Rozhovory

Ľuba Šajdová

Svetlo tropického slnka

K nedožitým 90. narodeninám Josefa Vágnera (1928 – 2000)

 

Prof. Josef Vágner, zakladateľ Safari vo Dvore Králové, svetoznámy ochranca vymierajúcich druhov zvierat, spoluzakladateľ slovenských zoologických záhrad, spisovateľ, ktorého kníh sa predalo viac ako jeden a pol milióna výtlačkov, dlhoročný spolupracovník Slovenského rozhlasu, veľký priateľ a úprimný obdivovateľ Slovákov. Skromný a pokorný pútnik.

Keď som sa s ním stretla po prvý raz, zostupoval po schodoch. Opálený, pevný a pružný svalnatý muž, usmievajúci sa celou svojou bytosťou. Pôsobil vyrovnane a sebaisto, pohyboval sa mäkko a plavne. Akoby sa práve vynoril z buša.

Keď sa po rokoch doráňaná a krehká postava éterickej bytosti Josefa Vágnera akoby vynorila z buša, človeka zalialo svetlo, zadúšajúca žiara, z ktorej sálalo teplo tropického slnka. To svetlo a teplo obaľovalo a stávali sme sa pri ňom mimovoľne lepšími.

Muž buša rozprával, tak ako žil. Zapálene, očarujúco a s láskou. Razom sme sa spolu s ním túlali po zaprášených chodníkoch, ktorých nespornými majiteľmi boli slony, vodil nás po rozľahlých pláňach, kadiaľ uháňali ľahkonohé antilopy a kde kraľovali vzácne nosorožce.

Rozprával, opisoval, vysvetľoval… a žiaril!

„Mám rád zvieratá, okrem iného aj preto, že zvieratá neklamú, nekradnú, neohovárajú a nezávidia, zvieratá sa nikomu neklaňajú, sú prosté a opravdivé a nikdy si nesťažujú na ťažký osud. Zvieratám nikdy nesplatíme, čo sme im dlžní, nikdy.“

 

ĽUBA ŠAJDOVÁ: Pán profesor, ako ochranca vymierajúcich druhov zvierat ste pracovali v Ugande, Keni, Tanzánii, Zambii, Kamerune, v Juhoafrickej republike a v Namíbii, odkiaľ ste do Československa doviezli obrovské množstvo ohrozených zvierat. Vo Dvore Králové ste založil v roku 1965 zoologickú záhradu – Safari park. Vtedy to bolo jediné safari v bývalom východnom bloku.

JOSEF VÁGNER: Áno, za desať rokov sme doviezli do našich záhrad k nám, na Slovensko i do Európy 1964 zvierat. Bolo to nepredstaviteľne náročné. Žirafy, slony, nosorožce a iné zvieratá sme transportovali autami, lietadlami, loďami znútra Afriky až do Dvora Králové. V rámci karantény, ktorá bola prísna – šesť mesiacov, sme mali straty 2,8 percenta. Nikto na svete nás neprekonal. Ani Angličania. Tí mali straty až 30 – 35 percent zvierat.

 

Ľ. Š: Pán Vágner, prečo ste to robili? Len aby ste mali vo Dvore Králové inú zoologickú záhradu ako inde široko-ďaleko v okolí? Veď mnohí vám zazlievali, že vlastne takisto „devastujete“ prírodu, keď tie zvieratá z Afriky sem dovážate…

J. V: Poznám tie výhrady. Vysvetlím vám to tak, ako som to vysvetľoval svojmu spolupracovníkovi Bačuovi Patelovi, keď som sa chystal do jeho rodnej Indie.

Chcel som odtiaľ získať pôvodné levy indické, tigre biele, jelene bahenné, veľké nosorožce pancierové, kozorožce, zvieratá vysokohorských polôh a, samozrejme, aj vzácnu flóru. Nevymierajú totiž iba zvieratá, ale aj rastlinstvo mizne z našej planéty. Keď som mu rozprával, že chceme vybudovať exkluzívny areál, ktorý bude sústreďovať všetko, čo prispelo k existencii človeka na Zemi, počúval veľmi pozorne. Potom nečakane povedal: „Bude to vlastne trezor… vzácny trezor, ktorý bude chrániť hynúce druhy… a keď bude treba, siahnete do toho ,sejfuʻ.“ Môj indický priateľ to pochopil.

 

Ľ. Š: O svojej práci ste napísali 13 populárno-náučných a beletristických kníh. Na Slovensku si vás čitatelia pamätajú najmä prostredníctvom publikácií Lev nie je kráľom zvierat, Safari pod Kilimandžárom a Lovecké príbehy a rozprávky z Afriky, Kimuri. Nielen z týchto kníh, ale aj z vášho rozprávania viem, že vzťah k zvieratám máte mimoriadne citlivý a empatický. Vy ste sa často s nimi aj zhovárali.

J. V: Priznám sa, že najväčšiu obavu som mal z toho, že keď sme chytili napríklad nosorožca, slona alebo žirafu, väčšinou to boli mláďatá, ako sa náš vzťah bude vyvíjať. Zakaždým keď som šiel k ohradám, pískal som na ne. Alebo som sa im prihováral… Rozprával som im, čo mi prišlo na um, napríklad rozprávky.

Poviem vám príbeh o jednom mojom priateľovi nosorožcovi. Chytili sme ho pod Kilimandžárom a dali sme mu meno Ken. Bol malý, taký špunt ako päťročný chlapček – mal asi dvesto kíl. V tú noc, keď sme ho doviezli do ohrady, volal matku, asi takto: „Hmmm, hmmm, hmmm…“ Tak som vstal, šiel som si k ohrade sadnúť a zhováral som sa s ním. Rozprával som mu príbehy, rozprávky a on sa postupne utíšil. Potom som sa ho pokúsil pohladkať a on mi to dovolil. Rozprával som mu tak dlho, až zadriemal. Sotva som urobil niekoľko krokov, spustil znova. Vytiahol som teda rozkladaciu posteľ, rozprestrel si nad ňu moskytiéru, priviazal si ju k ohradám a ľahol si. Nosorožec sa upokojil a zaspal. Zrejme sa pri mne cítil bezpečne.

Po čase sme ho priviezli domov. Nosorožcov sme mali dosť a on bol najmenší, museli by sme dlho čakať, kým dospeje, preto som Keníka predal do zoo vo Vroclave, kde nosorožca veľmi potrebovali. Do Vroclavu som sa však tri roky nedostal.

A teraz si predstavte. Prišiel som tam a hovorím riaditeľovi zoo Antonimu Gucwińskému: „Antko, čo robí náš Ken?“

A on mi vraví: „Poď sa naňho pozrieť!“

Ken bol vo výbehu. Sedel tam ako psík, na zadku, pozeral sa do slnka a nikoho si nevšímal. Pri ňom sedela rovnako veľká samica. Opatrne som to v dobrom vetre obišiel, aby ma nezacítil, šiel som do pavilónu, tam, kde mal svoj koterec, a zavolal som naňho ako kedysi: „Ken, kuďa hapa!“

Takto swahilsky sme hovorili kvôli černochom. Keď som teda zavolal „Keníček, poď sem!“, zrazu zmeravel, prudko zdvihol hlavu, zadíval sa smerom ku mne, nosorožce zle vidia, nemohol ma zbadať, ale vyrazil ako blesk smerom k môjmu hlasu. Stále som naňho volal. Pribehol k ohrade, pomedzi tyče si prestrčil hlavu ako najviac mohol, položil si mi ju na plece, zavrel oči, sklopil uši, chvel sa na celom tele a ja som ho hladkal a rozprával mu rozprávky ako v časoch, keď bol malý…

Keník sedel ako socha, nehýbal sa a ja som si ukradomky utieral slzy… dojalo ma, že na mňa nezabudol.

 

Ľ. Š: Treba povedať, že pri práci v tropickej Afrike a Ázii ste sa pri odchytoch zvierat až šestnásťkrát zranili, dokonca štyri razy veľmi ťažko…

J. V: Za všetko sa musí platiť. Ak niekto, napríklad, celý život hrá na husliach, väčšinou príde o sluch, ak niekto pracuje v kováčskej dielni, utlčie si ruky, a ak niekto pracuje v Afrike, a dlho, tak si odtiaľ, samozrejme, niečo prinesie, najčastejšie tropickú polyartritídu. Prekonal som množstvo ťažkých malárií, muselo sa to teda v tých kostiach, kĺboch a v tkanivách nejako prejaviť…

Nuž ale niet sa čomu čudovať, keďže som mal šťastie a prežil som najmenej dva životy, tak ja som vlastne 140-ročný ded a na ten vek, musíte uznať, vyzerám výborne. (Smiech.)

 

Ľ. Š: Zo zaujímavej a namáhavej práce v trópoch, okrem vzácnych zvierat a rastlín, ktoré ste sa usilovali uchovať pre ďalšie generácie, ste si priviezli aj lásku k blížnemu a obrovskú pokoru.

J V: Viete, nám chýba skromnosť, chýba nám schopnosť tešiť sa z kvapky rosy na tráve, z kvitnúcej lúky, radovať sa z vychádzajúceho slnka. A tá rovnica, ktorá sa dnes tak propaguje – moc plus peniaze plus sláva rovná sa šťastie –, podľa mňa skutočne neplatí! Ja by som bol skôr za pygmejskú rovnicu, kde sú šťastní, keď neprší, a svieti na nich slniečko. Ak môžem, ja vám tú prostú modlitbičku kmeňa Pygmejov poviem:

Ó, Veľký duch pralesa, ďakujem ti za to,

že mám oči, ktorými môžem vidieť,

jasnejšie a krajšie ako diamanty,

že mám ústa, ktorými môžem jesť a smiať sa,

že mám kus strechy nad hlavou

a priateľov, ktorých môžem milovať.

Veľký duch pralesa,

som šťastný, spokojný a mám všetkého dosť.

Amen!

 

Ľ. Š: Neustále zdôrazňujete, že človek je právoplatnou súčasťou obrovskej prírody, že hlboké pocity, čo prežívame, sú súčasťou vesmíru a majú ohromné hodnoty, ktoré nie je dobré porušovať.

J. V: Navyše som dospel k hlbokému presvedčeniu, že s každým tvorom, bunkou, s každým atómom je potrebné zaobchádzať s úctou, pretože sú to obrovské originály. Naša planéta a vesmír sú geniálne v tom, že vôbec nič na nich nie je rovnaké. Predstavte si, že na tejto planéte nenájdete ani jednu jedinú rovnakú biologickú hodnotu. Nenájdete dve rovnaké ihličky na strome, rovnaké kvietky, neexistuje na tejto planéte nič identické, iba samé originály.

Príroda, celý vesmír, celý život nie je nijaká kópia, všetko sa rodí niekde v nesmiernych hlbinách a malo by sa s tým zaobchádzať veľmi opatrne.

„Bol by som rád, keby každý človek, ale najmä deti od samého začiatku vnímania porozumeli jednej veci: Vrstva, kde existuje život, je nesmierne tenká, je taká malinká, že je prakticky vymedzená dnom potôčikov, dnom riek, rybníkov a výškou koruny stromov. Tam je život, a nikde inde. Sup alebo orol môžu lietať dva-tri kilometre vo vzduchu, ale potom si musia niekam sadnúť. Každý život musí na niečom sedieť, o niečo sa opierať. Opiera sa o Zem, my sa opierame o svoj dom, o svoju prácu, o svoju činnosť, ale bez pevného podložia život neexistuje. Tá tenučká vrstva má niekedy len niekoľko metrov, niekedy niekoľko desiatok metrov – keby sme študovali more, tak, samozrejme, tam ten život má hĺbku desať kilometrov –, a je taká nesmierne zraniteľná, že si ju musíme úzkostlivo chrániť.“

 

Jedným z cieľov ochrancu vymierajúcich druhov zvierat profesora Josefa Vágnera bola nádej, že sa raz tieto vzácne druhy zvierat budú môcť vrátiť späť do svojho prirodzeného prostredia. Stalo sa. Priamo potomkovia nosorožcov bielych, ktoré vlastnoručne do Dvora Králové priviezol Josef Vágner, sa pred pár rokmi vrátili späť do svojho domova, do africkej Kene.

Josef Vágner sa toho síce nedožil, ale jeho misia sa naplnila.

úryvok, 6/2018

„Daj Boh vám šťastia v raji…“

Čingiz Ajtmatov (1928 – 2008), rozhovor pri príležitosti jeho 75. narodenín

 

„Každý človek má svoje svätyne. Jednou z nich je krajina, miesto, kde sa narodil, kde vyrástol. Pre mňa je ním určite rodná Talaská oblasť, často na ňu myslím, spomínam. A nech by som bol hoci na vesmírnom výlete, na kozmickej lodi, o našej planéte by som premýšľal cez túto krajinu svojho detstva. Som totiž presvedčený, že vo formovaní ľudskej osobnosti, v celom nazeraní človeka na život a svet sú dôležité nielen spoločensko-historické kategórie, ale aj to, čo možno nazvať RODNÝM KRAJOM – aj s jeho prírodou, tradíciami, ľuďmi, ich piesňami a obyčajmi. Vychovávali ma spolu s inými rovnako prísne, každý z nás chlapcov poznal svoj rodokmeň do siedmeho pokolenia. Práve tým pevnejú vzťahy generácií. Človek vie, kam patrí, zaväzuje ho to pracovať a žiť tak, aby robil česť tým, čo tu boli pred ním.“

 

Ľuba Šajdová: Povedal mi to Čingiz Ajtmatov, kirgizský spisovateľ. Pre mňa synonymum unikátneho úspechu. Sily génia, ktorý dokáže prekonať všetky hranice.

Predstavte si. Písal po rusky a po kirgizsky. Žil v socialistickom Sovietskom zväze. Napriek tomu boli jeho diela preložené do 150 jazykov sveta. Čím vlastne presvedčil, očaril zahraničného čitateľa…? Čuduj sa svete! – výsostne národnou literatúrou, spätosťou s rodným krajom, tradíciami, obyčajmi, prírodou, piesňami… jednoducho inakosťou…

O rodokmeni do siedmeho pokolenia sa porozprávam so svetoznámym kirgizským spisovateľom Čingizom Ajtmatovom, ktorému v detstve babička nahradila všetky rádiá a televízory sveta, a možno práve vďaka tejto babičke sa dopracoval k svetoznámym literárnym dielam. Čingiz Ajtmatov sa pred mesiacom dožil 75 rokov.

Čingiz Ajtmatov: Áno, predovšetkým v minulosti bolo dôležité, aby najmä mladí ľudia poznali svojich predkov. Sedem otcov a sedem matiek. Z akého je rodu, kde boli jeho predkovia. Aby poznali svoj rodokmeň. Bol a je v tom vlastne zakódovaný aj morálny etický poriadok. Ak mňa budú moji potomkovia poznať v rade siedmich otcov, chcem patriť medzi vážené osobnosti, preto sa musím vyhýbať zlým a negatívnym činom, aby sa moji potomkovia nemuseli za mňa hanbiť. Teda, ako som povedal, má to aj etický rozmer. Pretože každý z nás, kto patrí do tej sedmičky, sa usiluje, aby pôsobil, aj keď tu už nebude dôstojne.

 

Ľ. Š: Píšete v dvoch jazykoch…

Č. A: Áno. Svoje knihy píšem v kirgizštine a v ruštine. Kirgizský a ruský jazyk sú pre mňa ako dve ruky – ľavá a pravá, a nemôžem sa zaobísť ani bez jednej z nich. Už ako šesťročné dieťa som prekladal priateľom a rodinným známym z kirgizštiny do ruštiny a naopak.

 

Ľ. Š.: Napísali ste veľa poviedok, noviel a románov. Za všetky spomeniem Povesti hôr a stepí, román Zbohom, Guľsary, prózy Biela loď, Deň dlhší ako ľudský vek a napokon diela Popravisko a Znamenie Kassandry. Na celom svete vás preslávila novela Džamila, ktorú ako prvý preložil francúzsky básnik Louis Aragon a nazval ju „najkrajším príbehom o láske“. Tak sa pýtam, aký je váš vzťah k ženám?

Č. A.: (Smiech.) Dobrý… normálny. Muži a ženy patria k sebe. Je to tak dané. Ale vy tomu dobre rozumiete… Louis Aragon sa o Džamile vyjadril prekrásne. Džamila sa stala známou na celom svete, boli o nej nakrútené filmy, hrali sa divadelné hry a dodnes je obľúbená medzi čitateľmi. Možno preto, že je napísaná úprimne, čisto. Áno, zrejme preto je obľúbená.

 

Ľ. Š.: Bola to konkrétna žena?

Č. A.: Nooo, určite, mal som prototyp. (Úsmev.) Ešte v mládeneckom veku som mal okolo seba rôznych ľudí, rozličné charaktery, najrôznejšie osudy. Odtiaľ som čerpal. To, čo som zažíval ešte ako dieťa. Bolo to v čase vojny.

 

Novela Džamila vyšla aj u nás v niekoľkých prekladoch. Napríklad vo vydavateľstve Smena v roku 1964 v preklade Eleny Kriškovej. Spracovanie témy lásky k rodnému kraju v novele Džamila patrí medzi najsilnejšie a najsugestívnejšie.

 

Príjemné bolo viezť sa chladnou nocou, pozerať, ako sa koňom kníšu chrbty, započúvať sa do augustovej noci a vdychovať jej vôňu. Džamila bola predo mnou. Opraty mala položené vedľa seba, dívala sa navôkol a voľačo si tichučko pospevovala. Videl som, že ju ťaží naše mlčanie. V takú noc nemôže človek mlčať, v takú noc sa žiada spievať. A Džamila sa rozspievala. Možno aj preto, aby obnovila predošlý priateľský vzťah medzi nami a Danijarom, aj aby zahlušila pocit vlastnej viny voči nemu. Hlas mala zvonivý, vyzývavý. Spievala známe pesničky. Hodvábnou šatôčkou ti zbohom dám alebo Ďaleko, ďaleko je milý môj… Poznala veľa piesní.

A spievala ich proste, z úprimného srdca. Bol pôžitok ju počúvať. No zrazu prestala a zakričala Danijarovi:

− Hej, ty, Danijar, mohol by si dačo zaspievať! Si na dačo alebo nie?!

− Len spievaj, Džamila, spievaj, − odpovedal Danijar v pomykove a zadržal trochu kone. – Počúvam ťa. S napätými ušami ťa počúvam!

A Džamila až vykríkla:

− Kdeže si bol doteraz? Len spievaj, spievaj, nech sa celý kraj ozýva!

Pred nami sa rozvidnelo. To sa otvárala za úžľabinou dolina. Podul z nej vetrík. Danijar sa rozospieval. Postupne mu hlas mohutnel. Až zaplnil celú dolinu a ozýval sa vo vzdialených skaliskách. Najväčšmi ma prekvapilo, koľko vášne a zápalu vložil do piesne. Nevedel som, ako to nazvať, ani teraz neviem. Lepšie rečeno, nemôžem presne povedať, či to bol iba hlas alebo niečo ešte mocnejšie, čo pramení človeku priamo zo srdca. Dačo také, čo môže vyvolať v druhom človeku rovnaké vzrušenie. Čo vie oživiť aj tie najskrytejšie myšlienky. Keby som vedel ako-tak napodobniť Danijarovu pieseň. Bola takmer bez slov, ale aj tak prezrádzala šľachetnú ľudskú dušu. Nikdy predtým ani potom som nepočul podobnú pieseň. Nebola to kirgizská melódia ani kazašská, ale mala niečo z obidvoch. V jeho speve sa prelínali najkrajšie melódie dvoch blízkych národov a svojským spôsobom sa spletali v úchvatnú, neopakovateľnú pieseň. Bola to pieseň vrchov a stepí, čo sa podchvíľou zvonivo vznášala do výšky ako kirgizské vŕšky, podchvíľou zas bezstarostne odpočívala ako kazašská step. Počúval som a nemohol sa vynačudovať. Takýto je teda Danijar. Kto by si to bol pomyslel.

A už sme sa viezli stepou po mäkkej vyjazdenej ceste. Danijarov spev sa teraz ozýval široko-ďaleko a pesničky sa striedali s prekvapujúcou rýchlosťou. Vari má takú bohatú dušu? Čo sa to s ním porobilo? Akoby bol len čakal, kedy nadíde jeho deň, jeho chvíľa. Teraz som pochopil jeho čudácke vlastnosti, ktoré vyvolávali u ľudí toľko dohadov a posmeškov. Jeho rozjímavosť, záľubu v samotárstve a mlčanlivosť. Pochopil som, prečo Danijar celé večery vysedával na vŕšku, prečo spával v noci sám pri rieke, prečo bol večne započúvaný do akýchsi nepočuteľných zvukov a prečo sa mu zavše z ničoho nič rozžiarili oči a obočie, obvykle nehybné, zrazu poskočilo. Bol to človek veľmi zaľúbený. No cítil som, že nebol zaľúbený prosto do človeka, bola to akási inakšia, no nesmierna láska. Láska k životu, k rodnej zemi. Áno, Danijar si chránil túto lásku v duši, vo svojom speve. Proste, žil ňou. Ľahostajný človek by tak nemohol spievať, čo aký hlas by mal. A step vďačne počúvala speváka potešená rodnou melódiou.

Dlho spieval Danijar v úplnom zabudnutí. A tichá augustová noc ho počúvala ako očarená. Aj kone už dávno spomalili krok, aby neporušili túto krásu. A tu na najvyššom zvonivom tóne Danijar prestal, skríkol na kone a popohnal ich cvalom. Myslel som, že sa aj Džamila schytí za ním, nuž som sa tiež prichystal, ale ona sa ani nepohla. Sedela ďalej s hlavou sklonenou na pleci, akoby ešte vždy načúvala tónom, čo sa vznášali kdesi vo výške. Danijar zmizol a my sme celou cestou nepreriekli slova. Veď načo aj vravieť. Keď slovami sa nedá vždy všetko vypovedať.

 

Ľ. Š.: Aj v minulosti ste boli označovaný ako národný spisovateľ Krigizska. Všetky vaše diela sú hlboko národné. Hrdinovia, udalosti i príroda, všetko je spojené s Kirgizskom, s jeho minulosťou i budúcnosťou, napriek tomu alebo možno práve preto ste sa stali aj spisovateľom svetovým… Ako sa na to pozeráte vy?

Č. A.: Spätosť s rodnou zemou, ľudom, naliehavými problémami národného života napája dielo živými a plodnými šťavami. Pomáha spisovateľovi vyjsť aj na široké všeľudské priestory, pretože v živote národov, v ich ponímaní sveta je mnoho spoločného.

 

Ľ. Š.: Majstre, vedeli by ste určiť, kde sú korene vášho rozprávačského talentu?

Č. A.: (Zasnený výraz a nežný úsmev.) Zo žien mala na mňa najväčší vplyv babička. Na babičku nikdy nezabudnem, pretože ma vychovávala do piatich-šiestich rokov. Bola to veľká rozprávačka. Poznala veľa rozprávok a rozprávala mi ich a potom vždy chcela, aby som opakoval, čo som počul. Tak som si zvykol. Viete, nebolo rádio, nebola televízia, a ona bola pre mňa takým akýmsi televízorom.

 

Ľ. Š.: Vraj ste sa už sám odmalička dosť naliehavo dožadovali, aby vám babička rozprávala rozprávky.

Č. A.: Áno, je to pravda. Bol som veľmi učenlivý a chtivý vedomostí. Preto som stále chcel, aby mi rozprávala. Chodil som za ňou a prosil: „Babička, rozprávaj mi, rozprávaj.“ A ona už ani nevládala, hovorila mi, že už nepozná ďalšie rozprávky, aby som ju nechal odpočinúť si, že si chvíľku pospí a sen jej prinesie ďalšiu rozprávku. Ale ja som ju už o päť minút budil a pýtal sa jej, či už jej sen priniesol ďalšiu rozprávku. Tak babička odo mňa ušla k susedom a tvrdila, že tam si ide po rozprávku… (Smiech.) Boli to prekrásne idylické vzťahy medzi mnou a babičkou. Práve ona mala veľkú zásluhu na tom, že som sa k slovu, príbehu, k umeniu dostal už v detstve. A tam som sa prvýkrát dotkol aj literatúry.

 

Ľ. Š.: Už Dostojevskij tvrdil, že „krása spasí svet“. O knihe Znamenie Kassandry ste napísali: „Dúfam, že po prečítaní tejto knihy sa ľudia zamyslia.“ Naozaj veríte v takú moc literatúry? Veríte, že literatúra môže zmeniť človeka?

Č. A.: Samozrejme literatúra priamo nemôže zmeniť človeka, no v prenesenom, symbolickom zmysle – áno, môže vplývať na človeka, na jeho svetonázor, na jeho estetické vnímanie, na jeho emócie a takto môže mať naňho istý dosah. A môže mu pomáhať. Literatúra, to nie je zákon, to je umelecký výraz, umelecké pôsobenie.

 

■ Diela Popravisko a najmä Znamenie Kassandry už neboli čitateľmi a literárnymi kritikmi prijaté tak jednoznačne ako predošlé. Čingiz Ajtmatov to vysvetľoval zložitejším štruktúrovaním týchto románov i všeobecnejšími témami. Čitatelia mu zas vyčítali príklon ku kozmopolitizmu. Čingiz Ajtmatov sa však v nijakom prípade svojich koreňov nevzdáva a aj v týchto dielach sa ich prostredníctvom prírody pevne drží.

 

Ľ. Š.: Vo vašej tvorbe sa obdivuhodným spôsobom snúbi realizmus, legendy a motívy národnej kirgizskej kultúry, témy humanizmu a hlbokého človečenstva. Vaša tvorba je magicky poetická…

Č. A.: Mám pocit, že súčasná literatúra má nezameniteľné miesto v kultúre každého národa. A to práve preto, že je schopná rozpoznávať mýty a zvečniť ich na papieri. Čo má skutočne zvláštnu silu, zvláštny vplyv na ľudské vedomie a emócie. Práve preto už v dávnych dobách žili a pôsobili ľudoví speváci, básnici či rozprávači. Už vtedy mal ich umelecký prejav veľký význam. A tým väčšmi ho má dnes, keď slovo získalo silu tlačeného textu. Slovo je zachovávané, odovzdávané a existuje v priestore a čase.

 

Ľ. Š.: Ako vnímate tvorbu ako takú v súčasnosti?

Č. A.: Nuž, skončila sa éra sólistov, prišla obdobie symfonického orchestra… Ale aj v symfonickom orchestri musia sedieť individuality, a možno najlepšie, i keď budú z každého kúta sveta…

 

■ Diela Čingiza Ajtmatova sme už čítali, videli na filmových plátnach, hrali sa zdramatizované v divadlách, vysielali sa v rozhlase. Ale keď bol Čingiz Ajtmatov u nás osobne, bol nesmierne očarený. Preto s dojatím hovoril aj o svojich dojmoch z návštevy našej krajiny.

 

Č. A.: Boh vás obdaroval krásnou krajinou, prekrásnymi krajmi, prírodou, podnebím, kde sa dá žiť pekne a múdro. U nás, napríklad, bez vody, ktorou sa musí polievať, nenarastie ani steblo trávy. Je za tým všetkým veľmi veľa práce. U vás všetko rastie samo. Vy si zrejme neuvedomujete, čo máte. Viete, u nás sa hovorí, že keď človek drží zlato v rukách, nemá preňho už takú cenu… Váš kraj je nádherný. Daj Boh vám šťastia v raji.

 

(2003)

 

Čingiz Ajtmatov bol národný umelec Kirgizska, hrdina socialistickej práce, laureát Leninovej ceny a štátnych cien ZSSR, člen Akadémie vied Kirgizskej SSR, riadny člen Európskej akadémie vied, umenia a literatúry v Paríži, akademik Svetovej akadémie vied a umení v Štokholme, člen Rímskeho klubu, organizátor a čestný prezident medzinárodného stretnutia predstaviteľov vedy a kultúry Issyk-kuľského fóra. Pôsobil ako veľvyslanec ZSSR v Luxembursku, Veľvyslanec Kirgizska v Bruseli, zastupoval Kirgizsko pri EÚ a NATO.

 

Čingiz Ajtmatov sa narodil 12. 12. 1928, na večnosť odišiel 10. 6. 2008. Tohto roku uplynie 10 rokov od jeho odchodu.

 

Čingiz Ajtmatov: „Politické systémy sú dočasné, ale ľudský duch je večný.“

 

Zo súkromného archívu Ľuby Šajdovej

5/2018

 

Univerzitné štúdium sa mení na výkony, vytráca sa komplexnosť a podstata vedy

(O vedeckom bádaní a o univerzitnom vzdelávaní s prof. Ivanom Hulínom, šéfredaktorom Bratislavských lekárskych listov)

 

Vedenia svetových univerzít sa na svojich pravidelných konferenciách venujú zvyšovaniu odbornej a vedeckej kvality absolventov vysokoškolského štúdia. Aj keď jednotlivé fakulty majú na webových stránkach zverejnené profily svojich absolventov, ich obsah je často už neaktuálny a formálny. Pri nevyhnutnej modernizácii univerzitného kurikula a aktualizácii profilov absolventov by sme mali rešpektovať nové moderné metódy vzdelávania študentov a takisto skutočnosť, že integrálnou súčasťou pedagogického procesu na univerzitách je aj vedeckovýskumná činnosť. Odvažujem sa protirečiť všetkým, ktorí neprisudzujú vedeckej práci patričnú dôležitosť. Kontinuálnu prácu s vedeckou literatúrou a samotnú tvorivú vedeckú aktivitu učiteľov nemožno vnímať len ako nepotrebnú záťaž, ale ako integrálnu súčasť náplne univerzitného pedagóga. Z tohto pohľadu vysoko hodnotíme publikovanie vedeckých prác v kvalitných recenzovaných printových médiách, ktoré poskytujú tvorivým univerzitným pracovníkom možnosť podeliť sa o svoje vedecké myšlienky a zistenia s univerzitnou komunitou všade vo svete. To je nevyhnutný predpoklad internacionalizácie univerzít. Implementácia vedeckých poznatkov do pedagogického procesu zaručuje aj elimináciu nevedeckých koncepcií, ktoré často bez odbornej recenzie šíria masové komunikačné prostriedky a tým dezinformujú celú spoločnosť (často aj s vážnymi následkami). Preto je dnes vedecká príprava a vedecká práca súčasťou pregraduálneho a postgraduálneho vzdelávania na univerzitách.

Snaha o publikovanie v kvalitných karentovaných a impaktovaných časopisoch je legitímna, keďže vo väčšine vedných odborov veda nie je národnou, ale medzinárodnou záležitosťou. Poznatky sa síce môžu overovať v národnom či regionálnom meradle, ale najmä prostredníctvom impaktovaných a karentovaných časopisov sa dávajú k dispozícii celej vedeckej komunite. Treba si preto vážiť a využívať možnosť publikovať aj v našich vedeckých časopisoch, ktorých existenciu overili desaťročia plodnej, vytrvalej práce redaktorov, recenzentov a prispievateľov. Medzi takéto periodiká neodmysliteľne patria Bratislavské lekárske listy (Bratislava Medical Journal). Ako najstarší odborný a vedecký impaktovaný časopis na Slovensku, ktorý je registrovaný vo viacerých svetových informačných databázach, reprezentuje tradíciu kvalitného univerzitného periodika a bez nadhodnocovania tvorí bohatstvo našej univerzity.

Časopis založil ešte v roku 1921 prof. MUDr. Kristián Hynek, prvý rektor Univerzity Komenského v Bratislave, ktorý si uvedomoval, že medicína potrebuje kontinuálne celoživotné vzdelávanie. Vychádzal z toho, že učitelia a vedeckí pracovníci musia mať nielen katedry a kliniky, na ktorých vykonávajú liečebno-preventívnu činnosť, ale musia mať aj fórum, kde svoje skúsenosti prednášajú a diskutujú. Na to potrebujú aj priestor, ktorý ich skúsenosti rozširuje a uchováva. Práve s týmto cieľom vznikli Bratislavské lekárske listy, ktoré sa tak za svoju viac než 95-ročnú existenciu stali mnohotisícstranovou „kronikou“ vývoja slovenskej medicíny a vedeckého bádania. Pre súčasnosť a budúcnosť uchovávajú informácie o začiatkoch a pokrokoch lekárstva na našom území vrátane dôkazov o vedeckej úrovni či odbornej orientácii popredných pracovísk, ako aj o uznávaných slovenských predstaviteľoch medicíny a ich vedeckovýskumných aktivitách. Šéfredaktormi a redaktormi časopisu boli počas jeho histórie mnohé významné osobnosti, ktoré určovali nielen smerovanie slovenskej medicíny a školstva, ale vytvárali aj základy nových vedných disciplín.

V súčasnosti sú Bratislavské lekárske listy ako impaktovaný časopis dôležitým informačným zdrojom, prostredníctvom ktorého sa výsledky slovenskej medicíny dostávajú do svetových informačných databáz a na celosvetovú vedeckú informačnú arénu. Minister kultúry SR v zmysle deklarácie Národnej rady SR 91/2001 Z. z. vyhlásil v roku 2012 Bratislavské lekárske listy za kultúrne a vedecké dedičstvo Slovenskej republiky.

O univerzitnom vedeckom bádaní som sa pri príležitosti nadchádzajúcej storočnice našej univerzity porozprávala so šéfredaktorom časopisu prof. MUDr. Ivanom Hulínom, DrSc.

D. O.

 

Daniela Ostatníková: Vedeckým bádaním sa dnes benevolentne nazýva aj prostý zber dát. Čo je však jeho podstatou? A ako (aj z pozície šéfredaktora odborného časopisu, ktorý dennodenne pracuje s vedeckými výstupmi našich vedcov) hodnotíte významnosť roly vedeckého bádania v univerzitnom vzdelávaní?

Ivan Hulín: Vedecké bádanie je v základe najvyššou formou intelektuálnej činnosti. Chápanie podstaty vedeckého bádania a úlohy vedy v súčasnosti sa nemožno naučiť iba z kníh. Terajší svet produkuje informácie a komentáre, v ktorých je všetko spracované a vysvetlené až tak, že pri čítaní, počúvaní a pozeraní sa nám akoby vtláčala povinnosť počuté, čítané a videné absorbovať bez osobnej analýzy, bez našej osobnej účasti. Ale ten, kto sa chce ponoriť do vedeckého bádania, musí súčasne so štúdiom vstúpiť na pôdu vedeckého bádania vlastnou účasťou, teda riešením problému, ktorý je komplementárnou záležitosťou väčších projektov, vedeckých problémov. Samotnú prezentáciu výsledkov či pozorovaní však nemožno považovať za vedu ani vedecké bádanie.

Hoci sa vo svetovej spisbe nájde dostatok literatúry o vedeckom bádaní a k dispozícii sú aj časopisecké informácie, ktoré sú veľmi rozsiahle a mnohé i mimoriadne detailné, vysokoškolská komunita ako celok ich však, žiaľ, študuje iba zriedka alebo vôbec nie. „Neukotvenosť“ vedeckého bádania vo vysokoškolskom vzdelávaní však pravdepodobne súvisí aj s tým, že vedecké bádanie a experimentálna veda nemajú – v porovnaní s vývojom ľudských spoločenstiev – veľmi dlhú tradíciu. Slávni grécki filozofi sa zhodli v tom, že poznatky o všetkom možno získať na základe pozorovania príčiny a následku. Pozorovanie sa však dlho nesústreďovalo do nijakých ustanovizní. Len na ilustráciu: Jedna z prvých vedeckých akadémií, ktorá sa užšie orientovala na analýzu pozorovaných javov, vznikla v Ríme až začiatkom 17. storočia. (Jej členom sa len niekoľko rokov po jej vzniku stal i Galileo Galilei.) A Kráľovskú spoločnosť, najstaršiu britskú akadémiu pre podporu vied, v Londýne založili až o viac než polstoročie neskôr. Až od tohto času sa veda a vedecké bádanie realizuje ako organizovaná činnosť ľudí na celom svete.

D. O.: Do vysokoškolského štúdia sa vedecké bádanie implementovalo najmä v podobe písania záverečných prác, vyznačujúcich sa ustálenou formou, ktorá je podobná na všetkých univerzitách vo svete. Akými charakteristikami by mal oplývať kvalitný rukopis?

I. H.: Vedecké bádanie potrebuje permanentnú komunikáciu a kritické hodnotenia vedeckej komunity. Na splnenie týchto úloh existujú vedecké časopisy, v ktorých sa zverejňujú výsledky experimentov, pozorovaní, ale aj názory, ktoré posúvajú naše poznanie hlbšie k podstate. Spracovanie experimentálnych pozorovaní má ustálenú formu a pravidlá. Dovolím si však povedať, že ani najprecíznejšie spracovanie problému pri dodržaní všetkých predpísaných pravidiel časopisov nie je zárukou, že rukopis bude akceptovaný na uverejnenie. Rukopis totiž nie je iba záležitosťou predpísanej formy, jeho vedeckú kvalitu určuje, pochopiteľne, predovšetkým ním ponúkaný obsah. Forma rukopisu sa môže ľahko zmeniť, ale spracovať obsah na úrovni súčasných celosvetových poznatkov je drina, obrovská drina. Kto to neskúsil na vlastnej koži, koho celý život niekto iba „pripisoval“ k publikáciám, ten nikdy nepochopí, čo znamená napísať vedecký rukopis tak, aby bol akceptovaný v kvalitnom vedeckom časopise.

D. O.: Čo treba mať teda pri tvorbe vedeckého rukopisu na zreteli?

I. H.: Myslím si, že podstatou, ktorú asi treba zdôrazňovať, je intelektuálna spôsobilosť usporiadať výsledky z experimentov alebo z pozorovaní tak, aby to nebola obyčajná deskripcia, ale vedecká analýza skúmaného. Voľnejšie by sme mohli povedať, že vedecká publikácia je produktom mentálnej činnosti. Mentálna činnosť potrebuje „časopriestor“ a istý druh komfortu, nadšenie a radosť z tvorby, ktorá je v úplnosti nepolapiteľná, no sčasti ju dokážeme literárne spracovať. Práve forma literárneho spracovania je vhodná na komunikáciu s celosvetovou komunitou tých, ktorí rozumejú problémom nášho záujmu.

Vedecká práca pritom neprináša iba revolučné objavy. Často prináša obohacujúce detaily a spresnenia nášho poznania. V tom zložitom procese máme možnosť zdokonaľovať schopnosť vedieť zakomponovať svoje výsledky do všeobecného poznania. Všetko, čo s tým súvisí, nás môže pozdvihovať intelektuálne aj profesionálne.

úryvok, 3/2018

 

„Menej balastu, viac zmysluplnosti“

(Pri príležitosti 75. narodenín jazykovedca, profesora Jozefa Mistríka, 1921 – 2000)

 

Raz mi ktosi, kto pracoval s jazykom a rečou, dobromyseľne odporúčal: Treba mať doma Mistríka. Mať ale doma kompletného Mistríka znamená budovať si knihovničku, ktorá sa nehodí k tapetám ani ku kobercu. Sú to všetko obalmi aj veľkosťou rozdielne knižky, neposlušné vytvoriť vo výkladných skriniach obývačiek páčivý knižný záhon. Navyše tento záhon sa nedá vypiplať ani tematicky, pretože by v ňom boli vedľa seba publikácie o strojopise, stenografii, skratkopise pre nevidomých, o rýchlom čítaní, hovory s recitátorom, rétorika, grafológia, ale aj diela monumentálne. Štylistika, Frekvencia slov v slovenčine, Retrográdny slovník slovenčiny, Jazyk a reč, Encyklopédia jazykovedy alebo v spoluautorstve aj Frekvenčný slovník posunkovej reči. A to je stále iba niekoľko titulov.

Kompletný Mistrík obsahuje štyridsať jazykovedných diel a publikácií v oblasti rečovej komunikácie, s reedíciami je to vyše päťdesiat kníh. A ak by sme boli nároční, nesmieme opomenúť dve práce vydané v zahraničí a vyše sto vedeckých štúdií, ktoré boli publikované v slovenčine, angličtine, nemčine, ruštine, maďarčine a češtine. Takže ono sa to povie: Mistríka treba mať doma…

A ako to rieši sám autor, slovenský jazykovedec, univerzitný profesor Jozef Mistrík, DrSc.?

Miesto stretnutia: bratislavský panelák, byt na šiestom poschodí.

 

Ľuba Šajdová: Pán profesor, máte tu vo vašom byte všetky svoje knihy?

Jozef Mistrík: Mám všetky, ale na chate. Tam mám také múzeum. (Úsmev.) Ale ak by ste chceli vidieť knihy, ktoré som venoval manželke (kľaká si na zem, k spodnému radu knižnice), toto sú moje knihy… Moderná slovenčina, Kapitolky zo štylistiky, Štylistika (veľká), Encyklopédia jazykovedy, Variácie reči, toto používajú hodne novinári, Basic Slovak (zatiaľ vyšla v piatich vydaniach)…

 

Ľ. Š: A každé vydanie je v inej farbe…

J. M: Áno, o to sa sám starám, aby bolo hneď vidieť, ktoré je to vydanie. Aj pri ostatných knihách. Napríklad aj Rétorika. Jedna je v čiernom, jedna v bordovom a jedna v zelenom.

 

Ľ. Š: Zrejme to súvisí aj s vaším princípom širšej komunikácie.

J. M: Iste, pretože v jazykovede je dôležitý kontext. Ak robíte štylistiku, a nemáte kontext, tak vidieť, že je to oklieštené, také „tuberácke“…

 

Ľ. Š: Pán profesor, ale navrhujem, aby sme nerobili celý rozhovor po kľačiačky… (Smiech.) Nedočítala som sa to o vás nikde, ale predsa si len myslím, keď ste sa tak upísali jazyku, jazykovede, reči vôbec – neverím, že by ste aj vy ako mladý človek neskúšali písať poéziu.

J. M: Písal som. Mám dokonca výstrižky z novín, ktoré – keď som mal sedemnásť-osemnásť rokov – vychádzali v Banskej Bystrici a volali sa Naše Pohronie. Ako študent-stredoškolák som bol korektorom tohto časopisu a môj profesor časopis redigoval. Prepašoval som ta niekoľko svojich článkov, ktoré boli pre mňa poéziou. Napríklad Môj rodný kraj, potom taký sentimentálny článok Nad hrobom alebo Moje hviezdy

 

Ľ. Š: Našli by sme niečo z tých prvotín? A prečítali by ste nám z nich?

J. M: Ale áno, i keď som naozaj z nich odvtedy nič nezverejnil.

 

Moje hviezdy

 

Čím viac spovedí počujú,

tým sú ich pohľady úprimnejšie,

priateľstvo dôvernejšie, krajšie.

 

O rozhovoroch s nimi

sa nikto nedozvie,

žiale svojich spovedníkov

nikomu neprezradia.

 

Lebo vedia mlčať.

Vedia skryť všetky žiale,

radosti i hrozné neistoty.

A dívať sa i ďalej smelo na život.

 

 

Ľ. Š: Takže vy ste sa zhovárali s hviezdami?

J. M: Viete, vek… a ešte, bol som chlapec z dediny, dostal som sa do mesta, teda zo Španej Doliny do Banskej Bystrice, a vtedy som naliehavo pocítil, čo je to, keď je človek medzi ľuďmi sám. A toto bolo pre svojsky chápajúceho dedinského chlapca niečo veľmi pálčivé. Samota v živých mestských uliciach, to je neuveriteľne drvivá, až ničivá skúsenosť… No a potreboval som sa niekomu požalovať, tak som si vybral hviezdy, ale aj odchádzajúci vlak, rodný kraj a podobné tematiky.

 

Ľ. Š: Pán profesor, ste považovaný za široko orientovaného jazykovedca. Vaša práca by sa dala rozdeliť na odbor jazykovedy a rečovej komunikácie.J. M: Áno, jazyk sa dá vidieť aj študovať z rozličných strán, v rozličnej hĺbke i rozličnej šírke. Len človek nesmie byť namyslený, že jeho pohľad je jediný a že s jazykom sa ďalej už nedá ísť. Že napríklad pohľad pedagóga je jediný a že musí ostať pri tých vybraných slovách, pri skloňovaní a časovaní. Jazyk možno skúmať a študovať bezhranične, a vtedy sa človek stáva jazykovedcom neuzavretým, jazykovedcom nie puristickým, nie staromódnym, ale ani nasilu moderným. Vtedy vidí, že treba ísť aj do šírky, aj do hĺbky, i do minulosti. Ale, podčiarkujem, aj do budúcnosti. Čím bol jazyk, čím je a čím môže byť. Ako sa študoval a ako sa môže študovať. Ako sa rozvíjal, ako sa dnes rozvíja.

úryvok, 3/2018

 

Zakondrôtovaný Vojtech Kondrót

(Rozhovor s básnikom Vojtechom Kondrótom)

 

Rozhovor vznikol v roku 1995 pri príležitosti 55. narodenín Vojtecha Kondróta.

O sedem rokov, keď mal Vojto šesťdesiatdva, odišiel na večnosť. A 19. januára 2018 uplynulo 15 rokov, odkedy sa Vojto Kondrót dostal, vlastnými slovami, do bodu, kde „stanica stále nijaká, / kde na nás nikto nečaká“.

 Ľ. Š.

 

ĽUBA ŠAJDOVÁ: Potvrďte mi, prosím, to, čo ste napísali, napísali ste na kuchynskom stole…

VOJTECH KONDRÓT: (Úsmev.) Dalo by sa hovoriť aj o tvorivej kuchyni, nebyť toho, že väčšinu básní som vlastne vychodil, vyšliapal, dokonca niektoré definitívne riešenia mi zišli na um v noci, v posteli, vo sne, vo vlaku, v električke, v škole, pri vyučovaní, na návšteve.

 

Ľ. Š: To, čo ste napísali, prežili ste, zažili ste – užili ste si…

V. K: Možno ide naozaj len o to, písať jednu báseň po celý život. Písať sám seba. Svoj život.

 

Ľ. Š: To, čo ste napísali, napísali ste ako absolvent Prírodovedeckej fakulty UK, kde ste vyštudovali matematiku a fyziku.

V. K: To večné chvenie pred hodinami matematiky / máte ma / máte ma / tiky.

 

Takto sa začal náš rozhovor so svojráznym učiteľom, nekonvenčným básnikom, prekladateľom z maďarčiny a češtiny a publicistom, 55-ročným Vojtechom Kondrótom. Platí to, čo pred rokmi napísal autorovi Milan Hamada na záložke debutu Prázdniny šestnásťročného: „Mám dojem, že tvoje úsilie o básnickú skratku je také veľké, že najradšej by si na čistú bielu stranu nenapísal nič… Si autor, ktorý nezapaľuje bengálske ohne, ale prepaľuje sa dovnútra… Z toho býva čistá robota. Pravdaže nie vždy a nie hneď.“ To bola prvá zbierka básní Vojtecha Kondróta. Teraz je tu Letopis, v poradí jedenásta zbierka. Aj keď sa témy striedajú a obsah obohacuje, nič to nemení na základnom poetickom princípe autora. Len málokde a o máločom sa v literatúre Vojtech Kondrót rozhovorí. Programovo verný zostáva svojmu matematickému princípu básne. Báseň ako vzorec, báseň ako výzva, báseň ako porekadlo: „Deti, / tí bosí ľudia, ktorí nás zo sna budia / Deti, / tí bosí ľudia, ktorí v nás ľudí budia.“

 

Ľ. Š: Zaujalo ma, a citujem vás: „Byť zakondrôtovaný sám v sebe / len prežiť o chlebe.“ Myslím si, že do toho patrí aj to, že ste na dnešný rozhovor prišli ostrihaný…

V. K: (Úsmev.) Je to naozaj úcta k tomu, čo robím, a v tej chvíli, keď mám niečo povedať alebo aj napísať, chcem byť sám nad sebou…

 

Ľ. Š: Možno potreba slávnostnosti(?) na chvíľu…

V. K: Dobre… Beriem. To je ten klasický princíp, že nedeľa by nemala byť iba v nedeľu a Vianoce nie iba na Vianoce…

A ten chyták, čo ste mi dali s tým „zakondrôtovaním“. Stalo sa mi, že som bežal za električkou, potkol som sa, spadol som, rozťal som si čelo, vidíte, že si nosím na čele taký svoj súkromný Kriváň… no a moji dobrí kamaráti to hneď „vykričali“ v Novom slove. Ja som im, samozrejme, hneď odpovedal: Nedotýkajte sa „Kondrôtov ani na zem padnutých!“

 

Ľ. Š: Aj tak vás teraz poprosím, zakondrôtujte sa teraz na chvíľu…

V. K: Hádam takto. Veľmi verím ľuďom. Som dôverčivý. Dôveryhodný. Napríklad, odučil som tridsať školských rokov. Bol som učiteľ, ktorý v živote nedal päťku. Naozaj, na vysvedčení som po celý život nedal nikomu pätorku. Ja si myslím, že koho ja učím po celý rok, toho musím aspoň toľko naučiť, že niečo predsa len vie…

 

Ľ.Š: Čiže vy ste vlastne hodnotili aj seba…

  1. K: Áno! Jednoznačne! Kamarát a básnik Jano Švantner povedal slávnu vetu: „Vojto, ty si najlepší pinpongista medzi básnikmi a najlepší básnik medzi pinpongistami…“

 

Ľ. Š: Ale, prepáčte, to je tuším urážka, nie…?!

V. K: Samozrejme… Ale bolo to povedané v tom najžičlivejšom duchu v Budmericiach, kde sme si okrem cibrenia ducha dobre zahrali aj stolný tenis.

 

Ľ. Š: Nepoviem zrejme nič nové, ale určite podstatné. Výrazný fenomén vo vašej tvorbe je krajina. Nielen Krajina za domami. Krajina vo všetkých možných variantoch, variáciách, tušených aj zhmotnených.

V. K: Moja výberová knižka Krajina za domami je podľa názvu básničky, ktorú som napísal veľmi dávno, prežil som ju ešte dávnejšie, pretože isté veci sa neustále vracajú. Určite to súvisí s detstvom, ktoré som prežil v Bernolákove. Je to taký pekný „rovinársky“ kraj, krajina, ktorej som sa dotýkal už tým, že sme tam mali roľu, robil som na nej po celý rok, od jari, keď sa okopávalo, až do jesene, keď sa zvážalo, keď sa lámala kukurica, krajina, kde som sa chodil kúpavať do štrkovísk, krajina, kde som vlastne prežil slávne Prázdniny šestnásťročného, to bola taká prvá brigáda na miestnom jednotnom roľníckom družstve. Robil som tam pri žatve, pri kôpkovači, viazači alebo pri stohovaní… keď sa stohovala slama… podnes mám rád stohy… To všetko je pre mňa KRAJINA.

 

Ľ. Š: Vaše úteky do krajiny pokračujú. Sám chodíte na turistické výlety, chodíte sa kúpať, a tu vás znovu budem parafrázovať, do tej krajiny, kam utekáte možno aj od ľudí, si tých ľudí vlastne nosíte so sebou…

V. K: … alebo ich tam hľadám… pretože „krajina plná ľudí, i keď ich nevidno“. Básnička Krajina za domami má zaujímavý osud. Napísal som ju asi ako 25-ročný, bola publikovaná v knižke Stromy s nami tromi, teda v mojej druhej básnickej zbierke, a bol to prvý preklad môjho textu do maďarčiny. Je to taká moja erbová báseň, dovoľte, poviem vám ju:

 

Mračno nad ďatelinou

je vážne ako sedliak v bielej košeli

v nedeľu popoludní,

ktorý sa prešiel pešo po chotári

 

Najtrvanlivejšie sú poľné cesty

spravené

sami od seba

bohvie, že kedy…

 

Ľ. Š: To bolo načretie do duchovna básní, teraz sa pozrime na formu, hru so slovom. Myslím si, že by sme sa mohli pristaviť pri názvoch jednotlivých zbierok, ktoré nie sú samoúčelné a určite nie sú náhodné.

V. K: Veľmi premyslené! A zdá sa mi, že isté spojenie slov v určitej nadväznosti veľa napovie. Napríklad Rovina stola, to je čosi veľmi jednoduché a súčasne veľmi čisté, a čo som možno ešte ani nikde nepovedal, už v tej hre so slovami je potenciálne prítomná matematika, ktorá je stále vo mne.

úryvok, 2/2018

 

Sen – neodmysliteľný zdroj mojej tvorby

(Rozhovor s jubilujúcou slovenskou vojvodinskou poetkou Katarínou Hricovou)

 

ETELA FARKAŠOVÁ: Začnem veľmi tradičnou otázkou: Aký bol tvoj vstup do literárneho sveta? Kde si získala impulzy, čo ťa podnietilo k tvorbe a vôbec k záujmu o literatúru, bolo to domáce prostredie, škola, okruh priateľov? A kedy došlo k rozhodnutiu venovať sa literatúre – nemyslím len na štúdium slovenského jazyka a literatúry, ale vyskúšať si vlastné tvorivé schopnosti?

KATARÍNA HRICOVÁ: Záujem o literatúru sa u mňa prejavil už počas základnej a najmä strednej školy, a to oveľa väčší či náruživejší ako u väčšiny mojich rovesníkov v našom prostredí. Začala som objavovať čarovný svet kníh, literatúry, čítania, krásu jazyka a slov, pritom ma zároveň lákal a zaujímal svet antiky a história vôbec. V tom čase a v prostredí, kde som odrastala, nebolo bežné a obvyklé, aby šestnásť- či sedemnásťročné dievča čítalo Aischyla, Euripida, Aristofana, Shakespeara alebo Tolstého… Ja som ich však čítala, vypisovala si z diel pasáže, ktoré sa mi páčili… Na strednej škole som mala učiteľku srbčiny (Helenu Miškovicovú), ktorá podnietila môj záujem o poéziu (Rakić, Dučić, Šantić, Jakšić, Ilić, Zmaj, Radičević, ale najmä Baudelaire a iní). Tak sa u mňa rodila a začala vyvíjať láska a vzťah k literatúre… Neskôr som aj sama začala písať ľúbostne básne, hľadala som nekonvenčný a originálny spôsob, ako vyjadriť svoje myšlienky a emócie… Aktivita v literárnom krúžku Ľudmily Hurbanovej (v rámci Slovenského kultúrno-umeleckého spolku SKUS hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove) a vydávanie časopisu Aurora v tom období môjho života ešte väčšmi posilnili záujem o poéziu, literatúru a nasmerovalo to moju púť k vlastnej tvorivosti. Roku 1984 som napísala prvú báseň, uverejňovala som básne v Aurore a potom sa to už začalo…

 

E. F.: Viem, že si pracovala ako redaktorka v časopise Vzlet. Bol pre teba ako autorku inšpiratívny kontakt s tvorbou iných autorov či autoriek, nevylučovali sa oba tvoje záujmy, nepohlcoval každý z nich ten druhý, aké bolo spolužitie redaktorky a začínajúcej poetky?

K. H.: Svoje básne som uverejňovala v rubrike Rozlety mládežníckeho časopisu Vzlet. Roku 1989 som dostala cenu Rozletov za najlepšie básne v tom ročníku, a to ma posunulo ďalej… Potom som sa stala redaktorkou rubriky Rozlety. V tom čase som už bola trochu zasvätenejšia do poézie a kontakt so začiatočníckou poéziou mladých autorov z nášho prostredia, ktorú sme uverejňovali v rubrike, mi pripomínal vlastné začiatky. Usilovala som sa ukázať „rozletovcom“, že treba prekonávať začiatočnícku stereotypnosť a sentimentalitu, a podnietiť ich v hľadaní originality v básnickom výraze. Snažila som sa to, čo som sa ja dovtedy naučila o písaní poézie, preniesť na začínajúcich autorov a ich prvé básnické pokusy. Zároveň nemôžem nespomenúť, že v začiatočníckych básnických pokusoch ma nielen podporoval, ale ráznymi škrtmi veršov (J) ma aj zasväcoval do toho, ako sa vyhnúť sentimentalite, patetickosti či stereotypnosti v básnickom vyjadrovaní, môj vtedajší sused, kamarát, básnik a spisovateľ Martin Prebudila (ale to je už o inom)… V každom prípade redaktorská práca v časopise Vzlet a kontakty s tvorbou iných autorov boli pre mňa podnetné a užitočné.

 

E. F.: A ako je to so spolužitím pedagogičky a poetky v súčasnosti? Neodčerpáva z teba pedagogická činnosť priveľa energie? Alebo je to naopak, z kontaktov s mladými ľuďmi energiu skôr načerpáš? Aká je dnešná mladá generácia, aký je jej vzťah k literatúre – slovenskej, srbskej, svetovej?

K. H.: Moja práca pedagogičky, aspoň pokiaľ ide o základnú školu, na ktorej pracujem, je okrem toho, že naozaj odčerpáva veľa energie, kreatívna, inovačná, zaujímavá, vždy a všetko súvisiace s prácou sa stále mení, posúva, zdokonaľuje, prispôsobuje zmenám v spoločnosti, v školstve, v prostredí, v technológiách, v psychológii ľudí/detí… a tie zmeny prebiehajú čoraz rýchlejšie a nevyhovujú každému… Ja však inklinujem k zmenám. Je náročné sledovať to všetko, prispôsobovať sa, pritom poctivo a svedomito vykonávať prácu a súčasne sa aj sama meniť… (Ale všetko sa mení, aj človek sa musí meniť, ak chce v tomto svete prežiť, chápem to ako nevyhnutnosť…) Samozrejme, že si to vyžaduje veľa energie. Zároveň kontakt s mladými dospievajúcimi ľuďmi mi dáva najmä inšpiráciu, všestrannosť a podnecuje ma k zmenám… Pokiaľ ide o vzťah žiakov základnej školy v našom prostredí k literatúre, musím povedať, že stav je prinajmenej alarmujúci. O knihy a čítanie je veľmi malý záujem, a nech sme akíkoľvek dobrí pedagógovia a akokoľvek dobre vieme prezentovať literatúru a vzbudzovať o ňu záujem žiakov, predovšetkým sa musíme vyrovnávať s enormne rýchlym rozvojom technológií, ktoré prinášajú so sebou nielen prednosti, ale aj neresti… Ale myslím si, že som dobrá pedagogička a snažím sa najlepšie, ako viem, zaujať svojich žiakov, podnecovať u nich záujem o literatúru a jazyk, sprístupniť im literárne diela, s ktorými pracujeme… Tu však nastáva ďalší problém, čo súvisí s naším predpísaným učebným plánom a programom týkajúcim sa výberu literatúry, lebo tie podľa mňa veľmi zaostávajú za súčasným rozvojom literatúry, aj slovenskej, aj srbskej, aj svetovej… Súčasná literatúra, ktorá by mohla najviac osloviť mladú generáciu, sa len sporadicky dostáva do učebníc (čítaniek) slovenských žiakov základných škôl vo Vojvodine. Ako učitelia základnej školy máme problém zaujať žiakov, keďže podľa predpísaných plánov máme preberať a spracovať (okrem klasiky slovenskej literatúry) hlavne texty zastarané, nezáživné, nekorešpondujúce so súčasnou dobou…

úryvok, 2/2018

 

S Milanom Rúfusom blízko jeho príbehu Veľkého ticha

 

Agentúrna správa:

Básnika Milana Rúfusa pochovali v jeho rodnej liptovskej obci Závažná Poruba. Podľa jeho vôle ho uložili do rodnej zeme tak, aby naveky dovidel na svoju milovanú majestátnu Poludnicu… (január 2009)

 

Tam sa to všetko začalo.

Zákon, osud, bytie, údel, Boh, slovo, konkrétnejšie: mama, dieťa, láska, rodisko, hniezdo… To všetko Milana Rúfusa presahovalo, spaľovalo a napokon pohltilo.

Vzhľadom na to, ako dlho sme sa vnímali, som s ním neurobila priveľa rozhovorov. Milan Rúfus chcel odo mňa vopred napísané otázky, ja som dávala prednosť spontánnosti.

A tak bežal čas. S Milanom Rúfusom, jeho manželkou aj dcérkou Zuzankou sme sa stretávali pri rôznych súkromných aj oficiálnych príležitostiach. Išlo najmä o Zuzankine narodeniny. Bola som pri tom. Kým pani Magda pragmaticky zabezpečovala priebeh osláv, Zuzanka častovala svojho ocka najočarujúcejšími prívlastkami: „oriešok môj zlatý“, „lásočka“… Milan Rúfus to komentoval slovami: „Drobné býva občas komprimátom veľkosti až takej veľkej, že sa nepomestí do bežnej miery veľkého.“ Samozrejme, že Zuzanka mu len vracala to, čo jej požičal. Milan Rúfus totiž svoju poéziu, ale aj poetiku žil. Preto jej rozumie celý čítajúci národ. A Rúfusom napísané verše sa im zdajú jednoduché a pravdivé. Milan Rúfus síce s tým súhlasil, ale s malým neprehliadnuteľným dovetkom: „… keby jednoduché nebolo také zložité.“

Nestretávali sme sa každý deň. Ale keď sme sa jeden druhému ozvali, pokračovali sme tam, kde sme možno aj pred mesiacmi prestali. Čo si želať viac?! A popritom som sledovala, kto aké rozhovory či relácie s Rúfusom urobil…

Nakoniec som ho (zrejme v dobrom rozmare) „zlomila“. Vznikol rozhovor Pre dušu kôrka chleba, ktorý sa napokon dostal aj do knižného výberu Milana Rúfusa Rozhovory so sebou a s tebou. Do toho rozhovoru sa zmestilo všetko. Jeho údel aj celé jeho hniezdo. Aj náš výlet po porubských horských lúkach, kde jeho Zuzanka trhala kvety a vzápätí sa rôznofarebné motýle pásli na zvyškoch peľu na jej rukách. Takisto Rúfusov otec, ktorý chodieval domov len na víkend, i mamka sem-tam aj s vareškou v ruke. Zmestil sa tam Rúfusov smútok, ale aj smiech… hovoril bezprostredne, uvoľnene, tak ako sa rozprávajú blízki ľudia… a zrazu skonštatoval: „Mamma mia, či som sa rozhovoril!“

Knižku mi daroval s venovaním: „Ľubke s poďakovaním za jej pekné prihrávky v rozhovore o najdrahších veciach.“ To je môj Kríž I. triedy.

A napokon. S neskrývanou a neskromnou pýchou sa hrdím majstrovým „vyvolaním po mene“ – moja žiačka. I keď v skutočnosti sa mi školské prednášky a semináre s Milanom Rúfusom vyhli – Rúfusove človečenské prednášky a semináre som absolvovala chvíľami blízko-blízučko jeho Príbehu veľkého ticha

Ten príbeh začal, pokračuje a trvá v Závažnej Porube.

Cítim sa jeho súčasťou.

 

Ľuba Šajdová

 

Máš jazyk, hovor!

 

Národné literárne centrum poctilo svojou prvou Cenou v histórii Slovenska básnika Milana Rúfusa… (november 1995)

 

Milan Rúfus, ktorý bol (pre chorobu) neprítomný, poslal na slávnostné odovzdávanie Ceny list:

 

Veľavážení a milí priatelia,

musím sa priznať, že táto udelená pocta ma nielen prekvapila, ale aj istým spôsobom zaskočila. Ja som si myslel, že pomaly už balím na cestu a v čítaní z vlastného údelu dával som prednedávnom zbohom literatúre.

Národné literárne centrum ma uprostred tejto práce osloví povelom slovenských furmanov: Zurück!

Čo vlastne môžem povedať k tomu, čo som popísal? Nič iné ako bez pilátovského umývania rúk, a predsa s Pilátom: „Quod scirpsi, scripsi.“ A robil som to tak samozrejme, aj keď tiež v pote tváre, ako robievame každodenné úkony života. Priznám sa bez rozpakov, že som ani až tak moc nepremýšľal, prečo to, čo robím, robím tak a nie inak. Prijal som údel a snažil som sa byť ho hodný. Svojho údelu aj údelu svojho spoločenstva. Bolo by to celkom jednoduché, keby práve jednoduché nebolo také zložité.

Ale načo hovoriť za báseň. Báseň možno napomenúť, ako občas napomíname deti: Máš jazyk, hovor!

Ďakujem Vám za seba, aj za ňu, ak Vás niekedy oslovila a Vy ste ju vypočuli.

A ďakujem aj tým, ktorí dospeli k rozhodnutiu zavolať mi to furmanské: Zurück!

Ďakujem za poctu.

Milan Rúfus

 

Keď neprišiel ocenený na slávnosť, vybrali sa gratulanti za ním a osobne mu odovzdali Cenu Národného literárneho centra v súkromí. Boli to vzácni predstavitelia nášho kultúrneho i politického života: Ivan Gašparovič, Drahoslav Machala, Pavol Števček, Roman Kaliský, Július Pántik, Darina Laštiaková a Štefan Bučko.

Tu som zaznamenala priateľskú, neštylizovanú atmosféru:

 

Štefan Bučko: … hnev, môj mlčanlivý hráč.

Len slepec osud takto zanevrie.

Tak nevidomo udrie, že tu plač

nepomáha a bolesť nemá zmyslu.

A tomu dole,

tomu na dreve,

dá hubu s octom,

polievočku kyslú.

Dá chlieb, že kameň pod zubami škrípe,

keď zahrýza.

Len tak. Len tak.

Na jeho smiešnej heraldickej lipe

spievajú vrabce svoje čimčara…

 

Milan Rúfus: Tú báseň som napísal vtedy, keď Novotný vystrájal v Matici v Martine. Keď odkopol dary, čo mu dali a oni mu ich potom pokornučko poslali poštou… A prezidentská kancelária to zas vrátila. Ale to sme my osly!

Štefan Bučko: … príliš človek,

či azda príliš málo človek,

nevinný, iba nevinný.

Milan Rúfus: Byť nevinný je málo na tomto svete. Tento svet je taký. No ja som ho nestvoril.

Pavol Števček: Škoda…

Milan Rúfus: Nie, nie, to Pánu Bohu nevyčítam, ale je taký. Boh vie, prečo je taký. Možno byť nevinný je len trošku pohodlné. Len nevinný… Moc má nielen svoju noc, ale aj nesmierne zložitú etiku a veľmi tvrdú, etiku pre chlapov.

Ivan Gašparovič: Žiaľbohu, my žijeme v poézii politickej a Churchill to vyjadril asi najpresnejšie, keď povedal, že demokracia nie je dokonalá, ale keď nemáme nič lepšie, tak musíme žiť v demokracii. A to je tá realita, z ktorej maestro ani zo svojho reálneho života, nieto z básnického, nevyskočí, nevyjde z toho…

 

V ústraní som Milana Rúfusa oslovila:

 

Ľuba Šajdová: Pán Rúfus, z vašej najnovšej knižky Čítanie z údelu som sa dozvedela, že ste stále ešte žiadostivý slov a nachádzate tajné cesty k nim. Takže budete ich aj naďalej hľadať…?

Milan Rúfus: No neviem. Aby som si neprotirečil, pretože upozorňujete na báseň Zbohom literatúre… Ale neviem, neviem, či sa ešte voľačo urodí v tej šedivej hlave, je to ťažké povedať, isté je, že básnici-senzualisti v starobe riskujú, pretože zmysly sa unavia. Ja nie som tak celkom senzualista, čím nechcem povedať, že som nejaký mudrc, ale či mi to ešte niečo vymyslí, tak v tejto chvíli sa za to nemôžem zaručiť. Som ako rybár na brehu Dunaja, ktorý nevie, či budú alebo nebudú brať rybky. Uvidíme.

 

Ľ. Š: Z obálky sa dozvedáme, že básnik nás pozýva spolu s ním čítať z údelu. Z akého údelu číta básnik Milan Rúfus?

M. R: Z údelu všeobecne ľudského, z údelu svojho spoločenstva, do ktorého patrí tiež akoby rozhodnutím všeobecného údelu či osobného údelu, no i z toho najosobnejšieho, najpokornejšieho údelu konkrétneho človeka. Ono vlastne všetky tie tri údely súvisia a sú súčasťou básne.

 

Ľ. Š: Spomenutá cena je za Pamätníček, ktorého spoluautorkou je aj Zuzanka. Ako reagovala, keď mala knižku v rukách?

M. R: Bola hrdá. Ale takým zvláštnym spôsobom, viete… Bola hrdá, ale nebola pyšná. Deti sú múdre! Pyšní sú hlúpi, až keď ohlúpnu, teda až keď budú mať rozum, ale ona pyšná nebola. Tak ju to obalilo, podpisovala to spolu so mnou všelikomu ako spoluautorka, ale to je všetko. Nejako to jej život a jej svet nijakým osobitným spôsobom nenarušilo. Že by sa začala autoštylizovať do postavy nejakej ilustrátorky alebo čo, to sa môže stať len dospelým…

 

Ľ. Š: Takže nestúpla jej sláva do hlavy?

M. R: Nie. Všetko je normálne, všetko pokračuje ďalej.

Zo súkromného archívu Ľuby Šajdovej, ukážka, 1/2018

 

 

S emblémom Čechovovej čajky

(Posledný rozhovor s dramatikom Osvaldom Zahradníkom)

 

Slovenský dramatik Osvald Zahradník (1932 – 2017), autor trinástich divadelných hier a tridsiatich troch rozhlasových diel, má v slovenskej kultúre osobité postavenie. Doma ho nehrajú, vo svete áno. Jeho hra Sólo pre bicie (hodiny), ktorá mala v sedemdesiatych rokoch veľký úspech aj v SND, je v Rusku dodnes živá, každoročne ju opakujú v televízii a predáva sa ako Zlatý fond na videách a DVD nosičoch.

Osvaldovi Zahradníkovi pri príležitosti jeho 75. narodenín (2007) a na pamiatku uvedenia hry Sólo pre bicie (hodiny) na najvýznamnejšej ruskej činohernej scéne – v Moskovskom umeleckom divadle (MChAT) – ruskí kolegovia pripravili autorský večer, kde sa mu dostalo obrovského uznania.

Po troch rokoch si so svojím bývalým rozhlasovým kolegom, dramaturgom, režisérom a predovšetkým dramatikom Osvaldom Zahradníkom v priateľskom rozhovore spomenula aj na túto udalosť Ľuba Šajdová.

 

ĽUBA ŠAJDOVÁ: Ak súhlasíte, pán Záhradník, nebudeme rozoberať, prečo vaše hry v súčasnosti nehrá ani jedno slovenské divadlo…

OSVALD ZAHRADNÍK: Súhlasím… To je dobre. (S úsmevom.)

 

Ľ. Š.: Vráťme sa však tam, kde na vás nezabudli. Tam, kde vás za prítomnosti divadelnej elity Moskvy dekorovali najvyšším vyznamenaním, Radom Petra Veľkého I. stupňa, ktorý udeľujú v Rusku kultúrnym tvorcom a Oleg Tabakov, súčasný šéf divadla MCHAT, vám pri tejto príležitosti odovzdal zlatý prsteň MCHAT-u s emblémom Čechovovej letiacej čajky.

Ako to vyzerá, keď stopäťdesiatmiliónový národ vzdáva hold dramatikovi päťmiliónového národa, ktorý si jubileum svojho autora prakticky ani nevšimne…?! Vy ste mi vtedy povedali, že ste sa nachádzali takmer na pokraji bezvedomia…

O. Z.: Je to tak. Slovami je to naozaj ťažko opísateľné. V sále spieval detský spevokol, bolo to okolo 80 detí oblečených v bielom. Rozišli sa medzi publikum, každé dieťa položilo ručičku na plece diváka, pozeralo sa mu do očí a spievali pieseň, ktorú zložili na moju počesť. Bolo to mimoriadne dojímavé. Celý program, v ktorom bola séria laudácií, uvádzala Irina Petrovna Mirošničenková, posledná žijúca herečka z pôvodného predstavenia hry Sólo pre bicie (hodiny) zo sedemdesiatych rokov. Bolo to neuveriteľné.

 

Ľ. Š.: Viem, že vás zasypali kvetmi…

O. Z.: Zasypali, a bolo nepredstaviteľné, aby som také kvantum kvetov niesol domov na Slovensko… a zrazu som dostal skvelý nápad, že ich dám na hroby účinkujúcich, ktorí hrali v mojej hre v roku 1973, a dnes sú už na Novodevičom kladbišči, na cintoríne, kde pochovávajú veľké osobnosti ruskej kultúry. Kvety priviezli vo dvoch autách. Ja som so sprievodom šiel k jednotlivým pomníčkom a kládol kvety na ich hroby…

 

Ľ. Š.: Pán Zahradník, takto vyzerá Olymp pre umelca?

O. Z.: Neviem, či to možno nazvať Olympom, ale bol to pre mňa závratný pocit. Nevedel som si predstaviť, že niečo také sa môže v živote niekomu prihodiť.

 

Ľ. Š.: Pre objektívnosť treba povedať, že vaše hry sa hrali okrem v spomínanom ruskom divadle MCHAT v Divadle Stanislavského, v Gogoľovom divadle a v ďalších moskovských divadlách, čiže vy ste sa na ruských divadelných scénach zaradili k najhranejším zahraničným autorom. Žiaden autor zo Slovenska ani z Čiech nebol toľkokrát hraný v Rusku ako vy. Okrem Ruska vaše hry hrali v Prahe, Brne, Helsinkách, Benátkach, v Neapole, Sofii a Budapešti. S hrou Sólo pre bicie (hodiny) ste sa v roku 1973 zúčastnili Benátskeho divadelného bienále, kde hru uvádzalo Teatro Nuovo v taliančine. Vaše rozhlasové hry vysielali rádiá v Poľsku, Lotyšsku i v USA. A v oblasti televíznej dramatickej tvorby ste sa zúčastnili na Grand Prix VII. Medzinárodného televízneho festivalu v Plovdive v Bulharsku. Bolo to so Sonatínou pre Páva, v réžii Miloša Pietora. Navyše, v roku 2000 ste mali celosvetovú premiéru hry Doletíme do Milána v Moskve. Takže, obrovské úspechy. Na Slovensku však od roku 2000 vaše hry nehrali. Ani staršie, ani nové, aj keď ste ich po roku 1989 ďalej písali.

Vaše hry vyšli aj v knižných vydaniach, vo francúzskom a ruskom preklade, u nás výber z diela pod názvom Päť súčasných hier. A takto by sa dalo pokračovať…

Vráťme sa k hre Sólo pre bicie (hodiny). Vy ste ako mladý človek napísali hru o ľuďoch z domova dôchodcov…

O. Z.: O odchádzajúcej generácii… Býval som na Fončorde v Banskej Bystrici a moja lodžia bola otočená na jeden taký ukážkový domov dôchodcov, ktorý mal aj park a v tom parku boli lavičky a na lavičkách starčekovia. Bolo zábavné a svojím spôsobom až dojímavé sledovať, ako sa vodia za ručičky, ako nadväzujú nové známosti, nové lásky. Bolo to veľmi pútavé, ale vtedy som ešte nevedel, že z toho bude raz hra. Bol to taký prvý podnet na napísanie hry.

 

Ľ. Š.: Je zaujímavé, že ako mladý človek ste mali taký láskavý pohľad na starčekov, pretože dnes sa väčšina mladých pozerá na skôr narodených cez prsty… A dnes si nehovoríte: Ako som to vtedy videl, keď som ja teraz taký nevrlý dedko…

O. Z.: (Smiech.) Ja som vtedy naozaj mal úžasné pochopenie pre tých starkých… a v Moskve to bodovalo, myslím si, hlavne preto, že to prišlo do obdobia hlučných hier: účinkovali tam buldozéry, otáčavé vozne metra a podobne… a do toho prišla taká tichá, meditatívna hra o starčekoch, ktorí rozprávali o minulosti, hĺbavo a dojímavo. V Moskve vtedy využili svoju najstaršiu a slávnu generáciu hercov a to chytilo ľudí za srdce a tým sa to stalo vlastne svetovým…

úryvok, 12/2017

 

Z jedného prameňa do dvoch morí

(Rozhovor s univerzitným profesorom Miroslavom Dudkom)

 

ETELA FARKAŠOVÁ: Pochádzaš z mestečka Erdevík, ktoré sa nachádza v Srieme (časť Srbska) na južnom úpätí Fruškej hory a ktoré zhodou okolností poznám z viacerých návštev, pretože tam žije časť manželovho príbuzenstva, potomkov našich rodákov, ktorí pred viac ako dvesto rokmi opustili svoju vlasť a s nádejou na lepšiu budúcnosť sa vydali na cestu na Dolnú zem… Aká bola tvoja cesta z Erdevíku do Bratislavy, akými okľukami viedla?

MIROSLAV DUDOK: V Erdevíku som strávil detstvo. Rodné mesto je vari každému idylickým toposom aj po rokoch. Vychodil som tu základnú školu v slovenčine, vo vyšších triedach som absolvoval predmety učiteľov Slovákov v slovenčine a Neslovákov v srbčine a chorvátčine. Tu som mal už spolužiakov aj z okolitých obcí Ľuba a Binguľa. Erdevík bol od založenia viacrečový a dotýkali sa tu viaceré kultúry. Miestni si v kolektívnej pamäti uchovávajú legionárov rímskeho imperátora Proba na liečení v neďalekých kúpeľoch, ktorých ruiny sú zachované dodnes. Probus priniesol do Sriemu a na neďaleké erdevícke úbočia vinič, vari preto sú aj dnešní Erdevíčania známi vinohradníci a vinári. Osmanský stredovek takmer vyľudnil celú oblasť, takže po ich porážke Erdevík zakladali Srbi, Slováci, Maďari, Chorváti a iné národy. Narodil som sa do slovenskej rodiny zmiešaného nárečového typu – stredoslovenského a západoslovenského, hložiansko-pivnického. Rodičia sa v mojom najútlejšom veku presťahovali zo slovenskej ulice na inú, kde som v rámci detských hier nasával arómu srbčiny, okrajovo v domácnostiach kamarátov aj iné jazyky. Takže rodičia často spomínali, keď som už študoval slovenčinu v Bratislave, že som sa ako trojročný krpec naparoval, že ovládam tri jazyky, slovenčinu, pivničtinu (západoslovenské nárečie Erdevíčanov, ktorí sa prisťahovali z Pivnice, z Báčky) a srbčinu. To asi bolo spúšťačom môjho spontánneho a neskôr i vedomého záujmu o jazyk. Zaiste i to, že v mojom školopovinnom detstve študoval slavistiku a slovakistiku môj strýko, najmladší otcov brat. Neviem, do akej miery na mňa ako žiačika zapôsobil poznatok, že v Erdevíku sa narodila známa juhoslovanská spisovateľka Grozdana Olujićová, no vo svojej čitateľskej mape som ju mal zaevidovanú. Istý čas ma učil slovenčinu aj Pavel Čáni, ktorý v tom období písal poviedky, v nich sa mnohí Erdevíčania videli, ale mňa v tom čase jeho realistické prózy veľmi ani nezaujali, nepísal predsa pre deti. Vari najviac môj diferencovaný bilingválny a biliterárny nerv dráždila v mojich detských očiach bohatá školská knižnica, miestna knižnica a knižnica Slovenského kultúrno-umeleckého spolku. Živo si spomínam, že prvou vypožičanou knihou zo školskej knižnice bola kniha o sloníkoch v cyrilike, ktorú sme sa my, slovenské deti, učili až omnoho neskôr, a tak som srbskú azbuku zvládol za maminej pomoci sám. Skutočnosť bola však taká, že ma v detstve väčšmi zaujímala literatúra ako jazyk či veda o jazyku, o ktorej som vtedy ani netušil, že existuje, a s kamarátom sme v dvojici písali aj detské básničky. Až po maturite na petrovskom gymnáziu dozrela myšlienka študovať v Bratislave. Triedny učiteľ presvedčil otca, aby vplýval na moje rozhodnutie študovať petrochémiu (vtedy sa tento odbor rozmáhal), ale ja som si myslel, že by bolo lepšie študovať slovenský jazyk a literatúru, čo by prospelo mojim básnickým ambíciám. Tak trochu ma aj zlomili, lebo som si podal prihlášku na Chemicko-technologickú fakultu (veď mnohí slovenskí špičkoví básnici, ktorých dielo som obdivoval, vyštudovali chémiu), ale aj na Filozofickú fakultu UK. Prijímacie skúšky z chémie som zmeškal, tak som zakotvil na slovenčine. Po absolvovaní Filozofickej fakulty UK v Bratislave som sa vrátil do Nového Sadu, kde ma prijali na asistentské miesto vo vedeckej činnosti v novozaloženom Slovakistickom ústave na Filozofickej fakulte v NS. Tri roky nato mi dovolili aj prednášať, tak som sa tu systematicky začal zaoberať jazykovednými disciplínami, hlavne textovou a konfrontačnou lingvistikou. Po docentúre a profesúre som istý čas prednášal na Filologickej fakulte v Belehrade i v Segedíne. Pribudli mi aj iné záujmové témy v rámci jazykovedy, okrem iného štúdium jazyka v enklávových a diaspórnych podmienkach. To asi rozhodlo, že ma počas ekonomickej a morálnej krízy v rozpadávajúcej sa Juhoslávii pozvali kolegovia z Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra SAV, aby som participoval na výskume vývinu jazyka. Za to som im nesmierne vďačný, lebo postjuhoslovanské ovzdušie ma začínalo riadne psychicky vyčerpávať a vojvodinské prostredie mi bolo priúzke. Keď som už bol znova v Bratislave, zistilo sa, že môžem byť osožný aj ako garant štúdia v rámci bolonských reforiem, a tak som znova na svojej alma mater, odkiaľ asi pôjdem aj do dôchodku.

 

E. F.: Slovenské Gymnázium Jána Kollára v Báčskom Petrovci, na ktorom si maturoval, oslávi čoskoro krásne jubileum, tam sa formovali osobnosti mnohých slovenských vojvodinských literárnych a vôbec kultúrnych osobností. Ako by si opísal atmosféru na tejto pre slovenskú enklávu v Srbsku veľmi významnej vzdelávacej inštitúcii?

M. D.: Je to tak! A nielen kultúrotvorných slovenských vojvodinských osobností. Ich presahy sú v nejednom prípade omnoho širšie. Pravdou je však, že petrovské gymnázium, ktoré počas môjho štúdia na ňom pomenovali po Jánovi Kollárovi, veľmi veľa znamenalo hlavne pre slovenskú kultúru vo Vojvodine. Hoci sa jeho osvetový potenciál v neskoršom čase, najmä v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, začal rozpadávať, myslím si, že do významného stého výročia od založenia, ktoré bude v roku 2019, vstúpi s čistým štítom.

 

E. F.: Poznamenalo ťa štúdium na spomínanom gymnáziu, malo nejaký vplyv na tvoje rozhodnutie venovať sa vedecky slovenskému jazyku – alebo tu úlohu zohralo rodinné prostredie, prípadne niekto iný?

M. D.: Už som spomenul rodinné ovzdušie a genius loci rodiska. Môžem vďačiť, že ma formovali v smere, ktorým som sa potom neskôr vydal. Na petrovské gymnázium som podľa spolužiakov a niektorých pedagógov prišiel s istým jazykovým deficitom ako vyvážený, symetrický bilingvista. Hoci som tu ako študent organizoval literárny život študujúcej mládeže (niekoľko rokov som bol i predsedom literárneho krúžku Sládkovič), na hodinách literatúry a jazyka ma neoslovovali, aby som v praxi demonštroval jazykové normy slovenčiny, ale ako rodeného Sriemčana ma vždy oslovovali, aby som im predvádzal štvorstupňový prízvučný systém srbochorvátčiny, lebo tu to vedia všetci. Takéto milé skúsenosti malomesta ma inšpirovali, aby som sa ešte viac zamýšľal nielen o pozitívach bilingvizmu a potrebe odbúravať nevedeckosť stereotypov o bilingvistoch, ale aj o jazykových fenoménoch, ktoré som až o niekoľko desiatok rokov potom teoreticky sformuloval ako ekolingvistickú kategóriu pulzačných vektorov zachovania jazyka v knihe Zachránený jazyk.

 

E. F.: Univerzitné štúdium si absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, potom si však pokračoval vo vedeckých postupoch na univerzite v Novom Sade, kde si v roku 1987 obhájili dizertačnú prácu s názvom Glutinácia textu v slovenčine a v srbčine a v chorvátčine. Mohol by si priblížiť hlavné zameranie a ciele tejto vedeckej práce?

M. D.: O vedeckej a umeleckej kariére v Novom Sade som po štúdiu v Bratislave veľmi ani neuvažoval. Bolo viac-menej spontánne rozhodnutie žiť tam aj s rodinou a v blízkosti rodičovského zázemia, lebo sedemdesiate roky tam boli jedny z najprajnejších pre rozvoj kultúry a umenia. Hoci som to zistil až neskôr, ani tam život nebol ideálny, ale prijateľnejší než vtedy na Slovensku. Dokonca aj manželka sa vzdala rozbehnutej kariéry činohernej herečky v Divadle Jonáša Záborského a s Novým Sadom súhlasila. J Moje predstavy sa v tomto smere začali napĺňať, keď mi na novosadskej fakulte schválili tému dizertácie o glutinácii textu, čo v tom čase v juhoslovanskej i v tzv. západnej lingvistike bol neznámy pojem. Nadviazal som na skúsenosti profesora Jozefa Mistríka, ktorý mi bol školiteľom, a zameral som sa na novú oblasť, na konfrontačnú textovú lingvistiku, resp. tú časť štruktúrovania a konštituovania textu týkajúcu sa formálnej a sémantickej spájateľnosti kontaktových výpovedí (tzv. elementárnych textových jednotiek alebo textém, ako som to vtedy pomenoval) do zmysluplného textu ako základnej komunikačnej jednotky. Obhajoba prebehla roku 1987 a v tom čase to boli prvé systematické výskumy v oblasti textovej lingvistiky v Juhoslávii. Teória náhody sa aj v tomto smere potvrdila: v tom istom čase jedna kolegyňa obhájila prácu z textovej lingvistiky v Belehrade, jedna kolegyňa v Záhrebe a ja v Novom Sade, a tak sa postupne sformovali tri výskumné centrá v tejto oblasti. Kuriozitou bolo, že moja práca bola historicky prvou po slovensky napísanou a obhájenou dizertačnou prácou na juhoslovanských univerzitách. Zo začiatku to bol pre mňa aj istý hendikep, pokiaľ išlo o jej recepciu. Ale oponentom mi bol uznávaný sociolingvista profesor Milorad Radovanović, ktorý ma svojím dielom inšpiroval aj v inom smere, nielen v textickom, a nepociťoval som to ako nedostatok. Skôr naopak: získal som priestor aj pre iné nové výskumné témy.

 E. F.: Pôsobil si na viacerých univerzitách, okrem univerzít v Novom Sade a Belehrade to bola aj univerzita v Segedíne, od roku 2000 však pôsobíš na svojej pôvodnej alma mater – na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, ale aj v tunajšom Jazykovednom ústave Ľ. Štúra. Aké boli/sú tvoje skúsenosti na týchto rôznych univerzitných pracoviskách, s akými rozdielmi a podobnosťami (napríklad v situácii slovakistiky, so záujmom študentov a podobne) si sa stretával?

M. D.: V Novom Sade sa študuje slovenčina podobne ako na hociktorej katedre slovenského jazyka na Slovensku. Dôraz sa kladie na jazyk a literatúru z aspektu materinského jazyka. Časom pribudol program i pre Neslovákov. V Belehrade sú študenti slovenskej filológie spravidla Neslováci. V Segedíne sa na slovenčinu hlásia študenti z priľahlých krajanských miest a obcí. Tým sme počas môjho pôsobenia spolu s kolegom Harpáňom jazykové sebavedomie dvíhali aj tak, že sme ich pozývali do slovenského prostredia vo Vojvodine, aby si uvedomili, že jazyk môže fungovať aj mimo inštitucionálnych múrov, v prirodzených podmienkach. Keď porovnávam vysokoškolských študentov v bývalej Juhoslávii, Maďarsku a na Slovensku v dlhodobom časovom horizonte, rozdiely nie sú markantné. Mal som šťastie hlavne na talentovaných a zvedavých mladých ľudí, z ktorých sú viacerí už uznávanými osobnosťami vo svojom kultúrnom prostredí. V poslednom čase sa však v školstve objavujú aj trhliny a študenti to vidia. Mnohí sa v takej situácii správajú pragmaticky. Ale musím aj im v istom zmysle uznať, že si uvedomujú svoje limity a zo školy predčasne dobrovoľne odchádzajú bez môjho pričinenia alebo mojich kolegov, lebo, priznám sa, pre mňa je ťažšie dať zlú známku ako dobrú. V Srbsku je možno o čosi liberálnejší spôsob štúdia: je podstatne viac skúškových termínov ako na Slovensku, čo neraz predĺži štúdium.

úryvok, 7 – 8/2017 

 

Legionár, diplomat, a zatajovaný rusista sa vracia

(Nad matičným rukopisom Päť návratov Mikuláša Gaceka)

 

Medzi mimoriadne osobnosti slovenskej kultúry 20. storočia nepochybne patrí Mikuláš Gacek (10. júla 1895 Budapešť, Maďarsko – 22. januára 1971 Dolný Kubín). Dlhé desaťročia bol zamlčiavaný, jeho osud dramaticky súvisí tak s rokmi prvej, ako aj druhej svetovej vojny, so vznikom prvého Česko-slovenského štátu 1918, ako aj s desaťročiami nútených prác a zápasu o občiansku rehabilitáciu. Je to osobnosť, ktorá je spojená s Maticou a vďaka matičnému vydavateľstvu sa teraz vracia, dá sa povedať, po prvý raz v úplnosti. Autorka rukopisu, dedička autorských práv a dcéra Mikuláša Gaceka Milota Zelinová poskytla pri tejto príležitosti rozhovor pre Slovenské pohľady.

 

DUŠAN KERNÝ: Pre vás samotnú je to pozoruhodný príbeh, pretože vy ste najmladšou z troch dcér Mikuláša Gaceka, mnohé udalosti sa odohrali, keď ste ešte neboli na svete alebo keď ste boli ešte dieťa…

MILOTA ZELINOVÁ: Zoznamovanie so životom môjho otca je vlastne ako detektívka, mnohé veci som sa dozvedala až s odstupom rokov a niektoré až po roku 1989. V každom prípade čoraz otvorenejšie, bez zábran som sa so všetkým mohla zoznamovať a s ľuďmi hovoriť najmä po roku 1989. Mohla som ísť do archívov, stretávať sa so svedkami buď otcovej tvorby, alebo s osobami, ktoré veci zažili alebo mali fotografie z miest, kde otec pôsobil, a ja som tam nikdy nebola. Napríklad fotografie z miest, kde bolo vyslanectvo Slovenskej republiky v rokoch 1940 – 1941 v hlavnom meste vtedajšieho ZSSR, v Moskve, a mnoho iného. Až v dospelosti, po desaťročiach, som si vlastne mohla urobiť (dúfam, že úplný) obraz o tom, čo otec prežíval a o čom sme sa nestihli porozprávať. Netreba azda zdôrazňovať, aké je to všetko pre mňa dôležité po všetkých stránkach. Vlastne som to nielen mohla, ale aj musela urobiť, pretože – ako povedal literárny historik a vedecký tajomník Matice slovenskej Peter Cabadaj v roku 2015 – „ pre celoštátne médiá, noviny, rozhlas či televíziu akoby Gacek nikdy neexistoval“…

 

D. K.: Prečo päť návratov?

M. Z.: Otec sa narodil slovenským rodičom v Budapešti, kde boli jeho otec a mama na zárobkoch (slovenská komunita vtedy výrazne prispela k výstavbe Budapešti). Nasledovalo vysťahovanie do USA, odkiaľ sa vrátil už druhý raz na Slovensko, potom návrat z ruského zajatia a československých légií. Otec bol jeden z vyše päťtisíc Slovákov-legionárov. Tretí návrat sa odohral až dva roky po skončení prvej svetovej vojny. Vrátil sa domov na Oravu, do Vyšného Kubína, až v septembri 1920, keď už nadšenie z vítania legionárov dávno vyprchalo. Potom to bol takisto dramatický návrat z Moskvy, kde pôsobil ako kultúrny atašé po vypovedaní vojny Sovietskemu zväzu v júni 1941. No a napokon návrat na Veľkú noc 1955 z gulagu, kam ho odvliekli hneď v prvých dňoch apríla 1945, keď vlastne väčšina obyvateľstva na Slovensku si vydýchla pri prechode frontu a začiatkom mája 1945 sa vojna skončila. Ale nie pre nášho otca. Otec sa stal číslom. Doslova. Ako číslo 310 369 prechádzal sovietskymi trestaneckými tábormi nútených prác v okolí Karagandy plných desať rokov.

 

D. K.: Keď vášho otca zatýkali, vlastne odvliekli, mali ste dva roky, keď sa vrátil, mali ste dvanásť. Ako ste tie roky prežívali a čo ste o otcovi vedeli?

M. Z.: Bola som z troch sestier najmladšia. Najstaršia sestra Darina, ktorá teraz žije v Los Angeles, je staršia o pätnásť rokov. Od druhej sestry Zory som mladšia o desať rokov. Starali sa o mňa ako mamy, lebo mama počas nášho desaťročného trápenia bez otca ochorela a často bola v nemocnici. Celý ten čas, aspoň tak si to pamätám, som nemala nič nové, všetko som nosila po sestrách. Žili sme veľmi skromne, mama, kým vládala, chodila na nočné do mlyna a potom sa cez deň starala o domácnosť. Pamätám sa, že sme dostávali lístky na potraviny, ostalo aj na čokoládu, mama nám ju delila na štvorčeky, pre seba nie, ale nešlo to do mňa… Doma sme mali knihu Sibírske zápisky 1915 – 1920, ktoré Matica vydala v roku 1936, ale mnohému som, samozrejme, nerozumela. Nielen pre nízky vek. O légiách sa v tých časoch hovorilo úplne inak, alebo aj nehovorilo, takisto o niektorých osobách ako napríklad Čatloš, Masaryk, Štefánik, s ktorými sa otec stretával a píše o nich. Vedela som, cítila som, že to bolo niečo veľké, významné, že otec bol uprostred veľkých udalostí a že to bolo v Rusku a že je tam opäť teraz, ale som si to všetko nevedela poskladať dovedna. Len si veľmi dobre pamätám, že po skončení strednej školy na prvých prijímacích pohovoroch, keď mi členovia prijímacej komisie začali dávať namiesto otázok z odboru otázky o otcovi, jednoducho som sa rozplakala, tak mi to prišlo ľúto…

 

D. K.: To bol otec doma, už v Dolnom Kubíne, ako najmladšia, ste boli jediná z dcér doma…

M. Z.: Áno, boli to roky, keď sme sa snažili dohnať tých desať rokov násilného odlúčenia. Večer nám otec vždy čítal romány zo svetovej aj našej literatúry, napríklad celého Cervantesovho Dona Quichota, Kukučína, Urbana. Alebo nám čítal diela z ruskej literatúry. Otec nehovoril o tom, čo zažil za posledné roky. Nevracal sa k minulosti. Jediné, na čo si spomínam, že mama vyčítavo hovorila otcovi, že nemal tak vystupovať v slovenskom rozhlase proti ZSSR. Zásluhou mojej sestry, dnes už nežijúcej Zory Kramerovej, v polovici deväťdesiatych rokov s istou podporou vtedajšieho fondu Pro Slovakia vo vydavateľstve historika Petra Hubu vyšla kniha otcových denníkových zápiskov z rokov 1937 – 1944 Surová býva vše pravda života. Tu som sa dozvedela, že po návrate z Moskvy prehovoril (za slovenského štátu) v slovenskom rozhlase, kde prezentoval svoj kritický vzťah k ZSSR, k Stalinovi.

Od vydania tejto knihy a knihy o Nádašim-Jégém Rovesník knižne nevyšli už nijaké texty. Hoci by už bol možno čas na druhé vydanie… veď okrem iného v nej defiluje celá plejáda najznámejších mien slovenskej literatúry a divadelníctva a ich každodenný kolobeh života a názorov z rokov 1937 – 1944. Všetky ostatné priame svedectvá sú vlastne len v jeho doteraz v úplnosti a knižne nevydaných zápiskoch.

 

D. K.: … možno s takým časovým odstupom a dostatkom literatúry je toho dosť aj na kritickú nielen historicko-literárnu štúdiu, komentár a poznámkový aparát a azda vôbec zasadenie do širokých domácich a zahraničnopolitických pomerov k tejto knihe a porovnanie s inou dobovou slovenskou memoárovou literatúrou…

M. Z.: Doteraz vyšli, takmer po osemdesiatich rokoch, v roku 2015, Sibírske zápisky, je to upravené nové vydanie z roku 1936, ktoré takisto vyšlo v Matici slovenskej. Prispela som k úpravám podľa želaní, ktoré zanechal otec. On už nechcel do ďalších vydaní dávať toľko podrobností a korešpondencie, ktorá sa týkali ostrosti sporov o presadenie slovenčiny v légiách. Celá podstata je však zachovaná a dnešný čitateľ môže získať úplný a ucelený obraz, ako to bolo v čase, keď Mikuláš Gacek bol zapisovateľom v légiách, v tej jednotke, kde sa ocitli aj ľudia, ktorí neskoršie mali vplyv na jeho životnú dráhu, resp. zamestnania – napríklad neskorší minister Ferdinad Čatloš alebo generál Rudolf Viest, veliteľ povstaleckej armády v čase SNP. Pravda, kniha vyšla v roku 1936 a druhé vydanie až v roku 2015, v roku, keď uplynulo 120 rokov od otcovho narodenia a 45. rokov od jeho skonu…

 

D. K.: V onej knihe ste iste s pohnutím čítali a zapamätali si, s akou láskou, ojedinele výnimočnou v slovenskej memoárovej literatúre, hovorí o vašom narodení v auguste 1943…

M. Z.: Isteže, boli to časy, ako spomína, „náletov, nedostatku, strachu, Bratislava sa balila a utekala na vidiek“, píše o „čiernych chmárach desivej perspektívy“. Ale zaznamenáva aj rozhovor s Valentínom Beniakom, z ktorého je jasné, že otec mal preložené dielo Ľudovíta Štúra Slovanstvo a svet budúcnosti, cituje Beniaka, že Matica to raz bude vítať, text treba len sádzať, pomery sa zmenia a vyjde to pod patronáciou takého Laca Novomeskéhom! To je citát z novembra 1943! Už vtedy hovorili o zmene pomerov! Pokiaľ viem, vysádzaný rukopis v Matici slovenskej zviazali, urobili niekoľko výtlačkov, jeden dali aj otcovi po návrate z gulagu. Na tom preklade pracoval na požiadanie Matice od roku 1928.

 

D. K.: Dodám, že prvý preklad práce napísanej v nemčine do slovenčiny vyšiel až v roku 1993, potom až v inom preklade v roku 2015 a 2016…

M. Z.: Nie je to jediný taký osud Gacekových prekladov. Napríklad mal preložených už vyše 22 kapitol románu neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru (1965) Michaila Šolochova, ale vtedajšie pomery v slovenskej rusistike mu boli príčinou, prečo nepokračoval…

 

D. K.: Preložil z ruštiny napr. mnohé divadelné hry. Hrali sa neraz bez mena prekladateľa, niekedy sa prekladateľ uvádzal ako Mikuláš…

M. Z.: Som presvedčená, že keby to bolo opačne, otec by nikdy nepostupoval voči iným prekladateľom (rusistom,) tak, ako sa postupovalo voči nemu. Hoci napokon dosiahol v roku 1963 od ZSSR rehabilitáciu, naozajstnej rehabilitácie, ako konštatuje Peter Cabadaj, „sa mu nedostalo ani za života, ani po smrti“.

 

D. K.: V knihe Päť návratov Mikuláša Gaceka budeme mať po prvý raz v rámci uceleného pohľadu na jeho život aj knižné vydanie pozoruhodných Moskovských zápiskov, ojedinelého svedectva diplomata Slovenskej republiky, ktorý na miesto kultúrneho atašé nastúpil už ako renomovaný, uznávaný rusista…

M. Z.: Rukopis som pripravila po dohovore s vydavateľstvom Matice slovenskej, napokon, jediná doteraz zverejnená časť zápiskov z rokov 1940 – 1941 vyšla len v matičných Slovenských národných novinách pred sedemnástimi rokmi. V denníkových záznamoch sú dodnes pozoruhodné postrehy: „Čo tu vidím, to nie je socializmus, Stalin tu vytvára kastu malomeštiakov, ktorých jedinou túžbou je uchmatnúť si čo najviac.“ Alebo na inom mieste zaznamenáva: „Na každom kroku Stalin alebo citát z jeho rečí a článkov, alebo portrét či socha. A tie fabriky a inštitúcie, pomenované jeho menom, akoby sa poponáhľali čím skôr zažiť slávu nesmrteľnosti. A v tlači epitetá ,génius človečenstvaʻ, ,učiteľ národovʻ, ,svetloʻ, ,solnce miraʻ… ešte vždy dosiaľ sa v histórii vypomstilo také modlárstvo, ubožšťovanie.“

 

D. K.: … a to píše diplomat štátu, ktorého prezident Jozef Tiso poslal k narodeninám blahoprajný telegram J. V. Stalinovi a oficiálna delegácia vedená ministrom školstva J. Sivákom sa zúčastnila na oslavách 185. výročia založenia Moskovskej štátnej univerzity. To bolo v máji 1940 a stalo sa to povestným, lebo na recepcii v Kremli sa Viačeslav Molotov nielen živo zaujímal o pomery na Slovensku, ale spýtal sa aj na to, či sa Slováci pripravujú na vojnu. V máji 1940! A slovenský minister ubezpečoval Molotova, že na nijakú vojnu nepomýšľame a najmenej guráže by sme mali pustiť sa do Sovietskeho zväzu…

M. Z.: Moskovské denníky zachytávajú, samozrejme, aj každodennosti, dlhé rady v obchodoch, do ktorých sa ľudia stavajú, hoci nevedia, čo sa predáva, ale keď tam toľko ľudí stojí, asi to bude niečo mimoriadne, napríklad mandarínky, „ľudia sa všade tisnú, akoby sa báli, že im tovar spod nosa uchmatnú, že sa na nich niť nedostane, výraz očí akýsi nevraživý, zlostný, závistlivý, kde len vojde, očeredi, očeredi“… Píše o tom, ako „v električkách ustavične stretáva dôstojníkov, ktorí majú v rukách učebnicu nemčiny, angličtiny, a v antikvariáte už zo tri razy videl dôstojníka, ktorý sa spytoval, či nemajú česko-ruský slovník“.

 

D. K.: Pre neho ako kultúrneho atašé však musel byť zaujímavý nielen svet ruskej politiky, ale aj svet ruskej literatúry, divadla, osobne sa zoznamoval s významnými ľuďmi…

M. Z.: Pre otca bola Moskva zaujímavá hlavne pre možnosti, ako sa zoznamovať s kultúrnym životom, v krátkom čase sa zúčastnil na množstve podujatí. V Moskovských zápiskoch je zachytené jeho nadšenie z predstavenia Bratia Karamazovovci, ktoré sa v divadle hralo vzhľadom na rozsah po dva večery za sebou. Zaznamenáva si stretnutia so slávnym ruským divadelným tvorcom Nemirovičom Dančenkom. Spomína režiséra Janka Borodáča, ktorý „vedome nadviazal na ruské realistické divadlo a čerpal pri budovaní SND v Bratislave zo skúseností MCHT“. V marci 1941 hovorí o predstavení Iľja Muromec: „Krásne naštudované, reč ruských bylín znie z javiska ani slovenčina, blízko, zrozumiteľne…“ Píše o osude Mejerchoľda a jeho ženy, o vnučke Leva Tolstého, o Jeseninovi, o Bachtinovi, Tvardovskom, Fadejevovi, žene A. P. Čechova herečke Oľge Knipperovej, o Majakovskom.

Ale azda najprenikavejšie, myslím si aj v rámci slovenskej literárnej kritiky, sú jeho riadky o Borisovi Pasternakovi: „Pasternakovi vrstovníci sa snažia iba o jedno – byť poplatníkmi plynúcej chvíle, čo pracujú na vopred vykázanom poli života a poézie ako Tvardovskij, laureát Stalinovej ceny za rok 1940 za epos z kolchozného života. Pasternak, ako každý skutočný umelec, vytrháva sa z reťazí času, škatuľkovania, obmedzovania. V tom je vlastne revolučnejší ako tí z jeho druhov, ktorí svoju oddanosť revolúcii dokazujú poémami o bavlne alebo vysokej peci… Pasternakova poézia je zahľadená do budúcnosti, v tesnote, borbe, haravare svojej doby rozpráva o tom, čo napokon musí zvíťaziť a čo príde po dnešných zápasoch a svetových otrasoch: o slobodnom rozkvete ľudskej osobnosti.“

 

D. K.: … a Gacek to píše v roku 1941, so sedemnásťročným predstihom pred udelením Nobelovej ceny! Tak sa Pasternak u nás v roku 1958, keď dostal Nobelovu cenu za literatúru, ani len nespomenul! Vtedy sa, naopak, sledovala oficiálna sovietska línia, pre ktorú bol Pasternak donútený Nobelovej ceny sa vzdať…

M. Z.: Nie je to ojedinelé ostroumné vyjadrenie, napríklad o Majakovskom hovorí: „Majakovskij sa stal poetom pri revolučnom ministerstve krásnych umení, a pokiaľ ide o umelecký plán, pokúsil sa v sebe zabiť básnika, lyrika. Lenže na písanie agitiek nemusel byť Majkovským, na to stačil aj Demian Bednyj. Pokúsil sa v sebe zabiť básnika, ale v skutočnom živote básnik zabil Majakovského. Navzdory všetkým úvahám a pravdám, ktoré vytruboval a hlásal, najhlavnejším sa ukázalo práve to, čo podľa jeho oficiálneho symbolu viery podliehalo zániku a opovrhnutiu.

Vo februári 1941 na inom mieste píše: „V ZSSR sa vlastne z krásnej literatúry nedočítaš, aký je tvrdý, ťažký život prostého sovietskeho človeka. Najnovší nadiktovaný smer v literatúre sa volá ,socialistický realizmusʻ. Ale to nie je realizmus… skutočnosť realisticky pravdivo opisovať nesmú, a to je príčina stagnácie v dráme a v beletrii, veľké talenty zakrpatejú, lebo už v zárodku obkliesňujú ich rozlet oficiálnymi požiadavkami.“ Pripomína atmosféru večierka laureátov Stalinovej ceny za literatúru, kde o. i. Alexej Tolstoj predčítal, „i to veľmi fádne a bezvýrazne s jednotvárnymi gestami“, úryvok zo svojho posledného románu Krížová cesta, „ľudia sa začali hniezdiť a tratiť von“… Scéna s laureátom Stalinovej ceny Virtom: „so zďaleka mladým šuhajom v svetlom dobre ušitom obleku hovorí zaujímavo o tom, ako v roku 1937 videl na dedine hrdinu svojho románu, ideovo presvedčeného, a tým strašnejšieho kulaka“… Gacek sa potom v novinách dočítal, že toho „kulaka, banditu, vlka“ zastrelili pre kontrarevolučnú činnosť. A Virta? Rozprával, že „z vďaky za cenu sa zberá napísať nie jeden, ale dva, ba celú sériu románov“ a na objednávku „strany a vlády“ píše teraz divadelnú hru o Leninovi. Gacek si podľa denníkov jednoznačne udržuje prehľad a známosti, rozširuje si obzor o ruskej literatúre nielen ako diplomat, ale predovšetkým ako rusista.

 

D. K.: Aké otázky si kladie ako diplomat a aké ako rusista?

M. Z.: Asi sa to nedá oddeliť, na jednom mieste píše: „… vždy znova sa vracajúca neodbytná otázka, ktorá čaká na odpoveď. Čo užitočného môžeš čerpať z pozorovania búrlivého toku sovietskeho života? Vyhľadávať, vypichovať iba samé tiene, ako vyžaduje chvíľková konjunktúra? Čo tu na týchto šírošírych pláňach muselo byť biedy, tuposti, keď ešte dnes je úroveň ruského človeka taká nízka! Či tá nevšímavosť, nezainteresovanosť za veci spoločné, kolektívne nie je základnou črtou ruskej povahy! A daromné sú režimy Ivanov Hrozných, Petrov Veľkých, Stalinov….“

Ako diplomat poznamenáva, že už dva týždne pred vypuknutím sovietsko-nemeckého konfliktu bolo z rozličných príznakov jasné, že vojna je nevyhnutná, začiatkom júna 1941 v rýchlosti sa balí a lúči sa s blízkymi, dostal povolenie na dovolenku, ale neverí, že sa ešte vráti. Zaujímavá a aj dnes poučná je, domnievam sa, poznámka o pokynoch z Bratislavy: v prípade vypuknutia konfliktu držať sa toho, čo bude robiť nemecký veľvyslanec. Avšak gróf Schulenburg mu radil nekopírovať celkom jeho kroky: „Slovensko je suverénny štát a musí mať na takéto kroky úpravu svojej vlády.“

 

D. K.: Mikuláš Gacek sa v roku 1962 dočkal sovietskej rehabilitácie, v roku 1968 mu vrátili členstvo v Zväze slovenských spisovateľov a zažil aj august 1968. Ako?

M. Z.: Rukopis knihy Päť návratov Mikuláša Gaceka sa usiluje byť uceleným obrazom jeho života, ale nezaradila som doň poznámky, ktoré otec nazval Budmerické zápisky, pretože tam vznikli, a je to 200 strán rukopisu, resp. strojopisu. Otec bol veľmi dôsledný, napríklad všetku svoju korešpondenciu viedol tak, že si odkladal kópie listov, ktoré adresátom poslal, a pripojil ich k listom, ktoré od nich dostal. Nepublikované je okrem korešpondencie ešte veľa vecí, napríklad aj pripravovaná kniha o ruskej literatúre.

V tej časti pozostalosti, ktorá je v mojich rukách, mám napríklad zápis z 22. augusta 1968: „Pokračujem, až dnes, keď som sa ako-tak spamätal z včerajšieho omráčenia, akí sme my len dôverčiví, kto by si u nás pomyslel, že je možný takýto zákerný útok! Ako zbojníci a vrahovia! Pôsobila chladná rozvaha: urobiť prietrž nákazlivým myšlienkam, zraziť nás na kolená, strhnúť k sebe, na svoju úroveň, ožobráčiť materiálne aj duchovne, to je rozhodujúci motív, no a, pravdaže, tzv. strategické ohľady a bezuzdný militarizmus vyplývajúci z ich megalománie.“

„Čo sa ide robiť? Nezačnú sa represálie proti kultúrnym pracovníkom? Keď sa stmievalo, s týmito otázkami prišiel Jano Johanides. Čo som mu mal povedať? Upadli sme do neľudských, barbarských rúk! Čože ja? Poznal som ich, šestnásť rokov svojho života som nedobrovoľne venoval ich poznávaniu. A či môžem povedať, že ich poznám? To iracionálne v ich poloaziatskej povahe! Búri sa vo mne všetko proti tej hroznej krivde.“

Dňa 3. septembra píše: predbežne nás obklopuje surová a bezohľadná životná realita, agresori sú dočasní – národ je večný!

6/2017

Ideálna dvojdomosť neexistuje

(Rozhovor s profesorom Michalom Harpáňom)

 

ETELA FARKAŠOVÁ: Začnem veľmi tradičnou otázkou: Aká bola tvoja cesta k literatúre, čo podmienilo tvoj záujem o jej štúdium, konkrétne o štúdium juhoslovanskej literatúry a vplyvom akých okolností sa potom neskôr tvoj prvotný záujem posunul aj do sféry slovenskej (vrátane dolnozemskej) literatúry?

MICHAL HARPÁŇ: Asi musím začať priveľmi osobne, ale inak neviem odpovedať na otázku, aká bola moja cesta k literatúre. Asi som to mal v génoch, hoci tie gény sú pre mňa niečo záhadné (sú materiálne?, vzťahové?) – viem iba toľko, že sú nositeľmi dedičných predpokladov. Mal som teda, aspoň tak si myslím, literatúru zakódovanú v génoch, kdekoľvek tie gény sú. Hádam od vyšších ročníkov základnej školy v mojom rodisku v Kysáči, v dávnych päťdesiatych rokoch minulého storočia, som sa stal náruživým čitateľom všetkého, čo sa mi dostalo do rúk. A toho nebolo veľa. Čítal som pseudohistorické populárne romány typu Studňa lásky od Joža Nižnánskeho, ktoré kolovali ručne zviazané, doslova ručne: ihlou a konopnou domácou priadzou, po dedine. Mali ich prevažne zámožnejšie remeselnícke rodiny, ktoré odoberali slovenskú tlač medzivojnového obdobia, keď tieto romány vychádzali na pokračovanie. Tak som všetko prečítal, čo sused – pán majster kováč – doma mal. Áno, pán majster, jeden z troch pánov, popri pánu farárovi a pánu doktorovi, ktorým ten titul ani socializmus neodňal – viete si predstaviť oslovenie súdruh majster, súdruh farár, súdruh doktor?! Bola mi k dispozícii aj dedinská knižnica, ale s knihami z predvojnového obdobia, lebo po roku 1948 a rezolúcii Inforbyra sa z Československa do Titovej Juhoslávie nedostal ani vtáčik-letáčik. Tak sme boli ukrátení o socrealistické romány o drevených dedinách a čítali sme slovenskú realistickú klasiku. Nevedel som, kto je Svetozár Hurban Vajanský, ale čítal som jeho prózu zo súborného diela, dodnes sa pamätám: v zelenej plátennej väzbe, vo vydaní Matice slovenskej. Nedostatok slovenských kníh suplovalo aj slovenské vydavateľstvo Kultúra z Báčskeho Petrovca vydávaním knižočiek slovenskej literárnej klasiky.

Okrem čítania sa však od posledných ročníkov základnej školy datuje aj moje písanie, najmä keď ma v 7. a 8. ročníku slovenčinu a srbochorvátčinu učil profesor Andrej Čipkár, absolvent serbokroatistiky na (vtedy ešte) Filozofickej fakulte na Belehradskej univerzite. Aj tu zapracovali gény, moje slohové úlohy patrili medzi najlepšie. Profesor Čipkár organizoval aj školský časopis Okienko do našej školy (jasne, rozmnožovaný na šapirografe), posielal naše žiacke práce do celoštátnych súťaží. Nič z toho nemám, ani len ten časopis…

Nasledovalo gymnázium, nie slovenské v Báčskom Petrovci, ale srbské v Novom Sade, lebo som tam mohol chodiť denne z Kysáča vlakom, a v Petrovci by som musel bývať. Gymnázium bolo prísne, opakovanie ročníkov bolo celkom bežné, srbčine som sa ani neviem ako prispôsobil a uspokojil sa aj s tým, že môj prospech nebol výborný, ale iba veľmi dobrý (až vo 4. ročníku som sa horko-ťažko dopracoval k výbornému prospechu). Po skončení gymnázia ma čakalo rozhodnutie, čo študovať. Vedel som, čo nechcem – prírodné vedy (na čele s matematikou) a techniku. Na gymnáziu som mal radšej filozofiu ako srbochorvátsky jazyk, aj som rozmýšľal o filozofii, ale tá vtedy bola iba v Belehrade, tak som sa dostal na literatúru, čo k filozofii bolo asi najbližšie (to mi poradila aj triedna, inak profesorka filozofie, akože inak – „sartrovka“, vtedy to v Juhoslávii „letelo“). Keď som ja študoval, volalo sa to singulárne, juhoslovanská literatúra, až neskôr sa začal používať plurál. Bola to, pravdaže, prevažne srbská literatúra, štyri semestre chorvátska a po dva semestre slovinská a macedónska. V rokoch môjho štúdia na Filozofickej fakulte v Novom Sade odbor slovenčina bol iba štvorsemestrový, o tom som ani nerozmýšľal, lebo som nemal na gymnáziu slovenčinu ako predmet.

E. F.: Samotný vstup do literatúry bol u teba menej zvyčajný, nezačínal si poéziou, ale prózou, a prózy, ktoré si uverejnil, prijala domáca literárna kritika priaznivo – a s očakávaním ďalšieho prozaického vývinu. Ty si však prekvapil svojou ďalšou orientáciou na literárnu kritiku, navyše kritiku, ktorej objektom bola najprv poetická tvorba…

M. H.: Hádam každý mladý začína písaním básní – aj ja. Ale nešlo mi to, neviem prečo. Dokonca mám jednu báseň v srbčine, aj uverejnenú. Napísal som ako študent po slovensky niekoľko poviedok, akože inak, s ľúbostnou tematikou, v duchu vtedajšej srbskej novoromantickej prózy, všetky mi uverejnili v časopise Nový život. Bolo to trochu iné ako vtedajšia slovenská vojvodinská próza, tak sa stalo, že tie poviedky mali aj literárnokritický ohlas. Ale potom som v písaní prózy nepokračoval. Od druhého ročníka na fakulte som začal intenzívne písať literárnu kritiku. Vychádzal totiž študentský časopis Index ako týždenník, kde som bol aj redaktorom kultúrnej rubriky, a tam som pravidelne písal o nových knihách zo všetkých juhoslovanských literatúr, vyššiu úroveň mal literárny časopis mladých Polja a potom aj renomovaný Letopis Matice srpske. Napísal som stovky recenzií, spolupracoval som aj s inými študentskými časopismi v bývalej Juhoslávii. Boli sme taký „trojlístok“: rok odo mňa starší, žiaľ, už nebohý Boško Ivkov a o rok mladší Pero Zubac, denne sme sa stretávali, všimla si nás kultúrna verejnosť, a tak nás prizvali k spolupráci vtedajší redaktori časopisu Letopis Matice srbskej Boško Petrović a Aleksandar Tišma. Písali sme recenzie, Ivkov a Zubac občas uverejnili aj literárne práce. Každý týždeň sme sa stretávali v redakcii časopisu v honosnej budove Matice srbskej a s pôžitkom si aj dnes spomínam na stretnutia s osobnosťami ako Boško Petrović, Aleksadar Tišma a univerzitný profesor komparatista Sreten Marić, ktorý na filozofickej fakulte prednášal svetovú literatúru.

Takmer paralelne som písal literárne kritiky aj po slovensky do časopisu Nový život, moja slovenčina bola habkavá, ale vtedajší šéfredaktor časopisu Ján Kmeť si s ňou poradil. Bol som veľmi kritický, najmä k prozaickej tvorbe vojvodinských Slovákov, a ešte ako študent som sa začal zaujímať o literatúru na Slovensku.

V tomto ohľade prelomovým okamihom bolo stretnutie s vtedy mladými redaktormi Slovenských pohľadov Milanom Šútovcom a Pavlom Vilikovským, ktorí v decembri 1966 prišli na výmennú návštevu do redakcie Letopisu Matice srbskej. Sú odo mňa len o trochu starší, no v podstate patríme do tej istej generácie. Keby som písal memoáre (ale ich nepíšem), Milan Šútovec a Pavel Vilikovský by tam mali významné miesto, do konca života im budem povďačný, že sa ma „ujali“ a otvárali mi priestor poprednej slovenskej literatúry.

E. F.: Ako sa ti v spätnom pohľade javí rozhodnutie prikloniť sa k literárnej kritike, neskôr literárnej teórii/vede? Je pre teba v dnešnej situácii dôležité, aby si skúmal príčiny tohto rozhodnutia? Nikdy si nepocítil ľútosť, že si beletristickú kreativitu vymenil za kreativitu vedeckú?

M. H.: Asi to bude povahová vlastnosť (zase gény): keď ma niečo prestane zaujímať, neľutujem za tým. Asi som spontánne vycítil, že tie moje beletristické prvotiny sa mi zdali akési umelé, strojené, bez budúcnosti. Mali síce priaznivý literárnokritický ohlas (Samuel Čeman), ale ani to ma nepovzbudilo, aby som pokračoval v písaní novoromantickej lyrickej prózy. Je taká anekdota o literátovi: začne písať básne, nejde mu to, presedlá na prózu, ale ani tam sa nenájde, stane sa literárnym kritikom, bez väčšieho úspechu, potom to skúsi v literárnej histórii… Neviem, kde som ja… Totiž, v literárnej kritike som sa cítil ako ryba vo vode, najmä v študentskom období, patrila nám skutočne celá Juhoslávia, chodili sme do Záhrebu, Sarajeva, Ľubľany, o neďalekom Belehrade nehovoriac, a k nám do Nového Sadu tiež chodili mladí spisovatelia z iných centier (teraz ako raritu ukazujem prvú básnickú zbierku vojnového predsedu bosniackych Srbov Radovana Karadžića s priateľským venovaním). Na začiatku som skutočne viac písal po srbsky, aj som sa podpisoval srbským znením vlastného mena – Mihailo (kamaráti Ivkov a Zubac si zo mňa zo žartu uťahovali, že si mám ešte posrbčiť aj priezvisko na Harpančević, čo bola alúzia na môjho univerzitného profesora, inak slavistu, akých už niet, Milivoja Živančevića, ktorý mi núkal miesto asistenta na chorvátskej literatúre). Ale ešte pred veľmi náročnou diplomovou skúškou (na ktorej štyria profesori skúšali látku, čo prednášali plné štyri semestre) mi miesto asistenta na slovakistike ponúkol aj profesor Ján Kmeť. Pozvanie som prijal a nikdy som to neoľutoval.

E. F.: Tvoja dvojdomosť má aj ďalšiu podobu, si rovnako zasväteným znalcom srbskej (či celej bývalej juhoslovanskej), ale i (celo)slovenskej literatúry, obom venuješ bádateľskú pozornosť. Nachádzaš medzi nimi viac podobností, alebo odlišností (myslím jednak na tematickú zameranosť, ale aj na štýlové, výrazové prvky, ba aj na ich vývojové tendencie)?

M. H.: Ideálna dvojdomosť, nielen jazyková alebo literárna, neexistuje. Vždy je v tom „dvoj-“ jedna zložka väčšia. Keď som sa, vedome, rozhodol pre univerzitnú dráhu v oblasti slovenskej literatúry, začal som sa venovať výlučnejšie slovenskej literatúre a chtiac-nechtiac som musel výskumne zanedbať srbskú literatúru. Cítim sa aj znalcom srbskej literatúry, napokom to bol môj vysokoškolský odbor, ale rámcovo, čo mi bolo veľkou pomocou v celkovej práci; v jednom svojom výskumnom období som písal aj komparatistické práce, prevažne o prítomnosti slovenskej literatúry v srbských časopisoch 19. storočia. Mnohí srbskí spisovatelia mi zazlievali, že som sa vzdal srbskej literatúry, ale človek je len jeden, nemôže robiť to, čo si vyžaduje dvoch. V rámci svojich možností som však počas celej svojej dlhej literárnokritickej a prekladateľskej činnosti informoval srbskú (aj širšiu?) literárnu a kultúrnu verejnosť o slovenskej vojvodinskej a celoslovenskej literatúre.

úryvok, 12/2016

O zásvitoch v čase alebo S túžbou sliediť za snami

(Rozhovor s jubilujúcim Jánom Labáthom)

 

Ján Labáth sa narodil roku 1926 v Báčskom Petrovci, po štúdiu elektrotechniky (Ľubľana, Belehrad) ako elektrotechnický inžinier pracoval v Banje Luke, Novom Sade a v Beočine. Bol redaktorom literárneho časopisu Nový život, od roku 1990 žije na dôchodku v Novom Sade. Má desiatky básnických zbierok, napríklad Slnečné hodiny (1958), Keď rieky rozvodnia sa (1961),Vzbura oblakov (1963), Jesenná krajina (1970), Svätec s vypichnutými očami (1971), Pokračovanie (1984), Studňa (1988), Letokruhy (2006). Vydal aj dve zbierky poviedok a jeden román. Zastúpený je vo výberoch a antológiách vo Vojvodine, na Slovensku a v Poľsku. Je nositeľom mnohých literárnych cien a Októbrovej ceny mesta Nový Sad. Na Slovensku mu vyšiel výber z diela Diaľky a iné (Spolok slovenských spisovateľov 2015).

 

ETELA FARKAŠOVÁ: Povolaním ste elektroinžinier, pracovali ste v rôznych regiónoch bývalej Juhoslávie, čo rozhodlo, že ste sa začali venovať literárnej tvorbe? Mali ste k literatúre vzťah už od detských či mladíckych rokov? A keď ste sa už rozhodli pre literatúru, neprekážali si navzájom obe tieto – povahou veľmi odlišné – činnosti?

JÁN LABÁTH: Povedal som, čo som povedať mal! Preto tieto odpovede môžu byť len vedomým alebo nevedomým opakovaním už vysloveného: moje Epistulae ex Ponto – clivé listy domov (do oneskoreného 19. storočia v kraji, v ktorom som sa narodil, vyrástol a kde zostal celý môj nenahraditeľný detský slovenský svet so studničkami mojich básní). Nábehy na písanie som mal už v ranej mladosti a prekladal som aj básne. Niečo z toho bolo uverejnené v novinách a v časopise. Môj životný sen však bol stať sa elektroinžinierom. A tak, keď som zmaturoval, odišiel som do (aj vtedy!) ďalekej Ľubľany, v Belehrade ma neprijali! A bol by tým koniec mojim literárnym snaženiam, keby nie náhody: v polovici štúdia sa mi podarilo prejsť na elektrotechnickú fakultu v Belehrade – bližšie k slovenskému slovesnému slovu. Tých „náhod“ a „okolností“ bolo neskôr neúrekom. A preto som odôvodnene ako motto do svojej básnickej zbierky Zásvity v čase (2015) vybral vyznanie literatúre, že stala sa mi: „… teraz aj osudovým útočiskom.“ Elektrina a poézia nie sú si ani tak veľmi vzdialené. Oba javy sú neuchopiteľné. Iné je práca v továrni. Usiloval som sa zladiť tieto dva záujmy. Napríklad znalosť cudzích jazykov som výdatne používal ako v beletrii tak v povolaní. A snažil som sa čítať a písať všade a za každých okolností. Pravda, požadovalo to úpornosť a porozumenie rodiny.

 

E. F.: Na literárnu scénu ste vstúpili knižkou básní.Ako prijala vašu prvú zbierku kritika? Neobávali ste sa istého rizika, že svojím smerovaním k modernizácii slovenskej vojvodinskej literatúry narazíte na nepochopenie? Aké bolo prijatie vašej knižky širšou verejnosťou.

J. L.: Druhá svetová vojna zhubne zasiahla aj našu menšinu. Niektorí mladí ľudia padli za obeť maďarským okupantom, iní zahynuli v Slovenskej vojvodinskej údernej brigáde alebo odišli na Slovensko. Ani tí dvaja básnici, ktorí sa zjavili pred vojnou i za vojny, nezostali: Juraj Mučaji ležal niekde v Sovietskom zväze a Paľa Bohuša väznili v Československu. K literatúre sme sa hlásili my najmladší. Mohli by nás vtedy zrátať na prstoch jednej ruky. A tak aj kritické ohlasy boli ojedinelé. S „hurá nadšencami“ som sa rozišiel už v Samovzdelávacom krúžku Sládkovič na Slovenskom gymnáziu v Petrovci. Nuž, písal som tak, ako som cítil, bez akýchkoľvek zámerov a rady. A ozvena bola, aká mohla byť. Aká je až podnes: „… nie dostatočne docenený a ocenený“, ale ani „… nie podcenený“, ako napísala literárna kritička Dr. Zuzana Čížiková. Novomeský by na to povedal: „… svätý za dedinou, v nej však nežiaduci.“

Mienku „širšej“ verejnosti som sa usiloval nájsť takto: Jednu svoju báseň som zaslal do Kultúrneho života v Bratislave (dostával som ho prostredníctvom esperantistu Eduarda V. Tvarožka) a odpovedali mi, aby som im písal o činnosti spolkov. Zbierku Slnečné hodiny som poslal do Matice srbskej v Novom Sade s naivnou vierou, že slovanstvo atď., a vrátili mi ju s radou, aby som ju poslal do Báčskeho Petrovca. A zbierku poviedokJazdec z Turkménskasom zaslal srbskej spisovateľke JareRibnikarovej do Belehradu (hovorilo sa, že je Češka). Odpovedala mi, že sa na ňu pozrie. Ale nestalo sa.

 

E. F.: Prv však, ako ste vydali svoj poetický debut Slnečné hodiny, uverejňovali ste poviedky v Hlase ľudu.Neskôr vám už vychádzali striedavo knižky poézie a prózy. Súviselo to s tým, že striedavo vám bol bližší ten alebo onen žáner? Ako je to v súčasnosti, ktorý žáner vám je teraz najbližší, v ktorom sa cítite väčšmi doma?

J. L.: Písal som i lyrizovanú prózu, ktorá sa ani tak veľmi nelíši od poézie. Niekde som povedal, že báseň píšem takto: Keď dostanem podnet, „stenograficky“ si poznačím slová, potom ich dám do veršov, pritom niečo opravím, niečo pokazím, a to je báseň. Niet totiž podstatného rozdielu medzi lyrikou a epikou. Predsa som najväčšmi doma v lyrike. V poslednom čase prekladám básne svojich starých známych, ktorí ma v samote neopustili. Podľa srbochorvátskej verzie som preložil prehľad japonskej poézie Na svätom jazere Iwara. A z francúzštiny som preložil výber z básní PierraJeanaJouvaJazdci posledného súdu.

 

E. F.: Popredný slovenský vojvodinský literárny vedec a kritik Michal Harpáň, ktorý je dobre známy aj na Slovensku ako autor významných teoretických prác, písal v súvislosti s vaším prvým obdobím o impresionistickom pansenzualizme, a to s ohľadom na vplyvy impresionizmu na vašu tvorbu. Uvedomovali ste si takýto vplyv pri písaní, a ak áno, vplyv ktorého umelca ste na svojej tvorbe najväčšmi pociťovali?

J. L.: Z umenia obdivujem francúzskych maliarov impresionistov. Ak už niekto z umelcov vplýval na moju tvorbu, tak to boli oni. Ich reprodukcie, ktoré som si priniesol z Paríža v dávnom roku 1964, podnes visia nad mojím písacím stolom.

 

E. F.: Vaše ďalšie obdobie sa spája s príklonom k existenciálnym otázkam a k otázkam o zmysle ľudského života, dalo by sa povedať, že mala na vás vplyv filozofia existencialistov – alebo to bolo dôsledkom vášho vlastného ľudského (intelektuálneho, etického i estetického) vývoja, že sa pre vás tieto otázky stali bytostne dôležité a tematizovali ste ich vo svojej tvorbe?

J. L.: Ťažké je vysliediť vplyvy. Určite ich bolo. Ale hlavný bol môj osobný postoj. Znepokojovali ma náhle vzrastajúce rozpory v spoločnosti a strácanie nádeje na možnosť „návratu k sebe“ v tragickej utópii 20. storočia. Do slov som vkladal štipku ľudskosti, statočnosti i lásky – kultúru. (Vtedy sa ešte ako-tak čítali knihy.)

 

E. F.: Ak už hovoríme o vplyvoch, preciťovali ste ich zo strany slovenskej literatúry, ktorá vzniká v materskej krajine, teda na Slovensku?Aleboak otázku sformulujeme všeobecnejšie, fungujú podľa vás takéto slovensko-slovenské väzby a vplyvy nielen vo vašej, ale v slovenskej vojvodinskej literatúre vôbec?

J. L.: Ako to vyzerá, neviem. Moja generácia vyrastala na slovenských básnikoch, počnúc Sládkovičom a končiac Smrekom. A náš vzťah k Slovensku bol naozaj romantický, ako u Židov k stratenej zemi. Upevňovalo nám národné povedomie. Novomeský, ktorého zbierky Nedeľa a Romboid som „náhodou“ objavil v Miestnej knižnici v Kovačici, určite vplýval na moju tvorbu.

 

E. F.: Otázky o vplyvoch sú opodstatnené najmä tým, že ste boli činný aj ako prekladateľ, prekladali ste dokonca z viacerých jazykov,ktorých tvorcov ste si (na základe akých kritérií) vyberali a ktorí vám z nich boli najbližší?

J. L.: Prekladal som básnikov, s ktorými som sa „náhodou“ stretol a ktorí mi boli blízki. Domnieval som sa (a tak si to myslím aj teraz), že báseň má byť v prvom rade piesňou (po srbsky sa aj povie pesma – pieseň), a nie hlavolamom alebo filozofickým traktátom. Určite na mňa vplývali, lebo v úvodných slovách k zbierke prekladov Rozlúčka s vetrom ( 1981) som napísal : „Prenášal som sa do ich krajín a vracal sa do ich času. Trápili ma tie isté otázky. Nadchýnala tá istá hrdosť. Zraňovalo poníženie a nešťastie. Ničili tvorivé muky. Stali sa mi natoľko blízkymi, že som k preloženým básňam cítil rovnaký vzťah ako k vlastnej tvorbe a nemohol som si ich nechať pre seba.“

 

E. F.: Knihy vám vyšli aj na Slovensku, ako hodnotíte aj na základe svojich osobných skúseností vzťahy a spoluprácu medzi tvorcami literatúry na Slovensku a vo Vojvodine, respektíve na celej Dolnej zemi? A ako vnímate túto spoluprácu na úrovni inštitúcií (univerzity, literárnovedné ústavy, literárne časopisy, rozhlas a televízia…), zmenilo sa v týchto vzťahoch niečo za posledné dve desaťročia?

J. L.: Zase sa musím ospravedlniť: ako to teraz vyzerá – neviem. Žijem tu (v Novom Sade) osamote, počítačnemám, internet nepoznám, píšem (keď môžem!)starosvetsky perom a rukopis prepisujem na písacom stroji značky Consul, ktorý som si priniesol roku 1963 , keď som bol prvýraz v Bratislave. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia, keď mi tam vyšiel výber z básní Vzbura oblakov a preklad poézie Dušana MatićaLen spieva tajomný plameň, bol ten vzťah jedinečný. Istotne k tomu prispela aj poloha hviezd: juhoslovanská vtedy silne žiarila na východnej oblohe. Básne mi uverejňovali v časopisoch a hojne som spolupracoval aj s Československým rozhlasom. Boli to nezabudnuteľné roky pre mňa a mojich blízkych, keď sme dojatí plakávali na moste v Komárne a spoznávali starú vlasť. Ctiborovi Štítnickému a kultúrnym činiteľom, ktorí k tomu prispeli, som za to podnes povďačný. Po juhoslovanskej tragédii, keď som zvlášť cítil potrebu morálnej podpory, zaslal som svoje básne do Slovenského rozhlasu, bez úspechu.

 

E. F.: Vo vašom výbere Zásvity času je veľa textov, ktoré sú ladené nostalgicky, sú plné smútku vyplývajúceho aj z hodnotenia minulosti – najmä spoločenských dejov, pohybov, zmien. Ako by ste hodnotili našu súčasnosť z hľadiska jej hodnotovej orientácie v porovnaní s minulou dobou, čo pokladáte za výrazne negatívny (alebo pozitívny) moment našej súčasnosti, kde sa urobilo najviac chýb a kde sme dosiahli pokrok?

J. L.: Všeličo sa zmenilo v poslednom čase. Nemožno o tom nehovoriť. Aj spomienky sa s tým viažu: otrasné dozvuky veľkého pádu, keď sa nám pred očami zrútil štát a s ním aj storočie, v ktorom sme rástli, v ktoré sme verili, odišlo. Sme v novom storočí, ale ja ho cítim ako návrat späť. Znepokojuje ma krátka pamäť. Ohromujú ma jeho neduhy: nehorázne pustošenie planéty, ekologické pohromy, bieda a hlad, hospodárske krízy, nezamestnanosť, úpadok duchovnej kultúry, studená vojna, lokálne vojny s miliónovými presunmi obyvateľstva, ktoré sme si ani nevšímali, kým sa nám utečenci nezjavili predo dvermi. (Hanibalanteportas!) Násilnosti… Všetko to vrhá tieň na výdobytky doby. Odpisujem si záznam: „Temporamutanturet nos mutamur in illis“ (Časy sa menia a my sa meníme v nich; latinský citát). Všetko sa mení. Aj kultúra! A kultúra – to sme my. Treba si to uvedomiť a podľa toho sa správať. Pamätať, že len kým si zachováme jazyk a kultúrne ustanovizne, pretrváme.

 

E. F.: Ako sa dnes pozeráte na prejdenú cestu a čo by ste odkázali autorom, ktorí iba vstupujú do neľahkej tvorivej dielne?

J. L.: Ako sa zmieniť o poézii – vždy takej starej, a večnemladej? Labyrint snov! Predsa však, kto sa narodí básnikom, ten si Ariadninu niť nájde, a keď aj nezožne vavríny, bude s túžbou sliediť za svojimi snami a značiť zásvity v čase. Tak bolo. Dúfajme, že aj bude.

 

Rozhovor pripravili Etela Farkašová a Viera Benková

7 – 8/2016

Prekladateľstvo je tvrdé remeslo

(Rozhovor s prekladateľom Karolom Wlachovským)

 

Narodil sa 20. 5. 1941 v Košiciach. Pôsobí ako prekladateľ, literárny vedec, pedagóg, kultúrny diplomat. Študoval ekonomický odbor na SVŠT (1958 – 1959). Neskôr vyštudoval Filozofickú fakultu univerzity Komenského v Bratislave (1969). Bol redaktorom Slovenských pohľadov (1963 – 1968). Pôsobil vo vydavateľstveTatran najprv na ekonomických úsekoch, neskôr ako vedúci redakcie svetovej literatúry a napokon ako riaditeľ vydavateľstva (1968 – 1990). V Budapešti pôsobil ako diplomat.Bol kultúrnym radcom československého (slovenského) veľvyslanectva a riaditeľom Československého kultúrneho a informačného centra (1990 – 1992), riaditeľom Kultúrneho inštitútu Slovenskej republiky (1993 – 1996), kde po niekoľkoročnej prestávke pôsobil opäť (od roku 1999). Pre poslucháčov slovakistiky prednášalna Univerzite LorándaEötvösa v Budapešti teóriu a prax prekladu (1993 – 1995), ako pedagóg hosťoval na Katolíckej univerzite Petra Pázmaňa v Pilišskej Čabe (1996 – 2003). Prednášal aj na Vysokej škole pedagogickej GyuluJuhásza v Segedíne (1996 – 2011) a Vysokej škole Sándora Kőrösiho Csomu v Békešskej Čabe (1995 – 1999).

Karol Wlachovský je jedným z najvýznamnejších prekladateľov maďarskej literatúry 20. storočia. Preložil texty výkvetu maďarskej literatúry: I. Örkénya, G. Ottlika, I. Mándyho, M. Mészölya, G. Csátha, D. Kosztolányiho, A. Kertésza a iných. Je dvorným prekladateľom Lajosa Grendela. V posledných rokoch sa systematicky venuje prekladu diela Kálmána Mikszátha. Wlachovský je autorom publikácie, v ktorej odovzdáva svoje skúsenosti z prekladu a uvažovania o literatúre a kultúrnej diplomacii. V maďarčine mu vyšla aj zbierka štúdií a esejí Belsővilágosság.

 M. B.

 

MAGDALÉNA BARANYIOVÁ: Čo vás priviedlo k záujmu o prekladateľskú činnosť?

KAROL WLACHOVSKÝ:Na počiatku bolo slovo. To slovo, presnejšie pokyn vyslovil v prvej polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia vtedajší šéfredaktor Slovenských pohľadov Milan Ferko, ktorý v krátkom čase vybudoval veľmi mladú, ale agilnú a ambicióznu redakciu. V skompletizovanom zložení ju tvorili J. Kot, M. Šútovec, J. Vanovič, P. Vilikovský a moja maličkosť. Do redakcie som nastúpil v novembri 1963, predtým som ako poslucháč FF UK zhruba dva roky uverejňoval knižné recenzie v dennej tlači (Smena, Večerník).Dekan prof. Šimon Ondruš a prodekan a vedúci katedry knihovedy prof. Štefan Pasiar súhlasili, aby som popri dennom štúdiu nastúpil do trvalého redaktorského zamestnania. Z redakcie Slovenských pohľadov som 1. septembra 1968 na podnet riaditeľa J. Ferenčíka a nového šéfredaktora J. Kota prešiel do vydavateľstva Tatran.

Päťročné pôsobenie v redakcii Slovenských pohľadov pokladám za svoju druhú univerzitu. Bola to praktická škola literárneho života, bez ktorej by som sa asi sotva mohol uplatniť v literárnom a neskôr aj v knižnom svete. Šéfredaktor Milan Ferko ma jedného dňa (položartom, polovážne, ako to mal vo zvyku) nasmeroval na maďarskú literatúru a kultúru. Tvorbu maďarských autorov v Československu pokladal za súčasť „československého literárneho kontextu“. V žoviálnom rozhovore mi pripomenul, aby som si nemyslel, že týmto segmentom súčasnej literatúry sa bude zaoberať daktorý z mojich kolegov pôvodom z Turca alebo z Liptova. Hoci som sa „náhodou“ narodil v Košiciach, pochádzam z Gemera a k maďarčine by som mal mať afinitu a bodka. Ako sa hovorí, bolo to bez alternatívy. Nezostávalo mi nič iné, len postupne sa zdokonaľovať v jazyku, lebo v útlom detstve som doslova odmietal vysloviť čo len jediné maďarské slovo, nadväzovať vzťahy s tunajšími maďarskými spisovateľmi, ktorí aspoň trocha vedeli aj po slovensky (napr. D. Monoszlóy), a za výdatnej otcovej pomoci som vyhotovil aj prvé „školácke“ preklady (štúdia prof. Istvána Käfera, vtedy vyslaného lektora maďarčiny na FFUK). Ešte počas čias v Slovenských pohľadoch som preložil a publikoval prozaické texty L. Dobosa, Gy. Dubu a D. Monoszlóya). Dvojnovela Tetovaní anjeli naposledy menovaného autora bola potom mojím prekladovým knižným debutom (1968). Za päťdesiat rokov sa v mojej (neúplnej) bibliografii nakopilo už viac ako sedemdesiat záznamov vydaných publikácií.

Stručne možno zhrnúť, že v mojej prekladateľskej činnosti Slovenské pohľady boli odrazovým mostíkom: od súčasnej maďarskej literatúry (prózy) na Slovensku (v Česku žil iba jeden maďarský autor – Imre Forbáth) som pozvoľna zabral celú plochu po maďarsky písanej literatúry a paletu preložených súčasných maďarských autorov som neskôr rozšíril o preklady klasických maďarských autorov. Bola to zrejme celkom zákonitá cesta, lebo začínajúcimladýprekladateľ sa ľahšie vyrovnáva so súčasným cudzím jazykom ako s jazykom kanonizovaných klasických autorov. V ich jazyku a štýle sú predsa zachytené aj také vrstvy národného jazyka, ktoré treba dôkladne oprašovať, aby ich človek správne pochopil. To sa neobíde bez náležitého filologického vzdelania (neštudoval som maďarskú filológiu, k tomu som sa musel postupne prepracovať), potrebného teoretického rozhľadu (to mi poskytla tzv. nitrianska škola prekladu pod vedením prof. A. Popoviča) či skúsenosti a praxe (v redakcii Slovenských pohľadov a v Tatrane).

M. B.: Pôsobili ste vo vydavateľstve Tatran ako vedúci redakcie svetovej literatúry a napokon ako riaditeľ. Ako vnímate toto obdobie s odstupom času?

K. W.: Z odstupu vyše 25 rokov – potom čo som v jeseni 1990 opustil Tatran z vlastného rozhodnutia (aj z priateľskej „milosti“ vtedajšieho námestníka ministra kultúry Kornela Földváriho, ktorý ma uvoľnil z funkcie riaditeľa, lebo iné kompetentné osoby to nehodlali urobiť, ale čo mal robiť, to som už bol v Budapešti) – svoje dvadsaťdvaročné pôsobenie v Tatrane pokladám z osobného aj spoločenského hľadiska za vydarené a prospešné. Dlhý pobyt na tomto knižnom pracovisku mi zabezpečil najmä vzdelanostný rozvoj a zanechal trvalé stopy aj v súkromnom živote a predovšetkým v slovenskej (knižnej) kultúre. Môj pracovný záber bol široký, pritom som mal čas na štúdium (na FFUK som obhájil doktorát) a prekladanie, ale zvýšil mi čas ešte aj na externú spoluprácu s novinami (Nové slovo) a časopismi (Revue svetovej literatúry) a vedenie Stavebného bytového družstva Zväzu slovenských spisovateľov, ktoré počas môjho takmer desaťročného pôsobenia postavilo 136 bytov pre slovenských spisovateľov a zamestnancov zariadení Zväzu slovenských spisovateľov. Dodatočne ma síce trochu mrzí, že som neabsolvoval literárnu ašpirantúru v Literárnovednom ústave SAV, ale vtedy sa mi videlo eticky neprijateľné, aby som s tretím najvyšším platom vo vydavateľstve v pracovnom čase vysedával na povinných prednáškach, a vo vydavateľstve kolegyne (kolegov bolo pomenej) sa šiplali s rukopismi a inými papiermi. Koniec koncov, aj bez ašpirantúry som toho mal na pleciach viac ako dosť.

Vedenie vydavateľstva Tatran (riaditeľ J. Ferenčík a šéfredaktor J. Kot) mojím príchodom do Tatranu sledovalo konkrétny cieľ, povedané súčasnou ekonomickou terminológiou, chcelo posilniť manažment vydavateľstva, lebo dobre vedeli, že vymyslieť a vyrobiť knihu je ľahšie než ju predať. Nastúpil som za vedúceho tzv. tlačovej redakcie. Zreorganizoval som prácu v redakcii, zaviedol nové prvky v koordinovanej propagácii a reklamnej aktivite, napr. súbežnú reklamu v novinách, rozhlase a v televízii. Tatran prvý použil reklamné klipy v televízii, napríklad pri propagácii novozaloženej Knižnice svetových bestsellerov. Len tak sa počas niekoľkých dní podarilo predať 70 000 výtlačkov Pasternakovho Doktora Živaga bez pomoci slovenskej knižnej distribúcie, ktorá na vyšší príkaz odmietla prevziať celý náklad Pasternaka, ale pod Michalskou bránou pred budovou Prvej uhorskej úverovej poľnohospodárskej banky (postavenej roku 1875) stáli nevídané rady na knihu. V tejto práci mi pomáhala skúsenosť z novín a časopisov (redaktor), z knižného obchodu (pomocný predavač v dobrom kníhkupectve u Jána Mana) a základné ekonomické poznatky zo štúdia ekonómie na SVŠT. Literárnu úroveň knižných oznamov a reklamných textov zvýšili vynaliezaví textári básnici I. Mojík, Š. Moravčík a prozaik J. Tužinský, hoci každý z nich pôsobil v redakcii len kratší prechodný čas. Sám som sa rozhliadol po potrebnej odbornej literatúre. V pamäti mi zostala Praxeológia od Poliaka T. Kotarbińského o cieľavedomej a úspešnej činnosti a najmä kniha Američana indického pôvodu Zoberiho o marketingu a v nej kapitola o americkom knižnom obchode. V knihe autor podrobne rozobral ekonomiku veľkých amerických vydavateľských domov a pripojil aj tabuľky percentuálnych prepočtov nákladov na reklamu. Percentuálne koeficienty pre rozličné typy literatúry tvorili potom základ na prepočet odhadu predpokladanej reálne dosiahnuteľnej tržby a objemu knižnej produkcie. To bolo v protiklade s vtedajšou slovenskou vydavateľskou praxou. Projekt štátneho podniku podľa teórie O. Šika však neúprosne visel nad existenciou vydavateľstva Tatran, zaručiť to mohla iba rentabilná vydavateľská činnosť. Americkú prax a prepočty som teda premietol na slovenské (hlavne tatranské) pomery. Bude to znieť trochu anekdoticky, ale vyrukoval som s tým, aby Tatran venoval na propagačnú činnosť milión korún. Na to prísediaci za stolom vypleštili oči, vraj čo s tým chcem. Stoicky som oznámil, že by to malo byť také percento z hrubého obratu, ktoré bude základom rentability vydavateľstva. Na domáce pomery išlo naozaj o nezvyčajne vysokú sumu. Poradili sa, pravdaže, ani zďaleka to nebol milión, ale o rok sa ukázalo, že konečný výsledok prekonal aj prepočítané predpokladané očakávanie, a odvtedy Tatran vlastne mohol hospodáriť so ziskom. To sa teda prvý raz podarilo ekonomicky postaviť Tatran do nezávislej edičnej a hospodárskej rovnováhy. Mne to pomohlo v ďalšom postupe, po „somárskom rebríčku“ som vystupoval na hospodárskom úseku vydavateľstva (vedúci obchodného úseku, neskôr obchodný námestník s rozhodujúcou úlohou, ale aj zodpovednosťou v nákladovej politike). V tzv. konsolidačnom období „ideové hodnotenie“ však postihlo mojich bezprostredných nadriadených: riaditeľa Jána Ferenčíka presunuli na čelo Knižného veľkoobchodu, čo podľa mňa bolo dehonestujúce, a Jozef Kota minister kultúry Miroslav Válek vymenoval za riaditeľa odboru umenia svojho rezortu. Od roku 1971 až do mojej voľby za prvého zvoleného riaditeľa vydavateľstva v Československu 21. septembra 1989 (zhodou okolností v deň 80. narodenín môjho otca) „riaditeľoval“ Anton Markuš. Z časového odstupu objektívne hodno povedať, že na svojom poste vcelku čestne obstál v naozaj ťažkom období, keď sa v mene perspektívnych, čiže nedosiahnuteľných ideí na kultúrnom (aj knižnom) poli vo veľkom manipulovalo na úkor straty kultúrnej identity. Tatran si zachoval vydavateľskú štruktúru aj popredné miesto v slovenskej (československej) knižnej kultúre mnohými nadčasovými edičnými činmi, bez ktorých by slovenská kultúra upadla. Osobitne oceňujem, že riaditeľ Anton Markuš na „dobré slovo“ neváhal prichýliť a vziať do zamestnaneckého pomeru mojich „proskribovaných“ kolegov zo „skonsolidovaných“ Slovenských pohľadov, ba aj vydať preklady a pôvodnú prácu (M. Šútovec a P. Vilikovský). V mojom pracovnom zadelení nastala zmena po príchode šéfredaktora J. Klauča, na ktorého podnet som prevzal vedenie (z edičného aj ekonomického hľadiska) kľúčovej a najväčšej redakcie vydavateľstva. Do kompetencie redakcie svetovej literatúry patrila svetová literatúra od jej počiatkov až do roku 1945. Z nových projektov sa ujala a ekonomicky prínosná bola predovšetkým edícia Zlatý fond svetovej literatúry. Neraz aj tisícstranové výbery kládli mimoriadne nároky na redakčnú prácu, ktorú zavše sťažovali generačné preklady. Napokon po odchode J. Klauča z funkcie šéfredaktora riaditeľ A. Markuš pred Vianocami 1975 mi dal na rozmyslenie, že podáva návrh na moje vymenovanie za šéfredaktora, hoci som nebol straník. Tento jeho zámer napokon nevyšiel pre obštrukciu niektorých slovenských spisovateľov, ktorí sa báli, že im nebudem ochotný podpísať zmluvy. Trvalo to deväť mesiacov, a tak som sa 1. septembra l976 stal zástupcom šéfredaktora, pričom som naďalej viedol svetovú redakciu (po čase spolu s redaktorkou Ľ. Alexejevou). Dostal som na starosť aj rezort spolupráce so zahraničnými vydavateľstvami, najmä pri vydávaní výtvarných publikácií, ktoré rozvinul ešte šéfredaktor J. Klaučo (napr. Pijoanove desaťzväzkové Dejiny umenia cez pražský Odeon s vydavateľstvom v Barcelone). Často som cestoval do Odeonu (šéfredaktor vydavateľstva bol germanista J. Čermák, ekonóm E. Vonka), do partnerských vydavateľstiev a na knižné veľtrhy do Moskvy, do Poľska, do Krakovaa Vroclavu, ale najradšej a najčastejšie som chodil do Budapešti, kde sa v partnerskom vydavateľstve Európa Könyvkiadó (riad. János Domokos, šéfredaktor László Antala, vedúci redaktor Balázs Szappanos) zrodil projekt spoločného vydávania „uhorských“ literárnych pamiatok, ktoré patria do kultúrneho a literárneho dedičstva slovenského aj maďarského národa. Išlo najmä o preklady z nemčiny (napr. Alojz Medňanský) alebo z latinčiny (Daniel Krman) do slovenčiny a maďarčiny, ale v oboch jazykoch samostatne vydané knihy mali spoločnú grafickú úpravu väčšinoupodľa návrhu slovenského grafika. Z ciest som sa neraz hrdo vracal s ťažkými kuframi nabalenými knihami, povedzme tromi zväzkami Dejín estetiky W. Tatarkiewicza, ktoré do slovenčiny preložil Jozef Marušiak. Na zahraničných cestách som od partnerov prijal aj odovzdal mnoho edičných tipov, ktoré sa potom tu i tam objavili v edičných plánoch.

Hospodársky najúspešnejší rokdosiahol Tatran roku 1990, čiže v roku, keď som napokon na jeho sklonku vydavateľstvo nadobro opustil a prijal diplomatické miesto v Budapešti. V tom roku totiž realizované tržby predstavovali bezmála 15 % celoslovenského objemu knižnej produkcie. (Len tak mimochodom: Mladé letá ako monopolný podnik boli na tom ešte lepšie.) V tom čase Tatran (netradične) pružne zastúpil zatiaľ málo funkčné (alebo nefunkčné) cirkevné vydavateľstvá a pohotovo vydané knihy s cirkevnou tematikou (príklad: Životopisy svätých) v neuveriteľne vysokých nákladoch ohromne zvyšovali tržby za predané knihy. Z tohto pohľadu som nemal najmenší dôvod odísť z Tatranu. Iný pohľad ponúkala jeho perspektíva a najmä transformácia v nových spoločenských podmienkach. Na cestu zákonnej transformácie sa ponúkala jediná cesta, lebo Tatran vznikol v septembri 1947 (teda pred Februárom 1948) ako účastinná spoločnosť bývalého povereníctva informácií, ktorého nástupcom v daných podmienkach bolo ministerstvo kultúry. Veľkým zástancom zákonnej transformácie bol nebohý Stanislav Šmatlák, ktorý si so mnou uvedomoval poslanie Tatranu v slovenskej knižnej kultúre druhej polovice 20. storočia, ale rozumná argumentácia nemala šancu v zápase proti všetkému „kamennému“ z predošlého režimu a systému. Stručne povedané: preto som sa rozhodol opustiť „vlajkovú loď“ slovenskej knižnej kultúry v čase veľkej slávy ešte pred jej potopením. A k tomu, čo sa stalo po mojom odchode, nepokladám sa kompetentný vyjadriť. Pri tom som predsa nebol a mal som už iné starosti, záujmy a zámery, nad ktorými som nemykal plecom.

6/2016, úryvok


ROZHOVORY PONAD ČAS

(Dokument doby a myslenia) Dosiaľ nepublikovaný rozhovor s historikom Matúšom Kučerom za prítomnosti jeho manželky Květy sa začal rodiť 29. 4. 1993 a postupne ho ukončili 14. júla 1993, vo francúzsky štátny sviatok. Navečer recepcia Francúzskej republiky, veľvyslanec a Rytier čestnej légie kardinál Korec. DRAHOSLAV MACHALA: Milý Matúš, raz sme už jeden i druhý v takom …

Čítať ďalej…