Úvodník

Dušan Mikolaj

Rozprávači a zabávači

Ak by som sa uchádzal (nebodaj) o post hlavného šéfa slovenského rozhlasu a televízie a zároveň o priazeň divákov a poslucháčov, spustil by som sériu programov Zem spieva oveľa skôr. A ak by som mal nejaký (čo len malý) vplyv na dramaturgiu folklórnych festivalov, nahováral by som organizátorov, aby popri tancoch a spevoch vzali na zreteľ rozprávačstvo ako rovnocennú základňu ľudovej kultúry. Napokon, ani toto by nebolo priekopnícke. Verím, že niektorí národopisci a folkloristi si spomínajú na Viliama Grusku, ktorý jeden spomedzi desiatok svojich scénických programov pomenoval Zem spieva už roku 1989 (venoval ho, prirodzene, priamo Karolovi Plickovi). V amfiteátri vo Východnej organizoval v prvej polovici na už zbúranom pódiu medzi hlavnou scénou a sedadlami divákov Prehliadky tichej krásy. V nasledujúcom desaťročí to boli Rodokmene zeme, Rodostrom slovenčiny (venoval ho Bernolákovi) otvoril cyklus scénických kompozícií, kde malo nosné postavenie slovo. Bolo rovnocenné v každej svojej autentickej podobe. V interpretácii poézie či citáciách dokumentačných prameňov vystupovali profesionálni herci, o osobných skúsenostiach na pozadí reálnych národných či mocenských udalostí rozprávali ženy a muži „z ľudu“. Autor programov sa s každým účinkujúcim dôverne poznal, na verejné vystúpenia ich pripravoval citlivo, nech spomínanie dotvára obraz „všedného života“, ktorý neraz tvoril nenahraditeľné zázemie na dejinné skutky významných osobností národa.

Viliam Gruska bol i jedným z osobností, čo sa aktívne zúčastnili podujatia Rozprávačské Lodno. Organizátori celoslovenskej súťažnej prehliadky rozprávačov ho pozvali na seminár, kde členovia odbornej poroty od prvého ročníka hodnotia vystúpenia súťažiacich a v rozhovoroch s nimi sa zaujímajú o to, z akých zdrojov a hlbinných slojov sa živí ich autentické (všeobecnejšie povedané ľudové) rozprávačstvo. Rozhľadený odborník a citlivý znalec ľudovej i národnej kultúry hovoril predovšetkým o vlastnom vyhľadávaní skúsených ľudí s dobrou pamäťou, o podnetnom nabádaní, aby si zaspomínali na dôležité osobné, rodinné, susedské zážitky alebo na významné spoločenské udalosti. Takéto rozprávanie (bez ideového šírenia nadbytočne vzletných rečí) sa u nás pestovalo zopár storočí skôr, než sa módne začal ujímať pojem oral history.

Keďže sa začiatkom leta uskutočnil už jubilejný dvadsiaty ročník Rozprávačského Lodna, žiada sa mi pri ňom pripomenúť Ivana Hudeca, jedného zo zakladateľov, podporovateľov a vytrvalých fanúšikov tohto nevšedného kultúrneho, tvorivého i spoločenského podujatia. Pred niekoľkými mesiacmi mal sedemdesiat, nuž dodám, že v tom čase bol ministrom kultúry vo vláde Slovenskej republiky. Jeho prácu na tomto poste charakterizuje koncepčná podpora národnej kultúry – ak to znie ako prehnaná či neobjektívna chvála, za seba poznamenávam iba úprimný smútok nad tým, že nikto z jeho (pre)nasledovateľov sa ani neusiloval tromfnúť ho vlastnými skutkami hodnými celospoločenských uznaní. V tomto periodiku uvediem preto iba jeho konkrétne príspevky k dôstojnejšiemu postaveniu tvorcov pôvodnej slovenskej literatúry v našej spoločnosti. Na rozvíjanie a prezentáciu umeleckej spisby zriadil Národné literárne centrum (jeho nástupca považoval za „nevyhnutne potrebné“ prvý prívlastok nahradiť všeobecným slovíčkom informačné) a Dom slovenskej literatúry (túto inštitúciu rovno zrušil). Kto ešte pripomenie, že postavil funkčné základy knižnej distribučnej siete Hrebenda, ktorá pružne a za finančne zvýhodnených obchodných pravidiel šírila smerom k čitateľom a knižniciam slovenské a do slovenčiny prekladané diela literárnych i iných žánrov? Na pozadí liberálnej praxe o všemocnej „liečbe trhom“ sa všetci nasledujúci ministri stotožnili s tým, že takáto „staromódnosť“ nemá šancu, nieto právo pretrvať v trendoch, a tak namiesto kontinuity každý svojou mierou prispel k tomu, aby sa aj kniha stala premetom ziskov úzkych podnikateľských skupín, pred ktorými sú vydavatelia pôvodnej tvorby, autori, verejné knižnice a iné kultúrne inštitúcie mimo kultúrneho zreteľa štátu.

Nuž vráťme sa k tomu, čo z Hudecových koncepcií pretrvalo i po roku 1998 (zvyčajne bez podpory alebo aspoň záujmu jeho nasledovníkov). V bezprostrednej spolupráci s ministrom som zvlášť cenil, v akej úcte mal mnohoraké prejavy ľudovej a neprofesionálnej tvorivosti. Miestnu kultúru vnímal ako výdatné tradičné podhubie, z ktorého môže čerpať aj profesionálne umenie. Jej vysoko demokratickým dosahom je skutočnosť, že záujmovým činnostiam sa venujú ľudia všetkých vekových kategórií i v neveľkých mestách, dedinách aj v ich osadách. Tým sa vytvára dôverné prepojenie medzi aktivistami, čo sa tvorivo angažujú z osobných potrieb a záujmov, a ľuďmi s bezprostredným záujmom o to, čo prezentujú na verejnosti.

úryvok, 10/2017

 

Anton Hykisch

SPOMALIŤ A POCHOPIŤ

 

Spomínam si na zážitky posledných dní a nevychádzam z údivu. Stačí klavírny koncert, a človek zistí, akým zázrakom je ľudský organizmus. Sedeli sme so ženou v koncertnej sieni Slovenského rozhlasu v „pyramíde“. K osamelému aerodynamicky tvarovanému klavíru na pódiu zasadol mladý klavírny virtuóz. Slastne prižmúrené oči, pokojná tvár, a zrazu sa rozbehol tanec prstov oboch rúk, neuveriteľná výprava po vrcholoch a priepastiach imaginárnej hudobnej krajiny. Sála so stovkami návštevníkov strnie. Ten muž uviedol do pohybu desiatky, stovky neurónov vlastných rúk, urobil z nich nadzemský nástroj, ktorým oživil fyzikálne tóny. Fyzika v službách človeka, rozvlnené more akustiky vyjadrujú pocity, ktoré dávno mŕtvy Bach či Debussy naprogramoval starobylým perom s atramentom vo fľaštičke na hárky papiera s prísnymi linkami. Ten muž, oddávna označovaný ako virtuóz, hral prvých desať minút, pol hodiny, hodinu, bez nôt, naspamäť, s malými prestávkami na úklon k obecenstvu. Jeho ruky vyše poldruha hodiny tancovali po klávesnici a oživili Bacha, Berlioza, Balakireva a Liszta. Akým zázrakom je ľudský organizmus a vlastne celý človek! A či nie je rovnaký zázrak, že umne vytvorený sled akustických signálov v stovkách ľudí v obecenstve prebudí hnutie duše, záplavu emócií, pocit absolútneho pokoja a vyrovnanosti?

Virtuóz Gergely Bogányi s jeho novokonštruovaným klavírom bol darom susedného národa nám na Slovensku. Tak to nadšene tlmočil prítomným riaditeľ Maďarského kultúrneho inštitútu Dr. Imre Molnár pri následnom pohostení a pohári vína. Počiatok tradičných Dní maďarskej kultúry v Bratislave. Kultúra ako most medzi národmi a štátmi. A navyše medzi susedmi. Mimochodom, diplomat Molnár hovorí dobre po slovensky, má za ženu Poľku, jeho syn a dcéra hovoria aj po poľsky aj po maďarsky, učia sa aj po slovensky.

Rozkoš z umenia, mier a porozumenie nás napĺňali cestou domov nočnou Bratislavou. Podľa zlého zvyku zapol som ešte pred spánkom počítač. Zmeravel som. Urastení mládenci s množstvom maďarských zástav, výkriky a slogany: Felvidék nie je Slovensko… Podkarpatsko nie je Ukrajina… Sedmohradsko nie je Rumunsko… Ujvidék (Dolná zem) nie je Srbsko. A, pravdaže, sugestívna mapka ako takmer pred sto rokmi veľmoci v Trianone Veľké Maďarsko násilím okradli o Slovensko, Podkarpatsko, Sedmohradsko, Vojvodinu a Báčku a o Burgenland. A tí nadšení mládenci v rockových pesničkách ubezpečujú, že nadíde čas, keď sa bolesť odčiní a ulúpené územia sa vrátia do vlasti. Tak si spievajú maďarskí Kotlebovci z Hnutia 64 žúp.

V Maďarsku bol vtedy Deň národnej súdržnosti. Spomínajú na všetkých Maďarov mimo hraníc Maďarska. Fajn. Aj my máme Deň zahraničných Slovákov. Na internete som zistil, že ani jeden mienkotvorný maďarský denník nevenoval pozornosť demonštrácii maďarských extrémistov. Nenašiel som ani zábery z demonštrácie pred slovenským veľvyslanectvom v Budapešti. Na titulkoch dominoval Trump, teroristický útok v Londýne, Sorosove intrigy, vlna migrantov cez Taliansko, Čierna Hora novým členom NATO, korupčné kauzy vládneho Fideszu. Bežné každodenné Maďarsko má iné starosti. Podobné našim. A obaja máme „svojich“ kotlebovcov. Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa stretli tí „naši“ s tými „ich“? Na akej pesničke by sa stretli v rockovom vytržení?

Ach, človek je zázrak. Naozaj?

úryvok, 9/2017

 

Alexander Halvoník

KULTÚRA A POLITIKA

Existuje množstvo definícií kultúry, vrátane tej najčerstvejšej a najkomplexnejšej, z ktorej pred troma rokmi vychádzalo Ministerstvo kultúry SR vo svojej rozvojovej vízii Stratégia rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020. Jej cieľovým programom bolo vzájomne užšie prepojiť štát, kultúru a ekonomiku pri tvorbe hmotného a nehmotného bohatstva spoločnosti a tak prispieť ku kvalite života spoločnosti a každého jej člena. Posledných zopár rokov však ukázalo, že všetky definície a strategické plány na rozvoj kultúry sú zrazu akési sezónne, neúplné, nedonosené, vrátane tej ministerskej. Všetky akosi poukazujú na množstvo, ale nevedia sa vyrovnať s kvalitou, bez ktorej je kultúra len jednou z mnohých ilúzií. Vývoj sveta sa za posledné roky tak zakceleroval, zdynamizoval a sproblematizoval, že akákoľvek definícia či stratégia si viac netrúfa odpovedať na otázku, ako primäť spoločenstvo, národ, záujmové skupiny či jednotlivcov, aby kultúru chápali ako svoje šťastie, aby s ňou spájali svoju mierovú existenciu či svoj plnohodnotný život. Je to preto, že ani jedna celostne neodpovedá na otázku, čo je kultúra, čo tvorí jej podstatu a jej menej transparentné obsahy, dosahy a účinky na život, alebo preto, že sny o kultúrnom usporiadaní sveta sú naozaj ilúziou? Definície a stratégie už sotva bude dakto inovovať, lebo o kultúre sa jednoducho prestalo hovoriť, práve tak ako sa prestalo hovoriť o demokracii, a ak sa hovorí, tak zväčša iba zo zotrvačnosti alebo na prekrytie čohosi menej ušľachtilého, len preto, aby život, v ktorom je priveľa smrti, nevyzeral tak beznádejne neživo. Akosi ochotne sme zabudli, že kultúra je všetko, čo žijeme, s čím žijeme a prečo žijeme. Že je to niečo silné a zároveň krehké, lebo kultúra je reflexia i existencia, je bytie i jeho ničota. Kultúra je minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Je priestor pre život, a ten je, aspoň z pohľadu kultúrneho človeka, bez začiatku a bez konca. Kultúra môže byť dobyvačná zbraň, ale je takisto materinskou ochranou najzraniteľnejších ľudských hodnôt a tajomstiev. Kultúra sú vedomosti, ale i veci, majetky a peniaze. Je dozaista sila, ale jej duchovná podstata je prislabá na to, aby sa vyrovnala s hrubosťou ekonomických a mocenských záujmov odpútaných od skutočných ľudských potrieb. Kultúru nemožno vybudovať ako účelovú stavbu, pretože by sa jej mohlo ľahko prihodiť, že raz sa stane neobývateľnou ako mnohé pyšné hrady, ktoré sa stali kultúrnou realitou. Aj nacisti mali svoju kultúru. V jej mene sa odohrali najväčšie zbesilosti, aké ľudstvo doteraz zažilo. Pod jej kuratelou sa likvidovali názoroví protivníci, znevažovali životy ľudí a národov a pálili nevhodné knihy. A našla si na to svojich kultúrnikov, horlivých propagátorov i umelcov, stačilo kývnuť prstom. Chaos rozvrátenej krajiny priam k tomu vyzýval. Definície kultúry akiste z cudnosti pozabudli na to, že rovnako ako existuje kultúra života, existuje i kultúra smrti. Nedajú sa od seba oddeliť, sú súčasťou toho istého ľudstva a záleží len na okolnostiach, ktorá z nich v ktorom okamihu preváži tú druhú. Obe majú svojich zástavníkov a manažérov. Kultúra je nástroj na vytváranie súladu, vďaka ktorému sa stávame alebo prestávame byť súčasťou života spoločenstiev, ale i nesúladu, ktorý ničí subtílne ľudské súvislosti. Dôležitým kultúrnym činiteľom je zem, po ktorej chodíme a ktorej vôňu dýchame, strom, ktorý sme nevytvorili, ale ktorý sme často náchylní zničiť len v mene svojej predstavy o kultúrnosti. Ak prestaneme počúvať vlastnú zem, k nijakej kultúre sa nedopracujeme. Vlastnosťou ľudskej kultúry je aj to, že človek je schopný zničiť svoju kultúru len preto, aby ju zdokonalil alebo nahradil inou, napriek tomu, že kultúra je kultúrou práve vďaka svojim koreňom. Typickým príkladom takejto dvojsečnosti je internet. S internetom sa z každého hlupáka môže stať kultúrny mudrc, ale nemenej snobský idiot bez vlastnej myšlienky. Každý kultúrny fakt je ako homeopatikum – pôsobí dovtedy, kým sa nepredávkuje. Kdejaký lúzer sa môže stať vodcom, ak je dostatočne výrečný a ulahodí aj ušiam tých, čo nevidia veci až tak prostoducho.

Za posledné roky sa v kultúre všeličo zmenilo. Pribudlo kníh i čitateľov, divadelných predstavení, kultúrnych podujatí, zreštaurovali sa historické pamiatky, zdigitalizovali sa archívy a muzeálne zbierky, vytvorili sa tri významné neštátne podporné fondy zabezpečujúce zvýšený prítok peňazí do kultúry zo štátneho rozpočtu. A k tomu treba prirátať zvýšenú ochotu sponzorov podporovať kultúru či ešte vždy výdatný potok peňazí zo zahraničných zdrojov na podporu tzv. občianskych aktivít kultúrneho charakteru. Všetko sú to naozaj predpoklady na lepšie fungovanie podvyživenej kultúry. Či to však naozaj rozmnožilo naše kultúrne bohatstvo, je iná vec.

Poslaním kultúry je spájať, ale čo sa to stalo, že kultúra dnes skôr rozdeľuje? Na jednej strane sa kultúra vrátane umenia stáva záležitosťou elít ohŕňajúcou nos nad akoukoľvek verejnou akceptáciou, na druhej strane je favoritom más, odnášajúcich si však z nej najmä pocit falošnej spolunáležitosti, ktorá im v bežnom živote chýba. Na jednej strane sú peniaze určené na kultúrny rozvoj predmetom zvýšeného záujmu podnikavcov v kultúre, ba priam vecou ich spoločenskej prestíže, na druhej strane nedostať grant či dostať menej ako iný znamená stať sa nepriateľom. Delíme sa na tých, čo nedostávajú, a na tých, čo dostávajú, na tých, čo majú fanúšikov a čo ich nemajú, na tých, čo tvoria hodnoty a čo vyrábajú šmíru. A odtiaľ je už len krôčik, aby sme názorovo nekonformných označili za nekultúrnych, neumeleckých, menej hodnotných, nekompetentných, ak nie za voľačo ešte horšie, najčastejšie aj ideologicky podfarbené. Ak si to o sebe navzájom myslia obe strany, musí to byť pravda, a nijaká kultúra s tým nepohne, hoci práve kultúra je na takéto veci kompetentná. Napokon všetci na všetkých nadávajú a čakajú na zmenu vlády alebo idú nebodaj protestovať do ulíc. Keď však vláda dá, vtedy začína navyše platiť, a platí to v celom štáte: čím viac peňazí, tým viac korupcie. A keďže korupcia je pre všetkých čosi hanebné, vymýšľajú sa mechanizmy boja proti nej: komisie, procedúry, potvrdenia, svedectvá, paragrafy navzájom si protirečiacich predpisov, z ktorých sa ani jedna strana nevie vyhrabať. Výsledkom je napokon anonymita a alibizmus rozhodovania, čo nekultúrne nahráva skepse ku kultúre. To sú limity, ktoré si vybojovala kultúra a aj jej predstavitelia.

Sme rozdelení a v súlade so zástavníkmi sú rozdelené i masy kultúrnych konzumentov, o ktoré sa čoraz väčšmi usilujeme. Tam, kde je masovosť, je však vždy i nebezpečenstvo masového nevedomia, keď sa nonkonformizmus, ktorý je predpokladom slobodnej kultúrnej či umeleckej tvorby, stáva platformou konformizmu. A nijaký iný nonkonformizmus už nesmie platiť. Čo s tým, keď sa niekdajší bojovníci za slobodu tvorby museli preformátovať na bojovníkov za granty?

Lenže – ak to niekoho poteší: nie sme v tom sami. Celý svet zaštiťujúci sa demokraciou a ľudskými právami a poháňaný bezbrehým liberalizmom sa akoby mávnutím čarovného prútika prehupol do postfaktickej dejinnej etapy. Možno sa ani neprehupol, len zákonite a programovo k nej smeroval. V čase, keď sa mení z unipolárneho na multipolárny, prestali platiť fakty, začali platiť virtuálne reality, ak nie nereálne orwellovské fantasmagórie. A ich nástrojom je práve politika. Nový francúzsky prezident by akiste rád prežíval strasti svojho dávneho predchodcu de Gaulla, ktorý si svojho času povzdychol: „Ako riadiť krajinu, ktorá má vyše 300 druhov syra?“ Macron sa však neponáhľa s odpoveďou na otázku, ktorá priam nad ním visí sťa gilotína: „Čo s národom, ktorý má na krku mnohotisícové davy cudzích prisťahovalcov, množstvo teroristických útokov a hŕbu nezmieriteľných protirečení v chápaní vlastného štátu, národa a ľudového pohybu?“ Odpoveď na takúto otázku však pravdepodobne neexistuje, a ak existuje, určite patrí do kategórie orwellovských fantázií. A to je dnes jeden z príznakov francúzskej kultúry.

Politika sa v dnešných časoch stala doslova službou. Službou pyramíde moci spojenej s peniazmi. Liberalizmus, globalizácia a zodpovedajúci celosvetový bankový systém previazaný s nadnárodnými korporáciami spôsobili, že jedno percento najbohatšej dospelej populácie vlastní vyše polovice svetového bohatstva, pričom na chudobnejšiu polovicu planéty pripadá menej ako jedno percento z neho, a osem najbohatších ľudí sveta vlastní toľko, ako 3,6 miliardy ľudí najchudobnejších ľudí sveta. Tento stav, prirodzene, vytvára súčasný obraz sveta a nepochybne i jeho kultúry. Kultúra smrti dostáva novú príležitosť. Za rinčania zbraní a zlovestného mlčania kybernetických zloduchov politici skúšajú trpezlivosť spodnej časti pyramídy, teda ľudu, rozprávkami pred uspaním o ľudských právach, o právach menšín, o právach na pohyb, na prácu a zaslúženú odmenu, o otvorenej spoločnosti. Najmä pred voľbami. Sú v tom skutočne vytrvalí a vynaliezaví, lebo dúfajú, že i keď ich nikto nezvolí, aj tak budú zvolení. Slovenská politika nemá šancu vymaniť sa z týchto jednosmerných tokov peňazí a moci, ktorých prirodzenou súčasťou je korupcia a priazeň globálnych protektorov. Je to krvný obeh dnešného sveta. Odchýlky sú neprípustné. Každé vybočenie bude spravodlivo sankcionované.

Akou pamätihodnou otázkou si však má uľaviť predseda slovenskej vlády, ktorý okrem liberalizácie, globalizácie a voľného pohybu osôb prežíva priam na vlastnej koži dlhoročné spochybňovanie národnej identity, dôsledkov historických neprávostí, schopnosti Slovákov tolerovať iných a byť súčasťou veľkej rodiny kultúrnych národov? Nepatrí sa poďakovať vláde za to, že má odvahu hovoriť a projektovať kultúru a jej rozvoj aj za situácie, keď nám zvelebovaný konzum vyrobí 600 000 exekúcií ročne, keď globálny voľný trh podaroval cudzincom 200 000 hektárov slovenskej ornej pôdy, nehovoriac o pôde pre priemyselných zahraničných investorov a diaľniciach postavených kvôli nim, keď domácim musí k šťastiu stačiť zlomok percenta zníženej nezamestnanosti, keď iba v Bratislave vegetuje 2 000 bezdomovcov, čo nie je oveľa menej ako v iných veľkých mestách, keď do zahraničia ročne odíde okolo 15 000 najmä mladých obyvateľov a každý desiaty vysokoškolák hľadá po skončení školy šťastie za hranicami svojej vlasti, keď sa nám vyľudňujú dediny a pustnú lúky a lesy? Však to nie je až také nepochopiteľné, že náš štát položil podstatnú časť ťarchy ušľachtilých zámerov vylepšiť kultúrny imidž Slovenska na bedrá mimovládnych organizácií a občianskych združení? Veď ináč by to mohlo dopadnúť rovnako rukolapne ako ten slovenský hokej na poslednom svetovom šampionáte. Veď uvedené inštitúcie majú pri budovaní otvorených spoločností bohaté skúsenosti, najmä zahraničné.

7 – 8/2017

Etela Farkašová

Aj malé dejiny sú dejiny

 

Niet pochybností o tom, že pre život a osobnú identitu každého ľudského indivídua je dôležitá jeho individuálna pamäť, podobne je pre život a identitu akékoľvek spoločenstva dôležitá jeho kolektívna – kultúrna – pamäť. Táto sa utvára počas celej existencie spoločenstva, predovšetkým v jeho aktivitách, v procesoch, v ktorých spoločenstvo získava nové skúsenosti, spoznáva samo seba, uvedomuje si svoje miesto v sieti vzťahov s inými, svoju špecifickosť. Takzvaná „my-pamäť“ ako historicky utvorené kultúrne bohatstvo, ako doslova kultúrny poklad má dôležitú funkciu: podporuje a spevňuje pocit spolupatričnosti vnútri daného spoločenstva, stmeľuje ho a vplýva na to, aby sa mohlo ďalej rozvíjať ako síce diferencovaný, no predsa len hodnotovo relatívne kohézny celok.

Veľké moderné spoločenstvá si vypracovali účinné prostriedky na odovzdávanie najrelevantnejších súčastí svojho kultúrneho imania, ktoré utvárali v priebehu histórie. Jeho sprostredkúvanie sa deje buď programovo, alebo mimovoľne predovšetkým v rámci rodiny a školy, ale aj pôsobením rôznych inštitúcií a celkovej spoločensko-kultúrnej atmosféry.

O udržiavaní kultúrnej kontinuity a pamäti spoločnosti sa neraz diskutuje v súvislosti s procesom vzdelávania (výchovy), aj v súčasnosti sme svedkami podobných diskusií súvisiacich s pripravovanou reformou v školskom systéme. Poukazuje sa v nich napríklad na malé historické vedomie (nielen) mladých a najmladších generácií, na nízku úroveň vedomostí o vlastných či svetových dejinách, na neschopnosť orientovať sa v historickom (aj súčasnom) dianí tak doma, ako i vo svete, na neschopnosť kriticky ho reflektovať a v dôsledku toho aj na menšiu mieru odolávať rôznym dezinterpretáciám dejín a manipuláciám.

Tieto diskusie a najmä nápravy vo vzdelávacom systéme sú veľmi dôležité a zaslúžia si pozornosť. Otázka kultúrnej pamäti, histórie a identity sa však netýka len veľkých spoločenských celkov, ale aj menších, ba aj malých, až intímnych spoločenstiev, v takýchto súvislostiach sa táto otázka už menej často nastoľuje. Rada by som preto upriamila pozornosť práve na fenomén „malých“ histórií, „malých“ identít, „malých“ kultúrnych pamätí, ktoré sa neviažu na celé spoločnosti, ale len na ich menšie výseky, napríklad na jednotlivé lokality, mestá, väčšie či menšie obce alebo na rôzne inštitúcie. Všetky tieto subjekty majú svoju históriu, v priebehu ktorej utvárali svoje identity a svoje kultúrne pamäti – poklady, otázne ale je, či si všetky tieto subjekty aj neformálne, bytostne osvojili vlastnú históriu, či ju vnímajú ako jedinečnú hodnotu, či ochraňujú a ďalej odovzdávajú svoju kultúrnu pamäť a či vo vzťahu k nej aj pod vplyvom silnej ekonomizácie života a globalizácie neprevládli dnes ľahostajnosť a nezáujem…

Proti takejto skepse by bolo možné namietnuť, jestvujú predsa obecné kroniky, kroniky celých regiónov, jestvujú záznamy o dôležitých udalostiach v živote jednotlivých inštitúcií a pracovísk, ich história sa oficiálne zaznamenáva, spracúva. Ide však o to, či sa jednotlivé „malé“ dejiny skutočne zvnútorňujú v ľuďoch, ktorí v týchto regiónoch, obciach, inštitúciách žijú a pracujú, či sa tieto „mikrohistórie“ stávajú súčasťou ich vedomia, ich individuálnej identity, či im „kolujú v žilách“ a predstavujú čosi, k čomu majú daní ľudia osobný (v optimálnom prípade vrúcny) vzťah.

Z médií sa neraz dozvedáme o prípadoch, že v tej alebo onej obci sa našli dobrovoľníci, ktorí iniciovali rekonštrukciu starého kaštieľa alebo rodného domu významnej osobnosti a (žiaľ či hanba!), bez ktorých iniciatívy by tieto kultúrne pamiatky upadli do zabudnutia (spolu s osobnosťou rodáka – tamojšieho umelca, vedca, spoločensky významného činiteľa). Dozvedáme sa však aj o prípadoch, že vzácna kultúrna pamiatka natoľko schátrala, že je pre budúcnosť definitívne stratená, nezískali sa na jej opravu fondy, nenašli sa miestni nadšenci…

Nejde iba o regióny alebo obce, kultúrnej pamäti sa nie vždy venuje náležitá pozornosť ani na pôde viacerých, dokonca vzdelávacích a paradoxne – v najširšom zmysle – kultúrnych inštitúcií. Pred pár rokmi sa mi stalo, že som v prednáške pre druhý či tretí ročník spomenula Igora Hrušovského, jedného zo zakladateľov modernej slovenskej filozofie, z radov môjho poslucháčstva len niekoľkí poznali meno nášho popredného filozofa, no ani tí nevedeli, že pôsobil na tej istej fakulte, na tej istej katedre, kde oni teraz študujú, že chodil po tých istých chodbách, po ktorých teraz kráčajú oni. Nedalo mi to a spomenula som zopár ďalších mien významných osobností – voľakedajších fakultných profesorov, výsledok bol podobný. Treba dodať, že študenti, ktorým som prednášala, sa v ďalšom roku s týmito mysliteľmi v rámci predmetu dejiny slovenskej filozofie oboznámili, no aj tak je na zamyslenie, že o nich predbežne nemali ani potuchy, že svoju alma mater pravdepodobne vnímali ako akúsi abstraktnú inštitúciu, že si ju v predstavách nevedeli spojiť s významnými postavami, ktoré tam v minulosti pôsobili a zohrali úlohu v slovenskej kultúre. A to sme na našej katedre v rámci viacerých grantov reflektovali dejiny samotnej katedry, s dôrazom na filozofickú tvorbu tých, ktorí na nej pôsobili počas jej existencie, pričom výstupmi grantových úloh boli nielen konferencie, ale aj zborníky štúdií o daných osobnostiach (zborníky sú prístupné v seminárnej knižnici).

Aj tak by však bolo nespravodlivé, ak by sme za spomínané medzery v kultúrnej pamäti vinili (iba) mladých, ak by sme (len) im vyčítali, že majú matný obraz o histórii svojej inštitúcie, a nepriznali by sme si, že akosi sme my, starší, v časovom tlaku, pri úsilí zvládnuť rozsiahlu povinnú študijnú látku, pod náporom mnohých iných (vrátane administratívnych) povinností pozabudli aj mimo študijných plánov sprostredkovať prichádzajúcim generáciám hneď na prahu ich štúdia čosi z histórie tejto inštitúcie, priblížiť im ju prostredníctvom konkrétnych ľudí, ktorí – pravda, v rôznej miere – prispeli k rozvoju svojej vednej disciplíny.

Zhodou okolností som približne v tom istom čase mala možnosť rozprávať sa s mladým prírodovedcom zo SAV, len tak mimochodom som sa zmienila o vedcovi, ktorý to pracovisko v polovici minulého storočia zakladal a ktorý sa zapísal významom svojich prác nielen do slovenskej, ale aj európskej vedy, no o ktorom jej mladý adept takmer nepočul, netušil, že daný vedec časť svojich objavov uskutočnil práve v ústave, v ktorom teraz on sám začína svoju profesionálnu kariéru. O tomto neradostnom zistení som sa potom rozprávala s viacerými generačnými vrstovníkmi a vrstovníčkami, dohodli sme sa, že len tak pro domo si urobíme neoficiálnu anketu: potvrdila, že väčšia časť mladej generácie nemá takmer nijaké vedomosti o histórii inštitúcií, na ktorých pôdu sama (čo len dočasne) vstúpila, o tom, v akých podmienkach vznikali a akými neraz kľukatými cestami sa v minulosti vyvíjali, ani aké významné osobnosti na nich zanechali stopy. Uchovávanie a odovzdávanie kultúrnej pamäti, či už inštitúcií alebo iných subjektov, je však veľmi dôležité pre ďalšie generácie, ktoré sú s nimi späté, pre ich (seba)vedomie, pre pocit príslušnosti k nim, pre adekvátnu hrdosť na ne, a aj pre pocit zodpovednosti za ich budúci vývoj…

Absencia pozornosti venovanej u nás podobným „malým dejinám“ a „malým“ kultúrnym pamätiam môže byť podľa mňa jednou z príčin toho, že z našich škôl vychádzajú síce odborne dobre pripravení absolventi, no chýba im vzťah a záujem o kultúrne dedičstvo uchované aj vo „veľkej“ kultúrnej pamäti a vytvárané vo „veľkých“ (národných, európskych, svetových) dejinách.

P. S.: Bolo by akiste zaujímavé zistiť, ako by dopadli podobné neoficiálne ankety o „malých“ dejinách a kultúrnych pamätiach, ktoré by urobili vo svojom prostredí dajme tomu čitatelia tohto úvodníka…

6/2017

 

Dušan Kerný

Nevyhnutnosť prepisovať nielen dejiny, ale aj súčasnosť

(Sloboda slova v bode času, odkiaľ niet návratu)

 

Je popoludnie nielen všedného, ale aj sivého marcového dňa. Salón na druhom poschodí paláca z konca 18. storočia uprostred toho zvyšku Starého Mesta, čo zostal, keď všetko okolo sme desaťročia za každého režimu, raz s potleskom, inokedy s frflaním, obracali hore nohami, zapĺňa početné publikum. Niet tu nijakej kamery, nijakého mikrofónu či fotografov, ktorí inak nikde nechýbajú, keď sa lovia predajné snímky, predajné scény, tváre. Je tu plno známych ľudí, nielen dlhovekých, ale aj dlho známych. Poslanec a historik, ktorý chcel kedysi voviesť do každodenného jazyka termín slávna snemovňa, tak ako dávno za Štúra, teraz číta pozdravný list predsedu parlamentu, ktorý už nikomu ani na um nezíde nazývať snemovňou, tobôž slávnou. Je to list jedného z trojice najvyšších predstaviteľov štátu. Štátu, ktorý väčšina z toho publika chcela a prispela k jeho vzniku a formovaniu jeho inštitúcií. Osemdesiatpäťročný adresát je jeden z nich. Predseda parlamentu o ňom hovorí ako o jednej z najvýznamnejších osobností súčasnosti. Profesor literatúry, spisovateľ a básnik v jednej osobe hovorí o osemdesiatich piatich rokoch tvorby. Dalo by sa hovoriť (parafrázujúc Zechentera Laskomerského) o osemdesiatich piatich rokoch slovenského života? Alebo načrieť hlbšie do dejín a, inšpirujúc sa J. M. Hurbanom, hovoriť o osemdesiatich piatich rokov slovenského života literárneho?

V každom prípade pred prítomnými defiluje nielen rečník za rečníkom, ale pred duševným zrakom aj to, čo sami zažili za dlhé desaťročia, vedno s prítomnými alebo bez nich. Pretože v sále sedí dlhá pamäť tak slovenského života, ako aj života na Slovensku, tak slovenského života literárneho, ako aj literáta na Slovensku. Dlhá pamäť u každého iná a azda aj inak vyrozprávaná či inak zamlčaná. Takže dovedna tu nesedí nijaká spoločná pamäť na osemdesiatpäť rokov, ale veľa jednotlivých pamätí, každá iná. Nedá sa to zrátať, dovedna by to aj tak nebola pamäť tisícročná, no niečo spoločné tu je. Jeden z pamätníkov to vyloví priamo z textov publicistiky oslávenca: narodili sme sa a rodičia so svojou pamäťou predošlej monarchie formovali naše detstvo za Masaryka, za prvej Československej republiky, výnimočného štátu v strednej Európe, úplne iného ako okolité, do školy sme začali chodiť už v inom, slovenskom, štáte, rovnako inom ako všetko okolo, gymnaziálne a maturitné roky sme už zažívali po roku 1948 a v rokoch päťdesiatych, stalinských i postalinských, dospievali sme na ich prelome najmä v rokoch šesťdesiatych, za Dubčeka, v časoch už postalinských sme začali tvoriť literárne, prešli sme nasledujúcim dvadsaťročím (v ňom autor napísal knihu Atómové leto), no znovu sa všetci nadýchli až za Gorbačova, aby po roku 1989 mohli konečne tvoriť slobodne.

Nie je to úplný a už vôbec nie doslovný citát, ale hovorí za knihu. O čom hovorí? Okrem iného o tom, že za celý ten čas sa nielen dejiny inak vykladali, ale najmä prepisovali. Bolo nevyhnutné ich prepisovať tak, ako sa zmenila doba. A literatúra, literáti, publicisti osobitne, boli vždy pri tom. A to nekonečné prepisovanie dejín vytváralo dodnes neskončený prúd potreby znovu ich prepísať tentoraz načisto. Prepísať, nie falšovať, zatajovať, vynechávať, pozmeňovať dátumy, nespomínať niektoré osoby a mnohé fakty, nevytvárať čierno-bielu stenu, bariéru, ktorá neposkytuje inú možnosť, len byť za, alebo proti. Slovu prepísať dať iný zmysel – nielen prepísať načisto, ale vyrovnať sa s minulosťou, ktorá je živá a prítomná, s naším slovenským životom v nej.

Dnes je jasné, ako ďaleko sme sa už v minulosti posunuli – teda vo vyrovnávaní so slovenskou minulosťou v tejto novej ére. V tomto roku to siaha nielen po rok 1939, ale ako ukázala prelomová spomienka výročia trenčianskoteplického kongresu spisovateľov proti fašizmu, až do roku 1936 a ďalej, do roku 1932, keď nová slovenská inteligencia po prvý raz formovala požiadavky česko-slovenskej federácie. To sa pred nasledujúcimi generáciami dlho tajilo a vyšlo najavo až v procesoch v päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď už len slovo federácia bolo trestným činom, za ktorý sa posielalo ešte v roku 1954 po Stalinovej smrti, vo vtedajšom Československu, do väzenia. Aby sa federácia onedlho, v roku 1968, stala ústavnou…

Minulosť je zahryznutá do súčasnosti a vždy je iná. Preto to vyrovnávanie budeme sledovať na celej ceste k výročiam roku 2018. Vzniku Č-SR, polstoročnici od roku 1968 a 25 rokov od vzniku SR. Vyrovnávanie s dejinami bude v tom boji divokom pre každého iné, pretože v tom prepletenci výkladov dejín a politiky sa stále zjavujú nové súvislosti. Namiesto stability, pevnej pôdy pod nohami je tu nielen nestálosť, ako konečne dosiahnuť ucelenú podobu slovenských dejín, nie dejín na Slovensku, nie dejín Slovenska. Je to mnohovrstevný zápas. Má bezprostredné ciele politické, má, ako to bolo vždy, svoju propagandistickú pechotu. Ale zmyslom toho prepisovania je zápas o identitu, nielen národnú, nielen európsku, ale o vedomie istôt, na ktoré môže jednotlivec práve tak ako spoločenstvo a život verejný oprieť stabilitu duševného zdravia. Nemôže štát ani spoločnosť fungovať normálne, keď si myslí, že štát nevznikol normálne.

Znovu počúvame, a to rovno na výročie vzniku tejto republiky, že síce vznikla ústavným zákonom legálne, ale keďže nebolo v roku 1992 referendum, bolo to nelegitímne. S prekvapením či azda so šokom počúvame, že táto republika vznikla krvavými rukami, a to vo verejnoprávnych médiách, rozhlase a televízii. Nehovoriac o tom, že oná republika (1939), ktorá vznikla pol roka pred svetovou vojnou, keď tu nikto vojnu nechcel, a nevznikla ako dôsledok vojny, dostala verejnoprávny prívlastok vojnová. Ani jedna štátnosť v okolí nie je vystavená toľkým pochybnostiam a odmietaniam, nesúhlasom a v podtexte zrejme príklonom k identite inej. Tie všetky prívlastky majú z jazyka komunikácie vytlačiť jednoduché nazvanie prvá či druhá republika, pojem vlastnej štátnosti oddeliť od režimov.

V tomto zmysle ide o duševné zdravie života verejného i politického, preto to zasahuje každého jednotlivca. Preto je úplne prirodzené nekončiace sa úsilie prepisovať dejiny načisto. Otázka je, ako sa na tom zúčastňuje literatúra a spisovateľ v čase, keď je oveľa viac kníh, ako je na Slovensku čitateľov. Ide totiž nie o to, ako finálne prepíšeme dejiny, ale o to, v akom prostredí slobody slova to budeme môcť robiť. A ako nás to mení, zmení, sformuje.

V onom verejnoprávnom priestore sa nám pripomína, ako nedostatočne bojujeme proti korupcii, pretože u nás ešte nezatvorili vysokého činiteľa, predstaviteľa štátu, tak ako sa to stalo v Rumunsku. V prostredí elementárneho sebavedomia, ba duševného zdravia by taká veta nemohla opakovanie zaznieť – veď kedy, za akého režimu sa tu niekto porovnával s Rumunskom? Kedy boli pomery v Rumunsku vzorom? To je len drobný príklad, ako sa do verejnosti vnáša rozkladný spor v čase, keď sa spoločenská atmosféra prudko mení a v popredí nie je otázka, s čím Slovensko vstúpi do procesov nanovo sa formujúcej únie a aliancie NATO. V škriepkach a zahmlievacích účelových lokálnych vojnách či domácich sporoch zaniká kľúčová otázka o slovenských elitách, ktoré by mali v zlomovej chvíli vytvoriť program tak, ako to boli schopní napríklad „dubčekovci“ v celoeurópsky prevratnom roku 1968. A práve tak ako vtedy aj teraz je úplne zmenená spoločenská situácia, je to nová situácia, ale niet zhody na „akčnom programe“. Ocitli sme sa v bode, odkiaľ niet návratu. A pritom sme zaplavovaní škriepkami a politickým preťahovaním.

Vidieť onú nestálosť už na tom, ako sa nevieme vyrovnať s prepísaním toho, čo sa deje v súčasnosti. Dnes už je notoricky známy a potvrdený fakt nehanebnej lži na pôde Organizácie spojených národov, ktorá poslúžila na začiatok agresívnej vojny v roku 2003. Tej sme sa zúčastnili. Dokonca s argumentom, že v Bagdade sa bojuje za demokraciu. A táto vojna rozvrátila veľkú časť sveta. Susedného sveta. O tom nás presvedčili milióny utečencov. Nechceme ich. A napriek tomu prichádzajú – a budú prichádzať zo sveta, ktorý sme rozvrátili. Západ stratil vierohodnosť, veď vojna v Sýrii trvá už šiesty rok, v Afganistane bezmála dvadsať. Kým v Iraku či inde sme iba miništrantmi, v potláčaní ťažko preukázateľnej „ruskej propagandy“ sa zúčastňujeme naplno. Pritom podstata problému spočíva v tom, že sme stratili istotu. Istotu, že vedenie západného sveta (tak NATO, ako aj EÚ) to má v rukách a zvládne to. A čoraz väčšmi sledujeme, ako sa lož stala pracovnou metódou vo svete, ktorého sme súčasťou. Pritom výdaje na zbrojenie závratne rastú. Ide o to, že nejestvuje stabilita medzinárodných vzťahov. Prináša nám to väčšiu bezpečnosť, je to dlhodobá záruka mieru, keď budeme čoraz väčšmi zbrojiť?

Tu ide o možnosť diskusie, možnosť slobody slova na Slovensku. Pretože sa láme chlieb aj v otázkach finančnej nadvlády. Aj v tom, že euro nesplnilo svoje ekonomické ani politické ciele, veď inak by sa nehovorilo o viacrýchlostnej Európe. Pri pohľade na prudko rastúcu zadlženosť ľudí na Slovensku a obrovské sťahovanie za prácou vidíme, že euro namiesto väčšej prosperity vytvorilo aj viac nerovností. Keď sa pozeráme na finančnú nadvládu Západu a osobitne severu a juhu, a to aj na európskom kontinente (pozri Grécko), vidíme aj zničujúce dôsledky globalizácie. Je tu celosvetová éra tretej kolonizácie – kolonizácie korupciou, ktorej zdrojom je Západ a jeho najväčšie finančné centrá a daňové raje. Môžeme nekonečnými spormi vyčerpať vládu, ministrov, politikov, ale vo svete toľkej nedôvery v politiku a politikov nemôžeme dosť dobre sebavedome obhájiť svoje záujmy v ére nového druhu kapitalizmu. Chýba tu v tomto štekajúcom mediálnom čase, v čase zmenenej spoločnosti a v čase nových novoformovaných generácii zrejme aj morálna pokora. Upozorňuje nás na to pápež František, keď v marci pri vstupe do piateho roku pontifikátu povedal: „ Som mýliaci sa hriešnik.“ Všade, aj vo Vatikáne, sa prepisuje.

5/2017

 

GABRIELA ROTHMAYEROVÁ

Trochu o udavačoch a udavačoch módneho modu

Pre mojich rodičov skrslo ráno na brieždení. Budík mali v sebe. Mama si potichu natiahla hrubé pančuchy, zapla ich do pása, cez hlavu pretiahla flanelovú dlhú nočnú košeľu, našuchorila kombinačku s čipkami, nech je aspoň nejaká paráda, zazipsovala vlnenú sukňu, pozapínala štrikovaný sveter, pod bradou uviazala tureckú hustečku (šatku), pošúchala si v studenej izbe dlane, poprikrývala perinou nás, ešte malé deti. Počula otca, ako z drevárne nesie za náruč polienok, v sporáku urobil z dvoch klátikov a štiepok hranicu, vložil starú pokrčenú Pravdu, zapálil, počkal, kým triesky chytia, pofúkal, zavrel dvierka, oheň zapukotal, voda crčala do čajníka, na kraji platne bol sivý kastrólik s namaľovaným makom, o chvíľku aj v ňom zovrela voda, mama nasypala meltu, do hrnčekov pomrvila suché jahodové alebo mätové lístky, zaparila, na sitku precedila, osladila sirupom lesná zmes, odkrojila dva okruhy chleba, položila na drevený lopárik, rozpustila na panvici šmalec po zabíjačke, doň rozbila zo dve-tri vajcia (podľa toho, ako sliepky niesli), praženicu naložila na chleby a obaja sa rýchlo naraňajkovali. Otec si štetkou mydlil tvár, strojčekom so žiletkou sa pred kuchynským zrkadlom a nad plechovým lavórom oholil, vyutieral do vyšívaného ľanového uteráka, do dlaní nakvapkal pitralon a potľapkal si po lícach. Možno sa s mamou pobozkali. Mama odkrojila štyri krajce chleba, po dva každému, namastila šmalcom a niekedy posypala cibuľou, niekedy naukladala kolieska vyúdenej klobásy a kvasenej uhorky alebo kocky slaniny, zložila, strčila do papierového vrecúška alebo „mastného“ papiera, do fľaštičky od krachelky naliala čaju so sirupom lesná alebo záhradná zmes, alebo osladenú meltu, otec si na flanelovú košeľu obliekol menčestrové sako, na verande zvesil z klinca karbidku a helmu, prevesil cez plece tanistru s chlebmi a čajom a šiel. Fáral o šiestej. Mama odpratala zo stola, priložila do sporáka uhlia, pohrabala, pofúkala, aby dobre horelo, kým vstanú deti do školy. Umývala sa za pochodu, iba v kombinačke sa chvela v ešte studenej kúpeľni, mydlila si podpazušie, krk, studenou vodou oplachovala, zubnou pastou s chlorofylom drhla zuby, silno sa šúchala ľanovým uterákom, učesala, nad čelom si urobila štipcami vlnky, odkrojila krajce chleba, natrela šmalcom alebo lekvárom, rozložila hrnčeky na čaj, na stole bol v cukorničke kryštálový cukor, sirup lesná zmes, deti si osladia, čím budú chcieť. Ku každému hrnčeku položila papierové vrecko s namastenými chlebmi na desiatu a jonatánku zo záhrady. V jeseni aj hrušku, v lete slivku. Potom si na sveter prehodila storočný kabát, do veľkej tašky (lebo cestou z roboty robila nákup) peňaženku, fľašku s čajom alebo meltou, zlepené chleby a šla vážiť škrob, anilín, sypať do malých vrecúšok, lepiť, ukladať do škatúľ, tých škatúľ bolo za šichtu päť, tie naložiť do kartónov. Kontrolku odbíjala o šiestej. A po fajronte o druhej pod sprchu, prezliecť sa z modrého plášťa do civilu, tašku s peňaženkou do ruky, postaviť sa pred pekárňou do radu na čerstvý biely chlieb, u Zajaca kúpiť mlieko vo fľašiach, po výplate múku, cukor, ocot, sirup lesná zmes. A deťom čokoládu ľadové gaštany alebo kofilu. Nikdy nezabudla.

A takto každý deň. Rok čo rok.

Až kým otec neochorel a nezomrel.

Potom sa všetko odohrávalo rovnako, ale bez neho.

Mama nám bola aj otcom, aj všetkým.

Podľa kritérií dnešných elít rodičia boli takí zbytoční ľudia. Školy mali slabé, iba vychodenú meštianku, otec ešte výučný list banského tesára, nič výnimočné.

Aj ja som bola taký ich nechcený dar. Narodená šiesta v poradí. A štvrté dievča.

Mama napolo osirela vo svojich šiestich rokoch. Mala troch súrodencov. Dedo im priviezol macochu. Na voze a v kidliach. Deti jej strúhali hlavičky od zápaliek do melty. Vydržala. Hoci – no, o čo by svet prišiel, keby nebola? Keby neboli?

Raz som sa pohádala s mamou. Len tak, lebo mala zlú náladu. Zlá nálada mala svoj dôvod – otca. Ale s ním sa už nehádala, nedalo sa, slabol, vybila si zlosť na mne. Vybehla som do záhrady, ležala v kríkoch pod zrejúcimi červenými ríbezľami a odtiaľ vykrikovala:

Ja som sa na svet nepýtala!

Mama sa urazila, ale strašne, lebo hodila po mne topánku.

Na prázdniny – to som už bola stredoškoláčka – ma vyslala vyjedať sestru.

V obci Poláky, pošta Pětipsy, som po hradskej lemovanej jablonkami kočíkovala neter Ľubku. Sestra nasledovala svojho muža agronóma do českého pohraničia a mama ma k nim vyslala na prázdniny, nech som trochu užitočná. Po večeroch som strihala nechtíky na hriadke a sem-tam si jeden zastrčila do vlasov, pripadala som si v modrej vetrovke a s tými žltými kvietkami pekne. Pri morovom stĺpe uprostred obce Poláky ale sedávala ozaj krásna dievčina s vlasmi po pás ako vodopád a chlapec s gitarou, volal sa Martin, spieval len pre ňu, lebo tie ostatné celkom zatienila. Raz ma ten chlapec oslovil, keď jachal na traktore z poľa. Len v tom huku som si nebola istá, či to „Jak se máš?“ patrilo mne. Dívala som sa na ten obraz návsi z poschodia agronómskeho bytu, vedľa aj pod nami boli úradovne, dokonca aj WC sme mali spoločné s úradníkmi. Na nedeľný obed išiel tresnúť švagor králika a ten chlapec s gitarou mu čosi hovoril. Poobede som išla kočíkovať, chlapec s gitarou sa zjavil v aleji a mne zamrelo srdce. Čo tu zavadzia, keď kočíkujem? Vraj mi kúpil čokoládu a pozval ma na rande do sadov. Zvažovali sa k vode, priehrada zatopila záhrady, bolo to také domácke – rovno zo záhrady si zaplávať.

„Maminka se divila, proč s tebou mluvím česky,“ povedal mi, lebo mamička bola Slovenka a na elektrostanici s vysokým napätím bývala so svojím mužom odborníkom. Bola som Slovenka, teda akože blízka osoba, ale aj napriek tabuľke čokolády a slovenčine sa mi to zdalo nejaké falošné, neverila som mu, hoci sa mi páčil. Ale podozrievala som ho, že ma iba chce oblafnúť – veď ako môže odrazu nespievať tej z návsi? Dá sa mu veriť? Celú noc som potom nespala, ráno som sestre oznámila, že odchádzam – vidieť, nie som bojovníčka –, a vypýtala som si sto korún na cestu, čo môj zámer zdúchnuť takmer zmarilo. Sestra si ich musela ísť požičať. Chlapec s gitarou zostal v obci Poláky, pošta Pětipsy, ja som si vo vlasoch odniesla kvetinky nechtíka a v Prahe som čakala na rýchlik – dokonca som začula slovenčinu, ba čo viac, spištinu: stará mama Ďusiho Ungera, ktorý mal zajačí pysk a v zime ma tresol z náklonnosti bagančou s korčuľou, cestovala na Slovensko, do mojej rodnej Gelnice. Dorazili sme do Margecian ráno 21. augusta 1968. Na stanici boli ruskí vojaci a jeden báčik im hrozil bakuľou.

„Dze vidziš gvery, ty duraku?“ kričal na vystrašeného chlapca.

Mama si vydýchla, že ma vidí, sedela doma v kuchyni pri „ľabdžibúdke“ (rozhlase po drôte) a plakala. Ale bola tu, a kým je mama doma, máme domov. Nech by sa čokoľvek dialo. A tu zrazu čítam, že mama… to sú iba debiliny…

V druháckej českej čítanke je básnička Jiřího Žáčka. (Je v češtine, a hoci viem, že Slovenské pohľady sú slovenský časopis, rada by som čitateľom ponúkla jej text bez prekladu):

K čemu jsou holky na světě?

Aby z nich byly maminky,

aby se hezky usmáli

na toho, kdo je malinký.

Aby nás měl kdo pohladit

a povědět nám pohádku.

Proto jsou tady maminky,

aby náš svět byl v pořádku.

 

Pred básničkou je úvod: Zo všetkých ľudí mám najradšej mamičku.

Krásne, však?

No a tú nevinnú básničku si vzal na paškál mladý český režisér Vít Klusák:

„K čemu jsou kluci na světě? Aby psali takovéhle debility.“

Rozhorčil sa, lebo báseň nie je vyvážená, ohrozuje mravnú výchovu mládeže, lebo o mame hovorí ako o žene.

Vyzerá to ako vtip, ale nie je, na webe sa zgrupovali samí humanisti a začali prerábať básnikovu zblúdenú básničku: dievčatká sú na svete preto, aby z nich boli ockovia, aby z nich mali chlapci strach, aby sa mohol skúmať vesmír, aby z nich boli mamičky, ale iba vtedy, ak sa tak dobrovoľne rozhodnú, aby z nich boli lesbičky, aby z nich neboli mamičky…

„Mamička je základ štátu, zožerie aj môjho tatu,“ zabásnil ktosi.

Strážcovia korektnosti – publicisti, politici, lektori, literáti, študenti – na fejsbuku a v rôznych webových blogoch a novinových fejtónoch básnika Žáčka odhalili, otitulovali, vykázali: je to vôl, hlupák, pračlovek, ktorý by sa mal rovno priznať, že sa bojí o svoje šovinistické privilégiá. Jeho poézia je v lepšom prípade „genderovo pochybná“, v každom prípade je to však „canc“ a „sračka“.

Na prvý pohľad čistá sóda. Rozruch, ktorý by nestál za zmienku, keby… O pár dní čítam, že britský denník Telegraf informuje: zamestnanci Britskej zdravotníckej asociácie (BMA) by nemali tehotné ženy nazývať „nastávajúcimi matkami“, ale „tehotnými ľuďmi“. Predídu tak vraj tomu, aby sa dotkli transsexuálov. Vyplýva to z interného materiálu, v ktorom asociácia radí, akým výrazom sa vyhnúť, aby sa prípadní pacienti necítili urazení.

Tak som sa vrátila do tých dní brieždení, keď moji rodičia vstávali a boli otec a mama.

Tri týždne pred smrťou ležala moja mama v nemocnici a vedľa na posteli volala nejaká sivovlasá spotená pani: Muti! Muti! Nebola celkom pri vedomí a asi sa cítila opäť malým dievčatkom. Moja mama nehovorila, odmietala otvoriť ústa a piť. Len na tie zvolania Muti! Muti! hýbala viečkami…

V mojom rodnom kraji sa zastavil trochu čas, alebo sa aj mierne zosunul, no ľudia sú stále veľmi dobrí, keď je problém, hneď riešia. Rodné mesto je ospalé, tiché, iba cintorín živý. Na cestičke k nemu sa pristaví auto, spustí sa okienko, pozdraví sa mi mladý muž, z druhej strany vystúpi Valika, jeho mama, zvítame sa, a potom ešte s niekoľkými paniami, mamami. Pri hroboch si na igelitových zvaroch s kahancami porežem prsty, krvou sa podpíšem, pomodlím sa pri mame, otcovi, dvoch bratoch, sestre, sesternici Anulke, krstných rodičoch a už zase bežím. Cestou späť si na stanici Bratislava-Vinohrady zvesím kabát, zapínam sa a zahadzujem všetky tie novinky, čo som si pri dlhej štreke uložila do hlavy zo všetkých tých korektných serverov. Uvedomujem si, že politický život, ten prehnane korektný, sa odohráva tam, kde to nie je vidieť. Bežím od neho preč.

Bežte od neho preč, radšej zapaľovať sviečky na hroboch tých, čo odišli. A ktorí majú na pomníkoch napísané, že boli mamami a otcami. Ja osobne si to zobrať nedám. Aj keď boli iba takí obyčajní, a vlastne zbytoční ľudia, nič výnimočné. Ani iné. Riskujem, že budem udaná ako pračlovek, ale moja mama mi navždy bude mama. Aj keď musela byť aj za otca.

4/2017

Dušan Kerný

VYPREVÁDZANIE DUBČEKA DO EUROPARLAMENTU

(Udalosť v čase výhybky dejín)

 

V pamätnej sieni Hradu stoja traja muži vôkol jednej busty. Stoja osamote. Vyberané publikum sa s nimi rozlúčilo srdečným potleskom a nechalo ich v súkromní osobného rozhovoru. Tí muži už prekročili päťdesiatku. Jeden je doktor práv, druhý doktor medicíny, tretí je síce lesný inžinier, ale v posledných desaťročiach bol diplomat, viacnásobný veľvyslanec, okrem iného v štáte pre Slovensko mimoriadnom, v Izraeli. Stoja pri buste muža, ktorý tu niekedy zažíval hviezdne hodiny nielen svojho politického, ale najmä osobného života. Bolo to pri udalosti, ktorá dala aj pomenovanie jednej zo sál obnoveného a doteraz starostlivo udržiavaného Hradu. Tým človekom bol Alexander Dubček, onou udalosťou bolo vyhlásenie česko-slovenskej federácie a tým aj možnosť pre nový začiatok jednej jej časti – Slovenskej republiky.

Dvaja muži, čo stoja teraz pri jeho buste, sú jeho synovia, tretí je predseda vlády štátu, ktorý vznikol po ústavnom zániku onej federácie. Netreba rušiť súkromie rozhovoru tých troch mužov v ojedinelej scéne. V slovenských dejinách jedinečnej neopakovateľným lúčením s bustou, aké sme ešte nezažili. Bustu Alexandra Dubčeka vyprevádzajú do europarlamentu. Nejde len o to, že to bude prvá busta Slováka v parlamente dvadsiatich ôsmich štátov Európskej únie. Nejde len o symbol. Všetko sa deje v čase, keď je všetko v pohybe, akoby znovu na výhybke dejín…

V onej scéne skupinky troch mužov s bustou v sále Hradu nie je skrytý iba politický mediálny akt. Prítomní cítia, že s bustou, prvou tohto druhu, ide do europarlamentu slovenská výzva uvedomiť si potrebu vzájomného rešpektu na kontinente, ktorý nemožno už deliť na Východ a Západ. Ide najmä o rešpekt pred schopnosťou formulovať nevyhnutné pre politiku, umenie možného i nemožného – v tomto prípade pripomienka schopnosti prelomovej politiky, ktorá vyvrela z nášho, slovenského prostredia. Predseda vlády to formuluje veľmi jednoznačne – ak by sa boli dubčekovské reformy boli presadili, dnes by sme nečelili takému tvrdému kapitalizmu. Hovorí to v čase, keď problémy s všade prenikajúcou nezastaviteľnou globalizáciou majú aj najvýznamnejšie zakladajúce štáty Európskej únie. Práve preto sa odtiaľ ozývajú naliehavé výzvy o nevyhnutnosti globalizáciu regulovať. Volanie po regulácii globalizácie, po regulácii, obmedzení bezbrehého kapitalizmu po štvrťstoročí ničím nehateného víťazného ťaženia vyvoláva otázky, čím my Slováci môžeme prispieť k dnešnej Európe. Aká je naša skúsenosť? Dnes už jasne vidíme, ako to prezieravo napísal profesor ekonómie Jaroslav Husár: „Tvorcovia Európskej únie nedokázali stvoriť ekonomický systém, ktorý by bol hospodárskym ideálom a zabezpečil by vývoj spoločnosti a národov“ (Pravda 10. 8. 2016).

V takejto atmosfére sa odohráva ono v dejinách tohto Hradu, a vlastne v našich dejinách, ojedinelé vyprevádzanie busty do europarlamentu. Nejde len o to, že by sme dnes nemuseli čeliť až takej tvrdosti kapitalizmu. Ide najmä o to, že dubčekovské reformy boli zásadnou zmenou aj preto všetko, čo vtedy prichádzalo z Východu. Bola to schopnosť výzvy európskeho rozmeru. Išlo to aj proti tvrdému kapitalizmu, aj tvrdému socializmu. Vyprevádzanie busty je politický a mediálny akt. Ale môže to byť aj niečo, čo má zmysel rehabilitácie celých generácií východnej Európy voči jej dnes sa rozkladajúcemu „západnému“ zvyšku. Všetci vedno v Európe vidíme, aké je sporné zamerať sa výlučne na nepretržitý rast a úspech. Vidíme celé generácie v zajatí skrivodlivostí, čo prinieslo víťazné neoliberálne ťaženie čoraz ďalej na východ.

Dnes sme sa ocitli vedno v hľadaní zásadných riešení, ako usporiadať Európsku úniu, ako usporiadať národné štáty, ako usporiadať Európsku centrálnu banku s jej nekonečným tlačením peňazí pre eurozónu. Sme v situácii, keď sám šéf ECB Mario Draghi hovorí, že všade vláde nejasnosť, neurčitosť a nevie sa, ako to bude v roku 2017 okrem iného aj preto, že v štyroch dôležitých štátoch eurozóny je to rok volebný. Hovorí to v čase, keď práve v oných volebných štátoch, osobitne v Nemecku, narastá politický tlak na to, aby dlhy štátov boli národné. Ide teda o. i. o hľadanie návratu k porušovanej praxi v takej samozrejmosti, keď formovanie eurozóny zároveň znamenalo, že každý ručil za svoje dlhy. Čo môže byť slovenský príspevok v tomto čase neistôt, keď slovník hlavného bankára o roku 2017 používa slová ako nejasnosť, neurčitosť?

Dubček sa konečne, aj keď ako bronzová busta, dostal na Hrad. Kedysi sme to v naivite návalu emócií masovo chceli, pravda, mali sme na mysli iný Hrad. Až kým sme nevideli novú realitu – to, ako ho v Prahe Pavel Tigrid zastavil v novembri 1989 už pri prvých krokoch pri vstupe na balkón Melantrichu na pražskom Václavskom námestí. A vtedy išlo najmä o zastavenie na celej jeho ceste návratu. Teraz – v podobe busty, daru od osobného priateľa Teodora Baníka – je na tomto Hrade zástavka na ceste do europarlamentu. Aký to má a môže mať význam, zmysel? Je to legitímna otázka, aký prínos môže mať slovenský príspevok okrem polročného predsedníctva, na ktoré sa bude postupne pod tlakom iných udalostí zabúdať, ak už nie je zabudnuté.

Dubček tri roky pred toľko monopolizovanou Chartou 77 naliehal na česko-slovenské vedenie s programom dodržiavania ľudských práv. Rok pred zlomom mal najvýznamnejší prejav slovenských moderných dejín tých čias, bolo to v novembri 1988 v talianskej Bologni. „Základné nosné prúdy našich dejín sú národné a sociálne,“ povedal. Preňho bola v onom novembri 1988 cieľom „spoločnosť sociálne i národnostne spravodlivá, demokraticky organizovaná kvalifikovane riadená, a tak umožňujúca dôstojný ľudský život“. Toto dnes neplatí ani na rozsiahlych priestoroch Európskej únie, tobôž v štátoch v jej bezprostrednom okolí. Je to program európsky a dnes tu niet nikoho s prevratným komplexným programom (veľmi zjednodušene povedané) „kapitalizmu s ľudskou tvárou“, sociálny štát utrpel všade, aj na takzvanom Západe, v samotnom Nemecku, kde sa začal ešte za Bismarcka v predminulom storočí. Pozrime sa na intelektuálny pohyb v Európe, a vidíme, ako jasne sa pomenúva súčasná kríza európskeho projektu, ako sa rok 1989 považuje za rok premárnených príležitostí. Na začiatku roku 2017 sa hovorí o „celoeurópskom vytriezvení z neoliberálneho delíria“. A znovu sa volá „po sociálnych istotách“.

Nejde len o bustu, nejde len o akt, nejde len o slávnosť v europarlamente na konci roka 2016. Ide o hľadanie odpovedí na otázky, čo v našej minulosti je oporou pre dnešok a čím si budovať nielen rešpekt pred sebou samým, ale i smerom navonok. V tejto ére perfídnej stratégie osobitne mediálne podkopávať dôveru v čokoľvek a v kohokoľvek si možno pripomenúť politiku, ktorá hľadala pravdu v systéme opretej o dôveru. Dnes posledný český disident, ktorý je ešte vo vysokom ústavnom postavení v susednej Českej republike, na prahu roku 2017 hovorí, že „demokracia v čase sociálnej úzkosti ako dôsledku ekonomického neoliberalizmu môže zničiť samu seba, a preto je nevyhnutné pribrzdiť alebo zastaviť negatívny vývoj smerujúci k odstráneniu demokracie“.

Dnes si preto možno pripomenúť, aká atmosféra vládla na výhybke dejín v roku 1988. Aký iný vo všetkých ohľadoch to bol svet. A vtedy Alexander Dubček v Bologni citovať veľkého bengálskeho básnika Rabíndranátha Thákura: „Ak sa priveľmi sústreďujete na chybné stránky v postojoch odporcov, nenávisť a pomstychtivosť sa môžu obrátiť proti vášmu ideálu a zahubiť ho.“

Z tých čias pochádza aj varovanie nielen pred ťažkými morálnymi defektmi a hrozbe zjednodušenej účelovej propagandy, z tých čias pochádzajú výzvy na potrebu základných morálnych záväzkov do budúcnosti v čase prelomu. Výzvy „naplniť politickú klímu ovzduším dôvery, v čom môže vyrásť viera človeka a ľudí vo vlastné sily čeliť nebezpečenstvám, ktorým sú vystavené všetky vrstvy ľudí“.

Keď za rodil originálny model šesťdesiatych rokov, jeho kľúčovým textom bola štúdia Civilizácia na rázcestí. Uverejnili ju v roku 1967 – a odvtedy sme na rázcestiach, na výhybkách dejín boli neraz, vlastne sme nepretržite. Ide o to, ako nás to mení. Uvedomujeme si, že súčasťou riešenia je aj to, aby sme za zbavili nášho slovenského provincializmu?

Neradi si priznávame, ako nám pomedzi prsty za aktívnej účasti častí slovenskej inteligencie na budovaní atmosféry nedôvery pretiekli možnosti zachrániť nielen vynikajúce filmové štúdiá nad mestom, nielen slávnu sálu na brehu Dunaja, lukratívne pozemky a budovy v samotnom strede mesta alebo v Malých Karpatoch, ktoré patrili novinárom či spisovateľom a boli stredom čulého života, nepripomíname si, ako sa zámok s parkom zmenil z domova výtvarníkov na ruinu, ako iný kaštieľ len náhodou zostal vo verejných rukách. A to všetko sa týkalo vzdelaných profesionálov, ktorí boli a sú súčasťou slovenského kultúrneho bytia. Všetko sa odohrávalo za bieleho dňa pred našimi očami.

Nemáme veľa času presadiť sa a vynútiť si rešpekt pre našu skúsenosť. Ako regulovať globalizáciu, obmedziť kapitalizmus, aby nám, tak ako doteraz, neprichádzalo všetko ako hotový model, ako to bolo pri kontrolovanom vstupe do Európskej únie či do Severoatlantickej aliancie NATO? Bol to tzv. Západom kontrolovaný model, ktorý bolo nevyhnutné prijať, pričom mnohé sa ignorovalo. Nemáme veľa času, pretože – podľa toho, ako to vyzerá s vedením eurobanky a eurokomisie – po roku 2020 nebude toľko európskych fondov, rozhodne zrejme nie pre nás. Treba sa sústrediť na sociálne pomery, na rozvoj regiónov, na možnosti pre novú kvalitu života, možnosti pre občanov. Dnes sa znovu musíme stavať proti totalite moci monopolov. Zahraničných i tých, ktoré silu peňazí pretavujú do médií ako predpolia nových politických strán. Pritom sme predsa v situácii, keď nejestvuje nijaký hlavný mediálny prúd, nijaké mainstreamové médiá. Nadišli časy, keď každý môže hovoriť za seba, ak nie inde, tak v internetovom svete sociálnych sietí, z ktorých sa ozýva naliehavé volanie po novej žurnalistike, v ktorých vidieť narastajúci odpor proti mediálnej manipulácii a monopolizácii zasa a opäť jediného správneho názoru.

Nemali by sme sa oddať nálepkovaniu a mediálnemu akcionizmu chvíle terajšej žurnalistiky, ako aj politiky. Orientáciou by mal byť sociálny program, ono kvalifikované riadenie spoločnosti. Veď znovu sa ukazuje potreba štátu! Ale aj vytvárania dôvery v spoločnosti navzájom. Nadišli časy, keď neovládame mnohé, čo si presadzuje nový monopolistický kapitalizmus nadvlády globálnych firiem. Vojenské hrozby nezmizli, nežijeme život bez zbraní a násilia. A ani nie je výhľad, že zmiznú počas života jednej generácie. Dubček v onom roku 1988 povedal, že politika je umenie nielen možného, ale aj nemožného. Pred nami, pred národom, ktorý sa k humanizmu v značnej miere pretrpel, opäť naliehavo stojí otázka zmyslu národného a štátneho života. Lebo civilizácia sa znovu ocitla na rázcestí a my sme zrejme opäť na výhybke dejín a hádam nechceme, aby prešli okolo nás bez povšimnutia.

2/2017

MARIÁN TKÁČ

Ako nevymrieť/Výzvy a vízie pre Slovensko a Maticu slovenskú

 

Tento národ ovlažil svojou krvou všetkých blízkych i ďalekých susedov, a naďalej tak činí, ale hádam po prvý raz odnepamäti akoby začínal vymierať po meči i po praslici. A tak začnime tento rok otázkou, ktorá je základná: Čo z nás Slovákov („originálnych“ Slávov) bude o sto rokov? A takisto sa pýtajme: Prečo národu, ktorý konečne už takmer štvrťstoročie smie užívať plody vlastného štátu a ktorému vizionári prorokujú dôležitú úlohu pri záchrane sveta a Európy pred odklonom od tradícií a príklonom k libertarianizmu, hrozí, že nebude? Vždy sa niečo začne i nezačne, skončí sa i neskončí. Čo by sa teda malo začať a čo nezačať, čo sa skončiť a čo neskončiť v roku 2017 a v rokoch nasledujúcich?

Všetko za národ a život slovenský

Matici slovenskej prislúcha projektovať budúcnosť a byť pripravenou – keby politické štruktúry zlyhali – ponúkať vízie (niektorí tomu hovoria think tank), lebo Matica bola, je a mala by byť aj naďalej osvedčenou ochrankyňou národa. A chrániť by mala dva fenomény, ako si predsavzala vo svojich prvých stanovách spísaných mužmi okolo Francisciho: byť jednotou milovníkov po prvé národapo druhé života slovenského.

Národ slovenský, to je predovšetkým naša reč, lebo sú úvahy, že v prvej a možno i v druhej generácii sú ešte po slovensky nehovoriaci Slováci príslušníkmi slovenského národa… Dokedy však? A život slovenský, to sú naše hodnoty, preverené stáročiami, dobrota opierajúca sa o kresťanstvo a ľudové tradície, ktoré majú mocné korene v pôde, v zemi, v našich horách a lesoch a v našich prameňoch vody, v riekach, jazerách a zázračných studniach. A národ a život slovenský dovedna, to je tá slovenskosť, ktorej je Matica zástavníkom.

V časoch, keď globalizujúci sa svet ako keby nemal iný zámer ako potláčanie všetkého národného a kresťanského, tradičného a tradicionalistického a keď aj náš štát ako keby odchádzal od týchto hodnôt, potvrdzujú sa slová našich duchovných velikánov, že národ je viac ako štát, že národ prežije so štátom i bez vlastného štátu (ako sa to tisícročie potvrdzovalo v našom prípade) iba vtedy, ak žije podľa svojich tradícií, ak ich udržuje a rozvíja. Žijeme časy, keď na vrchole hodnôt akoby sa definitívne usadili peniaze (zisk) a šliapu po všetkých „starých“ hodnotách, ktoré akoby boli zbytočné či dokonca absurdné. A zbytočný či absurdný je aj ich ochranca. Národ bez tradičných hodnôt prestane byť národom, a niekto ako Matica tu musí byť, aby v národe idey a ideály udržiaval. Isteže, štát žije z daní, bez peňazí neprežije. Náš národ však bez peňazí prežil a prežíva aj v rámci eurozóny nie vďaka peniazom, ale vďaka svojej kultúre a svojim tradíciám.

Nech sa teda štát stará o náš hmotný blahobyt precízne a s čistými rukami. A zároveň nech neumožňuje prehlbovať brázdu medzi bohatými, majetnými, chudobnými a biednymi Slovákmi – to je náš imperatív. Pred Maticou – ako neštátnou, teda verejnoprávnou ustanovizňou – stojí výzva: dôstojne a efektívne uchovávať tradície a lobovať za národ a život slovenský, slovenskosť pre ďalšie generácie.

Ak tento národ má prežiť, potrebuje takú populačnú politiku, ktorá mu nebude brániť privádzať na svet svojich nových potomkov. Potrebuje takú hospodársku politiku, aby Slováci nachádzali príležitosti na dobre zaplatenú prácu doma. Matica smie, ba musí na to upozorňovať politikov, ktorí ovládajú štát, smie a musí lobovať za takú politiku, ktorá národ uchová.

Kultúra, náš jazyk, naše vzácne tradície, záchrana hmotného i nehmotného bohatstva, divadlá, filmy, knihy, slovenská hudba v médiách, spievanie mladých. Súčasťou kultúry je aj pripomínanie významných udalostí a osobností národa a aj tu sú naše možné podnety neohraničené. Od úpravy osnov výučby dejepisu cez obsah verejnoprávneho pôsobenia médií vrátane jazykovej kultúry, šírenia bohatstva našich povestí a rozprávok aj cez televízny kanál pre najmenších v slovenskom jazyku po budovanie pamätníkov, zaradenie mien do nášho kalendára, ktoré v ňom nie sú, ale aj pamätných dní na našu nezávislosť, štátnosť i Trianonskú dohodu, ktorá vykreslila mierové hranice s naším južným susedom. Našou ambíciou je angažovať sa v tejto oblasti a ako príklad je naše iniciovanie príslušnej komisie na ministerstve kultúry, ktorá by zaviedla poriadok do menoslovu v kalendári, aby sme aj takto pripomínali naše osobnosti ako napríklad Gorazda či Pribinu, ktorých mená v nematičných kalendároch nie sú.

Sme povinní nebyť národom otrokov („A voľ nebyť, ako byť otrokom!“ odkazuje Samo Chalupka). Bez podpory vzdelávania v národnom duchu v školách na všetkých stupňoch, bez usporadúvania podujatí pre študentov a žiakov, a to aj s využitím miestnych matičných štruktúr, naša hrdosť a vlastenectvo neporastú.

Rok po roku sa niečo začína, ale aj sa nezačne, a niečo sa končí, alebo aj neskončí. Tak sa rodia dejiny. Ide o dejiny národa i Matice, ktoré sme povinní vytvárať my, generácie, ktoré sa dožili vlastného štátu, a ten nesmieme prenechať tým, ktorí ho nechceli. Bojujme za štát, ktorý bude konať na prospech národa, a nie zahraničných prediktorov a ich pomáhačov. Toto je najdôležitejšia výzva našich dní: zachovávanie tradícií vo formách primeraných tretiemu tisícročiu.

A čo v Matici?

Fakt, že Matica prežila a prežíva napriek útokom zo všetkých strán – i zvnútra –, je zrejme naším najväčším úspechom. A útoky zvnútra, nepodaná, dokonca odmietnutá ruka k pokoju a k bratskej láske, bolia najväčšmi, svätoplukovské prekliatie nás najväčšmi oslabuje. Opovážil by sa „vtáčí kráľ“ vo verejnoprávnej televízii položiť otázku predsedovi Matice „Kedy Matica zanikne?“, keby sme boli jednotní? My však prihrávame na smeč tým, ktorí Maticu nepotrebujú, nenávidia, bojujú proti nej a chcú ju zničiť. Nech si každý odpovie sám, kto sú títo prediktori, ktorým sa bridí všetko národné a kresťanské.

Sníval som v roku 2010 nereálny sen o stotisícovej Matici pod vplyvom zlej matičnej štatistiky. Ale aj to, že náš „nominálny“ stav neklesá, je úspech, veď namiesto tých nemálo matičiarov, ktorí odišli na večnosť, prichádzajú noví, pribudli kolektívni členovia a po obnovení štatútu máme aj nových 50 zakladajúcich členov. Viac nás nie je aj preto, že do nás kopú médiá „hlavného prúdu“. Potvrdila sa vyhrážka vplyvného muža, ktorý mal záujem zmocniť sa matičného podniku pred šiestimi rokmi: „Ak Neografiu nepredáš, nedostaneš sa do nijakého média!“

A tak Matica preniká na verejnosť zväčša ako hráč súci na opovrhnutie, škandalizujú nás aj vtedy, keď sa vyrovnávame so svojou minulosťou tak ako nik iný v tomto národe. Súdiť sa s bývalým šéfom, to nie je radosť, je to skôr hanba. Už nikdy nepripusťme, aby sa Matica zaplietla do nezodpovedného podnikania a narábania s peniazmi vôbec. A tých niekoľko pomýlených kolegov, ktorí sa cítia dotknutí a šíria všelijaké „obrodené“ informácie, sa spýtajme: Pomáhajú takíto matičiari Matici? A vôbec: prečo a načo sú v nej?

Aj keď sme v dôsledku ignorácie a poškodzovania nášho mena pred potenciálnymi matičiarmi totálne zhnusovaní, meno Matice sa postupne predsa len očisťuje a vracia sa do solídnej spoločnosti. Spolupracujeme so štátnymi i samosprávnymi orgánmi, s akademickou obcou i cirkvami, s viacerými záujmovými spolkami. Táto spolupráca však stále môže a má byť systematickejšia, a teda účinnejšia. Hľadajme naďalej aj náhradné či paralelné riešenia našej neprítomnosti vo verejnoprávnom dvojmédiu prostredníctvom regionálnych televízií a časopisov, lepším šírením Slovenských národných novín či výrobou reportážnych i dokumentárnych videofilmov, aby sme dúchali do pahrieb zhasínajúceho národného povedomia.

Získavajme mladých pomocou škôl, prostredníctvom súťaží pre žiakov a študentov, napríklad aj pri tvorbe krátkych videofilmov na národné a vlastenecké témy. Obnovme vážnosť prestížnych matičných ocenení od literatúry, umenia, vedy až po šport za diela a činy národného a vlasteneckého charakteru. Zvýšme príspevok našich poddimenzovaných vedeckých pracovísk a vedeckých a záujmových odborov a umožnime alternatívny pohľad na našu minulosť, sú totiž témy, ktoré iné vedecké ustanovizne hriešne zanedbávajú, napríklad povojnová emigrácia, jej príčiny a prínosy. Zároveň sprísnime kritériá na vznik a pôsobnosť vedeckých a záujmových odborov a hľadajme zdroje a profesionálov, ktorí budú slovenskými historikmi a literátmi so zanietením a nie iba žoldniermi.

Našou prioritou nech sú kurzy slovenských dejín prostredníctvom matičných pracovísk i internetu a rôzne iné aktivity a podujatia (napríklad aj dlhodobý cyklus súťaží Maturita matičiara prostredníctvom našich médií). Bolo by asi veľmi prínosné, keby sme popri serióznom vedeckom Historickom zborníku vydávali aj populárny časopis o slovenských dejinách. Edičná matičná činnosť obohacuje knižný trh o národné a vlastenecké témy, my však musíme vydávať a v Neografii tlačiť učebnice dejepisu, slovenčiny či vlastivedy. Šírme naše rozprávky aj vydávaním ich načítanej podoby na CD nosičoch. Naše archívne bohatstvo treba zaiste zdigitalizovať, ale aj ponúkať širšej verejnosti napríklad v Národnom kalendári.

Našou pýchou je a naďalej nech bude organizovanie „erbových“ matičných podujatí po celom štáte, s osobitným zameraním na slovenský juh, oživenie matičného divadla, starostlivosť o tradičné kroje. Podporujme aj netradičné formy aktivít, napríklad aj Odbor slovanskej vzájomnosti, ktorý chce šíriť pod matičnou zástavou na plávajúcich galériách slovenské výtvarné umenie, ale aj princípy vzájomnosti po vodách strednej Európy. Ako tradične proslovanská ustanovizeň rozširujme sieť partnerov v zahraničí a praktickými krokmi pokračujme v podpore slovanskej vzájomnosti. V spolupráci s Federáciou slovanských národov so sídlom v Ľubľane riešme aj problémy s pomenovaním Uhorska v slovanskom svete.

Starajme sa, ako vládzeme, o Slovákov žijúcich v zahraničí – udržme ich vo zväzku nášho národa. Starajme sa a podnecujme aj štát k starostlivosti o Slovákov na našom juhu. Žiadajme poriadne nahlas, aby sa menšinové výhody pre všetkých dotýkali aj Slovákov, ktorí v postavení menšiny žijú na zmiešanom území, a to v kultúre, školstve, v cirkvách. A nielen to, chcime, aby národnostné menšiny, osobitne maďarská, sa naozaj naučili po slovensky, a to aj v záujme bezpečnosti štátu, i v záujme ich uplatnenia na celom slovenskom území. Tomu by poslúžila výučba dejepisu po slovensky na všetkých školách.

Matica slovenská v spolupráci so svojimi podporovateľmi už investovala, ale je tu stále veľký priestor na uchovávanie národnej pamäti prostredníctvom pamätníkov národným a matičným dejateľom. V Parku sv. Cyrila a Metoda pred matičnou budovou v Martine je ešte miesto pre ďalšie osobnosti a aj rimavskosobotskí matičiari chcú stavať popri doterajších jedenástich bustách národovcov z Gemera ďalšie. Buďme hrdí, že sa Matica podieľala na postavení súsošia sv. Cyrila a Metoda v Blatnohrade (Zalavár v Maďarsku), že odhalila busty a pamätné tabule po celom Slovensku (Košice, Ružomberok, Zvolen, Vranov nad Topľou, Terchová, Černová, Čičava, Lopej, Telgárt a inde – Štúrovo so Štúrovým pamätníkom zatiaľ čaká). Ako je zázrakom naše prežitie, verme, že zázraky sa udejú aj v našom hlavnom meste, kde pribudne nielen súsošie sv. Cyrila, Metoda a Gorazda či busta Franc(iscus)a Lista, sochy Pribinu či Rastislava z bronzu, ale aj ekumenický národný chrám, ktorý projektoval v rokoch druhej svetovej vojny Ferdiš Juriga.

Omladli naši profesionálni pracovníci, a keď sa obrúsia ich hrany, budú skutočnými nositeľmi budúcnosti Matice. Matici by prospel zmenšený, a tým aj akčnejší a jednotnejší matičný výbor, v ktorom by zasadali skutočné osobnosti národa, ako aj menej zložitá a väčšmi konajúca a informujúca štruktúra v regiónoch, opierajúca sa predovšetkým o profesionálne matičné pracoviská.

Hádam náš najslávnejší správca Jozef Cíger Hronský vedel, ako ideálne by mohla Matica pracovať, keby hospodárila predovšetkým s vlastnými peniazmi. Spolu s Cincíkom a inými vymyslel moderný tlačiarenský podnik, ktorý tlačil aj bankovky. Sme radi, že naša obnovená Neografia sa vzmáha, no iba tlačenie kníh a časopisov je pre budúcnosť pomerne úzky a zraniteľný odbor podnikania. Hľadajme, čo ešte iné vyrábať a predávať, napríklad aj propagačné materiály každého druhu. Nech naši mladí na tričkách „ajlavjujú“ radšej naše krásne mestá, hory či osobnosti ako napríklad New York.

1/2017

PETER JAROŠ

Vianoce

 

Poviete Vianoce, a v mysli sa vám vynoria a sprítomnia vaši najbližší aj najdrahší v celej kráse a dobrote. Poviete Vianoce, a zatúžite po pokoji, mieri, pohode a rodinnom šťastí starých rodičov, rodičov, detí, vnúčat aj pravnúčat. Poviete Vianoce, a zacítite vôňu a chuť kapustnice, cesnaku, kapra, oplátok s medom… Poviete Vianoce, a viete, že počas zimného slnovratu akoby sa opäť narodilo slnko, deň sa začína predlžovať a vlastne na začiatku zimy už cítite prírodný obrat k jari a letu.

Vianoce sú jedným z takých období roka, keď človek hľadá a často aj nachádza citovú aj racionálnu harmóniu nielen s najbližšími ľuďmi, ale aj s prírodou a spoločnosťou, v ktorej žije. V tomto sviatočnom čase človek verí, že objektívna kauzálna súvislosť spoločenských procesov povedie aj k harmonickému usporiadaniu spoločnosti. V tomto požehnanom vianočnom čase si človek ani len nechce pripustiť myšlienku na tragickú hru iracionálnych spoločenských síl ani vybočenia z kruhu objektívnych zákonitostí, voluntarizmu v spoločenskom živote či násilie na ľuďoch a prírode.

Akosi prirodzene organizuje v sebe v tomto čase sily proti zlu, strachu, násiliu, vojne, nenávisti, hnevu… Nádherný vianočný čas, keď rozdielnosť, inakosť, pluralita akoby neboli prechodným stavom ľudstva, ale definitívnou, ontologickou podmienkou jeho existencie… V kútiku duše a nesmelo si želám, aby sme nikdy nevytriezveli z tohto nádherného vianočného opojenia, aby duch Vianoc pretrvával po celý nasledujúci rok a každý rok. Taký by mohol byť aj zmysel ľudských dejín. To by bol pre všetkých najkrajší vianočný darček.

12/2016

ETELA FARKAŠOVÁ

O spomínaní

 

Počas dní, keď píšem tieto riadky, mi do okna svieti príjemné septembrové slnko a stromy na dvore, na ktoré dovidím od písacieho stola, potriasajú vo vánku korunami plnými zelených listov, no pri predstave novembra, keď sa moje myšlienky majú dostať k čitateľom Slovenských pohľadov, sa mi pred očami mihnú celkom odlišné obrazy. Hádam málo originálne, mohla by som dokonca povedať klišéovité a tak trochu aj sentimentálne. Nechýbajú v nich záblesky chryzantém, plamienkov sviečok, cintorínskych chodníčkov, po ktorých sa trúsia menšie či väčšie skupinky zväčša zmĺknutých alebo potichu sa zhovárajúcich ľudí…

Hoci neobľubujem masovosť v nijakej podobe, v prvých novembrových dňoch alebo ešte na prelome októbra a novembra sa vydávam ako mnohí iní na pochôdzku po bratislavských cintorínoch, za rodičmi i starými rodičmi, tetami a ďalšími príbuznými… Pozmetať z hrobov opadané lístie, odstrániť niekoľkomesačný prach, položiť kvety, ale najmä pozhovárať sa s nimi všetkými, zaspomínať na spoločné zážitky, veselšie i smutnejšie. Pravdou je, že sa s nimi zhováram aj doma po celý rok, s tými najbližšími, niekedy intenzívnejšie, inokedy menej, a sprítomňujem si ich, niekedy v situáciách viažucich sa na konkrétne udalosti, ktoré sme spoločne zažívali, inokedy len tak, zdanlivo bez súvislostí. Iba zdanlivo, pretože v skutočnosti ich trvalo nosím v sebe ako súčasti vlastnej minulosti… Zapamätaná minulosť, uložená v spomienkach, ma predurčuje vo veľkej miere, vstupuje do mojich neskorších podôb, vzťahov, do mojich myšlienok, činov, tak ako do toho všetkého vstupujú aj zapamätaní ľudia: tí najbližší ma naučili, čo je teplo domova, láska a neha, dozvedala som sa o potrebe ľudskej spolupatričnosti, vzájomnosti, zodpovednosti, preberala som kúsky vzácnej životnej skúsenosti – múdrosti, ktorá sa nedá naučiť z nijakých kníh. Len vo vzťahoch s druhými som sa mohla formovať, osvojovať si vzory, preberať impulzy, stávať sa takou, aká som, pôžičkami od nich, skúsenejších, som si postupne vytvárala vlastnú životnú filozofiu, obraz o tom, aký by mal byť môj život, ktorý by mi prinášal vyrovnanosť a spokojnosť…

Stáva sa to v najnečakanejšej chvíli: pristihujeme sa pri tom, že robíme rovnaké gestá ako kedysi mama alebo otec, že istá podobnosť je aj v našej mimike, že v nás – stručne povedané – ožívajú mnohé stopy po predkoch, akokoľvek výlučnými by sme chceli byť, tie stopy nepoprieme, ani princíp kontinuity, sme ohnivkom v reťazi, patríme kamsi, do určitého mikropriestoru i času, sme s nimi spätí pocitmi spolupatričnosti, pretože vždy prežívame svoj život ako súčasť určitého celku…

Jestvujú názory, že oddávať sa spomienkam nie je veľmi produktívne, jednak preto, že nás to orientuje viac na minulosť ako na prítomnosť či budúcnosť, a jednak preto, že spomienky nie sú celkom vernými obrazmi reality, idealizujú alebo skresľujú v negatívnom zmysle, zavádzajú, ponúkajú ilúziu namiesto pravdy o minulosti…

Faktom je, že minulé, na ktoré sa rozpamätávame, už spravidla nejestvuje v takej podobe, v akej sme ho zažívali, respektíve už vôbec nejestvuje, objekt, pomocou ktorého by sme si chceli overovať pravdivosť spomienky, už často zanikol alebo sa zmenil, takže v súvislosti s vyvolávaním obrazov minulého je do istej miery opodstatnené pochybovanie, že ho sprevádza aj istá skepsa. Faktom je i to, že spomienky charakterizuje istá miera variability, čo súvisí s tým, že aspoň časť toho, čo vytvára spomienku, dokresľuje jej základ, sa rodí v prítomnom okamihu, vtedy, keď o minulosti začínam uvažovať, rozprávať, písať. Nemalo by zmysel zastierať si, že pri spomínaní sme konfrontovaní so skúsenosťou aktuálneho okamihu, v ktorom oživujeme stopy uchované v pamäti; z tohto priesečníka sa vydávame na cestu k vlastnej minulosti, aby sme ju preskúmali, no na tejto nerovnej, neľahkej ceste sa môžeme veľa ráz potknúť, môžeme na nej zablúdiť (ako o tom vo svojich Esejach písal napríklad aj francúzsky filozof Michel de Montaigne), z tej cesty môžeme zísť alebo len mierne odbočiť zámerne, a azda iba mimovoľne… Pamäť sa totiž neraz riadi vlastnými, od našej vôle nezávislými zákonitosťami, „zapisuje“ to, čo sama pokladá za hodné zápisu, a dokonca určuje podobu zapamätaného. Niekedy by sme sa márne usilovali racionálne vysvetliť, prečo si pamätáme z detstva práve túto a nie inú udalosť, ktorej by sme možno dodatočne pripisovali väčší význam ako tej prvej. Treba pripustiť aj to, že pri spomínaní viac alebo menej dotvárame zapamätané imagináciou, že pamäť nie je xeroxom, ktorý vychrlí sto, tisíc navlas rovnakých kópií, v spomienkach dochádza k istým premenám, často v závislosti od životnej situácie, v akej spomíname, od osoby, ktorej spomienky adresujeme, od momentálnej psychickej naladenosti, ba aj od slov, do ktorých zapamätané zaodejeme… Mali by sme sa preto azda vzdať spomínania ako niečoho, čo – povedané s Montaignom – nás môže zviesť z cesty k minulosti?

Akákoľvek nespoľahlivá je pamäť uchovávajúca minulé obrazy, tvorí predpoklad našej identity a jedinečnej, nezameniteľnej osobnej osi, ktorá aspoň do istej miery zjednocuje naše príbehy, pocity, myšlienky. Bez takejto osi by sme mohli žiť len na hrane okamihu, bez prepojenia s minulým, nie ako kontinuálne utvárané, celostné ľudské bytosti s jedinečnými, relatívne celostnými príbehmi. Pre mňa je spomínanie nesmierne dôležité, predstavuje totiž (napriek spomínaným rizikám nepresnosti) jedinú šancu na aspoň čiastočné návraty k minulosti, na kriesenie hoci aj niekedy dosť nejasných a fragmentárnych obrazov toho, čo bolo, na letmé dotyky s nimi.

Spomínaním ako návratmi k uplynulému si znásobujeme časové horizonty svojho bytia, obohacujeme ho. Pravdaže, za predpokladu, že sa nedáme pohltiť spomienkami natoľko, aby sme stratili zmysel pre prítomnosť, skôr naopak – z návratov do minulého čerpáme skúsenosti, poučenie, ale aj energiu pre budúce projekty. Veď nikdy nie sme ponorení iba do prítomnosti, v každom okamihu je v nás aj kúsok minulosti, prebiehajú v nás zložité procesy oživovania vrstiev zapamätaného, svoj terajšok prežívame cez prizmu už raz prežitého, aspoň sčasti zapamätaného. Žijeme vlastne na pomedzí prítomného okamihu a toho, čo si nosíme v pamäti, vrstvy spomienok utkávajú mriežku, cez ktorú nazeráme na svet aj vtedy, keď by sa zdalo, že nesúvisia s práve prežívaným, vstupujú do toho, čo vidíme, cítime…

V mladosti zvyčajne nepripisujeme ponorom do minulosti až taký význam, uvedomovať si ich začíname v zrelšom veku, až vtedy vieme oceniť hodnotu zapamätaného ako významného stavebného kamienka vlastnej identity, ako bod, ktorý pomáha zorientovať sa v sebe i vo svete medziľudských vzťahov. Až vtedy pociťujeme potrebu nazrieť hlbšie do osobnej histórie, rozpoznať jej kľúčové momenty, vzťahy a súvislosti, rozpoznať v sieti príhod, väzieb proces svojho utvárania, hlbšie nazrieť nielen do už kedysi prežitého, ale aj do aktuálne prežívaného, pretože ono sa neraz stáva zrozumiteľnejším, až keď ho včleníme do širšieho kontextu.

Spomínanie nás privádza na cestu hľadania súvislostí a kontinuity (nielen svojej osoby či svojho života), a tým aj hľadania aspoň relatívnej celostnosti toho, čo sme prežili. Spomínať znamená vykročiť na cestu k sebe, ale aj k iným, ktorí ma spoluutvárali, znamená hľadať komplexnejšie obrazy o sebe, o tých okolo nás, ba aj o vzdialenejšom svete. Pre niekoho sú to možno sentimentálne, no – odvažujem sa povedať – nesmierne dôležité kroky, aj preto by sme sa nemali báť putovať zapamätaným, hoci aj za cenu, že spomienkami bolestivo rozčeríme hladinu svojho bytia, radšej však nech je rozčerená ako nehybná, stojatá, necitlivá, mŕtva… a novembrové dni nech sú pre nás časom takého obohacujúceho čerenia…

11/2016

MIROSLAV BIELIK

Obrana kultúry

(Spoločný prejav slovenských spisovateľov – po osemdesiatich rokoch)

 

Osemdesiate výročie konania Kongresu slovenských spisovateľov, vedeckých pracovníkov a publicistov v Trenčianskych Tepliciach (30. 5. – 1. 6. 1936) pripadlo na Slovensku a v Európe na nepokojné obdobie plné spoločensko-politických turbulencií, ešte k tomu u nás spojené s čírením povolebných vzťahov a prípravou slovenského predsedníctva Rady EÚ, poznačeného okrem koalično-opozičného napätia hlavne výsledkom britského referenda o vystúpenie Veľkej Británie z EÚ. Brexit svojou závratnosťou a nejasnými dôsledkami pre Európu zatienil aj také hrozivé nebezpečenstvá pre historicky overené humanistické, spoločenské, kultúrne a sociálne hodnoty a javiace sa istoty človeka, akými sa stali migračné vpády z vojnových ohnísk, najmä arabských oblastí sveta, sprevádzané nárastom terorizmu, extrémizmu, najrôznejších konfliktov, sociálneho napätia a opodstatnených vojnových obáv. V skratke vyjadrené – Európa vo víre dnešných čias nie je o nič mierovo pokojnejšia, bezpečnejšia a pre človeka priaznivejšia, akou bola Európa pred osemdesiatimi rokmi…

V kultúrno-spoločenskej atmosfére tridsiatych rokov spisovatelia, vedomí si hrôz a dôsledkov svetovej vojny, pozdvihli hlasy od Amsterdamu (1932), Moskvy (1934), New Yorku a Paríža (1935) po – a nielen po – Trenčianske Teplice. Napätie hroziacej novej vojny, španielsky konflikt a narastajúce príznaky totality a rozmach fašistickej mašinérie podnecovali k obrane. Ako uvádza Vincent Šabík v štúdii Trenčianskoteplický kongres v medzinárodných súvislostiach (Literárny týždenník v dvojčíslach 23 – 24 a 25 – 26, 15. a 29. 6. 2016): „Na základe Gorkého návrhu pojmu ,literatúry obranyʻ, ktorý poukazoval na funkciu literatúry v boji proti fašizmu a vojne, P. Vaillant-Counturier a J.-R. Blochnavrhli formulu ,obrany kultúryʻ, tá sa stala základnou ideou parížskeho kongresu v júni 1935, ktorá zjednotila antifašistických spisovateľov a poskytla bázu akčnej jednote veľkého názorového rozpätia účastníkov“. Formula, ku ktorej sa hlásime i po osemdesiatich rokoch – s doplnením o poznanie a skúsenosť kresťansky zakorenenejEurópy za uplynulé desaťročia vyjadrené ako obrana kultúry a humanizmu –,umožňuje aj v dnešných časoch nielen dištancovanie antifašistických a demokraticky zmýšľajúcich spisovateľov a publicistov „od deštrukcie humanistických hodnôt“, ale aj možnosť, popri rôznorodosti, rozmanitosti a individualite tvorby, spoločného konania a spolupráce pri ochrane i rozvíjaní literatúry, jej tradícií a kultúrneho dedičstva.

Ukázalo sa a znovu sa ukazuje, že trenčianskoteplický kongres sa svojím obsahom a Spoločným prejavom slovenských spisovateľov stal pre našu kultúru, literatúru a pre celé generácie spisovateľov a publicistov pevnou platformou, ku ktorej sa v tej či onej miere môžu smelo hlásiť rôznorodé rozvrstvenia aj dnešných súčasníkov. Ak sa pri päťdesiatročnici tejto literárno-dejinnej udalosti(v čase perestrojky) na pamätnej budmerickej konferencii resumovalo, že ide o živé a dynamické dedičstvo, platí to aj pri osemdesiatročnici, tobôž keď sa vŕši nové poznanie a skúsenosť troch uplynulých desaťročí. Ak máme na mysli rezonujúci Spoločný prejav,vynára sa naliehavá otázka, či aj dnes, v časoch, ktoré ťarchou svojich životných osudových problémov vyžadujú od nás jasné a burcujúce slová, nehľadiac na našu rôznorodosť v tvorivých, ba i myšlienkových oblastiach, nemáme hľadať spoločnú reč a prehovoriť jedným hlasom. Či aj dnes nemajú spisovatelia na Slovensku spolu s kolegami európskych národov v priateľskej súčinnosti, verní borbe za slobodu a veľké ideály ľudstva,nachádzať a prejavovať odhodlanie brániť vydobyté hodnoty slobody?

Iste, Hviezdoslavom vyjadrené, „zvrtla sa doba“, až sa zdalo, že spisovateľovi ostalo a ostáva iba tiché slovo, ktoré sa stráca v hluku sveta a v narastajúcej hlušine znakov. Hyperinflácia všetkého okolo nás, vrátane kníh a ich tvorcov, informácií v najrôznorodejších médiách, dookola len tovar – peniaze – peniaze – tovar, to všetko sa podpísalo a podpisuje pod pocit bezmocnosti a bezvýznamnosti spisovateľa v prvých desaťročiach 21. storočia. Áno, trh je desivá daň, ktorú ľudia platia za svoju slobodu – hovoril svojho času známy český „radikálny demokrat“ Karel Kosík. A aktuálne znejú v týchto súvislostiach jeho výstižné a znepokojujúce slová o tom, čo môže dnes „väčšina“, t. j. tí, ktorí sú viazaní na svoju prácu a nedisponujú výnosným majetkom. „Môžu pozorovať, ako sa historický aktéri – zbohatlíci, šľachta, cirkev (dodajme podaktorí politici a podobne – pozn. M. B.) – rujú o majetky a zisky, ako literáti, ktorí sa kedysi považovali za svedomie národa, túto triviálnosť šperkujú oslavnými fanfárami a stávajú sa apologétmi. Väčšina sa môže tomuto divadlu prizerať a nikto nemá moc zakázať, aby sa – smiala.“

I pre túto skutočnosť je namieste, ak sa na rozdiel od kongresových priorít roku 1936 (na naše korene, tradície i inonárodné väzby, na budúcnosť slovenskej literatúry ako svojbytnej národnej literatúry a kultúry)pozrieme osobitne aj na staronové problémy postavenia, poslania i verejnej angažovanosti spisovateľa a publicistu v dnešnej dobe. Situácia, v ktorej sa dnes ocitla slovenská literatúra a kultúra všeobecne, nás vedie k sústredeniu pozornosti aj na otázky mravnosti a etických hodnôt, limity slobody slova a cenzúry v súčasnosti a k posúdeniu sociálneho statusu spisovateľa. Do epicentra pozornosti sa žiada komplex otázok súvisiacich s pôvodnou knihou a jej novými súvislosťami, vrátane premien knihy a literatúry v informačnej spoločnosti. V tejto oblasti sa zaiste posúdia aj možnosti novej legislatívy v kultúre, zvlášť téma zákona o knihe a literatúre, časopisoch a sponzoringu. Apropo, téma literárnych a umeleckých časopisov bude v znamení 170. výročia Slovenských pohľadov!

Kongres v dnešnom čase nemôže obísť čitateľa, problémy literatúry a školstva, knižníc, elektronických médií ani kritiku kritiky a pálčivé témy jazykovej kultúry vo verejnom priestore vrátane miesta literatúry vo verejnoprávnych elektronických médiách. A keďže kongres sa roku 2016koná pod záštitou SK PRES v období slovenského predsedníctva Rady EÚ a za účasti významných spisovateľov zo zahraničia, v popredí je i téma národnej literatúry a spisovatelia v európskom kontexte. Áno, sú a budú spisovatelia, ktorí prirodzene spájajú Európu, a pritom sa nezbavujú svojich národných koreňov. Téma národných literatúr v európskom kultúrnom priestore, ako je osobitosť vzťahov slovenskej a českej literatúry, je stále aktuálna.

Kongres, tak ako v roku 1936, odborne, organizačne i finančne zabezpečuje Spolok slovenských spisovateľov v spolupráci so SCPEN, Klubom nezávislých spisovateľov, Klubom literatúry faktu, Literárnym fondom, Slovenskou spoločnosťou prekladateľov umeleckej literatúry a podobne ako pred osemdesiatimi rokmi s Maticou slovenskou, ale i so Svetovým združením Slovákov žijúcich v zahraničí, so Združením vydavateľov a kníhkupcov SR, v komunikácii s ďalšími subjektmi,v súčinnosti s mestom Trenčianske Teplice, s prispením Fondu na podporu umenia a pod záštitou premiéra SR. Za osemdesiat rokov sa slovenský spoločenský, politický, hospodársky, sociálny, kultúrny a vedecký život, napriek peripetiám vývoja, rozrástol a zmohutnel v nespochybniteľné a suverénne miesto Slovenskej republiky v EÚ. Aj keď Kongres slovenských spisovateľov s medzinárodnou účasťou, pochopiteľne, dnes už nemôže zaštítiť celé spektrum vedeckých a kultúrnych pracovníkov a publicistov, ako to bolo v rozvíjajúcom sa Slovensku v dobovom štátoprávnom spoločenstve v roku 1936, zaiste potvrdí, že trenčianskoteplická udalosť je – parafrázujúc Drahoslava Machalu v roku 1986 – „udalosť stále inšpirujúca“. Pravda 26. 5. 1986, v tom čase najmasovejší denník, priniesla dôstojné vyznačenie miesta a pevného postavenia Trenčianskych Teplíc v našej novodobej kultúre a literatúre.

Žiaľ, v Pravde sme v máji 2016 zaznamenali aj nevraživé ataky na Spolok ako hlavného organizátora a spochybňovanie samotného kongresového úsilia. Skutočnosť, že myšlienka kongresu stále žije, náso to väčšmi zaväzuje nepodľahnúť rozkladným tendenciám a elitárskym predstavám uzatvorenia spisovateľa do sklenej veže literatúry, z ktorej by nám prichodilo nečinne sa prizerať na svet a človeka v ňom v tom či onom ohrození. V čase bezbrehosti a tendencií rozkladu základných európskych civilizačných hodnôtnás Trenčianske Teplice orientujú ako maják.

9/2016

MÁRIA BÁTOROVÁ

KTO TO HOVORÍ?

V relácii Večera s Havranom v máji 2016 na STV 2 sme sa dozvedeli od jedného z účastníkov besedy – rakúskeho spisovateľa Roberta Menasseho –, že národy združené v EÚ by nemali trvať na vlastnej kultúre. Aby sa EÚ udržala pokope, mali by sa jednotlivé národy unifikovane podriadiť potrebám, ktoré sa momentálne vyskytli, netrvať na vlastných tradíciách, na ničom vlastnom, v mene zachovania pokoja, lebo národ a národné kultúry sú len konštrukty, on si vraj lepšie rozumie s obyvateľom ktoréhokoľvek veľkomesta než s Rakúšanom z Horného Rakúska, resp. z vidieka, pretože ten mestský človek má rovnakú skúsenosť ako on. O tomto sme počuli už dávnejšie, o tejto celoplošnej identifikácii, povedzme, obyvateľov veľkých miest a toho ostatku z vidieka… Na prvý pohľad pravdivé, na druhý rovnako nepravdivé ako každá generalizácia. Totiž aj veľkomestá sú, ako každý iný priestor, mnohorako diferencované. Iste by R. Menasse v nejakom inom veľkomeste našiel intelektuálov rovnakého typu, no jeho členenie znamená dištanc od človeka na vidieku. Bolo by dobré vedieť konkrétne, čoho sa týka, pretože malomeštiactvo v mestách existuje, teda duchovná malosť, kultúrna degenerácia a iné neduhy sa netýkajú len vidieckeho života. Naopak: vidiecky svet má vlastnú kultúru a veľkomesto má v sebe mnoho nekultúrnosti!

Vo výpovediach R. Menasseho je skôr zarážajúce, že z rozpadu EÚ viní špecifiká jednotlivých kultúr, aj keď kultúry a práve ich špecifiká boli v prvom štádiu utvárania EÚ jediné, čo si „smeli“, okrem násilnej a často aj nevýhodnej hospodárskej unifikácie, jednotlivé štáty do spoločenstva EÚ priniesť. Bolo garantované, že v novej štruktúre budú jednotlivé kultúry podporované. Dlho som nechápala, prečo, keď je to už možné, mnohé kompetentné inštitúcie neskúmajú slovenskú problematiku, nechápala som, prečo sa Národné literárne centrum muselo premenovať na Literárne informačné centrum. Prečo kompetentné inštitúcie nielen neskúmajú, ale ani akokoľvek nevyvážajú výsledky výskumu slovenskej povedzme literárnej vedy na stoly zahraničných konferencií a do zahraničných publikácií… Myslela som si, že niektorým sa nechce podstupovať zložitú a ťažkú cestu a že tým, ktorí toto robia,sťažujú cestu šéfovia z nejakého dôvodu, a vtedy, keď som videla jasnú tendenciu neprezentovaťkvality vlastnej kultúry, aj keď to povedzme spadalo do kompetencie lektora či prednášateľa, napísala som esej Skrývanie kultúry a krajiny (Medzi ideálom a ničotou, s. 98, pôvodne publ. roku 2006). Zaoberám sa týmto problémom dávno, pretože byť označený ako nacionalista len preto, že sa zaoberáme vlastným odborom a kultúrou, ako to robia všetky iné národy okolo, sa mi zdalo absurdné. R. Menasse mi to teda v Slovenskej televízii vysvetlil: Ja ako literárna vedkyňa-slovakistka nemám čo skúmať slovenskú literatúru. Tá predsa nijakú hodnotu pre Európu nemá, ba naopak, upozorňovaním na ňu sa dopúšťam nacionalizmu! Menasse identifikuje seba ako veľkomestského človeka a my ho máme za to obdivovať alebo aspoň neodsudzovať… Nech mi je dovolené sa domnievať, že Menasse určite nepatrí medzi kresťanov, pretože kresťan nerobí rozdiely medzi ľuďmi! Tak ako on, nediferencuje! Nech si teda svoje redukcionistickéa elitárske praktiky nechá pre svoj veľkomestský a nekresťanský život! Nech nám ich tu neprezentuje ako normu! A nech nám nenaháňa komplex za to, že tu zdanlivo (pretože podľa mňa vôbec nie dostatočne) pestujeme svoju kultúru! Za jedno mu však musíme byť vďační, týmto veľmi jasne pomenoval, aký je cieľ, aké sú vyhliadky, a povedal nahlas, čo tu vlastne všetci dávno sledujeme v praxi: to, že kompetentné inštitúcie z daní poplatníkov podporujú len istých autorov a z ideologických pozícií ignorujú iných, že túto tendenciu ministerstvo kultúry podporuje mlčaním napriek sťažnostiam alebo že sa môžu v novinách vyskytnúť hrubé výpady proti spisovateľom en bloc, ktorí k tomuto teraz už známemu trendu nepatria a iné… mnohé podobné skutočnosti, proti ktorým sa ťažko bráni, pretože sú hrubé a tupo suverénne, je to len konanie z pozície moci a chrlenie bez argumentácie.

Moderátor Michal Havran zachoval dekórum a nechal v relácii defilovať tento názor, ktorý nám mal zvestovať, nech sa tu už konečne spamätáme z tohto svojho zápecníctva, národovectva, nacionalizmu, no v duchu si iste myslel niečo celkom iné. Jeho kvalitné vzdelanie a kultivované myslenie vidieť v eseji o druhej svetovej vojne, najlepšej, akú som v mojom živote čítala o tejto téme Prečo sa Európa už nikdy nevráti do stavu nevinnosti, kde ťažiskové miesta bojov na Slovensku zakomponoval do mozaiky svetových kľúčových miest vojnových bojov, pričom sugestívne refrénovito opakuje: „spomeňte si“, „nezabúdajte“ (teda neste si so sebou)… A pamäť, to je tradícia (tradere znamená niesť!), pamäť, to je kultúra! Ak totiž nebudeme pamätať na vlastnú kultúru, neudržíme ani tú európsku!

Povedomia o vlastnej kultúre a jej prezentácie sa týka aj iná večerná televízna relácia na ČT 2(8. mája), ktorá s týmito otázkami súvisí. V nej českí historici hovoria o Františkovi Palackom ako o „otcovi národa“ (v českej televízii ešte Robert Menasse nevystúpil…), o jeho odkaze pre dnešné časy – ako zdôrazňoval husitské hnutie a aké je to vzácne české špecifikum. Veľmi kvalitná diskusia mala však aj bizarné vyhlásenia. Na jednej strane jeden z historikov vyzdvihol Bratislavu v čase Palackého ako mesto, ktoré bolo intelektuálne ďalej ako Praha, na druhej strane iný hovoril o Slovákoch a Fínoch ako o ahistorickom národe. Iste tento výraz je alogický a len zaužívaný terminus technicus, ale že ho v odbornej diskusii použije historik, je smiešne, pretože je to nepravdivé. Každý národ má len svoju inú a inú históriu. V súvislosti s touto reláciou myslím nielen na to, že českí historici hovoria úplne prirodzene o národe, ale aj na to, že do slovenskej národnej histórie patria dvaja muži: Ľudovít Štúr a Svetozár Hurban Vajanský, ktorých výročia slovenská kultúra tento rok slávi.

S veľkým záujmom si pozriem diskusné relácie na slovenských televíznych staniciach o týchto osobnostiach slovenskej národnej kultúry!

7 – 8/2016

ANTON HYKISCH

POTICHU A BLIŽŠIE

 

Deje sa potichu, nenápadne, nikto o tom nehovorí, ale niečo sa mení.

Nedávno som sa zúčastnil na dvoch podujatiach, kde vedľa seba sedeli predstavitelia kultúr, ktoré v uplynulom čase neveľmi medzi sebou komunikovali. Na besedu o osudoch a budúcnosti strednej Európy pozvali organizátori maďarského univerzitného profesora a mňa. Beseda takpovediac na neutrálnej pôde kresťanského strediska Quovadis v centre Bratislavy. Profesor CsabaGyörgy Kiss prišiel z Varšavy, lebo je to muž lietajúci často do Poľska, kde tiež prednáša na univerzitách. Hovorili sme veľa o čudnom spoločnom priestore menších a malých národov Európy. Počas diplomatickej služby v Kanade agendu stykov so štátmi postkomunistickej Európy kanadské ministerstvo zahraničia zverilo odboru s názvom Central and EasternEuropečiže Stredná a východná Európa. Slovom, všetky tie štáty a štátiky, ktorým ani vzdelaný americký či kanadský občan vonkoncom nerozumie, nevie o nich takmer nič, a preto ich strčili do jedného vreca – neznámy Východ.

Vtedy tam za Atlantikom som pochopil, čo znamená byť nielen Európanom. Núdza ma naučila byť aj Stredoeurópanom. Dalo mi veľa námahy – a nielen mne, rovnako kolegovi z Česka, Maďarska a Poľska –, aby sme Severoameričanom vysvetlili, že síce sme na východ od bývalej „železnej“ opony, ale nie sme Eastern, nie sme východniari. Sme niečo extra, sme na východnom a juhovýchodom pomedzí starej Európy, sme takpovediac poslednou vysunutou baštou štandardnej Európy. Akousi najvýchodnejšou vzorkou civilizácie a kultúry západoeurópskeho typu. Raz som kanadskému partnerovi na obrázkoch gotických chrámov na Spiši, v Prešove a Košiciach ukazoval, že to sú posledné gotické cimburia Európy. Na východ od nás sú už cibuľovité chrámy, iná kultúra. Neviem, či odvtedy, ale je faktom, že neskôr na kanadskom ministerstve urobili reorganizáciu a naše štáty už patrili do oddelenia – CentralEurope.

Stredná Európa – zmes stredných (aby sa Poliaci neurazili) a malých národov Európy medzi všemožne múdrym a vyspelým Západom a neznámym Východom. Ako každá medzaaj tento priestor si dosť vytrpel od mocnejších susedov.

V časoch Veľkej Moravy to bol priestor, o ktorý sa usilovala západná Franská ríša a z juhovýchodu Byzantská ríša. Etniká tohto priestoru boli nútené sa spájať, aby spoločne odolali nájazdom. Spájali sa skôr nútene ako dobrovoľne a tak vznikali aj nadnárodné útvary. Akési regionálne veľmoci. Veľmi krátko to mohla byť Veľká Morava. Potom počas celého stredoveku to bolo Uhorské kráľovstvo. Vtedajšie etniká či národy tvorili hrádzu aj obeť nájazdom cudzích kultúr – spomeňme si na mongolský vpád z východu a neskoršie dlhodobé ohrozenie Osmanskou ríšou z juhovýchodu. Po bitke pri Moháči 1525 sa Uhorsko zosypalo ako politická a vojenská sila. Prišli Habsburgovci a počas stáročí, aj za pomoci cudzích žoldnierov, začali efektívny boj s cudzou (islamskou) inváziou. Nakoniec Osmanov vytlačili zo strednej Európy. Oni boli velitelia, ale radoví bojovníci boli Rakúšania, Slováci, Maďari, Chorváti, Slovinci, Srbi… Naši predkovia. Stredoeurópania.

Tento zrýchlený historický exkurz sme si premietli aj v besede s maďarským profesorom Kissom. Občas sme sa odlíšili, niekedy nezhodli. Z rozdielnych strán, z iných uhlov pohľadu sa fakty javia inak. Maďari vnímajú napr. Habsburgovcov skôr negatívne. Zhodli sme sa však, že naše národy v dejinách bránili aj západnú Európu. Keď vo Francúzsku stavali katedrály v Chartres či NotreDame v Paríži, nás valcovali mongolsko-tatárski nájazdníci.

Stredoeurópske národy majú aj ďalšiu cennú devízu. V dejinách 20. storočia naše národy boli nútené prekonať zlé obdobia dvoch totalitných systémov. Priemerný Francúz, Belgičan, Talian – nehovoriac už o Britoch či Švédoch – zažil nacistickú či fašistickú nadvládu iba na krátky čas. Naše národy prešli okrem fašistickej tyranie aj dlhými desaťročiami nadvlády komunistického systému pod sovietskym mocenským diktátom. Táto dvojnásobná dejinná skúsenosť je veľká, spoločná a neoceniteľná.

Dnes sú štáty našej strednej Európy vystavené kritike Západu, že máme iné názory na zachovanie európskej identity a kultúry. Nie sme ochotní uveriť v neškodnosť a mierumilovnosť invázie miliónov ľudí inej kultúry. Dejiny nás predsa naučili opatrnosti aj odôvodnenej nedôverčivosti. Dnes máme rovnaké názory, bez ohľadu na to, či sme Poliaci, Slováci, Česi alebo Maďari.

Zmena v myslení a vo vnímaní sa deje pomaly, potichu. Ale je tu.

 6/2016, úryvok

 

 

GABRIELA ROTHMAYEROVÁ

Aká si mi krásna

 

V zime majú od mrazu dachy prašťať. Praštia už iba v našich spomienkach. Pod oknom sa nám pred Božím narodením rozvila v skalke žltá prvosienka. Urputne kvitla do februára. Na konci januára k nej priskočili snežienky a krókusy, začiatkom marca už aj bledule a čemerice. O tom, aká to bola jar, písal Ján Kostra – o orgovánovom máji roku 1945. Orgován vtedy rozkvitol spolu s mierom.

Oteplilo sa odvtedy neúrekom.

Tak sa oteplilo, až nám je z toho horúco. Celú zimu sú obrázkové časopisy plné takmer holých žien na kadejakých červených kobercoch. Nebo je plné lietadiel prevážajúcich z amerík do amerík handry, topánky, ryby, zvery, ruže, orchidey, pálenky, vína, limonády. Svet je otvorený. Okná internetu sa otvorili aj pre púšte a vojnové rumoviská. Ľudia z púští bez vody a z rumovísk bez mieru si takisto chcú prisadnúť k stolu. Z miest, kde sa premávajú takmer holé ženy v šifónoch, hodváboch, nepálskych vlnách, kde sa grgá od dobroty a lieta od drogy.

Oteplilo sa a otvorilo.

Pohli sa milióny. Nikto ich nezastaví, žiaden plot pre nich nebude dosť vysoký… Už to na nás prasklo. Na nás, ktorí sa bahníme v tom teple a dostatku. Už na nás prasklo, že sa nechceme deliť.

Naozaj sa nechceme deliť?

A kto je to – my?

 

Dvakrát som si bola pozrieť nový a prvý celovečerný film Marka Škopa Eva Nová. A ešte pôjdem – lebo tam je naše okno do sveta. Okno pred oknami so spustenými žalúziami. Rodiny rozvrátené tou úžasnou otvorenosťou. Vo filme žena živí svojho muža. Poníženého nedostatkom roboty. Potrundženého alkoholom, lebo iba vtedy uniká z bezútešnosti, keď si vypije. Inak je to človek, akého stretnete denne, a nevšimnete si ho. Posadí si na koleno dcérku (Naomi), predrieka jej, ako mu má vyznať lásku. Dievčatko s veľkými nemými očami odrieka: Naomi ľúbi svojho ocka… A žena nemo pozoruje tú smutnú scénu. Potom mĺkvo pohladí mužovi tvár, keď ju opitý chce tiež prinútiť, aby ho ľúbila. Lenže ona ho už neľúbi, iba ľutuje. Seba nemá čas ľutovať, chodí na dvojtýždňové turnusy utierať zadky rakúskym babkám. Oslobodené ženy z oslobodeného Slovenska im robia slúžky, opatrovateľky a sestričky. Kde je ich domov? Čo je ich domov? A prečo sa majú oň deliť s ešte chudobnejšími, ešte postihnutejšími? Mladý muž, absolvent vysokej školy, mi napísal: Nemám doma priateľov. Všetci sú za hranicami. Nie preto, že tak milujú londýnsku hmlu, ale preto, že tu by sa neuživili. Tak si užívajú slobodu cestovať…

Aj oni sú migrantky a migranti, lenže na ich migráciu nedá nijaká vláda ani halier.

Naozaj sú fašistkami a fašistami, keď sa nechcú deliť o to, čo vlastne ani nemajú?

Politikom horí pod zadkom, ale oni šíria iba nenávisť. A potom sa čudujú.

 

Po marcových voľbách sme sa Ľudovou stranou Naše Slovensko dostali na titulky zahraničnej tlače – a zas si nikto neráčil všimnúť, prečo hlasy získava. A ak už, tak sa do idiotov nadávalo a nadáva ľuďom, ktorí tú stranu volili, lenže tie premúdrené pľuvance majú voliči dávno v paži – veď preto tak volili. Ale celkom bez problémov sa do kamier škeril akýsi Boris, ktorý už roky zanáša vajcia do cudzích hniezd – a nič. On sám je síce proti mohamedánom a určite nás pred nimi a ich kultúrou ochráni, hoci sám žije ako mohamedán v háreme a užíva si to. Predpokladám, že po tejto volebnej žúrke sa mu rodina pekne rozrastie. A fakt by ma zaujímalo, v ktorom „goriľom byte“ sa tá rodinná žúrka pripravovala – len aby sme porazili Fica. Haščák by možno prezradil, lebo on dobre vie, že volič je hovno a len mu treba naservírovať pekného chlapíka so šálom a dať mu do úst, že nie je politik, iba chce ísť hrať politika, nech je sranda. Akýsi anonym rozposlal do redakcií fotky tohto alipašu s mafiánom Piťom. No a čo má byť? Tak ich pozná, no!

Ošálikovaní, okravatovaní a uniformovaní dobrodruhovia nás Slovákov idú zachrániť pred národmi, čo sa pohli za lepším osudom. Nevidia, že sa pohli státisíce (a možno ich budú milióny) a nikto ich späť nevráti? Lebo prievozníci, ktorí na ich nešťastí zarábajú, poznajú len jeden smer: na sever. Sem k nám. Politici sa predháňajú v „riešeniach“, ale ani jeden nemá odvahu povedať: Musíte sa deliť. Musíte sa podeliť vy, čo máte na drahé lietadlá, ktorými žeriete atmosféru, musíte sa podeliť vy, čo od dostatku grgáte pri preplnených stoloch. Nie tí, čo majú málo a z toho mála ešte dieru z koláča.

Básnik Ján Kostra napísal po vojne ódu Na Stalina. A po Chruščovovom odhalení sedeli spisovatelia v klube a mladý Vlado Mináč hovorí bardovi: „Jano, mal by si to opraviť. Nie Na Stalina, ale Nasrali ma!“

Prepáčte, aj mňa.

Opäť mi zíde na rozum Emília Novoveská (Rudolf Sloboda) a jej Spoveď života:

„Nesiem si kufor, sťahujem sa k sestre. Ako tak ideme, zbadám Hanku. (…) Hovorím Štefke, aby vzala aj Hanku načas k sebe. Sestra mlčí, zuby zaťaté. Už viem, je zle. Zloží kufor a chytí Hanku za golier a hodí ju do priekopy. Zdúpnela som od hrôzy. Hanka, slabá od hladu, sa dvíha z blata, nemôže vyliezť z bahna. Idem k nej a pomáham jej. Sestra surovo nadáva, mám z nej strach. Neviem, ku komu sa teraz pridám… Keď sa sestra upokojí, vysvetlí mi, že žobrák sa nemôže starať o žobráka – ako ja o tú Hanku –, lebo obe by sme zahynuli hladom. Teraz je taký systém, kríza, človek sa musí starať len o seba. Tento svet nie je stvorený na súcit, ona to neraz skúsila. Tí, ktorí by sa mali starať o chudobu, iba z nej cicajú – a to sa nedá zmeniť.“

A tí, čo by mali aspoň súcitiť s chudobou, už dávno nad ňou ohrnuli nos.

Zomrel Hafi – šírilo sa pred niekoľkými dňami internetom. A nikomu nebolo treba vysvetľovať, o koho ide.

Leopold Haverl bol naším národným pokladom – ako ním sú minerálne životodarné vody.

Čím to je, že sa herec stane takým pokladom?

V kinách u nás práve beží film o českej herečke LídeBaarovej, ktorá sa takisto preslávila. Ako dvadsaťjedenročná sa zamilovala do ministra Goebbelsa, láska bola vzájomná, hoci pán minister bol ženatý človek, mal štyri krásnedietky a roj iných krásnych mileniek. (Moc je asi veľké afrodiziakum.) Lásku mladučkej Lídy a ríšskeho ministra riešil nakoniec vodca: odoprel im ju, zakázal. Napriek tomu herečku LíduBaarovú nepreslávil ani jeden z jej početných filmov, ale tá dva roky trvajúca spaľujúca vášeň. Herečka sa stala – národnou hanbou…

Spomenula som si na jej príbeh v prítmí Slovenského národného divadla, z ktorého pomaly odchádza celá veľká generácia. Na javisku bol stolík z divadelnej šatne, na ňom háčkovaná čiapočka, jedna z mnohých, ktoré nosieval od úlohy Gréka Zorbu náš Hafi.Scenáre, na vešiaku divadelné kostýmy z hier, v ktorých do posledných dní hral. Na plátne sa premietli úryvky zo slávnych inscenácií a Hafiho hlas zaplnil divadelnú sálu.

Nepotreboval žiaden škandál, aby sme si ho všimli. Aby sme naňho nezabudli. Čím to teda je? Talentom? Určite aj talentom. Ale takisto úlohami, ktoré môžu pre herca napísať iba tí, čo písať vedia. Kde sú?

„Chýba nám pero,“ povedal mi po obrade majster Štefan Kvietik. „Herec zahrá všetko, ale musí mať čo…“

A tým povedal o súčasnej biede divadla asi všetko.

No o tajomstve Leopolda Haverla a jeho neobyčajnej ľudskej sile hovorí ešte niečo: Niesol za každý svoj deň na tomto svete plnú zodpovednosť. Určite nie náhodou mal v divadelnej šatni okrem fotografií bývalých kolegov aj portrét Milana Rastislava Štefánika. Veriť, milovať, pracovať – to bolo aj jeho motto. Naplnil ho bez zvyšku. Ďakujem mu za to!

Pán Leopold Haverl žil tak, aby sme ho mohli nasledovať. Svoju túžbu po spravodlivom svete nepredstieral, ale napĺňal skutkami.

Veď čo bolo v rokoch po prevrate jednoduchšie ako poprieť svoj predošlý život a rýchlo sa pridať k víťazom? Ale to nebola cesta pána Haverla. Možno preto, že sa vo svojom živote nemal prečo skrývať a už vôbec nie hanbiť, pretože žil pred očami divákov a poslucháčov bez ohľadu na režimy vždy rovno, čestne, za svoju tvár ručil svojím umením. „Myslím si, že každá moderná spoločnosť, nech je na akomkoľvek stupni vývoja, by mala byť spravodlivá – aj sociálne spravodlivá. Či sa niekto pozerá doľava alebo doprava, vždy je za tým určitá vzbura proti niečomu a niekomu a človek sa postaví na tú stranu, o ktorej si myslí, že mu poskytne spravodlivejšiu perspektívu.“

Ešte vždy naňho spomínam, a tak som si pozrela, kde a čím všetkým vo filmoch bol. Napríklad colníkom Babuškom v Hollého Nočných jazdcoch.

V tom príbehu sa stretnú dvaja charakterní muži. Obaja statoční, obaja chrabrí, obaja s mravným zákonom v sebe. Jeden je vrchný rešpicient finančnej strážeEduard Halva(hrá ho RadekBrzobohatý), ten druhý, Marek Orban (hrá ho Michal Dočolomanský), je goral, mládenec z dediny, kde kamene rodia skaly a bieda so psotou sa strieda. Orban sa rozhodne dedinčanov z tej biedy vyslobodiť. S kamarátmi goralmi pašuje z Poľska kone, aby zarobili ľuďom z dediny na šífkartu do Ameriky. Nocou ženú kone, prekračujú hranicu a –porušujú zákon. Pre vrchného rešpicientaje hranica posvätná, kto ju prekročí, musí platiť. A tak sa strhne dráma, v ktorej niet čierno-bieleho hrdinu. Len na konci je cintorín mŕtvych na oboch stranách…

A hranica, ktorá tak kruto zabíjala, sa rozhodnutím nejakých neviditeľných politikov posunie.

Orban s nasadením života ženie pašované kone – z Poľska do Poľska…

Hafi v príbehu nehral hlavnú postavu, ale vďaka nemu som si film pozrela. Nič z neho nezostarlo!

 

Dnešní strážcovia hraníc, aj tí, čo ich prekračujú, by mali pamätať, že nad ich hlavami sú akési neviditeľné rokovacie stoly, kde sa zakresľujú náleziská ropy, plynu, rúd, vody a neviditeľní vládcovia nad nimi rozhodujú, ako si podelia hranice. Kopy mŕtvych patria k veci. Kto si kedy na tých neviditeľných posvieti?

Teraz síce – aj vďaka dvom filmom o nej – letí LídaBaarová, ale mňa omnoho väčšmi baví AdinaMandlová. To bola iná potvora! Tá prelúskala aj Budovánístátuod Ferdinanda Peroutku. No a raz, keď hrala vo voľajakej „šmíre“, išla sa pozrieť dierkou v opone na publikum. A zdesene hovorí LjubeHermanovej: „Kde jsou diváci?“ Na čo jej Ljuba odpovie: „Šel se vyčurat.“ Tak presne na to som si dnes spomenula, reflektujúc niektoré reflexie tých ošálikovaných, okravatovaných a uniformovaných. Šmíra.

 

Chodím po krajine, premýšľam. Nie je práve toto čas na nový začiatok? Nejaké hnutie vľúdnych ľudí. Zlostní sú už tam.

Voda hučí ako v prvej časti našej dávnej spoločnej hymny, blatisko až po lýtka, ale tých snežienok!

Aká si mi krásna, ty rodná zem moja! Napriek všetkému.

5/2016

TOMÁŠ WINKLER
Slovenské pohľady – trvanie a kontinuita

 

Slovenské pohľady začali vychádzať podľa Svetozára Hurbana Vajanského, prvorodeného syna Jozefa Miloslava Hurbana, akoby symbolicky na deň Vzkriesenia Krista, teda na Veľkú noc 1846 a „boli symbolom vzkriesenia slovenského povedomia“. Toto datovanie prevzali takmer všetci literárni historici a svoje miesto našlo i v príslušných literárnych encyklopédiách.

Keď roku 1881, teda v čase, keď v Turčianskom Sv. Martine Vajanský obnovil vydávanie Slovenských pohľadov, kde sa zmienil aj o Pohľadoch svojho otca, mal zrejme jeho otec dosť inej roboty, aby si všimol túto nepresnosť a aby namietal proti nepravdivému údaju o začiatkoch Slovenských pohľadov.

Je pravdou, že na rukopise prvého čísla hlbockých Pohľadov začal Hurban pracovať už začiatkom roka 1846 a že ich mal v úmysle vydať ak už nie začiatkom roka, tak aspoň v apríli, ako o tom svedčí Francisciho list z 15. januára 1846, kde mu ponúka spoluprácu, žiadajúc jeho redaktora, v čom bude „specifice“ časopisu, teda aké bude zameranie časopisu, aby mohol doň prispievať. Známa je aj Štúrova zmienka o Hurbanových Pohľadoch v liste do Sielnice Samkovi Bohdanovi Hroboňovi, v ktorom ho informuje, že o Kollárových Hlasoch Hurban bude „v svojich Pohľadochna literatúru tiež písať“. List je z 20. júna 1846 a Pohľady teda ešte nevyšli, ba ešte ani Hurban nemal napísanú svoju obranu proti Kollárovým Hlasom, ktoré vyšli v máji 1846. Štúrom avizovaná odpoveď Kollárovi vyšla 10. A 21. júla 1846 v prílohe Slovenských národných novín, v Orlovi tatranskom, Hurbanova v 1. čísle Slovenských pohľadov, teda na jeseň roku 1846.

Ďalšia zmienka o Hurbanových Pohľadoch je z 13. novembra 1846 v liste CtibohoviZochovi, v ktorom mu ďakuje za posudok na Hurbanove Pohľady. Z toho jednoznačne vyplýva, že prvé číslo Hurbanových Pohľadov vyšlo v čase do tohto dátumu – do novembra 1846. Až 2. zväzok 1. dielu Pohľadov vyšiel na Veľkú noc roku 1847, ako to omylom, teda ako začiatok vychádzania Pohľadov, uvádza aj inakšie spoľahlivý Ľudovít V. Rizner vo svojej Bibliografii písomníctva slovenského od najstarších čias do konca roku 1900 (1932).

Rekapitulujeme: Roku 1846 vyšiel jeden zväzok prvého dielu, v nasledujúcom roku na jar 1847 druhý, ale tretí zväzok prvého dielu, konečne označený dátumom, až po revolúcii dňa 25. apríla 1851. K prvému dielu ešte 25. mája a 25. júna 1851 pridal Hurban ďalšie dva zväzky, čím sa prvý diel vydávania Slovenských pohľadov zakončil. Prvý diel Slovenských pohľadov vychádzal v rokoch 1846 – 1851. Druhý diel mal šesť zväzkov, začal vychádzať 25. júla 1851 a po šiestom zväzku 25. decembra 1851 sa skončil. Tretí (posledný) diel začal vychádzať 8. januára 1852 a posledné (deviate) číslo Pohľadov vyšlo 31. augusta 1852.

Keď v predrevolučných rokoch (1847) Hurbanovi zastavili vydávanie Pohľadov, prišli mu na to, ako obišiel úrady aj cenzúru pri ich povoľovaní, dôvodiac, že Pohľady nie sú noviny, ale „spis v neurčitích časoch vichádzajúci“. Takto isto odôvodňoval ich vydávanie aj po revolúcii, ale odpoveď Miestodržiteľskej rady bola jednoznačná: „Slovenskjepohladi sa zabraňujú.“

2/2016, úryvok