus, v akom sa nachádza samostatná Slovenská republika od jej vzniku až po súčasnosť, nezažil slovenský národ nikdy v dejinách…“

3/2017

ŠTEFAN MORAVČÍK

MORAVIANSKA VENUŠA

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

BRATISLAVA 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

Štefan Moravčík, kúzelník s hláskami, slovami, veršami a napokon kúzelník básní, sa pripomína zbierkou Moravianska Venuša. Zbierka vychádza po 32 rokoch v druhom vydaní a treba podotknúť, že celkom oprávnene. Jej verše vôbec nezostarli, skôr naopak.

V záplave prázdnych slov súčasnej slovenskej poézie azda ešte väčšmi ako pred rokmi vyniká ich hodnotové podložie a štylistická virtuozita.

V Moravianskej Venuši sa azda najvýraznejšie zo všetkých Moravčíkových zbierok prelínajú dve dominantné témy jeho tvorby, ktoré sú aj základom jeho hodnotovej filozofie – vzťah (obdiv) k žene a vzťah k národnej histórii.

Zbierka je doplnená doslovom Jozefa Čertíka, redaktora prvého vydania s názvom Moravčíkove pohľady cez kľúčovú dierku… Zaujímavosťou tohto doslovu je okrem iných faktov Čertíkovo priblíženie dobových problémov s vydaním zbierky. Jozef Čertík sa však tak trochu aj priznáva, že zasahoval do štruktúry zbierky: „… komponoval som, prekladal a striedal reflexívne básne všeobecnejšej povahy (Archeológia, Hlboká cesta) s básňami viažucimi sa na konkréta (Devín, Rastislav, Mojmír, Pribina) alebo na božstvá starých Slovanov (Perún, Veles, Svantovít). Tie reflexívne, filozofické som dával do kurzívy…“ (s. 92). Ale nech to bolo, ako bolo, pravdou je, že práve v tých „filozofickejších“ je nenásilnou formou v náznaku zakomponovaný jeho obdiv k žene, erotike a životu. Sú to básne, v ktorých sa objavujú v najväčšej miere aj pre Moravčíka také typické experimenty s jazykom, v tomto prípade najmä využívanie aliterácie ako dominantného kompozičného prvku básne (Príchod predkov). Obraznosť týchto básní je, samozrejme, väčšia ako obraznosť vecnejšie štylizovaných básní využívajúcich „historické“ podnety.

História je tematizovaná v Moravčíkovom podaní koncepčne, od najstarších „faktov“ k najnovším, vždy v určitom vzťahu k slovanskej minulosti. Táto línia sa celkom logicky začína básňou Moravianska Venuša (z časov dávno minulých, hlboko predslovanských). Jej dominantou je práve to večne ženské. Báseň sa začína príznačným dvojverším „Nahá, ako ťa Boh nestvoril, / ale ruky chlapa“ a končí zdôraznením večnosti symbolu Venuše a naznačením pominuteľnosti jej tvorcu „Dávno ho už niet… / Ty nás všetkých prežiješ“ (s. 15).

Moravčíkova Moravianska Venuša už nebola taká iskrivá zbierka, naplnená erotikou a sexualitou, ale aj jazykovou vynaliezavosťou a originalitou obrazov, ako jeho prvé zbierky (Slávnosti baránkov, 1969, a O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, 1970). Jej čítanie si vyžaduje už vzdelaného čitateľa. A tak som sa zamyslel aj nad tým, ako ju prijmú súčasní mladí čitatelia (niektorí si ju azda predsa len prečítajú), pre ktorých je história už zväčša priveľmi temná a nezaujímavá.

Moravčík historicky nepoučuje, len naznačuje, ale to je pri interpretácii básní zo zbierky Moravianska Venuša hádam najproblematickejšie. Aluzívnosť treba „rozlúštiť“, a potom sa pred čitateľom roztvorí cesta od spomínanej Moravianskej Venuše cez Avarov a Sama až k Cyrilovi a Metodovi. A, samozrejme, aj geografický priestor, v ktorom žili naši predkovia a ktorý aj dnes do určitej miery obývajú Slováci.

Aj druhé vydanie Moravianskej Venuše sprevádzajú, tak ako pri prvom vydaní, ilustrácie Miroslava Cipára.

3/2017

JANA JURÁŇOVÁ

CUDZIE PRÍBEHY

ASPEKT, BRATISLAVA 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

Jana Juráňová, feministicky orientovaná prozaička, dramatička a úspešná prekladateľka, sa prezentuje novou knižkou: zbierkou troch próz pod názvom Cudzie príbehy s „dodatkom“ – tri v jednom.

Názov bez doplnku je zdanlivo jednoznačný, ale ako naznačuje práve „dodatok“ k názvu, asi je potrebné chápať ho metaforicky. Antihrdinkami všetkých troch próz sú ženy stredného veku. Ich príbehy sú síce individualizované, ale hovoria, žiaľ, o situáciách, s ktorými sa môže dnes stretnúť hociktorá žena, no nielen žena, aj muž. Sú to akési psychotrilery, depresívne prózy, evokujúce stavy ohrozenia – jednotlivca, ale aj spoločnosti.

V podstate sú všetky tri príbehy determinované rôznymi formami vonkajšej manipulácie. Ukazujú postavy v pozíciách, z ktorých v danej chvíli niet pozitívneho východiska, ba dá sa azda povedať, že dokonca v situáciách, ktoré úplne zmenia aj ich nasledujúci život. Prijateľná životná perspektíva sa stratila, neexistuje, zostáva už len samota.

Ide o príbehy jednotlivých postáv. Prózy nemajú výraznejšie naznačené dobovo-politické pozadie, a aj preto vyznievajú veľmi drsne. Pri ich čítaní však každý diskurzívny čitateľ vie, že ide, žiaľ, o súčasný život, v ktorom akékoľvek etické hodnoty sú vytesňované v prospech arogantnejších jedincov, prípadne nie sú akceptované uvedomelo, z nevedomosti a bezcitnosti. Každý čitateľ vie, že ide o časy, v ktorých etické hodnoty jednoznačne vytlačila „hodnota“ peňazí.

Naznačenej atmosfére próz zodpovedá autorkin štýl. Juráňová píše štylisticky variabilne, občas akoby odosobnene, chladno, realisticky. Humor jej prózam chýba, ale nechýba irónia a najmä sebairónia vo vzťahu k jej antihrdinkám. Tento môj pocit je azda skreslený, pretože určite do svojich „cudzích“ príbehov autorka zakomponovala aj niečo, čo jej nebolo individuálne cudzie, niečo, čo sama prežila, s čím sa v živote stretla.

Juráňová je skúsená prozaička, v tomto prípade neveľmi experimentuje, s prehľadom mení kompozičné štruktúry. Vyrozpráva príbeh prostredníctvom autorského rozprávača, ale čitateľ má dojem, akoby rozprávala sama postava. Rozprávačka rozpráva príbeh v minulom čase, ale prechádza aj do prítomného času, časové roviny sa prelínajú a vzniká komplexný portrét postavy (Zuzana a zopár starcov). V tomto príbehu je v popredí redaktorka Zuzana, žena, ktorá všeličo prežila a nikdy sa jej nepodarilo vymaniť zo životnej sivoty, či už v súkromnom živote alebo v povolaní. Je to schopná redaktorka, ale jednoducho nemá šťastie. Jadrom príbehu je jej stretnutie s bývalým riaditeľom inštitúcie, v ktorej pracoval jej otec. Otec neprešiel v politických previerkach a vyhodili ho z práce, riaditeľ bol práve reprezentant tohto režimu. Otcovi predsa len pomohol v ťažkej situácii, dal mu prácu, no zároveň ho pracovne neustále využíval a ponižoval. Teraz žiada Zuzanu, aby zredigovala jeho pamäti. Riaditeľ ovládal mocou svoje okolie, teraz tak akosi iracionálne ovplyvňuje aj Zuzanu, ktorá ponúkanú prácu nechce robiť, ale nevie to povedať priamo. „Našťastie“ bývalý riaditeľ zomrel a po rôznych peripetiách dokázala túto prácu odmietnuť. Nedokázala však nejsť na riaditeľov pohreb. Bola zhrozená, kto všetko a akým spôsobom sa na tejto pokryteckej akcii objavil a prezentoval. V Zuzane zostal len pocit znechutenia a samoty.

Jadrom príbehu Obeť je krutá, beštiálna, chladnokrvne vykonaná vražda. Vražda starej mamy, ktorú zabil vnuk pre peniaze, čo dlhoval dílerovi drog. Chlapec, ktorý na všetkých pôsobil dlho veľmi pokojne a vyrovnane, ktorý mal starú mamu rád. Stratil však citový kontakt s rodičmi a začal brať drogy. Vražda spôsobila úplný rozvrat vzťahov v rodine zavraždenej starej matky. Príbeh je rámcovaný pocitmi Richardovej tety Heleny. Začína sa jej domnienkou, že sa Richard po ôsmich rokov vrátil z väzenia. Helena si nevie predstaviť, že by sa s ním stretla. Úplne sa rozišla aj s jeho rodičmi. Príbeh je vyrozprávaný „ľadovo“, Juráňová priamo nenaznačuje príčiny chlapcovho konania. Zvyšuje gradáciu rozprávania formou mozaiky (Čo hovorili susedia, Čo Richard nepovedal nikomu, Čo odznelo na výsluchu…), ktorou zachytáva proces objasnenia vraždy, ktorý vyústil v šokujúcom odhalení vraha. Juráňovej príbeh je opäť koncipovaný prostredníctvom klasického autorského rozprávania. V rozprávaní sa však často objavujú partie, veľmi pripomínajúce opisnosťou rozprávača oka kamery. Príbeh je zakončený evokovaním psychickej situácie tety Heleny, ktorá vie, že jej „život bude naďalej plynúť bez náplne a zmyslu“, pričom vrah Richard, dostal po odpykaní trestu ako jediný zo všetkých zúčastnených šancu začať nanovo.

Posledná próza Cudzí príbeh je napísaná prostredníctvom subjektívnej rozprávačky v prvej osobe, rozprávačkou je pracovníčka knižnice, intelektuálka, ktorá žije svoj šedivý, nudný život. Najmä po rozvode s vtedy neveľmi úspešným hercom Janom, s ktorým sa rozviedla vlastným pričinením. Do jej života vstupujú médiá (roky po rozvode), presnejšie bulvárna tlač, v ktorej sa zjavili jej fotografie, keď neupravená vynášala smeti. Takéto fotografie sa opakujú s rozličnými komentármi a v rozličných variáciách. Okolo jej osoby sa vynárajú nepravdivé informácie o jej vzťahu s manželom a o jej psychickom stave. Ide teda jednoznačne o psychické vydieranie, ktorému sa rozprávačka nemá silu brániť. Následky sú tragické. Musí odísť z práce, napriek tomu, že vlastne nič nespravila. Manipulované medializovanie jej osoby spôsobilo, že sa klamstvo premenilo na „pravdu“. Juráňová síce neveľmi výrazne, ale predsa zreteľne postavila do protikladu jej životnému príbehu príbeh manžela Jana, tentoraz už vcelku úspešného herca, ktorý si na rozdiel od nej môže dovoliť v živote vlastne všetko. Rozprávačka skončila ako pokladníčka v supermarkete. Jano sa „omladil“ a žije s novou partnerkou, majiteľkou obchodu s ezoterickým tovarom, zaoberajúcou sa odborne nepodloženými úvahami o zdravom životnom štýle. Jeho partnerka nie je psychologicky ani sociálne vykreslená, ale je zrejmé, že je to intelektuálny primitív, ktorý však dokáže manipulovať s ľuďmi.

Rozprávačka skončila ako životom frustrovaná žena bez životných perspektív. Janova nová partnerka „ovplyvňuje“ svojimi fantazmagóriami širokú verejnosť. Rozprávačka je životný stroskotanec. Janova priateľka je, naopak, takmer celebrita.

Juráňovej pravdivé Cudzie príbehy sú výstrahou, ktorú však málokto bude brať vážne, veď čo, novým „trendom“ sa aj tak bráni alebo chce brániť len málo „nových“ ľudí.

Podľa môjho názoru je najnovšia knižka Jany Juráňovej jej doteraz myšlienkovo i umelecky najkvalitnejšou prózou.

2/2017

ZDENKO FAJČÁK

BEZ MEDZERNÍKA

VYDAVATEĽSTVO PECTUS, KOŠICE 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

Knižný debut Zdenka Fajčáka obsahuje rozsahom rôznorodé, ale predsa len krátke texty. Teda ide o akúsi zbierku krátkych žánrovo ťažko charakterizovateľných próz. Je možné, že si knižku zoberie do rúk práve čitateľ, ktorý nemá veľa trpezlivosti čítať rozsiahle texty a chce len nejako stráviť svoj voľný čas, povedzme vo vlaku. Čo ho však v prípade čítania recenzovanej knižky čaká?

Pri výbere knižky neznámeho autora, prípadne ak čitateľ autora knižky nepozná, nepôsobí mýtus autora, takže čitateľ vstupuje do prázdneho interpretačného priestoru. Azda ho môže upútať názov knižky, ktorým často autori próz naznačujú najmä námetovú či tematickú zameranosť.

Ak som začal vnímať Fajčákove texty takýmto spôsobom, veľmi som si nepomohol. Môj prvotný pocit bol veľmi hmlistý, aj keď mi bolo hneď jasné, že ide v tomto prípade skôr o metaforický názov ako o názov, ktorý by mal mať najmä reklamný charakter.

Po krátkom čítaní som zistil, azda sa veľmi nemýlim, že pojem medzerník, vecný význam slova medzerník znamená technické zariadenie na písacom stroji, dnes už skôr na počítači, pomocou ktorého sa robia medzery medzi slovami, nenaznačuje tému knihy, ale skôr metaforicky evokuje štýl autora.

Zdenko Fajčák píše svoje texty dynamicky, často využíva veľmi krátke vety, čím vytvára dojem neustáleho neprerušovaného diania rozličného charakteru. Ak sú však vety krátke, tak autor nemôže rozviť štylistické nuansy, ktoré by dávali jeho textu svojráznu estetickú hodnotu, a ani nemôže prenikať detailne pod povrch vecí a charakterov.

Texty sú málo dejové, zväčša sa do popredia dostáva nejaký pocit, často založený na dezilúzii či sklamaní, prípadne priestor plný nejasných kontúr a sivej hmly.

Nejde tu o psychologické prózy, psychológia postáv je odsúvaná do pozadia, postavy sa stávajú signálmi odcudzeného sveta plného nepochopenia, absurdnosti, agresie a krutosti. Pritom tento pocit je tematicky zakomponovaný v celom texte, hoci najzaťaženejšou časťou jeho textov je zväčša prekvapujúca pointa.

Fajčák síce vychádza z pocitov, ktoré mu poskytuje reálny svet, ale jeho texty sú všeličo iné, len nie realizmus. Jeho štýl rozprávania a tematizácia problémov sú ťažko esteticky definovateľné. Neraz síce vychádza zo zdanlivo realistického evokovania situácie, ktorá však prechádza do absurdity a svojráznej fantastickej logiky nezmyslu. Občas sa vyskytne aj irónia či čierny humor.

Podľa môjho názoru autor zbierky ani veľmi neuvažoval o estetickej zameranosti svojich textov. Zbierka je veľmi esteticky hybridná. To, čo ju sceľuje, je asi pocit absurdnosti dnešného života a skepsa v možnosť nájsť nejaké, hoci len individuálne, životné východisko. Literatúra by však mala dávať čitateľovi aj podnet na diskurzívne zamyslenie, nielen permanentne negovať skutočnosť.

Samozrejme, život nie je taký, aký ho opisujú mnohí (najmä mladí) slovenskí autori, ide o zrejmú autorskú štylizáciu vyvolávajúcu porozumenie u niektorých čitateľov aj literárnych kritikov. Ako príklad je možné porovnať vcelku realistické prózy Ó, zemiaky!, Ó, Hanička, Ó, tragédia!, prípadne podobnú prózu U zlej vdovy s prózami až trilerového charakter Amália alebo Jama.

Námetovo sa autor pohybuje kdesi v prítomnosti, v priestore, v ktorom žijú rozliční outsideri, zväčša chorí ľudia, prípadne ľudia s deštruovanou citovosťou. Ide neraz o postavy, ktoré sa dostávajú aspoň na chvíľku do sveta, ktorému nikto, azda okrem nich samých, nerozumie.

Slovenská literatúra má o jedného autora, pohybujúceho sa v priestore tematizujúceho odcudzenosť a vyprázdnenosť dnešného života mnohých ľudí, viac. Autora stavajúceho do epického popredia človeka, ktorému nikto nerozumie a ktorý nikomu nič nedáva ani neprináša.

Zámerne nepoužívam slovo outsider. Skutočne neviem, kam by sa dali Fajčákovi outsideri zaradiť v širokej plejáde v slovenských prózach sa vyskytujúcich outsiderov obdobia posledných tridsiatich rokov.

Čo však má robiť s recenzovanými textami čitateľ? Ja som texty prečítal s rozpakmi, nepriniesli mi nijaký mnou akceptovateľný estetický zážitok a filozoficky mi nenaznačili nič, čo by som nevedel či netušil.

Dnes je to s príjmom textov veľmi zložité. Určite sa nájdu aj takí čitatelia, ktorým sa budú páčiť a ktorí sa prinajmenšom niekde o nich kladne verejne vyjadria (napr. na mladými ľuďmi obľúbenom facebooku). Neverím však, že by sa o týchto textoch o niekoľko rokov hovorilo ako o textoch, ktoré priniesli do slovenskej literatúry niečo nové či už po obsahovej alebo kvalitatívnej stránke.

Mám dojem, že aspoň autorovi pri ich písaní prinášali radosť, a to nie je málo. Takisto si myslím, že uverejnenie niektorých textov v časopiseckej verzii je akceptovateľnejšie ako ich umiestnenie do zbierky, ktorej kompozícia nebola veľmi premyslená.

1/2017

IVAN LALUHA

O CESTE K SLOVENSKEJ ŠTÁTNOSTI V ROKOCH 1990 – 1992. ČRIEPKY Z POSLANECKÝCH LAVÍC

VYDAVATEĽSTVO POZSONY – PRESSBURG – BRATISLAVA, BRATISLAVA 2016

 

ĽUBOŠ JURÍK

 

Je užitočné a poučné pripomínať si nielen historické udalosti dávnejšej slovenskej histórie, ale aj sa vracať k novodobým dejinám Slovenska, akou bola napríklad cesta k slovenskej štátnosti po revolúcii v novembri 1989. Bolo to totiž obdobie turbulentné, v mnohých ohľadoch neprehľadné až mätúce, hoci práve v tom čase sa rozhodovalo o historicky dôležitom rozhodnutí: rozdelení bývalej Česko-Slovenskej republiky a vzniku dvoch samostatných štátov v strednej Európe. Okrem toho treba vziať do úvahy aj medzinárodný kontext, dramatickú situáciu, keď sa menili mocenské štruktúry v Európe, keď zanikali a vznikali nové štáty, neraz aj za cenu krvavých konfliktov.

Profesor Ivan Laluha, vedecký pracovník, politik a politológ, bol priamym svedkom rozdelenia republiky a konštituovania nielen nových zákonov (ako poslanec Federálneho zhromaždenia a potom Národnej rady SR), ale aj zákulisných rokovaní s predstaviteľmi oboch národov. Takže má autentické zážitky a skúsenosti, ako sa vraví, má informácie z prvej ruky, a tak sa vcelku prirodzene rozhodol, že sa s nimi podelí s čitateľmi. Laluhovo svedectvo má nesmiernu cenu nielen pre historikov a politológov, ale všeobecne aj pre verejnosť, pre historické povedomie a našu spoločenskú pamäť.

Opäť si dovolím byť osobný, ako to robievam pri občasnom hodnotení literárnych diel a historiografických prác známych a priateľov. Ivana Laluhu považujem za svojho dobrého a dlhoročného priateľa, strávil som s ním niekoľko rokov v slovenskom parlamente, kde sme úzko spolupracovali, stretávame sa pri rôznych podujatiach alebo v súkromí. Napísal som dve obsiahle knihy literatúry faktu z prostredia politiky (Pokušenie moci a Pučenie z moci), ktoré majú spolu takmer tisíc strán a ktoré zachytávajú obdobie slovenskej modernej histórie od roku 1992 až do roku 2012, takže nadväzujú na spomínanú Laluhovu knihu. Nadväzujú a dopĺňajú sa, hoci uhol pohľadu je takpovediac rovnaký, prinajmenšom podobný. Autentické svedectvo Brigity Schmögnerovej Kniha o vládnutí (vyšla v roku 2016) je zase pohľadom priamo zo zákulisia vlády, no rovnako dotvára obraz o pomeroch v slovenskej politike v čase konštituovania Slovenskej republiky na vnútornej politickej scéne a pri etablovaní sa v medzinárodných štruktúrach. Aj v čase, keď som pôsobil ako redaktor a neskôr šéfredaktor Literárneho týždenníka (1988 − 1991), sme na stránkach časopisu uverejňovali na tie časy odvážne príspevky budúcich popredných predstaviteľov Verejnosti proti násiliu, ale aj politikov ďalších novovznikajúcich strán. Atmosféra a situácia bola takmer identická, ako ju opisuje Ivan Laluha pri hodnotení vzniku VPN: ľudia rôznych politických názorov a skúseností sa stretávali na jednej platforme, aby sa po splnení cieľu – odstránenie bývalého režimu – opäť štiepili a vytvárali nové politické strany či hnutia. Ivan Laluha bol priamy účastník vzniku Verejnosti proti násiliu a neskôr bol aj pri vzniku odštiepeného Hnutia za demokratické Slovensko na čele s Vladimírom Mečiarom. Literárny týždenník napr. uverejnil 1. marca 1991 Deklaráciu o štátnej suverenite Slovenska.

Ivan Laluha sa takmer ihneď po novembrových udalostiach 1989 stal poslancom Federálneho zhromaždenia za VPN v Prahe. Bol tam kooptovaný a mal teda možnosť doslova v priamom prenose sledovať diskusie a spory o ďalšom smerovaní federácie, pričom sa aj on sám zapájal do riešení zjavne neriešiteľného problému. Už vtedy bolo zrejmé, že federácia nemôže prežiť v nefunkčnej a nevhodnej podobe, no nebolo ani celkom jasné, ako postupovať ďalej. Koncepcií bolo viac, každá z nich predstavovala iný politický smer a bolo takmer nemožné ich zosúladiť. Popri náročných rokovaniach sa postupne menili a profilovali aj politické strany, resp. hnutia tak v Čechách, ako aj na Slovensku, čo ešte sťažovalo hľadanie optimálneho riešenia. Aj nálady v spoločnosti boli protirečivé: kým veľká časť obyvateľov oboch republík bola za zachovanie spoločného štátu, opakovane sa ozývali hlasy, ktoré žiadali razantný a zásadný krok: vznik dvoch samostatných štátov. Laluhovo svedectvo je v tomto ohľade vskutku neoceniteľné, pretože výstižne, pritom s nadhľadom a občas i s nadľahčeným humorom, opisuje nielen kľúčové rokovania, ale aj pohyby v spoločnosti.

Ako sa menila politická situácia, menili sa aj individuálne osudy nielen obyvateľov oboch republík, ale aj politikov, ktorí v ich mene rokovali. Po pobyte vo Federálnom zhromaždení sa Ivan Laluha aktívne zapájal do politického života na Slovensku, najmä ako poslanec Slovenskej národnej rady a ako vplyvný funkcionár Hnutia za demokratické Slovensko. Plasticky opisuje pomery v HZDS, Mečiarove postoje, rokovania s koaličnými aj opozičnými partnermi. Nevyhýba sa ani opisom konfliktných situácií s V. Mečiarom, ktoré napokon viedli k rozkolu v HZDS a neskôr aj k jeho politickému zániku.

Je všeobecne známe, že Ivan Laluha bol blízky spolupracovník Alexandra Dubčeka a najmä po okupácii Československa patril k jeho dôverným a spoľahlivým priateľom. Laluhove poznámky o Dubčekovi, o ich vzájomnej spolupráci aj o čisto ľudských vlastnostiach A. Dubčeka sú neoceniteľným svedectvom. Keď som spomenul svoje osobné prepojenie a priateľstvo s Ivanom Laluhom, musím ho spresniť aj v tom zmysle, že Ivan Laluha mi pomáhal pri písaní životopisného románu o Alexandrovi Dubčekovi Rok dlhší ako storočie. Poskytol mi autentické informácie, doklady a dokumenty, ktoré som použil pri písaní románu. Pomohli mi hlbšie preniknúť do atmosféry doby a do psychickej výbavy samotného Dubčeka. Podľa spomienok Ivana Laluhu na viaceré zahraničné cesty Alexandra Dubčeka – pravda, aj s pomocou archívnych dokumentov a vydaných kníh spojených s touto témou − sa mi okrem iného podarilo zrekonštruovať stretnutie Dubčeka s Gorbačovom. Pre Dubčeka bolo mimoriadne dôležité, aby sa predstavitelia Sovietskeho zväzu – lepšie povediac, nastupujúca generácia sovietskych politikov, menovite práve Gorbačova – dištancovali od okupácie Československa, a nielen to: aby sa za okupáciu ospravedlnili. Niečo také však bolo priveľmi odvážne, pretože vtedajší predstavitelia strany a vlády sa len s nevôľou priznávali k chybám a k tomu, čo nazývali národnou hanbou. A okupácia Československa hanbou Sovietov bola. Preto Gorbačov otáľal s ospravedlnením, hoci medzitým sa za okupáciu ospravedlnili všetky štáty bývalej Varšavskej zmluvy – napokon predsa len Dubčeka prijal a v rozhovore s ním, ktorý bol všetkým iným len nie priateľským, napokon cez zuby pripustil, že okupácia bola omyl. O tom všetkom veľmi presvedčivo a autenticky píše Ivan Laluha, jeho postrehy v tomto duchu dopĺňajú politológovia Hubert Maxa či Jiří Hochmann, ale nepriamo aj Zdeněk Mlynař. Napriek tomu bolo pre Dubčeka ospravedlnenie veľkou morálnou satisfakciou a historickým potvrdením správnosti pokusu reformovať socialistický systém.

Laluhove spomienky na návštevu A. Dubčeka v Turecku majú osobitnú príchuť; začiatkom normalizácie sedemdesiatych rokov stranícke orgány – na Husákov a Biľakov podnet – Dubčeka doslova odpratali z politickej scény a poslali ho na diplomatickú misiu do Turecka za veľvyslanca. A. Dubček neskôr v pamätiach podrobne opísal nielen pomery na československej ambasáde v Turecku, ale aj dramatický útek z toho nedobrovoľného vyhnanstva. Vtedy by normalizátorom vyhovovalo, aby A. Dubček dobrovoľne emigroval, zbavili by sa tak nepríjemného symbolu Pražskej jari, zároveň by mohli prízvukovať, že emigrácia je prejavom slabosti a zbabelosti. Lenže Dubček si zvolil „cestu života tŕnistú“ a radšej zostal v Československu pod kontrolou tajnej služby a zbavený takmer všetkých občianskych práv. Opis oficiálnych rokovaní, protokolárnych stretnutí s predstaviteľmi tureckej vlády a parlamentu dopĺňajú civilné Laluhove úvahy o atmosfére na našom veľvyslanectve po mnohých rokoch, o Dubčekovej popularite v tureckej spoločnosti, o neformálnych rozhovoroch na bazáre v Istanbule… Všetky tieto aspekty dopĺňajú nielen obraz osobnosti A. Dubčeka, ale aj osobitný kolorit zložitého obdobia: kým na domácej politickej scéne bol Dubček vystavený neustálym útokom, v zahraničí si užíval oprávnenú pozornosť a úctu. Prijatie v Turecku bolo triumfálne, Dubček sa dočkal aj v tomto zmysle plnej satisfakcie.

Cenné je autentické svedectvo Ivana Laluhu o viacerých rokovaniach českej a slovenskej delegácie o rozdelení spoločnej republiky, na ktorých sa zúčastnil. Poodkrýva zákulisie zložitých rokovaní a ešte aj s viacročným odstupom sa záznam týchto rozhovorov číta ako politický triler. Ako mnohí politickí pozorovatelia aj Ivan Laluha oceňuje kultivované rozdelenie federácie, hoci priebeh rokovaní nebol zďaleka taký kultivovaný. Po voľbách v júni 1992 už bolo rozhodnuté, politici na oboch stranách Moravy sa rozhodli, že federácia zanikne a vzniknú dva samostatné štáty. Ani potom sa však situácia neupokojila, Laluha približuje svoje aktivity v Národnej rade SR, kde sa stal predsedom zahraničného výboru. Pre poslanca I. Laluhu to znamenalo veľa cestovať, viesť rokovania s partnermi iných parlamentov a pritom sa usilovať argumentovať a presviedčať, „prečo sa všetci integrujú, a vy sa chcete rozdeliť“, ale takisto ich ubezpečovať, že Slovensko patrí do demokratickej Európy a bude predstavovať prvok stability.

Na záver tejto poučnej a z historického hľadiska cennej publikácie sa Ivan Laluha vracia k nevysnenej a dosiaľ neobjasnenej tragickej autohavárii Alexandra Dubčeka. Okolnosti havárie zostávajú stále zdrojom dohadov až konšpirácií, čudné sú aj okolnosti vyšetrovania. Laluha sa nezaoberá touto haváriou detailne, len pripomína, že vyšetrovanie bolo nedbanlivé a až podozrivo rýchlo sa uzavrelo bez všetkých potrebných vykonaných úkonov.

Treba si pripomínať nedávnu minulosť, najmä prostredníctvom zážitkov pamätníkov a priamych aktérov turbulentných časov, neskôr môžu poslúžiť ako podklad pre historikov a politológov. A môžu byť užitočné aj preto, aby sa nezabúdali.

12/2016

GEJZA VÁMOŠ

HRUŠOVIANSKI HRIEŠNICI

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

GEJZA VÁMOŠ

POLČLOVEK A INÉ PRÓZY

KALLIGRAM, BRATISLAVA 2016

 

LADISLAV ČÚZY

 

V slovenskej literatúre sa občas objavili autori, ktorí rýchlo vzbudili pozornosť, a onedlho ich tvorba takmer upadla do zabudnutia. Takým autorom je aj Gejza Vámoš. Prozaik, publicista, filozof i literárny kritik, ktorý veľmi aktívne vstúpil do literatúry už v dvadsiatych rokoch minulého storočia, knižne debutoval v roku 1925 zbierkou krátkych próz Editino očko.

Gejza Vámoš sa narodil v roku 1901 v Dévaványi v Maďarsku v židovskej rodine (sám tvrdil, že je človek bez konfesie), pričom jeho materinským jazykom bola maďarčina. Stal sa však slovenským prozaikom, ktorý dlho zápasil so slovenčinou a filozoficky aj umelecky sa ustavične vyrovnával so židovským pôvodom. Bol lekár, človeka chápal predovšetkým ako biologicky determinovanú bytosť. Tento fakt výrazne ovplyvnil aj jeho literárnu tvorbu. Vámoš bol ľudomil, ale aj človek, ktorý sa dostával veľmi ľahko do konfliktov. Dlhé roky strávil ako lekár v Piešťanoch, pričom mu atmosféra kúpeľného mesta priveľmi nevyhovovala. Neustále sa dostával do sporov s miestnymi lekármi, ktorých podľa neho zaujímali predovšetkým pacienti prinášajúci im bohatstvo a v oveľa menšej miere pacienti chudobní.

V roku 1928 vydal Vámoš román Atómy Boha. Román bol pre slovenských čitateľov šokom. Zaoberal sa viacerými vážnymi a provokujúcimi problémami: problémom liečenia pohlavných chorôb, problémom etiky doktorov ovládanej najmä ich márnivosťou a zištnosťou, ale aj komplikovaným a podľa jeho filozofie neperspektívnym vzťahom medzi mužom a ženou. Jeho nihilistická filozofia smerovala k myšlienke o nezmyselnosti života, teda následne aj o nezmyselnosti plodenia potomkov. Čitateľov poburovala nielen téma románu, ale aj jeho naturalistická koncepcia. Avšak, ako to neraz býva, román mal napriek tomu čitateľský úspech a v krátkom čase vyšiel v štyroch vydaniach.

V roku 1932 vydal úsmevnú satirickú novelu Jazdecká legenda a napokon vyšiel azda jeho najznámejší a umelecky najhodnotnejší román Odlomená haluz (1934). Aj tento román vyvolal veľkú vlnu polemík. V prvom rade poburovala jeho odvaha naznačovať nutnosť neakceptovať akékoľvek dogmatické chápanie náboženstva. Pritom podľa Vámoša by bolo dobré, aby splynuli príslušníci židovej viery s kresťanmi. Samozrejme malo ísť o „rovnocenné“ splynutie na základe zdravého rozumu. Táto myšlienka bola však celkom jednoznačne utopická. Román Odlomená haluz je možné charakterizovať aj ako román výchovy. Vámoš v ňom vytvoril pestrú mozaiku postáv, najmä chlapcov, ktorých trápilo ich sexuálne dospievanie (najmä Samko Krakauer).

Vámoš sa naďalej dostával do rozličných konfliktných situácií. Nešlo len o literatúru, ale jeho literárne dielo tie problémy zväčšovalo. Výsledkom bola tzv. bahnianska aféra. Urazení boli piešťanskí židia, ktorí odmietli Vámoša pre urážku židovskej viery a rodiny. Bahňany stotožnili s Piešťanmi a v mnohých postavách sa asi aj videli. Na Vámoša malo byť podané trestné oznámenie pre antináboženskú propagandu. Urazili sa aj piešťanskí lekári a napokon vylúčili Vámoša zo Spolku kúpeľných lekárov.

Tieto skutočnosti ovplyvnili jeho rozhodnutie odísť do cudziny. Dňa 13. marca 1939 odišiel do Číny. Zhodnou okolností v čase, keď bola vyhlásená Slovenská republika. Neodišiel však z rasových dôvodov, o prenasledovaní židovského obyvateľstva v tom čase nemohol azda ani tušiť. Jeho odchod bol motivovaný čisto súkromne, a ako sám Vámoš viac ráz naznačil, po čase sa na Slovensko chcel vrátiť. Žiaľ, nestalo sa tak. V cudzine pracoval za ťažkých podmienok ako lekár, zväčša liečil sociálne slabších pacientov, takže v Číne a ani neskôr v Brazílii určite nezbohatol. Vámoš zomrel v roku 1956 takmer v zabudnutí v meste Muriaé v Brazílii.

Po roku 1945 sa na Vámoša začalo zabúdať a z knižníc sa aj pomaly z rozličných dôvodov vytrácali jeho knižky. Oživenie záujmu o tvorbu tohto autora prišlo až v šesťdesiatych rokoch. Jeho román Atómy Boha však upadol takmer do zabudnutia.

Tvorba Gejzu Vámoša napokon predsa len neupadla do úplného zabudnutia. V nasledujúcom období sa dostala do pozornosti najmä vysokoškolských študentov a napokon aj do pozornosti širšej čitateľskej verejnosti. Veľkú zásluhu na jeho prinavrátení slovenskej literatúre má Dagmar Kročanová, ktorá edične pripravila vydanie románu Atómy Boha (2003) a Vámošov filozofický spis Princíp krutosti (1996), a Vladimír Barborík, ktorý napísal moderne koncipovanú monografiu o jeho diele s názvom Prozaik Gejza Vámoš (2006). Román Odlomená haluz vyšiel opäť v roku 2004 (edične ho pripravil Miloš Ferko). Určité medzery však predsa len ostali a až v súčasnosti môžeme povedať, že okrem maličkostí je už celé Vámošovo prozaické dielo čitateľsky sprístupnené.

Koncom minulého roka vyšiel aj jeho posledný dosiaľ knižne nevydaný román Hrušovianski hriešnici, ktorý edične pripravila a doslovom Neznámy Vámošov román doplnila Mária Stanková. Následne vyšiel aj výber z jeho krátkych próz pod názvom Polčlovek a iné prózy, ktorý edične pripravila a vydanie štúdiou s názvom Vidieť pravdu doplnila editorka Dagmar Kročanová.

Text románu Hrušovianski hriešnici knižne nevyšiel v čase svojho vzniku. Vámoš, hoci sa o jeho vydanie pokúšal, neuspel, a tak tento román vydával časopisecky na pokračovanie v denníku A-Zet (1938).

Románom Hrušovianski hriešnici námetovo i tematicky nadväzuje Vámoš do určitej miery na román Odlomená haluz. Aj v tomto románe sa do popredia dostáva problematika dospievania chlapcov. Tematizácia problému je však trochu odlišná a s problémom „asimilácie“ židovského obyvateľstva žijúceho v kresťanskom prostredí sa Vámoš tentoraz vôbec nezaoberá. Román má oslabenú dejovú líniu. Autor sujetovo pracuje skôr metódou spájania väčších epizód. Do popredia sa zdanlivo dostáva boj rušňovodiča Babalu a kominára Obucha o Marču Harampádyovú. Oveľa zaujímavejšiu líniu tvorí kontext života dospievajúcich chlapcov, ktorí sa venujú najmä „kynológii“, pričom autor opisuje neraz extrémne situácie trýznenia zvierat chlapcami, ale aj viaceré zoofilné epizódy. Dokonca sa niekedy zdá, akoby silný prebúdzajúci sa sexuálny pud, s ktorým sa dospievajúci chlapci nevedia vyrovnať, bol kompenzovaný práve ich neraz extrémnym postojom k zvieratám, najmä mačkám a psom. Cieľom tejto Vámošovej tematizácie je vyslovenie didaktizujúcich „záverov“. Vámoš tak ako v románe Odlomená haluz kritizuje neschopnosť spoločnosti uplatňovať prirodzenú výchovu mládeže. Výsledkom je Vámošova predstava zlatého veku: „Náš svet je skazený morálkou a ľudskými zákonmi. Práve oslobodenie sa od pravidiel, ktoré vládnu spoločnosti, je cestou k dosiahnutiu zlatého veku. Nejde len o svet postavený na sociálnej rovnosti či svet bez chorôb, dôležitý je tu aj rozmer telesnosti ako prirodzenosti človeka, ktorú ľudia posunuli niekam na okraj a označili ju za hriech.“ M. Stanková vyslovila v doslove myšlienku, že „Vámoš v Hrušovianskych hriešnikoch nadviazal na vynechané pasáže z pôvodnej verzie Odlomenej haluze“, pričom „v Hrušovianskych hriešnikoch zaberá otázka dospievania oveľa väčší priestor. Vámoš ako lekár s moderným a osvieteným prístupom k ,háklivým témamʻ v mnohom predbehol svoju dobu“ (Stanková, s. 195).

Text Vámošovho románu je námetovo zaujímavý, a ako naznačila M. Stanková, aj myšlienkovo odvážny. Jeho estetická hodnota je podľa mňa problematická, no jeho vydanie treba privítať, pretože sa ním vyplnilo ďalšie biele miesto slovenskej literatúry.

Výberom Polčlovek a iné prózy sa jeho editorka D. Kročanová pokúsila priblížiť Vámošovu knižne publikovanú tvorbu i málo známe časopisecké príspevky. Pokúsila sa naznačiť rozličné polohy autorského prístupu k skutočnosti. V konečnom dôsledku sa Vámošove prózy prezentujú ako texty reprezentujúce najmä autorov filozofický prístup k životu. Ten je determinovaný skeptickou filozofiou nezmyselnosti ľudskej existencie. Podľa Vámoša človek je determinovaný smrťou a vlastne už od prvého momentu umožňujúceho zrodenie jedinca nevyhnutne smeruje k smrti. A s touto skutočnosťou sa musí človek vyrovnať. Musí sa brániť krutosti života, ktorý je neustálym bojom o individuálnu existenciu. V tomto boji majú zohrávať humanizujúcu úlohu doktori opravujúci omyly Boha (liečenie chorôb) a umelci, najmä literáti, ktorí majú humanizovať pocitovú sféru človeka, majú naznačovať možnosť náhrady princípu krutosti princípom lásky. Aj podľa D. Kročanovej jedným z dominantných bodov Vámošovej filozofie je nutnosť človeka navrátiť sa k zlatému veku. „V diele (románoch i dizertácii) sa opakovane vracia k predstave o cyklickosti vývoja (mýtus zlatého veku), o budúcom návrate k ,počiatku‘, teda aj k pôvodnej celistvosti a jednote“ (Kročanová, s. 279). Pritom návrat chápe Vámoš najmä ako návrat k anorganickému východisku, teda ako návrat k nebytiu.

Editorka výberu načrela do všetkých vydaných Vámošových prozaických textov, ako aj do jeho časopisecky publikovaných príspevkov. Ako sama naznačila, „vyčlenením próz z pôvodných súborov a zaradením popri časopisecky publikovaných prácach sa vytvárajú nové tematické súvislosti“ (Kročanová, s. 282). S jej tvrdením môžeme súhlasiť, no zároveň by som rád naznačil, že práve takto koncipovaný výber je veľmi dobre čitateľný a editorke sa ním podarilo „odstrániť“ vo Vámošových textoch občas prítomnú rozprávačskú zdĺhavosť a niekedy až predimenzovanú filozofickosť.

Verím, že recenzované Vámošove prózy budú čítané, čo by bol dôkaz, že aj klasická slovenská literatúra ešte žije a má čitateľskú budúcnosť.

11/2016

IVAN SZABÓ

TAKMER LETMÉ ZNÁMOSTI

VYDAVATEĽSTVO MATICE SLOVENSKEJ, MARTIN 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Szabóova knižka portrétov ich celkovo obsahuje pätnásť zameriavajúcich sa na známych aj menej známych či úplne neznámych, dávnejších aj súčasných zväčša literárnych tvorcov. Ľuboš Jurík v úvodných riadkoch ku knihe upozornil, že Ivan Szabó je vzácny autor, ktorý má schopnosť umne spájať fakty, skutočnosť s autorskou fantáziou, nazval ju „fantazijný realizmus“. Pritom dodal, že má aj výnimočnú schopnosť vnímania súvislostí. Szabó tieto prednosti prezentoval aj vo svojej predchádzajúcej tvorbe v oblasti literatúry faktu a v plnej miere tak robí aj v najnovšej knižke pre niektorých možno s prekvapujúcimi, nečakanými portrétmi.

Už ten prvý azda zaskočí, predstavuje muža menom Miroslav Pácalt (1893 – 1958), ktorý bol predovšetkým redaktorom, redigoval a spoluvydával Slovenskú humoristickú knižnicu Veselý svet. Tento pôvodom Čech sa po celý život venoval publicistike a najmä zaznamenávaniu slovenského humoru, popritom napísal aj spomienky Veselé historky slovenské (1932).

Gustáv Adolf Bežo (1890 – 1952) je rovnako zaujímavou voľbou, vytvoril totiž prvého slovenského detektíva, nazval ho Ivan Hron. Ako trnavský vydavateľ sám vydával (a písal) jeho príbehy pod pseudonymom. Jeho Hron vstupuje do sveta detektívnej literatúry v roku 1925, pravda, s naivnými príbehmi. Určite je však prínosom, že Szabó Beža vypátral a objavil pre súčasníkov. Rovnako to, že popri portrétovanej osobnosti – tu i inde – oživuje aj iné známe či tak trochu zabudnuté mená z literárneho sveta.

Milý bohém Emo Bohúň (1899 – 1959) poznal zákonitosti ľahkého čítania (aj písania). Zrejme preto, že si rád prispôsoboval fakty aj históriu, odkázal kolegom od pera: „Spisovatelia a novinári by mali príbehy, ktoré napíšu, úplne vymýšľať, lebo môže sa im stať, keď opisujú príbehy, ktoré sám život dal, že im čitateľ neuverí, lebo bývajú fantasticky neuveriteľné…“ (Mimochodom, možno mnohých prekvapí, že stará mama známeho dlhoročného redaktora slovenského rozhlasu a publicistu Jána Bábika bola sestrou Ema Bohúňa.)

Rodák z Budmeríc Rudo Fabry (1915 – 1982) písal okrem nadrealistickej poézie aj cestopisy, publicistiku, bol majstrom koláží aj odborníkom vo vychádzaní s vtedajšou vrchnosťou, ale aj kulinárskym výmyselníkom a šampiónom v nadávaní či používaní nespisovných slov, keď sa napríklad zazrel v zrkadle, nezabudol zdôrazniť: „Kurrrva, ale som zladzený.“

Szabó označil Zuzku Zgurišku (1900 – 1984) za prvú dámu slovenského humoru. Sama pripomínala (Strminou liet, 1972): „V literatúre humor bol, je a bude disciplínou prvého stupňa. Je elixírom života.“ A toho sa v celej svojej tvorbe pridržiavala.

Karol Körper-Zrínsky (1894 – 1969) bol kňazom, vysokým cirkevným hodnostárom aj publicistom, ale i väzňom a kronikárom v Leopoldove (1947); odsúdený bol za kolaboráciu s Nemcami. Priznám sa, že tento portrét na mňa pôsobil rušivo a nie som si celkom istý, či v knihe vôbec mal byť.

Podobné myšlienky môže vyvolať aj zaradenie barónky Margity Czóbelovej (1891 – 1972), poslednej šľachtickej obyvateľky kaštieľa v Strážkach (jej strýkom bol skvelý maliar Ladislav Medňanský a barónka sa usilovala ísť v jeho šľapajach), no tie rýchlo pominú, keď sa začítame do pútavej a citlivej reportáže Ivana Szabóa, ktorou vlastne opravuje a pravdivo dokončieva reportáž Ladislava Mňačka zo šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Portrét Ladislava Ťažkého (1924 – 2011) treba vnímať ako Szabóove osobné spomienky na tohto výnimočného spisovateľa, ktorý ho okrem iného zaujal slovami: „Ja by som nikdy nedokázal napísať čosi, čo som na vlastnej koži nezažil.“

Štefana Žáryho (1918 – 2007) Szabó uchopil ako kronikára, autora viacerých spomienkových esejí, ktorý s humorom aj citlivým slovom zachytil mnohých spisovateľov a umelcov svojej doby. Dotvoril tak obraz o nich, aký v dejinách literatúry nenájdeme. (Napríklad vtipná charakteristika naoktrojovaného tzv. socialistického realizmu z úst Alfonza Bednára: „Socialistický realizmus je aj úsilie zobraziť a vyzdvihnúť všetko to kladné, čo sa u nás ešte nevyskytuje, ale sa už smelo rozvíja.“)

V očiach Ivana Szabóa je Laco Zrubec (1931 – 2011) predovšetkým dlhoročný žurnalista, ktorého hlavným záujmom boli Slováci a ich história a z toho vyplývajúca snaha (ako sám zdôrazňoval) „necítiť sa vydedencom na európskom dvore, ale byť medzi tými, ktorí pre Európu a svet čosi šľachetné urobili“.

Richard Marsina (1923) je historik, uznávaný odborník na stredovek, jeho kolega Juraj Šedivý o ňom výstižne napísal, že sa ako vedec „nevzďaľuje od toho, čo hovorí historický prameň; nevytvára preto ľúbivé hypotézy“. Ivan Szabó zdôrazňuje slová samotného Marsinu: „Slováci vzhľadom na svoj nepriaznivý vývoj najmä v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia mali v tomto smere (vedomie vlastnej starobylosti) práve vtedy veľmi sťažené možnosti, čo sa dnes proti nim zneužíva.“

Bývalého slovenského prezidenta Rudolfa Schustera (1934) Szabó predstavuje ako neúnavného cestovateľa a pohotového fotografa a v neposlednom rade plodného autora literatúry faktu, ktorý sám o sebe vraví: „Som ten typ autora, ktorý musí najprv vidieť a precítiť, aby mohol napísať čo i len riadok.“

V prípade Jána Čomaja (1935) sa Szabó usiluje nazrieť do jeho tvorivej dielne, do spôsobu jeho písania. V Szabóových očiach je autorom literatúry faktu par excellence, a to aj preto, že „dobrý spisovateľ faktu sa nezaujíma iba o fakty, ale zdôrazňuje aj to, čo sa za nimi skrýva, a zanovito hľadá medzi nimi súvislosti“. Tak ako Ján Čomaj. Sám Čomaj upozorňuje, že do „hlbín histórie sa zostupuje cez hory kníh“.

Milan Vároš (1937) bol kolegom Jána Čomaja v priebojnej Smene a patril k elite reportérov šesťdesiatych rokov minulého storočia; podľa Szabóa vlastne od svojich prvých reportáží smeroval k literatúre faktu, pričom zdôrazňuje: „Musím konštatovať, že v pátraní po faktoch, no najmä po nových faktoch, je Milan Vároš majstrom.“ Pripomína, že jeho veľkou prednosťou je investigatívnosť, pomocou ktorej napĺňa svoje krédo: „Je našou povinnosťou hľadať a nachádzať biele miesta našej histórie a zapĺňať ich pravdou.“

Jozefa Leikerta (1955) vníma Ivan Szabó ako širokospektrálnu osobnosť, básnika a usilovného autora literatúry faktu, v portréte vyzdvihuje najmä Leikertove organizačné aktivity v Klube spisovateľov faktu. V neposlednom rade dáva na popredné miesto skutočnosť, že Jozef Leikert je otcom Ceny Vojtecha Zamarovského, ktorá sa každoročne udeľuje tvorcom za tvorivý prínos do literatúry faktu.

V knihe rôznorodých portrétov sa Szabó usiluje o plastickosť výrazu a dosiahnutie čo najvýstižnejšieho obrazu tej-ktorej osobnosti (aj keď z rôznych uhlov nazerania), umožňuje mu to pedantná práca s materiálmi aj starostlivo nazhromaždené výpovede priateľov či rovesníkov jednotlivých portrétovaných, zväčša autorov literatúry faktu. Pretože aj keď je výber zachytených osobností niekedy prekvapujúci (akoby vyčnievajúci z pomyselnej schémy, už som spomenul najvypuklejší príklad – Karol Körper-Zrínsky), ide najmä a predovšetkým o poctu autorom literatúry faktu aj samotnej tejto literatúre, lebo, ako píše autor, „literatúra faktu s dobre a pútavo vyrozprávanými faktmi poľudšťuje históriu (i súčasnosť) a tento žáner je zárukou, aby sa aj ťažšie témy dostali k čitateľovi – v stráviteľnej forme“.

Napokon treba dodať, že portréty nevytvoril Ivan Szabó (1939 Leopoldov) s prísnym literárnokritickým metrom, ale s láskavým pohľadom, plným žičlivosti a porozumenia. Súzvučia s druhmi od pera. Súčasne treba zdôrazniť, že sám ako popredný autor literatúry faktu (je viacnásobným nositeľom medzinárodnej Ceny Egona Erwina Kischa i laureátom národnej Ceny Vojtecha Zamarovského) vytvoril veľmi zaujímavé a inšpiratívne dielo, obohacujúce každého, kto sa úprimne zaujíma o slovenskú literatúru.

11/2016

MILOŠ RUPPELDT

MEDZI DVOMA SVETMI

IKAR, BRATISLAVA 2016

 

ĽUBOŠ JURÍK

 

Aké zložité, rozporuplné, mätúce, tragické a pritom vzrušujúce i radostné bolo 20. storočie, o tom nemusia podávať svedectvo len historické dokumenty, štatistiky, analýzy, romány, filmy, divadelné predstavenia, ale – a najmä – osobné, bytostne ľudské výpovede aktérov tohto turbulentného obdobia. Miloš Ruppeldt ml., spisovateľ, dramaturg, scenárista a diplomat, ktorý, žiaľ, nedávno podľahol zákernej chorobe, vo svojej knihe spomienok (esejí, memoárov) s názvom Medzi dvoma svetmi, presvedčivo opísal osudy jedincov, rodín, celej spoločnosti, v súkolesí historického orloja, ktorý ukazuje lásku aj smrť, nádej i beznádej, vzostup i pád.

Otec Miloša Ruppeldta bol blízky spolupracovník povojnového ministra zahraničných vecí ČSR Vladimíra Clementisa, pôsobil ako diplomat vo viacerých krajinách, mal rušný, až dobrodružný život. Na svojej misii v Indii sa zoznámil s mladou anglickou ľavičiarkou Jean, s ktorou sa po čase oženil. Od tej chvíle sa jeho život, už aj tak dosť komplikovaný a zložitý, ešte väčšmi skomplikoval. Ruppeldtovci sa totiž presťahovali do Bratislavy, kde vychovávali svoje dve deti a mladý Miloš vyrastal na Vysokej ulici, v typickej prešporáckej štvrti, takpovediac v štvrti lacných krčiem, bohémov, lumpenproletariátu a nádejných rockerov. Nebolo to detstvo idylické, no ako poznamenal Milan Rúfus, detstvo si ustelie aj na skale: Miloš Ruppeldt si detstvo ustlal na bratislavskej dlažbe. Otca v tom čase postihli represálie stalinského režimu, musel odísť nielen z diplomacie, ale aj z verejného života, živil sa ako robotník, a práve vtedy začal intenzívne prekladať – najmä z anglickej literatúry. (Neskôr sa tento dar skvelého prekladateľa preniesol aj na syna). Neprestal sa stýkať s významnými slovenskými spisovateľmi i politikmi, takže rodinné prostredie Ruppeldtovcov, časté hovory s umelcami a osobné kontakty formovali aj názory a charakter Miloša Ruppeldta mladšieho. Zároveň s bratislavskými skúsenosťami formovali jeho postoje k životu, k rozdvojenému svetu aj zážitky z Anglicka a pobyty u starých rodičov a príbuzných anglickej matky Jean. Napriek všetkým obmedzeniam režimu, izolácie našich občanov od ideí a faktov západného sveta sa Jean Ruppeldtová aj s deťmi mohla z času na čas vybrať do Anglicka, aby navštívila rodičov a príbuzných. Pravda, bez manžela: ten zostával rukojemníkom socialistického režimu. Miloš Ruppeldt ml. plasticky, autenticky, presvedčivo a so suchým anglickým humorom opisuje prostredie konzervatívneho Anglicka, atmosféru matkinej rodiny, ktorá – hoci ľavičiarka – bola viac či menej odchovaná na tradičných anglických hodnotách a jej ľavičiarske smerovanie bolo zrejme len akýmsi mladíckym poblúznením. Atmosféra anglického prímorského mestečka bola celkom iná ako uličky bratislavského Starého mesta, iná bola aj politická situácia, rozdielny bol jazyk, tradície, kultúra. Táto rozmanitosť až rozpoltenosť a protirečivosť dvoch svetov sa však v nijakom prípade neprejavili na mladom Milošovi negatívne; skôr naopak, obohacovali jeho duševný obzor, umožnili mu už v ranom detstve chápať rozdielnosť sveta a jeho ideové i kultúrne hodnoty. Miloš Ruppeldt ml. bol medzi dvoma svetmi, ale nikdy nestratil svoju identitu, autenticitu, nikdy nepodľahol zmätkom, ktorý jeho životná situácia spôsobovala.

Postupne sa odvíjajú ďalšie dramatické, no aj romantické až idylické situácie zo života rodiny Ruppeldtovcov. Pozoruhodné sú podrobné informácie o spolupráci Miloša Ruppeldta st. s Vladimírom Clementisom, ale aj Jánom Masarykom, stretnutie so Stalinom, no neskôr, už po návrate do Československa, aj spomienky mladšieho Miloša na atmosféru v Bratislave. Napriek tomu, že Miloš Ruppeldt st. bol iba pomocný robotník, stále mal čulý a živý kontakt so slovenskými intelektuálmi, so spisovateľmi a niektorými politikmi, no najmä nezaprel svoju bohémsku povahu. V živote rodiny sa bez prestania objavujú známe osobnosti, ľudia, čo si Ruppeldta-otca vážia, a pre mladého Miloša sú to nezabudnuteľné zážitky, ktoré formujú jeho povahu a charakter. Ako prekladateľ (hoci pomocný robotník) mohol Miloš Ruppeldt st. chodievať na rekreačné a študijné pobyty do domova spisovateľov v Budmericiach a tam s ním chodievala aj jeho rodina. Budmerice sú legendárnym miestom slovenskej modernej kultúry, najmä literatúry, aj napriek nevraživým pokusom podaktorých horlivcov, ktorí sa snažili domov spisovateľov zdiskreditovať. Miloš Ruppeldt ml. veľmi pôvabne a nonšalantne opisuje svoje zážitky z Budmeríc, vrátane – napríklad – stretnutia s americkým básnikom Allenom Ginsbergom, no aj celkovú atmosféru v kaštieli, ktorému sa nevyhýbali ani menšie či väčšie škandály. Je to nielen súčasť jedného individuálneho ľudského osudu, ale skrze tento osud aj fokus celospoločenský a dobový. Robí to bez toho, aby pomery v Budmericiach či vôbec v umeleckej a spisovateľskej obci idealizoval; je skôr mierne ironický, hryzúci, no pritom stále s veľkou mierou empatie a tolerancie.

Dovoľte mi byť osobný a v tejto recenzii uviesť aj prvky, ktoré sa týkajú môjho vzťahu s Milošom Ruppeldtom. Keď sa už rozhodnem napísať zopár riadkov o nejakej knihe, tak si k nej – resp. k jej autorovi – musím vytvoriť osobitný vzťah, ako – povedzme – k dielu blízkeho priateľa Borisa Filana. A Miloš Ruppeldt mi bol dokonca blízky príbuzný: nie síce v priamom vzťahu, ale naše druhé manželky, Vlasta a Eva, boli sesternice. (Vlasta Závodská-Ruppeldtová je skvelá dramaturgička publicistiky v STV.) Neznamená to nič viac ani nič menej, len to, že sme sa dlhodobo navštevovali, stretávali a spolupracovali. Boli to stretnutia, aké môžu byť len medzi najlepšími priateľmi: o to viac, že sme s Milošom začali tvoriť spoločné diela. Začalo sa to tým, že mi Miloš Ruppeldt poskytol cenné informácie o vzťahu jeho otca s Vladimírom Clementisom, ktoré som bohato využil pri písaní románu Smrť ministra. Potom sme s Milošom začali spolupracovať na scenároch podľa mojich krimi prípadov zo starej Bratislavy, ktoré Miloš ako scenárista zvládol bravúrne (scenáre doteraz čakajú na realizáciu v trezoroch Slovenskej televízie). Keď som písal román o životných osudoch Alexandra Dubčeka Rok dlhší ako storočie, bol to zase Miloš, kto mi porozprával mierne úsmevné pôsobivé historky s Alexandrom Dubčekom, ktoré som, pochopiteľne, v románe použil, čím sa Dubčekov životný príbeh ešte väčšmi humanizoval a poľudštil. Napokon, tieto príbehy a príhody s Dubčekom Miloš Ruppeldt opísal aj v kapitole Slivovica od Dubčeka a tú istú príhodu som použil aj vo svojom románe. A ešte veľmi dlho, keď už bol Miloš chorý, sme chodievali k nim do Limbachu, a kým naše manželky spomínali na rodinné vzťahy, tetky, babky a bratancov, my sme snívali o tom, že vznikne veľký film o Dubčekovi, ku ktorému napíše Miloš scenár…

Ale späť ku knihe Medzi dvoma svetmi. Miloš Ruppeldt ml. napísal strhujúcu ságu svojej rodiny a rodinné záležitosti začlenil do celospoločenskej, celosvetovej atmosféry, individuálne osudy prepojil s pohybmi a realitou dramatických okolností 20. storočia. Oporou mu bola čistá viera, že nad všetky protivenstvá sveta stojí prostý ľudský cit, že je to láska, ktorá preklenie zvraty v spoločnosti a politické turbulencie. Nie vždy to tak bolo. Rodičia Miloša Ruppeldta museli mať veľmi pevné citové puto, aby zvládli schizofréniu doby – dnes čosi nepredstaviteľné! –, aby udržali rodinu pospolu a vychovali svoje deti v dobrých tradíciách slovenského, ale aj britského humanizmu. Takáto výchova sa musela podpísať aj na postojoch a charaktere syna Miloša, na jeho rozhľade, tolerancii a profesionálnych kvalitách.

Keď sa Miloš Ruppeldt ml. stal dramaturgom vtedy Československej televízie v Bratislave, bolo to obdobie veľkého tvorivého vzopätia slovenskej dramatickej tvorby. Bratislavské televízne pondelky sú dosiaľ legendou neprekonateľných inscenácií, skvelých autorských, režijných aj hereckých výkonov. Nesporne veľkú zásluhu na tejto dramaturgickej explózii mal aj Miloš Ruppeldt, ktorý sa podieľal na príprave a tvorbe viacerých inscenácií. V spomienkach sa vracia k tomuto obdobiu a so šarmom jemu vlastným opisuje pomery a podmienky v televízii: je to vzácne svedectvo doslova z prvej ruky. Rovnako šarmantne a s puncom svedectva z prvej ruky opisuje Miloš Ruppeldt svoje pôsobenie ešte na československom – a potom slovenskom – veľvyslanectve v Londýne, kde najmä jeho pôsobenie diplomata už v samostatnej Slovenskej republike bolo dôležitým obdobím, keď sa postupne Slovensko etablovalo v medzinárodných štruktúrach. Ruppeldtov význam ako diplomata v Londýne bol umocnený – okrem jeho profesionálnych kvalít – aj tým, že bol vlastne doma, medzi svojimi, že dokonale ovládal angličtinu ako rodný jazyk a že mal v Anglicku silné zázemie.

Miloš Ruppeldt ml. bol aj prekladateľ z anglického jazyka, aj v tomto zmysle nadviazal na odkaz svojho otca. Ako napísal a neraz mi to zdôrazňoval. Svoj prvý preklad, Orwellov vizionársky román Zvieracia farma, začal prekladať na strednej škole, a to priamo počas vyučovania! Román však vyšiel až o desiatku rokov neskôr, prvé vydanie v roku 1998 a ostatné v roku 2014. Keď mi posledný preklad venoval, určite netušil, že už ďalšieho vydania sa nedožije.

10/2016

RÚT LICHNEROVÁ

LÁSKA JE JABĹČKO

TRANOSCIUS, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ 2015

 

LADISLAV ČÚZY

 

Pôvodná súčasná slovenská literatúra, ktorej autori majú vyššie ambície ako len komerčný prospech, sa číta veľmi málo. Napriek tomu, že sa občas objavia aj autori so svojráznym pohľadom na život a s individuálnym rukopisom, len ťažko si hľadajú cesty k väčšiemu počtu čitateľov.

Medzi autorky takéhoto charakteru patrí aj Rút Lichnerová, autorka debutujúca v roku 1989 zbierkou próz V Kremenisku (jej tvorba je skutočne rozsiahla, napísala monografiu o živote a diele maliara Jozefa Kollára Jozef Kollár človek a umelec a takisto množstvo textov pre rozhlasové vysielanie). Odvtedy vydala už niekoľko ďalších próz, noviel, románov, ale aj iných textov. Jej posledným vydaným textom je román s názvom Hostina (2015), ktorý bol nominovaný do užšieho výberu tohtoročnej literárnej súťaže Anasoft litera.

Od vydania debutu Rút Lichnerovej pretieklo už veľa vody Dunajom a je preto celkom logické, že sa editor Vladimír Petrík, určite aj v spolupráci s autorkou, pokúsil „zhrnúť“ jej tvorbu do celku predstavujúceho autorkine životné osudy, kultúrne aktivity, ale aj mnohostrannú tvorbu. Vznikol reprezentatívny súbor, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Tranoscius v edícii Profily pod názvom Láska je jabĺčko.

Knižka je tematicky rôznorodá. Do prvej časti zaradil editor V. Petrík relatívne dlhé ukážky z jej prozaickej tvorby. Ukážky boli volené asi tak, aby prezentovali myšlienkovú orientáciu autorky, ako aj jej poetiku, ktorá osciluje medzi psychologickým realizmom a rozličnými formami experimentu, či už smerom k poetizácii tvaru, prípadne k zvyšovaniu konotačnosti výpovede formou iných druhov metaforizácie smerujúcej až k poetike magického realizmu.

Pri čítaní týchto ukážok si určite všimne pozorný čitateľ aj fakt, že knižka je pomenovaná podľa názvu jednej z Lichnerovej poviedok.

Ontologickou a estetickou bázou tvorby R. Lichnerovej je realita a realizmus. Realita ako zážitková báza opierajúca sa o autorkine autobiografické zážitky, ale aj ako návrat do historickej minulosti. Obe roviny sú však esteticky ozvláštňované. Už v knižke Slepá rybka (1998), ale najmä v knižkách Rieka s podtitulom Príbeh bielej, ružovej a tyrkysovej (2000) a v románe Anna Regina (2006) sa objavuje inklinácia autorskej poetiky k symbolu. Zároveň sa v jej prózach oslabuje dejovosť a do popredia sa dostáva neraz až manieristicky detailná sujetovosť. Z autorky realisticky zaznamenávajúcej sa postupom času stala autorka filozofujúca a esteticky ozvláštňujúca. Zdá sa mi, že práve v novele Rieka je jej filozofický postoj k životu najvýraznejší. Lichnerová vtesnáva podstatu existencie človeka medzi dve veľmi ťažko zlučiteľné roviny. Jedna rovina je vytváraná etickým základom kresťanského náboženstva, aj keď nie v jej kanonizovanej podobe vo forme striktne dodržiavaných náboženských predpisov, ale skôr v individuálnej podobe, rešpektujúcej existenciu vyššieho princípu, ktorým je pre človeka Boh. Druhá rovina je vytváraná biologickou prirodzenosťou človeka, pričom jej dominantnou vlastnosťou je inštinktívnosť v konaní zdôraznená najmä v ľúbostnej rovine. Lichnerovej postavy jednoducho neovláda rácio, ale inštinkt, často najmä sexuálny inštinkt. Lichnerovej postavy (najmä ženské) viac cítia ako racionálne hodnotia svoje životné postoje.

Príbehy próz R. Lichnerovej sú geograficky lokalizované, aj keď sa výraznosť faktov občas zastiera. Jej príbehy sa odohrávajú najmä na Orave a v Banskej Štiavnici a jej okolí. Teda na miestach autorke existenčne veľmi blízkych. Orava bola miestom jej mladosti a v Banskej Štiavnici strávila mnoho rokov svojho plodného života a žije a pracuje v nej dodnes.

Druhú časť knižky tvoria dva rozhovory s autorkou, jeden z roku 2006 s názvom Tvorba ako hľadanie identity, tento rozhovor uskutočnil Ján Zaťko, a druhý s názvom Obraz ozrejmujúci sa paradoxne tým, čo nie je skoncipoval Vladimír Petrík a je z roku 2015.

Dynamiku knižke mohla azda dodať časť Kritické ohlasy, žiaľ, nestalo sa tak, pretože ide síce o súbor ôsmich literárnych kritík (Žemberová, Halvoník, Jurovská, Dobiáš, Kadlečík, Farkašová, Kačala), no všetky majú vysvetľujúci a interpretačný charakter, o kritickosti sa v nich nedá vôbec hovoriť. Takto orientované literárne kritiky sú „ukončené“ doslovom V. Petríka Originálny hlas v slovenskej próze.

Faktografickú rovinu, relatívne detailne približujúcu životné peripetie a tvorivé (nielen prozaické) aktivity Rút Lichnerovej, obsahuje Kalendárium.

„Lichnerovej texty predstavujú v slovenskom kontexte líniu, v ktorej sa literárna fikcia snúbi s reflexiou a s reflexiou reflexie, čiže s autorským/rozprávačským zrkadlením, keď umelecký text je literárnou fikciou a zároveň je jej spochybňovaním, a vôbec spochybňovaním literatúry ako fikcie, a najmä vševedúcnosti autora“ (M. Jurovská: Rút Lichnerová – svojou cestou, s. 213).

Recenzovaná knižka predstavuje autorku a jej tvorbu, ktorá má v súčasnej slovenskej próze určite dôležité miesto.

9/2016

ROBERT WALSER

PRECHÁDZKA

PRELOŽIL MICHAL HVORECKÝ

PREMEDIA, BRATISLAVA 2013

 

ĽUDOVÍT PETRAŠKO

 

Keby spisovatelia ako on patrili k duchovným vodcom, povedal o ňom H. Hesse, nebolo by vojen. A dodal: „Keby mal čo len stotisíc čitateľov, svet by bol lepší.“ Toľkých Robert Walser (1878 − 1956), prinajmenšom za svojho života, nikdy nemal, jednako Prechádzku stihol lepší osud. V diele, takpovediac miniatúrnom, akoby sa skoncentrovali všetky drobné prózy, ktoré tvoria jadro Walserovej tvorby. Zdanlivo prostý záznam potulky uskutočnenej v priebehu jedného dňa vyšiel totiž roku 1917 v populárnej edícii.

Veľa sa v ňom ani neudeje: spisovateľ, zrejme chudák, sa prechádza po mestečku a jeho okolí, pozoruje a videné hlboko preciťuje, postrehy sa prelínajú s úvahami o písaní a tvorbe. Na svoje rozprávanie Walser nepotrebuje predmet ani vymýšľať postavy, príbehom sa stane les, izba, chodec, všetko, čo vyvolá pozornosť tohto donkichota. Dôverne známe okolie vníma ako cudzinu, počas slnečného popoludnia sa ocitne v kozme plnom čudesných postáv a snových zjavov. Rozčuľuje sa nad skazenosťou čias, v prírode preciťuje blaženosť. Tu a tam prednesie krátku štylizovanú reč, no skôr načúva svojmu vnútru, a to až po melancholický záverečný akord, keď sa cesta skončí v takmer metafyzickom tichu lesa. V skutočnosti vedie totiž rozprávač žalostný život, práve tak ako sám autor. Ten prekonal na prechádzkach nezmerné vzdialenosti a počas jednej, práve na Vianoce, ho aj zastihla smrť.

Súlad medzi človekom a spisovateľom u Walsera často mätie, literárny zámer uplatní podľa okolností v skutočnosti. Skúsenosť zo školy pre komorníkov, ktorú navštevoval, sa odrazila v románe Jakob von Gunten, evidentné paralely vykazujú súrodenci Tannerovci z rovnomenného románu (slov. 1982) a reálni súrodenci Walserovci. Realitu premiestňuje do tvorby – najočividnejšie práve v Prechádzke.

Chôdza má vo Walserovom diele nielen kľúčový význam, je to vlastne konštanta: ako motív (fyzický spôsob pohybu dopredu), ako téma (vzťah medzi mentálnou dynamikou postáv a procesom písania), predmet pozorovania, azda aj metafora cesty životom. Popritom akoby bolo treba fenomén prechádzky neustále zdôvodňovať v spoločnosti, ktorá prácu povýšila na etickú kategóriu. Pre spisovateľa má však prechádzka význam priam existenciálny: ako nástroj, bez ktorého sa nezaobíde, stimul i zdroj inšpirácie, náhrada za chýbajúce ľudské vzťahy, prostriedok na prekonanie vlastného autizmu: „Viete, že ja vo svojej hlave tvrdo a húževnato pracujem, v najlepšom zmysle slova driem aj vtedy, keď vyzerám ako ľahkovážny, nezamestnaný“ atď.

Text, zmes rozličných rovín jazyka a štýlov, zároveň demonštrácia autorovho neskororomantického chápania života, v slovenskom preklade značne stratil na jazykovej jedinečnosti. Prekladateľ síce deklaruje svoju afinitu k dielu, jednako neodolal pokušeniu originál vylepšovať. Odhliadnuc od drobných jazykových nečistôt prekáža najmä neodôvodnené úsilie o hovorovosť, expresivitu aj aktualizáciu: „v očiach ľudí je za vysloveného osla“, s. 39; „hovoril som naňho“ (na psa!), s. 62 (v origináli bezpríznakovo: „redete ich mit ihm“); dokonca „pako“, s. 57 (Trottel – chumaj, chmuľo), popri slangových slovách prevzatých akurát z nemčiny (šlus, cimra).

K nedorozumeniu dôjde, ak prekladateľ pozná iba jeden, najrozšírenejší význam slova, nevie, že Dichter označuje nielen básnika, ale aj tvorcu všeobecne, autora či spisovateľa. Ako „básnik“ sa teda označuje nielen romantik a hlavne prozaik C. Brentano, s. 66, ale aj dramatik hnutia Sturm und Drang J. M. R. Lenz, s. 56, takto, pravdaže, označia i samého rozprávača, s. 11. Zo spojenia „kňaz či farár“, s. 7, nie je zas zrejmé, či ide o katolíckeho alebo protestantského duchovného.

Z neznalosti, že Stiefel znamená aj topánka či prosto obuv, sú v preklade dámy, sotva v súlade s dobovou módou, obuté „v pekných, farebných čižmách“, s. 7. Ungarn sa prekladá ako Maďarsko, hoci v dobovom kontexte označuje skôr Uhorsko, s. 67, a Tracht síce znamená kroj, no „eine Tracht Prügel“ je poriadny výprask, teda to, čo sa ušlo Horeckého tajomnému „chlapčisku v kroji“.

V rozsiahlom doslove, ktorý tvorí zo štvrtinu knižky, sa zas čitateľ predovšetkým dozvie, čo prekladateľ, sám klasik, pokladá za vrchol v tvorbe svojho kolegu od pera (s. 82, 95). Nepochybne ohromí zvesťou, zavesenou v lufte: „Mám rád malú veľkú literatúru“, s. 85.

Po niekoľkých pokusoch o samovraždu sa Walser ocitol v liečebni, ale písať neprestal. Písmo, čoraz drobnejšie, sa časom stratilo v mikrogramoch písaných ceruzou. Keď ho proti jeho vôli premiestnili inam, ceruzu definitívne odložil. Pre jeho autodeštruktívnu, nenávistnú lásku k písaniu a zašifrovanosť zdanlivo naivných príbehov ho zvyčajne porovnávali s Kafkom. V skutočnosti bol Walser protikladom chorľavého spisovateľa – človek prírody, neúnavný pútnik, ktorý si pri hľadaní krásy a mieru doslova zodral nohy.

7 – 8/2016

JAROSLAV ČEJKA

MOST PŘES ŘEKU ZAPOMNĚNÍ

NOVELA BOHEMICA, PRAHA 2015

 

JOZEF ŠPAČEK

 

Český básnik, dramatik a prozaik Jaroslav Čejka vydal v roku 2015 tri prozaické knižky − pod pseudonymom Michal Fieber v spoluautorstve s Karolinou Svobodovou detektívku Zvěrolékařka na stopě, pod vlastným menom novelu Prosranej život a obsiahly retroromán Most přes řeku zapomnění (doslov Milan Uhde). Pre románový tvar sa odhodlal možno i preto, že sa mu vydaril aj román Odcizená krajina, ktorý vydal v roku 2013. V svojom najnovšom románe využil v značnej miere autobiografické motívy, striedmejšie spomínané už v predchádzajúcom románovom opuse. Túto látku chcel využiť už v roku 1990, no nemal od udalostí, osobných zážitkov a skúseností – podľa vlastných slov – náležitý odstup, a tak rukopis, v ktorom bezprostredne reagoval na svoju novú životnú situáciu a dobu, čo tomu predchádzala(Aparát. Soumrak polobohů),vydal v spomenutom roku anonymne. Hodno dodať, že J. Čejku po roku 1989 spolu s K. Sýsom, J. Pelcom, J. Peterkom a ďalšími talentovanými a v literatúre už výrazne etablovanými a dovtedy uznávanými autormi „oslobodená“ česká literárna societa odsunula na vedľajšiu či až slepú koľaj, do úlohy outsiderov, o ktorých sa začalo hlboko mlčať.

Ťarchu epickej pozornosti v románe sústredil na dvoch bratov, dvojčatá Ivana a Johanna, odlišne plávajúcich v búrlivom toku životnej rieky. V tejto rovine by mohlo ísť o pohľad do súkromia protagonistov románu za epický čas, trvajúci minimálne cirka šesťdesiat rokov so zvýšenou pozornosťou na osemdesiate roky a aj roky nasledujúce. Pri všeobecnejšom pohľade sa autorovi podarilo vyjadriť názor na režim, označovaný rôznymi prívlastkami – minulý, totalitný, komunistický, reálnosocialistický, socialistický, zločinný, neostalinistický a pod., hoci v tejto súvislosti prívlastkami skôr šetrí, použil v podtitule inú charakteristiku: Politicko-erotický retroromán, čo jednoznačne naznačuje autorský zámer nebrať románovú problematiku smrteľne vážne.To, čo však už v románe nemohol podceňovať či vyslovene bagatelizovať, boli životné osudy najmä dvoch zmienených bratov v reálnom čase a reálnom priestore. Hoci boli blížencami, pôsobili tak odlišne, ako aj dvaja Steinbeckovi dvojvaječní bratia z románu Na východ od raja, túto jednoznačnú alúziu autor využil hneď v úvode a na podfarbenie atmosféry využíva aj úryvky z piesňových textov z rozličných období, žánrov i autorov. Ostatne, i samotný názov románu evokuje známy album speváckej dvojice Simon & Garfunkel Most cez rozbúrené vody. Odlišné životné trajektórie bratov vytvárajú v podhubí bohato zaľudneného románu svojské napätie, pretože Johann obdivoval západ, túto orientáciu istým spôsobom podporil jeho (ich) otec, ktorý sa po emigrácii na západ uchytil ako redaktor Slobodnej Európy, no o synov stratil záujem, čo Johann okúsil na vlastnej koži, keď sa mu ho podarilo v Nemecku navštíviť. A Ivan, ten sa niesol na vlne skôr „poslušného syna“, s veľkou dávkou vnútornej tolerancie k svetu a spoločenskému poriadku, ktorý obklopoval ich rodinu s predchádzajúcou kádrovou škvrnou. Postupne sa dostal do oficiálnych štruktúr socialistického režimu, či už na stupienkoch mládežníckych alebo straníckych inštitúcii, aj ako tvorivý človek účinkovaním v redakciách rôznych časopisov. Kulminačným bodom jeho kariéry ako človeka, usilujúceho sa – slovami J. Haška –„o mírný pokrok v mezích zákona“, sa stalo účinkovanie vo funkcii vedúceho oddelenia kultúry na ÚV KSČ. O čo kratšie toto pôsobenie trvalo, o to väčšie následky to Ivanovi prinieslo po novembri 1989. Ak sa snažil zo svojej pozície pôsobiť čo možno najosvietenejšie vzhľadom na dobu (niečo ako perestrojka – uskutočňovaná u nás väčšinou zo strany zabetónovaných funkcionárskych kádrov na rôznych stupňoch aspoň slovami, len naoko) a ľudí, ktorí ho obklopovali, podarilo sa mu zásluhou nebigotného a nedogmatického myslenia navrhovať straníckym bosom všeličo v týchčasoch naozaj odvážne – presadzoval návrat do sveta umenia normalizáciou stopnutých umelcov (napr. dramatika J. Topola), písal o M. Kunderovi v oficiálnej tlači, vyzýval vrátiť do kín trezorové filmy a takisto nabádal zmeniť postoj vtedajších mocných k absurdnému dramatikovi. Darilo sa mu niektoré tieto snahy aj realizovať vďaka svojmu nie bežnému vzdelaniu, vrodenej inteligencii, sčítanosti a nespornému talentu človeka, ovládajúceho spisovateľské i novinárske remeslo. Po novembri 1989 sa všetko zvrtlo, stal sa človekom s osudom, pripomínajúcim údely našich disidentov do spomenutého prelomového roku, takže heslo Nie sme ako oni!, znejúce vtedy na nadšených námestiach,veľmi rýchlo stratilo na pravdivosti, keďže si náš hrdina nemohol nájsť, potom ako sa z „muža hore“ stal „muž dolu“, prácu, ktorou by sa mohol uživiť.

Ivan Hartl žije aj zaujímavým osobným životom s nie malou intenzitou erotických vzťahov, čo nesporne zvyšuje celkovú pútavosť románového toku, nabitého udalosťami rôznej povahy. Čejkovým tromfom je jeho svojský humor, zmysel pre využívanie irónie, sebairónie, paradoxu, ako aj floskúl, formulovaných skôr básnickým jazykom. Pútavosť románu určite spôsobuje aj striedanie pohľadu vševedúceho demiurgického rozprávača do súkromného života postáv s pohľadmi a skúsenosťami zo života či životov profesionálnych, kariérnych, vrátane mocenského zákulisia, v ktorom sa už stmievalo k veľkým až prevratným zmenám, súvisiacim so zmenami globálnymi najmä v rovine vzťahov USA – ZSSR, v tejto rovine uplatnil pohľad skôr až reportážny. Stretávame sa tu s množstvom postáv, či už akoby fiktívnych (obaja bratia Hartlovci sú zrejme dvoma stranami jednej mince, oboch dovedna by bolo možné chápať ako autorovo alter ego), potom skôr polofiktívnych (Kolařík, Kartáč, Koráb a zo straníckeho aparátu Mírek, Smolík, Tajemník a Generální) alebo skutočných – Jakeš, Lorenc. Veľké množstvo dejových sekvencií, epizód a pohľad do minulého času, do mohutného prúdu rieky zabudnutia, v skutočnosti rieky pamäti, dáva za pravdu autorovmu rozhodnutiu dať románu podtitul Politicko-erotický retroromán. Veľký dôraz na minulý čas a ukotvenie románovej chronológie a celého deja v konkrétnom čase a priestore však nabáda zamyslieť sa, či sa Čejka nepriblížil aj k atribútom historického románu, keďže zrejme nič na aktuálnosti nestratila myšlienka G. Lukácsa: „Pri historickom románe vzniká mimoriadne veľké pokušenie stvárniť extenzívnu totalitu“ (G. Lukács – Historický román, Tatran 1976, s. 45).Pohyb Ivana Hartla po oboch brehoch rieky zabudnutia/nezabudnutia je nesporne výrazným mementom a svedectvom doby, ktorá bola pre naše dejiny jednoznačne výrazne zlomová a priniesla nám do životovvítané i nevítané zmeny. Dravá voda sa však stala hlavnému hrdinovi osudnou v dvojakom zmysle – prúd udalostí po novembri 1989 ho strhol z vlny úspechu dolu na vlnu ťažkostí a problémov, prúd povodne tragicky ukončil jeho život, tento typ záveru svojej prózy použil J. Čejka už tretíkrát po sebe, básnik Přemysl Rataj v románe Odcizená krajina zomierana rakovinu, „človek píšuci“ Josef Horák z novely Prosranej život po autonehode. Je však zrejmé, že takáto tragická bodka za pútavými príbehmi napriek trojnásobnému zopakovaniu nevyznieva v Čejkovom prípade ako kompozičný stereotyp. Jeho próza zostane v prvom rade výrazným svedectvom o časoch, ku ktorým sa veľká väčšina ľudí stále vracia a hľadá v nej odpovede na nezodpovedané alebo málo zodpovedané otázky – akéobdobie sme to žili, čo v ňom bolo dobré, čo zlé, čo v ňom bolo podstatné, čo nepodstatné, do akých čias nás doniesla rieka zabúdania/nezabúdania? V Čejkovom románe, ktorý patrí k najvýstižnejším prácam o tomto výnimočne dôležitom úseku našich dejín nielen v českom, ale i česko-slovenskom kontexte. je tých odpovedí alebo o ceste k nim vypovedaných viac ako dosť.

7 – 8/2016

JÁN ČOMAJ

MY A ČAS

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Ján Čomaj (1935), popredný slovenský spisovateľ, publicista, reportér, drahokam v oblasti esejistiky a najmä literatúry faktu, aj v najnovšej knižke esejí, fejtónov a glos dokazuje svoju výnimočnosť, osobitosť vo sfére našej literatúry ako celku.

Ako už napovedá názov Čomajovej knižky My a čas, vracia sa v nej do minulosti, spomína, ale vždy svoje uvažovanie doťahuje do aktuálnej súčasnosti, lebo ona je to, čo ho zaujíma a inšpiruje predovšetkým. A robí tak sebe vlastným spôsobom: otvorene, bez zahmlievania, vytáčok a obchádzok, bystrými, zaujímavými, originálnymi a prínosnými úvahami z pozície zainteresovaného, ale predsa len nezávislého pozorovateľa. Nejde mu o holé konštatovania, ale najmä o ponor do hĺbky problému, hľadanie súvislostí a východísk. Napriek závažnosti tém, ktoré si Čomaj vyberá, predkladá čitateľovi strhujúce čítanie a ponúka silný intelektuálny zážitok.

„Novembrová revolúcia bola nežná, drastické sú len dôsledky,“ konštatuje ironicky Čomaj, pripomínajúc, ako sa tvorila „nová vrstva slovenských podnikateľov“, tunelovanie, Havlovu absurdnú amnestiu s tragickými následkami a jeho prsty v likvidácii iba slovenského zbrojného priemyslu vo vtedajšej česko-slovenskej federácii, pričom, zdôrazňuje, tretina Slovákov si na november 1989 nemôže pamätať. Pochvaľuje si však predovšetkým dve veci: príchod demokracie a vznik samostatnej Slovenskej republiky, no neodpustí si pripomienku: „Vykonali sme málo. Pokazili sme veľa.“ Tieto slová podčiarkuje história, v roku 1918 vznikol spoločný československý štát, všetko sa v ňom muselo vybudovať od nuly, najmä na Slovensku sme ani neboli na štartovacej čiare, ale až za ňou, a predsa sa za dvadsať rokov (do roku 1938) existencie prvej ČSR vykonalo nepomerne viac (ako perličku s literárnym podtextom uvediem, že keď Strindberg predával v Rakúsku dom, chcel, aby ho vyplatili v československých korunách), ako sme my dokázali za dvadsaťpäť rokov od novembra 1989, upozorňuje Ján Čomaj. Kým napríklad vtedy, po rokoch maďarizácie, Slováci milovali, vážili si a rozvíjali svoj materinský jazyk, dnes môžeme spolu s autorom len konštatovať: „Je naozaj iba malým ospravedlnením, že strata úcty k jazyku je dôsledkom všeobecného úpadku kultúry…“ Nepochybne sú za zohavením dnešnej slovenčiny médiá, najmä súkromné rozhlasové a televízne stanice a ich rýchlokvasené celebrity, hlásateľky a hlásatelia, jednoducho čítači správ, „zdieľanie“ (sic!) anglicizmov, ich vpašovávanie do rodného jazyka, ktoré zašlo tak ďaleko, že pred Vianocami žiarili vo výkladoch niektorých obchodov nápisy Merry Christmas, čo je už naozaj silný tabak, no v neposlednom rade majú za túto mizériu riadny kus masla na hlave školy a v nich naše učiteľky a učitelia (ktorí v niektorý deň počas svojich protestov síce neučili, ale nezabudli pripomenúť, že svojich žiakov vychovávali – rozdali im spoločenské hry; ak tak ako vychovávajú, prebiehajú aj hodiny slovenčiny, netreba sa ničomu čudovať…).

Terorizmus charakterizuje 21. storočie, konštatuje Čomaj (pamätáte si ešte tie optimistické predpovede analytikov z konca 20, storočia?) a správne ho dáva aj do súvislostí s migrantmi: „Tajné služby Nemecka odhadujú, že na území štátu operuje najmenej sto ozbrojených a extrémne nebezpečných buniek, z ktorých každá má najmenej dvadsať-tridsať odhodlaných bojovníkov na všetko, aj na sebaobetu.“ Napokon, jeden z teroristov, ktorý vraždil v Paríži, sa pochválil, že sa tam dostal v deväťdesiatčlennej skupine bez dokladov, vyvodil si z toho, že Francúzsko je slabé! Je to však o slabosti a bláznivej politike Angely Merkelovej a J.-C, Junckera, ktorí podhadzujú Európsku úniu moslimom ako kadáver! Ale nejde len o teroristov, s migrantmi prichádza celkom odlišná kultúra, civilizačné zvyky, ktorých sa nemienia vzdať, choroby, o akých európski lekári ani len nečítali, dôležitá je aj finančná záťaž (alebo budeme napríklad znižovať sociálne dávky či aj tak už nízke dôchodky?).V tejto súvislosti Čomaj upriamuje pozornosť na situáciu v anglickom Birminghame, kde sa moslimská štvrť úplne vymkla spod kontroly anglických úradov. „Skúsenosti západnej Európy nás poučujú: imigrantom s jedlom rastie chuť“ na čoraz viac požiadaviek. Starostovia miest na juhu Francúzska majú ešte dnes veľké starosti s migračnou vlnou zo severnej Afriky zo šesťdesiatych rokov minulého storočia: migranti sa neprispôsobili, robia problémy a s každou nastupujúcou generáciou je to horšie! Ja som sa na dovolenke v Turecku rozprával s Turkami žijúcimi v oblasti, kde sú utečenecké tábory plné Sýrčanov. Je tam veľmi nebezpečne, zhodli sa smutne, ide tam o majetok aj o život. A Európania by si ich mali teraz nasťahovať vedľa svojich domov, bytov, detských ihrísk… Napokon, nezaškodí si zopakovať výrok plukovníka Kaddáfího: „My z budúcnosti strach nemáme. Moslimovia túto vojnu vyhrajú maternicami svojich žien.“ A tak nemožno len súhlasiť s Čomajovými slovami: „Je našou povinnosťou, pri všetkej úcte k iným kultúram, zachovať si kultúru našu, čistú a rýdzu, mnohotvárnu a pestrú, takú, aká je naša krajina. Veď sme tu, napokon, doma.“

Rozhliadne sa po Slovensku a vidí, že „skôr ako sme sa spamätali, ktosi nám pred očami vymenil osobnosti za celebrity; najhorší obchod všetkých čias“. Usiluje sa nahmatať pulz svojho národa: „… národ nežije so súčasnou slovenskou politikou, skôr naopak: rozchádza sa s ňou. Je otrávený sľubmi. Zdesený stavom spoločnosti a mocenskou presilou peňazí. Mučený nezamestnanosťou. Urážaný biedou. Nasrdený z rómskych problémov, dobiedzavosti ďalšej menšiny, rastu brutality mládeže, otrasných obrazov bezdomovectva, nešťastný z úpadku starostlivosti o rodnú krajinu a chorobnej záplavy cudzích potravín, otrávený morbídnosťou a primitívnosťou televízie…“ Aj jeho frustruje úroveň slovenskej politiky prerastenej s biznisom a biznismenmi, a tak mu príhodne schádza na um sv. Augustín: „Čo iné sú štáty bez spravodlivosti, ak nie veľké lúpežné podniky?“ A tento citát nás privedie na stopu súdnictva a sudcov, správajúcich sa ako stredoveká šľachta (štát v štáte), ktorá mimoriadne páchne, sám som sa stretol s právnikmi, pohŕdajúcimi svojimi kolegami a Čomaj im všetkým pripomína starorímske: „Aequum et bonum est lex legum.“ Spravodlivosť a dobro je zákon zákonov.

Typické pre Čomajov autorský naturel je to, že sa púšťa do tém, ktoré médiá bežne obchádzajú a zväčša sa o nich až necudne mlčí. Nepochybne veľkou témou a onedlho ešte väčšou budú Rómovia. „Rómsky problém nie je zďaleka iba náš, nie je už ani problémom niekoľkých krajín, ktoré s ním zápasili po stáročia. Dnes vyvoláva paniku aj tam, kde boli Rómovia doteraz iba folklórnou raritou. Riešenie je v nedohľadne a stojí spoločnosť veľa úsilia i peňazí,“ upozorňuje Čomaj, ktorý vníma atsiganos, ako ich volali v Grécku a z toho je aj ich pomenovanie v takmer všetkých európskych jazykoch, priam ako európsku hrozbu, podľa Berlínskeho ústavu výskumu obyvateľstva patrí Slovensko v pomere Rómov k pôvodnému obyvateľstvu k trojici najviac postihnutých krajín: „… pôrodnosť a gény tmavších spoluobčanov trvalo víťazia.“ Rómska problematika, respektíve rómska otázka je už dávno slovenskou otázkou, a preto by som žiadal všetky vlády aj tzv. ľudskoprávne organizácie, aby sa tomuto problému venovali komplexne a oveľa zodpovednejšie. Nazerali naň zo všetkých uhlov a pochopili, že na to, aby sa situácia Rómov zlepšila, treba snahu aj z ich strany. Tá tu už niekoľko storočí chýba. Situácia Rómov je často veľmi zúfalá a rozhodne ju musíme zlepšovať, ale riešenie by malo zostať v rukách odborníkov (nie politikov či iných laikov z mimovládok), lebo je nesmierne zložité. Nastal čas osloviť sociológov a etnológov, venujúcich sa Rómom, a nie im hádzať polená pod nohy, rešpektovať ich názory, ako napríklad známeho romistu Arneho B. Manna, autora skvelého Rómskeho dejepisu, ktorý niektorým demagógom nezavoňal…

Paleta pálčivých tém je v Čomajovej knižke široká, upozorňuje napríklad na morálny aj vojensko-strategický význam Slovenského národného povstania, ktoré je stále nedocenené, desí ho stav nášho cestovného ruchu, akoby šlo o nechcené dieťa, a pritom máme čo ponúknuť, pravdaže, úroveň služieb, dokonca aj vo Vysokých Tatrách, je často na mizernej úrovni, nehovoriac o propagácii. Čomaja trápi aj stav školstva a nízke mzdy učiteľov v ňom. Súhlasím, pre mňa je nepochopiteľné, že v školách stále chýbajú učebnice, vyše dvadsaťpäť rokov od novembra 1989! Isteže, aj mzdy sú nízke (ale kde sú aspoň primerané?), na druhej strane si všimnime, čo nám vychádza zo škôl, nedávno som si bol nútený vypočuť dialóg viacerých stredoškoláčok, nechcite vedieť, o čom a ako sa rozprávali, iste, iba učitelia za to nemôžu, v hre je spoločnosť a rodina, a učiteľom v tomto súkolesí niet čo závidieť, ale to, že z roka na rok sú vedomosti žiakov a študentov v testoch uskutočňovaných na našich školách čoraz horšie, že naša školopovinná mládež ani nerozumie tomu, čo číta, je plne v kompetencii učiteľov a je to ukazovateľ ich (ne)schopností… Vulgárne pochody homosexuálov, lesbičiek a podobných členov komunity (známe ako pridy) síce Čomaj nepodporuje, ale je za registrované partnerstvo homosexuálov, dúfajúc, že to zníži ich promiskuitu… „Vianočná reklama v médiách,“ konštatuje smutne, „je najlepším dôkazom, ako si človek môže znesvätiť a zhnusiť všetko krásne a ušľachtilé v živote.“ Nie je to len o reklame, žiada sa mi podotknúť, pretože za ňou stojí nenažranosť podnikateľov, nehanebná a prvoradá honba za ziskom v kapitalizme, ktorý už dávno stratil ľudskú tvár. Ale Čomaj dodáva: „Dúfajme len, že nás raz vnuci vysmejú.“ Obávam sa, že nevysmejú, im už Vianoce nebudú hovoriť nič alebo takmer nič, azda iba tá reklama…

Čomajove úvahy sa venujú aj iným zaujímavým témam, napríklad potrebe zvýšenia natality národa, čo je veľmi zložitá otázka, v súčasnej spoločenskej atmosfére, respektíve systéme neriešiteľná, v súvislosti s bezdetnými rodinami uvádza hodnotenie popredného českého sociológa Jana Kellera, ktorý ich označuje za čiernych pasažierov sociálneho systému. O tomto i ďalších problémoch sa Čomaj vyjadruje jasným, jednoznačným, úderným jazykom s obdivuhodnou schopnosťou presne pomenovať stav vecí. Jánovi Čomajovi sa podarilo napísať aktuálnu, podnetnú, múdru knihu, ktorej leitmotívom je bezpochyby človečina a rozhodné postavenie za Slovensko a Slovákov, ale určite aj slová Prima Leviho: „Každý štát je o to civilizovanejší, o čo viac jeho zákony bránia chudákovi padnúť do ešte väčšej biedy a mocnému stať sa mocnejším.“

6/2016

JOZEF BANÁŠ

DEMENTI

IKAR, BRATISLAVA 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Jozef Banáš patrí k najúspešnejším aj najpracovitejším slovenským spisovateľom súčasnosti, dôkazom toho sú napríklad prózy Zóna nadšenia (2008), Zastavte Dubčeka! (2009), Kód 9 (2010), Sezóna potkanov (2011), Kód 1 (2013) či Idioti v politike (2007), a práve na túto knihu nadväzuje jeho najnovší titul Dementi.

Svojej knihe dal Banáš hneď dva upresňujúce podtituly: Prvá demotivačná kniha (neberme však autora úplne vážne, veď sám upozorňuje: „Ak by ste po jej prečítaní nadobudli dojem, že ju napísal seriózny človek, mohlo by to svedčiť o vašej ľahkovážnosti…“) a Správa o stave republiky – a tá je veru podrobná a precízna, dotýka sa Slovenska ako celku aj jeho rozličných zákutí a kútov i duší Slovákov. Popri našich menšinách, polícii, zdravotníctve, alkoholizme, diaľniciach, cirkvách, športe či médiách hovorí aj o ďalších kvalitách, ktoré sa nachádzajú predovšetkým za veľkou mlákou. Súčasne pripomína, že pod názvom Dementi si nemáme predstaviť niekoho, kto nemá všetkých pohromade, on iba všetko dementuje. Kto by však Banášovi veril, potom čo nám porozprával o idiotoch v politike a keď si navyše za motto knihy zvolil slová Marka Twaina: „Občas nie som si istý, či svetu vládnu múdri ľudia, ktorí si z nás robia žarty, alebo dementi, ktorí to myslia vážne.“

Robiť humor, písať satiru je popri nevšedných danostiach autora všade zložité a všeobecne neľahké, na Slovensku navyše dosť ošemetné, lebo tu sa usmieva, ba aj smeje len vtedy, ak si uťahujete z niekoho iného, napríklad z Fica či z cudzinca, výborne sa hodia Rusi aj Židia, najlepšie dopadnete, ak zosmiešnite seba samého, hoci aj to je Banášovi blízke, predsa len jeho sebazosmiešňovanie nemôže dosahovať váhu satiry, ktorá zachytáva naše súčasné Slovensko. Napríklad takí východniari sa hneď urazia, keď zacitujem Banášovo (i celoslovenské) zistenie: „Košičana usadeného v Bratislave spoznáte podľa toho, že vysedáva na ministerstvách a v iných ústredných orgánoch štátnej správy.“ Východniarom však treba uznať, že nikto sa tak nestará o zdravie Slovákov, najmä Bratislavčanov, ako práve oni. Pokorne obsadili prakticky všetky zodpovedné stoličky na ministerstve zdravotníctva a navyše po Bratislave úspešne blúdia záchranky s košickými či popradskými ešpézetkami. Naši odborníci z východu si spolu s Banášom ako prví vďaka hlbokým skúsenostiam uvedomili, že „Churchillov spôsob ochrany zdravia bol vychýrený, žiaľ, nie každý občan si môže dovoliť vypiť denne liter kvalitného dezinfekčného koncentrátu. Väčšina z nás sa musí spoliehať na verejné zdravotníctvo“. Pravdaže, sú situácie, keď aj Banáša opúšťa humor, ale sú to chvíle, keď by sa v iných azda ani krvi nedorezal, no autor správne postrehol: „Už sama skutočnosť, že Slovensko sa zrodilo počas silvestrovskej noci, dávala tušiť, že sme krajina, v ktorej nikdy nebude núdza o kabaret.“

Kabaret tu nepochybne je, len prudko ubúda ľudí, ktorí by sa na ňom zabávali, humor ustúpil nasr…sti a chmúrnym myšlienkam. Možno je to tým, že nám chýba sebavedomie („Národ nemá sebavedomie vtedy, ak si jeho príslušníci nedôverujú…“), lebo Slováka „celé generácie vychovávali k neúspechu, pokore, poddanstvu, pokrytectvu a zaliečaniu“, alebo najskôr tým, že „kým v socializme chodili do práce všetci a zarábali málo, dnes chodia do práce len niektorí, no tradícia zarábať málo sa zachovala“. A možno je to tým, že „politici sú ľudia, čo sa dokážu strápniť až za hranice svojich možností“, ako vraví Banáš, ktorý politiku prirovnáva k žumpe (vie, o čom hovorí, nejaký ten rok v nej pôsobil), a nie náhodou konštatuje: „Korupcia je takmer nezničiteľná slovenská pliaga.“ Ešteže sa možno oprieť o naše menšiny, Maďarov a hlavne Rómov, ktorých Banáš charakterizuje takto pozitívne: „Okrem hudby, sociálnych dávok, práce a aktivačného príspevku sa Rómovia vyznačujú aj vrúcnym vzťahom k zberateľstvu. Zbierajú na všetkých miestach svojho výskytu čučoriedky, huby, drevo, bicykle, ale majú kladný vzťah aj k iným kovovým predmetom.“ V súvislosti s turizmom vysiela Banáš mimoriadne vážny signál, keď hovorí o Čechoch, hoci nie je celkom jasné, či hovorí o našich Čechoch alebo českých Čechoch: „Českí turisti sú, žiaľ, po kamzíkoch a svišťoch tretí najohrozenejší živočíšny druh vo Vysokých Tatrách.“

„Ja píšem aj preto, lebo ma nikto nepočúva,“ sťažuje sa so sebe vlastným humorom Banáš, počúvať by sme ho však mali, najmä keď hovorí o takých vážnych veciach, až smiech prechádza všetkých. Deje sa to nenápadne a potichučky, ale zato vytrvalo a vo veľkom – slovenskú pôdu skupujú cudzinci, pretože napríklad na rozdiel od Maďarska nemáme pôdu zadefinovanú ako národné bohatstvo. Máme jej azda nazvyš? Len aby sme sa napokon nestali podnájomníkmi vo vlastnej krajine… Keď sa to stane, azda nám to oznámia naše médiá, keď už o zaberaní pôdy, o scvrkávaní Slovenska skromne mlčia. No nie je to nič prekvapujúce, Banáš upozorňuje, že aj zásadný výrok amerického bezpečnostného a politického stratéga Georgea Friedmana im unikol, hoci mnohé vysvetľuje: „Všetko, čo je v prospech Ameriky, je dobré, a ostatní môžu aj zomrieť. Ameriku to nezaujíma.“ Prebuď sa, Európa, žiada sa zvolať, prebuď sa a pozorne počúvaj aj slová iného Američana, spisovateľa, novinára a presbyteriánskeho kňaza Chrisa Hedgesa: „Žijeme v časoch, keď lekári ničia zdravie, právnici ničia spravodlivosť, univerzity ničia vzdelanosť, vlády ničia slobodu, médiá ničia informovanosť, cirkvi ničia morálku a banky ničia ekonomiku.“

Aj vo veselých knihách bývajú smutné miesta, miesta, kde sa končí každá zábava a treba sa zamyslieť nad veľmi dôležitými vecami, súvislosťami a smerovaním tohto sveta. To je prípad aj Banášovej veselej knihy, pútavej, zaujímavej a čitateľsky atraktívnej. U Banáša možno obdivovať zmysel pre humor, humor zväčša láskavý, nedehonestujúci, bystré postrehy, iróniu, sarkastické plesnutia bičom, šikovné, ľahké pero, myšlienky nútiace prerušiť smiech a pustiť sa do úvah o sebe, Slovákoch aj o dianí okolo nich. Aj keď sa to niekomu na prvý pohľad nebude zdať, Banášov text sa zadiera hlboko pod kožu. Banáš sa totiž prezentuje nielen ako šarmantný autor, ale aj ako erudovaný, rozhľadený, premýšľavý a presvedčivý spisovateľ. Ak o svojej knižke Dementi hovorí ako o demotivačnej, naráža na fakt, že „najjednoduchšie ľudí demotivuje pravda“. S čím možno za istých okolností súhlasiť, ale už v stredoveku mali odvážni templári nad vchodmi do svojich chrámov zvýraznené krédo: Veritas vos liberabit. Pravda vás oslobodí. Hlboko tejto myšlienke verili, pravdaže, až do chvíle, kým ich náboženský a bojový rád nezničila lož.

5/2016

 

DANA PODRACKÁ

ZATYKAČ NA ŠTÚRA

LITERÁRNE INFORMAČNÉ CENTRUM, BRATISLAVA 2015

 

JOZEF ČERTÍK

 

Záujem poetky a esejistky Dany Podrackej o Štúra nie je motivovaný iba najnovším 200. výročím, je staršieho dáta. Už roku 1994 vydala svoj preklad Štúrovho raného „spisku“ Starý a nový vek Slovákov (1841).

V krátkom úvode charakterizuje autorka svoju knihu Zatykač na Štúra slovami: „Táto esej je pokusom nájsť v Štúrovom diele duchovnú zem a zrekonštruovať za pomoci jeho myšlienok, ako aj myšlienok jeho rovesníkov, čím je a čím by mohol byť duchovný štát ako vedomá voľba“ (s. 7).

Na inom mieste úvodu zdôrazňuje, že je to predovšetkým: „Môj Štúr – ktorý obsiahol dve vlasti. Jednu fyzickú, druhú metafyzickú.“ A dodáva, že v jej eseji/esejach jej ide predovšetkým o Štúrov duchovný, čiže metafyzický rozmer.

Vo svojom úvode vysúva do popredia tri základné termíny: duchovný plán, duchovná zem, duchovný štát. Najmä termín duchovná zem sa mi zdá sporný, možno by bol vhodnejší termín (s ktorým takisto pracuje) duchovná vlasť, duchovná krajina, lebo zem s malým „z“ v slovenčine nemá iný, vyšší rozmer – ako zem, hlina, pôda… V českom kontexte je to trochu iné, tam sa pracuje s termínom „české historické země“

Podracká stvárňuje v eseji Štúra-metafyzika, teda osobnosť, ktorá predstavuje duchovný, metaforický rozmer, centrum svojej generácie. Mináč vo svojich dvoch štúrovských esejach Dúchanie do pahrieb (1970) a Zobrané spory Jozefa Miloslava Hurbana (1974) zobrazuje Štúra a štúrovský pohyb skôr prostredníctvom osobností J. M. Hurbana, J. Francisciho a Š. M. Daxnera. Jeho uhol pohľadu je skôr sociologický, sociálny a miestami ideologický, politický. Kým Mináč do značnej miery redukuje alebo aspoň nezdôrazňuje Štúrov duchovný rozmer, Podracká ho, naopak, vysúva do popredia, robí centrom svojich esejí.

Na druhej strane treba dodať, že ani Mináč duchovný, metafyzický rozmer slovenských dejín celkom neobchádza. V závere eseje Dúchanie do pahrieb nám odkazuje: „Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá: to je naša cesta, náš zmysel, náš osud.“

Osožné pre knihu Zatykač na Štúra je striedanie kapitol z rozhodujúcich okamihov Štúrovho života s kapitolami zaoberajúcimi sa jeho dielami.

Podracká v eseji pracuje s metaforickými a symbolickými termínmi. V poslednej kapitole Erózia náboženskej predstavivosti píše „Do príchodu Štúra všetko čakalo na impulz, duchovné počatie vo vyššom zmysle, predpokladajúce pozdvihnutie národa kamsi do medzistupňa…“ Ak prijmem túto autorkinu symboliku, tak impulzom, duchovným počatím národa bol katolícky pohyb ešte pred štúrovcami − Slovenské učené tovarišstvo, vystúpenie Bajzu, Bernoláka, Fándlyho, Hollého a iných, to bol ten duchovný impulz, duchovné, katolícke „nepoškvrnené počatie“. Po nich prevzali iniciatívu evanjelici, protestanti: Štúr a štúrovci. Uzákonenie spisovnej slovenčiny, Slovenské národné noviny, Povstanie 1848/1849, to bol už nevyhnutný a ťažký pôrod národa, ktorý sa bez krvi nezaobíde, a ani sa nezaobišiel… Na túto tému uvažoval kedysi A. A. Baník vo svojej štúdii O dialektickej podstate slovenského konfesionalizmu (2003), v ktorej − zjednodušene povedané − tvrdí, že tieto dve konfesie sa v slovenských dejinách striedajú. Raz preberá iniciatívu jedna konfesia, po jej vyčerpaní a útlme, preberá iniciatívu druhá.

Trochu prekvapuje, že tam, kde autorka opisuje životné peripetie Ľ. Štúra, nepracuje aj s primárnou literatúrou, teda s jeho Listami (IV. zväzky), ani s primárnou historickou literatúrou, akou je dielo historika D. Rapanta Slovenské povstanie roku 1848 − 49 (1937). Viac sa sústreďuje na Hurbanov a Juríčkov životopis Ľ. Štúra. Boje o Starú Turú, napríklad, dokladá úryvkom z Juríčkovho životopisu Ľ. Štúr (Mladé letá, 1971).

(Niekedy Podracká v úsilí vyzdvihnúť niektoré fakty na metafyzickú či skôr symbolickú úroveň so symbolikou, najmä sakrálneho pôvodu, pracuje veľmi často − pozabudne na konkrétne, čiže fyzické. Napríklad: Podľa svedectva modranského zemana Daniela Lačného, ktorý sa zúčastnil pitvy, malo Štúrovo zranenie túto podobu: „… kosť horného stehna od jablka nadol rozštiepená.“ O dve strany ďalej však autorka nahrádza „jablko“ bedrového kĺbu „jablkom“ kolenného kĺbu, pretože ten kolenný lepšie zapadá do jej sakrálnej symboliky, s ktorou pracuje. Tu sa už jej symbolika a symbolizovanie ocitá za hranicou produktívnosti.)

K drobným omylom patrí aj tvrdenie, že Chalupkova báseň Mor ho! odzrkadľuje časy „tureckého zajatia“, v tejto básni však ide o predpokladaný boj Slovanov s Rimanmi. O tureckom zajatí hovorí Chalupkova báseň Turčín Poničan.

Podobne je nepresné aj autorkino tvrdenie, že je to „komunistická moc, proti ktorej tak bojoval“ v diele Slovanstvo a svet budúcnosti, v skutočnosti vtedy ešte komunistická moc neexistovala, iba bola sformulovaná komunistická ideológia v Manifeste komunizmu (1848). Štúr teda bojoval proti ideológii komunizmu. O čom sa v minulosti mlčalo, o tom sa teraz hlasno hovorí. K paradoxom doby patrí, že jeho protivníci práve Štúra a štúrovcov obviňovali aj z príklonu ku komunizmu…

(Pochybovať možno aj o tvrdení, že „komunistická moc… politickými prostriedkami uskutočnila rusifikáciu východoeurópskych krajín“. O tom, do akej miery sa jej to podarilo, hovorí súčasný stav na Ukrajine a vo východnej a južnej Európe, keď sa ako Slovania opäť zmietame v antagonizmoch Srbi − Chorváti, Poliaci – Rusi, Ukrajinci − Rusi, a napokon aj Slováci, presnejšie Slovenská politika verzus Rusi. Cui prodest? pýtali sa starí Rimania. Po týždňoch sovietskeho filmu nastúpili roky filmu (skôr len filmového braku) amerického… Kto vtedy nevedel po rusky, neprišiel ešte o chlieb, dnes ten, kto nevie po nemecky alebo po anglicky, už o chlieb môže prísť. Deti našich gastarbeiterov v Anglicku najnovším rozhodnutím EÚ už o časť „chleba“ prišli…)

Po spisovateľke Jane Juráňovej, po jej hre Misky strieborné, nádoby výborné, v ktorej sú Štúr, Hurban a Sládkovič ironizovaní, ba až parodovaní ich ženskými protipólmi, prichádza poetka a esejistka Dana Podracká s opačným princípom, princípom metafyzického, duchovného prieniku do života a diela Ľ. Štúra a štúrovcov, ale aj do doby, v ktorej žili. Vďaka tomu, že Podracká vychádza z reálnych a doložených osobných, dejinných faktov, ako aj z fragmentov Štúrovho diela doložených citátmi, stáva sa jej metafyzický, miestami symbolický prienik života a diela Ľ. Štúra ďalším nezanedbateľným slovom do diskusie o generácii štúrovcov, ktorá stojí na počiatku našich moderných dejín. Ak Podracká na konci svojej eseje píše: „Byť či nebyť niekomu na zábavu je kategorická otázka nielen osobného, ale aj národného významu“, môžeme s tým len súhlasiť. Jej kniha o Štúrovi a štúrovcoch vychádza zo skutočného záujmu a z poznania základných faktov, nemožno o nej povedať, že by sa skláňala pred niekým, koho nepozná, s ktorým sa nikdy autorsky nestretla. Takže beriem vážne jej poslednú vetu z knihy Zatykač na Štúra: „Skláňam sa pred Štúrovým vzťahom k národu, ktorý bol hlboký, skutočný a nepredstieraný.“

P. S.: Zatykač na Štúra trvá dodnes (s. 7). S týmto tvrdením D. Podrackej sa nedá nesúhlasiť. Štúr a štúrovci sa nedočkali uznania a satisfakcie ani po vzniku 1. Československej republiky, popredný agrárny a slovenský politik predseda vlády M. Hodža (podobne ako predtým Kollár) hneď po vzniku odsúdil Štúra a jeho kodifikáciu slovenčiny v rovnomennej brožúre Československý rozkol. Hoci sa povstanie odvolávalo v symboloch i v duchu predovšetkým na štúrovcov, štúrovci dodnes nie sú súčasťou našich štátnych sviatkov, 28. október − narodenie Ľ. Štúra – sa stal len pamätným dňom, a tak okolo 28. októbra sa každý rok objavia spory, či nemá byť 28. október, vznik l. republiky, aj štátnym sviatkom, pričom štúrovci, vznik Slovenskej národnej rady, prvé slovenské povstanie (1848/49) naďalej zostávajú bez štátneho sviatku. Táto generácia je oficiálne dodnes uzavretá v dejinných úvodzovkách. Iba pri okrúhlych výročiach sa z nich trochu vymaní. Vďaka za to dvojsté…

5/2016

 

VLADIMÍRA KOMOROVSKÁ

UTEŠENÁ FAMÍLIA

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

LADISLAV ČÚZY

 

Azda ešte nikdy som nezačal písanie recenzie úvahami o formálnej stránke textu. V prípade recenzovaného románu Utešená família je to však asi nutné. Autorka románu Vladimíra Komorovská predviedla obdivuhodný autorský výkon. Text románu obsahuje zhruba 470 strán. Dianie v románe je koncipované formou subjektívnych naratívnych prehovorov viacerých postáv, narácia je štylizovaná do podoby záznamu vedomia. Prehovory postáv sú štylizované do samostatných kapitol, ale obsahovo sa prelínajú a dopĺňajú, inokedy postojovo konfrontujú. Text je štruktúrovaný ako jednovetná výpoveď rozliezajúca sa do priestoru mnohých strán. Narácia je ukončená prakticky pravidelne apoziopézou, ktorou azda autorka chcela naznačiť, že prehovor postavy mohol pokojne pokračovať. Našťastie prehovor bolo potrebné vždy nejako ukončiť. Po apoziopéze nasleduje takmer pravidelne kratší text písaný kurzívou. Táto časť je sémanticky výraznejšia a obsahuje občas nejakú nepriamu charakteristiku či zhmotnenú múdrosť. Po ukončení tohto úseku rozprávania, ktoré pripomína autorský vstup do textu, nasleduje opäť narácia priamo zainteresovanej a príbehy prežívajúcej postavy.

Niekoľko prvých kapitol, viazaných na staršie časové obdobia, je písaných formou dobového slangu preplneného makarónizmami, o novšej dobe sa už rozpráva takmer spisovne. Najmä časti písané slangom sú podľa môjho názoru pre mnohých čitateľov nezrozumiteľné a ich štylizácia v takejto podobe neprináša nijakú vecnú informáciu, azda iba nepriame upozornenie na dobu, v ktorej postavy žili, a možno čiastočne región, v ktorom žili. Len malá, azda príznačná, ukážka tohto spôsobu štylizácie vybraná z úvodu z Kmeťovho prehovoru: „… au, ja ťulpas grambľavý, kde som zašantročil glanc, čo ma venčil jak gloriola, hoden rúčich majstrov cimermanov, onehdy sa zgrupujúcich v cechoch, šak len toť som sa hrdil rolou zmierovacieho šícrichtora v sporoch a gemajnderata v trudných peripetiách, prívlastkom učenlivého mysliteľa, ktorý ohuroval dušpastiera Pamodaja i rechtora Šajna trúfalými šprochmi…“ Texty dotýkajúce sa novšieho obdobia sú zrozumiteľnejšie, ale napriek tomu neveľmi prehľadné.

Prečo bolo potrebné uvažovať najskôr o forme generovania textu? Domnievam sa, že najmä preto, lebo text stavia pred čitateľa veľkú interpretačnú bariéru. Dej je logicky ruptúrovitý a mozaikovitý, presne tak zväčša funguje vedomie človeka. Množstvo postáv, ich mená pripomínajú skôr prezývky ako konkrétne, reálne mená, sa zahusťuje a čitateľ s najväčšou pravdepodobnosťou len veľmi ťažko hľadá interpretačný kód pri dešifrovaní narácie a vzťahov medzi postavami. Najprv musí text denotovať, to znamená vecne pochopiť, a až potom hľadať v texte nejakú nadstavbovú informáciu.

Nechcem byť priveľmi ironický, ale myslím si, že pri čítaní Komorovskej najnovšieho románu je možných viac prístupov. Prvý je najjednoznačnejší – text po niekoľkých stranách treba odložiť a nestarať sa, čo nám chcela autorka povedať. Ako čitateľ chcem mať z čítania zážitok, a nie mať pred sebou bludisko, v ktorom sa dlho neviem zorientovať. Čitateľ v tomto prípade o nič dôležité nepríde. Druhý prístup je skutočne vedecký, azda by bolo dobré, vziať si ceruzku, možno ešte lepšie farebné ceruzky a začať na čistý papier zachytávať viacgeneračné rodinné vzťahy. Tretí typ môže uplatniť len najskúsenejší, najcitlivejší čitateľ, ktorý je ochotný a schopný všetko vnímať a v prípade potreby sa aj vracať kamsi dozadu, prípadne posunúť sa dopredu a akosi komplexne dešifrovať text. Zámerne hovorím dešifrovať, pretože v románe je len veľmi problematické hľadať niečo, čo by mohlo čitateľa presvedčiť o hĺbke autorkinej výpovede. Prvoplánový čitateľ nemá pri čítaní recenzovaného textu šancu porozumieť, o čo autorke išlo. Žiaľ, myslím si, že diskurzívny čitateľ, ktorý vydrží prečítať text dokonca, sa neprestane bude zamýšľať nad zmyslom estetickej konkretizácie prezentovanej v románe.

Komorovskej takmer bezhraničné rozprávanie má veľkú epickú šírku, skôr ako epickú šírku by sa dalo povedať časopriestorovú dimenziu. Príbehy sa začínajú prostredníctvom rozprávania prvého narátora Kmeťa (je to takisto prezývka) kedysi v polovici 19. storočia a končia sa pasážami narátormi hodnotiacimi porevolučné procesy, prinášajúce spoločenské zmeny, s ktorými sa postavy nestotožňujú. Vo vzťahu k spoločensko-historickému kontextu by sa dalo povedať, že postavy sú neustále k realite ľudovo a afektívne kritické. Detailizovať tieto názory však nemá cenu.

V románe sa vyskytuje niekoľko rozprávačov a veľké množstvo rozličným spôsobom rodinne spriaznených postáv. Postavy si žijú svojím životom ovplyvňované individuálnymi sklonmi a zámermi, ale najmä meniacimi sa spoločenskými podmienkami. Ak som dobre chápal text, autorke išlo v prvom rade a zachytenie zväčša malého človeka, ktorý však nie je šikulovsky tvorcom malých dejín, ale ktorý je dejinami deformovaný. Občas sa však v postojoch postáv zjaví potreba dodržiavať pre slovenského človeka základné princípy kresťanskej etiky. Tieto sú takmer neustále deformované krutou realitou, ale aj egoizmom človeka, ktorý sa v priebehu času nemení.

Komorovská sa pokúša rozprávať diferencovane. Objektívny, neutrálny kód, ak vôbec môžeme hovoriť o akomsi nulovom kóde rozprávania, je často modifikovaný svojským humorom, prechádzajúcim neraz do irónie, ba až sarkazmu.

Historická realita je v naráciách neustále prítomná. Čitateľ, podľa môjho názoru, najmä mladý čitateľ, sa bude v zmäti historických alúzií len veľmi ťažko orientovať. Je otázne, či súčasný mladý čitateľ vôbec vezme túto knižku do rúk, a ak, či z nej prečíta aspoň niekoľko strán.

Pri čítaní „experimentálne“ koncipovaného textu románu som si dal otázku, čo by sa bolo zmenilo, ak by autorka vyrozprávala príbeh, hoci makrokompozične totožne usporiadaný, vecne realisticky. Je to azda paradoxné, ale slangová štylizácia prehovorov, ktorá v realistickom texte má zvýrazňovať objektívny pohľad na individuálnu postavu a stáva sa prvkom charakterizácie postáv, v tomto texte funguje inak. Potiera možnosť realistického príjmu textu, postavu len problematicky ozvláštňuje, čím spôsobuje nezrozumiteľnosť rozprávania. Takže spomínaná charakterizácia sa aj v dôsledku mozaikovitosti navrstvovania individuálnych vlastností postáv akosi zastrela.

Podľa môjho názoru rozprávanie bez rozličných štylistických virtuozít by bolo textu prospelo. Či by sa zvýšila jeho estetická a filozofická úroveň, je však problematické.

Komorovskej román som s ťažkosťami a bez estetického a aj filozofického uspokojenia dočítal. Som však presvedčený, že ho určite znovu čítať nebudem.

5/2016

ŠTEFAN MORAVČÍK

VRUBY DO MEDU

VYDAVATEĽSTVO SPOLKU SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV, BRATISLAVA 2015

 

LADISLAV ČÚZY

 

Veľký mág slovenskej poézie Štefan Moravčík sa opäť ozval v minulom roku novou básnickou zbierkou Vruby do medu. Po jej prečítaní som sa zamyslel, koľko rokov už uplynulo od vydania jeho prvých zbierok Slávnosti baránkov a O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek, ktoré vyvolali svojho času obdiv najmä mladej čitateľskej generácie. Obe „sa vyznačujú jazykovým experimentovaním a hravosťou, ktorej účelom je poukázať na slobodný charakter tvorby, nedeterminovaný spoločenskými okolnosťami. Jedinou determináciou, ktorá je však zároveň nositeľkou princípu slasti, je erotika“ (V. Mikula). Ich autor ani po dlhom čase, po nadobudnutí životných skúseností a pomalej prirodzenej strate fyzickej sviežosti, nič nestratil z tvorivej vynaliezavosti a originality, ktorá sa prejavila aj v jeho poslednej zbierke Vruby do medu. A aby som nezabudol na odpoveď na otázku, ktorú som si položil, alebo skôr aby som naznačil túto skutočnosť pre neskoršie narodených čitateľov, tých rokov uplynulo už štyridsaťsedem. Debutová zbierka Slávnosti baránkov vyšla v roku 1969.

Názov Moravčíkovej zbierky Vruby do medu chápem ako metaforické naznačenie momentálnej autorskej existenciálnej situácie. Život ešte prináša Moravčíkovi dosť emócii či skôr impresií, ktoré sa mihnú v jeho textoch a evokujú pre neho príznačný optimistický čarovný svet. Ale, azda častejšie, ako to bolo v jeho minulých zbierkach, objavujú sa tie vruby, ktoré tú felicitnosť narúšajú a stávajú sa básnickými meditáciami nad konečnosťou individuálneho života.

Š. Moravčík nič nestratil zo schopnosti pretvárať životné pocity do svojráznych básnických tvarov. Básne píše zväčša formou uvoľneného sylabotonizmu a vo forme „kontrolovaného“ voľného verša. Obraznosť formuje tak ako mnohokrát v minulosti objavovaním skrytých významov slov a slovných spojení formou tvorenia slovných novotvarov a v komplikovanejšej a rozvitejšej forme využívaním zvukovej stránky jazyka. S veľkou radosťou a vynaliezavosťou stále využíva rým v rozličných podobách. Rým zvyšuje eufonickosť a zvýrazňuje rytmus Moravčíkových textov. Dokonca niekedy sa stáva prostriedkom rytmizácie, ktorá vytvára dojem riekankovitosti básne (Píšeš čiary).

Jeho obraznosť je metaforická, ale metaforickosť podporuje často práve slovnou hrou a tým ju akoby odsúval kamsi do tajomnejších, konotatívnejších polôh skrytých pre čitateľov.

Básne koncipuje v stichickej podobe, ale neraz aj prostredníctvom rozličných variantov nekanonizovanej strofickej výstavby textu. Strofickou kompozíciou básní podporuje svoj autorský sémantický zámer.

Po motivickej stránke Moravčíkove najnovšie básne neprinášajú veľa nového. Dominantným motívom zostáva motív ženy. Samozrejme, chápanie ženského prvku v živote básnika je už logicky iné ako provokujúce, sexualitou nabité a životodarné využitie tohto motívu najmä v jeho prvých zbierkach. Ale predsa. Aj dnes ešte objavuje Š. Moravčík v žene všeličo, čo potvrdzuje, že ani tento motív ešte nevyčerpal (Orgován, … že ženy, Praoriešok slova).

Všetky Moravčíkove básne z jeho najnovšej zbierky sú výsledkom prežitej a mysľou zhodnotenej skúsenosti, ale napriek tomu im zväčša nechýba impulzívne básnické stvárnenie. Moravčíkova poézia je vynaliezavá a mapuje motivickú bázu jeho celoživotnej tvorby. Opäť sa vracia k svojim intelektuálnym láskam, opäť spomína pre neho a jeho tvorbu takého dôležitého Jána Hollého, ale aj J. Kollára, J. Stacha a ďalšie osobnosti, ktoré mu boli blízke (Štefánik). Zamýšľa sa nad významom poézie ako takej a nepriamo aj nad miestom poézie v jeho živote (Ars poetika, Poézia, Báseň). Neraz mimovoľne zdôrazňuje obdivný postoj k slovenskému jazyku (Zamilované používanie jazyka). A medzi takto orientovanými básňami sa zrazu zjavia akési impresie, ktorými doplňuje mozaiku svojho súčasného básnického pohľadu na život (Lucia). Netreba však zabudnúť ani na tú odvrátenú stránku života, mám na mysli častejšie obrazy dotýkajúce sa existenciálneho pocitu človeka (Medardova kvapka, Ejha!, Hore plotom).

Básní, v ktorých som ešte zacítil závan uvoľnej hravosti Š. Moravčíka z minulosti, je v zbierke málo (Atlas snov, Bagately). Nič sa nedá robiť. Mladosť sa už nevráti.

Básnická zbierka Vruby do medu je zbierkou vysoko kultivovanej poézie. Jej autor opäť potvrdil, že svojou tvorbou patrí medzi vrcholné zjavy slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia, a verím, že aj jeho tvorba zo začiatku tohto storočia má ešte čo povedať svojmu okruhu čitateľov, a dúfam, že si k nej nájde cestu aj mladšia čitateľská generácia.

3/2016

 

PETER HOLKA

LÁSKA PREBÝVA NA KILIMANDŽÁRE

IKAR, BRATISLAVA 2015

 

BOHUŠ BODACZ

 

Peter Holka (1950) patrí medzi najplodnejších a najčítanejších súčasných slovenských prozaikov. Získal množstvo cien, prémií a uznaní, ktoré tak odrážajú úspech u čitateľov i priaznivé ohlasy literárnej kritiky. Jeho tvorba zasahuje široký okruh adresátov, predovšetkým dospelého čitateľa, ale aj mladšie vekové kategórie, pričom treba zdôrazniť, že aj táto časť jeho tvorby má výrazný, silný akčný rádius zasahujúci popri dospievajúcej generácii aj jej rodičov: nielenže ich oslovuje a zaujme, ale až očarí, ako je to napríklad v prípade skvelého Leta na furmanskom koni (1986). Holka debutoval v roku 1983 novelou Ústie riečok, aby si onedlho otvoril trvalý účet v pomyselnej sieni autorskej popularity. Vystavil tam také knihy ako Prekážkar v džínsach (1990, 2001), Normálny cvok (1993, 2011), Škára (do trinástej komnaty) (1994), Neha (1995), Smrť, na ktorú sa čakalo (2000), Prekliatie (2003), Biele noci, čierne dni (2005) či Môj život s Demi Moore (2010) alebo Pokušenie (2013), aby som vymenoval len časť kníh z jeho bohatej úrody, ktorá sa pomaly zaokrúhľuje na dvadsiatku neprehliadnuteľných literárnych počinov.

Prednosťou Holkových próz je ich živý, bezprostredný a temperamentný jazyk, ktorým okamžite nadväzuje úzky kontakt s čitateľom a získava si jeho záujem a dôveru. Holka sa totiž na nič nehrá, nepredstiera, usiluje sa byť otvorený, úprimný, autentický, rád siaha po autopsii a neraz v jeho textoch možno objaviť autobiografické prvky. Vždy však zmysel pre humor a jemnú iróniu a, akosi prirodzene, erotiku, viac či menej výraznú, vzrušujúcu, nie vulgárnu alebo urážajúcu. Pre Holku ako tvorcu je samozrejmosťou, že pozná súčasnú svetovú spisbu, rád sa ňou dá osloviť a vyberie si z nej to, čo obohatí jeho vlastnú tvorbu; v tomto kontexte je jeho priam srdcovou záležitosťou latinskoamerický magický realizmus. Všetky tieto ingrediencie – vrátane návštev postáv z minulých próz či odvolávok na ne – sú súčasťou aj najnovšej Holkovej knihy Láska prebýva na Kilimandžáre.

Slová Maria Benedettiho, ktoré si Holka zvolil za motto – „Láska nepozná smiešne správanie, ani nevkusné, ani necudné…“ – sa síce vzťahujú na celý príbeh, veď aj jeho hrdina Peter Mitter prízvukuje: „… láska je v živote to najdôležitejšie!“ Alebo: „A bez lásky chlapec i chlap vysychá ako hlboko ranený strom s preťatými koreňmi.“ A vyznáva sa: „… dokážem si svoj život predstaviť bez čohokoľvek, no nie bez žien: bez blízkej ženy by som bol neúplný, polovičatý, zmrzačený.“ Vari najväčšmi sa však vzťahujú na prvú časť príbehu, v ktorej sa v čase vrátime dozadu, zhruba do šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď Peter Mitter chodí do školy, má dvanásť rokov, rád športuje, obdivuje bežcov, zbiera známky, sníva o Afrike, najmä o Kilimandžáre, kde má prebývať L’amour, teda láska, a rozhodne sa: „Raz sa na Kilimandžáro určite vyberiem a budem sa driapať za láskou, aj keby som pritom dušu vypustil.“ Lásku však má na dosah, aspoň tú prvú, detskú, pubertálnu, ktorú objavuje spolu s o rok staršou Gitou Púpavovou, takže jeho životným krédom sa stávajú tri čarovné slová: „Tanganika, atletika, erotika.“

Hoci sa puritánskejším čitateľom môžu zdať Holkove erotické scény vzhľadom na vek hlavného hrdinu prisilné, azda prehnané, treba si priznať, že ich posudzovanie závisí do značnej miery od vlastných skúseností, od vzťahu k sexualite a prvých stretnutí s ňou. Najdôležitejšie však je, že Holka opäť potvrdil schopnosť empatie, vcítenia do sveta, do myšlienok svojho chlapčenského hrdinu. Tým príbeh získava na presvedčivosti a pôvabe, v tom najlepšom zmysle slova sa dá povedať, že jeho stvárnenie akoby miestami ani nebolo z tohto sveta. Celkom určite je z iného sveta aj chlapcov príbeh. Peter Mitter vyrastá v milujúcej funkčnej rodine, s matkou a otcom (ktorý akoby bol hlavným adresátom rozprávačových slov), pričom obaja si preňho vždy nájdu čas, keď to potrebuje. Žije v prirodzenom prostredí priateľstva, najmä s Bercom, a vôbec, pozitívnymi emóciami presýtených medziľudských vzťahov. Je to svet ľudí, ktorý sa celkom samozrejme medzi sebou rozprávajú, navzájom komunikujú, nemusia si telefonovať ani tvítovať, sediac vedľa seba, ešte nepoznajú internet, smartfóny, iPody či iné elektronické hračky, a zdá sa, že ich k životu ani nikdy potrebovať nebudú, a, pochopiteľne, ani len netušia, aká trápna závislosť v podobe nomofóbie (panický strach z toho, že človek pri sebe nebude mať mobilný telefón) raz postihne bezduché a otupené ľudstvo, keď sa na sociálnych sieťach budú verejne prepierať intimity aj banality a správa o sebapoškodzovaní bude dôvodom na všeobecnú oslavu…

Dospievanie Petra Mittera však nie je bezkonfliktná idyla, naopak, nečakane doň vstúpi temné tajomstvo, ktoré ovplyvní jeho život.

V druhej časti príbehu sa opäť presunieme v čase a stretneme Petra Mittera ako životom poučeného zrelého muža. Šesťdesiatnika, ktorý sa ešte vždy prihovára otcovi, inak vášnivému čitateľovi, a bez servítky pred ústami mu hovorí o súčasnosti: „Dnes sa u nás vydávajú a najmä predávajú predovšetkým sračky zabalené v krikľavých a ligotavých prebaloch. Občas sa mi zdá, že sa v nich všetci utopíme, pretože sú všade vôkol nás, nielen v kníhkupectvách, galériách, kinách, divadlách či na koncertných pódiách, dňom i nocou sa valia zo všetkých médií, z parlamentu, zo súdov, z kostolov i z obchodných reťazcov, z tých novodobých chrámov konzumu, a my sa meníme na odporný národ povrchných sračkárov bažiacich po veľkých peniazoch, domoch ohradených vysokými plotmi, silných autách, povrchnej zábave, rýchlom úspechu a ligotavej sláve. No fuj! Kto sa v tej žumpe nechce čľapkať a nejako sa z nej vydriape, je prinajmenšom podozrivý, prípadne označený za blázna. Dobre, že si sa toho nedožil, otec, bridilo by sa ti vegetovať v zajatí sračiek.“

Objaví však v sebe aj silu na vzdor: „Vzdorovať treba celý život, nielen v detstve, puberte a manželstve, vzdorovať treba ustavične, ešte aj v hodine svojej smrti…“ A práve vzdor mu pomôže splniť si detský sen a on by ho rád sníval znova a znova. Znova a znova stúpal na Kilimandžáro… Lenže splnenie sna so sebou môže priniesť aj zavŕšenie snívania. Večné bdenie. Koniec. Smrť. Aj o nej uvažuje starnúci Peter Mitter, o tom, že „rande so smrťou je iba jedno, jedno a hneď definitívne“.

Tak je autentické, presvedčivé, výsostne otvorené a úprimné, no najmä vášnivé rozprávanie plné emócií, bez štipky pozérstva či modernej ľahostajnosti alebo cudnej nevšímavosti, o výzve menom láska, o sne a vzdore, ale v neposlednom rade o príbehoch, rukách stretávajúcich sa ponad ľudský čas, je parabolou, rozprávaním o začiatku a konci. O radostnom, rozmarnom, aj keď trochu hlúpom začiatku a o trpkom, smutnom, hoci poznaním obohatenom konci (ale súčasne je o konci smútku). Napĺňa sa tak pravda ďalšieho výstižného Holkovho motta, slová Harukiho Murakamiho: „Áno, všetko na svete postupne niekam mizne. Niečo je preč náhle, ako keď utne, niečo sa len tak pomaly rozplýva. A nakoniec ostane vždy len púšť.“

1/2016