Zápisník

Pripomíname si

v júli

 

Albert Marenčin − 95

Život a práca tohto mnohostranného umelca sú naplnené množstvom dramatických momentov, v ktorých sa vzájomne prelína umenie s pedagogikou a diplomaciou, pričom v umení ide o niekoľko žánrov (film, literatúra, výtvarné umenie). Po štúdiách na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave (1941 – 1945) sa jeho srdcovou záležitosťou stala francúzska kultúra (štúdia na Sorbonne aj na vysokej filmovej škole v Paríži, redaktor a hlásateľ Francúzskeho rozhlasu pre ČSR, neskôr člen Patafyzického kolégia v Paríži a pod.). Po návrate z Francúzska pracoval o. i. v sekretariáte ministra zahraničných vecí Vladimíra Clementisa, od roku 1949 na dlhšie obdobie v Československom štátnom filme v Bratislave (dramaturg a scenárista), pričom spolupracoval na viac ako štyridsiatich popredných tituloch slovenskej filmografie (o. i. Zemianska česť, Pieseň o sivom holubovi, Prerušená pieseň, Polnočná omša, Barnabáš Kos, koprodukčnom Muž, ktorý luže). Napísal aj viacero scenárov rozhlasových hier. V čase, keď mu normalizačný režim zakázal pôsobiť pri filme, zamestnal sa v Slovenskej národnej galérii (do roku 1988). Ako básnik sa zaradil do surrealistickej skupiny, no publikoval iba v samizdate, resp. v zahraničí. Až po roku 1989 sa znovu vrátil k pedagogickej práci (VŠMU v Bratislave) a začali mu postupne vychádzať aj autorské knihy, resp. preklady z francúzskej literatúry (A. Jarry, J. Cocteau, A. Camus, P. Valéry, A. Breton, A. Godard, J. Ferry, A. Césaire a ďalší). Rovnako sa začal intenzívnejšie venovať výtvarnej práci (vlastné koláže vystavoval v mnohých galériách na samostatných, resp. kolektívnych výstavách po celom Slovensku, ale aj v mnohých štátov Európy, roku 2016 napríklad vo francúzskom Bordeaux). Niekoľko kníh aj ilustroval, prípadne navrhol ich obálky. Je autorom básnických zbierok Okamih pravdyLaterna magika (vyšli aj vo francúzskej verzii), množstva esejí, štúdií, monografií a próz (Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi, Nikdy, Návraty na Muráň, Nezabúdanie. Moje malé dejiny, Básnici a rebeli, Dezertéri alebo Ľudský faktor, Zo zápisníkov 1968 – 2008, Čo nevošlo do dejín, kacírske myšlienky a i.). Je držiteľom množstva slovenských a francúzskych štátnych vyznamenaní (zo slovenských spomeňme Pribinov kríž I. triedy za celoživotné dielo v oblasti modernej slovenskej literatúry, z francúzskych Rytiersky rad za umenie a literatúru a Rytiersky rad za zásluhy).Vyšli o ňom dve monografie: Albert Marenčin – kolážeAlbert Marenčin – filmár na križovatkách času (autorom oboch je Juraj Mojžiš).

Narodil sa 26. júla 1922 v Bystrom nad Topľou.

 

Ján Vilikovský − 80

Autor mnohých prekladov z angličtiny pracoval po skončení štúdií (FF UK v Bratislave a KU v Prahe) niekoľko rokov ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, potom prešiel na ďalších niekoľko rokov do pedagogického prostredia, aby sa roku 1990 vrátil k vydavateľskej práci (Tatran). Od nej si odskočil do diplomacie (v rokoch 1992 – 1996 veľvyslanec vo Veľkej Británii) a potom opäť k literárnej práci (riaditeľ Literárneho informačného centra a dekan Filologickej fakulty UMB v Banskej Bystrici). Okrem desiatok preložených diel napríklad od Edgara Allana Poea, Agathie Christie, Williama Faulknera, Francisa Scotta Fitzgeralda, Ernesta Hemingwaya, Salmana Rushdieho sa venuje aj teoretickej problematike prekladu (Texty na preklad, Preklad ako tvorba, Shakespeare u nás a i.) a editorskej práci (zborník Preklad a tlmočenie). Je autorom desiatok štúdií, článkov a doslovov ku knižným prekladom.

Narodil sa 13. júla 1937 v Liptovskom Mikuláši-Palúdzke.

 

Ivan Hudec − 70

Od pôvodného povolania lekára (o. i. primár OÚNZ v Čadci, námestník riaditeľa Diagnosticko-liečebného ústavu) prešiel na istý čas do politiky (poslanec SNR a neskôr NR SR, medzitým minister kultúry SR). Spočiatku sa zdalo, že na literárnej ceste ho najviac zaujala dramatika (od roku 1970, keď sa venoval spolu s Petrom Belanom nimi založenému Divadlu u Rolanda vytvorili v spoluautorstve jedenásť divadelných hier). K divadlu sa však vrátil až po vyše desaťročnej odmlke (spoločne s Petrom Valom napísali trilógiu z dejín veľkomoravskej ríše s názvami Knieža, Bratia, Kráľ Svätopluk). V tom období už mal za sebou debutovú knihu próz, ktorá vyvolala veľký čitateľský záujem – Hriešne lásky osamotených mužov, o dva roky po nej nie menej úspešnú Ako chutí zakázané ovocie a potom Bozk uličníka, Čierne diery, Pangharty, Záhadný úsmev štrbavého anjela, Experiment „láska“, Biela pani, mŕtvy pán… (spolu s Petrom Jarošom). Tematike našich najstarších dejín sa venoval aj v prózach Praotec Samo, resp. Báje a mýty starých Slovanov. Roku 1994 mu vyšla kniha politických komentárov a úvah s názvom Slovensko, vlasť moja a roku 2006 publikácia Výber – dráma do roku 2000 s jeho dramatickými textami. Viaceré jeho prózy vyšli v rôznych prekladoch (čeština, poľština, maďarčina, ukrajinčina). V ostatných dvadsiatich rokoch sa venuje súkromnej lekárskej praxi.

Narodil sa 10. júla 1947 v Nitre.

 

Peter Breiner − 60

Hudobný skladateľ, aranžér a klavirista, ktorého skladby sa hrajú po celom svete (o. i. nahral viac ako deväťdesiat kompaktných diskov). Hral a dirigoval na stovkách koncertoch a účinkoval v mnohých televíznych aj rozhlasových reláciách. Pre jeho vnímanie hudobného sveta z hľadiska žánrov neexistujú nijaké hranice, hrá a diriguje rovnako klasiku (Brahms, Schubert, Mozart, Haydn, Čajkovský), ako aj džez a populárnu hudbu, povedzme Beatles (jeho CD s názvom Beatles Go Baroque sa predalo viac ako 150-tisíc kusov). V roku 1988 mu vyšla debutová kniha Javorové listy. Napísal niekoľko muzikálov a jeho projekt Slovenské tance uviedlo Slovenské národné divadlo. Za tvorbu získal viacero ocenení, o. i. najlepšia nahrávka roku 1995 za skladbu Granados.

Narodil sa 3. júla 1957 v Humennom.

 

v auguste

 

Ábel Kráľ – 85

Vynikajúcu prácu pre slovenskú jazykovedu vykonal nielen v jej všeobecnej oblasti, ale najmä v dlhoročnej práci v Kabinete fonetiky FF UK v Bratislave (1958 – 1982). Fonetike a všeobecnej jazykovede sa venoval aj v priebehu ďalších sedem rokov na Katedre slovenského jazyka FF UK a od roku 1989 v Ústave kybernetiky SAV (zaoberal sa možnosťami bádania zvukovej roviny v oblasti syntézy a analýzy reči), resp. na Katedre slovenského jazyka a literatúry na UKF v Nitre (predtým tu vyučoval externe, po roku 1998 sa stal jej vedúcim). V čase, keď viedol spomínaný ústav fonetiky (od roku 1971), nadviazal kontakty s fonetickými ústavmi v Nemecku (Kolín nad Rýnom a Bonn, kde aj externe pôsobil). Po roku 1989 sa úspešne začlenil aj do politicko-spoločenského diania (v rokoch 1990 – 1992 poslanec Federálneho zhromaždenia ČSFR, v rokoch 1993 – 1998 veľvyslanec Slovenskej republiky vo Švajčiarsku). Z množstva vedeckých prác, štúdií a článkov vynikajú najmä jeho Pravidlá slovenskej výslovnosti, ktoré vyšli vo viacerých vydaniach. Prvé roku 1996 a v poradí tretie vydanie tejto praktickej jazykovej príručky v roku 2016 v matičnom vydavateľstve. Z ďalších významných prác okrem prípravy Atlasu slovenských hlások je to najmä zaujímavý zborník s názvom Zápas o Slovensko, do ktorého sústredil dokumenty zo spoločenstva Kresťanské Slovensko, ktoré viedol od roku 1998.

Narodil sa 17. augusta 1932 v Novej Bani.

z rubriky, 7 – 8/2017

Laboratórium

 

Alkohol ako liek

Je to paradox. Alkohol bol odpradávna účinným prostriedkom na sterilizáciu rán, ale aj súčasťou mnohých tinktúr a liekov. Jeho vnútorné užívanie má odporcov aj zástancov. V odbornom časopise British Medical Journal bola publikovaná pozoruhodná štúdia účinkov dlhodobého požívania alkoholu na pokles mentálnej aktivity s pribúdajúcim vekom u troch kategórií – abstinenti, príležitostní konzumenti a recidivisti a ortodoxní abstinenti. A tak vedci opäť raz objavili zlatú strednú cestu, ktorej sa držia príležitostní konzumenti.

A čo vplyv nielen na duševné, ale aj fyzické zdravie? Je pozoruhodné, že aj veľmi seriózne štúdie posledných rokov poukazujú na prospešnosť alkoholu pre naše zdravie. Otázka je skôr v tom, čo piť a koľko. Dobrá rada z filmu Limonádový Joe, že „alkohol v malých dávkach neškodí v akomkoľvek množstve“, nie je z tých najhodnejších nasledovania. Doktor Ginter uvádza optimálnu dávku 93 – 163 gramov čistého alkoholu týždenne pri mužoch, pri ženách je to polovica. Pochopiteľne, v ideálnej forme vína, a to červeného. To totiž obsahuje látku s názvom resveratrol, ktorá je antioxidantom s dobrými účinkami nielen na srdce. Malo by ho byť optimálne množstvo v pomerne novej odrode vína André. U bielych vín najmenej účinnej látky koenzýmu Q 10 je v odrode Rulandské šedé, najviac ho má vraj Rizling vlašský.

Francúzske štúdie sa zmieňujú o optimálnej dávke troch deci vína denne, Svetovou zdravotníckou organizáciou odporúčaná maximálna denná dávka sú dva poháre vína denne. Americký Kongres je v tomto smere striedmejší – vraj stačí aj jeden. Mimochodom, na takú múdrosť prišiel aj bez nich stodvanásťročný Antonio Todde, ktorého recept na dlhovekosť bol stručný: „Majte radi svojich blízkych a každý deň si dajte pohár dobrého červeného vína…“

ukážka z rubriky, 7 – 8/2017

 

Spoza Moravy

 

Michal Viewegh: Biomanžel. Volné pokračování románu Biomanželka. Druhé město – Martin Reiner, Brno 2015

 

Na Viewegha sa v Čechách, na Morave a v Sliezsku stále čaká: kedy tá kniha vyjde? Pravda však je, že fronty na knihy už nestoja ani na Viewegha, vysoké náklady zostávajú často ležať, no vydavateľ to má iste dobre zrátané. Viewegh sa do literatúry tejto doby vrátil po ťažkom ohrození života dvoma knihami: Můj život po životě (2013) a Zpátky ve hře (2015): o tej poslednej sme písali so sympatiami. Už podtitul tejto tretej je, zdá sa, skôr reklamný: má asi nalákať čitateľov, ktorí čítali Biomanželku, sériovosťou vyvolať záujem, to sú bežné postupy od čias Mušketierov ešte po dvadsiatich rokoch, ale súčasne sa tomu Viewegh, ako je jeho kvázipostmoderným zvykom, vysmieva: nikdy nevieš, čo myslí vážne a čo je viac travestia. To závisí od toho, čo si čitateľ vyberie, a to nie je zlá taktika. V poďakovaní, ktorého móda sa k nám pred časom v abundantnej podobe preniesla z anglosaských krajín (vychýrené aknowledgements) a ktoré som často parafrázoval v tej podobe, že „ďakujem svojej manželke, lebo bez nej by kniha vyšla o rok prv“, ďakuje dcéram a ďalším vrátane vydavateľa Martina Reinera, majiteľa Druhého města. Toto ďakovacie obžerstvo treba chápať v súvislosti s autorovým znovuzrodením, z ktorého má právom radosť, lebo všetci sme len ľudia, ale knihe to veľmi neprospieva.

Tá abundantnosť sa týka i celkového poňatia: kniha je jedno veľké pokánie: autor spomína na svoj život pred oným dňom D a porovnáva ho so svojím stavom terajším. To, čo je u Viewegha vždy nápadné a nápadité, i keď takmer vždy trochu umelo, sú akoby šokujúce prístupy a postupy, v danom prípade dielo vykladané podivnou ženskou rozprávačkou: „Som starena. La Loba. Nie som kráľovná, kúzelníčka ani amazonka; som dula (starogrécky špeciálne pripravená žena, ktorá poskytuje oporu rodičke a jej rodine – I. P.). Tancujem so životom i smrťou. Som žena, ktorá odhodila lodičky a teraz behá s vlkmi. Pobežte so mnou, sestry moje, vezmem vás späť na duševné územia, ktoré nám kedysi patrili“ (s. 7). Toto, ako hovorili ruskí formalisti, ozvláštnenie, nečakaný rozprávač, a teda i uhol pohľadu je na celom románe možno to najzaujímavejšie. Spisovateľ Mojmír je vlastne potrestaný za nemravný, neviazaný život a dochádza k jeho reinkarnácii. Ide o účinný trik: hriešnik sa kajá, a to tak, že prezrádza svoje hriechy, čo je vždy tá najatraktívnejšia časť jeho pokánia: poznáme to zo stredovekej a renesančnej literatúry. Viewegh to nazýva „predmaratónskym hedonizmom“ (pred známou udalosťou bežal maratón, keď si predtým údajne dal urobiť totálnu prehliadku a výsledky vraj potvrdili, že je úplne zdravý). Sype si popol na hlavu za pohlavnú bezuzdnosť, spupnú oslavu päťdesiatin, opulentné hostiny, na ktorých sa rozhadzovali tisíce, čo chápme len ako symbol (iste si láskavý čitateľ spomenie na hrdé opisy toho istého v jeho predchádzajúcich prózach), to všetko poprestýkané zábermi z nemocnice. Ponúkalo by sa niečo, čo by pripomínalo Jóba a podobné motívy s výčitkami Bohu: Prečo práve ja? – Ale to je v románe len okrajové. Až za hrob trpezlivá manželka, ktorá mu prepáči mnoho, potom stráca trpezlivosť, nasleduje osamotenie, nachádzanie pomoci inde, dokonca hľadanie novej partnerky, premena v biomanžela ako mužskú obdobu slávnej biomanželky. Neviem: často sa právom hovorí, i keď to odmietol už Karel Havlíček Borovský, že kritici sa regrútujú z neúspešných spisovateľov – k príkladom Bělinského a Šaldu nechcem uvádzať ďalšie. Radia, ako by to mal autor napísať, bez toho, aby to sami vedeli, a teda na to akosi nemajú morálne právo. Nie som neúspešný spisovateľ, pretože som to ani neskúšal, celkom určite nie priveľmi verejne (spisovateľ je pre mňa len ten, kto píše beletriu, nie kritik, publicista, ktorí sa dnes všetci za tzv. spisovateľov pokladajú). Skúsme sa teda aspoň zasniť, čo sa dalo z tejto existenciálnej situácie vyťažiť, keby na to mal Viewegh chuť: bol by to bežný tuctový príbeh človeka, ktorý sa považoval za stred vesmíru a precitol a hlbšie sa zamyslel nad svetom, napríklad nad tým, či je Boh, a ak je, či je dobré ho z niečoho viniť; či je dobré sa kajať, a pritom sa v podstate nezmeniť, či to všetko nenechať plynúť a sucho a surovo zaznamenávať zmeny vo vlastnom vedomí. Mohol by to byť niekdajší brutálny stream of consciousness alebo niečo absurdné v kafkovskom či camusovskom štýle, ale Viewegh zostal verný svojmu vieweghovstvu, a možno je to napokon dobre. Jeho dielo tvorí jeden celok i „day after“, s tým dobrým i zlým, so slovnými výronmi i so zrnkami lesknúcej sa krásy, so skrútenou kompozíciou, s umelými epickými rámcami, čo trčia z kompozície, i s povýšenou rozprávačkou, ktorá na svoje ozvláštnenie v priebehu narácie akosi zabúda. Je to Viewegh, ktorý paroduje Viewegha alebo sa k nemu po pokání zase vracia, teda do čias svojej najväčšej slávy, ale všemožne sa chce na všetko pozrieť z kritického podhľadu, ale to nie vždy ide, slovná vata a povrchnosť, ktorá je ambivalentne výsostným obrazom autora alebo pokusom o jeho travestiu, to nikto nevie. A na konci je zas ten narcistický obraz spisovateľa, ktorý chce napísať román, črepina metatextu na samom konci. Majme však trpezlivosť ešte väčšiu než autorova manželka, trebárs časom dôjde nielen na reinkarnáciu človeka, ale i spisovateľa.

Ivo Pospíšil, ukážka z rubriky, 7 – 8/2017, preložila Ingrid Skalická

Pripomíname si

Mária Kráľovičová – 90

Prvá dáma slovenskej divadelnej a filmovej scény začala svoju výnimočnú umeleckú dráhu v Komornom divadle v Martine vo veku osemnásť rokov. Za dva roky tu vytvorila štrnásť divadelných postáv (roku 1946 získala v Prahe titul Talent roka). Od roku 1948 dodnes(!) pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Hneď v prvom roku účinkovania na prvej slovenskej scéne hrala po boku Andreja Bagara v Molièrovej Škole žien, v tom istom roku v nádherne zdramatizovanej podobe Sládkovičovej Maríny, skvelého predstavenia, ktoré divadelná kritika označila za dramatizáciu storočia (totalitný režim ju neskôr zakázal a stiahol z repertoáru SND). Napriek tomu recitácia tohto klasického diela v jej podaní sa stala jej celoživotným osudom (mimochodom aj v pomenovaní – Marína Kráľovičová). V ďalšom hereckom pôsobení v divadle, filme i televízii vytvorila vyše štyristo skvelých postáv v hrách našich a najmä svetových autorov (Hviezdoslavova Salome, Shakespearova Júlia či Ofélia, Čechovova Sára a desiatky ďalších). V rozhlase ich bolo vyše osemsto! Filmoví diváci si ju takisto pamätajú z viacerých úloh (Priehrada, Skalní v ofsajde, Výlet po Dunaji, Ľudský hlas, Buddenbrookovci, Jedenáste prikázanie a ďalšie). Niet miesta v tejto rubrike na vymenovanie čo i len zlomku z nich v podaní tejto výnimočnej slovenskej divadelnej a filmovej divy. Rovnako to platí pre desiatky najvýznamnejších ocenení, ktoré počas svojho nádherného umeleckého života dostala. Za všetky aspoň jedno: Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Dodnes ju možno vidieť na doskách SND vo viacerých hrách (o. i. v Mannových Buddenbrookovcoch, Lehárovej Zemi úsmevov, Stodolovej Bačovej žene, Feydeauovom Chrobákovi v hlave).

Narodila sa 7. júna 1927 v Čároch.

 

Milan Krajčovič – 80

Roky pôsobil v Historickom ústave SAV, kde sa venoval o. i. širšej problematike slovenských dejín, počnúc slovenským národným hnutím v 19. storočí v Uhorsku až po medzinárodno-politický kontext v 20. storočí. Absolvoval viacero študijných pobytov na odborných pracoviskách v Rakúsku (Rakúska akadémia vied vo Viedni), ale najmä v Nemecku. Od roku 1990 šéfoval redakcii časopisu Historické štúdie, od roku 1995 viedol Komisiu historikov Slovenska a Rumunska. Množstvo z jeho takmer dvoch stoviek vedeckých prác vyšlo aj v zahraničí. Je autorom viacerých podnetných monografií, o. i. Slovenská politika v strednej Európe, Slovenská spoločnosť v Uhorsku, Medzinárodné koncepcie riešenia slovenskej otázky 1914 – 1922, Problémy a plány hraníc Slovenska 1848 – 1922, Slovenské národné hnutie v medzinárodnom kontexte. Od roku 1820 po vznik Slovenského štátu. Niekoľko monografií vyšlo aj v cudzích jazykoch (nemčina, srbčina, rumunčina).

Narodil sa 8. júna 1937 v Tajnej.

 

Hana Košková – 75

Po skončení strednej školy pracovala osemnásť rokov ako zdravotná sestra v Lučenci, neskôr prešla do tamojších okresných novín. To už publikovala verše v literárnych časopisoch (o. i. aj v Slovenských pohľadoch, ktorým zostala verná dodnes) aj v literárnych zborníkoch (Dychtivo spolu). Debutovú zbierku básní Pod teplom krvi vydala roku 1976. Po nej vychádzali aj ďalšie, napríklad Spojitosť, Spätné zrkadlo, Tvár pri tvári, Záhrada, zviera vo mne, Náhrdelník z hrdličiek, Súrodenci zo sna, Plášť bohyne, Robotnica na poslednú chvíľu. Tematický záber jej poézie je široký, siaha od krehkej ľúbostnej lyriky cez témy medziľudských vzťahov až po problémy vnímania okolitého sveta. Niekoľko kníh venovala aj deťom: Mara Medvedia, Vitajte v Krkiháji, Poludnica z Čerepeša. Povesti a legendy z Novohradu. K novohradským legendám sa vrátila aj v doteraz jednej knihe próz, ktorá vyšla roku 2015 v matičnom vydavateľstve pod názvom Janičiarka: Legenda z Novohradu. Okrem vlastnej tvorby prekladá z bulharčiny a ukrajinčiny.

Narodila sa 7. júna 1942 v Tuhári.

6/2017, z rubriky

 

Spoza Moravy

Ján Zambor: Dom neviditeľných. MilaniumM – PhDr. Milan Richter, Bratislava 2014

 

Predstavovať Jána Zambora na Slovensku je ako vozenie sov do Atén a do značnej miery to platí i o českom prostredí, lebo i tu je Zambor známy ako originálny básnik a prekladateľ, najmä z ruštiny a španielčiny. Básnické zbierky Zelený večer (1977), Neodkladné (1980) až po Soprán dažďových kvapiek (2000), ak nerátame množstvo výberov, urobili básnikovi meno v zahraničí a prekladateľa samého prekladali do mnohých jazykov. Zambor patrí k tým šťastlivcom, ktorí sa na literatúru dívajú z dvoch zorných uhlov, a on dokonca z troch alebo štyroch: ako literárny historik a teoretik, prekladateľ básní: známa je jeho monografia o Kraskovi a českej moderne a Miroslavovi Válkovi, práce o poézii Báseň a ticho (1997), Preklad ako umenie (2000), Interpretácia a poetika (2005), Tvarovanie básne, tvarovanie zmyslu (2010) sa stali príznačným prejavom spojenia literárnej teórie a praxe.

Nová zbierka je viacdomá v zmysle viacerých polôh: nájdeme tu preduchovnené čísla, kde básnik prechádza k voľnému veršu (A boli to zákmity čistého chvejivého svetla), inde ide o cestovný denník (Madrid, Varna, Budyšín, Moskva, Praha), básne sa dotýkajú jeho osobných vzťahov, napríklad k lužickosrbskej básničke Róži Domašcynovej (V riečnom zrkadle), nájdeme tu i parafrázy cudzích básní (Chlebnikovovo Zakliatie smiechom), kusy prírodnej a reflexívnej lyriky (Zimný topoľ), náznaky milostnej a existenciálnej spomienkovej úvahy (Stodola, Posledná krava, Nakoniec, S otcom, Horúci pozdrav z rodného kraja). Práve v tejto časti zbierky dospieva básnik k nostalgii a pátosu, ktoré sa vyskytujú v básňach a ktoré by sa asi v češtine nezniesli, aspoň si to myslím, ale tu sú celkom presvedčivé. Súvisia asi s neguľatým výročím cyrilo-metodskej misie a Zamborovým prekladom Proglasu (Konštantín-Cyril a Metod, Ľudovít Štúr, Príbeh národa, príbeh reči, Lipa – rozkrídľujúca, so žobráckym krídlom, Kriváň). Zväzok uzatvára Jarná báseň uvedená mottami z Feta, Pasternaka a Guilléna, jeho obľúbencov. Zbierka – už tým, že je až priveľmi mnohovrstevná – nepôsobí tak razantne ako niektoré Zamborove veci minulé, ale ukazuje skôr na horizontálne posuny v jeho tvorbe, je takisto osobitým „sprievodcom“ po jeho vnútornom svete.

Ivo Pospíšil, 6/2017, ukážka z rubriky, preložila Ingrid Skalická

Laboratórium

Tento ujo je tvoja mama

Takto nazval Ján Drgonec svoju knihu venovanú tým, ktorí chcú dodatočne naprávať to, čo zjavne považujú za omyl prírody. Ibaže treba zdôrazniť, že príroda sa bežne mýli. A nebyť jej omylov, tak by nebola evolúcia. Vznikajú totiž alternatívy života, z ktorých niektoré sa ukazujú ako nečakane životaschopné. Veď aj človek je vlastne omylom prírody, keďže ako jediný v zvieracej i rastlinnej ríši sa nešpecializuje – je to oportunista. Sú však aj opakované omyly prírody, s ktorými sa musela vyrovnať ľudská spoločnosť sama. Sú to prípady geneticky nejasného pohlavia. Takzvané mu-ženy pritom pozná ľudstvo už tisícročia. V Indii sa im hovorí hidžry a spájajú sa do uznávanej sekty. Svoju nejasnú orientáciu riešia kastráciou a živia sa mágiou, žobraním i prostitúciou.

USA boli už dávnejšie nazývané aj „laboratóriom sveta“, kde sa skúša všetko nové. A novotu priniesli i v riešení nejasného pohlavia. Hormonálnou liečbou a chirurgickými zákrokmi sa snažia vyhovieť tým, ktorí si myslia, že sú pohlavne niekým iným. Žiaľ, vedie to až k absurditám. O jednej referovala aj naša bežná tlač. V istej rodine sa matka piatich detí(!) rozhodla stať mužom a jedna jej dcéra zasa synom. Treba povedať, že z pôvodných podobizní sa nijako nezdá, že by s pohlavím danej osoby malo byť niečo v neporiadku. Naopak, nové podobizne Ericy (pôvodne Eric) a Corey (bez zmeny mena) sú prinajmenšom znepokojujúco čudné. Problém môže byť aj v tom, že takéto premeny sú pre príslušné kliniky dobrým biznisom podporovaným záujmom médií.

Na severoamerickom kontinente má tento problém v náplni činnosti hneď niekoľko občianskych združení a nadácií. Napríklad Gender PAC je organizácia so sídlom vo Washingtone, ktorá bojuje za rovnoprávnosť ľudí so zmeneným pohlavím. V tom istom meste sa zdravotná sestra Catherine Tuerková zameriava na podporu rodičov, ktorých deti sú pohlavne atypické. Dr. Ken Zucker zasa vedie v Toronte Kliniku pohlavnej identity pre deti a dospievajúcich. Všetky tieto tri organizácie sa zišli nad prípadom, ktorý naozaj nie je jednoduchý.

Sherry a Paul Lipscombovci v mestečku Westerwille, Ohio, sa rozhodli prestať brániť svojmu synovi, aby sa správal ako dcéra. Tvrdia totiž, že Zachary sa odmalička správal ako dievča, a tak mu v šiestich rokoch začali hovoriť Aurora, resp. po domácky Rori. Kým by tento experiment prebiehal len v ich domácnosti, asi by si to nikto nevšimol, ale keď rodičia oznámili riaditeľovi školy, že ich Zachary bude odteraz chodiť na vyučovanie ako Aurora, miestne úrady spozorneli. Kým Lipscombovci najímali právnikov s úlohou legálne premenovať ich dieťa, Úrad starostlivosti o deti im dieťa odobral a odovzdal opatrovateľskej rodine. Ako je už v USA zvykom, nastala súdna bitka. A tam, kde sa dvaja bijú, médiá s chuťou komentujú. Vďaka nim vieme, že Zachary má nielen problémy s vlastnou pohlavnou identitou, ale aj s návalmi obsesie a trpí Aspergerovým syndrómom (čo je obdoba autizmu). Navyše, jeho matka tvrdí, že sa obávala nechať svojho manžela s dieťaťom v noci samých, lebo „sú obaja priveľmi horúce hlavy“ a korunu všetkému nasadilo vyhlásenie otca, že ani on si nie je istý svojím pohlavím a chce sa v budúcnosti stať ženou. Pekný zmätok, však?

Rozpor medzi vzhľadom a príslušnosťou k inému pohlaviu rieši podľa nadácie International Foundation for Gender Education operatívnymi zákrokmi viac ako 1500 Američanov ročne. Prvú zmenu pohlavia podstúpil už v roku 1957 Dán George Jorgensen, keď vyšiel z operačnej sály ako žena menom Christine, aby sa stala hviezdou kabaretu. Dodnes tri štvrtiny zmien pohlavia pripadajú na premenu z muža na ženu, pre nedokonalosť opačnej premeny. Je ľahšie operačne stvoriť pseudovagínu ako vyformovať aspoň symbolický penis. Také „nové ženy“ sú veľmi obdivované v Thajsku, kde sa uplatňujú hlavne v erotickom biznise. Pýšia sa vraj skutočne krásnym poprsím.

Čo šikovnejší/-šie bytosti nejasného pohlavia sa uplatnia v šoubiznise – príkladom môže byť kedysi preslávená speváčka Amanda Learová. Hrubý hlas vraj prezrádza jej mužský pôvod pod menom Alain Maurice Tap. V prípade izraelskej speváčky Dany International je premena z muža na príťažlivú ženu súčasťou imidžu, hoci ona sama tvrdí, že preoperovanie na úspech v pop-music nestačí. Veď kým sa nestala víťazkou Eurovízie (pričom hlavné vokály za Danu International odspievala skutočná žena), mala v rodnej krajine nemalé problémy vôbec vystúpiť. Zato po víťazstve v prestížnej európskej súťaži ju prijal premiér i minister kultúry a za tri následné mesiace sa predalo 40 000 jej singlov.

Okrem hudby je tu však aj móda. Urastený transvestit Ru Paul, ktorý sa preslávil v ružovučkom klipe s Eltonom Johnom, získal dokonca exkluzívnu zmluvu na kozmetické výrobky newyorskej spoločnosti M.A.C.Girl. Ich reklamný slogan znie: „Každá rasa, každé pohlavie, každý vek.“

V Nemecku sa zasa štyridsaťročný Norbert Lindner, starosta mestečka Quellendorf v Sasku-Anhaltsku, rozhodol stať Michaelou a začal sa obliekať ako žena. Potom čo vyhlásil, že svoju premenu plánuje dovŕšiť aj chirurgickou zmenou, opustila ho žena s dvoma deťmi a občania mestečka ho z funkcie odvolali pomerom hlasov 482 proti 235. To pravdepodobne ukončilo aj jeho ambície stať sa poslancom nemeckého parlamentu.

V Spojených štátoch sa zo známeho pianistu Davida Buechnera stala pianistka Sara Davisová Buechnerová, ktorá o svoju profesionálnu kariéru bude ešte musieť zabojovať. A neukazuje sa to ako ľahký boj. Kórejská študentka napísala svojmu dovtedy obľúbenému profesorovi, že jeho premena na profesorku priveľmi komplikuje študentkin ďalší hudobný rast, a tak si radšej nájde iného profesora klavíra. Sedem univerzít odmietlo žiadosť o miesto, keď zistili, že namiesto Davida príde Sara. Šnúra plánovaných koncertov sa radikálne stenčila. Našťastie New York University, ako aj Manhattan School of Music sa rozhodli Buechnera podržať v zamestnaní a aj hlavný sponzor Yamaha prejavil vzácne porozumenie.

 

Kuriozity dnešnej vedy

Pri prirodzenej reprodukcii rozhoduje o pohlaví neuvedomelo muž. Jeho spermie sa delia na tie, ktoré nesú „mužský“ chromozóm Y, a tie, ktoré majú chromozóm X. Mužské pohlavie určuje kombinácia XY, ženské XX; v mimoriadnych prípadoch sa rodia aj „supermuži“ – XYY a „superženy“ – XXX. V oboch (super)prípadoch sa rodia veľmi atraktívni, ale často dementní a sterilní jedinci. Vzácne môže dôjsť k situácii, keď človek po narodení aj napriek chromozómom XY získava ženský vzhľad. Takéto „ženy“ sú však neplodné. Aj pre toto zistenie sa od roku 1968 musia olympijskí súťažiaci podrobovať chromozomálnemu testu. Vďaka nemu bolo zo súťaží vyradených niekoľko žien s mužskou chromozómovou sadou XY. Bola to vraj poľská rekordérka na 100 metrov Kłobukowská a sovietska atlétka Ščelkanovová. Sestry Presové (Tamara bola šampiónkou v hode diskom a Irina v behu na 80 metrov cez prekážky) sa po zavedení týchto testov radšej vzdali športovej kariéry.

Transsexualita je v športe veľkým pokušením. Zvlášť keď tu v honbe za výkonmi i finančnými odmenami hrajú veľkú úlohu účelovo dávkované pohlavné hormóny. Vo svetovom vedeckom časopise Nature vyšla podrobná správa o praktických testoch u 557 účastníkov zimných olympijských hier v Albertville. Aj Medzinárodná asociácia atletických federácií musela pristúpiť k stanoveniu záväzných pravidiel určovania pohlavia u športovcov. A že išlo o celkom oprávnené opatrenie, svedčí prípad z amerického tenisu, keď sa v roku 1977 takmer 190 cm vysoký očný lekár Richard Raskind dal preoperovať na ženu. Ako štyridsaťtriročného ho totiž pod menom Dr. Reneé Richardsová zaradili na hráčsku listinu slávneho tenisového turnaja US Open. Protesty protihráčok umĺkli až potom, čo Richardsovú vyradila hneď v prvom kole Wadeová. Dva roky nato sa „hráčka“ Richardsová síce prebojovala až do tretieho kola, ale tam jeho/jej kariéru ukončila veľká tenisová kráľovná Chris Evertová.

Viacero slávnych atlétok čelilo podozreniu, že sú ženami len podľa mena. V podozrení bola aj bývalá československá rekordérka Jarmila Kratochvílová. U niektorých to došlo tak ďaleko, že si zvolili účelové manželstvo s trénerom, aby aspoň trochu oslabili podozrenie svetových médií i odborníkov. Francúzska tenistka Amélie Mauresmová sa na tenisových dvorcoch obliekala ako muž. Nakoniec verejne priznala lesbickú priateľku. Francúzska televízia jej však prisúdila aj ďalšie neželané prvenstvo vyhlásením: „Po prvý raz v dejinách francúzskeho športu muž hovorí, že je lesbička.“ Honba za rovnakými výkonmi zmazáva rozdiely pohlaví – a ono sa to vypláca!

 

Osobnosti slovenskej vedy

V rámci projektu Slováci a svet predstavujeme vynikajúce slovenské osobnosti, ktoré sa presadili vo svete vedy. Dnes je to MUDr. František Markhot (* 1718 Chtelnica, † 1792 Jáger, Maďarsko). Rod Markhotovcov siaha do počiatku 17. storočia do slovenského mestečka Chtelnica na úpätí Malých Karpát. V roku 1635 panovník povýšil niektorých členov rodu do zemianskeho stavu. V Chtelnici sa narodil jeden z ich potomkov František Markhot – lekár, absolvent Bolonskej univerzity. Po skončení štúdia v rokoch 1746 – 1758 pôsobil ako praktický lekár v Oradei (Rumunsko) a Jágri (Maďarsko). V roku 1769 založil spolu s J. D. Perliczym v rámci jágerskej nemocnice prvú verejnú školu v Uhorsku (Schola medinicalis). Škola zanikla v roku 1774. František Markhot v nej pôsobil ako riaditeľ. Popri teoretickej výučbe presadzoval aj praktickú časť. Venoval sa aj vedeckej a výskumnej práci. Podarilo sa mu objaviť liečivý účinok kamencových vôd. V Jágri zostal žiť až do smrti.

Na jeho osobu sa nezabudlo. Od roku 1960 sa v okresnej nemocnici v Jágri udeľovala vynikajúcim lekárom a pedagógom Pamätná medaila Františka Markhota. Dnes táto nemocnica nesie jeho meno. Na pamiatku svojho rodáka umiestnili v Chtelnici pamätnú tabuľu, ktorá sa nachádza na vonkajšej stene bašty pálfiovského kaštieľa.

Gustáv Murín, 6/2017

 

Cesty Vincenta Šikulu v Banskej Bystrici

 

Prečo sa expozícia po trojmesačnej úspešnej prezentácii ocitla v Banskej Bystrici? Možno aj preto, lebo na projekt Pamätnej izby Vincenta Šikulu pre obec Dubová sme najprv oslovili členku banskobystrickej odbočky Janu Borguľovú. Jej sa však zdalo, že vhodnejší kandidát na napísanie scenára by bol Jožko Beňovský, môj krajan, Mošovčan, bývalý riaditeľ Literárneho múzea SNK v Martine. Ten sa do toho aj pustil, no pripadalo mu to zložité a zdalo sa mu, že mám prehnané požiadavky. Napokon aj pre zdravotné problémy od práce odstúpil. Ale práve on navrhol, aby miestom ďalšieho prezentovania expozície – po Bratislave ‒ bola práve Vedecká knižnica v Banskej Bystrici. V tomto meste však žil aj Karol, jeden z jedenástich Vincových súrodencov. Vinco bol dvanásty ‒ a všetkých súrodencov si uchovával v srdci. Nikdy nezabudol, ako držali spolu v dobrom i zlom, tešili sa, keď im pribúdali súrodenci, a tešili sa, keď sa neskôr, v dospelosti, vracali domov. Ľahšie sa im pochovávali aj rodičia. Keď zomreli rodičia, otec Alexin a mama Anna Ľudovíta, ľahšie sa im smútilo pohromade. Vtedy ešte žili všetci. A keď niektorá sestra plakala za mamou viac ako bratia, hneď ju zahriakli: „Čo len tebe zomrela mama?“ A bolo po žiali a po plači, ľahšie sa radovalo i smútilo pohromade. Aj Karol nám nedávno zomrel, aspoň mne sa zdá, že to bolo nedávno. Až do poslednej chvíle bolo pre nás útechou, že ešte žije nejaký Šikula. Karol, hobojista, vynikajúci učiteľ hudby, prepisoval noty a chodil s nimi do Bratislavy na Hudobný fond. Zastavil sa, vždy keď mu to vyšlo, aj vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, kde sme s Vincom pracovali, a keď sa mu raz Vinco posťažoval, že nevie zohnať noty, školu hry na zobcovej flaute, lebo sa so mnou trápil s notou s bodkou (isto si spomeniete na novelu Liesky), hneď nám škola (Ladislav Daniel) prišla poštou ‒ aj s venovaním a so svojským poďakovaním. „Škola je síce stará, ale však aj tá káva na Leningradskej bola zlá.“ (Dnešná Laurinská bola vtedy Leningradská…)

Karol svojím humorom obšťastňoval Terku a svoje deti Bronku a Martina, ale aj Ludmilku, Lulu, ktorá je učiteľkou v Bratislave a stretávame sa tak zriedka, že raz si s mojou dcérou Elenkou, vlastnou sesternicou, kdesi na nejakej škole aj vykali, až potom prišli na to, že obe sú Šikulky.

No a neďaleko v Podbrezovej žil najstarší brat Lojzo, ktorého Vinco tak často spomína v knižkách (Nebýva na každom vŕšku hostinec…) a tak netrpezlivo naňho čakali. „Kedy príde Lojzo a donesie ten plnoklapkový klarinet?“ Lojzo, otec Bystríka Šikulu, prozaika, šéfredaktora Slovenských pohľadov, založil dve dychovky v podbrezovských železiarňach a hrával na klarinete, ba považuje sa za priekopníka džezu.

Vrátim sa ešte ku Karolovi. Bol to turista a záhradkár, v Podlaviciach mal záhradku a vždy mi sľuboval, že príde zasadiť namorený cesnak aj do Blatnice, lebo ja pochádzam z druhej strany týchto hôr, z druhej strany Krížnej, stačí prejsť cez Šturec, a už je to cez Michal a Mošovce na skok. V Bystrici mám aj ja svojich príbuzných z ockovej strany Dzurianikovcov a z maminej strany Ľubku Slobodovú, ale aj blatnických susedov Ursínyovcov.

Vinco má však v Bystrici aj svoju spisovateľskú rodinu. Pamätám si najmä na jeho spoluprácu s Janou Borguľovou, keď pracoval ako predseda Spolku slovenských spisovateľov, neskôr ako jeho podpredseda. Mal rád Pavla Hrúza a Mikiho Kováča, na Bystricu spomínali s Vilom Marčokom a Lacom Ballekom, a neďaleko v Brusne sa náhodou ocitol na liečení spolu s profesorom Jánom Števčekom. Neskôr na jeho pohrebe prečítal spomienku na stretnutie so Števčekovým rodným krajom (prejav vyšiel v knižke Požehnaná taktovka) a tu neďaleko mu neskôr odhaľoval pamätnú tabuľu.

Aj v jeho literárnom diele by sme ľahko našli súvislosti so stredným Slovenskom. Túla sa ním vojak z rovnomennej novely, no stredného Slovenska sa dotkol najmä v románe Matej, v románe zo štúrovského obdobia, počas jeho písania sa dlhšie zdržiaval na Gemeri, pochodil všetky malé dedinky, fary aj vyhorené kostoly a v zamyslení postál aj na cintoríne v Banskej Bystrici. Vo svojej tvorbe chcel obsiahnuť všetky kraje, bol to jeho cieľavedomý zámer. Aj všetky náboženstvá. Mal rozpísaný román o Jánovi Hollom, nedokončil román o evanjelikovi Ľudovítovi Štúrovi a zomrel nad románom o gréckokatolíckom biskupovi Pavlovi Gojdičovi. Spomínam tu samé úmrtia, Vinco bol však veselý človek, ako už hudobníci bývajú.

K jeho textom sa tu nejdem vyjadrovať. Knižky sú tu napokon všetky vystavené a je v nich do slov uložený celý jeho život, netreba si nič vymýšľať. Aj prítomná výstava je koncipovaná tak, akoby sa jeho život písal sám. Sama som o ňom svojho času písala a najdôležitejšie sa mi v jeho tvorbe zdalo silné prepojenie sociálneho a estetického rozmeru, ich vzájomná neodlučiteľnosť, dokonca akoby v tom spočíval zmysel jeho tvorby – v rehabilitácii, pozdvihnutí človeka z chudobného, ba najbiednejšieho prostredia (veď preto ho rodičia dali ako dieťa do kláštora) práve prostredníctvom hudby, prostredníctvom jemného literárneho a hudobného cítenia, ktorým rodina Šikulovcov oplývala. Túto vnútornú jemnosť si Vincent Šikula zachoval celý život, bez ohľadu na vonkajšie politické medzníky, pred rokom 1968 i po ňom, pred rokom 1989 i po ňom. Stále sa nám z knižiek prihovára ten istý Vinco, stále sa na nás aj z fotografií díva on, jedno, či výstavný panel stojí v Bratislave, v Dubovej alebo v Banskej Bystrici.

Anna Šikulová

V autobiografických textoch Tam, kde sa cesta skrúca alebo Požehnaná taktovka je zmienka o tom, ako Vincent ide na vlak s taškou, v ktorej má celý ročník prečítanej „Světovky“. Světová literatura začala vychádzať v roku 1956. Bola naozaj svetová a nedostupná, nebolo možné stať sa jej predplatiteľom. Myslím však už na otvorené okná v kultúre v zlatých šesťdesiatych rokoch, na dychtivé nedočkavé hltanie a prehĺtanie moderny. Do tohto ruchu a virvaru začali vychádzať Vincentove knihy plné originálneho, pôvodného sveta, videného s nezameniteľnou skúsenosťou, odovzdávanou bohatým, rozkošateným darom reči.

Stal som sa náhodou svedkom rozhovoru Vladimíra Mináča s Rudom Slobodom, v ktorom sa Mináč pýtal Ruda, ako sa on i Šikula, obaja zo západného Slovenska, dopracovali k takému zaujímavému a bohatému jazyku. Rudo odpovedal: „My sme sa museli po slovensky naučiť.“

Pravdaže, ja sa môžem vyjadrovať len ako čitateľ. Ale svet, ktorý Vincent vo svojich knihách prinášal, mi bol nesmierne blízky a zásadne ma ovplyvnil v mojej maliarskej robote. Vo svedectve o vlastnom pôvode, cítení a myslení a v tom, že témou umenia môže byť obyčajný robotný deň obyčajného človeka. Môj profesor Ján Mudroch hovorieval, že je iste pekné a osožné poznávať svet a rozsiahle priestory vesmíru, ale najdôležitejšie je poznať to miesto na zemi, kde nám slnko prvýkrát zasvietilo do tváre, kde sme začali najprv kričať, potom potichšie hovoriť a kde by sme najradšej ešte tichšie spievali.

Keby som už nemusel robiť, tak by som len čítal, povzdychnem si občas položartom. A zrazu vznikajú situácie, keď sa čítanie stane mojou robotou ‒ pri ilustrovaní. To však neplatilo pri Vincentových knihách. Do šikulovskej rodiny som pribudol v roku 1972 a Liesky som ilustroval v roku 1981. Chcem tým iba naznačiť, že oslovenie z vydavateľstva Smena a potom ďalšie ponuky nevznikli na základe nášho príbuzenstva. Kniha Nebýva na každom vŕšku hostinec sa začína evokáciou mestečka s nachýlenou vežou na námestí, s kŕdľami holubov nad ňou. Pravdaže, ide o Bystricu. Tešíme sa, že Banská Bystrica prichýlila Vincenta Šikulu nielen zaživa, ale i teraz, možno s novými poznatkami a súvislosťami odkrývajúcimi hlbšie jeho človečenstvo a procesy jeho tvorby.

Ľudovít Hološka, 5/2017

 

Spoza Moravy

 

Patrick Zandl: Husákův děda. Ilustrácie a obálka Kateřina Bažantová. Argo, Praha 2015

 

Patrick Zandl, ktorý sa narodil v nemeckom Mníchove – jeho otec je Rakúšan, ktorý ako pacifista utiekol pred odvodom do susednej krajiny (hádam to nie je len rodinná legenda) a s ktorým sa napokon zoznámila autorova budúca matka a syna priviedla v Nemecku na svet –, je v českom prostredí známy ako internetový odborník. Podľa údajov v tomto médiu je tretí raz ženatý a má s bývalými manželkami tri deti, so súčasnou ženou okrem toho ďalšie dve. Študoval religionistiku, potom sa dal na počítačové technológie, založil server mobil.cz, v spolupráci s Ondřejom Neffom a ďalšími bojoval na začiatku tisícročia proti zdražovaniu dial-up internetu, v sfére IT úspešne podnikal, hoci aj v internetovej televízii Stream, ale pre nás je najdôležitejšie, že pokúšal a pokúša – a nie zle – múzy, napríklad v sci-fi Flotila Země, v Koncernovej pětiletce, Příběhu strýčka Martina, v Apple: cesta k mobilům, teda v zmesi odborných a spomienkových textov. K tým druhým teraz pripája rozprávanie o svojom nevlastnom dedovi Františkovi Maškovi. Názov je trochu zmätočný, lebo dedo nemohol byť Husákov dedo: je to len neveľmi vydarená parafráza „Husákových detí“, teda populácie, ktorá sa narodila v sociálnom plodnom boome prvej a sčasti druhej polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia a ku ktorej Zandl patrí (ročník 1974), teda jeho dedo bol dedom „Husákovho dieťaťa“, tak by to bolo presné. Text nevyniká umeleckými ani len naratívnymi kvalitami a je zrejmé, že sa na ňom asi dosť napracovali zodpovedný redaktor, jazyková redaktorka či korektorka, teda reťazec ľudí, kým ho pustili do tlače. Väčšiu pozornosť mohli venovať aj tlačiarni: väzba sa po chvíli používania knihy nenávratne rozpadá. Kniha však i tak nesie znaky surového autentického rozprávania a originálnych názorov, vychádzajúcich z určitej zmätenosti jeho generácie, ktorá vyrastala ešte za minulého režimu, dostávalo sa jej rôznych informácií, bola terčom mediálnych masáží včera i dnes a sama si musela kliesniť cestu životom. Je to teda názorová zmes, do ktorej vstupujú citové väzby, čo celkový pohľad nutne mení: „Husákov dedo“ Mašek bol presvedčený komunista, čo Zandl zjavne nie je, ale poctivo sa snaží vysvetliť, ako to vtedy so všetkým bolo. Je teda pre mňa ako človeka celkom inej generácie zaujímavý pokus o amatérsku interpretáciu povojnového vývoja akosi „zospodu“, z podhľadu, nie z výšin ideológie; je to teda „ideológia všedného dňa“. Autor vyrastal v pomeroch, ktoré mu nijako neurčovali vlastní rodičia: takých detí bolo a je čoraz viac. To sa určite odrazilo na jeho samorastlosti a samostatnosti, keď sa musel spoliehať na najbližších ľudí fakticky a nie pokrvne, a hlavne na seba samého, musel, a to mám rád a sám to vyznávam, hľadať pomocnú ruku na konci vlastnej paže (Mark Twain). Kompozícia je jednoduchá: sú to jednotlivé, často anekdotické príbehy, do ktorých sú vpletené autorove zážitky a čriepky autobiografie: dozvedáme sa teda nielen o dedovi Maškovi, ale aj o celej autorovej rodine a dobových spletencoch. Postoj vnukov, ku ktorým autor patrí, je typický: dedovia sú pre nich vzory, lebo boli „úprimní“, naivne verili v komunizmus, ale potom – po roku 1968 – sa väčšinou sklamali (to ale o dedovi Maškovi neplatí), zatiaľ čo generácie otcov, pokiaľ tak vôbec spravili, sa stali „komunistami“ len z kariérnych dôvodov. Boli „u komunistov“. Ani to však nemusí byť pravda, lebo kariéru robili komunisti aj v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, a akú! Budúci disidenti boli prezidentovi priatelia, jeden býval v areáli Pražského hradu, odkiaľ telefonicky informoval zahraničné médiá – tak sa nemali ani veľmi lojálni komunisti. Tento schematický, deformovaný obraz vývoja a ľudských postojov, vyvolaný predovšetkým niektorými disidentmi-bývalými fanatickými komunistami štyridsiatych a päťdesiatych rokov, prijali vnuci radi, lebo tak si vysvetľovali, ako je možné, že tí dobrí deduškovia boli opornými stĺpmi zločinného režimu, čo u otcov, prirodzene, odsudzovali. V prípade nášho autora je faktická absencia otca citeľná. Nemohol sa ho spýtať, a odpovede by ani nemohol zo známych dôvodov dostať. Čo z toho, že dedovia to „mysleli úprimne“, keď hlasovali za popravy a niektorí sa ich priam dožadovali. Iste, k nim možno autorov dedo nepatril, ale bol silnou súčasťou systému, i keď mal na celý rad vecí samostatný názor. Ľudia sú rôzni v rôznych generáciách: vieme predsa, že v českom prostredí kandidáti na vysoké posty v dnešnej politike – od kandidáta na európskeho komisára až po kandidáta na prezidenta – sa smiešne vyhovárali, že brali členstvo v komunistickej strane ako pracovnú knižku a že sa teraz za to hanbia (nie všetci): to však môže vyvolať otázku, za čo sa ešte budú hanbiť zajtra a čo všetko budú za pracovnú knižku pokladať o pár rokov. Medzi vety prednesené dedom zapája autor novinové floskuly typu „Záver štvrťstoročia po revolúcii je pre mňa rovnaký: Rusko takisto ako vtedy Sovietsky zväz nie je náš priateľ, náš spojenec, ale ani náš nepriateľ (tu trochu zaspal dobu – pozn. I. P.). Som preňho len záujmová zóna, predpolie jeho imperiálnych hier“ (s. 135). Vyjadruje svoj názor na to, kto má a kto nemá byť politikom, nie je práve stúpencom niektorých chartistov a disidentov, je rozprestretý takpovediac na všetky strany. Niektoré historky – trebárs tie z päťdesiatych rokov alebo z roku 1968, keď dedo akoby pomáhal tzv. sovietskym okupantom, a vlastne im tak škodil, čo pri previerkach v roku 1970 vykladal po svojom a vo svoj prospech – pôsobia ako apokryf, výmysel, ale nemusí to tak byť: také veci sa stávali. Z rozprávania viem, že môj dedo, ktorého osud sa osudu deda Maška podobal ako vajce vajcu (bol však starší, ako inak), obhajoval pred školskou inšpektorkou na začiatku päťdesiatych rokov v časoch masového prenasledovania a popráv, že vedľa vtedajšieho prezidenta Gottwalda visí na stene i prezident Masaryk: musel ho síce, i keď nerád, zvesiť, dostalo sa mu tvrdého ideologického poučenia, ale nič sa mu nestalo. Kniha je svieža, ale poukazuje i na to, že všetky historické zmätky vznikajú z neznalosti súvislostí a z masáží jasne ideologicky orientovaných masmédií – včera i dnes. Udržať si vlastný názor, o čo sa Zandl usiluje, je ťažké. Dokladá to i jeho generačné svedectvo, ktoré pobaví, ale z ktorého je i smutno.

Ivo Pospíšil, z rubriky, 5/2017

Laboratórium

Kuriozity dnešnej vedy

Etické námietky, ktoré ostro formuloval najmä Dr. Richard Nicholson ako editor odborného časopisu Bulletin of Medical Ethics, sa spustili v časoch, keď sa ako nádejné výskumné objekty objavili potratené ľudské plody. Mohli pomôcť reálnej liečbe, a pritom ich iné využitie neexistuje. A predsa tieto pokusy vyvolali búrky protestov.

Zároveň je pozoruhodné, ako sa oficiálny názor na tieto experimenty radikálne mení. V roku 1993 spôsobilo veľký škandál odhalenie, že výskumníci na univerzite Georgea Washingtona robili pokusy s klonovaním geneticky poškodených embryí, aj keď ich neplánovali vsadiť do maternice. O tri roky prepustil americký Národný inštitút zdravia pracovníka, ktorý používal federálne prostriedky na genetické testy na embryách pred vložením do maternice, čím porušil zákon. Keďže v Spojených štátoch ešte ani v roku 1998 nebol k dispozícii príslušný zákon proti ľudskému klonovaniu, prezident Clinton aspoň potvrdil zákaz využívať federálne zdroje k týmto experimentom. O dva roky ten istý prezident podporil uvoľnenie financií na výskum buniek ľudských embryí z federálneho rozpočtu so slovami: „Domnievam sa, že sa nemôžeme vyhnúť potenciálu, ktorý zachraňuje a zlepšuje životy… Možný úžitok (tohto výskumu) je ohromujúci…“ Po ňom nastupujúci prezident Bush ml. sa ako známy konzervatívec krátko po nástupe do úradu dňa 22. 7. 2001 stretol vo Vatikáne s pápežom. Ten ho vyzval, aby financovanie pokusov na embryách z amerických federálnych zdrojov zamietol. Odpoveď o pár dní znela „Svoje rozhodnutie som starostlivo zvážil a modlím sa, aby bolo správne.“ Rozhodnutím prezidenta Busha ml. dostali pokusy s kmeňovými bunkami embryí opäť zelenú…

Iste silným protiargumentom k názorom fanatikov, ktorí bránia takýmto výskumom, sú úspechy očného lekára Manuela del Cerro, profesora Rochesterskej univerzity v štáte New York. Aby mohol experimentovať, odcestoval do Indie. Tam liečil poškodený zrak pacientov tým, že medzi mikroskopicky tenkú sietnicu postihnutých a cievnaté lôžko ich oka zavádzal práve kašičku z buniek oka potrateného plodu. Hviezdou medzi jeho pacientmi bol tridsaťdvaročný Ind z Haiderabádu, ktorý štyri mesiace po zásahu začal rozoznávať tváre a odrátal, koľko prstov mu lekár ukazuje. Medzičasom pribudli traja ďalší pacienti s nádejnými výsledkami.

Mimochodom, bunky potratených plodov dávajú nádej aj v prípade Parkinsonovej choroby, na ktorú trpí len vo Veľkej Británii takmer stotisíc najmä starších ľudí. Veľké nádeje dávajú aj ľuďom trpiacim na Huntingtonovu chorobu či obrnu. Predpokladá sa, že nešpecializované bunky plodu nahradia v dospelom tele funkciu chorobou postihnutých špecializovaných buniek a začnú za ne produkovať kostnú dreň, obnovovať kĺby zničené koxartrózou alebo nahrádzať mozgové bunky poškodené Parkinsonovou chorobou. K pokusom o liečbu parkinsonizmu nervovými bunkami sedem- až deväťtýždňových embryí došlo s úspechom už vo Švédsku a USA. Niektoré výskumy naznačujú aj možnosti liečby cukrovky, sklerózy multiplex a dokonca aj drogovej závislosti.

Stále však nie je vyriešená dilema, že v tele pacienta sa objavujú bunky iného človeka s inou genetickou výbavou. A čo povedať, ak to budú bunky zvieracie…

Gustáv Murín, z rubriky, 5/2017

Osobnosti slovenskej vedy

V rámci projektu Slováci a svet predstavujeme vynikajúce slovenské osobnosti, ktoré sa presadili vo svete vedy. Dnes je to MUDr. Štefan Vítko, CSc. (narodený roku 1953 v Kežmarku), absolvent Fakulty všeobecného lekárstva UK v Prahe (1978), sekundárny lekár III. internej výskumnej základne IKEM v Prahe (1979 ‒1985), odborný asistent I. internej kliniky 1. Lekárskej fakulty UK v Prahe 2 (1986 ‒ 1992), prednosta Transplantcentra IKEM v Prahe (1992 ‒ 2007), riaditeľ IKEM (2006 ‒2007) a od roku 2008 dodnes vedúci lekár Kliniky nefrológie IKEM. Ako špičkový transplantológ je spoluzakladateľom Spoločnosti dialyzovaných a transplantovaných (1989), zakladateľom Nadácie Karla Pavlíka (na podporu darcovstva a transplantácie orgánov, 1992), zakladateľom a prvým predsedom Slovenskej transplantačnej spoločnosti (1998), členom výboru (2003 ‒ 2007) aj prezidentom kongresu Európskej transplantačnej spoločnosti v Prahe (2007).

Za svoju priekopnícku vedeckú prácu dostal trikrát Cenu Európskej spoločnosti transplantačných koordinátorov za rozvoj transplantačného a darcovského programu (1995, 1997, 2007), je čestným členom Slovenskej lekárskej spoločnosti (2006), čestným členom Maďarskej transplantačnej spoločnosti (2007), čestným členom Poľskej spoločnosti pre transplantáciu orgánov (2010) a členom ďalších medzinárodných transplantačných spoločností. Je členom redakčných rád medzinárodných vedeckých časopisov ako Organs and Tissues (1999), Annals of Transplantation (2000) a Americam of Journal Kidney Diseases (2003). Svoje práce publikoval v časopisoch z oblasti nefrológie, darcovstva orgánov a imunosupresie.

Gustáv Murín, z rubriky, 4/2017 

Laboratórium

Niekto to rád BIO

V súčasnosti máme dve zaklínadlá v súvislosti s vedou – žiadajú sa praktické výstupy vedeckého výskumu a preferuje všetko, čo je „bio“. To druhé ide občas ad absurdum, lebo to, čo bolo len pred pár rokmi samozrejmosťou, je dnes vzácnosť. Skúste tvrdiť svojej babke či dedkovi, že ich zemiaky nie sú biozemiakmi. Jednak by neporozumeli výrazu biozemiaky a po druhé by si poklopkali po čele s otázkou, čo nie je na zemiakoch „bio“. No a tu sme pri tých zauzleninách modernej civilizácie. Po druhej svetovej vojne bol trend kvantitatívne nakŕmiť hladnú Európu – chovali sa zvlášť tučné ošípané a celá rastlinná výroba stála na čo najväčších výnosoch vďaka hnojeniu NPK. Neprešlo pomaly ani polstoročie, a ideme opačným smerom – čím menej chémie.

V tomto duchu vznikajú aj doteraz nevídané nové výrobky – bioplasty a biofólie. A to len nedávno vymenili naši rodičia, dnešní dôchodcovia, sieťovky na nákup za plastové tašky, a už sú aj tie plastové tašky v nemilosti. Dôvody sú známe, a kto by chcel vidieť apokalypsu z plastových tašiek, nech si zájde na pobrežie Tunisu. Tam sú ich nahádzané celé polia. Riešením sú tašky z biodegradovateľných materiálov. V prípade nádejného svetového patentu našich vedcov z FCHPT STU a SAV ide o obyčajný škrob, srvátku a príslušné baktérie.

Na začiatku je cukor, ktorý sa dá ľahko získať z odpadu pri výrobe mliečnych produktov (srvátka) alebo z cukrovej trstiny či kukurice. Výsledná látka v kombinácii s produktom zo škrobu, kyselinou polymliečnou, vytvára „plast“ formovateľný do obalov na vajíčka, tašiek na nákupy či vreciek na balenie akéhokoľvek tovaru, napríklad zubných kefiek či elektroniky. Je zaujímavé, že o takomto ekologicky prevratnom objave sa nedozvedáme z hlavných médií (v Slovenskom rozhlase predsa dávajú prednosť nákupu amerických „srandaspráv“ o vede!), ale z internetových: Dobré noviny, Príroda alebo webové stránky STÚ.

Uvedené obaly či tašky sa po použití rozložia na biomasu, vodu a CO2. Webová stránka STÚ cituje jedného z výskumníkov Pavla Alexyho z Oddelenia plastov a kaučuku na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU: „Neškodia životnému prostrediu, pretože rastliny ako kukurica, z ktorej získavame škrob, alebo cukrová trstina potrebujú na svoj rast práve CO2. Z pohľadu prírody sme teda na nule.“

Ale nejde len o to: „Náš prínos spočíva v tom, že sme odstránili jednu z podstatných negatívnych vlastností prírodných biodegradovateľných materiálov, a to je krehkosť. Vytvorili sme jedinečnú kombináciu polymérov a prímesí, z ktorej vzniká pevný materiál. Navyše, tento materiál nestráca pevnosť ani dlhým skladovaním, ani vplyvom poveternostných podmienok, teda pôsobením dažďa či slnka. Rozkladať sa začne až na komposte pôsobením mikroorganizmov.“

Na celom objave je cenné nielen prepojenie vedy a praxe, ale aj zapojenie mladých nádejných vedcov. Pod vedením vedeckých pracovníkov a pedagógov STU Pavla Alexyho a Dušana Bakoša sú to doktorandi a študenti Slovenskej technickej univerzity – Miroslava Mikušová, Katarína Tomanová, Monika Botošová, František Benovič, Roderik Plavec, Michal Mihalík a Peter Bugaj. Za Ústav polymérov SAV je to Ivan Chodák.

 

Kuriozity dnešnej vedy

USA sú krajinou nevídaných paradoxov. Na jednej strane je tu kult vyšportovaného tela a na druhej masa obyčajných občanov gigantických rozmerov. Kým u nás má tlstý človek istú formu, je takpovediac „pri tele“, americkí tučkovia majú rozmery priam kontinentálne. To sú ľudia, čo sa v lietadle nezmestia na jedno sedadlo. Sú to hory sadla, ktoré v prípade požiaru nedokážu hasiči dostať z domu ani cez dvere – musia použiť okno a žeriav! Kvôli týmto tučkom musia výrobcovia zosilňovať vane a záchodové misy. Pohľad na nich je otrasný, a tak americkí legislatívci skúšajú rôzne drastické opatrenia, najmä na prevenciu detí od jedenia rôzneho „junk-foodu“, teda potravín, ktoré sú vysoko kalorické, ale vzhľadom na užitočné živiny prázdne.

A ako inak – už aj z chudnutia je „veda“ a obrovský biznis najneuveriteľnejších diét. Kým u nás to vyriešili televízni komici prostou radou (Cica nežer!), v USA sa dočkáte rád, že sa vám z toho zakrúti hlava. A tak sa pracovníci výskumného inštitútu Pennington Biomedical Research Center na Louisianskej štátnej univerzite v Baton Rougei rozhodli tie rady preveriť. Ako prvé zavrhli sľuby, že cvičením je možné dosiahnuť schudnutie určitej časti tela – ak chudne, tak všade rovnakým tempom. Preto napríklad priveľmi nadšené zhadzovačky kíl môžu prísť aj o plnosť svojich pŕs. V Baton Rougei prišli aj na to, že je síce pekné menej jesť a viac cvičiť, ale efekt ostáva rovnaký, aj keď sa človek dá len na jednu z týchto ciest. Cvičenie v princípe formuje svalovú hmotu, ale ak nedôjde k redukcii príjmu kalórií, samotné cvičenie k schudnutiu neprispeje. Aj u nás sú nadšenci, ktorí každý deň odplávajú niekoľko kilometrov a cez týždeň na bicykli najazdia až desiatky či stovky kilometrov, no pritom si doprajú obľúbenú klobásku či údené, alebo škvarky, a s kilami všetka tá námaha nijako nepohne.

Záver je prostý, ak by nad vami stál aj celú zástup vedcov, ten rozhodný krok k chudnutiu musíte urobiť vy sami…

 

Osobnosti slovenskej vedy

V rámci projektu Slováci a svet predstavujeme vynikajúce slovenské osobnosti, ktoré sa presadili vo svete vedy. Dnes je to docentka Katarína Borovičková (23. apríla 1982 v Liptovskom Mikuláši), pôsobiaca na Newyorskej univerzite v USA. Jej kariéru môžeme považovať za priam raketovú: potom čo roku 2005 na Univerzite Komenského v Bratislave dosiahla titul M. Sc. z matematiky, pokračovala v štúdiu v Prahe (M. A. z ekonomiky, CERGE-EI, 2007) a v Chicagu (Ph. D. z ekonomiky, Education University of Chicago, 2012), hosťovala na Newyorskej univerzite (Department of Economics, 2012 – 2014) a už po dvoch rokoch sa stala docentkou (Assistant Professor). So zamestnaním začínala v ING Bank, Bratislava (2003 – 2004) a v bratislavskej pobočke Svetovej banky (2004 – 2005). Jej kvality si všimli už na rodnej alma mater Cenou dekana za vynikajúce výsledky (2005), nasledovali prestížne štipendiá v Čechách na Karolovej univerzite (CERGE-EI, 2006 – 2007 a Svetová banka, 2007). Prechodom na univerzitu v Chicagu to boli postupne štipendiá: Social Sciences Tuition Scholarship (2007 – 2008), Sherwin Rosen Fund Fellowship (2008 – 2009) a Social Sciences Three-year Fellowship (2009 – 2012). K titulu docentky iste prispela aj Cena pre najlepšieho prednášajúceho pre vyššie ročníky miestnej univerzity (2011). Docentka Katarína Borovičková sa špecializuje na výskum politiky trhu práce a matematické modely pracovnej fluktuácie. Príkladom jej spolupráce je aj jej podiel na knihe Roberta Shimera Labor markets and business cycles (Princeton University Press, 2010). Katarína si pritom všetkom stihla nájsť partnera priamo v odbore a za Jaroslava Borovičku sa aj vydať.

 

Gustáv Murín, 3/2017

 

Spoza Moravy

 

John Lennon: Písání. Preložil Petr Kopet. Argo, Praha 2015, prvé české vydanie 1996. John Lennon: Nenebepění, Preložil Tomáš Zábranský a David Záleský. Argo, Praha 2015, prvé české vydanie 1994, Argo 2001

Výnimka potvrdzuje pravidlo: teda komentujeme české a slovenské veci, len výnimočne preklady, a to je práve tento prípad. Preklady Johna Winstona Lennona (1940 – 1980) sa snažia vytvoriť českú paralelu experimentálnym textom, lebo Písání i ďalšie texty s názvom Španěl na vesnici vytvorené v roku 1964, rovnako ako Nanebepění z rokov 1968 – 1979 prezentujú slávneho, no čudáckeho hudobníka ako literárneho a výtvarného umelca. Po česky vyšli knihy už dávnejšie, prvé dva tituly roku 1996 a 1999, ďalšie vydanie 2001, ale sú beznádejne vypredané, takže roku 2015 v nakladateľstve Argo všetko vydali znovu. Vybrali sme len dva texty – podľa môjho názoru sú Španěl na vesnici (v origináli A Spaniard in The Works) i Písání (In His Own Write) zaujímavé preto, lebo neprekračujú hranice zmäteného experimentu, rovnako ako performancie Lennonovej druhej manželky Yoko Ono alebo ich spoločné o boji za mier v posteli. Skôr by sme povedali, že ilustrujú alebo, lepšie, doilustrovávajú profil sebavedomého, rozpolteného umelca, ktorý hľadá seba samého, neskôr, zrejme i pod tlakom svetovej slávy, pátra po novom začiatku, skúša, kam sa ako umelec uchýliť – texty absurdné, rovnako ako ich česká podoba, kde sa recesia dostáva i do tiráže (prelovil Petr Kopec, prebal zavrhol s použitím kresieb Džona Lemouna, nezodpovedná redaktorka…), tak neviem… Z tej uvedenej a našej komentovanej dvojice zostáva Nanebepění so silným výpovedným jadrom, ktoré treba racionálne uchopiť. Písání obsahuje prózu i poéziu, i dramatické alebo pseudodramatické fragmenty, texty so zdeformovanými jazykovými tvarmi či patvarmi, v češtine nie sú ktovieaké vtipné alebo výrečné, rozohrávajúce desiatky asociácií, to určite nie. Krátka ukážka: „Bylo debilo v jedné daleké a vzdálené zemi za devatero řekami v široširé dálce každopádně za devatero horami jen co vrána vzdušnou čárkou třikrát zaštěká...“ (s. 28).

Nanebepění (angl. Sky writing by Word of Mouthand Other Writings Including the Ballad of John and Yoko – doslova Písanie po nebi hovoreným slovom a iné texty vrátane Balady o Johnovi a Yoko) uzrelo svetlo sveta až po Lennonovom zavraždení (1980) roku 1986 s doslovom Yoko Ono a takto vyšlo i teraz po česky po druhý raz, teda bez akéhokoľvek komentára prekladateľov alebo editorov. Skladá sa, ako je zjavné z celého názvu, z Balady o Johnovi a Yoko, Dvoch neposkvrnených (Two Virgins) a titulného, najdlhšieho textu Nanebepění. Zatiaľ čo Balada nesie pečať ľahko načrtnutej spomienkovosti a dokumentárnosti, ďalšie texty sú opäť fantazijnými kolážami a jazykovými hrami, ktoré je dobré si pozorne prečítať s vedomím, že ide o preklad, ale kde sa nezaobídeme bez znalosti dobových a miestnych reálií, vlastne aj celosvetových, predovšetkým amerických, a takisto poznatkov o Lennonovom živote v tých časoch, iste i politických konotácií, ktoré nie sú priveľmi silné, ale sú tu predsa len dôraznejšie naznačené – na rozdiel od Balady, kde sú takmer prvoplánové. Predovšetkým zaujme „Give peace a chance“ a spoločné „bed-in“, teda verejné obcovanie v posteli a potom konfliktný pobyt v Štátoch (uvedomme si, kedy to bolo a čo sa vtedy dialo, t. j. na konci šesťdesiatych rokov a o niečo neskôr): „Skúšali sme zopakovať náš veľký úspech i v Amerike a urobiť rovnakú šou na Broadwayi (presnejšie v hoteli Plaza). Ale americká vláda rozhodla, že naše váľanie v posteli a táranie o mieri je priveľmi nebezpečné“ (s. 21). V časti Záhadná vôňa ruží: „V tom období sme urobili najväčšiu chybu, že sme sa dali ovplyvniť drsniackymi ,ozajstnými revolucionármi‘ a ich šialenými ideami o zabíjaní ľudí za účelom ich spasenia pred kapitalizmom alebo komunizmom (ako si želáte). Mali sme sa držať svojej vlastnej cesty práce v boji za mier, postele, plagátov atď. A teraz sme v tom boli: bojovali sme s americkou vládou za pomoci právnika, ktorý spočiatku neveril, že ide o politicky motivovaný súdny spor (myslel si, že nie sme ,takí dôležitíʻ) a že FBI nás ustavične prenasleduje, odpočúva nám telefóny a tak“ (s. 30 – 31). Ťažko povedať, či texty v titulnej časti sú poviedky, ako ich charakterizuje Yoko Ono, skôr textové koláže s náznakmi malých príbehov, zašifrovaných aj pre pamätníka, predpokladajúce množstvo znalostí, inak nám toho dosť uniká. Prekladateľom patrí vďaka, že sa usilovali tieto texty adekvátne interpretovať, ale netrúfal by som si to hodnotiť – miestami je to rébus. Z tohto hľadiska skutočne neviem, ako budú tieto Lennonove texty pôsobiť v budúcnosti, keď už nebudú pamätníci a čitatelia už nenájdu chuť ísť ad fontes a všetko si overovať, aby tomu rozumeli. Kúpia si ich – rovnako ako dnes – predovšetkým tí, ktorí chcú mať svojho Lennona doma, rovnako ako – za hyperbolu sa vopred ospravedlňujem – Danteho alebo Jiráska, ako niečo veľké a takisto a hlavne ako svedectvo doby. Literárnosť, fantázia, zmysel pre jazyk a citlivá duša Lennonovi nechýbala.

Ivo Pospíšil, preložila Ingrid Skalická, 3/2017, ukážka z rubriky

Laboratórium

Chcete dlho žiť? Jedzte a pite do sýtosti, ale ako Japonci!

 

Je známe, že priemerný vek Japoncov stúpol za polstoročie na dvojnásobok! Podľa Štatistickej ročenky Ligy národov z roku 1939 sa vtedajšia populácia krajiny vychádzajúceho slnka dožívala v priemere len 44,8 rokov. Dnes sú s priemerným vekom 83,3 rokov najdlhšie žijúcimi obyvateľmi Zeme. To, že za to môže japonská kuchyňa, rozhodli sa dokázať vedci z inštitútu Japan Public Health Center na čele s Dr. Kayom Kurotanim, čím nadviazali na predošlý výskum profesora Yukia Yamoriho, o ktorom si ešte niečo povieme.

Tím výskumníkov vedený Dr. Kayom Kurotanim spracoval dotazníky od 36 624 mužov a 42 920 žien vo veku 45 – 75 rokov. Všetci boli sledovaní v priebehu 15 rokov a nikto z nich nemal v anamnéze chronické ochorenie pečene, srdca, mŕtvicu ani rakovinu. A nás môže potešiť, že výsledkom tejto štúdie publikovanej v marci 2016 v časopise The British Medical Journal nie je výzva k nijakej drastickej diéte. Môžete si dopriať mäso (pravda, preferované sú morské ryby) a dokonca aj alkohol – a nielen japonské ryžové víno saké, ale aj pivo, víno a whisky! A štúdia pritom zdokumentovala zníženie celkovej úmrtnosti o 11 – 42 %, u srdcovo-cievnych ochorení o 17 – 60 % a v prípade rakoviny o 11 – 40 % u tých, čo sa držali tradičných japonských jedál oproti tým, čo prepadli ponuke fastfoodov a iných módnych stravovacích zariadení. Už profesor Yukio Yamori upozornil, že na Havaji, kde sa konzumné návyky japonskej populácie dramaticky zamerikanizovali, sa ohlásili dôsledky v ich nižšom priemernom veku. Preto v roku 2005 japonská vláda zaviedla program vzdelávania obyvateľstva o zdravej výžive. Nepriamo na to nadviazala už spomínaná štúdia pod vedením Dr. Kaya Kurotaniho.

Ideálna japonská strava podľa nej stojí na pokrmoch založených na obilninách, akými sú ryža, chlieb a rezance, ako najdôležitejšej kategórii potravín. Prekvapujúco až potom nasleduje zelenina, po nej ryby a mäso, pričom mliečne výrobky a ovocie sú v dolnej časti zoznamu odporúčaných produktov. Zato sa odporúča piť veľa čaju a vody.

Záver štúdie teda znie: „Naše zistenia naznačujú, že vyvážená konzumácia ryže, obilia, zeleniny, ovocia, mäsa, rýb, vajec, sójových výrobkov, výrobkov z mlieka a alkoholických nápojov môže prispieť k dlhovekosti znížením rizika úmrtia.“

 

Kuriozity dnešnej vedy

To, že japonskí vedci sa pri dlhovekosti nezriekajú kontrolovanej konzumácie alkoholu, som si osobne potvrdil pri posedení s profesorom Yukiom Yamorim v Kjóte na záver konferencie, ktorá sumarizovala jeho unikátny celosvetový projekt. Prebrali sme ho pri koktaile krvavá Mary, lebo je v ňom paradajkový džús a v ňom sú zasa antioxidanty. Mňa to presvedčilo hlavne o tom, že vzdelanec si vie ospravedlniť každý hriech…

Profesor Yamori bol vedúcou osobnosťou celosvetového projektu WHO CARDIAC Study. Za pätnásť rokov so svojím medzinárodným tímom preskúmal 60 populácií z 25 krajín sveta. Mimochodom, na tento výskum sa zbierali aj bežní občania v Japonsku, ktorým prednášal o možnosti predísť vhodnou stravou kardiovaskulárnym chorobám. Získal tým až 300-tisíc dobrovoľných darcov, pričom niektorí venovali aspoň minimum 1000 jenov, čiže asi desať dolárov. A tu je sumár nášho obsiahlejšieho rozhovoru v odporúčaných potravinách:

Morské ryby – podľa profesora Yamoriho japonská dlhovekosť súvisí s vysokým obsahom taurínu, ktorý je prítomný v jedlách z morských rýb patriacich k ich každodennej strave. Táto látka znižuje krvný tlak a hladinu cholesterolu v krvi. Vďaka morským rybám majú Japonci aj vyšší príjem fosfolipidov. Profesor Yamori na moju priamu otázku nevylúčil ani prospešnosť sladkovodných rýb v našej strave, hoci obsah užitočných fosfolipidov je v nich nižší. Mimochodom, dôkaz o prospešnosti konzumácie morských rýb sa profesorovi podarilo nájsť vďaka populácii japonských prisťahovalcov v brazílskom meste Campo Grande. Tí za desaťročia života na novom kontinente opustili tradičný japonský jedálny lístok a namiesto denného príjmu jedál z rýb ich konzumujú v priemere len raz za dva týždne. Následkom toho sa priemerná dĺžka ich života skrátila až o 17 rokov oproti domovskej krajine. A to pritom prišli priamo z Okinawy, ktorej obyvatelia sa tešia najdlhšej priemernej dĺžke života na svete.

Sója – výskumy profesora Yamoriho potvrdzujú, že 25 gramov sójových bielkovín denne má preventívne účinky v prípade srdcových ochorení. V Japonsku je takáto dávka prítomná v tradičných jedlách, akými sú polievka miso alebo špecialita nato, neodmysliteľné tofu a iné. Podľa profesora Yamoriho: „Pre Európanov je tento syr (tofu) priveľmi mäkký až mazľavý a nevonia im nijako lákavo. Prišli sme teda s nápadom ponúknuť dobrovoľníkom želé obsahujúce 50 miligramov izoflavónov denne. Po ôsmich týždňoch sa prejavilo výrazné zníženie krvného tlaku a aj ďalšie priaznivé sprievodné znaky.“

Soli za štipku – odborný tím profesora Yamoriho preskúmal deväť populačných skupín v Japonsku a zistil, že priamo v strede hlavných ostrovov, pod horou Fudži v prefektúre Šizuoka, je príjem soli chvályhodne nízky. Najnižší je práve u obyvateľov Okinawy. Nízky príjem soli majú aj africkí Masajovia, vďaka čomu nenašli medzi nimi ani jedného pacienta s vysokým krvným tlakom.

Zelený čaj – pozitívne účinky pitia zeleného čaju potvrdili ukazovatele rozhodujúce o výskyte kardiovaskulárnych ochorení. Medziiným je to spôsobené aj prítomnosťou katechinínov a antioxidantov v zelenom čaji.

Rybí olej – fosfolipidy obsiahnuté v tomto oleji sú veľmi dôležité pri prevencii chorôb, ktoré sú dnes najčastejšou príčinou predčasných úmrtí, ako napríklad infarkt. Vďaka vysokému príjmu tejto zložky potravy v dennej diéte majú Japonci najnižší výskyt týchto chorôb na svete.

Najpodstatnejšie pre nás však je, že všetky vyššie zmienené špeciality japonskej stravy sú dostupné za primerané ceny už aj u nás, takže naozaj platí, že dlhovekosť si už môžeme dovoliť!

 

Osobnosti slovenskej vedy

V rámci projektu Slováci a svet predstavujeme vynikajúce slovenské osobnosti, ktoré sa presadili vo svete vedy. Dnes je to Dr. Michal Kolesár, PhD. (nar. 1986), ktorý vo veku tridsať rokov učí na prestížnej Princetonskej univerzite a Massachusettskej vysokej škole technickej (MIT). Michal Kolesár vyštudoval matematiku a ekonómiu na írskej univerzite Trinity College Dublin a na americkej Harvardovej univerzite. Ako stredoškolák bol na výmennom pobyte v Írsku, kde si urobil maturitu. Keď sa potom prihlásil na desať univerzít v USA, na piatich uspel. Venuje sa ekonometrii, odvetviu používajúcemu matematické metódy na opísanie hospodárskych systémov. Na Princetonskej univerzite sa vypracoval na pozíciu „assistant professor“, ktorý vykonáva funkciu profesora na skúšobné obdobie šesť až osem rokov, po ktorom môže na základe sumárneho hodnotenia dostať definitívu, teda „tenure“ so všetkými z toho vyplývajúcimi aj sociálnymi istotami. Tým, že sa dostal do profesorských kruhov (tí majú aj zvláštnu klubovňu a reštauráciu), získava kontakty na svetové kapacity ako Christopher Sims (nositeľ Nobelovej ceny z roku 2011), Angus Deaton (nositeľ Nobelovej ceny z roku 2015) alebo Alan Krueger (poradca prezidenta Baracka Obamu). V dvoch najcitovanejších štúdiách sa venuje tomu, ako sa dá zmerať presnosť odpovede na nejakú ekonomickú otázku. Ich podstatu vysvetlil v rozhovore pre týždenník Trend (red. Michal Lehuta, 14. 11. 2016): „Dajú sa porovnať jednotlivé štáty USA s rôznou výškou minimálnej mzdy a z toho zisťovať ekonomické vplyvy. Napríklad, že štáty s vyššou minimálnou mzdou majú vyššiu nezamestnanosť alebo vyššie príjmy. Z toho sa dajú potom vyvodiť nejaké argumenty, čo by mala vláda robiť. Ale aby sme vedeli, ako presne sme tento vzťah zistili, treba na to interval spoľahlivosti či štandardnú odchýlku. To je však celkom zložité a moje články sa venujú práve tomu, ako to správne vypočítať. Moje metódy potom iní vedci používajú vo svojom empirickom výskume.“

Gustáv Murín, 2/2017

Michal Viewegh: Zpátky ve hře. Druhé město – Martin Reiner, Brno 2015

Príbeh najprekladanejšieho českého autora žijúceho v Českej republike je každému známy. S prasknutou aortou sa ocitol na hranici života a smrti, ale dostal sa z toho s istým poškodením pamäti, na jej zlepšení pracuje. Medzitým sa mu rozpadlo druhé manželstvo a bolo ohrozené jeho písanie. To sa usiluje touto poviedkovou zbierkou vyvrátiť. Bol som od počiatku k tomuto pokusu skôr skeptický, zvlášť keď poznám Vieweghov spôsob tvorby: to, čo sa zdalo objavné a trefné, pôsobí miestami už len ako prázdna exhibícia a pusté chválenie. Nič proti tomu, ale táto zbierka do istej (a možno značnej) miery Vieweghov „návrat do hry“ potvrdzuje: nie všetko a nie s rovnakou intenzitou, ale predsa len. Autor, bohužiaľ, zase nepozná mieru, asi tak ako inokedy ju nepoznal svojou nevraživosťou k Václavovi Klausovi, naopak, láskou k sexuálnemu predvádzaniu, často poodhaľujúcemu niečo také láskané freudistami: dnes je to problém pamäti a z toho vyvierajúcich absurdít: je toho veľa, je toho nadmieru, zdržanlivosť by bola namieste, ale Vieweghova poetika je na opulentnosti a presýtenosti všetkým založená.

Prvá poviedka s hrdinom Oskarom je akési prelúdium zväzku: vyhasnutosť manželského vzťahu je už zavedenou frázou od Kunderových čias a poviedka trochu pripomína jeho Falešný autostop z diela Směšné lásky. Vôbec faloš je črta, ktorá Vieweghove poviedky charakterizuje a radi by sme dúfali, že sa ju autor usiluje prekonať, no dnes by som si povedal, že v nej chce skôr natrvalo uviaznuť. Mrtvola a zombie je ešte o zdravom a úspešnom spisovateľovi, ktorému kamaráti po bujarom večierku predhodia mladé dievča ako korisť − to nestráca pôvab. Vymrdanej pánbíčkář − tomu nestačí ani vulgárnosť v názve vyrovnať absenciu nápadu. Trochu nežnejšie je Magické kouzlo měsíčního svitu. Jekyll a Hyde je trochu hororovou glosou na tému rozdvojenia, ako inak. Subtilní věci chlapi nikdy nepochopí je domyslenou verziou novinovej správy o Švédke, ktorá počas dovolenky zapierala smrť svojho manžela, s jeho mŕtvolou potom strávila dni i noci v Chorvátsku. Chuanovy svatební přípravy už sú o strate pamäti a jej pochabostiach a tragédiách, ale to pozná každý, kto niekoho stretne, a nevie koho, a rozpráva sa s ním, aby to ten druhý nezbadal – to sa však môže skončiť nanajvýš trapasom, nie hneď zrušenou svadbou. Hlbšie je to v Desiguale. Lepší je Jedinej opravdovej mimoň a nostalgická poviedka Bez paměti, rovnako kafkovský Zmenšený muž. Alúzia premeny a metafora návratu v poslednej poviedke − tie patria asi ku kvalitatívnej špičke inak nevyrovnanej poviedkovej zbierky. Nie je to „nový“ Viewegh, hoci pokus o to je zrejmý, a nájdeme tu i stopy určitého posunu. Možno už táto poviedková zbierka je utajeným novým nadýchnutím, aj keď zatiaľ skôr krízovým. Inak, autorova vôľa žiť v literatúre, čo sa stala jeho osudom, je hodná úcty a obdivu.

Ivo Pospíšil, ukážka, 2/2017

(Preložil Jaroslav Vnka)

 

Laboratórium

 

Evolúcia v nás

Laikom pripadá evolúcia ako niečo, čo ďaleko presahuje život jedinca. Z časového hľadiska áno, ale príroda nám dopriala, aby sme si každý z nás tú evolúciu prežili – ako embryá. Ide o zaujímavý jav, ktorý sa učene nazýva biogenetickým pravidlom, čo znamená, že ontogenéza (čiže vývin jedinca) rekapituluje fylogenézu (čiže evolučnú históriu svojej živočíšnej skupiny). Jednoduchšie povedané, kým sa každý z nás dopracuje k pôrodu, v najrannejších štádiách sa za hodiny vyvíjame ako náš druh za tisícročia. Naše embryo najskôr pripomína rybu, potom korytnačku, ošípanú a nakoniec človeka. Toto pravidlo vynašiel nemecký biológ Haeckel, a aj keď mu neskôr vyčítali nepresnosti v zázname jednotlivých embryonálnych štádií, v princípe jeho pravidlo platí.

Teoreticky by sa teda dal vývin jedinca v ktoromkoľvek štádiu zastaviť a nechať experimentálnou odbočkou vyvinúť v danom stupni evolúcie, takže, napríklad, namiesto človeka by žena porodila kurča. Samozrejme, to je len teória. Prakticky sa ju ale pokúsili realizovať na Čilskej univerzite, kde doktor João Botelho našiel podobu vo vývoji lýtkovej kosti dinosaurov a súčasných sliepok. Ak teda všetko prebieha v poriadku, v istom štádiu vývinu slepačieho vajíčka sa zjaví zárodočná verzia dinosaurej nohy, ale tá sa pôsobením špeciálneho génu už nevyvíja do podoby dospelého dinosaura, ale do slepačej. Ak toto vieme a dnes už môžeme „vypínať“ a „zapínať“ gény, stačí len krok k návratu do čias spred miliónov rokov, keď sa vtáky začali vyvíjať z dinosaurov. Pochopiteľne, ten experimentálny krok trval roky a vyžadoval si desiatky pokusov na stovkách kurčiat. Výsledkom však je, že na Botelhovom pracovisku dnes pobehuje kurča s dinosaurou nohou. Isteže, nie pôvodnej veľkosti, ale pôvodnej podoby.

A to je aj poučenie zdôrazňované experimentátormi – to nie je cesta k Jurskému parku pre turistov, je to „len“ dôkaz, že Darwinova teória o vývine druhov platí…

 

Kuriozity dnešnej vedy

Vedci sú platení touto spoločnosťou nielen za to, aby objavovali, ale aj za to, aby varovali. A tak už desaťročia počúvame o hrozbe vyhynutia určitých druhov a o potrebe chrániť ich. Aj tú najlepšiu myšlienku však môže spotvoriť byrokrat. A tak sme na jeseň zase zaznamenali nálety veľkých kŕdľov škorcov (lat. Sturnus vulgaris) na naše vinohrady. Práve dozrievajúce hrozno sú schopné v priebehu pár minút ozobať na stopku, a vinárom ostane po celoročnej námahe len zalamovať rukami. A keďže škorce sú chránené, obrátili sa na Ministerstvo životného prostredia SR so žiadosťou na odstrel. Veď na Slovensku je evidovaných až 400- až 800-tisíc hniezdiacich párov škorcov, takže vyhynutie im naozaj nehrozí. Plašenie delobuchmi ich neodrádza, siete ich nezastavia. A odpoveď ministerstva? Zriadia komisiu! Namiesto riešenia budú zasadania a dumky, ktoré už dopredu odsúdili najnovšiu úrodu hrozna na odpis. A keď sa chcete pýtať tých, čo na takúto bizarnú ochranu vtákov najviac tlačia, teda Slovenskej ornitologickej spoločnosti Bird Life Slovensko, zistíte, že žiadne ich telefónne číslo nefunguje. Ako keby boli v ilegalite. Ale ich nátlak má aj ďalšie absurdné následky.

Ako každé hnutie aj toto začína dobrými predsavzatiami – ochranou vtákov v mestách.

Majú na to aktuálnu zámienku, lebo zatepľovanie domov pripravuje hlavne dážďovníky a netopiere o hniezda. Na podporu ich užitočnosti sa, ako obvykle, používajú argumenty, ktoré preháňajú, ako sa len dá. Tak napríklad, párik dážďovníkov vraj za deň zlikviduje dvadsaťtisíc komárov. Preboha, kde by sme nabrali v normálnom lete toľko komárov? A keby aj, tak za osem pracovných hodín by jeden taký dážďovník musel v letku chytiť dva komáre za minútu. Výkon na úrovni Supermana.

Ďalším argumentom proti následkom zatepľovania bytového fondu je tvrdenie, že tieto vtáky tým prichádzajú o svoje „prirodzené úkryty“. V skutočnosti mali prirodzené úkryty vždy na skalách a u netopierov v dutinách tých skál. Do mesta sa presťahovali, lebo sa im tu ľahšie loví a majú menej nepriateľov.

Potiaľ všetko, aj keď s výhradami, v poriadku. Ale keď sa toto ornitologické nadšenie preklopí do formalizovaných zákonov a nariadení, čelíme odrazu skutočnému Kocúrkovu. Pod hrozbou mastných pokút si pred dokončením zatepľovania domu musíte(!) povolať takéhoto nadšenca. A na čo všetko takýto amatér príde, nad tým ostáva často aj rozum stáť. Ak sa vo vašom obytnom dome zjavil netopier pred desiatimi rokmi, je to argument pre nadšenca, aby vám predpísal celý zástup povinne vybudovaných perspektívnych netopierích „obývačiek“, teda dier v novej fasáde. Veď čo keby sa ten netopier vrátil! S dážďovníkmi to majú títo amatérski profesionáli ľahšie, iba spočítajú hniezda. Ale nečudujte sa, ak započítajú aj tie dávno opustené a rozpadnuté!

Ako už vieme, dopátrať sa organizácie týchto nadšencov a vysvetlenia, je prakticky nemožné. Takýto nadšenec je vám úradne pridelený jeden, ostatní nadšenci s ním držia ako jeden klan, a ešte ho musíte povinne za ten amatérsky výkon aj zaplatiť. A pritom odborníci ornitológovia živoria za nízke platy a iste by radi uplatnili svoje skutočne odborné vedomosti za primeranú odmenu. Ale to sa nedeje. Scénu ovládli amatérski záchrancovia sveta – toho vtáčieho…

 

Osobnosti slovenskej vedy

V rámci projektu Slováci a svet predstavujeme vynikajúce slovenské osobnosti, ktoré sa presadili vo svete vedy. Dnes je to prof. Peter Lazor, ktorý pôsobí vo Švédsku na Katedre vied o Zemi Uppsalskej univerzity. Vedie štúdium mineralógie, petrológie a tektoniky. Uppsalská univerzita je medzinárodná výskumná univerzita zameraná na rozvoj vedy a vzdelávania. Má 40-tisíc študentov, 7-tisíc zamestnancov a rozpočet vo výške viac ako 663 miliónov eur. Na porovnanie, na našej najstaršej a najväčšej univerzite, na Univerzite Komenského v Bratislave, študuje vo všetkých stupňoch štúdia v dennej a externej forme 26 624 študentov, má 4 399 zamestnancov a rozpočet vo výške 145 211 698 eur.

A na takej univerzite je profesor Lazor vedúci programu, ktorý medziiným pripravuje aj študentov doktorandského štúdia, pričom tí najlepší môžu dosiahnuť titul PhD. Štúdium je neoddeliteľnou súčasťou interdisciplinárneho medzinárodného výskumného projektu novej techniky na charakterizáciu minerálov a dizajnu multifunkčných materiálov. Z väčšej časti je financovaný nadáciou stint a Carnegie Institution of Washington. Je zameraný na štúdium minerálov v podmienkach vysokých tlakov a teplôt s aplikáciou na vnútrajšok hlbokej zemskej kôry a na vývoj nových ekologických materiálov na technické aplikácie. Povzbudzuje použitie syntézy vysokotlakovej systematickej mineralógie a materiálovej vedy a ťaží zo silnej spolupráce s výpočtovou mineralógiou.

Cenné je, že vďaka profesorovi Lazorovi sa na tejto prestížnej univerzite otvárajú dvere aj našim vedcom. Študijný pobyt v laboratóriu Ramanovej spektroskopie tu absolvovala napríklad aj Mgr. Jarmila Luptáková, PhD., z Geologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave.

Gustáv Murín, 1/2017

 

Besedopis III

 

V prvom diele Besedopisu sme si povedali, ako sa formát literárnych vystúpení, čítaní a besied u nás od roku 1989 zásadne zmenil. V druhom, aká neistá je vďaka tomu účasť publika na týchto verejných literárnych aktivitách a ako ich organizovať čo najefektívnejšie. V treťom, záverečnom, diele je pred nami homage na prácu knižníc na Slovensku, o ktorých (na vlastnú hanbu) hovoríme, píšeme a vieme tak málo.

Dovoľte mi preto, aby som uviedol príklady aspoň tých, kde som pri nedávnej okružnej jazde Slovenskom so svojou najnovšou knihou V tieni Černobyľa našiel obdivuhodný prístup ku knihám.

 

Zázrak v Lučenci

Teraz si už môžeme prezradiť to tajomstvo. Na literárnu besedu divákov priláka občas meno autora, ale zakaždým sa dostavia pre dôverný kontakt s knihovníčkami, ktoré s nimi celý rok trpezlivo pracujú. A vďaka tomu som zažil hneď na úvod uvedeného výjazdu – zázrak v Lučenci.

Len si to predstavte – letná nedeľa a beseda je o štvrtej popoludní. Vzhľadom na itinerár šnúry besied a podpisoviek jediný možný termín. Z môjho pohľadu beznádejný a vopred stratený boj o čitateľa, z pohľadu pani riaditeľky PhDr. Mgr. Daše Filčíkovej istota. Ona svojich pozná – sála bola plná! Nevídané-neslýchané! A na druhý deň sa na doobedňajšej besede „zrazili“ žiaci a študenti hneď dvoch škôl. Zázraky sa teda dejú aj vďaka obetavému kolektívu, kde napríklad knihovníčka-metodička a blogerka Monika Albertiová propaguje knižné tituly dokonca aj vo svojom voľnom čase na facebooku.

 

Neuveriteľné v Prešove, zdupľované v Poprade

Keď už máte za sebou desiatky besied doma a čítačiek v zahraničí, viete odhadnúť, kto sa zjaví v publiku. Ale tentoraz som v Knižnici P.O. Hviezdoslava vážne zaváhal. To predsa udrie do očí, keď sa v hľadisku zjavia traja potetovanci. A prví sa ponúkli zo zadarmo podávanej kávy, čo je vo väzení vzácny a cenený artikel. Ale keď som videl, že knihovníčky sa neznepokojujú, odbesedoval som v pohode. Až po skončení mi prezradili, že majú unikátnu spoluprácu s miestnou väznicou. A tak väzni s otvoreným režimom môžu prísť na priepustku, dobrovoľne a podľa vlastného výberu na podujatia knižnice. Úžasné!

V čerstvo a veľkoryso vynovenej Podtatranskej knižnici v Poprade opäť registrujem neobvyklých návštevníkov. To pod dohľadom pani Zuzany prišli jej zverenci v rámci unikátnej spolupráce so sociálnymi službami v programe pre postihnutých Biblioterapia. Kto neobíde Slovensko po knižniciach, ani netuší, aké úžasné programy na podporu literatúry dokážu zorganizovať.

 

Aké máme knižnice

Keď chodíte po svete, máte možnosť porovnávať. Vchod knižnice v Iowa City bol z tehál a každá tá tehla vo vchodovom múre niesla meno niektorého z miestnych donátorov. Bol som aj v ohromujúco veľkej newyorskej Public Library, kde vtedy pracoval prívetivý Slovák. Ale silno na mňa zapôsobila návšteva v zastrčenom gruzínskom mestečku Martvili v provincii Mingrelia. Priviedla ma ta riaditeľka vydavateľstva Zväzu gruzínskych spisovateľov. Je to jej rodná obec, priviezli sme knihy. Bola to prikrčená budova uprostred malého spustnutého parčíka. Preto sa tie knihy ťažko niesli po štrkových chodníkoch. Vnútri nás vítala veľká miestnosť, kde po bokoch stáli kancelárske stoly a oproti vchodu police s výstavnými knihami. Tie police sa vlhkosťou odspodu rozpadali, a tak ich podopierali tehly. Vedúca knižnice sa ma spýtala, či by som si chcel obzrieť ich knižnicu. Samozrejme, súhlasil som. Voviedla ma teda dverami do – pivnice? Tak vyzerala tá prízemná miestnosť. Cez okienka bolo ledva vidieť, lámp bolo poskromne. Natesno nastavané hrubé drevené regály sa prehýbali pod knihami, evidentne desaťročia starými. A na viacerých z nich bola pavučina…

Úplne opačný pohľad sa mi naskytol v slovinskom mestečku Grosuplje – knižnica moderná, vzdušná, veľkoryso stavaná.

Naše knižnice sú niekde medzi tou gruzínskou a slovinskou, ale podstatne bližšie k tej druhej. Napríklad v spomínanom Poprade nájdete veľmi vzdušné a veľkorysé priestorové riešenie. Detské oddelenie je plné plyšákov a atrakcií pre najmenších čitateľov. Počas Noci s Andersenom organizujú vedomostnú súťaž družstiev s názvom Milujem knižnicu, a aby vyčarili napätie, využívajú na záver aj „koleso šťastia“. Pri mojej návšteve bola práve inštalovaná výstava krojovaných bábik.

A to je ďalší aspekt našich knižníc – sú centrami kultúry. Napríklad v Podduklianskej knižnici, vedenej riaditeľom Mgr. Kamilom Benkom, zorganizovali unikátnu výstavu miestnych erbov a svetové prvenstvo majú v zbierke šlabikárov s raritnými kusmi aj zo zahraničia. Na podporu čítania zorganizovali napríklad čitateľský maratón, kde čítali aj osobnosti mesta.

Svetovú úroveň mala aj výstava Biblií všemožných krajín pôvodu aj veľkostí v predsále knižnice v Krásne nad Kysucou.

Hornozemplínska knižnica vo Vranove nad Topľou je vďaka pani riaditeľke Mgr. Emílii Antolíkovej otvorená novým aktivitám pre tých najstarších, a rovnako pre najmladších. Pre dôchodcov organizujú školenia o tom, ako ovládať také fenomény internetu ako facebook, ale aj trénovanie pamäti. Čitateľmi sa tu stávajú automaticky už prváčikovia, a to slávnostne pasovaním. Každoročne (ako aj v iných knižniciach, ako hneď zistíme) robia rebríček, koľko kníh deti prečítali, a potom sa im udeľujú rôzne pásy, ako v karate…

 

Knižnica v číslach

Len pre predstavu, akým kultúrnym fenoménom je knižnica pre široké okolie, som si opísal ročné štatistiky Ľubovnianskej knižnice v Starej Ľubovni pod vedením pani riaditeľky Mgr. Ivany Šipošovej: za rok zorganizovali 315 podujatí (teda 1,31 denne!), majú 51 458 užívateľov (214,41 denne), 146 210 výpožičiek (609, 21 denne) a za rok nakúpili 2075 kníh v priemernej cene 8,20 eur. Deti majú extra preukazy, kde sa zaznamenáva, čo prečítali, ale musia vedieť reprodukovať aj ich stručný obsah a za to dostávajú drobné odmeny. Nádejné je, že v jednom roku túto súťaž vyhrali aj rómske deti. Nemôžeme sa teda čudovať, že burza vyradených kníh tu má stopercentnú úspešnosť. Originálnym podujatím je Stonožkové čítanie pre 8. ročník základných škôl. Miestna základná umelecká škola vyrobila stonožku z PET fliaš, do každej vložili lístoček od jedného dieťaťa s poznámkou, ktorá kniha sa mu páčila. A s tou stonožkou pochodovali až pred mestský úrad, kde ich prijal primátor a poslanci. Robia akcie pre seniorov, napríklad Retro 70. roky s dobovými predmetmi a oblečením. A chystajú tematický večer Svadby, kde každý prinesie fotografie zo svojej svadby. Nie je to úžasné?!

 

Kuriozity

Z niektorých besied vám v pamäti utkvejú najmä detaily.

Napríklad, že na besedu v Mestskej knižnici v Stropkove prišla nielen mladá redaktorka z lokálneho periodika Stropkovské spektrum, ale aj profesor Stropkovský zo Stropkova!

V Mestskej knižnici v Spišskej Belej nezaváhali, hoci pre rekonštrukciu bola knižnica zatvorená, a pani knihovníčka priviedla školákov do zasadačky mestského úradu!

A v už spomínanom Poprade som si uvedomil pozitívny paradox malých besied. Keď nemáte štandardné publikum, môže byť aj beseda neštandardná. A keďže ako prvá prišla pani Jolanka o paličke, nehovorili sme hneď o Černobyle, ale o dlhovekosti, a to tak dlho, až sa miesta nakoniec zaplnili. A keď sme skončili, viacerí sa zdvihli a išli si hneď požičať niektorú moju knihu. V tomto smere rád spomínam aj na besedu vo Verejnej knižnici Michala Rešetku v Trenčíne. Prišlo na ňu poobede tuším akurát päť žien (téma bola podľa mojej knihy Prvá pomoc pri partnerských problémoch), a tak som si dovolili netradičný odskok a vyzval som tú takmer rodinnú spoločnosť, aby sme si zaspomínali, kto mal akú svadbu. To som sa podozvedal vecí! Veď spisovateľ na svojich cestách má nielen hovoriť, ale aj načúvať…

 

Optimizmus na záver

Od roku 1989 počúvame plače o tom, ako u nás upadá čítanie kníh. Dosť som o tom popísal vo svojej knihe literárnych esejí s príznačným názvom Všetko je inak. Na záver tejto trilógie môžem uviesť neuveriteľný, unikátny a skutočný pozitívny príklad zo Spišskej Novej Vsi – premenu miestnej krčmy na knižnicu! Za touto príkladnou metamorfózou stoja dvaja muži – primátor PhDr. Ján Volný, PhD., a riaditeľ knižnice PhDr. Jozef Lapšanský, PhD. Na sídlisku Mier pôvodná pobočka knižnice, ktorú založili pred tridsiatimi rokmi, ustúpila novodobému podnikateľstvu a jej zvyšky dožívali posledných šesť rokov v prerobenej šatni miestneho kina. Na podnet pána primátora Volného vypovedali krčme nájom a získané priestory premenili len nedávno, takže moja beseda tam bola prvá od otvorenia dňa 13. 5. 2016. Už tento čin je príkladom hodným nasledovania. Navyše odmenený tým, že tu detské oddelenie zaznamenáva nárast čitateľov! Nezabúdajú ani na seniorov a knižnica organizuje pre miestny domov dôchodcov aj pre stacionár mentálne postihnutých každý mesiac vystúpenia žiakov umeleckej školy.

Čo dodať? Načo ďalšie slová – choďte do slovenských knižníc, a budete oči otvárať, akú tichú, nenápadnú, ale usilovnú sieť nadšených organizátorov a organizátoriek literárneho aj všeobecne kultúrneho života tam nájdete! Prajem príma besedovanie…

 Gustáv Murín, 12/2016

 

Za Imrichom Sedlákom

 

Ako by bol cítil svoju poslednú chvíľu, všetky sily sústredil na vydanie celoživotného diela – obsiahlej, takmer 900-stránkovej trilógie, ktorá vyšla v jednom zväzku pod názvom Východné Slovensko v letokruhoch národa. Monografia mapuje kultúrny a duchovný život na východnom Slovensku od stredoveku až po súčasnosť. Úprimne sa tešil, keď jeho dielo pred tromi rokmi (2013) vyšlo a dokonale splnilo predsavzatia autora – hovorilo o spojení východného Slovenska s ostatnými časťami Slovenska, a to bez zdôrazňovaní všelijakých špecifík a osobitostí tohto kraja. Tým sa odlišoval od mnohých autorov a prirodzene inklinoval k celostnejšiemu chápaniu Slovenska, a preto svoju poslednú postať sústredil na stredné Slovensko, kde našiel aj miesto na svoj posledný odpočinok. Taký bol prof. PhDr. Imrich Sedlák, CSc., vysokoškolský pedagóg, muzeológ, literárny a kultúrny historik, regionálny autor, zostavovateľ, redaktor… Hlavný podnet na vydanie tejto trilógie (Strieborný vek, V čerťažiach búrok, Svitanie na východe) odôvodňuje prof. Sedlák v úvode vyššie citovanej monografie, a to „prispieť k rozšíreniu a prehĺbeniu vedeckého poznania minulosti a súčasnosti východného Slovenska ako integrálnej, neoddeliteľnej súčasti slovenského národného celku“.

Rodák z Červenice pri Prešove (*21. 1. 1933) prežil neľahké osudy spojené s biedou a uskromňovaním, ale v láskavom kruhu rodiny, najbližších príbuzných, rodičov, ktorí mu pomáhali a podporovali ho nielen v počiatkoch, ale i neskôr v rokoch vojnových i povojnových, na dedinskej škole v rodisku a neskôr aj na prešovskom gymnáziu i vysokej škole, kde získal trvalý vzťah k udalostiam a osobnostiam rodného kraja. V štúdiu pokračoval od roku 1953 na Filologickej fakulte VŠP v Prešove. Po jej skončení pracoval ako stredoškolský pedagóg a verejný funkcionár (1957 – 1961) a napokon ako vysokoškolský pedagóg a akademický funkcionár na Filozofickej fakulte UPJŠ v Prešove. Ako politicky perzekvovaný po roku 1968 pracoval v Múzeu Slovenskej republiky rád (1971 –1976) a napokon zakotvil v Matici slovenskej (v rokoch 1976 – 1980 a 1989 – 2014). Od roku 1998 pracoval ako pedagóg a akademický funkcionár na Filologickej fakulte UMB v Banskej Bystrici.

Účinkovanie prof. Sedláka na FF UPJŠ v Prešove bolo spojené s angažovaním sa vo vede i v učiteľskej práci a v organizovaní spoločenského života. Tu nadviazal kontakty s mnohými podobnými vedeckými pracoviskami, okrem iného aj s Maticou slovenskou, ktorej život na východnom Slovensku v polovici šesťdesiatych rokov oživoval a bol aj mostom spájajúcim ich s ústredím v Martine. V dôsledku politických komunistických normalizačných praktík, ktoré postihli viaceré významné osobnosti, ho vyhodili z fakulty, navyše súdne stíhali za „protištátnu“ činnosť v čase jeho pôsobenia v Matici slovenskej, kde bol v auguste 1968 predsedom redakčnej rady protiokupačných Národných novín, ale zároveň i podpredsedom matičného výboru. Po mnohých peripetiách sa mu podarilo získať miesto v Múzeu Slovenskej republiky rád v Prešove (1971 – 1976), kde mal na starosti dokumentáciu kultúrneho a literárneho života na východnom Slovensku, v tom čase vypracoval i literárnu expozíciu života a diela Jonáša Záborského v Župčanoch.

Od 1. augusta 1976 sa stal pracovníkom Matice slovenskej v Martine v oblasti literárneho múzejníctva, jedným z hlavných gestorov pripravovanej expozície Slovenského národného literárneho múzea. V tom istom čase pomáhal vybudovať viaceré literárnomúzejné expozície (napr. Štúrovi v Modre, Jozefovi Gregorovi Tajovskému v Tajove, Hurbanovi v Hlbokom, bernolákovcom v Trnave, Šafárikovi v Kobeliarove, Horovovi v Bánovciach nad Ondavou, Puškinovi v Brodzanoch) a vydať k nim aj sprievodné texty na vysokej odbornej a estetickej úrovni.

Profesor Imrich Sedlák pokračoval v kultúrnohistorickej a historickej práci ako organizátor vedeckého života, vedeckých konferencií, kolokvií, seminárov, ako editor, autor, redaktor a zostavovateľ vydal viaceré publikácie, z ktorých upozorňujeme aspoň na niektoré: Z literárneho života východného Slovenska, Ján Andraščík, Jozef Tomašík-Dumín, Bohuš Nosák-Nezabudov, Prešovské kolégium v slovenských dejinách, Dejiny Prešova, Hugolín Gavlovič v dejinách slovenskej kultúry, Pavol Jozef Šafárik a slovenské národné obrodenie, dvojzväzkové Dejiny slovenskej literatúry, ktoré vydala Matica slovenská.

V kruhu najbližších, rodiny a priateľov zostane po skone prof. Imricha Sedláka dlho ticho, ktoré poskytne priestor úvahám o zmysle života, práce, o bezvýhradnej službe národu, hodnotách priateľstva, ľudskej spolupatričnosti, ale aj úvahám o nezmyselnej nenávisti, nepriateľstve a iných nerestiach, ktoré sprevádzajú život človeka v totalitnej spoločnosti. Bolo nám, Imro, s Tebou dobre na tomto svete! Česť Tvojej pamiatke.

 Tomáš Winkler, 12/2016

 

Spoza Moravy

 

Július Vanovič: Zápisky z mŕtveho času/Antimemoáre. Literárne informačné centrum, Bratislava 2014

Júliusa Vanoviča si vážime pre jeho život i dielo, pre jeho aktivitu pred rokom 1989 i po ňom, napokon i pre jeho otvorenosť v týchto antimemoároch a zápiskoch z obdobia 1970 − 1989. Ako som už viackrát napísal, písať memoáre je dobrá autoterapia, ale uverejňovať ich môže byť nebezpečné – z niekoľkých hľadísk: sloboda/nesloboda. Preto sa autor memoárov často mení na lakovača naružovo alebo, naopak, na ohovárača s rizikom súdnej dohry. Vanovičove zápisky sú z tohto hľadiska rozhodné, jasné, ale súčasne vychádzajú z faktografie i zo subjektívneho videnia: ako to tak býva, niektoré osobnosti tu dopadnú prekvapujúco dobre, iné zase naopak – to keď konfrontujeme aj iné informačné zdroje než samotného autora. Vzhľadom na to, že slovenskú literárnu, literárnokritickú a literárnovednú scénu až tak dobre zase celkovo nepoznám a hlavne nepoznám do detailov jej vrstevnatú minulosť, cítim tu istý ostych hodnotiť, preto sa na Vanovičove memoáre dívam skôr zo všeobecnejšieho hľadiska.

Prvá vec, ktorá mi tu chýba, je menný register: to by bola pre čitateľov pastva pre oči – z toho, kto tam je, ale i kto tam nie je. Napríklad, nepostrehol som tam mená, ktoré podľa mňa predsa len na Slovensku tak či onak niečo znamenali alebo znamenajú, trebárs Jozefa Hnitku, Petra Zajaca, Valéra Mikulu, ľudí z tzv. nitrianskeho tímu i svetové mená, ako bol a je Dionýz Ďurišin, ale možno som len nepozorne čítal. Je celkom pochopiteľné, že memoáre sa začínajú rokom 1945 a už ten a roky nasledujúce sú poňaté osobitne, rozhodne nie jednofarebne: tvrdé postihnutie rodiny a jeho samotného, ktoré ho poznamenalo na celý život, nehľadiac na obrat v šesťdesiatych rokoch i prv. Minulosť Slovenskej republiky sem zasahuje len fragmentárne, skôr osudy ľudí a prezliekanie kabátov než podstatnejšie, hlbinnejšie. Preto jadrom pamätí sú šesťdesiate roky a najmä obdobie tzv. konsolidácie: v knihe som prvýkrát s uznaním čítal toto správne označenie temného dvadsaťročia (1970 − 1989), nie ono novinárske „normalizácia“, ktoré sa tu neustále papagájuje. Videnie je to osobné a generačné, ale iste i všeobecnejšie pravdivé, no boli by naň iste aj iné názory. To, čo zaujme, je zrelá, nezložitá, ale jasná osobná „filozofia“, ale tá nevyčítaná z kníh. Presvitá tu lúč Vanovičovej monografie o Václavovi Černom (1999). Tu dovoľte malú osobnú poznámku: mal som česť byť v roku 2003 jedným z jej posudzovateľov, keď ju autor podal ako tzv. veľký doktorát vied (DrSc.) – personalistická kniha je veľmi dobrá. Tu som sa rád zhodol s omnoho dôležitejším recenzentom, ktorým bol vtedy už zvečnený Zdeněk Mathauser, preňho ako pre fenomenológa nebol Vanovičov personalizmus asi jeho šálkou čaju, ale hodnota práce bola nepochybná. Personalizmus je ostatne i metóda jeho memoárov/antimemoárov alebo denníkov: všetko vychádza od človeka a jeho životnej sily, od vnútorného portrétu. V texte neprekvapí ani negatívne hodnotenie Václava Havla ako politika, ani nekompromisné odsúdenia Mňačka a Tatarku (samozrejme, autor predsa len diferencuje aj ich postoje v rôznych časoch a k Tatarkovi mal predsa len iný – dokonca by som povedal priateľský – vzťah, najmä v dôsledku udalostí v roku 1968 a neskôr). Zaujímavý a často i prekvapujúci je postoj k Alexandrovi Matuškovi, Ivanovi Kusému a i. Ako Čecha a Moravana ma teší jeho kladné zaujatie Masarykom a prvou Československou republikou, F. X. Šaldom, takisto rozhovory s redaktormi Hosta do domu, zatiaľ čo u slovenských kolegov Vanovič presne vie, kto kedy svoje názory menil, kam vietor tam plášť, u iných to akoby nepostrehol: ťažko sa možno smiať, keď komunisti nadávajú na komunizmus. Niektoré Vanovičove odsúdenia sú vskutku nekompromisné, inde je mierny a tolerantný. Na to má samozrejme právo. Niekedy ma z jeho bonmotov – hoci len prebraných − trochu zamrazí. „Zdravé jadro: Truhlář, Veľký, Válková, Brezina, Mišianik. V kultúrnych kruhoch ide vtip: Čech, Cigán, Ruska a dvaja blázni“ (s. 186). To je v modifikácii ešte na jednom mieste. Možno by mohol takto dodať ešte ďalšie národy. Tu akoby preniklo niečo, čo by som od Vanoviča ako mysliteľa a individualistu − i keď len akoby cituje neznámych anonymných hovorcov, ale dôležité je, čo z toho človek uvedie a čo nie – nečakal: totiž znak davovej psychózy. Určitá príkrosť, ktorá je pochopiteľná a vzhľadom na tragické životné osudy, sa tu asi obracia nie najsprávnejším smerom. Nič podstatné to však nemení na hodnote memoárov, i keď nie sú a asi ani nebudú prijímané výlučne kladne. Pre eventuálneho českého čitateľa je tu dôležitá informácia o inakosti slovenského postoja takmer ku všetkému. Niekedy človeku napadajú rôzne položartovné veci: na Slovensku mal vlastne politicky diskriminovaný človek, zjavný nepriateľ režimu silne podpriemerný plat korektora, ako Vanovič uvádza, teda v danom prípade 2200 Kčs brutto (1972, na s. 259), inde mali úplne lojálni, de facto prorežimní ľudia na univerzitách vtedy – hádam vôbec nie za trest − 1700 brutto.

Keď človek píše o tom, čo prežil, nutne to konfrontuje so súčasnosťou a uvádza, ako na veci nazerá teraz alebo ako sa jeho nádeje splnili alebo naopak. To tu zreteľne chýba, alebo je prítomné len v náznaku. Takže ani nevieme, ako sa autor pozerá na časy, ktoré ubehli od roku 1989, ale to je zase vec generačná. Možno je to aj nevyužitá príležitosť: na druhej strane by nejaké umelé „naťahovanie“ pamätí pôsobilo neprirodzene. Bergsonovská pasáž, toľko cenená v texte na pevnej väzbe, pôsobí priveľmi školometsky. Vanovičov text je predovšetkým intelektuálny portrét slovenského, ale i európskeho vývoja ako dobového svedectva, v ktorom autor-personalista súčasne implicitne namaľoval i svoj personalistický portrét.

 

Dana Podracká: Kubus. MillaniuM, Bratislava 2014

Poetka a esejistka je známa i vo svete, kde vyšli prekladové antológie z jej tvorby. Táto zbierka sa zdá možno najhĺbavejšia zo všetkého, čo napísala. Dobre to pochopila Mária Bátorová, keď o zbierke, čo sotva vyšla, napísala štúdiu, ktorá vychádza v tradičnom zväzku Brnianske texty k slovakistike Slovo a mlčení (2015). Dovolíme si odtiaľ krátko citovať: „Titul zbierky Kubus evokuje rôzne významy. Znamená štvorec, teda presný tvar, kde vieme, kde sú rohy či už zvonka, o ktoré sa možno udrieť, alebo zvnútra, do ktorých sa možno schovať v prítmí. Rozmery (všetky) ,kubusu‘ sú zmerateľné a identifikovateľné na rozdiel od jeho opaku – kruhu, symbolu nekonečna, mäkkosti, plynulej dynamiky a neuchopiteľnosti bez šikovnosti s jediným viacvýznamovým rozmerom.“ Aby sme sa však neschovávali za znalkyňu slovenskej poézie a samotnú poetku Bátorovú, vidím zbierku ako zložitú kompozíciu, kde sa vnútorné, podvedomé spája s kultúrne historickou pamäťou, kde svoje slovo dostáva nielen viera, ale aj písanie, v ktorej sa hrozivá minulosť prelína s takmer prítomnou katastrofou 20. storočia. To, že pritom zakopávame o desiatky, bojím sa povedať stovky reminiscencií, alúzií, väčšinou kultúrnej a umeleckej povahy, je samozrejmé. Neviem, či jednostranové vysvetlivky môžu rozpliesť túto pavučinu, skôr sú zbytočné: text vždy zostáva textom, ktorý si vytvára rôzne recepčné konotácie v závislosti od čitateľa a celkovom charaktere priestoru a času a ich zaplnenosti. Je to vcelku ťažká lektúra presýtená podvedomým strachom, ktorý má korene v blízkej i vzdialenej minulosti: „Bozk vnútri apokalypsy, / v ktorom je obsiahnutý všetok čas, / všetky hriechy a viny, bozk vykupiteľ…“ (s. 84).

Otázka je, či tá mohutná nasýtenosť kultúrnymi formami a obsahmi nie je až prílišná, či tu priveľmi nevyčnieva poeta doctus, ale moderná poézia často vychádza z tých vrstiev, ktoré boli prv pokladané za nepoetické: tu, naopak, ono prelínanie vnútorného, podvedomého a vonkajšieho s kultúrnou pamäťou spätého okruhu prináša básnické zisky. Samotná zbierka dáva popud k reflexiám o podstate poézie vôbec.

 ukážka, 11/2016

GUSTÁV MURÍN

Besedopis II

V prvom diele Besedopisu sme si povedali, ako sa zásadne zmenili podmienky literárnych vystúpení po roku 1989 a aké záludnosti číhajú na autora pri besedách doma i v zahraničí. Ostáva doriešiť otázku, či na vašu besedu vôbec niekto príde…

 

Príklady príkladné aj katastrofálne

Nielen u nás, ale ani vo svete neviete (ak nie ste nositeľom Nobelovej ceny a nemáte osobnú agentúru, ktorá za vás všetko organizuje aj inkasuje), koľkí na vaše vystúpenie prídu. Preto napríklad v USA organizujú „brown bag lunch lectures“, teda doslova „prednášky obedových hnedých (papierových) vreciek“. Majú totiž skúsenosť, že inak uponáhľaní Američania sa musia aj najesť a obed (ktorý si prinesú v tých vreckách) si celkom radi požujú pri prednáške nejakého exota z Európy. Na povzbudenie účasti niektorí organizátori dokonca zabezpečujú zadarmo pizzu a kolu.

Jedným z najgeniálnejších organizátorov literárnych vystúpení u nás je pani Helena Pekarovičová, vedúca knižnice v Hlohovci. Ona je skutočný fenomén. Keď som jej pred rokmi zavolal, že som na dvojtýždňovom pobyte v DIS Piešťany a že by som teda mohol „zaskočiť“ na besedu, hneď ma vyviedla z omylu: „Pán Murín, u nás besedu so spisovateľom pripravujeme pol roka.“ A naozaj, o pol roka som tam zažil nevídané-neslýchané: beseda nebola v knižnici pre obvyklú hŕstku dôchodcov poobede (lebo večer majú seriály!), ale podvečer v miestnom džezovom bare, ktorý bol plný dospelákov. Prišli aj miestne médiá (veľmi dôležité, ako, to si ešte povieme), moje vystúpenie občerstvil hudobnými vstupmi talentovaný gitarista, ľudia sa zvedavo pýtali a na záver si kúpili knihy s podpisom. A okrem honoráru som dostal ešte aj nápaditý dar – kvet v črepníku. Takže aj rodinka doma mala z vystúpenia osoh. Toto je vzor medzi organizátormi dosiaľ neprekonaný doma, ale ani vo svete…

O nevyspytateľnosti účasti na literárnych besedách som sa mohol presvedčiť pred rokmi na šnúre besied, ktorá sa začínala vo Svite. Miestne knihovníčky ma privítali síce vrúcne, ale s opatrnými náznakmi, že v tom čase (s odkazom na „nepriaznivé“ dni v týždni, vždy nevhodné počasie, hrozbu zemetrasenia, situáciu vo svete aj poľnohospodárstve – doplňte si, čo len chcete) s veľkou účasťou rátať nemôžem. Opak bol pravdou. V sále miestnej knižnice bolo tak nabité, že mnohí ľudia stáli. Navyše, miestneho kníhkupca osvietila spásna myšlienka a na besedu vyslal mladú predavačku so zásobou mojich kníh na predaj. A len čo sme po záverečných otázkach z publika ukončili besedu, prítomní sa disciplinovane postavili do zástupu a tú slečnu vykúpili (teda, okrem nej samej). S týmto vedomím som na druhý deň pokračoval besedou v Ružomberku s takmer štvornásobným počtom obyvateľov. Na besedu však prišiel nominálne jeden jediný (zato môj verný) čitateľ Martin. Ten zlákal ešte svoju mamu a sestru. A aby ma to tak nebolelo, prisadla si aj pani riaditeľka knižnice a zo dve knihovníčky. To ale nie je, pochopiteľne, svetový rekord. Ten, ako som sa na literárnom salóne v meste Cognac dozvedel od nórskeho kolegu, držia v meste za polárnym kruhom, v Tromsø.

Toto mesto, ktoré som navštívil ako delegát na kongrese PEN, je svetoznáme tým, že tam majú najviac krčiem na svete v prepočte na množstvo obyvateľov. V tomto inak peknom meste s nádhernou katedrálou totiž väčšinu roka buď sneží, alebo prší (čo je síce prípad aj Oravskej Lesnej, ale tam nemajú polárnu noc). Nádej na primeranú účasť tu teda bola. A tak posmelený organizátormi vykročil nemenovaný básnik v čase svojho recitálu na javisko miestneho divadla. Keď sa konečne rozhliadol, uvidel v sále jediného diváka. A aj ten sedel v poslednom rade! Básnik nestrácal nádej, ale po pätnástich minútach čakania už bolo jasné, že už nikto nepríde. Ani to básnika nezlomilo. Pristúpil k mikrofónu a oduševnene zahlaholil: „Vážený, ako vidieť, tento večer prebehne v komornom prostredí, čo v prípade poézie nie je na škodu. Ale aby som na vás nemusel cez celú túto sálu verše kričať, mohli by ste prísť bližšie?“ A z posledného radu sa ozvalo: „Nemohol by som prísť bližšie, ja som požiarnik a mám zamknúť, keď skončíte.“ A to básnika zlomilo.

Poučenie je jasné – ak je na vašom vystúpení jediný účastník, môže to byť požiarnik…

 

Nie celkom márna útecha

Známy poľský spisovateľ Ryszard Kapuściński, ktorého kníh sa predalo milión výtlačkov po celom svete, sa mi sťažoval, že keby mal chodiť na všetky krsty (ktoré sa ale mimo Slovenska v takej rituálnej podobe prakticky nepestujú) a prezentácie svojich kníh, nerobil by pomaly nič iné. Možno oprávnený povzdych megaúspešného autora, ale takisto nepochopenie nutnosti organizovať verejné prezentácie zo strany vydavateľov.

Prečo krstíme/prezentujeme knihy? No, určite nie pre masáž autorovho ega a potešenie jeho rodiny a známych. Ten účel je omnoho prozaickejší. V dnešnej lavíne nových titulov sa totiž čitateľ ani nemusí dozvedieť, že vaša kniha vyšla. Ako píšem v knihe Všetko je inak: „Veď len v Čechách vychádza ročne 15 000 nových titulov, v Španielsku 32 000 (pätina je beletria) a vo Veľkej Británii je to ročne až 110 000 nových kníh (týždenne dvetisíc)! V USA vychádza v klasickom vydaní jeden román (teda nie hocijaká kniha) každých tridsať minút. Aby toho nebolo málo, na Floride prišiel istý Victor Celorio s patentom na „print-on-demand“, ktorý zaručuje každému, kto má zvyšných 150 dolárov, aby sa stal vydaným autorom. Síce len desiatich výtlačkov, ale zato so skutočným kódom ISBN. Len v roku 2003 takto vydali 175 000 titulov. V praxi to znamená, že sa v krajine, akou je napríklad Japonsko, denne valia na pulty stovky nových titulov. A keďže aj pulty japonských kníhkupectiev majú svoje konečné rozmery, zaviedli tu pozoruhodné pravidlo. Nový titul má nárok byť vystavený na prednom pulte kníhkupectva – jeden deň! Keď sa začne predávať, ostane tam. Ak nie, putuje do regálu na prízemí, po čase do regálu na poschodí a odtiaľ dostratena…

A na to, aby sa konkrétna kniha začala predávať, je nutné na ňu upozorniť verejnosť. A najlacnejšia forma (hoci niektorí vydavatelia budú zalamovať rukami aj nad tým, či majú hostia krstu knihy dostať pohár vína a pagáč za pár centov) je prezentácia knihy za účasti autora. A ten autor je tam preto, aby prišli médiá. A tie obrazové (čo je dnes pomaly už každé, keďže aj veľké noviny majú už svoje video webovej stránky) potrebujú atraktívny pohyb, teda akciu do obrazu. Preto sa u nás rituálne „krstia“ knihy a volajú sa k tomu „krstní otcovia a mamy“, teda známe tváre, aby ten obraz bol atraktívny. Je to celá veda, ale vráťme sa k besedám.

Má zmysel robiť besedu pre pár ľudí? Samozrejme, aj pre toho jediného hasiča! Je to logické – už plagátové, rozhlasové a iné avízo besedy robí reklamu konkrétnej knihe a jej autorovi. Knižnice nezriedka robia z besedy videozáznam, ktorý potom takmer na večnosť šíri informáciu na internete o knihe aj autorovi. A v ideálnom prípade prídu aj lokálne médiá, takže by ste teoreticky tých pár divákov ani nepotrebovali. Pretože o sile lokálnych médií už vieme zo štúdie Alvina Tofflera Powershift (v preklade Posun moci).

 11/2016

GUSTÁV MURÍN

Besedopis I

 

Formát literárnych vystúpení, čítaní a besied sa u nás od roku 1989 zásadne zmenil. A mnohých tá zmena zaskočila. Veď za socializmu to bola doména hlavne knižníc, kde všetko išlo pomimo autora. Zdatné knihovníčky nahnali školopovinné dietky a postarali sa aj o autora až tak, že mnohí vychádzali na pódium v stave divej zveri. Dokonca sa zdalo, že čím divší a menej triezvy je autor, tým sú knihovníčky nadšenejšie. V tomto sa vyznamenával v minulosti najmä básnický „barbar“ Ivan Kolenič.

 

Celkovo rozmazaný autor

Autori (pochopiteľne, tí povolení) boli vtedy takí rozmaznávaní, že ich prejav bol značne rozmazaný. Kolenič sa v tomto smere zameriaval najmä na ženské pohlavie, čo by mu dnes prišili feministky ako „harašenie“. A harašilo mu tak statočne, že by ho dnes nevpustili na pódium azda už ani v cirkuse v klietke s divou zverou.

Ale aj niektorí zaslúžilí a národní sa dostávali do nirvány vzhľadom na plánovaný program predčasne. V tomto bol zasa šampión Vladimír „Baťko“ Mináč, ktorý napodiv vždy zo seba niečo pred mikrofónom vysúkal, hoci ho pri tom musel obetavý organizátor chytiť za sako, aby sa udržal na nohách.

Pamätným bolo takisto vystúpenie jubilujúcich päťdesiatnikov Feldeka a Šikulu v roku 1986 v čitárni U červeného raka, kde mala byť ich spoločná storočnica oslávená naozaj dôstojne. Nadšení usporiadatelia však nerátali so smädom oboch jubilantov a demižónom vína, ktorý začal kolovať po šatni predčasne. A ako to už býva, ich „veselé“ nápady nedopadli najlepšie, a ako spomína Oľga Feldeková, po prvý raz videla, že nachystaní gratulanti odchádzajú nielen predčasne, ale navyše aj hádžu pripravené kytice do kontajnera po ceste. Tieto príhody bývajú veselé až po rokoch v spomienkach pamätníkov.

Tak ako príhoda z martinskej Slovesnej jari už po roku 1989, kam pozvali „ako prekvapenie“ na záverečný galavečer aj známeho básnického barda. Lenže deň bol dlhý, a tak sa bard dostavil na program vo veľmi rozmazanom stave. Ale je možné, že aj to by sa zvládlo, keby pred ním nevystupovali dvaja tiežbardi, ktorých si celkom oprávnene nemal prečo vážiť. Problém bol len v tom, že sa im to rozhodol oznámiť hneď a zaraz. A tak usporiadatelia s hrôzou a početní návštevníci s pobavením mohli sledovať, ako sa náš bard (doslova) štverá na pódium, potom na chvíľu stabilizuje rovnováhu, zaostrí smerom k mikrofónu pred tými dvoma a neistým, tackavým krokom vykročí, aby im povedal, že sú „…ti“. Neisté nohy ho vždy v nepravý čas vysotia z trajektórie, takže tých dvoch minie a v mikrofóne sa naozaj ozve len to „…ti“. Neplánovaný výstup sa tým však nekončí, lebo náš bard po chvíli udiveného blúdenia v zákulisí opäť vyráža z nečakaného smeru na pódium a úporne sa znova pokúša naplniť svoju dobrovoľnícku misiu. A znova neúspešne… O pacifikovanie tohto „prekvapenia“ sa pokúsila aj miestna kapela, ktorá vypĺňala hovorené slovo hudbou, ale vzhľadom na stav dotyčného barda si ho netrúfla zavrieť do šatne samého. Nakoniec sa obetoval jeden z organizátorov, barda v zákulisí odchytil a ja som ten program s „prekvapením“ úspešne na záver ukončil.

 

Čo za to

Najväčším prekvapením rutinérov pokojného oficiálneho života pod patronátom jedinej strany bol nástup kapitalizmu aj v literárnom živote. Pred rokom 1989 bol honorár samozrejmosťou a nebolo treba sa ho domáhať. V tých časoch boli dokonca takí, čo si takto prilepšovali k dôchodku, lebo stačilo potvrdenie o besede z nejakej školy, a Zväz slovenských spisovateľov takéto aktivity honoroval.

To sa radikálne zmenilo a výsledkom sú tri rôzne stratégie:

Najchudobnejšie knižnice sa pokúšajú autora odškodniť pohostením. Ale aj tie takmer vždy dokážu zabezpečiť solídne ubytovanie. Napríklad v pohostinskom mestskom apartmáne ako v Novej Bani.

Druhou cestou sú kytice a rôzne vecné dary. Z nich postupom rokov ubúdajú fľaše a pribúdajú neupotrebiteľné (rozhodne nepiteľné J) propagačné materiály.

Tretia cesta je najúprimnejšia, lebo na honoráre autorom sú takmer vždy vyčlenené peniaze, minimálne z grantov. Prekážkou je skôr byrokracia s ich čerpaním, pričom v tom „vzorovom“ prípade sa stávate na hodinu-dve „zamestnancom“ knižnice, a to aj s príslušnými odvodmi a zdanením. Ani to by neprekážalo, ale beda, ak na to pri vypĺňaní správnych kolónok v daňovom priznaní zabudnete…

V zahraničí (najmä v USA) sa na čítačku takmer vždy vyberá vstupné a úmerný tomu je aj honorár autorovi. Vo väčšine prípadov sa však predpokladá, že sa autor „zahojí“ vlastnoručným predajom kníh, čo už je pomaly aj u nás pravidlom.

 

Kto dnes príde?

Túto večnú otázku súčasných literárnych podujatí zľahka riešia školy. Na rozdiel od minulosti sa však sami študenti rozhodujú, či majú o besedu so spisovateľom/básnikom záujem. Takže sa môžete dočkať sály, ktorú naplní aj tristo žiakov, alebo, naopak, ledva jedna trieda.

Asi niekoho prekvapí, že aj vo väzniciach sa väzni sami rozhodujú, či si vás chcú vypočuť.

Rozdiel medzi besedou v škole (hlavne v prvých ročníkoch ZŠ) a vo väznici spoznáte veľmi rýchlo. V oboch prípadoch sú poslucháči privádzaní. Ale kým väzni počas besedy sedia maximálne disciplinovane s rukami na kolenách, u detičiek sa na to rozhodne nespoliehajte. Už päť minút po začiatku besedy máte tri na kolenách, jedno sa vám pokúša sadnúť na hlavu, dve z neznámeho dôvodu vyliezli na okenný parapet, päť ich nájdete pod gaučom a štyri zdolávajú knižnicu klubovne ako himalájsku osemtisícovku. Besedy s deťmi sú teda oveľa ťažšie než s väzňami a niekedy to vyzerá, že sú za trest. Na druhej strane, ak ich niečím zaujmete, ich nadšenie nemá medzí a vyžiadajú si na konci podpis aj na ruku…

V deväťdesiatych rokoch sme v rámci PEN klubu zorganizovali výjazd do Banskej Štiavnice a zobrali so sebou aj profesora literatúry a autora z americkej Oklahomy Roberta Murraya Davisa. Po skončení naozaj živej besedy s gymnazistami bol nadšený – u nich by sa ho vraj maximálne opýtali, koľko písaním zarába a koho slávneho ako spisovateľ stretol. Ja som na gymnáziu v kanadskej Ottawe zažil, že sa za celú hodinu nikto na nič neopýtal. Jednoducho, nie sú zvedaví. To platí všeobecne už od čias výletu Iľfa a Petrova po USA v tridsiatych rokoch minulého storočia. Američania radi hovoria o sebe, vy ich nezaujímate. Samozrejme, nájdu sa výnimky. V rámci najväčšieho spisovateľského programu na svete International Writing Program v Iowa City som mal naozaj unikátny zážitok s miestnymi školákmi. Tí sa síce takisto nič nepýtali, ale mohlo to byť aj ohromením z môjho vystúpenia. Mal som totiž za úlohu priblížiť im naše rodné Slovensko a začal som tým, že som ho (pre nás logicky) umiestnil do stredu Európy. Aby toho nebolo málo, vyhlásil som, že Európa je stredom sveta na Zemi a tá je zasa stredom vesmíru. Kopernik by zo mňa zošedivel, ale použil som tento trik, aby som školácke publikum zaujal. A naozaj vyvaľovali oči, lebo sú od narodenia (pre nich logicky) presvedčovaní, že stredom všehomíra sú USA. Pokračoval som tým, že Slovensko si ľahko poskladajú z kúskov amerického kontinentu, lebo napríklad náhorná plošina nad Albuquerquom po Los Alamos je čistá Orava. V tom sa teda nelíšime. Ale to, v čom sa zásadne líšime je, že oni nespievajú, a u nás každý opilec (hoci aj tí pomaly onemievajú) vie nejakú „tú našu“. O tom, že sme veľmocou pesničiek, by sa mohli presvedčiť na „ožranisku“, čo je pozoruhodný domácimi takto označovaný areál jedla a pitia (ale sú tam aj iné atrakcie, napríklad Krajanský dvor a pod.) pri Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve. Ale keďže je to ďaleký výlet, rozhodol som sa im predviesť názornú ukážku a namieste prespievať Slovensko zo severu na juh a zo západu na východ. Z približne 170 pesničiek, ktoré poznám spamäti, som, pochopiteľne, vybral len štyri. A ako čerešničku na záver som pridal príbeh o autohavárii Mariky Gombitovej a jej dojímavý návrat bez ohlásenia, ale zato s nadšenými ováciami na vtedajšej Bratislavskej lýre. Nato som pustil z magnetofónu jej hlas v jednej zo starších pesničiek. V triede amerických školákov neostalo jedno oko suché a nadšený učiteľ ma cez prestávku odviedol ukázať riaditeľovi školy ako príklad správneho prednášajúceho. Na druhú plánovanú hodinu som teda šiel primerane namyslený. Bola to katastrofa. Šok so Slovenskom v strede vesmíru školáci ešte ako-tak ustáli, ale keď som začal spievať, očami jasne signalizovali, že si nie sú úplne istí mojím duševným stavom. Rýchlo som, našťastie, pochopil svoj omyl. Toto totiž bola (na základnej škole!) trieda „creative writing“ (v preklade „tvorivého písania“), teda budúcich spisovateľov, s ktorými som mal prebrať ich budúcnosť ako ich starší kolega. Veľmi rýchlo som teda musel prepnúť“ do serióznej polohy, čo nebol zasa až taký problém, lebo už som vedel, že kurzy „creative writing“ sa po USA šíria ako mor (dokonca aj do domovov dôchodcov) a Iowa je centrom tejto pandémie.

Tu sa len potvrdzuje, že je veľmi dôležité uvedomiť si, ku komu ako cestujúci literát hovoríte. Nezabudnite sa na to včas opýtať organizátorov. Môžete totiž ostať naozaj zaskočený ako istý básnický kolega vo Švédsku. Na jeho literárny večer v malom meste prišla hŕstka nadšencov poézie, takže spomedzi nich výrazne vytŕčala exkluzívne nahodená dáma. Básnik sa v duchu zaradoval, ako jeho poézia vplýva na nežné pohlavie, a po skončení vystúpenia sa dáme prihovoril. No, vlastne skôr sa prihovorila ona jemu. Bola to totiž jediná sexuálna pracovníčka v mestečku a predpokladala, že básnik-svetobežník jej službami nepohrdne…

 10/2016

Za Vladimírom Olerínym

Odišiel v tichosti a skoro bez povšimnutia, popredný slovenský predstaviteľ veľkého sveta magickej hispanistiky, fundovaný a neprekonateľný teoretik a prekladateľ prof. Vladimír Oleríny, vo veku nedožitých 95 rokov.

Odišiel do nenávratna a spomienok – ale až vtedy, keď si do dna vypil svoj pohár pravdy, ktorý mu po celý život s takou radosťou podával a dávkoval Don Quijote de la Mancha, jeho verný sluha Pancho… A po tom, ako si ešte naposledy privoňal k takému vždy omamnému parfumu zo slov slávneho básnika Garcíu Lorcu.

Prof. Vladimír Oleríny – prekladateľ, literárny historik a vedec, člen Spolku slovenských spisovateľov a čestný člen Slovenského centra P. E. N. – celý život zastával na Slovensku popredné miesto odborníka, poznajúceho vnútorný svet velikánov hispánskej literatúry. Obrazne sa s nimi spolu prechádzal po ich pominuteľnom svete časom… A chválil ich slová v literárnych nosných teóriách, tézach a prekladoch. Zanechal tak po sebe obrovské množstvo preložených kníh, recenzií a dramatických útvarov. Do slovenčiny preložil vyše 140 básnických, prozaických a dramatických diel. Je autorom monografie Cervantes (1955), v ktorej priblížil životné osudy a dielo klasika španielskej literatúry Miguela de Cervantes Saavedru, autora svetoznámeho románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha (1605 – 1615), i práce Poludníky literatúry (1989). Pripravil na vydanie prvú antológiu latinskoamerickej poviedkovej literatúry Dni a noci Latinskej Ameriky (1969) či antológiu poviedok kubánskych autorov V objatí trópov (1980). Je spoluautorom Dejín svetovej literatúry (1963), ako aj autorom desiatok štúdií publikovaných v zborníkoch, esejí a článkov v literárnych časopisoch alebo doslovov v knižných vydaniach.

Vladimír Oleríny bol vlastne sám sebe časomierou, a to i v bezčasovosti imigračného ducha našej prítomnosti. A azda práve preto sa tak často nachádzal v inej „polohe“ rozkývanej hrazdy myslenia. Bol tým, čo vedel citlivo, ale zároveň rozvážne katapultovať nosné myšlienky, ktoré vyslovil už niekto z reprezentantov veľkých zjavov Španielska. Mimoriadne a nevšedne, no i fundovane ozrejmil, spracoval aj pochopil kamennú klasiku Pyrenejského polostrova a jeho priľahlých bývalých zámorských dŕžav. Treba dodať, že v celoživotnej práci nevynechal ani autorov súčasnosti. Dokladom toho je napríklad trilógia prozaika Pedra Gálveza Seneca. Učiteľ cisára Nera (2008), Nero. Cisárov denník (2009) a Agrippina. Rímska cisárovná (2010).

Vladimír Oleríny sa nezmietal v zaužívaných prirovnaniach, ale tvoril funkčný uzavretý celok pocitu, ktorý ním prechádzal svojským prúdom samoobnovy. Túto nevšednú skutočnosť spájal sextázou hispánskeho naturelu, ktorý sa v našich končinách málokomu darí vyčerpávajúco definovať. Bol ním doslova obklopený, ba až mystický opantaný, no na druhej strane ho vždy vedel zrozumiteľne odtajniť a pomenovať. Bola v ňom, ak sa to dá povedať s trochou pátosu, vtedy iná rýchlosť myslenia… akýsi iný stav náhradnej pocitovej existencie…

Roku 2011 počas slávnostného večera na počesť jeho jubilea pripomenuli, že Španielsko si ho v roku 1991 uctilo udelením Striebornej medaily za zásluhy v krásnych umeniach. Zároveň sa stal držiteľom Kríža Občianskeho rádu Alfonza X. „Múdreho“, ktorý mu udelil španielsky kráľ Juan Carlos I.

Za plodnú činnosť v odbore hispanistiky získal Oleríny aj Striebornú a Zlatú plaketu Ľudovíta Štúra SAV.

Jeho zásluhy o sprístupňovanie španielskej a latinskoamerickej literatúry a kultúry čitateľom na Slovensku počas niekoľkých desaťročí vyzdvihol a ocenil aj veľvyslanec Španielska na Slovensku.

Ako človek a ľudská bytosť mal v sebe už na prvý pohľad hmatateľný rozmer veľkého humanistu, odvodeného od mentálneho prototypu anticko-senecovského ideálu pravdy a múdrosti.

Osobne som ho spoznal ako veľmi citlivého a múdreho človeka s vysokým morálnym kreditom a nemennými zásadami.

Česť jeho pamiatke!

 IRENEY BALÁŽ, 7 – 8/2016

 

Laboratórium

 

Televízny seriál CSI inak

Nielen knižný trh, ale aj naše televízie sú najnovšie zahltené seriálmi o brilantných vyšetrovateľoch riešiacich do časového limitu jedného seriálového dielu úspešne akýkoľvek kriminálny zločin. Ak si spomenieme, ako naši vyšetrovatelia zbabrali vyšetrovanie prominentného právnika Ernesta Valka, tak by nám mohli byť všetky tie „kriminálky“ na smiech. Niekto môže namietať, že táto módna vlna k nám prišla spoza oceána, kde sú predsa agenti FBI niečo ako polobohovia. Názorne to predsa videli v dramatických epizódach televízneho seriálu Kriminálka CSI. Kým u amerických divákov bodoval, európskym „vyšetrovanie“ pripomínalo skôr sci-fi, v ktorom fešácki policajti pitvú mŕtvoly alebo si pozrú pod mikroskopom vlas, a okamžite vedia, že nielen patrí vrahovi, ale aj aké mal vysvedčenie na strednej škole. Je to veľký kontrast oproti prípadom škandálnych odhalení, kde sa práve v laboratóriách FBI vo veľkom fabrikovali úplne opačné, lživé „odborné nálezy“, za ktoré išli nevinní ľudia v USA nielen do väzenia, ale aj na popravisko.

Tu je príklad nevlastných bratov Henryho McColluma a Leona Browna zo Severnej Karolíny v USA. Tí boli v roku 1983 vo veku devätnásť a pätnásť rokov odsúdení za znásilnenie a vraždu jedenásťročného dievčaťa. Keďže sa nenašlo v porote „dvanásť rozhnevaných mužov“ podľa vzoru slávnej drámy a neskôr filmu (predloha Reginald Rose), ktorí by zapochybovali o svedectvách a dôkazoch predložených prokuratúrou, obaja boli odsúdení na trest smrti. Teda trest, ktorý sa praktikuje okrem USA ešte v Číne, Iráne a iných autoritárnych režimoch. V USA však má súdny proces niekoľko zvláštností: možnosť niekoľkonásobného opakovania procesu (čo údajnému vrahovi Kajínkovi české súdy napriek žiadostiam viacerých ministrov spravodlivosti odmietli), zachovanie dôkazných materiálov celé desaťročia (tie sa v prípade nášho Jozefa Roháča u maďarských vyšetrovateľov po desiatich rokoch jednoducho stratili) a vysoké kompenzácie v prípade dokázania neviny. Tá kompenzácia prišla po martýriu opätovného odsúdenia na smrť pre McColluma a na doživotie pre Browna pri opakovanom procese v roku 1988. Nakoniec ich oboch zachránili nové techniky analýzy DNA, ktoré ukázali na iného páchateľa, sediaceho už za podobný zločin. Nielenže ich oslobodili vo veku päťdesiatjeden a štyridsaťsedem rokov, ale priznali im aj kompenzáciu vo výške 750 000 dolárov pre každého. Zdá sa však, že pre mladšieho z bratov táto spravodlivosť prišla už neskoro. Utrpenie prežité za viac ako tridsať rokov vo väzení, vrátane sexuálnych útokov spoluväzňov, vyvoláva uňho hlboké depresie a namiesto na slobodu smeroval rovno do psychiatrickej liečebne.

Ale o takýchto príbehoch televízne kriminálne seriály nehovoria…

 

Kuriozity dnešnej vedy

Preslávená veta „Boh hádže kockou…“ mala vysvetľovať nevyhnutnosť náhody v prírodných dejoch. Človek však chce hádzať kockou, ktorá má na všetkých stranách víťaznú šestku – tak vznikla eugenika. Eugenika získala svoje zlé meno v 20. storočí vďaka klasickej súhre „dobrých“ teórií viacerých európskych učencov a „zlej“ praxe nacistických vykonávateľov. A to „čistením“ spoločnosti od ľudí mentálne postihnutých, starých a asociálnych, ale aj programom Lebensborn, kde vybraní príslušníci SS boli priradení k takisto vybraným nemeckým devám tej najčistejšej rasy, aby sa doslova párili. Výsledkom bolo sedem a pol tisíca takto splodených a narodených detí od roku 1936 do roku 1943.

Pokusy „zušľachtiť“ ľudský rod neustávajú. Všeobecne vítaný rast inteligencie obyvateľstva podporovala napríklad čínska politika obmedzenia pôrodnosti tým, že dávala výnimku rodinám vedcov v očakávaní vyššieho podielu inteligentných detí v populácii. Aby neponechali nič na náhodu, otvorila štátna agentúra pre plánovanie rodiny v Čcheng-tu, metropole provincie S’-čchuan, banku na uschovanie spermií dobrovoľných darcov, ale iba od mužov s akademickým vzdelaním na úrovni docenta a vyššie. Musia byť navyše mladší ako šesťdesiat rokov, zdraví a nesmú trpieť žiadnou vrodenou chorobou. U nás dochádza k spontánnej eugenike už tým, že pre umelé oplodnenie sú zväčša vyberaní darcovia z radov vysokoškolákov, zvlášť medikov.

V Singapure zaviedli podstatne noblesnejší experiment, keď miestna vláda organizuje trojdňové výlety loďou pre príslušníkov a príslušníčky mladej inteligencie v očakávaní, že takto vzniknuté páry dajú základ budúcej inteligenčne kvalitnejšej generácii.

Dokonca jeden z vedeckých programov Európskej únie, nazývaný Erasmus, počíta s vedľajším efektom výmeny študentov rôznych krajín, ktorí by v spontánne vzniknutých spoločných manželstvách mali dať základ „novej európskej inteligencii“.

 

Osobnosti slovenskej vedy

V rámci projektu Slováci a svet predstavujeme vynikajúce slovenské osobnosti, ktoré sa presadili vo svete vedy. Dnes je to prof. MUDr. Pavel Pafko, DrSc. (nar. 3. júla 1940 v Bratislave,), ktorý po bratislavskej strednej škole študoval od roku 1957 na pražskej Fakulte všeobecného lekárstva Karolovej univerzity. Pôvodne chcel študovať medicínu v Bratislave, no niekdajší komunistický režim rozhodol inak.

„V päťdesiatych rokoch existovali pravidlá, že určitý počet Slovákov musel ísť študovať do Čiech a naopak. No a ja patrím vlastne k tejto ,generácii‘. Robil som prijímacie pohovory v Bratislave, ale prišla mi odpoveď, že ma berú do Prahy,“ ozrejmil profesor Pavel Pafko pre Hospodárske noviny.

V treťom ročníku sa stal demonštrátorom v Anatomickom ústave FVL UK, kde pôsobil do ukončenia štúdia. Po promóciách v roku 1963 nastúpil na základnú vojenskú službu ako lekár na leteckej základni v Čáslavi. Po návrate do Anatomického ústavu FVL UK vykonával popri pedagogickej činnosti nočné služby na rôznych oddeleniach Nemocnice na Františku. Od júna 1966 začal pracovať na III. chirurgickej klinike FVL UK, kde strávil celý ďalší profesijný život. Jeho učiteľmi chirurgie sa stali najmä prednostka docentka Olga Vaněčková a jej nástupca profesor František Řehák.

V roku 1968 dostal pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa ponuku na ročný pobyt v západonemeckom Nordhorne, kam odišiel už po vpáde vojsk 17. septembra toho istého roku. Hlavnou náplňou jeho práce bola aplikácia anestézie. Po návrate na pražskú kliniku v roku 1970 pokračoval ako sekundár na traumatologickom oddelení, ktorého vedúcim sa stal v roku 1973. V roku 1981 sa stal kandidátom vied a o päť rokov neskôr bol menovaný za docenta Karolovej univerzity. V roku 1989 dosiahol titul doktor vied (DrSc.). Po roku 1990 ho menovali profesorom chirurgie Karolovej univerzity. V roku 1992 sa stal prednostom III. chirurgickej kliniky.

Do širšieho povedomia verejnosti vstúpil v decembri 1996 chirurgickým odstránením pľúcneho nádoru prezidentovi republiky Václavovi Havlovi. Od roku 1994 sa začal s tímom pripravovať na transplantáciu pľúc. Absolvoval preto študijné pobyty v Londýne a Harefielde. S kolegami dochádzali aj do rakúskej metropoly na popredné európske pracovisko fakultnej nemocnice Allgemeines Krankenhaus der Stadt Wien, kde získavali prax pod vedením profesora Waltera Klepetka. V decembri 1997 vykonal vo Fakultnej nemocnici v Motole prvú transplantáciu pľúc vo východnej Európe. Priemerný čas pooperačného života pacientov dosiahol sedem rokov. Profesor Pavel Pafko prestal viesť transplantácie po stej operácii a roku 2010, v sedemdesiatich rokoch, opustil funkciu prednostu kliniky. Pracovné stáže absolvoval okrem iného v New Yorku, Pittsburghu, Toronte, Moskve, Lipsku a Uppsale.

 GUSTÁV MURÍN, 6/2016

 

Oravské pastorále Stanislava Harangozóa

 

Akademický maliar Stanislav Harangozó (1946) patrí k umelcom, ktorých tvorba objíma diapazón niekoľkých žánrových a tematických okruhov (krajina, figurálna, nefigurálna kompozícia, zátišie a i.). Nachádza výstupy v samostatných voľných cykloch diel, realizovaných na báze vzájomnej koexistencie (pokiaľ ide o rozsah výrazových prostriedkov) a kontinuity (z hľadiska ich výpovede). Jej rozhodujúcu súčasť tvoria práce v technike suchého pastelu. K nim treba prirátať maľbu akrylom v obrazoch inšpirovaných krajinou stredného Slovenska, osobitne Oravy. Harangozóova krajinomaľba predstavuje otvorené, ucelené pásmo rozvíjané na pozadí reflexie sveta skutočnosti a vlastných predstáv. Prispeli k tomu jeho niekoľkoročné plenérové pobyty v tejto hornatej oblasti, ktoré zanechali stopy v tematickej skladbe aj výrazovej štruktúre jeho diel. Zaujali ho typické všedné motívy oravskej krajiny aj civilné námety z tamojších dedín a obcí, prerastajúce pomocou osobitej znakovej podoby vo všeľudské, univerzálne témy o bytí a existencii. Pripomínajú kontrasty života, večný zápas síl stojacich proti sebe, hľadanie vnútornej podstaty krajiny, jej krásy a pravdy. K tomu treba pripočítať Harangozóov neustály obdiv k žene, ktorú vidí a vníma ako reálnu bytosť. Maľuje spontánne, a zároveň rozvážne. Jeho obrazy vznikajú s pečaťou „média“ osnovaného na báze kontrastov a protikladov: raz prudko nahadzovaných, inokedy premyslene rozotieraných nánosov hmotných pigmentov. Tak je to aj v umelcových pasteloch a akrylových maľbách, ktoré predstavil na svojej doteraz poslednej monografickej výstave v Art galérii Schürger v Tvrdošíne v apríli – máji t. r.

Stanislav Harangozó patrí medzi expresívnych lyrikov slovenskej maľby 20. a 21. storočia. Jeho maliarska tvorba sa vyvinula z pôvodne racionálnej, kompozične modulovanej farebnej zostavy veľkých plôch, reagujúcich na dynamiku diania doby, k exaltácii farebných plôch, línií a kontúr prenikajúcich z vnútra von a naopak. Z ich pradiva sa vynárajú štylizované objemy, tvary, farebné zostavy oravských kopcov, fragmentov ženských figúr a torz integrovaných do celku obrazových kompozícií, ich vlastného mikro- a makrosveta. Sú plné dynamiky, náznakov nečakaných zmien a zvratov v lineárnej a farebnej štruktúre. Pravzor jeho maliarskej expresie spočíva v modernom európskom a svetovom umení, vetve, ktorá vniesla do dejín umenia impulz smerujúci k novej figurácii a expresívnej farebnej abstrakcii. U Harangozóa sa podobná výrazová tendencia spája takmer rovnoznačne s figurálnou a nefigurálnou maľbou. Isteže, aj v jeho prípade platí, že reč maliarstva je zložitá ako reč hudobných tónov. Môžeme v nej objaviť množstvo spôsobov oslovovania a komunikácie medzi ľuďmi, no nie každý zo súčasných tvorcov ju vie poctivo a zodpovedne využiť. On sám si uvedomuje, že obrazy boli, sú a ostanú plné skrytých významov zakliatych do vypovedaných a nevypovedaných slov, šifier a znakov „vymodelovaných“ z farieb, farebných štruktúr a tvarov, ktoré nás priťahujú, no zároveň varujú. Sú ako dva póly povestnej magnetickej podkovy: raz nás k sebe pútajú zdanlivo neprekonateľnou silou, inokedy si nás držia takpovediac od tela. V každom prípade poskytujú nádej pokúsiť sa nazrieť za hranice všednej reality, udržiavajúc nás tak pri živote v presvedčení, že vďaka nim ešte môžeme meniť svet podľa našich túžob, predstáv a snov, ktoré sú silnejšie než sama skutočnosť. Tam niekde je alfa a omega Harangozóových maliarskych východísk.

V pasteloch a akrylových maľbách zdôrazňuje problematiku maliarskeho gesta, prudkého ťahu línie, kontúry a expanzie sýtej farebnej plochy. To všetko na pozadí humanistickej filozofie a predstáv o človeku, jeho bytí a živote prírody. Obrazy vytvára raz na báze bohatej koloristickej skladby, inokedy redukovanej farebnej škály pripomínajúcej vizuál monochrómnych obrazov. Expresívny lyrizmus, ktorý patrí k poznávacím znakom umelcových diel, je v každom prípade príčinou a dôsledkom toho, že Stanislav Harangozó patrí v slovenskom výtvarnom umení k výrazným predstaviteľom súčasnej koloristicky vitálnej maľby. Sú to diela, ktoré naznačujú všetko, čo ho ako maliara charakterizuje: prvky redukcie tvaru, sublimácia (prchavosť) formy, farby a línie, konštruktívne vnímanie priestoru, plochy. Dôraz pritom kladie na zážitok, ktorý stojí v centre jeho pozornosti. Z neho čerpá energiu – sumu informácií potrebnú na vznik každého nového diela.

 ĽUBOMÍR PODUŠEL, 6/2016

SPOZA MORAVY

Anna Valcerová: Hodnoty svetovej a slovenskej literatúry. Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Prešoviensis, Prešov 2014

 

Téma slovenskej literárnej vedkyne, predovšetkým znalkyne poézie, teórie verša a prekladu, je podstatná – uvádzať slovenskú literatúru do širších medzinárodných súvislostí. Je dobre, že medzi týmito súvislosťami zaujíma česká literatúra dominantné miesto. Prvá časť je teda porovnávacia. Nájdeme tu tému K. H. Mácha a slovenská romantická poézia, Ján Smrek a Elán, ale takisto Rainer Maria Rilke – Janko Silan – všetci vieme, že i tu je česká téma, ale skrytá. Je tu však i téma ruská. Vedľa seba sú tu typológie Gabriela Garcíu Márqueza, Bohumila Hrabala a ich ohlas v tvorbe slovenských autorov (tá typológia mi však pripadá predsa len trochu násilná). Veľmi dobré je porovnanie Josefa Škvoreckého a Alfonza Bednára. Nájdeme tu zhody, blízkosti i výraznejšie rozdiely. Rilke sa nám vracia v prekladoch Miroslava Válka. Autorka, ktorá sa sústreďuje na básnický obraz a preklad, tu všade hľadá spojitosti aj medzi slovenskou a českou literatúrou.

Druhá časť obsahuje skôr state, komentáre a recenzné zamyslenie o slovenskej literatúre. Veľmi dobrá je úvodná štúdia o De profundis od Pavla Országha Hviezdoslava, ďalej o Martinovi Kukučínovi, Františkovi Švantnerovi, o Milanovi Rúfusovi, o Vanovičovej koncepcii Alfonza Bednára, práce z teórie verša, napríklad o slovenskom rýme. Autorka má umelcov, ktorých pokladá za dôležitých, a nimi sa často zaoberá: sú medzi nimi básnik, literárny vedec a prekladateľ Ján Zambor, vracia sa Alfonz Bednár.

Český kontext je v celom zväzku výrazný, ale jeho traktovanie je zvláštne, napríklad aj v prípade Elánu: miestami to vyzerá, že Česi s tým ani nemali veľa spoločného (vydavateľ Mazáč), i keď spory tu iste boli. Problémom zostáva teoretický aspekt literárnej komparatistiky a spôsob jeho aplikácie v konkrétnych štúdiách: je tu genetický prístup i typológia, niekde je zrejmé, že šlo o viacnásobne sprostredkovaný kontakt daný skôr celkovou kultúrnou atmosférou (Švorecký – Bednár); práve ďurišinovské pojmy, ako sú medziliterárne centrizmy (úloha Prahy, ale aj iných centier), medziliterárnosť a zvláštne medziliterárne spoločenstvo by sa práve na česko-slovenský, ale i na česko-slovensko-nemecko-ruský vzťah hodili. Kniha na inšpiráciu a zamyslenie.

 IVO POSPÍŠIL, 6/2016

(Z češtiny preložil Jaroslav Vlnka)

Dilemy medzi gestom a činom

 

„Od nikoho spomedzi komunistov odsúdených ako ,nacionalistov‘, a ešte k tomu ,buržoáznych‘, sme sa nedočkali závažného gesta, gesta odporu, nesúhlasu, azda s výnimkou Clementisa. Všetci si priznávali vinu, kľučkovali, vyhovárali sa, prosili svojich mučiteľov. Niekto viac, iný menej, ale svojho Majakovského ani svojho Jesenina, ani svoju Cvetajevovú, schopných urobiť rozhodujúce, fatálne gesto, vymedzujúce ich ľudskú existenciu, sme medzi nimi nenašli. Alebo predsa? Odpoveďou by mohlo byť tvrdenie, že Novomeského gestom neboli politické činy ani zásadné osobné rozhodnutia, ale poézia. Poézia, ktorá potvrdzovala jeho nezničiteľnú vieru… Bodkou za ňou bol vstup sovietskych, maďarských, nemeckých, poľských a bulharských vojsk na územie nášho údajne zvrchovaného štátu. A jediným gestom bol Novomeského plač…“ (Hajko: Dilemy Laca Novomeského, SP č. 10/2015, s. 47)

 

Rád čítam eseje a literárno-historické štúdie Dalimíra Hajka, pretože jeho prístup k témam je vyvážený, pracuje s odstupom, ale ten mu nebráni vidieť a zachytiť podstatné súvislosti. Tak je to aj v jeho štúdii Dilemy Laca Novomeského, až na niektoré pasáže, v ktorých svoj produktívny odstup vymenil za čosi, čo by som nazval polemickou štylizáciou, ba až polemickou zaujatosťou. Myslím najmä na tieto riadky, v ktorých si zamieňa gestá a činy, lebo gesto, aj keď ide o slovo prebraté z francúzštiny, znamená vo francúzštine čin, až v druhom význame gesto v zmysle osobnej či divadelnej gestikulácie. Pýtam sa, bola by samovražda v prípade Husáka, Novomeského a iných „buržoáznych nacionalistov“ činom, alebo len gestom?

Jesenin, Majakovský, Cvetajevová boli predovšetkým básnikmi, neboli politikmi a samovraždou „riešili“ svoje osobné dilemy. Dilemy Husáka, Novomeského a ostatných „buržoáznych nacionalistov“ neboli len osobné, boli aj politikmi, členmi povstaleckej Slovenskej národnej rady. Nebola by ich samovražda len potvrdením domnelej viny voči vtedajšiemu vedeniu komunistickej strany? Nebola činom (a nie gestom) taktika Husáka, ktorý sa pod tlakom mučenia vyšetrovateľom priznal, ale na súde svoje priznanie opakovane označil za vynútené mučením, a napokon prežil? A potom svoje „zážitky“ opísal alebo vyrozprával. Čo by sme vedeli o Novomeského pobyte vo väzení, keby nenapísal a neskôr nepublikoval básne Stamodtiaľ a iné (napríklad Motív 1950)?

Neviem konkrétne, čo Hajko považuje za Clementisovo závažné gesto odporu či nesúhlasu. Bolo to odsúdenie Mníchovskej dohody, odsúdenie paktu Molotov – Ribbentrop (1939)? Lebo pokiaľ ide o silnú vieru v komunizmus a socializmus, ktorú vyčíta Novomeskému, aj Clementis v Listoch z väzenia verí v budúcu „socialistickú Európu“.

Objektívne, s prvou kritikou „buržoázneho nacionalizmu“ vystúpil na IX. zjazde KSS Viliam Široký, ktorý sa stal po zatknutí Clementisa a „slovenských buržoáznych nacionalistov“ v roku 1950 po Clementisovi ministrom zahraničia a neskôr predsedom československej vlády (1953 – 1963).

P. S.: A plač Novomeského v osemašesťdesiatom podľa mojej mienky nebol gestom. Plač, pokiaľ nie je predstieraný, je vždy plačom. Ja Novomeskému plač nevyčítam, plakal vo veku šesťdesiatštyri rokov po čestne a plodne prežitom živote. A čo sme vtedy robili my junáci? Na aký odpor sme sa zmohli?

JOZEF ČERTÍK, 5/2016

 

Za Petrom Kerlikom

Zomrel Peter Kerlik! Nečakane, náhle a nepredvídane – v priestoroch divadla Astorka!

Tá smutná správa z médií zaznela ako akási nepravda alebo omyl moderátora… Však ešte včera som sa s ním stretol, rozprával, bol taký usmievavý, priateľský, chápajúci a tak štýlovo žoviálny, ako to vedel iba on! reagovali mnohí.

Niektorí zo slávnych tzv. znalcov metafyziky a iných okultných procesov medzi bytím a nebytím tvrdia, že keď odíde ľudská bytosť zo svojej existencie do doteraz ešte nepoznaného stavu nebytia, zostane vraj na nemerateľný zlomok – na nanosekundu – akési chvejivé prázdno…

Hádam preto je pre každého z nás každá noc a nové ráno svojou numerickou podstatou vždy rovnaká, ale zároveň vždy iná! A pre nás aj akosi stále nová a dráždivá… Vraj práve v tom vlastne spočíva ľudské tajomstvo reality, ústiace až do akéhosi mystéria a úzkosti z nedefinovateľného, bezbrehého vnútorného pocitu a z očakávania každej ľudskej bytosti: V nádeji, že ešte nadíde zajtrajšok, budúcnosť!

A koľko ráz si takisto hovoríme, že to i ono ešte musíme vykonať. Často sú to iba floskuly, slovné cvičenia o tom, že to tak vlastne ani vôbec nikdy nebude. Teraz predsa žijeme, sme, a to je podstatné, pretože sme ešte vo vlastnej prítomnostnej budúcnosti. I keď sa v nej nachádzame skoro vždy osamelí a zároveň neraz aj mravne nahí – a pritom mnoho ráz aj markantne vyzlečení zo svojich snov a ideálov. A zároveň niekedy aj príšerne dezorientovaní v akejsi tzv. existenčnej hypotéze o Červenej čiapočke a zlom vlkovi…

V hedonickom behu tejto postmodernej až panoramaticky globálnej spoločnosti, keď sa človek pri realizovaní svojho veľkého sna o úspechu a materiálnej zábezpeke v pokľaku a prachu tejto zeme veľakrát sám seba pýta, či vlastne nezhrešil a nezradil sám seba? Ale ako sa u nás hovorí: Nás už v podstate nič neprekvapí…

Ako keby sa celá naša prítomnosť preklopila do studenej neosobnej reči binárnych existenčných čísiel. Alebo iba stále unikáme sami pred sebou do nedefinovanej neosobnosti všetkých?

Staneme sa tak mnohými a inými? Stratíme sa v kolese vlastnej civilizácie – akýmsi zvláštnym neopísateľným a nevyjadriteľným zovšeobecnením všetkých?

Peter Kerlik bol vždy veľký optimista, o tom nemohol nikto pochybovať, i keď boli chvíle, keď sa v ňom prebúdzala melanchólia a nostalgia vikinského severu, ktorý tak veľmi miloval. Však nenadarmo bol nositeľom prestížneho vyznamenania Rytier 1. triedy Rádu fínskej bielej ruže, ktorým ho dekoroval sám prezident Fínskej republiky.

Ukázal sa nezištný a zároveň tolerantný ku kolegom. A bolo úplne jedno, či išlo o ľudí od pera, hercov Slovenského národného divadla alebo o mená novinárskej elity z čias, keď bol členom predsedníctva Slovenského syndikátu novinárov, alebo o slovenské herecké veličiny, ktorým vkladal do úst tklivé slovné ságy či moderný nádych súčasnej škandinávskej spisby. Stál pri počiatku a rozvíjal koncepciu Revue svetovej literatúry.

Peter Kerlik bol však predovšetkým dobrý človek a chlap, ktorý sa vždy snažil pomôcť, poradiť a zasadiť za dobro veci. Či sa nachádzal na britskej ambasáde, kde pôsobil ako tlačový a politický asistent veľvyslanectva Veľkej Británie v Bratislave, v Slovenskom centre P.E.N. klubu, v ktorom bol aj dlhoročným ambasádorom výboru pre prenasledovaných a perzekvovaných spisovateľov v rámci P.E.N. International v Londýne, v Slovenskom národnom divadle alebo iných bratislavských divadlách… Uvádza sa, že len v rozsiahlej bibliografii Revue svetovej literatúry má 8 000 bibliografických záznamov!

Zostalo po ňom veľmi veľa práce, milé a živé spomienky na iba jemu daný nevtieravý humor i legenda o tom, aký bol!

Česť jeho pamiatke!

IRENEY BALÁŽ, 5/2016

LITERÁRNY ANTIKVARIÁT 

Vyznanie okľukou

(Pierre Daninos a Francúzsko)

 

Pierre Daninos nie je hocikto. Za román Pánbožkov zápisník (Les Carnets du Bon Dieu) získal roku 1947 Prix Interallié, za knižku Soňa, ja a tí druhí o päť rokov neskôr Prix Courteline. Literárna kritika najväčšmi oceňuje Daninosov román Akýsi pán Blot. Najväčší čitateľský úspech však získal napísaním knižočky Zápisky majora Thompsona. Útla próza vyšla roku 1954 vo Francúzsku v náklade milión výtlačkov. Onedlho sa dočkala prekladov do cudzích jazykov, medziiným roku 1969 aj do slovenčiny (Ivan Dudík).

Pútavé, humorne ladené dielko stojí na hranici beletrie s esejou, fejtónom a dokumentárno-reportážnymi žánrami. Možno práve v spôsobe, akým sa čitateľom prihovára, spočíva príčina jeho popularity. Oslovuje státisíce ľudí privyknutých čítať noviny a časopisy. Svižný štýl knihy sa blíži k publicistickému. Autor sa prejavuje ako majster glosy. Pravdaže, fiktívnej. Pretože major Thompson je fiktívny rozprávač a autor Zápiskov zároveň.

„Finta“ je priezračná… ba vlastne ani fintou nie je. Daninos predsa dielo v knižnej podobe podpísal. Napriek všetkému sa množstvo čitateľov pýta na majora Thompsona, píše mu listy. Major dostáva poštu od firiem aj predplatené noviny Times. Zákazníci v obchodoch žiadajú Zápisky od Thompsona a pátrajú aj po ďalších knihách britského autora.

V časopise Le Figaro začali najprv texty vychádzať v podobe článkov s poznámkou „preklad z angličtiny“. Čitatelia začali redakcii písať listy, pýtali sa, kde vydali originál. Celý názov diela znie Zápisky majora Thompsona alebo O tom, ako som objavoval Francúzsko a Francúzov. Bez dlhých rečí – máme pred sebou čosi ako Gottland od Mariusza Szczygieła – knihu postrehov cudzinca o krajine, v ktorej sa ocitol. Ibaže Szczygieł existuje. Je majstrovským reportérom, informuje Poliakov o Čechoch, ich povahe a kultúre.

Penzionovaný major W. Marmaduke Thompson je Daninosom vymyslená postava Angličana. Žije vo Francúzsku, kde sa druhý raz oženil s Francúzkou Martine-Nicole Nobletovou. Píše o Francúzoch Francúzom. Text však zakrátko vychádza aj v angličtine. Napokon, ani na český preklad Gottlandu nebolo treba dlho čakať. Pochopiteľne, Daninos nemá o Szczygiełovi ani potuchy. Zato však určite dobre pozná Montesquieuove Perzské listy a metódu spoznávania sa zvonka, z odstupu.

Kniha, zo žánrového hľadiska označovaná ako „humoristický román“, pozostáva zo šestnástich kapitoliek, ktoré na seba dejovo nenadväzujú. Celok drží pokope téma. Zľahka a všadeprítomne sa týkajúca ani nie postáv, skôr svedkov – nositeľov informácie rozdelenej na problémové okruhy. V každej z kapitol major Thompson rozoberá iný jav. Tvrdenia strieda postrehmi príkladov a príbehov, ktoré vyúsťujú do záverečných zovšeobecnení. Pravdaže, bez nároku na bezpodmienečnú platnosť. Napriek „vedeckej“ metóde analýzy zostáva Daninos vďaka rozprávačskej šaráde na pôde fikcie. Akýkoľvek výrok jeho textu je predovšetkým a zásadne hrou, ktorá má s realitou spoločné práve toľko, koľko si je kto schopný predstaviť.

Daninos je majstrom detailu. Sledovaním konkrétnych javov sa vyhýba tézam v päťdesiatych rokov aj vo Francúzsku hrozivo blízkych izmov. Čitateľom očami Thompsona približuje francúzsku vášeň k svárom, triedeniu a klasifikáciám, rituál a spôsoby podávania rúk (s podrobným, takmer anatomickým porovnaním gestikulácie Francúza a Angličana) či „… ak nie ducha galantnej udatnosti Francúzov, tak aspoň ducha, ktorého by chceli mať“ (s. 53). Zároveň vtipne paroduje žáner akademickej rozpravy. Zápisky obsahujú pomerne rozsiahly poznámkový aparát.

Časť komiky diela vyplýva z pohrávania s národnými stereotypmi s príchuťou atmosféry anglo-francúzskej rivality, ktorú slovenskí čitatelia poznajú ponajviac z verneoviek. Predsudky však do úst rozprávačovi vkladá ich hypotetický terč. Sebareflexia sa stáva autoparódiou, pričom „obrátením garde“ bez akéhokoľvek rozčuľovania nad nezmyslami zároveň zviditeľňuje fiktívnosť občas zraňujúco trefnej výpovede. Pretože Daninosove Zápisky sú dielom prinajmenšom čiastočne publicistickým, zovšeobecňujú. Pôsobia obojsmerne, demystifikáciou mystifikujú. Podobne ako sa Mariusz Szczygieł usiluje vykročiť za zjednodušenou predstavou o Čechoch ako malomeštiackych milovníkoch piva. Mnohí z príslušníkov tohto národa však nápoj nielenže majú radi, ale ho priam zbožňujú a šíria mýtus o jeho českosti natoľko intenzívne… až sa stáva pravdou. Rovnako aj známy autor slovenskej vedeckej fantastiky Jozef Žarnay v rozhovore pre knižnú revue poznamenal: „Nie všetci Slováci majú radi bryndzové halušky. Je potrebné dodať, že niektorí áno… Francúzi ľúbia žabacie stehienka a eiffelovku. Sú duchaplní a miestami chvastaví ako galské kohúty – pretože prirovnanie k spomenutým vtákom vymysleli oni a sú naň rovnako hrdí ako sa zaň hanbia.“ Daninos zámenou úloh však prenikavejšie než Szczygieł v priamej reportáži ukázal, že zdrojom mýtov o sebe sme často sami a sme schopní vymyslieť o sebe pravdu. Postava majora Thompsona sa zrodila z autorových spomienok a snenia, ba i z určitej dávky pocitu malosti. Prišla na svet ktoréhosi zimného večera vo Švajčiarsku, kam si Daninos zašiel vychutnať vianočné sviatky, prinášajúc si v kufroch päť či šesť poznámkových blokov naplnených zápiskami o správaní Francúzov. Ako ďalej píše Ivan Dudík v doslove k slovenskému prekladu knihy, tej zimnej noci vo Švajčiarsku sa pred Daninosom vo sne zjavila známa červenkastá tvár s bielymi fúzmi. Tvár majora, ktorého Daninos poznal, keď slúžil ako spojka v anglickej armáde pri naloďovaní v Dunkerku. Po tejto vidine sa pred ním zjavovali ďalšie podoby anglických dôstojníkov, s ktorými žil. Od každého si požičal čosi z charakteristických čŕt anglických dôstojníkov. Tak sa zrodil major Thompson.

Pre veľký úspech sa pokračovanie knihy pod názvom Tajomstvo majora Thompsona odohráva v Anglicku.

MILOŠ FERKO, 4/2016

 

SPRÁVY Z VÝSTAV

V Galérii mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci je od 12. februára do 24. apríla 2016 otvorená výstava Arnold Peter Weisz-Kubínčan – Hľadanie identity. Ako uviedla kurátorka výstavy Zsófia Kiss-Szemánová, autor je predstaviteľom slovenského netradičného žánrového maliarstva medzivojnového obdobia: „Jeho tvorba sa formovala na základe expresionistickej maľby a motivicky vychádzala predovšetkým zo slovenskej reality Oravy, Liptova a Turca. Jeho život sprevádzal neustály vnútorný nepokoj, ktorý sa prejavil v neprestajnom hľadaní vlastnej identity.“

Narodil sa v roku 1898 ako Arnold Weisz v meste Usch vo vtedajšom Pruskom kráľovstve (dnes Ujście v Poľsku). Ešte v útlom detstve sa s rodinou presťahoval do Dolného Kubína. V roku 1933, keď ako prizvaný hosť vystavoval v Martine, pripojil si k priezvisku prídomok „Kubínčan“. Meno Peter si dal, keď konvertoval. Ako pokrstený katolík zomrel v roku 1944 v koncentračnom tábore.

Začal študovať sochárstvo, ale jeho záujem sa obrátil k maľbe. Najskôr študoval v Pešti a po roku 1920 v Berlíne, kde ho ovplyvnili expresionisti. V jeho maliarskom prejave nachádzame však istú dekoratívnosť. Výrazovo pôsobivejšie sú diela, v ktorých sa od dekorativizmu vedel odpútať, napríklad vo farebne živom obraze nazvanom Jeseň na brehu rieky, oleji datovanom do rokov 1940 – 1944, s uvoľneným rukopisom, alebo v tempere na papieri z roku 1940, nazvanej Chlap ťahá kravu, v štúdii k maľbe s názvom Protiveň

V publikácii o autorovi z pera Zsófie Kiss-Szemánovej, uvedenej pri príležitosti výstavy, sa dočítame, že prvý výrazný úspech Weisz zaznamenal ako kresliar-ilustrátor: „Zrejme vďaka dobrým vzťahom s M.A. Bazovským a s Maticou slovenskou v Martine dostal možnosť ilustrovať turistického sprievodcu po Orave, ktorý vydala Matica slovenská v roku 1933.“ Bazovský je aj autorom skvelého portrétu Weisza-Kubínčana (olej datovaný do rokov 1935 – 1940), ktorý na výstave takisto možno vidieť.

Okrem maľby sú na výstave prezentované aj mnohé kresby, medzi nimi aj viaceré autoportréty. Jeden z nich, datovaný do rokov 1940 – 1944, zachytávajúci celú postavu, vyniká dynamickou, živou expresívnou kresbou. Mimoriadne výrazný je Autoportrét s rukou, kresba tušom a drievkom, ktorá vznikla okolo roku 1941. Tento autoportrét dáva aj divákovi možnosť priblížiť sa osobnosti autora, ktorý sa, ako kurátorka výstavy zdôraznila, pokúšal nájsť svoju identitu.

JANA PIVOVARNÍKOVÁ, 4/2016

 

Ekumenizmus a láska k človeku

(Ľútoriadky za Antonom Srholcom)

Nemožno si ho ani inak predstaviť ako s úsmevom a v činnosti. Svoju službu ľuďom napĺňal denne a dokonale. Šiel v stopách Krista, aj keď ho vlastní odvrhli, presne tak, ako sa to stáva pravoverným a dôsledným v princípoch.

Dona Antona Srholca sme chodili počúvať ako členovia študentského katolíckeho undergroundu začiatkom sedemdesiatych rokov do Blumentálu. Jeho ľudsky blízky a myšlienkovo logicky vystavaný spôsob, akým sa prihováral veriacim v kázňach, bol aj vtedy ojedinelý a nadchýnal nás. Verili sme jeho slovám, pretože prirodzene presviedčali a pretože za nimi bol osud ťažko skúšaných a spoločensky ostrakizovaných z päťdesiatych rokov. Vtedy sme poznali veľmi dobre ďalšieho jáchymovského väzňa Dona Štefana Sandtnera, ktorý v tom čase nesmel vykonávať kňazskú činnosť, ale pre nás v Pezinku konal tajné sväté omše a ukázal nám náboženstvo ako oslobodzujúce a radostné. S touto zásobou sme sa vypravili po štúdiách z hlavného mesta do rozličných kútov Slovenska a trvalo pár rokov, kým som Dona Antonia stretla znova v hlavnom meste, kde sa začal venovať tým najbiednejším. Založil Resoty – domov pre bezdomovcov.

Ako mi vychádzali knihy, robila som ich benefičné uvedenia práve pre tento dom a Don Antonio sa ich vždy aj aktívne zúčastňoval. Toho, čo sa na benefíciách vyzbieralo, nebolo však veľa, a tak sme aj osobne pred Vianocami podporili Resoty, prípadne sme sa zúčastnili benefičných koncertov na radnici. Tam išlo aj šatstvo, ak som, povedzme, musela rušiť nejakú domácnosť priateľa, ktorého naša rodina opatrila v chorobe do jeho konca. Vtedy som volala Donovi Antoniovi a jeho typický dobrý humor sa ozval aj tentoraz: „Momentálne máme šatstva dosť, a viete, že títo majú radšej starú slivovicu ako staré šaty!“

Don Antonio bol čestným hosťom na jednej z mojich medzinárodných komparatistických konferencií na Pedagogickej fakulte UK, ktorej hlavnou témou bol žáner eseje, ktoré sám Antonio písal a vydával. Z čestného hosťa sa, samozrejme, vykľul vynikajúci diskutér, ktorého zaujímala téma a mal k nej kompetentné komentáre. Don Antonio sa zúčastnil aj okrúhleho stola na radnici mesta Bratislavy k storočnici Dominika Tatarku, ktorý usporiadal Ján Budaj spolu s autorkou tohto príspevku. Don Antonio bol totiž kňaz, ktorý sa nebál ešte pred rokom 1989 odprevadiť na poslednej ceste proskribovaného spisovateľa – disident pochovával disidenta.

Don Antonio bol v tejto spoločnosti dlhé roky ako „svieca postavená na mericu“, ako zrkadlo, ktoré svojím ekumenizmom a dôsledným nasledovaním Krista ukazovalo krivé kontúry tých, ktorí ho odsudzovali.

MÁRIA BÁTOROVÁ, 3/2016

 

LABORATÓRIUM

AJ SLOVO LIEČI?

Veda sa nevie vyrovnať s nevysvetliteľnými javmi, čo by vedcov asi veľmi netrápilo, keby nešlo o ľudské zdravie. A jeho zlepšenie či záchrana života sa pokladá za jeden z najväčších výdobytkov modernej vedy. Aj preto boli všetky svojpomocné nevedecké metódy liečenia za komunistickej vlády tvrdo potláčané. Nepodarilo sa však napriek tomu potlačiť fakt, že liečiť sa dá aj slovom. Veď ako inak by mohol fungovať vede dobre známy „placebo efekt“, keď pri pokusoch aj prázdne kapsuly s neškodnou látkou majú dokázateľne pozitívny účinok na pacientov, ak sa im povie, že obsahujú nový liek.

Po páde komunistického experimentu s „vládou ľudu bez ľudu“ sa u nás opäť rozmohlo liečiteľstvo s nejasnými a nie vždy pozitívnymi výsledkami. Na to vehementne upozorňoval aj predseda Českej akadémie vied prof. Rudolf Zahradník, ktorý sa až fanaticky staval proti všetkým formám liečiteľstva neprebádanými a vedou nevyjasnenými metódami. U nás sa teda ustálil pohľad na liečiteľstvo ako na akúsi záložnú formu záchrany zdravia, keď všetky ostatné formy zlyhajú. Ale existujú krajiny, kde je liečiteľstvo považované za rovnocenné s oficiálnou medicínou. A jedným vo svete známym centrom takéhoto liečiteľstva je indonézsky ostrov Bali.

V Indonézii všeobecne sa aj od veľmi solídnych biznismenov či diplomatov dozviete, že je možné ovplyvňovať počasie, takže konkrétnu náboženskú alebo spoločenskú udalosť nenaruší dážď. Dá sa taká služba dokonca objednať u zariekavačov počasia, ale neodporúča sa to zneužívať. O rukolapných úspechoch liečiteľov mi osobne rozprával Gusti Ayuba Dalem, ktorý vedie na Bali turistickú agentúru a staral sa o našu medzinárodnú novinársku výpravu. Vopred dodáva, že to nevylučuje klasickú liečbu západného typu, ale miestni obyvatelia nemajú dobré skúsenosti s úrovňou miestneho zdravotníctva a niektoré zákroky si ani nemôžu dovoliť. On sám podstúpil liečenie pri neznesiteľnej bolesti, ktorá pominula pri návšteve liečiteľa. Opísal nám aj príklad zásahu liečiteľa presláveného po celom ostrove. Ten pomohol v prípade, keď ho navštívil lekár, ktorého syn utrpel úraz hlavy a po operácii mu kolegovia lekári odporučili ukončiť vysokoškolské štúdium, aby sa syn vyhol komplikáciám. Vďaka liečiteľovi štúdium nielen dokončil, ale aj dosiahol doktorát práv. Na našu otázku, či by sme sa s ním mohli stretnúť, odpovedal, že by to bolo zbytočné. Tento liečiteľ medzičasom stratil liečivú silu a teraz sa živí ako obyčajný masér. A to je tá večná dilema. Áno, na tomto svetoznámom ostrove sú vychytení liečitelia a propagujú ich aj rôzne webové stránky, len treba vedieť, že tí nesmú požadovať od klienta peniaze a už vôbec nie podľa cenníka. A tak budeme musieť nechať tie zázračné prípady vyliečenia a ich ničím nepotvrdené legendy o sile liečivého slova domácim…

 

KURIOZITY DNEŠNEJ VEDY

Nadprirodzené javy opisuje aj seriózna literatúra. Vynikajúci básnik a esejista, zároveň vedec, imunológ, Miroslav Holub takto opísal jeden z nich v útlej knižke Tri kroky po zemi, ktorá vyšla v roku 1965 v Mladých letách (preklad Milan Šútovec):

„Za mohutnými dverami bol profesorov byt. Knihy až po povalu, na chodbe, v pracovni, v izbách, na stenách gobelíny, mohutný jedálenský stôl s porcelánom prestretým k obedu. V Moskve sa niekedy obeduje na sklonku dňa. Stmievalo sa. Medzi šalátmi a polievkou profesor Luria, psychopatológ, ktorý pracuje na mozgovej chirurgii, povedal:

,Dnes sme tam zase mali tú pacientku, čo vidí prstami.ʻ

,Nadprirodzené javy a nadnormálne schopnosti sú slabinou každého normálneho človeka. Všetci natrčili uši. Ako to, že vidí prstami? Kto to je?ʻ

,Prosto pacientka, psychiatricky celkom v poriadku, ibaže od detstva má schopnosť vnímať prstami farby a tvary. Dávame jej rozoznávať obrázky alebo texty. Oči má spoľahlivo zaviazané, priblíži k predmetu konce prstov a po krátkom rozmýšľaní povie, to je čierne, to je červené, to sú veľké písmená a tak. Dávali sme jej to pod rozlične hrubé sklené dosky, číta aj cez sklo hrubé päť milimetrov. Cez hrubšie nie. Cez kovové alebo drevené dosky vôbec nie. Nevieme, čo je to za schopnosť. Nepokúšali sme sa to doteraz analyzovať fyziologicky. Proste, ešte ju pozorujeme.ʻ

Profesor Luria mal veľmi pokojný hlas: ,Je to asi nejaká zvláštna kožná citlivosť.ʻ

Všetkým bolo jasné, že je to prosto len akási zvláštna kožná citlivosť, ktorú ešte len pozorujeme. Nič neprirodzené, nijaký mýtus. Samotná profesorova prítomnosť vylučovala čary a kúzla. Boli sme úplne spokojní. Potom prišla polievka.“

 

OSOBNOSTI SLOVENSKEJ VEDY

V rámci projektu Slováci a svet predstavujeme vynikajúce osobnosti slovenského pôvodu, ktoré sa presadili vo svete vedy. Dnes je to profesor Ľuboš Pástor (nar. 19. 3.1974 v Košiciach), ktorý začal vysokoškolské štúdium na Univerzite Komenského, odkiaľ v roku 1994 odišiel na študijný pobyt do USA. Finančníctvo študoval do roku 1999 na Wharton School v Pensylvánii. Na základe svojej dizertačnej práce, publikovanej v roku 2000 v Journal of Finance, dostal v roku 1999 pracovné ponuky od viacerých prestížnych univerzít (napr. Chicago, MIT, Yale, Columbia). Rozhodol sa pre Chicago a od roku 2005 je svetovo uznávaným profesorom finančnej ekonómie na Chicagskej univerzite, jednej z najlepších výskumných univerzít sveta.

GUSTÁV MURÍN, 1/2016

 

SPOZA MORAVY

 

Ivan Kolenič: Až do nirvány. Agentura Signum, s. r. o., Bratislava 2014

Pripomínať dielo Ivana Koleniča slovenskému čitateľovi by bolo asi zbytočné. No je zrejmé, že básne i prózy zvolenského rodáka (1965) boli v podstate vždy vychválené a sám autor pokladaný takmer za najväčší zjav slovenskej poézie a možno i prózy druhej polovice 20. storočia (tak sa to niekedy priamo i píše). Týkalo sa to v podstate všetkých jeho diel, počnúc zbierkou Prinesené búrkou (1986) cez Rock and roll (1990), Pôvabné hry aristokracie (1991), Slasti anarchie (1993), Korienky neviditeľnosti (1994), neskôr napríklad Na výslní (2003), Putovný blázinec (2004) až k prózam Mlčať (1992), Daj zbohom básneniu (2004) alebo Morálne pohodlie (2013). Skoro všetci významnejší slovenskí literárni kritici skrížili s jeho tvorbou svoju kopiju, skôr ňou láskali než bodali, akoby všetci cítili, že nepísanie o ňom by ich mohlo nejako poškodiť alebo odsunúť na vedľajšiu mediálnu koľaj. Človek strednej generácie pohybujúci sa na pokraji permanentnej intoxikácie alkoholom a rôznymi práškami si vytvára svoj svet na pokraji sna a reality, halucinácie a horkých spomienok a predstáv, sklamaný, v totálnej dezilúzii z doterajšieho života a dnešného sveta, s ktorým podivne účtuje medzi ženami a mužmi v neustálom opare, medzi tak trochu brutálnym sexom či skôr jeho náznakmi a krvavými scénami sa zjavujúcimi kukláčmi, kde v riadkoch pozvoľna prečudesne svetielkujú mená Kanta, Hitlera, Merkelovej, ktorú sledujú Amíci, mihne sa tu Hesseho Stepný vlk, takisto poriadny kus slovenskej literatúry vrátane Slobodu, Jaroša, Hykischa, Feldeka; zasvätení, nieto nejaký Moravan, sotva vedia, čo je film autorovho života a čo pustá fikcia. Asi to nie je štruktúrované ani hodnotovo, ani inak, ale možno by slušná analýza niečo také objavila. Ak mi táto próza svojou heterogenitou najväčšmi pripomína alkoholický román Moskva-Petušky od Venedikta Jerofejeva (1938 − 1990) z roku 1969 alebo asociatívnu báseň Karla Sýsa Apokalypsa podle Joba (2013), najväčší rozdiel je práve v absencii zacielenia, trochu v duchu českého filozofa Ladislava Klímu (1878 − 1928) Svět jako vědomí a nic (1904): existencia sveta je celkom závislá od ľudského vedomia (to vo filozofii nie je zjavne nič nové) a svet je to, čo z neho chce mať. Či by som ako čitateľ českej literatúry (Klímu som po prvý raz čítal ako šestnásťročný) videl spojitosti s touto slovenskou prózou? Ale naozaj: nihil novi sub sole. I ten koniec pripomínajúci smrť Veničku z Jerofejeva: „Na začiatku bolo slovo, na konci je riť. Do ničoty sa vchádza naboso“ (s. 184). Expresívny štýl, miestami naturalistické scény, asociatívne halucinačné vízie, celková brizancia obsahu a výrazu: „Mozog mi vŕzgal, rozhorúčený, bez brzdovej kvapaliny, rýchlo, rýchlo nejaký plán! Najskôr som v bankomate skontroloval zvyšné kreditné karty; nijaká sláva, ale pár dní, možno týždňov by sme sa mohli pretĺcť. Dokopal som zasnívaného strýka do električky, smer centrum, a prestúpiť a konečná. Všivavá smradľavá ubytovňa vo Vlčom hrdle, najlacnejšia diera, aká sa dá v galaxii nájsť, ani nie izba, ale bunka s troma rozheganými lôžkami…“ (s. 64 − 65). Tak ako sa tu až priveľmi často zjavujú rôzne literárne mená od Fiodora Michajloviča cez Hamsuna k Millerovi, Komenskému, Homérovi a Štúrovi, Mitanovi a Moravčíkovi, samozrejme, bez ladu a skladu, často v poloparodickej rovine, tak Koleničova próza takisto veľmi šuští papierom: tie opisy interiérov vedú až k ranému realizmu, niečo nájdeme v On the Road, bohvie, kde je hranica medzi štýlovou inšpiráciou a intencionálnou postmodernou intertextovosťou. To konštatovanie svetového chaosu a zmätenia jazykov i kríza ľudského vedomia nie je predsa nové zhnusenie životom a svetom napoly autentické, napoly póza? Tu je určité úskalie, ktorým sa autor možno dostal na koniec jednej svojej cesty, k jej vyústeniu, na križovatku. Kam sa pustí ďalej? Slovenská kritika, ale aj iní ho budú iste starostlivo sledovať, lebo – nehľadiac na všetky kritické komentáre − jeho tvorba sa už etablovala a žiada sa i napísať, že bez nej by slovenská literatúra bola podstatne chudobnejšia.

 

Richard Pražák: Má maďarská cesta. Česko-maďarský kontext středoevropských kulturních dějin. Eds: Róbert Kiss Szemán, Andor Mészáros. Balassiho institut, Nemzeti Kulturális Alap, Masarykova univerzita, Munipress, Brno 2014

Profesor Richard Pražák (1931 − 2010), prvý veľvyslanec Českej republiky v Maďarsku (1994 − 1998), bol špičkový český hungarista a ugrofinista, historik, kulturológ, literárny vedec a jazykovedec, ako si to vyžadoval jeho široký odbor, v ktorom v českom prostredí pracovalo vlastne len niekoľko vedcov. Po návrate z diplomatickej misie prejavil záujem úzko spolupracovať s brnianskou slavistikou: ostatne, slavistika (bohužiaľ, po stýkrát) po zmiznutí hungaristiky z Masarykovej univerzity bola odborom tradične areálovo najbližším. K očakávaným osemdesiatinám ma požiadal o organizovanie medzinárodnej konferencie, ktorá sa mala konať zámerne o niečo skôr, už vzhľadom na jeho zdravotný stav, v septembri 2010. Toho sa však už nedožil. Na báze festschriftu potom vznikol zväzok Slavica Litteraria, 14, 2011, 1, Hungaroslavica. Památce prof. PhDr. Richarda Pražáka, DrSc. (1931 − 2010), bol prezentovaný v Maďarskom inštitúte v Prahe a na Masarykovej univerzite.

V Ústave slavistiky v Brne existuje Kabinet hungaroslavistiky a takisto spoločné česko-maďarské alebo česko-slovensko-maďarské edície. Maďari sa zúčastňujú aj na tradičných česko-slovenských konferenciách, z posledných čias napríklad zväzok Brněnská hungaroslavistika a česko-slovensko-maďarské vztahy (Eds: István Käfer, Ivo Pospíšil, red. Erika Sztakovicsová. Kabinet hungaroslavistiky Ústavu slavistiky FF MU, Česká asociace slavistů, Visegrád Fund, Severín/Szeged 2012). Recenzovaný zväzok vyprevádzali do sveta Pražákova dcéra Markéta Hejkalová, hungarista Michal Kovář, všeobecný jazykovedec Ondřej Šefčík a obaja editori, ktorí charakterizujú jeho osobnosť.

Pražákova autobiografická črta Má maďarská cesta je parafrázou Mé české cesty od maďarského spisovateľa a prekladateľa Lászlóa Németha z roku 1959, z ktorej Pražák zámerne vyberá častejšie uvádzaný citát o komplementárnej blízkosti oboch národov. Ako to tak býva, priami susedia a niekedy i nájomníci rovnakého domu zvýrazňujú rozpory, určité spoločné obývanie štátneho domu, a vzdialení štátoprávni zase predsa len akcentujú onú komplementaritu a vzťahy kooperácie, i keď nijakú idylu. České a maďarské záujmy rozhodne neboli nikdy v histórii identické, dokonca ani blízke: preto Pražák vo svojich štúdiách hľadal práve skôr blízkosť, styčné body, akých nebolo mnoho, ale ani málo. V knihe je kľúčovou rozsiahla práca o česko-maďarských vzťahoch. S odkazom na Palackého poukazuje na maďarský vpád do uhorskej kotliny ako pohromu pre Slovanstvo, ale súčasne na aspekty koexistencie, zvlášť kultúrne, na spojitosť v kresťanstve a kulte sv. Vojtecha, demonštruje dynastické spory, ale aj vzájomnú sobášnu politiku, poukazuje aj na to, že obe krajiny mali niekoľkokrát spoločných panovníkov. Pohľad českého hungaristu sa vo všeličom musí líšiť od pohľadov historika alebo odborníka na stredoeurópske dejiny. Je tu určité hlbšie porozumenie, vcítenie a Pražákov ponor do maďarského fenoménu, ktorý vidí ako historicky premenlivý, mu dáva možnosť uzrieť maďarské prínosy pre českú kultúru, nielen naopak. Jadrom sú styky v období stredoveku, reformácie a osvietenstva „v tieni Osmanov“, ako píše, pochopiteľne, po konfliktných rokoch 1848 − 1849 a 1867. Neprehliada ani vytyčovanie československých hraníc a československo-maďarský konflikt roku 1919, kooperáciu v medzivojnových časoch, veľmi rozporuplných, keď boli záujmy nového štátu protikladné: aj tu však nachádza spoločné body, vrátane podobného osudu po roku 1945 a 1948.

Ďalšia štúdia sa zaoberá latinským písomníctvom v Uhorsku v 11. − 14. storočí, keď bola kultúrna blízkosť česká a maďarská zjavná: tu sú filiácie jasné, najmä hagiografia, hymnografia a kroniky. Vynikajúca je štúdia o maďarskej reformačnej misii do Čiech a na Moravu po vydaní Tolerančného patentu: je to pri všetkých rozporoch veľmi dôležitá kapitola česko-maďarských stykov. Širšieho ugrofinistického okruhu sa týka Pražákova objavná a v zahraničí cenená práca o ugrofinistike Josefa Dobrovského. Poukazuje na jeho znalosť maďarčiny a prienik k ugrofinistike i jeho záujem o iných Ugrofínov, špeciálne o Fínov, na jeho pobyt v Rusku a pod.

Zásadný význam Dobrovského pri poznávaní ugrofinistiky v Európe je nepochybný a Pražák naň poukázal zo všetkých najvýraznejšie a najúplnejšie. Aby sme však nezostali pri opise a konštatovaní faktov: Vo zväzku zameranom skôr na hľadanie spojitostí, i keď sa tu nepopiera skutočná realita vzájomných vzťahov, chýba systematické skúmanie rezistentných síl v česko-maďarskom vzťahu, no najmä realistickejší pohľad na 20. storočie. Ako český tak aj slovenský univerzitný priestor má veľký dlh k niektorým odborom. Zatiaľ čo na Slovensku je maďarská univerzita a niekoľko fakúlt pestuje hungaristiku alebo hungarológiu sólo alebo vzťahovo, v českom prostredí je oproti minulosti obrovská medzera, ale tá sa týka i niektorých slovanských odborov. Tie sú však slabé aj na Slovensku. Aby sme však zostali pri Maďaroch: znovu vybudovať českú hungaristiku je veľkou úlohou a niektorí Pražákovi žiaci by sa na ňom mali podieľať. Iste by to ocenili i Slováci a Maďari a ich kultúry.

IVO POSPÍŠIL, 1/2016, ukážka