Rozhovory

Z jedného prameňa do dvoch morí

(Rozhovor s univerzitným profesorom Miroslavom Dudkom)

 

ETELA FARKAŠOVÁ: Pochádzaš z mestečka Erdevík, ktoré sa nachádza v Srieme (časť Srbska) na južnom úpätí Fruškej hory a ktoré zhodou okolností poznám z viacerých návštev, pretože tam žije časť manželovho príbuzenstva, potomkov našich rodákov, ktorí pred viac ako dvesto rokmi opustili svoju vlasť a s nádejou na lepšiu budúcnosť sa vydali na cestu na Dolnú zem… Aká bola tvoja cesta z Erdevíku do Bratislavy, akými okľukami viedla?

MIROSLAV DUDOK: V Erdevíku som strávil detstvo. Rodné mesto je vari každému idylickým toposom aj po rokoch. Vychodil som tu základnú školu v slovenčine, vo vyšších triedach som absolvoval predmety učiteľov Slovákov v slovenčine a Neslovákov v srbčine a chorvátčine. Tu som mal už spolužiakov aj z okolitých obcí Ľuba a Binguľa. Erdevík bol od založenia viacrečový a dotýkali sa tu viaceré kultúry. Miestni si v kolektívnej pamäti uchovávajú legionárov rímskeho imperátora Proba na liečení v neďalekých kúpeľoch, ktorých ruiny sú zachované dodnes. Probus priniesol do Sriemu a na neďaleké erdevícke úbočia vinič, vari preto sú aj dnešní Erdevíčania známi vinohradníci a vinári. Osmanský stredovek takmer vyľudnil celú oblasť, takže po ich porážke Erdevík zakladali Srbi, Slováci, Maďari, Chorváti a iné národy. Narodil som sa do slovenskej rodiny zmiešaného nárečového typu – stredoslovenského a západoslovenského, hložiansko-pivnického. Rodičia sa v mojom najútlejšom veku presťahovali zo slovenskej ulice na inú, kde som v rámci detských hier nasával arómu srbčiny, okrajovo v domácnostiach kamarátov aj iné jazyky. Takže rodičia často spomínali, keď som už študoval slovenčinu v Bratislave, že som sa ako trojročný krpec naparoval, že ovládam tri jazyky, slovenčinu, pivničtinu (západoslovenské nárečie Erdevíčanov, ktorí sa prisťahovali z Pivnice, z Báčky) a srbčinu. To asi bolo spúšťačom môjho spontánneho a neskôr i vedomého záujmu o jazyk. Zaiste i to, že v mojom školopovinnom detstve študoval slavistiku a slovakistiku môj strýko, najmladší otcov brat. Neviem, do akej miery na mňa ako žiačika zapôsobil poznatok, že v Erdevíku sa narodila známa juhoslovanská spisovateľka Grozdana Olujićová, no vo svojej čitateľskej mape som ju mal zaevidovanú. Istý čas ma učil slovenčinu aj Pavel Čáni, ktorý v tom období písal poviedky, v nich sa mnohí Erdevíčania videli, ale mňa v tom čase jeho realistické prózy veľmi ani nezaujali, nepísal predsa pre deti. Vari najviac môj diferencovaný bilingválny a biliterárny nerv dráždila v mojich detských očiach bohatá školská knižnica, miestna knižnica a knižnica Slovenského kultúrno-umeleckého spolku. Živo si spomínam, že prvou vypožičanou knihou zo školskej knižnice bola kniha o sloníkoch v cyrilike, ktorú sme sa my, slovenské deti, učili až omnoho neskôr, a tak som srbskú azbuku zvládol za maminej pomoci sám. Skutočnosť bola však taká, že ma v detstve väčšmi zaujímala literatúra ako jazyk či veda o jazyku, o ktorej som vtedy ani netušil, že existuje, a s kamarátom sme v dvojici písali aj detské básničky. Až po maturite na petrovskom gymnáziu dozrela myšlienka študovať v Bratislave. Triedny učiteľ presvedčil otca, aby vplýval na moje rozhodnutie študovať petrochémiu (vtedy sa tento odbor rozmáhal), ale ja som si myslel, že by bolo lepšie študovať slovenský jazyk a literatúru, čo by prospelo mojim básnickým ambíciám. Tak trochu ma aj zlomili, lebo som si podal prihlášku na Chemicko-technologickú fakultu (veď mnohí slovenskí špičkoví básnici, ktorých dielo som obdivoval, vyštudovali chémiu), ale aj na Filozofickú fakultu UK. Prijímacie skúšky z chémie som zmeškal, tak som zakotvil na slovenčine. Po absolvovaní Filozofickej fakulty UK v Bratislave som sa vrátil do Nového Sadu, kde ma prijali na asistentské miesto vo vedeckej činnosti v novozaloženom Slovakistickom ústave na Filozofickej fakulte v NS. Tri roky nato mi dovolili aj prednášať, tak som sa tu systematicky začal zaoberať jazykovednými disciplínami, hlavne textovou a konfrontačnou lingvistikou. Po docentúre a profesúre som istý čas prednášal na Filologickej fakulte v Belehrade i v Segedíne. Pribudli mi aj iné záujmové témy v rámci jazykovedy, okrem iného štúdium jazyka v enklávových a diaspórnych podmienkach. To asi rozhodlo, že ma počas ekonomickej a morálnej krízy v rozpadávajúcej sa Juhoslávii pozvali kolegovia z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, aby som participoval na výskume vývinu jazyka. Za to som im nesmierne vďačný, lebo postjuhoslovanské ovzdušie ma začínalo riadne psychicky vyčerpávať a vojvodinské prostredie mi bolo priúzke. Keď som už bol znova v Bratislave, zistilo sa, že môžem byť osožný aj ako garant štúdia v rámci bolonských reforiem, a tak som znova na svojej alma mater, odkiaľ asi pôjdem aj do dôchodku.

 

E. F.: Slovenské Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci, na ktorom si maturoval, oslávi čoskoro krásne jubileum, tam sa formovali osobnosti mnohých slovenských vojvodinských literárnych a vôbec kultúrnych osobností. Ako by si opísal atmosféru na tejto pre slovenskú enklávu v Srbsku veľmi významnej vzdelávacej inštitúcii?

M. D.: Je to tak! A nielen kultúrotvorných slovenských vojvodinských osobností. Ich presahy sú v nejednom prípade omnoho širšie. Pravdou je však, že petrovské gymnázium, ktoré počas môjho štúdia na ňom pomenovali po Jánovi Kollárovi, veľmi veľa znamenalo hlavne pre slovenskú kultúru vo Vojvodine. Hoci sa jeho osvetový potenciál v neskoršom čase, najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, začal rozpadávať, myslím si, že do významného stého výročia od založenia, ktoré bude v roku 2019, vstúpi s čistým štítom.

 

E. F.: Poznamenalo ťa štúdium na spomínanom gymnáziu, malo nejaký vplyv na tvoje rozhodnutie venovať sa vedecky slovenskému jazyku – alebo tu úlohu zohralo rodinné prostredie, prípadne niekto iný?

M. D.: Už som spomenul rodinné ovzdušie a genius loci rodiska. Môžem vďačiť, že ma formovali v smere, ktorým som sa potom neskôr vydal. Na petrovské gymnázium som podľa spolužiakov a niektorých pedagógov prišiel s istým jazykovým deficitom ako vyvážený, symetrický bilingvista. Hoci som tu ako študent organizoval literárny život študujúcej mládeže (niekoľko rokov som bol i predsedom literárneho krúžku Sládkovič), na hodinách literatúry a jazyka ma neoslovovali, aby som v praxi demonštroval jazykové normy slovenčiny, ale ako rodeného Sriemčana ma vždy oslovovali, aby som im predvádzal štvorstupňový prízvučný systém srbochorvátčiny, lebo tu to vedia všetci. Takéto milé skúsenosti malomesta ma inšpirovali, aby som sa ešte viac zamýšľal nielen o pozitívach bilingvizmu a potrebe odbúravať nevedeckosť stereotypov o bilingvistoch, ale aj o jazykových fenoménoch, ktoré som až o niekoľko desiatok rokov potom teoreticky sformuloval ako ekolingvistickú kategóriu pulzačných vektorov zachovania jazyka v knihe Zachránený jazyk.

 

E. F.: Univerzitné štúdium si absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, potom si však pokračoval vo vedeckých postupoch na univerzite v Novom Sade, kde si v roku 1987 obhájili dizertačnú prácu s názvom Glutinácia textu v slovenčine a v srbčine a v chorvátčine. Mohol by si priblížiť hlavné zameranie a ciele tejto vedeckej práce?

M. D.: O vedeckej a umeleckej kariére v Novom Sade som po štúdiu v Bratislave veľmi ani neuvažoval. Bolo viac-menej spontánne rozhodnutie žiť tam aj s rodinou a v blízkosti rodičovského zázemia, lebo sedemdesiate roky tam boli jedny z najprajnejších pre rozvoj kultúry a umenia. Hoci som to zistil až neskôr, ani tam život nebol ideálny, ale prijateľnejší než vtedy na Slovensku. Dokonca aj manželka sa vzdala rozbehnutej kariéry činohernej herečky v Divadle Jonáša Záborského a s Novým Sadom súhlasila. J Moje predstavy sa v tomto smere začali napĺňať, keď mi na novosadskej fakulte schválili tému dizertácie o glutinácii textu, čo v tom čase v juhoslovanskej i v tzv. západnej lingvistike bol neznámy pojem. Nadviazal som na skúsenosti profesora Jozefa Mistríka, ktorý mi bol školiteľom, a zameral som sa na novú oblasť, na konfrontačnú textovú lingvistiku, resp. tú časť štruktúrovania a konštituovania textu týkajúcu sa formálnej a sémantickej spájateľnosti kontaktových výpovedí (tzv. elementárnych textových jednotiek alebo textém, ako som to vtedy pomenoval) do zmysluplného textu ako základnej komunikačnej jednotky. Obhajoba prebehla roku 1987 a v tom čase to boli prvé systematické výskumy v oblasti textovej lingvistiky v Juhoslávii. Teória náhody sa aj v tomto smere potvrdila: v tom istom čase jedna kolegyňa obhájila prácu z textovej lingvistiky v Belehrade, jedna kolegyňa v Záhrebe a ja v Novom Sade, a tak sa postupne sformovali tri výskumné centrá v tejto oblasti. Kuriozitou bolo, že moja práca bola historicky prvou po slovensky napísanou a obhájenou dizertačnou prácou na juhoslovanských univerzitách. Zo začiatku to bol pre mňa aj istý hendikep, pokiaľ išlo o jej recepciu. Ale oponentom mi bol uznávaný sociolingvista profesor Milorad Radovanović, ktorý ma svojím dielom inšpiroval aj v inom smere, nielen v textickom, a nepociťoval som to ako nedostatok. Skôr naopak: získal som priestor aj pre iné nové výskumné témy.

 E. F.: Pôsobil si na viacerých univerzitách, okrem univerzít v Novom Sade a Belehrade to bola aj univerzita v Segedíne, od roku 2000 však pôsobíš na svojej pôvodnej alma mater – na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale aj v tunajšom Jazykovednom ústave Ľ. Štúra. Aké boli/sú tvoje skúsenosti na týchto rôznych univerzitných pracoviskách, s akými rozdielmi a podobnosťami (napríklad v situácii slovakistiky, so záujmom študentov a podobne) si sa stretával?

M. D.: V Novom Sade sa študuje slovenčina podobne ako na hociktorej katedre slovenského jazyka na Slovensku. Dôraz sa kladie na jazyk a literatúru z aspektu materinského jazyka. Časom pribudol program i pre Neslovákov. V Belehrade sú študenti slovenskej filológie spravidla Neslováci. V Segedíne sa na slovenčinu hlásia študenti z priľahlých krajanských miest a obcí. Tým sme počas môjho pôsobenia spolu s kolegom Harpáňom jazykové sebavedomie dvíhali aj tak, že sme ich pozývali do slovenského prostredia vo Vojvodine, aby si uvedomili, že jazyk môže fungovať aj mimo inštitucionálnych múrov, v prirodzených podmienkach. Keď porovnávam vysokoškolských študentov v bývalej Juhoslávii, Maďarsku a na Slovensku v dlhodobom časovom horizonte, rozdiely nie sú markantné. Mal som šťastie hlavne na talentovaných a zvedavých mladých ľudí, z ktorých sú viacerí už uznávanými osobnosťami vo svojom kultúrnom prostredí. V poslednom čase sa však v školstve objavujú aj trhliny a študenti to vidia. Mnohí sa v takej situácii správajú pragmaticky. Ale musím aj im v istom zmysle uznať, že si uvedomujú svoje limity a zo školy predčasne dobrovoľne odchádzajú bez môjho pričinenia alebo mojich kolegov, lebo, priznám sa, pre mňa je ťažšie dať zlú známku ako dobrú. V Srbsku je možno o čosi liberálnejší spôsob štúdia: je podstatne viac skúškových termínov ako na Slovensku, čo neraz predĺži štúdium.

úryvok, 7 – 8/2017 

 

Legionár, diplomat, a zatajovaný rusista sa vracia

(Nad matičným rukopisom Päť návratov Mikuláša Gaceka)

 

Medzi mimoriadne osobnosti slovenskej kultúry 20. storočia nepochybne patrí Mikuláš Gacek (10. júla 1895 Budapešť, Maďarsko – 22. januára 1971 Dolný Kubín). Dlhé desaťročia bol zamlčiavaný, jeho osud dramaticky súvisí tak s rokmi prvej, ako aj druhej svetovej vojny, so vznikom prvého Česko-slovenského štátu 1918, ako aj s desaťročiami nútených prác a zápasu o občiansku rehabilitáciu. Je to osobnosť, ktorá je spojená s Maticou a vďaka matičnému vydavateľstvu sa teraz vracia, dá sa povedať, po prvý raz v úplnosti. Autorka rukopisu, dedička autorských práv a dcéra Mikuláša Gaceka Milota Zelinová poskytla pri tejto príležitosti rozhovor pre Slovenské pohľady.

 

DUŠAN KERNÝ: Pre vás samotnú je to pozoruhodný príbeh, pretože vy ste najmladšou z troch dcér Mikuláša Gaceka, mnohé udalosti sa odohrali, keď ste ešte neboli na svete alebo keď ste boli ešte dieťa…

MILOTA ZELINOVÁ: Zoznamovanie so životom môjho otca je vlastne ako detektívka, mnohé veci som sa dozvedala až s odstupom rokov a niektoré až po roku 1989. V každom prípade čoraz otvorenejšie, bez zábran som sa so všetkým mohla zoznamovať a s ľuďmi hovoriť najmä po roku 1989. Mohla som ísť do archívov, stretávať sa so svedkami buď otcovej tvorby, alebo s osobami, ktoré veci zažili alebo mali fotografie z miest, kde otec pôsobil, a ja som tam nikdy nebola. Napríklad fotografie z miest, kde bolo vyslanectvo Slovenskej republiky v rokoch 1940 – 1941 v hlavnom meste vtedajšieho ZSSR, v Moskve, a mnoho iného. Až v dospelosti, po desaťročiach, som si vlastne mohla urobiť (dúfam, že úplný) obraz o tom, čo otec prežíval a o čom sme sa nestihli porozprávať. Netreba azda zdôrazňovať, aké je to všetko pre mňa dôležité po všetkých stránkach. Vlastne som to nielen mohla, ale aj musela urobiť, pretože – ako povedal literárny historik a vedecký tajomník Matice slovenskej Peter Cabadaj v roku 2015 – „ pre celoštátne médiá, noviny, rozhlas či televíziu akoby Gacek nikdy neexistoval“…

 

D. K.: Prečo päť návratov?

M. Z.: Otec sa narodil slovenským rodičom v Budapešti, kde boli jeho otec a mama na zárobkoch (slovenská komunita vtedy výrazne prispela k výstavbe Budapešti). Nasledovalo vysťahovanie do USA, odkiaľ sa vrátil už druhý raz na Slovensko, potom návrat z ruského zajatia a československých légií. Otec bol jeden z vyše päťtisíc Slovákov-legionárov. Tretí návrat sa odohral až dva roky po skončení prvej svetovej vojny. Vrátil sa domov na Oravu, do Vyšného Kubína, až v septembri 1920, keď už nadšenie z vítania legionárov dávno vyprchalo. Potom to bol takisto dramatický návrat z Moskvy, kde pôsobil ako kultúrny atašé po vypovedaní vojny Sovietskemu zväzu v júni 1941. No a napokon návrat na Veľkú noc 1955 z gulagu, kam ho odvliekli hneď v prvých dňoch apríla 1945, keď vlastne väčšina obyvateľstva na Slovensku si vydýchla pri prechode frontu a začiatkom mája 1945 sa vojna skončila. Ale nie pre nášho otca. Otec sa stal číslom. Doslova. Ako číslo 310 369 prechádzal sovietskymi trestaneckými tábormi nútených prác v okolí Karagandy plných desať rokov.

 

D. K.: Keď vášho otca zatýkali, vlastne odvliekli, mali ste dva roky, keď sa vrátil, mali ste dvanásť. Ako ste tie roky prežívali a čo ste o otcovi vedeli?

M. Z.: Bola som z troch sestier najmladšia. Najstaršia sestra Darina, ktorá teraz žije v Los Angeles, je staršia o pätnásť rokov. Od druhej sestry Zory som mladšia o desať rokov. Starali sa o mňa ako mamy, lebo mama počas nášho desaťročného trápenia bez otca ochorela a často bola v nemocnici. Celý ten čas, aspoň tak si to pamätám, som nemala nič nové, všetko som nosila po sestrách. Žili sme veľmi skromne, mama, kým vládala, chodila na nočné do mlyna a potom sa cez deň starala o domácnosť. Pamätám sa, že sme dostávali lístky na potraviny, ostalo aj na čokoládu, mama nám ju delila na štvorčeky, pre seba nie, ale nešlo to do mňa… Doma sme mali knihu Sibírske zápisky 1915 – 1920, ktoré Matica vydala v roku 1936, ale mnohému som, samozrejme, nerozumela. Nielen pre nízky vek. O légiách sa v tých časoch hovorilo úplne inak, alebo aj nehovorilo, takisto o niektorých osobách ako napríklad Čatloš, Masaryk, Štefánik, s ktorými sa otec stretával a píše o nich. Vedela som, cítila som, že to bolo niečo veľké, významné, že otec bol uprostred veľkých udalostí a že to bolo v Rusku a že je tam opäť teraz, ale som si to všetko nevedela poskladať dovedna. Len si veľmi dobre pamätám, že po skončení strednej školy na prvých prijímacích pohovoroch, keď mi členovia prijímacej komisie začali dávať namiesto otázok z odboru otázky o otcovi, jednoducho som sa rozplakala, tak mi to prišlo ľúto…

 

D. K.: To bol otec doma, už v Dolnom Kubíne, ako najmladšia, ste boli jediná z dcér doma…

M. Z.: Áno, boli to roky, keď sme sa snažili dohnať tých desať rokov násilného odlúčenia. Večer nám otec vždy čítal romány zo svetovej aj našej literatúry, napríklad celého Cervantesovho Dona Quichota, Kukučína, Urbana. Alebo nám čítal diela z ruskej literatúry. Otec nehovoril o tom, čo zažil za posledné roky. Nevracal sa k minulosti. Jediné, na čo si spomínam, že mama vyčítavo hovorila otcovi, že nemal tak vystupovať v slovenskom rozhlase proti ZSSR. Zásluhou mojej sestry, dnes už nežijúcej Zory Kramerovej, v polovici deväťdesiatych rokov s istou podporou vtedajšieho fondu Pro Slovakia vo vydavateľstve historika Petra Hubu vyšla kniha otcových denníkových zápiskov z rokov 1937 – 1944 Surová býva vše pravda života. Tu som sa dozvedela, že po návrate z Moskvy prehovoril (za slovenského štátu) v slovenskom rozhlase, kde prezentoval svoj kritický vzťah k ZSSR, k Stalinovi.

Od vydania tejto knihy a knihy o Nádašim-Jégém Rovesník knižne nevyšli už nijaké texty. Hoci by už bol možno čas na druhé vydanie… veď okrem iného v nej defiluje celá plejáda najznámejších mien slovenskej literatúry a divadelníctva a ich každodenný kolobeh života a názorov z rokov 1937 – 1944. Všetky ostatné priame svedectvá sú vlastne len v jeho doteraz v úplnosti a knižne nevydaných zápiskoch.

 

D. K.: … možno s takým časovým odstupom a dostatkom literatúry je toho dosť aj na kritickú nielen historicko-literárnu štúdiu, komentár a poznámkový aparát a azda vôbec zasadenie do širokých domácich a zahraničnopolitických pomerov k tejto knihe a porovnanie s inou dobovou slovenskou memoárovou literatúrou…

M. Z.: Doteraz vyšli, takmer po osemdesiatich rokoch, v roku 2015, Sibírske zápisky, je to upravené nové vydanie z roku 1936, ktoré takisto vyšlo v Matici slovenskej. Prispela som k úpravám podľa želaní, ktoré zanechal otec. On už nechcel do ďalších vydaní dávať toľko podrobností a korešpondencie, ktorá sa týkali ostrosti sporov o presadenie slovenčiny v légiách. Celá podstata je však zachovaná a dnešný čitateľ môže získať úplný a ucelený obraz, ako to bolo v čase, keď Mikuláš Gacek bol zapisovateľom v légiách, v tej jednotke, kde sa ocitli aj ľudia, ktorí neskoršie mali vplyv na jeho životnú dráhu, resp. zamestnania – napríklad neskorší minister Ferdinad Čatloš alebo generál Rudolf Viest, veliteľ povstaleckej armády v čase SNP. Pravda, kniha vyšla v roku 1936 a druhé vydanie až v roku 2015, v roku, keď uplynulo 120 rokov od otcovho narodenia a 45. rokov od jeho skonu…

 

D. K.: V onej knihe ste iste s pohnutím čítali a zapamätali si, s akou láskou, ojedinele výnimočnou v slovenskej memoárovej literatúre, hovorí o vašom narodení v auguste 1943…

M. Z.: Isteže, boli to časy, ako spomína, „náletov, nedostatku, strachu, Bratislava sa balila a utekala na vidiek“, píše o „čiernych chmárach desivej perspektívy“. Ale zaznamenáva aj rozhovor s Valentínom Beniakom, z ktorého je jasné, že otec mal preložené dielo Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti, cituje Beniaka, že Matica to raz bude vítať, text treba len sádzať, pomery sa zmenia a vyjde to pod patronáciou takého Laca Novomeskéhom! To je citát z novembra 1943! Už vtedy hovorili o zmene pomerov! Pokiaľ viem, vysádzaný rukopis v Matici slovenskej zviazali, urobili niekoľko výtlačkov, jeden dali aj otcovi po návrate z gulagu. Na tom preklade pracoval na požiadanie Matice od roku 1928.

 

D. K.: Dodám, že prvý preklad práce napísanej v nemčine do slovenčiny vyšiel až v roku 1993, potom až v inom preklade v roku 2015 a 2016…

M. Z.: Nie je to jediný taký osud Gacekových prekladov. Napríklad mal preložených už vyše 22 kapitol románu neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1965) Michaila Šolochova, ale vtedajšie pomery v slovenskej rusistike mu boli príčinou, prečo nepokračoval…

 

D. K.: Preložil z ruštiny napr. mnohé divadelné hry. Hrali sa neraz bez mena prekladateľa, niekedy sa prekladateľ uvádzal ako Mikuláš…

M. Z.: Som presvedčená, že keby to bolo opačne, otec by nikdy nepostupoval voči iným prekladateľom (rusistom,) tak, ako sa postupovalo voči nemu. Hoci napokon dosiahol v roku 1963 od ZSSR rehabilitáciu, naozajstnej rehabilitácie, ako konštatuje Peter Cabadaj, „sa mu nedostalo ani za života, ani po smrti“.

 

D. K.: V knihe Päť návratov Mikuláša Gaceka budeme mať po prvý raz v rámci uceleného pohľadu na jeho život aj knižné vydanie pozoruhodných Moskovských zápiskov, ojedinelého svedectva diplomata Slovenskej republiky, ktorý na miesto kultúrneho atašé nastúpil už ako renomovaný, uznávaný rusista…

M. Z.: Rukopis som pripravila po dohovore s vydavateľstvom Matice slovenskej, napokon, jediná doteraz zverejnená časť zápiskov z rokov 1940 – 1941 vyšla len v matičných Slovenských národných novinách pred sedemnástimi rokmi. V denníkových záznamoch sú dodnes pozoruhodné postrehy: „Čo tu vidím, to nie je socializmus, Stalin tu vytvára kastu malomeštiakov, ktorých jedinou túžbou je uchmatnúť si čo najviac.“ Alebo na inom mieste zaznamenáva: „Na každom kroku Stalin alebo citát z jeho rečí a článkov, alebo portrét či socha. A tie fabriky a inštitúcie, pomenované jeho menom, akoby sa poponáhľali čím skôr zažiť slávu nesmrteľnosti. A v tlači epitetá ,génius človečenstvaʻ, ,učiteľ národovʻ, ,svetloʻ, ,solnce miraʻ… ešte vždy dosiaľ sa v histórii vypomstilo také modlárstvo, ubožšťovanie.“

 

D. K.: … a to píše diplomat štátu, ktorého prezident Jozef Tiso poslal k narodeninám blahoprajný telegram J. V. Stalinovi a oficiálna delegácia vedená ministrom školstva J. Sivákom sa zúčastnila na oslavách 185. výročia založenia Moskovskej štátnej univerzity. To bolo v máji 1940 a stalo sa to povestným, lebo na recepcii v Kremli sa Viačeslav Molotov nielen živo zaujímal o pomery na Slovensku, ale spýtal sa aj na to, či sa Slováci pripravujú na vojnu. V máji 1940! A slovenský minister ubezpečoval Molotova, že na nijakú vojnu nepomýšľame a najmenej guráže by sme mali pustiť sa do Sovietskeho zväzu…

M. Z.: Moskovské denníky zachytávajú, samozrejme, aj každodennosti, dlhé rady v obchodoch, do ktorých sa ľudia stavajú, hoci nevedia, čo sa predáva, ale keď tam toľko ľudí stojí, asi to bude niečo mimoriadne, napríklad mandarínky, „ľudia sa všade tisnú, akoby sa báli, že im tovar spod nosa uchmatnú, že sa na nich niť nedostane, výraz očí akýsi nevraživý, zlostný, závistlivý, kde len vojde, očeredi, očeredi“… Píše o tom, ako „v električkách ustavične stretáva dôstojníkov, ktorí majú v rukách učebnicu nemčiny, angličtiny, a v antikvariáte už zo tri razy videl dôstojníka, ktorý sa spytoval, či nemajú česko-ruský slovník“.

 

D. K.: Pre neho ako kultúrneho atašé však musel byť zaujímavý nielen svet ruskej politiky, ale aj svet ruskej literatúry, divadla, osobne sa zoznamoval s významnými ľuďmi…

M. Z.: Pre otca bola Moskva zaujímavá hlavne pre možnosti, ako sa zoznamovať s kultúrnym životom, v krátkom čase sa zúčastnil na množstve podujatí. V Moskovských zápiskoch je zachytené jeho nadšenie z predstavenia Bratia Karamazovovci, ktoré sa v divadle hralo vzhľadom na rozsah po dva večery za sebou. Zaznamenáva si stretnutia so slávnym ruským divadelným tvorcom Nemirovičom Dančenkom. Spomína režiséra Janka Borodáča, ktorý „vedome nadviazal na ruské realistické divadlo a čerpal pri budovaní SND v Bratislave zo skúseností MCHT“. V marci 1941 hovorí o predstavení Iľja Muromec: „Krásne naštudované, reč ruských bylín znie z javiska ani slovenčina, blízko, zrozumiteľne…“ Píše o osude Mejerchoľda a jeho ženy, o vnučke Leva Tolstého, o Jeseninovi, o Bachtinovi, Tvardovskom, Fadejevovi, žene A. P. Čechova herečke Oľge Knipperovej, o Majakovskom.

Ale azda najprenikavejšie, myslím si aj v rámci slovenskej literárnej kritiky, sú jeho riadky o Borisovi Pasternakovi: „Pasternakovi vrstovníci sa snažia iba o jedno – byť poplatníkmi plynúcej chvíle, čo pracujú na vopred vykázanom poli života a poézie ako Tvardovskij, laureát Stalinovej ceny za rok 1940 za epos z kolchozného života. Pasternak, ako každý skutočný umelec, vytrháva sa z reťazí času, škatuľkovania, obmedzovania. V tom je vlastne revolučnejší ako tí z jeho druhov, ktorí svoju oddanosť revolúcii dokazujú poémami o bavlne alebo vysokej peci… Pasternakova poézia je zahľadená do budúcnosti, v tesnote, borbe, haravare svojej doby rozpráva o tom, čo napokon musí zvíťaziť a čo príde po dnešných zápasoch a svetových otrasoch: o slobodnom rozkvete ľudskej osobnosti.“

 

D. K.: … a Gacek to píše v roku 1941, so sedemnásťročným predstihom pred udelením Nobelovej ceny! Tak sa Pasternak u nás v roku 1958, keď dostal Nobelovu cenu za literatúru, ani len nespomenul! Vtedy sa, naopak, sledovala oficiálna sovietska línia, pre ktorú bol Pasternak donútený Nobelovej ceny sa vzdať…

M. Z.: Nie je to ojedinelé ostroumné vyjadrenie, napríklad o Majakovskom hovorí: „Majakovskij sa stal poetom pri revolučnom ministerstve krásnych umení, a pokiaľ ide o umelecký plán, pokúsil sa v sebe zabiť básnika, lyrika. Lenže na písanie agitiek nemusel byť Majkovským, na to stačil aj Demian Bednyj. Pokúsil sa v sebe zabiť básnika, ale v skutočnom živote básnik zabil Majakovského. Navzdory všetkým úvahám a pravdám, ktoré vytruboval a hlásal, najhlavnejším sa ukázalo práve to, čo podľa jeho oficiálneho symbolu viery podliehalo zániku a opovrhnutiu.

Vo februári 1941 na inom mieste píše: „V ZSSR sa vlastne z krásnej literatúry nedočítaš, aký je tvrdý, ťažký život prostého sovietskeho človeka. Najnovší nadiktovaný smer v literatúre sa volá ,socialistický realizmusʻ. Ale to nie je realizmus… skutočnosť realisticky pravdivo opisovať nesmú, a to je príčina stagnácie v dráme a v beletrii, veľké talenty zakrpatejú, lebo už v zárodku obkliesňujú ich rozlet oficiálnymi požiadavkami.“ Pripomína atmosféru večierka laureátov Stalinovej ceny za literatúru, kde o. i. Alexej Tolstoj predčítal, „i to veľmi fádne a bezvýrazne s jednotvárnymi gestami“, úryvok zo svojho posledného románu Krížová cesta, „ľudia sa začali hniezdiť a tratiť von“… Scéna s laureátom Stalinovej ceny Virtom: „so zďaleka mladým šuhajom v svetlom dobre ušitom obleku hovorí zaujímavo o tom, ako v roku 1937 videl na dedine hrdinu svojho románu, ideovo presvedčeného, a tým strašnejšieho kulaka“… Gacek sa potom v novinách dočítal, že toho „kulaka, banditu, vlka“ zastrelili pre kontrarevolučnú činnosť. A Virta? Rozprával, že „z vďaky za cenu sa zberá napísať nie jeden, ale dva, ba celú sériu románov“ a na objednávku „strany a vlády“ píše teraz divadelnú hru o Leninovi. Gacek si podľa denníkov jednoznačne udržuje prehľad a známosti, rozširuje si obzor o ruskej literatúre nielen ako diplomat, ale predovšetkým ako rusista.

 

D. K.: Aké otázky si kladie ako diplomat a aké ako rusista?

M. Z.: Asi sa to nedá oddeliť, na jednom mieste píše: „… vždy znova sa vracajúca neodbytná otázka, ktorá čaká na odpoveď. Čo užitočného môžeš čerpať z pozorovania búrlivého toku sovietskeho života? Vyhľadávať, vypichovať iba samé tiene, ako vyžaduje chvíľková konjunktúra? Čo tu na týchto šírošírych pláňach muselo byť biedy, tuposti, keď ešte dnes je úroveň ruského človeka taká nízka! Či tá nevšímavosť, nezainteresovanosť za veci spoločné, kolektívne nie je základnou črtou ruskej povahy! A daromné sú režimy Ivanov Hrozných, Petrov Veľkých, Stalinov….“

Ako diplomat poznamenáva, že už dva týždne pred vypuknutím sovietsko-nemeckého konfliktu bolo z rozličných príznakov jasné, že vojna je nevyhnutná, začiatkom júna 1941 v rýchlosti sa balí a lúči sa s blízkymi, dostal povolenie na dovolenku, ale neverí, že sa ešte vráti. Zaujímavá a aj dnes poučná je, domnievam sa, poznámka o pokynoch z Bratislavy: v prípade vypuknutia konfliktu držať sa toho, čo bude robiť nemecký veľvyslanec. Avšak gróf Schulenburg mu radil nekopírovať celkom jeho kroky: „Slovensko je suverénny štát a musí mať na takéto kroky úpravu svojej vlády.“

 

D. K.: Mikuláš Gacek sa v roku 1962 dočkal sovietskej rehabilitácie, v roku 1968 mu vrátili členstvo v Zväze slovenských spisovateľov a zažil aj august 1968. Ako?

M. Z.: Rukopis knihy Päť návratov Mikuláša Gaceka sa usiluje byť uceleným obrazom jeho života, ale nezaradila som doň poznámky, ktoré otec nazval Budmerické zápisky, pretože tam vznikli, a je to 200 strán rukopisu, resp. strojopisu. Otec bol veľmi dôsledný, napríklad všetku svoju korešpondenciu viedol tak, že si odkladal kópie listov, ktoré adresátom poslal, a pripojil ich k listom, ktoré od nich dostal. Nepublikované je okrem korešpondencie ešte veľa vecí, napríklad aj pripravovaná kniha o ruskej literatúre.

V tej časti pozostalosti, ktorá je v mojich rukách, mám napríklad zápis z 22. augusta 1968: „Pokračujem, až dnes, keď som sa ako-tak spamätal z včerajšieho omráčenia, akí sme my len dôverčiví, kto by si u nás pomyslel, že je možný takýto zákerný útok! Ako zbojníci a vrahovia! Pôsobila chladná rozvaha: urobiť prietrž nákazlivým myšlienkam, zraziť nás na kolená, strhnúť k sebe, na svoju úroveň, ožobráčiť materiálne aj duchovne, to je rozhodujúci motív, no a, pravdaže, tzv. strategické ohľady a bezuzdný militarizmus vyplývajúci z ich megalománie.“

„Čo sa ide robiť? Nezačnú sa represálie proti kultúrnym pracovníkom? Keď sa stmievalo, s týmito otázkami prišiel Jano Johanides. Čo som mu mal povedať? Upadli sme do neľudských, barbarských rúk! Čože ja? Poznal som ich, šestnásť rokov svojho života som nedobrovoľne venoval ich poznávaniu. A či môžem povedať, že ich poznám? To iracionálne v ich poloaziatskej povahe! Búri sa vo mne všetko proti tej hroznej krivde.“

Dňa 3. septembra píše: predbežne nás obklopuje surová a bezohľadná životná realita, agresori sú dočasní – národ je večný!

6/2017

Ideálna dvojdomosť neexistuje

(Rozhovor s profesorom Michalom Harpáňom)

 

ETELA FARKAŠOVÁ: Začnem veľmi tradičnou otázkou: Aká bola tvoja cesta k literatúre, čo podmienilo tvoj záujem o jej štúdium, konkrétne o štúdium juhoslovanskej literatúry a vplyvom akých okolností sa potom neskôr tvoj prvotný záujem posunul aj do sféry slovenskej (vrátane dolnozemskej) literatúry?

MICHAL HARPÁŇ: Asi musím začať priveľmi osobne, ale inak neviem odpovedať na otázku, aká bola moja cesta k literatúre. Asi som to mal v génoch, hoci tie gény sú pre mňa niečo záhadné (sú materiálne?, vzťahové?) – viem iba toľko, že sú nositeľmi dedičných predpokladov. Mal som teda, aspoň tak si myslím, literatúru zakódovanú v génoch, kdekoľvek tie gény sú. Hádam od vyšších ročníkov základnej školy v mojom rodisku v Kysáči, v dávnych päťdesiatych rokoch minulého storočia, som sa stal náruživým čitateľom všetkého, čo sa mi dostalo do rúk. A toho nebolo veľa. Čítal som pseudohistorické populárne romány typu Studňa lásky od Joža Nižnánskeho, ktoré kolovali ručne zviazané, doslova ručne: ihlou a konopnou domácou priadzou, po dedine. Mali ich prevažne zámožnejšie remeselnícke rodiny, ktoré odoberali slovenskú tlač medzivojnového obdobia, keď tieto romány vychádzali na pokračovanie. Tak som všetko prečítal, čo sused – pán majster kováč – doma mal. Áno, pán majster, jeden z troch pánov, popri pánu farárovi a pánu doktorovi, ktorým ten titul ani socializmus neodňal – viete si predstaviť oslovenie súdruh majster, súdruh farár, súdruh doktor?! Bola mi k dispozícii aj dedinská knižnica, ale s knihami z predvojnového obdobia, lebo po roku 1948 a rezolúcii Inforbyra sa z Československa do Titovej Juhoslávie nedostal ani vtáčik-letáčik. Tak sme boli ukrátení o socrealistické romány o drevených dedinách a čítali sme slovenskú realistickú klasiku. Nevedel som, kto je Svetozár Hurban Vajanský, ale čítal som jeho prózu zo súborného diela, dodnes sa pamätám: v zelenej plátennej väzbe, vo vydaní Matice slovenskej. Nedostatok slovenských kníh suplovalo aj slovenské vydavateľstvo Kultúra z Báčskeho Petrovca vydávaním knižočiek slovenskej literárnej klasiky.

Okrem čítania sa však od posledných ročníkov základnej školy datuje aj moje písanie, najmä keď ma v 7. a 8. ročníku slovenčinu a srbochorvátčinu učil profesor Andrej Čipkár, absolvent serbokroatistiky na (vtedy ešte) Filozofickej fakulte na Belehradskej univerzite. Aj tu zapracovali gény, moje slohové úlohy patrili medzi najlepšie. Profesor Čipkár organizoval aj školský časopis Okienko do našej školy (jasne, rozmnožovaný na šapirografe), posielal naše žiacke práce do celoštátnych súťaží. Nič z toho nemám, ani len ten časopis…

Nasledovalo gymnázium, nie slovenské v Báčskom Petrovci, ale srbské v Novom Sade, lebo som tam mohol chodiť denne z Kysáča vlakom, a v Petrovci by som musel bývať. Gymnázium bolo prísne, opakovanie ročníkov bolo celkom bežné, srbčine som sa ani neviem ako prispôsobil a uspokojil sa aj s tým, že môj prospech nebol výborný, ale iba veľmi dobrý (až vo 4. ročníku som sa horko-ťažko dopracoval k výbornému prospechu). Po skončení gymnázia ma čakalo rozhodnutie, čo študovať. Vedel som, čo nechcem – prírodné vedy (na čele s matematikou) a techniku. Na gymnáziu som mal radšej filozofiu ako srbochorvátsky jazyk, aj som rozmýšľal o filozofii, ale tá vtedy bola iba v Belehrade, tak som sa dostal na literatúru, čo k filozofii bolo asi najbližšie (to mi poradila aj triedna, inak profesorka filozofie, akože inak – „sartrovka“, vtedy to v Juhoslávii „letelo“). Keď som ja študoval, volalo sa to singulárne, juhoslovanská literatúra, až neskôr sa začal používať plurál. Bola to, pravdaže, prevažne srbská literatúra, štyri semestre chorvátska a po dva semestre slovinská a macedónska. V rokoch môjho štúdia na Filozofickej fakulte v Novom Sade odbor slovenčina bol iba štvorsemestrový, o tom som ani nerozmýšľal, lebo som nemal na gymnáziu slovenčinu ako predmet.

E. F.: Samotný vstup do literatúry bol u teba menej zvyčajný, nezačínal si poéziou, ale prózou, a prózy, ktoré si uverejnil, prijala domáca literárna kritika priaznivo – a s očakávaním ďalšieho prozaického vývinu. Ty si však prekvapil svojou ďalšou orientáciou na literárnu kritiku, navyše kritiku, ktorej objektom bola najprv poetická tvorba…

M. H.: Hádam každý mladý začína písaním básní – aj ja. Ale nešlo mi to, neviem prečo. Dokonca mám jednu báseň v srbčine, aj uverejnenú. Napísal som ako študent po slovensky niekoľko poviedok, akože inak, s ľúbostnou tematikou, v duchu vtedajšej srbskej novoromantickej prózy, všetky mi uverejnili v časopise Nový život. Bolo to trochu iné ako vtedajšia slovenská vojvodinská próza, tak sa stalo, že tie poviedky mali aj literárnokritický ohlas. Ale potom som v písaní prózy nepokračoval. Od druhého ročníka na fakulte som začal intenzívne písať literárnu kritiku. Vychádzal totiž študentský časopis Index ako týždenník, kde som bol aj redaktorom kultúrnej rubriky, a tam som pravidelne písal o nových knihách zo všetkých juhoslovanských literatúr, vyššiu úroveň mal literárny časopis mladých Polja a potom aj renomovaný Letopis Matice srpske. Napísal som stovky recenzií, spolupracoval som aj s inými študentskými časopismi v bývalej Juhoslávii. Boli sme taký „trojlístok“: rok odo mňa starší, žiaľ, už nebohý Boško Ivkov a o rok mladší Pero Zubac, denne sme sa stretávali, všimla si nás kultúrna verejnosť, a tak nás prizvali k spolupráci vtedajší redaktori časopisu Letopis Matice srbskej Boško Petrović a Aleksandar Tišma. Písali sme recenzie, Ivkov a Zubac občas uverejnili aj literárne práce. Každý týždeň sme sa stretávali v redakcii časopisu v honosnej budove Matice srbskej a s pôžitkom si aj dnes spomínam na stretnutia s osobnosťami ako Boško Petrović, Aleksadar Tišma a univerzitný profesor komparatista Sreten Marić, ktorý na filozofickej fakulte prednášal svetovú literatúru.

Takmer paralelne som písal literárne kritiky aj po slovensky do časopisu Nový život, moja slovenčina bola habkavá, ale vtedajší šéfredaktor časopisu Ján Kmeť si s ňou poradil. Bol som veľmi kritický, najmä k prozaickej tvorbe vojvodinských Slovákov, a ešte ako študent som sa začal zaujímať o literatúru na Slovensku.

V tomto ohľade prelomovým okamihom bolo stretnutie s vtedy mladými redaktormi Slovenských pohľadov Milanom Šútovcom a Pavlom Vilikovským, ktorí v decembri 1966 prišli na výmennú návštevu do redakcie Letopisu Matice srbskej. Sú odo mňa len o trochu starší, no v podstate patríme do tej istej generácie. Keby som písal memoáre (ale ich nepíšem), Milan Šútovec a Pavel Vilikovský by tam mali významné miesto, do konca života im budem povďačný, že sa ma „ujali“ a otvárali mi priestor poprednej slovenskej literatúry.

E. F.: Ako sa ti v spätnom pohľade javí rozhodnutie prikloniť sa k literárnej kritike, neskôr literárnej teórii/vede? Je pre teba v dnešnej situácii dôležité, aby si skúmal príčiny tohto rozhodnutia? Nikdy si nepocítil ľútosť, že si beletristickú kreativitu vymenil za kreativitu vedeckú?

M. H.: Asi to bude povahová vlastnosť (zase gény): keď ma niečo prestane zaujímať, neľutujem za tým. Asi som spontánne vycítil, že tie moje beletristické prvotiny sa mi zdali akési umelé, strojené, bez budúcnosti. Mali síce priaznivý literárnokritický ohlas (Samuel Čeman), ale ani to ma nepovzbudilo, aby som pokračoval v písaní novoromantickej lyrickej prózy. Je taká anekdota o literátovi: začne písať básne, nejde mu to, presedlá na prózu, ale ani tam sa nenájde, stane sa literárnym kritikom, bez väčšieho úspechu, potom to skúsi v literárnej histórii… Neviem, kde som ja… Totiž, v literárnej kritike som sa cítil ako ryba vo vode, najmä v študentskom období, patrila nám skutočne celá Juhoslávia, chodili sme do Záhrebu, Sarajeva, Ľubľany, o neďalekom Belehrade nehovoriac, a k nám do Nového Sadu tiež chodili mladí spisovatelia z iných centier (teraz ako raritu ukazujem prvú básnickú zbierku vojnového predsedu bosniackych Srbov Radovana Karadžića s priateľským venovaním). Na začiatku som skutočne viac písal po srbsky, aj som sa podpisoval srbským znením vlastného mena – Mihailo (kamaráti Ivkov a Zubac si zo mňa zo žartu uťahovali, že si mám ešte posrbčiť aj priezvisko na Harpančević, čo bola alúzia na môjho univerzitného profesora, inak slavistu, akých už niet, Milivoja Živančevića, ktorý mi núkal miesto asistenta na chorvátskej literatúre). Ale ešte pred veľmi náročnou diplomovou skúškou (na ktorej štyria profesori skúšali látku, čo prednášali plné štyri semestre) mi miesto asistenta na slovakistike ponúkol aj profesor Ján Kmeť. Pozvanie som prijal a nikdy som to neoľutoval.

E. F.: Tvoja dvojdomosť má aj ďalšiu podobu, si rovnako zasväteným znalcom srbskej (či celej bývalej juhoslovanskej), ale i (celo)slovenskej literatúry, obom venuješ bádateľskú pozornosť. Nachádzaš medzi nimi viac podobností, alebo odlišností (myslím jednak na tematickú zameranosť, ale aj na štýlové, výrazové prvky, ba aj na ich vývojové tendencie)?

M. H.: Ideálna dvojdomosť, nielen jazyková alebo literárna, neexistuje. Vždy je v tom „dvoj-“ jedna zložka väčšia. Keď som sa, vedome, rozhodol pre univerzitnú dráhu v oblasti slovenskej literatúry, začal som sa venovať výlučnejšie slovenskej literatúre a chtiac-nechtiac som musel výskumne zanedbať srbskú literatúru. Cítim sa aj znalcom srbskej literatúry, napokom to bol môj vysokoškolský odbor, ale rámcovo, čo mi bolo veľkou pomocou v celkovej práci; v jednom svojom výskumnom období som písal aj komparatistické práce, prevažne o prítomnosti slovenskej literatúry v srbských časopisoch 19. storočia. Mnohí srbskí spisovatelia mi zazlievali, že som sa vzdal srbskej literatúry, ale človek je len jeden, nemôže robiť to, čo si vyžaduje dvoch. V rámci svojich možností som však počas celej svojej dlhej literárnokritickej a prekladateľskej činnosti informoval srbskú (aj širšiu?) literárnu a kultúrnu verejnosť o slovenskej vojvodinskej a celoslovenskej literatúre.

úryvok, 12/2016

O zásvitoch v čase alebo S túžbou sliediť za snami

(Rozhovor s jubilujúcim Jánom Labáthom)

 

Ján Labáth sa narodil roku 1926 v Báčskom Petrovci, po štúdiu elektrotechniky (Ľubľana, Belehrad) ako elektrotechnický inžinier pracoval v Banje Luke, Novom Sade a v Beočine. Bol redaktorom literárneho časopisu Nový život, od roku 1990 žije na dôchodku v Novom Sade. Má desiatky básnických zbierok, napríklad Slnečné hodiny (1958), Keď rieky rozvodnia sa (1961),Vzbura oblakov (1963), Jesenná krajina (1970), Svätec s vypichnutými očami (1971), Pokračovanie (1984), Studňa (1988), Letokruhy (2006). Vydal aj dve zbierky poviedok a jeden román. Zastúpený je vo výberoch a antológiách vo Vojvodine, na Slovensku a v Poľsku. Je nositeľom mnohých literárnych cien a Októbrovej ceny mesta Nový Sad. Na Slovensku mu vyšiel výber z diela Diaľky a iné (Spolok slovenských spisovateľov 2015).

 

ETELA FARKAŠOVÁ: Povolaním ste elektroinžinier, pracovali ste v rôznych regiónoch bývalej Juhoslávie, čo rozhodlo, že ste sa začali venovať literárnej tvorbe? Mali ste k literatúre vzťah už od detských či mladíckych rokov? A keď ste sa už rozhodli pre literatúru, neprekážali si navzájom obe tieto – povahou veľmi odlišné – činnosti?

JÁN LABÁTH: Povedal som, čo som povedať mal! Preto tieto odpovede môžu byť len vedomým alebo nevedomým opakovaním už vysloveného: moje Epistulae ex Ponto – clivé listy domov (do oneskoreného 19. storočia v kraji, v ktorom som sa narodil, vyrástol a kde zostal celý môj nenahraditeľný detský slovenský svet so studničkami mojich básní). Nábehy na písanie som mal už v ranej mladosti a prekladal som aj básne. Niečo z toho bolo uverejnené v novinách a v časopise. Môj životný sen však bol stať sa elektroinžinierom. A tak, keď som zmaturoval, odišiel som do (aj vtedy!) ďalekej Ľubľany, v Belehrade ma neprijali! A bol by tým koniec mojim literárnym snaženiam, keby nie náhody: v polovici štúdia sa mi podarilo prejsť na elektrotechnickú fakultu v Belehrade – bližšie k slovenskému slovesnému slovu. Tých „náhod“ a „okolností“ bolo neskôr neúrekom. A preto som odôvodnene ako motto do svojej básnickej zbierky Zásvity v čase (2015) vybral vyznanie literatúre, že stala sa mi: „… teraz aj osudovým útočiskom.“ Elektrina a poézia nie sú si ani tak veľmi vzdialené. Oba javy sú neuchopiteľné. Iné je práca v továrni. Usiloval som sa zladiť tieto dva záujmy. Napríklad znalosť cudzích jazykov som výdatne používal ako v beletrii tak v povolaní. A snažil som sa čítať a písať všade a za každých okolností. Pravda, požadovalo to úpornosť a porozumenie rodiny.

 

E. F.: Na literárnu scénu ste vstúpili knižkou básní.Ako prijala vašu prvú zbierku kritika? Neobávali ste sa istého rizika, že svojím smerovaním k modernizácii slovenskej vojvodinskej literatúry narazíte na nepochopenie? Aké bolo prijatie vašej knižky širšou verejnosťou.

J. L.: Druhá svetová vojna zhubne zasiahla aj našu menšinu. Niektorí mladí ľudia padli za obeť maďarským okupantom, iní zahynuli v Slovenskej vojvodinskej údernej brigáde alebo odišli na Slovensko. Ani tí dvaja básnici, ktorí sa zjavili pred vojnou i za vojny, nezostali: Juraj Mučaji ležal niekde v Sovietskom zväze a Paľa Bohuša väznili v Československu. K literatúre sme sa hlásili my najmladší. Mohli by nás vtedy zrátať na prstoch jednej ruky. A tak aj kritické ohlasy boli ojedinelé. S „hurá nadšencami“ som sa rozišiel už v Samovzdelávacom krúžku Sládkovič na Slovenskom gymnáziu v Petrovci. Nuž, písal som tak, ako som cítil, bez akýchkoľvek zámerov a rady. A ozvena bola, aká mohla byť. Aká je až podnes: „… nie dostatočne docenený a ocenený“, ale ani „… nie podcenený“, ako napísala literárna kritička Dr. Zuzana Čížiková. Novomeský by na to povedal: „… svätý za dedinou, v nej však nežiaduci.“

Mienku „širšej“ verejnosti som sa usiloval nájsť takto: Jednu svoju báseň som zaslal do Kultúrneho života v Bratislave (dostával som ho prostredníctvom esperantistu Eduarda V. Tvarožka) a odpovedali mi, aby som im písal o činnosti spolkov. Zbierku Slnečné hodiny som poslal do Matice srbskej v Novom Sade s naivnou vierou, že slovanstvo atď., a vrátili mi ju s radou, aby som ju poslal do Báčskeho Petrovca. A zbierku poviedokJazdec z Turkménskasom zaslal srbskej spisovateľke JareRibnikarovej do Belehradu (hovorilo sa, že je Češka). Odpovedala mi, že sa na ňu pozrie. Ale nestalo sa.

 

E. F.: Prv však, ako ste vydali svoj poetický debut Slnečné hodiny, uverejňovali ste poviedky v Hlase ľudu.Neskôr vám už vychádzali striedavo knižky poézie a prózy. Súviselo to s tým, že striedavo vám bol bližší ten alebo onen žáner? Ako je to v súčasnosti, ktorý žáner vám je teraz najbližší, v ktorom sa cítite väčšmi doma?

J. L.: Písal som i lyrizovanú prózu, ktorá sa ani tak veľmi nelíši od poézie. Niekde som povedal, že báseň píšem takto: Keď dostanem podnet, „stenograficky“ si poznačím slová, potom ich dám do veršov, pritom niečo opravím, niečo pokazím, a to je báseň. Niet totiž podstatného rozdielu medzi lyrikou a epikou. Predsa som najväčšmi doma v lyrike. V poslednom čase prekladám básne svojich starých známych, ktorí ma v samote neopustili. Podľa srbochorvátskej verzie som preložil prehľad japonskej poézie Na svätom jazere Iwara. A z francúzštiny som preložil výber z básní PierraJeanaJouvaJazdci posledného súdu.

 

E. F.: Popredný slovenský vojvodinský literárny vedec a kritik Michal Harpáň, ktorý je dobre známy aj na Slovensku ako autor významných teoretických prác, písal v súvislosti s vaším prvým obdobím o impresionistickom pansenzualizme, a to s ohľadom na vplyvy impresionizmu na vašu tvorbu. Uvedomovali ste si takýto vplyv pri písaní, a ak áno, vplyv ktorého umelca ste na svojej tvorbe najväčšmi pociťovali?

J. L.: Z umenia obdivujem francúzskych maliarov impresionistov. Ak už niekto z umelcov vplýval na moju tvorbu, tak to boli oni. Ich reprodukcie, ktoré som si priniesol z Paríža v dávnom roku 1964, podnes visia nad mojím písacím stolom.

 

E. F.: Vaše ďalšie obdobie sa spája s príklonom k existenciálnym otázkam a k otázkam o zmysle ľudského života, dalo by sa povedať, že mala na vás vplyv filozofia existencialistov – alebo to bolo dôsledkom vášho vlastného ľudského (intelektuálneho, etického i estetického) vývoja, že sa pre vás tieto otázky stali bytostne dôležité a tematizovali ste ich vo svojej tvorbe?

J. L.: Ťažké je vysliediť vplyvy. Určite ich bolo. Ale hlavný bol môj osobný postoj. Znepokojovali ma náhle vzrastajúce rozpory v spoločnosti a strácanie nádeje na možnosť „návratu k sebe“ v tragickej utópii 20. storočia. Do slov som vkladal štipku ľudskosti, statočnosti i lásky – kultúru. (Vtedy sa ešte ako-tak čítali knihy.)

 

E. F.: Ak už hovoríme o vplyvoch, preciťovali ste ich zo strany slovenskej literatúry, ktorá vzniká v materskej krajine, teda na Slovensku?Aleboak otázku sformulujeme všeobecnejšie, fungujú podľa vás takéto slovensko-slovenské väzby a vplyvy nielen vo vašej, ale v slovenskej vojvodinskej literatúre vôbec?

J. L.: Ako to vyzerá, neviem. Moja generácia vyrastala na slovenských básnikoch, počnúc Sládkovičom a končiac Smrekom. A náš vzťah k Slovensku bol naozaj romantický, ako u Židov k stratenej zemi. Upevňovalo nám národné povedomie. Novomeský, ktorého zbierky Nedeľa a Romboid som „náhodou“ objavil v Miestnej knižnici v Kovačici, určite vplýval na moju tvorbu.

 

E. F.: Otázky o vplyvoch sú opodstatnené najmä tým, že ste boli činný aj ako prekladateľ, prekladali ste dokonca z viacerých jazykov,ktorých tvorcov ste si (na základe akých kritérií) vyberali a ktorí vám z nich boli najbližší?

J. L.: Prekladal som básnikov, s ktorými som sa „náhodou“ stretol a ktorí mi boli blízki. Domnieval som sa (a tak si to myslím aj teraz), že báseň má byť v prvom rade piesňou (po srbsky sa aj povie pesma – pieseň), a nie hlavolamom alebo filozofickým traktátom. Určite na mňa vplývali, lebo v úvodných slovách k zbierke prekladov Rozlúčka s vetrom ( 1981) som napísal : „Prenášal som sa do ich krajín a vracal sa do ich času. Trápili ma tie isté otázky. Nadchýnala tá istá hrdosť. Zraňovalo poníženie a nešťastie. Ničili tvorivé muky. Stali sa mi natoľko blízkymi, že som k preloženým básňam cítil rovnaký vzťah ako k vlastnej tvorbe a nemohol som si ich nechať pre seba.“

 

E. F.: Knihy vám vyšli aj na Slovensku, ako hodnotíte aj na základe svojich osobných skúseností vzťahy a spoluprácu medzi tvorcami literatúry na Slovensku a vo Vojvodine, respektíve na celej Dolnej zemi? A ako vnímate túto spoluprácu na úrovni inštitúcií (univerzity, literárnovedné ústavy, literárne časopisy, rozhlas a televízia…), zmenilo sa v týchto vzťahoch niečo za posledné dve desaťročia?

J. L.: Zase sa musím ospravedlniť: ako to teraz vyzerá – neviem. Žijem tu (v Novom Sade) osamote, počítačnemám, internet nepoznám, píšem (keď môžem!)starosvetsky perom a rukopis prepisujem na písacom stroji značky Consul, ktorý som si priniesol roku 1963 , keď som bol prvýraz v Bratislave. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď mi tam vyšiel výber z básní Vzbura oblakov a preklad poézie Dušana MatićaLen spieva tajomný plameň, bol ten vzťah jedinečný. Istotne k tomu prispela aj poloha hviezd: juhoslovanská vtedy silne žiarila na východnej oblohe. Básne mi uverejňovali v časopisoch a hojne som spolupracoval aj s Československým rozhlasom. Boli to nezabudnuteľné roky pre mňa a mojich blízkych, keď sme dojatí plakávali na moste v Komárne a spoznávali starú vlasť. Ctiborovi Štítnickému a kultúrnym činiteľom, ktorí k tomu prispeli, som za to podnes povďačný. Po juhoslovanskej tragédii, keď som zvlášť cítil potrebu morálnej podpory, zaslal som svoje básne do Slovenského rozhlasu, bez úspechu.

 

E. F.: Vo vašom výbere Zásvity času je veľa textov, ktoré sú ladené nostalgicky, sú plné smútku vyplývajúceho aj z hodnotenia minulosti – najmä spoločenských dejov, pohybov, zmien. Ako by ste hodnotili našu súčasnosť z hľadiska jej hodnotovej orientácie v porovnaní s minulou dobou, čo pokladáte za výrazne negatívny (alebo pozitívny) moment našej súčasnosti, kde sa urobilo najviac chýb a kde sme dosiahli pokrok?

J. L.: Všeličo sa zmenilo v poslednom čase. Nemožno o tom nehovoriť. Aj spomienky sa s tým viažu: otrasné dozvuky veľkého pádu, keď sa nám pred očami zrútil štát a s ním aj storočie, v ktorom sme rástli, v ktoré sme verili, odišlo. Sme v novom storočí, ale ja ho cítim ako návrat späť. Znepokojuje ma krátka pamäť. Ohromujú ma jeho neduhy: nehorázne pustošenie planéty, ekologické pohromy, bieda a hlad, hospodárske krízy, nezamestnanosť, úpadok duchovnej kultúry, studená vojna, lokálne vojny s miliónovými presunmi obyvateľstva, ktoré sme si ani nevšímali, kým sa nám utečenci nezjavili predo dvermi. (Hanibalanteportas!) Násilnosti… Všetko to vrhá tieň na výdobytky doby. Odpisujem si záznam: „Temporamutanturet nos mutamur in illis“ (Časy sa menia a my sa meníme v nich; latinský citát). Všetko sa mení. Aj kultúra! A kultúra – to sme my. Treba si to uvedomiť a podľa toho sa správať. Pamätať, že len kým si zachováme jazyk a kultúrne ustanovizne, pretrváme.

 

E. F.: Ako sa dnes pozeráte na prejdenú cestu a čo by ste odkázali autorom, ktorí iba vstupujú do neľahkej tvorivej dielne?

J. L.: Ako sa zmieniť o poézii – vždy takej starej, a večnemladej? Labyrint snov! Predsa však, kto sa narodí básnikom, ten si Ariadninu niť nájde, a keď aj nezožne vavríny, bude s túžbou sliediť za svojimi snami a značiť zásvity v čase. Tak bolo. Dúfajme, že aj bude.

 

Rozhovor pripravili Etela Farkašová a Viera Benková

7 – 8/2016

Prekladateľstvo je tvrdé remeslo

(Rozhovor s prekladateľom Karolom Wlachovským)

 

Narodil sa 20. 5. 1941 v Košiciach. Pôsobí ako prekladateľ, literárny vedec, pedagóg, kultúrny diplomat. Študoval ekonomický odbor na SVŠT (1958 – 1959). Neskôr vyštudoval Filozofickú fakultu univerzity Komenského v Bratislave (1969). Bol redaktorom Slovenských pohľadov (1963 – 1968). Pôsobil vo vydavateľstveTatran najprv na ekonomických úsekoch, neskôr ako vedúci redakcie svetovej literatúry a napokon ako riaditeľ vydavateľstva (1968 – 1990). V Budapešti pôsobil ako diplomat.Bol kultúrnym radcom československého (slovenského) veľvyslanectva a riaditeľom Československého kultúrneho a informačného centra (1990 – 1992), riaditeľom Kultúrneho inštitútu Slovenskej republiky (1993 – 1996), kde po niekoľkoročnej prestávke pôsobil opäť (od roku 1999). Pre poslucháčov slovakistiky prednášalna Univerzite LorándaEötvösa v Budapešti teóriu a prax prekladu (1993 – 1995), ako pedagóg hosťoval na Katolíckej univerzite Petra Pázmaňa v Pilišskej Čabe (1996 – 2003). Prednášal aj na Vysokej škole pedagogickej GyuluJuhásza v Segedíne (1996 – 2011) a Vysokej škole Sándora Kőrösiho Csomu v Békešskej Čabe (1995 – 1999).

Karol Wlachovský je jedným z najvýznamnejších prekladateľov maďarskej literatúry 20. storočia. Preložil texty výkvetu maďarskej literatúry: I. Örkénya, G. Ottlika, I. Mándyho, M. Mészölya, G. Csátha, D. Kosztolányiho, A. Kertésza a iných. Je dvorným prekladateľom Lajosa Grendela. V posledných rokoch sa systematicky venuje prekladu diela Kálmána Mikszátha. Wlachovský je autorom publikácie, v ktorej odovzdáva svoje skúsenosti z prekladu a uvažovania o literatúre a kultúrnej diplomacii. V maďarčine mu vyšla aj zbierka štúdií a esejí Belsővilágosság.

 M. B.

 

MAGDALÉNA BARANYIOVÁ: Čo vás priviedlo k záujmu o prekladateľskú činnosť?

KAROL WLACHOVSKÝ:Na počiatku bolo slovo. To slovo, presnejšie pokyn vyslovil v prvej polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia vtedajší šéfredaktor Slovenských pohľadov Milan Ferko, ktorý v krátkom čase vybudoval veľmi mladú, ale agilnú a ambicióznu redakciu. V skompletizovanom zložení ju tvorili J. Kot, M. Šútovec, J. Vanovič, P. Vilikovský a moja maličkosť. Do redakcie som nastúpil v novembri 1963, predtým som ako poslucháč FF UK zhruba dva roky uverejňoval knižné recenzie v dennej tlači (Smena, Večerník).Dekan prof. Šimon Ondruš a prodekan a vedúci katedry knihovedy prof. Štefan Pasiar súhlasili, aby som popri dennom štúdiu nastúpil do trvalého redaktorského zamestnania. Z redakcie Slovenských pohľadov som 1. septembra 1968 na podnet riaditeľa J. Ferenčíka a nového šéfredaktora J. Kota prešiel do vydavateľstva Tatran.

Päťročné pôsobenie v redakcii Slovenských pohľadov pokladám za svoju druhú univerzitu. Bola to praktická škola literárneho života, bez ktorej by som sa asi sotva mohol uplatniť v literárnom a neskôr aj v knižnom svete. Šéfredaktor Milan Ferko ma jedného dňa (položartom, polovážne, ako to mal vo zvyku) nasmeroval na maďarskú literatúru a kultúru. Tvorbu maďarských autorov v Československu pokladal za súčasť „československého literárneho kontextu“. V žoviálnom rozhovore mi pripomenul, aby som si nemyslel, že týmto segmentom súčasnej literatúry sa bude zaoberať daktorý z mojich kolegov pôvodom z Turca alebo z Liptova. Hoci som sa „náhodou“ narodil v Košiciach, pochádzam z Gemera a k maďarčine by som mal mať afinitu a bodka. Ako sa hovorí, bolo to bez alternatívy. Nezostávalo mi nič iné, len postupne sa zdokonaľovať v jazyku, lebo v útlom detstve som doslova odmietal vysloviť čo len jediné maďarské slovo, nadväzovať vzťahy s tunajšími maďarskými spisovateľmi, ktorí aspoň trocha vedeli aj po slovensky (napr. D. Monoszlóy), a za výdatnej otcovej pomoci som vyhotovil aj prvé „školácke“ preklady (štúdia prof. Istvána Käfera, vtedy vyslaného lektora maďarčiny na FFUK). Ešte počas čias v Slovenských pohľadoch som preložil a publikoval prozaické texty L. Dobosa, Gy. Dubu a D. Monoszlóya). Dvojnovela Tetovaní anjeli naposledy menovaného autora bola potom mojím prekladovým knižným debutom (1968). Za päťdesiat rokov sa v mojej (neúplnej) bibliografii nakopilo už viac ako sedemdesiat záznamov vydaných publikácií.

Stručne možno zhrnúť, že v mojej prekladateľskej činnosti Slovenské pohľady boli odrazovým mostíkom: od súčasnej maďarskej literatúry (prózy) na Slovensku (v Česku žil iba jeden maďarský autor – Imre Forbáth) som pozvoľna zabral celú plochu po maďarsky písanej literatúry a paletu preložených súčasných maďarských autorov som neskôr rozšíril o preklady klasických maďarských autorov. Bola to zrejme celkom zákonitá cesta, lebo začínajúcimladýprekladateľ sa ľahšie vyrovnáva so súčasným cudzím jazykom ako s jazykom kanonizovaných klasických autorov. V ich jazyku a štýle sú predsa zachytené aj také vrstvy národného jazyka, ktoré treba dôkladne oprašovať, aby ich človek správne pochopil. To sa neobíde bez náležitého filologického vzdelania (neštudoval som maďarskú filológiu, k tomu som sa musel postupne prepracovať), potrebného teoretického rozhľadu (to mi poskytla tzv. nitrianska škola prekladu pod vedením prof. A. Popoviča) či skúsenosti a praxe (v redakcii Slovenských pohľadov a v Tatrane).

M. B.: Pôsobili ste vo vydavateľstve Tatran ako vedúci redakcie svetovej literatúry a napokon ako riaditeľ. Ako vnímate toto obdobie s odstupom času?

K. W.: Z odstupu vyše 25 rokov – potom čo som v jeseni 1990 opustil Tatran z vlastného rozhodnutia (aj z priateľskej „milosti“ vtedajšieho námestníka ministra kultúry Kornela Földváriho, ktorý ma uvoľnil z funkcie riaditeľa, lebo iné kompetentné osoby to nehodlali urobiť, ale čo mal robiť, to som už bol v Budapešti) – svoje dvadsaťdvaročné pôsobenie v Tatrane pokladám z osobného aj spoločenského hľadiska za vydarené a prospešné. Dlhý pobyt na tomto knižnom pracovisku mi zabezpečil najmä vzdelanostný rozvoj a zanechal trvalé stopy aj v súkromnom živote a predovšetkým v slovenskej (knižnej) kultúre. Môj pracovný záber bol široký, pritom som mal čas na štúdium (na FFUK som obhájil doktorát) a prekladanie, ale zvýšil mi čas ešte aj na externú spoluprácu s novinami (Nové slovo) a časopismi (Revue svetovej literatúry) a vedenie Stavebného bytového družstva Zväzu slovenských spisovateľov, ktoré počas môjho takmer desaťročného pôsobenia postavilo 136 bytov pre slovenských spisovateľov a zamestnancov zariadení Zväzu slovenských spisovateľov. Dodatočne ma síce trochu mrzí, že som neabsolvoval literárnu ašpirantúru v Literárnovednom ústave SAV, ale vtedy sa mi videlo eticky neprijateľné, aby som s tretím najvyšším platom vo vydavateľstve v pracovnom čase vysedával na povinných prednáškach, a vo vydavateľstve kolegyne (kolegov bolo pomenej) sa šiplali s rukopismi a inými papiermi. Koniec koncov, aj bez ašpirantúry som toho mal na pleciach viac ako dosť.

Vedenie vydavateľstva Tatran (riaditeľ J. Ferenčík a šéfredaktor J. Kot) mojím príchodom do Tatranu sledovalo konkrétny cieľ, povedané súčasnou ekonomickou terminológiou, chcelo posilniť manažment vydavateľstva, lebo dobre vedeli, že vymyslieť a vyrobiť knihu je ľahšie než ju predať. Nastúpil som za vedúceho tzv. tlačovej redakcie. Zreorganizoval som prácu v redakcii, zaviedol nové prvky v koordinovanej propagácii a reklamnej aktivite, napr. súbežnú reklamu v novinách, rozhlase a v televízii. Tatran prvý použil reklamné klipy v televízii, napríklad pri propagácii novozaloženej Knižnice svetových bestsellerov. Len tak sa počas niekoľkých dní podarilo predať 70 000 výtlačkov Pasternakovho Doktora Živaga bez pomoci slovenskej knižnej distribúcie, ktorá na vyšší príkaz odmietla prevziať celý náklad Pasternaka, ale pod Michalskou bránou pred budovou Prvej uhorskej úverovej poľnohospodárskej banky (postavenej roku 1875) stáli nevídané rady na knihu. V tejto práci mi pomáhala skúsenosť z novín a časopisov (redaktor), z knižného obchodu (pomocný predavač v dobrom kníhkupectve u Jána Mana) a základné ekonomické poznatky zo štúdia ekonómie na SVŠT. Literárnu úroveň knižných oznamov a reklamných textov zvýšili vynaliezaví textári básnici I. Mojík, Š. Moravčík a prozaik J. Tužinský, hoci každý z nich pôsobil v redakcii len kratší prechodný čas. Sám som sa rozhliadol po potrebnej odbornej literatúre. V pamäti mi zostala Praxeológia od Poliaka T. Kotarbińského o cieľavedomej a úspešnej činnosti a najmä kniha Američana indického pôvodu Zoberiho o marketingu a v nej kapitola o americkom knižnom obchode. V knihe autor podrobne rozobral ekonomiku veľkých amerických vydavateľských domov a pripojil aj tabuľky percentuálnych prepočtov nákladov na reklamu. Percentuálne koeficienty pre rozličné typy literatúry tvorili potom základ na prepočet odhadu predpokladanej reálne dosiahnuteľnej tržby a objemu knižnej produkcie. To bolo v protiklade s vtedajšou slovenskou vydavateľskou praxou. Projekt štátneho podniku podľa teórie O. Šika však neúprosne visel nad existenciou vydavateľstva Tatran, zaručiť to mohla iba rentabilná vydavateľská činnosť. Americkú prax a prepočty som teda premietol na slovenské (hlavne tatranské) pomery. Bude to znieť trochu anekdoticky, ale vyrukoval som s tým, aby Tatran venoval na propagačnú činnosť milión korún. Na to prísediaci za stolom vypleštili oči, vraj čo s tým chcem. Stoicky som oznámil, že by to malo byť také percento z hrubého obratu, ktoré bude základom rentability vydavateľstva. Na domáce pomery išlo naozaj o nezvyčajne vysokú sumu. Poradili sa, pravdaže, ani zďaleka to nebol milión, ale o rok sa ukázalo, že konečný výsledok prekonal aj prepočítané predpokladané očakávanie, a odvtedy Tatran vlastne mohol hospodáriť so ziskom. To sa teda prvý raz podarilo ekonomicky postaviť Tatran do nezávislej edičnej a hospodárskej rovnováhy. Mne to pomohlo v ďalšom postupe, po „somárskom rebríčku“ som vystupoval na hospodárskom úseku vydavateľstva (vedúci obchodného úseku, neskôr obchodný námestník s rozhodujúcou úlohou, ale aj zodpovednosťou v nákladovej politike). V tzv. konsolidačnom období „ideové hodnotenie“ však postihlo mojich bezprostredných nadriadených: riaditeľa Jána Ferenčíka presunuli na čelo Knižného veľkoobchodu, čo podľa mňa bolo dehonestujúce, a Jozef Kota minister kultúry Miroslav Válek vymenoval za riaditeľa odboru umenia svojho rezortu. Od roku 1971 až do mojej voľby za prvého zvoleného riaditeľa vydavateľstva v Československu 21. septembra 1989 (zhodou okolností v deň 80. narodenín môjho otca) „riaditeľoval“ Anton Markuš. Z časového odstupu objektívne hodno povedať, že na svojom poste vcelku čestne obstál v naozaj ťažkom období, keď sa v mene perspektívnych, čiže nedosiahnuteľných ideí na kultúrnom (aj knižnom) poli vo veľkom manipulovalo na úkor straty kultúrnej identity. Tatran si zachoval vydavateľskú štruktúru aj popredné miesto v slovenskej (československej) knižnej kultúre mnohými nadčasovými edičnými činmi, bez ktorých by slovenská kultúra upadla. Osobitne oceňujem, že riaditeľ Anton Markuš na „dobré slovo“ neváhal prichýliť a vziať do zamestnaneckého pomeru mojich „proskribovaných“ kolegov zo „skonsolidovaných“ Slovenských pohľadov, ba aj vydať preklady a pôvodnú prácu (M. Šútovec a P. Vilikovský). V mojom pracovnom zadelení nastala zmena po príchode šéfredaktora J. Klauča, na ktorého podnet som prevzal vedenie (z edičného aj ekonomického hľadiska) kľúčovej a najväčšej redakcie vydavateľstva. Do kompetencie redakcie svetovej literatúry patrila svetová literatúra od jej počiatkov až do roku 1945. Z nových projektov sa ujala a ekonomicky prínosná bola predovšetkým edícia Zlatý fond svetovej literatúry. Neraz aj tisícstranové výbery kládli mimoriadne nároky na redakčnú prácu, ktorú zavše sťažovali generačné preklady. Napokon po odchode J. Klauča z funkcie šéfredaktora riaditeľ A. Markuš pred Vianocami 1975 mi dal na rozmyslenie, že podáva návrh na moje vymenovanie za šéfredaktora, hoci som nebol straník. Tento jeho zámer napokon nevyšiel pre obštrukciu niektorých slovenských spisovateľov, ktorí sa báli, že im nebudem ochotný podpísať zmluvy. Trvalo to deväť mesiacov, a tak som sa 1. septembra l976 stal zástupcom šéfredaktora, pričom som naďalej viedol svetovú redakciu (po čase spolu s redaktorkou Ľ. Alexejevou). Dostal som na starosť aj rezort spolupráce so zahraničnými vydavateľstvami, najmä pri vydávaní výtvarných publikácií, ktoré rozvinul ešte šéfredaktor J. Klaučo (napr. Pijoanove desaťzväzkové Dejiny umenia cez pražský Odeon s vydavateľstvom v Barcelone). Často som cestoval do Odeonu (šéfredaktor vydavateľstva bol germanista J. Čermák, ekonóm E. Vonka), do partnerských vydavateľstiev a na knižné veľtrhy do Moskvy, do Poľska, do Krakovaa Vroclavu, ale najradšej a najčastejšie som chodil do Budapešti, kde sa v partnerskom vydavateľstve Európa Könyvkiadó (riad. János Domokos, šéfredaktor László Antala, vedúci redaktor Balázs Szappanos) zrodil projekt spoločného vydávania „uhorských“ literárnych pamiatok, ktoré patria do kultúrneho a literárneho dedičstva slovenského aj maďarského národa. Išlo najmä o preklady z nemčiny (napr. Alojz Medňanský) alebo z latinčiny (Daniel Krman) do slovenčiny a maďarčiny, ale v oboch jazykoch samostatne vydané knihy mali spoločnú grafickú úpravu väčšinoupodľa návrhu slovenského grafika. Z ciest som sa neraz hrdo vracal s ťažkými kuframi nabalenými knihami, povedzme tromi zväzkami Dejín estetiky W. Tatarkiewicza, ktoré do slovenčiny preložil Jozef Marušiak. Na zahraničných cestách som od partnerov prijal aj odovzdal mnoho edičných tipov, ktoré sa potom tu i tam objavili v edičných plánoch.

Hospodársky najúspešnejší rokdosiahol Tatran roku 1990, čiže v roku, keď som napokon na jeho sklonku vydavateľstvo nadobro opustil a prijal diplomatické miesto v Budapešti. V tom roku totiž realizované tržby predstavovali bezmála 15 % celoslovenského objemu knižnej produkcie. (Len tak mimochodom: Mladé letá ako monopolný podnik boli na tom ešte lepšie.) V tom čase Tatran (netradične) pružne zastúpil zatiaľ málo funkčné (alebo nefunkčné) cirkevné vydavateľstvá a pohotovo vydané knihy s cirkevnou tematikou (príklad: Životopisy svätých) v neuveriteľne vysokých nákladoch ohromne zvyšovali tržby za predané knihy. Z tohto pohľadu som nemal najmenší dôvod odísť z Tatranu. Iný pohľad ponúkala jeho perspektíva a najmä transformácia v nových spoločenských podmienkach. Na cestu zákonnej transformácie sa ponúkala jediná cesta, lebo Tatran vznikol v septembri 1947 (teda pred Februárom 1948) ako účastinná spoločnosť bývalého povereníctva informácií, ktorého nástupcom v daných podmienkach bolo ministerstvo kultúry. Veľkým zástancom zákonnej transformácie bol nebohý Stanislav Šmatlák, ktorý si so mnou uvedomoval poslanie Tatranu v slovenskej knižnej kultúre druhej polovice 20. storočia, ale rozumná argumentácia nemala šancu v zápase proti všetkému „kamennému“ z predošlého režimu a systému. Stručne povedané: preto som sa rozhodol opustiť „vlajkovú loď“ slovenskej knižnej kultúry v čase veľkej slávy ešte pred jej potopením. A k tomu, čo sa stalo po mojom odchode, nepokladám sa kompetentný vyjadriť. Pri tom som predsa nebol a mal som už iné starosti, záujmy a zámery, nad ktorými som nemykal plecom.

6/2016, úryvok


ROZHOVORY PONAD ČAS

(Dokument doby a myslenia) Dosiaľ nepublikovaný rozhovor s historikom Matúšom Kučerom za prítomnosti jeho manželky Květy sa začal rodiť 29. 4. 1993 a postupne ho ukončili 14. júla 1993, vo francúzsky štátny sviatok. Navečer recepcia Francúzskej republiky, veľvyslanec a Rytier čestnej légie kardinál Korec. DRAHOSLAV MACHALA: Milý Matúš, raz sme už jeden i druhý v takom …

Čítať ďalej…