ROZHOVORY PONAD ČAS

(Dokument doby a myslenia)

Dosiaľ nepublikovaný rozhovor s historikom Matúšom Kučerom za prítomnosti jeho manželky Květy sa začal rodiť 29. 4. 1993 a postupne ho ukončili 14. júla 1993, vo francúzsky štátny sviatok. Navečer recepcia Francúzskej republiky, veľvyslanec a Rytier čestnej légie kardinál Korec.

DRAHOSLAV MACHALA: Milý Matúš, raz sme už jeden i druhý v takom veku, že by sme sa mohli začať zhovárať aj o veciach, na ktoré nikdy zdanlivo nebol čas. Robíme to tak príležitostne, raz na ceste autom, raz na lodi pri prehliadke Gabčíkova, ale chýba nám na to pokoj aj trošku sústredenia, ba povedal by som pohody. Rád by som začal s tebou veľmi voľné uvažovanie nad dejinami aj nad súvislosťami. Vstúpil som do tvojho bytu a dal si mi separát o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Môžeme začať hneď z toho: čo znamenal Šafárik pre Slovensko, lebo my sme niekedy takí hlúpi, že si ani svojich ľudí neprisvojíme.

MATÚŠ KUČERA: Je to hlboká pravda. Napokon, ak sa človek pozrie do európskych encyklopédií, aspoň slovanských, je tam napísané Šafařík, a pritom si človek pozrie jeho rodné Kobeliarovo, jeho učiteľov, ktorí ho formovali, jeho vysvedčenia, nikdy v mene „ř“ nemal… Všetko je v slovenčine… Už bývalo údelom Slovákov, že keď sa ocitli bez chleba a ubiedení, vždy hľadali pomoc vonku. Veď kde by ju našli na chudobnom Slovensku – a ešte intelektuál? A tak aj Šafárik – evanjelik – musel robiť riaditeľa pravoslávneho gymnázia, boli tam rozpory v jeho pôsobisku v Novom Sade. Pritom tento velikán korešpondoval s celým svetom, napriek tomu, že Nový Sad nebol veru intelektuálnym centrom. Veď tam neboli ani knižnice, všetko robil s ohromným vypätím. Pochopiteľne, že uvítal pozvanie do Prahy, a ak človek číta jeho životopis, vidí, aký náročný, ťažký život viedol: bieda, manželka, deti, bez všetkého. Nakoniec platila pravda: čí chlieb ješ, toho pieseň spievaj, toho reč vyznávaj. Tak aj Šafárik prijal miesto cenzora. Palacký sa zaňho zaručil, česká spoločnosť ho prijímala, hoci veľmi opatrne a rezervovane. Po prvý raz naznačil, v čom je jeho obrovská morálna a vnútorná sila, v roku 1848… Keď si prečítate jeho reči, jeho projekty, jeho vidiny, tušil, že sa lámu dejiny. Tam Šafárik ukázal, že nie je iba veľkým vedcom a zakladateľom slovanského dávnoveku, že ako správny a vnímavý historik vie držať ruku na pulze doby a tú dobu vníma a chápe. Lebo často to je doména historika. Historik, ktorý študuje dávnoveké dejiny, je vždy historikom aj súčasnosti, lebo premosťuje dejiny, alebo aspoň dáva podnety na ich premostenie. Vieš, čas je taký zvláštny faktor, ktorý človeka dakedy uzemňuje, ale dakedy zase nadnáša… Aj keď sa dejiny neopakujú, určité veci sa vracajú. Lebo v dejinách je vždy človek so svojimi problémami so svojím osobnostným ja, lebo problémy sú vždy také veľké, aké sú veľké v hlave človeka.

D. M.: Keď sme začali túto tému, musíme sa, samozrejme, dostať aj k Palackému aj ku Kollárovi. Nedávno – 5. júla – sme boli spoločne v Budapešti na prvej oslave štátneho sviatku Slovenskej republiky sv. Cyrila a Metoda. Mali sme toľko času, aby sme si na Ferenc Deák tér – na Námestí Ferenca Deáka – pozreli evanjelický kostol, v ktorom Ján Kollár pôsobil tridsať rokov ako kazateľ. Na priečelí sú pamätné tabule Lajosovi Kossuthovi, ktorý sem chodieval na služby Božie, jeho deti tu krstili, vedľa je pamätná tabuľa Sándora Petőfiho, ktorého tu konfirmovali, v átriu pamätná tabuľa Johanna Sebastiana Bacha i pamätná tabuľa Martinovi Lutherovi. Všetci tam majú pamätné tabule, jediný veľký Slovák Ján Kollár tam pamätnú tabuľu nemá…

M. K.: Ale veď to je naša skoro typická slovenská ignorancia ku všetkému, čo je naše národné. Dokonca až taký syndróm je v nás, akoby na Slovensku nemohla vyrásť dajaká veľká osobnosť. Veď každého, kto trošku prečnieva, kto prerástol priemer, buď ho udusí slovenská závisť, alebo ho radi popravíme, zrovnáme mu tú hlavu, aby veľmi nevyskakoval, aby nevyčnieval z radu. Často nás do toho nútili aj ľudia, ktorí ešte nedávno vládli – a my sme, žiaľ, ich hru prijali. Lenže ono to treba raz prelomiť: my si musíme ľudí uctiť. Ak si vlastných ľudí neuctíme, nik to za nás neurobí.

D. M: Práve pri tom kostole sme uvažovali, že by bolo treba iniciovať, aby sme na kostol práve v Budapešti my Slováci, ak už s tým neprídu samotní evanjelici, dali pamätnú tabuľu.

M. K.: Áno, Kollár je veľká postava. Kollára pozná celý svet, každý vie, aký to bol významný človek. No takmer nik zo Slovákov nevie, nepozná jeho osobité osudy. Až po vyše sto rokov vyšlo jeho prekrásne čítanie z detstva a mladých rokov. Kto to prečíta, uvidí a pochopí, akou bol zvláštnou a jedinečnou osobnosťou, ktorú sformovalo Slovensko, rodný Turiec, Mošovce, potom Banská Bystrica. Vidieť, ako vnímal obraz svojho slovenského národa, ako sa nad jeho postavením zamýšľal, ako sa preto trápil a potom ako celú svoju koncepciu začal zakladať.

Ak sa vrátim k Budapešti – to je obrovský nedostatok, aspoň pri kollárovskom výročí sme to mali napraviť.

D. M: Myslíš, keď si to spomenul, že učitelia slovenčiny a najmä literatúry poznajú spomínané Kollárovo dielo? Lebo, ak by o ňom vedeli, iste by sa oň opreli, ba patrilo by aj do slovenskej vlastivedy.

M. K.: Ja by som dokonca z neho pasáže, ak by bola dobrá čítanka o osobnostiach tejto krajiny, vybral. Vedel by som upozorniť na prekrásne pasáže, napríklad o formovaní jeho osobnosti, formovaní vlastného ja, o napätí, ba jeho odpore k otcovi, mladíckom nesúhlase, drobných konfliktoch s rodinou. Na jednej strane je obrovská úcta a tradicionalizmus, na druhej strane formovanie modernej intelektuálnej osobnosti. Aj dnešným mladým ľudom by ohromne konvenovalo, ak by čítali, ako sa Kollár búril. To sa predsa znova a znova opakuje.

D. M: Myslíš na večný konflikt, keď sa generační vzbúrenci búria proti starším autoritám?

M. K.: Napríklad. Išlo by o krásne čítanie, tým by bol Kollár poľudštený a nebola by už len Slávy dcéra a zápasy o slovenčinu – čomu mnoho ráz mladí ľudia celkom nerozumejú, ale v názorovom zápase s otcom by sa im vyjavil ľudsky, dostal by nový rozmer.

D. M: Tu sme pri matuškovskej myšlienke, že „nie iba pomníky na námestiach“ a ľudia zakliati do mramoru a do kovu, ktorí pôsobia ako neživé sochy, no mladým ľudom sme neukázali ich ľudský rozmer…

M. K.: Drahoš, navádzaš ma na jednu myšlienku, o ktorej sa neustále hovorí, a málokto ju chce počúvať, a to je myšlienka veľkej dimenzie dejín. Mnohým to akosi splýva. Viem, že je to nedostatok školy, ale aj verejnej informovanosti, problém mnohých programov historických filmov, televíznych inscenácií a všeličoho, čo je v tých časoch urobené, ba nebojím sa povedať, že aj nedostatok intelektuálnych časopisov, ktoré by tieto veci riešili. Lebo dejiny majú rozhodne viac polôh. Základom je to, čo sa udialo, je pasé a nikdy sa nevráti. Čas je zvláštna kategória, ide len od minulosti k budúcnosti, nevracia sa, každá sekunda uplynie a nič sa nezopakuje. Ale z aktivity, ktorú človek do tvorivého procesu vloží, zostávajú určité artefakty, ktoré majú trvalejšiu hodnotu. Aktivita má energiu, ktorá sa nezničí, ktorá sa v materiálnom i duchovnom svete, v napísanom slove zachová a pretrvá, má taký vlastný nezničiteľný náboj – a potom sa odloží do archívu, domácich knižníc a…

D. M: … vráti sa to, príde dakto, kto siahne do archívu…

M. K.: Vráti sa do dielne historika, a to je potom ten dejepis, v ktorom sa opisuje minulosť celých generácií. Až takto pretvorená minulosť sa dostane do rúk, do škôl, do čítania a z toho, často z osobnej autopsie, sa formujú nové dejiny v hlavách ľudí, a to je historické vedomie alebo aj vedomie o sebe, vedomie o národe, o spoločnosti, a to má takisto svoj náboj, svoju energiu. A to je z dejín najdôležitejšie, lebo práve historické vedomie sa stáva motorom ľudského pohybu, stáva sa tou skúsenostnou studnicou, do ktorej človek vstupuje, ktorá ho drží nad hladinou, a ak sa ňou múdro riadi, môže byť aj učiteľkou života.

D. M: Ba nájdeš si tam odpovede na najsúčasnejšie veci.

M. K.: To je práve to, človek je totiž homo historicus. Antická, židovská a na ňu nadväzujúce kresťanská kultúra má stvorenie sveta, má narodenie človeka a jeho potomstvo, pozná kategóriu začiatku a konca a tým vytvára určitý oblúk historizmu v hlave každého jedinca. A oblúk historizmu sa dostáva do vedomia človeka, ale len v niektorých oblastiach. V náboženstve je veľmi evidentný, ale v škole už nie. Chýba aj predstava o časovej súslednosti, o striedaní časových horizontov, to iba v niektorých učebniciach na svete som videl, že sa usilovali žiačikom predstaviť časové dĺžky, úseky, priam im to nakreslili.

 D. M: Vieš, čo mne chýbalo, keď som sa učil dejepis? Zaradenie slovenskej histórie do európskych súvislostí. Vždy sme sa to učili dajako odtrhnuto, vždy mám problém povedzme obdobie Matúša Čáka zaradiť do súvislostí s Čechami a Európou a so svetom, čo sa v rovnakom období dialo tam, aby sme vedeli porovnávať, kde sme boli myslením i skutkami.

M. K.: Myslím si, že v tomto ohľade sú dôležité dve veci. Najskôr národné dejiny treba mať, aby ich človek mohol s niekým porovnávať, aby ich mohol do niečoho zaradiť. A zjavili sa aj pokusy zaradiť slovenské dejiny do rámca dejín všeobecných, aspoň stredoeurópskych či európskych. Lenže ak je domáca základňa vedomostí nesmierne nízka, národné dejiny sa rozplynú, stratia. Musí tu byť istá vyváženosť znalostí všeobecného a špecifického, národného a svetového, alebo aspoň európskeho. A nájsť správnu harmóniu je úloha kvalitných učebníc dejín. To je to, čo spomínaš, že v škole chýbalo.

Ukážka z rozhovoru v SP 1/2016

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>